Ján Hrčka: Veľa čiernej mojim plátnam svedčí

Nemá ešte ani tridsať rokov a už patrí medzi najviac vystavovaných a predávaných slovenských maliarov súčasnosti. Upúta rovnako zjavom, ako i svojou tvorbou – predovšetkým výtvarnou, ale aj tou hudobnou. V noci hráva s bratom a kamošmi po kluboch v zoskupení Kaktus a Ramones Bratislava, cez deň prenáša svoje rock’n’rollové nálady a vízie na plátna. Vždy odetý v čiernom – Ján Hrčka.

nedobra velkost portretu-Jan Hrcka v Ramones Bratislava-foto Evicka Korbel

V akom veku si vedel, že budeš študovať maľbu?

Koncom ŠUP-ky (Strednej školy umeleckého priemyslu, dnes výtvarníctva). Vtedy som prestal brať školu ako otravu, povinnosť a začal som pozorovať okrem muziky okolo aj výtvarné umenie.

Ktorý autor či smer najviac ovplyvňoval tvoj štýl?

Pamätám si, ako nám raz pedagóg Milan Bočkay (predstaviteľ tzv. analytických tendencií v slovenskej maľbe) rozdával knižky. A hoci netuším, pri akej príležitosti to bolo, viem, že som si hneď vybral nemecký expresionizmus. Veľký vplyv na mňa vtedy mali výstavy Sigmara Polkeho, Gerharda Richtera, Georga Baselitza, či diela Anselma Kiefera. Všetko to bolo veľmi blízko, vo Viedni – často sme tam chodili.

Kedy si sa ustálil v technike, ktorá ti vyhovuje dodnes?

Doma vo svojej tvorbe som sa cítil byť v treťom ročníku na VŠVU. Keď nastúpili na moje plátna ruiny, to som mal sladkých dvadsaťjeden, :).

Pohľad z Propeléru, 150 x 240 cm, akryl na jutovine, 2013

Ako na teba pôsobili pedagógovia na VŠVU? Koľko voľnosti a podpory si mal?

Voľnosti aj podpory som mal dosť, program si každý študent zostavoval sám. Vnímal som to ako taký plynulý prechod do praxe, etablovanie sa do života profesionála, ktorý sa bude živiť umením.

Kto z rovesníkov ťa inšpiruje a v čom?

Chodievam na výstavy spolužiakov, popozerám ich profily na instagrame, ale konkrétne meno teraz neviem povedať. Moja tvorba je postavená výlučne na tom, ako a čím práve žijem – čo ma očarí, nakopne… Je to taká forma denníku. Na rovesníkoch ma zaujíma to, v čom sme odlišní, resp. sledujem témy, do ktorých by som ja napríklad nepustil.

Kedy a prečo vzniklo zoskupenie piatich mladých maliarov: projekt BAnda? Aké má tvorivá skupina výhody (okrem ponuky diel na kolektívne výstavy)?

Vzniklo v roku 2014 ako najmladšia generácia IV. Atélieru. Chceli sme sa odlíšit od klasického vnímania “Csudaiovského ateliéru” (ročníka, vedeného prof. Ivanom Csudaiom). Boli sme presvedčení, že ako skupina máme väčšiu šancu dať o sebe vedieť. To sa aj podarilo. Behom roka 2015 sme vystavovali skoro každý mesiac po celom Slovensku a Česku.

Z výstavy BAnda 2014 v SPP Gallery

Nie každý rozumie pojmu jutovina. Aký typ podkladu, plátna to je?

Je to hrubá tkanina hnedožltej až zelenkastej farby a používa sa skôr na výrobu vriec na obilniny, kávu, koreniny atď.. Mne práve tou farbou učarovala. A drsnosťou. Pripomínala mi z detstva skok vo vreci, J. Všimol som si ju na obrazoch v Provensálsku a šiel som do toho.

Bol si nominovvý na ocenenie Maľba roka? Aké výhody môže tebe osobne priniesť tento typ súťaží?

Ak sa umiestniš na prvých troch miestach, tak ide, samozrejme, o finančnú odmenu, J. Keďže u nás veľa takýchto súťaží nie je, dostávajú sa všetci finalisti automaticky do pozornosti verejnosti ako výber toho najlepšieho zo súčasnej mladej slovenskej maľby. To je fajn. Zároveň si ľuďia môžu pozrieť top dvadsať malieb v galérii Nedbalka zadarmo a odniesť si katalóg s našou tvorbou.

Motívy v tvojej tvorbe sa rôznia. Od veľkých celkov a pohľadov na známe bratislavské miesta až po kartové hry či minimalistické výjavy na podpivníkoch. Prečo tieto súbory tém?

Už som to spomenul: maľujem to, čím práve žijem. Či už sú to krčmy, debaty pri pive, potulky za architektúrou, alebo portréty muzikantov, ktorých počúvam a mám v zbierke ich platne. Snažím sa vždy aj o štipku nadsádzky a zbytočne dlho nad tým nepremýšlať. Čím viac sa obrazom zaoberám, tým viac stráca na autenticite.

Praca v atelieri na obraze Just M

Menej je vždy viac. Tvojim dielam dominuje čierna, sivá, trošku biela či červená, no najmä tá čierna. Cítim v tvojej tvorbe temné p)ohľady za minulosťou, ale zároveň istý dô)vtip. Ako to teda je?

Prvotne šlo určite o akési odlíšenie sa od vrstovníkov v našom IV. ateliéri v rámci maľby na VŠVU. O protest. Ale ani v detstve som veľmi farebné ceruzy nepoužíval. Takže tých pár tónov stačí. Má to silu a jednoduchosť. Čiernobiele horory, grafika či prefocovanie obalov z CD nosičov z minulosti v tom maju tiež prsty.

Už ako malý chalan si s bratom hrával v kapele Kaktus. Teraz seriózne hrávate aj v tribute kapele známych Ramones. Čo vlastná tvorba a zmena štýlu – nehrozí?

S Kaktusom hrávame naďalej, s bratom fungujeme ako sólo akustický projekt – Bratia Hrčkovci. Tam píšeme aj autorské veci. Aby toho nebolo málo, hrám na bicie v kapele kamaráta Sveťa Korbela: Sveťo Korbel a personál. Skladby od kapely Ramones sme vždy bežne zaraďovali do setlistu ešte pred založením samotnej revival skupiny Ramones Bratislava. Pôvodne sme nemali ani ambíciu s týmto bandom hrávať častejšie, ale ľudia to chcú. Hrali sme v Londýne, hrnú sa nám ponuky na hrania aj inam za hranice. Pravidelne nám píše Vera Ramone (žena zosnulého basgitaristu pôvodných Ramones: Dee Dee Ramoneho).

Bratia Hrčkovci - foto Martina Ivičič

Pestuješ si imidž temného pankáča, pripomínajúceho večerného vymetača pivární, kde musí hrať tvrdý rock‘n’roll. Ako potom vyzerajú tvoje bežné dni (a hlavne rána)? Kedy a ako tvoríš?

Práveže tvorím úplne obyčajne. Mám výhodu, že vlastný ateliér mám priamo doma. Nemusím teda nikam cestovať – som v ateliéri stále a tvorím teda každý deň. Čo sa týka toho vymetačstva podnikov, tam už nie som toľko aktívny. Ale rock’n’roll, ten musí hrať vždy. A na plné gule! :).

V poslednom období nás opustilo kopec hudobníkov. S kým by si si chcel ešte zahrať alebo aspoň stihnúť koncert?

Chcel som zažiť Lemmyho (zakladajúceho člena Motörhead). Mal som aj kúpený lístok na jeho koncert, no nepodarilo sa, žiaľ. R.I.P.! Čo sa týka hudobných spoluprác: ja hrám len s mojím bratom. Lepšieho gitaristu nepoznám!

Tvoje posledné diela sa nie náhodou venujú rocku a rock’n’rollu. Na ktorý portrét si obzvlášť hrdý?

Bíleho Idola mám celkom rád, :).

Bíly Idol, 29,7 x 21 cm, akryl na kartóne, 2016

Koľko do roka namaľuješ obrazov a kde to doma uskladňuješ?

Nerátam ich. Môže to niekto skúsiť spraviť na mojej tumblr stránke (janhrcka.tumblr.com), ale ani tam vlastne nie je všetko. Sám na sebe badám, že minulý rok som viac ako inokedy maľoval menšie formáty. Asi je to aj tým, že teraz mám doma komornejší ateliér.

Aký je záujem o tvoje obrazy v SR / ČR? Kto ich má vo svojej zbierke najviac?

Snažím sa žiť iba z toho. Dá sa to. Záujem je väčší u nás, v SR. Najviac mojich obrazov majú doma (neprekvapivo) punkrockeri. A moja mama, :).

Koho máš na stene doma ty?

Doma mám Ruda Filu. Potom celú BAndu. Aj Paťu Koyšovú a kopec ďalších súputníkov z VŠVU.

Láska je v tvojom živote dôležitá. Tvoja partnerka je tvoja veľká opora, múza i fanúšička. Môžeme u teba časom čakať na plátnach aj dáke rozcitlivené partnerské či rodičovské motívy?

Romanku mám v repertoári tiež. Keď sa zadarí a nevyzerá ako zombie, môže sa to chápať aj ako rozcitlivené, :).

V krcme - Srdcové eso, 80 x 50 cm, akryl na jutovine, 2014

Aké plány máš ako autor, slobodný umelec na rok 2017?

Počas zimy (január-marec) prebiehala sólo prezentacia s názvom „Just 13“ v Ateliéri XIII na Panskej v Bratislave. V apríli boli v galérii Sumec vystavené moje obrazy ešte zo školských čias. Aj niektoré doposiaľ nevystavené! A na leto chystám jedno prekvapenie. To ale ešte nechcem prezradiť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Ján Hrčka, Evička Korbeľ, Martina Ivičič, archív Jána Hrčku (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, jar-leto 2017)

Advertisements

Výber rečníkov TEDxBratislava začína už výberom členov tímu konferencie

Zaujímalo vás niekedy, ako prebieha výber, ako aj príprava rečníkov a rečníčok na konferenciu TEDxBratislava? Prinášame pár detailov zo zákulisia konferencie priamo od držiteľa licencie TEDxBratislava, tlmočníka a kouča – Rastislava Geschwandtnera.

rasto

 

Ako prebieha výber rečníkov a rečníčok na TEDxBratislava?

Už do samotného tímu TEDxBratislava sa snažíme vyberať ľudí, ktorí majú rôznorodé záujmy. Nejde teda primárne o ich zručnosti, ale oblasti záujmu, čo je zárukou toho, že nominujú na rečníkov a rečníčky zaujímavých ľudí. Ja sa zaujímam napríklad o vzdelávanie, no za pár rokov by som nomináciami dozaista vyčerpal svoje tipy z daného okruhu. Zároveň sledujeme médiá; všetko, čo sa deje okolo nás a aj ľudia zvonku nám môžu posielať svoje návrhy na osobnosti, ktoré by chceli v Bratislave vidieť a počuť.

Čo hľadáte ako prvé: zaujímavé témy alebo konkrétnych rečníkov a rečníčky?

Robíme aj jedno, aj druhé. Buď si najprv povieme, že nás zaujíma nejaká konkrétna téma a potom doma alebo vo svete hľadáme vhodného človeka; alebo natrafíme na niekoho konkrétneho, kto robí niečo veľmi špecifické a pokúsime sa ho osloviť s ponukou vystúpenia na našom evente. Takto sme napríklad vďaka Denníku N objavili antropologičku Veroniku Rybanskú, ktorá skúmala, ako deti v SR a na Vanuatu odolávajú pokušeniu. Už o pár dní vystúpi u nás na konferencii v SND.

Vyberáte si aj takých ľudí, čo už vystúpili na TEDx v okolí?

Snažíme sa hľadať a ponúkať čosi nové, jedinečné. Teda zvyčajne neoslovujeme tých, ktorí v minulosti na podobnom type konferencie, či už TED alebo TEDx doma alebo v zahraničí, vystúpili. V porovnaní s Viedňou či Budapešťou, ktoré uprednostňujú „talky“ v angličtine (viac svetové), my sa snažíme prinášať viac témy pre naše lokálne publikum.

Koľko tipov ste zvažovali tento rok?

Z vyše sto návrhov sme tento rok vybrali štrnásť rečníkov a rečníčok (plus dve umelecké vystúpenia), rozdelených do štyroch tematických sekcií, ktoré si budete môcť pozrieť a vypočuť v SND už 2. júla– súhrnne pod názvom Straty a nálezy.

Ako prebieha konkrétna príprava vybraných rečníkov a rečníčok?

Príprave vystupujúcich ľudí venujeme veľa času a energie, to nemožno podceniť. Lebo niekedy môžete mať aj sľubného rečníka s kvalitným backgroundom, no nemusí byť z toho zákonite aj dobré TEDx vystúpenie. Mnohí pedagógovia, či vedci sú síce zvyknutí rečniť na verejnosti, no v inom časovom limite a pred iným typom publika. Preto sa ich snažíme naviesť správnym smerom, lebo náš TEDx formát už poznáme a vieme, čo funguje na prítomných (vrátane osobného príbehu, ktorý vedeckú komunitu zväčša nemusí zaujímať). Po prvotnom ozrejmení si koncepcie TEDx konferencie príde rečník so svojím prvým konceptom, na ktorý my dávame spätnú väzbu a postupne to spoločne cizelujeme do finálnej fázy.

Koľko ľudí z bratislavského tímu vedie rečníkov a rečníčky k finálnej prezentácii a akým spôsobom?

Na koučovaní sa podieľa väčšina tímu. Fyzicky by jeden človek nezvládol všetkých rečníkov. Zväčša dvaja členovia tímu pracujú s konkrétnym vystupujúcim človekom, pričom ten, kto rečníka oslovil, s ním pracuje najužšie.

Koľko stretnutí a revízií TEDx talku pripadá na jedného rečníka či rečníčku?

Je to veľmi individuálne, pričom záleží aj od dostupnosti – či sa stretávame osobne v SR, alebo na diaľku cez Skype. Niekedy sa to podarí už po dvoh koučovacích stretnutiach a potom si už len vymieňame cez email slajdy prezentácie. Minulý rok sa nám ale stalo, že na jedného rečníka pripadlo aj jedenásť stretnutí s revíziami prezentácie. Vždy sa však snažíme o to, aby si rečník za prezentáciou stál, bol s ňou stotožnený a šlo v prvom rade o výsledok jeho práce. Ak vystupujúci veria obsahu prezentácie, sú na pódiu (na pôde SND) viac sebavedomí a cítiť to z ich prejavu.

Ako sa pracovalo s vlastnou rodinou (s dcérou ako rečníčkou v rámci TEDxBratislava 2015)?

Ja som, popravde, nebol pri nominácii a výbere týchto dvoch tínejdžeriek. Bola to trochu náhoda, že do konceptu daného ročníka bol začlenený návrh zaradiť prezentáciu Montessori vzdelávania v SR. Keďže moja dcéra (Pavla Geschwandtnerová) a jej spolužiačka (Tereza Rebeka Koreňová) sú prvými absolventkami Montessori vzdelávania v SR, boli oslovené a výzvu prijali. A pripravili si to viacmenej samé, nenechali sa veľmi koučovať (najmä nie mnou).

Ktoré z vašich TEDxBratislava talkov a videí patria za tú sedemročnú existenciu konferencie v SR k tým najúspešnejším (najviac sledovaným)?

Dve videá od nás prebral i samotný TED a zverejnil ich na svojich stránkach. Prvé bolo video britského filozofa Stephena Cavea z roku 2013 o mechanizmoch popasovania sa ľudstva so smrteľnosťou a smrťou má cez dva milióny pozretí. Ďalšie úspešné video je spred roka v podaní Moshe Syzfa o epigenetike – spôsobe, akým naše telo mení osud, zapísaný v našej DNA.

Máš aj ty za sebou nejaký typ koučingového tréningu – ako pripravovať vystupovanie ľudí na verejnosti, ako pracovať s vystupujúcimi osobnosťami?

Bol som na veľkom TEDe a počúval som skúsenosti organizátorov iných TEDx eventov. Tam som si uvedomil, ako je dôležitá príprava rečníkov. Keďže už dvadsať rokov pracujem ako tlmočník (vo firme entia.sk), na dennej báze mám možnosť sledovať prejavy ľudí, s ktorými počas práce prídem do styku. Veľkou školou je aj sledovanie TEDx talkov zo zahraničia a analyzovanie daných vystúpení. Dôkazom toho, že to robíme asi dobre, sú ponuky od našich komerčných partnerov a sponzorov, ktorí nás ako koučov prizývajú na ich interné eventy (napríklad nedávna O2 konferencia atď.).

Koľko rečníkov a rečníčok tento rok koučuješ ty sám?

Napriek tomu, že som držiteľom licencie TEDxBratislava, pred pár rokmi som sa stiahol do pozície pozorovateľa a veľa aktivít prenechávam na kolegov z tímu. Časovo príprava jedného ročníka zaberá viac ako polroka intenzívnej práce. Keďže všetci sme dobrovoľníci a celé podujatie organizujeme vo svojom voľnom čase, bez nároku na odmenu, robiť to dlhodobo je veľmi náročné. Tento rok teda koučujem len dve rečníčky: jazykovedkyňu Luciu Molnár Satinskú a permakultúrnu dizajnérku Patríciu Černákovú. Pozoroval som a pripomienkoval aj prípravu terénnej sociálnej pracovníčky Ivety Chovancovej z OZ Odyseus a mikrobiológa Slava Epsteina. Ich vystúpenia vrele odporúčam. Viac tipov na tohtoročné vystúpenia a zdôvodnenia výberu rečníkov a rečníčok od kolegov z TEDxBA tímu nájdete na našej stránke TEDxBratislava.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: TEDxBratislava

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. II: Ane Brun

ane brun

Pri Ane Brun dostanete chuť na cukrovinky i na tanec

Ane Brun je nórska pesničkárka, žijúca v hlavnom meste Švédska. Na hudobnej scéne je presne tak dlho, ako Yasmine Hamdan, aj vekovo sú na tom rovnako. Obe sú moje obľúbené migrantky-pesničkárky. Len tých albumov má Ane na svojom konte omnoho viac. Okrem svojich sóloviek si vyslúžila pozornosť aj jej kolekcia duetov z roku 2005 s umelcami, ktorých má rada (Ron Sexsmith, Syd Matters, Teitur). Za spoluprácu s kapelou Madrugada na singli „Lift Me” dokonca získala nórsku obdobu Grammy.

Na Ane Brun obdivujem aj jej zapálenie pre správnu vec, aktivizmus. V roku 2009 zorganizovala koncert za účasti 24 známych švédskych hudobných mien, aby tak upozornila na problematiku globálneho otepľovania a negatívne dôsledky zmeny klímy. Aktivita si vyslúžila pozornosť až na konferencii COP15.

V adorovaní Ane Brun budem ešte chvíľu pokračovať. To, čo robí pre svojich fanúšikov a fanúšičky, tiež stojí za pozornosť. Pamätám si, ako som v roku 2013 počas svojho pobytu v Chicagu bežala do kiosku dobiť si svoj kredit v iTunes Store, aby som si mohla legálne zakúpiť digitálnu verziu jej 32-piesňového albumu „Songs – 2003 to 2013“. Kredit bol hneď fuč. Krátko na to totiž vydala bez upozornenia či propagácie 20-piesňovú kolekciu prerábok a bonusov „Rarities“ – len tak, ako prekvapenie pre svojich skalných.

Ak chcete spoznať jej piesne a zaradiť ich do svojho playlistu na ranný beh, večerné tanečky či len také víkendové polihovanie a vyjedačky sladkostí, ostatný album z roku 2015 „When I’m Free“ bude ten správny. Utancovaný videoklip „Directions“ a ďalšie minimálne tri dynamické hity z tejto platne vás nahovoria na hocičo.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. I: Yasmine Hamdan

 

Yasmine Hamdan

Yasmine Hamdan sprevádza vôňami Blízkeho Východu

Prvý raz som ju videla vo filme Jima Jarmuscha „Only Lovers Left Alive“ – v záverečnej scéne, kde sa upírska dvojica Tilda Swinton a Tom Hiddleston motá ulicami marockého Tandžíru a omamná hudba ich pritiahne do klubu. Práve tam krúti bokmi, cinká náramkami a po arabsky spieva Yasmine Hamdan – libanonská hudobníčka a herečka, ktorá sa snaží do západného sveta pretaviť to najzaujímavejšie z hudobného dedičstva Blízkeho Východu. Poznať ju môžete z hudobného dua Soapkills, ktoré založila so Zeidom Hamdanom (žiaden brat, len menovec) ešte v Bejrúte. Momentálne žije v Paríži so svojím manželom, palestínskym režisérom Elia Suleimanom.

Hudobne je aktívna dvadsať rokov, no debut „Ya Nass“ vyšiel pod producentskou taktovkou Marca Collina z Nouvelle Vague medzinárodne až v roku 2013 na značke Crammed Discs. Oplatilo sa čakať. Miešanie popu, folku, elektroniky s melódiami a textami, inšpirovanými práve tradíciami Blízkeho Východu, sa vám budú zdať tak známe a chytľavé. Okamžite vás to prenesie do Orientu – na trh s aromatickým korením, čerstvo uvareným kus kusom, sladeným mätovým čajom a vonnou fajkou.

V marci vyšiel Yasmine nový album „Al Jamilat” opäť na značke Crammed Discs a ohlasy naň sú výborné. Nemusíte textom rozumieť, napriek tomu cítite, že vám takáto popularizácia arabských tradícií lahodí. Aspoň na chvíľu si predstavíte čosi iné, ako všadeprítomné hejtovanie na Islam (často nesprávne zamieňaný s terorizmom a radikálnymi islamistami). Ak sa tím Michala Kaščáka posnaží, raz by sme ju mohli mať na Pohode.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).