Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. VI: Anna von Hausswolff

Anna von Hausswolff

Na Annu von Hausswolff sa dobre pozerá

Ak ste doteraz o Anne von Hausswolff nepočuli, držte si ju v hľadáčiku. A nielen ak ste koncertní fotografi či fotografky živých vystúpení dlhovlasých dív za klavírom, ale aj kritickí poslucháči k tomu. Ďalšia talentovaná blonďavá speváčka zo Švédska, hoci o dekádu mladšia ako Ane Brun, je na obzore. Po vydaní svojho debutu „Singing from the Grave“ v roku 2010 upútala pozornosť ako predskokanka slávnejšej krajanky Lykke Li.

Nielen švédska kritika prijala mladú krv, ovládajúcu hru na organe, ktorá vie ovládnuť celé pódium svojím zjavom, veľmi pozitívne. Prirovnania k legende Kate Bush sa počúvajú veľmi dobre.

V roku 2013 nasledoval album „Ceremony“, vydaný v severnej Amerike na značke Other Music Recording Co.. Redaktori štátnej rozhlasovej stanice NPR boli z platne nadšení a Annu si niekoľkokrát pozvali do svojich programov. Americké turné zvýšilo speváčke zaoceánsku popularitu. Aj na Slovensku má dievča svoju fanúšikovskú základňu. Vďaka tomu, že distribučná spoločnosť Wegart na svojej fanpage masívne tlačí Annin posledný album „The Miraculous“ z roku 2015. Treba dodať, že naozaj stojí za vypočutie.

Začiatkom roku 2018 Anne na konte pribudlo EPčko s názvom “Dead Magic”. Tajomný videoklip ku skladbe “The Mysterious Vanishing of Electra” ju radí ku speváčkam s neprepočuteľným prejavom (typu už spomínanej Kate Bush, alebo skôr PJ Harvey, Diamandy Galas, Meredith Monk), aké skrátka chceme počuť a hlavne vidieť naživo.  Napríklad na Pohode.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

Advertisements

Boba M. Baluchová: Na cestách som si otestovala, čo v živote robiť chcem a čo nie

Boba Markovič Baluchová je rozvojová novinárka a pedagogička. Venuje sa mediálnemu zobrazovaniu globálnych tém a dobrovoľníctvu v krajinách s nižšími príjmami. Pracovala pre Rozvojový program OSN, slovenské mimovládky aj univerzity. Momentálne žije striedavo na Slovensku a na Novom Zélande, kde s manželom vychovávajú niekoľkomesačnú dcérku Tove Tui. Pre naše „Stretnutia“ si zaspomínala na svoje stredoškolské časy, strávené na Gymnáziu P. O. Hviezdoslava (GPOH).

 Boba_casopis_Stretnutia_2018

Na čo prvé si spomeniete pri zmienke o našom gymnáziu?

Často si v mysli vybavujem samotnú budovu gymnázia a v nej knižnicu s povinným čítaním, učebňu chémie, zamknutú skriňu s krojmi na medziposchodí, ranné sedenie na skrinke na topánky pred našou triedou či presuny na telesnú výchovu cez pol mesta. Pamätám si mená a tváre všetkých učiteľov a učiteliek, ako aj veľa z ich hodín. Bavilo ma chodiť po chodbách a obzerať stovky mien pod fotkami na vystavených tablách. Naše tam nevisí, lebo bolo neprenosné – vyrobené priamo na výklad kníhkupectva Alter Ego. S tablom sa mi v hlave okamžite vybavuje aj príprava na našu stužkovú slávnosť. Bola jedinečná v mnohých ohľadoch. Mali sme vyše osem čísel v rámci večerného programu, pričom každý zo spolužiakov účinkoval aspoň v dvoch častiach. To sa dovtedy nepodarilo žiadnej triede.

Čím bolo pre Vás dôležité naše gymnázium?

Ak má človek v úmysle študovať na vysokej škole, najlepšia voľba v rámci prípravy na ňu je práve gymnázium, a tak som to brala. Keď som mala pätnásť, bolo pre mňa a mojich rovesníkov nemysliteľné cestovať na mládežnícke výmeny či študijné cesty už počas strednej školy. Takisto sme seminárne práce, rozbory diel a eseje písali ručne na liňajkový papier (málokto mal doma počítač). Dnes je všetko vďaka internetu jednoduchšie, môžete svoje schopnosti rozvíjať kdekoľvek, realizovať sa na blogu (pritom nemusíte odísť z Tatier do hlavného mesta). Potrebný všeobecný rozhľad som teda získala na gymnáziu.

So spolužiačkami Danjelkou a Miriam počas výroby maturitného tabla pred kežmarským kníhkupectvom Alter Ego (jar 1997).

Čo vám dalo (a čo naopak vzalo)?

Dalo mi hlavne kopec času na premýšľanie o tom – čo v živote chcem, a čo, naopak, nechcem robiť. Už na základnej škole som so sestrami nahrávala rozprávky ako improvizované rozhlasové hry na kazeťák a dobrovoľníčila som v DFS Maguráčik (trénovala v soboty mladšie deti). Na strednej škole som chcela moderovať v rádiu, nakrúcať dokumentárne filmy, pomáhať núdznym v odľahlých kútoch sveta. Máločo z toho som vtedy v Kežmarku mohla zrealizovať. Každý sen aj predsavzatie som si ale nakoniec splnila. Hoci niektoré až po desiatich či pätnástich rokoch od maturity. Keď sledujem dnešné aktivity GPOH na Facebooku, teším sa, že dnešní študenti a študentky sa tam môžu realizovať viac, ako my kedysi – ich časopisecká tvorba či príspevky do ZUČ-ky sú výborné. Pre početné tréningy a vystúpenia s FS Magura som síce zanedbala štúdium cudzích jazykov, ale inak malo štúdium viac príjemných stránok, ako tých nepríjemných.

Pomohlo vám vo vašej neskoršej kariére amatérske písanie počas strednej školy?

Áno. Mala som dar reči aj improvizácie, cvičila som si argumentačné schopnosti, písala rada básne aj eseje. Aj keď som nikdy nebola typ človeka, čo sa dokáže niečo nabifľovať naspamäť (ani báseň „Mor ho“!), našťastie som sa vždy vedela zo všetkého „vykecať“. Aj to mi jasne naznačovalo, že skôr či neskôr skončím pri novinárčine.

Kedy ste si uvedomili,  že vaša životná cesta povedie práve takým smerom?

Už na základnej škole som chcela robiť novinárčinu a filmové umenie, ale vedela som, že ma tam hneď po gympli nevezmú. Patrila som medzi deti z takzvaného „populačného ročníka“ (v rokoch 1979 sa narodilo extrémne veľa detí – bolo treba pre ne za totality zriadiť viac škôl; vyučovanie prebiehalo v dvoch smenách; medzi deckami bola vysoká súťaživosť; ponuka študijných odborov nestíhala pokryť veľký dopyt atď.), čiže mi bolo jasné, že uspieť v prijímačkách či talentovkách bude pre polosirotu z kežmarského gymnázia takmer nemožné. Mala som však vybudovanú sebadisciplínu, bola som cieľavedomá a vedela som čakať. A ten správny moment neskôr prišiel…

Najprv som ale vyštudovala environmentálnu mineralógiu na Univerzite Komenského (výsledky môjho doktorátu z mineralógie prašných spadov v ovzduší sú dodnes unikátne), popri tom som dobrovoľníčila v študentskom rozhlase – v Rádiu TLIS ako redaktorka a moderátorka. Potom som chcela popularizovať prírodné vedy v médiách, rozhlasová skúsenosť ma správne nakopla. Už s istými skúsenosťami som sa teda dostala na žurnalistiku na Univerzite Komenského. Neskôr sa k audio rozmeru pridalo aj video záber a ja som vyštudovala aj dokumentárny film na VŠMU. Všetko na seba logicky nadväzovalo, žiaden rok štúdia nevyšiel nazmar… Dodnes sa médiám venujem prakticky i teoreticky, dokonca vedecky a pedagogicky. Mediálna gramotnosť je dnes (v čase, keď sú sociálne siete plné propagandy, poloprávd, konšpiračných teórií a falošných správ) potrebná viac, ako kedykoľvek predtým. Som rada, že prostredníctvom môjho OZ DocUnion a blogu Media About Development zvyšujem povedomie a pridávam ruku k dielu.

Počas svojho workshopu zodpovednej rozvojovej žurnalistiky na Univerzite Palackého v Olomouci (jeseň 2015).

O čom píšete na blogovej platforme Media About Development?

Pred svoju profesiu – novinárka – pridávam vždy hrdo ešte adjektívum: „rozvojová“. Aby bolo jasné, akým témam sa primárne venujem a že globálne problémy, resp. výzvy zobrazujem zodpovedne, eticky a komplexne. A o tom píšeme aj na webe Media About Development – zodpovedne, eticky a komplexne o medzinárodnom rozvoji, o situáciách, udalostiach a ľuďoch v krajinách s nižšími príjmami, ako aj o potrebe efektívnej rozvojovej spolupráce v týchto štátoch. Ak vás zaujímajú témy, ako: znižovanie chudoby, boj s podvýživou, posilňovanie postavenia žien, udržateľný životný štýl, zavítajte na našu stránku či Facebook fanpage.

Vymenili by ste vaše terajšie povolanie novinárky a pedagogičky za niečo iné?

Nie. Hoci by som v ďalšom živote rada do svojho portfólia pridala ešte medicínu… Po tridsiatke som totiž ako terénna pracovníčka vycestovala do Kene, kde sme sa s kolegami pokúsili znižovať detskú úmrtnosť v regióne Kwale v rámci konkrétneho projektu rozvojovej spolupráce. Boj s podvýživou a zhodnotenie potrieb lokálnej komunity mi naznačoval, že v teréne je potrebných viac lekárov a lekárok… Celé štúdium medicíny by som sama už nezvládla, tak som aspoň absolvovala manažment vo verejnom zdravotníctve. Zároveň dokončujem výskum na Univerzite Palackého v Olomouci so zameraním na mediálne zobrazovanie dobrovoľníctva v krajinách s nižšími príjmami, ktoré boli v minulosti označované ako: rozvojové či treťosvetové.

Ak sa mi dizertačnú prácu podarí budúci rok obhájiť, pripíšem si na svoje konto desiaty vysokoškolský titul. Ale pre titul by to človek robiť nikdy nemal. Ja sa takmer dvadsať rokov pohybujem v akademickom prostredí a učenie, ako aj učenie sa ma mimoriadne baví. Novinárčinu by som teda za nič nevymenila, ale rada k nej pridávam ďalšie skúsenosti i vedomosti z iných odborov. Medziodborovosť je náročná, ale potrebná.

Terénna práca v organizácii Media literacy project v Novom Mexiku (jeseň 2014).

Ktorá vášeň u vás prepukla skôr: cestovateľská alebo tá žurnalistická?

Obe išli spolu ruka v ruke. Vďaka programu Erasmus+ som precestovala skoro celú Európu; mládežnícke výmeny a osobnostné tréningy sú vskutku obohacujúce a odporúčam ich každému mladému človeku zažiť čím skôr – pokojne už počas strednej školy. Gymnázium do vás naleje vedomosti, program Erasmus+ (napríklad prostredníctvom populárnej EDS – európskej dobrovoľníckej služby) vám núka zručnosti, ktoré sa vám v budúcnosti zídu a budete sa na cudzích ľudí z iných kultúr či prostredí pozerať viac otvorene, ústretovo a tolerantne.

Počas základnej a strednej školy som nemala šancu veľa cestovať, o to viac som to využila počas vysokoškolských štúdií. Pričom sam sa len tak neflákala v turistických rezortoch, ale snažila sa rozprávať s miestnymi ľuďmi a zaznamenať ich príbehy. Vo svojom štúdiu aj v práci sa primárne zameriavam na krajiny s nižšími príjmami, a hoci by ste sa čudovali – niektoré takéto republiky sa stále nachádzajú aj na európskom kontinente.

Pobudla som okrem Európy chvíľu skoro na každom kontinente. Dobrovoľníčila som v Rumunsku, stážovala v Írsku, Chicagu aj Novom Mexiku, pracovala som v Keni a v Indii, môj výskum bol tiež realizovaný v Ugande, Arménsku, Gruzínsku, Moldavsku či v Čiernej Hore. V každej z týchto krajín sa dala prepojiť mediálna produkcia s rozvojovou problematikou tak, aby čitateľskú obec inšpirovala k dobrovoľníctvu či k podpore rozvojovej spolupráce Slovenska v menej rozvinutom regióne.

Čo považujete za najväčší zážitok z vašich doterajších ciest?

Bolo ich niekoľko, ale asi najviac čerstvý je z októbra minulého roku, keď sa mi v aucklandskej nemocnici narodila dcéra. Pôrod na Novom Zélande prebieha úplne inak, ako v slovenských podmienkach, ale mám na to iba dobré spomienky. Rada by som túto skúsenosť spracovala do novinárskeho celku, ale dávam si s tým načas. Pár týždňov to asi ešte potrvá…

Okrem života v Keni a na Novom Zélende často spomínam aj na pobyt v Indii, keďže tam som robila výskum, týkajúci sa zabezpečenia bezpečnej vody a sanitácie vo vidieckych oblastiach. Človek v Európe si nevie predstaviť život bez pitnej vody z kohútika či splachovacieho záchoda. V mnohých oblastiach Indie to však nie je samozrejmosťou a predovšetkým ženy a deti tým veľmi trpia. Cestovanie vlakom, práca v teréne, medzikultúrne dialógy bol náročné psychicky i fyzicky. Neviem, či by sa každý dal na podobnú cestu a výskum…

Počas terénnej rozvojovej práce v Keni: komunikácia s komunitnými pracovníkmi aj s matkami, klientkami nutričného centra v rámci kwalskej nemocnice (leto 2013).

Akú novinársku radu by ste dali mladým žurnalistom z nášho gymnázia?

Užívajte si život (stredoškolské časy), no neflákajte to. Viac ako na zbieranie dobrých známok a bifľovanie sa zamerajte na kvalitné zdroje overených informacií a vždy hľadajte v témach súvislosti, prepojenia, pôvodcu problémov. Nehaste v texte iba požiar, ale choďte aj po tom, čo ho spôsobilo – kde a prečo vzbĺkla iskra, a ako tomu do budúcna predchádzať. Veľa čítajte a videné či odpočuté príbehy z vášho okolia si zapisujte do zošita či do poznámok v mobile ako potenciálne témy do článku či scenára. No hlavne sa pokúste vycestovať na študijný pobyt do zahraničia už pred osemnástkou (my sme tú možnosť nemali). Prajem vám to!

Text: Baša Vojtičková, Foto: Palo

(Rozhovor bol spracovaný pre časopis Stretnutia, január/február 2018).

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. V: Angel Olsen

angel-olsen

Pri Angel Olsen otestujte svoj šiesty zmysel

Ako to už býva, v hudobnej komunite je lepšie spolupracovať, ako sa nenávidieť a uberať sa o hlasy fanúšikovskej základne. Tak nie je prekvapením, že napríklad Marissa Nadler sa kamaráti s inou americkou speváčkou – Angel Olsen. Dokonca spolu nahrali dve cover verzie na Marissinu SoundCloud stránku. Obe navzájom v médiách medzi svojimi TOP 10 platňami za rok 2016 odporúčajú práve album tej druhej. Páči sa mi to.

Možno ste na meno Olsen (hoci nie je z klanu herečiek-sestier Olsenových) narazili vďaka jej spolupráci s Bonnie „Prince“ Billym a The Cairo Gang, alebo s hviezdou amerického indie rocku LeRoy Bachom z Wilco.

Angel bola v útlom detstve adoptovaná a táto téma ju sprevádza v tvorbe. Detstvo, mladosť, psychológia výchovy – nie svojej, skôr jej rodičov – to ju zaujíma. V mladosti mali na ňu vplyv žánre ako punk rock či kresťanský rock. Čosi v hlave vám našepká, že z tej baby by mohlo niečo byť. A ak si prepočujete jej tretí album „My Woman“, ktorý vyšiel na jeseň, dáte si (a svojmu šiestemu zmyslu) za pravdu. Turné k albumu je stále aktuálne, možno tento mladý horenoštek s ofinkou niekde zastihnete aj naživo. Dobrých ženských hlasov nie je nikdy dosť. Tento medzi nich patrí.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

Palo Čejka: Mojím cieľom je rozprávať historky

Palo Čejka je jedným zo šestice vystavujúcich umelcov, ktorých svojské zúčtovanie s dejinami (slovenskej grafiky) predstavila Slovenská národná galéria verejnosti tento rok v júli. Ak ste výstavu diel zástupcov Drsnej školy doteraz nevideli, je najvyšší čas – blíži sa totiž jej finisáž. Nech vás na ňu prilákajú práve Čejkove slová – na adresu svojich spolupútnikov aj vlastnej tvorby.

!palo cejka dava rozhovory-foto Palo Markovic

Ako sa cítiš v novo-sformovanej „skupine“ Drsná škola?

Nepríde mi nová. Pribudli vlastne iba Erik a Emil, ale to sú tiež starodávni kamaráti a kolegovia. Len ten názov je nový.

Ako nazeráš ty osobne na klasickú Brunovského grafickú školu?

Ako dieťa som nemal rád jeho ilustrácie. K jeho „škole” nemám veľmi čo povedať, to by vedeli jeho študenti. Iba mi pripadá, že produkovať zmenšené kópie samého seba nie je pedagogika…

Ako prebiehal tvoj výber diel, resp. koncept zariadenia tebe pridelenej miestnosti v SNG?

Dal som ľuďom zo SNG k dispozícii skoro všetko, čo som našiel. A oni to urobili; vymysleli, aj zavesili.

!pracovna Pala Cejku-foto Palo Markovic

 

Prečo si do stredu miestnosti umiestnil svoj pracovný stôl spolu so všetkým tým neporiadkom z ateliéru?

To oni!

Na jednej z tvojich nedávnych výstav bol kurátorom Erik Binder. Čo ťa na ňom baví, čo na ňom obdivuješ?

Baví ma, že je neustále v pohybe. V hocakom zmysle slova, čo ti napadne.

Čo ťa spája s Emilom Drličiakom?

Emil je „tajný zlatý poklad” slovenského umenia, a tým pádom ma s ním vlastne nič nespája… Sme kamaráti.

Najmladší z vašej „skupiny“ je autor veľkorozmerných drevorytov Tomáš Klepoch. Kedy a kde si jeho diela zaregistroval po prvý raz?

Nepamätám sa, či som poznal skôr jeho alebo jeho produkciu. Oboje je manické a vášnivé. Nie je problém oblúbiť si ich.

Juraj Horváth strednú i vysokú školu umeleckú absolvoval v ČR. Ako pozorne sleduješ jeho tvorbu?

S Jurom sa poznám najdlhšie. Myslím, že na tejto výstave je mi najbližší – myslením, štýlom, aj vzormi. Ibaže on je precízny a dôsledný pracant, a ja fušer-povaľač.

Honzu Čumlivskeho si počas vernisáže k výstave Drsná škola nazval obdivne najväčším machrom v knižnom dizajne široko-ďaleko. Prečo?

Robí si skoro ku každej knihe písmo, ilustrácie. Napíše text, mnohokrát sám zmastí aj väzbu. Prečítaš si to, a zistíš, že je nielen super typograf a ilustrátor, ale aj najlepší spisovateľ!

!traja zo sestice Drsnej skoly-foto Palo Markovic

Ako často si doma, v škole či v ateliéri sadáš s rydlom za stôl a tvoríš?

Snažím sa, ale je to bieda. Musím živiť rodinu, nemám moc času nazvyš. Keď som ho mal, preflákal som ho. Teraz, keď som trochu usilovnejší, už ho nie je… Občas si ale trochu času ukradnem.

Ktoré tvoje diela majú politický podtext, resp. fungujú ako priama reakcia na situáciu v spoločnosti?

Zatiaľ žiadne. Nemám chuť pôsobiť priamo. Mojím cieľom je rozprávať historky, ukazovať niečo pekné, pokojné alebo srandovné.

Pôsobíš aj ako pedagóg. Ako k tomu došlo?

To je možno tá moja „politická” misia…

priprava na vystavu 1-foto Palo Markovic

Čo chystáš autorsky do konca roku 2018?

Chcem dokončiť dve rozpracované záležitosti – knihu „Ping-pong Bratislava” a sériu „eko-poľovníckych” grafík.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Rozhovor bol pôvodne pripravený pre magazín Inspire, október 2017).

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. IV: Marissa Nadler

(photo by Matt Condon / @arcane93)

Do)siahnuť na Marissu Nadler

Američanku Marissu Nadler som naposledy počula pred desiatimi rokmi, keď sme do Hitparády Rádia TLIS nasadzovali nejaký jej singel. Keď ma na ňu sestry Wegartové teraz upozornili, spravila som si prieskum na Last.fm – kto z mojich kamarátov a kamarátok ju vlastne počúva (a prečo). Bola to malá vzorka, ale ľahko opísateľná: muži po štyridsiatke, bývalí fanúšikovia goth rocku alebo metalu, ktorí už majú doma ženu a deti, no v rámci hudobnej výchovy nechcú ratolestiam púšťať Fíha Tralala, tak to skúšajú s inou postavou a mytológiou – Marissou Nadler.

Väčšina jej fotiek na Facebook fanpage vyzerá rovnako: rozpustené tmavé vlasy, tmavé priliehavé šaty, hlboký výstrih, holý chrbát a goth mejkap – hotová mladšia verzia Morticie z Rodiny Addamsovcov. Už len ju schytiť za ruku a vybozkávať. Za čo ale táto speváčka získava celosvetovú odozvu a uznanie, je jej hlas – výrazný mezzo-soprán, ktorým podchytí naozaj čokoľvek od contry, folku či black metalu. Až vás z toho zamrazí.

Začnite s jej debutom z roku 2004 „Ballads of Living and Dying“. Za tak dobré kritiky by sa nehanbila ani velikánka Joni Mitchell. V lete vyšiel v spolupráci so Sacred Bones Records a Bella Union už jej siedmy štúdiový album „Strangers“. Ak by HBO uvažovalo o pokračovaní seriálu „True Detective“, nenašla by sa široko-ďaleko trefnejšia autorka soundtracku ako Marissa.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. III: Agnes Obel

agnes-obel

Agnes Obel preverí váš hudobný sluch

Predtým, ako predstavím dve americké speváčky, ešte raz ostanem v severnej Európe. Konkrétne v Kodani, odkiaľ pochádza Agnes Obel. Hneď jej prvotina „Philharmonics“ (PIAS Recordings, 2010) získala za predaj Zlatú platňu. Z odovzdávania dánskych hudobných cien si v roku 2011 odniesla päť cien vrátane najlepšieho albumu, najlepšieho debutu či najlepšej skladateľky a speváčky.

Môj muž vravieva: „never žene za klavírom“. Kto pozná jeho vkus a hudobnú publicistiku spred dvadsiatich rokov, bude túto vetu ostražito držať v hlave. Agnes Obel mu až tak neprekáža, resp. zdrží sa komentára, keď ju doma púšťam. Každý, kto má dobrý sluch, totiž musí uznať, že výučba klasickej hudby a hry na piáno sa v tejto (neskôr neporiadnej) študentke zúročila. Na jej pieseň „Riverside” sa dokonca cvičí v aucklandskom štúdiu jóga. Dobrý výber!

Pred desiatimi rokmi sa hudobníčka presťahovala do Berlína, kde žije so svojím manželom Alexom Brüelom Flagstadom – fotografom, animátorom a vlastne aj autorom viacerých videoklipov Agnes.

Pred rokom v júni Agnes vydala nový singel „Familiar“ (spolu s krehkým animovaným klipom od manžela) ako predzvesť tretieho albumu „Citizen of Glass“. Dva roky hľadala správny zvuk a nové nástroje pre svoju nahrávku. Nájdená kombinácia: husle, violončelá, harfa, spinet, ale i veľmi vzácny elektronický hudobný nástroj z 30. rokov minulého storočia (trautonium) robí platňu skutočne výnimočnou.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

Rešpektovať vlastné tradície aj spoznávať širší svet cez world music

Farebné plagáty, pozývajúce verejnosť na World Music Festival Bratislava (WMFB) 2017, si musel v uliciach Bratislavy koncom leta všimnúť azda každý. Pútajú pozornosť nielen svojím originálnym vizuálom z dielne Márie Rojko, ale aj kvalitným programom. Pár „must-watch“, alebo skôr „must-listen“ tipov zo štvordňovej ponuky festivalu prezradia v rozhovore samotné organizátorky – Ľubica Zajacová Záborská a Jarmila Vlčková.

La+Portella+Show+(2)

Aké zázemie a povedomie má žáner „world music“ na Slovensku?

ĽZZ: World music je vo svete dobre etablovaný pojem a žije veľmi búrlivým životom. Je to umenie, vychádzajúce z hudobnej tradície, ale dáva mu nový súčasný život a prenáša ho do 21. storočia. Momentálne je to jeden z najpestrejších žánrov, a to aj na Slovensku. Aj vďaka nášmu festivalu mu pribúda fanúšikov, a to je vlastne aj naším cieľom!

Ako prispela k opätovnému záujmu oumenie, ovplyvnené slovenským folklórom a ľudovými tradíciami, napríklad TV relácia „Zem spieva“?

ĽZZ: Táto relácia vzbudila neskutočne veľa protichodných názorov. Jedna skupina túto reláciu zavrhla, druhá si ju nevedela vynachváliť. Tých pozitívnych reakcií bolo, dúfajme, viac. Každý umelecký počin či masmediálny formát, ktorý vie takto rozdeliť publikum, v sebe nesie nejakú hodnotu. Nie je nič horšie, ako všeobecne vlažné reakcie! Tu sa zrazu generácia, obhajujúca tradičné prejavy folklóru, dozvedela o ich inovátoroch, ktorí folklór berú len ako východiskový materiál svojej tvorby. A naopak, mladí ľudia, ktorí sledovali svojich moderných obľúbencov, videli zrazu aj tradičnú podobu folklóru, a možno zistili, že je skutočne kvalitný a na Slovensku stále veľmi rozšírený.

V programe WMFB (21.–24. 09.) máte koncerty, projekcie, diskusie, ale aj program pre deti. Kto je primárne vaša cieľová skupina a ako fungovala dramaturgia festivalu?

JV: Snažíme sa osloviť rozmanité skupiny obyvateľov, ale aj návštevníkov Bratislavy, pretože pre túto oblasť hudby je stále potrebné robiť trochu „osvetu“. Chceme, aby si  hudbu užilo pestré obecenstvo, ktoré doteraz vždy vytváralo úžasnú rodinnú atmosféru na koncertoch. Máme tiež podujatia, zamerané na vážne, viac odborné témy – v programe sú dve verejné diskusie a medzinárodná konferencia pre hudobných profesionálov.

Dejiny+rytmu

Ktorá téma teda najviac rezonuje na vašom festivale?

ĽZZ: Tak, ako hudba world music prezentuje syntézu štýlov, kombináciu rôznych hudobných tradícií, tak aj náš festival má za cieľ upozorniť na toleranciu a rešpekt k našim, ale aj iným hudobným kultúram.

Čo zo súčasnej slovenskej „world music“ vás v poslednom čase oslovilo a čo ponúkne naživo váš festival?

ĽZZ: Tento rok sme pre slovenských hudobníkov pripravili tzv. open call – výzvu pre začínajúcich umelcov, ktorí by mali záujem hrať na našom festivale. Tu nás milo prekvapil záujem a pestrosť prihlásených kapiel. Viaceré z nich boli naozaj originálne a zároveň veľmi kvalitné. Z 35 prihlásených dostali napokon priestor tri: Ľubomír Gašpar Cimbal Project, Karpaton a Karin Sarkisjan. Tie si budete môcť vypočuť priamo 22. a 23. septembra na bratislavskom Hlavnom námestí.

Koho zo zahraničia sa vám podarilo konečne dotiahnuť do SR?

ĽZZ: Asi každý z nášho tímu má svojho favorita, ktorého by si prial pozvať na Slovensko, no záleží to od mnohých faktorov. Momentálne sa veľmi tešíme, že sme našli spoločný termín s Renaudom Garcia-Fonsom, ktorý je skutočne veľmi vyťažený a predstavuje špičku medzi kontrabasistami.

Slovenskému publiku je asi najviac blízka a známa bulharská skupina Oratnitza, ktorej meno sa tento rok objavuje v ponuke festivalu. Na čo ďalšie by ste z programu upozornili?

ĽZZ: Okrem už spomenutého parížskeho kontrabasistu Renaulda Garciu-Fonsa je to poľská speváčka s originálnym hlasovým prejavom Karolina Cicha. Odporúčame aj taliansku Kalascimu, momentálne asi najviac vychytenú kapelu z Južného Talianska. Rovnako si netreba nechať ujsť koncerty známych slovenských skupín na Hlavnom námestí – okrem Bandy sa predstaví Katka Máliková či Ľudové Mladistvá. Na festivale bude mať premiéru aj film Mareka Šulíka a Jany Belišovej “Ťažká duša” o rómskej hudbe. Novinkou je festivalová električka, ktorou sa budete môcť vo štvrtok aj v piatok povoziť po Starom meste a k tomu si vypočuť dobrú dávku world music naživo.

Váš festival ponúka počas štyroch dní (21.–24. septembra) za málo peňazí pomerne veľa muziky. Ako ťažko sa na tento typ podujatia zháňajú financie?

ĽZZ: Ťažko! 🙂 Je to o sústavnom zháňaní grantov, sponzorov a partnerov, ktorí sú ochotní pomôcť a podporiť dobrú vec.

Partnerom festivalu je SAV či NOC, a súčasťou festivalu je medzinárodná konferencia. Aký bude program a témy konferencie?

JV: Pozvanie na konferenciu prijali významní odborníci z domova aj zo zahraničia. Ich príspevky sú pripravené a zoradené tak, aby mali pridanú hodnotu. Tie slovenské príspevky majú predstaviť významné projekty zo SR zahraničným hosťom a publicistom (15 rokov existencie Tanečných domov v SR; vývin world music v SR atď.). Zahraniční hostia zasa ponúknu svoje skúsenosti a poznatky slovenským hudobníkom a profesionálom (napr. siete globálno-lokálnej hudby; možnosti turné pre world music hudobníkov v meniacej sa Amerike atď.)

Ako sa budú môcť diváci a poslucháči zapojiť do priebehu festivalu – tancom, spevom či hrou na nejaký hudobný nástroj?

JV: Máme pripravené interaktívne podujatia v podobe workshopov. Ako prvý bude jedinečný hudobno-tanečný workshop členov talianskej kapely Kaláscima. Tí budú účastníkov učiť tranzovné bubnovanie a s pomocou tanečníc z Etnodance aj tanec tarantela. Potom je tu osvedčený folklórny Tanečný dom v podaní manželov Morongovcov – ich výuka ľudových tancov určite prerastie do spontánnej tanečnej veselice. V nedeľu sa treba ísť pozrieť na nádvorie Zichyho paláca – na obľúbenú bubnovačku pre všetkých so zmyslom pre rytmus a s chuťou zamuzicírovať si.

Keby ste mali jednou vetou opísať váš festival a jeho atmosféru – ako by to asi dopadlo?

JV: Výborná hudba, pestré aktivity a všade naokolo veľa príjemných ľudí, ktorí majú rešpekt k vlastnej tradícii, no sú otvorení spoznávať prostredníctvom umenia aj širší svet, viesť s ním dialóg a spoločne objavovať nové možnosti, ktoré hudobné umenie prináša.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: WMFB, www.worldmusicfestival.sk

(Rozhovor bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jeseň 2017).

Tri typy podujatí, ktoré budete chcieť navštevovať každý mesiac

Pravdepodobne ste už o týchto podujatiach počuli, niektoré ste aj osobne navštívili a v budúcnosti by ste dokonca na nich radi vystúpili – ako rečníci, rečníčky či hudobné telesá, prezentujúce svoju novú tvorbu. Tri typy eventov, ktoré skrátka nemožno navštíviť len raz. Každý mesiac je totiž ich téma, miesto konania i zostava pozvaných prezentujúcich unikátna, neopakovateľná.

PMMXVII_0825_DSF6786

Všetci poznáme konferenciu TED, kde pozvané osobnosti svojimi vystúpeniami a neskôr videami inšpirujú celý svet. V menších mestách po celom svete potom fungujú jej odnože, dcérske podujatia v podobe TEDx talkov. O júlovom vydaní TEDxBratislava sme priniesli reportáž aj na webe magazínu Inspire.

Úspešne na publikum fungujú aj iné typy eventov, ktoré sa snažia svojím formátom od TED-u odlíšiť. Získavajú na prestíži, popularite a návštevnosti, pretože verných návštevníkov a návštevníčok z mesiaca na mesiac pribúda. Cítia totiž akýsi pocit spolupatričnosti, sociálnej siete, uzavretej komunity – vďaka tomu, že podujatia poznajú, pravidelne sa na ne hlásia a pri troche šťastia (a pozitívnej odozve od tímu organizátorov, zväčša do naplnenia kapacity eventu) sa na ne aj dostanú. Ich slovenské verzie môžete navštíviť a zažiť aj vy.

Creative mornings v 173 mestách

V roku 2008 odštartovala v New Yorku prvé vydanie „CreativeMornings“ Tina Roth Eisenberg. Chcela, aby bolo podujatie zadarmo – prístupné hocikomu, nielen vyvolenej komunite kreatívcov a kreatívkyň. Niektorí ho dodnes označujú za „TED for the rest of us” (TED talk pre nás ostatných). Kreatívne rána môžete navštíviť vždy v posledný piatok v mesiaci, ak si privstanete a týždeň dopredu sa na event prihlásite cez formulár na hlavnej stránke. Ranné podujatie je síce zadarmo, no vždy sa odohráva na inom mieste (raz vo vstupnej hale múzea, inokedy v útulnej kaviarni), preto je kapacita obmedzená. Za odmenu vás ale čaká voňavá káva a prednáška od zaujímavej osobnosti v rozsahu 20-50 minút.

PMMXVII_0825_DSF6780

Podujatie organizujú tímy dobrovoľníkov a dobrovoľníčok v 173 mestách po celom svete. V Bratislave sa konalo prvé Kreatívne ráno až v roku 2014 a zorganizovali ho kamarátky, zväčša študentky VŠMU. Keďže baby sú momentálne pracovne rozlietané mimo SR, periodicita bratislavských rán už nefunguje na mesačnej báze. Po letnej pauze sa však vráti v plnej sile, dúfajme. V minulosti o svojej tvorbe pútavo hovorili: výtvarník Erik Binder (na tému: láska, nielen k fujare) v Baestro bare; hudobník Jonatán Pastirčák v kaviarni Dobré&Dobre; alebo riaditeľka Slovenského centra dizajnu Mária Rišková na pôde Slovenského múzea dizajnu.

Sofar sounds v 370 mestách

Projekt „Sofar Sounds“ vznikol v rokoch 2009-10 v Londýne. Vraj išlo sprvu o odozvu na neslaný-nemastný koncert, ktorí traja kamoši navštívili. Vytvorili teda komorný event podľa vlastnej predstavy prežívania hudobného zážitku – priamo vo svojej obývačke. A tak je tomu doteraz, len sa licencia eventu a chuť organizovať podobné intímne troj-gigy rozrástla do 370 miest na viacerých kontinentoch. Týždeň dopredu sa na podujatie nahlásite a potom čakáte na notifikáciu mailom či esemeskou so súradnicami miesta konania. Ak ste teda iba návštevníci a návštevníčky. Na event sa môžete tiež prihlásiť ako majiteľ bytu, domu či iného zaujímavého miesta, kde by ste radi koncertný večer zorganizovali. Poprípade to môžete skúsiť ako potenciálny hudobný hosť, člen či členka skupiny a hudbou publiku vyrozprávať svoj príbeh.

15589638_10154220986927404_7280584361106725193_n

Vystúpenia hudobníkov a hudobníčok sa nakrúcajú na kameru a videá sú neskôr zdieľané v rámci globálnej siete Sofar sounds, čo je najmä pre začínajúce kapely výzvou a dobrou propagáciou. Bratislavská verzia sa napríklad od tej aucklandskej (18000 km vzdialenej) líši v dvoch veciach – podujatia sa konajú častejšie vo verejných priestoroch, ako v izbách bytov či rodinných domov, a vystupujú na nich aj veľké mená domácej hudobnej scény. Možno ste zažili niektoré z nich v klube, malom kulturáku či v kine. Skupina Tolstoys, ktorá čoskoro vydáva svoj debut, vystupovala napríklad v Markovi Twainovi (lodi na Dunaji, fungujúcej ako bar najmä počas letných mesiacov). Raper Bene a speváčka Katarína Máliková zasa vystúpili počas Mesiaca fotografie v Galérii 19. Májový „Sofar Sounds Bratislava“ sa dokonca konal na pôde holandskej ambasády a zahrali na ňom: Andrea Bučko, Dalibor Kocian aka Stroon a Jano Kružliak ml.. Asi najviac intímny bol zatiaľ marcový „sofar“ v útulnom byte na Palárikovej ulici, ktorý nafotila šéfredaktorka magazínu Inspire: Veronika Pilátová a vystúpil na ňom napríklad hudobník Jerguš Oravec. Augustové (vraj už plne obsadené) vydanie sa bude konať už o pár hodín (24. 08.) na ďalšom zaujímavom mieste v Bratislave.

3_Performer_Cell_Phone_Happening-Sofar_Sounds_AKL-May_2017-Photo_Palo_Markovic

PechKucha Night v 1010 mestách

Na Slovensku azda najdlhšie fungujúcim a najviac rozšíreným typom podujatia, zostaveného z krátkych inšpiratívnych prednášok prihlásených rečníkov a rečníčok, je „PechaKucha Night“. V Bratislave ho od roku 2008 organizovalo o.z. Punkt, ktoré stojí napríklad za podujatím „Dobrý trh“. V roku 2016 predalo štafetu, resp. licenciu mladším organizátorkám z OZ Soyart. Okrem hlavného mesta môžete zájsť na „pechakucha“ noc do Nitry, Popradu, Prešova, Trnavy či Žiliny. Organizátorky dokonca spojili sily s kolegami z Brna, Budapešti a Varšavy a snažia sa prepájať aktivity (ako aj prezentácie) v rámci vyšehradského regiónu.

Formát prezentácií (20×20) bol vynájdený dvoma zakladateľmi architektonickej firmy: Klein Dytham Architecture. Prvá PechaKucha Night sa konala v roku 2003 v Tokiu a okamžite sa stal z neformálneho zdieľania kreatívnych nápadov hit na pokračovanie. O desať rokov neskôr vystúpili v rámci jedného večera v bratislavskej Berlinke napríklad novinárka Zuzana Wienk, maliarka Patrícia Koyšová, či galerista Filip Vančo. Bratislavskú PechaKuchu hostil aj filmový klub Nostalgia, klub A4, Stará tržnica či Ekoiuventa pri Slavíne – všetko sú to zaujímavé bratislavské priestory s vlastnou históriou. Jedno z posledných vydaní, konkrétne o sociálnych vedách, sa konalo v spolupráci s Ústavom etnológie SAV v kine Mladosť. Témami nie je teda vždy iba súčasné umenie a architektúra, ale širší záber s celospoločenským (hoci možno viac abstraktným) záberom, ako: pamäť, hranice, periféria.

Opäť treba PechaKucha event odlíšiť od formátu TED talkov, s ktorými je neraz porovnávaný. Organizačné tímy prízvukujú, že pokým u TED-u ide o vystúpenia expertov a expertiek, na PechaKucha Night môžu vystúpiť aj bežní ľudia, ktorí sú ochotní podeliť sa s publikom o svoj príbeh. Prezentujúci však musí dodržať časový limit a počet obrázkov – komentuje iba prúd 20 slajdov (na každý z nich má iba 20 sekúnd). Presvedčte sa na vlastné oči, ako človek dokáže vtesnať svoju prácu či životné poslanie do šesť a pol minúty. Možno v niektorom z najbližších vydaní už budete stáť na pódiu a rečniť aj vy.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Naskočiť do vlaku fanúšikov a fanúšičiek Petera Maya

Hoci na Hebridách dôjde k vražde priemerne raz za sto rokov, spisovateľ Peter May mal v každom zväzku zo svojej úspešnej trilógie, odohrávajúcej sa práve na tomto súostroví pri západnom pobřeží Škótska, aspoň jedno úmyselné zabitie. Sériu preto uzavrel, no neskôr sa do tohto prostredia vrátil opäť – v najnovšej kriminálke Umrlčí cesta”, ktorú vydalo brnenské vydavateľstvo Host a graficky aj typograficky ju precízne spracovalo trnavské štúdio Pergamen.

Ak ste doteraz nečítali jeho hebridskú trilógiu z ostrova Lewis, ani šesťdielnu ságu čínskych thrillerov (ktorá sa do češtiny ešte len prekladá), či francúzsku detektívnu sériu Akta Enzo (keďže autor pochádza z Glasgova, no dlhodobo žije a tvorí vo Francúzsku), nič nie je stratené. Stále je čas naskočiť do vlaku fanúšikov a fanúšičiek Petera Maya. „Umrlčí cesta“ potěší skalných a zaujme nových priaznivcov či priaznivkyne. Strhne vás totiž príbeh muža, ktorého vyplaví na pláži hebridského ostrova more a ktorý nemá tušenie, kto vlastne je. Štyridsiatnik bez pamäte sa možno volá Neal, 18 mesiacov si prenajíma domček na ostrove Harris a vraj píše knihu, o ktorej však v počítači niet stopy. Prečo má ale na rukách stopy po vpichoch od včelích žihadiel? Prečo ho susedia pozorujú? A prečo kdesi v Edinburgu hľadá 17-ročné dievča pravdu o samovražde svojho otca – vedca, ktorý sa pred svojím zmiznutím venoval výskumu masovému úhynu včelstiev?

Mayovu knihu zhltnete za deň a po jej prečítaní pravdepodobne hneď prispejete na aktivity OZ Včelí kraj, pričom s väčšou pozornosťou budete sledovať aktivity agrochemických či petrochemických firiem…

Text: Boba Markovič Baluchová

(Text pôvodne koncipovaný pre Čo čítať, leto 2017).

Seriálový špeciál III: Seriály, ktoré vedeli produkciu včas ukončiť

Najlepšie, čo sa seriálu môže stať, je včasný koniec. Keď tvorcovia a tvorkyne v najlepšom dôstojne uzavrú sériu, pozbierajú výročné televízne ceny a bez straty na kvalite sa stane ich dielo kultovým. Málokto to však vie ustrážiť a nielen u seriálov (Twin peaks), ale aj u filmov (Trainspotting, Blade runner, Umučenie Krista) sa objavujú tlaky na pokračovanie – v podobe „sequelov“, poprípade aspoň „prequelov“. Nie všetko však môže dopadnúť tak dobre, ako u Hviezdnych vojen.

 

the-wire

Niektoré tímy našťastie vedia odolať tlaku fanúšikovskej základne či majiteľov televíznej stanice a povedať: „stačilo“. Spomeňme aspoň tie najviac vydarené, nadčasové a (pre svoju obmedzenú dĺžku nakrúcania a skvelý dej) kultové, za ktorými nám je naozaj smutno. Ako výstrahu uvedieme tiež pár titulov, ktoré dokazujú, ako môže dobre naštartovaná mini-séria skĺznuť s každou novou sezónou k menej pozerateľnému klišé či vykrádaniu samej seba.

Organizovaný zločin v amerických uliciach a drogy. Veľa drog

Najlepším príkladom včas ukončeného televízneho kultu je The Wire. Päť sérií tohto dramatického seriálu z dielne HBO stačilo na to, aby si získal celosvetovú popularitu a inšpiroval väčšinu dnešných tvorcov a tvorkýň kriminálok aj politických seriálov. Každá séria sa zameriavala na inú inštitúciu mesta Baltimore od ilegálneho obchodu s drogami, cez systém mestského prístavu, školský system až po tlačové médiá. Tu umierali hlavné postavy na dennom poriadku, z realisticky zobrazenej byrokracie a korupcie sa vám krútila hlava, nikto z hlavných hrdinov nebol úplne čistý. A tak sa vám mohlo stať, že ste niekoľko častí držali prsty úplnému záporákovi, napríklad nájomnému zabijákovi Omarovi, lebo jeho konanie vám dávalo zmysel a na prácu strážcov zákona ste rezignovali.

Ďalším z kultových, nemenej brutálnych seriálov, bol Perníkový tatko (Breaking Bad), nakrúcaný v Novom Mexiku, ktorého výroba trvala od roku 2008 do roku 2013. Získal šestnásť cien Emmy a dej sa točil okolo stredoškolského učiteľa chémie, ktorý sa pre nemožnosť zafinancovať si liečbu svojej choroby stáva výrobcom metamfetamínu. Po nakrútení a odvysielaní piatich sérií si stanica AMC objednala „spin-off“ seriál Better call Saul, odvíjajúci sa okolo jednej z postáv pôvodného seriálu. Aj ten sa vydaril, ale úspechov kultového Breaking Bad nedosiahol.

Aby sa spomenuli aj nejaké pozitívne dejové línie a príklady (dokonca s prvkami komédie), treba pripomenúť britský seriál IT crowd. Hlášky odtiaľ dodnes všetci citujeme, keď niečo nie je v poriadku s počítačom na pracovisku. Minimalistický takmer ako Priatelia, odohrávajúci sa zväčša v interiéri jednej kancelárie, postavený iba na trefných dialógoch a hereckých výkonoch hlavných postáv. Vyrobili sa tri série.

Každou sezónou slabšie

Opakom včasných koncov sú umelé naťahovačky a nekončiaci dej, uvarený z vody – zväčša na žiadosť miliónov fanúšikov a fanúšičok. A tomu sa nevyhne súkromná ani štátna stanica. Či už ide o britské kriminálne mini-série alebo o americké výpravné historické seriály – vždy to funguje rovnako. Skvelý štart, vysoko nasadená latka v prvej i druhej sérii a potom výrazné pokrivkávanie, ktoré tvorcov zlomí – ak nie v treťej, tak v štvrtej sérii.

Takýto osud postretol napríklad výborný britsko-írsky krimi-seriál The Fall s Jamiem Dornanom a Gillian Anderson v hlavných úlohách. Práve tu mohli tvorcovia vyšetrovanie sexy komisárky, ktorá prišla z Londýna do Belfastu riešiť zločiny chytrého sériového vraha, uzavrieť dej v druhej sérii a nič by sa tým nepokazilo. Práve naopak. Nestalo sa tak a posledná sezóna sa stala totálnym prepadákom – ako pre divácku obec, tak pre umeleckých kritikov a kritičky.

To isté platí aj pre ďalší mini-seriál z dielne BBC: Sherlock, kde síce pôvodná literárna predloha bola časom overená a bezchybná, ale akoby s každou sériou brali tvorcovia pri príprave TV adaptácie viac drog. Dej sa viac točil okolo propagácie Twitteru a rôznych IT vychytávok, psychológie súrodencov Holmesovcov a zabudlo sa na dôvtipné riešenie záhad. Dvom hlavným postavám: Benedictovi Cumberbatchovi ako Serlockovi a Martinovi Freemanovi ako Dr. Watsonovi účinkovanie prinieslo celosvetový úspech a množstvo filmových ponúk. Ale čím viac sa začal brať v epizódach dôraz na rodinné väzby a rodinných príslušníkov (nástup manželky Dr. Watsona na scénu, v skutočnosti reálnej partnerky M. Freemana), seriál stratil dych. V každom prípade: prvé dve série sú geniálne – treba vidieť. A užiť si aj ďalšie hviezdy – napríklad herecké polohy Andrewa Scotta ako zloducha Jima Moriartyho.

vikings-news

Keď tvorcov seriálu podozrievate z prílišného brania drog

Keď už bolo spomenuté podozrenie z prílišného brania drog pri písaní scenára, u historického seriálu Vikingovia to možno spomenúť ešte hlasnejšie. Spracovanie času v jednotlivých epizódach už od samého začiatku beží tak rýchlo, že maskéri a maskérky majú čo robiť, aby dokázali verne zamaskovať Ragnara Lothbroka a jeho prvé dve ženy. Aby nevyzerali tak mlado v porovnaní s ich synmi. Celkovo bola už piata séria riadnym chaosom a výmenou stráží. Jediný záchytný bod môžete mať v postave nestarnúceho staviteľa lodí – Flokiho, ktorý prežije azda všetky hlavné postavy.

Rovnako mohol po treťej sérii preventívne skončiť aj seriál Peaky blinders o gangsterskej rodine Shelbyovcov z Birminghamu. Jej mužskí členovia si začiatkom 20. storočia vyriaďovali účty skutočne svojským spôsobom – pomocou žiletiek, zabudovaných vo svojich čiapkach. Atmosféru, plnú dobových kostýmov, alkoholu, zbraní a špinavých peňazí vždy umocňuje skvele zvolená hudba (Nick Cave & The Bad Seeds, PJ Harvey, Jack White). Príbeh stojí a padá na hlavnej postave šéfa rodinného gangu – Tommyho Shelbyho v podaní Cilliana Murphyho. Dúfajme, že štvrtá a piata séria ponúkne viac ako skvelý soundtrack a pohľad na Murphyho krásne modré oči a zvodné pery, takmer každú časť pokropené nejakou tekutinou (najčastejšie krvovu).

Predošlé dve vydania Seriálového špeciálu, zameraného na tie televízne série, ktorých pokračovanie všetci netrpezlivo očakávame, ale aj na tie kultové TV-drámy, ktoré dokážeme sledovať stále dokola, nájdete v online archíve redakčných článkov magazínu Inspire alebo blogu Rozhovorovo.

Autorka textu: Boba Markovič Baluchová, Foto: ABC, BBC, HBO, Netflix

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).