Boba M. Baluchová: Na cestách som si otestovala, čo v živote robiť chcem a čo nie

Boba Markovič Baluchová je rozvojová novinárka a pedagogička. Venuje sa mediálnemu zobrazovaniu globálnych tém a dobrovoľníctvu v krajinách s nižšími príjmami. Pracovala pre Rozvojový program OSN, slovenské mimovládky aj univerzity. Momentálne žije striedavo na Slovensku a na Novom Zélande, kde s manželom vychovávajú niekoľkomesačnú dcérku Tove Tui. Pre naše „Stretnutia“ si zaspomínala na svoje stredoškolské časy, strávené na Gymnáziu P. O. Hviezdoslava (GPOH).

 Boba_casopis_Stretnutia_2018

Na čo prvé si spomeniete pri zmienke o našom gymnáziu?

Často si v mysli vybavujem samotnú budovu gymnázia a v nej knižnicu s povinným čítaním, učebňu chémie, zamknutú skriňu s krojmi na medziposchodí, ranné sedenie na skrinke na topánky pred našou triedou či presuny na telesnú výchovu cez pol mesta. Pamätám si mená a tváre všetkých učiteľov a učiteliek, ako aj veľa z ich hodín. Bavilo ma chodiť po chodbách a obzerať stovky mien pod fotkami na vystavených tablách. Naše tam nevisí, lebo bolo neprenosné – vyrobené priamo na výklad kníhkupectva Alter Ego. S tablom sa mi v hlave okamžite vybavuje aj príprava na našu stužkovú slávnosť. Bola jedinečná v mnohých ohľadoch. Mali sme vyše osem čísel v rámci večerného programu, pričom každý zo spolužiakov účinkoval aspoň v dvoch častiach. To sa dovtedy nepodarilo žiadnej triede.

Čím bolo pre Vás dôležité naše gymnázium?

Ak má človek v úmysle študovať na vysokej škole, najlepšia voľba v rámci prípravy na ňu je práve gymnázium, a tak som to brala. Keď som mala pätnásť, bolo pre mňa a mojich rovesníkov nemysliteľné cestovať na mládežnícke výmeny či študijné cesty už počas strednej školy. Takisto sme seminárne práce, rozbory diel a eseje písali ručne na liňajkový papier (málokto mal doma počítač). Dnes je všetko vďaka internetu jednoduchšie, môžete svoje schopnosti rozvíjať kdekoľvek, realizovať sa na blogu (pritom nemusíte odísť z Tatier do hlavného mesta). Potrebný všeobecný rozhľad som teda získala na gymnáziu.

So spolužiačkami Danjelkou a Miriam počas výroby maturitného tabla pred kežmarským kníhkupectvom Alter Ego (jar 1997).

Čo vám dalo (a čo naopak vzalo)?

Dalo mi hlavne kopec času na premýšľanie o tom – čo v živote chcem, a čo, naopak, nechcem robiť. Už na základnej škole som so sestrami nahrávala rozprávky ako improvizované rozhlasové hry na kazeťák a dobrovoľníčila som v DFS Maguráčik (trénovala v soboty mladšie deti). Na strednej škole som chcela moderovať v rádiu, nakrúcať dokumentárne filmy, pomáhať núdznym v odľahlých kútoch sveta. Máločo z toho som vtedy v Kežmarku mohla zrealizovať. Každý sen aj predsavzatie som si ale nakoniec splnila. Hoci niektoré až po desiatich či pätnástich rokoch od maturity. Keď sledujem dnešné aktivity GPOH na Facebooku, teším sa, že dnešní študenti a študentky sa tam môžu realizovať viac, ako my kedysi – ich časopisecká tvorba či príspevky do ZUČ-ky sú výborné. Pre početné tréningy a vystúpenia s FS Magura som síce zanedbala štúdium cudzích jazykov, ale inak malo štúdium viac príjemných stránok, ako tých nepríjemných.

Pomohlo vám vo vašej neskoršej kariére amatérske písanie počas strednej školy?

Áno. Mala som dar reči aj improvizácie, cvičila som si argumentačné schopnosti, písala rada básne aj eseje. Aj keď som nikdy nebola typ človeka, čo sa dokáže niečo nabifľovať naspamäť (ani báseň „Mor ho“!), našťastie som sa vždy vedela zo všetkého „vykecať“. Aj to mi jasne naznačovalo, že skôr či neskôr skončím pri novinárčine.

Kedy ste si uvedomili,  že vaša životná cesta povedie práve takým smerom?

Už na základnej škole som chcela robiť novinárčinu a filmové umenie, ale vedela som, že ma tam hneď po gympli nevezmú. Patrila som medzi deti z takzvaného „populačného ročníka“ (v rokoch 1979 sa narodilo extrémne veľa detí – bolo treba pre ne za totality zriadiť viac škôl; vyučovanie prebiehalo v dvoch smenách; medzi deckami bola vysoká súťaživosť; ponuka študijných odborov nestíhala pokryť veľký dopyt atď.), čiže mi bolo jasné, že uspieť v prijímačkách či talentovkách bude pre polosirotu z kežmarského gymnázia takmer nemožné. Mala som však vybudovanú sebadisciplínu, bola som cieľavedomá a vedela som čakať. A ten správny moment neskôr prišiel…

Najprv som ale vyštudovala environmentálnu mineralógiu na Univerzite Komenského (výsledky môjho doktorátu z mineralógie prašných spadov v ovzduší sú dodnes unikátne), popri tom som dobrovoľníčila v študentskom rozhlase – v Rádiu TLIS ako redaktorka a moderátorka. Potom som chcela popularizovať prírodné vedy v médiách, rozhlasová skúsenosť ma správne nakopla. Už s istými skúsenosťami som sa teda dostala na žurnalistiku na Univerzite Komenského. Neskôr sa k audio rozmeru pridalo aj video záber a ja som vyštudovala aj dokumentárny film na VŠMU. Všetko na seba logicky nadväzovalo, žiaden rok štúdia nevyšiel nazmar… Dodnes sa médiám venujem prakticky i teoreticky, dokonca vedecky a pedagogicky. Mediálna gramotnosť je dnes (v čase, keď sú sociálne siete plné propagandy, poloprávd, konšpiračných teórií a falošných správ) potrebná viac, ako kedykoľvek predtým. Som rada, že prostredníctvom môjho OZ DocUnion a blogu Media About Development zvyšujem povedomie a pridávam ruku k dielu.

Počas svojho workshopu zodpovednej rozvojovej žurnalistiky na Univerzite Palackého v Olomouci (jeseň 2015).

O čom píšete na blogovej platforme Media About Development?

Pred svoju profesiu – novinárka – pridávam vždy hrdo ešte adjektívum: „rozvojová“. Aby bolo jasné, akým témam sa primárne venujem a že globálne problémy, resp. výzvy zobrazujem zodpovedne, eticky a komplexne. A o tom píšeme aj na webe Media About Development – zodpovedne, eticky a komplexne o medzinárodnom rozvoji, o situáciách, udalostiach a ľuďoch v krajinách s nižšími príjmami, ako aj o potrebe efektívnej rozvojovej spolupráce v týchto štátoch. Ak vás zaujímajú témy, ako: znižovanie chudoby, boj s podvýživou, posilňovanie postavenia žien, udržateľný životný štýl, zavítajte na našu stránku či Facebook fanpage.

Vymenili by ste vaše terajšie povolanie novinárky a pedagogičky za niečo iné?

Nie. Hoci by som v ďalšom živote rada do svojho portfólia pridala ešte medicínu… Po tridsiatke som totiž ako terénna pracovníčka vycestovala do Kene, kde sme sa s kolegami pokúsili znižovať detskú úmrtnosť v regióne Kwale v rámci konkrétneho projektu rozvojovej spolupráce. Boj s podvýživou a zhodnotenie potrieb lokálnej komunity mi naznačoval, že v teréne je potrebných viac lekárov a lekárok… Celé štúdium medicíny by som sama už nezvládla, tak som aspoň absolvovala manažment vo verejnom zdravotníctve. Zároveň dokončujem výskum na Univerzite Palackého v Olomouci so zameraním na mediálne zobrazovanie dobrovoľníctva v krajinách s nižšími príjmami, ktoré boli v minulosti označované ako: rozvojové či treťosvetové.

Ak sa mi dizertačnú prácu podarí budúci rok obhájiť, pripíšem si na svoje konto desiaty vysokoškolský titul. Ale pre titul by to človek robiť nikdy nemal. Ja sa takmer dvadsať rokov pohybujem v akademickom prostredí a učenie, ako aj učenie sa ma mimoriadne baví. Novinárčinu by som teda za nič nevymenila, ale rada k nej pridávam ďalšie skúsenosti i vedomosti z iných odborov. Medziodborovosť je náročná, ale potrebná.

Terénna práca v organizácii Media literacy project v Novom Mexiku (jeseň 2014).

Ktorá vášeň u vás prepukla skôr: cestovateľská alebo tá žurnalistická?

Obe išli spolu ruka v ruke. Vďaka programu Erasmus+ som precestovala skoro celú Európu; mládežnícke výmeny a osobnostné tréningy sú vskutku obohacujúce a odporúčam ich každému mladému človeku zažiť čím skôr – pokojne už počas strednej školy. Gymnázium do vás naleje vedomosti, program Erasmus+ (napríklad prostredníctvom populárnej EDS – európskej dobrovoľníckej služby) vám núka zručnosti, ktoré sa vám v budúcnosti zídu a budete sa na cudzích ľudí z iných kultúr či prostredí pozerať viac otvorene, ústretovo a tolerantne.

Počas základnej a strednej školy som nemala šancu veľa cestovať, o to viac som to využila počas vysokoškolských štúdií. Pričom sam sa len tak neflákala v turistických rezortoch, ale snažila sa rozprávať s miestnymi ľuďmi a zaznamenať ich príbehy. Vo svojom štúdiu aj v práci sa primárne zameriavam na krajiny s nižšími príjmami, a hoci by ste sa čudovali – niektoré takéto republiky sa stále nachádzajú aj na európskom kontinente.

Pobudla som okrem Európy chvíľu skoro na každom kontinente. Dobrovoľníčila som v Rumunsku, stážovala v Írsku, Chicagu aj Novom Mexiku, pracovala som v Keni a v Indii, môj výskum bol tiež realizovaný v Ugande, Arménsku, Gruzínsku, Moldavsku či v Čiernej Hore. V každej z týchto krajín sa dala prepojiť mediálna produkcia s rozvojovou problematikou tak, aby čitateľskú obec inšpirovala k dobrovoľníctvu či k podpore rozvojovej spolupráce Slovenska v menej rozvinutom regióne.

Čo považujete za najväčší zážitok z vašich doterajších ciest?

Bolo ich niekoľko, ale asi najviac čerstvý je z októbra minulého roku, keď sa mi v aucklandskej nemocnici narodila dcéra. Pôrod na Novom Zélande prebieha úplne inak, ako v slovenských podmienkach, ale mám na to iba dobré spomienky. Rada by som túto skúsenosť spracovala do novinárskeho celku, ale dávam si s tým načas. Pár týždňov to asi ešte potrvá…

Okrem života v Keni a na Novom Zélende často spomínam aj na pobyt v Indii, keďže tam som robila výskum, týkajúci sa zabezpečenia bezpečnej vody a sanitácie vo vidieckych oblastiach. Človek v Európe si nevie predstaviť život bez pitnej vody z kohútika či splachovacieho záchoda. V mnohých oblastiach Indie to však nie je samozrejmosťou a predovšetkým ženy a deti tým veľmi trpia. Cestovanie vlakom, práca v teréne, medzikultúrne dialógy bol náročné psychicky i fyzicky. Neviem, či by sa každý dal na podobnú cestu a výskum…

Počas terénnej rozvojovej práce v Keni: komunikácia s komunitnými pracovníkmi aj s matkami, klientkami nutričného centra v rámci kwalskej nemocnice (leto 2013).

Akú novinársku radu by ste dali mladým žurnalistom z nášho gymnázia?

Užívajte si život (stredoškolské časy), no neflákajte to. Viac ako na zbieranie dobrých známok a bifľovanie sa zamerajte na kvalitné zdroje overených informacií a vždy hľadajte v témach súvislosti, prepojenia, pôvodcu problémov. Nehaste v texte iba požiar, ale choďte aj po tom, čo ho spôsobilo – kde a prečo vzbĺkla iskra, a ako tomu do budúcna predchádzať. Veľa čítajte a videné či odpočuté príbehy z vášho okolia si zapisujte do zošita či do poznámok v mobile ako potenciálne témy do článku či scenára. No hlavne sa pokúste vycestovať na študijný pobyt do zahraničia už pred osemnástkou (my sme tú možnosť nemali). Prajem vám to!

Text: Baša Vojtičková, Foto: Palo

(Rozhovor bol spracovaný pre časopis Stretnutia, január/február 2018).

Advertisements

V Bhutáne sa človek nenudí, ale medituje

Ako asi vyzerá štúdium v Bhutáne, kde funguje zatiaľ len jedna jediná univerzita s deviatimi fakultami, rozosiatymi po celej krajine, pričom v hlavnom meste Thimphu je ich len pár? Výnimočne, veľmi upokojujúco a najmä fotogenicky. Už samotná Prírodovedecká fakulta so sídlom uprostred svahu nad mestečkom Lobesa, blízko údolia rieky Puna Tsang Chu je toho dôkazom.

Študovať na Katedre rozvojových štúdií na Palackého univerzite v Olomouci sa oplatí z niekoľkých dôvodov. Môžete sa raz stať humanitárnymi alebo rozvojovými pracovníkmi, a meniť tak svet k lepšiemu: reagovať na potreby núdznych, odovzdávať svoje „know-how“, a tým im účinne pomáhať. Ešte predtým však začnete premýšlať v globálnych súvislostiach a nie len sa bifľovať z poznámok na skúšky. Budete vedení k diskusiám s mojimi skvelými kolegami (stále vcelku mladými pedagógmi) o témach, ako: migrácia, potravinová bezpečnosť, ekologická ťažba surovín v rozvojových krajinách, prepojenie športu a rozvoja, boj s podvýživou alebo udržateľné lesné hospodárstvo. A hlavne: budete nútení vycestovať do zahraničia – na študijný pobyt či pracovnú stáž (vďaka programu Erasmus+, ktorý stále veľa mladých nepozná a nevyužíva).

Nakoniec sa o pár rokov stretneme napríklad v takom Bhutáne, kde má naša katedra s Royal University of Bhutan veľmi dobrú spoluprácu. Niekoľko ľudí od nás tam už bolo v rámci medzinárodnej kreditovej mobility Erasmus+ a veľmi si pobyt pochvaľovalo. Začnite si to predstavovať.

Visutý most cez rieku Mo Chhu - ženská rieka

Silno zakorenené dobrovoľníctvo

Možno vás prekvapí, že skoro v každom údolí v rámci Bhutánu sa nachádza nejaká pevnosť (Dzong). Tá plnila a plní úlohu administratívnu (sú tam dodnes kancelárie miestnej samosprávy), ale i duchovnú (sú tam často významné chrámy a kláštory). Ak radi fotografujete, vo svojom albume budete mať desiatky miest, kde sa možno zastaviť, pomeditovať a načerpať pozitívnu energiu. Sú upokojujúce, zároveň veľmi fotogenické.

Tamojšia príroda na vás tiež urobí mimoriadny dojem. Bhutánčania to s jej ochranou myslia naozaj vážne. Bude to asi tým, že sú na nej bytostne závislí (pestovanie a predaj ryže, plus ovocia a zeleniny), ale hlavne svojou príslušnosťou k náboženstvu, teda k buddhizmu. V súčasnosti má Bhután zalesneného 74 % územia a veľkú časť krajiny tvoria oblasti s vysokým stupňom ochrany.

Už len napríklad také sadenie stromov, organizované Prírodovedeckou fakultou v Lobese, je so svojím rituálom doslova udalosťou roka. Zapojení sú všetci – dobrovoľne, odhodlane. Nie náhodou je služba verejnosti a dobrovoľníctvo v Bhutáne silno zakorenená. Preto sa študenti a študentky, ale aj ostatní obyvatelia mesta pravidelne zúčastňujú na rôznych komunitných a environmentálnych aktivitách (ku Dňu Zeme a podobne).

stánok so zeleninou a ovocím pozdĺž cesty z Thimphu do Lobesy

Kde sa po škole zamestnať

Skôr či neskôr sa vám stane, že vás miestni ľudia, ktorí si veľmi vážia zahraničné návštevy, oblečú do tradičných šiat. Opäť doslova rituál, opäť veľmi fotogenický. Mužský odev je gho a ženský se skladá z dvoch častí: horného dielu (gho) a dolného dielu (kira). Ako suvenír si možno prinesiete domov šál kamni, pričom ženská verzia (rachu) je trochu menšia, farebnejšia a so vzorovaním.

Hoci sa mladí ľudia počas štúdia tematicky zameriavajú napríklad na biodiverzitu, manažment vodných zdrojov, spotrebu palivového dreva na úrovni domácností, neznamená to hneď, že si v danej oblasti nájdu aj dobre platenú prácu.

Štát je v krajine hlavný zamestnávateľ, preto niet divu, že študenti a študentky po promóciách chcú väčšinou do štátnej služby. Na druhej strane je ťažké sa tam dostať – sitom rôznych celoštátnych testov a výberových riadení prejdú len tí najlepší.

So zamestnanosťou by sa to malo v blízkej budúcnosti ale zlepšiť. Bhután totiž patrí medzi najrýchlejšie rastúce ekonomiky sveta. Práve preto si počas svojich potuliek po krajine ani neuvedomíte, že sa nachádzate v krajine s nižšími príjmami (kedysi nazývanej ako rozvojová).

Jeden z chrámov neďaleko Lobesy

Cestovanie v období dažďov

Cestovať po Bhutáne je vcelku náročné – ide často o skúšku odvahy a zvýšenie adrenalínu (v žiadnom prípade nie o nudu). Je to dané všadeprítomnými vysokými pohoriami a hlbokými údoliami, zlou infraštruktúrou, ale napríklad aj takým obdobím dažďov.

Cesty sú vyasfaltované len veľmi sporadicky, čiže sa skôr pripravte na „bahnitý tankodrom“, navinutý v prudkom svahu. Je to nebezpečná kombinácia – vzhľadom k stometrovým zrázom a neexistencii zvodidiel. Dopravné nehody sú v období dažďov na dennom poriadku, časté sú tiež zosuvy pôdy. Potom vás neprekvapí, že taká cesta z mestečka Lobesa do Thimphu (hlavného mesta, vzdialeného len asi 60 km), trvá aj stodvadsať minúť. Aspoň máte čas na premýšlanie – o tunajšom živote, o prírode, o viere.

Miestni ľudia sa húfne venujú národnému športu: lukostreľbe. Tí menej majetní majú v obľube aj hádzanie šípiek do terča. Ak máte radi štipľavé jedlo, tak toho si tu užijete do sýtosti. No hlavne si poriadne oddýchnete, navýšite si počet „friends“ na Facebooku o bhutánsku mládež a chtiac-nechtiac urobíte tisíce fotografií, ktoré budú hýriť zelenými farbami a nekonečným pokojom.

Text: Boba Markovič Baluchová, Petr Pavlík, Foto: Petr Pavlík (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, jar-leto 2017)

Kiwi life = aj život medzi zemetraseniami

Najväčšie mesto Južného ostrova na Novom Zélande – Christchurch sa vyznačuje niekoľkými zvláštnosťami. Je plné študentov a univerzitného života. Nik tam budovy nerenovuje, mladí ľudia bývajú v izbách s puklinami, nehnuteľnosť vám nepoistí žiadna poisťovňa. Ceny domov nie sú tak vysoké ako v Aucklande, kde sa priemerná cena rodinného domu vyšplhala na jeden milión NZD (pričom realitní makléri predpokladajú, že v roku 2036 bude stáť priemerný dom až tri milióny). Šialené, však? To je daň za to, že každý chce bývať v tomto rýchlo rastúcom a populárnom meste, kde za víkend stihnete dve obrovské výstavy, niekoľko farmárskych trhov a urban festov, filmových projekcií a koncertov (vážnej i alternatívnej hudby). Samozrejme, aj ja.

  vyhlad-na-auckland

Ale naspäť ku Christchurchu. Dôvodom vyššie uvedených akcií, či skôr ne-akcií sú zemetrasenia. Toto mesto ich zažilo za posledných päť rokov približne šesť tisíc. Ľudia odtiaľ neodchádzajú, zvykli si. Sú ochotní žiť život medzi zemetraseniami – iné pozitíva mesta jednoducho prevládajú nad negatívami. Inak vedeli ste, že Nový Zéland leží na hranici dvoch pohybujúcich sa litosférických dosiek, ktorých stret môže spôsobiť už spomínané zemetrasenie?

Zažiť zemetrasenie nikomu neprajem. Keď som bola pred pár rokmi na jednom z tréningov pre humanitárnych a rozvojových pracovníkov v bulharskej Sofii, vyskúšala som si simuláciu zemetrasenia a celkom mi stačilo. Keď však bývate na Novom Zélande, skôr či neskôr sa vám stane, že nejaké zažijete. V tejto ostrovnej krajine je ich ročne až 20 000. Väčšinu z nich však ľudia nepocítia. V druhú novembrovú nedeľu ma to minulo len o vlások. Keby som sa hodinu po polnoci nešla napiť vody a nezapla si notebook, o všetkom by som sa dozvedela až ráno.

kiwi-life-in-akl-2

Čakala som na mail od sestry s poznámkami k jej novej detskej knihe, ktorá ide práve do tlače. Skláňala som sa o jednej v noci nad obrazovkou počítača a v tej chvíli som objavila prvú správu o zemetraseniach na Južnom ostrove (regióny Seddon, Kaikoura a opäť raz okolie Christchurchu) o intenzite 6 až 7 stupňov Richterovej stupnice. Keď sa na Twitteri účtoch NZ denníkov objavila informácia o tom, že otrasy zasiahli aj Severný ostrov a hlavné mesto, okamžite som si nainštalovala GeoNet appku a sledovala online situáciu. Môj spánok bol tentam.

Ráno už bola situácia pokojnejšia, hoci stále sa neodporúčalo ísť na more a pohybovať sa po pobreží. Médiá aj pohotovostné zložky fungovali príkladne. To nie je, ako keď sa objaví prvý centimeter snehu v Bratislave a hľadá sa vinník, ktorý nebol na „kalamitu“ pripravený. Zamrzelo ma, že v oblastiach, z ktorých boli obyvatelia evakuovaní, hneď vyčíňali zlodeji a rodine nepočujúceho dievčaťa vybielili dom (vrátane jej zdravotníckych pomôcok)… Bola to zvláštna noc, keď mi vlastne nič iné neostávalo, len sledovať správy a uvažovať. O tom, kde sú v byte únikové východy a ako by asi v prípade núdze prebiehala evakuácia (profesionálna deformácia nepustí); aké silné budú „after-shocks“ a hrozby tsunami. Ale aj o tom, aký mám za sebou akčný víkend a aký je tu život krásny. Pozitíva prevládajú nad negatívami…

 kiwi-life-in-akl-1

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Kiwi life: O Aucklande iba v dobrom

Šesť mesiacov života na novom mieste (na opačnom konci sveta, kde sa i voda točí opačne, ako v Európe) možno nestačí na obsiahlu objektívnu reportáž. Ale niekedy človeku stačí týždeň, aby vycítil – či v danom meste ostať chce, alebo zvolí rýchly presun inam. Do Aucklandu som sa zamilovala po prvom víkende, takže odchod na Nový Zéland (kiwiland) zatiaľ neľutujem.

pmmxvi_0204_dsf7986
Naša nepísaná emigračná dohoda s manželom znela už niekoľko rokov rovnako: keď sa Európa totálne zblázni, odídeme žiť na jeden z dvoch bezproblémových a zatiaľ stále bezpečných ostrovov – na Island alebo Nový Zéland. Pred trištvrte rokom zaujímavá pracovná pozícia pre môjho muža rozhodla za nás. Nový Zéland (domovinu vzácneho vtáčika, zvaného kiwi, ktorý nevie lietať, no zato rýchlo uteká) a predovšetkým Auckland teda predstavujem známym už hodnú chvíľu na sociálnych sieťach ako môj nový domov.

Všetkým by som rada dopriala ten pocit bezpečia a spokojnosti, keď môžete denne pozorovať slobodu, toleranciu a koexistujúci mix náboženstiev, etník, národností, komunít a kultúr. Svoj odchod zatiaľ neľutujem, „home-sick“ riešim online vykecávkami s blízkymi a chcem sa aspoň raz do roka kvôli škole, práci, rodine a Pohode vracať na Slovensko. Dva dlhé lety (z Aucklandu do Viedne cez Dubaj) sa dajú vcelku zvládnuť.

pmmxvi_0214_dsf8047Kríza bývania jediným problémom

V Aucklande žije skoro jeden a pol milióna obyvateľov z celkovej novozélandskej populácie (4,5 milióna). Desať percent rezidentov v tomto rýchlo sa rozvíjajúcom meste predstavujú pôvodní maorskí obyvatelia. Čo je zaujímavé (nie však prekvapujúce), sčítanie ľudu z roku 2013 naznačilo, že štvrtina Aucklanďanov je ázijského pôvodu (hlavne z Číny). Trúfam si povedať, že dnes to môže byť pokojne aj polovica.

Čínski investori sa snažia skupovať nehnuteľnosti v meste, čo sa nepáči domácim, ale nič sa nedá robiť. „Housing crisis“ bola pálčivým (hoci jediným vypuklým) problémom tohto rýchlo rastúceho mesta už dávno – nemožno z vysokých cien nájmov a nedostatku bytov viniť čínske rodiny, či výmenných študentov alebo cudzincov, čo sem zavítajú v rámci programu „Work & Travel“ len na rok. Treba sa pozrieť do vlastných radov – prečo napríklad miestni majitelia stavebných firiem, vlastniaci celé obytné bloky a rezidencie, patria medzi najbohatších ľudí.

bazar-s-hudobninami-pred-zatvorenim-foto-palo-markovicMesto, zaberajúce takmer celý severný ostrov

Hlavné mesto kiwilandu je síce Wellington, no všetko dôležité sa momentálne deje v Aucklande. Práve tu sa snažím hľadať paralely aj odlišnosti s mojím rodiskom. Je to 2-krát ľudnatejšie mesto ako Bratislava, kedysi označované za Sydney pre začiatočníkov. Už teraz zaberá značnú časť severného ostrova. Žiaľ, nemáme tu metro a kopcovitý terén, ako aj časté dažde neprajú rozmachu transportu bicyklami. Každý sa tu preto presúva pohodlne svojím vlastným autom, testujúc pevné nervy v pravidelných zápchach každé ráno a každý večer, o piatku a nedeli nehovoriac.

Užívam si vždy presuny kompami (motorovými loďkami), ktoré nevnímam ako mestskú dopravu, ale vždy ako poldňový výlet za krásnym výhľadom na celé mesto (z Devonportu) alebo za filmovým zážitkom do art-kina (v Northcote). Ešte stále sa zo situácií a výjavov teším ako turistka, nie ako rezidentka – domáci sa na mne vcelku bavia; im sa zdá všetko už trochu všedné, samozrejmé. Nech!

otvorena-ulica-k-road-a-jej-navstevnici-foto-palo-markovic
Čo vám z kiwi vecí ako prvé cinkne do nosa

Hneď po prvej prechádzke mestom ma udivilo pár vecí, ktoré som na Slovensku, resp. v rodnej Bratislave nikdy nepozorovala. Napríklad všadeprítomné oranžovo-biele cestné kužely, naznačujúce opravu cestnej komunikácie alebo novú stavbu v okolí. Alebo drevené domy, v ktorých nie sú radiátory a okná majú len jednu vrstvu skla. Akoby tu ľuďom nikdy nebola zima. Vraj im ani nie je, hoci ja by som mohla tvrdiť niečo iné.

Manželovi kolegovia nám často vravia, že ak tu prežijeme v zdraví prvú zimu, bude už len dobre. Tak prežívam a čakám – vlhká, veterná a podnechtová zima je tu totiž počas horúceho slovenského leta. Má to jednu výhodu, počas Vianoc tu budem dni tráviť na rozhorúčenej piesočnej pláži, natretá opaľovacím krémom s ochranným faktorom 50 a pozorujúca na doskách po stojačky pádlujúcu maorskú mládež. Toľko k počasiu a zámene ročných období.

V letnom období mi z času na čas na pleci pristane neobyčajne veľký motýľ, alebo farebný hmyz, na ktorého meno neviem prísť. Šum mora sa tu mieša so spevom cikád, štebotom vtáčkov a občasným zatrúbením zaoceánskeho parníka z prístavu. Zhlboka dýcham, oči a uši mám v pozore – aby mi nič neuniklo. Žiadne chytanie Pokémonov či čumenie do mobilu sa nekoná – aj tak je tu o pol dňa viac, ako na Slovensku (nikto z blízkych nie je online)!

nedelny-trh-v-takapune-foto-palo-markovic
Vaše kroky vás vždy dovedú na pláž

Nech sa rozbehnete ktorýmkoľvek smerom, vždy sa dostanete k moru, na pláž – čo viac si možno želať? Niektoré štvrte mi tu neobyčajne voňajú čistotou a zeleňou, lebo aj uprostred mesta nájdete dostatok parkov so storočnými košatými stromami, kam sa dá zájsť na piknik či spraviť pár zdravotných cvikov taj-či alebo jogy cez obedovú pauzu. Najradšej mám cestu do Meyers parku, lebo prv musím prejsť retro-pasážou St. Kevins arcade, kde sa chtiac-nechtiac vždy zastavím v niektorom z vintage obchodov alebo antikvariátov a vždy odtiaľ odídem minimálne s pár pohľadnicami.

Všetky malé deti tu robia mlynské kolesá – v supermarketoch, na pláži či na prechode pre chodcov. Je to akoby nejaký insajderský rituál na vyjadrenie toho, že im je dobre. Nielen v lete majú tieto decká, ale aj dospeláci bosé nohy a naboso si lobzujú po centre. Už som to aj ja raz vyskúšala, ale to preto, že sa mi zlomil na topánke podpätok… Je tu kopec náboženských obcí a cirkví, pričom všade sú vítaní ľudia z LGBTQI+ komunity (čo by sa u nás na Slovensku nestalo, a ešte dlho nestane, žiaľ).

aucklandsky-duhovy-pochod-foto-palo-markovic
Pochody a masové stretnutia v uliciach

Vo februári som v Aucklande zažila niekoľko podujatí, venovaných LGBTQI+ komunite – vyjadrujúc tak plnú podporu a solidaritu s týmito ľuďmi. Dúhový pochod sa odohrával niekoľko metrov od nášho domu, na Ponsonby road, a zúčastnili sa ho stovky ľudí. Čo je dôležité, boli zastúpené všetky firmy, založené a fungujúce na Novom Zélande (vrátane zamestnancov národných aerolíniek, hasišov, policajtov, zdravotníkov či lokálnych politikov). Mladé páry s deťmi to brali ako rodinný event, kde sa nik necítil ohrozene či nepohodlne. A tak to má byť.

O tri mesiace neskôr sa v centre odohralo iné podujatie, podobné Dobrému trhu. Išlo o iniciatívu, posúvajúcu cyklo-dopravu do popredia vďaka spolupráci mimovládneho sektora s tým vládnym. S aktívnou účasťou dopravného podniku AT a mestského zastupiteľstva AC bola 1. mája na celý deň uzavretá jedna z najväčších ulíc Aucklandu – Karangahape (skrátene K road). Tento event pešo či na bicykli, s deťmi aj so zvieratkami navštívilo 30 tisíc obyvateľov, čo je obrovský úspech. Nechýbali improvizované ihriská, koncertné pódiá a stánky s kávou a vegánskym jedlom pred obchodmi.

miestny-cistic-topanok-ako-celebrita-aj-atrakcia-foto-palo-markovic
V každom susedstve farmársky trh

Nie je tajomstvom, že domáci ľudia v minulosti trpeli závislosťou od alkoholu. V tomto období sa to pre rôzne prevenčné programy o trochu zlepšuje, ale stále môžete vidieť cez víkendy (počnúc stredou) na chodníkoch a lavičkách prevažne v letnom období kopec ľudí, zmaľovaných pod obraz Boží. S drogami je to ešte o čosi komplikovanejšie – keďže je sem ťažké prepašovať prirodzene dopestované látky, sú domáci odkázaní na syntetiku – metamfetamín, zvaný „P“. Toto svinstvo poznačilo stovky domov v Aucklande, čo sa prejavuje aj na príkladoch (i tak ojedinelej) kriminality v meste a vykrádania benzínok či obchodov s alkoholom. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy…

Aby som ale lokálnych ľudí nevykreslila v zlom (lebo o Aucklande skutočne len v dobrom!), robia s podporou mestského zastupiteľstva kopec koncertov či premietaní v parkoch zadarmo, veľa komunitných programov pre rôzne cieľové skupiny a každé susedstvo má svoj farmársky trh. V našej štvrti máme populárny Grey Lynn market, ale my ostávame verní nedeľňajšiemu trhu na pláži v Takapune, kde vždy pookrejeme a odsledujeme nejaký zaujímavý výjav (o ktorý sa zväčša postarajú vystupujúci hudobníci). Ak máte prebytok energie, je ho naozaj kde zužitkovať.

12792134_1062328883824794_6993924642846902164_o
Profitovať z popularity Stredozeme

Nie je tajomstvom, že celý kiwiland, zvaný právom aj Stredozem, momentálne žije z turizmu a filmového priemyslu. Keď som sa snažila previazať môj európsky výskum s tým novo-zélandským, padala mi sánka – na nejednej z katedier mediálnych štúdií sa stále zaoberajú vplyvom nakrúcania trilógie Pána prsteňov na miestny život (či už v oblasti turizmu alebo filmárskeho povolania). Už sa teším, čo to s domácimi spraví, keď sa sem presunie celá produkcia so zámerom nakrútiť hneď dve pokračovania Avatara.

Ak nájdem dosť odvahy, obehnem pár castingových spoločností a oprášim svoje herecké umenie z čias základnej školy. Ryšavé dlhovlásky so šikmými očami a špicatými ušami sa môžu vždy hodiť… Len sa musím začať lepšie stravovať a odhodlať sa plávať na otvorenom mori. Inak dopadnem ako miestne baby, ktoré pre obľubu fritovaných jedál dosahujú už v tínejdžerskom veku úctyhodných konfekčných veľkostí.

sloboda-vyjadrovania-aj-orientacie-foto-palo-markovic
Toast s avokádom ku každej káve

Na genetiku sa (ani u maorských báb) nemožno vyhovárať – lokálna produkcia jabĺk, kiwi či avokád predsa priamo navádza na zdravú výživu. Zdravá nátierka z avokáda sprevádza nielen u hipsterov pravidelný rituál pri pití kávy – nie len tak obyčajného latté, ale typickej novozélandskej „flat white“ (na rozdiel sa ma ale nepýtajte!).

Čerstvé ryby a morské plody sú súčasťou denného menu nielen v ázijských reštauráciách. Veľmi populárne sú tu ústrice. Každodennému grilovaniu na balkónoch či v neďalekých parkoch tiež ešte celkom nerozumiem, ale možno to doslova považovať za národný šport (skoro ako loptovú hru rugby, plavbu na waka kanojkách a sprievodný rituálny tanec Haka).

Keďže poľnohospodárstvo (výroba mlieka a chov oviec) na celom Novom Zélande, nielen v okolí Aucklandu upadá, z farmárov sa stávajú prenajímatelia filmových lokácií alebo turistickí sprievodcovia Hobitím mestečkom.

Našťastie sa tu konečne začína venovať väčšia pozornosť IT technológiám. Často sa nám stáva, že lokálni ľudia nemajú šajn o firme Serato (ktorá prispela k nášmu odchodu zo Slovenska). Pritom je čisto novozélandská, venuje sa vývojárstvu audio softvéru pre profesionálnych DJ-ov a hudobníkov a zamestnáva skoro dvesto ľudí v centre Aucklandu. Na Slovensku ju väčšina DJ-ov a hudobných producentov dôverne pozná. Čo sa vám prvé v mysli vybaví, keď sa spomenie kiwiland? Mám pár svojských vecí na zozname, ale o tom až v ďalšom čísle Inspire.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, jeseň 2016)

Waitangi: miesto s dôležitou históriou

Každoročne v prvý júnový pondelok Nový Zéland oslavuje štátnym sviatkom a zároveň vítaným predĺženým víkendom narodeniny kráľovnej. Málokto tuší, že jej skutočné narodeniny pripadajú na 21. apríla. Hlavne, že je voľno a oficiálne sa otvára lyžiarska sezóna.

12792134_1062328883824794_6993924642846902164_o

Keďže Nový Zéland patrí do Britského spoločenstva národov, kráľovná Alžbeta II. je hlavou krajiny. No skôr symbolicky. Chod vlády je doménou nie práve obľúbeného premiéra Johna Keya. Aby turista, ekonomický migrant či kiwi-obyvateľ pochopil úlohu Veľkej Británie vo fungovaní tejto nekonfliktne a takmer bezproblémovo fungujúcej ostrovnej krajiny, musí aspoň raz v živote navštíviť Waitangi – miesto na severe Severného ostrova. Predĺžený júnový víkend sme pre tento účel využili aj my a vydali sa do Zálivu ostrovov (Bay of Islands).

Autobusom sme najprv ušli pred neutíchajúcim dažďom z Aucklandu do Paihie – mestečka, pripomínajúceho slovenský Senec so svojimi vodnými plochami a návalom turistov. Odtiaľ sme sa kompou vybrali do niekdajšieho hlavného mesta Russell, ktoré je dnes miestom, kam by sme šli prežiť pokojnú starobu alebo vychovávať svoje deti ako budúcich olympionikov vo vodných športoch.

Najdôležitejším miestom, ktoré by mal v tejto oblasti človek navštíviť, je Waitangi. Práve tam sa formovala história národa. V 30. rokoch 18. storočia sa na Novom Zélande objavovalo viac a viac migrantov, novousadlíkov z Britského kráľovstva. Pôdu (najmä jej vlastníctvo) však Briti chápali inak, ako maorskí náčelníci (pôvodní obyvatelia). Prišelci si ju chceli skúpiť, vlastniť a využívať individuálne, kdežto domáci zastávali názor – že pôda patrí všetkým, kmene ju môžu slobodne obývať a obrábať. Bolo otázkou času, kedy dôjde k diskusii a nejakej dohode, aby sa predišlo konfliktom (či prípadnému zabratiu územia Francúzmi alebo Američanmi).

Dokument z Waitangi je zakladajúca listina, oficiálne podpísaná 6. februára 1840 zástupcami britskej koruny a piatimi stovkami maorských kmeňových vodcov. Dodnes sa však objavujú výčitky smerom k Britom, ktorí niektoré formulácie z dokumentu nedostatočne preložili a zle interpretovali z angličtiny do maorčiny. Slovo ‘sovereignty’ (nadvláda) bolo preložené ako ‘governance’ (dozor), čo je veľký posun vo význame. Anglická verzia listiny ďalej Maorom garantovala ‘undisturbed possession’ (nenarušované vlastníctvo) ich nehnuteľností, zatiaľ čo maorská verzia hovorila o garantovaní ‘full authority‘ (úplnej autority) nad ich hmotnými i nehmotnými pokladmi.

Viac o interpretáciách tohto dôležitého dokumentu, ako aj ďalšej spoločnej koexistencii a medzikultúrnej výmene medzi Britmi a Maormi, možno nájsť v múzeu vo Waitangi (Waitangi Treaty Grounds), na ktorého fungovanie prekvapivo neprispieva štát. Váš príspevok v podobe zaplatenia vstupného (40 dolárov) pripadne priamo lokálnej komunite, spravujúcej rozľahlý pozemok s múzeom. Územie sprvu slúžilo desiatky rokov od podpísania dôležitého dokumentu ako poľnohospodárska pôda – miestne kmene u vlády nenachádzali podporu v snahe zachovať toto historicky dôležité miesto, maorské obyvateľstvo na kúpu zeme nemalo peniaze. Miestom pre múzeum sa Waitangi stalo až pred 84 rokmi, keď pozemok zakúpil manželský pár a daroval ho národu. Kiežby sa podobne osvietených manželských párov našlo viac a na všetkých kontinentoch.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, jún 2016)

Fashion Revolution Week – najlepšie načasovanie i najvyšší čas pre férovú módu

V pondelok odštartovala celosvetová kampaň Týždňa módnej revolúcie – Fashion Revolution Week, ktorá vyvrcholí v nedeľu. Dátum nie je zvolený náhodne. Presne pred tromi rokmi (24. apríla 2013) prišli o život a ťažko sa zranili tisíce ľudí, pracujúcich v 8-poschodovom, ilegálne postavenom komplexe textilnej továrne Rana Plaza v Bangladéši. Tento týždeň je preto vhodným načasovaním pre aktivitu, resp. aktivizmus. Spôsobov, „ako sa stať módnym revolucionárom či revolucionárkou“, je hneď niekoľko.

Už ste si niekedy položili otázku: Kto zhotovil moje šaty? Mohlo by ísť o celkom zaujímavý proces samo-vzdelávania a precitnutia. Stačí ísť po stope módnej značky, ktorú radi nosíte. Na sociálnych sieťach dozaista v týchto dňoch objavíte desiatky fotiek ľudí, pravidelne blogujúcich o móde, s hash-tagom: #whomademyclothes. Prevráťte i vy svoje šaty naruby a pridajte sa. So svojím pokusom o aktivizmus však neostaňte len pri selfie s visačkou z vášho trička, ale choďte v pátraní po príbehu vašich šiat ešte ďalej.

boba baluchova FRW 2016

Väčšina textilných tovární v rozvojových krajinách

V aucklandskom second-handena známej ulici K-road som si nedávno zadovážila šedú mikinu (na Novom Zélande je teraz jeseň – treba sa priobliecť). Pri skúmaní visačky som zistila, že ide o austrálsku značku Cotton On. A hoci bola mikina vyrobená v Číne (predpokladám, že celá výroba tohto módneho reťazca sa nachádza niekde v Ázii), na svojom webe uvádza skupina okolo Cotton On dosť jasné a transparentné informácie o svojej činnosti. Zástupcovia majú dokonca spísaný podrobný etický kódex, aby sa oň mohli oprieť v prípade rozhodovania sa – kam až vo výrobe zájsť a do čoho sa už radšej nepustiť. Pred niekoľkými rokmi dokonca založili Cotton On nadáciu, v rámci ktorej realizujú projekty v oblasti rozvojovej spolupráce v Ugande. Vcelku zaujímavé čítanie.

Nemusíte však osobne cestovať do rozvojovej krajiny, aby ste pochopili, čo sa deje v odevnom priemysle obrovských módnych značiek. Ak ale predsa len potrebujete tento typ lekcie – prečítajte si príbeh troch nórskych módnych blogeriek, ktoré sa pred rokom nechali nahovoriť na účinkovanie v mesačnej reality šou v Kambodži. Dievčatá sa stali svedkyňami hrubého porušovania ľudských práv a zanedbávania pracovných podmienok pre miestnych pracovníkov a pracovníčky. Nakoniec blogerky priznali, že na to, aby si ony dokázali kúpiť za 10 eúr tričko z európskeho módneho reťazca, musí niekto na druhom konci sveta živoriť. Žiaľ, podobných príbehov z krajín „tretieho sveta“, kde pre odevný priemysel pracujú deti – vystavené zlým pracovným podmienkam a zarábajúce tak málo, že si udržia ledva strechu nad hlavou, je stále veľa.

balbodebra

Sedem účinných krokov k férovej móde

Ak chcete byť súčasťou zmeny k lepšiemu, súčasťou módnej revolúcie, zamyslite sa nad obliekaním a nakupovaním, ktoré by mohlo byť viac férové, etické, udržateľné. Stačí postupovať podľa nasledujúceho zoznamu krokov – smerom k férovej móde, ktoré som dala dohromady na svojom blogu #balbodebra .

1.      Začnite tým, že budete pátrať po príbehu odevu, ktorý ste si kúpili alebo si ho ešte len chcete kúpiť. (Ak ste činní na sociálnych sieťach, nezabudnite na selfie-foto a hash-tag: #whomademyclothes).

2.      Kriticky myslite o téme:detskej práce, novodobého otrokárstva, nelegálnych odevných tovární, porušovania práv pracovníkov a najmä pracovníčok pre módne reťazce v rozvojovom svete, neférového obchodu, environmentálnych dosahov tzv. Fash Fashion atď. Debatujte o tom so svojimi známymi, viac čítajte a sledujte dokumentárne filmy o alternatívach v podobe ekologickéhopestovania a fair-trade iniciatív.

3.      Dbajte na kontrolu kvality a udržateľnostišiat, ktoré chcete nosiť (asi by bolo fajn, keby vám aj nejakú chvíľu vydržali).

4.      Snažte sa nakupovať menej, alebo si zadovážte nejaké oblečenie z vintage bazáru či second-handu (tam je zachovalých aj štýlových kúskov dostatok).

5.      Snažte sa podporovať menšie miestne značky alebo lokálneho návrhára či návrhárku. Takýto dizajn je originálny a ručná remeselná práca je vždy unikátna!

6.      Vyskúšajte up-cycling na svojom oblečení z minulej sezóny. Prekvapte sami seba kreatívnou náladou a pretvorením starého kúsku odevu na nový (občas naozaj stačia nožnice a pár nových stehov).

7. Popri svojej zvedavosti a odvahe nezabudnite na aktivizmus, napríklad v podobe podporykonkrétnych organizácií a iniciatív (Ethical Fashion initiative, Clean Clothes Campaign, Fashion revolution atď.), ktoré sa vo svojej práci venujú zlepšovaniu ľudských práv a pracovných podmienok robotníkov a robotníčok, ktorí vyrábajú vaše oblečenie kdesi v rozvojových krajinách.
Väčšinu z týchto aktivít mám za sebou, odporúčam vám ísť do toho tiež. Len prejavením hlbšieho záujmu nás samotných, zvýšením povedomia verejnosti o tejto téme, a tlakom na módne značky v snahe zvýšiť ich transparentnosťvo výrobe oblečenia môžeme eliminovať nespravodlivosť v procese masovej odevnej výroby.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar 2016).

Ivana Vereski: dieťa jari, autorka kreslených príbehov o kvetoch

Pochádza zo Srbska, filozofiu vyštudovala na Slovensku, žije v Luxembursku. Prekladá literárne texty z angličtiny do srbčiny a slovenčiny. Píše málo, domovskú webstránku so svojimi ilustráciami nestíha obnovovať, no kresliť neprestala. Ivana Vereski a jej kvetované príbehy – špeciálne pre Inspire.

Ako do tvojich ilustrovaných nápadov zapadlo nové prostredie, nový začiatok v Luxemburgu?

Dúfam, že nie nejak konkrétne! Snažím sa nemať nohy na zemi, pokiaľ ide o kresbu. Chcem zostať uletená, bez ohľadu na bydlisko. Pokiaľ ide o nejakú inšpiráciu, touto krajinou, trochu mi možno chýba stredoeurópska patina, Inak je to tu príjemné, plné kontrastov (v prírode i medzi ľuďmi) a – voňavé.

ivana-vereski-photo

Ivana Vereski – autoportrét.

Ako si vyberáš témy pre svoje kreslené príbehy, stripy, komiksy?

Chcem si myslieť, že príbehy si nájdu autora. Nemám zatiaľ objasnenie, ako sa to deje… Ilustrovala som rôzne témy, od rôznych autorov a nerada by som to pripísala náhode. Alebo predsa áno?

Ktoré témy sa najčastejšie objavujú v tvojej tvorbe (okrem kvetovaného zadania odo mňa)?

Hm, sama neviem presne, je to všehochuť. Ženskosť, láska k nedokonalosti, malé boje s každodennosťou (prehry a víťazstvá), sny, sex, strach, chaos verzus poriadok, medziľudské vzťahy, rôzne literárne motívy, náhle vzniknuté asociácie.

ivana-vereski-flame

Ivana Vereski: “Flame” (ilustrácia, 2016)

Koľko komiksov nakreslíš do mesiaca či do roka?

Komiks hrá druhé husle akosi, teraz skôr kreslím veci s krátkym príbehom v jednom „zábere“. Neviem to dať do čísel, ale stále mám výčitky, že by som mala kresliť viac, J.

Na akom projekte teraz pracuješ, resp. rada by si pracovala?

Experimentujem trochu s minimalizmom a geometrickými prvkami, to iba tak pre seba v skicári zatiaľ. Exercices de style. Chystám komiks do jedného slovinského konkurzu a tiež robím ilustráciu piesne svojho kamaráta zo Srbska, ktorý chystá nový album (projekt „Nastrom“).

Ktorý kvet či bylinka ti je najmilší?

Frézia. Vonia dekadentne, sladko, štipľavo a alkoholicky.

Čo pre teba znamená jar ako ročné obdobie?

Prvá asociácia je – život, jednoznačne. Som dieťa jari, predsa, :).

ivana-vereski-soulfood

Ivana Vereski: “Soulfood” (ilustrácia, 2016)

Text: Boba M. Baluchová, Ivana Vereski, Ilustrácie: Ivana Vereski (Minirozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jar/leto 2016).

India: za šesť týždňov poskladať kúsok mozaiky

Moja indická odysea začala v novembri, presne v týždni, keď v krajine vrcholili prípravy na Festival svetiel. Ale aj keby som prišla v inom mesiaci, nejaký sviatok (zasvätený konkrétnemu bohu či bohyni) by sa určite oslavoval –vždy je teda dôvod na kreslenie ornamentov pred prahom domov, vešanie chryzantém a banánových listov na okná i dvere, pálenie sviečok, hodinové meditovanie v chrámoch a oslavné ceremónie v uliciach – nielen na vidieku, ale i vo veľkých mestách. Pre turistov a turistky ide o príležitosť zažiť čosi iné, fotogenické.

Popravde, cestovateľskú prednášku by som zo svojho pobytu v Indii nechcela zostavovať. Nie je možné v tak krátkom čase obsiahnuť a pochopiť celú zem na juhu Ázie s hromadou tradícií, naviazaných na národnostné menšiny, náboženstvá a kasty. Nech sa snažíte akokoľvek, za šesť týždňov v krajine, ktorá sa skladá z 29 štátov a počet obyvateľov sa odhaduje už na 1,3 miliardy, toho veľa nestihnete. Ja sama som stihla navštíviť len tri štáty, mozaika teda nemusí byť úplná, no niečo predsa len do seba zapadlo.

bezef-kazdy-piatok-upratany-a-vyzdobeny-pribytok

Život na indickom vidieku

Prvé týždne v kozmopolitnom Hajderabáde

Do piateho najväčšieho a naozaj kozmopolitného mesta Hajderabád (po anglicky Hyderabad) v štáte Telangana som pricestovala v týždni príprav na sviatok Diwali (festival svetiel), ktorý v duchovnej podstate znamená víťazstvo svetla nad tmou, poznania nad nevedomosťou, dobra nad zlom, a nádeje nad zúfalstvom. Päť dní počas novembrových osláv je spojených s piatimi hinduistickými filozofiami a legendami –každý deň je venovaný konkrétnemu Bohu.

Mňa najviac zaujala bohyňa bohatstva a hojnosti – Lakšmi, lebo obchodníci v predvečer sviatku dávajú zákazníkom výrazné zľavy, uzatvárajú účtovný rok a modlia sa za dobrý biznis v budúcnosti. Ak ale pricestujete do Indie inokedy, o nič neprídete – stále je čo pozorovať, fotografovať, pýtať sa. Ľudia čistia svoje príbytky, zdobia okná kvetmi a zelenými listami vlastne každý piatok. Ak sa rozhodnete do Indie vycestovať na jar – načasujte si to na festival farieb (Holi), to budete mať o farebné zážitky naozaj postarané.

oslava-sviatku-diwali

Príprava na festival svetla Diwali v Hajderabáde

Ochutnať lokálnu ryžu, nezabudnúť kúpiť sárí

Okrem toho, že je Hajderabád mnohonáboženské a kozmopolitné mesto, býva často označované aj za tréningové mesto Indie, keďže tu sídli najviac technických inštitútov a pobočiek univerzít. Toto historické mesto (momentálne hlavné mesto dvoch štátov: Telangana aj Andhra Pradesh) má niekoľko ďalších prívlastkov, ako Mesto perál, Mesto historických bazárov či mesto, kde vám pripravia v štyroch stovkách vývarovní najlepšie „chicken biryani“ na svete. Ako vegetariánka som však tento pokrm, pozostávajúci z mixu korenenej ryže a kúskov kuraťa, neochutnala.

Na indickú kuchyňu sa však sťažovať nemôžem. To, čo som si testovala v indickej reštaurácii Ganesh alebo Thali v Bratislave, som naplno testovala trikrát denne počas svojho pobytu – a čím sa šlo viac k Indickému oceánu na juh, tým bolo jedlo pálivejšie. Niektoré zákonitosti, ako jesť dané pokrmy, aby som nerozdráždila žalúdok, som sa naučila až tam. Donedávna som nerozumela, prečo zakončujú obed nápojom lassi či bielym jogurtom. Ako jedna z mála z našej medzinárodnej výpravy som nemala žiadne zažívacie problémy (klop-klop na drevo). Možno preto, že som si každé ráno dala pohárik bošáckej slivovice, alebo preto, že zuby som si umývala preventívne v stolovej vode, a dávala pozor, z akej vody mi počas našich terénnych návštev varia čaj.

Ak si chcete domov odniesť z Hajderabádu viac, ako len magnetku či ukážku pekných indických rupií s podobizňou Otca národa – Mahatma Gandhího, nič nepokazíte kúpou perlového náhrdelníka, alebo tradičného odevu sárí. Ide vlastne len o niekoľko metrov dlhý kus látky, ktorý za pomoci asi desiatich zicheriek musíte vedieť umne obtočiť okolo tela, aby ste v tom vydržali celý deň pracovať na poli, sedieť na motorke, vykonať toaletu atď.. Ak sa vám to nepodarí, alebo vám tento štýl lesklých hodvábnych zábalov nevyhovuje, môžete krásnu pestrofarebnú látku použiť doma ako záves alebo z nej ušiť zo-päť nekonečných šálov pre blízke osoby. Moja mamonárska povaha sa našťastie zastavila na počte zadovážených sárí: 5; perlové náhrdelníky putovali domov našťastie len tri; zato sklenených a drevených náramkov som počas Vianoc rozdistribuovala desiatky.

Ani znalosť jazyka hindu občas nepomôže

Celkovo je v Indii vyznávačov a vyznávačiek hinduistického náboženstva takmer 80 %, potom nasleduje moslimské a kresťanské zastúpenie. V Hajderabáde je hinduistov okolo 50 %, moslimov až 40 %, čo sa prejavuje aj na kultúre odievania, resp. zahaľovania sa, stravovacích návykov, obchodovania či prítomnosti mešít – najznámejšia mešita Charminar a prostredie rozsiahlych trhovísk okolo nej je toho dôkazom.

Anglicky hovorí v mestách takmer každý, na vidieku je to už horšie. No keďže vekový priemer populácie je asi 29 rokov a miera gramotnosti i ukončenia školskej dochádzky sa zvyšuje, bude to s komunikáciou v angličtine čoraz lepšie. Vždy máte výhodu, ak hovoríte oficiálnym jazykom hindu, ale asi len vo veľkomestách. Na vidieku v štáte Odisha nám to nebolo naozaj nič platné. Aj noviny mali totálne inú abecedu, jazyk a štýl („kaligrafické kudrlinky jedným ťahom“ by som to asi nazvala). Len podľa fotografií premiéra Modiho či niekoľkých bollywoodskych hviezd som vytušila, aká téma je v texte spracovaná.

Čo majú ale asi všetky štáty Indie spoločné, je (a začnem negatívnym výčtom) neopísateľné znečistenie ovzdušia aj vody. Automobily a motorky sú tam vcelku lacné, no bez airbagov, bezpečnostných pásov (u miestnych autobusov často aj bez stieračov, okien a dverí), o nejakých emisných kontrolách a limitoch by sme hovorili ťažko. Keď trčíte denne hodinu v zápche, nos a ústa si treba bezpodmienečne prekryť šálom alebo rovno rúškou. Zaprášení a spotení budete ale tak či tak, s klímou a smogom veľa nenarobíte. To isté platí pre vodu – v riekach sa perie bielizeň, no vedú tam aj tony odpadu a výkaly ľudí i zvierat. Keď cestujete autobusom po krajine, hocikde pri ceste vidíte holý zadok (nie dieťaťa, ale dospelého), ako si bez hanby vykonáva svoju malú či veľkú potrebu. Toto sa snaží vláda i mimovládky zmeniť. Problematika bezpečnej vody a zabezpečenie splachovacích toaliet (priamo prepojená na detskú úmrtnosť a vodou-prenosné ochorenia) je v Indii stále problém číslo jeden. Tejto témy sa vlastne týkal aj môj výskum v rámci komunitného rozvoja a rozvoja vidieka v konkrétnych častiach Indie, ale tým vás zaťažovať nebudem.

Zvláštnosti, ktoré pretrv(áv)ajú

Čo ma všade najviac trápilo, bol kastovný systém, ktorý sa márne pokúšal odstrániť už spomínaný Otec národa – Mahatma Gandhí. V rámci rodinných priateľstiev či sobášov sa ľudia medzi sebou nemiešajú, ale prísne sa držia svojho zaradenia do kást. Počas našich výjazdov do vidieckych oblastí sme sa často stretávali s tou najnižšou, najviac chudobnou a diskriminovanou kastou Nedotknuteľných. Bolo to ťažké čo i len pochopiť v tomto civilizovanom svete, ale keďže som bola len hostkou v danej druhej najľudnatelšej krajine sveta, nemohla som miestnym ľuďom prikazovať, ako sa majú správať k svojim blížnym. Na vidieku prevládala zväčša homogénna jednoduchosť, skôr chudoba ako prebytok, ale aj pohostinnosť (podeliť sa s návštevou i o to málo, čo majú). Vo väčších mestách boli rozdiely: bieda verzus extrémne bohatstvo viac viditeľné.

Azda každý, koho som tam stretla, bol svojím spôsobom joga majster, pričom som si ho v jeho veku a s prebytočnými kilami naozaj nevedela predstaviť, ako robí desaťkrát za sebou hoci len pozdrav slnka. Ale joga je skôr o duchovnom stave, životnom štýle, meditácii – to len v Európe teraz holdujeme nejakým športovým (power, hot, neviem-čo) odnožiam.

Ku koncu môjho pobytu som sa už vôbec nepozastavovala nad tým, prečo: miestni pred vstupom do obchodov nechávajú za sebou šlapky; jedia len jednou rukou; svoje dopravné prostriedky ovešajú stovkami ozdôb a kvetov; prečo šialene holdujú filmom o nadprirodzenej sile; ale hlavné postavy sa nemožu v bollywoodskom filme bozkávať; do verejných autobusov sa nastupuje podľa rodov (ženy vpredu a muži vzadu); no najmä prečo bez obáv prebiehajú štvorprúdové diaľnice s dieťaťom za sebou. Pre nich život a smrť znamená čosi iné, ako pre nás – ak zomrú, vedia, že sa na zemi okamžite prevtelia do kohosi iného.

Interakcia mimovládok a lokálnych vlád

V okrese Warangal v štáte Telangana som mala možnosť sledovať aktivity organizácie Bala vikasa, ktorá okrem iného prišla s nápadom automatu na kartu, kde si možno načerpať pitnú vodu – fungujúcom na princípe bankomatov. Z modelových dedín sa tento fenomén dostáva do ďalších regiónov a lokálna vláda sa snaží za rozšírenie a financovanie prevziať zodpovednosť. Metódu sociálneho mapovania (zakreslenia príbytkov a ich obyvateľov do mapy obce samotnými dedinčanmi), ktorá sa roky používa v komunitnom rozvoji, som si osvojila až v obci Chilkoor.

Centrálna vláda takisto realizuje niekoľko programov, ktoré by nám mohli pripomenúť obdobie socializmu, ale pri takých miliónoch ľudí a chýbajúcich zručnostiach to asi chvíľu inak nepôjde. Ide teda napríklad o program zabezpečenia platenej práce minimálne na 100 dní v roku, aby aj nezamestnaný človek bez znalostí dostal šancu zarobiť si. Potom je tu program dodávania obedov do indických škôl, kde vláda financuje v strede dňa jedno jedlo každému dieťaťu. Len tak sa môže so zasýteným žalúdkom sústrediť na štúdium (a raz z neho určite vyrastie IT špecialista). Význam programu Čistá India (na počesť už spomínaného Mahatma Gandhího) asi ani netreba rozvádzať.

Indiu spoznať počas jednej cesty vlakom

V štáte Odisha, ktorý možno v mapách nájsť aj pod názvom Orissa, sme zasa navštívili mimovládku Gram vikas, ktorá zabezpečuje prístup obyvateľstva k pitnej vode a dôstojnej sanitácii. Našťastie nám okrem štúdia a výskumu ostal aj nejaký čas na výjazdy za turistickými atrakciami. V Bengálskom zálive to bola povinná jazda na pláže, plus trojhodinová plavba loďkou po jazere Chilka na ostrov, zasvätený bohyni Kálí, kam sa v čase cyklónov vlastne ani nedá dostať. Návšteva jaskýň Borra, no najmä bláznivá jazda autobusom k nim, by bola téma na samostatné rozprávanie. Od strachu som manželovi poslala rozlúčkovú esemesku a číslo autobusu, aby mohol po našej smrti zažalovať šoféra aj celú turistickú kanceláriu. Autobusári tu ale nebezpečnú rýchlosť majú v krvi – ničoho sa vraj netreba báť.

Ak ale chcete spoznať náturu lokálnych ľudí napríklad v Odishe, absolvujte cestu vlakom. Buď dlhú cestu v ležadlových vozňoch (napríklad z Hajderabádu do Brahmapuru), kde si ale veľmi nepospíte; alebo kratšiu cestu vláčikom cez 52 tunelov po údolí Araku. Pre mňa nezabudnuteľný zážitok – počas ktorého sa najete vegetariánskych samos, napijete iránskeho čaju, kúpite si nepotrebné kľúčenky, vypočujete si tradičnú muziku. Skrátka pouliční predajcovia a umelci okolo vás toľkokrát za hodinu prejdú s podmanivým pohľadom i hlasom, že im nakoniec prispejete. A možno ani nedostanete tak vysokú prirážku (trest za európske kolonialistické chúťky z minulosti), ako na trhu vo veľkých mestách.

bezef-jediny-sposob-dopravy-na-chilka-jazere

Spôsob dopravy a zabezpečenia obživy na Chilka lake.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Boba Markovič Baluchová (Reportáž bola pôvodne publikovaná v magazíne Inspire; jar-leto 2016)

Nový Zéland a prvosvetové problémy Stredozeme

Už pred prezidentskými voľbami sme uvažovali – kam odísť (keby sa to doma zvrtlo k zlému). S manželom sme položartom vybrali dva bezproblémove ostrovy: buď Island alebo Nový Zéland. Potom sme tému na pár mesiacov vytesnili z hláv, aby nám náš výber pripomenula predvolebná kampaň a zastrašujúca rétorika politikov (nielen k utečenectvu a ochrane štátu)…

12670853_10153424014027404_2053082824074643878_n

Výsledky parlamentných volieb nás už zastihli na Novom Zélande. Nešlo nakoniec o útek, ale o ponuku, ktorá sa neodmieta. Mala by som sa tešiť, a aj sa teším. Takto si totiž predstavujem domov. Miesto (vôbec nemusí ísť o rodisko), kde sa človek cíti bezpečne; miesto, kde dokáže v tolerancii a porozumení koexistovať mix náboženstiev, etník, národností, komunít, kultúr. Je mi však ľúto, že sme sa v SR nedokázali poučiť z minulosti. Že nárast preferencií istých strán, ktoré v parlamente nemajú čo robiť, ani po voľbách neustal. Akoby tých 27 rokov života v demokracii nič neznamenalo. Dúfam, že nie je ešte všetko stratené.

Niektorí slovenskí cestovatelia nás vystríhali, že kiwi ľudia (ako sa obyvatelia Nového Zélandu označujú) sú priateľskí, ale zapadnúť medzi nich nie je ľahké. Nikdy a nikde to nie je ľahké – začať nový život po 30-ke na opačnom konci sveta. Asi si netreba nasadiť ružové okuliare, zvážiť všetky za a proti. A hlavne: treba sa o tomto pozhovárať po 2 rokoch, nie po 2 mesiacoch od príchodu. No už teraz sa mi zdá, že tá ostrovná izolácia môže občas uletieť čudným smerom – politici ako by tu nemali nič iné na robote, len riešiť dizajn novej vlajky. „First-world problem“.

Táto Stredozem momentálne žije z turizmu a filmového priemyslu. Z farmárov sa stávajú sprievodcovia Hobitím mestečkom, keďže poľnohospodárstvo (výroba mlieka a chov oviec) upadá. IT technológiám sa tu zatiaľ nevenuje pozornosť. Skôr sa rieši, ako zastaviť masívne skupovanie nehnuteľností čínskymi investormi. A tá vlajka, samozrejme, na tú ozaj nezabudnúť. Napriek spomínanej izolovanosti je tu však toľko náboženstiev, cirkví a siekt, ako azda nikde inde na svete. Možno preto sa tu sviatok jari (Veľká noc), pripadajúci na jeseň, oslavuje nekonfliktne – naháňaním čokoládových vajíčok, ukrytých v piesku niektorej z nespočetných pláží. Dospelí sa vtedy menia na deti a zabúda sa na všetky problémy. Aj tie prvosvetové.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, marec 2016)

Na parapete hotela Washington Plaza: o Samar a summer v zime

Ako by to bolo včera! Sedím na parapete hotela Washington Plaza, počúvam jeden z naj hlasov na svete: Dhafera Youssefa a zdieľam posledné hodiny so Samar (bejrutskou dievčinou s absolútnym sluchom a zmyslom pre humor) predtým, ako sa na pár mesiacov či rokov rozlúčime.

10498360_10152325112772404_2616670821900914249_o

Hoci som novinárka, jej životný príbeh by som si netrúfla vypovedať. A ani predstaviť si – detstvo v Libanone – ako každú chvíľu leziem s rodinou do krytu a bombardovanie prekrývam spevom, aby ľudia nepociťovali takú úzkosť a beznádej…

Dnes by som však do Libanonu šla. Vypočuť si, ako táto mladá žena pracuje so skupinami detí a cez hudobné workshopy či vystúpenia sa snažia spolu porozumieť svetu okolo. A čeliť problémom – lokálnym aj globálnym.

Samar sa vtedy pozerala z okna von a spomenula, čo najviac milovala na Washingtone, DC (počas jej štvormesačnej stáže v USA): „Bola to jeseň – iná ako v Libanone – padanie lístia na chodníky, jeho zvuky, tvary, farby.“ A potom sa zamyslíte nad tým, akú krásnu dušu musí mať tá žena – aké maličkosti si dokáže vážiť…

Nevedela som ako zareagovať, zahanbene mi padla sánka. Tak som spomenula, že doma na Slovensku máme všetky štyri ročné obdobia, listnaté aj ihličnaté stromy, že striedanie ročných období považujeme za samozrejmé. Na viac som sa nezmohla. Ticho som civela s okna, slzy v očiach.

Strašne moc mi chýba, vlastne chýbajú. Moje interkontinentálne kamarátky, bejrutská Samar, dušambeská Tachmina, ale aj blízki ľudia z Albuquerque (kde som zasa v rámci novomexickej mediálno-ľudskoprávnej mimovládky pôsobila štyri mesiace ja).

Vonku nádherne sneží. Tak posielam našej Samarke do Bejrútu fotky ozajstnej slovenskej zimy a zababušených ľudí zo zasneženej Bratislavy, spolu s ponukami práce a štipendií. Bola by som rada, keby sa čím skôr vybrala na Slovensko. Aby som jej nemusela veci a javy opisovať – aby ich mohla sama zažiť a zachytiť. „Samar, som si stopercentne istá, že naša obľúbená speváčka: Yasmine Hamdan napísala pieseň ‚Samar’ o tebe! Lebo Samar určite znamená ‘summer’, hoci aj v zime!”

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív CSP (Publikované v časopise Týždeň, január 2016)