Starobylý Zanzibar – ostrov Freddieho Mercuryho

Návšteva Zanzibaru bola odjakživa na mojom cestovateľskom „must-visit“ zozname. Pracovné povinnosti na africkej pevnine sa však hromadili a takmer hrozilo, že ani toto leto tento jedinečný ostrov nenavštívim. Nakoniec sa však mraky neprajných udalostí rozplynuli a tak som si už v auguste spokojne vykračovala po starobylom Kamennom meste a nakupovala TtingaTinga plátna i hudobné nástroje – ako klasická turistka.

971479_10151764907432404_966834314_n

Výhľad na Kamenné mesto zo striech jedného zo sultánskych palácov, dnes hotelov

Kresťania verzus Moslimovia

Zo začiatku nešlo všetko tak, ako som si vysnívala. Pár týždňov pred naším príletom na Zanzibar, poliali dvaja neznámi muži na motorke dve britské turistky kyselinou. Nikto nič nevidel, ale viedli sa polemiky o čoraz viac napätých vzťahoch medzi Kresťanmi a Moslimami. Predsa len je zanzibarská populácia na 99 % moslimská. Nie náhodou si treba preto dávať počas pobytu pozor na prejavy na verejnosti, ako aj štýl odievania. Pre tielko (obnažujúce ramená) a krátke nohavice (ukazujúce kolená) vás miestne ženy (zahalené v 40-stupňových horúčavách od hlavy po päty v tradičných čiernych bui-buioch, tzv. Ninja style) môžu prepichnúť pohľadom či urieknuť. To, že takáto komplikovaná situácia škodí turizmu – ako dôležitému zdroju obživy – azda ani netreba zmieňovať.

Zanzibar (hlavný ostrov Unguja a menšie pridružené ostrovy) v podobe konštitučnej monarchie nadobudol nezávisloť od Britského impéria v roku 1963. Už o mesiac neskôr bola na Zanzibare krvavá revolúcia s tisíckami obetí, čo viedlo ku vzniku republiky. O rok neskôr sa ostrov Zanzibar spojil so štátom Tanganika (krajina na africkom kontinente) a vznikla tak Tanzánia. Ostrov má istú autonómnosť, ale ako samostatná krajina by na poli zahraničnej politiky a ekonomiky asi neustál. Všade možno počuť prevažne swahilčinu a arabčinu. A ak sa miestnych opýtate na históriu Zanzibaru, dozviete sa korenisté historky – ktoré učebnice neuvádzajú.

1395971_10151764908067404_569758252_n

Voľnočasové aktivity lokálnych detí a mládeže

Popularizátorka swahilčiny a arabčiny v Európe

Najviac o histórii Zanzibaru a živote niekoľkých sultánov sa možno dozvedieť z knihy Sayyidy Salme – dcéry zanzibarského Sultána Saida a kaukazskej konkubíny Jilfidan. Brat ju naučil čítať a písať, strieľať či jazdiť na koni (u ženy toho obdobia – nevídané zručnosti). S mužom svojich detí opustila Afriku a usadila sa v Európe, kde ako prvá žena vyučovala arabčinu a swahilčinu. Pre finančné problémy (majetkové nezrovnalosti na Zanzibare) v roku 1886 vydala v Nemecku knihu: „Memoirs of an Arabian Princess from Zanzibar“, ktorá bola neskôr preložená do viacerých jazykov. Zaujímavo opisuje svoju matku (ako nepeknú ženu s dlhými vlasami), pričom ona sama na fotografiách v historickom múzeu vyzerá ako vlasatý Vladimír Putin.

Tažko povedať, kto stojí za stredovekou swahilskou kultúrou Zanzibaru – či Peržania, Arabi, alebo nejaký pôvodný africký národ. Jedno však vieme. Vasco de Gama priniesol svoj európsky vplyv v roku 1498 a najbližšie storočia bolo na ostrove čoraz viac počuť portugalčinu (o výraznom vplyve Britov či Nemcov nateraz pomlčíme). Zanzibar je neslávne známy pre svoju otrokársku históriu. Práve s rozvojom ománskeho sultanátu vzrástol aj obchod s otrokmi (Bantu) – práve na Zanzibare boli títo neslobodní ľudia z Východnej Afriky, určení na tažkú manuálnu prácu v neľahkých podmienkach, predávaní a odtiaľ ďalej presúvaní loďami medzi africkými, arabskými a európskymi otrokármi.

1391606_10151764908142404_947256286_n

Fotogenické momenty všade na Zanzibare

Prírodné výjavy všetkých farieb na plátne

Našťastie je Zanzibar pre turistov a turistky zaujímavý aj pre pozitívne kultúrne či umelecké skvosty, nielen pre svoju otrokársku minulosť. Oplatí sa navštíviť napríklad zanzibarský medzinárodný filmový festival, alebo hudobné eventy, kde možno počuť tradičnú domácu hudbu taraab. V každom druhom obchode so suvenírmi si môžete kúpiť drevené masky (určené pre najrôznejšie rituály); obrázky mohutných drevených brán s orientálnymi vzormi a originálnym pozláteným kovaním (vraj ochrana proti slonom); alebo jednoduché hudobné nástroje – podobajúce sa na stredoamerickú marimbu (ktoré vraj pod názvom balafon so sebou prenášali práve otroci z afrického kontinentu).

Mňa naviac zaujali plátna, vystavené na chodníkoch po celom starobylom Stone town – divokými farbami a zobrazovanými prírodnými výjavmi sa na seba nápadne podobajúce. Išlo o stýl maľby TingaTinga, ktorý pred niekoľkými desaťročiami do dokonalosti rozvinul tanzánsky maliar Edward Said Tingatinga. Sýto-zelené papagáje, ružové slony, oranžové opice – zasadené mozaikovito do drobunko vybodkovaných stromov sa nedajú na ulici prehliadnuť. Mnoho kvalitných východoafrických umelcov i pouličných maliarov sa hlási ku škole TingaTinga a na objednávku turistov či turistiek vyrába dennodenne desiatky rovnakých plátien. Netreba preto za toto umenie platiť príliš veľa – môže sa stať, že váš obraz nebude ani náhodou originál…

1422441_10151764907577404_502547117_n

Testovanie lokálnych olejov a medicín počas Spice tour

Povečerať v oblakoch a zbierať vzácne korenie

Keď potrebujete dovolenku v štýle ničnerobenia – relaxu a vylihovania pri pobreží Indického oceánu, Zanzibar je tým najlepším miestom. Piesčité pláže nie sú preplnené luďmi, neotravujú vás tam „beach-boys“ s ponukami najrôznejších služieb. V prípade záujmu môžete absolvovať plavby loďkami za rôznymi dobrodružstvami, vodnými športami či prírodnými krásami. Pre tých, ktorí nie sú fanatici a fanatičky do potápania a šnorchlovania, sú pripravené iné atrakcie –živá hudba, lokálne rybie trhy, tajné gay-bary s podobizňami najznámejšieho rodáka zo Zanzibaru – speváka Freddieho Mercuryho, poprípade morské špeciality v luxusných reštauráciách na terasách striech historických budov, často bývalých sultánskych palácov. A potom už len výjazdy na tradičné riasie farmy, kokosové či koreninové plantáže.

Ani ja som si „Spice tour“ – koreninovú cestu po súkromnej zanzibarskej farme nenechala ujsť. Všetko ukázané a zozbierané som si ako malé zvedavé dievčatko fotografovala, odkladala do kornútka z palmového lístia, ovoniavala, híkala a kýchala. Sprievodcovia nám ukázali viac, ako desiatku druhov korenia či unikátnych  aromatických plodín – ako čo rastie, zbiera sa a používa v potravinárskom, farmaceutickom či kozmetickom priemysle – koriander, kurkuma, klinčeky, dorian, muškátový orech, škoruca, plody kávové aj kakaové, a, samozrejme: korenie čierne, zelené i biele. Pre niektoré koreniny som nedokázala nájsť ani slovenský názov. Keď som videla, ako náročne (ručne!) sa kvety vanilky opeľujú – dvakrát som si rozmyslela, či budem doma týmto voňavým korením nabudúce plýtvať.

Môj súkromný Ježiško mi splnil jeden sen predčasne už v lete. Dúfam, že na mňa nezanevrie po preštudovaní si ďalších destinácií z môjho „must-visit“ zoznamu. Ako výhovorku používam domnienku, že medzi mojich predkov dozaista patrili Milan Rastislav Štefánik a Móric Beňovský. Inak by tie  plány moje okolie nevedelo pochopiť a akceptovať… Takto to ide ľahšie!

560046_10151764907527404_8197007_n

Muškátový orech a jeho tajomstvá – odhalené počas Spice tour

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž publikovaná v magazíne Inspire, zima 2013)

Advertisements