Mikuláš Huba: Nič nie je nemožné, ale ani samozrejmé

Hovorí sa, že človek sa nedokáže plnohodnotne venovať viac ako dvom oblastiam. A predsa existujú aj medzi nami – na Slovensku – výnimky. Ochranár, vedec, pedagóg, publicista (po rokoch opäť aj politik), no predovšetkým slušný a zásadový človek – prof. Mikuláš Huba – patrí bezpochyby medzi nich.

Prof. Mikuláš Huba na prechádzke Bratislavou-Starým mestom.

Prof. Mikuláš Huba na prechádzke Bratislavou-Starým mestom.

Ako sa môžu navzájom ovplyvňovať všetky tieto roly? Najmä povolania na plný úväzok (ochranár a zároveň politik)…
Ochranárom som z presvedčenia, politika je momentálne čosi ako moje povolanie, v ktorom chcem čo najviac a čo najefektívnejšie uplatniť svoje presvedčenie. Pôsobím v parlamentnom výbore, ktorý má vo svojej náplni aj ochranu prírody a životného prostredia. Takže patrím k tým šťastnejším, ktorí aj v rámci politiky viac-menej pokračujú v tom, čo robili  v „civile“. Nikdy som nebol v žiadnej strane, takže som dosť netypický politik. Samotnému by sa mi viac páčilo iné označenie, niečo na spôsob: verejný činiteľ (človek, ktorý ovplyvňuje veci verejné, ale odmieta plané politikárčenie, populizmus a partokratizmus). V politike mám toho najprísnejšieho šéfa – seba samého.

Už od detstva vás fascinovala tradičná ľudová architektúra a staré slovenské drevenice. Ako sa vám ich podarilo chrániť?
Nebol som v tom sám.  V rokoch 1969 – 1989, keď som tejto krásnej práci venoval väčšinu voľného času, nás z roka na rok pribúdalo, takže v časoch okolo Nežnej revolúcie už mali skúsenosti s opravou dreveníc stovky mojich priateľov. Tých, ktorí aspoň pár dní strávili na našich akciách, boli tisíce. Keď vás niečo skutočne baví a venujete tomu srdce, čas, energiu a úspory. Ak ešte máte šťastie na podobných „bláznov“ ako vy vo svojom okolí – dajú sa dosiahnuť neuveriteľné veci. Nemožno si však myslieť, že všetko bude pokračovať automaticky. Naučil som sa, že nič nie je nemožné, no zároveň – nič nie je samozrejmé.

Vaši rodičia boli takisto veľkí milovníci prírody a turistiky? Ako prežívali starnutie?
Áno, boli a mama dodnes je. Bez nich by som nebol tým, čím som. Zoznámili sa v Tatrách, mama ako 14-ročná študentka na rodinnom výlete a otec už ako slávny tatranský horolezec, nosič a chatár na vysokohorských chatách. Spoločne sme v rodine „prepadli“ dreveničiarskej vášni a strávili sme veľa nezabudnuteľných prázdnin v romantickom prostredí autentických slovenských lazov, kopaníc, salašov. Nazvali sme to „Rekreácia ochranou – ochrana rekreáciou“. Ešte pred takými desiatimi rokmi sa toho všetkého aktívne zúčastňovali aj rodičia, vtedy už pomaly osemdesiatnici.

Ako ste sa starali o svojich rodičov?
Horšie, ako by som bol chcel. Ale bývali sme väčšinu života pod jednou strechou na bratislavskom hradnom kopci, takže sme taká, dnes už netypická, mnohogeneračná domácnosť. Boli sme si takmer stále nablízku: v dobrom i v zlom. A hoci má mama viac ako 86 rokov, stále sa tuším viac stará o nás, ako my o ňu. Môj obetavý brat so štvorgeneračnou rodinou býva hneď vedľa.

Ako učíte svoje deti (a študentov) – k ochrane kultúrneho dedičstva a k úcte starším?
Snažím sa ísť hlavne osobným príkladom a propagáciou skutočných kultúrnych mienkotvorných vzorov vo svojom okolí (Zuzka Kronerová, Anton Srholec, Daniel Pastirčák, Zuzka Homolová, Fero Guldan, Ivan Kadlečík, Ladislav Chudík a ďalší či ďalšie). Moje pôsobenie v tomto smere má však ďaleko od dokonalosti, o čom by najlepšie vedeli hovoriť moji ironickí synovia.

Ako si vy predstavujete svoj dôchodok? Budete oddychovať kdesi v Karpatoch na samote, alebo naďalej pôjde život svojím tempom?
Skôr to druhé. Oddychovať som sa ešte nenaučil, ale možno, že staroba ma aj tomu naučí… Dosiaľ je to tak, že kým vládzem, tak sa snažím stihnúť toho čo najviac a neraz mám pocit, že by som potreboval nejaký klon samého seba, aby som bol schopný uskutočniť všetky svoje plány, nápady, vízie.

Čo si predstavujete pod pojmom aktívne starnutie?
Mám žiarivý vzor vo svojej matke, ktorá sa dodnes zaujíma o veci verejné aspoň tak, ako ja. Robí na záhrade, stará sa o kvety, stretáva sa s bývalými spolužiačkami a kolegyňami, chodí do prírody i do mesta, zavára, venuje sa vnúčatám i pravnúčatám a robí hŕbu ďalších vecí. Až pokým sa jej nezhoršil zrak, krásne štrikovala a donedávna mi robila korektúry rukopisov mojich knižiek. Vzory aktívneho starnutia mám aj v maminom 90-ročnom bratovi – aktívnom heraldikovi a tiež v mojom takmer 87-ročnom svokrovi.

Podľa výsledkov Eurobarometra naša populácia rýchlo starne, seniorské dobrovoľníctvo nie je dostatočne rozvinuté v SR – starí ľudia sú predčasne odstavení na vedľajšiu koľaj. Dá sa s tým niečo robiť?
Určite sa dá. Najmä na západ od nás jestvuje nespočetné množstvo pozitívnych príkladov. Veľa našich seniorov predčasne rezignuje a v papučiach sedí pred televízorom, alebo sa od rána do večera háda so svojím okolím či rovno s celým svetom. Iní trávia zvyšok života po krčmách. Viacerí moji známi sa už od 40-ky tešia do dôchodku, keď konečne nebudú musieť nič robiť. Kým našinec má v 60-ke pocit, že je na konci života, bežný Francúz, Američan, či Japonec si to nepripúšťa ani v 90-ke.

Keď ste pred pár mesiacmi vstupovali opäť do politiky ako nezávislá osobnosť (popri obyčajných ľuďoch), teda ako „obyčajný ochranár“ – v pláne ste mali venovať sa aj marginalizovaným témam – ochrane prírody a krajiny, záchrane pamiatok, menšinám, ale aj sociálnej starostlivosti, vede a vzdelávaniu. Čo sa vám z toho po voľbách podarilo načrtnúť na pôde parlamentu a riešiť?
Vyjadril som sa ku všetkým týmto témam v rozprave k programovému vyhláseniu vlády. Dovolím si k tomu dodať, že na pôde parlamentu som absolvoval desiatky stretnutí a zorganizoval  niekoľko diskusií, seminárov, prezentácií, okrúhlych stolov – napríklad s reprezentantmi mimovládnych organizácií. Komunikujem s verejnosťou, chodím na poslanecké prieskumy, mám regionálnu kanceláriu v Trenčíne.Celé toto úsilie sa nesie pod heslom „Otvorme parlament ľuďom!“.

V prognózach budúcnosti našej planéty ste optimista alebo pesimista (a prečo)?
Zaujímavá otázka, ktorá si žiada netradičnú odpoveď. Som „dobre informovaný optimista“, ako sa žartom zvykne hovoriť pesimistom. Ale vážne: napriek tomu, že väčšina vývojových trendov nahráva pesimizmu, bez určitej dávky optimizmu a bez hľadania zdrojov nádeje tu naša existencia prestane mať zmysel. Takže často najväčší kritici spoločenských neduhov, pôsobiaci ako najväčší rebeli, buriči (ľudia nespokojní so stavom vecí verejných) sú vlastne najväčší optimisti. Veď keby neverili, že veci sa ešte stále dajú zmeniť k lepšiemu, už dávno by boli rezignovali, alebo sa riadili heslom: „po nás potopa“.

Často sa stretávame (nielen v kolonkách pri písaní projektov a podávaní grantov) s pojmom, resp. kľúčovým slovom: trvalo udržateľný rozvoj (TUR). Ako mu má laická verejnosť porozumieť a brať ho vážne?
Na názve až tak nezáleží. Ide však o podstatu, o zmysel nášho smerovania, a to nemôže byť úspešné, ak budeme žiť na stále rastúci dlh: ekonomický, kultúrny, environmentálny, etický. Hľadanie ciest k udržateľnejšej budúcnosti znamená zmeniť toto naše súčasné smerovanie, vedúce do slepej uličky – aby sa ľudia a spoločnosti stali ekonomicky efektívne, sociálne spravodlivé, kultúrne a environmentálne citlivé a popri tom všetkom lepšie (nech to znie akokoľvek starosvetsky či naivne). Čo sa týka realizácie tejto vízie, musíme hľadať cesty, ako jednou ranou zbiť viacero múch zároveň: úspory surovín a energie, zachovanie prírody, nové pracovné príležitosti, akú-takú hospodársku prosperitu i vyššiu kvalitu života.

V týchto dňoch boli zverejnené výsledky a záväzky (aj pre našu krajinu) zo Summitu Rio+20 o budúcnosti našej planéty. Pred dvadsiatimi rokmi ste sa ho zúčastnili. Ako sa odvtedy situácia vyvinula, resp. zmenila?
Situácia sa vo väčšine ukazovateľoch viac zhoršila, ako zlepšila. Čo je možno najhoršie, a dokazujú to aj výsledky Summitu Rio+20: schopnosť svetového spoločenstva dohodnúť sa na spoločných riešeniach je, zdá sa, ešte nižšia, než ako bola v čase Summitu Zeme v Riu pred 20 rokmi. Každý máme stále väčšie nároky a stále menej ochoty podeliť sa s tým, čo máme, aj s ostatnými. Platí to o jednotlivcoch i štátoch.  Navyše, akútne chýbajú skutoční globálni lídri, dôveryhodné autority ako Matka Tereza, Albert Schweitzera či Václav Havel. Veľkým duchom z nášho prostredia s víziou zmeny fungovania svetového spoločenstva bol aj náš priateľ Josef Vavroušek, ktorý vo svojich najlepších rokoch, žiaľ, tragicky zahynul.

Negatívne vplyvy globalizácie a prejavy konzumného spôsobu života vidieť na každom rohu aj u nás. Dokážeme sa uskromniť, šetriť energiu a zredukovať materiálnu spotrebu?
Určite áno. Len je škoda, že to asi nedokážeme dobrovoľne. Dnes je už aj mnohým nedávnym lacným optimistom jasné, že to budeme nútení urobiť. A to skôr, ako si myslíme. Čím lepšie sa na to pripravíme, tým to bude menší šok. Naše materiálne uskromnenie sa nám môže priniesť (zdanlivo paradoxne) nový zdroj radosti a zmyslu života. Čím viac sa dokážeme vzdať zotročujúcich zbytočností, tým budeme slobodnejší.

Ľudia neberú vážne prejavy a následky klimatických zmien v Subsaharskej Afrike. Ako možno ľudí na problematiku vhodne upozorniť a motivovať ich ku klimatickej spravodlivosti?
Našim ľuďom,  ktorí si myslia, že týmito problémami nie sú priamo postihnutí, sa to zdá byť abstraktná téma. Mali by sme ich od útleho detstva nenásilne viesť k poznaniu, že je to osudný omyl. Zvýšená hladina oceánov nás neohrozí a Slovensko nebude tak skoro Saharou, ale mení sa naša klíma i charakter počasia. V stále kratších intervaloch sa striedajú katastrofálne lejaky, nasledované povodňami, s obdobiami nemenej katastrofálneho sucha. Šíria sa k nám nebezpečné rastlinné a živočíšne druhy, v zime ubúda snehu a pribúda dažďa, skracuje sa jar i jeseň – leto náhle prechádza do zimy a naopak. Myslieť si, že následky klimatických zmien sa nás v dnešnom otvorenom svete nedotknú, je trestuhodná naivita.

Charita sa okrem sociálnej pomoci doma venuje aj humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráci v treťosvetových krajinách. Často počúvame výčitku – prečo pomáhame v zahraničí, keď doma je toľko problémov (rómska otázka, bezdomovectvo atď.). Ako sa staviate k tejto otázke vy – má Slovensko pomáhať núdznym v rozvojových krajinách?
Určite má. Patríme do klubu bohatých krajín (aj keď sa nám to nezdá) a aj preto je našou morálnou povinnosťou pomáhať tým, ktorí sú neporovnateľne chudobnejší a biednejší, ako my. Navyše, pomocou iným si každý normálny človek zvyšuje kvalitu vlastného života. Už len tým, že svojmu životu dáva hlbší zmysel. Čím skôr to pochopíme, tým budeme šťastnejší.

Text: Boba Baluchová, Foto: Michal Fulier (rozhovor bol pôvodne publikovaný v štvrťročníku Charita 2/2012)

Advertisements