Mkongani – kenskému pánu Bohu za chrbtom

V rámci nášho rozvojového slovensko-kenského projektu koordinujeme tri nutričné centrá na pobreží Kene – v Kwale, Tiwi a Mkongani. Pri tom poslednom mieste sme vždy nútení pridať poznámku: „Pánu Bohu za chrbtom“. Vidiecka oblasť Mkongani je vzdialená len 30 km od dištriktu Kwale, no i tak máte pocit – že sa tam ide celú večnosť. Terénnym autom najmenej 40 minút, pričom sa spotrebuje polovica nádrže a posádka je vytrasená, akoby práve vypadla z bubna automatickej práčky. Hrboľatá, prašná cesta (popri prírodnej rezervácii Shimba Hills – lemovaná palmami, akáciami a majestátnymi baobami) každý týždeň mení svoju štruktúru – podľa toho, koľko a či vôbec pršalo. Dážd obyvateľstvu Mkongani však treba dopriať, keďže voda je tu problémom číslo 1. Vodovodné potrubie sa miestnym sľubuje už niekoľko rokov – najmä pred voľbami.

2_rozryta-cesta-do-mkongani-foto_palo_markovic

Napriek tomu, že v Mkongani mesačne vyšetrujú na podvýživu vyše tisíc detí, zamestnanci v danom zariadení by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. Pred pár týždňami naviac urobil nový kenský prezident Uhuru Kenyatta výrazné gesto – zrušil poplatky za pôrody – a do vidieckych nemocníc sa následne hrnie čoraz viac matiek. Avšak v nemocničných zariadeniach chýba základné vybavenie aj personál! Kto si vezme na zodpovednosť pôrod HIV-pozitívnej matky bez rukavíc (keďže na zvýšenie rozpočtu pre zdravotníctvo prezident nemyslel) – nevedno.

Lokálni ľudia (zväčša moslimského vierovyznania) však napriek častému prehliadaniu či neplneniu sľubov nepôsobia nešťastne, nahnevane, ani rezignovane. Každú návštevu slovenskej posádky terénnych pracovníkov si mkonganská komunita váži. Takmer pravidelne sme prekvapovaní živými farebnými obrazmi, ktorých spracovanie by si nenechal ujsť ani Peter Greeneway. Matky, zahalené do pestrofarebných šatiek s kenskými kvetinovými vzormi či citátmi z Písma, samozrjeme, s dieťaťom na chrbte – počúvajúce prednášku o dojčení, čakajúce na vyšetrenie svojich detí, baliace si do sáčku prídel výživových náhrad/doplnkov (kaše, fazule a vitamínov) od našich komuniťákov, oháňajúce sa motykami v modelovej záhrade za nemocnicou. Prejav snahy o prežitie, prebratia zodpovednosti i boja s podvýživou. Zároveň dôkaz – že naše pôsobenie na pobreží význam má a udržateľnosť nie je len prázdnou frázou.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, jún 2013)

Advertisements

Ján Machaj: Učenie občas pohladí ego, občas preskúša trpezlivosť

Na strednej škole mal štúdium „na háku“, všetko potrebné však dohnal na výške. Teraz učí filozofiu maturujúce ročníky na bratislavskom gymnáziu a vedie centrum, snažiace sa postaviť školstvo na nohy. Miluje biele košele, v tričku s nápisom ho nikdy nestretnete. Ján Machaj.

Ako sa ti podarilo zvládnuť svoje tínejdžerské (pre mnohých mladých ľudí veľmi problematické) obdobie? Blicovanie v škole, cobainovské dlhé vlasy, úteky z domu a podobne?

Celkom zvládnuť sa mi ho nepodarilo. Puberta je obdobie, keď to každého hádže zprava doľava, ani celkom nevie, prečo. U niekoho sa to prejavuje ako zmena vkusu, obliekania, nového tetovania, u niekoho vyhadzovaním zo škôl. Ja som bol ten druhý prípad. Keď som na stretávke zo strednej povedal triednej učiteľke, že som vyštudoval učiteľstvo, tak sa len zasmiala. Keď som jej povedal, že aj reálne učím, stratila reč.

Mali byť za čo na teba tvoji rodičia hrdí (v období dospievania a rebélie)?

Od vzniku rádia Twist (rodinnej firmy) som sa motal v tých magických priestoroch, neskôr som tam začal regulérne pracovať. Staral som sa o počítače a všetko, čo s nimi súviselo. Rovesníkom volali rodičia s otázkami typu: „Obedoval si?“, mne s tým, že znova počas Žurnálu padol vysielací systém. Neviem, či na mňa boli naši hrdí. Skôr to brali ako samozrejmosť. Ja nakoniec tiež.

Čo ti pomohlo dostať sa z trucovania, ignorácie vyučujúcich?

Čas. Mal som pocit, že škola mi nemá čo poskytnúť. Príliš skoro som sa stretol so svetom dospelých. Ten mi ponúkol klamliný pocit nadradenosti nad „podradným“ štúdiom strednej školy – veď som mal na starosti sto počítačov a vysielací systém v rádiu, tak čo ma otravujú s hustotou kvapalín a Karolom Veľkým! Rozhodne by som nechcel byť svojím učiteľom…

Ponocovanie za počítačmi v rádiu Twist od svojich 16-ich malo teda aký podiel na tvojom vývine?

Žiaden šport, veľa cigariet, pocit bohorovnosti: „robím v rádiu – kto je viac?“ Zároveň som sa veľa naučil metódou pokus-omyl (čo sa stane, ak vypnem polku serverovne tesne pred obedným Žurnálom, a tak). Asi najdôležitejšie bolo to, že tá činnosť mi ako-tak išla a mala aj zmysel. Mať v puberte pocit vlastnej zbytočnosti – to by som asi nerozchodil!

Od katastrofálnej dochádzky a zlých známok z väčšiny predmetov rovno k štúdiu filozofie na univerzite – to je predsa len trochu veľký skok. Prečo nakoniec u teba padlo toto rozhodnutie?

Po strednej škole som si uvedomil, že svet siaha aj za hranice klávesnice a monitora. Presne si pamätám moment, keď som zobral do ruky knihu o dejinách myslenia a bol som šokovaný z toho, že obsahu skoro vôbec nerozumiem. Zároveň ma téma tak zaujala, že som ju nevedel odložiť. Pochopil som, že potrebujem nutne dovzdelať.

V čom ťa štúdium filozofie očarilo, prečo sa jej dodnes venuješ (dokonca ju učíš)?

Pri filozofii som veľmi nevedel – do čoho idem, ale po prvom seminári z antickej filozofie s prof. Mládenekom som sa po chodbách Univerzity Komenského potácal ako omámený. Zistil som, že štúdium histórie a filozofie mi odpovie na otázku – prečo sme tu a teraz: takí, akí sme! Učenie je pre mňa zmysluplná činnosť, pri ktorej zabúdam na čas a nič iné v tom momente robiť nechcem. Zároveň aj preto, že chcem zážitok z intelektuálneho prebudenia posunúť ostatným.

V čom je najťažšie a v čom naopak ľahké – dostať do hláv skoro-dospelákov všetkých tých filozofov a ich teórie správneho bytia, prežívania života či napĺňania dobra?

Na filozofiu sa nedá pozerať pragmaticky. Študenti sa stále pýtaju: „na čo mi to bude?“ Nuž, na nič. Ale na čo je nám umenie, pozeranie sa v noci na hviezdy alebo pískanie si na pochôdzkou lesom? Ľahké a krásne učenie filozofie je vtedy, keď deckám „uplynie rýchlo s filozofiou čas”, keď ju berú ako príjemú prechádzku s nádherným výhľadom. Učenie filozofie je pre mňa najkrajšia „strata času“.

Ján Machaj v prostredí Edulabu.

Ján Machaj v prostredí Edulabu.

Kedy by si šiel dlhodobo učiť do zahraničia (Dánska, Nórska atď.), kde sú pedagógovia v spoločnosti vnímaní a hodnotení (nielen finančne) inak, ako u nás?

Primárnym motívom môjho učiteľstva nie sú ani peniaze, ani spoločenské ohodnotenie. Je to učenie samo, ktoré ma priťahuje. Keď stojím pred problémom – ako zaujať tridsať tínejdžerov na hodinu a pri tom ich aj niečo naučiť. Podstatný je pri tom jazyk –schopnosť prirodzene formulovať metafory, analógie, vtipy, príklady… To by som v inom jazyku asi nedokázal.

Väčšina „tvojich“ maturantov a maturantiek ide študovať za hranice. Trápi ťa odliv mozgov?

Nie. Každý má nárok hľadať svoje šťastie tam, kde ho to ťahá. Okrem toho: po každom odlive nastane príliv.

V hlavnom meste koordinuješ centrum EDULAB, ktoré sa snaží vzbudiť záujem o používanie moderných vzdelávacích technológií na školách. Tak aký to má teda vplyv na úroveň vzdelávania?

Vyply technológií sa nedá kvantifikovať. Ide nám skôr o kvalitu vzdelávania. Na väčšine predmetov je napríklad dôležitou súčasťou názorné vyučovanie – aby sme niečo študentov naučili, potrebujeme im ukázať skryté procesy. Ako to vyzerá napríklad v bunke na biológii, aké boli frontové línie počas Prvej svetovej vojny v rámci dejepisu či vnútro zeme na hodine geografie. Technológie ako interaktívna tabuľa s počítačom, pripojeným na internet je skvelý nástroj na takéto názorné vyučovanie.

Rodičov a starých rodičov sme síce naučili ako-tak používať mobilné telefóny, ale s interaktívnou tabuľou by to asi nešlo. Aké máš reakcie od pedagógov a pedagogičiek s desiatkami rokov praxe? Potrebuješ veľa diplomacie, presviedčania a trpezlivosti?

Všetko je o odvahe experimentovať. Učitelia majú často neopodstatnený strach z hocičoho, čo má klávesnicu a dispej. Boja sa, že by niečo pokazili. Technológie sú pritom čím ďalej, tým jednoduchšie na ovládanie. Najviac presviedčania, trpezlivosti a času venujem často tomu, aby sa nebáli skúšať. Potom to už ide samo.

Prostredníctvom nových technológií sa podľa teba zvyšuje rýchlosť získavania vedomostí. Potrebujeme vedomosti do seba absorbovať tak rýchlo a zbesilo?

Učenie nie sú preteky v získavaní vedomostí. Neučíme preto, aby sme na konci mohli oznámiť, že sme prekročili plán o 120 percent. Žiaci nemusia mať veľa informácií – tie sú všade na dosah ruky. Musia však s nimi vedieť robiť veľké veci.

Nevzbudzuje to potom v študentoch a študentkách chaos, väčšiu nerozhodnosť a povrchnosť pri overovaní si zdrojov, informácií a interpretovaní získaných obsahov?

Je to paradoxné, že veľké množstvo výberu má za následok rezignáciu. Neinterpretujeme, ale preberáme; netvoríme, ale kopírujeme; nejdeme do hĺbky, ale plávame na povrchu. Preto sa musíme v škole sústrediť na zručnosti, ktoré žiakov naučia orientácii v množstve informácii, ktoré k nám odvšadiaľ prúdia. Chceme, aby tvorili, boli kritickí, kreatívni a vedeli nájsť informácie, nie sa nimi nechať vyhľadať. To je veľká úloha školy vo veku digitálnych technológií.

Ján Machaj a jeho aktivity v Edulabe.

Ján Machaj a jeho aktivity v Edulabe.

Práca v Edulabe sa zdá byť príliš seriózna až škrobená (biele košele, časté rokovania, teambuildingy a stratégie). Našťastie sa objavil projekt The SCHOOL DANCE – tanečná súťaž pre decká zo slovenských škôl. Aká bola odozva?

Do druhého ročníka sa prihlásilo zhruba tristo škôl. To je hlasná odozva. Ukázalo sa, že decká radi tancujú, spoločne niečo tvoria a navzájom súťažia.

Ty osobne tanec nemusíš. Nezlomili ťa ani účastníci, účastníčky či porota súťaže na nejaký ten decentný „sleepy motion“ na parkete?

Zásadne tancujem len na stužkových slávnostiach a zásadne zle. Vždy ľutujem nešťastnú študentku, ktorej ma neprajný žreb pridelí. S Peťom Modrovským sme si organizáciu v tejto tanečnej súťaži rozdelili preto jasne: on – tanec, ja – technológie.

Dnes je v rámci školstva a nových, neformálnych metód vzdelávania populárne rovesnícke učenie. Aký peer-projekt má tvoj tím v zálohe na najbližšie mesiace?

Volá sa „Po stopách dejín” a je zameraný na regionálne dejiny a geografiu. Hlavnou ideou je, že učitelia a žiaci spoločne pripravia sériu videí, kde predstavia niečo zo svojho regiónu: historickú pamiatku, zaujímavú geografickú lokalitu a podobne. Prvé videá už od autorov máme. Projekt by mal byť hotový v priebehu júna, tak som zvedaní, ako to nakoniec vypáli.

Beh, box, joga – dosť veľa športu na učiteľské povolanie a sedavé takmer IT zamestnanie. Vybíjaš si pracovný stres či len vyplavuješ hormóny šťastia?

Kedysi som fajčil minimálne krabičku denne a jediný pohyb bol presun od obrazovky k inej obrazovke. Vyzeral som ako smutná chodiaca mŕtvola. Potom som objavil hormóny športového šťastia a nevedel som prestať. Beh je prekonávanie sa, búchanie do vreca je vybíjanie napätia, a joga zasa uvoľnenie. Tí Gréci vedeli, čo vravia, keď odporúčali paralelne rozvíjať ducha aj telo. Telo a duša sú totiž jeden a ten istý človek – jedna stránka ovplyvňuje druhú.

Pôsobíš v oblasti školstva, učenie ťa baví. Čo iné by si robil, keby si neučil?

Neviem, asi niečo s počítačmi. Možno by som bol stále adminom, zatvoreným niekde v serverovni.

Časť tvojej rodiny je spojená so začiatkami porevolučného rozhlasového (nielen súkromného) vysielania v SR. Prečo nie je z teba moderátor či redaktor? Mikrofonický hlas i slušné ego na to máš…

Keď som pracoval v Twiste, bola to vždy technická práca – nie to, čo sa vysiela, ale to – ako sa vysiela. Nepriťahovala ma práca za mikrofónom. Svoj hlas a ego som „objavil“, keď som začal učiť. Možno by som sa na mikrofón pozeral dnes celkom inak.

Čo vie najviac uraziť tvoju mužskú hrdosť, popichnúť tvoju ješitnosť?

Zbytočne vynaložené úsilie.

Čo naopak najviac hladká tvoje blíženecké ego (šikovníka v Kristových rokoch)?

Najkrajším zážitkom pre mňa je pocit sebarealizácie – činnosti, ktorá je v súlade s mojimi schopnosťami a možnosťami. Aristoteles to volal šťastie. A ja mu celkom verím. Hladkanie ega prichádza akosi mimochodom popri tom, :).

Text: Boba Baluchová, Foto: edulab.sk (rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 68/2013)