Mineralóg Peter Bačík: Teším sa na vzorky hornín z Mesiaca a Marsu

Peter Bačík je jeden z najmladších docentov na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vyučuje niekoľko predmetov (s laikovi málo hovoriacimi názvami) na Katedre mineralógie a petrológie, popularizuje vedu. Zavedie vás do tajov minerálov a mineralógie, ktorá si určite zaslúži viac pozornosti, ako sa jej momentálne venuje.

peter-bacik-v-hastingse-foto-palo-markovic

I. Mineralógia:

O čom všetkom je dnes odbor mineralógia?

Mineralógia v súčasnosti zďaleka nie je len o zbieraní pekných kameňov a ich ukladaní v zbierkach. Mineralóg môže na jednej strane skúmať tie najkrajšie drahé kamene, na druhej strane aj tie asi najmenej obľúbené – močové či žlčníkové. A môže skúmať ich vznik, morfológiu, ale aj vnútornú kryštálovú štruktúru. Dnes dokážeme skúmať minerály už na úrovni atómov, dokonca sa vieme pozrieť aj do nich. V dnešnej dobe je však dôležité prepájanie rôznych vedeckých disciplín a smerov, preto spolupracujeme s archeológmi na starovekej keramike, so stavbármi na zložení betónu, s astronómami na zložení meteoritov a mesačných hornín, ale aj s lekármi na spomínaných žlčníkových kameňoch.

O čom bol tento odbor pred niekoľkými desaťročiami, storočiami?

Mineralógia patrí medzi najstaršie vedecké disciplíny, pretože už predkovia nášho druhu používali kamenné nástroje a na to, aby našli ten najvhodnejší materiál, ktorým je oxid kremičitý v rôznych obmenách, museli skúmať rôzne materiály a boli teda prvými mineralógmi. Ešte očividnejšia bola potreba poznať minerály v dobách, keď sme začali ťažiť kovy. A samozrejme tu boli drahé kamene, pretože najmä ženy sa už od praveku chceli páčiť a je len málo krajších prírodných výtvorov ako drahé kamene. Preto bola mineralógia veľmi dlho najmä o vyhľadávaní nerastných surovín. O tom je vlastne až dodnes. Takže bolo treba minerály poznať a vedieť opísať na základe vonkajšej podoby. Až v 19. a najmä 20. storočí s rozvojom analytických metód sme sa mohli pozrieť aj dovnútra.

Podľa čoho sa minerály jednoducho delia?

Tých rozdelení je viac. Základné systematické delenie je založené na chemickom zložení, len na rozdiel od chemikov my voláme kremičitany silikáty a uhličitany karbonáty. Potom sú aj ďalšie praktické delenia, napríklad na horninotvorné, teda také, ktoré tvoria veľký podiel v horninách, a nehorninotvorné. Z hľadiska ložísk máme rudné minerály, to sú také, z ktorých získavame kovy, a nerudné, ktoré sa využívajú iným spôsobom. Taký mastenec sa pridáva skoro všade, od papiera, cez lieky až po šminky.

Venuješ sa napríklad názvosloviu minerálov. Ako sa volá najnovší prírastok (čo je zač a odkiaľ)?

Nových minerálov sa vo svete opíšu desiatky ročne, takže ťažko povedať, ktorý je najnovsí, pretože práve v tejto chvíli niekto opisuje ďalší. A keď nie teraz, tak určite zajtra… Alebo pozajtra… Ale určite najneskôr budúci týždeň, :). Na Slovensku je toho trochu menej. V tomto storočí bol najprv opísaný chovanit z ložiska Dúbrava, pomenovaný po profesorovi Chovanovi. Ďalší bol oxy-skoryl zo Zlatej Idky, to je turmalín, ktorý som mal česť spoluopísať aj ja. A v súčasnosti sú “na ceste” ďalšie dva, ale to je zatiaľ tajná informácia, keďže ich medzinárodná komisia pre názvoslovie minerálov ešte neschválila.

O mineráloch, a najmä drahých kameňoch a polodrahokamoch sa dnes v médiách hovorí s nádychom nostalgie, zašlej slávy. Prečo?

Na Slovensku to súvisí najmä s tým, že jediné ložisko drahého kameňa na našom území, drahého opálu z Dubníka, je do veľkej miery vyťažené. Tiež to súvisí s postojom verejnosti k ťažbe nerastných surovín ako takých, ktorý je dôsledkom často až brutálnej neekologickej ťažby za bývalého režimu. A samozrejme to súvisí s tým, že väčšina ľudí ani netuší, že existuje niečo ako veda o drahých kameňoch a nielenže existuje, ale sa aj rozvíja. Nachádzame nové drahé kamene ako zafíry z okolia Fiľakova, hľadáme využitie dávno známych drahých kameňov, ale vyvíjame aj metodiky úprav a ich odhaľovania pomocou analytických metód, teda nielen tak “od oka”.

Rozoznáš nepravý minerál, keď ti ho niekto ponúkne v klenotníctve, zasadený do zlata či striebra?

Pokiaľ mi niekto neponúkne ako diamant poškrabané sklíčko, tak sa to okom väčšinou nedá. Metódy falzifikácie, či už imitácie, teda keď vám ako diamant predajú kubickú zirkóniu, alebo syntézy, teda ak vám umelo vyrobený diamant predajú ako prírodný, sú už dnes na veľmi vysokej úrovni. Naozaj mimo schopnosti zraku. Existujú však rôzne prístroje, ktoré nielen imitáciu, ale aj syntézu odhalia poľahky, dokonca bez toho, že by ste ten kameň museli zo šperku vybrať.

Prečo má napríklad znalectvo v gemológii význam?

Práve pre toto rozpoznávanie. Okom sa už dnes väčšinou nedá určiť, či ide o originálny neupravovaný prírodný kameň, ktorý má prirodzene najvyššiu hodnotu, alebo o lacnú imitáciu. A keď zaplatíte niekoľko tisíc eur za šperk, ktorý má v skutočnosti hodnotu pár desiatok eur, pretože je v ňom imitácia, vaša peňaženka to pocíti. A to sa môže stať veľmi ľahko. Aj v našom výskume sme odhalili medzi diamantmi, kúpenými ako prírodné neupravované, niekoľko jednoznačne upravovaných.

Aké sú práve trendy v drahých kameňoch? Čo má najvyššiu cenu?

Nie som gemológ-špecialista, ale tie trendy sa totiž môžu hocikedy zmeniť – keď sa nájde nejaké nové ložisko, ktoré sa stane hitom. Tak sa to stalo napríklad s brazílskymi “Paraíba” turmalínmi, čo sú krásne neónovo modré turmalíny s obsahom medi (tá spôsobuje tú farbu). Nič podobné dovtedy nebolo a odvtedy sa našlo iba pár ďalších výskytov, takže “Paraíba” turmalíny sú v súčasnosti najdrahšie spomedzi turmalínov. Ale keď už spomínam modrú (s tou sa nemôžete pomýliť), modrý tanzanit, či diamant patria medzi tie najdrahšie a najvyhľadávanejšie. A, samozrejme, veľká trojka, teda diamant-rubín-smaragd, bude asi vždy vládnuť trhu.

Mineralogické burzy majú stále úspech, aj u laikov – napríklad šperkárov a šperkárok. Dá sa tam nájsť čosi ozaj kvalitné?

Ešte stále sa dá, hoci ako vo všetkom, aj v obchode s minerálmi sa všetko pomaly presúva na internet. Ale ak niekto nemá príliš vysoké, alebo príliš špecifické nároky, nájde si to svoje aj na burze u nás, nielen v Bratislave, ale aj v ďalších mestách.

II. Geológia – širšie súvislosti:

Aká je tvoja špecializácia a výskum? O čom si robil kandidátsku prácu?

Mojou asi celoživotnou vedeckou láskou su turmalíny. Preto ich aj často spomínam. Moju dizertačnú prácu som robil práve o nich. Boli to však makroskopicky asi najškaredšie turmalíny vôbec. Boli to totiž turmalíny, ktoré tvoria jemnozrnnú horninu, “prekvapivo” nazývanú turmalinit, :). Jednotlivé kryštáliky bolo možné vidieť iba pod mikroskopom. Ale ako to v mineralógii býva, to najškaredšie býva často to vedecky najzaujímavejšie. Vďaka tomu som mohol získať doktorát a vypublikovať z mojej práce zopár článkov.

Uveď nejaký príklad aplikovanej mineralógie / geológie v praxi (nech si to vedia čitatelia a čitateľky Inspire lepšie predstaviť).

Spomínaný význam gemológie je asi najľahšie predstaviteľný. Ja osobne som robil s materiálovými fyzikmi na keramických materiáloch a barokových tehlách, študoval som minerálne zloženie banských odpadov, dokonca aj prachu v atmosfére, ktorý každým nádychom vdychujeme niekedy až hlboko do pľúc a tam môže spôsobovať nepríjemné ochorenia. Ale dokázali sme zistiť aj to, prečo na jednom parkovisku pri nemenovanom obchodnom centre sa začala prepadať vozovka. Mohli za to mineralogické zmeny v betóne, ktoré menili jeho vlastnosti, najmä objem a pevnosť…

Aké metódy počas svojho výskumu zväčša používajú mineralógovia a mineralogičky (a prečo)?

Okrem oka a rúk, samozrejme, hneď na začiatku optické mikroskopy, potom aj elektrónové, ktorými môžeme zisťovať chemické zloženie minerálov z plochy veľkosti jedného mikrometra (tisícina milimetra). Atomárnu, teda kryštálovú štruktúru študujeme pomocou röntgenu. A keď sa chceme pozrieť dokonca až na to, ako sa na seba atómy viažu, tak použijeme spektroskopické metódy, ktoré sú založené na tom, že každý atóm a každý druh väzby medzi atómami pohlcuje žiarenie inak.

Katedra mineralógie patrí pod sekciu geológie. Aké iné odbory sa dajú v tomto balíku geo-vedy študovať?

Samozrejme, paleontológia, hoci dinosaurov u nás veľa nemáme, pretože v dobe, keď žili, bolo naše územie väčšinou na dne mora. Horniny študujú petrológovia, s ktorými my, mineralógovia, úzko spolupracujeme. Ložiská vyhľadávajú ložiskoví geológovia, zemskú kôru a procesy v nej študujú tektonici, ukladanie sedimentov a vek hornín stratigrafi, ich chemické zloženie geochemici. Až do jadra Zeme sa vedia “pozrieť” geofyzici. A pre tých praktickejšie zameraných sú tu inžinierska geólogia, ktorá je nutná pri zakladaní stavieb a zastavovaní zosuvov, a hydrogeológovia, ktorí sa starajú o to, aby sme mali čo piť a čím sa sprchovať.

V detstve všetci obdivujú a kreslia dinosaurov. Odrazí sa to potom aj na záujme o štúdium paleontológie vo vyššom veku?

Existuje závislosť medzi záujmom o prírodné vedy a teda aj o geológiu, paleontológiu, ale aj mineralógiu v detskom veku a neskoršou kariérou vo vede. Veľa mineralógov začína zbieraním minerálov a skončí na katedre mineralógie. Mňa zas odmalička fascinovali sopky a hoci nie som priamo vulkanológ, nejaké tie minerály z vyhasnutých slovenských sopiek som už opísal.

Čo má momentálne najväčší úspech v geológii celosvetovo a prečo?

Geológia je už dnes tak široká vedecká disciplína, že človek, špecializujúci sa v jednom odbore, už nemá šancu sledovať ďalšie. Trendom však je určite výskum vzniku života, ďalej vyhľadávanie neštandardných ložísk nerastných surovín, keďže tie štandardné sa pomaly míňajú. Tiež je veľkou úlohou nájsť ekologicky vhodné úložiská odpadu, najmä toho rádioaktívneho. A už teraz sa teším na to, keď sa na Zem dostanú nové vzorky hornín z Mesiaca a z Marsu, :).

V severských kriminálkach často čítame o zločinoch na africkom kontinente, napríklad kvôli koltánu. Je to naozaj tak vážne?

Čo sa týka nerastných surovín, nielen koltánu, tak najmä v Afrike je obchod s nimi často sprevádzaný zločinom. Krvavé diamanty pozná asi každý. Veľa militantných skupín si často “zarába” práve takýmto obchodom. Ale nie je to tak len v Afrike, veľká časť príjmov Daeshu pochádza z predaja ropy.

Čo budeme robiť, ak sa minú svetové zásoby ropy?

Bicyklovať? 🙂 Ale vážne! Tá doba je ešte pomerne ďaleko, keďže sa nachádzajú nové ložiská. To však neznamená, že by sme nemali hľadať nové formy výroby energie. A nemyslím tým biopalivá, ktoré nás z krízy “nevytrhnú” a nie sú oveľa ekologickejšie (keďže stále tam ide o spaľovanie uhľovodíkov), ale skôr úplne iné formy energie.

III. Život mineralóga:

Prečo dnes študuje mineralógiu menej a menej ľudí na Slovensku?

Na to existuje veľmi jednoduchá odpoveď – lebo o nej väčšina ľudí nič nevie. Ale to nie je len problém mineralógie. Nezáujem o vedu ide od najvyšších pozícií v štáte až po posledného bezdomovca. Veľa ľudí si totiž neuvedomuje, že nebyť vedy, nemali by sme žiadne výdobytky modernej techniky, žiadne autá, mobily, počítače. A nebyť mineralógie, nemali by sme na tie autá, mobily, počítače suroviny, takže by sme ich nevyrobili, aj keby ich iní vedci vymysleli v hlave.

Prečo si sa ty rozhodol študovať mineralógiu a čo ti tento odbor dal?

Dalo by sa povedať, že k mineralógii som sa dostal úplne náhodou, hoci ja radšej tvrdím, že ma viedla intuícia. Keď som bol malý, bavila ma fyzika, chémia, matematika – chcel som byť vedcom, hoci som si nevedel vybrať, a ešte vodičom autobusu (Vedcom som sa stal, no nemám ani len vodičák, :)). Mineralógia spája všetky tri spomínané – bez matematiky sa žiadna veda nedá robiť. A fyzika a chémia? Mineralógia je predsa fyzika a chémia minerálov. A čo mi dala? Veľa kolegov-priateľov z celého sveta, možnosti spoznávať svet, ale aj našu krajinu. Veď na terénnych prácach som precestoval skoro celé Slovensko.

Ako sa vie vyštudovaný mineralóg uplatniť v SR?

Ono je to tak, že kto sa chce uplatniť, ten sa uplatní. Kto sa nechce, uplatní sa v IBM alebo v podobnej nadnárodnej firme… Problémom je, že na Slovensku je asi nemožné otvoriť nové ložisko, takže takto priamo sa to nedá. A aj geologických firiem nie je až tak veľa. A ani vedeckých miest nie je veľa voľných. Výhodou však je, že sa snažíme viesť študentov k samostatnému mysleniu a k využívaniu rôznych analytických metód, ktoré sa využívajú v praxi. Takže funkčné bane, geologické firmy, cementárne…

Akú úroveň má veda v SR?

Asi ako všetko ostatné, napríklad ako šport. Máme svojich Saganov, Hamšíkov, Šatanov, ale aj takých, čo hrajú druhú, tretiu ligu. Bohužiaľ, podobne ako v športe, výnimoční jednotlivci, či kolektívy tu sú nie vďaka systému, ale napriek nemu. Podpora od štátu, ale aj od súkromných firiem je sporadická a väčšinou neadresná, takže väčšinou varíme z vody. Napriek tomu však niekedy dokážeme konkurovať, pretože ten náš systém-nesystém nás pripraví na všetko.

Venuješ sa aj popularizácii vedy. Prečo a ako?

Lebo to jednoducho treba (pre všetko, čo som doteraz povedal), treba oprášiť stratený lesk mineralógie a pripomenúť jej dôležitosť. A ako? Okrem sporadického blogovania a prednášok pre verejnosť som predsedom Slovenskej mineralogickej spoločnosti, čo je spoločnosť, združujúca všetkých od vedcov až po zberateľov. V rámci nej organizujeme prednášky, terénne exkurzie, mineralogické burzy, dokonca vydávame časopis, ktorý v súlade s úrovňou „podpory“ slovenskej vedy vyrábam celý vo svojom počítači a som teda šéfredaktor, jazykový aj technický redaktor v jednej osobe. Ale v skutočnosti vyzerá lepšie, ako si môžete predstaviť po tomto opise, :).

Plánuješ nejakú knihu pre deti či komentované prehliadky mineralogických zbierok na škole?

Plánujem všeličo, len keby bolo viac času. Ale prehliadky sa dejú, či už v rámci Dní otvorených dverí fakulty, či Noci výskumníka, na ktorej sa zúčastňujú ľudia z našej katedry už zopár rokov. Samozrejme, dá sa robiť viac a lepšie, ale zišla by sa nám väčšia podpora. V súčasnosti skôr narážame na väčšie a väčšie prekážky.

Čo je tvoja najbližšia vysnívaná méta (v rámci pôsobenia v mineralógii)?

V tejto chvíli najmä to, aby úspešne obhájili svoje práce moje dve doktorandky. A potom úspešná prezentácia na konferencii v Rimini. Teda najmä úspešné opálenie sa, lebo predsa nemôžu dať konferenciu do Rimini a čakať, že človek nestrávi väčšinu času na pláži, J. Samozrejme, popri rozhovoroch s kolegami na mineralogické témy… Ale teraz trochu vážnejsie! Taká významnejšia méta je úspešné vypracovanie nomenklatúr hneď niekoľkých skupín minerálov v rámci medzinárodných kolektívov mineralógov. To je vec, ktorá v mineralogickom svete zarezonuje. A ešte chcem zistiť, čo robí titán v turmalíne. Ale to už radšej v tomto rozhovore nebudem viac vysvetľovať…

peter-bacik-s-kolegami-mineralogmi-v-terene-foto-archiv-pb

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív Petra Bačíka (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jeseň 2016).

Advertisements

K road v Aucklande: Naozaj otvorená ulica

Keď nechcete ostať žiť v zidealizovanej bubline pritakávačov, prastarých školských kontaktov a rodinných známych, je dobré nezmazať si zo svojich okruhov na sociálnych sieťach naraz všetkých permanentných hejterov a večných cynikov. Lebo aj takí sa vám počas života do cesty priplietli a pripletú. Ak sa chcete cvičiť v argumentácii (a na gymnáziu vás už nezastihol trend debatných súťaží) – sledovaním, poprípade reagovaním na príspevky týchto ľudí sa udržíte v strehu a nastavíte si taký krvný tlak, aký potrebujete.

13177253_10153649253862404_1020153784371849043_n

Píšem to preto, lebo verejné statusy takýchto „friends“ sa objavia vždy pred typom podujatí, ktoré nám síce doma chýbali, no keď už ich tu máme, treba na nich hľadať vždy skôr chyby, ako pozitíva. Poznáte to… Neprekvapilo ma preto, keď koncom apríla (pár dní pred štartom jarného Dobrého trhu na Jakubáku) opäť raz zazneli hlasy, aká je to trápnosť – na deň odstrániť autá z ulice, napchať tam stánky s cetkami od kamarátšaft predajcov a predierať sa hore-dolu preplneným zástupom hipsterov a hipsteriek so psom na vôdzke a dieťaťom v kočiari. Každý si kopne, keď môže.

V novozélendskom Aucklande sa snažím hľadať paralely aj odlišnosti s mojím rodiskom. Je to 2-krát ľudnatejšie mesto ako Bratislava, kedysi označované za Sydney pre začiatočníkov. S obrovským prílevom cudzincov a boomom nehnuteľností toto mesto bude rásť do šírky aj do výšky. A hoci je sieť mestskej dopravy vybudovaná pomerne slušne, nik sa pohodleného transportu svojím vlastným autom nechce vzdať. A tak sú tu zápchy každé ráno a každý večer, o piatku a nedeli nehovoriac.

Niekoľko iniciatív, preferujúcich cyklo-dopravu sa to snaží zmeniť. Ide dokonca o spoluprácu mimovládneho sektora s tým vládnym (čo sa len tak často nevidí). Aby boli tieto aktivity dostatočne viditeľné, s plnou podporou a aktívnou účasťou dopravného podniku AT a mestského zastupiteľstva AC, bola 1. mája na celý deň uzavretá jedna z najväčších ulíc Aucklandu – Karangahape (skrátene K-road, o niečo dlhšia ako Obchodná ulica v Bratislave). V prvomájovú nedeľu ju pešo či na bicykli, s deťmi aj so zvieratkami navštívilo 30 tisíc obyvateľov. Dospelí skúšali elektro-bicykle, deti vyrábali pohľadnice, rozprávali sa príbehy v komunitnom típí. Čo je dôležitejšie, návštevníci sa zapojili do voľby vhodného návrhu cyklo-ciest či budúcich trás MHD. Improvizované ihriská, koncertné pódiá a stánky s kávou, vegánskym jedlom pred obchodmi na danej K-ulici boli už len príjemným spestrením podujatia. Bola to masívnejšia aucklandská verzia Dobrého trhu s jasným cieľom. Uzavretá, no vlastne otvorená ulica.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, máj 2016)

India: za šesť týždňov poskladať kúsok mozaiky

Moja indická odysea začala v novembri, presne v týždni, keď v krajine vrcholili prípravy na Festival svetiel. Ale aj keby som prišla v inom mesiaci, nejaký sviatok (zasvätený konkrétnemu bohu či bohyni) by sa určite oslavoval –vždy je teda dôvod na kreslenie ornamentov pred prahom domov, vešanie chryzantém a banánových listov na okná i dvere, pálenie sviečok, hodinové meditovanie v chrámoch a oslavné ceremónie v uliciach – nielen na vidieku, ale i vo veľkých mestách. Pre turistov a turistky ide o príležitosť zažiť čosi iné, fotogenické.

Popravde, cestovateľskú prednášku by som zo svojho pobytu v Indii nechcela zostavovať. Nie je možné v tak krátkom čase obsiahnuť a pochopiť celú zem na juhu Ázie s hromadou tradícií, naviazaných na národnostné menšiny, náboženstvá a kasty. Nech sa snažíte akokoľvek, za šesť týždňov v krajine, ktorá sa skladá z 29 štátov a počet obyvateľov sa odhaduje už na 1,3 miliardy, toho veľa nestihnete. Ja sama som stihla navštíviť len tri štáty, mozaika teda nemusí byť úplná, no niečo predsa len do seba zapadlo.

bezef-kazdy-piatok-upratany-a-vyzdobeny-pribytok

Život na indickom vidieku

Prvé týždne v kozmopolitnom Hajderabáde

Do piateho najväčšieho a naozaj kozmopolitného mesta Hajderabád (po anglicky Hyderabad) v štáte Telangana som pricestovala v týždni príprav na sviatok Diwali (festival svetiel), ktorý v duchovnej podstate znamená víťazstvo svetla nad tmou, poznania nad nevedomosťou, dobra nad zlom, a nádeje nad zúfalstvom. Päť dní počas novembrových osláv je spojených s piatimi hinduistickými filozofiami a legendami –každý deň je venovaný konkrétnemu Bohu.

Mňa najviac zaujala bohyňa bohatstva a hojnosti – Lakšmi, lebo obchodníci v predvečer sviatku dávajú zákazníkom výrazné zľavy, uzatvárajú účtovný rok a modlia sa za dobrý biznis v budúcnosti. Ak ale pricestujete do Indie inokedy, o nič neprídete – stále je čo pozorovať, fotografovať, pýtať sa. Ľudia čistia svoje príbytky, zdobia okná kvetmi a zelenými listami vlastne každý piatok. Ak sa rozhodnete do Indie vycestovať na jar – načasujte si to na festival farieb (Holi), to budete mať o farebné zážitky naozaj postarané.

oslava-sviatku-diwali

Príprava na festival svetla Diwali v Hajderabáde

Ochutnať lokálnu ryžu, nezabudnúť kúpiť sárí

Okrem toho, že je Hajderabád mnohonáboženské a kozmopolitné mesto, býva často označované aj za tréningové mesto Indie, keďže tu sídli najviac technických inštitútov a pobočiek univerzít. Toto historické mesto (momentálne hlavné mesto dvoch štátov: Telangana aj Andhra Pradesh) má niekoľko ďalších prívlastkov, ako Mesto perál, Mesto historických bazárov či mesto, kde vám pripravia v štyroch stovkách vývarovní najlepšie „chicken biryani“ na svete. Ako vegetariánka som však tento pokrm, pozostávajúci z mixu korenenej ryže a kúskov kuraťa, neochutnala.

Na indickú kuchyňu sa však sťažovať nemôžem. To, čo som si testovala v indickej reštaurácii Ganesh alebo Thali v Bratislave, som naplno testovala trikrát denne počas svojho pobytu – a čím sa šlo viac k Indickému oceánu na juh, tým bolo jedlo pálivejšie. Niektoré zákonitosti, ako jesť dané pokrmy, aby som nerozdráždila žalúdok, som sa naučila až tam. Donedávna som nerozumela, prečo zakončujú obed nápojom lassi či bielym jogurtom. Ako jedna z mála z našej medzinárodnej výpravy som nemala žiadne zažívacie problémy (klop-klop na drevo). Možno preto, že som si každé ráno dala pohárik bošáckej slivovice, alebo preto, že zuby som si umývala preventívne v stolovej vode, a dávala pozor, z akej vody mi počas našich terénnych návštev varia čaj.

Ak si chcete domov odniesť z Hajderabádu viac, ako len magnetku či ukážku pekných indických rupií s podobizňou Otca národa – Mahatma Gandhího, nič nepokazíte kúpou perlového náhrdelníka, alebo tradičného odevu sárí. Ide vlastne len o niekoľko metrov dlhý kus látky, ktorý za pomoci asi desiatich zicheriek musíte vedieť umne obtočiť okolo tela, aby ste v tom vydržali celý deň pracovať na poli, sedieť na motorke, vykonať toaletu atď.. Ak sa vám to nepodarí, alebo vám tento štýl lesklých hodvábnych zábalov nevyhovuje, môžete krásnu pestrofarebnú látku použiť doma ako záves alebo z nej ušiť zo-päť nekonečných šálov pre blízke osoby. Moja mamonárska povaha sa našťastie zastavila na počte zadovážených sárí: 5; perlové náhrdelníky putovali domov našťastie len tri; zato sklenených a drevených náramkov som počas Vianoc rozdistribuovala desiatky.

Ani znalosť jazyka hindu občas nepomôže

Celkovo je v Indii vyznávačov a vyznávačiek hinduistického náboženstva takmer 80 %, potom nasleduje moslimské a kresťanské zastúpenie. V Hajderabáde je hinduistov okolo 50 %, moslimov až 40 %, čo sa prejavuje aj na kultúre odievania, resp. zahaľovania sa, stravovacích návykov, obchodovania či prítomnosti mešít – najznámejšia mešita Charminar a prostredie rozsiahlych trhovísk okolo nej je toho dôkazom.

Anglicky hovorí v mestách takmer každý, na vidieku je to už horšie. No keďže vekový priemer populácie je asi 29 rokov a miera gramotnosti i ukončenia školskej dochádzky sa zvyšuje, bude to s komunikáciou v angličtine čoraz lepšie. Vždy máte výhodu, ak hovoríte oficiálnym jazykom hindu, ale asi len vo veľkomestách. Na vidieku v štáte Odisha nám to nebolo naozaj nič platné. Aj noviny mali totálne inú abecedu, jazyk a štýl („kaligrafické kudrlinky jedným ťahom“ by som to asi nazvala). Len podľa fotografií premiéra Modiho či niekoľkých bollywoodskych hviezd som vytušila, aká téma je v texte spracovaná.

Čo majú ale asi všetky štáty Indie spoločné, je (a začnem negatívnym výčtom) neopísateľné znečistenie ovzdušia aj vody. Automobily a motorky sú tam vcelku lacné, no bez airbagov, bezpečnostných pásov (u miestnych autobusov často aj bez stieračov, okien a dverí), o nejakých emisných kontrolách a limitoch by sme hovorili ťažko. Keď trčíte denne hodinu v zápche, nos a ústa si treba bezpodmienečne prekryť šálom alebo rovno rúškou. Zaprášení a spotení budete ale tak či tak, s klímou a smogom veľa nenarobíte. To isté platí pre vodu – v riekach sa perie bielizeň, no vedú tam aj tony odpadu a výkaly ľudí i zvierat. Keď cestujete autobusom po krajine, hocikde pri ceste vidíte holý zadok (nie dieťaťa, ale dospelého), ako si bez hanby vykonáva svoju malú či veľkú potrebu. Toto sa snaží vláda i mimovládky zmeniť. Problematika bezpečnej vody a zabezpečenie splachovacích toaliet (priamo prepojená na detskú úmrtnosť a vodou-prenosné ochorenia) je v Indii stále problém číslo jeden. Tejto témy sa vlastne týkal aj môj výskum v rámci komunitného rozvoja a rozvoja vidieka v konkrétnych častiach Indie, ale tým vás zaťažovať nebudem.

Zvláštnosti, ktoré pretrv(áv)ajú

Čo ma všade najviac trápilo, bol kastovný systém, ktorý sa márne pokúšal odstrániť už spomínaný Otec národa – Mahatma Gandhí. V rámci rodinných priateľstiev či sobášov sa ľudia medzi sebou nemiešajú, ale prísne sa držia svojho zaradenia do kást. Počas našich výjazdov do vidieckych oblastí sme sa často stretávali s tou najnižšou, najviac chudobnou a diskriminovanou kastou Nedotknuteľných. Bolo to ťažké čo i len pochopiť v tomto civilizovanom svete, ale keďže som bola len hostkou v danej druhej najľudnatelšej krajine sveta, nemohla som miestnym ľuďom prikazovať, ako sa majú správať k svojim blížnym. Na vidieku prevládala zväčša homogénna jednoduchosť, skôr chudoba ako prebytok, ale aj pohostinnosť (podeliť sa s návštevou i o to málo, čo majú). Vo väčších mestách boli rozdiely: bieda verzus extrémne bohatstvo viac viditeľné.

Azda každý, koho som tam stretla, bol svojím spôsobom joga majster, pričom som si ho v jeho veku a s prebytočnými kilami naozaj nevedela predstaviť, ako robí desaťkrát za sebou hoci len pozdrav slnka. Ale joga je skôr o duchovnom stave, životnom štýle, meditácii – to len v Európe teraz holdujeme nejakým športovým (power, hot, neviem-čo) odnožiam.

Ku koncu môjho pobytu som sa už vôbec nepozastavovala nad tým, prečo: miestni pred vstupom do obchodov nechávajú za sebou šlapky; jedia len jednou rukou; svoje dopravné prostriedky ovešajú stovkami ozdôb a kvetov; prečo šialene holdujú filmom o nadprirodzenej sile; ale hlavné postavy sa nemožu v bollywoodskom filme bozkávať; do verejných autobusov sa nastupuje podľa rodov (ženy vpredu a muži vzadu); no najmä prečo bez obáv prebiehajú štvorprúdové diaľnice s dieťaťom za sebou. Pre nich život a smrť znamená čosi iné, ako pre nás – ak zomrú, vedia, že sa na zemi okamžite prevtelia do kohosi iného.

Interakcia mimovládok a lokálnych vlád

V okrese Warangal v štáte Telangana som mala možnosť sledovať aktivity organizácie Bala vikasa, ktorá okrem iného prišla s nápadom automatu na kartu, kde si možno načerpať pitnú vodu – fungujúcom na princípe bankomatov. Z modelových dedín sa tento fenomén dostáva do ďalších regiónov a lokálna vláda sa snaží za rozšírenie a financovanie prevziať zodpovednosť. Metódu sociálneho mapovania (zakreslenia príbytkov a ich obyvateľov do mapy obce samotnými dedinčanmi), ktorá sa roky používa v komunitnom rozvoji, som si osvojila až v obci Chilkoor.

Centrálna vláda takisto realizuje niekoľko programov, ktoré by nám mohli pripomenúť obdobie socializmu, ale pri takých miliónoch ľudí a chýbajúcich zručnostiach to asi chvíľu inak nepôjde. Ide teda napríklad o program zabezpečenia platenej práce minimálne na 100 dní v roku, aby aj nezamestnaný človek bez znalostí dostal šancu zarobiť si. Potom je tu program dodávania obedov do indických škôl, kde vláda financuje v strede dňa jedno jedlo každému dieťaťu. Len tak sa môže so zasýteným žalúdkom sústrediť na štúdium (a raz z neho určite vyrastie IT špecialista). Význam programu Čistá India (na počesť už spomínaného Mahatma Gandhího) asi ani netreba rozvádzať.

Indiu spoznať počas jednej cesty vlakom

V štáte Odisha, ktorý možno v mapách nájsť aj pod názvom Orissa, sme zasa navštívili mimovládku Gram vikas, ktorá zabezpečuje prístup obyvateľstva k pitnej vode a dôstojnej sanitácii. Našťastie nám okrem štúdia a výskumu ostal aj nejaký čas na výjazdy za turistickými atrakciami. V Bengálskom zálive to bola povinná jazda na pláže, plus trojhodinová plavba loďkou po jazere Chilka na ostrov, zasvätený bohyni Kálí, kam sa v čase cyklónov vlastne ani nedá dostať. Návšteva jaskýň Borra, no najmä bláznivá jazda autobusom k nim, by bola téma na samostatné rozprávanie. Od strachu som manželovi poslala rozlúčkovú esemesku a číslo autobusu, aby mohol po našej smrti zažalovať šoféra aj celú turistickú kanceláriu. Autobusári tu ale nebezpečnú rýchlosť majú v krvi – ničoho sa vraj netreba báť.

Ak ale chcete spoznať náturu lokálnych ľudí napríklad v Odishe, absolvujte cestu vlakom. Buď dlhú cestu v ležadlových vozňoch (napríklad z Hajderabádu do Brahmapuru), kde si ale veľmi nepospíte; alebo kratšiu cestu vláčikom cez 52 tunelov po údolí Araku. Pre mňa nezabudnuteľný zážitok – počas ktorého sa najete vegetariánskych samos, napijete iránskeho čaju, kúpite si nepotrebné kľúčenky, vypočujete si tradičnú muziku. Skrátka pouliční predajcovia a umelci okolo vás toľkokrát za hodinu prejdú s podmanivým pohľadom i hlasom, že im nakoniec prispejete. A možno ani nedostanete tak vysokú prirážku (trest za európske kolonialistické chúťky z minulosti), ako na trhu vo veľkých mestách.

bezef-jediny-sposob-dopravy-na-chilka-jazere

Spôsob dopravy a zabezpečenia obživy na Chilka lake.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Boba Markovič Baluchová (Reportáž bola pôvodne publikovaná v magazíne Inspire; jar-leto 2016)

Diwali: Sviatok čistý i znečisťujúci Indiu

Do 5-teho najväčšieho indického, historické a kozmopolitného mesta Hyderabad som stihla pricestovať počas príprav na najpopulárnejší indický sviatok a festival v jednom – Diwali. Oslavuje sa nielen po celej Indii, ale aj v Japonsku, Nepále, Srí Lanke, Singapure, Malajzii, aj v Spojenom kráľovstve a USA. Tento rok ho prezident Spojených štátov amerických Barack Obama dokonca vyhlásil za sviatok, tak aby si tento festival svetiel naplno uctili hinduisti, budhisti aj Sikhovia, žijúci v USA. Ide naozaj ponad hranice kultúr aj náboženstiev. Festival v duchovnej podstate znamená víťazstvo svetla nad tmou, poznania nad nevedomosťou, dobra nad zlom, a nádeje nad zúfalstvom.

img_1725

Päť dní osláv je spojených s piatimi hinduistickými filozofiami a legendami, každý deň je venovaný konkrétnemu Bohu. Asi najviac pozornosti strháva bohyňa bohatstva a hojnosti – Lakšmi. Každý sa jej chce zapáčiť v tretí deň festivalu. Počas neho ľudia od rána čistia svoje obchody, upratujú v domoch, zdobia okná kvetmi a zelenými listami, kupujú nové šatstvo alebo vyperú to najlepšie, čo doma majú. Dokonca obchodníci v predvečer sviatku dávajú zákazníkom výrazné zľavy a uzatvárajú účtovný rok. Po modlitbách k Lakšmi otvárajú nový – s prianím, aby sa odteraz darilo biznisu viac.

Ide o festival svetiel, čo neznamená len výzdobu ulíc svetlami, domkov sviečkami, ale aj pálenie prskaviek, hlučných petárd a ohňostrojov. A tak hoci by sa ľudia mali od temntoty a minulých neduhov očistiť a začať odznova, svoje mestá paradoxne špinia. Ako by znečistenia ovzdušia nebolo vo väčšine provincií Indie málo. No obyvateľstvo sviatok bez zábavnej pyrotechniky považuje za neúplný. Dillí je pokryté smogom od automobilového priemyslu, počas Diwali tam znečistenie vzrastie ešte o 30 %. V Kalkate, Bombaji či Hyderabade to nie je o nič lepšie. A to už nehovoríme o požiaroch či nehodách pri zapaľovaní všetkého, čo horí. Tieto predmety naviac obsahujú meď, kadmium, síru či hliník a pri znietení sa pridávajú škodlivé plyny. Tie zostávajú vo vzduchu pre nedostatok dážďa alebo vetra omnoho dlhšie.

Noviny India Today mali snahu svojich čitateľov priviesť k rozumu a dať im niekoľko príkladov (za podpory bollywoodskych herečiek a ďalších známych tvárií), prečo by tento rok mali upustiť od komerčnej a nebezpečnej pyrotechniky. Podľa toho, čo som 11.11. v Hyderabade videla a počula, to nie celkom padlo na úrodnú pôdu.

Text a foto: Boba Markovič Baluchová (Publikované v časopise Týždeň, november 2015)

Život na pobreží Kene – viac zahalený a pomalší

Pred dvoma rokmi som sa počas svojho niekoľko-týždňového pobytu v Keni dívala na život v tejto východoafrickej krajine skôr z pozície turistky. Dnes je všetko trochu iné – nielen preto, že som tu pracovne. Každodenný kontakt s lokálnou komunitou na pobreží Kene (po dobu viac než pol roka) na vás zanechá zaujímavú stopu.

1549369_10151902047102404_600666496_n

Čakanie na doplávanie kompy k brehu v dedine Likoni

V roku 2011 som sa pohybovala v centrálnej časti Kene, predovšetkým pod majestátnym vrchom Mt. Kenya. I keď návštevu neuveriteľne špinavého a hlučného hlavného mesta Nairobi (zvaného príznačne aj Nairobbery) sme nevynechali. Tentoraz však väčšinu pracovného i voľného času trávime na pobreží Kene. Táto časť je v mnohom odlišná od ostatných regiónov krajiny, ležiacej na rovníku. Spôsobom obživy, históriou, no najmä kultúrnymi a náboženskými tradíciami – štýlom odievania, výchovy a stravovania, slávenia typických sviatkov, uzatvárania zväzkov. A na európske pomery pomalším tempom v komunikácii, službách, vo všetkom. Veď: Hakuna matata (žiadne starosti)!

1157646_10151652523922404_79577788_n

Miestne ženy zo skupiny Kwale women’s group

Deväť zvláštnych kmeňov so svojimi zvykmi

Pozdĺž celého kenského pobrežia – nádherných piesčitých plážach popri Indickom oceáne možno nájsť deväť etnických skupín (Digo, Chonyi, Kambe, Duruma, Kauma, Ribe, Rabai, Jibana a Giriama), združených do jednej veľkej: Mijikenda. Každý kmeň si zachováva svoje jedinečné zvyky a originálny jazyk. Našťastie sa však dokážu dorozumievať aj po swahilsky a často i po anglicky – čo je dobré pre prekvitajúci cestovný ruch i medzinárodnú rozvojovú spoluprácu.

Keňa sa skladá z vyše 45 kmeňov, ľudia tu rýchlo priľnú k najpodivnejším náboženstvám, sektám, a prispôsobia im svoj život. Preto je ťažké bojovať proti zakoreneným tradíciám a rituálnym praktikám. Keďže ja pracujem ako terénna pracovníčka na zdravotníckom projekte Trnavskej univerzity v regióne Kwale, najviac sa dostávam do kontaktu s prapodivnými príkazmi a zákazmi, poverami a mýtmi v súvislosti so starostlivosťou o matky a ich podvýživené deti. V Mombase vidíte na každom rohu moslimskú mešitu a od hlavy po päty zahalené ženy v čiernom odeve “buibui”. Ako v tom musí byť strašidelne teplo v 30-stupňových horúčavách, si nejdem ani predstavovať. Všímam si ďalej hygienické návyky, spôsob obživy, prístup k vzdelaniu a spôsob dojčenia či kŕmenia.

V súvislosti s dojčením a starostlivosťou o novonarodené deti treba upozorniť na rôzne povery, ktoré môžu negatívne ovplyvniť zdravie dieťaťa i samotnej matky, a ktoré ani slovenský tím expertov nedokáže účinne odvrátiť. Podľa tunajších pobrežných zvyklostí žena napríklad počas tehotenstva nemôže dojčiť svoje ďalšie maloleté deti; alebo: žena môže dojčiť jedno dieťa len z jedného prsníka; alebo: počas choroby matka vôbec nesmie dojčiť „chorým“ mliekom…

1012329_10151528233757404_128481123_n

Trh so zeleninou a ovocím v Mombase

Často skloňovaná chudoba v Keni

Ak bude Keňa „napredovať“ podľa naštartovaného populačného trendu, do 30 rokov sa zaradí medzi 20 najľudnatejších krajín sveta (s viac ako 75 miliónmi obyvateľov). Zatiaľ má len 40 miliónov, no ak k tomu prirátame ešte okolo 2 milióny ľudí, nakazených vírusom HIV a chorobou AIDS a 40-percentnú mieru nezamestnanosti – nemožno hovoriť o najlepších vyhliadkach na život v tejto africkej krajine.

Nerada sa oháňam negatívnymi správami a alarmujúcimi štatistikami, ale niekedy to inak nejde. Neviem, či si všetci dostatočne uvedomujeme, že extrémnej chudobe žije viac ako miliarda ľudí, pričom hranicu tejto chudoby predstavuje jeden dolár na deň. Tri štvrtiny kenského obyvateľstva pracujú v oblasti poľnohospodárstva, ale je to ťažké živobytie. Farmárske rodiny totiž denne bojujú s extrémnymi suchami, nedostatkom dažďovej i pitnej vody, migráciou, chorobami.

Najsmutnejšie je, že mnohé deti, najmä dievčatá sa do školy ani nedostanú. Musia totiž tvrdo pracovať, aby pomohli uživiť rodinu. Najmä ak otec odišiel za prácou stovky kilometrov a už sa nevrátil (našiel si inde novú ženu, opustil krajinu alebo zahynul) a matka je napríklad HIV-pozitívna. Bez vzdelania v súčasnosti v rámci Kene ostáva 19 % žien a 13 % mužov. Chudobných žien je dvakrát viac ako chudobných mužov.

Vzdelanosť rodičov (a najmä matky) je kľúčová v rámci výchovy a starostlivosti o dieťa. Je nám všetkým jasné, že vzdelanie žien veľmi úzko súvisí aj s ich pôrodnosťou – častejšie rodia ženy, ktoré nemajú vzdelanie. Na pobreží často stretnete 30-ročnú ženu z kmeňa Duruma alebo Digo, ktorá nikdy nechodila do školy, nevie čítať a písať, ale zato má na krku zavesený mobilný telefón a 10 pôrodov za sebou. Takéto paradoxy a zvláštnosti sú v Keni na dennom poriadku.

981469_10151488656027404_1976820241_o

Po ceste z nutričného centra v Kwale do ďalšieho centra v Mkongani

Naučiť farmárčiť a hospodáriť kenské ženy

Aby bola odvrátená 50-percentná miera chudoby v Keni, je okrem edukačných a zdravotníckych programov určite potrebná pomoc hlavne v okrajových štvrtiach a slumoch veľkomiest, ako aj v ťažšie dostupných vidieckych oblastiach – prostredníctvom drobného podnikania a poľnohospodárstva.

Práve preto sme v rámci projektu, ktorý v dištrikte Kwale spolukoordinujem, na jar pred obdobím dažďov spolu s klientkami našich nutričných centier (matkami podvýživených detí z nášho anti-malnutričného programu) vysadili štyri druhy suchu-odolných plodín v modelových záhradách v rámci areálu kwalskej nemocnice. Lokálne kenské ženy si ttak mohli osvojiť zručnosti jednoduchého farmárčenia (najmä metód pestovania plodín na malej ploche a ich vhodného zavlažovania) a preniesť ich aj do svojich domovov.

Najväčšia výzva to bola v zdravotnom stredisku Mkongani, kde sa do procesu farmárčenia zapojilo vyše 40 matiek. No aktivita žien niekedy nestačí. V tejto oblasti je totiž obrovský problém s vodou – nie je tam vodovod a aj v období dažďov tu prší menej. S vzácnou dažďovou vodou z vodných tankov preto pracujeme strategicky. Keď si matky odnesú skúsenosti do svojich domovov, dostatočne veľa času, energie a pozornosti venujú svojmu políčku, čoskoro môžu časť úrody predať alebo vymeniť za spotrebný tovar na lokálnom trhu – tak sa z týchto žien stávajú nielen farmárky, ale aj mikro-podnikateľky.

9_riaditelka-skoly-madam-joyce-foto_palo_markovic

Vzdelávanie dospelých v Keni je rovnako dôležité, ako vzdelávanie detí.

Východoafrická krajina s veľkým potenciálom

Pre Slovensko je Keňa jednou z prioritných krajín v rámci oficiálnej rozvojovej pomoci. Preto sa tu aj Trnavská univerzita svojím sociálno-zdravotníckym projetom v Kwale snaží znížiť detskú úmrtnosť a bojovať s podvýživou. A preto som tu aj ja – ako tereňáčka (ale trošku aj ako novinárka a filmárka).

Od februára som sa prekusávala zbieraním dát o podvýžive na pobreží Kene, hoci samotné pláže a oceán som si vôbec nestíhala užívať. Som tu predsa pracovne, nie ako turistka – zvykla som si hovoriť. Keď je vám práca koníčkom, dni plynú akosi rýchlejšie a príjemnejšie aj tu na spomalenom pobreží. Ale po niekoľkých týždňoch som si povedala, že by bolo na škodu – byť v tak exotickom teréne a neprebádať to tu. A tak som našla pár úspešných (najmä komunitných) projektov v okolí Mombasy – ktoré sa snažia v rámci eko-turizmu pritiahnuť pozornosť ľudí zo zahraničia.

Do pozornosti dávam: Haller park – umelo-vytvorený zelený priestor so 100-ročnými korytnačkami, ale aj ďalšími zvieratkami (žirafami, krokodílmi, antilopami, hrochmi, byvolmi či opicami) v centre Mombasy. Jeho koordinátori si kladú za úlohu udržateľné využívanie cementárskej oblasti Bamburi – revitalizáciu a zalesňovanie vyťažených lomov, ako aj podporu lokálnej komunity. Ďalej by som rada upozornila na projekt aktívnych žien na ostrone Wasini, ktorý sa snaží zakonzervovať vzácne mangrovníkové a koralové porasty v špeciálnej záhrade; alebo komunitný projekt Kaya Kinondo, ktorý sa znaží udržať v pôvodnom stave posvätný les. Práve tam kedysi žili a komunikovali s duchmi príslušníci etnickej skupiny Mijikenda. Je tam kopec vzácnych stromov, ktoré vám vraj dodajú energiu, alebo si z nich môžete vyrobiť oblečenie či liek na čokoľvek.

S turizmom to v Keni naozaj nie je zlé. Kenská vláda (tá predtým, i tá nová – zostavená po marcových voľbách 2013) stále sleduje odvážny plán Vision 2030, na základe ktorého sa chce Keňa vymaniť z označenia rozvojovej krajiny a byť ekonomicky sebestačná. O dva roky, v ďalšej mojej reportáži pre Inspire, sa na to opäť môžeme pozrieť…

981469_10151488656022404_360559999_o

Komunitní zdravotnícki pracovníci počas lekcií počítačovej zručnosti v Mkongani.

Text: Boba Baluchová. Foto: Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, leto 2013)

Írsko nie je len o pive Guiness a írskej whisky

Aké asociácie vás napadnú v spojitosti s Írskom? Skúste! Aspoň tri! Pivo Guiness? OK, beriem. Írska whisky? OK, ďalší bod pre vás, ale skúste aj čosi nealkoholické! Skupina U2? Ste skvelí! Ak si toho chcete zapamätať viac – skúste so mnou „írsku asociačnú abecedu“.

 549785_10151245278622404_215991010_n

A ako absencia dobrého vkusu: minimálne v štýle odievania je tomu tak. Nerada začínam text negatívnou informáciou, ale počas svojej stáže v Írsku som skutočne nenatrafila na vkusne či zaujímavo oblečeného muža alebo ženu. A to im naozaj nechcem krivdiť! Možno ten spôsob: „z dielne či zo stajne rovno do baru a potom do postele“ sa stane raz štýlom, ale tentoraz ma tie trojfarebné, kárované flanelové košele, džínsy stiahnuté prekliato nízko a svetlohnedé, najlepšie nezašnúrované traktorky neoslovili. S vyšuchtanými balerínkami a rozťahanými svetrami (túto sezónu so sovami) u dievčat ani nehovoriac. Mojou záchranou boli charitné obchody s použitým oblečením (zväčša neziskovky Oxfam), kde sa dal nájsť zaujímavý šál či kardigán (plus paperbacková kniha k tomu!).

734913_10151243758667404_719835064_n

Toľko hudby na tak malom ostrove

B ako Bono: keď sa opýtate kohokoľvek v Írsku, ale aj kdekoľvek v Európe: „ktorá je najlepšia koncertná skupina všetkých čias?“ – pravdepodobne dostanete odpoveď: U2. A niečo na tom pravdy bude. Ako jedna z mála skupín, pretrvala desaťročia v pôvodnej zostave (štyria členovia plus manažér), má naviac sexi lídra, ktorý sa okrem muziky angažuje aj v charite a ľudsko-právnych otázkach. Už len čakáme, kedy hviezda Bono „preskočí“ svojho podobne zameraného kolegu Boba Geldoffa a dostane Nobelovku za mier. Inak U2 vlastní (okrem iného) vcelku majestátny hotel v centre Dublinu – treba vidieť a odfotiť.

C ako Corrs či Cranberries: aby sme nezanevreli na ženský vokál, tak treba spomenúť aj ďalšie dve svetovo uznávané skupiny. Súrodenecký projekt Corrs (speváčka navštívila nedávno africký kontinent v rámci podpory ženskej kampane neziskovky Oxfam) znie viac ako írsky tradičný folk. Zato Cranberries z mesta Limerick, ktorých konečne pred pár mesiacmi videli naživo už aj ľudia v Bratislave, neznejú vôbec írsky (ak už chceme použiť takúto škatuľku). V každom meste nájdete dobre znejúcu kapelu, ktorá by mohla preraziť aj za hranicami Írska. Možno však v zahraničí ľudia nemajú pochopenie pre popevok „heja-hija-hou“ v každej skladbe…

D ako dobročinnosť: keď sa pozriete na štatistiky, ktoré zoradzujú krajiny podľa toho, ako je ich obyvateľstvo štedré, ochotné darovať financie na charitu – tak Írsko je druhé (hneď za neporovnateľne väčšími, tiež z Írov a Írok pozostávajúcimi Spojenými štátmi americkými). Keď som sa nasťahovala do mestečka Tralee (muzikálne znejúceho: Trá-Lí), hneď v prvý deň svojho pobytu so sa na uliciach, ale i pri barových pultoch stretla s najrôznejšími fundraisingovými aktivitami (ľudia sa do kasičiek zbierajú naozaj na čokoľvek, kohokoľvek). V médiách sa potom spomína skôr suma, aká sa vyzbierala, ale už menej spätná väzba od ľudí, ktorým boli peniaze určené. Pred Vianocami však bežné obyvateľstvo (na pár dní) zanevrelo na darovávanie, keď sa dozvedeli, koľko zarábajú ľudia na čele írskych mimovládok (10 000 eur na hlavu, uff).

537259_10151243806512404_2033414281_n

Import-Export produktov

E ako ekonomická kríza: Íri a Írky radi vyjdú do ulíc, keď sú nespokojní so situáciou v ich krajine (ale na Francúzsko, samozrejme, v tomto nemajú!). Naposledy protestovali proti „nespravodlivým“ podmienkam, sprevádzajúcim pôžičku Írsku od Európskej banky. Krízu nevidno, keď zájdete v piatok či sobotu do akejkoľvek krčmy – „nedostatok financií“ sa prejaví len v tom, že namiesto desať pív za večer si dajú miestni chlapi sedem. V neziskovom sektore zasa zamestnanci a zamestnankyne nepracujú päť dní v týždni, ale len tri dni. V zásade sa však v bežných rodinách nič vážne nedeje – stále je dostatok času na pozeranie speváckych súťaží a pokojné pitie čierneho čaju s mliekom – najlepšie: aspoň polhoďku každé dve hoďky…

F ako film: v Írsku sa pre nádhernú prírodu (Cliffs of Moher, Dingle Bay, kopec národných parkov a zachovalých chrámov) nakrúca slušný počet koprodukčných filmov. Ale len jeden nájdete na väčšine prospektov turistických kancelárií (v ponuke: zaviesť vás na miesta, kde sa Hillary Swank zamilovala do Geralda Butlera): „PS: I love you“. A nech je to akokoľvek ufňukaný, romantický, komerčný film – rada si ho pozriem (aj vypočujem soundtrack) opäť!

G ako Guiness: najznámejší vývozný artikel je bezpochyby Guiness – na slovenské pomery príliš tuhé a drahé pivo (5 eúr za pohár? WTF?). Prehliadka pivovaru neďaleko hlavnej vlakovej stanice určite stojí za to! Keď si na obed dáte k pol litru Guinessu ešte Baileys cheesecake – dobre sa vám bude v hlávke motať.

H ako hladomor: o tomto írskom neštastí som dlho nevedela, až keď som započula lokálnu pieseň a všade na vidieku videla kamenné múry – pripomínajúce situáciu z polovice 19. storočia. Vtedy „zemiakový hladomor“ zahubil vyše milión ľudí, ďalší milión emigroval do USA.

I ako írska whisky: keďže alkohol takmer vôbec nepijem, pitiu whisky som na chuť neprišla (ani domov som ako suvenír z duty free shopu nič nedovliekla). Na miestnych štamgastoch však podľa červeného nosa rýchlo spoznáte – či pijú pivo, whisky, alebo oboje dohromady. Írski ľudia (čím starší, tým lepšie) sú však veľmi usmievaví, dobrosrdeční, radi rozprávajú turistom a turistkám svoje zážitky z mladosti a pýchy svojej krajiny. Dôležité je, že sú na svoju vlasť hrdí (narozdiel od iných národov).

150014_10151243762992404_181515999_n

Pevná identita plodí talenty

J ako James Joyce: keď som navštívila hociktoré kníhkupectvo v Dubline, udivovalo ma, ako si vážia svojich literátov (kde v priestore umiestňujú ich diela). Desať vydaní Joyceovej knihy „Dubliners“ v jednom regále ma šokovalo – všetky vyzerali graficky aj typograficky dobre zmáknuté – radosť čítať! Takisto v divadle (Abbey theatre) je na programe domáci autor: James Joyce, na striedačku so Shakespeareom.

K ako Kelti: Na území Írska sa v 3. storočí pred Kristom usadili Kelti, a ten vplyv je cítiť na obyvateľstve dodnes. Tetovania na ramenách a chrbtoch mladých ľudí, desiatky prstienkov a amuletov s jedinečnými keltskými ornamentni v každom obchode so suvenírmi. Írčina (gaelčina) je vlastne keltský jazyk, ktorý je veľmi ťažké sa naučiť, no stále je to materinský jazyk pre takmer sto-tisíc Írov a Íriek na západe krajiny. Dajte si do google prekladača akékoľvek slovenské slovo so žiadosťou o preklad do írčiny a potom si len dolámte jazyk pri výslovnosti…

L ako literatúra: uš som spomenula Jamesa Joycea, ale svetovo uznávaných spisovateľov (zväčša mužov) írskeho pôvodu je minimálne desať (kým sa môžeme pochváliť my v SR?). Mojím favoritom navždy ostane Oscar Wilde, nielen pre jeho nádhernú knihu smutných rozprávok (bez happyendu) pre dospelých „Štastný princ“ (o poviedke „Sebecký obor“ som už v Inspire písala pred dvoma rokmi).

M ako Madigan’s bar: je jedno, ktorý bar v Írsku navštívite. Všade majú dobré pivo, živú hudbu a zapnutú telku s nejakým futbalovým zápasom. V kníhkupectve dokonca objavíte kalendár s dvanástimi naj-cool barmi v Írsku. Dublinský Temple bar je turistická atrakcia, mne však prirástol k srdcu Madigan’s. Možno preto, že tam dobre varia, alebo preto, že sa nachádza v centre Dublinu – hneď vedľa kina Savoy. Čiže pred alebo po dobrom filme povinná zastávka!

22106_10151245279497404_1429976678_n

Nerozčuľovať sa nad počasím

N ako non-stop dážď: nech táto moja reportáž z Írska vyznieva akokoľvek (možno trošku sarkasticky), jeden jav nebudem kritizovať. Počasie! Jednak je to zbytočné (veľmi to neovplyvním) a jednak sa dá na ten jemný dážď rýchlo zvyknúť. Našťastie to počasie je ozaj premenlivé – chvíľu prší, o chvíľu je zas slnečno a potom opäť búrka. S pršiplášťom a gumáčikmi sa to dá bravúrne zvládnuť. Dublinská vizuálna skúsenosť: po každom väčšom daždi – na každom rohu aspoň dva-tri pohodené polámané dáždniky. Must see!

O ako ostrov: Írsko získalo svoju nezávislosť od Anglicka až v roku 1922, preto si svoju identitu, slobodu až izolovanosť podvedome akosi stále bráni. Otvorenosti voči iným národom a národnostiam veľmi nepridáva ani fakt, že ide o ostrov. Treba však povedať, že o cudzincov, cudzinkyne a ľudí, žiadajúcich o azyl (prevažne z afrických krajín), nie je v Írsku núdza. A aj imigračná politika zjavne nie je taka prísna ako v SR.

P ako politika: počas prvej polovice roku 2013 bude Európskej únii predsedať práve Írsko. Domáci si od toho veľa sľubujú, lobistické skupiny vyrazili do boja. I tak sa však nevyhneme škrtaniu v rámci EÚ rozpočtu (určite sa bude výrazne skresávať v oblasti poskytovania rozvojovej pomoci krajinám tretieho sveta). Až v lete budeme môcť zhodnotiť, ako úspešne vládla únii krajina, ktorá je minimálne počtom obyvateľov a obyvateliek veľmi podobná Slovensku.

R ako referendum: v najbližších mesiacoch sa možno dočkáme (po referende o nezávislosti Škótska) aj referenda: „komu by malo patriť Severné Írsko?“ Päť šestín povrchu írskeho ostrova patrí totiž katolíckemu Írsku, no zostávajúca schizofrenická (protestantsko-katolícka) šestina, je súčasťou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Určite v médiách registrujete nepokoje, ktoré sa dejú v Belfaste. Napríklad kvôli zveseniu/nezveseniu britskej vlajky (akoby nebolo väčších problémov na svete!). Keďže sú v tejto oblasti deti už odmalička vedené k tomu, aby sa navzájom nenávideli (na základe náboženskej príslušnosti), situácia sa tam tak skoro asi nezmení.

S ako Slováci a Slovenky v Írsku: pracujúcich, študujúcich i v štátnom systéme „levitujúcich“ ľudí zo Slovenska je v Írsku veľa a, popravde, veľmi sme nezapadli. V Dubline som videla niekoľko barov, kde čapujú slovenské pivo a pozerá sa slovenský hokej či futbal; i obchodov, kde predávajú slovenské (plus české a poľské) výrobky. Ťažko povedať, či je to dobre, alebo zle…

553643_10151243546747404_335082_n

Nie je cestovanie ako cestovanie

T ako travellerstvo: žijem neo-nomádskym spôsobom života, no nikdy som si nemyslela, že existujú aj novodobé kočovnícke skupiny, ktoré majú vlastný jazyk, identitu a tvoria vlastne menšinu. V Írsku tomu tak je, no travelleri a travellerky sa stretávajú s nepochopením a sú často diskriminovaní (pri napĺňaní povinnej školskej dochádzky). Niektorí ľudia ich nálepkujú ako „bielych Cigánov“, čo nie je správne.

U ako úskoky pri platení za batožinu: neviem, či môžem nahlas spomenúť meno írskej nízkorozpočtovej leteckej spoločnosti, začínajúcej na písmeno R (ale veď vy si domyslíte). Lacná preprava ľudí z Bratislavy do Dublinu a späť! No váženie a meranie batožiny pred odletom je nočnou morou všetkých našich spoluobčanov a spoluobčianok – najmä pred Vianocami. Kdesi som čítala, že na jedného cestujúceho touto aerolínkou pripadá v priemere dva a pol kabáta! Môže to byť prehnaný, ale vydarený vtip. Ak vám naviac let na Slovensko „spríjemnia“ opití Íri či Briti, idúci na “stag-party” do nášho hlavného mesta (kotviaci celý víkend v Irish pube), máte o cestovateľskú traumu postarané.

V ako viera v Boha a najmä cirkev: už som to tu párkrát spomenula – väčšina ľudí v Írsku patrí do katolíckej cirkvi, decká sú vychovávané v cirkevných školách. Bez zaujatého komentára len konštatujem, že feministické združenia (presadzujúce napríklad interrupcie v prípade ohrozenia života matky) to vo svojich aktivitách nemajú ľahké.

Z ako zelená krajina: každý štát má svoje pozitíva a negatíva (na niektoré narazíte až po dlhodobom pobyte). Musím však úprimne konštatovať, že tak, ako milujem Slovensko (so všetkými jeho „muchami“), tak som si zamilovala aj Írsko. Je to nádherná, pohostinná nížinatá krajina, kde zaobstaranie obživy nespočíva v pestovaní ovocia a zeleniny (vraj pôda nie je dostatočne úrodná), ale v chove dobytka. Ako vegetariánka som to nemala ľahké, ale kritiky už bolo nadnes dosť! Treba vycestovať a zažiť na vlastnej koži.

Text: Boba Baluchová, Foto: Boba Baluchová, Palo Markovič (Reportáž publikovaná v magazíne Inspire, zima 2012)

Mikuláš Huba: Nič nie je nemožné, ale ani samozrejmé

Hovorí sa, že človek sa nedokáže plnohodnotne venovať viac ako dvom oblastiam. A predsa existujú aj medzi nami – na Slovensku – výnimky. Ochranár, vedec, pedagóg, publicista (po rokoch opäť aj politik), no predovšetkým slušný a zásadový človek – prof. Mikuláš Huba – patrí bezpochyby medzi nich.

Prof. Mikuláš Huba na prechádzke Bratislavou-Starým mestom.

Prof. Mikuláš Huba na prechádzke Bratislavou-Starým mestom.

Ako sa môžu navzájom ovplyvňovať všetky tieto roly? Najmä povolania na plný úväzok (ochranár a zároveň politik)…
Ochranárom som z presvedčenia, politika je momentálne čosi ako moje povolanie, v ktorom chcem čo najviac a čo najefektívnejšie uplatniť svoje presvedčenie. Pôsobím v parlamentnom výbore, ktorý má vo svojej náplni aj ochranu prírody a životného prostredia. Takže patrím k tým šťastnejším, ktorí aj v rámci politiky viac-menej pokračujú v tom, čo robili  v „civile“. Nikdy som nebol v žiadnej strane, takže som dosť netypický politik. Samotnému by sa mi viac páčilo iné označenie, niečo na spôsob: verejný činiteľ (človek, ktorý ovplyvňuje veci verejné, ale odmieta plané politikárčenie, populizmus a partokratizmus). V politike mám toho najprísnejšieho šéfa – seba samého.

Už od detstva vás fascinovala tradičná ľudová architektúra a staré slovenské drevenice. Ako sa vám ich podarilo chrániť?
Nebol som v tom sám.  V rokoch 1969 – 1989, keď som tejto krásnej práci venoval väčšinu voľného času, nás z roka na rok pribúdalo, takže v časoch okolo Nežnej revolúcie už mali skúsenosti s opravou dreveníc stovky mojich priateľov. Tých, ktorí aspoň pár dní strávili na našich akciách, boli tisíce. Keď vás niečo skutočne baví a venujete tomu srdce, čas, energiu a úspory. Ak ešte máte šťastie na podobných „bláznov“ ako vy vo svojom okolí – dajú sa dosiahnuť neuveriteľné veci. Nemožno si však myslieť, že všetko bude pokračovať automaticky. Naučil som sa, že nič nie je nemožné, no zároveň – nič nie je samozrejmé.

Vaši rodičia boli takisto veľkí milovníci prírody a turistiky? Ako prežívali starnutie?
Áno, boli a mama dodnes je. Bez nich by som nebol tým, čím som. Zoznámili sa v Tatrách, mama ako 14-ročná študentka na rodinnom výlete a otec už ako slávny tatranský horolezec, nosič a chatár na vysokohorských chatách. Spoločne sme v rodine „prepadli“ dreveničiarskej vášni a strávili sme veľa nezabudnuteľných prázdnin v romantickom prostredí autentických slovenských lazov, kopaníc, salašov. Nazvali sme to „Rekreácia ochranou – ochrana rekreáciou“. Ešte pred takými desiatimi rokmi sa toho všetkého aktívne zúčastňovali aj rodičia, vtedy už pomaly osemdesiatnici.

Ako ste sa starali o svojich rodičov?
Horšie, ako by som bol chcel. Ale bývali sme väčšinu života pod jednou strechou na bratislavskom hradnom kopci, takže sme taká, dnes už netypická, mnohogeneračná domácnosť. Boli sme si takmer stále nablízku: v dobrom i v zlom. A hoci má mama viac ako 86 rokov, stále sa tuším viac stará o nás, ako my o ňu. Môj obetavý brat so štvorgeneračnou rodinou býva hneď vedľa.

Ako učíte svoje deti (a študentov) – k ochrane kultúrneho dedičstva a k úcte starším?
Snažím sa ísť hlavne osobným príkladom a propagáciou skutočných kultúrnych mienkotvorných vzorov vo svojom okolí (Zuzka Kronerová, Anton Srholec, Daniel Pastirčák, Zuzka Homolová, Fero Guldan, Ivan Kadlečík, Ladislav Chudík a ďalší či ďalšie). Moje pôsobenie v tomto smere má však ďaleko od dokonalosti, o čom by najlepšie vedeli hovoriť moji ironickí synovia.

Ako si vy predstavujete svoj dôchodok? Budete oddychovať kdesi v Karpatoch na samote, alebo naďalej pôjde život svojím tempom?
Skôr to druhé. Oddychovať som sa ešte nenaučil, ale možno, že staroba ma aj tomu naučí… Dosiaľ je to tak, že kým vládzem, tak sa snažím stihnúť toho čo najviac a neraz mám pocit, že by som potreboval nejaký klon samého seba, aby som bol schopný uskutočniť všetky svoje plány, nápady, vízie.

Čo si predstavujete pod pojmom aktívne starnutie?
Mám žiarivý vzor vo svojej matke, ktorá sa dodnes zaujíma o veci verejné aspoň tak, ako ja. Robí na záhrade, stará sa o kvety, stretáva sa s bývalými spolužiačkami a kolegyňami, chodí do prírody i do mesta, zavára, venuje sa vnúčatám i pravnúčatám a robí hŕbu ďalších vecí. Až pokým sa jej nezhoršil zrak, krásne štrikovala a donedávna mi robila korektúry rukopisov mojich knižiek. Vzory aktívneho starnutia mám aj v maminom 90-ročnom bratovi – aktívnom heraldikovi a tiež v mojom takmer 87-ročnom svokrovi.

Podľa výsledkov Eurobarometra naša populácia rýchlo starne, seniorské dobrovoľníctvo nie je dostatočne rozvinuté v SR – starí ľudia sú predčasne odstavení na vedľajšiu koľaj. Dá sa s tým niečo robiť?
Určite sa dá. Najmä na západ od nás jestvuje nespočetné množstvo pozitívnych príkladov. Veľa našich seniorov predčasne rezignuje a v papučiach sedí pred televízorom, alebo sa od rána do večera háda so svojím okolím či rovno s celým svetom. Iní trávia zvyšok života po krčmách. Viacerí moji známi sa už od 40-ky tešia do dôchodku, keď konečne nebudú musieť nič robiť. Kým našinec má v 60-ke pocit, že je na konci života, bežný Francúz, Američan, či Japonec si to nepripúšťa ani v 90-ke.

Keď ste pred pár mesiacmi vstupovali opäť do politiky ako nezávislá osobnosť (popri obyčajných ľuďoch), teda ako „obyčajný ochranár“ – v pláne ste mali venovať sa aj marginalizovaným témam – ochrane prírody a krajiny, záchrane pamiatok, menšinám, ale aj sociálnej starostlivosti, vede a vzdelávaniu. Čo sa vám z toho po voľbách podarilo načrtnúť na pôde parlamentu a riešiť?
Vyjadril som sa ku všetkým týmto témam v rozprave k programovému vyhláseniu vlády. Dovolím si k tomu dodať, že na pôde parlamentu som absolvoval desiatky stretnutí a zorganizoval  niekoľko diskusií, seminárov, prezentácií, okrúhlych stolov – napríklad s reprezentantmi mimovládnych organizácií. Komunikujem s verejnosťou, chodím na poslanecké prieskumy, mám regionálnu kanceláriu v Trenčíne.Celé toto úsilie sa nesie pod heslom „Otvorme parlament ľuďom!“.

V prognózach budúcnosti našej planéty ste optimista alebo pesimista (a prečo)?
Zaujímavá otázka, ktorá si žiada netradičnú odpoveď. Som „dobre informovaný optimista“, ako sa žartom zvykne hovoriť pesimistom. Ale vážne: napriek tomu, že väčšina vývojových trendov nahráva pesimizmu, bez určitej dávky optimizmu a bez hľadania zdrojov nádeje tu naša existencia prestane mať zmysel. Takže často najväčší kritici spoločenských neduhov, pôsobiaci ako najväčší rebeli, buriči (ľudia nespokojní so stavom vecí verejných) sú vlastne najväčší optimisti. Veď keby neverili, že veci sa ešte stále dajú zmeniť k lepšiemu, už dávno by boli rezignovali, alebo sa riadili heslom: „po nás potopa“.

Často sa stretávame (nielen v kolonkách pri písaní projektov a podávaní grantov) s pojmom, resp. kľúčovým slovom: trvalo udržateľný rozvoj (TUR). Ako mu má laická verejnosť porozumieť a brať ho vážne?
Na názve až tak nezáleží. Ide však o podstatu, o zmysel nášho smerovania, a to nemôže byť úspešné, ak budeme žiť na stále rastúci dlh: ekonomický, kultúrny, environmentálny, etický. Hľadanie ciest k udržateľnejšej budúcnosti znamená zmeniť toto naše súčasné smerovanie, vedúce do slepej uličky – aby sa ľudia a spoločnosti stali ekonomicky efektívne, sociálne spravodlivé, kultúrne a environmentálne citlivé a popri tom všetkom lepšie (nech to znie akokoľvek starosvetsky či naivne). Čo sa týka realizácie tejto vízie, musíme hľadať cesty, ako jednou ranou zbiť viacero múch zároveň: úspory surovín a energie, zachovanie prírody, nové pracovné príležitosti, akú-takú hospodársku prosperitu i vyššiu kvalitu života.

V týchto dňoch boli zverejnené výsledky a záväzky (aj pre našu krajinu) zo Summitu Rio+20 o budúcnosti našej planéty. Pred dvadsiatimi rokmi ste sa ho zúčastnili. Ako sa odvtedy situácia vyvinula, resp. zmenila?
Situácia sa vo väčšine ukazovateľoch viac zhoršila, ako zlepšila. Čo je možno najhoršie, a dokazujú to aj výsledky Summitu Rio+20: schopnosť svetového spoločenstva dohodnúť sa na spoločných riešeniach je, zdá sa, ešte nižšia, než ako bola v čase Summitu Zeme v Riu pred 20 rokmi. Každý máme stále väčšie nároky a stále menej ochoty podeliť sa s tým, čo máme, aj s ostatnými. Platí to o jednotlivcoch i štátoch.  Navyše, akútne chýbajú skutoční globálni lídri, dôveryhodné autority ako Matka Tereza, Albert Schweitzera či Václav Havel. Veľkým duchom z nášho prostredia s víziou zmeny fungovania svetového spoločenstva bol aj náš priateľ Josef Vavroušek, ktorý vo svojich najlepších rokoch, žiaľ, tragicky zahynul.

Negatívne vplyvy globalizácie a prejavy konzumného spôsobu života vidieť na každom rohu aj u nás. Dokážeme sa uskromniť, šetriť energiu a zredukovať materiálnu spotrebu?
Určite áno. Len je škoda, že to asi nedokážeme dobrovoľne. Dnes je už aj mnohým nedávnym lacným optimistom jasné, že to budeme nútení urobiť. A to skôr, ako si myslíme. Čím lepšie sa na to pripravíme, tým to bude menší šok. Naše materiálne uskromnenie sa nám môže priniesť (zdanlivo paradoxne) nový zdroj radosti a zmyslu života. Čím viac sa dokážeme vzdať zotročujúcich zbytočností, tým budeme slobodnejší.

Ľudia neberú vážne prejavy a následky klimatických zmien v Subsaharskej Afrike. Ako možno ľudí na problematiku vhodne upozorniť a motivovať ich ku klimatickej spravodlivosti?
Našim ľuďom,  ktorí si myslia, že týmito problémami nie sú priamo postihnutí, sa to zdá byť abstraktná téma. Mali by sme ich od útleho detstva nenásilne viesť k poznaniu, že je to osudný omyl. Zvýšená hladina oceánov nás neohrozí a Slovensko nebude tak skoro Saharou, ale mení sa naša klíma i charakter počasia. V stále kratších intervaloch sa striedajú katastrofálne lejaky, nasledované povodňami, s obdobiami nemenej katastrofálneho sucha. Šíria sa k nám nebezpečné rastlinné a živočíšne druhy, v zime ubúda snehu a pribúda dažďa, skracuje sa jar i jeseň – leto náhle prechádza do zimy a naopak. Myslieť si, že následky klimatických zmien sa nás v dnešnom otvorenom svete nedotknú, je trestuhodná naivita.

Charita sa okrem sociálnej pomoci doma venuje aj humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráci v treťosvetových krajinách. Často počúvame výčitku – prečo pomáhame v zahraničí, keď doma je toľko problémov (rómska otázka, bezdomovectvo atď.). Ako sa staviate k tejto otázke vy – má Slovensko pomáhať núdznym v rozvojových krajinách?
Určite má. Patríme do klubu bohatých krajín (aj keď sa nám to nezdá) a aj preto je našou morálnou povinnosťou pomáhať tým, ktorí sú neporovnateľne chudobnejší a biednejší, ako my. Navyše, pomocou iným si každý normálny človek zvyšuje kvalitu vlastného života. Už len tým, že svojmu životu dáva hlbší zmysel. Čím skôr to pochopíme, tým budeme šťastnejší.

Text: Boba Baluchová, Foto: Michal Fulier (rozhovor bol pôvodne publikovaný v štvrťročníku Charita 2/2012)

Jozef Pecho: Zmena klímy ovplyvňuje životy ľudí na našom i africkom kontinente

Jeden z najmladších klimatológov v Česku a na Slovensku, Jozef Pecho, vysvetľuje, ako sa Zem globálne otepľuje, prečo sa topia ľadovce v Arktíde a ako môže každý z nás zmierniť negatívne prejavy zmeny klímy.

Ako by ste krátko a zrozumiteľne vysvetlili laickej verejnosti, čo znamená zmena klímy?
Ide o zmeny všetkých známych fyzikálnych (meteorologických) veličín, ktorými opisujeme nielen momentálny stav počasia, ale v dlhodobom časovom horizonte aj jeho priemerný charakter, teda klímu. Ide predovšetkým o zmeny (nárast) teploty vzduchu, atmosférických zrážok, vlhkosti vzduchu, oblačnosti a v neposlednom rade aj prúdenia vzduchu. Klimatická zmena nie je preto ani zďaleka len o globálnom otepľovaní, aj keď pochopiteľne, samo o sebe stojí na jej začiatku, pretože všetky ostatné veličiny sa menia najmä v závislosti od zmien teploty vzduchu.

Aký to má vplyv na obyvateľstvo?
Razantný ústup horských ľadovcov, zmenšovanie plochy morského ľadu v Arktíde, rast hladiny oceánov, alebo aj posun rozšírenia výskytu rastlinných a živočíšnych druhov, sú len najbadateľnejšie prejavy klimatickej zmeny a mnohé z nich začínajú pre ľudskú spoločnosť prinášať aj dosť nepríjemné dopady. Napríklad menej častý výskyt daždivých dní v niektorých oblastiach sveta vedie k dlhodobému suchu, ktoré predstavuje problém nielen z pohľadu produkcie potravín, ale aj schopnosti zásobovať ľudí vodou. Zmena klímy vedie aj k zmenám charakteru počasia, ktoré sa v mnohých oblastiach stáva extrémnejšie (vlny horúčav, extrémne zrážky, náhle zmeny teploty vzduchu).

Odvšadiaľ počúvame, že za globálne otepľovanie si môžeme sami. Je to pravda?
Z veľkej časti je to pravda, pretože za spomínanými zmenami chemizmu atmosféry treba vidieť najmä ľudské hospodárske aktivity, akými sú produkcia a spotreba energie, doprava, odlesňovanie, zintenzívňujúce sa poľnohospodárstvo, ale napríklad aj výroba cementu. Každá tona spáleného uhlia alebo ropy vedie k produkcii oxidu uhličitého, ktorý popri vodnej pare patrí medzi najvýznamnejšie skleníkové plyny. Tie dokážu v atmosfére zadržiavať teplo vznikajúce ohrievaním zemského povrchu priamym slnečným žiarením. Toto teplo šíriace sa od zemského povrchu do atmosféry je molekulami skleníkových plynov zadržiavané a „odrážané“ späť smerom nadol, k zemskému povrchu. Problémom ale je, že tento efekt sa práve v dôsledku vyšších koncentrácií oxidu uhličitého a niektorých ďalších skleníkových plynov neustále a rýchlo zosilňuje, čo sa prejavuje najmä zvyšovaním priemernej globálnej teploty.

Najviac príkladov negatívnych vplyvov zmeny klímy na životy ľudí vídavame na africkom kontinente, najmä v rozvojových krajinách. Prečo?
Rozvojové krajiny sú často príliš chudobné na to, aby sa s jej následkami dokázali rýchlo vyrovnať. Nie je to však ani zďaleka len o peniazoch, ale aj o správnom „know-how“. V Európe (v porovnaní s rozvojovým svetom) máme stále lepšie materiálne podmienky na to – bojovať s týmito dopadmi. Ak však v nasledujúcich desaťročiach presiahne rýchlosť zmeny klímy hranicu „znesiteľnosti“, veľké problémy bude mať aj rozvinutý svet, vrátane ekonomicky najsilnejších štátov.

jozef_pecho-staz_v_zahranici_1

Na Slovensku sa nemusíme obávať, že zmena klímy zmení naše životné návyky?
Prejavy klimatickej zmeny sú viditeľné aj na Slovensku. Zvyšovanie priemernej ročnej teploty má pozitívny vplyv na rozširovanie hlavného vegetačného obdobia. Treba si však priznať, že sa čoraz viac objavujú práve tie negatívnejšie prejavy klimatickej zmeny –extrémne počasie v podobe silnejších búrok, častejší výskyt povodní, dlhšie trvajúce suchá a extrémnejšie vlny horúceho počasia v lete.
Zmena klímy si celkom určite vyžiada aj na Slovensku zmenu našich životných návykov. Odklon od konzumnej spoločnosti, prechod k lokálnemu samozásobovateľskému poľnohospodárstvu, využívanie lokálnych zdrojov energie môžu byť však celkom pozitívne zmeny pre našu spoločnosť.

Globálne otepľovanie netreba brať na ľahkú váhu. Vyskytujú sa však aj názory, že nič vážne sa nedeje – Zem si so všetkým poradí. Ako to teda je?
Pravdepodobne po prvý raz v histórii Zeme sa na jej povrchu vyskytuje biologický tvor, ktorý dokáže ovplyvniť klímu na globálnej úrovni. Pokiaľ je však toto pôsobenie nekontrolovateľné, potom je to veľmi nebezpečná hra – nielen pre nás ľudí, ale aj pre celú biosféru. Zem sa s touto rýchlou klimatickou zmenou celkom určite dokáže vyrovnať. Otázkou ale je, či to dokážeme aj my, ľudia, so svojou zložitou technologickou civilizáciou.

Ako sme na tom so zabezpečením obživy? Naozaj v moriach ubúda rýb a úrody (obilia či zeleniny) je menej pre extrémne suchá a nedostatok dažďov?
Potravinová bezpečnosť v rozvinutých, a predovšetkým v rozvojových krajinách je pre dopady klimatickej zmeny veľmi ohrozená. Kľúčový problém budúcnosti je – ako nakŕmiť stále rastúci počet obyvateľov sveta v čase, keď produkcia potravín začína narážať na svoje limity a je ohrozovaná aj zmenou klímy. Nedostatok potravín sa prejavuje v takmer nekontrolovateľnom náraste cien základných potravín. Celkový stav svetových zásob vybraných potravinových komodít klesá aj v dôsledku takých udalostí, akými boli veľké straty na úrode obilia v Rusku v roku 2010 (ako dôsledok mimoriadnych horúčav v lete 2010).
Súčasné oceány sú v skutočne dezolátnom stave. Nielen komerčný rybolov, ale aj rýchle zmeny oceánskeho prostredia (rast teploty a kyslosti vody ohrozuje celé potravinové reťazce, najmä v tropických oblastiach) výrazne ohrozujú produkčnú funkciu tohto prostredia, nehovoriac o dôsledkoch znečistenia oceánov pesticídmi, ťažkými kovmi, ropnými látkami či dokonca plastmi.

Ste jedným z najmladších klimatológov v SR. Doktorát si dokončujete na akadémii vied v ČR. Prečo ste sa dali na klimatológiu?
Klimatológia ma zaujala až na strednej a potom hlavne vysokej škole. Tomuto odboru sa venujem už asi 15 rokov. Je to jedna z najkomplexnejších prírodných vied akú poznáme. Musíte mať základy nielen zo samotnej meteorológie, ale aj z geografie, štatistiky, fyziky, geológie, histórie, chémie a biológie. Trvá roky, kým pochopíte aspoň tie najzákladnejšie zákonitosti formovania klímy a jej dlhodobé zmeny. Človek sa v tomto odbore učí stále, stále objavuje nové. A to je na klimatológii to najkrajšie.

Na novembrovej klimatickej konferencii SKCH v Bratislave ste s kolegom Alexandrom Ačom predniesli zaujímavý príspevok. Čomu presne sa venoval?
Predstavili sme problematiku spojitosti výskytu rôznych typov poveternostných extrémov s klimatickou zmenou – výsledky výskumu vĺn horúčav, sucha, extrémnych zrážok, hurikánov a tajfúnov i ďalších fenoménov z celého sveta. Článok dokazuje, že určité typy majú skutočne tendenciu byť výraznejšie či vyskytovať sa častejšie v teplejšej klíme. Ukazuje sa, že k niektorým extrémnym udalostiam počasia by bez klimatickej zmeny možno nedošlo, alebo došlo v oveľa menšom rozsahu.

Keby nebolo uznávaného odborníka na túto problematiku – profesora Lapina, možno by sme o klíme ani netušili. Venuje sa v SR zmene klímy a klimatológii dostatočná pozornosť?

Profesor Milan Lapin je nielen slovenskou klimatologickou špičkou, ale aj váženým a uznávaným odborníkom v zahraničí. Práve vďaka nemu sa pojmy ako klimatická zmena alebo skleníkový efekt atmosféry dostal do „uší“ laickej verejnosti. Mal som to veľké šťastie, že som u profesora mohol nielen študovať, ale s ním spolupracovať. Myslím ale, že aj napriek tak výraznej osobnosti, akou profesor Lapin je, problému klimatickej zmeny sa u nás venuje len malá pozornosť. Pozitívne však je, že sa ním začínajú zaoberať samosprávy. Uvedomujú si totiž, že lokálny rozvoj bude v budúcnosti veľmi limitovaný práve dopadmi klimatickej zmeny.

jozef_pecho-staz_v_zahranici_2

Ako vážne treba brať katastrofické scenáre a predpovede počasia na najbližšie storočie?
Scenáre budúceho vývoja klímy v najbližšom storočí neprinášajú veľmi príjemnú perspektívu. Pravdepodobne vzrastie globálna teplota vzduchu o 3 až 4°C do konca tohto storočia. Nezdá sa to možno veľa, no keď k tomu dôjde, pôjde o najrýchlejšiu klimatickú zmenu v známej geologickej histórie Zeme (za posledných najmenej 60 miliónov rokov).
Všetko bude pochopiteľne závisieť od toho, akým smerom sa bude vyvíjať celá spoločnosť, ako vyriešime náš problém so získavaním dostatočne veľkého množstva energie, ako sa vysporiadame s populačným rastom a celým radom ďalších globálnych problémov. Rozhodujúce však bude obmedziť naše obrovské emisie oxidu uhličitého na čo možno najnižšiu mieru.

Ako môžeme proces globálneho otepľovania a negatívnych prejavov zmeny klímy zastaviť?
Obávam sa, že globálne otepľovanie a negatívne prejavy klimatickej zmeny už nie sme schopní v tomto štádiu nijako zastaviť. Nech už teraz spravíme čokoľvek, otepľovanie bude ďalej pokračovať niekoľko desaťročí, a to najmä kvôli tepelnej zotrvačnosti oceánov a faktu, že globálna teplota začína ešte len dobiehať súčasnú vysokú koncentráciu CO2 v atmosfére. Čo však môžeme celkom určite urobiť, je pokúsiť sa zmierniť rýchlosť tohto otepľovania na znesiteľnejšiu mieru (najmä prostredníctvom zníženia emisií CO2) a obmedziť tak najnegatívnejšie dopady. Problematika klimatickej zmeny je pre nás všetkých veľmi kľúčová. Pravdepodobne ešte nikdy v histórii nebolo pre nás tak mimoriadne dôležité, aby sme zmenám, ktoré sa okolo nás odohrávajú, do hĺbky porozumeli (a prehodnocovali náš životný štýl a prístup k prírode). Ide o naše kolektívne prežitie.

Text: Boba Baluchová, Foto: archív Jozefa Pecha (Rozhovor bol spracovaný pre časopis Charita 2012-2013 a portál ProHuman).

Za vôňou jari do Bukurešti

Každý muž i každá žena má vo svojom živote minimálne jedno obdobie, na ktoré obzvlášť rád/a a svojsky spomína – so široKým úsmevom alebo KlopKaním si po čele. Niekto sa s údivom pozerá na svoje fotky zo základky, lebo tie účesy a oblečenia boli fakt odstrašujúce. Niekto musí každej návšteve pustiť dvakrát video zo stužkovej, lebo to je z kategórie „must see“. No a ja sa stále čudujem, ako som mohla v zdraví (fyzickom i psychickom) prežiť šesť mesiacov v metropole Rumunska. Toľko podivností, paradoxov, ale aj krásy na jednom mieste! No a keďže letá sú tam neznesiteľné (najmä v hlavnom meste), odporúčam návštevu Bukurešti naplánovať na jar – plnú zelene, farieb a vôní.

Nevyspytateľná doprava

Tento článok sa v žiadnom prípade nesnaží byť turistickým sprievodcom a naozaj má potenciálne návštevy prilákať, nie ich odstrašiť od plánovaného výletu. počas svojej polročnej stáže a dobrovoľníckej činnosti som zmonitorovala všetko podstatné a teším sa na zopakovanie niekedy v blízkej budúcnosti.
Pre nastavenie citlivosti treba začať asi dopravou. ak ste zvyknutí na cestovanie vlakmi, autobusmi a najmä mestskou hromadnou dopravou v Nemecku či dánsku, kde meškanie nehrozí – tuto treba na všetko zabudnúť, nenosiť hodinky a hlavne nepátrať po príchodoch/odchodoch. Treba sa riadiť ľuďmi. ak stoja nejakí na zastávke, určite niečo pôjde.
V lete v 40-stupňových horúčavách cestovať niekam busom prudko neodporúčam. Hrozí udusenie a zbláznenie sa zároveň. ak ste niekedy cestovali do Mlynskej doliny busom číslo 39 na konečnú napríklad v čase dušičiek – viete si predstaviť tú „plnku“. a bitku o sedadlá medzi cezpoľnými vysokoškolákmi/čkami s batohmi, smerujúcimi na intrák, a dôchodcami/kyňami s kvetináčmi či hrabľami, ponáhľajúcimi sa na cintorín v tej istej lokalite. No a ak to vynásobíte dvoma, takto vyzerá situácia každý deň v MHd-čke v rámci rumunskej metropoly.
Cestovné lístky sú lacné: jedna cesta mestom vás vyjde na 1,3 lei, čiže okolo 0,3 eura (desať korún slovenských). odporúčam lístky poctivo nakupovať (v takých plechových búdkach blízko zastávok), lebo revízori/ky chodia veľmi často a hlavne nenápadne. vyzerajú totiž ako „normálni“ ľudia, akurát nosia biele blúzky a košele (na rozdiel od bratislavských hlavohrudných týpkov).

1914285_134795877403_2568347_n

Domáci miláčikovia na ulici

Nepochybujem, že v iných oblastiach Rumunska (napríklad v Banáte, Sedmohradsku, Transylvánii či pri delte dunaja) môže byť rovnako príjemne v každom ročnom období. No v hlavnom meste je to v lete naozaj na nevydržanie. všade suchý vzduch, hluk motorov, prach sa lepí na vaše spotené telo. potrebujete sa napiť a padáte do nemého úžasu, keď vidíte ľudí, ako si v tej páľave zapaľujú cigaretu. a to jednu od druhej. vysoké percento Rumunov/iek fajčí a pije veľa kávy. To sa so slovenskom nedá porovnať – samozrejme, ak v merku nemáme práve nejakú workoholickú skupinku.
Čítala som niekoľko reportáží od autorov/iek mimo Rumunska, ako opisovali krutý život bezdomoveckých detí, čo fetujú lepidlo a spia priamo v staniciach metra. priznám sa, že za pol roka dennodenného cestovania metrom aj busmi som nič podobné nevidela. samozrejme, žobrákov/čky, potulných cigánčat som videla dostatok, no tí sa zdržovali skôr nad zemou, ako pod zemou. pred gréckokatolíckymi kostolmi a na obchodných uliciach (napríklad na piata Romana či universitate), plných turistov/iek zo Západu. Rumuni/ky sú veľmi hákliví na rómsku otázku – hnevá ich, že európske médiá Rómov/ky a Rumunov/ky nerozlišujú a hádžu všetkých do jedného vreca. akoby boli všetci rovnakí, všetci zlí: len kradli a brali sociálne dávky…
Samostatnou kapitolou historiek o Bukurešti sú túlavé psy. podľa o ciálnych štatistík je na programe sedem uhryznutí psom denne. sú všade, motkajú sa vo svorkách, sú hladné a špinavé. No nie je to ich vina, že sú v uliciach a je ich toľko. Túto ťažko kontrolovateľnú situáciu má (okrem všeličoho iného a ukrutnejšieho) na svedomí bývalý komunistický diktátor Nicolae Ceausescu, ktorý dal vysťahovať a zbúrať rodinné domy v centre, a ľudí (samozrejme, bez domácich miláčikov) dal presunúť do panelákov. Psy teda ostali na ulici dodnes.

1914285_126652917403_994220_n

Zeleň v centre veľkomesta

Veľmi namáhavo by ste v centre Bukurešti hľadali nejaké hlavné námestie, ako máme napríklad my v Bratislave (Gotko či Hviezdko). posedieť sa dá našťastie aspoň v niekoľkých nádherných zelených parkoch uprostred mesta. Najviac fotogenický je asi park čižmidžiu (parcul Cismigiu) s člnkami na jazierku, s lavičkami, predajom cukrovej vaty či iných kalorických lakôtok. Za zmienku stojí aj park Izvor, z ktorého je na skok do megaobrovského (roky stavaného a stále nedostavaného) Ceausescuovho paláca (palatul parlamentului), ktorý mal svojou veľkoleposťou konkurovať americkému pentagonu.
V centre je veľa opustených historických budov, ktoré štát ani mesto nedokáže majetkovo vysporiadať, a teda ani opraviť. Bulváre a chodníky v štvrti Lipscani v samotnom srdci Bukurešti sú už desaťročia rozkopané, tiež zásluhou spomínaného komunistického diktátora. Na obhliadku mesta v kostýme a lodičkách môžete teda zabudnúť. No treba povedať, že Rumuni/ky napríklad vodou nešetria – na každom sídlisku a v každom upravenom zelenom parku majú minimálne jednu fungujúcu fontánu. všade stánky s čerstvými rezanými kvetmi! a medzi panelákmi vás okrem zaparkovaných áut a vrakov áut prekvapia nové, vzorne udržiavané detské ihriská (dokonca väčšinou bez prítomnosti túlavých psov). keby radšej nancie a energiu investovali do infraštruktúry a vybudovania optickej siete, lebo niektoré stožiare sa pod ťarchou desiatok elektrických káblov nebezpečne prehýbajú na všetky strany.

1914285_134795872403_3669348_n

Rôznorodého umenia dostatok

Rumunská mládež (najmä nagélovaní fešáci v mokasínach a ružových rozorvaných košeliach) holdujú hudobnému žánru manele. V Srbsku sa takémuto žánru hovorí Turbo Folk. Je to také zrýchlené dychovkové disko so srdcervúcim vokálom. samozrejme, nájdu sa tu aj kvalitné kúsky world-music. Mimoriadne som si obľúbila velikú Ženu – Rumunku žijúcu v Nemecku, ktorá publiku nakladá riadne soulovo-RnB hity, podmáznuté balkánskymi dychovými nástrojmi (ako inak) a podčiarknuté veselými klipmi. Miss Platnum sa nehanbí spievať o mercedesoch, peniazoch a svojej chuti do jedla či nadváhe.
Z tanečných klubov, kde hrajú počúvateľnú elektronickú hudbu, odporúčam navštíviť: Expirat pri parku Izvor, potom Suburbiu v Lipscani, no najmä Fabricu neďaleko od Piata Unirei.
Už niekoľko rokov sa hovorí o vzostupe rumunskej kinematogra e, a je to pravda. Napríklad snímka Rozprávky Zlatého veku sa dala vidieť aj u nás v rámci MFF Bratislava. Na všetkých bizarných mikropríbehoch sa dá dobre zabávať a spomínať, ako sa žilo pred rokom 1989 – je to vizitka nielen vtedajšieho Rumunska, ale všetkých postkomunistických krajín. a humor je to, čo držalo a drží rumunský národ pri živote. a hoci sa aj rumunská literatúra bezpochyby nejak vyvíja, vo výkladoch kníhkupectiev vidieť stále len obálky kníh s príbehmi upírov a vlkolakov. Tak potom prečo sa miestni tak durdia, keď sa ich opýtame na pravdivosť príbehu vlada draculu? Niečo na tom len predsa bude.
Výhoda Rumunov/iek je, že sú talentovaní na jazyky. Na svoj latinský základ bezproblémovo za pár mesiacov naviažu franinu, španinu aj taliančinu, väčšina hovorí výborne po anglicky. Nevýhodou je, že hoci žijú v nádhernej krajine (ešte nie celkom zdevastovanej, čo sa týka prírody), a sú už v európskej únii, bude trvať desaťročia, kým sa ozdraví štátna správa a vymizne korupcia. človek, čo sa živí poctivou prácou (povedzme univerzitný pedagóg), zarába okolo 400 eur mesačne. Z toho sa nedá vyžiť. preto napríklad lekársku pomoc domáci vyhľadávajú iba v akútnych prípadoch, keď je zväčša už neskoro. Na druhej strane také dvadsaťročné rozmaznané dievčisko, voziace sa na najnovšom poršáčiku, musí byť stopercentne dcéra alebo vnučka nejakého bývalého komunistického po- hlavára. „Aceasta este situatie.“ Taká je situácia, a hotovo…

1914285_134795862403_7716018_n

Ľudia privyknú na všetko

Ľudia v Rumunsku si však toľko nezávidia ako u nás. Hoci sú k cudzincom/kám nedôverčiví a podozrievaví, vo svojej podstate sú dobrí. skúšaní životom, no najmä zmierení s osudom. Tak to Boh zariadil (s každým má svoj zámer), netreba sa mu priečiť. viera je v rumunskom obyvateľstve (nielen u starých ľudí) na prvom mieste. stačí raz zažiť ich veľkolepé veľkonočné oslavy a rituály. a potom sa už netreba čudovať ani neustálemu trojitému prežehnávaniu, lebo za každým rohom sa nachádza nejaký ten kostol, svätostánok.
Zatiaľ som neprišla na to, pre koho sú otvorené tie desiatky sterilných butikov s tortovými svadobnými šatami v centre mesta. Možno slovenské turistky miesto magnetky na chladničku (lebo pohľadnice Bukurešti nikde nemajú), donesú domov nejaký biely nariasený skvost. so suvenírmi je to ťažké. No treba napríklad okúsiť rumunské pivo ursus alebo ľadové kávy v škatuľkách značky Tnuva za pár lei (radšej nie hneď po sebe).
Jedlo je v Rumunsku lacnejšie ako na slo- vensku. ochutnať sa oplatí napríklad sarmale (mleté mäso s ryžou zabalené do kapustového listu) a potom všetko plnené slaným syrom (v rumunčine sú všetky druhy syra nazývané bryndzou). len sa potom nezľaknúť toaliet v niektorých reštauráciách a vyrezaný kruhový otvor v zemi brať ako out-doorovú aktivitu.
Vlastne celý výlet do Bukurešti (ale aj do ďalších častí Rumunska) treba brať od začiatku do konca ako dobrodružstvo. Potom ten zážitok bude o to prekvapivejší, pozitívny a častého spomínania hodný. Podotýkam, že stať sa môže všeličo, no ukradnúť peňaženku vám môžu rovnako doma, ako aj v Rumunsku. a žiadne veľké nebezpečie nehrozí, ani keď si to po žúrke razíte pešo domov cez celé mesto. Takže už len zabookovať letenku alebo lístok na vlak a vydať sa na jarný výjazd: smer rumunská metropola… „Noroc si drum bun!“☺

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž publikovaná v magazíne Inspire, jar 2011)