Dária Pecháčová: pre komunitu sú dôležití vytrénovaní lokálni ľudia

Slovenská terénna sociálna pracovníčka Dária Pecháčová pracuje v Keni už niekoľko rokov – ako koordinátorka desiatky sociálnych, zdravotníckych i vzdelávacích projektov VŠ sv. Alžbety. V čom je táto práca tak dôležitá, zaujímavá i nebezpečná, a prečo je dôležité v Nairobi zotrvať?

Vyštudovala si sociálnu prácu na Trnavskej univerzite. Prečo práve tento odbor?
Už na strednej škole ma Afrika ako kontinent zaujímala. V tom období internet ešte nebol u nás ľahko dostupný, no ja si pamätám, ako som si vyhľadávala a čítala články o humanitárnych pracovníkoch a ich práci v rozvojových krajinách. Presne vtedy som sa rozhodovala medzi štúdiom medicíny a štúdiom sociálnej práce. Keďže som chcela pracovať v priamom a dlhodobom kontakte s ľuďmi (teda nielen ich vyšetriť a liečiť, ale byť tam niekde pre nich a pri nich aj neskôr, v ďalších ťažkých životných situáciách), zvíťazila napokon sociálna práca.

Čo ťa motivovalo k vycestovaniu na africký kontinent?
Vtedy i dnes to všetko vnímam ako akési moje poslanie, nie zamestnanie. Keď sa mi po 2. ročníku štúdia na Trnavskej univerzite naskytla možnosť absolvovať 3-mesačnú stáž v Keni, neváhala som a šla som na pohovor. Stáž ma utvrdila v mojej predstave, že to je naozaj tá správna cesta, ktorou sa chcem uberať. A tak som už od roku 2009 nepretržite v Keni.

Ako vyzerá tvoj klasický pracovný deň v Nairobi?
Je ho veľmi ťažké opísať, pretože každý môj deň je iný. Momentálne pracujem ako terénna pracovníčka pre VŠ sv. Alžbety a s kolegami koordinujeme v Nairobi desať projektov. Nikdy neviem, čo všetko sa v hlavnom meste zomelie a čo nás teda po ceste do všetkých našich centier pre kenské deti a mládež v daný deň čaká. Nemám ani fixnú pracovnú dobu, pretože sa skôr prispôsobujem tomu, čo projekty potrebujú – vrátane skorých rán, neskorých nocí či víkendov. Ale nesťažujem sa. Nevedela by som skončiť o 16. hodine a do večera sedieť s vyloženými nohami. To nie som ja…

dsc_0081

Dária Pecháčová a terénna sociálna práca v Keni.

Koľko (časovo ohraničených) rozvojových projektov si vlastne doteraz koordinovala?
Najprv som v roku 2009 deväť mesiacov pôsobila ako terénna pracovníčka Trnavskej univerzity v Keni. Práve sme dokončovali dva anti-malnutričné projekty, ktoré postupne prechádzali pod správu VŠ sv. Alžbety. Od mája 2010 pracujem pre projekty VŠ sv. Alžbety a žiaden z vtedajších projektov sme nezatvorili, nezrušili.

Niektoré rozvojové projekty sú po 2 rokoch fungovania (a financovania z programu podpory Slovak Aid) samoudržateľné – lokálna komunita preberie zodpovednosť za pokračovanie aktivít. Akú máš ty s tým skúsenosť – ako to prebieha u vás?
Prvý projekt, financovaný zo Slovak Aid, nám končí v októbri 2013. Dve naše rehabilitačné centrá: dievčenské centrum Bl. Zdenky Schellingovej a chlapčenské centrum St. Kizito a St. Gianna Beretta bol osobne otvoriť slovenský veľvyslanec v Keni. Čo sa týka zodpovednosti prevzatia projektu, je miestna komunita pripravená. Máme v kenskom tíme vytrénovaných profesionálov – v zdravotníckej, sociálnej aj v akademickej oblasti. Snažíme sa minimalizovať našu prítomnosť a zasahovanie do chodu vecí, aby si uvedomovali svoju zodpovednosť. Otázka samofinancovania je však zložitejšia. Po dvoch rokoch spolupráce je ťažké stopercentne tvrdiť, že miestna komunita bude schopná projekt financovať.

Ako lokálni ľudia reagujú na pomoc teba a tvojich kolegov?
Reagujú zväčša pozitívne a sú skôr vďační. Samozrejme, nájdu sa aj takí, ktorí chcú systém zneužiť, ale tých vedia našťastie naši miestni kolegovia v teréne hneď identifikovať a zastaviť. Snažíme sa o to, aby tú priamu pomoc, povzbudenie, radu nedostávali od nás – slovenských tereňákov, ale práve od svojich vlastných ľudí. Máme preto všade miestnych zamestnancov a kolegov, ktorí projektové aktivity realizujú.

Aké projekty momentálne koordinuješ a v čom sú ich špecifiká, že ich VŠ sv. Alžbety stále financuje a podporuje aj z vlastných financií, darov?
Ja mám na starosti najmä detské rehabilitačné centrá pre chlapcov a dievčatá z ulice, ďalej základnú internátnu školu pre deti z ulice a deti zo sociálne slabých rodín. Robím od terénnej sociálnej práce cez inštitucionálnu sociálnu prácu až po priamu prácu s detskými klientmi. Tiež som supervízorkou vysokoškolského projektu pre študentov zo slumu. Čo všetky tie projekty spája, je asi cieľová skupina príjimateľov pomoci – „deti z ulice“, ktorým ponúkame lepšie šance na život a prežitie (dôstojné bývanie, stravu, ošatenie, vzdelanie). Bez finančnej podpory organizácie zo Slovenska by tento typ podpory nebolo možné realizovať a deti by zostali, resp. sa vrátili k nebezpečnému životu na ulici.

Nedávno slovenský veľvyslanec v Keni Dr. Michal Mlynár uviedol pre jednu spravodajskú televíziu, že voda je jednou z kľúčových otázok prežitia pre kenských ľudí. Tvoj tím však paradoxne s predkladaným projektom v rámci Výzvy Slovak Aid 2013 neuspel. Čím to bolo spôsobené?
Možno sa projekt netrafil do priorít v rámci tohtoročnej výzvy, alebo bola veľká konkurencia medzi projektmi ostatných škôl a mimovládok, neviem. Sama si to neviem vysvetliť. Projekt podávala skúsená slovenská firma, ktorá v Keni už v minulosti studne vŕtala pre komunitu Masajov v Kajiado, dokonca vďaka podpore Slovak Aid. Prijímateľmi pomoci by v tomto prípade bolo päťsto detí zo základnej internátnej školy, no i samotná komunita s viac ako 10 000 obyvateľmi. V období sucha sa musí voda kupovať a dovážať z najbližšej dediny – asi 20 km vzdialenej. Jeden úsek cesty je asi 6 km dlhý, nespevnený, prašný; naviac v období dažďov pre cisternu úplne neprejazdný. Studňu tam potrebujú ako soľ. Čo iné by mohlo byť v tejto situácii efektívnejšie?

Pôsobíš v hlavnom meste Kene v Nairobi. V odbornej obci, venujúcej sa rozvojovej spolupráci, zaznievajú hlasy – že viac, ako na pomoc SR v Nairobi, by sa mali univerzity a mimovládky sústrediť na vidiecke oblasti. Zdieľaš podobný názor?
Problémy v hlavnom meste sú stále obrovské. Súvisí to najmä s rastúcou urbanizáciou v Keni – denne sa do Nairobi sťahujú stovky ľudí z vidieka. Je to neskutočné mesto kontrastov – na jednej strane blahobyt vo obrovských vilách a na druhej strane veľká chudoba v slumoch. Chápem rozhodnutia našich mimovládok – ísť po príčine toho, prečo sa ľudia sťahujú z vidieka, dať im šancu na dôstojný život v rodnom regióne a tým zastaviť migráciu. Absolútne s tým súhlasím a držím organizáciám prsty. No nemôžeme sa všetci zo dňa na deň presunúť na vidiek a zabudnúť na problémy (ich riešenie, ale i prevenciu) v hlavnom meste…

Akú spätnú väzbu ste dostávali od detí ulice po ich včasnom podchytení a umiestnení do resocializačných centier? Ako výrazne sa menili ich životy pred vašimi očami?
Keď prijmeme dieťa do detského rehabilitačného centra, ten prvý moment je naozaj silný a zapamätateľný. Dieťa príde vo veľmi zanedbanom stave, nevie čítať, písať a často nepozná základné hygienické návyky. Prvé stretnutie so zubnou kefkou a pastou, pravidelné umývanie sa, či chodenie na toaletu sa deje až u nás. Dokonca niektoré deti (najmä chlapci) k nám prídu v prvý deň ešte aj pod vplyvom nejakej omamnej látky, najčastejšie lepidla. Prvých šesť mesiacov v centre je asi najťažších – ako pre nich, tak aj pre nás (slovenských a najmä miestnych sociálnych pracovníkov, ktorí sú s deťmi nepretržite). Po dvoch rokoch sú však deti samostatné – dokážu si sami variť, upratovať, majú vyvinutý zmysel pre zodpovednosť, dokážu písať, čítať, počítať.

p1270998

Dária spolu s deťmi z resocializačného centra na výlete.

Spomenieš nejakú „success story“ – pozitívne prebiehajúci/zakončený príbeh klienta či klientky z vášho rehabilitačného centra?
Náš najstarší chlapec, Joseph, skončil minulý rok strednú školu a dnes pracuje v slume Lunga-Lunga ako komunitný sociálny pracovník s HIV-pozitívnymi ľuďmi. Prácu si našiel sám. Sme naďalej v kontakte – často chodieva do centra robiť ostatným deťom prednášky. Iný chlapec zasa študuje na najlepšej štátnej strednej škole (Maranda High School), je momentálne v druhom ročníku a patrí medzi najlepších študentov. Takisto máme prváčku na najlepšej štátnej dievčenskej strednej škole (Starehe girls), ktorá vďaka svojim vynikajúcim výsledkom na základnej škole dostala vládne štipendium a študuje v podstate zadarmo. Títo mladí ľudia nás navštevujú a rozprávajú sa s ostatnými deťmi v centrách, snažia sa ich motivovať. Je to najlepšia spätná väzba.

Ktorý problém v Keni je podľa teba najviac vypuklý (nevzdelanosť, veľkosť rodiny, nezamestnanosť, extrémna chudoba, hlad atď.) a vplýva negatívne aj na vaše projekty?
Pri deťoch z ulice je to vždy začarovaný kruh. Vezmeme dieťa do centra, kde dostane šancu na lepší život a chopí sa jej. Medzitým sa jeho matke, ktorá žije stále na ulici, narodí ďalšie dieťa a o rok ďalšie. Dievčatá, ktoré na uliciach zostávajú (pretože sa im nenaskytne šanca na resocializáciu, umiestnenie do centier), rodia ako 15-ročné. Teda ide o ďalšie a ďalšie deti, ktoré končia opäť na ulici. Väčšina organizácií, pracujúcich s touto cieľovou skupinou, zlyháva práve na reintegrácii detí po rehabilitačnom programe. Teda po dvoch alebo troch rokoch života v centre ich nemajú kam umiestniť (zväčša pre nedostatok financií), a tak deti končia opäť na ulici…

Hoci pracuješ na projektoch vyše 5 rokov, tvoja osoba sa doteraz nestretávala s extrémnou medializáciou. Všetko však zmenilo jedno konkrétne vydanie relácie Modré z neba? Ako tvoje vystúpenie v TV hodnotíš spätne?
Snažila som sa reprezentovať organizáciu, pre ktorú pracujem. Najlepšie, ako som vedela. Typ či charakter relácie mi neprislúcha hodnotiť.

Ako táto relácia pomohla vašim projektom v Keni?
Táto relácia pomohla najmä projektu, fungujúcemu na princípe adopcie kenských detí na diaľku. Pomohla nájsť adoptívnych rodičov – „sponzorov“ pre deti z našich centier. Tie môžu vďaka finančnej podpore zo SR chodiť do školy. Vďaka odvysielaniu tejto relácie sa viac ľudí z celého Slovenska zaujíma o rozvojové aktivity VŠ sv. Alžbety.

S akým typom reakcií si sa stretla? Kto a prečo hodnotí danú reláciu a tvoje vystúpenie negatívne?
Stretla som sa s pozitívnymi, aj s negatívnymi reakciami. Tie pozitívne, samozrejme, prišli najmä z kruhu rodiny a priateľov. Niektorí mohli lepšie pochopiť, čo to v tom Nairobi naozaj robíme. Tie negatívne reakcie prišli skôr od „kolegov z branže“, teda od ľudí z iných slovenských rozvojových organizácii. Oni tento typ medializácie hodnotili negatívne – viedli sa potom diskusie o etickosti či neetickosti danej relácie v súvislosti s tzv. „rozvojovou pornografiou“. Najviac takýchto hlasov sa ku mne dostalo paradoxne od ľudí, ktorí v Keni nikdy dlhodobo nepôsobili, teda ani problémy tejto krajiny a fungovanie organizácií v nej nemôžu poznať do detailov. Škoda, že sa nik nespýtal aj na náš názor – keď už sme boli hlavnými protagonistami onej relácie a zažili sme samotné nakrúcanie, aj videli zostrihaný výsledok v televízii. Treba si zjavne uvedomiť, že aj v tomto odvetví práce (a získavaní financií na fungovanie) existuje medzi mimovládnymi organizáciami a ich členmi silná konkurencia, názorový nesúlad, rivalita, aj agresivita…

Máš na starosti aj projekt Dobrota sv. Alžbety, zameraný na adoptovanie si kenských detí slovenskými rodičmi na diaľku. Koľko máte detí momentálne v programe, resp. koľko ich bolo pred a po odvysielaní spomínanej relácie v TV Markíza?
Určite sa ten počet zdvojnásobil a všetky deti, ktoré nemali predtým „sponzorov“, dnes adoptívnych rodičov zo SR majú a môžu chodiť spokojne do školy.

p1260822

Dária Pecháčová ako terénna sociálna pracovníčka v Nairobi.

V čom môže byť práca terénnej pracovníčky v kenskej metropole nebezpečná?
Ako som už spomínala, Nairobi je obrovské mesto, plné kontrastov. S tým súvisí aj bezpečnostná situácia – je tu vysoká kriminalita. Ako terénni pracovníci máme pravidlá, ktoré musíme rešpektovať – snažíme sa nejazdiť sami vo večerných hodinách autom, dbáme na bezpečnosť v dome (máme nočného strážnika, psov, vždy zamykáme všetky zámky). Keď tu človek robí terénnu sociálnu prácu, väčšinou sa pohybuje v slumových oblastiach alebo okrajových častiach Nairobi. Vždy je vhodné chodiť so skupinkou miestnych ľudí, byť vhodne (nie provokatívne) oblečený, nemať so sebou cenné veci…

Vyzerá to tak, že z Kene sa tak skoro nehodláš vrátiť domov. Čo by ťa prinútilo opustiť nadobro africký kontinent a odísť späť do Európy?
Hmm, momentálne som v Nairobi spokojná. Vrátiť sa by ma prinútila momentálne iba nejaká negatívna rodinná udalosť, ale na to nechcem myslieť… Práca s deťmi ma absolútne napĺňa, naše projekty mi prirástli k srdcu.

Text: Boba Baluchová, Foto: archív D. Pecháčovej, Dobrota sv. Alžbety (Rozhovor pôvodne publikovaný na stránke ProHuman; august 2013)

Advertisements

Martin „Shooty“ Šútovec: Zvyknem sa hanbiť preventívne

Mohol z neho byť skvelý grafický dizajnér. Ľudská hlúposť ho však ubíja – vždy a všade. Tak desať rokov pracuje pre denník SME ako karikaturista, hrá na banjo, občas ilustruje knihy a najnovšie moderuje v rozhlase. No málokedy poskytuje rozhovory pre life-style magazíny. Čo viac treba o mužovi, zvanom Shooty, vedieť?

I. Od grafického dizajnu ku karikatúre

Tvoji rodičia sa živia, resp. živili slovom, písmom, materinským jazykom. Ako sa radšej verejne vyjadruješ ty?

Môj otec sa verejne slovom vyjadroval od šesťdesiatych rokov, teraz som na rade ja. Povedal mi, že toto už si musí vybaviť naša generácia. Mrzí ma, že tu nie je literárna kritika, akú robieval on. Nemal najmenší problém hovoriť svojim vrstovníkom tvrdé veci. Nemám s tým problém ani ja, ale už ma baví byť kritickým len k sebe samému.

Kedy si v sebe objavil potrebu vyjadrovania sa obrazom?

V detstve som celé hodiny sedel a obkresľoval som z encyklopédií zvierat a rastlín. Hovoril som si, toto by ma bavilo. Byť biológom. Nejako sa to zvrtlo, ale nesťažujem sa.
Keď som sa ako-tak naučil tú „reč“, tak som sa ňou začal aj vyjadrovať.

Nechodil si na gymnázium, ale na grafickú priemyslovku. Keď si spomenieš na stredoškolské časy – aké asociácie, spomienky, flash-backy ťa napadnú ako prvé?

Po základnej škole, kde na nás stále jačali, bili nás a rusifikovali, mi to pripadlo veľmi osviežujúce. Reprodukčné mašiny, ručná sadzba a typografické pravítka. Dnes by to bol hipsterský raj, vtedy to bolo už len umierajúce remeslo. Počul som tam prvýkrát pesničky skupiny Kosa z nosa – Špako a Peťo Prekop hrali na hajzli, alebo v šatni. A učil tam napríklad Ľubo Ďurček, zvláštny konceptuálny umelec. Vyžadoval od študentov, aby začali myslieť a používal na to veľmi svojrázne metódy. Pre veľa ľudí to bola podstatná skúsenosť.

Ako tvoje detstvo, mladosť, pubertu ovplyvnilo to, že si v komunistickom režime vyrastal v rodine slovenských intelektuálov?

Sralo ma to celé – ako sme tu žili v tej ohrade ako ovce a naše životy mali od narodenia až do smrti v rukách nejakí mastní papaláši s prehadzovačkami v pokrkvaných tesilových oblekoch. Dôstojne sa tu žiť nedalo. Buď si človek stál za svojím a bol vyhnaný na okraj spoločnosti, alebo sa dobrovoľne pchal režimu do zadku. Čo niektorí doteraz nevnímajú ako ponižujúce. Mne z toho bolo zle, odkedy som trochu začal chápať ako to tu fungovalo. Revolúcia bola obrovská úľava. Nič krajšie som v živote nezažil. A trvám na tom, že toto je miliónkrát lepšie ako to bolo vtedy.

Chcel si v osemnástke automaticky pokračovať v štúdiu na VŠVU, alebo pripadalo v úvahu aj čosi úplne iné?

V osemnástke som mal jedinú ambíciu, a to: neísť na dva roky na vojnu. Tak som sa na druhýkrát dostal na tú školu, kde som si nahováral, že sa tam nebudem musieť bifliť nejaké kraviny. Toho už som mal dosť! Ten môj základnoškolský gulag mi zabezpečil celoživotnú alergiu na školské zariadenia.

Kto ťa počas štúdia na VŠVU ovplyvnil najviac?

V ateliéri Ľuba Longauera sa v mojom ročníku zišla skupina s veľmi podobným humorom, názorom na veci a neúctou k autoritám. Longauer v nás tieto mrzké vlastnosti s potešením rozdúchaval. Sedeli sme na gauči a vymýšľali hlúposti. Palo Čejka, Peter Hajdin, Peter Sentelik, Boris Prexta a Emil Drličiak. Longauer nás volal Machríci, my sme sami seba volali: Nová Trápnosť. Bola to veľká sranda. Vonku zúril mečiarizmus a my sme si zo všetkého robili prču.

Grafickému dizajnu sa už ale niekoľko rokov nevenuješ, hoci si po škole kedysi so spolužiakom Petrom Hajdinom založil grafické štúdio. Nemá to potrebnú odozvu či význam na Slovensku, nemal si dostatočnú slobodu v tvorbe, či prečo?

Pôvodne sme boli štyria a založili sme štúdio Komplot. Značka Kompot vznikla až po mojom odchode. Naše predstavy o dizajne a podnikaní sa rozišli. Zistil som, že neviem podnikať, ani robiť grafický dizajn. Nechce sa mi doťahovať sa s klientmi, čo budú vedľa mňa sedieť a ukazovať prstom, čo má byť viac doprava, či doľava a čo má mať akú farbu. Ja mám rád, keď sa pod niečo môžem podpísať a niesť za to plnú zodpovednosť. Za bastardov, vzniknutých negociáciami so všelijakými podivnými ľuďmi, zodpovednosť niesť neviem. Nebaví ma hanbiť sa za svoju prácu.

Hoci sa primárne sa živíš „čmáraním“ pre denník SME, občas ilustruješ aj knihy. Ako ti to ide?

Knihy, ktoré som ilustroval, by sa dali spočítať hádam na jednej ruke. Je obrovská zodpovednosť ľuďom ponúknuť svoje videnie a vlastne tak manipulovať ich vlastnú imagináciu. Neviem to dobre robiť.

Martin Šútovec - neprekonateľný karikaturista, obstojný banjista, občasný moderátor a mizantrop.

Martin Šútovec – neprekonateľný karikaturista, obstojný banjista, občasný moderátor a mizantrop.

II. Občiansky aktivizmus už menej strmhlavo

Komentovanie politickej situácie obrazom je tvoja každodenná práca. Máš na poli slovenskej karikatúry vôbec nejakého spolupútnika či konkurenciu?

Danglár je kamoš, ale nekonkurujeme si. Je to rutina a často aj radosť – v mene frustrovaného ľudu niekomu aspoň takto symbolicky nakopať riť.

Akú spätnú väzbu máš zo zahraničných médií?

Pošlú mi peniaze, to je všetko. Máme čisto profesionálny vzťah. Ale majiteľ syndikátu, cez ktorý predávam, Daryl Cagle, ma má rád a nehanbí sa mi to povedať. Ja ho mám rád tiež. To mi stačí, cítim to tak aj v SME.

Určite ti zobrazované osoby a osobnosti volajú, vypisujú urazené maily, podávajú žaloby. Koľko súdnych sporov (a s kým) máš už za sebou?

Jeden, s pánom premiérom. Začal sa súdiť, keď bol premiér, Keď nebol premiér, už sa veľmi súdiť nechcel. A teraz, keď je premiér po druhýkrát, tentokrát s ľudskou tvárou, tak celú vec stiahol.

Máš nejakú obskurnú historku s niektorým z politikov/političiek, ktorá by bola zverejniteľná (a ešte nebola doteraz zverejnená)?

Raz mi jeden politik do telefónu podrobne opísal, ako by mal vyzerať vtip, ktorý by si želal, aby som nakreslil. Bol to politik, ktorého fanúšikovia ma v tom období do nemoty otravovali a ohovárali, že mi to, čo robím, diktuje nejaký iný politik (ktorý to ale nikdy neurobil).

S pojmom občiansky aktivizmus by sa malo asi začať narábať opatrnejšie. Ale ja ťa predsa len stále nepovažujem len za karikaturistu, ale aj za občianskeho aktivistu. Ako sa s tým vysporadúvaš ty sám?

Poviem, čo si myslím, ale to neznamená, že chcem ľudí presviedčať o svojej pravde. Aktivisti a všelijakí kazatelia s patentom na rozum sú otravní. Ak to niekedy budem robiť takto, dajte mi facku.

Zvrátil si jednou konkrétnou recesistickou billboardovou kampaňou priebeh parlamentných volieb v roku 2010. Ľudia tvoju myšlienku podporili dobrovoľným príspevkom s vidinou zmeny. Koľko tisícok eúr sa nakoniec vyzbieralo a koľko desiatok billboardov viselo po Slovensku?

Asi 70 tisíc eúr, nepamätám si presne – koľko čoho bolo. Ale okrem bilboardov tam boli aj spoty v rádiách, reklamy v kinách, veľkoplošné obrazovky, pohľadnice či dokonca pásky do pokladní. Niektoré veci ľudia urobili zadarmo podľa mojich návrhov. Bolo to celkom spontánne, nikoho som o ničom nepresviedčal.

Pustil by si sa dnes do čohosi podobného?

Nechce sa mi.

Predsa len si úplne občiansky aktivizmus nehodil na klinec. Ako vyzerá tvoja podpora ľuďom, žijúcim na východ od našej republiky?

Robil som konzultanta bieloruským a ukrajinským aktivistom. Už to nerobím.

Keby si musel generalizovať a stereotypizovať – ako by si opísal typického Slováka či Slovenku (v produktívnom veku)?

Za akúkoľvek výhodu dáme blížnemu vŕtať do kolena. Keď nám skape koza, nech skapú susedovi dve. Nehasíme, čo nás nepáli. Múdrejší ustupujú…

Martin Šútovec počas koncertu "Tu v dome" v bratislavskom ArtFóre.

Martin Šútovec počas koncertu “Tu v dome” v bratislavskom ArtFóre.

III. Od svetového rocku k slovenskému folku

Hráš na banjo. Aké (predpokladám, že bluegrassové či rockové severoamerické) kapely, kde dominuje tento nástroj, máš rád?

Je toho kopec. Teraz mám rád najnovšiu dosku od Punch Brothers. Ešte aj takú ženštinu, Abigail Washburn mám rád.

Hráš v skupine „Tu v dome“, na jeseň vydávate nový album. V čom bude odlišný od toho predošlého?

Bude bez basy a niekedy aj bez gitary, bude na ňom ženský hlas a texty nám prestal po rokoch písať Ivan Krasko. K autorom pribudla Emily Dickinson.

Doteraz mi vaše koncerty pripadali trošku ako surreálny či skôr recesistický výkrik do tmy. Bude tomu tak i naďalej?

Mne tie texty o cintorínoch a mŕtvych od Morgensterna, Kraska, či Seiferta až také recesistické nikdy nepripadali. Kričíme do tmy a nehanbíme sa za to.

Doteraz si verejne hodnotil: čo sa ti páči a čo nie na slovenskej hudobnej scéne (ak čosi také u nás funguje). Aké očakávaš hodnotenia vášho nového albumu?

Páči sa mi, že scéna začala byť tolerantnejšia a ľudia sa prestali deliť na nejaké nezmyselné kmene. To ako banjista oceňujem. A myslím, že svoju pozíciu na okraji obhájime.

Neobávaš sa, že ak už nejde len o zábavku kdesi v skúšobni, ale o poctivú muziku s potenciálom a že si zlízneš už aj nejakú tú negatívnu kritiku?

To, čo robíme, berieme vážne. To ale neznamená, že seba berieme vážne a sme mimo reality. Keby sme sa báli, tak hráme nejaký neškodný pop. Už len svojím nástrojovým zložením sme odsúdení k tomu, aby sa k nám pristupovalo s nedôverou. Kritika je inak fajn vec, podľa mňa. Ak ju teda robia ľudia, čo rozumejú nejakým súvioslostiam.

Napriek tomu, že nemáte dostatočný ohlas médií (pozornosť, hranosť), kapela existuje už dvadsať rokov. Nikdy nehrozil rozpad?

Toto som nikdy nebral ako našu ambíciu. Kde by nás mali hrať a ukazovať? My sme klubová kapela a ja nepotrebujem, aby ma počúvali z rádia taxikári. Všeličo sa nám za tie roky stalo (z pôvodnej zostavy sme zostali už iba ja a Ďurko), ale nikdy našu skupinu nikto neopustil z dôvodu, že by boli neukojené jeho ambície. Skôr naopak. Spája nás láska k hudbe a nie láska k publicite.

Hráš v „Tu v dome“ ako výtvarník-individualista alebo ako tímový hráč-spoluhráč?

V kapele nemôžeš byť individualista, tak to nefunguje. To nie je súťaž. Kapela má hrať spolu. Snažím sa v TvD hrať ako hudobník, nie ako výtvarník.

Ako sa podieľaš na vzniku textov a melódií?

Väčšinu hudby píše Ďurko, ja len veľmi sporadicky. Texty, ak ich nemáme od nejakých klasikov, sú od Bronky, alebo Ďurka. Ja už som dlho nič nenapísal…

Ľudia ťa doteraz registrovali akôr ako hosťa relácií Rádia FM. Pred niekoľkými mesiacmi si však začal jednu konkrétnu reláciu aj moderovať. Ako k tomu došlo?

Ponúkli mi také peniaze, že sa to nedalo odmietnuť.

Shootyho koncertné poznávacie znamenie.

Shootyho koncertné poznávacie znamenie.

IV. Little big city a ozajstné veľkomestá

V relácii Polárna žiara FM mi občas znieš, ako by si tam sedel za trest. Akú má tá relácia obsahovú nápĺň či ambíciu? V čom sa líši od ostatných?

Druhá polovica pseudo-moderátorského dua: Zora ma do toho namočila s tým, že teda prestaňme byť negatívni a poďme hľadať v tejto krajine niečo pekné a pozitívne. Je to taká verejná psychoterapia – spojená s logopedickými cvičeniami. Zrejme mala pocit, že okrem obrazu by som mal zamorovať verejný priestor aj zvukom.

Narodil si sa a vyrastal v Bratislave. V čom sa to mesto najviac zmenilo od Nežnej revolúcie?

Prestala byť šedá. Niekedy je taká farebná, že to je na šabľu. Je celá zateplená a všade sú tie obludné plastové okná. Po chodníkoch, po ktorých som chodil v detstve, sa už nedá chodiť, lebo slúžia ako parkoviská. V poslednej dobe však ľudia nečakajú, že im niekto zariadi nejakú kultúru, ale pochopili, že je lepšie, keď si ju urobia sami. A to je dobre.

Aké miesto či mesto máš na Slovensku rád (okrem štvorživlovej Štiavnice či pohodového Trenčína), a ktoré zasa nie?

Mám rád všetko okrem Hronskej Dúbravy a Podunajských Biskupíc, :). Ale vážne: nemám rád bratislavské stanicea Považskú Bystricu.

V minulosti si často navštevoval Ukrajinu, ale máš slabosť aj na Spojené štáty. Kam tam chodievaš a prečo?

Ľvov, Kijev, Odesa, Krym, Jalta, Bachčisaraj – to sú tie miesta: tak blízko, tak ďaleko. V Amerike som bol vlastne iba raz, ale tam som si uvedomil, že mám rád púšte. Údolie smrti je mystický zážitok. Alebo sadnúť si niekde v Utahu alebo Arizone na kopec, z ktorého nie je až po obzor vidno nič – iba púšť.

Ktoré svetové mestá máš rád? Ktoré by si naopak nenavštívil ani za svet?

Mám rád veľké mestá – čím väčšie, tým lepšie. Nebavia ma oblasti sveta, kde je špina, násilie a kde nevedia variť.

Prečo je jedlo v tomto prípade tak dôležité?

Milujem celú tú gastronomickú alchýmiu: kuchárov, suroviny, nože a tak. Jedna z najkrajších vecí. Jedlo je kultúra. Nezaujímajú ma nejaké zrúcaniny, najviac sa o každom národe dozviem z jedla. Národy ktoré jedia odpadky typu: vyprážaná napodobenina syra, nemajú sebaúctu. Taký národ potom zožerie všetko a každému.

Máš štyridsať. Nechytila ťa ešte druhá puberta ako väčšinu tvojich rovesníkov?

Chytila. Ale nepoviem verejne, v čom.

Ktorú svoju aktivitu z minulosti by si najradšej vzal späť (vymazal z „timeline“)?

Ja sa zvyknem hanbiť preventívne, takže sa týmto neviem pochváliť.

Diagnóza „grantového umelca“, žijúceho zo štipendií, ti azda na staré kolená nehrozí. Kým iným by si ešte mohol alebo nemohol byť?

Rentiérom sa mi zatiaľ byť nepodarilo. A už sa mi asi ani nepodarí… Ešte možno stihnem byť neúspešným spisovateľom.

Text: Boba Baluchová, Foto: Slavo Uhrín (Rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 69/2013)

Život na pobreží Kene – viac zahalený a pomalší

Pred dvoma rokmi som sa počas svojho niekoľko-týždňového pobytu v Keni dívala na život v tejto východoafrickej krajine skôr z pozície turistky. Dnes je všetko trochu iné – nielen preto, že som tu pracovne. Každodenný kontakt s lokálnou komunitou na pobreží Kene (po dobu viac než pol roka) na vás zanechá zaujímavú stopu.

1549369_10151902047102404_600666496_n

Čakanie na doplávanie kompy k brehu v dedine Likoni

V roku 2011 som sa pohybovala v centrálnej časti Kene, predovšetkým pod majestátnym vrchom Mt. Kenya. I keď návštevu neuveriteľne špinavého a hlučného hlavného mesta Nairobi (zvaného príznačne aj Nairobbery) sme nevynechali. Tentoraz však väčšinu pracovného i voľného času trávime na pobreží Kene. Táto časť je v mnohom odlišná od ostatných regiónov krajiny, ležiacej na rovníku. Spôsobom obživy, históriou, no najmä kultúrnymi a náboženskými tradíciami – štýlom odievania, výchovy a stravovania, slávenia typických sviatkov, uzatvárania zväzkov. A na európske pomery pomalším tempom v komunikácii, službách, vo všetkom. Veď: Hakuna matata (žiadne starosti)!

1157646_10151652523922404_79577788_n

Miestne ženy zo skupiny Kwale women’s group

Deväť zvláštnych kmeňov so svojimi zvykmi

Pozdĺž celého kenského pobrežia – nádherných piesčitých plážach popri Indickom oceáne možno nájsť deväť etnických skupín (Digo, Chonyi, Kambe, Duruma, Kauma, Ribe, Rabai, Jibana a Giriama), združených do jednej veľkej: Mijikenda. Každý kmeň si zachováva svoje jedinečné zvyky a originálny jazyk. Našťastie sa však dokážu dorozumievať aj po swahilsky a často i po anglicky – čo je dobré pre prekvitajúci cestovný ruch i medzinárodnú rozvojovú spoluprácu.

Keňa sa skladá z vyše 45 kmeňov, ľudia tu rýchlo priľnú k najpodivnejším náboženstvám, sektám, a prispôsobia im svoj život. Preto je ťažké bojovať proti zakoreneným tradíciám a rituálnym praktikám. Keďže ja pracujem ako terénna pracovníčka na zdravotníckom projekte Trnavskej univerzity v regióne Kwale, najviac sa dostávam do kontaktu s prapodivnými príkazmi a zákazmi, poverami a mýtmi v súvislosti so starostlivosťou o matky a ich podvýživené deti. V Mombase vidíte na každom rohu moslimskú mešitu a od hlavy po päty zahalené ženy v čiernom odeve “buibui”. Ako v tom musí byť strašidelne teplo v 30-stupňových horúčavách, si nejdem ani predstavovať. Všímam si ďalej hygienické návyky, spôsob obživy, prístup k vzdelaniu a spôsob dojčenia či kŕmenia.

V súvislosti s dojčením a starostlivosťou o novonarodené deti treba upozorniť na rôzne povery, ktoré môžu negatívne ovplyvniť zdravie dieťaťa i samotnej matky, a ktoré ani slovenský tím expertov nedokáže účinne odvrátiť. Podľa tunajších pobrežných zvyklostí žena napríklad počas tehotenstva nemôže dojčiť svoje ďalšie maloleté deti; alebo: žena môže dojčiť jedno dieťa len z jedného prsníka; alebo: počas choroby matka vôbec nesmie dojčiť „chorým“ mliekom…

1012329_10151528233757404_128481123_n

Trh so zeleninou a ovocím v Mombase

Často skloňovaná chudoba v Keni

Ak bude Keňa „napredovať“ podľa naštartovaného populačného trendu, do 30 rokov sa zaradí medzi 20 najľudnatejších krajín sveta (s viac ako 75 miliónmi obyvateľov). Zatiaľ má len 40 miliónov, no ak k tomu prirátame ešte okolo 2 milióny ľudí, nakazených vírusom HIV a chorobou AIDS a 40-percentnú mieru nezamestnanosti – nemožno hovoriť o najlepších vyhliadkach na život v tejto africkej krajine.

Nerada sa oháňam negatívnymi správami a alarmujúcimi štatistikami, ale niekedy to inak nejde. Neviem, či si všetci dostatočne uvedomujeme, že extrémnej chudobe žije viac ako miliarda ľudí, pričom hranicu tejto chudoby predstavuje jeden dolár na deň. Tri štvrtiny kenského obyvateľstva pracujú v oblasti poľnohospodárstva, ale je to ťažké živobytie. Farmárske rodiny totiž denne bojujú s extrémnymi suchami, nedostatkom dažďovej i pitnej vody, migráciou, chorobami.

Najsmutnejšie je, že mnohé deti, najmä dievčatá sa do školy ani nedostanú. Musia totiž tvrdo pracovať, aby pomohli uživiť rodinu. Najmä ak otec odišiel za prácou stovky kilometrov a už sa nevrátil (našiel si inde novú ženu, opustil krajinu alebo zahynul) a matka je napríklad HIV-pozitívna. Bez vzdelania v súčasnosti v rámci Kene ostáva 19 % žien a 13 % mužov. Chudobných žien je dvakrát viac ako chudobných mužov.

Vzdelanosť rodičov (a najmä matky) je kľúčová v rámci výchovy a starostlivosti o dieťa. Je nám všetkým jasné, že vzdelanie žien veľmi úzko súvisí aj s ich pôrodnosťou – častejšie rodia ženy, ktoré nemajú vzdelanie. Na pobreží často stretnete 30-ročnú ženu z kmeňa Duruma alebo Digo, ktorá nikdy nechodila do školy, nevie čítať a písať, ale zato má na krku zavesený mobilný telefón a 10 pôrodov za sebou. Takéto paradoxy a zvláštnosti sú v Keni na dennom poriadku.

981469_10151488656027404_1976820241_o

Po ceste z nutričného centra v Kwale do ďalšieho centra v Mkongani

Naučiť farmárčiť a hospodáriť kenské ženy

Aby bola odvrátená 50-percentná miera chudoby v Keni, je okrem edukačných a zdravotníckych programov určite potrebná pomoc hlavne v okrajových štvrtiach a slumoch veľkomiest, ako aj v ťažšie dostupných vidieckych oblastiach – prostredníctvom drobného podnikania a poľnohospodárstva.

Práve preto sme v rámci projektu, ktorý v dištrikte Kwale spolukoordinujem, na jar pred obdobím dažďov spolu s klientkami našich nutričných centier (matkami podvýživených detí z nášho anti-malnutričného programu) vysadili štyri druhy suchu-odolných plodín v modelových záhradách v rámci areálu kwalskej nemocnice. Lokálne kenské ženy si ttak mohli osvojiť zručnosti jednoduchého farmárčenia (najmä metód pestovania plodín na malej ploche a ich vhodného zavlažovania) a preniesť ich aj do svojich domovov.

Najväčšia výzva to bola v zdravotnom stredisku Mkongani, kde sa do procesu farmárčenia zapojilo vyše 40 matiek. No aktivita žien niekedy nestačí. V tejto oblasti je totiž obrovský problém s vodou – nie je tam vodovod a aj v období dažďov tu prší menej. S vzácnou dažďovou vodou z vodných tankov preto pracujeme strategicky. Keď si matky odnesú skúsenosti do svojich domovov, dostatočne veľa času, energie a pozornosti venujú svojmu políčku, čoskoro môžu časť úrody predať alebo vymeniť za spotrebný tovar na lokálnom trhu – tak sa z týchto žien stávajú nielen farmárky, ale aj mikro-podnikateľky.

9_riaditelka-skoly-madam-joyce-foto_palo_markovic

Vzdelávanie dospelých v Keni je rovnako dôležité, ako vzdelávanie detí.

Východoafrická krajina s veľkým potenciálom

Pre Slovensko je Keňa jednou z prioritných krajín v rámci oficiálnej rozvojovej pomoci. Preto sa tu aj Trnavská univerzita svojím sociálno-zdravotníckym projetom v Kwale snaží znížiť detskú úmrtnosť a bojovať s podvýživou. A preto som tu aj ja – ako tereňáčka (ale trošku aj ako novinárka a filmárka).

Od februára som sa prekusávala zbieraním dát o podvýžive na pobreží Kene, hoci samotné pláže a oceán som si vôbec nestíhala užívať. Som tu predsa pracovne, nie ako turistka – zvykla som si hovoriť. Keď je vám práca koníčkom, dni plynú akosi rýchlejšie a príjemnejšie aj tu na spomalenom pobreží. Ale po niekoľkých týždňoch som si povedala, že by bolo na škodu – byť v tak exotickom teréne a neprebádať to tu. A tak som našla pár úspešných (najmä komunitných) projektov v okolí Mombasy – ktoré sa snažia v rámci eko-turizmu pritiahnuť pozornosť ľudí zo zahraničia.

Do pozornosti dávam: Haller park – umelo-vytvorený zelený priestor so 100-ročnými korytnačkami, ale aj ďalšími zvieratkami (žirafami, krokodílmi, antilopami, hrochmi, byvolmi či opicami) v centre Mombasy. Jeho koordinátori si kladú za úlohu udržateľné využívanie cementárskej oblasti Bamburi – revitalizáciu a zalesňovanie vyťažených lomov, ako aj podporu lokálnej komunity. Ďalej by som rada upozornila na projekt aktívnych žien na ostrone Wasini, ktorý sa snaží zakonzervovať vzácne mangrovníkové a koralové porasty v špeciálnej záhrade; alebo komunitný projekt Kaya Kinondo, ktorý sa znaží udržať v pôvodnom stave posvätný les. Práve tam kedysi žili a komunikovali s duchmi príslušníci etnickej skupiny Mijikenda. Je tam kopec vzácnych stromov, ktoré vám vraj dodajú energiu, alebo si z nich môžete vyrobiť oblečenie či liek na čokoľvek.

S turizmom to v Keni naozaj nie je zlé. Kenská vláda (tá predtým, i tá nová – zostavená po marcových voľbách 2013) stále sleduje odvážny plán Vision 2030, na základe ktorého sa chce Keňa vymaniť z označenia rozvojovej krajiny a byť ekonomicky sebestačná. O dva roky, v ďalšej mojej reportáži pre Inspire, sa na to opäť môžeme pozrieť…

981469_10151488656022404_360559999_o

Komunitní zdravotnícki pracovníci počas lekcií počítačovej zručnosti v Mkongani.

Text: Boba Baluchová. Foto: Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, leto 2013)