rozhovorovo (+/- cestopisovo)

Festival Blues Moods u trnavskej (nielen hudobnej) spoločnosti zabodoval

Advertisements

Niekedy za hudobným zážitkom treba vycestovať. Uzimený výlet do Trnavy za dnes už menšinovým žánrom, akým je blues, však stál za to. Festivalu Blues Moods hrala do karát pohoda účinkujúcich aj publika, plus symbolický dátum: 11. 11. 11.

V preplnenom trnavskom klube, ktorý má ale v názve bar (Moto bar), nebolo treba čakať na headlinera festivalu a bluesovú náladu si budovať počtom vypitých drinkov. Hneď prvá vystupujúca skupina večera P & B Blues band dokázala svojou zohratosťou na pódiu a dvoma zaujímavými ženskými vokálmi, že určite patria aj do programov bluesových prehliadok (nielen na mládežnícke gospelové festivaly).

Nájsť informácie o zoskupení The Resonators nebolo jednoduché. Len v USA existuje rovnomenných (dokonca bluesových) projektov hneď niekoľko. Na festivale Blues Moods v Trnave však druhou vystupujúcou skupinou večera bolo trio zo Slovenska – Bonzo & The Resonators (v zložení: Peter “Bonzo” Radványi, Erich “Boboš” Procházka a Ivan Tomovič). Napríklad “Travelling blues” v ich podaní je nezabudnuteľnou skladbou, ktorú môže poslucháčska obec počuť aj v relácii Bluesnenie na Rádiu Devín.

Druhý ročník festivalu Blues Moods mal medzi účinkujúcimi medzinárodné zastúpenie v pomere 50:50. Dva slovenské projekty a dva zahraničné – zo susedného Česka, dokonca z USA. Eric Wood z Ohia je momentálne na mini-turné po Slovensku. Občianske združenie Trnavská hudobná spoločnosť ho nemohla nezaradiť do programu. Žánrovo by sa jeho vystúpenie nedalo zaškatuľkovať ako bluesové, jeho decentný prejav (spev a gitara) pripomínal skôr folkovú verziu Davida Bowieho. Životným štýlom je však Eric Wood bezpochyby bluesman. Počas ladenia gitary na jedinom tichom mieste – toaletách Motor baru bol tento Američan náhle vyrušený festivalovým fotografom. 🙂

Skôr než sa nazvučila legenda mladosti väčšiny návštevníkov a návštevníčok festivalu – Vladimír Mišík & ČDG, na pódiu sa odohralo niekoľko zaujímavých odovzdávok. Družobný festival z Pezinka daroval Petrovi Stojkovi (art-directorovi Blues Moods a spoluzakladateľovi Trnavskej hudobnej spoločnosti) originálne tričko – na znak „supportu“ v tak malej bluesovej komunite. Zároveň Peter „Bonzo“ Radványi pokrstil kvapkami dobrej whisky limitovanú edíciu knihy „Blues Moods“ fotografa Pala Markoviča – s reportážnymi čiernobielymi fotografiami z prvého ročníka tohto podujatia. Na pódiu sa podávali ruky, pod pódiom sa tlieskalo a spokojne podupkávalo nohami…

Po 22ej hodine vystúpil v mekke kvalitného bluesu – v meste Trnava Vladimír Mišík so svojimi spoluhráčmi. Aklimatizácia triu chvíľu trvala – kto pozná rozhrkanú trasu z Prahy do Bratislavy po rozbitej diaľnici D1 – vie si predstaviť: prečo. Vladimír Mišík pred každou piesňou opísal okolnosti vzniku danej skladby a aj si zaspomínal na niektorých zo svojich českých spoluhráčov či kolegov. Uštedril si aj vtípek na adresu ich “dôchodcovského” veku: 65 rokov. Odovzdanému publiku venoval zmes piesní na rozhraní bluesu a bigbítu – z repertoára svojich projektov ČDG aj ETC band.

Verní fanúšikovia aj fanúšičky odspievali väčšinu gitarových piesní (s kvalitným textom aj odkazom mladším generáciám) spolu s Vladimírom Mišíkom. Nebolo žiadnym prekvapením, keď sa na záver festivalu Blues Moods krátko pred polnocou objavili v koncertnom priestore tancujúce dvojice. Trnavská hudobná spoločnosť bude mať o rok veľmi ťažkú úlohu – zostaviť program tak (a pozvať rovnako kvalitné i zahraničné hviezdy blues), aby sa z roka na rok latka festivalu zvyšovala a z blues by sa stal opäť obľúbený a (aj mladými) vyhľadávaný žáner…

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž bola pôvodne v roku 2011 publikovaná v magazíne i-lemon)

Advertisements

Advertisements