Maroš Hečko: Ani Rimbauda nemiloval každý

Okrem maľby a sochy zakúsil azda všetky druhy umenia. Na slovenské pomery veľa píše a produkuje. Poznať ho možno z hudobných projektov Free Faces, Bezmocná hŕstka a Home Made Mutant. Sám o sebe tvrdí, že je taký podomácky vyrobený hudobník. Maroš Hečko.

Keď stretnem človeka, ktorý prežil nielen detstvo, ale i mladosť v minulom režime (naviac v Bratislave), vždy sa musím opýtať – aké to bolo. Tak ako si bol na tom ty?

Bol som v kruhu rodiny, ktorá bola početná. Veľa času som trávil v záhrade pri Kocmundovi, v Karpatoch a mal som šelesť, ktorý mi spôsoboval zlyhania tela. To mi bránilo byť naplno na ihrisku a behať za loptou. Ale možno preto som mal už v piatej triede prvú kapelu s Romanom Galom.

V čase Zamatovej revolúcie si mal už dvadsaťdva rokov, bol si dospelý. Ako si pád komunizmu vnímal a čo sa v tebe samotnom zmenilo?

Na Kolibe vo filmových ateliéroch to vrelo. Tam som bol od augusta zamestnaný. Začal štrajk hercov a my sme mali v procese výroby hraný film Dušana Hanáka Súkromné životy. Zastavila sa výroba. Vo veľkej zasadačke sa každý deň schádzali všetci filmári, v tej dobe zamestnaní v ateliéroch, a viedli sa naozaj horkokrvné diskusie. Pamätám sa na vyjadrenia Sláva Luthera a Dušana Trančíka, ktorí sa postavili na stranu študentov. A potom som sa zúčastnil prvého veľkého mítingu na SNP. Bolo veľmi chladno a Kňažko žiadal dav, aby vytvoril koridor. To bolo posledný raz, čo som sa zúčastnil.

Ako toto zlomové obdobie ovplyvnilo tvoju hudobnú či filmársku tvorbu?

Bol som obklopený filmármi a výtvarníkmi. Pomáhal som Lacovi Terenovi viesť Galériu M+; založili sme spoločnosť Flugcojg hilm s Milkom, Semjanom a Štrbom a robili dokument o Andy Warholovi s názvom AW v M. Bolo to pre nové múzeum v Pittsburgu, ktoré založil Andyho brat. Písal som poviedky, ale ani jedna nebola o novembri a dokončovali sme so Semjanom scenár Na krásnom modrom Dunaji, ktorý mal ísť o rok do výroby. Potom som sa odsťahoval do Prahy a začal robiť v reklame. O politiku som sa nezaujímal. Bolo oveľa viac zaujímavých vecí v mojej vlastnej komunite a celospoločenský život si išiel svojou cestou.

Existovala aj možnosť, že pred- či krátko po- Novembri 1989 opustíš našu krajinu a skúsiš šťastie v zahraničí?

Využil som šancu ísť do Ameriky a odtiaľ som odletel do Austrálie. Hneď v januári 1990. V Austrálii som pracoval na farme, zarobil pár peňazí a ďalej cestoval. Chcel som tam ostať, lebo doma by som musel ísť na vojnu. Z toho som mal hrôzu – nosiť sapík a počúvať nejakých vypatlancov, ako na teba revú povely bez akéhokoľvek významu. Otec mi ale volal do Washingtonu, že som prešiel konkurzom na speváka Vojenského umeleckého súboru. Vedel som, že tam budem s kamarátmi (napríklad s Romanom Harvanom), tak som si to išiel odkrútiť. V tom čase bolo lepšie mať vojnu za sebou. Na vojne sme založili Bezmocnú hŕstku.

Kedy si si uvedomil, že tvojím poslaním, diagnózou, životnou cestou, výhovorkou, východiskom z tvorivého pretlaku, možno únikom či čímkoľvek iným bude práve nálepka: umelec?

Netuším. Písal som od malička. Prvý dobrodružný román som napísal v štvrtej triede na ZŠ. Našiel som ho pred časom pri upratovaní a nasmial som sa na ňom. Zlom ale nastal, keď som sa dostal na VŠMU. Vtedy to začali brať vážne aj moji rodičia. Dovtedy to vnímali ako moje pubertálne vyčínanie. Dnes je to plnokrvná realita. Treba vedieť zabojovať a zmeniť osud. Ja som mal byť vraj inžinier.

V roku 1993 sa v slovenských kinách objavuje nepochopený či skôr nedocenený film „Na krásnom modrom Dunaji“ režiséra Štefana Semjana, kde si pracoval na scenári (vraj ste len rok makali na dialógoch). O čom chcel NKMD byť a o čom nakoniec (po zásadnom strihu) bol?

Je to film, ktorý hovorí o ľahkovážnosti tej doby – neochote zobrať na seba zodpovednosť. Je to film o hochštaplerstve; odkladaní dôležitých vecí na inokedy; o nezáujme o politické zlomy, ktoré nastali po rozklade republiky; o prázdnote, ktorú v ňom predznamenáva a ktorá sa dostaví o desiatku rokov neskôr. Na druhej strane je o krásnych silných priateľských väzbách. Brali sme to ako individuálnu jazdu vo svojom priestore, ktorý sme neboli ochotní nikomu predať (na rozdiel od reálneho majetku nášho štátu). Niektorým z nás sa to podarilo udržať doteraz, niekoho zožrala tá doba ako masomlejn.

Čas veľa vecí vyrieši a vylieči. Inspire oslavuje 10. výročie, tento váš film vznikol pred dvoma desiatkami rokov. Myslíš, že dnes by mu divácka obec rozumela inak (či lepšie)?

Z dnešného pohľadu je ten film reflexiou doby očami jednej generácie. Je úprimný, odžitý, na nič sa nehrá. Tá hravosť, ktorú niektorí ľudia nepochopili a zatracovali, bola skutočná, nie strojená. Debil rídky nádherný je reálna postava. A na to sa ľudia s ironickým úškrnom pýtajú dodnes, lebo tomu nerozumejú. Veľa ľudí nechápe poéziu toho filmu a nemám im to za zlé. Ani Rimbauda nemiloval každý. Ale Semjan je básnik, ktorý vložil do „Dunaja“ celé svoje srdce a je to tam cítiť.

Nakrútili by ste NKMD dnes inak? Ktoré scény by ste krátili a ktoré pridali či viac do hĺbky rozviedli?

Ja osobne by som na svojom živote nešiel nič meniť. Čo som posral je posraté a čo som urobil dobre zostane tiež na svojom mieste. A víziu zajtraška si chránim lepšie ako pred tromi rokmi. Za Semjana hovoriť nemôžem.

Chcel si ešte niekedy neskôr s rovnakým tímom nakrútiť ďalší film?

Chodievam k Štefanovi a hľadáme príbeh Na krásnom modrom Dunaji po 20 rokoch. Miloval som sedenia s týmto človekom. S ním sa dá o filme baviť celé dni, nie hodiny – bez prestávky, na jeden záťah, s fľašou borovičky a presúvaním sa z krčmy do krčmy (keď skončíte nad ránom na Hlavnej stanici a čudujete sa s tým oparom v očiach, či ste sa náhodou neocitli v Chartúme). Neviem, či z toho niečo bude, ale vôbec ma to netrápi. S niektorými ľuďmi mám silné väzby a stačí mi iba to, že som s nimi.

Maroš Hečko s kolegami počas nakrúcania filmu Kandidát.

Maroš Hečko s kolegami počas nakrúcania filmu Kandidát.

V roku 2013 mal veľmi dobrú návštevnosť dobre-načasovaný film „Kandidát“ podľa tvojej (a Michala Havrana) knižnej predlohy. Reakcie filmovej kritiky sú rozporuplné. Čo sa vám týmto filmom podarilo a čo celkom nie?

Podarilo sa rozprúdiť diskusiu a tá bola po dlhom čase naozaj okolo slovenského filmu veľká. Ľudia to rozoberali, tešili sa, ale aj pľuli… Všetko, ako má byť. Podaril sa mi aj husársky kúsok, že som do výroby zobral 11 študentov z VŠMU. V štábe boli tri generácie filmárov. To bol úžasný pocit – na záverečnom žúre! Dokázali sme mať radosť z toho, že sme všetci pri vzniku toho filmu, a aj to prežiť celé bez straty priateľstva (lebo peňazí bolo málo a hrozí to pri každej slovenskej produkcii, nielen filmovej). To, čo je smutné, je, že sa nám nepodarilo získať Oscara.

Fanúšikovia a fanúšičky celebritného projektu „Free faces“ si ťa pamätajú ako zdatného speváka a svojského pódiového lídra. Prečo sa v dobre naštartovanom koncepte dlho nepokračovalo?

To už tak chodí. Manželstvá vznikajú a potom prichádzajú rozchody, ťažkopádne rozvody. Túžba po niečom inom… My sme boli všetci štyria hľadači. Na ten projekt som odjakživa pozeral ako na čas, strávený s najlepšími priateľmi. A nebol som profi hudobník ako oni. To bol tiež asi dôvod, prečo vznikol Home Made Mutant. Tam patrím, som taký podomácky vyrobený hudobník.

Free Faces, Home Made Mutant, Bezmocná hŕstka. Ktorý názov je Ti najviac priliehavý a ktorá formácia Ti je najviac blízka?

Každý z týchto projektov má pre mňa svoje čaro. Ani jeden by som nevyzdvihoval nad tie ostatné. Nádherné príbehy, zapísané v mojom rodokmeni.

Odvrátil si sa od zabehnutých značiek (vydavateľské stajne a distribučné spoločnosti sú asi silné slová) a vytvoril si si vlastný priestor pre tvorbu a prezentáciu: Bizarrepublic. Jednoduché rozhodnutie?

Bizarná krajina vznikla hlavne kvôli situácii na trhu. Nebolo kde nosiť bláznivé a experimentálne ladené projekty – neexistovali tu producenti, ktorí by vsadili na taký model a naplno sa pustili do jeho architektovania. Tak sme to urobili vo virtuálnom priestore. Slogan bol: Virtuálny priestor s reálnymi ľuďmi. Malo to aj svoj biznis plán. Dokonca sme vytvorili aj ambasádu a mali vlastnú vlajku. Portál Bizarnej republiky sa dostal v roku 2000 do holandskej knihy: 100 najlepších webov sveta. Myslím si, že tím tvorili šikovní, schopní ľudia.

Nasledoval vznik serveru Azyl, kde sa hromadila prevažne pôvodná hudba tvojich kamarátov a zaujímavé krátke filmy. Je dôležité nezlomiť sa a vydržať. Tak ako sa darí Azylu dnes?

Darí sa mu tak, že dokončuje druhý celovečerný projekt, ďalšie dva sú vo vývoji. Realizujeme to, čo som chcel vždy robiť najviac: hrané filmy pre kiná.

Produkuješ mnohožánrové hudobné a filmové projekty. Koho by si pod hlavičkou Azyl music rád privítal a vydal? Nehrozí akési vyhorenie?

Vyhorenie hrozí stále. Život je plný malých smrtí, keď sa treba pozviechať a znovu naštartovať svoj strojček. Vydavateľstvo Azyl music bude produkovať aj naďalej len mojich kamarátov – nebaví ma s hudbou tvoriť biznis plány. Z tejto činnosti by som mal rád len také malé potešenie. Stačí ten pocit, že si vydal album a na Vianoce ho podaroval kamarátom a rodine.

Maroš Hečko a jeho rôzne úlohy počas nakrúcania filmu Kandidát.

Maroš Hečko a jeho rôzne úlohy počas nakrúcania filmu Kandidát.

Minulý rok si sa stal šéfom jedného z okruhov RTVS. Aké zmeny si do fungovania (a počúvanosti) Rádia FM priniesol?

Urobili sme v Rádiu FM niekoľko úprav programu, hlavne vo večerných slotoch od ôsmej do desiatej. Stúpla nám počúvanosť. Zmena prichádza aj v odovzdávaní cien RadioHead Awards. Tento rok to bude celovíkendová prezentácia slovenskej hudby. Dva dni bude festival v Slovenskom rozhlase, potom slávnostný ceremoniál v Starej tržnici.

Raz za čas sa objaví diskusia o zrušení tohto okruhu, poprípade o zlúčená Rádia FM s Rádiom Devín atď. Ako reaguješ na takéto pokusy?

To sú marketingové ťahy a konšpiračné teórie… Keď som nastúpil do rádia, jeden pán mi silou mocou chcel nanútiť teóriu, že Rádio FM má do pol roka zaniknúť a prejsť na internet – ja mám byť bielym koňom tejto operácie. Zdá sa, že opak je pravdou. Rozšírili sme vysielanie o nové programy a nič nezrušili.

Pred pár mesiacmi si navštívil Kambodžu a Vietnam. Prečo práve tieto krajiny?

Robil som obhliadky na jeden dokumentárny projekt a chcel som si po tom šialenom roku 2013 úplne vyvetrať hlavu – najlepšie v krajinách, v ktorých som nikdy nebol, na ktoré som sa skoro vôbec nepripravoval. Aby ma to poriadne vyfackalo a prebralo k novému písaniu. A to sa aj stalo.

Čo ťa v nich teda prekvapilo?

Veľa vecí. Ale asi najviac to, že budhizmus tam môžeš hľadať už iba s lupou.

Dopisoval si na ceste svoj (autobiografický) román. Kedy s ním pôjdeš von a o čom / o kom bude?

Skôr by som povedal, že je to príbeh fiktívneho hrdinu, silne štylizovaný denník siedmich dní (od Pondelka do Nedele), ktorý zachytáva človeka po ťažkom rozchode s milovanou osobou. Ako v jednom starom trubadúrskom verši: Odísť znamená vždy trochu umrieť. Takže to asi je aj o umieraní, zároveň silne autobiografické. A kedy s ním chcem ísť von? On už je vonku. Zo mňa.

Doteraz si bol silný a skúsený najmä v poviedkach. Román je iný level, veľká výzva. Čo zaujímavé si naposledy čítal?

Čítam veľa, hlavne posledné tri roky – čo som sa rozišiel so ženou po pätnásťročnom vzťahu. Je zvláštne, že človek začne alebo prestane robiť isté veci, keď sa s niekým spojí a vytvorí s ním vzťah. To isté platí aj o rozchode. Niečo odíde a niečo príde. V mojom prípade prišli znovu knihy. Začal som po dlhom čase veľa čítať a písať.

Môžeme v našom teritóriu a aktuálnom ovzduší hovoriť o napredovaní slovenskej kultúry?

Bez napredovania by sme boli mŕtvi.

Čo chceš v najbližších piatich rokoch stihnúť?

Nezomrieť.

Text: Boba Baluchová, Foto: Peter Krchnavý (rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 71/2014)

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

w

Connecting to %s