Do Moldavska – overiť si čísla

Ročne vraj navštívi Moldavsko len jedenásť tisícok turizmu-chtivých ľudí. Možno polemizovať o tom, či je toto číslo vysoké alebo nízke – na krajinu s 3 a pol miliónovou populáciou, ležiacou za dverami Európskej únie. Alebo pred jej dverami – záleží od uhla pohľadu. Urobiť si vlastný názor môžete osobnou návštevou.

12045236_941582885880361_4967895200921359664_o

Protesty v Kišiňove zo septembra 2015

Keď sa opýtate človeka v ktoromkoľvek členskom štáte EÚ, akej téme je zasvätený Európsky rok 2015 – správnej odpovede sa pravdepodobne nedočkáte. Preto sa aktivity kampane tohtoročného Európskeho roku rozvoja zamerali na zvyšovanie povedomia o potrebe rozvojovej spolupráce v krajinách s nižšími príjmami – cez verejné diskusie, projekcie dokumentárnych filmov či novinárske prejavy.

Študenti a študentky Katedry rozvojových štúdií (KRŠ) z mojej domovskej Palackého univerzity v Olomouci o problematike medzinárodného rozvoja vedia dostatok, keďže tento odbor študujú. No takisto im občas chýbajú zručnosti a znalosti, ako danú tému prezentovať širšej verejnosti – bez toho, aby nevyzerali ako skupinka premotivovaných misionárov. Práve preto absolvovali prípravný tréning a desaťdňovú terénnu exkurziu do jednej z programových krajín oficiálnej rozvojovej pomoci SR aj ČR – do Moldavska. V tejto európskej krajine si pozreli na vlastné oči reálne rozvojové projekty v praxi. Teraz o nich budú vedieť hovoriť zrozumiteľným jazykom (bez stereotypov a citového vydierania). Cestu podporila Česká rozvojová agentúra práve v rámci aktivít Európskeho roku rozvoja, čiže mladí ľudia mohli vidieť „rozvojovú“ krajinu priamo v Európe a nenaštrbili tým rozpočet svojich rodičov.

moldavsko-plne-kontrastov-aj-v-doprave

Paradoxy v moldavských uliciach

Čísla, ktoré vyvolávajú otázky

Mladí ľudia z Palackého univerzity v rámci svojej exkurzie navštívili vládne, mimovládne i nadvládne inštitúcie v Moldavsku. Zaujímali sa o programy krátkodobej humanitárnej a dlhodobej rozvojovej pomoci, o odovzdávanie transformačných skúseností, ale aj o utečeneckú krízu, ktorá sa v krajine zatiaľ výrazne neprejavuje.

O minulosti aj budúcnosti tohto štátu, kedysi patriaceho do ZSSR, hovorili aj s veľvyslancami ČR aj SR v Kišiňove. Študenti a študentky na vlastnej koži zažili na námestí Štefana Veľkého veľké septembrové protesty. Chodili si po večeroch fotiť stanové mestečko protestujúcich pred moldavským parlamentom. Robili rozhovory s miestnymi aktivistami a aktivistkami.

Pochopiteľne chceli vedieť, ako mohla pred niekoľkými mesiacmi bez povšimnutia uniknúť miliarda dolárov z troch bánk. Možno niektorých prekvapí suma, ktorú EÚ vynaložila doteraz na odstránenie korupcie v tejto krajine – 60 miliónov eúr. Pokiaľ sa však vláda bude meniť niekoľkokrát do roka a nebudú zrealizované potrebné reformy, štát ostatne ešte minimálne desať rokov pred bránami EÚ.

tradicny-trh-uprostred-kisinova-tesne-pred-zaverecnou

Kišiňovská stará tržnica

Migrovať za prácou a nechať deti doma

Projekty rozvojovej spolupráce sa v Moldavsku realizujú v niekoľkých prioritných oblastiach – od ochrany životného prostredia až po sociálnu infraštruktúru. Nie je prekvapením, že v rámci zdravotníctva a sociálnej starostivosti je nielen v Kišiňove jednou z najúspešnejších mimovládnych organizácii česká Charita.

Charita sa venuje napríklad integrácii moldavských migrujúcich ľudí naspäť domov a tiež rozvoju pestúnskej starostlivosti (systém náhradných rodín). Ďalšie charitné projekty sú zamerané na ľudí v núdzi, ktorí si potrebnú starostlivosť nedokážu zabezpečiť. Ide o opustených starších ľudí, ľudí so špeciálnymi potrebami, ľudí bez zdravotného poistenia, no aj o voľne ponechaných maloletých klientov. Dospelí obyvatelia Moldavska totiž odchádzajú na celé mesiace za prácou do okolitých štátov. Pri platoch okolo 200 eúr na mesiac sa im asi nemožno čudovať. Problém je, že sa o potomstvo nemá kto starať. Vznikajú tak nepravé siroty v dôsledku migrácie.

To, že rodičia posielajú z Francúzska či Talianska domov tzv. remitencie, z ktorých potom žije celá zvyšná rodina, na výchovu detí nestačí. Smutné tiež je, že tento druh financií nesmeruje ako investícia do podnikania, ale na čistý konzum – stačí sa pozrieť, ako funguje mládež v hlavnom meste. Podľa oblečenia, osobného auta a najnovšieho mobilu spoznáte spôsob zárobku rodičov.

tradicne-kostymy-a-ludove-umenie-sucastou-muzea-v-telenesti

So študentmi a študentkami Palackého univerzity v historickom múzeu

Moldavskí tínejdžeri môžu veľa zmeniť

Študetnti a študentky KRŠ počas desaťdňovej terénnej exkurzie mali možnosť takisto navštíviť aj jednu z dvoch autonómnych oblastí Moldavska – Gagauzsko. Komunitná organizácia Ograda Noastra sa tam zameriava na inklúziu a podporu aktivít menšín, ktorých je v Moldavsku neúrekom. Aj jazykovo je na tom táto krajina (na pomedzí vplyvov Ruska a EÚ) veľmi dobre – obyvateľstvo hovorí moldavsky, teda rumunsky, potom rusky, nejakým lokálnym jazykom, prípadne ešte francúzsky alebo anglicky. Škoda, že televíziu sledujú rodiny najmä v ruštine. Ruská propaganda, a následné mýty aj nálady proti EÚ sa tak šíria ľahko a bez potrebného vzdelania, povedomia sa vyvracajú len ťažko.

Mladí gymnazisti a gymnazistky niekoľko stovák kilometrov od hlavného mesta – v gagauzskom meste Vulcanesti nám však dokázali, že vďaka včasnej podpore talentu a vzdelávaniu v globálnych súvislostiach môžu vyrásť z tínejdžerov uvedomelé, kriticky mysliace individuality. Len im treba ukázať, ako overovať zdroje informácií a čo znamená napríklad taká demokracia.

v-areale-klastora-v-saharne-aj-jazierko-s-ozdravnymi-ucinkami

Všade očividné symboly viery a svätená liečivá voda

Zatiaľ neznehodnotený turizmus

Okrem obiehania oficiálnych inštitúcií a mimovládok bol čas aj na svojskú dávku turizmu. Povinnou jazdou boli návštevy dvoch populárnych náboženských atrakcií – kláštora s múzeom vysoko nad riekou, Orhei Vecchi, a mužského kláštora s prírodným vodopádom aj ozdravným jazierkom Saharna. Pohľadnice a magnetky zatiaľ za veľa nestoja, ale o pár rokov sa to určite vylepší. Ľudové umenie a tradičné folklórne kostýmy (ktoré je dnes trendy kombinovať so súčasným moderným outfitom) si získali náš obdiv.

Nemožno opomenúť moldavské víno, ako dôležitý vývozný artikel. Skoro dvojhodinová exkurzia lokálnym minibusom (maršrutkou) v podzemnej vínnej pivnici Milesti Micii je dosť drahá na to, aby ju mohli absolvovať domáci obyvatelia. Chodia tam väčšinou len turisti a turistky. No aj tých by si toto miesto, zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO, zaslúžilo určite viac. Celková dĺžka chodieb činí 200 kilometrov, čím je bezkonkurenčne najdlhšia na svete. Niektoré archívne vína ešte zo sovietskych časov sa záujemcom predávajú po tisíckach eúr za kus.

Ak si budete plánovať cestu do Moldavska, vínnu zastávku nesmiete vynechať. Len sa treba na cestu vydať letecky, nie 24 hodín autobusom. A nechajte sa ubytovať v rodinách – keďže hostelov v krajine ešte vela nie je a hotely sú väčšinou drahé, ťažkopádne retro. Čo je dôležité, domáca pohostinnosť a najmä skvelá moldavská kuchyňa vás uspokoja.

fotky-a-videa-urobene-dronmi-popularne-aj-v-moldavsku

Fotogenické situácie na každom kroku

Foto: Boba Markovič Baluchová, Kateřina Procházková (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, zima 2015)

Advertisements

Smer Terst – nie za trest

Poznáte to: Koniec horúcich dní, málo voľna v práci, no chcete niekam za dobrodružstvom vyraziť. Teda skôr za morom. Ak nemáte veľa času, auto a tisíce eúr na rozhadzovanie – dá sa ísť na road-trip po slovinskom a talianskom pobreží. Z Viedne smer Terst, ale vôbec nie za trest.

terst-krasna-opicina-elektricka

Fotogenická električka v centre Terstu

V rámci prípravy žiadne očakávania

Príprava na celý trip trvala len pár hodín, čiže som si ani nestihla pozrieť mapu a odporúčania TripAdvisoru na miestne zaujímavosti. O to viac som sa tešila a bola zvedavá na celú cestu a všetky tie jednodňové zastávky v mestečkách aspoň s malým kúskom mora.

Nikdy som nič o Terste nečítala, hoci kamarátka Mirela odtiaľ pochádzala. Podvedome som tušila, že obyvatelia tohto mesta na severovýchode Talianska budú minimálne svojskí kavičkári a gurmáni. A tak aj bolo. Terst však nie je také klasické talianske mesto, má skôr rakúsko-uhorský, stredoeurópsky ráz. No vybrať sa sem na výlet určite oplatí. Architektúra (slávna katedrála, početné kostoly, skrytý amfiteáter, hrad nad mestom) si o to koleduje. Ceny nie sú vysoké, univerzitným študentom sa tu musí naozaj páčiť.

Keď vstupujete dopravným prostriedkom do mesta, z kopca vidíte celé mesto ako na dlani, okrem prístavu so stovkami plachetníc upúta pohľad turistu fotogenická, starobylá električka Opicina, ktorá vás za cenu klasického lístka na MHD vyvezie na vyhliadku nad mesto. Cesta trvá do 30 minút a chodia ňou aj obyvatelia mesta, ktorí kdesi hore bývajú a v záhrade svojho domčeka pestujú viniče, vychutnávajú si vínko a domáce pečivo.

obrovska-vzletna-lod-v-pristave-terstu

Terstu dominujú lode

Do hodiny sto fotiek v mobile

Človek by mal hneď v prvý deň prechádzky po meste Terst zamieriť do prístavu s rybárskymi loďkami, plachetnicami boháčov, ale aj s veľkou výletnou loďou, ktorá putuje po mori so svojimi cestujúcimi niekoľko týždňov. Pozorovala som nalodenie na Costa Mediterranea, prvé obsadzovanie tisícky kajút, kontrola záchranných člnov –čosi podobne fascinujúce, no v menšom som pred rokmi videla v Dubrovníku. Ak mi niekto potvrdí, že prejavy morskej nemoci na takýchto veľkých lodiach nie sú tak výrazné, vydám sa na takúto plavbu i ja. O niekoľko mesiacov má Costa Mediterranea napríklad v pláne vyplávať z terstského prístavu cez Maroko a Uruguay až do Argentíny (či sa za 24 dní oplatí dať 1 349 eúr – posúďte sami).

Rozkopané centrum môže spôsobiť niekomu komplikácie pri presune, no človek si na časté opravy a úpravy historických miest musí zvyknúť. Obdivuhodná architektúra žiada svoju daň a potrebnú renováciu. Majitelia miestnych barov a kaviarní si s tým vedia poradiť. Aby nalákali zákazníkov do svojich priestorov, ponúkajú živú hudbu – skvelých interprétov, spievajúcich pomalé songy v angličtine i taliančine. Na lokálnu Amy Winehouse sme takto natrafili a zotrvali s úžasom pred jej mikrofónom asi polhodinu.

Na malých mostoch, vedúcich cez kanále s farebnými loďkami, obrastenými riasami, človek dokáže vyfotiť desiatky fotiek – na mobil či polaroid – všetko je také fotogenické. Lokálni obyvatelia, turisti, aj neživé historické postavy. Kto by nechcel selfie s bronzovou sochou slávneho spisovateľa Jamesa Joycea, ktorý v Terste nejakú dobu prebýval?

pmmxv_0731_dsf5491

Lokálna Amy Winehouse na terase talianskej reštaurácie

Skvelá talianska kuchyňa

Po pravej sieste treba zájsť na večeru do hocakej rodinnej pizzérie s výhľadom na mesto a západ slnka. My sme hneď po pripojení na hotelovú wi-fi prezreli recenzie na miestne reštaurácie na TripAdvisore a zamierili sme do Pizzerie Vesuvio. Vo vnútri to vyzeralo ako v školskej jedálni, no vôňa a úsmevy personálu nás okamžite presvedčili. Pravé talianske jedlo (tagliatelle aj najklasickejšia pizza) stáli za to, no nechali sme sa presvedčiť aj na dezert: citrónový sorbet a tiramisu. Au.

Na druhý deň na obed, krátko pred začiatkom siesty sa zopakovalo čosi podobné. Podľa internetových odporúčaní sme zašli do rodinnej reštaurácie La Cucina di Bea e Benny. Stoly boli veľmi nahusto vedľa seba, na nich len papierové obrusy – interiérový dizajn nič moc. Zákazníci však spokojne vykecávali, vyzerali na častých zákazníkov. Žial, obzerať po stoloch hostí sme sa začali, až keď sme si objednali samotné jedlo (pizzu s baklažánom a hríbové gnocchi so syrom) – inak by sme si objednali určite len jednu porciu. I tá by stačila pre nás oboch. Tak veliké boli taniere s domácimi cestovinami či chrumkavou pizzou. Keď sme zostali ako posledná dvojica v podniku i 20 minút po oficiálnom zatvorení reštaurácie (pred siestou), nik nás odtiaľ nevyháňal. Boli sme spokojní a najedení i na deň dopredu.

pozorovanie-morskeho-zivota-v-meste-piran

Pozorovanie morského života v meste Piran

Z Talianska presun do Slovinska

Jeden môj známy krátko opísal slovinské mestá Koper a Izola ako „feťácke mekky s drahým pivom (večný boj medzi dvoma národnými značkami) a malými plážami, kde po večeroch DJi drtia svoje nevkusné sety ako na populárnej Ibize“. Nepotvrdzujem, ani nevyvraciam. V každom prípade sme sa v týchto miestach nezdržali dlho. Namierené sme mali cez Portorož smer: Piran – vraj najkrajšie slovinské mesto.

Presne uprostred cesty medzi mestami Piran a Portorož sme mali zarezervovaný hostel v kopcoch. Vhodný pre nomádske páry, dlhodobých cestovateľov na bajku i väčšie rodiny – založený na zdieľaní a dôvere (bez človeka na recepcii počas noci).

More bolo na dosah – asi desať minút cesty dolu kopcom od hostela. Prenajali sme si vodný bycikel (hoci si zaň lokálni chalani najprv vypýtali 13 namiesto v letáku uvádzaných 10 eúr za hodinu – veď prečo neskúsiť oblbnúť zahraničných turistov?). Človek, ktorý nezvládne celé hodiny sedieť na pláži na slovinskej riviére a chytať bronz meter od krásne čistého a teplého mora, má na výber aj iné atrakcie mesta.

jeden-z-majakov-v-meste-piran

Fotogenické majáky a rybárske loďky

Dva majáky, tri vdovy

Každý večer bolo možné na kruhovom námestí uprostred Piranu v rámci kultúrneho leta počúvať prezentáciu rôznych hudobných žánrov (občas za upozornenia moderátorky, aby rodičia nenechávajú deti osamotené tancovať pod pódiom). Našla som si záľubu vo fotografovaní úzkych uličiek, dvojjazyčných slovinsko-talianskych nápisov na budovách, a celkovo architektúry (citlivé miešanie tej starobylej s modernou).

Na vyvýšenine nad Piranom je katedrála Sv. Juraja, do ktorej sa môžete ísť pomodliť, pozrieť inštaláciu s umeleckou čipkou v tvare pavúčej siete, alebo vyliezť na vežu a pozorovať pulz mestečka. Treba si však rozmyslieť čas, v ktorom sa po drevených schodoch vyštveráte nahor – každých pätnásť minút tam totiž hlasito odbíja čas obrovský kostolný zvon. Nečudo, že pozorovatelia delfínov majú nonstop na ušiach slúchadlá, aby počas svojho výskumu neohluchli.

Keď sa prejdete po prístavnej promenáde v Pirane, vymedzenej červeným a zeleným majákom, okrem luxusných jácht narazíte aj na pravé rybárske loďky, plné vedier s návnadami aj úlovkami a metrami dotrhaných sietí. Aspoň si môžete byť istí, že tie morské plody, ktoré vám donesú k obedu či k večeri, sú naozaj čerstvé.

V Pirane odporúčam navštíviť reštauráciu Tri vdovy a opýtať sa čašníka na slovinsko-slovensko-anglické objasnenie pôvodu názvu. Stojí za to (pointu neprezradím)!

vyhlad-na-slovinske-mesto-piran

Celý road trip: Terst-Piran je plný takýchto výhľadov

Cez Terst opäť domov

Keď sa o 6ej ráno vyberiete regionálnymi autobusmi z Pirana naspäť do Terstu, dozviete sa najviac o zamestnanosti a náladách na slovinsko-talianskom pohraničí. Aj o hudobnom vkuse obyvateľstva – variácie našej Jadranky sa tu stále tešia obľube.

Je fajn, že máte slobodu vo výbere dopravných prostriedkov, bicykle a mopedy sú nielen módou, ale niekedy i nevyhnutnosťou v prístavných či hornatých terénoch. Do centra Piranu sa nedá dostať autom, všetko je jedna veľká pešia zóna. To však neplatí u ďalších miest, ktorými sme počas roadtripu predchádzali. V Terste síce vodiči boli ohľaduplní, no svojimi fiatkami (mini) sa dostali kdekoľvek. Museli sme byť teda počas prechádzok ostražití.

Opäť sme v Terste vyrazili na pobrežie a okrem pár bežcov s ipodmi v ušiach sme tam boli takmer sami. Stačí vôňa morského vzduchu a malého espresa – nič viac vám k dovolenkovej pohode netreba. Cesta rakúskym busom z Terstu do Viedne ubehla rýchlo, len spolucestujúci boli najprv trochu zmätení, lebo šofér s nimi hovoril zásadne po slovensky. Jeho slovník bol ostrejší, ako bolo vhodné. Vo Viedni sme prestúpili na ďalšiu pravidelnú linku do Bratislavy. Keď sme začuli rozhovor dvoch českých vodičov autobusov (pracujúcich pre rakúsku spoločnosť) v areále nehostinnej viedenskej autobusovej stanice, vedeli sme, že sme doma a dovolenka naozaj končí. „Kdyby těmi autobusy alespoň jezdili Češi, ale jsou to samí cizinci”…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, leto 2015)

Starobylý Zanzibar – ostrov Freddieho Mercuryho

Návšteva Zanzibaru bola odjakživa na mojom cestovateľskom „must-visit“ zozname. Pracovné povinnosti na africkej pevnine sa však hromadili a takmer hrozilo, že ani toto leto tento jedinečný ostrov nenavštívim. Nakoniec sa však mraky neprajných udalostí rozplynuli a tak som si už v auguste spokojne vykračovala po starobylom Kamennom meste a nakupovala TtingaTinga plátna i hudobné nástroje – ako klasická turistka.

971479_10151764907432404_966834314_n

Výhľad na Kamenné mesto zo striech jedného zo sultánskych palácov, dnes hotelov

Kresťania verzus Moslimovia

Zo začiatku nešlo všetko tak, ako som si vysnívala. Pár týždňov pred naším príletom na Zanzibar, poliali dvaja neznámi muži na motorke dve britské turistky kyselinou. Nikto nič nevidel, ale viedli sa polemiky o čoraz viac napätých vzťahoch medzi Kresťanmi a Moslimami. Predsa len je zanzibarská populácia na 99 % moslimská. Nie náhodou si treba preto dávať počas pobytu pozor na prejavy na verejnosti, ako aj štýl odievania. Pre tielko (obnažujúce ramená) a krátke nohavice (ukazujúce kolená) vás miestne ženy (zahalené v 40-stupňových horúčavách od hlavy po päty v tradičných čiernych bui-buioch, tzv. Ninja style) môžu prepichnúť pohľadom či urieknuť. To, že takáto komplikovaná situácia škodí turizmu – ako dôležitému zdroju obživy – azda ani netreba zmieňovať.

Zanzibar (hlavný ostrov Unguja a menšie pridružené ostrovy) v podobe konštitučnej monarchie nadobudol nezávisloť od Britského impéria v roku 1963. Už o mesiac neskôr bola na Zanzibare krvavá revolúcia s tisíckami obetí, čo viedlo ku vzniku republiky. O rok neskôr sa ostrov Zanzibar spojil so štátom Tanganika (krajina na africkom kontinente) a vznikla tak Tanzánia. Ostrov má istú autonómnosť, ale ako samostatná krajina by na poli zahraničnej politiky a ekonomiky asi neustál. Všade možno počuť prevažne swahilčinu a arabčinu. A ak sa miestnych opýtate na históriu Zanzibaru, dozviete sa korenisté historky – ktoré učebnice neuvádzajú.

1395971_10151764908067404_569758252_n

Voľnočasové aktivity lokálnych detí a mládeže

Popularizátorka swahilčiny a arabčiny v Európe

Najviac o histórii Zanzibaru a živote niekoľkých sultánov sa možno dozvedieť z knihy Sayyidy Salme – dcéry zanzibarského Sultána Saida a kaukazskej konkubíny Jilfidan. Brat ju naučil čítať a písať, strieľať či jazdiť na koni (u ženy toho obdobia – nevídané zručnosti). S mužom svojich detí opustila Afriku a usadila sa v Európe, kde ako prvá žena vyučovala arabčinu a swahilčinu. Pre finančné problémy (majetkové nezrovnalosti na Zanzibare) v roku 1886 vydala v Nemecku knihu: „Memoirs of an Arabian Princess from Zanzibar“, ktorá bola neskôr preložená do viacerých jazykov. Zaujímavo opisuje svoju matku (ako nepeknú ženu s dlhými vlasami), pričom ona sama na fotografiách v historickom múzeu vyzerá ako vlasatý Vladimír Putin.

Tažko povedať, kto stojí za stredovekou swahilskou kultúrou Zanzibaru – či Peržania, Arabi, alebo nejaký pôvodný africký národ. Jedno však vieme. Vasco de Gama priniesol svoj európsky vplyv v roku 1498 a najbližšie storočia bolo na ostrove čoraz viac počuť portugalčinu (o výraznom vplyve Britov či Nemcov nateraz pomlčíme). Zanzibar je neslávne známy pre svoju otrokársku históriu. Práve s rozvojom ománskeho sultanátu vzrástol aj obchod s otrokmi (Bantu) – práve na Zanzibare boli títo neslobodní ľudia z Východnej Afriky, určení na tažkú manuálnu prácu v neľahkých podmienkach, predávaní a odtiaľ ďalej presúvaní loďami medzi africkými, arabskými a európskymi otrokármi.

1391606_10151764908142404_947256286_n

Fotogenické momenty všade na Zanzibare

Prírodné výjavy všetkých farieb na plátne

Našťastie je Zanzibar pre turistov a turistky zaujímavý aj pre pozitívne kultúrne či umelecké skvosty, nielen pre svoju otrokársku minulosť. Oplatí sa navštíviť napríklad zanzibarský medzinárodný filmový festival, alebo hudobné eventy, kde možno počuť tradičnú domácu hudbu taraab. V každom druhom obchode so suvenírmi si môžete kúpiť drevené masky (určené pre najrôznejšie rituály); obrázky mohutných drevených brán s orientálnymi vzormi a originálnym pozláteným kovaním (vraj ochrana proti slonom); alebo jednoduché hudobné nástroje – podobajúce sa na stredoamerickú marimbu (ktoré vraj pod názvom balafon so sebou prenášali práve otroci z afrického kontinentu).

Mňa naviac zaujali plátna, vystavené na chodníkoch po celom starobylom Stone town – divokými farbami a zobrazovanými prírodnými výjavmi sa na seba nápadne podobajúce. Išlo o stýl maľby TingaTinga, ktorý pred niekoľkými desaťročiami do dokonalosti rozvinul tanzánsky maliar Edward Said Tingatinga. Sýto-zelené papagáje, ružové slony, oranžové opice – zasadené mozaikovito do drobunko vybodkovaných stromov sa nedajú na ulici prehliadnuť. Mnoho kvalitných východoafrických umelcov i pouličných maliarov sa hlási ku škole TingaTinga a na objednávku turistov či turistiek vyrába dennodenne desiatky rovnakých plátien. Netreba preto za toto umenie platiť príliš veľa – môže sa stať, že váš obraz nebude ani náhodou originál…

1422441_10151764907577404_502547117_n

Testovanie lokálnych olejov a medicín počas Spice tour

Povečerať v oblakoch a zbierať vzácne korenie

Keď potrebujete dovolenku v štýle ničnerobenia – relaxu a vylihovania pri pobreží Indického oceánu, Zanzibar je tým najlepším miestom. Piesčité pláže nie sú preplnené luďmi, neotravujú vás tam „beach-boys“ s ponukami najrôznejších služieb. V prípade záujmu môžete absolvovať plavby loďkami za rôznymi dobrodružstvami, vodnými športami či prírodnými krásami. Pre tých, ktorí nie sú fanatici a fanatičky do potápania a šnorchlovania, sú pripravené iné atrakcie –živá hudba, lokálne rybie trhy, tajné gay-bary s podobizňami najznámejšieho rodáka zo Zanzibaru – speváka Freddieho Mercuryho, poprípade morské špeciality v luxusných reštauráciách na terasách striech historických budov, často bývalých sultánskych palácov. A potom už len výjazdy na tradičné riasie farmy, kokosové či koreninové plantáže.

Ani ja som si „Spice tour“ – koreninovú cestu po súkromnej zanzibarskej farme nenechala ujsť. Všetko ukázané a zozbierané som si ako malé zvedavé dievčatko fotografovala, odkladala do kornútka z palmového lístia, ovoniavala, híkala a kýchala. Sprievodcovia nám ukázali viac, ako desiatku druhov korenia či unikátnych  aromatických plodín – ako čo rastie, zbiera sa a používa v potravinárskom, farmaceutickom či kozmetickom priemysle – koriander, kurkuma, klinčeky, dorian, muškátový orech, škoruca, plody kávové aj kakaové, a, samozrejme: korenie čierne, zelené i biele. Pre niektoré koreniny som nedokázala nájsť ani slovenský názov. Keď som videla, ako náročne (ručne!) sa kvety vanilky opeľujú – dvakrát som si rozmyslela, či budem doma týmto voňavým korením nabudúce plýtvať.

Môj súkromný Ježiško mi splnil jeden sen predčasne už v lete. Dúfam, že na mňa nezanevrie po preštudovaní si ďalších destinácií z môjho „must-visit“ zoznamu. Ako výhovorku používam domnienku, že medzi mojich predkov dozaista patrili Milan Rastislav Štefánik a Móric Beňovský. Inak by tie  plány moje okolie nevedelo pochopiť a akceptovať… Takto to ide ľahšie!

560046_10151764907527404_8197007_n

Muškátový orech a jeho tajomstvá – odhalené počas Spice tour

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž publikovaná v magazíne Inspire, zima 2013)

Chicago, Detroit, New York… Za kúskom sna naprieč USA

V posledných rokoch často počuť zovšeobecnenie: „Severo-Američanov prestal zaujímať okolitý svet – čoraz viac sa preto sústreďujú na svoju vlastnú realitu, na pomoc samým sebe.” Treba však občas ukázať pozitívnu tvár USA – keď už sa mnohí tak radi a často vydávame za veľkú mláku realizovať svoje sny.

Pred nejakým časom som do Inspire písala článok o tom, ako a kam sa môj život (novodobej travellerky a neo-nomádky) uberá. Netušila som, že do roka a do dňa budem zakúšať cesty a pobrežia amerického kontinentu. Presun z afrického na americký kontinent nebol však tak jednoduchý, ako som čakala – najmä čo sa týka uvažovania a hodnotenia situácií okolo seba. Najprv som celé mesiace bojovala s podvýživou v Keni a potom som zbadala alarmujúcu vzorku populácie štátu Ohio (ale i ďalších štátov: Illinois, Michigan, Indiana či Columbia) s nadváhou a obezitou. Dala by som rada všetkým tým ľuďom facku a potom prednášku o správnej výžive! Alebo v opačnom poradí. Ale oni skôr potrebujú pomocnú ruku a pevnú vôľu, ich vlastnú.

po-rieke-uprostred-chicaga

Po rieke uprostred Chicaga

Veľká zastávka v Chicagu

Mojím snom bolo: naučiť sa od dobre zabehnutej mimovládnej organizácie stratégiu – ako pomôcť zraniteľným skupinám a sociálne vylúčeným ľuďom, a nazrieť do tajov komunitného organizovania, ktoré je v USA tak úspešné. Teda ak sa snažíte o nejakú sociálnu zmenu vo svojom okolí na lokálnej alebo národnej úrovni. Pred rokmi sa tejto metóde práce s ľuďmi úspešne venoval aj americký prezident Barack Obama. Absorbovala som toho do seba kvantá informácií, urobila desiatky rozhovorov. No s implementáciou naučeného doma na Slovensku to bude pekne ťažké.

Najviac času z mojej dvojmesačnej cesty po USA som strávila v Chicagu a verte, že sa mi tam sprvu moc nechcelo. Hoci sa snažím na všetko pozerať s otvorenou mysľou a bojovať proti stereotypom, na Chicago som sa predsa len pozerala s predsudkami a dešpektom. Asi preto, že je to druhé najvačšie poľské mesto na svete a je tam kopec Slovákov (ktorí tu makajú v kuchyniach reštaurácií od svitu do mrku, len aby si po návrate domov, kdesi pod Tatry kúpili ten vytúžený domisko a veľké auto). Zároveň sa všetky mafiánske historky odohrávali a odohrávajú v Chicagu – silnej bašte Demokratov, kde si starosta myslí, že je viac ako Obama aj Boh.

Ale Chicago je metropola, kde sa nakrútilo azda najviac apokalyptických filmov a kde môžete vidieť naživo všetky americké hudobné hviezdy, ktoré Slovensko sotva navštívia (Sarah Jarosz, Fiona Apple, Punch brothers). Veľa ľudí mi cez emaily odporúčalo, kam sa ísť pozrieť, ktoré múzeum nevynechať (každá menšina a etnická komunita tam má svoje múzeum). Kamaráti-výtvarníci mi v inboxe nechávali závistlivé odkazy – ako veľmi by teraz chceli obdivovať tú výnimočnú architektúru Chicaga, Upper Wacker Drive aj temnejšiu Lower Wacker Drive, a všetky tie unikátne mrakodrapy (s príbehom bohatej americkej rodiny v pozadí). Vtedy som si uvedomila jedinečnosť tohto multi-kulti mesta (a keď som prišla do New Yorku – už mu nevedela prísť na chuť).

dominanta-chicaga

Dominanta Chicaga

Umenie a kultúra za veľkou mlákou
Keď hovorím o umení, ako prvé musím spomenúť to s pohyblivými obrázkami. A prekvapivo ma prenasledujú skôr seriály, ako filmy – v spojitosti s USA. Priznám sa, že seriál „Sex v meste“, odohrávajúci sa prevažne v New Yorku a odkrývajúci príliš veľa z milostných životov štvorice atraktívnych tridstiatničiek, som nikdy nesledovala. Ale nikdy netreba hovoriť nikdy! Hneď po návrate do SR som tento ženský seriál (s uvoľnenými dialógmi, zväčša na účet mužov) zaradila do kategórie: pozreté (aj keď s podtitulom: „guilty pleasure“). Sledovať opäť všetky tie zákutia, návštevy manhattanských podnikov, ktoré som naživo videla i ja, bolo vskutku príjemné.

Keď som pred rokmi sledovala iný (omnoho viac realistický a krutý) seriál „The Wire“, želala som si, aby život afro-amerických detí takto nevyzeral i v realite. Ale on taký je. Spojené štáty sú možno krajinou neobmedzených možností, vysnívanou destináciou ľudí z Východnej Európy či Latinskej Ameriky. Ale fakt, že sa v niektorých štvrtiach (nielen Chicaga či NY) za bieleho dňa strieľajú pre drogy násťročné deti, skrátka nepustí. Decká majú sedieť v školských laviciach, a nie sa (pre časté a dlhé suspendovanie za hocakú malichernosť) poflakovať v „bad neighborhoods“. Mimovládky, politici i médiá denne riešia otázky: ako dostať deti z ulíc naspäť domov; ako nepokračovať v zatváraní škôl; ako zvýšiť minimálnu mzdu; ako pomôcť s bývaním celým početným (nielen latino) rodinám bez domova.

komunitne-organizovanie-v-chicagu

Komunitné organizovanie v Chicagu

Závidenia-hodné filmy a divadelné hry

Tento rok o prestížne oscarovské ocenenie bojuje niekoľko skvelých amerických filmov. A aj keď si myslím, že vo všetkých kategóriách by mal jednoznačne vyhrať geniálny skvost Steve McQueena „Dvanásť rokom otrokom“ (povinná jazda pre všetky školy ako prevencia pred novodobým otrokárstvom a násilím, pachaným na ľuďoch na základe rasy), sú tu aj ďalšie pozoruhodné snímky. Pre úžasný herecký výkon Matthewa McConaugheya ma zaujal v jednom z new-yorských filmových klubov film „Dallas buyers club“ – o vyrovnávaní sa rodeo-maniaka a kovboja s ochorením AIDS v Texase v 80-tych rokoch minulého storočia. Spomenúť musím ešte minimálne tieto tri (o nevydarených plneniach snov): „Špinavý trik“ o šikovných pôžičkových podvodníkoch, „Her“ o tragickom zaľubení sa do umelej inteligencie operačného systému, či beznádejný príbeh nedoceneného folkového speváka „Inside Llewyn Davis“.

V Chicagu je jedna ulica, plná divadiel, pripomínajúca Broadway. Tam som stihla vidieť aspoň dva muzikály „Once“ a „We will rock you“. Ceny lístkov sú na slovenské pomery privysoké, ale tak keď je človek raz za život za veľkou mlákou, nemôže skrbliť – musí si zažiť tú pravú divadelnú atmosféru. A to sme si presne s partnerom povedali, keď sme vysolili 300 dolárov za beznádejne vypredané predstavenie „The Book of Mormom” (ktorej podtitul: “the best show of Broadway” skutočne neklamal). Parodovanie žánru i témy amerického misionárstva v Afrike predčilo všetky očakávania!

To isté môžem povedať aj o ďalšom predstavení “Sleep no more” – o interaktívnom divácko-hereckom prepojení a prežívaní príbehu Shakespeareovho padlého hrdinu v legendárnom dome v centre NY, upravenom na temné divadlo. Ide o komerčne úspešný každo-nočný experiment na viacerých poschodiach manhattanskej budovy, kde publikum v maskách mlčky naháňa hlavné postavy z izby do izby a užíva si pocity objavovania, tajomna, odhaľovania.

vyhlad-na-ny

Výhľad na Veľké jablko: New York

Čo na USA nenávidíme a čo milujeme

Ak by som mala generalizovať, tak k mínusom radím prehnanú ostrahu pred číhajúcim terorizmom na miestach, kde to ozaj nie je nutné. Napríklad keď ma pri vstupe na Sochu slobody prešacovali asi trikrát a nechceli pustiť ďalej preto, že mám v taške dve mandarínky a jedno jablko. Aj slávny Coney island zíval prázdnotou a depresiou (len občas to zachránili ruské dvojice, na diaľku preukazujúce svoj hrdý pôvod a okukujúce ruiny niekdajšieho zábavného parku). Suspendovanie násťročných zo škôl pre nepodstatné veci už nejdem ďalej rozvíjať. Všadeprítomní rovnako-vyzerajúci hipsteri a prehnane drahé blšáky vo Williamsburgu boli potom skôr už na smiech, ako na kritiku. Hoci to v New Yorku nebolo až tak citeľné, v Tolede či v Chicagu som spozorovala, že ľudia tu nemajú čas oddychovať. Za prácou cestujú (s mobilom a kávou v ruke) aj pár hodín ráno čo ráno, a večer zasa putujú vyšťavení naspäť (s hamburgerom, predstavujúcim večeru, kolou a opäť mobilom v ruke).

K plusom napríklad New Yorku (aj keď opäť nenápadne opakujem, že Chicago ma oslovilo viac) patrí určite doprava metrom. Ani nie tak pre jeho dostupnosť, ako pre nádhernú hudbu, ktorá sa na vás vyrúti z každej zastávky. Naozaj tam možno počuť najlepších hudobníkov sveta. Gastronomické orgazmy som síce neprežívala, ale mala som si ako pescatariánka stále z čoho vyberať – ázijská, aztécka, a neviem-ešte-aká kuchyňa bola vždy nablízku. Vo Washingtone, D.C. ma zasa prekvapilo, že všetky velikánske múzeá a galérie (vďaka niekdajšej iniciatíve jednej filantropickej rodine) boli pre verejnosť zdarma. Boli plné, pulzovali stále umením a životom.

Nikdy v živote som si nič nekúpila v McDonalde (načo som veľmi hrdá), no na Starbucks som si zvykla šialenou rýchlosťou (asi preto, že v SR zatiaľ nie je). Dvakrát denne „káva so sebou“ v ruke, obrovské noviny (Chicago Tribune alebo The New York Times) pod pazuchou a prechádzka popri rieke – to bol môj rituál. Išlo to šialene do peňazí, ale niekedy seba-kontrola akosi nefunguje. Domáci vravia, že napríklad „v NY si zaplátíš aj za vzduch, ktorý dýchaš (nielen za wi-fi pripojenie)“.

Pumpkin spice latté bola moja niekoľko-týždňová závislosť (v skutočnosti ide o kávu, posypanú zmeskou voňavých korenín za 5 dolárov). Ale v čase Halloween je skrátka všetko iné, viac sentimentálne. Preto sa nečudujem, že som sa dala nahovoriť na výjazd na tekvicovú farmu, vyrezávanie geometrických tvarov do oranžovej hmoty, ako aj tancovačky v kostýme počas dušičkovskej noci. Zvláštne je, že v roku 2013 sa po sto rokoch dátumovo aj oslavami pretla Chanuka (židovský Sviatok svetiel) so severoamerickým sviatkom Vďakyvzdanie a vznikla tak Thanksgivukkah. Oficiálne sa tým začala predvianočná nákupná sezóna, no moja nákupná horúčka (v second handoch aj vo výpredajoch) sa vôbec neprejavila. Aj keď som si k letenke späť priplatila o jednu batožinu viac, domov sa šlo s prázdnym kufrom. Asi už ozaj doma všetko mám)e. O jeden splnený sen naviac.

v-new-yorskom-vintage-shope

Vintage obchod v srdci New Yorku

Text: Boba Baluchová, Foto: Boba Baluchová a Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, zima 2013)

Kleinertovci o KontAKTe: Spájame potenciál ľudí

Začiatkom leta sa v centre Bratislavy objavilo originálne ihrisko a niekoľko-poschodový kreatívny priestor, ako časť projektu KontAKT – určeného všetkým, ktorí majú chuť a radosť robiť niečo tvorivé, inšpiratívne, užitočné – pre seba, pre ostatných, pre komunitu. Manželia Kleinertovci ponúkajú niečo, čo v hlavnom meste chýbalo.

I. Textilná dizajnérka Dana Kleinert

Vyštudovala si textilný dizajn na VŠVU. Akú má tento odbor tradíciu, úroveň a odozvu v zahraničí?

Danka: Tradíciu má na slovenské pomery veľkú, odozva v zahraničí je však adekvátna tomu, že sme malá krajina, ktorá sa navyše nejako výrazne v textile či móde v zahraničí neangažuje. V zahraničí však odborníkov zaujímajú konkrétne výsledky dizajnérov skôr, ako to, na akú školu chodili (pokiaľ to, samozrejme, nie sú tie najprestížnejšie školy).

Pred niekoľkými mesiacmi si získala Národnú cenu za dizajn. Tá sa často do okruhov módy nedostane. Čo to pre teba znamená?

Danka: Veľmi veľa. O to viac, že sa to stalo prvýkrát v histórii tejto ceny. Zatiaľ žiadna odevná kolekcia Národnú cenu v jej 22-ročnej histórii nezískala. Zapôsobilo na mňa hlavne to, keď mi jednotliví členovia poroty vraveli svoje stanovisko ku kolekcii – svoje konkrétne dôvody, prečo sa rozhodli udeliť cenu práve mne.

V čom je možné tvoj módny rukopis či štýl rozpoznať. Máš istú škálu vzorov, strihom, materiálov, na základe ktorých sú tvoje kolekcie jedinečné?

Danka: Vidieť to asi najviac v mojom spôsobe rozmýšľania pri stavaní kolekcie, pri jej ideovej myšlienke. A potom je tu moja tendencia k úpletom, v ktorých sa cítim doma, ktorým rozumiem. Sú aj farby, ktoré preferujem. Napríklad veľmi málo robím s odtieňmi béžovej, oveľa viac u mňa rezonujú sýte farby. V rozmýšľaní o strihoch sa prejavuje fakt, že žena je sexy vtedy, keď sa cíti dobre a sebavedome. A nemusí to súvisieť s odhaľovaním celého tela tým, čo má na sebe.

Pokiaľ návrhárka nenavrhuje uniformy pre letušky, šaty pre finalistky súťaže krásy či róby pre celebrity na plesovú sezóny, sotva by sa dokázala textilným dizajnom na Slovensku uživiť. Či mýlim sa?

Danka: Slovensko je v tomto taká hybridná krajina. Asi si ešte musíme týmto obdobím prejsť – po tom, ako tu bolo cielene likvidované remeslo a tradície. Navyše je to veľmi malý trh. Textilný dizajnér v zahraničí sa venuje primárne iba tomu, nemusí riešiť značku, firmu, zákazky, celé kolekcie a celý ten široký diapazóm nutných vecí.

Tvorila si nejaký odev „na zakázku“ (svadobné šaty, kostým do divadelného predstavenia atď.)? Aká je tam sloboda v tvorbe a komunikácia so zadávateľom/kou?

Danka: Odevov na zakázku som robila fakt veľa, v tomto období sa tomu venujem len veľmi utlmene s pár klientkami – nedalo sa dlhodobo všetko stíhať tak, aby ma to úplne nevyčerpalo. Najmilšie však na tom je, že za mnou prichádzajú klientky (alebo aj muži), ktorých osloví moja tvorba a preto nemáme ťažkú komunikáciu v rámci hľadania cieľa. Okrem toho ma baví vžiť sa do ich kože a predstaviť si, v čom budú vyzerať úžasne, čo sa bude na danú príležitosť hodiť, ako budú v odeve komunikovať a podobne. Takže tá sloboda v prejave je úplne prirodzená a vychádza u mňa v potrebe vyjsť klientovi či klientke v ústrety.

So svojimi kolekciami si zavítala na „fashion weeky“ v Londýne, Tokyu i vo Viedni. Akú si tam mala odozvu?

Danka: Japonskom som začala, celkovo som tam bola 5-krát. Prvýkrát to bolo pre mňa jedno veľké školenie – iba som pozerala, ako sú iné krajiny pripravené, nevedela som ani, ako má vyzerať „order sheet“, čo je to „line sheet“ a podobne. Čo sa však vinulo všetkými skúsenosťami a stretnutiami s odborníkmi, bolo, že ich kolekcia vždy zaujala, oceňovali i kvalitu a prevedenie a bola pre nich zapamätateľná. To je v podstate veľmi dobrý základ. Ale na to všetko sa nabaľuje obrovský kus ďalších „fashion business“ úkonov, ktoré som spoznávala postupne.

Dá sa vypozorovať nejaký trend na takýchto módnych podujatiach – kam sa ostatní dizajnéri a dizajnérky posúvajú, od čoho upúšťajú, čím sa inšpirujú? Ovplyvňuje to nejak aj teba?

Danka: Rozdelila by som to na dve veľké skupiny – tzv. masová móda, ktorá sa riadi všeobecnými trendami za účelom kvantifikácie predaja (v podstate akýmkoľvek spôsobom). Druhú skupinu tvoria tzv. „independent designers“, ktorí si hľadajú vlastnú cestu ku klientom – najmä cez individualitu, kvalitu, lokálnu výrobu, zodpovedné podnikanie, či príbeh…

Majú Slováci a Slovenky dobrý vkus, čo sa týka odievania? Vedia do kvalitného slovenského textilného dizajnu zainvestovať?

Danka: Určite je to každým rokom lepšie – hlavne čo sa týka rozmanitosti štýlov. Je to aj tým, že mladí ľudia stále viac cestujú von a chcú seba vyjadrovať prostredníctvom odevu.

Kolekcie „This is me“ a „The era“ (set pletených kabátikov a šiat s minimalistickým vzorom, ale jedinečným strihom) mali veľký úspech v Česku i na Slovensku. Čo máš naplánované na ďalšiu sezónu?

Danka: Ďalšiu sezónu mám prvýkrát vo svojej „kariére“ paradoxne naplánovaný oddych. Rozhodla som sa sezónu vynechať, venovať sa viac projektom Kontakt a Slovak Fashion Council – oba z nich podporujú kreatívny potenciál u nás. Moje kolekcie sú postavené, je o ne stále záujem, tak sa môžu ďalej predávať a potom sa rozhodnem, čo a ako ďalej.

Koho nápad bol použiť obrovské drevené cievky z podniku, kde si nechávaš zhotovovať materiál pre svoje produkty, ako stoly v KontAKTe?

Danka: Tieto nápady sú Oliverove, on ich sype ako z rukáva. Vždy vraví, že projekt musí mať základnú jasnú myšlienku a z nej sa už ako lego všetko poskladá úplne prirodzene. U neho to naozaj tak funguje – keď vymyslí princíp, už sa iba nestíham čudovať, 🙂

Manželia Kleinertovci a ich plánovania (do) budúcnosti.

Manželia Kleinertovci a ich plánovania (do) budúcnosti.

II. Re-konštruktér Oliver Kleinert

Hovoríš, že máš v KontAKTe na starosti skôr tie technické, ako umelecké veci. Prečo?

Oliver: Základná koncepcia vznikala dlhodobo a postupne sme sa prepracovali k myšlienke Kontaktu preto, že sme z dlhodobých skúseností vedeli, čo Bratislava potrebuje. Architektúra je z projektu to najmilšie a zaberá maximálne 5 % z celkoveho času celého projektu. No a keďže som zas raz povymýšľal neštandardné riešenia, tak mi neostáva nič iné, ako sa venovať realizácii do detailov. Už teraz sa však teším na to, keď bude viac času na tvorbu samotného programu.

Umenie máte ale zakódované v rodine. Prečo si nakoniec neštudoval v Bratislave na VŠVU, ale na UMPRUM v Prahe?

Oliver: Vybral som si UMPRUM-ku preto, že to je výborná škola s perfektným obsadením. Vzhľadom na to, že ma tam nikto nepoznal, mal som dobrý pocit z toho, ze si ma vybrali a dali mi možnosť študovat to, po čom som túžil – bez akéhokoľvek náznaku „tlačenky“. Musím povedať, že profesor Jindřich Smetana bol na nás na začiatku celkom hustý. Bol to pedagóg, ktorý mi vo veľa smeroch otvoril oči a dokázal svojim espritom nadchnúť, ale aj pekne naštvať, 🙂

Predtým, ako si sa pustil plnými silami do vzniku KontAKTu, si sa venoval návrhom architektonických riešení a niekoľkým náročným rekonštrukciám historických budov. Nakoľko môžeš v rámci takýchto úloh popustiť uzdu fantázii?

Oliver: Je to otázka rozhľadenosti a otvorenosti investorov. Často sa nám stáva, že dostaneme úplne voľnú ruku, čo je, samozrejme, najzábavnejšie, ale zároveň spojené s veľkým pocitom zodpovednosti. Na druhej strane sa stáva, že investor neprofesionálne zasahuje do práce architekta – niekde niečo videl, niekto mu niečo povedal, vytrhol z kontextu, niečo sa mu zapáčilo na návšteve a podobne. Klientovi v tom procese môže uniknúť koncepcia a potom nastáva proces návratu ku vysvetľovaniu a edukácii, čo nie vždy padne na úrodnú pôdu. Stáva sa často, že vysvetľujeme aj úplne elementárne záležitosti, zložito dokazujeme niečo, čomu investor jednoducho nerozumie, a tým sa celý projekt zbytočne naťahuje a zamotáva.

Za akých podmienok by si sa nechal upísať práci pre developerov (a stavbe polyfunkčných sklobetónových budov)?

Oliver: Stalo sa nám to a nedopadlo to dobre. Investor si dotiahol na „dokončenie“ hotovej projektovej dokumentácie rodinného príslušníka, ktorý už na predchádzajucej stavbe zlyhával. Tá dokumentácia, ktorú sme zrealizovali od štúdie, projektu pre stavebne povolenie až po podrobný realizačný projekt, mala zaujímavú koncepciu, ktorá by mladistvo komunikovala ako s okolím, tak aj potenciálnou klientelou. Bez ďalšej komunikácie však investor zmenil charakter budovy, kde zachoval celú hmotu a konštrukčné riešenie, no vo finále „oplácal“ budovu tak nešťastne, že z nej vznikol taký typický bratislavský cukrík. To bol však príklad, ako by sa to nemalo robiť. Vývoj však predpokladá, že aj investori budú v budúcnosti viac rozhľadení a ja verím, že sú a budú projekty, kde investori myslia na reálne možnosti, atmosféru, verejný priestor, urbanizmus a podobne.

Ktorá budova sa ti z estetického i funkčného hľadiska naozaj páči v Prahe a Bratislave (a prečo)?

Oliver: Páčia sa mi úprimné budovy, ktoré majú svojho ducha, na nič sa nehrajú, nie sú „oplácané“ zvnútra a zvonka nezmyslami, ktoré majú zakryť akože „to škaredé“. Viem, že aj „to škaredé“ sa dá spraviť perfektne (mám rád industriálne stavby), ale v úplne prvom rade mam rád stavby, ktoré spoločnosť pozitívne motivujú, dávajú širší význam a nechajú možnosť tvoriť a privlastniť si priestor i okolie. Dnes už architektúra nie je  len o super dizajne, ale je to v prvom rade zodpovednosť za spoločenský rozvoj. Budovy vyvolávajú dlhodobé emocie. Ak sú navrhnuté dobre aj spoločnosť bude lepšia.

Skús predsa len vymenovať pár svojich obľúbených stavieb, budov, priestorov.

Oliver: Páči sa mi Stará tržnica, ktorú bohužial v 90. rokoch nešťastne „dopatlali“. Spomeniem aj Elesko v Modre. V Prahe sa mi páči napríklad DOX centrum súčasného umenia v Holešoviciach. Mám rád niektoré stavby Martina Rajniša a spolužiaka Jerryho Kozu – tomu som vždy uveril, čo robí… Myslím, že je čas na verejný priestor a tam nám toho veľa chýba. Slovensko je stále naladené na systém uchmatnúť pre seba čo najväčší pozemok a zavrieť sa za múrom – zakrytým tujkami (aby nikto nevidel, čo sa tam skrýva). Aj to sa však postupne mení a je aj na nás (architektoch), ako komunikujeme svojimi projektmi, ako pristupujeme ku vzájomnej spolupráci.

Navrhol si projekt kreatívneho mesta KontAKT. V čom spočíva a v akej verzii by mohol byť realizovateľný?

Oliver: Spoločnosť potrebuje víziu, ideu, dobré miesta, ktoré jej dajú zmysel. Ľudia našej generácie sú slobodnejší a chápu, že nikto už neodpadne z toho, či som letel niekam na dovolenku „first-classom“ a tvrdol v bazéne za barom. Radšej si vezmú to najpotrebnejšie do batohu, pobalia stan a idú za zážitkom do prírody, prípadne v mestách hľadajú nový prístup, nové informácie, nové podnety. To isté potrebujú aj v práci – slobodu, možnosť tvoriť, prispôsobiť sa rýchlo a zaujímavo meniacej sa situácii… Naša flexibilita spočíva v modulárnej štruktúre, ktorá je z recyklovaných lodných kontajnerov, čo nepotrebujú ťažkopádne zakladanie – sú ľahko premiestniteľné, dočasné a vedia rýchlo oživiť dlhodobo zanedbané miesta pri veľmi nízkych nákladoch. A čo je dôležité, môžu byť dočasné, schopné sa organicky meniť v súvislosti s aktuálnymi požiadavkami.

Tvoja poznávacia značka sú originálne použité staré lodné kontajnery. Na čom/kom stroskotal plán umiestniť „kontíky“ pod Novým mostom?

Oliver: Nestroskotal, len je to beh na dlhšie trate. Ďalej sa snažíme a veríme, že sa nám kreatívne mestečko podarí zrealizovať. Všetky argumenty a potreba zmeny nám ukazujú, že takýto projekt má reálne uplatnenie. Nie sme developeri a chceme úzko a aktívne spolupracovať s mestom. Je možné, že sa politici kontíkov boja, lebo nevedia ako zareaguje spoločnosť. Už sme dostali aj takú odpoveď, že sme možno príliš progresívni na túto dobu. Nie je nás však málo a progresívni sme azda z pohľadu politikov či miestnych štruktúr, kde je systém nastavený tak, ako je…

KontAKT zatiaľ môžeme navštíviť na rohu Ventúrskej a Zelenej ulice. Súčasťou má byť aj multibrand design shop. Komu a prečo chcete ponúknuť priestor na prezentáciu?

Oliver: Aby dizajnér mohol predávať svoje produkty, potrebuje priestor. Potrebuje aj určitý „flow“ zákazníkov, aby mohol robiť isté obraty, ktoré mu zas umožnia ďalší profesionálny rast. Ťahať sám taký priestor, či nebodaj zamestnať človeka na podporu predaja – je u nás finančne prakticky nemožné. Preto ponúkame systém zdieľania kvalitného priestoru, personálu a služieb. Pre dizajnéra začne byť nájom reálny a zároveň má priamu možnosť predaja s tým, že sa môže naďalej venovať svojej práci. Klient zasa nájde priestor s viacerými dizajnérmi, značkami, a to je pre neho tiež zaujímavé. Dozvie sa viac o autoroch, stretne sa s módou, doplnkami, keramikou, knihami… To všetko aj pri dobrej káve, limonáde, koláčiku. V Kontakte získava „shopping experience“, nie len nákup bez srdca.

Ako budú využité ďalšie priestory v niekoľko-poschodovom dome?

Oliver: Multifunkčné priestory zabezpečujú flexibilitu. Máme miesto na workshopy, co-working, firemné akcie, hudobné večery…. Na jeseň spúšťame aj reštauráciu, kde sú kuchári priamou súčasťou priestoru. Budeme variť z kvalitných lokálnych a sezónnych surovín. Jedál nebude veľa, ale budú poctivé a pripravované s láskou. Máme perfektného šéfkuchára Jara, ktorý varil v tej najlepšej kuchyni. Neustále nás prekvapuje svojím nadhľadom a vtipom – na tie jedlá sa už fakt tešíme.

Ako bude fungovať co-working office – zdieľanie priestorov v KontAKTe?

Oliver: Hotoví s touto časťou budeme začiatkom jesene. V Kontakte je totiž miesto nielen na relax, tvorbu, ale aj na prácu A na zdieľanie priestoru. Už teraz máme o „co-working“ pár záujemcov. Atmosféra je tu fakt výborná.

Jedinečný "kontík" pred Kontaktom v centre Bratislavy.

Jedinečný “kontík” pred Kontaktom v centre Bratislavy.

III. Kontakt:

Kontajnery KontAKTu sa po prvý raz tento rok predstavili aj na festivale Pohoda v Trenčíne. Aké eventy ste tam zorganizovali a aká bola odozva?

Danka: Mali sme design shop, kde sme ponúkli priestor aj iným dizajnérom – slovenským i českým – napríklad PBL, Odivi, Pikpoki, Cocopinda, Mum Ray, Dana Kleinert, City Souls. Plus Parazit Žilina – obchod, kde nájdete ďalšie lokálne značky – Lenku Sršňovú, Segrasegra, Puojd, Zlaticu Hujbertovú, Sewologylab a ďalších…

Na eventoch sme prezentovali mladých výtvarníkov, združenie Artičoky, OZ Apart, Kultúra profesionálne, Space Unicorn, Slovak Fashion Council. Nebolo toho málo…

Oliver: Kontakt na Pohode ukázal, že sa dá rýchlo a efektívne postaviť priestor, ktorý môže spĺňať viacero funkcií naraz. Jeden kontajner bol dizajn shop, druhý slúžil ako stage na eventy. Oba boli preložené dlhým kontajnerom, ktorý slúžil ako back-office, sklad i miesto na spanie. Pod ním sme vytvorili sedenie s barom a priestor sme ešte čiastočne prekryli plachtami proti slnku či dažďu. Vzniklo tak miesto, ktoré si ľudia okamžite prisvojili a mali sme stále plno, čo nás veľmi teší.

V kamennej bratislavskej verzii KontAKTu by som si ja osobne priala tmavú komoru pre fanúšikov analógovej fotografie a možno takú vegetariánsku kuchyňu s možnosťou víkendových kurzov varenia. Čo všetko tvorivé a inšpiratívne tam možno vlastne pomestiť?

Danka: V podstate si sa trafila, rovno Ťa môžem nahlásiť, J. S kurzami začíname vo väčšom od septembra, cez leto sme mali taký rezbiehací režim. Budeme mať pravidelné premietania filmov, workshopy s fotkou, kresbou, či textilom – to zameranie je veľmi široké a stále za nami prichádzajú ľudia z iných združení, že by chceli u nás niečo konkrétne robiť – že ich priestor k tomu inšpiruje. A o tom presne Kontakt je.

Oliver: Čo sa týka reštaurácie, jedlo musí byť svieže, čerstvé, lokálne, pripravované s vášňou. Filozofia je presne o tom istom – aj tu dostane priestor ten, kto je nadšený a kreatívny. Určite budeme mať aj vegetariánske jedlá. Chceme ponúknuť pestrú zmes, ale nie v zmysle dlhokánskeho jedálneho lístka, ale v zmysle kreativity v prístupe k jedlám – veľa lokálneho, veľa zeleniny, suroviny najkvalitnejšie, ako sa dá. Zároveň chceme, aby sa tento typ jedla stal u nás normálnym a cenovo dostupným.

V historickom centre stojí starý lodný kontajner a v ňom hojdačka, zvonkohra, tuli vaky, mega domino, no najmä spokojne sa hrajúce matky s deťmi. Koho nápad bol vytvoriť z „kontíku“ ihrisko v srdci Bratislavy?

Danka: Nápad vznikol veľmi spontánne počas rozmýšľania o terase. Cielene sme išli po tom, aby terasa nespĺňala iba cieľ – mať čo najväčší počet miest pre čo najvyšší zárobok. Bola to jedna z prvých myšlienok – spraviť niečo pre deti. A to deti malé i veľké.

Oliver: Kontajner je prerobený tak, že funguje ako hracia skrinka. Sú tam struny, ktoré sa dajú ladiť, ozvučnica, i nástroj vyrobený z lešenárskych trubiek. Zároveň spĺňa kritériá na zachovanie čistoty, keďže ho na noc zatvárame (ochrana pred vandalmi) a ráno zas umývame, pripravujeme do nového dňa. Denne sa oň staráme, aby bol vnútri poriadok a čisto.

Boli pri umiestňovaní kontajneru pre samotným KontAKTom problémy? Vedenie Starého mesta vaše aktivity odobrilo?

Danka: Staré mesto sa roky snaží dostať do centra ľudí, ktorí tam chcú naozaj žiť, tráviť svoj voľný čas a pravidelne sa tam vracať. Nielen turistov, ale aj domácich. Roky proklamuje, že nechce mať z historického centra iba krčmu a vieme, že sa to snaží s mnohými projektmi pre mladých ľudí presadiť – chýbajú však financie, prípadne reálne udržateľné projekty. Takže keď sme prišli s nápadom ihriska, ktorý je ucelený vo financovaní, udržateľnosti, bezpečnosti, boli nadšení. Samozrejme, dodržali sme všetky odporúčania, náležitosti. Neskôr sa však akoby zľakli sťažností občanov (hlavne tých starších), ktorým sa nepáči kontajner ako objekt. Takže stojíme pred otázkou – zavrhnúť fungujúci projekt, ktorý vlastne spĺňa ciele samosprávy, alebo opäť podľahnúť menšine, ktorá vychádza čisto z konzervatívneho postoja?

Oliver: Postoj samosprávy o predčasnom ukončení projektu ihriska vyvolal (podľa našich informácií) rozčarovanie a nevôlu aj v iných občiansky-aktívnych subjektoch. Kde majú mať istotu, že keď investujú do projektu (ktorý samospráva odobrí), nebudú Čeliť aj oni zrušiu po pár sťažnostiach? Zvláštne je, že ľudia, keď sú spokojní s projektom – nezvyknú pozitívne podnety posielať na samosprávu. Námahu si dajú až s negatívnymi postojmi, sťažnosťami. My však pozitívnych reakcií na Kontakt a ihrisko máme neúrekom – je na čase ich predostrieť…

V jedných mestských novinách sa objavila veľmi subjektívna a naviac negatívna reakcia na umiestnenie „kontíka“ na Ventúrskej ulici, čoho dôsledkom ho budete musieť koncom leta odstrániť. Ako ste sa s tým vysporiadali?

Danka: Paradoxne presne v tom čase vyšli iné články (napr. v denníku SME, prípadne na blogoch), ktoré o nás písali veľmi pozitívne. Videla som dokonca aj proces tvorby niektorých z týchto článkov – v zmysle zháňania si informácií (z rôznych zdrojov, nielen od nás), sledovania, ako a či projekt naozaj funguje… Spomínaný negatívny článok bol napísaný nielenže veľmi amatérsky, bez relevantných informácií, ale aj veľmi jednostranne. Keď článok daná lokálna redakcia zavesila na web, nastalo prekvapenie. Pretože namiesto súhlasných reakcií sa na autora spustila spŕška kritiky a občania sa projektu zastali. To len dokazuje, že progresívni obyvatelia a obyvateľky Bratislavy sa nových projektov vôbec neboja. Práve naopak.

Kam inam umiestníte „kontík“ z Ventúrskej?

Oliver: Máme jedno veľmi zaujímavé miesto, ktoré potrebuje oživenie ako soľ. Zatiaľ je však všetko v procese riešenia, tak o ňom radšej dáme vedieť, keď bude definitívne potvrdené.

Bratislave chýbajú zelené plochy a originálne ihriská. Čo ďalšie vám v tejto metropole chýba (a snažíte sa to aktivitami kontAKTu vybudovať)?

Oliver: Priestor na normálny život. Miesta, kde sa cítite uvoľnene, dobre. Miesta, ktoré vás vedia podporiť v tom, čo robíte. Miesta, kde dizajnéri môžu aj naozaj predávať svoje veci a vidieť priamu spätnú väzbu. Miesta s kvalitnou hudbou, filmami, podujatiami. Miesta s kvalitným a poctivým jedlom, miesta s kultúrou… Nie sme jediní, ktorí takto uvažujeme. Pri projektoch, ktoré v Bratislave vznikajú, sa vieme s ostatnými (rovnako mysliacimi) ľuďmi spojiť a spolupracovať – byť konkurenciou nemá zmysel. Vzniká tu platforma takýchto miest a všetci sa tešíme, keď sa dostaneme do štádia, že si obyvatelia a obyvateľky Bratislavy budú mať z čoho vyberať…

Aké združenia, organizácie, skupinky zatiaľ v KontAKTe združujete a čo je podmienkou zorganizovania prednášky, diskusie, koncertu či workshopu u vás?

Danka: Akákoľvek akcia je u nás vítaná. Pokiaľ, samozrejme, spĺňa podmienky kvality, edukácie, nadšenia a podobne… Našťastie, máme viac a viac záujemcov, občianskych združení, neziskoviek, ale i komerčných subjektov, ktorých oslovila práve naša idea a atmosféra. Za poskytnutý priestor a zdieľanie nákladov za služby (ktoré naše OZ poskytuje), subjekty zaplatia a každým prispeným eurom tak posunú Kontakt ďalej v zmysle jeho schopností prežiť, robiť akcie pre ľudí, venovať sa aj neziskovým, zato však verejnoprospešným projektom a podobne.

Oliver: Spolupracujeme napríklad s Voices, Nadáciou Pontis, Alianciou Fair Play, portálom poctivo.sk, plánujeme veci s Alianciou Stará Tržnica, Prešporkovom, Úniou materských centier, s Dobrým Trhom. Radíme sa s Cyklokoalíciou, Zelenou Hliadkou. Budú u nás prednášky British Council, Slovak Fashion Council; zapojili sme sa do projektu Bratislava fashion weekend, BLAF; spolupracujeme s mnohými umelcami, študentmi….

Na vašom webe je uverejnená výzva, že kontajnery, resp. KonAKT sa môže objaviť v každom meste (nielen v Bratislave). Už sa čosi kdesi rozhýbalo?

Oliver: Oslovili nás už z Košíc, niečo riešime v Žiline. Určite sa nájde pár ďalších miest, kde by také niečo potrebovali ako soľ… Uvidíme, kto sa odkiaľ ozve.

Zaslúžia si vôbec ľudia u nás (a dokážu ho naplno využiť i oceniť) taký kreatívny priestor, aký im ponúkate?

Oliver: To sa ani nedá povedať, že zaslúžia. Nie je to za odmenu. V Bratislave je stále málo príležitostí tohto typu. Sami sme v sebe pociťovali hlad, ktorý bol zasýtený počas našich zahraničných ciest a po návrate domov opäť rástol. Sme šťastní, keď vidíme, ako si naše priestory a myšlienky úplne spontánne nachádzajú svojich ľudí.

Danka: Idea sama generuje ďalších aktívnych ľudí podobného zmýšľania, spája ich a ponúka možnosti, ktoré vedia využiť. Je to veľmi prirodzený proces.

Text: Boba Baluchová, Foto: Martin Haburaj (rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 69/2013)

Juraj Benetin: Len na príjemnom hlase kariéru nepostavíš

Je talentovaný a úspešný hneď v dvoch odlišných oblastiach (v hudbe a architektúre) – to sa nevidí tak často. A ak sa rádiá chytia na singel „Otec“, tak do roka a do dňa z neho bude veľká hviezda slovenskej pop-scény. Majiteľ výnimočného hlasu zo skupiny Korben Dallas a čoskoro prvorodič: Juraj Benetin.

I. Oddelenie hudba („Tužíš po viac pozornosti, po záujme o drobnosti; len zopár slov z mojich úst.”)

Trinásť rokov si pôsobil v rockovej kapele Appendix s basgitaristom Lukášom Filom. V zápätí ste spolu založili skupinu Korben Dallas, pozvali ste medzi seba bubeníka Oza Guttlera. V čom je rozdiel, resp. posun?

Nedávno boli tri roky od založenia Korben Dallas, to je dosť mladá skupina na takých starých dedkov. Užívame si ešte všetku lásku aj neduhy začínajúcich vzťahov. Najväčší rozdiel medzi Korben Dallas a všetkým, čo som robil predtým, je slovenčina. Pamätám si ten pocit, keď sa nám s Lukášom podarilo urobiť prvý slovenský text. Všetko do seba zapadlo!

Chcete robiť viac popové, melancholické songy, ktoré by sa hrávali v rádiách?

Tomu, čo sa hrá v komerčných rádiách, vôbec nerozumiem. No nie sú to žiadne kultúrne inštitucie, ale súkromné firmy, tak nech si hrajú, čo chcú. My si budeme robiť svoje a možno sa nám niekedy podarí urobiť tak dobrú vec, že sa jej nebudú môcť vyhnúť.

V roku 2011 ste vydali vo vydavateľstve Hevhetia debutový album „Pekné cesty“, ktorý vám získal slušný počet fanúšikov a fanúšičiek, zároveň pozitívne reakcie hudobných kritikov. Čo to pre vás znamená?

Hudbu robíme už 17 rokov a až asi pred mesiacom sa mi po prvý raz stalo, že ľudia pod pódiom si začali spievať spolu so mnou. Znie to ako úplna blbosť, ale tak ma to dostalo, že som musel prestať hrať a začať odznova… Akú takú odozvu dostávame teraz – po tridsiatke, čo je dosť zvláštne. Mohli by sme robiť motivačné prednášky po domovoch dôchodcov v štýle „nikdy nie je neskoro“.

Druhý album „Karnevalová vrana“ už vyjde v osvedčenej vydavateľskej stajni Slnko records. Prečo?

V košickej Hevhetii sme boli veľmi spokojní, Jano Sudzina nám veľmi pomohol. Slnko sme si vybrali viacmenej pre pocit zmeny a možno trochu z pohodlnosti. Slnko je predsa len bratislavské vydavateľstvo, štvrť Dlhé Diely máme na skok… A sú skvelí na webe!

V koncertnej zostave ste sa predviedli aj s hosťom Andrejom Šebanom. Ako vás jeho prítomnosť obohatila?

Andrej je jeden z tých pár ľudí, ktorí sa dnes venujú niečomu naozaj do hĺbky. Strenutie s takýmto človekom ťa musí nutne obohatiť. My traja (Lukáš, Ozo a ja) máme svoje rodiny, zamestnania a hudbu, hobby, všetko ostatné riešime viacmenej „z rýchlika“. Zrazu do toho vstúpi človek, ktorý ti pootvorí dvere do úplne nového vesmíru, v ktorom je on stopercentne doma. Pocit, že ten priestor tam je, a že sa mu môžeš venovať celý svoj život, bude ťa napĺňať a aj tak ho nevyčerpáš – to je totálne povznášajúca predstava.

Koľko kusov sa predalo z prvého albumu a v akom náklade si trúfnete vydať druhý album? Alebo si vás ľudia nekupujú, skôr sťahujú na nete a prepočúvajú v iTunes?

Prvý náklad sme predali za necelý rok, museli sme dolisovať druhý. Ale znie to lepšie, ako to v skutočnosti je. Vydanie na našej scéne znemaná 500 ks CDčiek.

Neprepočuteľná zvukomalebnosť a zmysluplnosť v textoch – to sa na Slovensku len tak ľahko nepočuje. Ako teda pracujete s textami a rytmikou?

Trochu nám to trvalo, ale myslím, že sme na to postupne prišli. Základom slovenskej pesničky je dobrý text. Jaro Filip aj Dežo Ursíny skladali hudbu zásadne na hotový text a vedeli prečo. Stačí zobrať dobrý text a dokola si ho čítať, a hudba sa sama začne tlačiť na povrch. Niektoré frázy ti samé ponúknu melódiu, iným trochu pomôžeš a je to. Oproti Filipovi s Ursínymu máme dokonca jednu výhodu. Oni už, bohužial, nestihli vlnu slovenského hip-hopu. Ten, podľa mňa, dosť prekopal pravidlá spievania po slovensky. Už je toho povoleného oveľa viac, aj čo sa týka frázovania, rytmu i slovnej zásoby. Toto objavil ešte v 90. rokoch Jarek Nohavica v poľskom hip-hope a tiež mu to dosť pomohlo.

Všetci (vrátane mňa) vychvaľujú tvoj multižánrový hlas. Rock, blues, jazz. Ktorý štýl ti najviac sedí a ktorý by si radšej verejne neskúšal?

Veľa počúvam staré americké nahrávky soul, motown a blues, ale s tým treba v slovenčine narábať veľmi opatrne. Moja prirodzená poloha je bass alebo baritón, takže keď skúšam zaspievať niečo v štýle hard & heavy, znie to dosť bizarne. Do AC/DC revival band by ma nebrali, ehm.

Otvára ti tvoj výnimočný hlas „brány do sveta“? Staviaš si na ňom kariéru, obmäkčuješ ním tety na úradoch a hladkáš si ego?

Môžeme túto preskočiť? 🙂

Architekt, hudobník, otec: Juraj Benetin.

Architekt, hudobník, otec: Juraj Benetin.

II. Oddelenie vzťahy („Aby som vždy presne vedel, kto s kým spavá, kto kde sedel; a čo s tým urobím.”)

Na jednom internetovom portále ťa autorka právom vychválila do nebies, pritom padli porovnania s Ivanom Táslerom, Igorom Timkom či Kulym. Ako si na to reagoval?

Raz mi niekto povedal, že vyzerám ako Tásler a spievam ako Kuly. Keď sa nad tým zamyslíš, je to stále lepšie takto, ako naopak. :).

Tvoj hlas sa v posledných mesiacoch objavil v mnohých spoluprácach aj v nomináciách na Radio_Head awards? Tak spomeň okolnosti, resp. aspoň tie najdôležitejšie mená (Vec a Lyrik H).

Za posledný rok sme spolupracovali takmer s každým, koho máme v slovenskej hudbe radi. Andrej Šeban, Ľubo Petruška z Chiki Liki tu-a, Zlokot, Vec, Longital…

Kedysi si naspieval aj pieseň spolu s talentovanou a tragicky zosnulou umelkyňou Bety K. Majerníkovou. Kde je tá nahrávka?

Je na albume Noisecut „Deň za dňom“. Je to poriadny underground…

Koho zo skupiny Korben Dallas napadlo spievať o otcovstve, a prečo?

Basgitaristu Lukáša. Ale keď pozorne počúvaš skladbu „Otec“, tak zďaleka nie je len o otcovstve. Je o všetkých nenaplnených nárokoch, ktoré si kladieme sami na seba. To jediné, čo nás dokáže naozaj do hĺbky štvať, sú vlastné zlyhania. Akokolvek ťa rozčuluje politika alebo výtlky na ceste, na vlastné zlyhania sa to nechytá.

Monopolisti v spievankách a detských songoch: Rišo Čanaky a Mária Podhradská potrebujú v produkcii pre deti konkurenciu. Ak budeš doma deťom spievať, ne)skúsiš čosi oficiálne?

Ja som myslel, že monopol v spievankách a detských songoch má Rytmus, haha. Ale nedávno som týchto dvoch počul v aute môjho brata, ktorý má tri deti, a musím uznať, že to bolo pekné – mäkkučko zahrané, pekne naspievané: flautičky, gitarky, všetko… Normálna hudba. Inak „Korben Dallas a kamaráti deťom“ bol jeden z potenciálnych názvov pre nový album! Uvidíme, kedy nás to chytí naozaj.

Čomu dávaš momentálne prednosť (alebo ako delíš čas)? Rodina, kapela, práca?

Čas delím, ako viem. Ale vždy, a duplom teraz – keď čakáme na malého, je priorita úplne jasná: rodina.

Slovensko je taká malá dzedzina – každý každého pozná, všetko je o vzťahoch. Česko je raz také veľké. Ako sa vám darí tam?

Na neskorú jeseň chystáme útok na Česko. Medzičasom dúfame, že niektoré skladby z albumu sa tam chytia. Špeciálne sa ale chceme venovať Poľsku. Hrali sme tam zatiaľ 2-krát. Poliakov je ešte 4-krát viac, ako Čechov, a majú radi artrock jazz a blues, naviac náš bubeník Ozo je polovičný Poliak – tak to tam skúsime.

Spievaš, že: “Zaslúžia si naše mamy lepších synov, než sme sami – kto už nás vychová?”. Ak ide o autobiografickú črtu, bol si v tínejdžerskom období zlým synom?

Mama to nemala so mnou ľahké, ale odjakživa máme silný a pekný vzťah. To ale neznamená, že by si nezaslúžila lepšieho syna. Myslím, že vo vzťahu mama–syn je zakódovaná istá nerovnováha. Nikdy jej nebudeš vedieť vrátiť to, čo ti dala ona.

Koncertovali ste s americkou pesničkárkou Jess Klein. Črtá sa aj korbenom zámorská šnúra či texty v angličtine?

S Jess sme odohrali veľmi milé a malé turné po Slovensku. Je to obľubená speváčka a song-writerka nášho manažéra z čias, keď žil v New Yorku. Ale angličtina u korbenov už určite nie. Dvanásť rokov som spieval po anglicky a myslím, že už sa k tomu tak skoro nevrátim.

V ktorých slovenských kluboch koncertujete často, resp. najradšej, a prečo? Bratislavský Nu Spirit je veľká srdcovka?

NuSpirit, to sú kamaráti a veľkí vyznávači dobrej hudby. Ale klubová scéna po celom Slovensku je zaujímavý fenomén. Stojí na pár nadšencoch, ktorí obetujú čas, vlastné peniaze a zdravie, aby organizovali kultúrny život v  Leviciach, Prešove, Ružomberku, Štiavnici atď. Ľudia, ako Pavúk z Bombury alebo Moshi z Wawe a ďalší by si zaslúžili rovno Rád Ľudovíta Štúra, ale mesto a štát im nie, že nepomáha, ale ich ubíja. Je to neuveritelné.

Skupina Korben Dallas (Ozo Guttler, Juraj Benetin a Lukáš Fila).

Skupina Korben Dallas (Ozo Guttler, Juraj Benetin a Lukáš Fila).

III. Oddelenie architektúra („Chcel by som to robiť správne, ale asi celkom márne; čakám, kým sa polepším.”)

Počas štúdia na gymnáziu si mal dlhodobo jasno v tom, že chceš byť architektom?

Nie. Rozhodol som sa na poslednú chvíľu. Robil som vtedy tisíc vecí: hudbu, vrcholový šport, školu, ešte som aj rezbárčil… Nič z toho poriadne. To mi ostalo dodnes, :).

Fušuješ svojim kolegom/kamarátom aj do iných remesiel? Maľba, grafický dizajn?

Od skončenia školy som robil každého pol roka niečo iné. Bol som fotograf v denníku Pravda, chvíľu som robil komix a učebné pomocky (aj prílohy do SME). Potom sme si založili reklamnú agentúru pre developerské projekty, robili sme vizualizácie a animácie. Neskôr sme začali navrhovať a realizovať výstavné stánky po celej Európe. Tak som sa dostal aj do ruského Soči, odkiaľ mám nenormálne „pracovné“ zážitky.

Každý rok na VŠVU a FA STU v Bratislave (+/- v Košiciach) končí architektúru okolo sto mladých ľudí. Majú sa kde vôbec uplatniť? Čo iné môže taký architekt po 6 rokoch rysovania, resp. archicadovania robiť?

Architektúra je krásna v tom, že ti ponúka kopu životných ciest. Trochu ako právo medzi umeniami. Teraz v rámci firmy Compass robíme urbanizmus a architektúru. Konečne, po šiestich rokoch kolaudujeme malú mestskú štvrť… Začínajúcim architektom by som poradil: „z ničoho sa neposrať a nebáť sa, že padnú pár-krát na hubu“. Aj keď i ja sám to mám nejak takto: na hudbu som starý dedo, ale na architektúru ešte úplne decko.

Ktorá moderná stavba (okrem svojej hitovky Slnečnice) ťa v Bratislave oslovila, a prečo?

Mám rád ateliér GutGut, robia zaujímavé veci. Okrem toho sledujem architektov Pavla Paňáka, Matúša Valla s Oliverom Sadovským, kamarát Sebastian Nagy robí krásne domy. So slovenskou architektúrou to nie je vôbec také zlé, ako si človek možno pomyslí, keď sa poobzerá po Bratislave.

Je v SR klientela, ktorá si nechá mladým architektom navrhnúť poriadne drahú avantgardnú haluz, alebo takéto návrhy ostávajú v šuflíku ateliéru?

Toto bude znieť snobsky ale kritická väčšina bohatých ľudí na slovensku sú sprostí. Na západe je oveľa väčší súvis medzi peniazmi a vzdelaním či rozhľadom. Dobré veci majú potom prirodzene väčšie podhubie. Nám nezostáva teda nič iné ale vykašlať sa na bohatú klientelu a riešiť veci pre normálnych ľudí. Malé domy, lacné byty, recyklované interiéry. Je to pekné a v architektúre sa s tým dá prežiť, ale výtvarník asi ťažko predá „normálnej rodine“ obraz za polovicu ich mesačného príjmu.

Uveď meno domáceho či zahraničného architekta/architektky, ktorého tvorbu doslova hltáš?

Vo svete sa robí kopa nádherných vecí, ale najzaujímavejší je pre mňa stále Rem Koolhaas, pretože svojím rozmýšlaním presahuje architektúru. Asi jedný architekt, ktorý by sa mohol objaviť na titulke Time.

V novom singli “Otec” spievaš, že: “Zatiaľ žmúrim, slepo strieľam; veci ničím, ľudí zdieram; ani sám sa nešetrím.”. Čo sa ti v poslednom čase nevydarilo, s čím nie si spokojný?

So všetkým som nespokojný v sekunde, keď to dokončím…

A naopak: čo veľké, dôležité, no najmä pozitívne ťa čaká toto leto?

Momentálne žijem na pozitívnej vlne. Všetko sa točí okolo narodenia nášho prvého syna (rodina s manželkou Luciou), dokončili sme veľký projekt (práca: compass.sk) a vydávame nový album (korbendallas.sk). Kristove roky, ako majú byť.

Text: Boba Baluchová, Foto: korbendallas.sk / http://www.compass.sk (rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 68/2013)

Do Barcelony sa nemožno nezaľúbiť

Nepijem víno, nejem často olivy, vylihovanie na pláži mi takisto nie je dvakrát po vôli. No i tak je Barcelona mestom, kde by som chcela bývať, vychovávať svoje deti a zostarnúť. Hoci nikdy neviem racionálne dobre vysvetliť, prečo.

Keď túžite po klasickej letnej dovolenke, plnej ničnerobenia a vylihovania na pláži, navštívite pravdepodobne Kanárske ostrovy alebo Mallorku. Keď máte dosť peňazí na míňanie, alebo chcete len vyžmýkať peňaženku partnera, zatúžite po MaleDivách alebo Bali. Keď ste trošku akčnejšie typy a radi sa presúvate po vode, preskúmate pravdepodobne Kambodžu a Vietnam. Keď ste už na ázijskom kontinente boli, tak raz zamierite do Afriky – určite do Kene a na Zanzibar. Ale keď sa vás ktosi opýta na mesto, konkrétnu jednu metropolu, do ktorej by ste sa v priebehu jediného dňa vedeli zamilovať a už tam navždy, resp. nadlho zotrvať – bude to pravdepodobne Barcelona. Schválne, aké iné mesto by ste si (okrem klišé: Paríž-New York-Tokio) vybrali? Verte mi, žiadne iné: do Barcelony sa totiž nemožno nezaľúbiť.

Som z Katalánska, nie zo Španielska

Na Slovensku stačí, keď poviete známym, že idete na výlet do Španielska. V Španielskom kráľovstve však už musíte byť presnejší a detailne označiť jednu zo 17 autonómnych oblastí, kam mierite. Je totiž veľký rozdiel, keď sa ocitnete v Baskicku, Valencii, Andalúzii, Navarre alebo v najviac prosperujúcom Katalánsku. Na vlastnej koži som zažila, a domáci vám to potvrdia, že v krčme v meste Pamplona (v rámci regiónu Navarra) jednoducho nenalejú pohárik mudrlantovi z Madridu.

Ak sa v Katalánsku niekoho na ulici opýtate: „¿Hablas Español?”, buď vám nahnevane ukáže prostredník alebo vás decentne usmerní: “No soy español, soy catalán!” Táto hrdosť a utvrdzovanie identity mi vyráža dych, rovnako ako prízvuk a zachrípnutý hlas miestnych mužov, poprípade večerný spev či spontánna hra na gitare. Doslova ako vo filme “Vicky Cristina Barcelona” od Woodyho Allena, nech to znie akokoľvek šablónovite.

O tom, že Katalánci nie sú Španieli, som sa mohla presvedčiť naposledy v septembri, keď som sa stala súčasťou emocionálne vypätej, no dobre zorganizovanej a pre domácich veľmi dôležitej demonštrácie za nezávislosť Katalánska (teda odtrhnutie od Španielska). Počas Národného dňa Katalánska vyšlo do ulíc Barcelony jeden a pol milióna ľudí, aby prejavili svoj záujem vytvoriť nový štát Európy. Žiadne násilnosti v uliciach sa nediali, vlajkami mávali sedemdesiatnici aj päťročné deti. A ja s nimi. Nemala som veľmi na výber, dav zomlel všetkých: okoloidúcich, egocentrikov i introvertov, pozorovateľov, turistky i novinárov…

human-towers

Stavanie kamenných i ľudských veží

Nech už ste fanúšikom architektúry, surrealistického umenia, advanced music, opojného vína alebo ľahkých drog, v Barcelone dostanete všetko z toho i čosi naviac. Toto mesto vás pohltí, zasýti (i tým, čím nechcete) a potom vás po polnoci zanechá unaveného, bez peňazí, no s úsmevom na perách pri hlúčikoch policajtov, dílerov a travesty-prostitútok na ulici La Rambla. Poriadne sa prespíte, stiahnete fotky do kompu, premažete kartu i svoju hlavu, a okolo obeda môžete začať svoju túru mestom – testovanie cudzieho jazyka a odškrtávanie si stavieb z „to do“ listu odznova.

V Paríži si každý potrebuje spraviť fotku pod „eiffelovkou“, v Barcelone bezpodmienečne pod „sagradou“. Z podhľadu, nadhľadu, vyskakovaciu, panoramatickú – to je jedno, ale ego musí byť spokojné. Symbolom Barcelony je totiž práve táto megastavba kostola Sagrada Famíla – Gaudího masterpiece, ktorý pravdepodobne nikdy nebude dostavaný a nech sa pokúsite o akýkoľvek záber pod vežičkami tejto jedinečnej stavby, vždy vám fotku bude kaziť aspoň jeden žeriav. Keď ste fanúšikmi Gaudího, treba obehať celé mesto krížom krážom a narazíte aj bez nakúkania do knižného sprievodcu na ďalšie diela: Casa Milá známa ako La Pedrera, Casa Batlló, či najviac navštevovaný park Güell s povestnými jašteričkami.

Ak vás zaujímajú adrenalínové športy a trochu miestnej tradície, raz do týždňa by ste mali zavítať na sympatické námestie Palau Olimpic Badalona, kde sa rodinné klany z barcelonských štvrtí predháňajú v stavaní veží z ľudských tiel. Desiatky mužov, žien i detí dokážu postavať obdivuhodnú, niekoľkoposchodovú ľudskú konštrukciu do zvukov trúbky. Teambuilding ako vyšitý. Nikde inde som to doteraz nevidela.

joan-miro-museum

Všetko umenie na jednom mieste

Najkrajší výhľad pravdepodobne budete mať zo zábavného parku Tibidabo. Keď budete mať dosť kolotočovej kakofónie, môžete zažiť doslovné stíšenie v neďalekom kláštore. Čo sa týka všetkých druhov umenia – v Barce máte všetko po-ruke (a to naozaj nechcem znieť ako nejaká PR-manažérka cestovnej kancelárie).

Ak dostanete chuť preskúmať zbierky renomovaných umelcov Joana Miró alebo Antoni Tápiesa, obe poľahky nájdete v srdci Barcelony. To isté platí o múzeu Pabla Picassa. Koho viac oslovuje konceptuálne a moderné umenie, priestor MACBA by mohol uspokojiť nároky. Každého zaujíma čosi iné, každý dokáže toto miesto opísať inak. V tej rozmanitosti je čaro! Okrem výtvarného umenia treba spomenúť hudbu. Koncom mája môžete návštíviť zaujímavý elektronický festival Primavera Sound a hneď o mesiac neskôr, v júni megalomanský Sónar obsadí dôležité miesta v katalánskej metropole (v roku 2013 už po dvadsiaty raz).

Život pri Stredozemnom mori pulzuje inak, akosi pokojnejšie – nik sa nikam neponáhľa, slnko vám robí dobrú náladu. K tomu to fungovanie pri mori na X spôsobov! Ráno sa hodiť do mora a potom odštartovať pracovný deň; alebo prv odbicyklovať do kancelárie a počas siesty si piknikovať na mestskej pláži; a/alebo večer po práci si chodidlá namočiť do vody a s blízkou osobou nenápadne počúvať kúsky rozhovorov v cudzích jazykoch naokolo a usŕkať zo studeného piva. Najviac! Ceny nehnuteľností sa tu pohybujú v astronomických výškach. Ale ja som si už na svoj bytík v časti La Barceloneta začala šetriť a rada vás v ňom raz prichýlim…

Text: Boba Baluchová Foto: Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, jeseň 2012)

Istanbul, Konštantínopol, Carihrad – multikulti mesto s troma menami

Istanbul je najväčšie, zároveň najslobodnejšie mesto v rámci Turecka. Isteže sa oplatí navštíviť aj Ankaru, Bursu, Antáliu, Konyu či Izmir, ale tam už pocítite väčší vplyv Islamu, ako v tejto multikuktúrnej metropole.

422345_10150535897417404_565040274_n

Geografická poloha zaručuje úspech

Kto ešte nikdy nenavštívil Áziu, ani Istanbul – môže zabiť dve muchy jednou ranou vďaka návšteve tureckej metropoly s troma menami, a updatenuť svoj status na Facebooku: “Prvý raz v Ázii!” Stačí sa previesť loďkou cez prieliv Bospor a za niekoľko minút ste tam. Presun z Európy do Ázie spozorujete jednoducho – podľa menšieho počtu turistov aj doteriavých predavačov suvenírov (zväčša náramkov s visiacimi modrobielymi očami – predznamenajúcimi štastie).

Keby išlo len o mesto Istanbul (s desiatimi miliónmi obyvateľov/iek a plochou 4-krát väčšou, ako hlavné mesto Slovenska), nie o zvyšok Turecka – nemal by byť problém so začlenením do Európskej únie. Ale turistická metropola je vždy iná ako zvyšok krajiny a preto diskusie o šancách začlenenia sa Turecka do európskeho spoločenstva necháme na hodiny politického zemepisu.

403079_10150535897257404_374680904_n

Kultúra, podmienená náboženstvom

Najviac ľudí chce v Istanbule (v minulosti nazývaného aj Konštantínopol a Carihrad) navštíviť ako pamiatku číslo jeden mešitu Haghia Sophia, ktorá dnes neslúži na obradné účely, ale práve ako múzeum. Spirituálny zážitok tam možno nezachytíte, ale na interiérovej výzdobe si môžete všimnúť, ako sa mesto (a ľudia v ňom) menili pod vplyvom islamistického či kresťanského vplyvu.

Ak nechcete platiť desať eúr za vstup, môžete navštíviť inú, modrú mešitu: The Blue Mosque (palác Sultána Ahmeta). Najmä v ranných hodinách – keď ešte priestor nie je zaplnený japonskými turistami s fotoaparátmi, ale sú tam len muži a ženy (vo vyhradenom priestore pre ne) – bez topánok na nohách, so šatkami na hlave, venujúci sa slovám proroka.

Mešity ako významné náboženské, kultúrne a architektonické prvky sú v rámci Istanbulu naozaj na každom kroku. Udrú vám do očí, musíte si ich fotiť. Pre mešitu je typická kopula, predstavujúca pivnicu neba a v každom roku sú vysoké veže – minarety (pripomínajúce rakety). Ak sa vám nechce motať po celom meste, môžete navštíviť turistickú atrakciu MiniTurecko – kde máte modely všetkých pamiatok pohromade na jednom mieste.

V jarnom či skôr letnom období odporúčať absolvovať výlet loďou po Bospore, pijúc voňavý mliečny nápoj (salep) a jediac obrovský sendvič s čerstvo ulovenou a upečenou rybou (samozrejme, aj s kosťami – preto tá veľkosť pečiva). Každých desať minút budete ponúknutí (a to nielen na lodi, ale aj v obchode, na trhu či kdekoľvek inde) pravým tureckým čajom, servírovaným na porcelánovom minitanieriku v sklenenom decovom poháriku, pripomínajúcom banku z hodín chémie, spolu s dvoma kockami cukru. Ak si zažiadate príchuť, dostanete jablkový či pomarančový čaj (krikľavej farby, pripomínajúci zohriaty džús). Ak si chcete domov priniesť nejakú potravinu či pochutinu – môžete to skúsiť práve s týmito farebnými instantnými čajmi.

431122_10150535895202404_80038269_n

Zjednávať, kde sa len dá

Trh s koreninami (spice bazaar) je plný nielen tureckých čajov, ale aj exotických korení a “turkish delights” – tureckých sladkých potešení v pravom slova zmysle. Niektorí obchodníci dokonca do výkladov s týmito sladkosťami, ničiacimi náš chrup – tabuľu s názvom: Turkish Viagra. Chuťovo je to lahôdka – pistácie či orechy, zaliate v mede či želé z granátových jabĺk. Ako mäkkší turecký med, no nie taký obyčajný, ako poznáme z našich obchodov.

V každom knižnom sprievodcovi Istanbulom nájdete odporúčanie – navštíviť aj Grand bazaar, no tento priestor je však plný gýčov, pripomínajúci obrovskú tržnicu na Trnavskom mýte či Miletičke (kožené kabáty, tašky a topánky, koberce a vyšívané šatky, kopec zlata a šperkov s drahými kameňmi).

Ak vaši rodinní príslušníci/ky v minulosti navštívili Istanbul – určite vás zásobili množstvom rád – čo v tejto časti Turecka skúsiť, a čo nie. Určite netreba naletieť na tanečné vystúpenia brušných tanečníc či “pravých-nefalšovaných” krútiacich sa dervišov – všetko je to len divadielko s cieľom zarobiť. Možno v meste Konya by ste pochodili lepšie.

V obchodoch a najmä na trhu treba pri kúpe čohokoľvek zjednávať. Niekde už sú obchodníci rozmaznaní bohatými turistami/kami z Ruska či z USA – preto vás odbijú s oznamom: Fixed prices. Ale skúsiť treba – pár tureckých lír možno ušeríte a ochutnáte na ulici ponúkanú šťavu z granátových jabĺk či iného čerstvého ovocia.

402178_10150535895387404_587285474_n

Turecké umenie, inšpirované Európou

Veľa o hudobnej, literárnej či filmovej produkcii Turecka nevieme. Z komerčných rádií poznáte jeden hit Tarkana. Netreba zabúdať na tri turecké telenovely (Tisíc a jedna noc, V objatí hodvábu a Sultán), z ktorých najmä tá prvá aj na Slovensku pokorila všetky rekordy v sledovanosti. Onurov plagát kde-tu ešte zazrieť aj v uliciach Istanbulu. Skôr v Európe máme s Istanbulom spojené meno Orhana Pamuka, spisovateľa-postmodernistu a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru.

Hoci sa Fatih Akin narodil už v Nemecku, má tureckých rodičov a vo svojich filmoch sa venuje práve problémom multikulturality, ľudských nedorozumení a dôsledkom migrácie (prevažne z Turecka do Nemecka). V istanbulskom múzeu pre súčasné umenie môžete vidieť priamy (a v minulosti dokonca vládou žiadaný) vplyv európskeho umenia na to turecké – umelci a umelkyne študovali napríklad maľbu (techniku portrétovania) vo Francúzsku. Keď sa pozeráte na vystavované plátna, cítite vplyvy kubizmu či impresionizmu.

Kontrolu pred vstupom do novej budovy s umením však majú zabezpečenú ochrankári/ky lepšie tu, ako v rozľahlom paláci Topkapi spolu s rozkvitnutými záhradami a vyhliadkou na celý Istanbul. Tam veru nový vyrezávaný nožík za sedem lír počas prehliadky na skeneri nepípal. Preto sa streľba šialenca na náhodných turistov/ky spred niekoľkých mesiacov môže zopakovať.

400163_10150535896852404_1483350835_n

Dobrosrdeční ľudia v každom dome

Doteraz som v žiadnom veľkomeste nevidela ešte most v centre mesta – preplnený stovkami mužov s udicami a kýblikmi, tráviacich deň i noc lovením rýb (pre vlastnú potrebu i pre miestne reštaurácie). Tak fotogenické miesto, plné nielen kamennej stavby, ale aj ľudského života – ako práve na Galata moste, nájdete málokde. Treba sa po ňom prejsť aspoň raz denne. Napríklad počas presunu za nakupovaním na slávnej Istiklal street, podobnej viedenskej MariaHilfer strasse.

Počas nášho študijno-pracovného pobytu bola na pláne aj návšteva “tradičnej” tureckej rodiny, aby sme lepšie chápali ich hodnoty, pohostinnosť, previazanie na náboženstvo, obrad sobáša a výchovy slušného počtu detí. Nakoniec sa však z jednoduchej rodiny (v prípade mojej pracovnej skupinky) vykľula verejne-uznávaná a myšlienkami otvorenejšia rodina Erdimovcov – kde otec pracuje ako poradca starostu Istanbulu a matka je psychologická konzultantka s vlastnou TV šou. Ich názory (aj ich šiestich detí) boli veľmi kultivované a akoby viac európske – svojim potomkom nechcú zasahovať do výberu budúceho povolania, ani do voľby životného partnera/ky. Ich dobrosrdečnosť sa nedá slovami opísať (možno len nejakou tradičnou piesňou na husliach, ručne vyrobeným náhrdelníkom, či geniálnym vegetariánskym jedlom). Do roka a do dňa by som si cestu do multikultúrneho Istanbulu rada zopakovala – ale namiesto usneženého zimného mesiaca by som prijala letnú sezónu.

429338_10150535896712404_1370046122_n

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž publikovaná v magazíne Inspire, jar 2012)

 

Za vôňou jari do Bukurešti

Každý muž i každá žena má vo svojom živote minimálne jedno obdobie, na ktoré obzvlášť rád/a a svojsky spomína – so široKým úsmevom alebo KlopKaním si po čele. Niekto sa s údivom pozerá na svoje fotky zo základky, lebo tie účesy a oblečenia boli fakt odstrašujúce. Niekto musí každej návšteve pustiť dvakrát video zo stužkovej, lebo to je z kategórie „must see“. No a ja sa stále čudujem, ako som mohla v zdraví (fyzickom i psychickom) prežiť šesť mesiacov v metropole Rumunska. Toľko podivností, paradoxov, ale aj krásy na jednom mieste! No a keďže letá sú tam neznesiteľné (najmä v hlavnom meste), odporúčam návštevu Bukurešti naplánovať na jar – plnú zelene, farieb a vôní.

Nevyspytateľná doprava

Tento článok sa v žiadnom prípade nesnaží byť turistickým sprievodcom a naozaj má potenciálne návštevy prilákať, nie ich odstrašiť od plánovaného výletu. počas svojej polročnej stáže a dobrovoľníckej činnosti som zmonitorovala všetko podstatné a teším sa na zopakovanie niekedy v blízkej budúcnosti.
Pre nastavenie citlivosti treba začať asi dopravou. ak ste zvyknutí na cestovanie vlakmi, autobusmi a najmä mestskou hromadnou dopravou v Nemecku či dánsku, kde meškanie nehrozí – tuto treba na všetko zabudnúť, nenosiť hodinky a hlavne nepátrať po príchodoch/odchodoch. Treba sa riadiť ľuďmi. ak stoja nejakí na zastávke, určite niečo pôjde.
V lete v 40-stupňových horúčavách cestovať niekam busom prudko neodporúčam. Hrozí udusenie a zbláznenie sa zároveň. ak ste niekedy cestovali do Mlynskej doliny busom číslo 39 na konečnú napríklad v čase dušičiek – viete si predstaviť tú „plnku“. a bitku o sedadlá medzi cezpoľnými vysokoškolákmi/čkami s batohmi, smerujúcimi na intrák, a dôchodcami/kyňami s kvetináčmi či hrabľami, ponáhľajúcimi sa na cintorín v tej istej lokalite. No a ak to vynásobíte dvoma, takto vyzerá situácia každý deň v MHd-čke v rámci rumunskej metropoly.
Cestovné lístky sú lacné: jedna cesta mestom vás vyjde na 1,3 lei, čiže okolo 0,3 eura (desať korún slovenských). odporúčam lístky poctivo nakupovať (v takých plechových búdkach blízko zastávok), lebo revízori/ky chodia veľmi často a hlavne nenápadne. vyzerajú totiž ako „normálni“ ľudia, akurát nosia biele blúzky a košele (na rozdiel od bratislavských hlavohrudných týpkov).

1914285_134795877403_2568347_n

Domáci miláčikovia na ulici

Nepochybujem, že v iných oblastiach Rumunska (napríklad v Banáte, Sedmohradsku, Transylvánii či pri delte dunaja) môže byť rovnako príjemne v každom ročnom období. No v hlavnom meste je to v lete naozaj na nevydržanie. všade suchý vzduch, hluk motorov, prach sa lepí na vaše spotené telo. potrebujete sa napiť a padáte do nemého úžasu, keď vidíte ľudí, ako si v tej páľave zapaľujú cigaretu. a to jednu od druhej. vysoké percento Rumunov/iek fajčí a pije veľa kávy. To sa so slovenskom nedá porovnať – samozrejme, ak v merku nemáme práve nejakú workoholickú skupinku.
Čítala som niekoľko reportáží od autorov/iek mimo Rumunska, ako opisovali krutý život bezdomoveckých detí, čo fetujú lepidlo a spia priamo v staniciach metra. priznám sa, že za pol roka dennodenného cestovania metrom aj busmi som nič podobné nevidela. samozrejme, žobrákov/čky, potulných cigánčat som videla dostatok, no tí sa zdržovali skôr nad zemou, ako pod zemou. pred gréckokatolíckymi kostolmi a na obchodných uliciach (napríklad na piata Romana či universitate), plných turistov/iek zo Západu. Rumuni/ky sú veľmi hákliví na rómsku otázku – hnevá ich, že európske médiá Rómov/ky a Rumunov/ky nerozlišujú a hádžu všetkých do jedného vreca. akoby boli všetci rovnakí, všetci zlí: len kradli a brali sociálne dávky…
Samostatnou kapitolou historiek o Bukurešti sú túlavé psy. podľa o ciálnych štatistík je na programe sedem uhryznutí psom denne. sú všade, motkajú sa vo svorkách, sú hladné a špinavé. No nie je to ich vina, že sú v uliciach a je ich toľko. Túto ťažko kontrolovateľnú situáciu má (okrem všeličoho iného a ukrutnejšieho) na svedomí bývalý komunistický diktátor Nicolae Ceausescu, ktorý dal vysťahovať a zbúrať rodinné domy v centre, a ľudí (samozrejme, bez domácich miláčikov) dal presunúť do panelákov. Psy teda ostali na ulici dodnes.

1914285_126652917403_994220_n

Zeleň v centre veľkomesta

Veľmi namáhavo by ste v centre Bukurešti hľadali nejaké hlavné námestie, ako máme napríklad my v Bratislave (Gotko či Hviezdko). posedieť sa dá našťastie aspoň v niekoľkých nádherných zelených parkoch uprostred mesta. Najviac fotogenický je asi park čižmidžiu (parcul Cismigiu) s člnkami na jazierku, s lavičkami, predajom cukrovej vaty či iných kalorických lakôtok. Za zmienku stojí aj park Izvor, z ktorého je na skok do megaobrovského (roky stavaného a stále nedostavaného) Ceausescuovho paláca (palatul parlamentului), ktorý mal svojou veľkoleposťou konkurovať americkému pentagonu.
V centre je veľa opustených historických budov, ktoré štát ani mesto nedokáže majetkovo vysporiadať, a teda ani opraviť. Bulváre a chodníky v štvrti Lipscani v samotnom srdci Bukurešti sú už desaťročia rozkopané, tiež zásluhou spomínaného komunistického diktátora. Na obhliadku mesta v kostýme a lodičkách môžete teda zabudnúť. No treba povedať, že Rumuni/ky napríklad vodou nešetria – na každom sídlisku a v každom upravenom zelenom parku majú minimálne jednu fungujúcu fontánu. všade stánky s čerstvými rezanými kvetmi! a medzi panelákmi vás okrem zaparkovaných áut a vrakov áut prekvapia nové, vzorne udržiavané detské ihriská (dokonca väčšinou bez prítomnosti túlavých psov). keby radšej nancie a energiu investovali do infraštruktúry a vybudovania optickej siete, lebo niektoré stožiare sa pod ťarchou desiatok elektrických káblov nebezpečne prehýbajú na všetky strany.

1914285_134795872403_3669348_n

Rôznorodého umenia dostatok

Rumunská mládež (najmä nagélovaní fešáci v mokasínach a ružových rozorvaných košeliach) holdujú hudobnému žánru manele. V Srbsku sa takémuto žánru hovorí Turbo Folk. Je to také zrýchlené dychovkové disko so srdcervúcim vokálom. samozrejme, nájdu sa tu aj kvalitné kúsky world-music. Mimoriadne som si obľúbila velikú Ženu – Rumunku žijúcu v Nemecku, ktorá publiku nakladá riadne soulovo-RnB hity, podmáznuté balkánskymi dychovými nástrojmi (ako inak) a podčiarknuté veselými klipmi. Miss Platnum sa nehanbí spievať o mercedesoch, peniazoch a svojej chuti do jedla či nadváhe.
Z tanečných klubov, kde hrajú počúvateľnú elektronickú hudbu, odporúčam navštíviť: Expirat pri parku Izvor, potom Suburbiu v Lipscani, no najmä Fabricu neďaleko od Piata Unirei.
Už niekoľko rokov sa hovorí o vzostupe rumunskej kinematogra e, a je to pravda. Napríklad snímka Rozprávky Zlatého veku sa dala vidieť aj u nás v rámci MFF Bratislava. Na všetkých bizarných mikropríbehoch sa dá dobre zabávať a spomínať, ako sa žilo pred rokom 1989 – je to vizitka nielen vtedajšieho Rumunska, ale všetkých postkomunistických krajín. a humor je to, čo držalo a drží rumunský národ pri živote. a hoci sa aj rumunská literatúra bezpochyby nejak vyvíja, vo výkladoch kníhkupectiev vidieť stále len obálky kníh s príbehmi upírov a vlkolakov. Tak potom prečo sa miestni tak durdia, keď sa ich opýtame na pravdivosť príbehu vlada draculu? Niečo na tom len predsa bude.
Výhoda Rumunov/iek je, že sú talentovaní na jazyky. Na svoj latinský základ bezproblémovo za pár mesiacov naviažu franinu, španinu aj taliančinu, väčšina hovorí výborne po anglicky. Nevýhodou je, že hoci žijú v nádhernej krajine (ešte nie celkom zdevastovanej, čo sa týka prírody), a sú už v európskej únii, bude trvať desaťročia, kým sa ozdraví štátna správa a vymizne korupcia. človek, čo sa živí poctivou prácou (povedzme univerzitný pedagóg), zarába okolo 400 eur mesačne. Z toho sa nedá vyžiť. preto napríklad lekársku pomoc domáci vyhľadávajú iba v akútnych prípadoch, keď je zväčša už neskoro. Na druhej strane také dvadsaťročné rozmaznané dievčisko, voziace sa na najnovšom poršáčiku, musí byť stopercentne dcéra alebo vnučka nejakého bývalého komunistického po- hlavára. „Aceasta este situatie.“ Taká je situácia, a hotovo…

1914285_134795862403_7716018_n

Ľudia privyknú na všetko

Ľudia v Rumunsku si však toľko nezávidia ako u nás. Hoci sú k cudzincom/kám nedôverčiví a podozrievaví, vo svojej podstate sú dobrí. skúšaní životom, no najmä zmierení s osudom. Tak to Boh zariadil (s každým má svoj zámer), netreba sa mu priečiť. viera je v rumunskom obyvateľstve (nielen u starých ľudí) na prvom mieste. stačí raz zažiť ich veľkolepé veľkonočné oslavy a rituály. a potom sa už netreba čudovať ani neustálemu trojitému prežehnávaniu, lebo za každým rohom sa nachádza nejaký ten kostol, svätostánok.
Zatiaľ som neprišla na to, pre koho sú otvorené tie desiatky sterilných butikov s tortovými svadobnými šatami v centre mesta. Možno slovenské turistky miesto magnetky na chladničku (lebo pohľadnice Bukurešti nikde nemajú), donesú domov nejaký biely nariasený skvost. so suvenírmi je to ťažké. No treba napríklad okúsiť rumunské pivo ursus alebo ľadové kávy v škatuľkách značky Tnuva za pár lei (radšej nie hneď po sebe).
Jedlo je v Rumunsku lacnejšie ako na slo- vensku. ochutnať sa oplatí napríklad sarmale (mleté mäso s ryžou zabalené do kapustového listu) a potom všetko plnené slaným syrom (v rumunčine sú všetky druhy syra nazývané bryndzou). len sa potom nezľaknúť toaliet v niektorých reštauráciách a vyrezaný kruhový otvor v zemi brať ako out-doorovú aktivitu.
Vlastne celý výlet do Bukurešti (ale aj do ďalších častí Rumunska) treba brať od začiatku do konca ako dobrodružstvo. Potom ten zážitok bude o to prekvapivejší, pozitívny a častého spomínania hodný. Podotýkam, že stať sa môže všeličo, no ukradnúť peňaženku vám môžu rovnako doma, ako aj v Rumunsku. a žiadne veľké nebezpečie nehrozí, ani keď si to po žúrke razíte pešo domov cez celé mesto. Takže už len zabookovať letenku alebo lístok na vlak a vydať sa na jarný výjazd: smer rumunská metropola… „Noroc si drum bun!“☺

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž publikovaná v magazíne Inspire, jar 2011)