Festival Blues Moods u trnavskej (nielen hudobnej) spoločnosti zabodoval

Niekedy za hudobným zážitkom treba vycestovať. Uzimený výlet do Trnavy za dnes už menšinovým žánrom, akým je blues, však stál za to. Festivalu Blues Moods hrala do karát pohoda účinkujúcich aj publika, plus symbolický dátum: 11. 11. 11.

V preplnenom trnavskom klube, ktorý má ale v názve bar (Moto bar), nebolo treba čakať na headlinera festivalu a bluesovú náladu si budovať počtom vypitých drinkov. Hneď prvá vystupujúca skupina večera P & B Blues band dokázala svojou zohratosťou na pódiu a dvoma zaujímavými ženskými vokálmi, že určite patria aj do programov bluesových prehliadok (nielen na mládežnícke gospelové festivaly).

Nájsť informácie o zoskupení The Resonators nebolo jednoduché. Len v USA existuje rovnomenných (dokonca bluesových) projektov hneď niekoľko. Na festivale Blues Moods v Trnave však druhou vystupujúcou skupinou večera bolo trio zo Slovenska – Bonzo & The Resonators (v zložení: Peter “Bonzo” Radványi, Erich “Boboš” Procházka a Ivan Tomovič). Napríklad “Travelling blues” v ich podaní je nezabudnuteľnou skladbou, ktorú môže poslucháčska obec počuť aj v relácii Bluesnenie na Rádiu Devín.

Druhý ročník festivalu Blues Moods mal medzi účinkujúcimi medzinárodné zastúpenie v pomere 50:50. Dva slovenské projekty a dva zahraničné – zo susedného Česka, dokonca z USA. Eric Wood z Ohia je momentálne na mini-turné po Slovensku. Občianske združenie Trnavská hudobná spoločnosť ho nemohla nezaradiť do programu. Žánrovo by sa jeho vystúpenie nedalo zaškatuľkovať ako bluesové, jeho decentný prejav (spev a gitara) pripomínal skôr folkovú verziu Davida Bowieho. Životným štýlom je však Eric Wood bezpochyby bluesman. Počas ladenia gitary na jedinom tichom mieste – toaletách Motor baru bol tento Američan náhle vyrušený festivalovým fotografom. 🙂

Skôr než sa nazvučila legenda mladosti väčšiny návštevníkov a návštevníčok festivalu – Vladimír Mišík & ČDG, na pódiu sa odohralo niekoľko zaujímavých odovzdávok. Družobný festival z Pezinka daroval Petrovi Stojkovi (art-directorovi Blues Moods a spoluzakladateľovi Trnavskej hudobnej spoločnosti) originálne tričko – na znak „supportu“ v tak malej bluesovej komunite. Zároveň Peter „Bonzo“ Radványi pokrstil kvapkami dobrej whisky limitovanú edíciu knihy „Blues Moods“ fotografa Pala Markoviča – s reportážnymi čiernobielymi fotografiami z prvého ročníka tohto podujatia. Na pódiu sa podávali ruky, pod pódiom sa tlieskalo a spokojne podupkávalo nohami…

Po 22ej hodine vystúpil v mekke kvalitného bluesu – v meste Trnava Vladimír Mišík so svojimi spoluhráčmi. Aklimatizácia triu chvíľu trvala – kto pozná rozhrkanú trasu z Prahy do Bratislavy po rozbitej diaľnici D1 – vie si predstaviť: prečo. Vladimír Mišík pred každou piesňou opísal okolnosti vzniku danej skladby a aj si zaspomínal na niektorých zo svojich českých spoluhráčov či kolegov. Uštedril si aj vtípek na adresu ich “dôchodcovského” veku: 65 rokov. Odovzdanému publiku venoval zmes piesní na rozhraní bluesu a bigbítu – z repertoára svojich projektov ČDG aj ETC band.

Verní fanúšikovia aj fanúšičky odspievali väčšinu gitarových piesní (s kvalitným textom aj odkazom mladším generáciám) spolu s Vladimírom Mišíkom. Nebolo žiadnym prekvapením, keď sa na záver festivalu Blues Moods krátko pred polnocou objavili v koncertnom priestore tancujúce dvojice. Trnavská hudobná spoločnosť bude mať o rok veľmi ťažkú úlohu – zostaviť program tak (a pozvať rovnako kvalitné i zahraničné hviezdy blues), aby sa z roka na rok latka festivalu zvyšovala a z blues by sa stal opäť obľúbený a (aj mladými) vyhľadávaný žáner…

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž bola pôvodne v roku 2011 publikovaná v magazíne i-lemon)

Advertisements

Recenzia Toomorrowu od Wagona Christa na viac ako tri odseky

Najprv som nebola nadšená albumom Toomorrow, ktorý by sa mal pre svoju obsahovú stránku radšej asi volať Yesteerday. Alebo potom som pristúpila na hru Wagona Christa – hudobného schizofrenika s množstvom pseudonymov – a našla jeho hudbe použitie!

Pred pár týždňami som vychvaľovala do nebies iného zástupcu Ninja Tune – Finka, ktorý možno znie na každom svojom albume rovnako, no aspoň pre poslucháčske ucho zapamätateľne. V prípade Wagona Christa, ktorého asi najviac rozoznávame pod menom Luke Vibert, sa nemáme čoho chytiť. Keď začnete pátrať po menách jeho ďalších projektov, v rámci ktorých tvorí, vystupuje a vydáva platne (Plug, Butler Keiv, Spac Hand Luke, Ace of Clubs, Amen Andrews, Kerrier District), zamotáte sa úplne.

V marci 2011 vydal Wagon Christ na labeli Ninja Tune album Toomorrow. Tešila som sa naň možno príliš nadšene a predčasne, snažila som sa pozitívne spomienky na jeho dávnu tvorbu pretaviť do posluchu dnešného. Pamätám si totiž úplne presne, ako som objavila jeho album Musipal, ktorý vyšiel presne pred desiatimi rokmi (v marci 2001). Zabávala som sa na jeho dômyselných trackoch a X-krát denne si púšťala najmä skladbu „Receiver“. Tento hit kraľoval celé týždne v Hitparáde Rádia TLIS, kde som hudobné novinky do rebríčka vyberala a celé to vtedy aj moderovala.

Tak, ako sa dá vyfajčiť cigaretka na dva ťahy, dá sa aj napísať recenzia na tri odseky. Menej je niekedy viac, aj keď zasa na trojriadkovú haiku recenzku si netrúfnem (nie sme Živel, ale Lemon). No ako sa poznám, z pôvodného trojodsekového plánu upustím a predsa len napíšem viac. Azda v prospech predvianočnej predajnosti tohto albumu!

Neviem, čo na to povedia „sestry Wegartové“, ale ja značku Ninja Tune si prirovnávam k dobre fungujúcej poľnohospodárskej farme, ktorá občas vyprodukuje jedinečný bio-produkt (Roots Manuva), občas zaváraninu podľa tradičného a časom overeného receptu (už spomínaný Fink), a niekedy aj obyčajný pretlak (Wagon Christ?). Ten pretlak je možno nevýrazný alebo často podceňovaný, no ak by nám v konkrétnom pokrme chýbal, spozorovali by sme to rýchlo.

Pri počúvaní poslednej platne Wagona Christa – ako by sme sa ocitli v hudobnom klube spred pätnástich rokov, tá muzika znie čudesne staro. Čo môže byť dobrým vtípkom a plánom – spraviť retro-počin – môže byť zároveň zbraňou, namierenou proti samotnému hudobníkovi. Takéto kúsky fungujú u náročného publika len vtedy, ak album obsahuje dostatočný počet zapämatateľných trackov. Čo sa na albume Toomorrow hľadá ťažšie…

Najnovšiemu albumu britského elektronického hudobníka a DJa Wagona Christa som preto vymyslela škatuľku (tak, ako to majú hudobní kritici a kritičky): prísluchová produkcia. Do kaviarní a kníhkupectiev to najvhodnejšie – s málo vokálmi, raperskými výstupmi – len jednoliaty tok elektro-kúskov s retro-atmosférou. Človek môže popri skladbách „Introfunktion“ či „My lonely scene“ vybaviť všetky maily, prečítať si dennú tlač, vypiť zázvorovú limonádu a cítiť sa príjemne. Práve pre zvukovú kulisu Wagona Christa. Len údernejší track „Wake up“ na chvíľu vytrhne poslucháča či poslucháčku zo slučky (s)pokojného večera.

Do programu NuSpirit klubu bola pred pár mesiacmi zaradená akcia pod názvom Tribute to Luke V. – počúvalo sa to popri rozhovoroch s blízkymi naozaj príjemne. Mohol by sa pán Vibert teda predviesť na Slovensku aj naživo (napríklad s projektom Wagon Christ) – možno by nás všeličím prekvapil…

Text: Boba Baluchová, Foto: Ninja Tune / Wegart.sk (Hudobná recenzia bola pôvodne v roku 2011 publikovaná v magazíne i-lemon)

Kristína Baluchová: Nie si sto-eurovka, aby si sa každému páčila

V živote mojej najmladšej sestry nebolo všetko nalinkované tak, ako poznáme z pesničky Dieťa z dobrej rodiny v podaní Mariky Gombitovej. Postupka „škola, klavír, balet, nemčina” je dnes pretransformovaná do podoby: práca, kniha, práca, možno ďalšia kniha a rodina. Alebo naopak.

I. Rodina

Premýšľala si niekedy nad tým, že by si nemala dve sestry, bola by si jedinou dcérou svojich rodičov? Aké by to bolo?

Nerada skĺzavam do dumania „čo by bolo keby…“; trošku to možno zaváňa aj nejakou karmou. Hlasujem jednoznačne za sestričky!

Všetci členovia a členky našej rodiny sa narodili kdesi inde, v inom meste? Ako teba poznačilo detstvo v Kežmarku? V dobrom i zlom.

Milujem to mesto. A čím menej času tam trávim, tým viac! Zaznelo to síce ironicky, ale myslím to vážne. Kežmarok, to je mágia; má pre mňa veľmi výrazný rys východoslovesnkého melancholického mestečka, kde sa Vám však tá melanchólia páči. Dospievanie práve tam ma veľmi poznačilo. Často zvažujem, aké by to bolo, keby som tam ostala žiť. Vždy, keď prídem do Kežmarku, je mi síce zima, ale vnútri teplo.

Čo môže robiť tínejdžerka v meste, kde je v rámci Slovenska azda najviac barov a sekáčov na meter štvorcový?

Táto otázka je zároveň aj odpoveďou, nie?

Keď si mala osemnásť, čo si chcela zo všetkého najradšej robiť? Študovať, cestovať, pracovať…?

Cestovať. Moja „otvorená myseľ“ však nebola vždy taká, aká je v súčasnosti. Vôbec som nemala také ambície a plány, ako dnes… a keby mi niekto povedal, ako sa zmení môj život v priebehu desiatich rokov, čo všetko uvidím a odžijem, prepokladám, že by sa to mohlo odohrávať iba v nejakom z tých spomínaných barov…

Štúdium angličtiny a matematiky ťa nenapĺňalo, manažment tiež nebol správnou voľbou, splnilo očakávania štúdium psychológie?

Nechcem znieť negatívne, ale ani toto štúdium ma celkom neuspokojilo. Ja som si predstavovala, že univerzita poskytuje ľuďom pôdu na kreatívne myslenie, realizovanie sa. Pri psychológii však rozhodol dôležitý, odlišný ukazovateľ; danú profesiu bez vzdelania vykonávať nemožno.

Kristína Baluchová počas krstu jej prvej knihy v Nu Spirit clube.

Kristína Baluchová počas krstu jej prvej knihy v Nu Spirit clube.

II. Práca, práca, práca

Koľko tvojich spolužiakov a spolužiačok pokračuje v rámci praxe s psychológiou? Aké sú možnosti na Slovensku?

Väčšina ľudí pracuje v komerčnej sfére, napríklad marketingu či HR. Toto je na tom odbore výhodou, že sa môžeš „upichnúť“ de facto hocikde. Čo sa týka klinickej praxe, situácia reflektuje celkový stav slovenského zdravotníctva, takže nad tým radšej nebudeme strácať čas.

Pracovala si ako psychologička v stupavskom zariadení, kde sú “odložení” starí ľudia s vážnami psychickými poruchami. Ako možno zvládnuť tento typ práce?

No, úprimne Ti poviem, nie je to najveselšia práca, akú si vieš predstaviť. Niekto by možno spochybnil aj jej zmysel. Ja si však myslím, že tam vidíš, koľko zmôže mikrosekundový úsmev, dotyk, pohľad. Mne veľmi pomáhal zvládať záťaž skvelý kolektív, ktorý nielen „zahojil“ ťažšie dni, ale vnúkol i predmet bezodnej inšpirácie. Pociťujem veľkú úctu voči ľuďom v pomáhajúcich profesiách.

Čím ťa dokážu prekvapiť alebo odzbrojiť tvoji pacienti a pacientky?

Hm, samozrejme záleží, o čom/kom sa chceme rozprávať. Veľmi ma však dojíma bezprostrednosť, a niekedy nespútaný vtip (pacientka na gerontopsychiatrickom oddelení, prudko nahlas: Kristííínka, už ste si tu teda našli toho milenca???)

Nepozoruješ na sebe, že občas aj tebe “prepína”, že by si potrebovala radu od psychológa či psychologičky?

Nikdy som nepracovala ako psychologička na plný úväzok, a ani sa na to nechystám, lebo na to nemám. Možno aj z načrtnutých dôvodov. Diplomaticky však odpoviem, že existujú psychohygienické praktiky, ako s tým „naložiť“.

Vo svojich 21 rokoch si začala pracovať ako letuška pre najznámejšiu (dnes už neexistujúcu) low-costovú leteckú spoločnosť u nás. Čo pre teba SkyEurope znamenalo?

Lásku nebeskú! Ako píšem v mojej knižnej prvotine, ta práca vniesla do môjho života ľahkosť, krásu, nespútanosť, slobodu, vzduch… taký, akého sa na povrchu zeme nenadýchaš.

Veľa ľudí si myslí, že práca letušky nie je náročná. Aké klišé, stereotyp ťa pobavil v tejto súvislosti najviac?

Ja si pripadám ako jehovistka, keď niekomu osvetlujem zákulisia tejto profesie. Poriadne ma pobavila historka od mojej kolegyne, ktorej bývalý spolužiak z VŠ letel na mojej linke. S tou kolegynkou sa podobám, ale on jej to hneď objasnil: „Áale, veď to nemôže byť Alenka, veď ona má vysokú školu!“ 🙂

S akými pocitmi si sa pripravovala na štart? Bol nejaký rituál, kúzlo, modlitba?

Na to sú postupy, niet priestor pre nič iné.

Práca v leteckom priemysle je tak trochu diagnózou – aké choroby z povolania si na sebe pozorovala po rokoch ty?

Kratší by bol zoznam tých, ktoré som nespozorovala. Sama som sa musela zasmiať, keď som posledne letela do Rigy, a “musela“ som vedúcej kabíny v AirBaltic vysvetlovať, že aj JA mám typovku na tento aeroplán, a koľko som na ňom nalietala..

Kristína Baluchová počas podpisovania knižiek pre budúcich čitateľov a čitateľky.

Kristína Baluchová počas podpisovania knižiek pre budúcich čitateľov a čitateľky.

III. Knižný debut

Lietanie je závislosťou alebo skôr diagnózou. Aké piesne, filmy, knihy s „leteckou“ tematikou máš najradšej?

Mojou jednotkou je Roald Dahl, samozrejme neobídeme ani Exupéryho.

Po 6 rokoch lietania so SkyEurope (SEA) si napísala o svojej skúsenosti knihu. Aká bola prvotná myšlienka, prečo si sa do písania pustila?

Vznikol dokument, objasňujúci „story“ okolo SkyEurope. Vždy som chcela písať, a až po páde SEA mi docvaklo, že ak o niečom, tak o lietaní. Zároveň to mala byť taká pocta, očista, vďaka.

V priebehu roka sa obsah knihy obmenil do súčasnej podoby (jeden z jej krstných otcov poznamenal, že vlastne si hneď napísala knihy dve). V čom boli zásadné rozdiely?

Prvotina bola faktografický dokument, na ktorom participovalo mnoho ľudí – kolegovia, novinári, iní odborníci, ba dokonca jeden cestujúci. Dvojka je malý román…

Mnoho nevybavených cestujúcich v období krachu SkyEurope nevedelo tejto spoločnosti prísť na meno. Pochopí čitateľská obec na základe dovetku v tvojej knihe lepšie okolnosti, za akých došlo k ukončeniu činnosti frmy?

Dúfam. Preto tam ten dovetok je.

Knihe niektorí intelektuálne-založení ľudia vyčítajú to, že vyšla v Evitapress. Čitateľky, zvyknuté na produkciu tohto vydavateľstva, tam zasa nemuseli nájsť to, čo očakávali. Aké máš na knihu odozvy?

„Trudno skazať, lehko dogadaťsja“. Bolo mi jasné, do čoho idem; aj preto si myslím, že táto kniha je akýmsi míľnikom. Stavím sa o čokolvek, že si ju kúpilo veľa mužov, a aj sa im páčila. A mrzí ma, ak ju niekto odsúdi kvôli „pôvodu“. Tak povedzme, že môže byť aj takým malým testom na predsudky. V psychoterapii je jedno pekné príslovie, ktoré hovorí, že „nie si sto-eurovka, aby si sa každému páčil/páčila“, tak sa tým snažím riadiť.

Začiatkom jesene si sa držala na najvyšších priečkach predajnosti hneď v troch obchodných reťazcoch s knihami. Pôsobí tento fakt nejako na teba?

Áno, užívam si zhýralý nočný život plný literárnych večierkov! J Ale nie, nezmenilo sa nič; pracujem, čítam, píšem, snívam, a bojujem ďalej.

Kniha Lietam v tom tiež (LVTT) bola v októbri v bratislavskom Nu spirite pokrstená kerozínom. Prečo si si vybrala letecké palivo?

Keď knižka o lietaní, tak „se vším všudy“, nie? Išlo o zásielku priamo z Bruselu, od bývalého kolegu. Zvyšok mám ešte stále doma, tak môžem natankovať –napríklad nejaké modely, ehm…

Myslíš, že bude nasledovať ďalšia kniha? Máš v hlave nejakú tému, ktorú potrebuješ dať zo seba von?

Nejde ani o potrebu „dať zo seba von“. Pri LVTT som si uvedomila, ako veľmi ma to baví. Nechcem písať kvôli nejakej očiste, to som si odkrútila pri prvotine, stačilo. Chcem tvoriť. A, áno, súbor s názvom „kniha 2“ už figuruje na ploche môjho PéCé!

Ktorého spisovateľa alebo spisovateľku si vážiš najviac? S kým by si chcela sedieť za jedným stolom napríklad na knižnom veľtrhu vo Frankfurte či v Boloni?

Nereálne, nereálne – E.M.Remarque, Sylvia Plathová. Nereálne, reálne – Milan Kundera, Jan Pelc, Josef Formánek (aspoň toho posledného, plííz!).

A ktorého by si si najradšej zobrala za muža?

Haha! No skôr-spomínaného Roalda Dahla asi, lebo bol aj veľký fešák, a pilot!

Keby si sa mohla vrátiť o desať rokov späť, čo by si asi robila, kde by si bola? Bola by to opäť psychológia, angličtina, lietanie, písanie, alebo radšej ten „klavír, balet a nemčina“?

First choice! Do baletu a klavíru budem nútim moju dcéru…

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 62/2011)

Fink zamotaný do dokonalej temnoty

Ak by som mala spomedzi Finkových neo-folkových súputníkov (napríklad Sufjana Stevensa či Josého Gonzaleza) zvoliť toho naj – jednoznačne by u mňa vyhral Fink. Dokazuje to aj umiestnenie jeho piesní v rebríčku najhranejších skladieb v rámci môjho last.fm profilu. “I think, I love Fink”.

Po pár semestroch štúdia manažmentu na EUBAe som schopná vyvodiť nasledujúcu sústavu rovníc: Ninja Tune = podukcia kvalitnej elektronickej hudby. Wegart = distribúcia značky Ninja Tune na Slovensku. Ak hudobník Fink vydáva platne v ninjáckej stajni a distribuuje sa u nás cez wegarťácke siete – znamená to, že musí tvoriť kvalitnú elektronickú hudbu. No a čo, že tej elektroniky je čoraz menej?

V produkcii muzikanta z Veľkej Británie pribúda čoraz viac toho akustického (na úkor elektronického experimentovania) a Finn Greenahall sa k svojej rannej tvorbe spred desiatich rokov takmer nepriznáva. Dnes je to minimalistický, no melodický folk až blues, alebo elektro-folk – aby sme ho dokázali odlíšiť od kotlikárov z českých a moravských lesov.

Ťažko povedať, či je to výhodou, alebo skôr na škodu – že všetky Finkove albumy znejú veľmi podobne. Keď máte za sebou v iTunes zaradené albumy Biscuits for breakfast (2006), Distance and Time (2007), Sort of revolution (2009) a Perfect darkness (2011) – jedna skladba sa vám nerušivo prelína do druhej, Finkov rukopis je skrátka rozoznateľný. Len akosi necítiť ten autorský rast v priebehu rokov – všetko ostáva po starom, nedotknuté, zakonzervovane krásne.

Pre Finka mám napriek všetkému slabosť. Imponuje mi jeho udieranie do gitary, prespevovanie alebo skôr zrýchlené šepkanie statusov, ktoré nepôsobia ako umelé klišé z love-songovej nádielky Jemných melódií. Predbehnúť ho môže už len Tom Waits so svojím novým albumom. Ale aj na jeho miesto môže raz Finn Greenahall zasadnúť, ak sa odváži vykročiť zo svojej zacyklenej schémy písania piesní.

V roku 2006 som si púšťala z Finkovho albumu Biscuits for breakfast azda najčastejšie skladbu “Pretty little things” o ženskej sile. V roku 2009 som už dokola točila z platne Sort of revolution piesne dve: oddanú “If I had a million”, plus zvedenú a opustenú “Move on me”. Z desiatich skladieb na najnovšom albume Perfect darkness mám obľúbených hneď päť! Textami to opäť nie je o ničom inom, než o najrôznejších podobách lásky. A problematickosti vzťahov – ako inak.

Tentoraz sa však temného dna dotýkame najintenzívnejšie… Hneď v úvodnej piesni sa dozvedáme, že “perfect darkness is all I can see…”, v dvojke sa náš strach umocňuje, lebo “here we are – at the point of no return.”

Ak ste pred pár dňami videli dvojhodinové katastrofické filmy Melanchólia a Strom života – neodporúčam beznádej a prípravu na koniec sveta zaháňať novým Finkovým albumom. Pretože ani v skladbe „Honesty“, ani v ďalšej „Who says“ nedostanete požadovaný pozitívny náboj do života (“they just get what they are given / If they criticize / Then it must be love / Oh, no no, no no…). Ten by azda mohol prísť v oklieštenej podobe až v záverečnej Berlin sunrise (“It’s good to know / That good things don’t last for ever…”). Melódie nie sú našťastie tak depresívne, ako texty. Všetko temné však nemusí byť zákonite škaredé, a aj Finkov album to potvrdzuje – je krásny, krásne temný…

V súčasnosti Fink predstavuje svoj album Perfect darkness z leta 2011 na koncertnej šnúre po celom svete. Pokojne si jeho pódiovú zostavu (Finn Greenahall – gitara a vokály, Guy Whittaker – basgitara a Tim Thornton – bicie) môžete predstaviť v komornej atmosfére trnavského bluesového festivalu Blues Moods, alebo vo veľkej športovej hale kdesi v centre Barcelony. Záleží od disciplíny publika.

PS: Fink po dvoch rokoch znova vystúpi na Slovensku v rámci projektu NouveauNu.Nights a predstaví dokonalú temnotu nášmu publiku – 16. novembra v Ateliéri Babylon v Bratislave.

Album na recenziu redakcii poskytol hudobný distribútor Wegart.

Text: Boba Baluchová, Foto: Ninja Tune / Wegart.sk (Hudobná recenzia bola pôvodne v roku 2011 publikovaná v magazíne i-lemon)