Kiwi life = aj život medzi zemetraseniami

Najväčšie mesto Južného ostrova na Novom Zélande – Christchurch sa vyznačuje niekoľkými zvláštnosťami. Je plné študentov a univerzitného života. Nik tam budovy nerenovuje, mladí ľudia bývajú v izbách s puklinami, nehnuteľnosť vám nepoistí žiadna poisťovňa. Ceny domov nie sú tak vysoké ako v Aucklande, kde sa priemerná cena rodinného domu vyšplhala na jeden milión NZD (pričom realitní makléri predpokladajú, že v roku 2036 bude stáť priemerný dom až tri milióny). Šialené, však? To je daň za to, že každý chce bývať v tomto rýchlo rastúcom a populárnom meste, kde za víkend stihnete dve obrovské výstavy, niekoľko farmárskych trhov a urban festov, filmových projekcií a koncertov (vážnej i alternatívnej hudby). Samozrejme, aj ja.

  vyhlad-na-auckland

Ale naspäť ku Christchurchu. Dôvodom vyššie uvedených akcií, či skôr ne-akcií sú zemetrasenia. Toto mesto ich zažilo za posledných päť rokov približne šesť tisíc. Ľudia odtiaľ neodchádzajú, zvykli si. Sú ochotní žiť život medzi zemetraseniami – iné pozitíva mesta jednoducho prevládajú nad negatívami. Inak vedeli ste, že Nový Zéland leží na hranici dvoch pohybujúcich sa litosférických dosiek, ktorých stret môže spôsobiť už spomínané zemetrasenie?

Zažiť zemetrasenie nikomu neprajem. Keď som bola pred pár rokmi na jednom z tréningov pre humanitárnych a rozvojových pracovníkov v bulharskej Sofii, vyskúšala som si simuláciu zemetrasenia a celkom mi stačilo. Keď však bývate na Novom Zélande, skôr či neskôr sa vám stane, že nejaké zažijete. V tejto ostrovnej krajine je ich ročne až 20 000. Väčšinu z nich však ľudia nepocítia. V druhú novembrovú nedeľu ma to minulo len o vlások. Keby som sa hodinu po polnoci nešla napiť vody a nezapla si notebook, o všetkom by som sa dozvedela až ráno.

kiwi-life-in-akl-2

Čakala som na mail od sestry s poznámkami k jej novej detskej knihe, ktorá ide práve do tlače. Skláňala som sa o jednej v noci nad obrazovkou počítača a v tej chvíli som objavila prvú správu o zemetraseniach na Južnom ostrove (regióny Seddon, Kaikoura a opäť raz okolie Christchurchu) o intenzite 6 až 7 stupňov Richterovej stupnice. Keď sa na Twitteri účtoch NZ denníkov objavila informácia o tom, že otrasy zasiahli aj Severný ostrov a hlavné mesto, okamžite som si nainštalovala GeoNet appku a sledovala online situáciu. Môj spánok bol tentam.

Ráno už bola situácia pokojnejšia, hoci stále sa neodporúčalo ísť na more a pohybovať sa po pobreží. Médiá aj pohotovostné zložky fungovali príkladne. To nie je, ako keď sa objaví prvý centimeter snehu v Bratislave a hľadá sa vinník, ktorý nebol na „kalamitu“ pripravený. Zamrzelo ma, že v oblastiach, z ktorých boli obyvatelia evakuovaní, hneď vyčíňali zlodeji a rodine nepočujúceho dievčaťa vybielili dom (vrátane jej zdravotníckych pomôcok)… Bola to zvláštna noc, keď mi vlastne nič iné neostávalo, len sledovať správy a uvažovať. O tom, kde sú v byte únikové východy a ako by asi v prípade núdze prebiehala evakuácia (profesionálna deformácia nepustí); aké silné budú „after-shocks“ a hrozby tsunami. Ale aj o tom, aký mám za sebou akčný víkend a aký je tu život krásny. Pozitíva prevládajú nad negatívami…

 kiwi-life-in-akl-1

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Advertisements

Kiwi life: O Aucklande iba v dobrom

Šesť mesiacov života na novom mieste (na opačnom konci sveta, kde sa i voda točí opačne, ako v Európe) možno nestačí na obsiahlu objektívnu reportáž. Ale niekedy človeku stačí týždeň, aby vycítil – či v danom meste ostať chce, alebo zvolí rýchly presun inam. Do Aucklandu som sa zamilovala po prvom víkende, takže odchod na Nový Zéland (kiwiland) zatiaľ neľutujem.

pmmxvi_0204_dsf7986
Naša nepísaná emigračná dohoda s manželom znela už niekoľko rokov rovnako: keď sa Európa totálne zblázni, odídeme žiť na jeden z dvoch bezproblémových a zatiaľ stále bezpečných ostrovov – na Island alebo Nový Zéland. Pred trištvrte rokom zaujímavá pracovná pozícia pre môjho muža rozhodla za nás. Nový Zéland (domovinu vzácneho vtáčika, zvaného kiwi, ktorý nevie lietať, no zato rýchlo uteká) a predovšetkým Auckland teda predstavujem známym už hodnú chvíľu na sociálnych sieťach ako môj nový domov.

Všetkým by som rada dopriala ten pocit bezpečia a spokojnosti, keď môžete denne pozorovať slobodu, toleranciu a koexistujúci mix náboženstiev, etník, národností, komunít a kultúr. Svoj odchod zatiaľ neľutujem, „home-sick“ riešim online vykecávkami s blízkymi a chcem sa aspoň raz do roka kvôli škole, práci, rodine a Pohode vracať na Slovensko. Dva dlhé lety (z Aucklandu do Viedne cez Dubaj) sa dajú vcelku zvládnuť.

pmmxvi_0214_dsf8047Kríza bývania jediným problémom

V Aucklande žije skoro jeden a pol milióna obyvateľov z celkovej novozélandskej populácie (4,5 milióna). Desať percent rezidentov v tomto rýchlo sa rozvíjajúcom meste predstavujú pôvodní maorskí obyvatelia. Čo je zaujímavé (nie však prekvapujúce), sčítanie ľudu z roku 2013 naznačilo, že štvrtina Aucklanďanov je ázijského pôvodu (hlavne z Číny). Trúfam si povedať, že dnes to môže byť pokojne aj polovica.

Čínski investori sa snažia skupovať nehnuteľnosti v meste, čo sa nepáči domácim, ale nič sa nedá robiť. „Housing crisis“ bola pálčivým (hoci jediným vypuklým) problémom tohto rýchlo rastúceho mesta už dávno – nemožno z vysokých cien nájmov a nedostatku bytov viniť čínske rodiny, či výmenných študentov alebo cudzincov, čo sem zavítajú v rámci programu „Work & Travel“ len na rok. Treba sa pozrieť do vlastných radov – prečo napríklad miestni majitelia stavebných firiem, vlastniaci celé obytné bloky a rezidencie, patria medzi najbohatších ľudí.

bazar-s-hudobninami-pred-zatvorenim-foto-palo-markovicMesto, zaberajúce takmer celý severný ostrov

Hlavné mesto kiwilandu je síce Wellington, no všetko dôležité sa momentálne deje v Aucklande. Práve tu sa snažím hľadať paralely aj odlišnosti s mojím rodiskom. Je to 2-krát ľudnatejšie mesto ako Bratislava, kedysi označované za Sydney pre začiatočníkov. Už teraz zaberá značnú časť severného ostrova. Žiaľ, nemáme tu metro a kopcovitý terén, ako aj časté dažde neprajú rozmachu transportu bicyklami. Každý sa tu preto presúva pohodlne svojím vlastným autom, testujúc pevné nervy v pravidelných zápchach každé ráno a každý večer, o piatku a nedeli nehovoriac.

Užívam si vždy presuny kompami (motorovými loďkami), ktoré nevnímam ako mestskú dopravu, ale vždy ako poldňový výlet za krásnym výhľadom na celé mesto (z Devonportu) alebo za filmovým zážitkom do art-kina (v Northcote). Ešte stále sa zo situácií a výjavov teším ako turistka, nie ako rezidentka – domáci sa na mne vcelku bavia; im sa zdá všetko už trochu všedné, samozrejmé. Nech!

otvorena-ulica-k-road-a-jej-navstevnici-foto-palo-markovic
Čo vám z kiwi vecí ako prvé cinkne do nosa

Hneď po prvej prechádzke mestom ma udivilo pár vecí, ktoré som na Slovensku, resp. v rodnej Bratislave nikdy nepozorovala. Napríklad všadeprítomné oranžovo-biele cestné kužely, naznačujúce opravu cestnej komunikácie alebo novú stavbu v okolí. Alebo drevené domy, v ktorých nie sú radiátory a okná majú len jednu vrstvu skla. Akoby tu ľuďom nikdy nebola zima. Vraj im ani nie je, hoci ja by som mohla tvrdiť niečo iné.

Manželovi kolegovia nám často vravia, že ak tu prežijeme v zdraví prvú zimu, bude už len dobre. Tak prežívam a čakám – vlhká, veterná a podnechtová zima je tu totiž počas horúceho slovenského leta. Má to jednu výhodu, počas Vianoc tu budem dni tráviť na rozhorúčenej piesočnej pláži, natretá opaľovacím krémom s ochranným faktorom 50 a pozorujúca na doskách po stojačky pádlujúcu maorskú mládež. Toľko k počasiu a zámene ročných období.

V letnom období mi z času na čas na pleci pristane neobyčajne veľký motýľ, alebo farebný hmyz, na ktorého meno neviem prísť. Šum mora sa tu mieša so spevom cikád, štebotom vtáčkov a občasným zatrúbením zaoceánskeho parníka z prístavu. Zhlboka dýcham, oči a uši mám v pozore – aby mi nič neuniklo. Žiadne chytanie Pokémonov či čumenie do mobilu sa nekoná – aj tak je tu o pol dňa viac, ako na Slovensku (nikto z blízkych nie je online)!

nedelny-trh-v-takapune-foto-palo-markovic
Vaše kroky vás vždy dovedú na pláž

Nech sa rozbehnete ktorýmkoľvek smerom, vždy sa dostanete k moru, na pláž – čo viac si možno želať? Niektoré štvrte mi tu neobyčajne voňajú čistotou a zeleňou, lebo aj uprostred mesta nájdete dostatok parkov so storočnými košatými stromami, kam sa dá zájsť na piknik či spraviť pár zdravotných cvikov taj-či alebo jogy cez obedovú pauzu. Najradšej mám cestu do Meyers parku, lebo prv musím prejsť retro-pasážou St. Kevins arcade, kde sa chtiac-nechtiac vždy zastavím v niektorom z vintage obchodov alebo antikvariátov a vždy odtiaľ odídem minimálne s pár pohľadnicami.

Všetky malé deti tu robia mlynské kolesá – v supermarketoch, na pláži či na prechode pre chodcov. Je to akoby nejaký insajderský rituál na vyjadrenie toho, že im je dobre. Nielen v lete majú tieto decká, ale aj dospeláci bosé nohy a naboso si lobzujú po centre. Už som to aj ja raz vyskúšala, ale to preto, že sa mi zlomil na topánke podpätok… Je tu kopec náboženských obcí a cirkví, pričom všade sú vítaní ľudia z LGBTQI+ komunity (čo by sa u nás na Slovensku nestalo, a ešte dlho nestane, žiaľ).

aucklandsky-duhovy-pochod-foto-palo-markovic
Pochody a masové stretnutia v uliciach

Vo februári som v Aucklande zažila niekoľko podujatí, venovaných LGBTQI+ komunite – vyjadrujúc tak plnú podporu a solidaritu s týmito ľuďmi. Dúhový pochod sa odohrával niekoľko metrov od nášho domu, na Ponsonby road, a zúčastnili sa ho stovky ľudí. Čo je dôležité, boli zastúpené všetky firmy, založené a fungujúce na Novom Zélande (vrátane zamestnancov národných aerolíniek, hasišov, policajtov, zdravotníkov či lokálnych politikov). Mladé páry s deťmi to brali ako rodinný event, kde sa nik necítil ohrozene či nepohodlne. A tak to má byť.

O tri mesiace neskôr sa v centre odohralo iné podujatie, podobné Dobrému trhu. Išlo o iniciatívu, posúvajúcu cyklo-dopravu do popredia vďaka spolupráci mimovládneho sektora s tým vládnym. S aktívnou účasťou dopravného podniku AT a mestského zastupiteľstva AC bola 1. mája na celý deň uzavretá jedna z najväčších ulíc Aucklandu – Karangahape (skrátene K road). Tento event pešo či na bicykli, s deťmi aj so zvieratkami navštívilo 30 tisíc obyvateľov, čo je obrovský úspech. Nechýbali improvizované ihriská, koncertné pódiá a stánky s kávou a vegánskym jedlom pred obchodmi.

miestny-cistic-topanok-ako-celebrita-aj-atrakcia-foto-palo-markovic
V každom susedstve farmársky trh

Nie je tajomstvom, že domáci ľudia v minulosti trpeli závislosťou od alkoholu. V tomto období sa to pre rôzne prevenčné programy o trochu zlepšuje, ale stále môžete vidieť cez víkendy (počnúc stredou) na chodníkoch a lavičkách prevažne v letnom období kopec ľudí, zmaľovaných pod obraz Boží. S drogami je to ešte o čosi komplikovanejšie – keďže je sem ťažké prepašovať prirodzene dopestované látky, sú domáci odkázaní na syntetiku – metamfetamín, zvaný „P“. Toto svinstvo poznačilo stovky domov v Aucklande, čo sa prejavuje aj na príkladoch (i tak ojedinelej) kriminality v meste a vykrádania benzínok či obchodov s alkoholom. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy…

Aby som ale lokálnych ľudí nevykreslila v zlom (lebo o Aucklande skutočne len v dobrom!), robia s podporou mestského zastupiteľstva kopec koncertov či premietaní v parkoch zadarmo, veľa komunitných programov pre rôzne cieľové skupiny a každé susedstvo má svoj farmársky trh. V našej štvrti máme populárny Grey Lynn market, ale my ostávame verní nedeľňajšiemu trhu na pláži v Takapune, kde vždy pookrejeme a odsledujeme nejaký zaujímavý výjav (o ktorý sa zväčša postarajú vystupujúci hudobníci). Ak máte prebytok energie, je ho naozaj kde zužitkovať.

12792134_1062328883824794_6993924642846902164_o
Profitovať z popularity Stredozeme

Nie je tajomstvom, že celý kiwiland, zvaný právom aj Stredozem, momentálne žije z turizmu a filmového priemyslu. Keď som sa snažila previazať môj európsky výskum s tým novo-zélandským, padala mi sánka – na nejednej z katedier mediálnych štúdií sa stále zaoberajú vplyvom nakrúcania trilógie Pána prsteňov na miestny život (či už v oblasti turizmu alebo filmárskeho povolania). Už sa teším, čo to s domácimi spraví, keď sa sem presunie celá produkcia so zámerom nakrútiť hneď dve pokračovania Avatara.

Ak nájdem dosť odvahy, obehnem pár castingových spoločností a oprášim svoje herecké umenie z čias základnej školy. Ryšavé dlhovlásky so šikmými očami a špicatými ušami sa môžu vždy hodiť… Len sa musím začať lepšie stravovať a odhodlať sa plávať na otvorenom mori. Inak dopadnem ako miestne baby, ktoré pre obľubu fritovaných jedál dosahujú už v tínejdžerskom veku úctyhodných konfekčných veľkostí.

sloboda-vyjadrovania-aj-orientacie-foto-palo-markovic
Toast s avokádom ku každej káve

Na genetiku sa (ani u maorských báb) nemožno vyhovárať – lokálna produkcia jabĺk, kiwi či avokád predsa priamo navádza na zdravú výživu. Zdravá nátierka z avokáda sprevádza nielen u hipsterov pravidelný rituál pri pití kávy – nie len tak obyčajného latté, ale typickej novozélandskej „flat white“ (na rozdiel sa ma ale nepýtajte!).

Čerstvé ryby a morské plody sú súčasťou denného menu nielen v ázijských reštauráciách. Veľmi populárne sú tu ústrice. Každodennému grilovaniu na balkónoch či v neďalekých parkoch tiež ešte celkom nerozumiem, ale možno to doslova považovať za národný šport (skoro ako loptovú hru rugby, plavbu na waka kanojkách a sprievodný rituálny tanec Haka).

Keďže poľnohospodárstvo (výroba mlieka a chov oviec) na celom Novom Zélande, nielen v okolí Aucklandu upadá, z farmárov sa stávajú prenajímatelia filmových lokácií alebo turistickí sprievodcovia Hobitím mestečkom.

Našťastie sa tu konečne začína venovať väčšia pozornosť IT technológiám. Často sa nám stáva, že lokálni ľudia nemajú šajn o firme Serato (ktorá prispela k nášmu odchodu zo Slovenska). Pritom je čisto novozélandská, venuje sa vývojárstvu audio softvéru pre profesionálnych DJ-ov a hudobníkov a zamestnáva skoro dvesto ľudí v centre Aucklandu. Na Slovensku ju väčšina DJ-ov a hudobných producentov dôverne pozná. Čo sa vám prvé v mysli vybaví, keď sa spomenie kiwiland? Mám pár svojských vecí na zozname, ale o tom až v ďalšom čísle Inspire.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, jeseň 2016)

Waitangi: miesto s dôležitou históriou

Každoročne v prvý júnový pondelok Nový Zéland oslavuje štátnym sviatkom a zároveň vítaným predĺženým víkendom narodeniny kráľovnej. Málokto tuší, že jej skutočné narodeniny pripadajú na 21. apríla. Hlavne, že je voľno a oficiálne sa otvára lyžiarska sezóna.

12792134_1062328883824794_6993924642846902164_o

Keďže Nový Zéland patrí do Britského spoločenstva národov, kráľovná Alžbeta II. je hlavou krajiny. No skôr symbolicky. Chod vlády je doménou nie práve obľúbeného premiéra Johna Keya. Aby turista, ekonomický migrant či kiwi-obyvateľ pochopil úlohu Veľkej Británie vo fungovaní tejto nekonfliktne a takmer bezproblémovo fungujúcej ostrovnej krajiny, musí aspoň raz v živote navštíviť Waitangi – miesto na severe Severného ostrova. Predĺžený júnový víkend sme pre tento účel využili aj my a vydali sa do Zálivu ostrovov (Bay of Islands).

Autobusom sme najprv ušli pred neutíchajúcim dažďom z Aucklandu do Paihie – mestečka, pripomínajúceho slovenský Senec so svojimi vodnými plochami a návalom turistov. Odtiaľ sme sa kompou vybrali do niekdajšieho hlavného mesta Russell, ktoré je dnes miestom, kam by sme šli prežiť pokojnú starobu alebo vychovávať svoje deti ako budúcich olympionikov vo vodných športoch.

Najdôležitejším miestom, ktoré by mal v tejto oblasti človek navštíviť, je Waitangi. Práve tam sa formovala história národa. V 30. rokoch 18. storočia sa na Novom Zélande objavovalo viac a viac migrantov, novousadlíkov z Britského kráľovstva. Pôdu (najmä jej vlastníctvo) však Briti chápali inak, ako maorskí náčelníci (pôvodní obyvatelia). Prišelci si ju chceli skúpiť, vlastniť a využívať individuálne, kdežto domáci zastávali názor – že pôda patrí všetkým, kmene ju môžu slobodne obývať a obrábať. Bolo otázkou času, kedy dôjde k diskusii a nejakej dohode, aby sa predišlo konfliktom (či prípadnému zabratiu územia Francúzmi alebo Američanmi).

Dokument z Waitangi je zakladajúca listina, oficiálne podpísaná 6. februára 1840 zástupcami britskej koruny a piatimi stovkami maorských kmeňových vodcov. Dodnes sa však objavujú výčitky smerom k Britom, ktorí niektoré formulácie z dokumentu nedostatočne preložili a zle interpretovali z angličtiny do maorčiny. Slovo ‘sovereignty’ (nadvláda) bolo preložené ako ‘governance’ (dozor), čo je veľký posun vo význame. Anglická verzia listiny ďalej Maorom garantovala ‘undisturbed possession’ (nenarušované vlastníctvo) ich nehnuteľností, zatiaľ čo maorská verzia hovorila o garantovaní ‘full authority‘ (úplnej autority) nad ich hmotnými i nehmotnými pokladmi.

Viac o interpretáciách tohto dôležitého dokumentu, ako aj ďalšej spoločnej koexistencii a medzikultúrnej výmene medzi Britmi a Maormi, možno nájsť v múzeu vo Waitangi (Waitangi Treaty Grounds), na ktorého fungovanie prekvapivo neprispieva štát. Váš príspevok v podobe zaplatenia vstupného (40 dolárov) pripadne priamo lokálnej komunite, spravujúcej rozľahlý pozemok s múzeom. Územie sprvu slúžilo desiatky rokov od podpísania dôležitého dokumentu ako poľnohospodárska pôda – miestne kmene u vlády nenachádzali podporu v snahe zachovať toto historicky dôležité miesto, maorské obyvateľstvo na kúpu zeme nemalo peniaze. Miestom pre múzeum sa Waitangi stalo až pred 84 rokmi, keď pozemok zakúpil manželský pár a daroval ho národu. Kiežby sa podobne osvietených manželských párov našlo viac a na všetkých kontinentoch.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, jún 2016)

Ivana Vereski: dieťa jari, autorka kreslených príbehov o kvetoch

Pochádza zo Srbska, filozofiu vyštudovala na Slovensku, žije v Luxembursku. Prekladá literárne texty z angličtiny do srbčiny a slovenčiny. Píše málo, domovskú webstránku so svojimi ilustráciami nestíha obnovovať, no kresliť neprestala. Ivana Vereski a jej kvetované príbehy – špeciálne pre Inspire.

Ako do tvojich ilustrovaných nápadov zapadlo nové prostredie, nový začiatok v Luxemburgu?

Dúfam, že nie nejak konkrétne! Snažím sa nemať nohy na zemi, pokiaľ ide o kresbu. Chcem zostať uletená, bez ohľadu na bydlisko. Pokiaľ ide o nejakú inšpiráciu, touto krajinou, trochu mi možno chýba stredoeurópska patina, Inak je to tu príjemné, plné kontrastov (v prírode i medzi ľuďmi) a – voňavé.

ivana-vereski-photo

Ivana Vereski – autoportrét.

Ako si vyberáš témy pre svoje kreslené príbehy, stripy, komiksy?

Chcem si myslieť, že príbehy si nájdu autora. Nemám zatiaľ objasnenie, ako sa to deje… Ilustrovala som rôzne témy, od rôznych autorov a nerada by som to pripísala náhode. Alebo predsa áno?

Ktoré témy sa najčastejšie objavujú v tvojej tvorbe (okrem kvetovaného zadania odo mňa)?

Hm, sama neviem presne, je to všehochuť. Ženskosť, láska k nedokonalosti, malé boje s každodennosťou (prehry a víťazstvá), sny, sex, strach, chaos verzus poriadok, medziľudské vzťahy, rôzne literárne motívy, náhle vzniknuté asociácie.

ivana-vereski-flame

Ivana Vereski: “Flame” (ilustrácia, 2016)

Koľko komiksov nakreslíš do mesiaca či do roka?

Komiks hrá druhé husle akosi, teraz skôr kreslím veci s krátkym príbehom v jednom „zábere“. Neviem to dať do čísel, ale stále mám výčitky, že by som mala kresliť viac, J.

Na akom projekte teraz pracuješ, resp. rada by si pracovala?

Experimentujem trochu s minimalizmom a geometrickými prvkami, to iba tak pre seba v skicári zatiaľ. Exercices de style. Chystám komiks do jedného slovinského konkurzu a tiež robím ilustráciu piesne svojho kamaráta zo Srbska, ktorý chystá nový album (projekt „Nastrom“).

Ktorý kvet či bylinka ti je najmilší?

Frézia. Vonia dekadentne, sladko, štipľavo a alkoholicky.

Čo pre teba znamená jar ako ročné obdobie?

Prvá asociácia je – život, jednoznačne. Som dieťa jari, predsa, :).

ivana-vereski-soulfood

Ivana Vereski: “Soulfood” (ilustrácia, 2016)

Text: Boba M. Baluchová, Ivana Vereski, Ilustrácie: Ivana Vereski (Minirozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jar/leto 2016).

India: za šesť týždňov poskladať kúsok mozaiky

Moja indická odysea začala v novembri, presne v týždni, keď v krajine vrcholili prípravy na Festival svetiel. Ale aj keby som prišla v inom mesiaci, nejaký sviatok (zasvätený konkrétnemu bohu či bohyni) by sa určite oslavoval –vždy je teda dôvod na kreslenie ornamentov pred prahom domov, vešanie chryzantém a banánových listov na okná i dvere, pálenie sviečok, hodinové meditovanie v chrámoch a oslavné ceremónie v uliciach – nielen na vidieku, ale i vo veľkých mestách. Pre turistov a turistky ide o príležitosť zažiť čosi iné, fotogenické.

Popravde, cestovateľskú prednášku by som zo svojho pobytu v Indii nechcela zostavovať. Nie je možné v tak krátkom čase obsiahnuť a pochopiť celú zem na juhu Ázie s hromadou tradícií, naviazaných na národnostné menšiny, náboženstvá a kasty. Nech sa snažíte akokoľvek, za šesť týždňov v krajine, ktorá sa skladá z 29 štátov a počet obyvateľov sa odhaduje už na 1,3 miliardy, toho veľa nestihnete. Ja sama som stihla navštíviť len tri štáty, mozaika teda nemusí byť úplná, no niečo predsa len do seba zapadlo.

bezef-kazdy-piatok-upratany-a-vyzdobeny-pribytok

Život na indickom vidieku

Prvé týždne v kozmopolitnom Hajderabáde

Do piateho najväčšieho a naozaj kozmopolitného mesta Hajderabád (po anglicky Hyderabad) v štáte Telangana som pricestovala v týždni príprav na sviatok Diwali (festival svetiel), ktorý v duchovnej podstate znamená víťazstvo svetla nad tmou, poznania nad nevedomosťou, dobra nad zlom, a nádeje nad zúfalstvom. Päť dní počas novembrových osláv je spojených s piatimi hinduistickými filozofiami a legendami –každý deň je venovaný konkrétnemu Bohu.

Mňa najviac zaujala bohyňa bohatstva a hojnosti – Lakšmi, lebo obchodníci v predvečer sviatku dávajú zákazníkom výrazné zľavy, uzatvárajú účtovný rok a modlia sa za dobrý biznis v budúcnosti. Ak ale pricestujete do Indie inokedy, o nič neprídete – stále je čo pozorovať, fotografovať, pýtať sa. Ľudia čistia svoje príbytky, zdobia okná kvetmi a zelenými listami vlastne každý piatok. Ak sa rozhodnete do Indie vycestovať na jar – načasujte si to na festival farieb (Holi), to budete mať o farebné zážitky naozaj postarané.

oslava-sviatku-diwali

Príprava na festival svetla Diwali v Hajderabáde

Ochutnať lokálnu ryžu, nezabudnúť kúpiť sárí

Okrem toho, že je Hajderabád mnohonáboženské a kozmopolitné mesto, býva často označované aj za tréningové mesto Indie, keďže tu sídli najviac technických inštitútov a pobočiek univerzít. Toto historické mesto (momentálne hlavné mesto dvoch štátov: Telangana aj Andhra Pradesh) má niekoľko ďalších prívlastkov, ako Mesto perál, Mesto historických bazárov či mesto, kde vám pripravia v štyroch stovkách vývarovní najlepšie „chicken biryani“ na svete. Ako vegetariánka som však tento pokrm, pozostávajúci z mixu korenenej ryže a kúskov kuraťa, neochutnala.

Na indickú kuchyňu sa však sťažovať nemôžem. To, čo som si testovala v indickej reštaurácii Ganesh alebo Thali v Bratislave, som naplno testovala trikrát denne počas svojho pobytu – a čím sa šlo viac k Indickému oceánu na juh, tým bolo jedlo pálivejšie. Niektoré zákonitosti, ako jesť dané pokrmy, aby som nerozdráždila žalúdok, som sa naučila až tam. Donedávna som nerozumela, prečo zakončujú obed nápojom lassi či bielym jogurtom. Ako jedna z mála z našej medzinárodnej výpravy som nemala žiadne zažívacie problémy (klop-klop na drevo). Možno preto, že som si každé ráno dala pohárik bošáckej slivovice, alebo preto, že zuby som si umývala preventívne v stolovej vode, a dávala pozor, z akej vody mi počas našich terénnych návštev varia čaj.

Ak si chcete domov odniesť z Hajderabádu viac, ako len magnetku či ukážku pekných indických rupií s podobizňou Otca národa – Mahatma Gandhího, nič nepokazíte kúpou perlového náhrdelníka, alebo tradičného odevu sárí. Ide vlastne len o niekoľko metrov dlhý kus látky, ktorý za pomoci asi desiatich zicheriek musíte vedieť umne obtočiť okolo tela, aby ste v tom vydržali celý deň pracovať na poli, sedieť na motorke, vykonať toaletu atď.. Ak sa vám to nepodarí, alebo vám tento štýl lesklých hodvábnych zábalov nevyhovuje, môžete krásnu pestrofarebnú látku použiť doma ako záves alebo z nej ušiť zo-päť nekonečných šálov pre blízke osoby. Moja mamonárska povaha sa našťastie zastavila na počte zadovážených sárí: 5; perlové náhrdelníky putovali domov našťastie len tri; zato sklenených a drevených náramkov som počas Vianoc rozdistribuovala desiatky.

Ani znalosť jazyka hindu občas nepomôže

Celkovo je v Indii vyznávačov a vyznávačiek hinduistického náboženstva takmer 80 %, potom nasleduje moslimské a kresťanské zastúpenie. V Hajderabáde je hinduistov okolo 50 %, moslimov až 40 %, čo sa prejavuje aj na kultúre odievania, resp. zahaľovania sa, stravovacích návykov, obchodovania či prítomnosti mešít – najznámejšia mešita Charminar a prostredie rozsiahlych trhovísk okolo nej je toho dôkazom.

Anglicky hovorí v mestách takmer každý, na vidieku je to už horšie. No keďže vekový priemer populácie je asi 29 rokov a miera gramotnosti i ukončenia školskej dochádzky sa zvyšuje, bude to s komunikáciou v angličtine čoraz lepšie. Vždy máte výhodu, ak hovoríte oficiálnym jazykom hindu, ale asi len vo veľkomestách. Na vidieku v štáte Odisha nám to nebolo naozaj nič platné. Aj noviny mali totálne inú abecedu, jazyk a štýl („kaligrafické kudrlinky jedným ťahom“ by som to asi nazvala). Len podľa fotografií premiéra Modiho či niekoľkých bollywoodskych hviezd som vytušila, aká téma je v texte spracovaná.

Čo majú ale asi všetky štáty Indie spoločné, je (a začnem negatívnym výčtom) neopísateľné znečistenie ovzdušia aj vody. Automobily a motorky sú tam vcelku lacné, no bez airbagov, bezpečnostných pásov (u miestnych autobusov často aj bez stieračov, okien a dverí), o nejakých emisných kontrolách a limitoch by sme hovorili ťažko. Keď trčíte denne hodinu v zápche, nos a ústa si treba bezpodmienečne prekryť šálom alebo rovno rúškou. Zaprášení a spotení budete ale tak či tak, s klímou a smogom veľa nenarobíte. To isté platí pre vodu – v riekach sa perie bielizeň, no vedú tam aj tony odpadu a výkaly ľudí i zvierat. Keď cestujete autobusom po krajine, hocikde pri ceste vidíte holý zadok (nie dieťaťa, ale dospelého), ako si bez hanby vykonáva svoju malú či veľkú potrebu. Toto sa snaží vláda i mimovládky zmeniť. Problematika bezpečnej vody a zabezpečenie splachovacích toaliet (priamo prepojená na detskú úmrtnosť a vodou-prenosné ochorenia) je v Indii stále problém číslo jeden. Tejto témy sa vlastne týkal aj môj výskum v rámci komunitného rozvoja a rozvoja vidieka v konkrétnych častiach Indie, ale tým vás zaťažovať nebudem.

Zvláštnosti, ktoré pretrv(áv)ajú

Čo ma všade najviac trápilo, bol kastovný systém, ktorý sa márne pokúšal odstrániť už spomínaný Otec národa – Mahatma Gandhí. V rámci rodinných priateľstiev či sobášov sa ľudia medzi sebou nemiešajú, ale prísne sa držia svojho zaradenia do kást. Počas našich výjazdov do vidieckych oblastí sme sa často stretávali s tou najnižšou, najviac chudobnou a diskriminovanou kastou Nedotknuteľných. Bolo to ťažké čo i len pochopiť v tomto civilizovanom svete, ale keďže som bola len hostkou v danej druhej najľudnatelšej krajine sveta, nemohla som miestnym ľuďom prikazovať, ako sa majú správať k svojim blížnym. Na vidieku prevládala zväčša homogénna jednoduchosť, skôr chudoba ako prebytok, ale aj pohostinnosť (podeliť sa s návštevou i o to málo, čo majú). Vo väčších mestách boli rozdiely: bieda verzus extrémne bohatstvo viac viditeľné.

Azda každý, koho som tam stretla, bol svojím spôsobom joga majster, pričom som si ho v jeho veku a s prebytočnými kilami naozaj nevedela predstaviť, ako robí desaťkrát za sebou hoci len pozdrav slnka. Ale joga je skôr o duchovnom stave, životnom štýle, meditácii – to len v Európe teraz holdujeme nejakým športovým (power, hot, neviem-čo) odnožiam.

Ku koncu môjho pobytu som sa už vôbec nepozastavovala nad tým, prečo: miestni pred vstupom do obchodov nechávajú za sebou šlapky; jedia len jednou rukou; svoje dopravné prostriedky ovešajú stovkami ozdôb a kvetov; prečo šialene holdujú filmom o nadprirodzenej sile; ale hlavné postavy sa nemožu v bollywoodskom filme bozkávať; do verejných autobusov sa nastupuje podľa rodov (ženy vpredu a muži vzadu); no najmä prečo bez obáv prebiehajú štvorprúdové diaľnice s dieťaťom za sebou. Pre nich život a smrť znamená čosi iné, ako pre nás – ak zomrú, vedia, že sa na zemi okamžite prevtelia do kohosi iného.

Interakcia mimovládok a lokálnych vlád

V okrese Warangal v štáte Telangana som mala možnosť sledovať aktivity organizácie Bala vikasa, ktorá okrem iného prišla s nápadom automatu na kartu, kde si možno načerpať pitnú vodu – fungujúcom na princípe bankomatov. Z modelových dedín sa tento fenomén dostáva do ďalších regiónov a lokálna vláda sa snaží za rozšírenie a financovanie prevziať zodpovednosť. Metódu sociálneho mapovania (zakreslenia príbytkov a ich obyvateľov do mapy obce samotnými dedinčanmi), ktorá sa roky používa v komunitnom rozvoji, som si osvojila až v obci Chilkoor.

Centrálna vláda takisto realizuje niekoľko programov, ktoré by nám mohli pripomenúť obdobie socializmu, ale pri takých miliónoch ľudí a chýbajúcich zručnostiach to asi chvíľu inak nepôjde. Ide teda napríklad o program zabezpečenia platenej práce minimálne na 100 dní v roku, aby aj nezamestnaný človek bez znalostí dostal šancu zarobiť si. Potom je tu program dodávania obedov do indických škôl, kde vláda financuje v strede dňa jedno jedlo každému dieťaťu. Len tak sa môže so zasýteným žalúdkom sústrediť na štúdium (a raz z neho určite vyrastie IT špecialista). Význam programu Čistá India (na počesť už spomínaného Mahatma Gandhího) asi ani netreba rozvádzať.

Indiu spoznať počas jednej cesty vlakom

V štáte Odisha, ktorý možno v mapách nájsť aj pod názvom Orissa, sme zasa navštívili mimovládku Gram vikas, ktorá zabezpečuje prístup obyvateľstva k pitnej vode a dôstojnej sanitácii. Našťastie nám okrem štúdia a výskumu ostal aj nejaký čas na výjazdy za turistickými atrakciami. V Bengálskom zálive to bola povinná jazda na pláže, plus trojhodinová plavba loďkou po jazere Chilka na ostrov, zasvätený bohyni Kálí, kam sa v čase cyklónov vlastne ani nedá dostať. Návšteva jaskýň Borra, no najmä bláznivá jazda autobusom k nim, by bola téma na samostatné rozprávanie. Od strachu som manželovi poslala rozlúčkovú esemesku a číslo autobusu, aby mohol po našej smrti zažalovať šoféra aj celú turistickú kanceláriu. Autobusári tu ale nebezpečnú rýchlosť majú v krvi – ničoho sa vraj netreba báť.

Ak ale chcete spoznať náturu lokálnych ľudí napríklad v Odishe, absolvujte cestu vlakom. Buď dlhú cestu v ležadlových vozňoch (napríklad z Hajderabádu do Brahmapuru), kde si ale veľmi nepospíte; alebo kratšiu cestu vláčikom cez 52 tunelov po údolí Araku. Pre mňa nezabudnuteľný zážitok – počas ktorého sa najete vegetariánskych samos, napijete iránskeho čaju, kúpite si nepotrebné kľúčenky, vypočujete si tradičnú muziku. Skrátka pouliční predajcovia a umelci okolo vás toľkokrát za hodinu prejdú s podmanivým pohľadom i hlasom, že im nakoniec prispejete. A možno ani nedostanete tak vysokú prirážku (trest za európske kolonialistické chúťky z minulosti), ako na trhu vo veľkých mestách.

bezef-jediny-sposob-dopravy-na-chilka-jazere

Spôsob dopravy a zabezpečenia obživy na Chilka lake.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Boba Markovič Baluchová (Reportáž bola pôvodne publikovaná v magazíne Inspire; jar-leto 2016)

Nový Zéland a prvosvetové problémy Stredozeme

Už pred prezidentskými voľbami sme uvažovali – kam odísť (keby sa to doma zvrtlo k zlému). S manželom sme položartom vybrali dva bezproblémove ostrovy: buď Island alebo Nový Zéland. Potom sme tému na pár mesiacov vytesnili z hláv, aby nám náš výber pripomenula predvolebná kampaň a zastrašujúca rétorika politikov (nielen k utečenectvu a ochrane štátu)…

12670853_10153424014027404_2053082824074643878_n

Výsledky parlamentných volieb nás už zastihli na Novom Zélande. Nešlo nakoniec o útek, ale o ponuku, ktorá sa neodmieta. Mala by som sa tešiť, a aj sa teším. Takto si totiž predstavujem domov. Miesto (vôbec nemusí ísť o rodisko), kde sa človek cíti bezpečne; miesto, kde dokáže v tolerancii a porozumení koexistovať mix náboženstiev, etník, národností, komunít, kultúr. Je mi však ľúto, že sme sa v SR nedokázali poučiť z minulosti. Že nárast preferencií istých strán, ktoré v parlamente nemajú čo robiť, ani po voľbách neustal. Akoby tých 27 rokov života v demokracii nič neznamenalo. Dúfam, že nie je ešte všetko stratené.

Niektorí slovenskí cestovatelia nás vystríhali, že kiwi ľudia (ako sa obyvatelia Nového Zélandu označujú) sú priateľskí, ale zapadnúť medzi nich nie je ľahké. Nikdy a nikde to nie je ľahké – začať nový život po 30-ke na opačnom konci sveta. Asi si netreba nasadiť ružové okuliare, zvážiť všetky za a proti. A hlavne: treba sa o tomto pozhovárať po 2 rokoch, nie po 2 mesiacoch od príchodu. No už teraz sa mi zdá, že tá ostrovná izolácia môže občas uletieť čudným smerom – politici ako by tu nemali nič iné na robote, len riešiť dizajn novej vlajky. „First-world problem“.

Táto Stredozem momentálne žije z turizmu a filmového priemyslu. Z farmárov sa stávajú sprievodcovia Hobitím mestečkom, keďže poľnohospodárstvo (výroba mlieka a chov oviec) upadá. IT technológiám sa tu zatiaľ nevenuje pozornosť. Skôr sa rieši, ako zastaviť masívne skupovanie nehnuteľností čínskymi investormi. A tá vlajka, samozrejme, na tú ozaj nezabudnúť. Napriek spomínanej izolovanosti je tu však toľko náboženstiev, cirkví a siekt, ako azda nikde inde na svete. Možno preto sa tu sviatok jari (Veľká noc), pripadajúci na jeseň, oslavuje nekonfliktne – naháňaním čokoládových vajíčok, ukrytých v piesku niektorej z nespočetných pláží. Dospelí sa vtedy menia na deti a zabúda sa na všetky problémy. Aj tie prvosvetové.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, marec 2016)

Na parapete hotela Washington Plaza: o Samar a summer v zime

Ako by to bolo včera! Sedím na parapete hotela Washington Plaza, počúvam jeden z naj hlasov na svete: Dhafera Youssefa a zdieľam posledné hodiny so Samar (bejrutskou dievčinou s absolútnym sluchom a zmyslom pre humor) predtým, ako sa na pár mesiacov či rokov rozlúčime.

10498360_10152325112772404_2616670821900914249_o

Hoci som novinárka, jej životný príbeh by som si netrúfla vypovedať. A ani predstaviť si – detstvo v Libanone – ako každú chvíľu leziem s rodinou do krytu a bombardovanie prekrývam spevom, aby ľudia nepociťovali takú úzkosť a beznádej…

Dnes by som však do Libanonu šla. Vypočuť si, ako táto mladá žena pracuje so skupinami detí a cez hudobné workshopy či vystúpenia sa snažia spolu porozumieť svetu okolo. A čeliť problémom – lokálnym aj globálnym.

Samar sa vtedy pozerala z okna von a spomenula, čo najviac milovala na Washingtone, DC (počas jej štvormesačnej stáže v USA): „Bola to jeseň – iná ako v Libanone – padanie lístia na chodníky, jeho zvuky, tvary, farby.“ A potom sa zamyslíte nad tým, akú krásnu dušu musí mať tá žena – aké maličkosti si dokáže vážiť…

Nevedela som ako zareagovať, zahanbene mi padla sánka. Tak som spomenula, že doma na Slovensku máme všetky štyri ročné obdobia, listnaté aj ihličnaté stromy, že striedanie ročných období považujeme za samozrejmé. Na viac som sa nezmohla. Ticho som civela s okna, slzy v očiach.

Strašne moc mi chýba, vlastne chýbajú. Moje interkontinentálne kamarátky, bejrutská Samar, dušambeská Tachmina, ale aj blízki ľudia z Albuquerque (kde som zasa v rámci novomexickej mediálno-ľudskoprávnej mimovládky pôsobila štyri mesiace ja).

Vonku nádherne sneží. Tak posielam našej Samarke do Bejrútu fotky ozajstnej slovenskej zimy a zababušených ľudí zo zasneženej Bratislavy, spolu s ponukami práce a štipendií. Bola by som rada, keby sa čím skôr vybrala na Slovensko. Aby som jej nemusela veci a javy opisovať – aby ich mohla sama zažiť a zachytiť. „Samar, som si stopercentne istá, že naša obľúbená speváčka: Yasmine Hamdan napísala pieseň ‚Samar’ o tebe! Lebo Samar určite znamená ‘summer’, hoci aj v zime!”

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív CSP (Publikované v časopise Týždeň, január 2016)

Do Moldavska – overiť si čísla

Ročne vraj navštívi Moldavsko len jedenásť tisícok turizmu-chtivých ľudí. Možno polemizovať o tom, či je toto číslo vysoké alebo nízke – na krajinu s 3 a pol miliónovou populáciou, ležiacou za dverami Európskej únie. Alebo pred jej dverami – záleží od uhla pohľadu. Urobiť si vlastný názor môžete osobnou návštevou.

12045236_941582885880361_4967895200921359664_o

Protesty v Kišiňove zo septembra 2015

Keď sa opýtate človeka v ktoromkoľvek členskom štáte EÚ, akej téme je zasvätený Európsky rok 2015 – správnej odpovede sa pravdepodobne nedočkáte. Preto sa aktivity kampane tohtoročného Európskeho roku rozvoja zamerali na zvyšovanie povedomia o potrebe rozvojovej spolupráce v krajinách s nižšími príjmami – cez verejné diskusie, projekcie dokumentárnych filmov či novinárske prejavy.

Študenti a študentky Katedry rozvojových štúdií (KRŠ) z mojej domovskej Palackého univerzity v Olomouci o problematike medzinárodného rozvoja vedia dostatok, keďže tento odbor študujú. No takisto im občas chýbajú zručnosti a znalosti, ako danú tému prezentovať širšej verejnosti – bez toho, aby nevyzerali ako skupinka premotivovaných misionárov. Práve preto absolvovali prípravný tréning a desaťdňovú terénnu exkurziu do jednej z programových krajín oficiálnej rozvojovej pomoci SR aj ČR – do Moldavska. V tejto európskej krajine si pozreli na vlastné oči reálne rozvojové projekty v praxi. Teraz o nich budú vedieť hovoriť zrozumiteľným jazykom (bez stereotypov a citového vydierania). Cestu podporila Česká rozvojová agentúra práve v rámci aktivít Európskeho roku rozvoja, čiže mladí ľudia mohli vidieť „rozvojovú“ krajinu priamo v Európe a nenaštrbili tým rozpočet svojich rodičov.

moldavsko-plne-kontrastov-aj-v-doprave

Paradoxy v moldavských uliciach

Čísla, ktoré vyvolávajú otázky

Mladí ľudia z Palackého univerzity v rámci svojej exkurzie navštívili vládne, mimovládne i nadvládne inštitúcie v Moldavsku. Zaujímali sa o programy krátkodobej humanitárnej a dlhodobej rozvojovej pomoci, o odovzdávanie transformačných skúseností, ale aj o utečeneckú krízu, ktorá sa v krajine zatiaľ výrazne neprejavuje.

O minulosti aj budúcnosti tohto štátu, kedysi patriaceho do ZSSR, hovorili aj s veľvyslancami ČR aj SR v Kišiňove. Študenti a študentky na vlastnej koži zažili na námestí Štefana Veľkého veľké septembrové protesty. Chodili si po večeroch fotiť stanové mestečko protestujúcich pred moldavským parlamentom. Robili rozhovory s miestnymi aktivistami a aktivistkami.

Pochopiteľne chceli vedieť, ako mohla pred niekoľkými mesiacmi bez povšimnutia uniknúť miliarda dolárov z troch bánk. Možno niektorých prekvapí suma, ktorú EÚ vynaložila doteraz na odstránenie korupcie v tejto krajine – 60 miliónov eúr. Pokiaľ sa však vláda bude meniť niekoľkokrát do roka a nebudú zrealizované potrebné reformy, štát ostatne ešte minimálne desať rokov pred bránami EÚ.

tradicny-trh-uprostred-kisinova-tesne-pred-zaverecnou

Kišiňovská stará tržnica

Migrovať za prácou a nechať deti doma

Projekty rozvojovej spolupráce sa v Moldavsku realizujú v niekoľkých prioritných oblastiach – od ochrany životného prostredia až po sociálnu infraštruktúru. Nie je prekvapením, že v rámci zdravotníctva a sociálnej starostivosti je nielen v Kišiňove jednou z najúspešnejších mimovládnych organizácii česká Charita.

Charita sa venuje napríklad integrácii moldavských migrujúcich ľudí naspäť domov a tiež rozvoju pestúnskej starostlivosti (systém náhradných rodín). Ďalšie charitné projekty sú zamerané na ľudí v núdzi, ktorí si potrebnú starostlivosť nedokážu zabezpečiť. Ide o opustených starších ľudí, ľudí so špeciálnymi potrebami, ľudí bez zdravotného poistenia, no aj o voľne ponechaných maloletých klientov. Dospelí obyvatelia Moldavska totiž odchádzajú na celé mesiace za prácou do okolitých štátov. Pri platoch okolo 200 eúr na mesiac sa im asi nemožno čudovať. Problém je, že sa o potomstvo nemá kto starať. Vznikajú tak nepravé siroty v dôsledku migrácie.

To, že rodičia posielajú z Francúzska či Talianska domov tzv. remitencie, z ktorých potom žije celá zvyšná rodina, na výchovu detí nestačí. Smutné tiež je, že tento druh financií nesmeruje ako investícia do podnikania, ale na čistý konzum – stačí sa pozrieť, ako funguje mládež v hlavnom meste. Podľa oblečenia, osobného auta a najnovšieho mobilu spoznáte spôsob zárobku rodičov.

tradicne-kostymy-a-ludove-umenie-sucastou-muzea-v-telenesti

So študentmi a študentkami Palackého univerzity v historickom múzeu

Moldavskí tínejdžeri môžu veľa zmeniť

Študetnti a študentky KRŠ počas desaťdňovej terénnej exkurzie mali možnosť takisto navštíviť aj jednu z dvoch autonómnych oblastí Moldavska – Gagauzsko. Komunitná organizácia Ograda Noastra sa tam zameriava na inklúziu a podporu aktivít menšín, ktorých je v Moldavsku neúrekom. Aj jazykovo je na tom táto krajina (na pomedzí vplyvov Ruska a EÚ) veľmi dobre – obyvateľstvo hovorí moldavsky, teda rumunsky, potom rusky, nejakým lokálnym jazykom, prípadne ešte francúzsky alebo anglicky. Škoda, že televíziu sledujú rodiny najmä v ruštine. Ruská propaganda, a následné mýty aj nálady proti EÚ sa tak šíria ľahko a bez potrebného vzdelania, povedomia sa vyvracajú len ťažko.

Mladí gymnazisti a gymnazistky niekoľko stovák kilometrov od hlavného mesta – v gagauzskom meste Vulcanesti nám však dokázali, že vďaka včasnej podpore talentu a vzdelávaniu v globálnych súvislostiach môžu vyrásť z tínejdžerov uvedomelé, kriticky mysliace individuality. Len im treba ukázať, ako overovať zdroje informácií a čo znamená napríklad taká demokracia.

v-areale-klastora-v-saharne-aj-jazierko-s-ozdravnymi-ucinkami

Všade očividné symboly viery a svätená liečivá voda

Zatiaľ neznehodnotený turizmus

Okrem obiehania oficiálnych inštitúcií a mimovládok bol čas aj na svojskú dávku turizmu. Povinnou jazdou boli návštevy dvoch populárnych náboženských atrakcií – kláštora s múzeom vysoko nad riekou, Orhei Vecchi, a mužského kláštora s prírodným vodopádom aj ozdravným jazierkom Saharna. Pohľadnice a magnetky zatiaľ za veľa nestoja, ale o pár rokov sa to určite vylepší. Ľudové umenie a tradičné folklórne kostýmy (ktoré je dnes trendy kombinovať so súčasným moderným outfitom) si získali náš obdiv.

Nemožno opomenúť moldavské víno, ako dôležitý vývozný artikel. Skoro dvojhodinová exkurzia lokálnym minibusom (maršrutkou) v podzemnej vínnej pivnici Milesti Micii je dosť drahá na to, aby ju mohli absolvovať domáci obyvatelia. Chodia tam väčšinou len turisti a turistky. No aj tých by si toto miesto, zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO, zaslúžilo určite viac. Celková dĺžka chodieb činí 200 kilometrov, čím je bezkonkurenčne najdlhšia na svete. Niektoré archívne vína ešte zo sovietskych časov sa záujemcom predávajú po tisíckach eúr za kus.

Ak si budete plánovať cestu do Moldavska, vínnu zastávku nesmiete vynechať. Len sa treba na cestu vydať letecky, nie 24 hodín autobusom. A nechajte sa ubytovať v rodinách – keďže hostelov v krajine ešte vela nie je a hotely sú väčšinou drahé, ťažkopádne retro. Čo je dôležité, domáca pohostinnosť a najmä skvelá moldavská kuchyňa vás uspokoja.

fotky-a-videa-urobene-dronmi-popularne-aj-v-moldavsku

Fotogenické situácie na každom kroku

Foto: Boba Markovič Baluchová, Kateřina Procházková (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, zima 2015)

Protesty v Moldavsku: Zo sociálnych sietí do stanov

Moji kolegovia a kolegyne z Katedry rozvojových štúdií na Palackého univerzite v Olomouci majú nevídané šťastie na doležité eventy a správne načasovanie. V roku 2009 boli krátko po Twitterovej revolúcii v Moldavsku práve na terénnej exkurzii v hlavnom meste Kišiňov a ďalších oblastiach – aby študenti a študentky videli, ako sa v tejto menej rozvinutej krajine realizuje oficiálna rozvojová pomoc ČR i SR. Stretali sa vtedy prevažne s ľuďmi, ktorí boli zapálení pre zmenu a pro-európske smerovanie, mali radosť z toho, že im už nebudú vládnuť komunisti.

img_0516

Lenže reformy sa nie vždy realizujú s pochopením a integrácia do EÚ nebude tak rýchla, ako sa pred piatimi rokmi očakávalo. Aspoň tak sa nám to javí v týchto dňoch. So študentmi a študentkami z Palackého univerzity sme v centre diania, v polke septembra sme sa totiž vybrali na obdobnú exkurziu. Podľa neoficiálnych zdrojov tu v roku 2015 klesla podpora EÚ na alarmujúcich 38 %. Naopak stúpa pro-ruská náklonnosť, a aj tam, kde by to málokto čakal (napríklad v autonómnej oblasti Gaugazsko).

Nie je to až také veľké prekvapenie. Na boj s masívnou propagandou ruských TV kanálov, ktoré sú v republike, kde všetci ľudia hovoria plynule rumunsky aj rusky, dostupné a veľmi sledované, nemá EÚ potrebné nástroje. Mýtom, ktoré šíria, sa dá ľahko uveriť. Naviac, ak k úniku miliardy dolárov z troch moldavských bánk došlo počas vládnutia koalície troch pro-európskych strán. A keďže médiá moldavské obyvateľstvo zastrašovali predpoveďami, že by sa potenciálne nepokoje mohli pretaviť do krviprelievania (ako na ukrajinskom Majdane) – do ulíc nevyšli státisíce, ale „len“ desaťtisíce nespokojných ľudí.

Tentoraz protestujúci neriešili „revolúciu“ cez sociálne siete, ale rozhodli sa každú nedeľu protestovať na hlavnom námestí Štefana Veľkého. Tí najodovzdanejší aktivisti na námestí pred parlamentom i stanujú. Ich požadavky sú jednoduché – odhaliť vinníkov podvodu, vymeniť politikov v rozhodovacích funkciách a zamedziť činnosť oligarchov. Hneď na druhom nedeľňajšom stretnutí ohlásili lídri pokojného protestu, združujúci sa okolo TV Journal, založenie politickej strany.

Súčasná vláda, už tretia v tomto roku, však úraduje len sto dní. Dosť málo na to, aby zlepšila život obyvateľov Moldavska, vyriešila situáciu v Transnistrii, popasovala sa s korupciou a zmiernila masívny „brain-drain“, teda únik mladých mozgov, ako aj migráciu ľudí v produktívnom veku za prácou do krajín EÚ. Ale na odhalenie úniku tak obrovského množstva peňazí v tak malej krajine, by to stačiť malo…

Text a foto: Boba Markovič Baluchová (Publikované v časopise Týždeň, september 2015)

Vydať sa za slnkom po Route 66

Všetci moji severoamerickí kamaráti akosi pričasto, s nostalgiou v hlase a iskrou v očiach spomínajú na svoje mladícke výjazdy po legendárnej Route 66. Keďže šoférujem veľmi zriedkavo, nevedela som tej myšlienke (vydať sa na cestu po nekonečnej americkej diaľnici) prísť na chuť. Až keď som začala listovať v Lonely Planet, mi to docvaklo – je to prosto povinná jazda pre nás: mimoamerických. Prehovorila som teda priateľa, aby prenajal Ford Mustang a riskol to so mnou. Bol to road-trip s plánovanými zachádzkami či náhodnými odbočkami, na aký sa nezabúda. Plný všadeprítomných stereotypov a light úsmevov.

US Route 66 (alebo len Route 66) je prezývaná aj ako hlavná ulica Severnej Ameriky. Bola to totiž jedna z pôvodných ciest diaľničného systému USA. Jej základy položili konštruktéri pred takmer deväťdesiatimi rokmi a je dlhá takmer štyritisíc kilometrov. Ťahá sa z Chicaga až do kalifornskej Santa Moniky, alebo presnejšie zo štátu Illinois, cez Missouri, Kansas, Oklahomu, Texas, moje milované Nové Mexiko, Arizonu až po slnečnú Kaliforniu. Vraj o nej v 60-tych rokoch nakrútili dokonca nejaký televízny seriál, ale pozrieť som si ho netrúfla. Pred pätnástimi mesiacmi bolo mojím druhým domovom Chicago, pred piatimi zasa Albuquerque. Takže smer nášho nedávneho road-tripu bol jasný – nie na východ, ale tentoraz na západ: do Los Angeles.

10953286_10152874563327404_2314613121230537341_o

Základom road tripu po Route 66 je dobrá mapa abo rýchle GPS

Pofidérne arizonské motely

Prvou zastávkou bolo mestečko Flagstaff, ktoré nás v mnohom prekvapilo. Predovšetkým malo centrum mesta, hlavnú ulicu, kde sa ľudia do neskorých hodín prechádzali, rozprávali a fotografovali. V Albuquerque som niečo podobné za štyri mesiace pobytu nenašla. Bolo to tiež krásne mesto, ale rozťahané do dĺžky – bez auta tam človek takmer nemohol ani existovať. Flagstaff je ale univerzitné mesto, kde býva kopec študentov z ázijského kontinentu – čomu zodpovedala aj infraštruktúra, kultúra karaoke barov, suvenír obchodov a vývarovní s rezancami.

Mám niekoľko namotávok alebo skôr úchyliek, ktoré mi vo Flagstaffe neboli na obtiaž. Jednou z nich je vypisovanie a posielanie desiatok pohľadníc z každého kúta sveta, tou druhou je pozeranie filmov a seriálov. Užívala som si teda samoobslužnú nočnú službu miestnej pošty – kde stačilo vložiť do stroja hŕstku jednodolárových bankoviek a on vám vypľul požadované známky už aj s dátumom a pečiatkou. O červených svietiacich pútačoch pred barmi, hotelmi a motelmi, ktoré by som mohla pozorovať, fotografovať a udivene pod nimi stáť donekonečna, radšej pomlčím. Dohodli sme sa s priateľom, že navštívime čo najviac tradičných motelov – takých, aké sme vídali vo filmoch z 80-tych rokov. Pár pofidérnych motelov sa na trase po Route 66 ešte zachovalo, ale už sú vybavené wifi a televízorom s predplateným HBO kanálom. Tak aj ja som si po nociach stihla pozrieť pár častí The Knick, True Blood či Boardwalk Empire. Takéto motely mi v Európe fakt chýbajú.

11169583_10152874563032404_6022634385346067038_o

Motely ako z US filmov v každom mestečku pozdĺž Route 66

Do Grand Canyonu len so selfie-stickom

Z geológie mám doktorát, hoci dnes už sa venujem niečomu úplne inému. No bolo by hriechom nezastaviť sa na ceste po Arizone v jednom zo svetových geologických úkazov – v slávnom Grand Canyone. Napriek tomu, že obloha bola zatiahnutá, areál národného parku bol plný turistov. Turistov so selfie-stickmi (a to nielen japonských). Boli sme asi jediná dvojica široko-ďaleko, ktorá si nepotrebovala zabezpečiť fotku s pomocou predĺženej ruky a najnovšieho ajfónu. V každom prípade by sa vo Veľkom kaňone dalo prechádzať celé hodiny. Je to ideálne miesto na školský či rodinný výlet. Veď ide o najznámejšiu úžinu, tvorenú riekou Colorado v severnej Arizone. V minulosti priestor obývali tri veľké kmene pôvodných Američanov. Dneš už stopy po nich môžeme nájsť len v podobe improvizovaných stánkov a obchodíkov s indiánskymi módnymi doplnkami (mokasínami, vestami so strapcami, čelenkami).

grand-canyon-2

Must-watch geologický úkaz: Grand canyon

Hollywoodske filmové premiéry

Pár mojich známych zo Slovenska pri otázke: „Kam by sa radi v USA vybrali?“, volí Kaliforniu a mesto San Francisco možno ešte častejšie ako Los Angeles. Tentoraz sme návštevu Frisca museli z časových dôvodov vynechať. Aj keď bola cesta naším mustangom (bez otvorenej strechy pre časté mrholenie) rýchla a pohodlná, ďalších osem hodín v aute by sme nezvládli. Preto sme sa zamerali len na Los Angeles.

Priznám sa, že hoci ma svet filmu fascinuje, v LA by som nedokázala žiť. Toľko svetiel, sirén áut, vravy, bleskov z foťákov, pozlátka, gýču by ma dohnalo k užívaniu antidepresív alebo aspoň práškov na spanie, a určite k prázdnemu bankovému kontu.

Väčšina ľudí, ktorí smerovali do Griffithovho observatória, si chcela odfotiť nápis: Hollywood z vhodného uhla, keďže bol hneď na kopci oproti. Mňa skôr zaujímali teleskopy a Foucaultovo kyvadlo, ktoré som dovtedy poznala len ako názov knihy Umberta Eca. Na obzeranie honosných víl a megalomanských sídel hollywoodskych celebrít sme našťastie nemali čas, dokonca sa nikde poblízku nenakrúcal žiaden film. Ale ulice a bulváre LA boli hotová masakra.

V každej druhej budove bolo kino a pred ňou červený koberec, na ňom bodyguardi s vysielačkami a stovky fanúšičok – všade sa totiž odohrávala nejaká filmová premiéra. V tom čase boli na spadnutie nové časti seriálu Walking dead, takže po uliciach sa ponevierali najatí študenti herectva v kostýmoch zombíkov.

V Čínskom meste v rámci LA som mala za úlohu kúpiť tradičné cmúľavé cukríky, ktoré vám v priebehu pár minút dokážu vyliečiť boľavé hrdlo, a ktoré sa v Európe nedajú zohnať. Receptúru si netrúfam preložiť a prečítať. V každom prípade čínska štvrť už ani zďaleka nepripomína to, čo bývala kedysi – duch dávno vyprchal, ostali len zlato-červené ornamenty na vstupnej bráne.

10495328_10152874563502404_4629916117654900623_o

Pláž v Santa Monica a americký sen v LAX

Blúdenie po Meste anjelov

Čo ma najviac na presunoch po Los Angeles desilo, boli X-prúdové diaľnice priamo v meste. Hoci ste mali navigačný systém aktivovaný, pričasto vás dokázal uviesť do pomykova – najmä ak ste sa ocitli pod nadjazdom alebo mostom. GPS vás posielala na rôzne miesta, lebo systém nevedel rozpoznať, či ste na moste alebo na ceste pod mostom. Takže sme do Getty galérie hodnú chvíľu blúdili a takmer vchod nenašli. Foto-výstavy však stáli za to. Momentálne je tam rozsiahla výstava československého fotografa Josefa Koudelku (člena skupiny Magnum), tak tam aspoň posielam svojich známych, žijúcich v Kalifornii.

Keď sme chceli zájsť na pláž, nastali problémy s parkovaním. Najprv sme trafili nejaké súkromné parkovisko, kde od nás chceli sto dolárov za hodinu. Ale predsa len sme do Santa Monicy dorazili, dolné končatiny v studenej vode omočili, dotieravé čajky pofotili a našli aj značku, podľa ktorej tam oficiálne končí slávna Route 66. Nakúpili sme magnetky aj pohľadnice a kochali sa pohľadom na rodinky, tlačiace do seba hamburgery od najrôznejších fast-food reťazcov.

10847515_10152874563122404_9186561598524845457_o

Debaty z majiteľmi motelov veľa napovedia o živote v USA

Miesta pre svadobné fotky

Je niekoľko miest v západnej časti USA, kam páry chodia kvôli unikátnym svadobným fotografiám. Určite ste už videli foto-román z biblického miesta Joshua tree alebo z gýčovo pomaľovanej hory Salvation Mountain. No čím ďalej, tým viac sa objavujú aj honosné fotoblogy zaľúbencov v zbohatlíckom mestečku, kde musí mať zastúpenie každá automobilka na svete – Palm Springs. Mali sme obrovské šťastie, že sme tam dorazili počas výročného motorkárskeho festivalu. Toľko stereotypov pohromade snáď ani nemôže existovať. Ako si predstavíte postaršieho fanúšika Harley Davidson a jeho partnerku? Presne tak, ako z filmu. Stánky s občerstvením a tematickým koženo-džínsovým oblečením pripomínali naše východniarske odpusty či jarmoky (a to ozaj bez urážky). Rocková kapela, ktorá sa šla pretrhnúť pre svoje publikum (troch opitých obéznych pánov v rokoch a dvoch policajtov), bola už len bonusom do nášho video-albumu. Všetko bolo tak fotogenické a ozajstné.

boba-route-66

Mustangom naprieč USA – ďalší splnený sen

Bary vystrihnuté z Twin Peaks

Po ceste z Kalifornie do Nového Mexika sme si zvolili systém menších, starších a pomalších ciest – zato s krajšou scenériou: drevennými chatkami či karavanmi v lesoch, obrovskými kaktusmi v údoliach, benzínovými pumpami, obchodmi s muníciou a strašidelnými barmi v tých najmenej prívetivých častiach regiónu.

Vo Phoenixe, ešte v rámci Arizony, sme sa zastavili pozdraviť moju kamarátku Andreu, ktorej otec v ten víkend práve oslavoval 75-te narodeniny, a ktorému bláznivá rodina pripravila prekvapenie v podobe oslavy, pozostávajúcej z 300 hostí, ľúbezných Mariachi serenád a dobrého jedla.

Čo sa týka stravovania, na našej ceste prevládala indická a vietnamská kuchyňa. Americké hranolčeky či burgre sme sa jesť neodvážili. Zato sme ale po ceste domov, do Albuquerque, náhodou natrafili na miesto ako z rozprávky, alebo skôr ako z hororu, či vlastne zo seriálu Twin Peaks. V bare sa motala v pracovnom odeve postaršia pani, počúvajúca lokálnu rádio stanicu, naliala nám kávu z priehľadného čajníka a zohriala čučoriedkový koláč. Presne ten „blueberry pie“, ktorý som toľkokrát doma videla na TV obrazovke.

Unavení po celodenných obiehačkách nákladných vozidiel, trojhodinovej zápche pri výjazde z LA, sme len tak ticho sedeli a usmievali sa. Vôbec nám neprekážalo, že sme ako jediní (možno za ten deň prví) zákazníci sedeli v koženkových boxoch a nad nami sa týčili hlavy vypchatých jeleňov. What a road-trip!

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž publikovaná v magazíne Inspire, jar 2015)