Za vôňou jari do Bukurešti

Každý muž i každá žena má vo svojom živote minimálne jedno obdobie, na ktoré obzvlášť rád/a a svojsky spomína – so široKým úsmevom alebo KlopKaním si po čele. Niekto sa s údivom pozerá na svoje fotky zo základky, lebo tie účesy a oblečenia boli fakt odstrašujúce. Niekto musí každej návšteve pustiť dvakrát video zo stužkovej, lebo to je z kategórie „must see“. No a ja sa stále čudujem, ako som mohla v zdraví (fyzickom i psychickom) prežiť šesť mesiacov v metropole Rumunska. Toľko podivností, paradoxov, ale aj krásy na jednom mieste! No a keďže letá sú tam neznesiteľné (najmä v hlavnom meste), odporúčam návštevu Bukurešti naplánovať na jar – plnú zelene, farieb a vôní.

Nevyspytateľná doprava

Tento článok sa v žiadnom prípade nesnaží byť turistickým sprievodcom a naozaj má potenciálne návštevy prilákať, nie ich odstrašiť od plánovaného výletu. počas svojej polročnej stáže a dobrovoľníckej činnosti som zmonitorovala všetko podstatné a teším sa na zopakovanie niekedy v blízkej budúcnosti.
Pre nastavenie citlivosti treba začať asi dopravou. ak ste zvyknutí na cestovanie vlakmi, autobusmi a najmä mestskou hromadnou dopravou v Nemecku či dánsku, kde meškanie nehrozí – tuto treba na všetko zabudnúť, nenosiť hodinky a hlavne nepátrať po príchodoch/odchodoch. Treba sa riadiť ľuďmi. ak stoja nejakí na zastávke, určite niečo pôjde.
V lete v 40-stupňových horúčavách cestovať niekam busom prudko neodporúčam. Hrozí udusenie a zbláznenie sa zároveň. ak ste niekedy cestovali do Mlynskej doliny busom číslo 39 na konečnú napríklad v čase dušičiek – viete si predstaviť tú „plnku“. a bitku o sedadlá medzi cezpoľnými vysokoškolákmi/čkami s batohmi, smerujúcimi na intrák, a dôchodcami/kyňami s kvetináčmi či hrabľami, ponáhľajúcimi sa na cintorín v tej istej lokalite. No a ak to vynásobíte dvoma, takto vyzerá situácia každý deň v MHd-čke v rámci rumunskej metropoly.
Cestovné lístky sú lacné: jedna cesta mestom vás vyjde na 1,3 lei, čiže okolo 0,3 eura (desať korún slovenských). odporúčam lístky poctivo nakupovať (v takých plechových búdkach blízko zastávok), lebo revízori/ky chodia veľmi často a hlavne nenápadne. vyzerajú totiž ako „normálni“ ľudia, akurát nosia biele blúzky a košele (na rozdiel od bratislavských hlavohrudných týpkov).

1914285_134795877403_2568347_n

Domáci miláčikovia na ulici

Nepochybujem, že v iných oblastiach Rumunska (napríklad v Banáte, Sedmohradsku, Transylvánii či pri delte dunaja) môže byť rovnako príjemne v každom ročnom období. No v hlavnom meste je to v lete naozaj na nevydržanie. všade suchý vzduch, hluk motorov, prach sa lepí na vaše spotené telo. potrebujete sa napiť a padáte do nemého úžasu, keď vidíte ľudí, ako si v tej páľave zapaľujú cigaretu. a to jednu od druhej. vysoké percento Rumunov/iek fajčí a pije veľa kávy. To sa so slovenskom nedá porovnať – samozrejme, ak v merku nemáme práve nejakú workoholickú skupinku.
Čítala som niekoľko reportáží od autorov/iek mimo Rumunska, ako opisovali krutý život bezdomoveckých detí, čo fetujú lepidlo a spia priamo v staniciach metra. priznám sa, že za pol roka dennodenného cestovania metrom aj busmi som nič podobné nevidela. samozrejme, žobrákov/čky, potulných cigánčat som videla dostatok, no tí sa zdržovali skôr nad zemou, ako pod zemou. pred gréckokatolíckymi kostolmi a na obchodných uliciach (napríklad na piata Romana či universitate), plných turistov/iek zo Západu. Rumuni/ky sú veľmi hákliví na rómsku otázku – hnevá ich, že európske médiá Rómov/ky a Rumunov/ky nerozlišujú a hádžu všetkých do jedného vreca. akoby boli všetci rovnakí, všetci zlí: len kradli a brali sociálne dávky…
Samostatnou kapitolou historiek o Bukurešti sú túlavé psy. podľa o ciálnych štatistík je na programe sedem uhryznutí psom denne. sú všade, motkajú sa vo svorkách, sú hladné a špinavé. No nie je to ich vina, že sú v uliciach a je ich toľko. Túto ťažko kontrolovateľnú situáciu má (okrem všeličoho iného a ukrutnejšieho) na svedomí bývalý komunistický diktátor Nicolae Ceausescu, ktorý dal vysťahovať a zbúrať rodinné domy v centre, a ľudí (samozrejme, bez domácich miláčikov) dal presunúť do panelákov. Psy teda ostali na ulici dodnes.

1914285_126652917403_994220_n

Zeleň v centre veľkomesta

Veľmi namáhavo by ste v centre Bukurešti hľadali nejaké hlavné námestie, ako máme napríklad my v Bratislave (Gotko či Hviezdko). posedieť sa dá našťastie aspoň v niekoľkých nádherných zelených parkoch uprostred mesta. Najviac fotogenický je asi park čižmidžiu (parcul Cismigiu) s člnkami na jazierku, s lavičkami, predajom cukrovej vaty či iných kalorických lakôtok. Za zmienku stojí aj park Izvor, z ktorého je na skok do megaobrovského (roky stavaného a stále nedostavaného) Ceausescuovho paláca (palatul parlamentului), ktorý mal svojou veľkoleposťou konkurovať americkému pentagonu.
V centre je veľa opustených historických budov, ktoré štát ani mesto nedokáže majetkovo vysporiadať, a teda ani opraviť. Bulváre a chodníky v štvrti Lipscani v samotnom srdci Bukurešti sú už desaťročia rozkopané, tiež zásluhou spomínaného komunistického diktátora. Na obhliadku mesta v kostýme a lodičkách môžete teda zabudnúť. No treba povedať, že Rumuni/ky napríklad vodou nešetria – na každom sídlisku a v každom upravenom zelenom parku majú minimálne jednu fungujúcu fontánu. všade stánky s čerstvými rezanými kvetmi! a medzi panelákmi vás okrem zaparkovaných áut a vrakov áut prekvapia nové, vzorne udržiavané detské ihriská (dokonca väčšinou bez prítomnosti túlavých psov). keby radšej nancie a energiu investovali do infraštruktúry a vybudovania optickej siete, lebo niektoré stožiare sa pod ťarchou desiatok elektrických káblov nebezpečne prehýbajú na všetky strany.

1914285_134795872403_3669348_n

Rôznorodého umenia dostatok

Rumunská mládež (najmä nagélovaní fešáci v mokasínach a ružových rozorvaných košeliach) holdujú hudobnému žánru manele. V Srbsku sa takémuto žánru hovorí Turbo Folk. Je to také zrýchlené dychovkové disko so srdcervúcim vokálom. samozrejme, nájdu sa tu aj kvalitné kúsky world-music. Mimoriadne som si obľúbila velikú Ženu – Rumunku žijúcu v Nemecku, ktorá publiku nakladá riadne soulovo-RnB hity, podmáznuté balkánskymi dychovými nástrojmi (ako inak) a podčiarknuté veselými klipmi. Miss Platnum sa nehanbí spievať o mercedesoch, peniazoch a svojej chuti do jedla či nadváhe.
Z tanečných klubov, kde hrajú počúvateľnú elektronickú hudbu, odporúčam navštíviť: Expirat pri parku Izvor, potom Suburbiu v Lipscani, no najmä Fabricu neďaleko od Piata Unirei.
Už niekoľko rokov sa hovorí o vzostupe rumunskej kinematogra e, a je to pravda. Napríklad snímka Rozprávky Zlatého veku sa dala vidieť aj u nás v rámci MFF Bratislava. Na všetkých bizarných mikropríbehoch sa dá dobre zabávať a spomínať, ako sa žilo pred rokom 1989 – je to vizitka nielen vtedajšieho Rumunska, ale všetkých postkomunistických krajín. a humor je to, čo držalo a drží rumunský národ pri živote. a hoci sa aj rumunská literatúra bezpochyby nejak vyvíja, vo výkladoch kníhkupectiev vidieť stále len obálky kníh s príbehmi upírov a vlkolakov. Tak potom prečo sa miestni tak durdia, keď sa ich opýtame na pravdivosť príbehu vlada draculu? Niečo na tom len predsa bude.
Výhoda Rumunov/iek je, že sú talentovaní na jazyky. Na svoj latinský základ bezproblémovo za pár mesiacov naviažu franinu, španinu aj taliančinu, väčšina hovorí výborne po anglicky. Nevýhodou je, že hoci žijú v nádhernej krajine (ešte nie celkom zdevastovanej, čo sa týka prírody), a sú už v európskej únii, bude trvať desaťročia, kým sa ozdraví štátna správa a vymizne korupcia. človek, čo sa živí poctivou prácou (povedzme univerzitný pedagóg), zarába okolo 400 eur mesačne. Z toho sa nedá vyžiť. preto napríklad lekársku pomoc domáci vyhľadávajú iba v akútnych prípadoch, keď je zväčša už neskoro. Na druhej strane také dvadsaťročné rozmaznané dievčisko, voziace sa na najnovšom poršáčiku, musí byť stopercentne dcéra alebo vnučka nejakého bývalého komunistického po- hlavára. „Aceasta este situatie.“ Taká je situácia, a hotovo…

1914285_134795862403_7716018_n

Ľudia privyknú na všetko

Ľudia v Rumunsku si však toľko nezávidia ako u nás. Hoci sú k cudzincom/kám nedôverčiví a podozrievaví, vo svojej podstate sú dobrí. skúšaní životom, no najmä zmierení s osudom. Tak to Boh zariadil (s každým má svoj zámer), netreba sa mu priečiť. viera je v rumunskom obyvateľstve (nielen u starých ľudí) na prvom mieste. stačí raz zažiť ich veľkolepé veľkonočné oslavy a rituály. a potom sa už netreba čudovať ani neustálemu trojitému prežehnávaniu, lebo za každým rohom sa nachádza nejaký ten kostol, svätostánok.
Zatiaľ som neprišla na to, pre koho sú otvorené tie desiatky sterilných butikov s tortovými svadobnými šatami v centre mesta. Možno slovenské turistky miesto magnetky na chladničku (lebo pohľadnice Bukurešti nikde nemajú), donesú domov nejaký biely nariasený skvost. so suvenírmi je to ťažké. No treba napríklad okúsiť rumunské pivo ursus alebo ľadové kávy v škatuľkách značky Tnuva za pár lei (radšej nie hneď po sebe).
Jedlo je v Rumunsku lacnejšie ako na slo- vensku. ochutnať sa oplatí napríklad sarmale (mleté mäso s ryžou zabalené do kapustového listu) a potom všetko plnené slaným syrom (v rumunčine sú všetky druhy syra nazývané bryndzou). len sa potom nezľaknúť toaliet v niektorých reštauráciách a vyrezaný kruhový otvor v zemi brať ako out-doorovú aktivitu.
Vlastne celý výlet do Bukurešti (ale aj do ďalších častí Rumunska) treba brať od začiatku do konca ako dobrodružstvo. Potom ten zážitok bude o to prekvapivejší, pozitívny a častého spomínania hodný. Podotýkam, že stať sa môže všeličo, no ukradnúť peňaženku vám môžu rovnako doma, ako aj v Rumunsku. a žiadne veľké nebezpečie nehrozí, ani keď si to po žúrke razíte pešo domov cez celé mesto. Takže už len zabookovať letenku alebo lístok na vlak a vydať sa na jarný výjazd: smer rumunská metropola… „Noroc si drum bun!“☺

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž publikovaná v magazíne Inspire, jar 2011)

Advertisements