Robert Roth: Vďačný za stretko s Hamletom na ceste životom

Je členom Činohry Slovenského národného divadla takmer dve desaťročia, má na svojom konte zásadné úlohy v predstaveniach ako: Hamlet, Faust, HollyRoth, Oresteia, Prorok Štúr a jeho tiene (mimo SND: Othello, Tatko Ubu, Pokrvní bratia). Rád hrá v „mrchavých ťažobách“, vyberá si postavy (alebo si postavy vyberajú jeho), ktoré sa trápia, so životom bojujú, bičujú seba i okolie svojimi emóciami. Printové vydanie magazínu, žiaľ, nedokáže obsiahnuť všetko to, čo je zaznamenané na audiostope. Ale aspoň sa o to pokúsime. Robert Roth, ako ho možno nepoznáte.

I. Robert o Sare (o dcére)

Máš šesťročnú dcéru Saru. Ako ti jej existencia a prítomnosť mení život?

Stále sa rozprávame, je pre mňa všetkým. Bez nej tu bola pre mňa len práca, divadlo. Sara zmenila úplne všetko okolo mňa, vo mne – nastavenie, vnímanie, pohľady na určité veci. No musím povedať, že nie som s ňou úplne každý deň.

Pred rokom a pol si sa rozviedol. Na letných festivaloch ťa vídam v dvojčlennej zostave: Sara a ty. Uvedomuje si Sara, že už oficiálne nefungujete v „tradičnej rodine“ (trojuholník: mama, otec, dcéra)?

Uvedomuje. Našiel som si čas a niekoľkokrát jej daný stav vysvetlil po konzultácii s detským psychológom. Veľa sa o tom zhovárame. Akceptuje a rešpektuje to (ale to sú teraz moje výrazy, nie jej).

Chcela by mať Sara súrodencov a tlačí s tým občas na pílu pri vašich rozhovoroch?

Samozrejme, občas cítim zo Sary, že by chcela mať brata alebo sestru. Keď sme spolu niekde v meste, na koláčiku alebo na zmrzke, a vidí nejakú sympatickú slečnu, automaticky to na mňa skúša štýlom: „Tati, tamtá teta sa ti páči? Je pekná? S ňou by si nechcel mať bábo?“ Potom nasleduje veľká skúška mojich fyzických daností, aby som stihnol dať ten tigrí skok a zastaviť ju pred trapasom (keď chce danej pani čašníčke predostrieť ponuku). Ak to nestihnem, do danej cukrárne už potom dlhšie nemôžeme ísť, J.

Uvedomuje si Sara, že jej otec je známa osobnosť, slávny herec?

Nie, neuvedomuje. Veď priznajme si: „Čo znamená byť známy v našich zemepisných šírkach?“ Ale na festivale Pohoda či Grape jej bolo čudné, že ľudia sa za nami otáčajú, ukazujú na nás prstom a chcú sa s nami fotiť. Časom to pochopila, keď zo škôlky niekam chodili cez mesto a nedalo sa vyhnúť plagátom na citylightoch (napríklad k hre Prorok Štúr a jeho tiene).

Robert a Sara Roth na pódiu: pred vystupením v rámci festivalu Grape 2015.

Robert a Sara Roth na pódiu: pred vystupením v rámci festivalu Grape 2015.

Na Grape festivale už s tebou vybehla na pódium a zotrvala tam ako hviezda. Podedila Sara nejaký herecký, spevácky, tanečný talent po tatinovi?

Rada si nahlas pozerá, číta rozprávky, a používa rôzne hlasy pre rôzne postavy. Spolu si hmkáme piesne z filmov Tima Burtona. Keď nahrávam upútavky v rozhlase, beriem ju do štúdia. No momentálne je v takom štádiu, že predlžuje výrobu – keď jej poviem, aby bola teraz chvíľu ticho, ona ticho je, ale počas čítania príde ku mne a na mikrofón pošepne: „Som ticho!“ J Rada používa imperatívny prstík, to má odpozerané odo mňa. A ja ho zasa nadužívam – ešte z čias mladosti (sa to na mňa nalepilo, ten povestný Jaggerov ukazovák).

V ktorom predstavení ťa dcéra videla účinkovať a ako tomu rozumela?

Videla ma v Jane Eyrovej a celý ten príbeh brala vcelku dobre, popoluškovsky – je tam predsa happy-end, dokonca svadba (ktorú má tak rada). Ale je tam jedna vec, ktorej som dovtedy nerozumel ako otec. Pred veľkým množstvom ľudí som vtedy v absolútnom tichu hovoril slová: „Ľúbim ťa, milujem ťa“ inej tete (konkrétnej herečke na javisku), dokonca som sa s ňou bozkával. Sarinka sa potom so mnou dosť dlho nebavila a mňa vôbec nenapadlo, že by to mohlo byť spojené s predstavením. Bolo, a na to som mal myslieť ako prvé.

Keď sa ona zaľúbi po prvý raz, alebo keď si dá spraviť svoje prvé tetovanie, alebo keď sa po prvý raz opije – ako zareaguješ ako tatino?

Už sa mi jedna z týchto situácií snívala – že ma esemeskou upozornila na chalana v oranžovom tričku, aby som ho „čekol“… Teším sa na to obdobie jej dospievania, hoci neviem, čo všetko to bude obnášať.

Keď ti zahlási, že chce ísť na Konzervatórium a neskôr na VŠMU, ako zareaguješ?

„Choď. Sú tam talentové skúšky, lebo je to výberová škola – vyskúšaj si to.“ Určite ju nebudem odrádzať, ale ak v nej uvidím veci, ktoré sú s touto profesiou nezlúčiteľné (chabá disciplína, nedochvíľnosť), tak ju na to upozorním. Ale brániť jej nebudem, no ani nič vybavovať.

Čo by si si pre ňu do budúcna prial?

Prial by som si, aby si v živote (a to hovorím v metafore) nevolila ďialnice, ale skôr tie cesty 1. triedy. Aby objavovala popri mestách aj dedinky, aby poznala popri moriach aj potoky a bystrinky. Do tých Košíc sa z Bratislavy môže dostať za tri hodiny, ale aj za dvanásť – dôležitá je tá cesta a objavovanie ľudí, prostredí, pocitov, javov popri nej. Potoky tečú, ľudia sa menia, ale Košice tam stále budú.

Robert a Sara Roth v areále festivalu Grape 2015.

Robert a Sara Roth v areále festivalu Grape 2015.

II. Robert o Robertovi (o herectve)

Kedy si sa rozhodol, že budeš hercom?

Nikdy som nad tým takto nerozmýšľal. Keďže som to robil od detstva, myslel som si, že to má takto byť. Že človek robí, čo ho baví, potom ide na školu, ktorá ho baví a potom ho živí to, čo ho baví. Myslel som si, že takto funguje svet.

Kedy si si uvedomil, že herectvo je povolanie, ktoré by ťa malo alebo mohlo živiť?

Keď mi Marián Zednikovič v roku 1993 ponúkol vo voľný deň Divadlo Astorka na realizáciu absolventského koncertu (v rámci ukončenia môjho štúdia na konzervatóriu). Mal jedinú podmienku, aby som to vypredal (čo sa aj podarilo).

Herci, ktorých si mal rád a vážil si si ich spolu)prácu, v posledných mesiacoch odchádzajú na iný svet akosi pričasto. Cítiš za súčasnú generáciu členov Činohry SND istú zodpovednosť – týchto velikánov nesklamať?

Cítim. Mám však pocit, že tu sa prevzal akýsi model, že nie je dôležitý ten zdĺhavý proces výroby, tvorby, ale skôr výsledok. Komerčný úspech je akoby dôležitejší (v štýle: „je to barevné a odsejpá to“). Niektoré tradície tu nie sú vybudované. V Nemecku či vo Francúzsku sa nakrúcajú seriály, ale hrajú v nich seriáloví herci. Tí divadelní hrajú v divadle. Je tam vyššia a dlhšia tradícia, čiže aj vyššia možnosť dlhšej voľby.

S divadelným režisérom Rasťom Ballekom si rozumiete v medziľudskej rovine, aj v tvorbe na scéne. Ktorú spoluprácu si vážiš najviac?

Spomeniem Othella v Národnom divadle Brno. Lebo to bola silná káva nielen pre divákov, ale aj pre Brno samotné. Opäť sme použili metódu zahmlievania – vyhýbania sa tomu, aby bol divák rýchlejší. Divák je totiž často rýchlejší, lebo predpokladá a väčšinou i správne.

Chcel by si si to s Rasťom niekedy vymeniť, že by si ty zasadol na režisérsku stoličku?

Teraz nie. Kedysi bola takáto ambícia, aj nejaké ponuky sa objavili. Ale dal by som sa na to, až keď budem ja vnútorne pokojnejší, uprataný.

Päť rokov si pre nonstop vypredanú sálu na doskách SND šiel nadoraz v monodráme HollyRoth (ktorá vzišla zo spolupráce dvojice Ballek-Roth). Čo ďalej s takýmto veľdielom – stačilo či ho nahradilo čosi iné?

Nenahradilo ho nič, ale ani neostala vo mne diera, lebo ja som sa najedol. Predstavenie malo svoj vyhradený čas, a už je to preč.

Jedna haluz vystriedala druhú. Akú máte odozvu na predstavenie Mojmír II. alebo Súmrak ríše?

Podobné reakcie, ako na HollyRoth alebo Othella. Nič v strede neexistuje – buď to divák prijme, alebo to odmietne.

Si člen Činohry SND (pre niekoho najvyššia méta, aká sa dá v rámci herectva v SR dosiahnuť). Máš v zmluve alebo v sebe zapísané nejaké mantinely, podľa ktorých isté komerčné ponuky musíš odmietať?

Nemusím, ja ich chcem odmietať. Z časových dôvodov. V dramaturgii divadla sa objavujú tituly, v rámci ktorých už danú úlohu nikdy v budúcnosti nemusím dostať (ak by som ju teraz odmietol a šiel robiť čosi iné). Ladislav Chudík mi v jednej priateľskej debate medzi štyrmi očami k novým trendom v divadle ako 89-ročný povedal, že ho štve, že toho Hamleta nikdy nehral. Keď predo mnou sedel tento zástupca veľkej hereckej generácie, ktorá kultúru (divadelnú, filmovú, rozhlasovú i televíznu) u nás stavala, a považoval túto rolu za výnimočnú (štvalo ho, že ju nehral) – uvedomil som si, že jej význam asi ocením až neskôr. Som šťastný, že som toho Hamleta mohol na ceste životom stretnúť, že som ho mohol hrať.

Hamleta si si teda zahral. Ktorá ďalšia úloha bola pre teba dôležitá, výnimočná, tá naj?

Asi spomínaný Hollý (HollyRoth), lebo som tam bol (bez urážky) sám – že ak som to pokašľal, tak som to pokašľal a nemal som sa na koho vyhovoriť. Ak som sa vám šiel predstaviť, tak so všetkým, úplne. Monodráma je vabank. Keďže sa strašne ľúbim vytrápiť, vybičovať na javisku, ako ďalšie zásadné predstavenia by som spomenul Oresteiu, Othella, Mojmíra II. (moju postavu Rastislava). Možno tie postavy nevyzerajú ako fyzicky náročné, ale sú náročné v niečom inom. Ak to prejde aspoň na 1-2 divákov, tak to je výhra.

Robert Roth v skupine Synovia a dcéry Grapeu.

Robert Roth v skupine Synovia a dcéry Grape-u.

III. Robert o Robertovi (o životných ponukách)

Ktorú ponuku (by) si nikdy neodmietol, lebo je to presne tá z ponúk, ktoré sa neodmietajú?

Ak v tom nehrá rolu čas, tak nikdy neodmietam rozhlas. Rozhlas ma vychoval. Tam som sa postretal s veľkými slovenskými hráčmi. A teraz sa nechválim, že som bol ako dieťa v dennodennom kontakte s hercami, ako: Króner, Rajniak, Filčík, Kvietik, Machata, Chudík, ale už v tom útlom veku som si uvedomoval, že so svojou gestikuláciou pred mikrofónom neuspejem – tu mám k dispozícii len ten hlas a musím ním obsiahnuť všetko, čo v tom texte je. Zároveň som videl, ako sa títo frajeri pripravovali na skúšky, chodili na ne pripravení a načas. Tie hry sú stále v archíve RTVS a sú stále počúvateľné, lebo to bola špičková profesionálna práca.

Ktoré ponuky na druhej strane odmietaš?

K obrazu veľmi neinklinujem, čize televízne ponuky odmietam často. Ak by sa však našlo niečo zaujímavé, kde svojím prejavom nebudem prekážať, môžeme to prediskutovať… Čo sa týka divadla, tak ja som zamestnanec SND, čiže tam by som nemal odmietnuť nič. Ak by ale rola zasahovala do vnútorného rozpoloženia, mal by som s ňou morálny problém – môžem požiadať riaditeľa o preobsadenie, riešenie situácie.

Niektorí kolegovia sa občas do teba obujú, že vyčnievaš z davu. Označujú ťa za rebela, nezlanáreného do vôd komerčných televízií. Je tá formulácia „Robert Roth neznáša televízne seriály“ pravdivá a na mieste?

To, že je tento fenomén seriálov tak žiadaný (a produkcia čoraz viac zrýchlená), vypovedá skôr o divákoch, ako o kolegoch. Rokmi sú však aj tie moje pitbulie vyjadrenia na adresu seriálov obrúsenejšie. Mňa však táto oblasť naozaj nezaujíma.

Konzervatórium ťa vycepovalo, nedávno si aj moderoval koncert k okrúhlemu výročiu bratislavského konzervatória. Vieš si predstaviť, že by si tam raz učil?

Aj áno, aj nie. Nemám však dostatočnú trpezlivosť – ani sám so sebou. Čiže neviem si predstaviť, či by som ju mal so študentom, ktorý má 18-19 (mohol by mi byť synom). Chcel by som byť tak veľkorysý, ako bol ku mne režisér Strnisko, keď mi povedal (vidiac na mne mega únavu): „Robuald, dotknite sa raz stropu a ja vám dám do premiéry pokoj“. A tak sa aj stalo – vybičoval som v sebe nadoraz tú emóciu a dal ju von. A on mi dal do premiéry pokoj.

Ako reaguješ na komplimenty v súvislosti s tvojím podmanivým hlasom?

Zväčša veľmi pekne poďakujem. No hlavou mi ide aj tá druhá línia reakcie: „Ak je to len o hlase, tak potom to zabalím.“ Hoci som reláciu v rádiu mal, nestačila by mi práca spíkra v rozhlase. Potrebujem živý kontakt s človekom, ktorého nemusím z javiska vidieť, ale cítim ho. Tú interakciu a katarziu môžem zažiť len v divadle.

Máš čosi po štyridsiatke. Vedel by si ešte teraz zmeniť povolanie a venovať sa čomusi úplne inému?

Áno. Stále má láka archeológia. Ale čo som si zisťoval, ďialkovo sa ten odbor študovať nedá. Denne by to v mojom prípade nešlo.

Čítaš si o sebe články v novinách – v súvislosti so svojím výzorom, telesnou schránkou?

Nečítam, to skôr za mnou niekto zo známych príde, ukáže konkrétny článok a opýta sa veľmi opatrne, či trpím nejakou chorobou alebo závislosťou, preto vyzerám tak vychudnuto alebo strhane. Ľudia sa radi prezentujú výsledkami novej diéty, novým mužom či výmenou jedného auta za druhé, lepšie. Toto je čosi podobné, zjednodušene si to možno predstaviť ako výmenu jednej ryže za druhú, len to nepotrebujem verejne prepierať. V tomto veku si telo pýta niečoho viac, iného menej. To je celé, netreba brať vážne korenisté konšpirácie bulváru a podporovať hejtovanie na sociálnych sieťach.

Herec: Robert Roth a autorka textu: Boba M. Baluchová v kaviarni Next Apache (leto 2015).

Herec: Robert Roth a autorka textu: Boba M. Baluchová v kaviarni Next Apache (leto 2015).

Text: Boba Markovič Baluchová (@bobinkha), Foto: Welin Nagyová (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 75; 02/2015)

Advertisements

Nová tvár Bukurešti podľa “stand-up vedkyne” Rucsandry Pop

Je na plný úväzok matkou a autorkou divadelných hier. Po materskej „dovolenke“ sa chce vrátiť do práce (späť do víru komunikácie a marketingu) a  dokončiť doktorát v Bukurešti. Položartom o sebe hovorieva, že je „stand-up vedkyňa“ – keďže robí veci inak, ako by sa očakávalo. Študovala literatúru v Brašove, žurnalistiku v Bratislave, sociológiu a kultúrnu antropológiu vo Varšave. Vo svojom voľnom čase usporadúva čítania poézie, konferencie a podujatia, ktoré doteraz v rámci kultúrnej scény chýbali. Výnimočná umelkyňa – Rucsandra Pop.

Je ľahké byť matkou v Bukurešti (čo sa týka pohybu v príjemnom prostredí, načerpania energie, dýchania čerstvého vzduchu, seba-realizácie)?

Keď som sa presťahovala z Brašova naspäť do Bukurešti, desil ma ten hluk, preplnenosť ľuďmi tam vonku. Po rokoch som si našla vlastné oázy v meste. Ak stojíte na jednom z hlavných bulvárov: Magheru – sledujete bukureštiansky chaos v plnom prúde. Ak však odbočíte správnym smerom, môžete nájsť tie najviac očarujúce a pokojné miesta, kúzelné uličky, zelené parky a pokoj v nich. Ísť s kočiarom po chodníkoch, kde vám zavadzajú nelegálne zaparkované autá – to už je iný príbeh. Povedzme to takto: Bukurešť nie je naj baby-friendly miesto na Zemi!

Ak si chcete zamilovať Bukurešť, musíte nájsť správne vodítko. Pre mňa ako dramatičku je to nevyčerpateľný zdroj spletitých príbehov a inšpirácií. Keďže som zaťažená na históriu – potrebovala som najprv pochopiť všetky vrstvy tohto veľkomesta. Štýlová spodná bielizeň pochádza z čias, keď Bukurešť nazývali Malým Parížom; tie škaredé sivé šaty na nej boli darom od tatíčka Ceauşescu; nuž a tie vyblýskané cetky, vysoké podpätky – to už je kapitalistický doplnok k tomu celému. A na vrchole toho všetkého by mal byť ešte nejaký orientálny gýč. Stačí takýto opis?

V roku 2009 som žila v Bukurešti aj ja (vtedy som ťa vlastne stretla). Dnes toto rumunské veľkomesto takmer nespoznávam. Vidím obrovský rozdiel medzi „vtedy a dnes“. Vieš opísať, v čom nastala tá pozitívna zmena mesta?

Bukurešti sa aj napriek ekonomickej kríze v posledných rokoch darilo. Ľudia sa o svoje mesto začali zaujímať, nakoniec v sebe objavili občianskeho ducha. Najviac viditeľným dôkazom boli pouličné protesty z jesene 2013, keď obyvateľstvo demonštrovalo proti ťažbe zlata v Rosia Montana (v transylvánskom banskom revíri). Nešlo teda o tému zvýšenia platov či dôchodkov, ale o životné prostredie. Bolo úžasné vidieť 15 000 ľudí, pochodujúcich v uliciach Bukurešti bez politického programu, ale s pocitom občianskej zodpovednosti.

Pozorovať možno i zmenu životného štýlu – stále viac ľudí používa bicykle a motorky ako každodenný dopravný prostriedok – do práce, do školy, pre zábavu. Pred piatimi rokmi by to bola na našich cestách jasná samovražda. Čoraz viac ľudí beháva – maratónsky beh medzi mojimi známymi už nie je žiadnou výnimočnosťou. Ľudia sa chcú cítiť dobre v meste, v ktorom žijú – tak sa podľa toho i správajú. To však neznamená, že sa v meste nedejú aj negatívne veci, ako bezhlavé búranie historických budov s cieľom vytvoriť modernejšie stavby. Mestská rada nielen že súhlasí s týmto typom agresie, ale niekedy ho sama iniciuje.

Je v meste dosť príležitostí pre street-art, komunitnú prácu, urban spaces, verejné diskusie a podobné aktivity?

Áno. V posledných rokoch tu rástli umelecké galérie a tvorivé priestory ako huby po daždi. Rok 2009 bol významným posunom v myslení. Mnoho ľudí prišlo o prácu vo firmách, alebo sa jednoducho rozhodli skončiť a nasledovať svoj sen. Pre mnohých bolo priestorom pre sebarealizáciu práve umenie. Mesto bolo plné príležitostí pre takéto myslenie a konanie. Veď aj my sme vtedy zorganizovali prvú TEDx konferenciu v Bukurešti.

Ďalšia vec je, že ľudia majú menej peňazí, takže aj cestujú menej ako pred krízou. Keďže potom zákonite trávia viac času doma – potrebujú si tu vytvoriť tvorivý priestor. Podobne zmýšľajúci jedinci dali hlavy dohromady, plánujú spoločne konferencie, diskusie, založili huby, urban spaces, zdieľanie priestorov.

Spomeň, prosím, nejaké konkrétne zaujímavé miesto, so svojimi aktivitami či projektmi.

Keď som sa v lete 2012 vrátila z USA, kolega mi spomenul skupinku architektov, ktorí sa starajú o krásny dom, čo bol takmer na spadnutie. Ten dom si pomaly opravujú, žijú v ňom, tvoria. Myslela som, že pôjde o klasický squat, ale i tak som za nimi zašla. Zistila som, že boli úspešní v komunikácii s pôvodným majiteľom (aristokratom, žijúcim v zahraničí), ktorý im budovu povolil obývať a používať. Priestor sa postupne zmenil na alternatívne kultúrne centrum, kde som neskôr naštudovala a predstavila dve z mojich divadelných hier. To je v skratke konkrétny príbeh o mieste, zvanom Carol 53, s pozitívnym priebehom či so šťastným koncom. V skutočnosti však šlo o viacfázový, komplikovaný projekt, zahrňujúci verejné debaty o obývaní opustených budov, squattingu a sociálnej architektúre.

Rucsandra Pop - rumunská dramatička, cestovateľka a novinárka.

Rucsandra Pop – rumunská dramatička, cestovateľka a novinárka.

Kultúrne centrum namiesto opustenej budovy na spadnutie. Výborný nápad. Existujú aj iné podobné „success stories“?

Stáva sa z toho trend – ľudia obsadzujú verejné alebo nevyužité súkromné priestory s účelom ich alternatívneho využitia. Veľa žúrov sa odohráva práve v starých palácoch alebo opustených historických budovách. Napríklad jedna z najštýlovejších novoročných osláv sa konala v starej budove Národnej knižnice – obrovskom paláci v centre mesta – momentálne bez využitia.

Ďalším projektom, ktorý mám rada, je Lorgean theater – divadlo, vyybudované na ploche bytu o rozlohe 32 metrov štvorcových. Najprv šlo len o výstrelok vlastníka bytu, spisovateľa Jean Lorin Steriana, ktorý pozval svojich priateľov, aby hrali u neho doma. Ako publikum si prizval známych i neznámych ľudí. Projekt začal rásť a tento rok v apríli mohli ľudia navštíviť domácky divadelný festival HomeFest (vyše dvadsať tanečných a divadelných predstavení) priamo v domácnostiach po celom meste. Obyvatelia Bukurešti boli radi, že môžu hostiť umenie priamo v ich obývačke.

Tvoje dve divadelné hry zožali v Rumunsku slušný úspech. Na čom pracuješ teraz (ak dieťa a písanie dizertačky dovolí)?

Hra „Oracol“ (one-woman show o bezpodmienečnej láske) má za sebou už 40 repríz v ôsmich mestách po celom Rumunsku. Druhá hra „Talk to the Bomb“ sa hráva stále v Bukurešti. Ide o ľúbostný trojuholník dievčaťa a dvoch chlapcov, ktorí sa stretli vo Vama Veche v roku 2001, tesne pred pádom dvojičiek. Hra je o strate nevinnosti a o tom, že niekedy nie sme schopní dialógu, čo spôsobuje, že si ubližujeme navzájom. Najnovšia hru „Huevos Congelados“ práve skúšame. Bude mať premiéru o pár týždňov…

Keď si chceme urobiť názor na daný národ či kultúru, často sa pýtame na lokálnych názorových vodcov či vodkyne. Vymenuj, prosím, zopár svojich obľúbených rumunských hýbateľov či hýbateliek (umenia)?

Pokúsim sa vymenovať pár Rumunov či Rumuniek, ktorí sú dôležití pre našu kultúru a mohli by byť zaujímaví rovnako pre cudzincov. Ako prvú spomeniem Alexandru Pirici, ktorá má výborný medzinárodný ohlas v týchto dňoch. Ide o performerku, ktorá je napríklad zodpovedná (spolu s Manuelom Pelmusom) za koncept rumunského pavilónu na Benátskom bienále v minulom roku. Urobili retrospektívu predchádzajúcich prehliadok – zopakovali tie najslávnejšie umelecké diela len pomocou tiel kolegov-umelcov. Stojí za to si vygúgliť fotky či videá z tohto eventu. Tá žena je múdra, odvážna, nápaditá, politicky angažovaná vo svojej tvorbe.

Z hudobnej scény ani neviem, čo skôr vybrať, odporučiť, pretože je veľmi bohatá. ‘Karpov not Kasparov‘ je projekt, ktorý ma oslovil pre svoju hru na bubny a vintage syntetizátory. Potom asi ‘Shukar Collective‘, čo najprv začalo ako jam-session miestnych DJs s rómskymi hudobníkmi. Dnes je z toho parádna, no i kontroverzná fúzia, keďže niektorí ľudia sú zástancami toho, že rómska hudba má ostať pôvodná bez prímesí (kdesi na vidieku, mimo mesta), a nie zhybridizovaná (v preumelkovaných hipsterských podnikoch).

Žiješ posledné roky písaním hier. Čo by si odporučila z oblasti filmu a divadla?

Ako prvý sa mi pri zmienke o divadle vybaví Eugen Ionesco. Mŕtvy, ale stále geniálny. Je synonymom absurdného divadla – nik by ho z konverzácie o histórii európskeho divadla nemal vylúčiť. Čo sa týka filmu, rumunskú novú vlnu netreba predstavovať. Režiséri ako Cristi Puiu, Radu Jude, Corneliu Porumboiu či Cristian Mungiu sú medzinárodne uznávaní, a zdá sa, že rumunský filmový priemysel v týchto rokoch ožíva.

Rucsandra Pop sleduje z hľadiska svoju divadelnú hru.

Rucsandra Pop sleduje z hľadiska svoju divadelnú hru.

A čo rumunská literatúra – ktorá vlna stojí za prevetranie, prelistovanie?

Generácia 80. rokov bola silná, no nedocenená. Alexandru Musina, Ioan Flora, Andrei Bodie, George Craciun a Mircea Nedelcu – všetci zomreli, bohužiaľ, v posledných rokoch. Svoju profesiu si ctili a mali talent. Dúfam, že verejnosť ich krásne slová čoskoro objaví a docení.

Aký je najväčší rozdiel medzi tvojím životom a životom tvojich rodičov (odhliadnuc od posunu v IT, technologických inováciách) ?

Rozdiel je obrovský. Môj otec pochádzal zo starej šľachtickej rodiny. Narodil sa vo chvíli, keď začala vojna. Hoci bol vychovávaný k vyznávaniu istých hodnôt, k fungovaniu v určitom životnom štandarde (takmer celá jeho rodina hovorila po francúzsky na dennej báze), skoro celý svoj život prežil v komunistickom režime – bez jedla či s prísunom nekvalitnej potravy, bez možnosti cestovať. My sme sa narodili do tohto šedivého, smutného života, kde nám chýbalo takmer všetko, no dospeli sme v období, keď je naopak: možné mať všetko. A ešte viac. Moji rodičia mňa a mojich bratov vychovávali takým spôsobom, aby sme nezabúdali na minulosť a vážili si naozaj dôležité veci. Spomedzi slovies „byť“ a „mať“ moji rodičia vždy uprednostňovali sloveso „byť“. Naučili ma robiť to isté. Takže hlavný rozdiel nespočíva v množstve vecí, ktoré si môžeme kúpiť, ale v tom, že (na rozdiel od našich rodičov) máme slobodu cestovať a môžeme nahlas vyjadriť svoj postoj. Nemusíme mať dlhodobo z ničoho strach – na to zabúdame príliš často…

Čo je najväčším problémom pre ľudí (vo veku medzi 30 a 40), tvoriacich a zaujímajúcich sa o umenie v Bukurešti ?

Najväčším problémom pre umelcov a umelkyne je nedostatok kultúrnych manažérov, producentov, produkčných a fundraiserov. Ako umelkyňa musím príliš veľa vecí robiť sama a na vlastnú päsť. Keby som mala pomoc od kohosi vyškoleného a odovzdaného, mohla by som realizovať svoje projekty oveľa rýchlejšie. Terajšia nová generácia kurátorov a galéristov začala robiť celkom dobrú prácu. Odvetvie módy má v posledných rokoch takisto úspech a rozkvet. Stále viac svetových hviezd (Madonna, Beyoncé či Jenifer Lopez) nosia oblečenie z ponuky rumunských návrhárok, ako je Mária Lucia Hohan a Andreea Badala. Ale v oblasti múzických umení je všetko stále dosť chaotické. Stále nám chýbajú ľudské zdroje, pričom pripomínam, že peniaze nám nechýbajú peniaze (stačí o ne vhodne zažiadať).

Stále však hovorím o nezávislej scéne. To, čo sa deje na politickej scéne, to je jeden smutný vtip. V posledných mesiacoch sa na poste ministra kultúry vystriedali zo traja-štyria ľudia – politickí nominanti, ktorí o danej oblasti nemajú šajnu. Najväčšou katastrofou bola demolácia Rumunského kultúrneho inštitútu – inštitúcie, ktorá desaťročia robila Rumunsku v zahraničí dobré meno.

Čo by mali zainteresovaní, zodpovední reprezentanti urobiť lepšie či inak v tvojom meste (v oblasti cestovného ruchu, infraštruktúry, miestnej politiky, spoločenského života atď.)?

Ajaj, o tom by sa dalo hovoriť celé hodiny – čo spraviť inak či zlepšiť v našom meste. Najdôležitejšie je mať aktívnu a silnú občiansku spoločnosť, ktorá by tlačila na politikov, a rozvíjala predstavu, ako má Bukurešť vyzerať. Mesto by malo byť navrhnuté podľa potrieb a snov svojich obyvateľov, nie podľa nejakej politickej agendy. Keď domáci pochopia, že len svojou láskou môžu utvárať svoje mesto, bude Bukurešť naozaj lepším miestom pre život i tvorbu.

Takže máš rada Bukurešť, alebo ako?

Toto mesto mám natrvalo v mojej krvi. Keď žijete v zahraničí a veľa cestujete, získate inú perspektívu a zbavíte sa miestnych komplexov. Bukurešť nie je raj na zemi, ale má mnoho pozitív, pre ktoré sa tu oplatí žiť. Ani tá obávaná kriminalita nie je v Bukurešti tak vysoká, ako v iných metropolách. Veľa vecí tu chýba, ale to nám zároveň dáva podnet k zamysleniu, experimentovaniu. Takže odpoveď znie: áno, svoje mesto mám rada – pre jeho skrytú poéziu. Ale niekedy je od lásky len krôčik k nenávisti. Čiže, ako sa na Facebooku uvádza: „it’s complicated“, :).

Text: Boba Baluchová, Foto: archív Rucsandry Pop (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 72/2014)

Renáta Ormandíková: Navštívte výklad môjho mikro-sveta

Keď mi chcú kamarátky urobiť radosť nejakým módnym doplnkom, vždy idú „na istotu“ – do unikátneho obchodíku „Krása vesmírna“ v centre Bratislavy. Lebo tam sú tie najfarebnejšie a najšialenejšie veci pohromade. Vitajte vo svete umelkyne Renáty Ormandíkovej.

Na strednej aj vysokej škole si študovala textilnú tvorby. Aká bola úroveň tohto odboru pred 20-30 rokmi?

Tak to sa mi ťažko hodnotí. Po prvé: je to už tak dávno, vlastne je to premlčané… Po druhé: spomienky si človek uloží asi iba tie pekné (to zlé sa snaží vytesniť). Mňa zastihlo obdobie, keď prišiel pedagóg: Karol Pichler, tým nastali aj nové méty a obzory. Ale ani “staré štruktúry” neboli na škodu – poctivo nás naučili všetky textilné techniky, čo dodnes využívam.

Tvoj manžel, Marek Ormandík, je známy výtvarník. Pomýšľala si niekedy aj ty presedlať na maľbu, grafiku či fotku (ak áno, prečo)?

Pôvodne som si prihlášku poslala na ŠUP-ku – na grafiku – veď som pekne kreslila. Ale komisia dospela k záveru, že som talentovaná, ale na textil. Takto mi chtiac-nechtiac zadali moju budúcu cestu. Maľujem i ja, no veľmi popisne a dekoratívne, čiže to nevyzerá až tak dobre, ako expresívne diela môjho manžela. Ale občas mu pomôžem, keď potrebuje dozdobiť pozadie na svojej maľbe.

Pre ktoré filmy či divadelné hry si vytvorila kostýmy? Na čom (akom umeleckom projekte) by si chcela raz spolupracovať?

Pracujem pre moje obľúbené divadlo GUnaGU. Myslím, že som za posledné roky (okrem pár výnimiek) „robila“ všetky ich predstavenia. Majú radi moje kostýmy aj mňa. A ja zas ich, všetkých! Robila som aj na kostýmoch do filmu „O dve slabiky pozadu“ s režisérkou Katkou Šulajovou. Bola to vďačná robota – hlavná postava sa veľa prezliekala a mala som dosť voľnú ruku v realizácii – mohla som byť kreatívna. Kým som neotvorila obchodík „Krása vesmírna“, živili ma reklamy, teda kostýmovanie do reklamy.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 1

Máš dvoch synov. Jeden sa už maľbe (ale i hudbe) venuje, na druhého to časom možno príde tiež. Ako deti vychovávate/vediete k umeniu?

Obe naše deti sa nejako vychovávajú sami. Sme veľmi dobrí a benevolentní rodičia. Keďže ja nemám obrovské sabavedomie, snažím sa natlačiť aspoň do staršieho syna Michala trošku drzosti a sebavedomia – aby sa mu v tomto svete darilo. Študuje v Prahe, ľudia ho môžu registrovať aj ako hudobníka (projekt Prezident Lourajder). Mladší syn Max už mal (ako 10-ročný) za sebou prvé výstavy, teraz sa však venuje hlavne počítačovému svetu (ako jeho rovesníci). Snažíme sa, aby mali rozhľad – berieme ich na výstavy, veľa cestujeme, Marek kupuje stále nové knihy o umení…

Manželova tvorba sa objavuje v knižných publikáciách aj na plagátoch. Kde sme mohli verejne (okrem obchodíku) vidieť tvoju tvorbu?

Moju tvorbu vidieť denne na ulici, a tak to má byť. Keď vidíš pohľadnú babu s originálnymi náušnicami či náhrdelníkom – to je moja prezentácia, to ma teší. Mala som ale aj pár výstav, kde som prezentovala hlavne väčšie veci – objekty, interiérové doplnky.

Obchodík “Krása vesmírna” existuje už šesť rokov (a vraj sa bude sťahovať do nových priestorov). Ako sa mu darí? Akú klientelu si za tie roky vytvoril?

Je to neuveriteľné, ale 1. apríla oslávil obchodík, resp. značka šiesty rok existencie. Dala som si záväzok pre rok 2014, že si nájdem nový priestor. Môj sen bol výklad. A to sa mi aj podarilo – 5. mája som otvorila „Krásu vesmírnu“ na Panskej ulici v úplnom centre Bratislavy. Do predošlého priestoru za mnou chodili väčšinou tí istí klienti. Teraz dúfam, že ma nájdu, resp. objavia už konečne aj ľudia z iných kútov sveta.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 2

Chodia si do Krásy vesmírnej ľudia plniť svoje fantázie/vízie, či dvíhať sebavedomie?

Každý, kto chodí ku mne do obchodíka, je pozitívne naladená individualita. Ženy sú väčšinou odvážne, nekonvenčné a nezávislé. Rady sa od ostatných žien v kolektíve chcú odlišovať a chcú nosiť originálne šperky. Ak treba, vyrobím im šperk podľa ich priania či nálady. Ak netreba – objavia a obľúbia si niečo z mojej fantázie. Dôležitá je spokojnosť konkrétnej nositeľky.

Prečo sa mnohí ľudia boja nosiť originálne až extravagantné výrobky: šperky, doplnky?

Myslím, že je to spojené s minulosťou. Naše mamy nechodili výrazne vyzdobené, necestovali, nemali chuť, ani silu parádiť sa (česť výnimkám). Čize ani obecenstvo nebolo vytrénované, aby prijalo niečo výnimočné, extravagantné. Stále ešte musíme zbierať odvahu, aby sme vyštartovali do ulíc našich miest ozdobené originálnymi šperkami a doplnkami, zároveň sa cítili sebaisto, jedinečne a sexi.

Jeden z najtalentovanejších hercov súčasnosti Gael Garcia Bernal bol z tvojho tvorivého priestoru unesený. Ako prebiehalo vaše stretnutie (a pochvala)?

Tak to bol veľký zážitok. Gael bol v Bratislave s manželkou ako hosť na jednej slovensko-mexickej svadbe. Kamarátka ho priviedla do môjho obchodíku a ja som stratila reč. Bol milý, všetko sa mu páčilo – nakúpil, dostal aj darčeky, vyfotili sme sa. Môžem raz o tom rozprávať vnúčatám, hurá.

Ak hovoríme o výrobkoch z tvojej ponuky – napadne mi otázka: Dá sa na Slovensku užitým umením uživiť? Dá sa na ňom zbohatnúť?

Nedá. Som rada, keď som na nule a nie v mínuse. Zaplatím nájom, účty, náklady, a je to. S nejakým zbohatnutím to nevyzerá veľmi reálne – nie v tomto živote, J

Pre niekoho je tvoja tvorba nenositeľný objekt na hranici gýču, pre niekoho zasa vystihnutá osobnosť v jednom jedinečnom kúsku. Ako reaguješ na negatívne reakcie?

Práveže nijako. Nepotrebujem sa brániť, obhajovať. Milujem gýč – rôzne trblietky, čipky, ale aj trpaslíkov, jeleňov, kačky, kvetiny… Čo narobím? Je to vo mne. Nie som vyslovene minimalisticky naladená. Skôr naopak.

Raz som ostala stáť zamrznutá pred výkladom jednej galérie, kde ma hypnotizoval rozprávkový výjav bábiky – sediacej na obrovskom svietivom snehobielom jeleňovi. Bola to tvoja tvorba, či? Z akej série?

Moja tvorba je často o spomienkach. Vynárajú sa mi v hlave situácie z detstva. Hrám sa s tým a posúvam príbeh ešte ďalej. Táto konkrétna inštalácia bola k dvoj-výstave (mňa s mojou sestrou) v galérii čIN-čIN. Sestra dlhodobo žije v Záhrebe, tak sme si aspoň takto svojsky spolu zaspomínali. Ona obrazmi, ja objektmi.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 3

Aká je tvoja najšialenejšia (už zrealizovaná) kreácia?

Myslím, že asi obštrikovaný automobil do reklamy, ktorý naozaj jazdil po celom meste. To bol ozaj šialený projekt, ktorý sa mi podarilo zrealizovať za 1 týždeň. Okrem honoráru som dostala aj masáž rúk. Veru, zaslúžene!

Čipky, pierka, priadza od výmyslu sveta. S akými materiálmi pracuješ a aké produkty tvoríš najčastejšie?

Pracujem naozaj so všetkým dohromady, nevyhľadávam konkrétny materiál. Rada recyklujem a posúvam objekty do iného života, do iných svetov. Škoda niečo vyhodiť, keď sa to dá využiť na krásny šperk či objekt. Práve šperkom sa venujem najviac, tie sa aj najviac predávajú. S jeleňmi je to horšie, 🙂

Na moju extravagantnú čierno-červenú pierkovanú čelenku s obperličkovaným Salvadorom Dalím od teba sa ma ľudia často pýtajú. Aký svoj vlastný výtvor nosíš najčastejšie ty (a tvoja rodinka)?

Kým boli chlapci menší, nosili moje diela – svetre, čiapky. Teraz dávaju prednosť iným materiálom, vzorom a strihom – nič sa nedá robiť. Manžel nosí moje brošne, väčšinou mu ku každej jeho výstave nejakú tematickú vyrobím. Ja svoje šperky nosím často – hlavne náhrdelníky. Náušnice nosím teraz pomenej, lebo jazdím na skútri a helma mi na ne tlačí. Alebo opačne?

10321775_864510600232665_3648196957846305529_o

 V tvojej tvorbe sa často objavujú obštrikované a obháčkované bábiky. Občas pôsobia strašidelne. Prečo tento motív, téma, nápad?

Čo iné v dievčenskom svete, ako bábika? Páčia sa mi – najmä ich rôzne „výrazy“ tvárí, očí, vlasov. Je to taký výskum osobnosti v továrni masovo vyrobenej, no predsa vždy unikátnej plastovej ženičky. Na mne je – čo ďalej s ňou, ako ju zdokonaliť či inak upraviť.

Žiješ a tvoríš v hlavnom meste. Ako sa ti páči Bratislava (čo sa týka umenia a kultúry)? Čo v nej chýba?

Keď odcestujem mimo Slovenska, som zväčša všade očarená – čerpám inšpiráciu, energiu, nové nápady. Je to úžasné, koľko aktivít a zážitkov prežijem mimo svojho bydliska. Ale Bratislava je stále moje obľúbené, trošku prispaté, no so mnou pevne späté mesto.

Často s manželom chodíte za oddychom i inšpiráciou do Paríža. Ako do seba absorbuješ tvorivé nálady, súčasné umenie tam? Stále je Paríž mekkou umenia?

Ako som už spomínala, cestovanie milujem. Je veľmi inšpirujúce – na chvíľu odísť, načerpať energiu na nové nápady, novú tvorbu. Paríž s mužom milujeme, nakazili sme už aj synov.

Čo ťa čaká v rámci tvorby najbližšie? Na čo originálne by si nás chcela nalákať?

Rada by som vás nalákala, teda skôr pozvala do mojich nových priestorov, do novej „Krásy vesmírnej“. Určite trafíte! Výklad vás zavedie do môjho mikro-sveta. Nečaká ma do konca roka žiadny zväzujúci dedlajn, čiže mám voľné ruky, otvorenú myseľ –môžem tvoriť, čo chcem, kedy chcem. Umelec či umelkyňa si nič lepšie (ako slobodu v tvorbe) nemôže priať.

Text: Boba Baluchová / @bobinkha, Foto: Palo Markovič / @palomarkovic (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 72/2014)

Rucsandra Pop: I love Bucharest for its hidden poetry (interview)

She is a full time mother and a writer of theater plays. In few months (after maternal leave) she’ll go back to work (the area of communication and marketing) and she’d finish her PhD.-thesis. She jokes about herself saying that she is a stand-up scientist, because she does things differently. She studied literature in Braşov (Romania), journalism in Bratislava (Slovakia), sociology and cultural anthropology in Warsaw (Poland) and she had been also a Fulbright visiting scholar at Indiana University in the US. In her spare time, she organized poetry readings, conferences and all sort of events that were missing in the cultural scene at a given time. Rucsandra Pop.

B: What’s going on in your busy life of drama writer?

R: One of my plays is called ‘Oracol’ (The Oracle), and it is a one woman show, about unconditional love. It had the premiere in 2011, when I was in the US, and ever since we had over 40 shows in 8 cities all over Romania.

The second play is called ‘Talk to the Bomb’ and is about a love triangle (a girl and two boys) who meet in Vama Veche, on Romanian sea side, in 2001 just before 9/11. The play is about the loss of innocence and about the fact that men and women are sometimes incapable of dialogue and this is the main reason they hurt each other. At a bigger scale, the same thing can be said about two different cultures, and this is why 9/11 has such a strong impact on the lives of the three characters. ‘Talk to the Bomb’ had the premiere in 21.12.2012, as we wanted to celebrate with this play the much expected end of the world.

A third play that I wrote – called ‘Huevos congelados’ – is now being rehearsed and is going to have the premiere this summer.

B: You are finishing your study. What is the topic of your PhD.-thesis?

R: Next year I should finish my PhD in Anthropology and Folklore. My topic is the biography of my grandfather – Mihai Pop – who was an important folklorist with a very interesting life and career, both locally and internationality. He was a man of many disciplines – he started with linguistics, moved on to sociology, ethnomusicology, to later discover the folklore, the semiotics and finally the anthropology. In the 30s, he studied in Prague where he met the famous Czech and Russian structuralists. Then during the Second World War he was a cultural attaché in Bratislava, during the First Slovak Republic. He actually finished his PhD at Academia Istropolitana in Bratislava in 1942. He was a true Central European citizen and he later became a specialist in the area.

B: Why have you chosen this topic?

R: I like to say that the topic has chosen me more than I chose it – one day I discovered what a fabulously interesting guy my grandfather was and I wanted to share his story with the rest of the world. In reality, it was a bit more than that. Mihai Pop lived for 93 years and he was professionally active during 70 years, browsing one war, a few major shifts in the political regimes and crossing a few major disciplines. He was a socratic personality having the gift of inspiring people around him and the ability to unite the east with the west. He was in touch with many important scholars of his times – from Claude Levi-Strauss, to the linguist Roman Jakobson and Umberto Eco, then a young semiotician. I followed on his footsteps and got full with his story that I now want to share. I think that there is a lot to learn about history and life just by looking at his biography.

Central University Library in Bucharest.

Bucharest: Central University Library.

B: How ordinary people can understand this topic and your choice?

R: I do hope the ordinary people will understand my topic. I think of the final product more as a book than just a PhD paper – just for a scientific audience. My aim is to write the interesting biography of a Romanian intellectual who had a fascinating life and who lived during the 20th century very aware of what was going on this planet. After all he spoke eleven languages and he could also read between the lines. Romanians have a fascination with the interwar generations of intellectuals but they know too little about them. I’m digging for more. My grandfather was part of that generation, but he was not among the stars. Bringing him – and others like him – into the spotlight can give us a better understanding of our recent history.

B: Could you estimate the influence of your research on Romanian culture, education, art-science?

R: I think that my way of conducting and presenting my research is out of the box. And this is because I’m not a real academic. I’m first of all a story teller and I also have a marketing background that forces me to give interesting presentations. I also follow Ted.com. Actually, together with a group of friends we organized in 2009 the first TEDx conference in Bucharest. I think academics that are boring for their public are old fashioned. I sometimes joke about myself saying that I am a stand-up scientist, because I do things differently. And this could be sometimes disturbing for more traditional professors. I don’t disregards methodology and theory – I just try to do things more engaging for the others and I strongly believe the new generation is looking for a re-fresh. And I don’t wait to have resources in order to start a project – I work with what I have at a given moment.

B: Can you work on your projects without dependence on money from various foundations’ funding?

R: I started this project on my own and then I went back to school, because I felt I needed more information and more discipline. But you can see in the way I work that I keep the freedom to follow my passion and share it with the others, I don’t hunt academic titles. My project is an open project, I look for enthusiastic young people to come and work with me. And they do. Research is hard work, but it should also be fun. I also think that my studies abroad changed my way of doing things. I am a Romanian that had access to the Francophone and the American education system. And I feel those influences in the way I work, in the books I read. From the American school I’ve learn academic writing, an art that is neglected in Romania. I try to share this knowledge with the people who are as enthusiastic about their work as I am about mine.

Rucsandra Pop - Romanian journalist, drama writer and 'stand-up scientist'.

Rucsandra Pop – Romanian journalist, drama writer and ‘stand-up scientist’.

B: You are also mother. Do you have time for cultural events during maternal leave?

R: Up to now I was “forced” to make time at least for the cultural events that I generated. I don’t go every time one of my plays is staged. But sometimes I am needed to be the sound engineer or to help in any other way. When you are an independent artist, you cannot say I’m the writer I don’t get involved. You are an active part of the team. Now, as the summer is here and the baby is older I’ve promised myself to attend other events as well. Most of the times together with the baby. I take my son with me whenever I can. Not only because I’m still breastfeeding but I want him to experience all sorts of things, not just live in a bubble.

B: Is it easy to be (to move, to breathe, to create) a mother in Bucharest?

R: In my opinion the best description of Bucharest was given by a French traveler a few centuries ago. He said: Here we are at the gates of Orient where everything is taken easy. Bucharest is an easy town after you have managed to tame the beast. In my first years in Bucharest I was terrified by how crowded and crazy and noisy it was. Now I have my own oases in the city. If you are on Bulevardul Magheru – one of the main boulevards – Bucharest is chaos in full swing. If you move in the right direction you can find the most charming and quiet places and magic little streets.

To love Bucharest you have to know Bucharest or to find the right guide. For me as a writer this convoluted city is a continuous source of inspiration. First of all I am passionate with history – and to love this city you have to understand all the layers. The fancy underwear comes from the times it was called the little Paris, the gray ugly dress was a gift from Daddy Ceausescu, and the high heels and that bling-bling – is the capitalist make up. And on top of all that you have the Oriental kitsch, the sweet smell of the Turkish shawrma (shaorma).

As a mother, that’s a completely different story – yes, Bucharest does have a few nice parks, but no sidewalks to go with the stroller on, as most of the sidewalks are occupied by illegally parked cars. So, I would say that Bucharest is not the most baby-friendly place on Earth.

B: Which Romanian cities do you like besides Bucharest?

R: I grew up in Brasov and I think this is one of the most beautiful cities in Romania. I hate the weather there, but that’s a different story. Brasov is a bit like Bratislava. It has a very Central European look and feel. So does Sibiu, which is smaller but much more exciting from cultural point of view than Brasov. They are both old German burgs, but during communism Brasov suffered a Stalin kind of mutation. Inspired by the Big Russian Brother, Ceausescu has brought here people from a much poorer part of Romania to work in the recently opened factories. And this sort of social engineering makes Brasov a lazy town culturally speaking. Fortunately it has lovely surroundings, as it’s in the middle of the mountains. Another magic place is Sighisoara, an old medieval town, it looks a bit like Prague in miniature. There are many other special places, the most exotic being the Danube Delta.

Romania: the culture.

B: Have you ever considered emigration to another country or continent (and why)?

R: I lived in three different countries for one year: Slovakia and Poland when I was younger and United States recently. And I’ve traveled a lot in the last 15 years. I think that our generation is lucky – unlike the generation of our parents. For us emigration is a strong term as we have the freedom to experience the world. I consider myself a citoyenne du monde and up to now whenever I had the mood and the opportunity I moved around.

B: What is the difference between Bucharest and Bratislava, Vienna, Budapest, London or Paris?

R: I love this question, because I love all these cities in a totally different way. London and Paris are Capitals with a big C – full of opportunities, but expensive and demanding. You have to give them your time, your ambition and your heart. They will eat them all. Plus your money. If you’re willing to give all that, you can blend in.

Bratislava, Vienna, Budapest is the Central European golden trio. Vienna and Budapest are more voluptuous and more luxurious, but they have a history of nationalism and xenophobia that is re-bursting these days. They are great places to visit – great food, great art, great sites but as an outsider is not easy to find your place there on long term. At least this is my feeling. Bratislava might not be as fancy at the first glance, but the people have the hearts big as a bus. You could be adopted in no time, with one important condition – to learn the language. Bratislava is small and easy and charming.

Bratislava and Bucharest have at least one thing in common – they are nicer when you explore them with a local than with a tourist guide in your hands. I hate tourist guides anyhow, but in Bucharest they won’t help you. The coolest places will never be on the Lonely Planet. Bucharest is to smell and taste and love. But in order to love it you have to come with an open heart.

Bucharest and its architecture.

Bucharest: the architecture.

B: I used to live in Bucharest in 2009. I can see huge difference between ‘then & now’. Can you see and also describe the improvement / movement / significant change of your (capital) city?

R: I think that in spite of the crises, Bucharest has flourished in the last few years. People took over the city in many ways, they have finally discovered the civic spirit. The most obvious sign were these year street protests against the gold exploitation in Rosia Montana (an old gold mine in Transylvania). People were out on the street for weeks in a row for a greater good that was not bigger salaries or pensions. It was nice to see 15.000 people marching on the streets of Bucharest with no political agenda, but with a civic responsibility.

I think people realize more and more that the city is theirs to play in. And you can see that lately there are many events that happen in the streets. The traffic is stopped by the authorities and the pedestrians take over. One of the major changes in terms of life style is that more and more people are using the bikes as an everyday means of transportation or just for recreation. Five years ago riding a bike in the Bucharest traffic was suicidal. Now it’s less and less so. And this can be coupled with the fact that people started to jog quite a lot. I have many friends running marathons, and this was not so a few years back. People seem to love themselves and their city more.

There are also bad things happening and one of them is the continuous destruction of old historical buildings in order to build more modern stuff. The city council not only that agrees with this type of aggression, but it sometimes generates it.

B: Are there more opportunities for street art, community work, urban spaces, open public discussion?

R: Oh, yes. In the last few years the art galleries and artistic spaces appeared like the mushrooms after the rain. 2009 was a year of major shift in mentality. Many people lost their corporate jobs or they just quit and decided to follow their dream. For many of those people the space of self realization was art. As a consequence, the city flourished with opportunities created by these people or by the ones who were already in the game. Also, some companies started to talk to these people and help them manifest themselves. I’m glad the companies understood that the target and their needs are changing.

Another thing is that people have less money than when the economy was booming, so they travel less and then, spending more time home, they feel the need to create here creative spaces, they become more aware of their own town. To make things you need help from the others, so people get together, they plan and they do stuff.

B: Can you name some of interesting activities, unique projects or places (where you would like to go if you had time & energy)?

R: Back in the summer of 2012, when I just came back from US, a colleague from work told me about this group of friends, mainly architects, who took over an old and very beautiful house that was almost destroyed. They were living there and fixing the house in the mean time. I went to meet them. I thought that this was a squat, but they told me that they talked to the owner – a member of an old aristocratic family, who recently got his house back. But he was living abroad and he didn’t have time to take care of this property. So, he decided after a while to allow the young architects to live in his house. They started to repair the house step by step and they transformed it in an underground cultural center – so it became a squat with the approval of the owner. I staged there two of my plays.

This is the story of this place – called Carol 53 – in short. But in reality there were many phases, that include public debates about housing and squatting and social architecture.

Rucsandra Pop is watching her own play.

Rucsandra Pop – watching her own play.

B: Cultural center instead of abandoned building. What a nice idea! Are there other similar stories?

R: I can say that this is a trend – people occupying public or private unused spaces. The young generation organizing all sorts of events in transitioning spaces. Many parties are happening in old palaces or historical building that are being not used for their initial purpose. For example the coolest New Year party took place in the old National Library, a huge palace downtown – that for the moment is empty.

Another project that I love and I see as representative for Bucharest these days is lorgean theater, a theater that was opened in a 32 square meters apartment. It started in 2009 as a joke of the owner of this apartment, the writer Jean Lorin Sterian who invited his friends to perform in his home and he invited both friends and strangers as audience. The project grew organically and this year in April the first domestic theater festival took place. During HomeFest over 20 dance and theater performances took place in homes around the city. Random people were excited to have the opportunity of hosting art in their living rooms.

B: What is the most important difference between your life and lives of your parents (regardless to IT or technology innovation)?

R: The difference is huge: my father for example came from an old noble family. He was born just when the war started. He was raised with some values and living standards (almost all his family spoke French on daily basis) and he spent almost all his life during the communist regime – with no food or with very bad food, with no opportunity to travel and a gray life. We were born in this gray/sad life missing almost anything and became adults in times when one can have everything. And more. Of course, our parents educated us in such a way that we are aware of the past with all its layers and we appreciate the really important things. Between the verb to be and to have, my parents always valued the verb to be. And they taught us to do the same. So, I think the major difference doesn’t lay in the amount of things we can buy, but in the fact that, unlike our parents, we have the freedom to travel and express ourselves. The freedom of not being permanently afraid. But we forget this too often. The gadgets and devices come with that freedom as well.

B: What is the biggest difficulty for people interested in art (in age between 30 & 40) in Bucharest?

R: In my view, the biggest difficulty for artists is the lack of cultural managers, producers and fundraisers. As an artist I have to do too many things on my own and I know that if I had the help of a trained and engaged person, I could grow my projects much faster. The only domain that now doesn’t have only artists but also starts to have an infrastructure is the applied arts. In the last few years there is a new generation of curators and galleries doing a pretty good work. Fashion has also grown enormously in the last years. More and more top stars – like Madonna, Beyonce and Jenifer Lopez are wearing clothes made by Romanian designers like Maria Lucia Hohan and Andreea Badala. But in the field of performing arts everything is still chaotic. We still lack specialists. I don’t say that we’re missing money, because I know that the money is out there you just have to have the time to apply, ask or beg for them. For me the human resource is still a problem. I am at a level where I know that if I want to do more with my theater productions I need a manager. And I cannot find this manager yet. And I kind of know everybody who knows everybody in this city.

My analysis refers more, of course to the independent scene. What happens at the political level is a joke. In the last few months we had 3 or even 4 Ministers of Culture – all politically appointed and all of them missing the point. There is a great scene that the politicians do not understand. The biggest disaster was the demolition of Romanian Cultural Institute – an institution that for some ten years was representing very well Romania abroad and which was destroyed for political reasons.

Bucharest: the reconstruction.

B: What should have been done better in this city (tourism, infrastructure, local politics, community life)?

R: As for what should have been done better in this city – this is a question with a ten pages answer. But to cut it shortly I think the most important thing is to have an active and powerful civil society that would impose on politicians their idea of what the city should be. A city should be designed according to the needs and dreams of its inhabitants, not according to some political agenda. When the bucharestoise will understand that only their love can shape the city, Bucharest will be a better place. Until then we will keep accusing the politicians, that they take the wrong decisions, or we will blame each other that we’re parking illegally and throwing trash on the streets.

B: Do you love Bucharest overall (why)?

R: Even though I grew up in Brasov, I was born in Bucharest and my family has been here for a couple of centuries. This city is in my blood. I’ve also lived abroad and when traveling and living someplace else you get perspective and get rid of the local complexes. Bucharest is not the heaven on earth but it has many features that make it a nice city to live in. For example, one thing that Romanians don’t appreciate is that the crime rate is very low in Bucharest compared with other big cities. It’s also a very effervescent city – some call it the new Berlin – and I partially agree with this. There are many thing lacking but this gives you, the citizen, the freedom to invent them, to experiment. You just need lots of energy to fight or avoid the system that is not going to help you. So, the answer is: yes, I love it, for its hidden poetry. But sometime this love turns in a love-hate relationship. As Facebook would put it: it’s complicated.

Prepared by: Boba Baluchova; Photo: Palo Markovic & Rucsandra Pop (archive)

Adri Totiková – večne nespokojná režisérka

Vraj je na slovenské pomery veľmi náročná či dokonca prísna. Lebo neznáša neprofesionalitu, lenivosť a nezáujem – na javisku, pred kamerou, kdekoľvek. Možno práve preto je vo svojom veku tam, kde je – divadelná režisérka: Adriana Totiková.

Ako v hlave mladého dievčaťa z Humenného skrsne myšlienka  pokoriť umelecky hlavné mesto?

Celé detstvo aj obdobie dospievania som v sebe niesla túžbu stať sa umelkyňou. Už len to slovo ma fascinovalo. No nedokázala som ho ani nahlas vysloviť. Pri tej predstave som však prežívala niečo medzi obrovskou rozkošou a utrpením.

Prečo si si zvolila najprv estetiku a slovenčinu na Univerzite Komenského, až potom divadelnú réžiu a dramaturgiu na VŠMU?

Som z Humenného a v čase môjho dospievania sa hlásiť na VŠMU bolo niečo ako hriech alebo bláznovstvo. A okrem toho som bola vždy tak trošku bifľoška – zaujímalo ma politické dianie na Blízkom Východe, rovnako ako dôsledky križiackych výprav alebo rozdelenie atmosféry. Túžila som po klasickom vzdelaní, chcela som niečomu rozumieť. VŠMU som si potom vyslovene vychutnávala. Už som mala oddreté dejiny filozofie, literatúru aj psychológiu a mohla sa venovať špecifikám dramatického umenia.

Na Východe republiky máš rodičov a brata. Často sa vraciaš domov?

Moje milované Humenné ako aj moja rodina sú trvalým zdrojom inšpirácie. Často svojim hercom rozprávam alebo hrám postavy aj postavičky z Východu, temperamentné zážitky alebo priamo napodobňujem mojich blízkych. Pre divadlo je užitočné, ak pochádzate z kraja, kde sa stretáva niekoľko rôznych jazykov či nárečí, kultúr, tradícií a pováh. Mamka ja šarišanka, otec rusín, vyrastala som na Zemplíne – čo viac dodať. Žarty si však robím zo všetkých rovnako a z našej “čudnej rodinky” najviac.

Koľko rôznych tvorivých polôh máš?

Moji priatelia zvyknú hovoriť o mojich štyroch základných podobách. Režisérka, herečka, učiteľka a riaditeľka. Na jedného človeka celkom dosť! Na VŠMU ma ironicky prezývali “Riaditeľka Domu kultúry”. Tak možno na dôchodku budem v malej zapadnutej obci šéfovať starému kulturáčiku a budem pozývať progresívnych mladých umelcov, aby rozvírili hladiny vidieka, začali medzigeneračný dialóg. Ale osobne sa najviac cítim ako komediantka – ako človek, ktorý pozoruje svet a transformuje ho do príbehov, ktoré sú groteskné. Snažím sa rozprávať o živote a svete okolo, akokoľvek pateticky to môže znieť… S humorom sa dá rozprávať aj o tých najsmutnejších osudoch.

V koľkých divadlách sa hrávajú tvoje hry pre dospelých či pre deti?

Inscenácie pre dospelých uvádza Divadlo Aréna, Mestské Divadlo Žilina, Štúdio 12, Ostravské divadlo Silesia a pre deti som vytvorila niekoľko inscenácií v Bábkových divadlách v Žiline aj Bratislave. Dôležité je aj naše nezávislé divadlo TUŠ, s ktorým realizujeme rôzne koprodukčné a komunitné projekty. Teraz prežívam výnimočne vzrušujúce obdobie, lebo chystáme novú provokatívnu inscenáciu pre Divadlo Aréna. Ten moment hľadania tém a príprav je veľmi podnetný.

Ako sa vlastne skúša také predstavenie  ako prebieha to režírovanie a práca na textoch s hercami?

Kým sa dostaneme k práci s hercami, sú tam mesiace príprav, samoštúdia z problematiky, ktorá sa hry týka. Ide o odborné konzultácie, potom: režijno-dramaturgická, výtvarná koncepcia a najma hodiny strávené v divadle, pri počítači, v kaviarnňach, knižniciach, v obchodoch so stavebnými materiálmi, listovanie v časopisoch, počúvanie hudby. Neskôr už výrobné porady, hľadanie spolutvorcov, výber a obsadenie, plán propagácie a veľa iného. Keď sa začína skúšať, mám pocit, že viem všetko. Po prvých hodinách zistím, že neviem nič, a že musím často na mieste improvizovať. To objavovanie, keď sa niečo prvýkrát udeje na javisku, keď je tam záblesk života, je úžasné. Potom zas prichádza fáza stagnácie, keď je to všetko nanič. Následne si začnem uvedomovať, že ma tlačí termín a na depky nie je čas. Keď sa hľadisko naplní, ľudia si v očakávaní šuškajú, zhasne svetlo a na javisku sa zrodí vlastný svet – na všetko zabudnem a som šťastná.

Režisérka Adriana Totiková pred skúškou v Divadle Aréna.

S kým chceš v budúcnosti pracovať? Vysnívaný scenárista či herečka?

Mala som a mám šťastie na veľmi talentovaných kolegov a spolupracovníkov. Zatiaľ som veľa robila s mladými a láka ma dostať šancu pracovať so strednou aj úplne najstaršou generáciou našich tvorcov v SR. Ale mám aj bláznivé sny – povedzme režírovať Leonarda di Capria, asistovať Soderbergovi?! Určite by som chcela robiť viac interdisciplinárnych projektov so slovenskými výtvarníkmi, hudbníkmi a tanečníkmi. Chýba nám doma akési neformálne umelecké centrum, kde by sme sa stretávali, zoznamovali a vymýšľali projekty. Ale možno len nechodím do správnych krčiem, alebo sa hanbím…

S kým (akým typom ľudí) sa ti robí najlepšie a naopak najhoršie?

S kolegami sa vždy smejeme, že keď raz o mne vyjde monografia, bude sa volať “Večne nespokojná režisérka”. Vraj som na slovenské pomery veľmi náročná či dokonca prísna. Ale ja zúfalo neznášam neprofesionalitu, laxný prístup, lenivosť a nezáujem. Žial, so všetkým sa stretávam takmer denne. Pracovníci, ktorí by vám mali byť nápomocní, sú znechutení, spomalení a nič sa im nechce. Hoci nechcem krivdiť všetkým… Zamestnanci umeleckých inštitúcii, nielen technickí, ale aj umeleckí, nie sú motivovaní. Ani finančne, ani spoločensky. Tak robia do výšky platu. Je potom veľmi ťažké všetkých presvedčiť, že spoločnými silami vytvoríte niečo hodnotné. Osobne odmietam žiť v marazme a dennodennom sťažovaní sa, preto najradšej pracujem s ľudmi, ktori v sebe majú chuť, optimizmus a vnútornú zodpovednosť.

Ktorú hru by si chcela režírovať, resp. do ktorej adaptácie by si sa rada pustila (a prečo)?

Akosi som sa ešte nedopracovala ku klasike, robím veľa súčasných textov. Takže sa teším raz aj na Shakespeara, Čechova, Moliéra. Možno je to dobre – budem zrelšia, keď sa s nimi budem pasovať. Keďže som vo vnútri romantička, tak ma zaujímajú príbehy veľkej lásky, osudovosti… Práve s dramaturgičkou Zuzanou Šajgalíkovou pracujeme na adaptácii jedného slávneho historického románu, takže aj tá klasika si už ku mne nachádza cestu (a ja k nej).

Ktorého zahraničného autora či autorku by si predstavila slovenskej diváckej obci?

Na Slovensku máme niekoľko vynikajúcich dramaturgov, ktorí sledujú aktuálnu svetovú tvorbu a v predstavovaní súčasných kvalitných autorov vôbec nezaostáme. Nám sa napríklad podarilo uviesť hru Petra Quiltera vo svetovej premiére. Myslím si však, že slovenský divák je zaťažený skôr na samotný príbeh a herecké obsadenie, než na autorov či režisérov.

Ktoré ocenenie za divadelnú prácu už máš doma a ktoré chceš získať?

Cením si, keď za mnou príde niekto, koho si vážim a pogratuluje mi, či pochváli detail. Ako napríklad pán Vajdička, Klimáček, Feldek, Porubjak – tie momenty si pamätám do detailov a sú to také duševné ocenenia. Teším sa aj z nominácie na Dosky, a tešia ma ceny pre kolegov a kolegyne. Talentovanej Ivane Kubáčkovej cena Dosky v inscenácii “Taká fajn baba”, ktorú som režírovala, zmenila profesionálny život!

Ako prepájaš divadelnú skúsenosť s iným umením, napríklad s filmom?

S filmármi sa najmä kamarátim. Teraz sa síce na FTF VŠMU v ročnom špecializačnom kurze dovzdelávam, ale ešte stále som zelenáčka, začiatočnícka. Film ma fascinuje pre jeho trvácnosť a úplne iný spôsob rozprávania.

Adri Totiková sa popri divadle možno odhodlá aj pre film.

Môžeme očakávať, že raz urobíš sama film?

Nechajme sa prekvapiť. Som rada, že sa slovenskí filmári rozbehli – od seriálových placov utekajú na filmovačku, robia filmy na “pankáča”, zadarmo a snažia sa ich dostať do kinodistribúcie, alebo aspoň na internet. A pomaličky sa do kín vracajú aj diváci. Práve pripravujeme film podľa mojej divadelnej komédie “Tie roky 90te” – prináša to veľa tvorivého napätia, frustrujúcich stavov, ale aj toto všetko nás ženie dopredu.

Je rivalita medzi režisérmi výrazná? Pociťuješ dáke náznaky i ty?

Režiséri nebojujú o titulky v časopisoch, takže napätie či závisť nie sú také evidentné ako u hercov a herečiek. Napriek tomu tu rivalita je a vyplýva z jediného – nedostatku príležitostí a práce. Keď sa dozviete, že ďalšiu sezónu v nejakom divadle režíruje ten a tá – je jasné, že vy sa tam už nezmestíte. Ak sa aj realizujete v divadle, nemáte celkom z čoho žiť, a tak v duchu závidíte tým, čo sa do divadla nedostali a robia komerciu. Tí zas majú peniaze, ale chcú robiť umenie. Jednoznačná tenzia. Žijeme si tu v spleti harmonickej pretvárky a premiérových gratulácií. Kritika zoči-voči je omnoho vzácnejšia a hodnotnejšia, než usmievavé trasenie rúk.

Aké máš reakcie na šteklivé predstavenie “Ráno po”, ktoré predstavilo Divadlo Aréna?

“Ráno po” má podtitul “Sex, láska, rodina – bez facebooku” a vymyslel ho riaditeľ Juraj Kukura. Sexualita je tu prostriedok komunikácie. Akokoľvek odviazane či provokatívne sa postavy hry správajú, všetci túžia po láske, stabilite a v konečnom dôsledku po súžití v rodine. Zaujímavé sú aj reakcie publika. Často sú mladé páriky pobúrené a staršie dámy v rukavičkách sa uvoľnene zabávajú. To ma presvedčilo o tom, že ani k divákom sa nedá pristupovať stereotypne. V inscenácii hrajú skvelí herci, hľadisko je plné, smiech sa ozýva až na chodbu. Teším sa, keď môžem prinášať radosť a smiech a súčasne hovoriť, čo trápi moju generáciu dnes. Osamelosť.

Robila si aj pre rozhlas aj pre televíziu. Nevyhnutné “chlebovice” pre seriály ťa nezlákali?

Chcela by som celoročne “robiť umenie”. Potom sa pozriem do peňaženky a revem pri kamarátkach – produkčných, že sa na to všetko môžem vykašlať, chcem robiť komerciu, a už konečne nebývať v podnájme. Po chvíli ma to prejde a už zasa riešim – akú ďalšiu závažnú tému chcem transformovať do javiskovej podoby. Zatiaľ sa každý tvorca na voľnej nohe (nielen divadelník či filmár), snaží nájsť mieru medzi účtom v banke a osobnou sebarealizáciou. Ja som momentálne duchovne veľmi naplnená, takže by sa pokojne zišla aj dáka chlebovica…

Pôsobila si aj v Poľsku. V čom je slovenské divadlo, resp. naša divadelná škola odlišná od tej v Poľsku? 

Máme veľa spoločného. Slovenskí aj poľskí herci hrajú na javisku celou svojou dušou, aj telom – je to živelné, nie chladné intelektuálne herectvo. Divadlo má však v Poľsku (oproti nám) neuveriteľnú tradíciu. Je to pre nich rituál, kultúrne dedičstvo. Do Poľska chodím naberať inšpiráciu aj odvahu. Poliaci skúšajú nové formy – mali a majú reformátorov. Môj vzťah sa tam (počas dlhodobej stáže) natoľko prehĺbil, že som z poľštiny začala prekladať hry a scenáre.

Aký máš tajný, ešte nesplnený sen v oblasti divadla?

Jednoduchý! V krásnom divadle (plnom nadšených spolupracovníkov) vytvoriť silnú inscenáciu o nejakom aspekte života, na ktorú sa nebudú dať zohnať lístky na dva roky dopredu, keďže bude beznádejne vypredaná. A ešte napísať hru, ktorú preložia do 25 jazykov a ja potom budem cestovať po svete na premiéry.

Si mladá režisérka i pedagogička. Máš doktorát z estetiky, stále na sebe pracuješ. Čo si možno predstaviť pod hereckým coachingon?

Keďže mám v sebe istý rozpor medzi režisérkou a herečkou, neuveriteľne ma baví práca s hercami – začala som sa intenzívnejšie venovať vedeniu herca. Aj niektoré moje inscenácie sú vyslovene herecké. Strávila som nejaký čas na otvorených hodinách v legendárnom Actors studio v New Yorku, začala mapovať prácu hereckých coachov, ktorí hercov pripravujú na rolu. Niektorí sa zaoberajú prácou s jazykom, akcentami, hlasom, a ďalší sa venuju samotnej hereckej tvorbe. Takže i ja hercom dávam informácie, aj kladiem otázky, usmerňujem ich a provokujem do ďalšieho skúšania. Je to aj otázka osobného rozvoja herca-herečky.

Čo robíš cez prázdniny, teda vtedy, keď nerežíruješ (napríklad cez Vianoce)? Aké máš ty (talentovaná žena na slovenskej divadelnej scéne) vlastne záľuby?

Keď nerežírujem, zbieram inšpiráciu. Rozprávam sa s babkou, ktorá celý život prežila na ukrajinskej hranici, alebo s ľudmi na Východe – o práci vo fabrike na mäso. Cestujem sama po svete, vypomáham v rodinnej firme, navštevujem známych aj rodinných priateľov. Počúvam ich…

Koľko percent je v tvojich úspechoch talentu, koľko percent úsilia a koľko Božieho riadenia?

Nad percentuálnym zložením som nikdy nepremýšľala, ja som skôr “zlomkový typ”. Verím, že v mojom životnom smerovaní je aj riadenie zhora, ale asi aj istý dar a veľmi veľa osobného úsila a trpezlivosti. Občas ma chytí sebaľútosť, že nič nemám zadarmo… A je tam ešte jeden aspekt – výchova mojich rodičov a možnosť sebarealizácie, ktorú mi dopriali. Nikdy som nemusela byť gazdinka v kuchyni, ani som doma veľmi neupratovala, ale mala som vlastnú izbu – polepenú inšpiračnými obrázkami, ďalej písací stôl, magnetofón, lampu, knižky a možnosť zatvoriť si dvere. To napomohlo môjmu smerovaniu.

Aký máš rituál pred premiérou? Vzývaš na pomoc Ježiška, Panenku Máriu, kričíš, alebo napäto vyčkávaš?

Pred premiérou som vždy neuveriteľne nervózna. Je lepšie, keď na mňa nikto nehovorí. Viem, že “dielo je dokonané”, ale špecifickosť divadla spočíva aj v tom, že sa deje tu a teraz, naživo. Nie je to ako s obrazom či filmom, ktory prídu diváci obdivovať. Divadlo je a nie je hotové zároveň. Viete, že ste spravili najviac, čo sa dalo, ale teraz sa musíte spoľahnúť na hviezdy. Dá sa však prežiť všeličo veselé… Pri premiére môjho bakalárskeho projektu “Hamlet”, z druhej strany javiska napríklad vŕtali do steny. Na nakrúcaní záznamu inscenácie “Tie roky 90te” zasa odišla elektrina a my sme divákov aj kamery museli poslať domov; Na verejnej generálke “3 000 ľudí” sa stratil herec, lebo sa išiel bicyklovať. Na jednu premiéru prišiel napríklad zhulený zvukár a na ďalšiu zasa skoro žiaden nedorazil. Takže ak tŕpnem, tak pre tieto svojské osudové okolnosti a záležitosti, :). Akosi nikdy neriešim, či sa to bude páčiť, či to diváci ocenia, či ich to osloví, alebo nie. To totiž riešim tri mesiace pred premiérou – každý Boží deň, keď inscenáciu pripravujem a skúšam.

Text: Boba Baluchová, Foto: Sean Grimaldi (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 70/2013)

Chicago, Detroit, New York… Za kúskom sna naprieč USA

V posledných rokoch často počuť zovšeobecnenie: „Severo-Američanov prestal zaujímať okolitý svet – čoraz viac sa preto sústreďujú na svoju vlastnú realitu, na pomoc samým sebe.” Treba však občas ukázať pozitívnu tvár USA – keď už sa mnohí tak radi a často vydávame za veľkú mláku realizovať svoje sny.

Pred nejakým časom som do Inspire písala článok o tom, ako a kam sa môj život (novodobej travellerky a neo-nomádky) uberá. Netušila som, že do roka a do dňa budem zakúšať cesty a pobrežia amerického kontinentu. Presun z afrického na americký kontinent nebol však tak jednoduchý, ako som čakala – najmä čo sa týka uvažovania a hodnotenia situácií okolo seba. Najprv som celé mesiace bojovala s podvýživou v Keni a potom som zbadala alarmujúcu vzorku populácie štátu Ohio (ale i ďalších štátov: Illinois, Michigan, Indiana či Columbia) s nadváhou a obezitou. Dala by som rada všetkým tým ľuďom facku a potom prednášku o správnej výžive! Alebo v opačnom poradí. Ale oni skôr potrebujú pomocnú ruku a pevnú vôľu, ich vlastnú.

po-rieke-uprostred-chicaga

Po rieke uprostred Chicaga

Veľká zastávka v Chicagu

Mojím snom bolo: naučiť sa od dobre zabehnutej mimovládnej organizácie stratégiu – ako pomôcť zraniteľným skupinám a sociálne vylúčeným ľuďom, a nazrieť do tajov komunitného organizovania, ktoré je v USA tak úspešné. Teda ak sa snažíte o nejakú sociálnu zmenu vo svojom okolí na lokálnej alebo národnej úrovni. Pred rokmi sa tejto metóde práce s ľuďmi úspešne venoval aj americký prezident Barack Obama. Absorbovala som toho do seba kvantá informácií, urobila desiatky rozhovorov. No s implementáciou naučeného doma na Slovensku to bude pekne ťažké.

Najviac času z mojej dvojmesačnej cesty po USA som strávila v Chicagu a verte, že sa mi tam sprvu moc nechcelo. Hoci sa snažím na všetko pozerať s otvorenou mysľou a bojovať proti stereotypom, na Chicago som sa predsa len pozerala s predsudkami a dešpektom. Asi preto, že je to druhé najvačšie poľské mesto na svete a je tam kopec Slovákov (ktorí tu makajú v kuchyniach reštaurácií od svitu do mrku, len aby si po návrate domov, kdesi pod Tatry kúpili ten vytúžený domisko a veľké auto). Zároveň sa všetky mafiánske historky odohrávali a odohrávajú v Chicagu – silnej bašte Demokratov, kde si starosta myslí, že je viac ako Obama aj Boh.

Ale Chicago je metropola, kde sa nakrútilo azda najviac apokalyptických filmov a kde môžete vidieť naživo všetky americké hudobné hviezdy, ktoré Slovensko sotva navštívia (Sarah Jarosz, Fiona Apple, Punch brothers). Veľa ľudí mi cez emaily odporúčalo, kam sa ísť pozrieť, ktoré múzeum nevynechať (každá menšina a etnická komunita tam má svoje múzeum). Kamaráti-výtvarníci mi v inboxe nechávali závistlivé odkazy – ako veľmi by teraz chceli obdivovať tú výnimočnú architektúru Chicaga, Upper Wacker Drive aj temnejšiu Lower Wacker Drive, a všetky tie unikátne mrakodrapy (s príbehom bohatej americkej rodiny v pozadí). Vtedy som si uvedomila jedinečnosť tohto multi-kulti mesta (a keď som prišla do New Yorku – už mu nevedela prísť na chuť).

dominanta-chicaga

Dominanta Chicaga

Umenie a kultúra za veľkou mlákou
Keď hovorím o umení, ako prvé musím spomenúť to s pohyblivými obrázkami. A prekvapivo ma prenasledujú skôr seriály, ako filmy – v spojitosti s USA. Priznám sa, že seriál „Sex v meste“, odohrávajúci sa prevažne v New Yorku a odkrývajúci príliš veľa z milostných životov štvorice atraktívnych tridstiatničiek, som nikdy nesledovala. Ale nikdy netreba hovoriť nikdy! Hneď po návrate do SR som tento ženský seriál (s uvoľnenými dialógmi, zväčša na účet mužov) zaradila do kategórie: pozreté (aj keď s podtitulom: „guilty pleasure“). Sledovať opäť všetky tie zákutia, návštevy manhattanských podnikov, ktoré som naživo videla i ja, bolo vskutku príjemné.

Keď som pred rokmi sledovala iný (omnoho viac realistický a krutý) seriál „The Wire“, želala som si, aby život afro-amerických detí takto nevyzeral i v realite. Ale on taký je. Spojené štáty sú možno krajinou neobmedzených možností, vysnívanou destináciou ľudí z Východnej Európy či Latinskej Ameriky. Ale fakt, že sa v niektorých štvrtiach (nielen Chicaga či NY) za bieleho dňa strieľajú pre drogy násťročné deti, skrátka nepustí. Decká majú sedieť v školských laviciach, a nie sa (pre časté a dlhé suspendovanie za hocakú malichernosť) poflakovať v „bad neighborhoods“. Mimovládky, politici i médiá denne riešia otázky: ako dostať deti z ulíc naspäť domov; ako nepokračovať v zatváraní škôl; ako zvýšiť minimálnu mzdu; ako pomôcť s bývaním celým početným (nielen latino) rodinám bez domova.

komunitne-organizovanie-v-chicagu

Komunitné organizovanie v Chicagu

Závidenia-hodné filmy a divadelné hry

Tento rok o prestížne oscarovské ocenenie bojuje niekoľko skvelých amerických filmov. A aj keď si myslím, že vo všetkých kategóriách by mal jednoznačne vyhrať geniálny skvost Steve McQueena „Dvanásť rokom otrokom“ (povinná jazda pre všetky školy ako prevencia pred novodobým otrokárstvom a násilím, pachaným na ľuďoch na základe rasy), sú tu aj ďalšie pozoruhodné snímky. Pre úžasný herecký výkon Matthewa McConaugheya ma zaujal v jednom z new-yorských filmových klubov film „Dallas buyers club“ – o vyrovnávaní sa rodeo-maniaka a kovboja s ochorením AIDS v Texase v 80-tych rokoch minulého storočia. Spomenúť musím ešte minimálne tieto tri (o nevydarených plneniach snov): „Špinavý trik“ o šikovných pôžičkových podvodníkoch, „Her“ o tragickom zaľubení sa do umelej inteligencie operačného systému, či beznádejný príbeh nedoceneného folkového speváka „Inside Llewyn Davis“.

V Chicagu je jedna ulica, plná divadiel, pripomínajúca Broadway. Tam som stihla vidieť aspoň dva muzikály „Once“ a „We will rock you“. Ceny lístkov sú na slovenské pomery privysoké, ale tak keď je človek raz za život za veľkou mlákou, nemôže skrbliť – musí si zažiť tú pravú divadelnú atmosféru. A to sme si presne s partnerom povedali, keď sme vysolili 300 dolárov za beznádejne vypredané predstavenie „The Book of Mormom” (ktorej podtitul: “the best show of Broadway” skutočne neklamal). Parodovanie žánru i témy amerického misionárstva v Afrike predčilo všetky očakávania!

To isté môžem povedať aj o ďalšom predstavení “Sleep no more” – o interaktívnom divácko-hereckom prepojení a prežívaní príbehu Shakespeareovho padlého hrdinu v legendárnom dome v centre NY, upravenom na temné divadlo. Ide o komerčne úspešný každo-nočný experiment na viacerých poschodiach manhattanskej budovy, kde publikum v maskách mlčky naháňa hlavné postavy z izby do izby a užíva si pocity objavovania, tajomna, odhaľovania.

vyhlad-na-ny

Výhľad na Veľké jablko: New York

Čo na USA nenávidíme a čo milujeme

Ak by som mala generalizovať, tak k mínusom radím prehnanú ostrahu pred číhajúcim terorizmom na miestach, kde to ozaj nie je nutné. Napríklad keď ma pri vstupe na Sochu slobody prešacovali asi trikrát a nechceli pustiť ďalej preto, že mám v taške dve mandarínky a jedno jablko. Aj slávny Coney island zíval prázdnotou a depresiou (len občas to zachránili ruské dvojice, na diaľku preukazujúce svoj hrdý pôvod a okukujúce ruiny niekdajšieho zábavného parku). Suspendovanie násťročných zo škôl pre nepodstatné veci už nejdem ďalej rozvíjať. Všadeprítomní rovnako-vyzerajúci hipsteri a prehnane drahé blšáky vo Williamsburgu boli potom skôr už na smiech, ako na kritiku. Hoci to v New Yorku nebolo až tak citeľné, v Tolede či v Chicagu som spozorovala, že ľudia tu nemajú čas oddychovať. Za prácou cestujú (s mobilom a kávou v ruke) aj pár hodín ráno čo ráno, a večer zasa putujú vyšťavení naspäť (s hamburgerom, predstavujúcim večeru, kolou a opäť mobilom v ruke).

K plusom napríklad New Yorku (aj keď opäť nenápadne opakujem, že Chicago ma oslovilo viac) patrí určite doprava metrom. Ani nie tak pre jeho dostupnosť, ako pre nádhernú hudbu, ktorá sa na vás vyrúti z každej zastávky. Naozaj tam možno počuť najlepších hudobníkov sveta. Gastronomické orgazmy som síce neprežívala, ale mala som si ako pescatariánka stále z čoho vyberať – ázijská, aztécka, a neviem-ešte-aká kuchyňa bola vždy nablízku. Vo Washingtone, D.C. ma zasa prekvapilo, že všetky velikánske múzeá a galérie (vďaka niekdajšej iniciatíve jednej filantropickej rodine) boli pre verejnosť zdarma. Boli plné, pulzovali stále umením a životom.

Nikdy v živote som si nič nekúpila v McDonalde (načo som veľmi hrdá), no na Starbucks som si zvykla šialenou rýchlosťou (asi preto, že v SR zatiaľ nie je). Dvakrát denne „káva so sebou“ v ruke, obrovské noviny (Chicago Tribune alebo The New York Times) pod pazuchou a prechádzka popri rieke – to bol môj rituál. Išlo to šialene do peňazí, ale niekedy seba-kontrola akosi nefunguje. Domáci vravia, že napríklad „v NY si zaplátíš aj za vzduch, ktorý dýchaš (nielen za wi-fi pripojenie)“.

Pumpkin spice latté bola moja niekoľko-týždňová závislosť (v skutočnosti ide o kávu, posypanú zmeskou voňavých korenín za 5 dolárov). Ale v čase Halloween je skrátka všetko iné, viac sentimentálne. Preto sa nečudujem, že som sa dala nahovoriť na výjazd na tekvicovú farmu, vyrezávanie geometrických tvarov do oranžovej hmoty, ako aj tancovačky v kostýme počas dušičkovskej noci. Zvláštne je, že v roku 2013 sa po sto rokoch dátumovo aj oslavami pretla Chanuka (židovský Sviatok svetiel) so severoamerickým sviatkom Vďakyvzdanie a vznikla tak Thanksgivukkah. Oficiálne sa tým začala predvianočná nákupná sezóna, no moja nákupná horúčka (v second handoch aj vo výpredajoch) sa vôbec neprejavila. Aj keď som si k letenke späť priplatila o jednu batožinu viac, domov sa šlo s prázdnym kufrom. Asi už ozaj doma všetko mám)e. O jeden splnený sen naviac.

v-new-yorskom-vintage-shope

Vintage obchod v srdci New Yorku

Text: Boba Baluchová, Foto: Boba Baluchová a Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, zima 2013)