Smer Terst – nie za trest

Poznáte to: Koniec horúcich dní, málo voľna v práci, no chcete niekam za dobrodružstvom vyraziť. Teda skôr za morom. Ak nemáte veľa času, auto a tisíce eúr na rozhadzovanie – dá sa ísť na road-trip po slovinskom a talianskom pobreží. Z Viedne smer Terst, ale vôbec nie za trest.

terst-krasna-opicina-elektricka

Fotogenická električka v centre Terstu

V rámci prípravy žiadne očakávania

Príprava na celý trip trvala len pár hodín, čiže som si ani nestihla pozrieť mapu a odporúčania TripAdvisoru na miestne zaujímavosti. O to viac som sa tešila a bola zvedavá na celú cestu a všetky tie jednodňové zastávky v mestečkách aspoň s malým kúskom mora.

Nikdy som nič o Terste nečítala, hoci kamarátka Mirela odtiaľ pochádzala. Podvedome som tušila, že obyvatelia tohto mesta na severovýchode Talianska budú minimálne svojskí kavičkári a gurmáni. A tak aj bolo. Terst však nie je také klasické talianske mesto, má skôr rakúsko-uhorský, stredoeurópsky ráz. No vybrať sa sem na výlet určite oplatí. Architektúra (slávna katedrála, početné kostoly, skrytý amfiteáter, hrad nad mestom) si o to koleduje. Ceny nie sú vysoké, univerzitným študentom sa tu musí naozaj páčiť.

Keď vstupujete dopravným prostriedkom do mesta, z kopca vidíte celé mesto ako na dlani, okrem prístavu so stovkami plachetníc upúta pohľad turistu fotogenická, starobylá električka Opicina, ktorá vás za cenu klasického lístka na MHD vyvezie na vyhliadku nad mesto. Cesta trvá do 30 minút a chodia ňou aj obyvatelia mesta, ktorí kdesi hore bývajú a v záhrade svojho domčeka pestujú viniče, vychutnávajú si vínko a domáce pečivo.

obrovska-vzletna-lod-v-pristave-terstu

Terstu dominujú lode

Do hodiny sto fotiek v mobile

Človek by mal hneď v prvý deň prechádzky po meste Terst zamieriť do prístavu s rybárskymi loďkami, plachetnicami boháčov, ale aj s veľkou výletnou loďou, ktorá putuje po mori so svojimi cestujúcimi niekoľko týždňov. Pozorovala som nalodenie na Costa Mediterranea, prvé obsadzovanie tisícky kajút, kontrola záchranných člnov –čosi podobne fascinujúce, no v menšom som pred rokmi videla v Dubrovníku. Ak mi niekto potvrdí, že prejavy morskej nemoci na takýchto veľkých lodiach nie sú tak výrazné, vydám sa na takúto plavbu i ja. O niekoľko mesiacov má Costa Mediterranea napríklad v pláne vyplávať z terstského prístavu cez Maroko a Uruguay až do Argentíny (či sa za 24 dní oplatí dať 1 349 eúr – posúďte sami).

Rozkopané centrum môže spôsobiť niekomu komplikácie pri presune, no človek si na časté opravy a úpravy historických miest musí zvyknúť. Obdivuhodná architektúra žiada svoju daň a potrebnú renováciu. Majitelia miestnych barov a kaviarní si s tým vedia poradiť. Aby nalákali zákazníkov do svojich priestorov, ponúkajú živú hudbu – skvelých interprétov, spievajúcich pomalé songy v angličtine i taliančine. Na lokálnu Amy Winehouse sme takto natrafili a zotrvali s úžasom pred jej mikrofónom asi polhodinu.

Na malých mostoch, vedúcich cez kanále s farebnými loďkami, obrastenými riasami, človek dokáže vyfotiť desiatky fotiek – na mobil či polaroid – všetko je také fotogenické. Lokálni obyvatelia, turisti, aj neživé historické postavy. Kto by nechcel selfie s bronzovou sochou slávneho spisovateľa Jamesa Joycea, ktorý v Terste nejakú dobu prebýval?

pmmxv_0731_dsf5491

Lokálna Amy Winehouse na terase talianskej reštaurácie

Skvelá talianska kuchyňa

Po pravej sieste treba zájsť na večeru do hocakej rodinnej pizzérie s výhľadom na mesto a západ slnka. My sme hneď po pripojení na hotelovú wi-fi prezreli recenzie na miestne reštaurácie na TripAdvisore a zamierili sme do Pizzerie Vesuvio. Vo vnútri to vyzeralo ako v školskej jedálni, no vôňa a úsmevy personálu nás okamžite presvedčili. Pravé talianske jedlo (tagliatelle aj najklasickejšia pizza) stáli za to, no nechali sme sa presvedčiť aj na dezert: citrónový sorbet a tiramisu. Au.

Na druhý deň na obed, krátko pred začiatkom siesty sa zopakovalo čosi podobné. Podľa internetových odporúčaní sme zašli do rodinnej reštaurácie La Cucina di Bea e Benny. Stoly boli veľmi nahusto vedľa seba, na nich len papierové obrusy – interiérový dizajn nič moc. Zákazníci však spokojne vykecávali, vyzerali na častých zákazníkov. Žial, obzerať po stoloch hostí sme sa začali, až keď sme si objednali samotné jedlo (pizzu s baklažánom a hríbové gnocchi so syrom) – inak by sme si objednali určite len jednu porciu. I tá by stačila pre nás oboch. Tak veliké boli taniere s domácimi cestovinami či chrumkavou pizzou. Keď sme zostali ako posledná dvojica v podniku i 20 minút po oficiálnom zatvorení reštaurácie (pred siestou), nik nás odtiaľ nevyháňal. Boli sme spokojní a najedení i na deň dopredu.

pozorovanie-morskeho-zivota-v-meste-piran

Pozorovanie morského života v meste Piran

Z Talianska presun do Slovinska

Jeden môj známy krátko opísal slovinské mestá Koper a Izola ako „feťácke mekky s drahým pivom (večný boj medzi dvoma národnými značkami) a malými plážami, kde po večeroch DJi drtia svoje nevkusné sety ako na populárnej Ibize“. Nepotvrdzujem, ani nevyvraciam. V každom prípade sme sa v týchto miestach nezdržali dlho. Namierené sme mali cez Portorož smer: Piran – vraj najkrajšie slovinské mesto.

Presne uprostred cesty medzi mestami Piran a Portorož sme mali zarezervovaný hostel v kopcoch. Vhodný pre nomádske páry, dlhodobých cestovateľov na bajku i väčšie rodiny – založený na zdieľaní a dôvere (bez človeka na recepcii počas noci).

More bolo na dosah – asi desať minút cesty dolu kopcom od hostela. Prenajali sme si vodný bycikel (hoci si zaň lokálni chalani najprv vypýtali 13 namiesto v letáku uvádzaných 10 eúr za hodinu – veď prečo neskúsiť oblbnúť zahraničných turistov?). Človek, ktorý nezvládne celé hodiny sedieť na pláži na slovinskej riviére a chytať bronz meter od krásne čistého a teplého mora, má na výber aj iné atrakcie mesta.

jeden-z-majakov-v-meste-piran

Fotogenické majáky a rybárske loďky

Dva majáky, tri vdovy

Každý večer bolo možné na kruhovom námestí uprostred Piranu v rámci kultúrneho leta počúvať prezentáciu rôznych hudobných žánrov (občas za upozornenia moderátorky, aby rodičia nenechávajú deti osamotené tancovať pod pódiom). Našla som si záľubu vo fotografovaní úzkych uličiek, dvojjazyčných slovinsko-talianskych nápisov na budovách, a celkovo architektúry (citlivé miešanie tej starobylej s modernou).

Na vyvýšenine nad Piranom je katedrála Sv. Juraja, do ktorej sa môžete ísť pomodliť, pozrieť inštaláciu s umeleckou čipkou v tvare pavúčej siete, alebo vyliezť na vežu a pozorovať pulz mestečka. Treba si však rozmyslieť čas, v ktorom sa po drevených schodoch vyštveráte nahor – každých pätnásť minút tam totiž hlasito odbíja čas obrovský kostolný zvon. Nečudo, že pozorovatelia delfínov majú nonstop na ušiach slúchadlá, aby počas svojho výskumu neohluchli.

Keď sa prejdete po prístavnej promenáde v Pirane, vymedzenej červeným a zeleným majákom, okrem luxusných jácht narazíte aj na pravé rybárske loďky, plné vedier s návnadami aj úlovkami a metrami dotrhaných sietí. Aspoň si môžete byť istí, že tie morské plody, ktoré vám donesú k obedu či k večeri, sú naozaj čerstvé.

V Pirane odporúčam navštíviť reštauráciu Tri vdovy a opýtať sa čašníka na slovinsko-slovensko-anglické objasnenie pôvodu názvu. Stojí za to (pointu neprezradím)!

vyhlad-na-slovinske-mesto-piran

Celý road trip: Terst-Piran je plný takýchto výhľadov

Cez Terst opäť domov

Keď sa o 6ej ráno vyberiete regionálnymi autobusmi z Pirana naspäť do Terstu, dozviete sa najviac o zamestnanosti a náladách na slovinsko-talianskom pohraničí. Aj o hudobnom vkuse obyvateľstva – variácie našej Jadranky sa tu stále tešia obľube.

Je fajn, že máte slobodu vo výbere dopravných prostriedkov, bicykle a mopedy sú nielen módou, ale niekedy i nevyhnutnosťou v prístavných či hornatých terénoch. Do centra Piranu sa nedá dostať autom, všetko je jedna veľká pešia zóna. To však neplatí u ďalších miest, ktorými sme počas roadtripu predchádzali. V Terste síce vodiči boli ohľaduplní, no svojimi fiatkami (mini) sa dostali kdekoľvek. Museli sme byť teda počas prechádzok ostražití.

Opäť sme v Terste vyrazili na pobrežie a okrem pár bežcov s ipodmi v ušiach sme tam boli takmer sami. Stačí vôňa morského vzduchu a malého espresa – nič viac vám k dovolenkovej pohode netreba. Cesta rakúskym busom z Terstu do Viedne ubehla rýchlo, len spolucestujúci boli najprv trochu zmätení, lebo šofér s nimi hovoril zásadne po slovensky. Jeho slovník bol ostrejší, ako bolo vhodné. Vo Viedni sme prestúpili na ďalšiu pravidelnú linku do Bratislavy. Keď sme začuli rozhovor dvoch českých vodičov autobusov (pracujúcich pre rakúsku spoločnosť) v areále nehostinnej viedenskej autobusovej stanice, vedeli sme, že sme doma a dovolenka naozaj končí. „Kdyby těmi autobusy alespoň jezdili Češi, ale jsou to samí cizinci”…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, leto 2015)

Advertisements