Ivana Vereski: dieťa jari, autorka kreslených príbehov o kvetoch

Pochádza zo Srbska, filozofiu vyštudovala na Slovensku, žije v Luxembursku. Prekladá literárne texty z angličtiny do srbčiny a slovenčiny. Píše málo, domovskú webstránku so svojimi ilustráciami nestíha obnovovať, no kresliť neprestala. Ivana Vereski a jej kvetované príbehy – špeciálne pre Inspire.

Ako do tvojich ilustrovaných nápadov zapadlo nové prostredie, nový začiatok v Luxemburgu?

Dúfam, že nie nejak konkrétne! Snažím sa nemať nohy na zemi, pokiaľ ide o kresbu. Chcem zostať uletená, bez ohľadu na bydlisko. Pokiaľ ide o nejakú inšpiráciu, touto krajinou, trochu mi možno chýba stredoeurópska patina, Inak je to tu príjemné, plné kontrastov (v prírode i medzi ľuďmi) a – voňavé.

ivana-vereski-photo

Ivana Vereski – autoportrét.

Ako si vyberáš témy pre svoje kreslené príbehy, stripy, komiksy?

Chcem si myslieť, že príbehy si nájdu autora. Nemám zatiaľ objasnenie, ako sa to deje… Ilustrovala som rôzne témy, od rôznych autorov a nerada by som to pripísala náhode. Alebo predsa áno?

Ktoré témy sa najčastejšie objavujú v tvojej tvorbe (okrem kvetovaného zadania odo mňa)?

Hm, sama neviem presne, je to všehochuť. Ženskosť, láska k nedokonalosti, malé boje s každodennosťou (prehry a víťazstvá), sny, sex, strach, chaos verzus poriadok, medziľudské vzťahy, rôzne literárne motívy, náhle vzniknuté asociácie.

ivana-vereski-flame

Ivana Vereski: “Flame” (ilustrácia, 2016)

Koľko komiksov nakreslíš do mesiaca či do roka?

Komiks hrá druhé husle akosi, teraz skôr kreslím veci s krátkym príbehom v jednom „zábere“. Neviem to dať do čísel, ale stále mám výčitky, že by som mala kresliť viac, J.

Na akom projekte teraz pracuješ, resp. rada by si pracovala?

Experimentujem trochu s minimalizmom a geometrickými prvkami, to iba tak pre seba v skicári zatiaľ. Exercices de style. Chystám komiks do jedného slovinského konkurzu a tiež robím ilustráciu piesne svojho kamaráta zo Srbska, ktorý chystá nový album (projekt „Nastrom“).

Ktorý kvet či bylinka ti je najmilší?

Frézia. Vonia dekadentne, sladko, štipľavo a alkoholicky.

Čo pre teba znamená jar ako ročné obdobie?

Prvá asociácia je – život, jednoznačne. Som dieťa jari, predsa, :).

ivana-vereski-soulfood

Ivana Vereski: “Soulfood” (ilustrácia, 2016)

Text: Boba M. Baluchová, Ivana Vereski, Ilustrácie: Ivana Vereski (Minirozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jar/leto 2016).

Advertisements

India: za šesť týždňov poskladať kúsok mozaiky

Moja indická odysea začala v novembri, presne v týždni, keď v krajine vrcholili prípravy na Festival svetiel. Ale aj keby som prišla v inom mesiaci, nejaký sviatok (zasvätený konkrétnemu bohu či bohyni) by sa určite oslavoval –vždy je teda dôvod na kreslenie ornamentov pred prahom domov, vešanie chryzantém a banánových listov na okná i dvere, pálenie sviečok, hodinové meditovanie v chrámoch a oslavné ceremónie v uliciach – nielen na vidieku, ale i vo veľkých mestách. Pre turistov a turistky ide o príležitosť zažiť čosi iné, fotogenické.

Popravde, cestovateľskú prednášku by som zo svojho pobytu v Indii nechcela zostavovať. Nie je možné v tak krátkom čase obsiahnuť a pochopiť celú zem na juhu Ázie s hromadou tradícií, naviazaných na národnostné menšiny, náboženstvá a kasty. Nech sa snažíte akokoľvek, za šesť týždňov v krajine, ktorá sa skladá z 29 štátov a počet obyvateľov sa odhaduje už na 1,3 miliardy, toho veľa nestihnete. Ja sama som stihla navštíviť len tri štáty, mozaika teda nemusí byť úplná, no niečo predsa len do seba zapadlo.

bezef-kazdy-piatok-upratany-a-vyzdobeny-pribytok

Život na indickom vidieku

Prvé týždne v kozmopolitnom Hajderabáde

Do piateho najväčšieho a naozaj kozmopolitného mesta Hajderabád (po anglicky Hyderabad) v štáte Telangana som pricestovala v týždni príprav na sviatok Diwali (festival svetiel), ktorý v duchovnej podstate znamená víťazstvo svetla nad tmou, poznania nad nevedomosťou, dobra nad zlom, a nádeje nad zúfalstvom. Päť dní počas novembrových osláv je spojených s piatimi hinduistickými filozofiami a legendami –každý deň je venovaný konkrétnemu Bohu.

Mňa najviac zaujala bohyňa bohatstva a hojnosti – Lakšmi, lebo obchodníci v predvečer sviatku dávajú zákazníkom výrazné zľavy, uzatvárajú účtovný rok a modlia sa za dobrý biznis v budúcnosti. Ak ale pricestujete do Indie inokedy, o nič neprídete – stále je čo pozorovať, fotografovať, pýtať sa. Ľudia čistia svoje príbytky, zdobia okná kvetmi a zelenými listami vlastne každý piatok. Ak sa rozhodnete do Indie vycestovať na jar – načasujte si to na festival farieb (Holi), to budete mať o farebné zážitky naozaj postarané.

oslava-sviatku-diwali

Príprava na festival svetla Diwali v Hajderabáde

Ochutnať lokálnu ryžu, nezabudnúť kúpiť sárí

Okrem toho, že je Hajderabád mnohonáboženské a kozmopolitné mesto, býva často označované aj za tréningové mesto Indie, keďže tu sídli najviac technických inštitútov a pobočiek univerzít. Toto historické mesto (momentálne hlavné mesto dvoch štátov: Telangana aj Andhra Pradesh) má niekoľko ďalších prívlastkov, ako Mesto perál, Mesto historických bazárov či mesto, kde vám pripravia v štyroch stovkách vývarovní najlepšie „chicken biryani“ na svete. Ako vegetariánka som však tento pokrm, pozostávajúci z mixu korenenej ryže a kúskov kuraťa, neochutnala.

Na indickú kuchyňu sa však sťažovať nemôžem. To, čo som si testovala v indickej reštaurácii Ganesh alebo Thali v Bratislave, som naplno testovala trikrát denne počas svojho pobytu – a čím sa šlo viac k Indickému oceánu na juh, tým bolo jedlo pálivejšie. Niektoré zákonitosti, ako jesť dané pokrmy, aby som nerozdráždila žalúdok, som sa naučila až tam. Donedávna som nerozumela, prečo zakončujú obed nápojom lassi či bielym jogurtom. Ako jedna z mála z našej medzinárodnej výpravy som nemala žiadne zažívacie problémy (klop-klop na drevo). Možno preto, že som si každé ráno dala pohárik bošáckej slivovice, alebo preto, že zuby som si umývala preventívne v stolovej vode, a dávala pozor, z akej vody mi počas našich terénnych návštev varia čaj.

Ak si chcete domov odniesť z Hajderabádu viac, ako len magnetku či ukážku pekných indických rupií s podobizňou Otca národa – Mahatma Gandhího, nič nepokazíte kúpou perlového náhrdelníka, alebo tradičného odevu sárí. Ide vlastne len o niekoľko metrov dlhý kus látky, ktorý za pomoci asi desiatich zicheriek musíte vedieť umne obtočiť okolo tela, aby ste v tom vydržali celý deň pracovať na poli, sedieť na motorke, vykonať toaletu atď.. Ak sa vám to nepodarí, alebo vám tento štýl lesklých hodvábnych zábalov nevyhovuje, môžete krásnu pestrofarebnú látku použiť doma ako záves alebo z nej ušiť zo-päť nekonečných šálov pre blízke osoby. Moja mamonárska povaha sa našťastie zastavila na počte zadovážených sárí: 5; perlové náhrdelníky putovali domov našťastie len tri; zato sklenených a drevených náramkov som počas Vianoc rozdistribuovala desiatky.

Ani znalosť jazyka hindu občas nepomôže

Celkovo je v Indii vyznávačov a vyznávačiek hinduistického náboženstva takmer 80 %, potom nasleduje moslimské a kresťanské zastúpenie. V Hajderabáde je hinduistov okolo 50 %, moslimov až 40 %, čo sa prejavuje aj na kultúre odievania, resp. zahaľovania sa, stravovacích návykov, obchodovania či prítomnosti mešít – najznámejšia mešita Charminar a prostredie rozsiahlych trhovísk okolo nej je toho dôkazom.

Anglicky hovorí v mestách takmer každý, na vidieku je to už horšie. No keďže vekový priemer populácie je asi 29 rokov a miera gramotnosti i ukončenia školskej dochádzky sa zvyšuje, bude to s komunikáciou v angličtine čoraz lepšie. Vždy máte výhodu, ak hovoríte oficiálnym jazykom hindu, ale asi len vo veľkomestách. Na vidieku v štáte Odisha nám to nebolo naozaj nič platné. Aj noviny mali totálne inú abecedu, jazyk a štýl („kaligrafické kudrlinky jedným ťahom“ by som to asi nazvala). Len podľa fotografií premiéra Modiho či niekoľkých bollywoodskych hviezd som vytušila, aká téma je v texte spracovaná.

Čo majú ale asi všetky štáty Indie spoločné, je (a začnem negatívnym výčtom) neopísateľné znečistenie ovzdušia aj vody. Automobily a motorky sú tam vcelku lacné, no bez airbagov, bezpečnostných pásov (u miestnych autobusov často aj bez stieračov, okien a dverí), o nejakých emisných kontrolách a limitoch by sme hovorili ťažko. Keď trčíte denne hodinu v zápche, nos a ústa si treba bezpodmienečne prekryť šálom alebo rovno rúškou. Zaprášení a spotení budete ale tak či tak, s klímou a smogom veľa nenarobíte. To isté platí pre vodu – v riekach sa perie bielizeň, no vedú tam aj tony odpadu a výkaly ľudí i zvierat. Keď cestujete autobusom po krajine, hocikde pri ceste vidíte holý zadok (nie dieťaťa, ale dospelého), ako si bez hanby vykonáva svoju malú či veľkú potrebu. Toto sa snaží vláda i mimovládky zmeniť. Problematika bezpečnej vody a zabezpečenie splachovacích toaliet (priamo prepojená na detskú úmrtnosť a vodou-prenosné ochorenia) je v Indii stále problém číslo jeden. Tejto témy sa vlastne týkal aj môj výskum v rámci komunitného rozvoja a rozvoja vidieka v konkrétnych častiach Indie, ale tým vás zaťažovať nebudem.

Zvláštnosti, ktoré pretrv(áv)ajú

Čo ma všade najviac trápilo, bol kastovný systém, ktorý sa márne pokúšal odstrániť už spomínaný Otec národa – Mahatma Gandhí. V rámci rodinných priateľstiev či sobášov sa ľudia medzi sebou nemiešajú, ale prísne sa držia svojho zaradenia do kást. Počas našich výjazdov do vidieckych oblastí sme sa často stretávali s tou najnižšou, najviac chudobnou a diskriminovanou kastou Nedotknuteľných. Bolo to ťažké čo i len pochopiť v tomto civilizovanom svete, ale keďže som bola len hostkou v danej druhej najľudnatelšej krajine sveta, nemohla som miestnym ľuďom prikazovať, ako sa majú správať k svojim blížnym. Na vidieku prevládala zväčša homogénna jednoduchosť, skôr chudoba ako prebytok, ale aj pohostinnosť (podeliť sa s návštevou i o to málo, čo majú). Vo väčších mestách boli rozdiely: bieda verzus extrémne bohatstvo viac viditeľné.

Azda každý, koho som tam stretla, bol svojím spôsobom joga majster, pričom som si ho v jeho veku a s prebytočnými kilami naozaj nevedela predstaviť, ako robí desaťkrát za sebou hoci len pozdrav slnka. Ale joga je skôr o duchovnom stave, životnom štýle, meditácii – to len v Európe teraz holdujeme nejakým športovým (power, hot, neviem-čo) odnožiam.

Ku koncu môjho pobytu som sa už vôbec nepozastavovala nad tým, prečo: miestni pred vstupom do obchodov nechávajú za sebou šlapky; jedia len jednou rukou; svoje dopravné prostriedky ovešajú stovkami ozdôb a kvetov; prečo šialene holdujú filmom o nadprirodzenej sile; ale hlavné postavy sa nemožu v bollywoodskom filme bozkávať; do verejných autobusov sa nastupuje podľa rodov (ženy vpredu a muži vzadu); no najmä prečo bez obáv prebiehajú štvorprúdové diaľnice s dieťaťom za sebou. Pre nich život a smrť znamená čosi iné, ako pre nás – ak zomrú, vedia, že sa na zemi okamžite prevtelia do kohosi iného.

Interakcia mimovládok a lokálnych vlád

V okrese Warangal v štáte Telangana som mala možnosť sledovať aktivity organizácie Bala vikasa, ktorá okrem iného prišla s nápadom automatu na kartu, kde si možno načerpať pitnú vodu – fungujúcom na princípe bankomatov. Z modelových dedín sa tento fenomén dostáva do ďalších regiónov a lokálna vláda sa snaží za rozšírenie a financovanie prevziať zodpovednosť. Metódu sociálneho mapovania (zakreslenia príbytkov a ich obyvateľov do mapy obce samotnými dedinčanmi), ktorá sa roky používa v komunitnom rozvoji, som si osvojila až v obci Chilkoor.

Centrálna vláda takisto realizuje niekoľko programov, ktoré by nám mohli pripomenúť obdobie socializmu, ale pri takých miliónoch ľudí a chýbajúcich zručnostiach to asi chvíľu inak nepôjde. Ide teda napríklad o program zabezpečenia platenej práce minimálne na 100 dní v roku, aby aj nezamestnaný človek bez znalostí dostal šancu zarobiť si. Potom je tu program dodávania obedov do indických škôl, kde vláda financuje v strede dňa jedno jedlo každému dieťaťu. Len tak sa môže so zasýteným žalúdkom sústrediť na štúdium (a raz z neho určite vyrastie IT špecialista). Význam programu Čistá India (na počesť už spomínaného Mahatma Gandhího) asi ani netreba rozvádzať.

Indiu spoznať počas jednej cesty vlakom

V štáte Odisha, ktorý možno v mapách nájsť aj pod názvom Orissa, sme zasa navštívili mimovládku Gram vikas, ktorá zabezpečuje prístup obyvateľstva k pitnej vode a dôstojnej sanitácii. Našťastie nám okrem štúdia a výskumu ostal aj nejaký čas na výjazdy za turistickými atrakciami. V Bengálskom zálive to bola povinná jazda na pláže, plus trojhodinová plavba loďkou po jazere Chilka na ostrov, zasvätený bohyni Kálí, kam sa v čase cyklónov vlastne ani nedá dostať. Návšteva jaskýň Borra, no najmä bláznivá jazda autobusom k nim, by bola téma na samostatné rozprávanie. Od strachu som manželovi poslala rozlúčkovú esemesku a číslo autobusu, aby mohol po našej smrti zažalovať šoféra aj celú turistickú kanceláriu. Autobusári tu ale nebezpečnú rýchlosť majú v krvi – ničoho sa vraj netreba báť.

Ak ale chcete spoznať náturu lokálnych ľudí napríklad v Odishe, absolvujte cestu vlakom. Buď dlhú cestu v ležadlových vozňoch (napríklad z Hajderabádu do Brahmapuru), kde si ale veľmi nepospíte; alebo kratšiu cestu vláčikom cez 52 tunelov po údolí Araku. Pre mňa nezabudnuteľný zážitok – počas ktorého sa najete vegetariánskych samos, napijete iránskeho čaju, kúpite si nepotrebné kľúčenky, vypočujete si tradičnú muziku. Skrátka pouliční predajcovia a umelci okolo vás toľkokrát za hodinu prejdú s podmanivým pohľadom i hlasom, že im nakoniec prispejete. A možno ani nedostanete tak vysokú prirážku (trest za európske kolonialistické chúťky z minulosti), ako na trhu vo veľkých mestách.

bezef-jediny-sposob-dopravy-na-chilka-jazere

Spôsob dopravy a zabezpečenia obživy na Chilka lake.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Boba Markovič Baluchová (Reportáž bola pôvodne publikovaná v magazíne Inspire; jar-leto 2016)