Samuel Mudohori: Ázijské kerky na slovenských telách

Tridsaťdvaročný Samuel Mudohori pocháza zo Singapuru a do Bratislavy ho priviedla jeho priateľka Slovenka najprv len na krátku predstavovaciu návštevu. Rád by tu však zdržal dlhšie a čo-to zo svojho umenia zanechal aj na telách Slovákov a Sloveniek. Tetovanie ho živí už desať rokov.

Samuel Mudohori

Ako si prekonal kultúrny šok v Bratislave?

Kultúrny šok? Haha. To skôr ja som pre Slovákov/Slovensky šokom.

V čom by si sa ako zahraničný umelec dokázal uživiť v SR?

Určite tetovaním. Niektorí domáci tu oceňujú kvalitu.

Akú inú krajinu v rámci Európy by si si vybral, ak nie SR?

Hmm, Nemecko, Rakúsko, Taliansko, Francúzsko. Vlastne väčšinu Západnej Európy.

Aké trendy sú momentálne v tetovaní? Čo si ľudia želajú mať na svojich telách posledné mesiace?

Popravde toto neriešim. S ľuďmi nevyjednávam. Robím svojím vlastným štýlom a to je všetko.

during the work

Odlišujú sa kerky, čo si videl v SR, resp. v Európe od tých, čo sa robia v Ázii?

Ázijská klientela uprednostňuje veľké tetovania, ázijský dizajn. Orientálne motívy sú tam silnejšie zastúpené.

Aké štýly a mená kolegov/ýň rešpektuješ v tejto oblasti (a prečo)?

Nemám obľúbeného, skôr nasledujem tých, čo práve stretnem a ich práca ma zaujme. Rešpektujem všetky štýly, keď sú prevedené kvalitne. Neviem, či vám niečo hovoria mená: Filip Leu, Grime, Horiyoshi III. Ich kompozícia, technika nanášania tušu pod kožu, nápady, farebnosť a detaily ma oslovujú.

Akú najdrahšiu, najdlhšie trvajúcu, najbláznivejšiu kerku si robil?

Najdrahšiu si nepamätám, ale najdlhšiu hej. Tetovanie trvalo 11 hodín v jednom kuse.

Aké kerky si „uštedril“ svojej partnerke?

Práve “pracujeme” na jej nôžke. Bude to fúzia jej a môjho štýlu.

Ako znášajú tetovanie a bolesť muži na rozdiel od žien?

Bolesť je individuálna záležitosť, ale ak môžem generalizovať – ženy zvládajú bolesť lepšie (najmä ak ide o tetovania na tri hodiny a viac).

Má tvoju prácu na svojom tele nejaká verejne známa osobnosť/celebrita?

Yeah, niektoré lokálne celebrity. Napríklad Sean John. Zväčša speváci/čky a členovia/ky hudobných skupín.

Ak by si netetoval, čomu inému by si sa venoval?

Pravdepodobne by som ostal v oblasti umenia a kreatívy. Maliarstvo, reštaurátorstvo, priemyselný dizajn.

Spájaš tetovanie s inými druhmi umenia? Divadlo, tanec, fotografia, koláže?

Spolupracoval som s grafickými dizajnérmi a použili sme na stenách moje motívy (nástenné maľby). Potom, samozrejme,: inštalácie, webový dizajn.

Prečo sa vlastne ľudia rozhodnú dať tetovať? Aké motívy ich sprevádzajú?

Ľudia sa nechávajú tetovať z rôznych dôvodov. Na pamiatku, na zvýraznenia náboženstva, z potreby mať na sebe znamenie pre šťastie. Niektorým sa čosi zapáči a chcú to mať jednoducho na sebe. Iní len chcú vytŕčať z davu a sú márniví.

during the work 2

Koľko keriek máš na sebe ty – aké príbehy sa za nimi skrývajú?

Prestal som to počítať. No moje kerky nemajú nejaké hlboké významy v sebe. Ja som z tých: “just because”.

Ktorá časť tela sa tetuje najprobematickejšie a prečo? Hrozí niečo človeku?

Najťažšie sa tetujú rebrá. Jednak je to bolestivé a nemusí to vyzerať dokonalo, ak chce klient/ka mať na rebrách rovné línie. Aj liečenie jaziev je zdĺhavejšie, treba špeciálnu starostlivosť. Koža je v okolí rebier tenučká. Ak sa pohnete – môžete prísť o život, J! Inak nič vážnejšie nehrozí…

Aký projekt máš momentálne v hlave? Kolektívnu výstavu tebou potetovaných afrických revolucionárov, alebo čo?

Rád miešam tradície, kombinujem motívy zo starých umení a nových trendov. Napríklad Gejše, hrajúce na elektrických gitarách na pódiu osvetlenom len papierovými lampášmi – to by ma bavilo…

final work 3

Text: Boba Baluchová, Foto: Jana Žilčayová (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 2011)

Advertisements

Istanbul, Konštantínopol, Carihrad – multikulti mesto s troma menami

Istanbul je najväčšie, zároveň najslobodnejšie mesto v rámci Turecka. Isteže sa oplatí navštíviť aj Ankaru, Bursu, Antáliu, Konyu či Izmir, ale tam už pocítite väčší vplyv Islamu, ako v tejto multikuktúrnej metropole.

422345_10150535897417404_565040274_n

Geografická poloha zaručuje úspech

Kto ešte nikdy nenavštívil Áziu, ani Istanbul – môže zabiť dve muchy jednou ranou vďaka návšteve tureckej metropoly s troma menami, a updatenuť svoj status na Facebooku: “Prvý raz v Ázii!” Stačí sa previesť loďkou cez prieliv Bospor a za niekoľko minút ste tam. Presun z Európy do Ázie spozorujete jednoducho – podľa menšieho počtu turistov aj doteriavých predavačov suvenírov (zväčša náramkov s visiacimi modrobielymi očami – predznamenajúcimi štastie).

Keby išlo len o mesto Istanbul (s desiatimi miliónmi obyvateľov/iek a plochou 4-krát väčšou, ako hlavné mesto Slovenska), nie o zvyšok Turecka – nemal by byť problém so začlenením do Európskej únie. Ale turistická metropola je vždy iná ako zvyšok krajiny a preto diskusie o šancách začlenenia sa Turecka do európskeho spoločenstva necháme na hodiny politického zemepisu.

403079_10150535897257404_374680904_n

Kultúra, podmienená náboženstvom

Najviac ľudí chce v Istanbule (v minulosti nazývaného aj Konštantínopol a Carihrad) navštíviť ako pamiatku číslo jeden mešitu Haghia Sophia, ktorá dnes neslúži na obradné účely, ale práve ako múzeum. Spirituálny zážitok tam možno nezachytíte, ale na interiérovej výzdobe si môžete všimnúť, ako sa mesto (a ľudia v ňom) menili pod vplyvom islamistického či kresťanského vplyvu.

Ak nechcete platiť desať eúr za vstup, môžete navštíviť inú, modrú mešitu: The Blue Mosque (palác Sultána Ahmeta). Najmä v ranných hodinách – keď ešte priestor nie je zaplnený japonskými turistami s fotoaparátmi, ale sú tam len muži a ženy (vo vyhradenom priestore pre ne) – bez topánok na nohách, so šatkami na hlave, venujúci sa slovám proroka.

Mešity ako významné náboženské, kultúrne a architektonické prvky sú v rámci Istanbulu naozaj na každom kroku. Udrú vám do očí, musíte si ich fotiť. Pre mešitu je typická kopula, predstavujúca pivnicu neba a v každom roku sú vysoké veže – minarety (pripomínajúce rakety). Ak sa vám nechce motať po celom meste, môžete navštíviť turistickú atrakciu MiniTurecko – kde máte modely všetkých pamiatok pohromade na jednom mieste.

V jarnom či skôr letnom období odporúčať absolvovať výlet loďou po Bospore, pijúc voňavý mliečny nápoj (salep) a jediac obrovský sendvič s čerstvo ulovenou a upečenou rybou (samozrejme, aj s kosťami – preto tá veľkosť pečiva). Každých desať minút budete ponúknutí (a to nielen na lodi, ale aj v obchode, na trhu či kdekoľvek inde) pravým tureckým čajom, servírovaným na porcelánovom minitanieriku v sklenenom decovom poháriku, pripomínajúcom banku z hodín chémie, spolu s dvoma kockami cukru. Ak si zažiadate príchuť, dostanete jablkový či pomarančový čaj (krikľavej farby, pripomínajúci zohriaty džús). Ak si chcete domov priniesť nejakú potravinu či pochutinu – môžete to skúsiť práve s týmito farebnými instantnými čajmi.

431122_10150535895202404_80038269_n

Zjednávať, kde sa len dá

Trh s koreninami (spice bazaar) je plný nielen tureckých čajov, ale aj exotických korení a “turkish delights” – tureckých sladkých potešení v pravom slova zmysle. Niektorí obchodníci dokonca do výkladov s týmito sladkosťami, ničiacimi náš chrup – tabuľu s názvom: Turkish Viagra. Chuťovo je to lahôdka – pistácie či orechy, zaliate v mede či želé z granátových jabĺk. Ako mäkkší turecký med, no nie taký obyčajný, ako poznáme z našich obchodov.

V každom knižnom sprievodcovi Istanbulom nájdete odporúčanie – navštíviť aj Grand bazaar, no tento priestor je však plný gýčov, pripomínajúci obrovskú tržnicu na Trnavskom mýte či Miletičke (kožené kabáty, tašky a topánky, koberce a vyšívané šatky, kopec zlata a šperkov s drahými kameňmi).

Ak vaši rodinní príslušníci/ky v minulosti navštívili Istanbul – určite vás zásobili množstvom rád – čo v tejto časti Turecka skúsiť, a čo nie. Určite netreba naletieť na tanečné vystúpenia brušných tanečníc či “pravých-nefalšovaných” krútiacich sa dervišov – všetko je to len divadielko s cieľom zarobiť. Možno v meste Konya by ste pochodili lepšie.

V obchodoch a najmä na trhu treba pri kúpe čohokoľvek zjednávať. Niekde už sú obchodníci rozmaznaní bohatými turistami/kami z Ruska či z USA – preto vás odbijú s oznamom: Fixed prices. Ale skúsiť treba – pár tureckých lír možno ušeríte a ochutnáte na ulici ponúkanú šťavu z granátových jabĺk či iného čerstvého ovocia.

402178_10150535895387404_587285474_n

Turecké umenie, inšpirované Európou

Veľa o hudobnej, literárnej či filmovej produkcii Turecka nevieme. Z komerčných rádií poznáte jeden hit Tarkana. Netreba zabúdať na tri turecké telenovely (Tisíc a jedna noc, V objatí hodvábu a Sultán), z ktorých najmä tá prvá aj na Slovensku pokorila všetky rekordy v sledovanosti. Onurov plagát kde-tu ešte zazrieť aj v uliciach Istanbulu. Skôr v Európe máme s Istanbulom spojené meno Orhana Pamuka, spisovateľa-postmodernistu a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru.

Hoci sa Fatih Akin narodil už v Nemecku, má tureckých rodičov a vo svojich filmoch sa venuje práve problémom multikulturality, ľudských nedorozumení a dôsledkom migrácie (prevažne z Turecka do Nemecka). V istanbulskom múzeu pre súčasné umenie môžete vidieť priamy (a v minulosti dokonca vládou žiadaný) vplyv európskeho umenia na to turecké – umelci a umelkyne študovali napríklad maľbu (techniku portrétovania) vo Francúzsku. Keď sa pozeráte na vystavované plátna, cítite vplyvy kubizmu či impresionizmu.

Kontrolu pred vstupom do novej budovy s umením však majú zabezpečenú ochrankári/ky lepšie tu, ako v rozľahlom paláci Topkapi spolu s rozkvitnutými záhradami a vyhliadkou na celý Istanbul. Tam veru nový vyrezávaný nožík za sedem lír počas prehliadky na skeneri nepípal. Preto sa streľba šialenca na náhodných turistov/ky spred niekoľkých mesiacov môže zopakovať.

400163_10150535896852404_1483350835_n

Dobrosrdeční ľudia v každom dome

Doteraz som v žiadnom veľkomeste nevidela ešte most v centre mesta – preplnený stovkami mužov s udicami a kýblikmi, tráviacich deň i noc lovením rýb (pre vlastnú potrebu i pre miestne reštaurácie). Tak fotogenické miesto, plné nielen kamennej stavby, ale aj ľudského života – ako práve na Galata moste, nájdete málokde. Treba sa po ňom prejsť aspoň raz denne. Napríklad počas presunu za nakupovaním na slávnej Istiklal street, podobnej viedenskej MariaHilfer strasse.

Počas nášho študijno-pracovného pobytu bola na pláne aj návšteva “tradičnej” tureckej rodiny, aby sme lepšie chápali ich hodnoty, pohostinnosť, previazanie na náboženstvo, obrad sobáša a výchovy slušného počtu detí. Nakoniec sa však z jednoduchej rodiny (v prípade mojej pracovnej skupinky) vykľula verejne-uznávaná a myšlienkami otvorenejšia rodina Erdimovcov – kde otec pracuje ako poradca starostu Istanbulu a matka je psychologická konzultantka s vlastnou TV šou. Ich názory (aj ich šiestich detí) boli veľmi kultivované a akoby viac európske – svojim potomkom nechcú zasahovať do výberu budúceho povolania, ani do voľby životného partnera/ky. Ich dobrosrdečnosť sa nedá slovami opísať (možno len nejakou tradičnou piesňou na husliach, ručne vyrobeným náhrdelníkom, či geniálnym vegetariánskym jedlom). Do roka a do dňa by som si cestu do multikultúrneho Istanbulu rada zopakovala – ale namiesto usneženého zimného mesiaca by som prijala letnú sezónu.

429338_10150535896712404_1370046122_n

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž publikovaná v magazíne Inspire, jar 2012)