Ivana Pástorová: Za novými menami slovenskej fotografie treba vycestovať

Slovenských teoretičiek fotografie zrátate na prstoch jednej ruky. A predsta sa veci dejú, fotoknihy vydávajú, fotovýstavy inštalujú, a to nielen v Bratislave. Ivana Pástorová pred niekoľkými dňami pripravila s ľuďmi okolo Domu Fotografie v Liptovskom Mikuláši svojský koncept výstavy pod názvom „Okamihy“. Za novými menami slovenskej fotografie sa podľa nej určite oplatí vycestovať do Liptovského Mikuláša.

Takto pred dvoma rokmi si odchádzala za štúdiom umenia (predovšetkým fotografie) do ruského Petrohradu. Ktorá výstava ťa tam najviac zaujala?

Štúdium v Petrohrade bola pre mňa veľká výzva. Mala som veľké očakávania a mnohé z nich sa mi i splnili. Ako študentka som mala možnosť opakovane navštíviť Ermitáž, jednu z najvýznamnejších svetových umelecko-historických inštitúcií. Jedenkrát toto múzeum navštíviť nestačí. Po dvoch hodinách prehliadky úchvatných výtvarných diel už nedokážete vnímať skvosty, ktoré sa tam nachádzajú. Teoretici umenia by mali chodievať do Ermitáže tak často ako do potravín! V Petrohrade je množstvo významných miest, ktoré vám odkrývajú tajomnosť kvalitnej umeleckej tvorby ruských autorov. Atmosféra mesta je pretkaná históriou a umením. Je to celok, ktorý sa snažíte absorbovať. Nedokážem preto vyzdvihnúť jednu výstavu, ktorá by ma zaujala najviac. Musím sa tam ešte vrátiť.

O Petrohrade sa vraví ako o zlatom výklade Ruska. V prípade tradičného umenia, sochy či maľby je to pochopiteľné. Ale ako je to tam s dokumentárnou fotografiou? O kvalitných dokumentárnych fotografov tam núdza nie je. Presvedčila ma o tom aj moja štúdia, v ktorej som nachádzala prepojenia ruskej a slovenskej fotografie v historických východiskách od začiatku 20. storočia až po dnešok. Mňa však fascinovala inšitúcia Rosphoto, ktorá prevádzkuje v Petrohrade aj svoju galériu na vysoko profesionálnej úrovni. Jej úlohou je prezentovať nielen tvorbu ruských fotografov, ale aj tých zahraničných. Vďaka tomu som mala možnosť uvidieťvýstavu vynikajúceho fotografa Rogera Ballena. Doteraz cítim zimomriavky, keď si na jeho fotografie spomeniem.

ivana_pastorova-v-galerii-lepsi-svet-foto_andrej_lojan

V Dome fotografie v Liptovskom Mikuláši možno do konca januára navštíviť pozoruhodnú výstavu „Okamihy“ pod kurátorskou taktovkou Lucie Benickej a teba. Ako si vyberala tých desať nových, resp. mladých autorov a autoriek slovenského foto-dokumentu?

Pod odborným vedením Lucie Benickej (riaditeľky Galérie umelcov Spiša a tiež Domu fotografie, o.z.) a fotografa Matúša Zajaca som sa snažila zamerať na fotografov a fotografky mladšej genrácie, ktorí sa dlhodobo venujú fotografickým dokumentárnym projektom. Zámerom výstavy s názvom „OKAMIHY“ bolo poukázať na prácu práve tých autorov a autoriek, ktorí možno nemajú fotografické vzdelanie, ale svojím vytrvalým záujmom o fotografiu, výberom tém a pod vedením skúsených profesionálnych fotografov, sa snažia nadviazať na tradíciu kvalitného slovenského dokumentu. Každý však vo svojom individuálnom vizuálnom i obsahovom prejave.

Tvoj partner Andrej Lojan, takisto patrí do tejto generácie či skupiny autorov-fotografov. Nájdeme ho v spomínanej desiatke?

Nenájdeme, pretože ako fotograf a spoluzakladateľ fotografického združenia PHOS, bol len nedávno súčasťou inej výstavy z produkcie Domu fotografie v galérii v Liptovskom Mikuláši. Výstava mala názov „Za krížom“ a jej cieľom bolo interpretovať každodenné životné okamihy, nasledujúce “kríž” v dielach súčasných slovenských dokumentárnych fotografov. Ako aj v tvorbe významného českého fotografa Jindřicha Štreita. Ako kurátorky novej výstavy „OKAMIHY“ sme nechceli opakovane ponúknuť tie isté mená. Uvítali by sme, aby tvorba mladých autorov a autoriek bola konfrontovaná s názormi verejnosti prostredníctvom takýchto podujatí, výstav v regionálnych galériách.

Som ti veľmi vďačná za to, že v spomínanej výstave ste mysleli aj na rodovú rovnosť či skôr vyváženosť. Ťažko sa hľadali ženské autorky-fotografky v rámci súčasnej dokumentárnej fotografie?

Popravde, pri koncepcii výstavy a výbere mien sme hľadeli najmä na kvalitné spracovanie danej témy, na autentickú výpoveď zachycovanej skutočnosti. Až vo finále výstavy sme si uvedomili, že medzi autormi a autorkami sú rovnomerne zastúpení muži aj ženy. Nebolo to úmyslom, o to viac nás to teší. Tak ako ženy-fotografky nemožno opomenúť ani v našich dejinách fotografie. Výstava „OKAMIHY“ zároveň prezentuje autorov a autorky z rôznych regiónov Slovenska, kde naozaj žijú a tvoria. Nejde len o hlavné mesto. Ani výstava nie je lokalizovaná v Bratislave. Naozaj však všetkým odporúčam urobiť si výlet smerom na Východ a za výstavou do Liptovského Mikuláša vycestovať.

Vedela by si každého z desiatich autorov a autoriek opísať jedným slovom či slovným spojením?

Samozrejme, každý z nich je jedinečný. Ale pre nás ako kurátorky bolo dôležité, že všetkých vybraných autorov a autorky spája jedno, a to, že každý z nich pristupuje k zobrazovaniu témy na základe svojich vlastných vnútorných indícií. Nesnažia sa svojou tvorbou realitu meniť, ovplyvňovať, iba poukázať na situácie, ktoré sú totožné s ich polohami fotografického vnímania. A to ich spája.

Keď si pôsobila v zahraničí – vedela si tamojším ľuďom opísať slovenskú kultúru? Cez ktorú foto-knihu slovenského fotografa či fotografky by sa ti to robilo najľahšie?

Ak by som sa mala zamerať na ľudskosť, pretavenú do fotografií, na také to človečenstvo (ničím nemanipulované) a ľudské príbehy (znepokojujúce, ale pravdivé), poukázala by som asi na knihy môjho najmilšieho fotografa Martina Martinčeka.

Fotografiou (samotným remeslom, písaním teoretických statí či výučbou na umeleckej škole) sa ale neživíš. Kam by ste museli zacestovať, aby ste si s partnerom splnili tento sen? Na aký foto-projekt by ste sa dali nahovoriť?

Nemyslím, že musíme niekde vycestovať. I na Slovensku je dostatok tém, ktoré stoja za to, aby sa im niekto fotograficky venoval. Svoju úlohu skôr vidím v napomáhaní zvideteľnenia sa tých autorov a autoriek, ktorým ide o humanitu, nie o absurditu.

ivana_pastorova-v-dome-fotografie-foto_lucia_benicka

Pôsobíš v občianskom združení Lepší svet, n.o., ktorý sa venuje sociálnej inklúzii aj chránenému bývaniu pre ľudí s postihnutím. Je to tvoja vysnívaná práca?

Je to práca, ktorá ma napĺňa a zaujíma. Človek si postupne uvedomí, že všetky banality, ktorými sa trápi, sú nič oproti duševnej či mentálnej chorobe. Na druhej strane je to veľmi premenlivé, pretože v súčasnosti sa podobné problémy môžu dotknúť zo dňa na deň hociktorého človeka. Vďaka takejto práci sa stávate viac vnímavým a citlivým pre potreby druhých ľudí.

V rámci vášho združenia spolupracujete aj s poprednými slovenskými umelcami. Organizujete výstavy, happeningy, výtvarné workshopy. Má to u nás zmysel? Aká je odozva verejnosti?

Predaj vystavených diel napomáha rozvoju našich aktivít pre ľudí s mentálnym znevýhodnením. Nie vždy sa nám podarí predať obrazy od popredných výtvarných umelcov, ale predsa nejde len o komerciu – ide skôr o stretnutia, vzájomné inšpirácie. V rámci našej Galérie Lepší svet každý mesiac organizujeme výstavu jedného či skupiny významných slovenských umelcov. Vernisáž je vždy v nedeľu o 17tej. Zvykli sme si už na prítomnosť stálych hostí, ktorí síce vystavené obrazy nekúpia, ale vernisáž vnímajú ako kultúrnu udalosť, priestor na stretnutie, debatu o umení. A tak sa nám to páči.

Text: Boba Baluchová, Foto: Andrej Lojan, Lucia Benická (Rozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2014)

Advertisements

Juraj Demovič: Ceny za dizajn pomáhajú, ale silné portfólio je dôležitejšie

Trnavské grafické štúdio Pergamen získalo od svojho založenia pred dvoma desaťročiami niekoľko dôležitých slovenských i medzinárodných cien za dizajn. Nedávno to bolo Zlato (v rámci Pentawards v Tokiu) za obaly na jogurty pre minimliekareň Malý gazda. O tom, aká cesta vedie k získaniu takéhoto ocenenia (a kvalitných klientov), prezradí viac kreatívny riaditeľ dizajnérskeho štúdia Pergamen: Juraj Demovič.

Víno Terra Parna – dizajn z dielne Pergamenu

Vaše štúdio pozná verejnosť asi najviac vďaka dizajnu obalov Tatratea, detských nápojov Jupík, čajov Mistral Spicy Tea a bagiet Pierre Baguette? Dokáže bežný konzument – obyčajný Slovák oceniť vašu dizajnérsku prácu pri kúpe a spotrebe konkrétneho výrobku?

Snažíme sa robiť veci tak, aby sa páčili aj “obyčajnému” Angličanovi alebo “obyčajnému” Nórovi. Ak sa všetci, ktorí majú na svedomí nejaké vizuálne výstupy, budú odvolávať na bežného konzumenta – obyčajného Slováka, tak budeme žiť vo vizuálnom hnuse ešte dlhé roky. Nemyslím si že „obyčajný“ Španiel má väčšie znalosti z typografie ako obyčajný Slovák, ale ak sa pozrieš na bežné španielske noviny alebo časopisy, tak vidíš obrovský rozdiel oproti Slovensku. Jednoducho sú profesionálne urobené. V minulosti nám jedna mliekáreň odmietla návrhy obalov na nanuky s tým, že sú príliš pekné – že oni potrebujú niečo podobné ako konkurenčná firma XY (teda podobné „dizajnérske dno“). Neviem, prečo by v slovenských obchodoch nemohli byť dobre a pekne zabalené veci.

Kto založil pred 21 rokmi Pergamen a ako sa jeho interné obsadenie i vízia postupne menila?

Pergamen vznikol v roku 1996 ako nástupca miniatúrnej lokálnej reklamnej agentúry Datax (tá vznikla v roku 1993). V tom čase sme sa rozhodli, že namiesto snáh – byť full-servisovou agentúrou, sa budeme sústrediť na grafický dizajn. V začiatkoch sme robili dizajn iba dvaja – ja a Jakub Dvořák. Neskôr k nám do tímu pribudol ďalší spolužiak – Juraj Vontorčík. O desať rokov neskôr sme oslovili Líviu Lorinczovú s návrhom na spoluprácu – jej práce nás totiž zaujali na prieskume VŠVU v Bratislave. Ona nás ako študentka zaregistrovala už na odovzdávaní cien Národnej ceny za dizajn, takže sa to tak nejako dobre prepojilo. 3D-dizajn, resp. priemyselný dizajn má napríklad na starosti Dušan Kutlík.

Juraj Demovič

Juraj Demovič

Kto z vás naozal vyštudoval dizajn a dizajnu sa aj profesne dlhodobo venuje?

Ja, Jakub aj Juraj sme vyštudovaní učitelia Slovenského jazyka a literatúry a výtvarnej výchovy. Takže sa dá povedať, že prvý vyštudovaný grafický dizajnér, ktorý sa k nám pridal, bola vlastne dizajnérka – Lívia, :). Všetko o grafickom dizajne sme sa viacmenej museli naučiť sami – zo zahraničných kníh a časopisov. Veľkým zdrojom informácií v tom čase bola knižnica slovenského Design centra.

Vašim zákazníkom ponúkate dizajnérske riešenia, ktoré im pomáhajú napredovať. Ako prebieha prvý kontakt s potenciálnym klientom?

Najskôr so zákazníkom prediskutujeme zadanie, prípadne ho spolu mierne predefinujeme tak, aby bolo viac inšpiratívne. Je veľmi časté, že zadania obsahujú také tie všeobjímajúce slová, ktoré ale nedokážu byť vodítkom k nejakému nápadu alebo zaujímavému dizajnu. Preto skúšame pomenovať veci inak, aby nám to nejakým spôsobom pomohlo k nájdeniu témy.

Mistral Spicy Tea – dizajn obalov pre Mistral čaje od Pergamenu

Na vašom webe tvrdíte, že za dobrým dizajnom musí byť dobrá idea. Čo to znamená?

Máme radi na pohľad jednoduchý dizajn, ktorý nie je iba kompozičným cvičením, ale má v sebe nejaký vtip, nápad. Sú to veci, ktoré dokážu posunúť dizajn ďalej. Pri tvrdom alkohole s názvom Tatranský čaj (TatraTea) to bola napríklad myšlienka: „keď čaj, tak termoska“. Pri ovocných nápojoch Jupík to bol nápad s malými deťmi v maskách zvieratiek. Pri obaloch na bagety to bol nápad: vytvoriť novú značku s novým menom Pierre Baguette. A tak vznikla postavička sympatického chlapíka s bagetou…

Kedy padne posledné slovo, ako viete, že viac náčrtov už nebude, že toto je finálny dizajn?

Je to kombinácia dvoch vecí. Samozrejme, ide o termín odovzdania návrhu a presvedčenie, že v tom, čo už máme hotové, sú dobré nápady, ktoré nepodliezajú našu latku a spĺňajú zadanie, resp. ho posúvajú ešte ďalej.

Pergamen tím s Red Dot oceneniami.

Pergamen tím s Red Dot oceneniami.

Do súťaže Red Dot Design Awards, zvanej aj “dizajnový Oscar“, bolo prihlásených spolu vyše 7000 projektov z takmer 50 krajín. Vaše dva výrobky uspeli v kategórii Komunikačný dizajn. Prečo?

Je to skôr otázka na porotu tej-ktorej súťaže. Ak niečo prihlasujeme do súťaže, tak do takej, kde je silná konkurencia a s výberom ocenených prác z minulých ročníkov sa dokážeme vo veľkej miere vnútorne zhodnúť. Najviac ma v súťažiach baví možnosť porovnávať našu prácu s prácou výborných zahraničných štúdií, ktorých práce poznáme a máme radi.

Na svojom konte má Pergamen spolu už „5 červených bodíkov“ (red dots) z Berlína a na PentaAwards v Tokiu sa vám podarilo získať dve ocenenia. Aký význam majú pre vás taketo ocenenia? Viac prestíže, viac zákazníkov, viac záväzkov?

Ocenia z dizajnérskych súťaží nám, samozrejme, pomáhajú, ale silné portfólio považujem za dôležitejšie. Takže prestíž možno. Ale záväzok? Hm, až tak vážne sa neberieme.

Keď si porovnáme obaly na jogurty pre minimliekareň Malý gazda: predtým a potom, je tam vidieť obrovský rozdiel. Ako ste dospeli k takejto nádhernej forme?

Dostali sme od zákazníka voľnú ruku a jediným obmedzením bol aktuálny tvar skla a uzáveru. Ďalším limitujúcim faktorom bol nízky produkčný rozpočet, takže bolo treba vymyslieť dizajn etikiet tak, aby nebolo potrebné označovať príchute jednotlivých jogurtov fotografiou alebo ilustráciu ovocia. Navrhli sme to tak, aby sme všetko vybavili iba farebným kódovaním logotypu a papierového pásika. Inšpiráciou bolá stará fotografia chlapca, ktorý kŕmi malú ovečku. Trocha sme sa trápili s tvarom etikety, ktorý stále ako-keby išiel proti tvaru skla. Nakoniec sme sa rozhodli pre kombináciu transparentnej etikety na skle a papierovej na uzáver.

Oceňovaný dizajn obalov pre jogurty Malý gazda.

Máte slušnú základňu zákazníkov v oblasti potravinárstva a vinárstva. Čím to je?

Zrejme je na Slovensku viac výrobcov potravín a nápojov, ktorí potrebujú svoj produkt pekne zabaliť, než výrobcov topánok alebo príborov.

Na svojom konte máte aj ocenenie „Najkrajšie knihy Slovenska“. V minulosti ste veľa knižného dizajnu navrhli pre Edition ryba, Vydavateľstvo Rak. Milovníci kníh boli očarení vaším prevedením Satinského knihy „Expedície“. Dnes vidieť váš rukopis na severských kriminálkach, vydaných v Česku. S ktorým vydavateľstvom by ste si priali dlhodobo spolupracovať (a prečo)?

Nemám vysnívaného konkrétneho vydavateľa kníh. Snom je skôr to, aby sme mohli robiť s vydavateľmi, ktorí sa nesnažia vydať knihu s čo najnižšími produkčnými nákladmi, ale venujú jej produkcii primeranú starostlivosť. A, samozrejme, vydavajú zaujímave tituly… Spomenul som si vlastne ešte na jedno drobné želanie: Potešilo by ma, keby tlačiari orezávali knihu podľa orezových značiek, nie od oka. Stalo sa nám už dvakrát, že práve knihy, ktorým sme venovali veľa času a energie, v podstate zničila obsluha rezačky…

Dizajn knihy Expedície od Jula Satinského.

Dizajn knihy Expedície od Jula Satinského.

Obaly pre vinárstva sú pre Pergamen asi zvláštnou kapitolou. Karpatská perla a Terra Parna boli pre mňa absolútni víťazi medzi etiketami vín na prvý pohľad. Mohol by si pripomenúť ich príbeh, resp. nápad, podľa ktorého vznikol obaly pre tieto vinárstva vznikli?

Dizajny etikiet pre obe vinárstva, Karpatská Perla aj Terra Parna, majú v sebe ten (na pohľad extrémne) jednoduchý nápad. V prípade Karpatskej perly išlo o to, že ak Perla, tak bodka. Z toho neskôr vyšla jednoduchá formulácia: „dobré víno a bodka“. V prípade Terra Parna to bol nápad – pozrieť sa na ich Vinohrady cez Google Maps. Na etikete vlastne rozpoznáte mapu tohto vinohradu. Dá sa povedať, že s touto etiketou nám pomáhali satelity, :).

Do vášho portfólia oceňovaných produktov pribudlo Chateau Rúbaň. Ako ste postupovali pri tvorbe tohto obalu?

Obec Rúbaň sa nachádza v jednom z najlepších vinohradníckych rajónov na Slovensku (Strekovský vinohradnícky rajón). Preto sme hľadali témy, ktoré nejakým spôsobom súvisia s regiónom, s krajinou okolo obce. Z viacerých verzií sme (spolu so zákazníkom) zvolili cestu ilustrácií s nízko položeným horizontom rovinatej krajiny. Každá odroda má svoju vlastnú ilustráciu, takže keď sa postavia všetky odrody vedľa seba, vznikne veľká panoráma južanskej rovinatej krajiny so zvieratami, ovocnými stromami, stavbami… Rozpovedaný príbeh.

Dizajn pre vinárstvo Rúbaň.

Oceňovaný dizajn pre Chateau Rúbaň.

Ty sám piješ víno, alebo čosi tvrdšie (napríklad tatranské čaje so „space“ lookom – takisto z vašej dizajnérskej produkcie)?

Keďže sme zatiaľ robili iba pre samých dobrých vinárov, tak si rád dám víno od našich zákazníkov – s našimi etiketami.

Koľko ľudí momentálne pracuje v Pergamene a aké pozície by ste ešte chceli obsadiť?

V súčasnosti nás je deväť. Premýšľame nad tým, že by sme v budúcnosti vytvorili jedno, možno dve stále stážistické miesta. V rámci nich by sa v trojmesačných intervaloch mohli striedať talentovaní a šikovní študenti, ktorí by mohli pracovať na zaujímavých projektoch a nie iba variť kávu, prípadne obsluhovať skener. Veď aj na oceňovaných džúsoch Jupík s nami pracovala Rio Ruskin, stážistka z Anglicka, ktorá bola u nás v Pergamene dvakrát po tri mesiace.

Rad fliaš Tatratea / Tatranský čaj – dizajn opäť z dielne Pergamenu.

Ako je to u vás s nechcenými zákazkami (napríklad taká politická kampaň, bilbordy pre finančných žralokov)? Kedy si v tíme poviete – že „do tohto nejdeme“?

Politickí a finanční žraloci sa nám vcelku vyhýbajú, takže takéto dilemy neriešime. Je dosť možné, že žijeme v inom akváriu (bez zlatých rybičiek).

Text: Boba Baluchová, Foto: http://www.pergamen.sk, Jakub Dvořák, Palo Markovič (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 74/2014)