Do Barcelony sa nemožno nezaľúbiť

Nepijem víno, nejem často olivy, vylihovanie na pláži mi takisto nie je dvakrát po vôli. No i tak je Barcelona mestom, kde by som chcela bývať, vychovávať svoje deti a zostarnúť. Hoci nikdy neviem racionálne dobre vysvetliť, prečo.

Keď túžite po klasickej letnej dovolenke, plnej ničnerobenia a vylihovania na pláži, navštívite pravdepodobne Kanárske ostrovy alebo Mallorku. Keď máte dosť peňazí na míňanie, alebo chcete len vyžmýkať peňaženku partnera, zatúžite po MaleDivách alebo Bali. Keď ste trošku akčnejšie typy a radi sa presúvate po vode, preskúmate pravdepodobne Kambodžu a Vietnam. Keď ste už na ázijskom kontinente boli, tak raz zamierite do Afriky – určite do Kene a na Zanzibar. Ale keď sa vás ktosi opýta na mesto, konkrétnu jednu metropolu, do ktorej by ste sa v priebehu jediného dňa vedeli zamilovať a už tam navždy, resp. nadlho zotrvať – bude to pravdepodobne Barcelona. Schválne, aké iné mesto by ste si (okrem klišé: Paríž-New York-Tokio) vybrali? Verte mi, žiadne iné: do Barcelony sa totiž nemožno nezaľúbiť.

Som z Katalánska, nie zo Španielska

Na Slovensku stačí, keď poviete známym, že idete na výlet do Španielska. V Španielskom kráľovstve však už musíte byť presnejší a detailne označiť jednu zo 17 autonómnych oblastí, kam mierite. Je totiž veľký rozdiel, keď sa ocitnete v Baskicku, Valencii, Andalúzii, Navarre alebo v najviac prosperujúcom Katalánsku. Na vlastnej koži som zažila, a domáci vám to potvrdia, že v krčme v meste Pamplona (v rámci regiónu Navarra) jednoducho nenalejú pohárik mudrlantovi z Madridu.

Ak sa v Katalánsku niekoho na ulici opýtate: „¿Hablas Español?”, buď vám nahnevane ukáže prostredník alebo vás decentne usmerní: “No soy español, soy catalán!” Táto hrdosť a utvrdzovanie identity mi vyráža dych, rovnako ako prízvuk a zachrípnutý hlas miestnych mužov, poprípade večerný spev či spontánna hra na gitare. Doslova ako vo filme “Vicky Cristina Barcelona” od Woodyho Allena, nech to znie akokoľvek šablónovite.

O tom, že Katalánci nie sú Španieli, som sa mohla presvedčiť naposledy v septembri, keď som sa stala súčasťou emocionálne vypätej, no dobre zorganizovanej a pre domácich veľmi dôležitej demonštrácie za nezávislosť Katalánska (teda odtrhnutie od Španielska). Počas Národného dňa Katalánska vyšlo do ulíc Barcelony jeden a pol milióna ľudí, aby prejavili svoj záujem vytvoriť nový štát Európy. Žiadne násilnosti v uliciach sa nediali, vlajkami mávali sedemdesiatnici aj päťročné deti. A ja s nimi. Nemala som veľmi na výber, dav zomlel všetkých: okoloidúcich, egocentrikov i introvertov, pozorovateľov, turistky i novinárov…

human-towers

Stavanie kamenných i ľudských veží

Nech už ste fanúšikom architektúry, surrealistického umenia, advanced music, opojného vína alebo ľahkých drog, v Barcelone dostanete všetko z toho i čosi naviac. Toto mesto vás pohltí, zasýti (i tým, čím nechcete) a potom vás po polnoci zanechá unaveného, bez peňazí, no s úsmevom na perách pri hlúčikoch policajtov, dílerov a travesty-prostitútok na ulici La Rambla. Poriadne sa prespíte, stiahnete fotky do kompu, premažete kartu i svoju hlavu, a okolo obeda môžete začať svoju túru mestom – testovanie cudzieho jazyka a odškrtávanie si stavieb z „to do“ listu odznova.

V Paríži si každý potrebuje spraviť fotku pod „eiffelovkou“, v Barcelone bezpodmienečne pod „sagradou“. Z podhľadu, nadhľadu, vyskakovaciu, panoramatickú – to je jedno, ale ego musí byť spokojné. Symbolom Barcelony je totiž práve táto megastavba kostola Sagrada Famíla – Gaudího masterpiece, ktorý pravdepodobne nikdy nebude dostavaný a nech sa pokúsite o akýkoľvek záber pod vežičkami tejto jedinečnej stavby, vždy vám fotku bude kaziť aspoň jeden žeriav. Keď ste fanúšikmi Gaudího, treba obehať celé mesto krížom krážom a narazíte aj bez nakúkania do knižného sprievodcu na ďalšie diela: Casa Milá známa ako La Pedrera, Casa Batlló, či najviac navštevovaný park Güell s povestnými jašteričkami.

Ak vás zaujímajú adrenalínové športy a trochu miestnej tradície, raz do týždňa by ste mali zavítať na sympatické námestie Palau Olimpic Badalona, kde sa rodinné klany z barcelonských štvrtí predháňajú v stavaní veží z ľudských tiel. Desiatky mužov, žien i detí dokážu postavať obdivuhodnú, niekoľkoposchodovú ľudskú konštrukciu do zvukov trúbky. Teambuilding ako vyšitý. Nikde inde som to doteraz nevidela.

joan-miro-museum

Všetko umenie na jednom mieste

Najkrajší výhľad pravdepodobne budete mať zo zábavného parku Tibidabo. Keď budete mať dosť kolotočovej kakofónie, môžete zažiť doslovné stíšenie v neďalekom kláštore. Čo sa týka všetkých druhov umenia – v Barce máte všetko po-ruke (a to naozaj nechcem znieť ako nejaká PR-manažérka cestovnej kancelárie).

Ak dostanete chuť preskúmať zbierky renomovaných umelcov Joana Miró alebo Antoni Tápiesa, obe poľahky nájdete v srdci Barcelony. To isté platí o múzeu Pabla Picassa. Koho viac oslovuje konceptuálne a moderné umenie, priestor MACBA by mohol uspokojiť nároky. Každého zaujíma čosi iné, každý dokáže toto miesto opísať inak. V tej rozmanitosti je čaro! Okrem výtvarného umenia treba spomenúť hudbu. Koncom mája môžete návštíviť zaujímavý elektronický festival Primavera Sound a hneď o mesiac neskôr, v júni megalomanský Sónar obsadí dôležité miesta v katalánskej metropole (v roku 2013 už po dvadsiaty raz).

Život pri Stredozemnom mori pulzuje inak, akosi pokojnejšie – nik sa nikam neponáhľa, slnko vám robí dobrú náladu. K tomu to fungovanie pri mori na X spôsobov! Ráno sa hodiť do mora a potom odštartovať pracovný deň; alebo prv odbicyklovať do kancelárie a počas siesty si piknikovať na mestskej pláži; a/alebo večer po práci si chodidlá namočiť do vody a s blízkou osobou nenápadne počúvať kúsky rozhovorov v cudzích jazykoch naokolo a usŕkať zo studeného piva. Najviac! Ceny nehnuteľností sa tu pohybujú v astronomických výškach. Ale ja som si už na svoj bytík v časti La Barceloneta začala šetriť a rada vás v ňom raz prichýlim…

Text: Boba Baluchová Foto: Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, jeseň 2012)

Advertisements