Juraj Benetin: Len na príjemnom hlase kariéru nepostavíš

Je talentovaný a úspešný hneď v dvoch odlišných oblastiach (v hudbe a architektúre) – to sa nevidí tak často. A ak sa rádiá chytia na singel „Otec“, tak do roka a do dňa z neho bude veľká hviezda slovenskej pop-scény. Majiteľ výnimočného hlasu zo skupiny Korben Dallas a čoskoro prvorodič: Juraj Benetin.

I. Oddelenie hudba („Tužíš po viac pozornosti, po záujme o drobnosti; len zopár slov z mojich úst.”)

Trinásť rokov si pôsobil v rockovej kapele Appendix s basgitaristom Lukášom Filom. V zápätí ste spolu založili skupinu Korben Dallas, pozvali ste medzi seba bubeníka Oza Guttlera. V čom je rozdiel, resp. posun?

Nedávno boli tri roky od založenia Korben Dallas, to je dosť mladá skupina na takých starých dedkov. Užívame si ešte všetku lásku aj neduhy začínajúcich vzťahov. Najväčší rozdiel medzi Korben Dallas a všetkým, čo som robil predtým, je slovenčina. Pamätám si ten pocit, keď sa nám s Lukášom podarilo urobiť prvý slovenský text. Všetko do seba zapadlo!

Chcete robiť viac popové, melancholické songy, ktoré by sa hrávali v rádiách?

Tomu, čo sa hrá v komerčných rádiách, vôbec nerozumiem. No nie sú to žiadne kultúrne inštitucie, ale súkromné firmy, tak nech si hrajú, čo chcú. My si budeme robiť svoje a možno sa nám niekedy podarí urobiť tak dobrú vec, že sa jej nebudú môcť vyhnúť.

V roku 2011 ste vydali vo vydavateľstve Hevhetia debutový album „Pekné cesty“, ktorý vám získal slušný počet fanúšikov a fanúšičiek, zároveň pozitívne reakcie hudobných kritikov. Čo to pre vás znamená?

Hudbu robíme už 17 rokov a až asi pred mesiacom sa mi po prvý raz stalo, že ľudia pod pódiom si začali spievať spolu so mnou. Znie to ako úplna blbosť, ale tak ma to dostalo, že som musel prestať hrať a začať odznova… Akú takú odozvu dostávame teraz – po tridsiatke, čo je dosť zvláštne. Mohli by sme robiť motivačné prednášky po domovoch dôchodcov v štýle „nikdy nie je neskoro“.

Druhý album „Karnevalová vrana“ už vyjde v osvedčenej vydavateľskej stajni Slnko records. Prečo?

V košickej Hevhetii sme boli veľmi spokojní, Jano Sudzina nám veľmi pomohol. Slnko sme si vybrali viacmenej pre pocit zmeny a možno trochu z pohodlnosti. Slnko je predsa len bratislavské vydavateľstvo, štvrť Dlhé Diely máme na skok… A sú skvelí na webe!

V koncertnej zostave ste sa predviedli aj s hosťom Andrejom Šebanom. Ako vás jeho prítomnosť obohatila?

Andrej je jeden z tých pár ľudí, ktorí sa dnes venujú niečomu naozaj do hĺbky. Strenutie s takýmto človekom ťa musí nutne obohatiť. My traja (Lukáš, Ozo a ja) máme svoje rodiny, zamestnania a hudbu, hobby, všetko ostatné riešime viacmenej „z rýchlika“. Zrazu do toho vstúpi človek, ktorý ti pootvorí dvere do úplne nového vesmíru, v ktorom je on stopercentne doma. Pocit, že ten priestor tam je, a že sa mu môžeš venovať celý svoj život, bude ťa napĺňať a aj tak ho nevyčerpáš – to je totálne povznášajúca predstava.

Koľko kusov sa predalo z prvého albumu a v akom náklade si trúfnete vydať druhý album? Alebo si vás ľudia nekupujú, skôr sťahujú na nete a prepočúvajú v iTunes?

Prvý náklad sme predali za necelý rok, museli sme dolisovať druhý. Ale znie to lepšie, ako to v skutočnosti je. Vydanie na našej scéne znemaná 500 ks CDčiek.

Neprepočuteľná zvukomalebnosť a zmysluplnosť v textoch – to sa na Slovensku len tak ľahko nepočuje. Ako teda pracujete s textami a rytmikou?

Trochu nám to trvalo, ale myslím, že sme na to postupne prišli. Základom slovenskej pesničky je dobrý text. Jaro Filip aj Dežo Ursíny skladali hudbu zásadne na hotový text a vedeli prečo. Stačí zobrať dobrý text a dokola si ho čítať, a hudba sa sama začne tlačiť na povrch. Niektoré frázy ti samé ponúknu melódiu, iným trochu pomôžeš a je to. Oproti Filipovi s Ursínymu máme dokonca jednu výhodu. Oni už, bohužial, nestihli vlnu slovenského hip-hopu. Ten, podľa mňa, dosť prekopal pravidlá spievania po slovensky. Už je toho povoleného oveľa viac, aj čo sa týka frázovania, rytmu i slovnej zásoby. Toto objavil ešte v 90. rokoch Jarek Nohavica v poľskom hip-hope a tiež mu to dosť pomohlo.

Všetci (vrátane mňa) vychvaľujú tvoj multižánrový hlas. Rock, blues, jazz. Ktorý štýl ti najviac sedí a ktorý by si radšej verejne neskúšal?

Veľa počúvam staré americké nahrávky soul, motown a blues, ale s tým treba v slovenčine narábať veľmi opatrne. Moja prirodzená poloha je bass alebo baritón, takže keď skúšam zaspievať niečo v štýle hard & heavy, znie to dosť bizarne. Do AC/DC revival band by ma nebrali, ehm.

Otvára ti tvoj výnimočný hlas „brány do sveta“? Staviaš si na ňom kariéru, obmäkčuješ ním tety na úradoch a hladkáš si ego?

Môžeme túto preskočiť? 🙂

Architekt, hudobník, otec: Juraj Benetin.

Architekt, hudobník, otec: Juraj Benetin.

II. Oddelenie vzťahy („Aby som vždy presne vedel, kto s kým spavá, kto kde sedel; a čo s tým urobím.”)

Na jednom internetovom portále ťa autorka právom vychválila do nebies, pritom padli porovnania s Ivanom Táslerom, Igorom Timkom či Kulym. Ako si na to reagoval?

Raz mi niekto povedal, že vyzerám ako Tásler a spievam ako Kuly. Keď sa nad tým zamyslíš, je to stále lepšie takto, ako naopak. :).

Tvoj hlas sa v posledných mesiacoch objavil v mnohých spoluprácach aj v nomináciách na Radio_Head awards? Tak spomeň okolnosti, resp. aspoň tie najdôležitejšie mená (Vec a Lyrik H).

Za posledný rok sme spolupracovali takmer s každým, koho máme v slovenskej hudbe radi. Andrej Šeban, Ľubo Petruška z Chiki Liki tu-a, Zlokot, Vec, Longital…

Kedysi si naspieval aj pieseň spolu s talentovanou a tragicky zosnulou umelkyňou Bety K. Majerníkovou. Kde je tá nahrávka?

Je na albume Noisecut „Deň za dňom“. Je to poriadny underground…

Koho zo skupiny Korben Dallas napadlo spievať o otcovstve, a prečo?

Basgitaristu Lukáša. Ale keď pozorne počúvaš skladbu „Otec“, tak zďaleka nie je len o otcovstve. Je o všetkých nenaplnených nárokoch, ktoré si kladieme sami na seba. To jediné, čo nás dokáže naozaj do hĺbky štvať, sú vlastné zlyhania. Akokolvek ťa rozčuluje politika alebo výtlky na ceste, na vlastné zlyhania sa to nechytá.

Monopolisti v spievankách a detských songoch: Rišo Čanaky a Mária Podhradská potrebujú v produkcii pre deti konkurenciu. Ak budeš doma deťom spievať, ne)skúsiš čosi oficiálne?

Ja som myslel, že monopol v spievankách a detských songoch má Rytmus, haha. Ale nedávno som týchto dvoch počul v aute môjho brata, ktorý má tri deti, a musím uznať, že to bolo pekné – mäkkučko zahrané, pekne naspievané: flautičky, gitarky, všetko… Normálna hudba. Inak „Korben Dallas a kamaráti deťom“ bol jeden z potenciálnych názvov pre nový album! Uvidíme, kedy nás to chytí naozaj.

Čomu dávaš momentálne prednosť (alebo ako delíš čas)? Rodina, kapela, práca?

Čas delím, ako viem. Ale vždy, a duplom teraz – keď čakáme na malého, je priorita úplne jasná: rodina.

Slovensko je taká malá dzedzina – každý každého pozná, všetko je o vzťahoch. Česko je raz také veľké. Ako sa vám darí tam?

Na neskorú jeseň chystáme útok na Česko. Medzičasom dúfame, že niektoré skladby z albumu sa tam chytia. Špeciálne sa ale chceme venovať Poľsku. Hrali sme tam zatiaľ 2-krát. Poliakov je ešte 4-krát viac, ako Čechov, a majú radi artrock jazz a blues, naviac náš bubeník Ozo je polovičný Poliak – tak to tam skúsime.

Spievaš, že: “Zaslúžia si naše mamy lepších synov, než sme sami – kto už nás vychová?”. Ak ide o autobiografickú črtu, bol si v tínejdžerskom období zlým synom?

Mama to nemala so mnou ľahké, ale odjakživa máme silný a pekný vzťah. To ale neznamená, že by si nezaslúžila lepšieho syna. Myslím, že vo vzťahu mama–syn je zakódovaná istá nerovnováha. Nikdy jej nebudeš vedieť vrátiť to, čo ti dala ona.

Koncertovali ste s americkou pesničkárkou Jess Klein. Črtá sa aj korbenom zámorská šnúra či texty v angličtine?

S Jess sme odohrali veľmi milé a malé turné po Slovensku. Je to obľubená speváčka a song-writerka nášho manažéra z čias, keď žil v New Yorku. Ale angličtina u korbenov už určite nie. Dvanásť rokov som spieval po anglicky a myslím, že už sa k tomu tak skoro nevrátim.

V ktorých slovenských kluboch koncertujete často, resp. najradšej, a prečo? Bratislavský Nu Spirit je veľká srdcovka?

NuSpirit, to sú kamaráti a veľkí vyznávači dobrej hudby. Ale klubová scéna po celom Slovensku je zaujímavý fenomén. Stojí na pár nadšencoch, ktorí obetujú čas, vlastné peniaze a zdravie, aby organizovali kultúrny život v  Leviciach, Prešove, Ružomberku, Štiavnici atď. Ľudia, ako Pavúk z Bombury alebo Moshi z Wawe a ďalší by si zaslúžili rovno Rád Ľudovíta Štúra, ale mesto a štát im nie, že nepomáha, ale ich ubíja. Je to neuveritelné.

Skupina Korben Dallas (Ozo Guttler, Juraj Benetin a Lukáš Fila).

Skupina Korben Dallas (Ozo Guttler, Juraj Benetin a Lukáš Fila).

III. Oddelenie architektúra („Chcel by som to robiť správne, ale asi celkom márne; čakám, kým sa polepším.”)

Počas štúdia na gymnáziu si mal dlhodobo jasno v tom, že chceš byť architektom?

Nie. Rozhodol som sa na poslednú chvíľu. Robil som vtedy tisíc vecí: hudbu, vrcholový šport, školu, ešte som aj rezbárčil… Nič z toho poriadne. To mi ostalo dodnes, :).

Fušuješ svojim kolegom/kamarátom aj do iných remesiel? Maľba, grafický dizajn?

Od skončenia školy som robil každého pol roka niečo iné. Bol som fotograf v denníku Pravda, chvíľu som robil komix a učebné pomocky (aj prílohy do SME). Potom sme si založili reklamnú agentúru pre developerské projekty, robili sme vizualizácie a animácie. Neskôr sme začali navrhovať a realizovať výstavné stánky po celej Európe. Tak som sa dostal aj do ruského Soči, odkiaľ mám nenormálne „pracovné“ zážitky.

Každý rok na VŠVU a FA STU v Bratislave (+/- v Košiciach) končí architektúru okolo sto mladých ľudí. Majú sa kde vôbec uplatniť? Čo iné môže taký architekt po 6 rokoch rysovania, resp. archicadovania robiť?

Architektúra je krásna v tom, že ti ponúka kopu životných ciest. Trochu ako právo medzi umeniami. Teraz v rámci firmy Compass robíme urbanizmus a architektúru. Konečne, po šiestich rokoch kolaudujeme malú mestskú štvrť… Začínajúcim architektom by som poradil: „z ničoho sa neposrať a nebáť sa, že padnú pár-krát na hubu“. Aj keď i ja sám to mám nejak takto: na hudbu som starý dedo, ale na architektúru ešte úplne decko.

Ktorá moderná stavba (okrem svojej hitovky Slnečnice) ťa v Bratislave oslovila, a prečo?

Mám rád ateliér GutGut, robia zaujímavé veci. Okrem toho sledujem architektov Pavla Paňáka, Matúša Valla s Oliverom Sadovským, kamarát Sebastian Nagy robí krásne domy. So slovenskou architektúrou to nie je vôbec také zlé, ako si človek možno pomyslí, keď sa poobzerá po Bratislave.

Je v SR klientela, ktorá si nechá mladým architektom navrhnúť poriadne drahú avantgardnú haluz, alebo takéto návrhy ostávajú v šuflíku ateliéru?

Toto bude znieť snobsky ale kritická väčšina bohatých ľudí na slovensku sú sprostí. Na západe je oveľa väčší súvis medzi peniazmi a vzdelaním či rozhľadom. Dobré veci majú potom prirodzene väčšie podhubie. Nám nezostáva teda nič iné ale vykašlať sa na bohatú klientelu a riešiť veci pre normálnych ľudí. Malé domy, lacné byty, recyklované interiéry. Je to pekné a v architektúre sa s tým dá prežiť, ale výtvarník asi ťažko predá „normálnej rodine“ obraz za polovicu ich mesačného príjmu.

Uveď meno domáceho či zahraničného architekta/architektky, ktorého tvorbu doslova hltáš?

Vo svete sa robí kopa nádherných vecí, ale najzaujímavejší je pre mňa stále Rem Koolhaas, pretože svojím rozmýšlaním presahuje architektúru. Asi jedný architekt, ktorý by sa mohol objaviť na titulke Time.

V novom singli “Otec” spievaš, že: “Zatiaľ žmúrim, slepo strieľam; veci ničím, ľudí zdieram; ani sám sa nešetrím.”. Čo sa ti v poslednom čase nevydarilo, s čím nie si spokojný?

So všetkým som nespokojný v sekunde, keď to dokončím…

A naopak: čo veľké, dôležité, no najmä pozitívne ťa čaká toto leto?

Momentálne žijem na pozitívnej vlne. Všetko sa točí okolo narodenia nášho prvého syna (rodina s manželkou Luciou), dokončili sme veľký projekt (práca: compass.sk) a vydávame nový album (korbendallas.sk). Kristove roky, ako majú byť.

Text: Boba Baluchová, Foto: korbendallas.sk / http://www.compass.sk (rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 68/2013)

Advertisements