Adri Totiková – večne nespokojná režisérka

Vraj je na slovenské pomery veľmi náročná či dokonca prísna. Lebo neznáša neprofesionalitu, lenivosť a nezáujem – na javisku, pred kamerou, kdekoľvek. Možno práve preto je vo svojom veku tam, kde je – divadelná režisérka: Adriana Totiková.

Ako v hlave mladého dievčaťa z Humenného skrsne myšlienka  pokoriť umelecky hlavné mesto?

Celé detstvo aj obdobie dospievania som v sebe niesla túžbu stať sa umelkyňou. Už len to slovo ma fascinovalo. No nedokázala som ho ani nahlas vysloviť. Pri tej predstave som však prežívala niečo medzi obrovskou rozkošou a utrpením.

Prečo si si zvolila najprv estetiku a slovenčinu na Univerzite Komenského, až potom divadelnú réžiu a dramaturgiu na VŠMU?

Som z Humenného a v čase môjho dospievania sa hlásiť na VŠMU bolo niečo ako hriech alebo bláznovstvo. A okrem toho som bola vždy tak trošku bifľoška – zaujímalo ma politické dianie na Blízkom Východe, rovnako ako dôsledky križiackych výprav alebo rozdelenie atmosféry. Túžila som po klasickom vzdelaní, chcela som niečomu rozumieť. VŠMU som si potom vyslovene vychutnávala. Už som mala oddreté dejiny filozofie, literatúru aj psychológiu a mohla sa venovať špecifikám dramatického umenia.

Na Východe republiky máš rodičov a brata. Často sa vraciaš domov?

Moje milované Humenné ako aj moja rodina sú trvalým zdrojom inšpirácie. Často svojim hercom rozprávam alebo hrám postavy aj postavičky z Východu, temperamentné zážitky alebo priamo napodobňujem mojich blízkych. Pre divadlo je užitočné, ak pochádzate z kraja, kde sa stretáva niekoľko rôznych jazykov či nárečí, kultúr, tradícií a pováh. Mamka ja šarišanka, otec rusín, vyrastala som na Zemplíne – čo viac dodať. Žarty si však robím zo všetkých rovnako a z našej “čudnej rodinky” najviac.

Koľko rôznych tvorivých polôh máš?

Moji priatelia zvyknú hovoriť o mojich štyroch základných podobách. Režisérka, herečka, učiteľka a riaditeľka. Na jedného človeka celkom dosť! Na VŠMU ma ironicky prezývali “Riaditeľka Domu kultúry”. Tak možno na dôchodku budem v malej zapadnutej obci šéfovať starému kulturáčiku a budem pozývať progresívnych mladých umelcov, aby rozvírili hladiny vidieka, začali medzigeneračný dialóg. Ale osobne sa najviac cítim ako komediantka – ako človek, ktorý pozoruje svet a transformuje ho do príbehov, ktoré sú groteskné. Snažím sa rozprávať o živote a svete okolo, akokoľvek pateticky to môže znieť… S humorom sa dá rozprávať aj o tých najsmutnejších osudoch.

V koľkých divadlách sa hrávajú tvoje hry pre dospelých či pre deti?

Inscenácie pre dospelých uvádza Divadlo Aréna, Mestské Divadlo Žilina, Štúdio 12, Ostravské divadlo Silesia a pre deti som vytvorila niekoľko inscenácií v Bábkových divadlách v Žiline aj Bratislave. Dôležité je aj naše nezávislé divadlo TUŠ, s ktorým realizujeme rôzne koprodukčné a komunitné projekty. Teraz prežívam výnimočne vzrušujúce obdobie, lebo chystáme novú provokatívnu inscenáciu pre Divadlo Aréna. Ten moment hľadania tém a príprav je veľmi podnetný.

Ako sa vlastne skúša také predstavenie  ako prebieha to režírovanie a práca na textoch s hercami?

Kým sa dostaneme k práci s hercami, sú tam mesiace príprav, samoštúdia z problematiky, ktorá sa hry týka. Ide o odborné konzultácie, potom: režijno-dramaturgická, výtvarná koncepcia a najma hodiny strávené v divadle, pri počítači, v kaviarnňach, knižniciach, v obchodoch so stavebnými materiálmi, listovanie v časopisoch, počúvanie hudby. Neskôr už výrobné porady, hľadanie spolutvorcov, výber a obsadenie, plán propagácie a veľa iného. Keď sa začína skúšať, mám pocit, že viem všetko. Po prvých hodinách zistím, že neviem nič, a že musím často na mieste improvizovať. To objavovanie, keď sa niečo prvýkrát udeje na javisku, keď je tam záblesk života, je úžasné. Potom zas prichádza fáza stagnácie, keď je to všetko nanič. Následne si začnem uvedomovať, že ma tlačí termín a na depky nie je čas. Keď sa hľadisko naplní, ľudia si v očakávaní šuškajú, zhasne svetlo a na javisku sa zrodí vlastný svet – na všetko zabudnem a som šťastná.

Režisérka Adriana Totiková pred skúškou v Divadle Aréna.

S kým chceš v budúcnosti pracovať? Vysnívaný scenárista či herečka?

Mala som a mám šťastie na veľmi talentovaných kolegov a spolupracovníkov. Zatiaľ som veľa robila s mladými a láka ma dostať šancu pracovať so strednou aj úplne najstaršou generáciou našich tvorcov v SR. Ale mám aj bláznivé sny – povedzme režírovať Leonarda di Capria, asistovať Soderbergovi?! Určite by som chcela robiť viac interdisciplinárnych projektov so slovenskými výtvarníkmi, hudbníkmi a tanečníkmi. Chýba nám doma akési neformálne umelecké centrum, kde by sme sa stretávali, zoznamovali a vymýšľali projekty. Ale možno len nechodím do správnych krčiem, alebo sa hanbím…

S kým (akým typom ľudí) sa ti robí najlepšie a naopak najhoršie?

S kolegami sa vždy smejeme, že keď raz o mne vyjde monografia, bude sa volať “Večne nespokojná režisérka”. Vraj som na slovenské pomery veľmi náročná či dokonca prísna. Ale ja zúfalo neznášam neprofesionalitu, laxný prístup, lenivosť a nezáujem. Žial, so všetkým sa stretávam takmer denne. Pracovníci, ktorí by vám mali byť nápomocní, sú znechutení, spomalení a nič sa im nechce. Hoci nechcem krivdiť všetkým… Zamestnanci umeleckých inštitúcii, nielen technickí, ale aj umeleckí, nie sú motivovaní. Ani finančne, ani spoločensky. Tak robia do výšky platu. Je potom veľmi ťažké všetkých presvedčiť, že spoločnými silami vytvoríte niečo hodnotné. Osobne odmietam žiť v marazme a dennodennom sťažovaní sa, preto najradšej pracujem s ľudmi, ktori v sebe majú chuť, optimizmus a vnútornú zodpovednosť.

Ktorú hru by si chcela režírovať, resp. do ktorej adaptácie by si sa rada pustila (a prečo)?

Akosi som sa ešte nedopracovala ku klasike, robím veľa súčasných textov. Takže sa teším raz aj na Shakespeara, Čechova, Moliéra. Možno je to dobre – budem zrelšia, keď sa s nimi budem pasovať. Keďže som vo vnútri romantička, tak ma zaujímajú príbehy veľkej lásky, osudovosti… Práve s dramaturgičkou Zuzanou Šajgalíkovou pracujeme na adaptácii jedného slávneho historického románu, takže aj tá klasika si už ku mne nachádza cestu (a ja k nej).

Ktorého zahraničného autora či autorku by si predstavila slovenskej diváckej obci?

Na Slovensku máme niekoľko vynikajúcich dramaturgov, ktorí sledujú aktuálnu svetovú tvorbu a v predstavovaní súčasných kvalitných autorov vôbec nezaostáme. Nám sa napríklad podarilo uviesť hru Petra Quiltera vo svetovej premiére. Myslím si však, že slovenský divák je zaťažený skôr na samotný príbeh a herecké obsadenie, než na autorov či režisérov.

Ktoré ocenenie za divadelnú prácu už máš doma a ktoré chceš získať?

Cením si, keď za mnou príde niekto, koho si vážim a pogratuluje mi, či pochváli detail. Ako napríklad pán Vajdička, Klimáček, Feldek, Porubjak – tie momenty si pamätám do detailov a sú to také duševné ocenenia. Teším sa aj z nominácie na Dosky, a tešia ma ceny pre kolegov a kolegyne. Talentovanej Ivane Kubáčkovej cena Dosky v inscenácii “Taká fajn baba”, ktorú som režírovala, zmenila profesionálny život!

Ako prepájaš divadelnú skúsenosť s iným umením, napríklad s filmom?

S filmármi sa najmä kamarátim. Teraz sa síce na FTF VŠMU v ročnom špecializačnom kurze dovzdelávam, ale ešte stále som zelenáčka, začiatočnícka. Film ma fascinuje pre jeho trvácnosť a úplne iný spôsob rozprávania.

Adri Totiková sa popri divadle možno odhodlá aj pre film.

Môžeme očakávať, že raz urobíš sama film?

Nechajme sa prekvapiť. Som rada, že sa slovenskí filmári rozbehli – od seriálových placov utekajú na filmovačku, robia filmy na “pankáča”, zadarmo a snažia sa ich dostať do kinodistribúcie, alebo aspoň na internet. A pomaličky sa do kín vracajú aj diváci. Práve pripravujeme film podľa mojej divadelnej komédie “Tie roky 90te” – prináša to veľa tvorivého napätia, frustrujúcich stavov, ale aj toto všetko nás ženie dopredu.

Je rivalita medzi režisérmi výrazná? Pociťuješ dáke náznaky i ty?

Režiséri nebojujú o titulky v časopisoch, takže napätie či závisť nie sú také evidentné ako u hercov a herečiek. Napriek tomu tu rivalita je a vyplýva z jediného – nedostatku príležitostí a práce. Keď sa dozviete, že ďalšiu sezónu v nejakom divadle režíruje ten a tá – je jasné, že vy sa tam už nezmestíte. Ak sa aj realizujete v divadle, nemáte celkom z čoho žiť, a tak v duchu závidíte tým, čo sa do divadla nedostali a robia komerciu. Tí zas majú peniaze, ale chcú robiť umenie. Jednoznačná tenzia. Žijeme si tu v spleti harmonickej pretvárky a premiérových gratulácií. Kritika zoči-voči je omnoho vzácnejšia a hodnotnejšia, než usmievavé trasenie rúk.

Aké máš reakcie na šteklivé predstavenie “Ráno po”, ktoré predstavilo Divadlo Aréna?

“Ráno po” má podtitul “Sex, láska, rodina – bez facebooku” a vymyslel ho riaditeľ Juraj Kukura. Sexualita je tu prostriedok komunikácie. Akokoľvek odviazane či provokatívne sa postavy hry správajú, všetci túžia po láske, stabilite a v konečnom dôsledku po súžití v rodine. Zaujímavé sú aj reakcie publika. Často sú mladé páriky pobúrené a staršie dámy v rukavičkách sa uvoľnene zabávajú. To ma presvedčilo o tom, že ani k divákom sa nedá pristupovať stereotypne. V inscenácii hrajú skvelí herci, hľadisko je plné, smiech sa ozýva až na chodbu. Teším sa, keď môžem prinášať radosť a smiech a súčasne hovoriť, čo trápi moju generáciu dnes. Osamelosť.

Robila si aj pre rozhlas aj pre televíziu. Nevyhnutné “chlebovice” pre seriály ťa nezlákali?

Chcela by som celoročne “robiť umenie”. Potom sa pozriem do peňaženky a revem pri kamarátkach – produkčných, že sa na to všetko môžem vykašlať, chcem robiť komerciu, a už konečne nebývať v podnájme. Po chvíli ma to prejde a už zasa riešim – akú ďalšiu závažnú tému chcem transformovať do javiskovej podoby. Zatiaľ sa každý tvorca na voľnej nohe (nielen divadelník či filmár), snaží nájsť mieru medzi účtom v banke a osobnou sebarealizáciou. Ja som momentálne duchovne veľmi naplnená, takže by sa pokojne zišla aj dáka chlebovica…

Pôsobila si aj v Poľsku. V čom je slovenské divadlo, resp. naša divadelná škola odlišná od tej v Poľsku? 

Máme veľa spoločného. Slovenskí aj poľskí herci hrajú na javisku celou svojou dušou, aj telom – je to živelné, nie chladné intelektuálne herectvo. Divadlo má však v Poľsku (oproti nám) neuveriteľnú tradíciu. Je to pre nich rituál, kultúrne dedičstvo. Do Poľska chodím naberať inšpiráciu aj odvahu. Poliaci skúšajú nové formy – mali a majú reformátorov. Môj vzťah sa tam (počas dlhodobej stáže) natoľko prehĺbil, že som z poľštiny začala prekladať hry a scenáre.

Aký máš tajný, ešte nesplnený sen v oblasti divadla?

Jednoduchý! V krásnom divadle (plnom nadšených spolupracovníkov) vytvoriť silnú inscenáciu o nejakom aspekte života, na ktorú sa nebudú dať zohnať lístky na dva roky dopredu, keďže bude beznádejne vypredaná. A ešte napísať hru, ktorú preložia do 25 jazykov a ja potom budem cestovať po svete na premiéry.

Si mladá režisérka i pedagogička. Máš doktorát z estetiky, stále na sebe pracuješ. Čo si možno predstaviť pod hereckým coachingon?

Keďže mám v sebe istý rozpor medzi režisérkou a herečkou, neuveriteľne ma baví práca s hercami – začala som sa intenzívnejšie venovať vedeniu herca. Aj niektoré moje inscenácie sú vyslovene herecké. Strávila som nejaký čas na otvorených hodinách v legendárnom Actors studio v New Yorku, začala mapovať prácu hereckých coachov, ktorí hercov pripravujú na rolu. Niektorí sa zaoberajú prácou s jazykom, akcentami, hlasom, a ďalší sa venuju samotnej hereckej tvorbe. Takže i ja hercom dávam informácie, aj kladiem otázky, usmerňujem ich a provokujem do ďalšieho skúšania. Je to aj otázka osobného rozvoja herca-herečky.

Čo robíš cez prázdniny, teda vtedy, keď nerežíruješ (napríklad cez Vianoce)? Aké máš ty (talentovaná žena na slovenskej divadelnej scéne) vlastne záľuby?

Keď nerežírujem, zbieram inšpiráciu. Rozprávam sa s babkou, ktorá celý život prežila na ukrajinskej hranici, alebo s ľudmi na Východe – o práci vo fabrike na mäso. Cestujem sama po svete, vypomáham v rodinnej firme, navštevujem známych aj rodinných priateľov. Počúvam ich…

Koľko percent je v tvojich úspechoch talentu, koľko percent úsilia a koľko Božieho riadenia?

Nad percentuálnym zložením som nikdy nepremýšľala, ja som skôr “zlomkový typ”. Verím, že v mojom životnom smerovaní je aj riadenie zhora, ale asi aj istý dar a veľmi veľa osobného úsila a trpezlivosti. Občas ma chytí sebaľútosť, že nič nemám zadarmo… A je tam ešte jeden aspekt – výchova mojich rodičov a možnosť sebarealizácie, ktorú mi dopriali. Nikdy som nemusela byť gazdinka v kuchyni, ani som doma veľmi neupratovala, ale mala som vlastnú izbu – polepenú inšpiračnými obrázkami, ďalej písací stôl, magnetofón, lampu, knižky a možnosť zatvoriť si dvere. To napomohlo môjmu smerovaniu.

Aký máš rituál pred premiérou? Vzývaš na pomoc Ježiška, Panenku Máriu, kričíš, alebo napäto vyčkávaš?

Pred premiérou som vždy neuveriteľne nervózna. Je lepšie, keď na mňa nikto nehovorí. Viem, že “dielo je dokonané”, ale špecifickosť divadla spočíva aj v tom, že sa deje tu a teraz, naživo. Nie je to ako s obrazom či filmom, ktory prídu diváci obdivovať. Divadlo je a nie je hotové zároveň. Viete, že ste spravili najviac, čo sa dalo, ale teraz sa musíte spoľahnúť na hviezdy. Dá sa však prežiť všeličo veselé… Pri premiére môjho bakalárskeho projektu “Hamlet”, z druhej strany javiska napríklad vŕtali do steny. Na nakrúcaní záznamu inscenácie “Tie roky 90te” zasa odišla elektrina a my sme divákov aj kamery museli poslať domov; Na verejnej generálke “3 000 ľudí” sa stratil herec, lebo sa išiel bicyklovať. Na jednu premiéru prišiel napríklad zhulený zvukár a na ďalšiu zasa skoro žiaden nedorazil. Takže ak tŕpnem, tak pre tieto svojské osudové okolnosti a záležitosti, :). Akosi nikdy neriešim, či sa to bude páčiť, či to diváci ocenia, či ich to osloví, alebo nie. To totiž riešim tri mesiace pred premiérou – každý Boží deň, keď inscenáciu pripravujem a skúšam.

Text: Boba Baluchová, Foto: Sean Grimaldi (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 70/2013)

Advertisements