Seriálový špeciál III: Seriály, ktoré vedeli produkciu včas ukončiť

Najlepšie, čo sa seriálu môže stať, je včasný koniec. Keď tvorcovia a tvorkyne v najlepšom dôstojne uzavrú sériu, pozbierajú výročné televízne ceny a bez straty na kvalite sa stane ich dielo kultovým. Málokto to však vie ustrážiť a nielen u seriálov (Twin peaks), ale aj u filmov (Trainspotting, Blade runner, Umučenie Krista) sa objavujú tlaky na pokračovanie – v podobe „sequelov“, poprípade aspoň „prequelov“. Nie všetko však môže dopadnúť tak dobre, ako u Hviezdnych vojen.

 

the-wire

Niektoré tímy našťastie vedia odolať tlaku fanúšikovskej základne či majiteľov televíznej stanice a povedať: „stačilo“. Spomeňme aspoň tie najviac vydarené, nadčasové a (pre svoju obmedzenú dĺžku nakrúcania a skvelý dej) kultové, za ktorými nám je naozaj smutno. Ako výstrahu uvedieme tiež pár titulov, ktoré dokazujú, ako môže dobre naštartovaná mini-séria skĺznuť s každou novou sezónou k menej pozerateľnému klišé či vykrádaniu samej seba.

Organizovaný zločin v amerických uliciach a drogy. Veľa drog

Najlepším príkladom včas ukončeného televízneho kultu je The Wire. Päť sérií tohto dramatického seriálu z dielne HBO stačilo na to, aby si získal celosvetovú popularitu a inšpiroval väčšinu dnešných tvorcov a tvorkýň kriminálok aj politických seriálov. Každá séria sa zameriavala na inú inštitúciu mesta Baltimore od ilegálneho obchodu s drogami, cez systém mestského prístavu, školský system až po tlačové médiá. Tu umierali hlavné postavy na dennom poriadku, z realisticky zobrazenej byrokracie a korupcie sa vám krútila hlava, nikto z hlavných hrdinov nebol úplne čistý. A tak sa vám mohlo stať, že ste niekoľko častí držali prsty úplnému záporákovi, napríklad nájomnému zabijákovi Omarovi, lebo jeho konanie vám dávalo zmysel a na prácu strážcov zákona ste rezignovali.

Ďalším z kultových, nemenej brutálnych seriálov, bol Perníkový tatko (Breaking Bad), nakrúcaný v Novom Mexiku, ktorého výroba trvala od roku 2008 do roku 2013. Získal šestnásť cien Emmy a dej sa točil okolo stredoškolského učiteľa chémie, ktorý sa pre nemožnosť zafinancovať si liečbu svojej choroby stáva výrobcom metamfetamínu. Po nakrútení a odvysielaní piatich sérií si stanica AMC objednala „spin-off“ seriál Better call Saul, odvíjajúci sa okolo jednej z postáv pôvodného seriálu. Aj ten sa vydaril, ale úspechov kultového Breaking Bad nedosiahol.

Aby sa spomenuli aj nejaké pozitívne dejové línie a príklady (dokonca s prvkami komédie), treba pripomenúť britský seriál IT crowd. Hlášky odtiaľ dodnes všetci citujeme, keď niečo nie je v poriadku s počítačom na pracovisku. Minimalistický takmer ako Priatelia, odohrávajúci sa zväčša v interiéri jednej kancelárie, postavený iba na trefných dialógoch a hereckých výkonoch hlavných postáv. Vyrobili sa tri série.

Každou sezónou slabšie

Opakom včasných koncov sú umelé naťahovačky a nekončiaci dej, uvarený z vody – zväčša na žiadosť miliónov fanúšikov a fanúšičok. A tomu sa nevyhne súkromná ani štátna stanica. Či už ide o britské kriminálne mini-série alebo o americké výpravné historické seriály – vždy to funguje rovnako. Skvelý štart, vysoko nasadená latka v prvej i druhej sérii a potom výrazné pokrivkávanie, ktoré tvorcov zlomí – ak nie v treťej, tak v štvrtej sérii.

Takýto osud postretol napríklad výborný britsko-írsky krimi-seriál The Fall s Jamiem Dornanom a Gillian Anderson v hlavných úlohách. Práve tu mohli tvorcovia vyšetrovanie sexy komisárky, ktorá prišla z Londýna do Belfastu riešiť zločiny chytrého sériového vraha, uzavrieť dej v druhej sérii a nič by sa tým nepokazilo. Práve naopak. Nestalo sa tak a posledná sezóna sa stala totálnym prepadákom – ako pre divácku obec, tak pre umeleckých kritikov a kritičky.

To isté platí aj pre ďalší mini-seriál z dielne BBC: Sherlock, kde síce pôvodná literárna predloha bola časom overená a bezchybná, ale akoby s každou sériou brali tvorcovia pri príprave TV adaptácie viac drog. Dej sa viac točil okolo propagácie Twitteru a rôznych IT vychytávok, psychológie súrodencov Holmesovcov a zabudlo sa na dôvtipné riešenie záhad. Dvom hlavným postavám: Benedictovi Cumberbatchovi ako Serlockovi a Martinovi Freemanovi ako Dr. Watsonovi účinkovanie prinieslo celosvetový úspech a množstvo filmových ponúk. Ale čím viac sa začal brať v epizódach dôraz na rodinné väzby a rodinných príslušníkov (nástup manželky Dr. Watsona na scénu, v skutočnosti reálnej partnerky M. Freemana), seriál stratil dych. V každom prípade: prvé dve série sú geniálne – treba vidieť. A užiť si aj ďalšie hviezdy – napríklad herecké polohy Andrewa Scotta ako zloducha Jima Moriartyho.

vikings-news

Keď tvorcov seriálu podozrievate z prílišného brania drog

Keď už bolo spomenuté podozrenie z prílišného brania drog pri písaní scenára, u historického seriálu Vikingovia to možno spomenúť ešte hlasnejšie. Spracovanie času v jednotlivých epizódach už od samého začiatku beží tak rýchlo, že maskéri a maskérky majú čo robiť, aby dokázali verne zamaskovať Ragnara Lothbroka a jeho prvé dve ženy. Aby nevyzerali tak mlado v porovnaní s ich synmi. Celkovo bola už piata séria riadnym chaosom a výmenou stráží. Jediný záchytný bod môžete mať v postave nestarnúceho staviteľa lodí – Flokiho, ktorý prežije azda všetky hlavné postavy.

Rovnako mohol po treťej sérii preventívne skončiť aj seriál Peaky blinders o gangsterskej rodine Shelbyovcov z Birminghamu. Jej mužskí členovia si začiatkom 20. storočia vyriaďovali účty skutočne svojským spôsobom – pomocou žiletiek, zabudovaných vo svojich čiapkach. Atmosféru, plnú dobových kostýmov, alkoholu, zbraní a špinavých peňazí vždy umocňuje skvele zvolená hudba (Nick Cave & The Bad Seeds, PJ Harvey, Jack White). Príbeh stojí a padá na hlavnej postave šéfa rodinného gangu – Tommyho Shelbyho v podaní Cilliana Murphyho. Dúfajme, že štvrtá a piata séria ponúkne viac ako skvelý soundtrack a pohľad na Murphyho krásne modré oči a zvodné pery, takmer každú časť pokropené nejakou tekutinou (najčastejšie krvovu).

Predošlé dve vydania Seriálového špeciálu, zameraného na tie televízne série, ktorých pokračovanie všetci netrpezlivo očakávame, ale aj na tie kultové TV-drámy, ktoré dokážeme sledovať stále dokola, nájdete v online archíve redakčných článkov magazínu Inspire alebo blogu Rozhovorovo.

Autorka textu: Boba Markovič Baluchová, Foto: ABC, BBC, HBO, Netflix

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Advertisements

Seriálový špeciál II: Seriály, na ktorých pokračovanie netrpezlivo čakáme

Hneď niekoľko televíznych seriálov posledných rokov začína svojím napätím, obsadením, tržbami i fanúšikovskou základňou konkurovať hollywoodskym blockbusterom. Hrajú v nich prvotriedni herci a herečky, na režisérsku stoličku si sadajú cenami ovenčení tvorcovia, scenáristi nestíhajú písať podklady pre nové diely… Televízie pri ich produkcii neriskujú tak veľa, ako filmoví producenti. Pričom nejde len o HBO produkciu, aj keď tej možno vďačiť za veľa.

game-of-thrones

Narušiť zázemie hlavných hrdinov

Niektoré seriály by bolo potrebné utnúť v tom najlepšom a niektoré by si zasa pokračovania zaslúžili. Oplatí sa zaradiť na „must watch“ zoznam druhú sériu Top of the lake (Tiene od jazera), ktorú na Novom Zélande, neskôr v Austrálii režírovala oscarová režisérka Jane Campion. Jednotka bola o viac či menej vysvetliteľných mystériách malého mesta.

O ešte väčších mystériách, no v pomerne menšom ostrovnom meste, bola prvá séria Trapped. Policajný tím, ktorého členovia sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky, mal vyšetriť záhadu nájdeného torza tela v snehom zaviatej časti východného Islandu. Zároveň sa odkrýva korupcia na radnici, kšeftovanie s pozemkami, ale aj viac globálny problém – obchodovanie s ľuďmi.

Asi najviac očakávané pokračovanie (ak nerátame kultový seriál Twin Peaks), fanúšikovské šialenstvo aj hackerské útoky má na svedomí každoročne Hra o tróny (Game of Thrones / GoT). Po famóznom závere šiestej sezóny z minulého roka pod taktovkou kráľo-matky Cersei sledujeme v týchto týždňoch rýchlejšie priblíženie sa celkovému vyústeniu tohto dobrodružno-fantastického príbehu. HBO pracovníkom im ho kývnutím hlavy odobril aj samotný autor knižnej predlohy – George R. R. Martin, ktorý svoju knižnú sériu síce nestíha dopísať, ale autorsky sa mieni podieľať na predlohách piatich „spin-off“ sérií GoT pre stanicu HBO. Ako často doma debatujete o skutočnom pôvode Jona Snowa a úlohe Matky drakov v tejto sérii? Nezabúdajme, že podľa knižnej predlohy bude treba pár hlavných postáv v najbližších častiach ešte pochovať…

Škandinávsky seriál Most (Bron) s nezameniteľnou autistickou vyšetrovateľkou Sagou Norén, konkrétne jeho štvrtá séria, by mala byť tiež čoskoro na televíznych obrazovkách. Predošlé tri série boli nabité prešpekulovanými, málo opozeranými zločinmi, ktorých vinníkov ste do poslednej časti neboli schopní identifikovať (nech by ste mali načítaných a napozeraných hocikoľko desiatok severských kriminálok). Posledná séria riadne narušila zázemie hlavných hrdinov, no a nám ešte určite naskočia zimomriavky z nového príbehu kdesi medzi Malmö a Kodaňou.

The_Bridge Bron

 

Nemožno spomenúť všetko

Z desiatok dobrých seriálov, produkovaných na viacerých kontinentoch naraz, sa nedá spomenúť, a nieto ešte sledovať všetko. Nebol spomenutý napríklad americký seriál s prvkami čiernej komédie a krimi: Fargo, ktorého všetky tri doterajšie série si určite zaslúžia pozornosť (divákov i kritikov).

Ak píšete diplomovku, alebo dizertačku, vtedy si treba vedieť oddýchnuť pri dobrom britskom sci-fi sitkome – napríklad pri minimalistickom príbehu: Červený trpaslík s nekončiacimi potýčkami pri strete s inými civilizáciami, ktorého prvé časti boli nakrútené takmer pred tridsiatimi rokmi a dočkali sa potom niekoľkých viac či menej vydarených pokračovaní (dvanásta séria sa vraj nakrúca v týchto dňoch). Treba si tiež vyhradiť čas na odvážnu sci-fi westernovú novinku Westworld, ktorá sa odohráva vo futuristickom zábavnom parku, plnom androidov.

Do zoznamu dôležitých „must-watch“ seriálov, vzhľadom na súčasnú politickú situáciu v USA, patria napríklad House of cards, alebo aj oceňovaný seriál Orange is the new black. Vlastne aj ťažšie zaraditeľnú, no mimoriadne trefnú mini-sériu Black mirror treba vpísať na zoznam akýchsi predpovedačov dosahov našich činov v blízkej budúcnosti. Každá jedna časť nám príliš pripomína naše konanie, alebo akcie/reakcie kohosi blízkeho z okolia…

Z nedávnych seriálových noviniek, ktoré upútali najmä generáciu Y (narodenú v rokoch 1979-1991), možno už aj generáciu Z (ľudí, narodených po roku 2000) možno spomenúť aj dve minisérie, ktorým dominujú osudy dvoch mladých mužov: Riza Ahmeda a Ramiho Maleka. Kvalitu a účinok The Night of (ktorého pokračovanie sa zatiaľ nechystá) aj Mr Robot (ktorého tretia sezóna začína už na jeseň) musí preveriť čas. Herecké výkony ústredných postáv sú ale výnimočné. Čo ďalšie do zoznamu seriálov, ktorých sledovanie netreba odkladať na zimu a na ktorých pokračovanie netrpezlivo čakáte, by ste sem prihodili vy?

Autorka textu: Boba Markovič Baluchová, Foto: HBO, Netflix, BBC

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Oscary 2017: Pre ten trapas sa oplatilo v noci nespať

Mnohí predpokladali, že sa 89. ročník cien americkej filmovej akadémie zapíše do histórie spolitizovanými ďakovnými rečami a antitrumpovskými náladami už na červenom koberci. Najviac si však z neho pravdepodobne budeme pamätať trapas pri vyhlásení Ceny pre najlepší film.

Novinársky prejav sa dá písať niekoľkými spôsobmi. Pri postupnom odhaľovaní cien v jednotlivých kategóriách by dávala zmysel chronologická stavba textu. Ale tí, čo v noci nespali a pozerali priamy prenos z odovzdávania Oscarov, aj tí, čo si hneď ráno po zobudení zapínajú Facebook v mobile, už o trapase nedeľňajšej noci vedia. Preto začneme podľa kompozičného postupu obrátenej pyramídy – teda to najdôležitejšie na úvod. Ale oplatí sa prečítať aj poslednú časť, tú o móde na červenom koberci.

Viola Davis in custom colour-blocked Armani

Výnimočný ročník – politika, no najmä nesprávna obálka

Takmer osemdesiatročný Warren Beatty dlho (a správne) váhal, kým meno víťazného filmu v nedeľu v noci vyhlásil. Bolo na ňom totiž meno herečky Emmy Stone z filmu „La La Land“. Uprostred ďakovačky tvorcov tohto najviac favorizovaného filmu, ktorý nakoniec získal sošky v šiestich kategóriách (výprava, kamera, pieseň, hudba, herečka v hlavnej úlohe a réžia), sa však prišlo na to, že Oscar za najlepší film poputuje nakoniec do rúk tvorcov snímky „Moonlight“. Ako inak to nazvať, než trapas? Takéto čosi sa v 89-ročnej histórii odovzdávania týchto cien ešte nestalo, a ak sa aj čerstvý americký prezident dovtedy zdržal svojho povestného tweetovania, komentár k tomuto si podľa mňa nemohol odpustiť.

à propos Donald Trump. Hoci na odovzdávaní osobne prítomný nebol a vraj Oscarov ani nemienil sledovať, jeho činy boli v náznakoch počas slávnostného večera často skloňované. Niektorí herci mali na šatách pripevnené modré stužky a určite mali pripravené v prípade víťazstva aj ďakovné reči, v ktorých by jeho prezidentovanie odsúdili. Škoda, že svoju nomináciu za film Florence Foster Jenkins nepremenila tento rok napríklad Meryl Streep, tá by si na ňom dozaista zgustla. Nielen preto, že ju Trump nedávno označil (pre jej aktivizmus) za najviac preceňovanú herečku všetkých čias. Čo tam po tom, že bola na Oscara nominovaná už dvadsaťkrát…

Preceňovaný muzikál La La Land

Po odovzdávaní Zlatých glóbusov som sa začala úprimne báť, že sa „La La Land” so svojimi štrnástimi nomináciami (a možnými oceneniami) stane i rekordmanom Oscarov a tromfne napríklad taký Titanic. Chápem, prečo sa táto snímka ľuďom páči, no ja som sa v kine na tom pridlhom videoklipe s nádychom jazzy nostalgie za niečím, čo volať späť netreba (iba keby sa v tom chcel človek skryť pred väčšími problémami okolo?) strašidelne nudila. Chcela som o tom aj napísať, ale reportážna recenzia v dailymale.sk bola tak výstižná, že som to už nechcela duplikovať.

V každom prípade favorizovaný film „La La Land“ o vzťahu nádejnej herečky a jazzového klavíristu nakoniec uspel aj u akadémie. Ak ste si túto snímku vybrali pre rande so svojou polovičkou počas sviatku Sv. Valentína (namiesto pokračovania „Päťdesiatich odtieňov sivej“), urobili ste určite lepšie. Na ústrednú dvojicu sa vcelku dobre pozerá a aspoň medzi nimi vidieť náznaky povestnej chémie. Emma Stone nakoniec získala v silnej konkurencii (a tiež vďaka silnému lobbingu) za svoju postavu Cenu pre najlepšiu herečku v hlavnej úlohe. Režisér tohto hudobného filmu, 32-ročný Damien Chazelle, je doposiaľ najmladší režisér, ktorý kedy získal Oscara.

Favorizovaná bola aj nemecká snímka „Toni Erdmann“, ale nakoniec uspel ako Zahraničný film „Klient“ („The salesman“) iránskeho režiséra Asghara Farhádího. Ten sa odovzdávania nemohol, resp. ani nechcel zúčastniť práve pre imigračný výnos amerického prezidenta, zakazujúci vstup do USA občanom vybraných moslimských krajín. Je to však druhý a dôležitý (nielen politicky motivovaný) Oscar pre Farhádího. Určite si z filmových klubov pamätáte jeho prvú Oscarom ovenčenú snímku „Rozchod Nadera a Simín“.

Aj ne(d)ocenené snímky stoja za pozornosť

Prekvapilo ma, že úplne naprázdno vyšli snímky „Skryté čísla“ („Hidden Figures“), „Lion“ či „Hell or High Water“. Keď ich budú dávať v kine blízko vás, určite si na ne zájdite. Stoja za pozretie, aj nejaké to verejné ocenenie.

To isté platí aj o inteligentnej sci-fi snímke o prvom kontakte s inými civilizáciami: „Arrival“ („Prichádzajúci“). Hneď by som si to pozrela znova, lebo mám niekoľko nezodpovedaných otázok a tešilo ma, že celý dej tvorcovia postavili na minulosti a budúcnosti hlavnej predstaviteľky (ženy, partnerky, matky, no v prvom rade vedkyne). Zároveň sa zaobišli bez prítomnosti všelijakých tých zelených postavičiek ufóncov.

Ak ste si mysleli, že v počte nepremenených nominácií bol do minulého roka najväčší smoliar Leonardo di Caprio, tak sa mýlite. Rekordman v nepremenených nomináciách je jednoznačne (teda až do tohto roka) Kevin O´Connell. Svoju 21. nomináciu konečne prelomil v kategórii Mix zvuku vo filme Mela Gibsona „Hacksaw Ridge“.

Umelci afroamerického pôvodu konečne viditeľní

Tento rok by sme mohli povedať, že v rámci nominácií sa konečne viac zviditeľnili ženy-autorky, no ešte viac tvorcovia a tvorkyne afroamerického pôvodu, čo je nesmierne dôležité. Viola Davis získala zlatú sošku za svoj herecký výkon vo vedľajšej úlohe vo filme „Fences“ (kiežby sme mali možnosť pozrieť si niekde aj jej divadelnú verziu). V tejto kategórii boli nominované herečky afroamerického pôvodu vlastne tri z piatich.

Mahershala Ali je ďalší z hercov afroamerického pôvodu, ktorý tento rok získal Oscara ako Najlepší herec vo vedľajšej úlohe v snímke „Moonlight“. Je zároveň prvým muslimom, ktorý kedy vyhral Oscara. Snímka o dospievaní afroamerického geja v Miami premenila nakoniec tri nominácie na zlato (vrátane adaptovaného scénára a už spomínaný najlepší film, hoci s príchuťou chaosu so zámenou obálok).

Svadobné inšpirácie na červenom koberci

Z ostatných ocenení odovzdávacieho ceremoniálu spomeniem už len mená v dvoch kategóriách. Najlepším celovečerným animovaným filmom sa stal „Zootropolis“ („Zootopia“), kde je slovenský trailer prekvapivo chytľavejší ako ten pôvodný. V konkurencii Moany, Kuba a ďalších detských snímok však obstál a vyhral zaslúžene. Najlepším dokumentom sa stal film „O. J. Made in America“azda najdlhší film, aký bol kedy nominovaný na Oscara (7 hodín a 47 minút, uff).

Oscarovská noc bez celebrít na červenom koberci by nebola kompletnou udalosťou. V najbližších týždňoch sa na stránkach obrázkových magazínov budete kochať róbami prítomných dám a trendov na najbližšiu plesovú či svadobnú sezónu (objavilo sa totiž prekvapivo veľa šiat v bielych, zlatých a krémových tónoch s volánmi alebo štrasami). Výraznou farbou a odhalenými plecami v šatách od Armaniho ma ohúrila už spomínaná majiteľka Oscara: Viola Davis.

Ďalšia ocenená herečka, Emma Stone, pôsobila pred fotografmi rovnako nežne a zvodne, ako v ocenenom muzikále. Mohli za to čiastočne jej zlaté vlasy, sčesané nabok a zlaté šaty so strapcami od Givenchy. Svojou jednoduchosťou i dĺžkou ma zaujali šaty Naomie Harris, nie náhodou šlo o premiéru na červenom koberci v podaní Rafa Simonsa, už pre značku Calvin Klein. Aby som ale nevynechala pánov, spomeniem aspoň dvoch talentovaných fešákov – Riza Ahmeda v Ermenegildo Zegna Couture obleku a o dve dekády staršieho, no stále sexy Cpt Fantastica: Vigga Mortensena v obleku od Dior Homme.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: AP

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, zima-jar 2017).

Robert Roth: Vďačný za stretko s Hamletom na ceste životom

Je členom Činohry Slovenského národného divadla takmer dve desaťročia, má na svojom konte zásadné úlohy v predstaveniach ako: Hamlet, Faust, HollyRoth, Oresteia, Prorok Štúr a jeho tiene (mimo SND: Othello, Tatko Ubu, Pokrvní bratia). Rád hrá v „mrchavých ťažobách“, vyberá si postavy (alebo si postavy vyberajú jeho), ktoré sa trápia, so životom bojujú, bičujú seba i okolie svojimi emóciami. Printové vydanie magazínu, žiaľ, nedokáže obsiahnuť všetko to, čo je zaznamenané na audiostope. Ale aspoň sa o to pokúsime. Robert Roth, ako ho možno nepoznáte.

I. Robert o Sare (o dcére)

Máš šesťročnú dcéru Saru. Ako ti jej existencia a prítomnosť mení život?

Stále sa rozprávame, je pre mňa všetkým. Bez nej tu bola pre mňa len práca, divadlo. Sara zmenila úplne všetko okolo mňa, vo mne – nastavenie, vnímanie, pohľady na určité veci. No musím povedať, že nie som s ňou úplne každý deň.

Pred rokom a pol si sa rozviedol. Na letných festivaloch ťa vídam v dvojčlennej zostave: Sara a ty. Uvedomuje si Sara, že už oficiálne nefungujete v „tradičnej rodine“ (trojuholník: mama, otec, dcéra)?

Uvedomuje. Našiel som si čas a niekoľkokrát jej daný stav vysvetlil po konzultácii s detským psychológom. Veľa sa o tom zhovárame. Akceptuje a rešpektuje to (ale to sú teraz moje výrazy, nie jej).

Chcela by mať Sara súrodencov a tlačí s tým občas na pílu pri vašich rozhovoroch?

Samozrejme, občas cítim zo Sary, že by chcela mať brata alebo sestru. Keď sme spolu niekde v meste, na koláčiku alebo na zmrzke, a vidí nejakú sympatickú slečnu, automaticky to na mňa skúša štýlom: „Tati, tamtá teta sa ti páči? Je pekná? S ňou by si nechcel mať bábo?“ Potom nasleduje veľká skúška mojich fyzických daností, aby som stihnol dať ten tigrí skok a zastaviť ju pred trapasom (keď chce danej pani čašníčke predostrieť ponuku). Ak to nestihnem, do danej cukrárne už potom dlhšie nemôžeme ísť, J.

Uvedomuje si Sara, že jej otec je známa osobnosť, slávny herec?

Nie, neuvedomuje. Veď priznajme si: „Čo znamená byť známy v našich zemepisných šírkach?“ Ale na festivale Pohoda či Grape jej bolo čudné, že ľudia sa za nami otáčajú, ukazujú na nás prstom a chcú sa s nami fotiť. Časom to pochopila, keď zo škôlky niekam chodili cez mesto a nedalo sa vyhnúť plagátom na citylightoch (napríklad k hre Prorok Štúr a jeho tiene).

Robert a Sara Roth na pódiu: pred vystupením v rámci festivalu Grape 2015.

Robert a Sara Roth na pódiu: pred vystupením v rámci festivalu Grape 2015.

Na Grape festivale už s tebou vybehla na pódium a zotrvala tam ako hviezda. Podedila Sara nejaký herecký, spevácky, tanečný talent po tatinovi?

Rada si nahlas pozerá, číta rozprávky, a používa rôzne hlasy pre rôzne postavy. Spolu si hmkáme piesne z filmov Tima Burtona. Keď nahrávam upútavky v rozhlase, beriem ju do štúdia. No momentálne je v takom štádiu, že predlžuje výrobu – keď jej poviem, aby bola teraz chvíľu ticho, ona ticho je, ale počas čítania príde ku mne a na mikrofón pošepne: „Som ticho!“ J Rada používa imperatívny prstík, to má odpozerané odo mňa. A ja ho zasa nadužívam – ešte z čias mladosti (sa to na mňa nalepilo, ten povestný Jaggerov ukazovák).

V ktorom predstavení ťa dcéra videla účinkovať a ako tomu rozumela?

Videla ma v Jane Eyrovej a celý ten príbeh brala vcelku dobre, popoluškovsky – je tam predsa happy-end, dokonca svadba (ktorú má tak rada). Ale je tam jedna vec, ktorej som dovtedy nerozumel ako otec. Pred veľkým množstvom ľudí som vtedy v absolútnom tichu hovoril slová: „Ľúbim ťa, milujem ťa“ inej tete (konkrétnej herečke na javisku), dokonca som sa s ňou bozkával. Sarinka sa potom so mnou dosť dlho nebavila a mňa vôbec nenapadlo, že by to mohlo byť spojené s predstavením. Bolo, a na to som mal myslieť ako prvé.

Keď sa ona zaľúbi po prvý raz, alebo keď si dá spraviť svoje prvé tetovanie, alebo keď sa po prvý raz opije – ako zareaguješ ako tatino?

Už sa mi jedna z týchto situácií snívala – že ma esemeskou upozornila na chalana v oranžovom tričku, aby som ho „čekol“… Teším sa na to obdobie jej dospievania, hoci neviem, čo všetko to bude obnášať.

Keď ti zahlási, že chce ísť na Konzervatórium a neskôr na VŠMU, ako zareaguješ?

„Choď. Sú tam talentové skúšky, lebo je to výberová škola – vyskúšaj si to.“ Určite ju nebudem odrádzať, ale ak v nej uvidím veci, ktoré sú s touto profesiou nezlúčiteľné (chabá disciplína, nedochvíľnosť), tak ju na to upozorním. Ale brániť jej nebudem, no ani nič vybavovať.

Čo by si si pre ňu do budúcna prial?

Prial by som si, aby si v živote (a to hovorím v metafore) nevolila ďialnice, ale skôr tie cesty 1. triedy. Aby objavovala popri mestách aj dedinky, aby poznala popri moriach aj potoky a bystrinky. Do tých Košíc sa z Bratislavy môže dostať za tri hodiny, ale aj za dvanásť – dôležitá je tá cesta a objavovanie ľudí, prostredí, pocitov, javov popri nej. Potoky tečú, ľudia sa menia, ale Košice tam stále budú.

Robert a Sara Roth v areále festivalu Grape 2015.

Robert a Sara Roth v areále festivalu Grape 2015.

II. Robert o Robertovi (o herectve)

Kedy si sa rozhodol, že budeš hercom?

Nikdy som nad tým takto nerozmýšľal. Keďže som to robil od detstva, myslel som si, že to má takto byť. Že človek robí, čo ho baví, potom ide na školu, ktorá ho baví a potom ho živí to, čo ho baví. Myslel som si, že takto funguje svet.

Kedy si si uvedomil, že herectvo je povolanie, ktoré by ťa malo alebo mohlo živiť?

Keď mi Marián Zednikovič v roku 1993 ponúkol vo voľný deň Divadlo Astorka na realizáciu absolventského koncertu (v rámci ukončenia môjho štúdia na konzervatóriu). Mal jedinú podmienku, aby som to vypredal (čo sa aj podarilo).

Herci, ktorých si mal rád a vážil si si ich spolu)prácu, v posledných mesiacoch odchádzajú na iný svet akosi pričasto. Cítiš za súčasnú generáciu členov Činohry SND istú zodpovednosť – týchto velikánov nesklamať?

Cítim. Mám však pocit, že tu sa prevzal akýsi model, že nie je dôležitý ten zdĺhavý proces výroby, tvorby, ale skôr výsledok. Komerčný úspech je akoby dôležitejší (v štýle: „je to barevné a odsejpá to“). Niektoré tradície tu nie sú vybudované. V Nemecku či vo Francúzsku sa nakrúcajú seriály, ale hrajú v nich seriáloví herci. Tí divadelní hrajú v divadle. Je tam vyššia a dlhšia tradícia, čiže aj vyššia možnosť dlhšej voľby.

S divadelným režisérom Rasťom Ballekom si rozumiete v medziľudskej rovine, aj v tvorbe na scéne. Ktorú spoluprácu si vážiš najviac?

Spomeniem Othella v Národnom divadle Brno. Lebo to bola silná káva nielen pre divákov, ale aj pre Brno samotné. Opäť sme použili metódu zahmlievania – vyhýbania sa tomu, aby bol divák rýchlejší. Divák je totiž často rýchlejší, lebo predpokladá a väčšinou i správne.

Chcel by si si to s Rasťom niekedy vymeniť, že by si ty zasadol na režisérsku stoličku?

Teraz nie. Kedysi bola takáto ambícia, aj nejaké ponuky sa objavili. Ale dal by som sa na to, až keď budem ja vnútorne pokojnejší, uprataný.

Päť rokov si pre nonstop vypredanú sálu na doskách SND šiel nadoraz v monodráme HollyRoth (ktorá vzišla zo spolupráce dvojice Ballek-Roth). Čo ďalej s takýmto veľdielom – stačilo či ho nahradilo čosi iné?

Nenahradilo ho nič, ale ani neostala vo mne diera, lebo ja som sa najedol. Predstavenie malo svoj vyhradený čas, a už je to preč.

Jedna haluz vystriedala druhú. Akú máte odozvu na predstavenie Mojmír II. alebo Súmrak ríše?

Podobné reakcie, ako na HollyRoth alebo Othella. Nič v strede neexistuje – buď to divák prijme, alebo to odmietne.

Si člen Činohry SND (pre niekoho najvyššia méta, aká sa dá v rámci herectva v SR dosiahnuť). Máš v zmluve alebo v sebe zapísané nejaké mantinely, podľa ktorých isté komerčné ponuky musíš odmietať?

Nemusím, ja ich chcem odmietať. Z časových dôvodov. V dramaturgii divadla sa objavujú tituly, v rámci ktorých už danú úlohu nikdy v budúcnosti nemusím dostať (ak by som ju teraz odmietol a šiel robiť čosi iné). Ladislav Chudík mi v jednej priateľskej debate medzi štyrmi očami k novým trendom v divadle ako 89-ročný povedal, že ho štve, že toho Hamleta nikdy nehral. Keď predo mnou sedel tento zástupca veľkej hereckej generácie, ktorá kultúru (divadelnú, filmovú, rozhlasovú i televíznu) u nás stavala, a považoval túto rolu za výnimočnú (štvalo ho, že ju nehral) – uvedomil som si, že jej význam asi ocením až neskôr. Som šťastný, že som toho Hamleta mohol na ceste životom stretnúť, že som ho mohol hrať.

Hamleta si si teda zahral. Ktorá ďalšia úloha bola pre teba dôležitá, výnimočná, tá naj?

Asi spomínaný Hollý (HollyRoth), lebo som tam bol (bez urážky) sám – že ak som to pokašľal, tak som to pokašľal a nemal som sa na koho vyhovoriť. Ak som sa vám šiel predstaviť, tak so všetkým, úplne. Monodráma je vabank. Keďže sa strašne ľúbim vytrápiť, vybičovať na javisku, ako ďalšie zásadné predstavenia by som spomenul Oresteiu, Othella, Mojmíra II. (moju postavu Rastislava). Možno tie postavy nevyzerajú ako fyzicky náročné, ale sú náročné v niečom inom. Ak to prejde aspoň na 1-2 divákov, tak to je výhra.

Robert Roth v skupine Synovia a dcéry Grapeu.

Robert Roth v skupine Synovia a dcéry Grape-u.

III. Robert o Robertovi (o životných ponukách)

Ktorú ponuku (by) si nikdy neodmietol, lebo je to presne tá z ponúk, ktoré sa neodmietajú?

Ak v tom nehrá rolu čas, tak nikdy neodmietam rozhlas. Rozhlas ma vychoval. Tam som sa postretal s veľkými slovenskými hráčmi. A teraz sa nechválim, že som bol ako dieťa v dennodennom kontakte s hercami, ako: Króner, Rajniak, Filčík, Kvietik, Machata, Chudík, ale už v tom útlom veku som si uvedomoval, že so svojou gestikuláciou pred mikrofónom neuspejem – tu mám k dispozícii len ten hlas a musím ním obsiahnuť všetko, čo v tom texte je. Zároveň som videl, ako sa títo frajeri pripravovali na skúšky, chodili na ne pripravení a načas. Tie hry sú stále v archíve RTVS a sú stále počúvateľné, lebo to bola špičková profesionálna práca.

Ktoré ponuky na druhej strane odmietaš?

K obrazu veľmi neinklinujem, čize televízne ponuky odmietam často. Ak by sa však našlo niečo zaujímavé, kde svojím prejavom nebudem prekážať, môžeme to prediskutovať… Čo sa týka divadla, tak ja som zamestnanec SND, čiže tam by som nemal odmietnuť nič. Ak by ale rola zasahovala do vnútorného rozpoloženia, mal by som s ňou morálny problém – môžem požiadať riaditeľa o preobsadenie, riešenie situácie.

Niektorí kolegovia sa občas do teba obujú, že vyčnievaš z davu. Označujú ťa za rebela, nezlanáreného do vôd komerčných televízií. Je tá formulácia „Robert Roth neznáša televízne seriály“ pravdivá a na mieste?

To, že je tento fenomén seriálov tak žiadaný (a produkcia čoraz viac zrýchlená), vypovedá skôr o divákoch, ako o kolegoch. Rokmi sú však aj tie moje pitbulie vyjadrenia na adresu seriálov obrúsenejšie. Mňa však táto oblasť naozaj nezaujíma.

Konzervatórium ťa vycepovalo, nedávno si aj moderoval koncert k okrúhlemu výročiu bratislavského konzervatória. Vieš si predstaviť, že by si tam raz učil?

Aj áno, aj nie. Nemám však dostatočnú trpezlivosť – ani sám so sebou. Čiže neviem si predstaviť, či by som ju mal so študentom, ktorý má 18-19 (mohol by mi byť synom). Chcel by som byť tak veľkorysý, ako bol ku mne režisér Strnisko, keď mi povedal (vidiac na mne mega únavu): „Robuald, dotknite sa raz stropu a ja vám dám do premiéry pokoj“. A tak sa aj stalo – vybičoval som v sebe nadoraz tú emóciu a dal ju von. A on mi dal do premiéry pokoj.

Ako reaguješ na komplimenty v súvislosti s tvojím podmanivým hlasom?

Zväčša veľmi pekne poďakujem. No hlavou mi ide aj tá druhá línia reakcie: „Ak je to len o hlase, tak potom to zabalím.“ Hoci som reláciu v rádiu mal, nestačila by mi práca spíkra v rozhlase. Potrebujem živý kontakt s človekom, ktorého nemusím z javiska vidieť, ale cítim ho. Tú interakciu a katarziu môžem zažiť len v divadle.

Máš čosi po štyridsiatke. Vedel by si ešte teraz zmeniť povolanie a venovať sa čomusi úplne inému?

Áno. Stále má láka archeológia. Ale čo som si zisťoval, ďialkovo sa ten odbor študovať nedá. Denne by to v mojom prípade nešlo.

Čítaš si o sebe články v novinách – v súvislosti so svojím výzorom, telesnou schránkou?

Nečítam, to skôr za mnou niekto zo známych príde, ukáže konkrétny článok a opýta sa veľmi opatrne, či trpím nejakou chorobou alebo závislosťou, preto vyzerám tak vychudnuto alebo strhane. Ľudia sa radi prezentujú výsledkami novej diéty, novým mužom či výmenou jedného auta za druhé, lepšie. Toto je čosi podobné, zjednodušene si to možno predstaviť ako výmenu jednej ryže za druhú, len to nepotrebujem verejne prepierať. V tomto veku si telo pýta niečoho viac, iného menej. To je celé, netreba brať vážne korenisté konšpirácie bulváru a podporovať hejtovanie na sociálnych sieťach.

Herec: Robert Roth a autorka textu: Boba M. Baluchová v kaviarni Next Apache (leto 2015).

Herec: Robert Roth a autorka textu: Boba M. Baluchová v kaviarni Next Apache (leto 2015).

Text: Boba Markovič Baluchová (@bobinkha), Foto: Welin Nagyová (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 75; 02/2015)

Vydať sa za slnkom po Route 66

Všetci moji severoamerickí kamaráti akosi pričasto, s nostalgiou v hlase a iskrou v očiach spomínajú na svoje mladícke výjazdy po legendárnej Route 66. Keďže šoférujem veľmi zriedkavo, nevedela som tej myšlienke (vydať sa na cestu po nekonečnej americkej diaľnici) prísť na chuť. Až keď som začala listovať v Lonely Planet, mi to docvaklo – je to prosto povinná jazda pre nás: mimoamerických. Prehovorila som teda priateľa, aby prenajal Ford Mustang a riskol to so mnou. Bol to road-trip s plánovanými zachádzkami či náhodnými odbočkami, na aký sa nezabúda. Plný všadeprítomných stereotypov a light úsmevov.

US Route 66 (alebo len Route 66) je prezývaná aj ako hlavná ulica Severnej Ameriky. Bola to totiž jedna z pôvodných ciest diaľničného systému USA. Jej základy položili konštruktéri pred takmer deväťdesiatimi rokmi a je dlhá takmer štyritisíc kilometrov. Ťahá sa z Chicaga až do kalifornskej Santa Moniky, alebo presnejšie zo štátu Illinois, cez Missouri, Kansas, Oklahomu, Texas, moje milované Nové Mexiko, Arizonu až po slnečnú Kaliforniu. Vraj o nej v 60-tych rokoch nakrútili dokonca nejaký televízny seriál, ale pozrieť som si ho netrúfla. Pred pätnástimi mesiacmi bolo mojím druhým domovom Chicago, pred piatimi zasa Albuquerque. Takže smer nášho nedávneho road-tripu bol jasný – nie na východ, ale tentoraz na západ: do Los Angeles.

10953286_10152874563327404_2314613121230537341_o

Základom road tripu po Route 66 je dobrá mapa abo rýchle GPS

Pofidérne arizonské motely

Prvou zastávkou bolo mestečko Flagstaff, ktoré nás v mnohom prekvapilo. Predovšetkým malo centrum mesta, hlavnú ulicu, kde sa ľudia do neskorých hodín prechádzali, rozprávali a fotografovali. V Albuquerque som niečo podobné za štyri mesiace pobytu nenašla. Bolo to tiež krásne mesto, ale rozťahané do dĺžky – bez auta tam človek takmer nemohol ani existovať. Flagstaff je ale univerzitné mesto, kde býva kopec študentov z ázijského kontinentu – čomu zodpovedala aj infraštruktúra, kultúra karaoke barov, suvenír obchodov a vývarovní s rezancami.

Mám niekoľko namotávok alebo skôr úchyliek, ktoré mi vo Flagstaffe neboli na obtiaž. Jednou z nich je vypisovanie a posielanie desiatok pohľadníc z každého kúta sveta, tou druhou je pozeranie filmov a seriálov. Užívala som si teda samoobslužnú nočnú službu miestnej pošty – kde stačilo vložiť do stroja hŕstku jednodolárových bankoviek a on vám vypľul požadované známky už aj s dátumom a pečiatkou. O červených svietiacich pútačoch pred barmi, hotelmi a motelmi, ktoré by som mohla pozorovať, fotografovať a udivene pod nimi stáť donekonečna, radšej pomlčím. Dohodli sme sa s priateľom, že navštívime čo najviac tradičných motelov – takých, aké sme vídali vo filmoch z 80-tych rokov. Pár pofidérnych motelov sa na trase po Route 66 ešte zachovalo, ale už sú vybavené wifi a televízorom s predplateným HBO kanálom. Tak aj ja som si po nociach stihla pozrieť pár častí The Knick, True Blood či Boardwalk Empire. Takéto motely mi v Európe fakt chýbajú.

11169583_10152874563032404_6022634385346067038_o

Motely ako z US filmov v každom mestečku pozdĺž Route 66

Do Grand Canyonu len so selfie-stickom

Z geológie mám doktorát, hoci dnes už sa venujem niečomu úplne inému. No bolo by hriechom nezastaviť sa na ceste po Arizone v jednom zo svetových geologických úkazov – v slávnom Grand Canyone. Napriek tomu, že obloha bola zatiahnutá, areál národného parku bol plný turistov. Turistov so selfie-stickmi (a to nielen japonských). Boli sme asi jediná dvojica široko-ďaleko, ktorá si nepotrebovala zabezpečiť fotku s pomocou predĺženej ruky a najnovšieho ajfónu. V každom prípade by sa vo Veľkom kaňone dalo prechádzať celé hodiny. Je to ideálne miesto na školský či rodinný výlet. Veď ide o najznámejšiu úžinu, tvorenú riekou Colorado v severnej Arizone. V minulosti priestor obývali tri veľké kmene pôvodných Američanov. Dneš už stopy po nich môžeme nájsť len v podobe improvizovaných stánkov a obchodíkov s indiánskymi módnymi doplnkami (mokasínami, vestami so strapcami, čelenkami).

grand-canyon-2

Must-watch geologický úkaz: Grand canyon

Hollywoodske filmové premiéry

Pár mojich známych zo Slovenska pri otázke: „Kam by sa radi v USA vybrali?“, volí Kaliforniu a mesto San Francisco možno ešte častejšie ako Los Angeles. Tentoraz sme návštevu Frisca museli z časových dôvodov vynechať. Aj keď bola cesta naším mustangom (bez otvorenej strechy pre časté mrholenie) rýchla a pohodlná, ďalších osem hodín v aute by sme nezvládli. Preto sme sa zamerali len na Los Angeles.

Priznám sa, že hoci ma svet filmu fascinuje, v LA by som nedokázala žiť. Toľko svetiel, sirén áut, vravy, bleskov z foťákov, pozlátka, gýču by ma dohnalo k užívaniu antidepresív alebo aspoň práškov na spanie, a určite k prázdnemu bankovému kontu.

Väčšina ľudí, ktorí smerovali do Griffithovho observatória, si chcela odfotiť nápis: Hollywood z vhodného uhla, keďže bol hneď na kopci oproti. Mňa skôr zaujímali teleskopy a Foucaultovo kyvadlo, ktoré som dovtedy poznala len ako názov knihy Umberta Eca. Na obzeranie honosných víl a megalomanských sídel hollywoodskych celebrít sme našťastie nemali čas, dokonca sa nikde poblízku nenakrúcal žiaden film. Ale ulice a bulváre LA boli hotová masakra.

V každej druhej budove bolo kino a pred ňou červený koberec, na ňom bodyguardi s vysielačkami a stovky fanúšičok – všade sa totiž odohrávala nejaká filmová premiéra. V tom čase boli na spadnutie nové časti seriálu Walking dead, takže po uliciach sa ponevierali najatí študenti herectva v kostýmoch zombíkov.

V Čínskom meste v rámci LA som mala za úlohu kúpiť tradičné cmúľavé cukríky, ktoré vám v priebehu pár minút dokážu vyliečiť boľavé hrdlo, a ktoré sa v Európe nedajú zohnať. Receptúru si netrúfam preložiť a prečítať. V každom prípade čínska štvrť už ani zďaleka nepripomína to, čo bývala kedysi – duch dávno vyprchal, ostali len zlato-červené ornamenty na vstupnej bráne.

10495328_10152874563502404_4629916117654900623_o

Pláž v Santa Monica a americký sen v LAX

Blúdenie po Meste anjelov

Čo ma najviac na presunoch po Los Angeles desilo, boli X-prúdové diaľnice priamo v meste. Hoci ste mali navigačný systém aktivovaný, pričasto vás dokázal uviesť do pomykova – najmä ak ste sa ocitli pod nadjazdom alebo mostom. GPS vás posielala na rôzne miesta, lebo systém nevedel rozpoznať, či ste na moste alebo na ceste pod mostom. Takže sme do Getty galérie hodnú chvíľu blúdili a takmer vchod nenašli. Foto-výstavy však stáli za to. Momentálne je tam rozsiahla výstava československého fotografa Josefa Koudelku (člena skupiny Magnum), tak tam aspoň posielam svojich známych, žijúcich v Kalifornii.

Keď sme chceli zájsť na pláž, nastali problémy s parkovaním. Najprv sme trafili nejaké súkromné parkovisko, kde od nás chceli sto dolárov za hodinu. Ale predsa len sme do Santa Monicy dorazili, dolné končatiny v studenej vode omočili, dotieravé čajky pofotili a našli aj značku, podľa ktorej tam oficiálne končí slávna Route 66. Nakúpili sme magnetky aj pohľadnice a kochali sa pohľadom na rodinky, tlačiace do seba hamburgery od najrôznejších fast-food reťazcov.

10847515_10152874563122404_9186561598524845457_o

Debaty z majiteľmi motelov veľa napovedia o živote v USA

Miesta pre svadobné fotky

Je niekoľko miest v západnej časti USA, kam páry chodia kvôli unikátnym svadobným fotografiám. Určite ste už videli foto-román z biblického miesta Joshua tree alebo z gýčovo pomaľovanej hory Salvation Mountain. No čím ďalej, tým viac sa objavujú aj honosné fotoblogy zaľúbencov v zbohatlíckom mestečku, kde musí mať zastúpenie každá automobilka na svete – Palm Springs. Mali sme obrovské šťastie, že sme tam dorazili počas výročného motorkárskeho festivalu. Toľko stereotypov pohromade snáď ani nemôže existovať. Ako si predstavíte postaršieho fanúšika Harley Davidson a jeho partnerku? Presne tak, ako z filmu. Stánky s občerstvením a tematickým koženo-džínsovým oblečením pripomínali naše východniarske odpusty či jarmoky (a to ozaj bez urážky). Rocková kapela, ktorá sa šla pretrhnúť pre svoje publikum (troch opitých obéznych pánov v rokoch a dvoch policajtov), bola už len bonusom do nášho video-albumu. Všetko bolo tak fotogenické a ozajstné.

boba-route-66

Mustangom naprieč USA – ďalší splnený sen

Bary vystrihnuté z Twin Peaks

Po ceste z Kalifornie do Nového Mexika sme si zvolili systém menších, starších a pomalších ciest – zato s krajšou scenériou: drevennými chatkami či karavanmi v lesoch, obrovskými kaktusmi v údoliach, benzínovými pumpami, obchodmi s muníciou a strašidelnými barmi v tých najmenej prívetivých častiach regiónu.

Vo Phoenixe, ešte v rámci Arizony, sme sa zastavili pozdraviť moju kamarátku Andreu, ktorej otec v ten víkend práve oslavoval 75-te narodeniny, a ktorému bláznivá rodina pripravila prekvapenie v podobe oslavy, pozostávajúcej z 300 hostí, ľúbezných Mariachi serenád a dobrého jedla.

Čo sa týka stravovania, na našej ceste prevládala indická a vietnamská kuchyňa. Americké hranolčeky či burgre sme sa jesť neodvážili. Zato sme ale po ceste domov, do Albuquerque, náhodou natrafili na miesto ako z rozprávky, alebo skôr ako z hororu, či vlastne zo seriálu Twin Peaks. V bare sa motala v pracovnom odeve postaršia pani, počúvajúca lokálnu rádio stanicu, naliala nám kávu z priehľadného čajníka a zohriala čučoriedkový koláč. Presne ten „blueberry pie“, ktorý som toľkokrát doma videla na TV obrazovke.

Unavení po celodenných obiehačkách nákladných vozidiel, trojhodinovej zápche pri výjazde z LA, sme len tak ticho sedeli a usmievali sa. Vôbec nám neprekážalo, že sme ako jediní (možno za ten deň prví) zákazníci sedeli v koženkových boxoch a nad nami sa týčili hlavy vypchatých jeleňov. What a road-trip!

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž publikovaná v magazíne Inspire, jar 2015)

V Albuquerque – bez auta ani na krok

V Albuquerque, takmer hlavnom meste Nového Mexika, som sa ocitla tak trochu náhodou. V hlave som ho mala zafixované len cez pieseň od Neila Younga a cez seriál Breaking Bad. Moja mamina toho o ABQ (alebo Burque, ako Albuquerque skrátene a familiárne nazývajú domáci) vedela z filmov a kníh omnoho viac a hneď po mojom príchode sa pýtala na slnkom zaliatu púšť, pohorie Sandia mountains, rieku Rio Grande a ložiská zlata. Lebo takto nám bol Divoký Západ vykresľovaný vo westernoch.

1495193_10152507026122404_2180779432743753660_o

V historickom Starom meste Albuquerque

Hľadať márne centrum mesta

Hoci mekka umenia, galérií a aukčných spoločností: Santa Fe je oficiálnym hlavným mestom Nového Mexika, nepôsobí tak. Keď sa pred rokmi mestské zastupiteľstvo rozhodovalo, či postaviť väznicu, alebo univerzitu – Santa Fe si vybralo väznicu (jednu z najkrutejších v USA, stačí si pozrieť film Natural born killers). Takže Albuquerque je viac živé, univerzitné mestečko, počtom obyvateľstva podobné Bratislave. Akurát je budované viac do šírky, ako do hĺbky – je rozťahané a nevyhnutne vás donúti kúpiť alebo prenajať si automobil. Bez auta sa tu (hlavne cez víkendy) nedá fungovať.

Ak dáte miestnym známym otázku: „kde sa možno ísť poprechádzať“, istotne znervóznia. Takých miest je totiž v ABQ žalostne málo. Je tu: turisticky obľúbená časť Nob Hill, možno down-town (ak máte radi umenie a kultúru), up-town (ak máte radi nakupovanie, shopping centrá a multi-kulti reštaurácie), alebo potom mesto v meste – zakonzervované historické mini-centrum pre turistov: Historic Old Town. Tam som zbehla aj ja, keď som chcela nakúpiť suveníry pre blízkych: lapače snov, odznaky, magnetky (všetko tematicky s kostlivcami – v rámci osláv Dia de Los Muertos, novomexickej verzie Dušičiek), tričká s obrazmi cukrových lebiek, korále z pomaľovanej kukurice. Na najviac predávané produkty: mokasíny s korálikmi, vzorované kožené čižmy, kovbojské klobúky či oceľové pracky na opasky si naozaj netrúfnem.

10749908_10152507025687404_8700619485424457971_o

Novo-mexický kočovný život, pojazdná reklama na všetko.

Pred konzumom sa neuchránite

Ak naskočíte do lokálneho autobusu č. 66, končiaceho na hlavnej vlakovej a autobusovej stanici v centre ABQ, do minúty si spravíte obraz o rôznych typoch ľudí (vystrihnutý akoby z TV seriálu Breaking Bad, alebo zo starších amerických filmov): výrazne potetované a zároveň extrémne obézne osoby s pollitrovkou koly v ruke; staručkí vojenskí veteráni v šiltovkách a obnosených kabátoch trpiaci samomluvou; bývalí motorkári s dlhými fúzami a džínsovými vestami; mladí hip-hopperi s nohavicami stiahnutými nebezpečne pod zadok, a aj na drogách či alkohole závislé indivíduá… Snažím sa nesúdiť, len pozorovať. A občas podať krátky (trošku stereotypný) report blízkym doma cez skajp.

Bez fotiek či videí bolo napríklad ťažké opísať akciu, nazývanú „Black friday“. Čierny piatok by si naozaj zaslúžil zvláštny foto-blog. Také sa totiž často v Európe nevidí. Pravá americká nátura, odkrytá počas nákupnej horúčky – každoročne po Vďakyvzdaní. Vidíte ľudí, stanujúcich a neskôr stojacich v kilometrových radoch pred nákupnými strediskami, čakajúcich na výpredaj (elektronika za štvrtinu ceny). Policajné správy hovoria o niekoľkých ušliapaných ľuďoch v honbe za lacnou telkou, o bitkách či dokonca streľbe na parkovisku pre ten ktorý akciový výrobok. Domáci si ani akoby nevšimli, že v novembri prebehli voľby a Republikáni sa cítia byť opäť na koni. Voči politike sú už asi imúnni, pohltil ich konzum. A teraz ruku na srdce: nakoľko sa ich ne)záujem o politiku líši od toho nášho?

10687891_10152507025822404_2605995247043405465_o

Počas čili sezóny: červené a zelené čili na každom kroku.

Stereotypy sa núkajú na každom kroku

Nech sa akokoľvek snažíte vyhnúť stereotypom, predsudkom a generalizácii, stále vás má čo udivovať. Nielen v Albuquerque sú ľudia naučení stáť disciplínovane v radoch, v žiadnej kúpelni nesmejú chýbať malé uteráčiky na tvár a papierové vreckovky v škatuliach. O všade-zapnutej klíme, kockách ľadu v každom nápoji, diet coke vo väčšine chladničiek, populárnom kréme do kávy (a donutkách – precukrovaných šiškách k tomu) a všeobecne o fast-food obľube sa radšej nebudem rozpisovať. OK, v Novom Mexiku sa na tanieri objavia často namiesto burgrov s hranolčekmi aj tradičné tacos, špenátová quesadilla či syrová enchilada s kopcom fazuliek a najmä čili papričiek.

A propos, chile alebo čili. Najčastejšie kladenou otázkou v Novom Mexiku je: „Red or green?“ – či si dáte v rámci menu: červené alebo zelené čili. Ročne sa lokálne vyprodukuje takmer 80 000 ton čili, pričom ročný obrat predstavuje okolo 350 miliónov dolárov. Čili podporuje trávenie, ničí baktérie, štartuje metabolizmus a spaľuje kalórie. Povinne treba vyskúšať! Príležitostí na oslavy je v ABQ dostatok: každý mesiac nejaká fiesta, výročie, sviatok (čiže nielen Vďakyvzdanie môže nakopnúť domáce obyvateľstvo k prejedaniu sa).

Na jednej ulici objavíte oproti sebe dve konkurujúce si kaviarne s „originálnym“ pumpkin spice latté a čučoriedkovým koláčom. O pár kilometrov ďalej spozorujete päť rovnako orientovaných predajní (ponúkajúcich matrace alebo záhradnícky tovar, PC hry, ale aj zbrane či strelivo, alkohol, poprípade tematické cetky (k Halloweenu, k Vianociam či iným sviatkom).

1403124_10152507026377404_7630501958267088899_o

Famózna Balloon fiesta v Albuquerque

Stovky balónov na oblohe

V Albuquerque svieti slnko 310 dní v roku, takže bez slnečných okuliarov a opaľovacieho krému sa nevyplatí ísť obdivovať jedinečnú ABQ oblohu (úžasne modrú, takmer bez oblakov). Výškových budov v ABQ zrátate na prstoch jednej ruky. Vraví sa, že domy musia byť nízke (zväčša omietnuté v štýle stucco), aby nepokazili výhľad na pohorie Sandia. Pravda je ale taká, že len chýba kvalitný stavebný materiál, odolajúci častým zemetraseniam.

Minimálne raz do roka je o nátresk turistov a turistiek v Burque postarané, počas októbrovej Balloon fiesty – festivalu teplovzdušných balónov. Ťažko si viete predstaviť chladné októbrové ráno, kde za spevu americkej hymny a prítomnosti tisícok ľudí vzlietne na oblohu takmer päťstvo balónov rôznych tvarov a farieb. Fotogenická nádhera, podporujúca lokálnych turizmus.

Dobrovoľníčila som na TEDxABQ evente a lokálni spíkri ma prekvapili svojou jedinečnosťou a suverenitou. Pamätám si napríklad vystúpenie uvedomelého dochôdcovského páru, ktorý vybudoval svojskú kaviareň na lokálnej farme. Zvláštnosť je v tom, že si k sebe nepustia na návštevu nikoho na aute, ale len na bicykli.

Bicyklovanie je v Albuquerque (20. najviac „bike-friendly“ meste spomedzi všetkých amerických veľkomiest) mimoriadne obľúbené – nielen u študentov a študentiek UNM, Bike Burque organizátorov či lokálnych aktivistov. Je naozaj skvelé stráviť víkend na bicykli, mieriac napríklad na štýlové farmárske trhy v centre mesta.

1669861_10152522944642404_7564779599357169413_o

Postavy a tváre Rail Yards market-u

Kultúra, resp. Pop-kultúra

Keď sa niekam vyberiete pešo, a nebodaj v sukni, buďte si isté že 9 z 10 mužov na vás čosi zakričí zo svojho trucku na obrovských kolesách. Treba si však z pobytu v ABQ pamätať to pozitívne. Ako sa s vami napríklad ľudia snažia komunikovať a zistiť, „kde leží ta Czechoslovakia a prečo sa tam hovorí po rusky“; alebo aká bohatá je ponuka miestnych divadiel s kvalitnou americkou produkciou. Živé koncerty sú na každotýždennej báze v príjemných kluboch, no zväčša pre žiadne publikum a prázdny parket, pričom skôr ide o tvrdý rock či hypnotický hip-hop, než o klasické country, ktoré by sme uprostred púšte stereotypne očakávali.

O ABQ sa nielen filmoví kritici či producenti zmieňujú ako druhom Hollywoode. A naozaj sa kopec filmových produkcií sústreďuje práve do Albuquerque. Stačí spomenúť filmové hity ako „My Little Miss Sunshine“, „Sunshine Cleaning“ či „The Avengers“. O TV seriále Breaking Bad, ktorý nedávno pozbieral všetky možné Emmy awards, sa azda ani netreba zmieňovať. Ľudia z celého sveta sem putujú nielen na Breaking Bad fan festival, ale len tak – po stopách seriálových hrdinov (navštíviť miesta, kde sa nakrúcalo).

V meste možno naozaj stretnúť kopec ľudí od filmu. Moja kolegyňa si napríklad v lete neodpustila status na facebooku, hovoriaci o tom, ako na pedikúre stretla dobre zamaskovanú Emily Blunt. Oplatí sa sem zavítať – nech už je motív vašej návštevy akýkoľvek. Minimálne to ostré slnko a čili papričky vám spravia náladu.

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire; jeseň 2014)

Maroš Hečko: Ani Rimbauda nemiloval každý

Okrem maľby a sochy zakúsil azda všetky druhy umenia. Na slovenské pomery veľa píše a produkuje. Poznať ho možno z hudobných projektov Free Faces, Bezmocná hŕstka a Home Made Mutant. Sám o sebe tvrdí, že je taký podomácky vyrobený hudobník. Maroš Hečko.

Keď stretnem človeka, ktorý prežil nielen detstvo, ale i mladosť v minulom režime (naviac v Bratislave), vždy sa musím opýtať – aké to bolo. Tak ako si bol na tom ty?

Bol som v kruhu rodiny, ktorá bola početná. Veľa času som trávil v záhrade pri Kocmundovi, v Karpatoch a mal som šelesť, ktorý mi spôsoboval zlyhania tela. To mi bránilo byť naplno na ihrisku a behať za loptou. Ale možno preto som mal už v piatej triede prvú kapelu s Romanom Galom.

V čase Zamatovej revolúcie si mal už dvadsaťdva rokov, bol si dospelý. Ako si pád komunizmu vnímal a čo sa v tebe samotnom zmenilo?

Na Kolibe vo filmových ateliéroch to vrelo. Tam som bol od augusta zamestnaný. Začal štrajk hercov a my sme mali v procese výroby hraný film Dušana Hanáka Súkromné životy. Zastavila sa výroba. Vo veľkej zasadačke sa každý deň schádzali všetci filmári, v tej dobe zamestnaní v ateliéroch, a viedli sa naozaj horkokrvné diskusie. Pamätám sa na vyjadrenia Sláva Luthera a Dušana Trančíka, ktorí sa postavili na stranu študentov. A potom som sa zúčastnil prvého veľkého mítingu na SNP. Bolo veľmi chladno a Kňažko žiadal dav, aby vytvoril koridor. To bolo posledný raz, čo som sa zúčastnil.

Ako toto zlomové obdobie ovplyvnilo tvoju hudobnú či filmársku tvorbu?

Bol som obklopený filmármi a výtvarníkmi. Pomáhal som Lacovi Terenovi viesť Galériu M+; založili sme spoločnosť Flugcojg hilm s Milkom, Semjanom a Štrbom a robili dokument o Andy Warholovi s názvom AW v M. Bolo to pre nové múzeum v Pittsburgu, ktoré založil Andyho brat. Písal som poviedky, ale ani jedna nebola o novembri a dokončovali sme so Semjanom scenár Na krásnom modrom Dunaji, ktorý mal ísť o rok do výroby. Potom som sa odsťahoval do Prahy a začal robiť v reklame. O politiku som sa nezaujímal. Bolo oveľa viac zaujímavých vecí v mojej vlastnej komunite a celospoločenský život si išiel svojou cestou.

Existovala aj možnosť, že pred- či krátko po- Novembri 1989 opustíš našu krajinu a skúsiš šťastie v zahraničí?

Využil som šancu ísť do Ameriky a odtiaľ som odletel do Austrálie. Hneď v januári 1990. V Austrálii som pracoval na farme, zarobil pár peňazí a ďalej cestoval. Chcel som tam ostať, lebo doma by som musel ísť na vojnu. Z toho som mal hrôzu – nosiť sapík a počúvať nejakých vypatlancov, ako na teba revú povely bez akéhokoľvek významu. Otec mi ale volal do Washingtonu, že som prešiel konkurzom na speváka Vojenského umeleckého súboru. Vedel som, že tam budem s kamarátmi (napríklad s Romanom Harvanom), tak som si to išiel odkrútiť. V tom čase bolo lepšie mať vojnu za sebou. Na vojne sme založili Bezmocnú hŕstku.

Kedy si si uvedomil, že tvojím poslaním, diagnózou, životnou cestou, výhovorkou, východiskom z tvorivého pretlaku, možno únikom či čímkoľvek iným bude práve nálepka: umelec?

Netuším. Písal som od malička. Prvý dobrodružný román som napísal v štvrtej triede na ZŠ. Našiel som ho pred časom pri upratovaní a nasmial som sa na ňom. Zlom ale nastal, keď som sa dostal na VŠMU. Vtedy to začali brať vážne aj moji rodičia. Dovtedy to vnímali ako moje pubertálne vyčínanie. Dnes je to plnokrvná realita. Treba vedieť zabojovať a zmeniť osud. Ja som mal byť vraj inžinier.

V roku 1993 sa v slovenských kinách objavuje nepochopený či skôr nedocenený film „Na krásnom modrom Dunaji“ režiséra Štefana Semjana, kde si pracoval na scenári (vraj ste len rok makali na dialógoch). O čom chcel NKMD byť a o čom nakoniec (po zásadnom strihu) bol?

Je to film, ktorý hovorí o ľahkovážnosti tej doby – neochote zobrať na seba zodpovednosť. Je to film o hochštaplerstve; odkladaní dôležitých vecí na inokedy; o nezáujme o politické zlomy, ktoré nastali po rozklade republiky; o prázdnote, ktorú v ňom predznamenáva a ktorá sa dostaví o desiatku rokov neskôr. Na druhej strane je o krásnych silných priateľských väzbách. Brali sme to ako individuálnu jazdu vo svojom priestore, ktorý sme neboli ochotní nikomu predať (na rozdiel od reálneho majetku nášho štátu). Niektorým z nás sa to podarilo udržať doteraz, niekoho zožrala tá doba ako masomlejn.

Čas veľa vecí vyrieši a vylieči. Inspire oslavuje 10. výročie, tento váš film vznikol pred dvoma desiatkami rokov. Myslíš, že dnes by mu divácka obec rozumela inak (či lepšie)?

Z dnešného pohľadu je ten film reflexiou doby očami jednej generácie. Je úprimný, odžitý, na nič sa nehrá. Tá hravosť, ktorú niektorí ľudia nepochopili a zatracovali, bola skutočná, nie strojená. Debil rídky nádherný je reálna postava. A na to sa ľudia s ironickým úškrnom pýtajú dodnes, lebo tomu nerozumejú. Veľa ľudí nechápe poéziu toho filmu a nemám im to za zlé. Ani Rimbauda nemiloval každý. Ale Semjan je básnik, ktorý vložil do „Dunaja“ celé svoje srdce a je to tam cítiť.

Nakrútili by ste NKMD dnes inak? Ktoré scény by ste krátili a ktoré pridali či viac do hĺbky rozviedli?

Ja osobne by som na svojom živote nešiel nič meniť. Čo som posral je posraté a čo som urobil dobre zostane tiež na svojom mieste. A víziu zajtraška si chránim lepšie ako pred tromi rokmi. Za Semjana hovoriť nemôžem.

Chcel si ešte niekedy neskôr s rovnakým tímom nakrútiť ďalší film?

Chodievam k Štefanovi a hľadáme príbeh Na krásnom modrom Dunaji po 20 rokoch. Miloval som sedenia s týmto človekom. S ním sa dá o filme baviť celé dni, nie hodiny – bez prestávky, na jeden záťah, s fľašou borovičky a presúvaním sa z krčmy do krčmy (keď skončíte nad ránom na Hlavnej stanici a čudujete sa s tým oparom v očiach, či ste sa náhodou neocitli v Chartúme). Neviem, či z toho niečo bude, ale vôbec ma to netrápi. S niektorými ľuďmi mám silné väzby a stačí mi iba to, že som s nimi.

Maroš Hečko s kolegami počas nakrúcania filmu Kandidát.

Maroš Hečko s kolegami počas nakrúcania filmu Kandidát.

V roku 2013 mal veľmi dobrú návštevnosť dobre-načasovaný film „Kandidát“ podľa tvojej (a Michala Havrana) knižnej predlohy. Reakcie filmovej kritiky sú rozporuplné. Čo sa vám týmto filmom podarilo a čo celkom nie?

Podarilo sa rozprúdiť diskusiu a tá bola po dlhom čase naozaj okolo slovenského filmu veľká. Ľudia to rozoberali, tešili sa, ale aj pľuli… Všetko, ako má byť. Podaril sa mi aj husársky kúsok, že som do výroby zobral 11 študentov z VŠMU. V štábe boli tri generácie filmárov. To bol úžasný pocit – na záverečnom žúre! Dokázali sme mať radosť z toho, že sme všetci pri vzniku toho filmu, a aj to prežiť celé bez straty priateľstva (lebo peňazí bolo málo a hrozí to pri každej slovenskej produkcii, nielen filmovej). To, čo je smutné, je, že sa nám nepodarilo získať Oscara.

Fanúšikovia a fanúšičky celebritného projektu „Free faces“ si ťa pamätajú ako zdatného speváka a svojského pódiového lídra. Prečo sa v dobre naštartovanom koncepte dlho nepokračovalo?

To už tak chodí. Manželstvá vznikajú a potom prichádzajú rozchody, ťažkopádne rozvody. Túžba po niečom inom… My sme boli všetci štyria hľadači. Na ten projekt som odjakživa pozeral ako na čas, strávený s najlepšími priateľmi. A nebol som profi hudobník ako oni. To bol tiež asi dôvod, prečo vznikol Home Made Mutant. Tam patrím, som taký podomácky vyrobený hudobník.

Free Faces, Home Made Mutant, Bezmocná hŕstka. Ktorý názov je Ti najviac priliehavý a ktorá formácia Ti je najviac blízka?

Každý z týchto projektov má pre mňa svoje čaro. Ani jeden by som nevyzdvihoval nad tie ostatné. Nádherné príbehy, zapísané v mojom rodokmeni.

Odvrátil si sa od zabehnutých značiek (vydavateľské stajne a distribučné spoločnosti sú asi silné slová) a vytvoril si si vlastný priestor pre tvorbu a prezentáciu: Bizarrepublic. Jednoduché rozhodnutie?

Bizarná krajina vznikla hlavne kvôli situácii na trhu. Nebolo kde nosiť bláznivé a experimentálne ladené projekty – neexistovali tu producenti, ktorí by vsadili na taký model a naplno sa pustili do jeho architektovania. Tak sme to urobili vo virtuálnom priestore. Slogan bol: Virtuálny priestor s reálnymi ľuďmi. Malo to aj svoj biznis plán. Dokonca sme vytvorili aj ambasádu a mali vlastnú vlajku. Portál Bizarnej republiky sa dostal v roku 2000 do holandskej knihy: 100 najlepších webov sveta. Myslím si, že tím tvorili šikovní, schopní ľudia.

Nasledoval vznik serveru Azyl, kde sa hromadila prevažne pôvodná hudba tvojich kamarátov a zaujímavé krátke filmy. Je dôležité nezlomiť sa a vydržať. Tak ako sa darí Azylu dnes?

Darí sa mu tak, že dokončuje druhý celovečerný projekt, ďalšie dva sú vo vývoji. Realizujeme to, čo som chcel vždy robiť najviac: hrané filmy pre kiná.

Produkuješ mnohožánrové hudobné a filmové projekty. Koho by si pod hlavičkou Azyl music rád privítal a vydal? Nehrozí akési vyhorenie?

Vyhorenie hrozí stále. Život je plný malých smrtí, keď sa treba pozviechať a znovu naštartovať svoj strojček. Vydavateľstvo Azyl music bude produkovať aj naďalej len mojich kamarátov – nebaví ma s hudbou tvoriť biznis plány. Z tejto činnosti by som mal rád len také malé potešenie. Stačí ten pocit, že si vydal album a na Vianoce ho podaroval kamarátom a rodine.

Maroš Hečko a jeho rôzne úlohy počas nakrúcania filmu Kandidát.

Maroš Hečko a jeho rôzne úlohy počas nakrúcania filmu Kandidát.

Minulý rok si sa stal šéfom jedného z okruhov RTVS. Aké zmeny si do fungovania (a počúvanosti) Rádia FM priniesol?

Urobili sme v Rádiu FM niekoľko úprav programu, hlavne vo večerných slotoch od ôsmej do desiatej. Stúpla nám počúvanosť. Zmena prichádza aj v odovzdávaní cien RadioHead Awards. Tento rok to bude celovíkendová prezentácia slovenskej hudby. Dva dni bude festival v Slovenskom rozhlase, potom slávnostný ceremoniál v Starej tržnici.

Raz za čas sa objaví diskusia o zrušení tohto okruhu, poprípade o zlúčená Rádia FM s Rádiom Devín atď. Ako reaguješ na takéto pokusy?

To sú marketingové ťahy a konšpiračné teórie… Keď som nastúpil do rádia, jeden pán mi silou mocou chcel nanútiť teóriu, že Rádio FM má do pol roka zaniknúť a prejsť na internet – ja mám byť bielym koňom tejto operácie. Zdá sa, že opak je pravdou. Rozšírili sme vysielanie o nové programy a nič nezrušili.

Pred pár mesiacmi si navštívil Kambodžu a Vietnam. Prečo práve tieto krajiny?

Robil som obhliadky na jeden dokumentárny projekt a chcel som si po tom šialenom roku 2013 úplne vyvetrať hlavu – najlepšie v krajinách, v ktorých som nikdy nebol, na ktoré som sa skoro vôbec nepripravoval. Aby ma to poriadne vyfackalo a prebralo k novému písaniu. A to sa aj stalo.

Čo ťa v nich teda prekvapilo?

Veľa vecí. Ale asi najviac to, že budhizmus tam môžeš hľadať už iba s lupou.

Dopisoval si na ceste svoj (autobiografický) román. Kedy s ním pôjdeš von a o čom / o kom bude?

Skôr by som povedal, že je to príbeh fiktívneho hrdinu, silne štylizovaný denník siedmich dní (od Pondelka do Nedele), ktorý zachytáva človeka po ťažkom rozchode s milovanou osobou. Ako v jednom starom trubadúrskom verši: Odísť znamená vždy trochu umrieť. Takže to asi je aj o umieraní, zároveň silne autobiografické. A kedy s ním chcem ísť von? On už je vonku. Zo mňa.

Doteraz si bol silný a skúsený najmä v poviedkach. Román je iný level, veľká výzva. Čo zaujímavé si naposledy čítal?

Čítam veľa, hlavne posledné tri roky – čo som sa rozišiel so ženou po pätnásťročnom vzťahu. Je zvláštne, že človek začne alebo prestane robiť isté veci, keď sa s niekým spojí a vytvorí s ním vzťah. To isté platí aj o rozchode. Niečo odíde a niečo príde. V mojom prípade prišli znovu knihy. Začal som po dlhom čase veľa čítať a písať.

Môžeme v našom teritóriu a aktuálnom ovzduší hovoriť o napredovaní slovenskej kultúry?

Bez napredovania by sme boli mŕtvi.

Čo chceš v najbližších piatich rokoch stihnúť?

Nezomrieť.

Text: Boba Baluchová, Foto: Peter Krchnavý (rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 71/2014)

Adri Totiková – večne nespokojná režisérka

Vraj je na slovenské pomery veľmi náročná či dokonca prísna. Lebo neznáša neprofesionalitu, lenivosť a nezáujem – na javisku, pred kamerou, kdekoľvek. Možno práve preto je vo svojom veku tam, kde je – divadelná režisérka: Adriana Totiková.

Ako v hlave mladého dievčaťa z Humenného skrsne myšlienka  pokoriť umelecky hlavné mesto?

Celé detstvo aj obdobie dospievania som v sebe niesla túžbu stať sa umelkyňou. Už len to slovo ma fascinovalo. No nedokázala som ho ani nahlas vysloviť. Pri tej predstave som však prežívala niečo medzi obrovskou rozkošou a utrpením.

Prečo si si zvolila najprv estetiku a slovenčinu na Univerzite Komenského, až potom divadelnú réžiu a dramaturgiu na VŠMU?

Som z Humenného a v čase môjho dospievania sa hlásiť na VŠMU bolo niečo ako hriech alebo bláznovstvo. A okrem toho som bola vždy tak trošku bifľoška – zaujímalo ma politické dianie na Blízkom Východe, rovnako ako dôsledky križiackych výprav alebo rozdelenie atmosféry. Túžila som po klasickom vzdelaní, chcela som niečomu rozumieť. VŠMU som si potom vyslovene vychutnávala. Už som mala oddreté dejiny filozofie, literatúru aj psychológiu a mohla sa venovať špecifikám dramatického umenia.

Na Východe republiky máš rodičov a brata. Často sa vraciaš domov?

Moje milované Humenné ako aj moja rodina sú trvalým zdrojom inšpirácie. Často svojim hercom rozprávam alebo hrám postavy aj postavičky z Východu, temperamentné zážitky alebo priamo napodobňujem mojich blízkych. Pre divadlo je užitočné, ak pochádzate z kraja, kde sa stretáva niekoľko rôznych jazykov či nárečí, kultúr, tradícií a pováh. Mamka ja šarišanka, otec rusín, vyrastala som na Zemplíne – čo viac dodať. Žarty si však robím zo všetkých rovnako a z našej “čudnej rodinky” najviac.

Koľko rôznych tvorivých polôh máš?

Moji priatelia zvyknú hovoriť o mojich štyroch základných podobách. Režisérka, herečka, učiteľka a riaditeľka. Na jedného človeka celkom dosť! Na VŠMU ma ironicky prezývali “Riaditeľka Domu kultúry”. Tak možno na dôchodku budem v malej zapadnutej obci šéfovať starému kulturáčiku a budem pozývať progresívnych mladých umelcov, aby rozvírili hladiny vidieka, začali medzigeneračný dialóg. Ale osobne sa najviac cítim ako komediantka – ako človek, ktorý pozoruje svet a transformuje ho do príbehov, ktoré sú groteskné. Snažím sa rozprávať o živote a svete okolo, akokoľvek pateticky to môže znieť… S humorom sa dá rozprávať aj o tých najsmutnejších osudoch.

V koľkých divadlách sa hrávajú tvoje hry pre dospelých či pre deti?

Inscenácie pre dospelých uvádza Divadlo Aréna, Mestské Divadlo Žilina, Štúdio 12, Ostravské divadlo Silesia a pre deti som vytvorila niekoľko inscenácií v Bábkových divadlách v Žiline aj Bratislave. Dôležité je aj naše nezávislé divadlo TUŠ, s ktorým realizujeme rôzne koprodukčné a komunitné projekty. Teraz prežívam výnimočne vzrušujúce obdobie, lebo chystáme novú provokatívnu inscenáciu pre Divadlo Aréna. Ten moment hľadania tém a príprav je veľmi podnetný.

Ako sa vlastne skúša také predstavenie  ako prebieha to režírovanie a práca na textoch s hercami?

Kým sa dostaneme k práci s hercami, sú tam mesiace príprav, samoštúdia z problematiky, ktorá sa hry týka. Ide o odborné konzultácie, potom: režijno-dramaturgická, výtvarná koncepcia a najma hodiny strávené v divadle, pri počítači, v kaviarnňach, knižniciach, v obchodoch so stavebnými materiálmi, listovanie v časopisoch, počúvanie hudby. Neskôr už výrobné porady, hľadanie spolutvorcov, výber a obsadenie, plán propagácie a veľa iného. Keď sa začína skúšať, mám pocit, že viem všetko. Po prvých hodinách zistím, že neviem nič, a že musím často na mieste improvizovať. To objavovanie, keď sa niečo prvýkrát udeje na javisku, keď je tam záblesk života, je úžasné. Potom zas prichádza fáza stagnácie, keď je to všetko nanič. Následne si začnem uvedomovať, že ma tlačí termín a na depky nie je čas. Keď sa hľadisko naplní, ľudia si v očakávaní šuškajú, zhasne svetlo a na javisku sa zrodí vlastný svet – na všetko zabudnem a som šťastná.

Režisérka Adriana Totiková pred skúškou v Divadle Aréna.

S kým chceš v budúcnosti pracovať? Vysnívaný scenárista či herečka?

Mala som a mám šťastie na veľmi talentovaných kolegov a spolupracovníkov. Zatiaľ som veľa robila s mladými a láka ma dostať šancu pracovať so strednou aj úplne najstaršou generáciou našich tvorcov v SR. Ale mám aj bláznivé sny – povedzme režírovať Leonarda di Capria, asistovať Soderbergovi?! Určite by som chcela robiť viac interdisciplinárnych projektov so slovenskými výtvarníkmi, hudbníkmi a tanečníkmi. Chýba nám doma akési neformálne umelecké centrum, kde by sme sa stretávali, zoznamovali a vymýšľali projekty. Ale možno len nechodím do správnych krčiem, alebo sa hanbím…

S kým (akým typom ľudí) sa ti robí najlepšie a naopak najhoršie?

S kolegami sa vždy smejeme, že keď raz o mne vyjde monografia, bude sa volať “Večne nespokojná režisérka”. Vraj som na slovenské pomery veľmi náročná či dokonca prísna. Ale ja zúfalo neznášam neprofesionalitu, laxný prístup, lenivosť a nezáujem. Žial, so všetkým sa stretávam takmer denne. Pracovníci, ktorí by vám mali byť nápomocní, sú znechutení, spomalení a nič sa im nechce. Hoci nechcem krivdiť všetkým… Zamestnanci umeleckých inštitúcii, nielen technickí, ale aj umeleckí, nie sú motivovaní. Ani finančne, ani spoločensky. Tak robia do výšky platu. Je potom veľmi ťažké všetkých presvedčiť, že spoločnými silami vytvoríte niečo hodnotné. Osobne odmietam žiť v marazme a dennodennom sťažovaní sa, preto najradšej pracujem s ľudmi, ktori v sebe majú chuť, optimizmus a vnútornú zodpovednosť.

Ktorú hru by si chcela režírovať, resp. do ktorej adaptácie by si sa rada pustila (a prečo)?

Akosi som sa ešte nedopracovala ku klasike, robím veľa súčasných textov. Takže sa teším raz aj na Shakespeara, Čechova, Moliéra. Možno je to dobre – budem zrelšia, keď sa s nimi budem pasovať. Keďže som vo vnútri romantička, tak ma zaujímajú príbehy veľkej lásky, osudovosti… Práve s dramaturgičkou Zuzanou Šajgalíkovou pracujeme na adaptácii jedného slávneho historického románu, takže aj tá klasika si už ku mne nachádza cestu (a ja k nej).

Ktorého zahraničného autora či autorku by si predstavila slovenskej diváckej obci?

Na Slovensku máme niekoľko vynikajúcich dramaturgov, ktorí sledujú aktuálnu svetovú tvorbu a v predstavovaní súčasných kvalitných autorov vôbec nezaostáme. Nám sa napríklad podarilo uviesť hru Petra Quiltera vo svetovej premiére. Myslím si však, že slovenský divák je zaťažený skôr na samotný príbeh a herecké obsadenie, než na autorov či režisérov.

Ktoré ocenenie za divadelnú prácu už máš doma a ktoré chceš získať?

Cením si, keď za mnou príde niekto, koho si vážim a pogratuluje mi, či pochváli detail. Ako napríklad pán Vajdička, Klimáček, Feldek, Porubjak – tie momenty si pamätám do detailov a sú to také duševné ocenenia. Teším sa aj z nominácie na Dosky, a tešia ma ceny pre kolegov a kolegyne. Talentovanej Ivane Kubáčkovej cena Dosky v inscenácii “Taká fajn baba”, ktorú som režírovala, zmenila profesionálny život!

Ako prepájaš divadelnú skúsenosť s iným umením, napríklad s filmom?

S filmármi sa najmä kamarátim. Teraz sa síce na FTF VŠMU v ročnom špecializačnom kurze dovzdelávam, ale ešte stále som zelenáčka, začiatočnícka. Film ma fascinuje pre jeho trvácnosť a úplne iný spôsob rozprávania.

Adri Totiková sa popri divadle možno odhodlá aj pre film.

Môžeme očakávať, že raz urobíš sama film?

Nechajme sa prekvapiť. Som rada, že sa slovenskí filmári rozbehli – od seriálových placov utekajú na filmovačku, robia filmy na “pankáča”, zadarmo a snažia sa ich dostať do kinodistribúcie, alebo aspoň na internet. A pomaličky sa do kín vracajú aj diváci. Práve pripravujeme film podľa mojej divadelnej komédie “Tie roky 90te” – prináša to veľa tvorivého napätia, frustrujúcich stavov, ale aj toto všetko nás ženie dopredu.

Je rivalita medzi režisérmi výrazná? Pociťuješ dáke náznaky i ty?

Režiséri nebojujú o titulky v časopisoch, takže napätie či závisť nie sú také evidentné ako u hercov a herečiek. Napriek tomu tu rivalita je a vyplýva z jediného – nedostatku príležitostí a práce. Keď sa dozviete, že ďalšiu sezónu v nejakom divadle režíruje ten a tá – je jasné, že vy sa tam už nezmestíte. Ak sa aj realizujete v divadle, nemáte celkom z čoho žiť, a tak v duchu závidíte tým, čo sa do divadla nedostali a robia komerciu. Tí zas majú peniaze, ale chcú robiť umenie. Jednoznačná tenzia. Žijeme si tu v spleti harmonickej pretvárky a premiérových gratulácií. Kritika zoči-voči je omnoho vzácnejšia a hodnotnejšia, než usmievavé trasenie rúk.

Aké máš reakcie na šteklivé predstavenie “Ráno po”, ktoré predstavilo Divadlo Aréna?

“Ráno po” má podtitul “Sex, láska, rodina – bez facebooku” a vymyslel ho riaditeľ Juraj Kukura. Sexualita je tu prostriedok komunikácie. Akokoľvek odviazane či provokatívne sa postavy hry správajú, všetci túžia po láske, stabilite a v konečnom dôsledku po súžití v rodine. Zaujímavé sú aj reakcie publika. Často sú mladé páriky pobúrené a staršie dámy v rukavičkách sa uvoľnene zabávajú. To ma presvedčilo o tom, že ani k divákom sa nedá pristupovať stereotypne. V inscenácii hrajú skvelí herci, hľadisko je plné, smiech sa ozýva až na chodbu. Teším sa, keď môžem prinášať radosť a smiech a súčasne hovoriť, čo trápi moju generáciu dnes. Osamelosť.

Robila si aj pre rozhlas aj pre televíziu. Nevyhnutné “chlebovice” pre seriály ťa nezlákali?

Chcela by som celoročne “robiť umenie”. Potom sa pozriem do peňaženky a revem pri kamarátkach – produkčných, že sa na to všetko môžem vykašlať, chcem robiť komerciu, a už konečne nebývať v podnájme. Po chvíli ma to prejde a už zasa riešim – akú ďalšiu závažnú tému chcem transformovať do javiskovej podoby. Zatiaľ sa každý tvorca na voľnej nohe (nielen divadelník či filmár), snaží nájsť mieru medzi účtom v banke a osobnou sebarealizáciou. Ja som momentálne duchovne veľmi naplnená, takže by sa pokojne zišla aj dáka chlebovica…

Pôsobila si aj v Poľsku. V čom je slovenské divadlo, resp. naša divadelná škola odlišná od tej v Poľsku? 

Máme veľa spoločného. Slovenskí aj poľskí herci hrajú na javisku celou svojou dušou, aj telom – je to živelné, nie chladné intelektuálne herectvo. Divadlo má však v Poľsku (oproti nám) neuveriteľnú tradíciu. Je to pre nich rituál, kultúrne dedičstvo. Do Poľska chodím naberať inšpiráciu aj odvahu. Poliaci skúšajú nové formy – mali a majú reformátorov. Môj vzťah sa tam (počas dlhodobej stáže) natoľko prehĺbil, že som z poľštiny začala prekladať hry a scenáre.

Aký máš tajný, ešte nesplnený sen v oblasti divadla?

Jednoduchý! V krásnom divadle (plnom nadšených spolupracovníkov) vytvoriť silnú inscenáciu o nejakom aspekte života, na ktorú sa nebudú dať zohnať lístky na dva roky dopredu, keďže bude beznádejne vypredaná. A ešte napísať hru, ktorú preložia do 25 jazykov a ja potom budem cestovať po svete na premiéry.

Si mladá režisérka i pedagogička. Máš doktorát z estetiky, stále na sebe pracuješ. Čo si možno predstaviť pod hereckým coachingon?

Keďže mám v sebe istý rozpor medzi režisérkou a herečkou, neuveriteľne ma baví práca s hercami – začala som sa intenzívnejšie venovať vedeniu herca. Aj niektoré moje inscenácie sú vyslovene herecké. Strávila som nejaký čas na otvorených hodinách v legendárnom Actors studio v New Yorku, začala mapovať prácu hereckých coachov, ktorí hercov pripravujú na rolu. Niektorí sa zaoberajú prácou s jazykom, akcentami, hlasom, a ďalší sa venuju samotnej hereckej tvorbe. Takže i ja hercom dávam informácie, aj kladiem otázky, usmerňujem ich a provokujem do ďalšieho skúšania. Je to aj otázka osobného rozvoja herca-herečky.

Čo robíš cez prázdniny, teda vtedy, keď nerežíruješ (napríklad cez Vianoce)? Aké máš ty (talentovaná žena na slovenskej divadelnej scéne) vlastne záľuby?

Keď nerežírujem, zbieram inšpiráciu. Rozprávam sa s babkou, ktorá celý život prežila na ukrajinskej hranici, alebo s ľudmi na Východe – o práci vo fabrike na mäso. Cestujem sama po svete, vypomáham v rodinnej firme, navštevujem známych aj rodinných priateľov. Počúvam ich…

Koľko percent je v tvojich úspechoch talentu, koľko percent úsilia a koľko Božieho riadenia?

Nad percentuálnym zložením som nikdy nepremýšľala, ja som skôr “zlomkový typ”. Verím, že v mojom životnom smerovaní je aj riadenie zhora, ale asi aj istý dar a veľmi veľa osobného úsila a trpezlivosti. Občas ma chytí sebaľútosť, že nič nemám zadarmo… A je tam ešte jeden aspekt – výchova mojich rodičov a možnosť sebarealizácie, ktorú mi dopriali. Nikdy som nemusela byť gazdinka v kuchyni, ani som doma veľmi neupratovala, ale mala som vlastnú izbu – polepenú inšpiračnými obrázkami, ďalej písací stôl, magnetofón, lampu, knižky a možnosť zatvoriť si dvere. To napomohlo môjmu smerovaniu.

Aký máš rituál pred premiérou? Vzývaš na pomoc Ježiška, Panenku Máriu, kričíš, alebo napäto vyčkávaš?

Pred premiérou som vždy neuveriteľne nervózna. Je lepšie, keď na mňa nikto nehovorí. Viem, že “dielo je dokonané”, ale špecifickosť divadla spočíva aj v tom, že sa deje tu a teraz, naživo. Nie je to ako s obrazom či filmom, ktory prídu diváci obdivovať. Divadlo je a nie je hotové zároveň. Viete, že ste spravili najviac, čo sa dalo, ale teraz sa musíte spoľahnúť na hviezdy. Dá sa však prežiť všeličo veselé… Pri premiére môjho bakalárskeho projektu “Hamlet”, z druhej strany javiska napríklad vŕtali do steny. Na nakrúcaní záznamu inscenácie “Tie roky 90te” zasa odišla elektrina a my sme divákov aj kamery museli poslať domov; Na verejnej generálke “3 000 ľudí” sa stratil herec, lebo sa išiel bicyklovať. Na jednu premiéru prišiel napríklad zhulený zvukár a na ďalšiu zasa skoro žiaden nedorazil. Takže ak tŕpnem, tak pre tieto svojské osudové okolnosti a záležitosti, :). Akosi nikdy neriešim, či sa to bude páčiť, či to diváci ocenia, či ich to osloví, alebo nie. To totiž riešim tri mesiace pred premiérou – každý Boží deň, keď inscenáciu pripravujem a skúšam.

Text: Boba Baluchová, Foto: Sean Grimaldi (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 70/2013)

Chicago, Detroit, New York… Za kúskom sna naprieč USA

V posledných rokoch často počuť zovšeobecnenie: „Severo-Američanov prestal zaujímať okolitý svet – čoraz viac sa preto sústreďujú na svoju vlastnú realitu, na pomoc samým sebe.” Treba však občas ukázať pozitívnu tvár USA – keď už sa mnohí tak radi a často vydávame za veľkú mláku realizovať svoje sny.

Pred nejakým časom som do Inspire písala článok o tom, ako a kam sa môj život (novodobej travellerky a neo-nomádky) uberá. Netušila som, že do roka a do dňa budem zakúšať cesty a pobrežia amerického kontinentu. Presun z afrického na americký kontinent nebol však tak jednoduchý, ako som čakala – najmä čo sa týka uvažovania a hodnotenia situácií okolo seba. Najprv som celé mesiace bojovala s podvýživou v Keni a potom som zbadala alarmujúcu vzorku populácie štátu Ohio (ale i ďalších štátov: Illinois, Michigan, Indiana či Columbia) s nadváhou a obezitou. Dala by som rada všetkým tým ľuďom facku a potom prednášku o správnej výžive! Alebo v opačnom poradí. Ale oni skôr potrebujú pomocnú ruku a pevnú vôľu, ich vlastnú.

po-rieke-uprostred-chicaga

Po rieke uprostred Chicaga

Veľká zastávka v Chicagu

Mojím snom bolo: naučiť sa od dobre zabehnutej mimovládnej organizácie stratégiu – ako pomôcť zraniteľným skupinám a sociálne vylúčeným ľuďom, a nazrieť do tajov komunitného organizovania, ktoré je v USA tak úspešné. Teda ak sa snažíte o nejakú sociálnu zmenu vo svojom okolí na lokálnej alebo národnej úrovni. Pred rokmi sa tejto metóde práce s ľuďmi úspešne venoval aj americký prezident Barack Obama. Absorbovala som toho do seba kvantá informácií, urobila desiatky rozhovorov. No s implementáciou naučeného doma na Slovensku to bude pekne ťažké.

Najviac času z mojej dvojmesačnej cesty po USA som strávila v Chicagu a verte, že sa mi tam sprvu moc nechcelo. Hoci sa snažím na všetko pozerať s otvorenou mysľou a bojovať proti stereotypom, na Chicago som sa predsa len pozerala s predsudkami a dešpektom. Asi preto, že je to druhé najvačšie poľské mesto na svete a je tam kopec Slovákov (ktorí tu makajú v kuchyniach reštaurácií od svitu do mrku, len aby si po návrate domov, kdesi pod Tatry kúpili ten vytúžený domisko a veľké auto). Zároveň sa všetky mafiánske historky odohrávali a odohrávajú v Chicagu – silnej bašte Demokratov, kde si starosta myslí, že je viac ako Obama aj Boh.

Ale Chicago je metropola, kde sa nakrútilo azda najviac apokalyptických filmov a kde môžete vidieť naživo všetky americké hudobné hviezdy, ktoré Slovensko sotva navštívia (Sarah Jarosz, Fiona Apple, Punch brothers). Veľa ľudí mi cez emaily odporúčalo, kam sa ísť pozrieť, ktoré múzeum nevynechať (každá menšina a etnická komunita tam má svoje múzeum). Kamaráti-výtvarníci mi v inboxe nechávali závistlivé odkazy – ako veľmi by teraz chceli obdivovať tú výnimočnú architektúru Chicaga, Upper Wacker Drive aj temnejšiu Lower Wacker Drive, a všetky tie unikátne mrakodrapy (s príbehom bohatej americkej rodiny v pozadí). Vtedy som si uvedomila jedinečnosť tohto multi-kulti mesta (a keď som prišla do New Yorku – už mu nevedela prísť na chuť).

dominanta-chicaga

Dominanta Chicaga

Umenie a kultúra za veľkou mlákou
Keď hovorím o umení, ako prvé musím spomenúť to s pohyblivými obrázkami. A prekvapivo ma prenasledujú skôr seriály, ako filmy – v spojitosti s USA. Priznám sa, že seriál „Sex v meste“, odohrávajúci sa prevažne v New Yorku a odkrývajúci príliš veľa z milostných životov štvorice atraktívnych tridstiatničiek, som nikdy nesledovala. Ale nikdy netreba hovoriť nikdy! Hneď po návrate do SR som tento ženský seriál (s uvoľnenými dialógmi, zväčša na účet mužov) zaradila do kategórie: pozreté (aj keď s podtitulom: „guilty pleasure“). Sledovať opäť všetky tie zákutia, návštevy manhattanských podnikov, ktoré som naživo videla i ja, bolo vskutku príjemné.

Keď som pred rokmi sledovala iný (omnoho viac realistický a krutý) seriál „The Wire“, želala som si, aby život afro-amerických detí takto nevyzeral i v realite. Ale on taký je. Spojené štáty sú možno krajinou neobmedzených možností, vysnívanou destináciou ľudí z Východnej Európy či Latinskej Ameriky. Ale fakt, že sa v niektorých štvrtiach (nielen Chicaga či NY) za bieleho dňa strieľajú pre drogy násťročné deti, skrátka nepustí. Decká majú sedieť v školských laviciach, a nie sa (pre časté a dlhé suspendovanie za hocakú malichernosť) poflakovať v „bad neighborhoods“. Mimovládky, politici i médiá denne riešia otázky: ako dostať deti z ulíc naspäť domov; ako nepokračovať v zatváraní škôl; ako zvýšiť minimálnu mzdu; ako pomôcť s bývaním celým početným (nielen latino) rodinám bez domova.

komunitne-organizovanie-v-chicagu

Komunitné organizovanie v Chicagu

Závidenia-hodné filmy a divadelné hry

Tento rok o prestížne oscarovské ocenenie bojuje niekoľko skvelých amerických filmov. A aj keď si myslím, že vo všetkých kategóriách by mal jednoznačne vyhrať geniálny skvost Steve McQueena „Dvanásť rokom otrokom“ (povinná jazda pre všetky školy ako prevencia pred novodobým otrokárstvom a násilím, pachaným na ľuďoch na základe rasy), sú tu aj ďalšie pozoruhodné snímky. Pre úžasný herecký výkon Matthewa McConaugheya ma zaujal v jednom z new-yorských filmových klubov film „Dallas buyers club“ – o vyrovnávaní sa rodeo-maniaka a kovboja s ochorením AIDS v Texase v 80-tych rokoch minulého storočia. Spomenúť musím ešte minimálne tieto tri (o nevydarených plneniach snov): „Špinavý trik“ o šikovných pôžičkových podvodníkoch, „Her“ o tragickom zaľubení sa do umelej inteligencie operačného systému, či beznádejný príbeh nedoceneného folkového speváka „Inside Llewyn Davis“.

V Chicagu je jedna ulica, plná divadiel, pripomínajúca Broadway. Tam som stihla vidieť aspoň dva muzikály „Once“ a „We will rock you“. Ceny lístkov sú na slovenské pomery privysoké, ale tak keď je človek raz za život za veľkou mlákou, nemôže skrbliť – musí si zažiť tú pravú divadelnú atmosféru. A to sme si presne s partnerom povedali, keď sme vysolili 300 dolárov za beznádejne vypredané predstavenie „The Book of Mormom” (ktorej podtitul: “the best show of Broadway” skutočne neklamal). Parodovanie žánru i témy amerického misionárstva v Afrike predčilo všetky očakávania!

To isté môžem povedať aj o ďalšom predstavení “Sleep no more” – o interaktívnom divácko-hereckom prepojení a prežívaní príbehu Shakespeareovho padlého hrdinu v legendárnom dome v centre NY, upravenom na temné divadlo. Ide o komerčne úspešný každo-nočný experiment na viacerých poschodiach manhattanskej budovy, kde publikum v maskách mlčky naháňa hlavné postavy z izby do izby a užíva si pocity objavovania, tajomna, odhaľovania.

vyhlad-na-ny

Výhľad na Veľké jablko: New York

Čo na USA nenávidíme a čo milujeme

Ak by som mala generalizovať, tak k mínusom radím prehnanú ostrahu pred číhajúcim terorizmom na miestach, kde to ozaj nie je nutné. Napríklad keď ma pri vstupe na Sochu slobody prešacovali asi trikrát a nechceli pustiť ďalej preto, že mám v taške dve mandarínky a jedno jablko. Aj slávny Coney island zíval prázdnotou a depresiou (len občas to zachránili ruské dvojice, na diaľku preukazujúce svoj hrdý pôvod a okukujúce ruiny niekdajšieho zábavného parku). Suspendovanie násťročných zo škôl pre nepodstatné veci už nejdem ďalej rozvíjať. Všadeprítomní rovnako-vyzerajúci hipsteri a prehnane drahé blšáky vo Williamsburgu boli potom skôr už na smiech, ako na kritiku. Hoci to v New Yorku nebolo až tak citeľné, v Tolede či v Chicagu som spozorovala, že ľudia tu nemajú čas oddychovať. Za prácou cestujú (s mobilom a kávou v ruke) aj pár hodín ráno čo ráno, a večer zasa putujú vyšťavení naspäť (s hamburgerom, predstavujúcim večeru, kolou a opäť mobilom v ruke).

K plusom napríklad New Yorku (aj keď opäť nenápadne opakujem, že Chicago ma oslovilo viac) patrí určite doprava metrom. Ani nie tak pre jeho dostupnosť, ako pre nádhernú hudbu, ktorá sa na vás vyrúti z každej zastávky. Naozaj tam možno počuť najlepších hudobníkov sveta. Gastronomické orgazmy som síce neprežívala, ale mala som si ako pescatariánka stále z čoho vyberať – ázijská, aztécka, a neviem-ešte-aká kuchyňa bola vždy nablízku. Vo Washingtone, D.C. ma zasa prekvapilo, že všetky velikánske múzeá a galérie (vďaka niekdajšej iniciatíve jednej filantropickej rodine) boli pre verejnosť zdarma. Boli plné, pulzovali stále umením a životom.

Nikdy v živote som si nič nekúpila v McDonalde (načo som veľmi hrdá), no na Starbucks som si zvykla šialenou rýchlosťou (asi preto, že v SR zatiaľ nie je). Dvakrát denne „káva so sebou“ v ruke, obrovské noviny (Chicago Tribune alebo The New York Times) pod pazuchou a prechádzka popri rieke – to bol môj rituál. Išlo to šialene do peňazí, ale niekedy seba-kontrola akosi nefunguje. Domáci vravia, že napríklad „v NY si zaplátíš aj za vzduch, ktorý dýchaš (nielen za wi-fi pripojenie)“.

Pumpkin spice latté bola moja niekoľko-týždňová závislosť (v skutočnosti ide o kávu, posypanú zmeskou voňavých korenín za 5 dolárov). Ale v čase Halloween je skrátka všetko iné, viac sentimentálne. Preto sa nečudujem, že som sa dala nahovoriť na výjazd na tekvicovú farmu, vyrezávanie geometrických tvarov do oranžovej hmoty, ako aj tancovačky v kostýme počas dušičkovskej noci. Zvláštne je, že v roku 2013 sa po sto rokoch dátumovo aj oslavami pretla Chanuka (židovský Sviatok svetiel) so severoamerickým sviatkom Vďakyvzdanie a vznikla tak Thanksgivukkah. Oficiálne sa tým začala predvianočná nákupná sezóna, no moja nákupná horúčka (v second handoch aj vo výpredajoch) sa vôbec neprejavila. Aj keď som si k letenke späť priplatila o jednu batožinu viac, domov sa šlo s prázdnym kufrom. Asi už ozaj doma všetko mám)e. O jeden splnený sen naviac.

v-new-yorskom-vintage-shope

Vintage obchod v srdci New Yorku

Text: Boba Baluchová, Foto: Boba Baluchová a Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, zima 2013)

Mombasa: V prostredí paradoxov aj filmových kulís

Pred troma mesiacmi som začala pracovať ako terénna pracovníčka, koordinujúca poslednú fázu rozvojového projektu Trnavskej univerzity na pobreží Kene. Napriek možným očakávaniam, prvou vecou, ktorú som chcela hneď po príchode zažiť, nebolo naháňanie slonov v rezervácii Shimba hills, ani potápanie v Indickom oceáne, ale platenie produktov či služieb cez mobilný telefón. To je kenská vychytávka, prevádzkovaná vplyvným operátorom, nazvaná jednoducho M-Pesa (M ako mobil a Pesa ako peniaze, po swahilsky). Tento systém mobilných platieb funguje naozaj po celej krajine bezchybne.

1555350_10151902047097404_1196987014_n

Keď sa ma úradníčka pri registrácii do M-Pesa databázy pýtala, aké je moje zamestnanie, odvetila som “field worker”. Spokojne vpísala do kolonky “field walker” a bolo vybavené. Radšej som nič nenamietala, len sa usmiala a od)kráčala do práce.

Denne sa utvrdzujem v tom, aký je život na pobreží iný, v porovnaní s hlavným mestom Nairobi či miestami pod vrchom Mt. Kenya. Čas tu plynie inak, pracovný štýl sa podriaďuje vplyvu moslimskej kultúry. Mešity po celej Mombase a požadované príkazy či zákazy v rámci obliekania (no najmä: od hlavy po päty zahalené ženy v čiernom odeve “buibui” – aj počas výkonu operácie na sále v horúčave 35 stupňov) ma už neprekvapujú.

Doma po práci sa niekedy nedá sústrediť už na nič iné, len odkliknutie neprečítaných emailov a pustenie si filmu (ak ide elektrina). Naposledy to bol môj obľúbený 3-hodinový „Počiatok“ od Ch. Nolana. Je to prešpekulovaný film – dá sa pozerať niekoľkokrát do roka (najmä počas „home-sick“ nálad v zahraničí). Ale na jednu vec som producentom neskočila! Bolo mi jasné, že naháňačkovú scénu z Mombasy nenakrúcali v Keni, ale v Maroku, presnejšie v Tandžíre. Logisticky (finančne, infraštruktúrne, ani ľudsky) by to prosto nebolo možné. Aj keď atmosféru vystihli – všetky vyobrazené paradoxy i filmové kulisy sedeli. Mombasa je typická neopísateľnou architektúrou, výnosným námorným biznisom, chaotickou dopravou a obrovským množstvom hluku i smogu. No táto svojská metropola, plná protichodností, prehreškov i stereotypov sa mi napriek toľkým výčitkám dostala pod kožu, fungujem tu rada…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, apríl 2013)