Kiwi life: O Aucklande iba v dobrom

Šesť mesiacov života na novom mieste (na opačnom konci sveta, kde sa i voda točí opačne, ako v Európe) možno nestačí na obsiahlu objektívnu reportáž. Ale niekedy človeku stačí týždeň, aby vycítil – či v danom meste ostať chce, alebo zvolí rýchly presun inam. Do Aucklandu som sa zamilovala po prvom víkende, takže odchod na Nový Zéland (kiwiland) zatiaľ neľutujem.

pmmxvi_0204_dsf7986
Naša nepísaná emigračná dohoda s manželom znela už niekoľko rokov rovnako: keď sa Európa totálne zblázni, odídeme žiť na jeden z dvoch bezproblémových a zatiaľ stále bezpečných ostrovov – na Island alebo Nový Zéland. Pred trištvrte rokom zaujímavá pracovná pozícia pre môjho muža rozhodla za nás. Nový Zéland (domovinu vzácneho vtáčika, zvaného kiwi, ktorý nevie lietať, no zato rýchlo uteká) a predovšetkým Auckland teda predstavujem známym už hodnú chvíľu na sociálnych sieťach ako môj nový domov.

Všetkým by som rada dopriala ten pocit bezpečia a spokojnosti, keď môžete denne pozorovať slobodu, toleranciu a koexistujúci mix náboženstiev, etník, národností, komunít a kultúr. Svoj odchod zatiaľ neľutujem, „home-sick“ riešim online vykecávkami s blízkymi a chcem sa aspoň raz do roka kvôli škole, práci, rodine a Pohode vracať na Slovensko. Dva dlhé lety (z Aucklandu do Viedne cez Dubaj) sa dajú vcelku zvládnuť.

pmmxvi_0214_dsf8047Kríza bývania jediným problémom

V Aucklande žije skoro jeden a pol milióna obyvateľov z celkovej novozélandskej populácie (4,5 milióna). Desať percent rezidentov v tomto rýchlo sa rozvíjajúcom meste predstavujú pôvodní maorskí obyvatelia. Čo je zaujímavé (nie však prekvapujúce), sčítanie ľudu z roku 2013 naznačilo, že štvrtina Aucklanďanov je ázijského pôvodu (hlavne z Číny). Trúfam si povedať, že dnes to môže byť pokojne aj polovica.

Čínski investori sa snažia skupovať nehnuteľnosti v meste, čo sa nepáči domácim, ale nič sa nedá robiť. „Housing crisis“ bola pálčivým (hoci jediným vypuklým) problémom tohto rýchlo rastúceho mesta už dávno – nemožno z vysokých cien nájmov a nedostatku bytov viniť čínske rodiny, či výmenných študentov alebo cudzincov, čo sem zavítajú v rámci programu „Work & Travel“ len na rok. Treba sa pozrieť do vlastných radov – prečo napríklad miestni majitelia stavebných firiem, vlastniaci celé obytné bloky a rezidencie, patria medzi najbohatších ľudí.

bazar-s-hudobninami-pred-zatvorenim-foto-palo-markovicMesto, zaberajúce takmer celý severný ostrov

Hlavné mesto kiwilandu je síce Wellington, no všetko dôležité sa momentálne deje v Aucklande. Práve tu sa snažím hľadať paralely aj odlišnosti s mojím rodiskom. Je to 2-krát ľudnatejšie mesto ako Bratislava, kedysi označované za Sydney pre začiatočníkov. Už teraz zaberá značnú časť severného ostrova. Žiaľ, nemáme tu metro a kopcovitý terén, ako aj časté dažde neprajú rozmachu transportu bicyklami. Každý sa tu preto presúva pohodlne svojím vlastným autom, testujúc pevné nervy v pravidelných zápchach každé ráno a každý večer, o piatku a nedeli nehovoriac.

Užívam si vždy presuny kompami (motorovými loďkami), ktoré nevnímam ako mestskú dopravu, ale vždy ako poldňový výlet za krásnym výhľadom na celé mesto (z Devonportu) alebo za filmovým zážitkom do art-kina (v Northcote). Ešte stále sa zo situácií a výjavov teším ako turistka, nie ako rezidentka – domáci sa na mne vcelku bavia; im sa zdá všetko už trochu všedné, samozrejmé. Nech!

otvorena-ulica-k-road-a-jej-navstevnici-foto-palo-markovic
Čo vám z kiwi vecí ako prvé cinkne do nosa

Hneď po prvej prechádzke mestom ma udivilo pár vecí, ktoré som na Slovensku, resp. v rodnej Bratislave nikdy nepozorovala. Napríklad všadeprítomné oranžovo-biele cestné kužely, naznačujúce opravu cestnej komunikácie alebo novú stavbu v okolí. Alebo drevené domy, v ktorých nie sú radiátory a okná majú len jednu vrstvu skla. Akoby tu ľuďom nikdy nebola zima. Vraj im ani nie je, hoci ja by som mohla tvrdiť niečo iné.

Manželovi kolegovia nám často vravia, že ak tu prežijeme v zdraví prvú zimu, bude už len dobre. Tak prežívam a čakám – vlhká, veterná a podnechtová zima je tu totiž počas horúceho slovenského leta. Má to jednu výhodu, počas Vianoc tu budem dni tráviť na rozhorúčenej piesočnej pláži, natretá opaľovacím krémom s ochranným faktorom 50 a pozorujúca na doskách po stojačky pádlujúcu maorskú mládež. Toľko k počasiu a zámene ročných období.

V letnom období mi z času na čas na pleci pristane neobyčajne veľký motýľ, alebo farebný hmyz, na ktorého meno neviem prísť. Šum mora sa tu mieša so spevom cikád, štebotom vtáčkov a občasným zatrúbením zaoceánskeho parníka z prístavu. Zhlboka dýcham, oči a uši mám v pozore – aby mi nič neuniklo. Žiadne chytanie Pokémonov či čumenie do mobilu sa nekoná – aj tak je tu o pol dňa viac, ako na Slovensku (nikto z blízkych nie je online)!

nedelny-trh-v-takapune-foto-palo-markovic
Vaše kroky vás vždy dovedú na pláž

Nech sa rozbehnete ktorýmkoľvek smerom, vždy sa dostanete k moru, na pláž – čo viac si možno želať? Niektoré štvrte mi tu neobyčajne voňajú čistotou a zeleňou, lebo aj uprostred mesta nájdete dostatok parkov so storočnými košatými stromami, kam sa dá zájsť na piknik či spraviť pár zdravotných cvikov taj-či alebo jogy cez obedovú pauzu. Najradšej mám cestu do Meyers parku, lebo prv musím prejsť retro-pasážou St. Kevins arcade, kde sa chtiac-nechtiac vždy zastavím v niektorom z vintage obchodov alebo antikvariátov a vždy odtiaľ odídem minimálne s pár pohľadnicami.

Všetky malé deti tu robia mlynské kolesá – v supermarketoch, na pláži či na prechode pre chodcov. Je to akoby nejaký insajderský rituál na vyjadrenie toho, že im je dobre. Nielen v lete majú tieto decká, ale aj dospeláci bosé nohy a naboso si lobzujú po centre. Už som to aj ja raz vyskúšala, ale to preto, že sa mi zlomil na topánke podpätok… Je tu kopec náboženských obcí a cirkví, pričom všade sú vítaní ľudia z LGBTQI+ komunity (čo by sa u nás na Slovensku nestalo, a ešte dlho nestane, žiaľ).

aucklandsky-duhovy-pochod-foto-palo-markovic
Pochody a masové stretnutia v uliciach

Vo februári som v Aucklande zažila niekoľko podujatí, venovaných LGBTQI+ komunite – vyjadrujúc tak plnú podporu a solidaritu s týmito ľuďmi. Dúhový pochod sa odohrával niekoľko metrov od nášho domu, na Ponsonby road, a zúčastnili sa ho stovky ľudí. Čo je dôležité, boli zastúpené všetky firmy, založené a fungujúce na Novom Zélande (vrátane zamestnancov národných aerolíniek, hasišov, policajtov, zdravotníkov či lokálnych politikov). Mladé páry s deťmi to brali ako rodinný event, kde sa nik necítil ohrozene či nepohodlne. A tak to má byť.

O tri mesiace neskôr sa v centre odohralo iné podujatie, podobné Dobrému trhu. Išlo o iniciatívu, posúvajúcu cyklo-dopravu do popredia vďaka spolupráci mimovládneho sektora s tým vládnym. S aktívnou účasťou dopravného podniku AT a mestského zastupiteľstva AC bola 1. mája na celý deň uzavretá jedna z najväčších ulíc Aucklandu – Karangahape (skrátene K road). Tento event pešo či na bicykli, s deťmi aj so zvieratkami navštívilo 30 tisíc obyvateľov, čo je obrovský úspech. Nechýbali improvizované ihriská, koncertné pódiá a stánky s kávou a vegánskym jedlom pred obchodmi.

miestny-cistic-topanok-ako-celebrita-aj-atrakcia-foto-palo-markovic
V každom susedstve farmársky trh

Nie je tajomstvom, že domáci ľudia v minulosti trpeli závislosťou od alkoholu. V tomto období sa to pre rôzne prevenčné programy o trochu zlepšuje, ale stále môžete vidieť cez víkendy (počnúc stredou) na chodníkoch a lavičkách prevažne v letnom období kopec ľudí, zmaľovaných pod obraz Boží. S drogami je to ešte o čosi komplikovanejšie – keďže je sem ťažké prepašovať prirodzene dopestované látky, sú domáci odkázaní na syntetiku – metamfetamín, zvaný „P“. Toto svinstvo poznačilo stovky domov v Aucklande, čo sa prejavuje aj na príkladoch (i tak ojedinelej) kriminality v meste a vykrádania benzínok či obchodov s alkoholom. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy…

Aby som ale lokálnych ľudí nevykreslila v zlom (lebo o Aucklande skutočne len v dobrom!), robia s podporou mestského zastupiteľstva kopec koncertov či premietaní v parkoch zadarmo, veľa komunitných programov pre rôzne cieľové skupiny a každé susedstvo má svoj farmársky trh. V našej štvrti máme populárny Grey Lynn market, ale my ostávame verní nedeľňajšiemu trhu na pláži v Takapune, kde vždy pookrejeme a odsledujeme nejaký zaujímavý výjav (o ktorý sa zväčša postarajú vystupujúci hudobníci). Ak máte prebytok energie, je ho naozaj kde zužitkovať.

12792134_1062328883824794_6993924642846902164_o
Profitovať z popularity Stredozeme

Nie je tajomstvom, že celý kiwiland, zvaný právom aj Stredozem, momentálne žije z turizmu a filmového priemyslu. Keď som sa snažila previazať môj európsky výskum s tým novo-zélandským, padala mi sánka – na nejednej z katedier mediálnych štúdií sa stále zaoberajú vplyvom nakrúcania trilógie Pána prsteňov na miestny život (či už v oblasti turizmu alebo filmárskeho povolania). Už sa teším, čo to s domácimi spraví, keď sa sem presunie celá produkcia so zámerom nakrútiť hneď dve pokračovania Avatara.

Ak nájdem dosť odvahy, obehnem pár castingových spoločností a oprášim svoje herecké umenie z čias základnej školy. Ryšavé dlhovlásky so šikmými očami a špicatými ušami sa môžu vždy hodiť… Len sa musím začať lepšie stravovať a odhodlať sa plávať na otvorenom mori. Inak dopadnem ako miestne baby, ktoré pre obľubu fritovaných jedál dosahujú už v tínejdžerskom veku úctyhodných konfekčných veľkostí.

sloboda-vyjadrovania-aj-orientacie-foto-palo-markovic
Toast s avokádom ku každej káve

Na genetiku sa (ani u maorských báb) nemožno vyhovárať – lokálna produkcia jabĺk, kiwi či avokád predsa priamo navádza na zdravú výživu. Zdravá nátierka z avokáda sprevádza nielen u hipsterov pravidelný rituál pri pití kávy – nie len tak obyčajného latté, ale typickej novozélandskej „flat white“ (na rozdiel sa ma ale nepýtajte!).

Čerstvé ryby a morské plody sú súčasťou denného menu nielen v ázijských reštauráciách. Veľmi populárne sú tu ústrice. Každodennému grilovaniu na balkónoch či v neďalekých parkoch tiež ešte celkom nerozumiem, ale možno to doslova považovať za národný šport (skoro ako loptovú hru rugby, plavbu na waka kanojkách a sprievodný rituálny tanec Haka).

Keďže poľnohospodárstvo (výroba mlieka a chov oviec) na celom Novom Zélande, nielen v okolí Aucklandu upadá, z farmárov sa stávajú prenajímatelia filmových lokácií alebo turistickí sprievodcovia Hobitím mestečkom.

Našťastie sa tu konečne začína venovať väčšia pozornosť IT technológiám. Často sa nám stáva, že lokálni ľudia nemajú šajn o firme Serato (ktorá prispela k nášmu odchodu zo Slovenska). Pritom je čisto novozélandská, venuje sa vývojárstvu audio softvéru pre profesionálnych DJ-ov a hudobníkov a zamestnáva skoro dvesto ľudí v centre Aucklandu. Na Slovensku ju väčšina DJ-ov a hudobných producentov dôverne pozná. Čo sa vám prvé v mysli vybaví, keď sa spomenie kiwiland? Mám pár svojských vecí na zozname, ale o tom až v ďalšom čísle Inspire.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, jeseň 2016)

Advertisements

Dick-tátori Aleša Vojtáška apelujú na správnu voľbu

Výtvarníka Aleša Vojtáška netreba v Inspire magazine predstavovať. Jeho intermediálne diela sa pomerne často objavujú na našich stránkach a zasahujú trefne našu cieľovú čitateľskú skupinu – či už otvorí výstavu v zatopenom bratislavskom bunkri alebo na piešťanskom letisku. Prečo nám tentoraz ako memento podsúva známe ženy ako zamaskovaných diktátorov a normalizátorov z časov nie tak dávnych?

ales-vojtasek-portret-fotil-lousy-auber

Portrét Aleša Vojtáška na festivale Grape. Foto: Lousy Auber

Prečo si si vybral pre svoju vernisáž skupinu Spots (– unique places to celebrate art) a vystavoval svoje nové kúsky v opustenom bunkri?

Chlapci zo Spots ma hneď na začiatku svojho projektu oslovili s tým, že by moju tvorbu v rámci svojej platformy radi niekde odprezentovali. V minulosti sme už spolu pracovali, čiže vyústenie do prepojenia Dick-tators a Spots bolo prirodzené. Vojenský bunker BS-1 mi priestorovo najviac zapadol do konceptu. Je to stavba z druhej svetovej vojny, ktorú rozpútala práve zvrátená ideológia. Historické pozadie, temnosť, členistosť a atmosféra bunkra ideálne podtrhli posolstvo inštalácie Dick-tators.

Prečo práve téma žien v podobe diktátorov a názov DICK-TATORS?

Ženy v mojej tvorbe hrajú prím. Fascinujú ma, inšpirujú, obohacujú, sú mojou múzou. Povestnú drsnosť a krutosť uzurpátorov z minulých režimov som sa rozhodol zľahčiť práve pomocou opačného pohlavia. Vojna, diktatúra a teror sú témy, ktoré sú vo všeobecnosti spájané predovšetkým s mužmi. Ja som mal ambíciu osloviť oba póly, oba rody – zobraziť na jednej ploche: ženskosť darkýň života vs chladnú surovosť.

Podľa čoho si si vyberal ženy, ktoré si premenil na známych tyranov?

Projekt Dick-tators vznikol v roku 2012 práve na stránkach Vášho magazínu. V začiatkoch bol koncept ľahší a išiel skôr po povrchu – bol viac zameraný na istý fashion look. Napríklad modelku Barboru Šindléryovú, ktorá stvárnila Hitlera, som vybral na základe istého kontrastu. Vysoká modrooká blondína ako stelesnenie nordicko-árijského ideálu by bola istotne vytúženým naplnením Adolfovho ego-sna. Politický vývoj vo svete a istá spoločenská objednávka vyposúvali projekt k hlbšiemu a širšiemu vyzneniu. Od modeliek k známym herečkám, ktoré majú potenciál zaujať väčšie spektrum ľudí – svoju rolu vedia zahrať presvedčivo…

Nešlo tentoraz len o fotografie a koláže. Prečo?

V sexuálnom živote by tiež málokoho bavila tá istá poloha dookola. Jeden štýl mi príde fádny a neuspokojivý. Projekt Dick-tators okrem čisto vizuálneho vnemu pracuje aj s historickými súvislosťami. Musíte vidieť, počuť, cítiť v kostiach útržky prejavov, budovateľské piesne, autorskú hudbu, autentické výpovede, relevantný text, podčiarknuté svetelnými efektami a inštaláciou v priestore. To všetko dodáva dielam vážnosť a hĺbku. Ambíciou je zaujať všetky zmysly a priniesť tak komplexný, hoci mrazivý zážitok.

Koho si prizval k dotvoreniu atmosféry výstavy (po hudobnej či vizuálnej stránke)?

Téma slobody je v slovenskej výtvarnej obci pomerne široko zastúpená. Na základe toho som oslovil kamarátky-výtvarníčky, ako Ivana Šáteková či baby z Kundy Crew, ktoré sa venujú téme Antifa dlhodobo. Ďalej to bol Branislav Laho v rámci spolupráce na konkrétnych kolážach. Vznikla tak kooperácia mojej myšlienky a ich osobitého rukopisu. Poetka Miroslava Ábelová zložila báseň, venovanú cenzúre, producent Beyuz zastrešil projekt po hudobnej stránke a šikovní mladí performeri z konzervatória vniesli do projektu živý emotívny prvok.

Tvoji rovesníci a súčasná mládež pravdepodobne žiadneho zo zobrazovaných diktátorov osobne nezažili. Koho a ako by mala výstava zasiahnuť?

História sa, žiaľ, opakuje – vlna xenofóbie je na vzostupe, radikálne myslenie bujnie. Tieto fakty nahrávajú nejednému lapajovi a neštandardným praktikám. Projekt Dick-tators je zacielený hlavne na mladú generáciu, ktorá prežíva a užíva si iba slobodu. Nemá tak s tyraniou a neprávosťami minulých režimov vlastné skúsenosti. Ambíciou je pripomenúť, dovysvetľovať a pútavou formou poukázať na to, kam až môže mamon a túžba po moci nasmerovať spoločnosť. Inštalácia má informatívny charakter, nikomu však nič nevnucuje, iba pripomína fakty. Apeluje na správnu voľbu a tou je sloboda.

Prečo stále v obchodoch so suvenírmi vidíme tričká, šálky či matriošky so Stalinom, Leninom, či dokonca s Husákom? Nikomu nedochádza, čo títo ľudia v minulosti spôsobili?

Všetky spomínané produkty možno chápať rôzne – ako recesiu, otvorený nacionalizmus, propagandu, ale aj neznalosť reálií a v neposlednej rade biznis. Ľudia sú rôzni. Majú svoje chute, pohnútky, nesplnené sny a vyprojektované ideály. Totalitné režimy nepáchali len zlo. Priniesli občas aj čosi dobrého, aj keď často iba úzkej skupine ľudí. Hitler vytrhol Nemecko z hospodárskej krízy, Stalin zachrárnil krajinu, definitívne potlačil pach nevoľníctva a umožnil vzdelanie masám. Ale za akú cenu? Gulagy, koncentračné tábory, rasová diverzifikácia, strach a elitárstvo… Reformy a evolúcia spoločnosti je síce nevyhnutná, nie však za každú cenu.

Prečo sa podľa teba mladí orientujú do minulosti, mávajú akési retro-nálady – hľadajú nesprávne mužské vzory, čítajú propagandistickú literatúru a orientujú sa v myslení čoraz viac do-ľava?

Topiaci sa aj slamky chytá. Kapitalizmus a demokracia s nádychom oligarchie mladých vyčerpáva. Neustále kauzy, absencia reflexie moci a chýbajúca vízia nápravy zapríčiňujú apatiu a túžbu po zmene. Elity vystriedali celebrity a spoločnosť túži po niečom novom. Mladí idú po povrchu, chcú niečo zmeniť, odovzdať protestný hlas. Podľa mňa chyba nie je len v nich, ale aj v ponuke a v absencii prirodzeného demokratického lídra.

instalacia-na-grape

Počas festivalu Grape návštevníci zjavne neutiahli odkaz tvojich diel a niektoré podgurážení pretvorili. Ako si sa s tým popasoval?

Grape bol pre inštaláciu Dick-tators veľkou výzvou. Z komorných priestorov bratislavského bunkra sa projekt presunul do stavby zo senných valov, postavenej podľa návrhu Ing. arch. Martina Skočeka priamo pred hlavné pódium. Verím, že preniesol myšlienku slobody do Piešťan ďalším tisícom ľudí. Hudba, slnko, alkohol a neviazaná zábava patrí ku každému festivalu, preto sa nedá čudovať drobným výtržnostiam – je to ľudské. Ideologický podtón v spojení s nevybúreným libidom, neustrážiteľnou chuťou ničiť môže vyústiť do všeličoho… Faktom ostáva, že výstavná kolekcia má na svojom konte prvé obete. Po prvom dni z vystavenej busty ostala hromada črepín. Na negatívne emócie však nebol priestor, išlo sa ďalej. Tento akt ma paradoxne obohatil a vdýchol nápad na posun. Uvedomil som si, že každá ideológia má svoj vývin – svoj začiatok, rozmach, aj pád a takto predsa dopadol nejeden symbol diktatúry. V duchu tejto myšlienky preto črepy dostali miesto na výslní, doplnené o veľké montážne kladivo. Samotné dielo prešlo počas festivalu transformáciou aj interakciou.

Kam ďalej bude výstava putovať? Čo nové od teba môžeme do konca roka čakať?

Projektu sa podarilo zaujať a ponúk je dosť. Výstava je však produkčne a technicky náročná, preto si vyžaduje nadštandardný prístup. V hre je napríklad Praha a túto svoju výzvu k slobode by som rád prezentoval aj inde v Európe. Chystám napríklad aj komornejší, galérijný projekt: Fact or Fiction, ktorý sa zameriava na konšpiračné teórie „urban legend“ a rôzne polopravdy.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Aleš Vojtášek, Lousy Auber, Michal Babinčák (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jeseň 2016).