Bety K. Majerníková: Až zrealizované nápady sa počítajú

Skupina Noisecut pripravuje na rok 2011 vydanie štvrtého albumu, v súčasnosti nekoncertuje. Prečo? Aj o tom v nasledujúcom všehochuť-rozhovore so šperkárkou Bety K. Majerníkovou a speváčkou Bet Maj Sepjou – v jednej osobe.

I. Na tému: hudba

Kedy si sa objavila v skupine Noisecut a ako sa vyvíjala tvoja pozícia v nej?

V Noisecute som sa objavila okolo roku 2002. Chalani ma videli spievať s inou kapelou na koncerte v Stoke. Trošku nesmelo ma oslovili, popočúvala som zopár ich nahrávok a zistila som, že si celkom rozumieme. Mám pocit, že sme sa pekne našli, sedíme si autorsky aj ľudsky.

Aké je to tvoriť a hudobne sa presadzovať v čisto mužskej zostave?

Nuž pre speváčku je to vždy na začiatku v kapele trošku náročné. Práve preto mnohí chalani speváčku do kapely ani nechcú – vraj to kazí morálku a vyvoláva konflikty. Mne bolo vždy jasné, že keď to má v kapele fungovať, musia byť zadefinované vzťahy a chalani ma musia začať brať viac ako parťáka než ako žienku, ktorá sa medzi nimi zjavuje. Žiadne cukríčkovanie, a žiadne servítky – veci sa hovoria natvrdo a priamo. Až potom to začne pekne fungovať.

Akí ľudia sa skývajú za tými podivnými pseudonymami, čo uvádzate na svojom webe? Kto je kto?

Voľakedy dávno sme si vymysleli prezývky, ktoré nám ostali dodnes. Nikdy sa nám nezdalo vhodné vstupovať na scénu v civilných menách – je to niečo ako kostým, ako identita, ktorá patrí do špecifického sveta a súvislostí. Každý z nás má niekoľko takýchto svetov a v hudobnom sa nazývame takto. Hlavným mozgom tvorcom aj dozorcom je Lossos, ktorý tvorí všetky podklady a kompozície. Ja pridávam spevové linky, texty a občas vstupujem do štruktúry, aranžov. Tak isto to funguje s ďalšími dvoma členmi. Japonec pridáva gitarové plochy a M živé bicie.

Žánrovo ostáva Noisecut stále vo vodách electro-popu, alebo dochádza k istým pokusom, fúziám?

Computer je naším ďalším členom, teda elektronické zvuky a plochy sú automatickou súčasťou našej hudby a nie dekoráciou. Keď už je toho veľa, máme chuť chytiť španielku či kontrabas a zahrať si len tak, bez pevného tempa a štruktúr. Na základe týchto pocitov občas vyprodukujeme niečo aj inak. Na jeseň minulého roku sme mali celkom úspech s akustickými verziami niektorých našich pesničiek, na nový album sa tiež možno dostane vec, v ktorej computer nezaujme miesto. Momentálne máme chuť na viac gitár, rôznorodejšie nástroje a reálne odsnímané zvuky.

Ako došlo k úspešnej spolupráci s undergroundovým elektro-akustickým mágom J.B.Kladivom?

V roku 2008 získal Noisecut cenu Radio_head award za album Bliiizko a Kladivo dostal cenu od kritikov za svoj album Rozhľadňa. Na ďalšom ročníku udeľovania Radio_head awards sme boli oslovení Rádiom_FM, či by sme nevystúpili spoločne. Skontaktovali sme sa a dumali, ako spojiť naše rôzne prístupy k hudbe. Chvíľu to vyzeralo, že to nepôjde. Nakoniec sme prerobili jeho starý hit Mariena, ktorý hrávalo v deväťdesiatych rokoch rádio Ragtime. Zázračne to zafungovalo a tento rok sme si preberali cenu za túto prerábku.

Ako sa cítite vo vydavateľskej stajni Slnko records, ktoré nedávno oslávilo desiate narodeniny?

Toto vydavateľstvo nás v podstate umiestnilo na „mapu“. Dovtedy o nás nikto nevedel a nikoho sme nezaujímali. Pre neznámu kapelu je dôležité, keď sa za ňu niekto postaví. Shina nám verila, aj keď sme nesedeli úplne do portfólia vydavateľsta. My sa v spoločnoti týchto mien cítime fajn. Toto vydavateľstvo je malý slovenský zázrak – vyrobený na kolene a momentálne produkujúci viac pôvodných slovenských albumov ročne, než zabehnuté značky.

Môže nastať opäť obdobie, keď začnete uvažovať o textoch v angličtine?

V našom prípade asi už nie. Slovenčina je výzva – je to v podstate zložitejšie, ale vedie to paradoxne k originálnejším výsledkom. Ľudia nie sú v hudbe zvyknutí na svoj vlastný jazyk, pritom vďaka nemu sa dá hrať s jemnými nuansami, asociáciami, emóciami, na ktoré môžeme v angličtine zabudnúť. Na jednej strane nás to v určitých rovinách diskvalifikuje, na druhej strane mám pocit, že práve vďaka tomu sme sa zachytili na scéne – ľudia nám to uverili.

Kto vás z vašich slovenských hudobných spolupútnikov/čok svojou tvorbou prekvapuje, nejako motivuje?

Veľmi zaujímaví sú ľudia okolo Slnko records. Skupina Longital v textoch používa tiež len slovenčinu, no má obehané kluby a festivaly po celej Európe. V slovenských podmienkach mám však radosť z každého albumu, ktorý má popri dobrých nápadoch a pesničkách aj dobrý zvuk. A tiež z každého podareného klipu, dobrého klubu či festivalu.

Predskakovali ste temným Nine inch nails aj IamX. Pred kým alebo spolu s kým by ste si radi zahrali najbližšie?

Nám sa splnil sen už pri IamX. A NIN? O tom sme ani nesnívali. Prihrala nám to náhoda pár dní pred ich Bratislavským koncertom. Pre mňa boli vždy najviac Moloko a Lamb. Tie kapely už pravidelne nefungujú, prihodiť sa však môže ešte všeličo. Napríklad na Pohode?

V akom stave je podľa teba hudobná (najmä klubová) scéna na Slovensku?

Klubová scéna je z môjho pohľadu paradoxne v oveľa lepšom stave, než oficiálna scéna. Je to jednoduchá matematika. Ľudia ktorí majú radi hudbu, aktívne ju počúvajú, prežívajú a vyhľadávajú – sú skvelé publikum. Ak sa im niečo zapáči, aktívne chodia na koncerty, kupujú a podporujú kapely, pretože ich tvorbu vedia oceniť. Oficiálna hudba furt fňuká, že vydavateľstvá sú v kríze a spomína na staré zlaté časy. Veľkou témou je aj výchova publika. To by mala byť jedna z agiend verejnoprávnych médií a práve preto sa teším, že na Slovensku máme aspoň Rádio_FM.

Pred pár rokmi ste boli skeptickí k hudobným oceneniam u nás. Nad Aurelom by ste možno popremýšlali, Anděla by ste neodmietli. Ako ocenenia vnímate dnes?

Aurel už nie je, a asi je to tak aj dobre. Bola to skôr karikatúra akadémie, než naozajstný hlas odbornej kritiky. O Slávikovi si stále myslíme svoje a český Anděl nám nikdy nehrozil . Ocenenie nie je iba soška, ale ide o to – kto a za čo ti to ocenenie dáva. A ak ho udeľuje inštitúcia, ktorá nikdy pre slovenskú hudbu alebo kultúru nič neurobila, tak to o niečom svedčí. Ak však ide o cenu od rádia, vďaka ktorému sa v posledných rokoch vytvorila silná klubová scéna, ide o dôležitý typ uznania. Cenu Radio_head award si vážime – vážime si to, čo znamená.

Bety (spolu so skupinou Noisecut) si preberá hudobné ocenenie Radio_Head.

Bety (spolu so skupinou Noisecut) si preberá hudobné ocenenie Radio_Head.

II. Na tému: šperk

Nenápadné premostenie od jedného umenia k ďalšiemu – od hudby k šperku. Aké je to obdržať sošku hudobnej ceny, ktorú si si sama navrhla a zrealizovala?

Keď sa nám to stalo prvý krát, tak som to brala ako kuriozitu, ktorá sa pritrafí raz za život, no a keď sa nám to stalo tento rok druhý krát, tak som si povedala – že by sme mohli zabojovať aj v budúcnosti. Milujem tento typ životných situácií, aj keď, samozrejme, sú aj ľudia, ktorým to vyslovene prekáža.

Ako si prišla na nápad týpka s rádiom namiesto hlavy? Ako zareagovalo vedenie Slovenského rozhlasu?

Mala som nahodených viacero návrhov a foriem ako by mohla cena vyzerať, ale na stretnutí zo zástupcami rádia sme nakoniec jednoznačne vybrali superhrdinu s rádiom namiesto hlavy. Meno Radio_Head dostal až neskôr. Zdalo sa nám to jednoznačné a jemne odľahčené. Práve pri navrhovaní som vychádzala z toho, akú cenu by som si doma z pohľadu hudobníčky dokázala bez problémov postaviť na reprák.

Keď si začala uvažovať nad štúdiom šperku, čo si si pod tým vlastne (namiesto navliekania drevených korálok) predstavovala?

Som dieťa z veľkej výtvarníckej rodiny: dedko bol sochár, babka je maliarka a každé z ich ôsmich detí sa viac menej venuje alebo venovalo nejakej forme výtvarného umenia. Takže odmalička mi bolo jasné, že aj ja budem výtvarníčka. Človek je však v takomto prostredí veľmi skoro konfrontovaný s otázkami ohľadom vlastného štýlu. Pre mňa bolo štúdium šperku skôr útekom. Odišla som študovať z Bratislavy do Kremnice – odstrihla som „pupočnú šnúru“ a vybrala som si odbor, ktorému sa nikto z rodiny nevenoval. Šperk pre mňa symbolizuje detail, ako aj vzťah objektu a tela. Je odborom ktorý mi vyhovuje.

Aká je úroveň akademickej šperkárskej tvorby u nás? Čím sa líšime od iných škôl v zahraničí (ak sa to dá porovnať a generalizovať)?

Na Slovensku máme na vysokoškolskom stupni jediný ateliér šperku. Je to Ateliér SML_XL Kov a šperk na bratislavskej VŠVU. Minulý rok oslávil 20 rokov. Založil ho vo svete veľmi uznávaný výtvarník – šperkár Anton Cepka a v súčasnosti ho vedie architekt a šperkár Karol Weisslechner. Práve tieto mená vybudovali veľmi dobrú kvalitu. Vďaka menu pána Cepku je o nás záujem v zahraničí a vďaka prof. Weisslechnerovi nerozmýšľajú študenti a študentky iba v šperkárskych dimenziách. Vnímajú šperk ako “architektúru zasadzovanú do krajiny tel”, čo vedie k výborným výsledkom.

Na pôde VŠVU si získala titul ArtD., čo je akademický titul. Čo ťa drží v ateliéri SML_XL Kov a šperk v rámci VŠVU? Učiteľský plat to asi nebude…

Práca v tomto ateliéri ma nabíja a obohacuje. Nie som introvertná autorka, ktorá sa zamyká pred svetom. Potrebujem komunikáciu, a akademická pôda je na to najlepšia. Človek stretáva inteligentných ľudí, ktorých fascinujú podobné veci, ktorých môže posunúť alebo sa od nich môže niečo naučiť. Pôsobenie v ateliéri nevnímam ako robotu. Ale poviem aj to, že pravidelný príjem v chaotickom freelance výtvarníckom živote je tiež fajn. Môžem si dovoliť odmietať zákazky a venovať sa radšej svojim dielam.

Tvoje meno je renomované, internet je všemohúci. Stretávaš sa s plagiátorstvom? Ako k napodobeninám tvojich kúskov pristupuješ?

Milujem, keď ma ľudia kopírujú, neprekáža mi to. Skôr ma to teší, lebo to svedčí o tom, že moja práca ich inšpiruje a obohacuje. Ten, kto napodobňuje, bude vždy len napodobovateľom. Svoje práce staviam na konceptuálnych základoch, ktoré dávajú myšlienku a silu vizuálnej stránke mojich objektov – šperkov. Ľudia, čo napodobňujú, idú väčšinou iba po povrchu, a teda to hlavné sa do ich prác nedostáva. K tomu všetkému sú vždy pár krokov pozadu, :).

Veľkú odozvu v médiách aj u kritiky mali tvoje výstavy Small personal gadgets aj Zbrane a kosti. Je medzi nimi päťročný odstup – v čom zásadnom sa tvoj prístup líšil?

Vždy sa zaoberám vecami, ktoré sa dejú okolo mňa, a ktoré zanechajú určitú stopu v podobe inšpirácie. Pri Small personal gadgets som riešila bezpohlavnosť objektov, ktoré na sebe nosíme dennodenne zavesené, ukladáme do nich svoje „dáta“ a osobné informácie. Tieto objekty sa vyrábajú na páse bez emócii, sú ich milióny a sú rovnaké.

V kolekcii WRAF, ktorá bola vystavená pod názvom Zbrane a kosti, som riešila osobnejšie veci. Impulz vyšiel z toho, že moja kamarátka má anorexiu. Rozmýšľala som veľa o tom, ako je v súčasnosti fyzická krása úzko spojená so stresom a s utrpením. Armády žien sú denne vyzývané k tomu, aby bojovali proti vráskam, celulitíde, starnutiu pokožky a podobne. Šperk ako zbraň je v tomto prípade symbolom toho, ako nás tlak spoločnosti a túžba po dokonalosti ohrozuje. Konceptuálne budujem svoje práce podobným spôsobom, aj keď sa po vizuálnej stránke môžu zdať rozdielne.

Pamätné sú z tvojej minulej kolekcie náhrdelníky, podobné priehľadným osobným mp3-prehrávačom, najnovšie sú to však tmavé zbrane na retiazke v tvare nábojov. Ako ovplyvňuje globalizácia, digitalizácia, či kybernetizácia tvoju tvorbu?

Ako som už spomenula: inšpirujú ma veci, ktoré vidím a ktoré prežívam. Najčastejšie sú to témy osobné verzus verejné, lokálne verzus globálne. Začnem riešiť niečo z môjho súkromného života, nejaký impulz (smutný či veselý prežitok), a potom sa mi to nejako prepojí s väčšou, globálnou témou. Akoby môj malý svet odzrkadľoval súčasnosť celej komunity.

Ako veľmi ťa v tvorbe, kariére a v živote ovplyvnil prof. Karol Weisslechner? Koho z kolegov/ýň rešpektuješ dnes?

Karol Weisslechner je zásadná postava môjho výtvarného ale aj osobnostného vývoja, A každý jeden jeho študent či študentka povie asi to isté. Naučil ma orientovať sa v mojom intuitívnom vnútornom svete programovým prepájaním konceptu a materiality. A ešte ma naučil dôležitú vec: že nápad v hlave sa nepočíta, pokiaľ sa nezrealizuje. Toho sa držím dodnes: až zrealizované nápady sa počítajú.

Fotenie k obálke / bookletu nového albumu Noisecut.

III. Na tému: spoločnosť

Doma nikto nie je prorokom/prorokyňou. Ako teda rozoznať kvalitné súčasné umenie, ktoré nie je len dočasným výstrelkom bez odkazu?

Ľudia si často myslia, že vedia ohodnotiť umenie, že veď ide o to – či sa mi to páči, alebo nie. To sú laické postoje, ktoré sú síce v poriadku, ale nepatria do odborných debát. Umenie sa študuje. Sú tu obrovské dejiny umenia a kultúr. Ak si chce človek umenie vychutnávať alebo ho napríklad fundovane nakupovať, mal by sa určite aspoň trochu starať o svoje vzdelanie v tejto sfére alebo minimálne o svoju „citlivosť“ sledovaním diania tým, že diela nebude vnímať prvoplánovo, ale im dá šancu a venuje im čas.

Martin Šútovec a ty ste dôkazom toho, že človek môže uspieť (a byť naozaj dobrým) vo viac, ako v jednej či dokonca v dvoch oblastiach pôsobenia. Ako sa ti mieša hudba s výtvarným umením (ako striedaš tieto dve profesie)?

Voľakedy som sa snažila svoje aktivity oddeľovať. Na výtvarnom poli som chcela byť len výtvarníčkou Bety Majerníkovou, v hudobnom svete iba hudobníčkou Sepjou a v súkromí Alžbetou, o ktorej vlastne nikto nič nevie. Dá sa to, ale zistila som, že to nie je tak úplne potrebné. Všetko som to predsa ja – jedna osoba, jeden emočný zdroj, jeden vnútorný svet. Keď riešim určité témy vo výtvarnom umení, presakujú mi aj do textov aj do súkromného života. Nechala som tomu voľný priebeh a zisťujem, že tie „osoby“ sa navzájom posilňujú a že dokážem pracovať efektívnejšie, keď ich enegie prepájam a využívam naplno.

Je čas na vlastnú rodinu. S koncertovaním si dávaš pauzu pre tehotenstvo. Ovplyvňuje alebo ovplyvní tvoju tvorbu (hudobnú či šperkársku) toto životné obdobie?

Pravdou je, že teraz mám vo výhľade projekt – dieťa. Celkom si toto obdobie užívam, ale nemám potrebu kvôli tomu výrazne meniť svoj životný štýl. Mláďatko príde do môjho sveta a bude vnímať život, ktorý žijeme. Verím, že si naň zvykne – spolieham sa na gény. Koncertovať by sme s Noisecutom chceli znovu začať hneď, ako to bude možné, takisto neprestanem tvoriť. Sú to však nové pocity, nová „tvorba“ – človek sa poznáva nanovo a život sa v každom prípade zmení.

S divadlom aj filmom si si už tiež skúsila svoje. Ktorú oblasť či aktivitu by si rada ešte nahryzla, prelúskala? Možno počas rodičovskej “dovolenky” a kočíkovania spolu Janou Kiršnerovou…

Mám veľa energie, ktorú keď nemíňam konštruktívnym spôsobom, začne ma deštruovať. Takže rada skúšam množstvo vecí. Väčšinou reagujem na príležitosti, ktoré sa objavia, takže uvidíme – do čoho sa namočím najbližšie…

Text: Boba Baluchová, Foto: archív Bety K. Majerníkovej (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 60/2011)

Advertisements