Peter Stojka: Spodnú bielizeň po koncertoch nezbierame

Dvadsať rokov sa venuje žánru, ktorý možno na Slovensku považovať za okrajový. Podieľa sa na organizácii festivalu Blues Moods. Obdivuje každé dobre odvedené remeslo. Peter Stojka – skvelý hráč na fúkaciu harmoniku, precízny grafický dizajnér a dobrý otec.

Náš magazín oslavuje dekádu. Vašu kapelu Second band si spolu s gitaristom Jurajom Parízekom založil pred 20 rokmi? Čo dokáže udržať skupinu pri živote dve desaťročia?

V profesionálnych hudobných telesách je prvoradé uspokojenie životných funkcií, základných potrieb, resp. „živnostenských záujmov“. Inak by nemohli fungovať. V našom amatérskom svete je to inak. My žijeme z našich profesných vecí a hudbu vnímame ako „roztopaš“. Samozrejme, aj profesionálni hráči majú z hrania radosť, no asi nie sú nadšení, keď im na koncert príde päť ludí… Skupinu, ako je tá naša, udržiava pri živote dlhoročné kamarátstvo.

Odkiaľ pochádza ten názov „Second Band“?

Názov navrhol ďalší člen skupiny – brat Juraja Parízeka – Pavol. V roku 1994 ešte nemal toľko možností surfovať po internete a gúgliť, tak jednoducho nevedel, že s takýmto názvom už nejaké skupiny vo svete existujú. Napriek tomu sme si po rokoch historickej pravdy povedali, že názov nebudeme meniť – z hľadiska nášho regionálneho dosahu nebudeme našim fanúšikom spôsobovať stres, :).

Second band nie je main-stream. Tínejdžerky vás spod pódia neohadzujú spodnou bielizňou. Nehrozí tvorivá kríza či vyhorenie?

Myslím, že to ohadzovanie spodnou bielizňou sa už veľmi nenosí, teda aspoň my ho po koncertoch nezbierame… Ale späť k téme – tvorivá kríza je prítomná akoby neustále. Muzikanti tvoria na základe inštinktov. Prvým sú peniaze (napríklad sponzorove); druhým sú opäť peniaze (tentoraz vlastné – vidina zárobku); tretím je imidž. Často premýšlam nad tým, či by dnešné tínejdžerky boli schopné, resp. ochotné hodiť „spoďáry“ takému Mickovi Jaggerovi. Lebo ja áno. Nech má aspoň radosť!

Blues je u nás stále okrajový žáner. Hrávala sa niekde v SR takáto hudba aj počas minulého režimu?

Blues, ako základný kameň súčasnej populárnej hudby, si v týchto postkomunistických končinách úplne odrovnal svoju poslucháčsku základňu, keďže mu tu bola dlho masírovaná hudba pre zábavu ľudu. Vo vnímaní ľudí je stále praotcom popu skupina Elán. Hudobný žáner blues od 60. rokov minulého storočia žil intenzívne v Trnave v rôznych hudobných združeniach. Tak je tomu dodnes. Na počesť tohto hudobného žánru sa do roku 2008 uskutočňoval v Trnave Festival DOBRO FEST a od roku 2010 – Festival BLUES MOODS.

Odkiaľ ste počas strednej a vysokej školy v Trnave zháňali dobrú (americkú) hudbu?

Zdroje boli rôzne, hoci internet neexistoval, dosah radií bol limitovaný, klasické vinylové platne mali iba vyvolení. Majitelia platní boli našťastie fanúšikovia a neprekážali im naše návštevy (aj s „nahrávatkami“).

V čom je výhoda bývať a tvoriť v Trnave (a nie v Bratislave)?

Ak bývate vo veľkom meste, máte viac kamarátov a zákonite aj väčšiu fanúšikovskú základňu – ste akoby „celo-slovenskou mediálnou legendou“. V Trnave je to iné – pozná vás tu každý. Ak zomriete – príde sa s vami rozlúčiť celé mesto.

V čom je NEvýhoda bývať a tvoriť v Trnave (a nie v Bratislave)?

Nevýhody už ani nie sú. Tí, čo potrebujú bývať v Bratislave, už tak dávno urobili.

Je Trnava mekkou blues a country v SR? Kde treba hľadať korene? A kde inde v Európe je ešte silno zastúpený tento žáner?

Hehe, rád by som si takto predstavoval – že bývam v meste, ktoré je mekkou nejakého hudobného žánru, a môj sused z ulice je tiež fanúšik. Bohužiaľ, udržiava sa tu akési fanúšikovké podhubie len s tlupou bláznov, ktorí sú schopní a ochotní pre lásku k muzike obetovať svoj voľný čas a peniaze. Korene tejto hudby však, samozrejme, treba hľadať historicky v USA, kde tento štýl vznikol. Blues, podobne ako jazz, nie je v Európe nikde silne zastúpený.

Peter Stojka a skupina Second band v koncertnom nasadení.

Peter Stojka a skupina Second band v koncertnom nasadení.

Aké je to skladať autorské skladby, keď máte zviazané ruky daným žánrom?

Keď prídete niekam do vyspelej západoeurópskej krajiny a niekto sa vás opýta, či vám neprekáža, že ste sa narodili na Slovensku – odpoveď by mala znieť: nie. A tak je to i s autorskými skladbami. Skladajú sa rovnako ťažko kdesi v Amerike, ako na Slovensku. Sme ovplyvňovaní rôznymi hudobnými vplyvmi, náboženstvom, náladami. Žáner je len forma, do ktorej hudbu robíme. Upečieme ju v akejkoľvek forme, ak je dobrý nápev.

Prečo ste sa pred rokmi z dua rozrástli na kvarteto?

Bol to práve nápad môjho súputníka Juraja Parízeka – mať veľkú kapelu. Viac muzikantov v skupine zaručuje zvukovú pestrosť, hutnosť a viac možností, ako s hudbou pracovať. Zároveň to so sebou nesie aj viac problémov – od ľudských cez prozaické: honorárové, až po reálne možnosti hrania a skúšania.

Rádio Devín či Rádio FM ako verejnoprávne okruhy prejavili o vašu tvorbu záujem?

Nie. Kontaktovali sme jedno z týchto rádií, avšak o tento žáner nie je záujem, resp. nemá sa oň kto starať.

Si jeden z naj harmonikárov v SR. Najznámejšieho banjistu Shootyho sa často pýtajú na Ivana Mládka a jeho nástroj. Pýtajú sa teba na Boboša Procházku a jeho štýl?

To bola poklona pre starého pána, vďaka! Nie je to však pravda. Súčasnou slovenskou hviezdou ústnej (fúkacej) harmoniky je Juraj Schweigert, rodák zo Žiaru nad Hronom. Tento hráč je na vysokej technickej a zvukovej úrovni a keby mal dobrého manažéra, tak by bol na hviezdej úrovni tenistky Cibulkovej alebo podobných schopných ľudí. Je škoda, že to tu v hudbe nefunguje ako v tom tenise.

Festivalom Blues Moods (raz do roka v novembri) sa zväčšuje šanca – ako zvýšiť povedomie o domácej blues scéne. Má festival dostatočnú odozvu?

Festival nie je len o zvyšovaní povedomia. Je to doslova oslava. Festival organizuje občianske združenie Trnavská hudobná spoločnosť, ktoré je zložené hlavne z fanúšikov tohto žánru. Koniec koncov asi inak by to nemohlo ani fungovať. Snažíme sa hlavne zabaviť sami seba – akoby sme robili narodeninovú párty pre seba samých. Len tak dokážeme postaviť dobrý program. Festival tohto roku oslavuje 5. výročie. Mám pocit (a radosť), že je z roka na rok populárnejší a sledovanejší.

Hudba je tvoj koníček, profesionálne sa venuješ knižnému a grafickému dizajnu. Prepájajú sa tieto dve oblasti nejak?

Zvláštnosťou môjho remesla je, že poznám mnoho ľudí, ktorí sa popri „grafike“ nejakým spôsobom venujú hudbe. Myslím, že tam bude nejaká súvislosť, alebo aspoň nejaká primitívna – za každú cenu na volačo „namotať babu“, :). Ale teraz vážne! Hudba je „vypúšťací ventil“ dobrej aj zlej nálady. Takže sa ňou vyjadrujú všetci, čo chcú vyrozprávať svoj príbeh.

Peter Stojka a svojská hudobná výchova pre synov Šimona a Adama.

Peter Stojka a svojská hudobná výchova pre synov Šimona a Adama.

Vaše meno, resp. rukopis možno nájsť v krásnych historických knihách vydavateľstva RAK, ktoré sa na pultoch kníhkupectiev objavia zväčša pred Vianocami. Aký typ knižného dizajnu ťa baví a inšpiruje?

Čitateľný – to je základný princíp. Je treba povedať, že popri nádnerných knihách z vydavateľstva RAK, na ktorých robíme, existujú aj ďalšie, ktoré sme typograficky navrhovali my sami. Je to práca, ktorá nás baví. Kniha je niečo, čo pretrváva. Je potrebné, aby bol text čitateľný a neunavoval oko čitateľa. Nie každý to však vie posúdiť. Keď vezmete do rúk narýchlo spracovanú knihu a dobre upravenú knihu – rozdiel je šokujúci. Napriek tomu som sa stretol s tým, že čitateľ nevie posúdiť rozdiel. Baví a inšpiruje ma každá majstrovsky odvedená práca (typografa, sadzača aj knihára), tá dokonalosť a znalosť remesla.

Starší a väčší brat Librosu, trnavské grafické štúdio Pergamen, navrhuje obaly a sadzby kníh pre české vydavateľstvá. Uberáte sa podobným smerom a pracujete rovnakým štýlom?

Nie. Pergamen je reklamnou agentúrou – v nej je tím ľudí, ktorí sú schopní venovať sa všetci naraz nejakej problematike. Rozdiely sú medzi nami asi také, ako medzi hudobným duetom a orchestrom. Môžeme hrať tie isté pesničky v tom istom čase, avšak s úplne iným zvukom.

Čím sa môže Libros pochváliť? Na aký svoj výtvor či produkt ste v Librose obzvlášť hrdí?

Libros stavia na menších grafických formách. Sme hrdí na každú prácu, ktorá od nás odíde dokončená. Zatiaľ sme nezískali žiadne ocenenia, ale vlastne ani nikam naše práce neprihlasujeme. Naším ocenením je spokojnosť našich klientov s vedomím, že my sami robíme maximum pre dobrý výsledok každej našej práce – či už je to logo spoločnosti, či knižný dizajn alebo návrh webovej stránky.

Veľké potravinové reťazce, automobilky i mobilní operátori sú beznádejne rozobraní medzi veľkými reklamnými agentúrami. Akého klienta by si si prial ty do svojho portfólia?

No, mal by som povedať asi niečo ako Toyota… Ale v každom prípade – želám si spokojného klienta, ktorý nešpekuluje o cene za prácu.

Máš dvoch malých synov – LEGO-maniakov, pôvodne si vyštudoval materiálovo-technologickú fakultu. Vedel by si sa venovať aj produktovému dizajnu? Moderné hračky nielen pre deti?

Určite áno. Je to len krôčik od súčasného zamerania. Ak bude vhodná príležitosť, určite sa nenecháme zahanbiť.

Aký sen by si si rád v najbližších mesiacoch či rokoch splnil?

Byť dobrým otcom svojim synom.

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 71/2014)

Advertisements