Mineralóg Peter Bačík: Teším sa na vzorky hornín z Mesiaca a Marsu

Peter Bačík je jeden z najmladších docentov na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vyučuje niekoľko predmetov (s laikovi málo hovoriacimi názvami) na Katedre mineralógie a petrológie, popularizuje vedu. Zavedie vás do tajov minerálov a mineralógie, ktorá si určite zaslúži viac pozornosti, ako sa jej momentálne venuje.

peter-bacik-v-hastingse-foto-palo-markovic

I. Mineralógia:

O čom všetkom je dnes odbor mineralógia?

Mineralógia v súčasnosti zďaleka nie je len o zbieraní pekných kameňov a ich ukladaní v zbierkach. Mineralóg môže na jednej strane skúmať tie najkrajšie drahé kamene, na druhej strane aj tie asi najmenej obľúbené – močové či žlčníkové. A môže skúmať ich vznik, morfológiu, ale aj vnútornú kryštálovú štruktúru. Dnes dokážeme skúmať minerály už na úrovni atómov, dokonca sa vieme pozrieť aj do nich. V dnešnej dobe je však dôležité prepájanie rôznych vedeckých disciplín a smerov, preto spolupracujeme s archeológmi na starovekej keramike, so stavbármi na zložení betónu, s astronómami na zložení meteoritov a mesačných hornín, ale aj s lekármi na spomínaných žlčníkových kameňoch.

O čom bol tento odbor pred niekoľkými desaťročiami, storočiami?

Mineralógia patrí medzi najstaršie vedecké disciplíny, pretože už predkovia nášho druhu používali kamenné nástroje a na to, aby našli ten najvhodnejší materiál, ktorým je oxid kremičitý v rôznych obmenách, museli skúmať rôzne materiály a boli teda prvými mineralógmi. Ešte očividnejšia bola potreba poznať minerály v dobách, keď sme začali ťažiť kovy. A samozrejme tu boli drahé kamene, pretože najmä ženy sa už od praveku chceli páčiť a je len málo krajších prírodných výtvorov ako drahé kamene. Preto bola mineralógia veľmi dlho najmä o vyhľadávaní nerastných surovín. O tom je vlastne až dodnes. Takže bolo treba minerály poznať a vedieť opísať na základe vonkajšej podoby. Až v 19. a najmä 20. storočí s rozvojom analytických metód sme sa mohli pozrieť aj dovnútra.

Podľa čoho sa minerály jednoducho delia?

Tých rozdelení je viac. Základné systematické delenie je založené na chemickom zložení, len na rozdiel od chemikov my voláme kremičitany silikáty a uhličitany karbonáty. Potom sú aj ďalšie praktické delenia, napríklad na horninotvorné, teda také, ktoré tvoria veľký podiel v horninách, a nehorninotvorné. Z hľadiska ložísk máme rudné minerály, to sú také, z ktorých získavame kovy, a nerudné, ktoré sa využívajú iným spôsobom. Taký mastenec sa pridáva skoro všade, od papiera, cez lieky až po šminky.

Venuješ sa napríklad názvosloviu minerálov. Ako sa volá najnovší prírastok (čo je zač a odkiaľ)?

Nových minerálov sa vo svete opíšu desiatky ročne, takže ťažko povedať, ktorý je najnovsí, pretože práve v tejto chvíli niekto opisuje ďalší. A keď nie teraz, tak určite zajtra… Alebo pozajtra… Ale určite najneskôr budúci týždeň, :). Na Slovensku je toho trochu menej. V tomto storočí bol najprv opísaný chovanit z ložiska Dúbrava, pomenovaný po profesorovi Chovanovi. Ďalší bol oxy-skoryl zo Zlatej Idky, to je turmalín, ktorý som mal česť spoluopísať aj ja. A v súčasnosti sú “na ceste” ďalšie dva, ale to je zatiaľ tajná informácia, keďže ich medzinárodná komisia pre názvoslovie minerálov ešte neschválila.

O mineráloch, a najmä drahých kameňoch a polodrahokamoch sa dnes v médiách hovorí s nádychom nostalgie, zašlej slávy. Prečo?

Na Slovensku to súvisí najmä s tým, že jediné ložisko drahého kameňa na našom území, drahého opálu z Dubníka, je do veľkej miery vyťažené. Tiež to súvisí s postojom verejnosti k ťažbe nerastných surovín ako takých, ktorý je dôsledkom často až brutálnej neekologickej ťažby za bývalého režimu. A samozrejme to súvisí s tým, že väčšina ľudí ani netuší, že existuje niečo ako veda o drahých kameňoch a nielenže existuje, ale sa aj rozvíja. Nachádzame nové drahé kamene ako zafíry z okolia Fiľakova, hľadáme využitie dávno známych drahých kameňov, ale vyvíjame aj metodiky úprav a ich odhaľovania pomocou analytických metód, teda nielen tak “od oka”.

Rozoznáš nepravý minerál, keď ti ho niekto ponúkne v klenotníctve, zasadený do zlata či striebra?

Pokiaľ mi niekto neponúkne ako diamant poškrabané sklíčko, tak sa to okom väčšinou nedá. Metódy falzifikácie, či už imitácie, teda keď vám ako diamant predajú kubickú zirkóniu, alebo syntézy, teda ak vám umelo vyrobený diamant predajú ako prírodný, sú už dnes na veľmi vysokej úrovni. Naozaj mimo schopnosti zraku. Existujú však rôzne prístroje, ktoré nielen imitáciu, ale aj syntézu odhalia poľahky, dokonca bez toho, že by ste ten kameň museli zo šperku vybrať.

Prečo má napríklad znalectvo v gemológii význam?

Práve pre toto rozpoznávanie. Okom sa už dnes väčšinou nedá určiť, či ide o originálny neupravovaný prírodný kameň, ktorý má prirodzene najvyššiu hodnotu, alebo o lacnú imitáciu. A keď zaplatíte niekoľko tisíc eur za šperk, ktorý má v skutočnosti hodnotu pár desiatok eur, pretože je v ňom imitácia, vaša peňaženka to pocíti. A to sa môže stať veľmi ľahko. Aj v našom výskume sme odhalili medzi diamantmi, kúpenými ako prírodné neupravované, niekoľko jednoznačne upravovaných.

Aké sú práve trendy v drahých kameňoch? Čo má najvyššiu cenu?

Nie som gemológ-špecialista, ale tie trendy sa totiž môžu hocikedy zmeniť – keď sa nájde nejaké nové ložisko, ktoré sa stane hitom. Tak sa to stalo napríklad s brazílskymi “Paraíba” turmalínmi, čo sú krásne neónovo modré turmalíny s obsahom medi (tá spôsobuje tú farbu). Nič podobné dovtedy nebolo a odvtedy sa našlo iba pár ďalších výskytov, takže “Paraíba” turmalíny sú v súčasnosti najdrahšie spomedzi turmalínov. Ale keď už spomínam modrú (s tou sa nemôžete pomýliť), modrý tanzanit, či diamant patria medzi tie najdrahšie a najvyhľadávanejšie. A, samozrejme, veľká trojka, teda diamant-rubín-smaragd, bude asi vždy vládnuť trhu.

Mineralogické burzy majú stále úspech, aj u laikov – napríklad šperkárov a šperkárok. Dá sa tam nájsť čosi ozaj kvalitné?

Ešte stále sa dá, hoci ako vo všetkom, aj v obchode s minerálmi sa všetko pomaly presúva na internet. Ale ak niekto nemá príliš vysoké, alebo príliš špecifické nároky, nájde si to svoje aj na burze u nás, nielen v Bratislave, ale aj v ďalších mestách.

II. Geológia – širšie súvislosti:

Aká je tvoja špecializácia a výskum? O čom si robil kandidátsku prácu?

Mojou asi celoživotnou vedeckou láskou su turmalíny. Preto ich aj často spomínam. Moju dizertačnú prácu som robil práve o nich. Boli to však makroskopicky asi najškaredšie turmalíny vôbec. Boli to totiž turmalíny, ktoré tvoria jemnozrnnú horninu, “prekvapivo” nazývanú turmalinit, :). Jednotlivé kryštáliky bolo možné vidieť iba pod mikroskopom. Ale ako to v mineralógii býva, to najškaredšie býva často to vedecky najzaujímavejšie. Vďaka tomu som mohol získať doktorát a vypublikovať z mojej práce zopár článkov.

Uveď nejaký príklad aplikovanej mineralógie / geológie v praxi (nech si to vedia čitatelia a čitateľky Inspire lepšie predstaviť).

Spomínaný význam gemológie je asi najľahšie predstaviteľný. Ja osobne som robil s materiálovými fyzikmi na keramických materiáloch a barokových tehlách, študoval som minerálne zloženie banských odpadov, dokonca aj prachu v atmosfére, ktorý každým nádychom vdychujeme niekedy až hlboko do pľúc a tam môže spôsobovať nepríjemné ochorenia. Ale dokázali sme zistiť aj to, prečo na jednom parkovisku pri nemenovanom obchodnom centre sa začala prepadať vozovka. Mohli za to mineralogické zmeny v betóne, ktoré menili jeho vlastnosti, najmä objem a pevnosť…

Aké metódy počas svojho výskumu zväčša používajú mineralógovia a mineralogičky (a prečo)?

Okrem oka a rúk, samozrejme, hneď na začiatku optické mikroskopy, potom aj elektrónové, ktorými môžeme zisťovať chemické zloženie minerálov z plochy veľkosti jedného mikrometra (tisícina milimetra). Atomárnu, teda kryštálovú štruktúru študujeme pomocou röntgenu. A keď sa chceme pozrieť dokonca až na to, ako sa na seba atómy viažu, tak použijeme spektroskopické metódy, ktoré sú založené na tom, že každý atóm a každý druh väzby medzi atómami pohlcuje žiarenie inak.

Katedra mineralógie patrí pod sekciu geológie. Aké iné odbory sa dajú v tomto balíku geo-vedy študovať?

Samozrejme, paleontológia, hoci dinosaurov u nás veľa nemáme, pretože v dobe, keď žili, bolo naše územie väčšinou na dne mora. Horniny študujú petrológovia, s ktorými my, mineralógovia, úzko spolupracujeme. Ložiská vyhľadávajú ložiskoví geológovia, zemskú kôru a procesy v nej študujú tektonici, ukladanie sedimentov a vek hornín stratigrafi, ich chemické zloženie geochemici. Až do jadra Zeme sa vedia “pozrieť” geofyzici. A pre tých praktickejšie zameraných sú tu inžinierska geólogia, ktorá je nutná pri zakladaní stavieb a zastavovaní zosuvov, a hydrogeológovia, ktorí sa starajú o to, aby sme mali čo piť a čím sa sprchovať.

V detstve všetci obdivujú a kreslia dinosaurov. Odrazí sa to potom aj na záujme o štúdium paleontológie vo vyššom veku?

Existuje závislosť medzi záujmom o prírodné vedy a teda aj o geológiu, paleontológiu, ale aj mineralógiu v detskom veku a neskoršou kariérou vo vede. Veľa mineralógov začína zbieraním minerálov a skončí na katedre mineralógie. Mňa zas odmalička fascinovali sopky a hoci nie som priamo vulkanológ, nejaké tie minerály z vyhasnutých slovenských sopiek som už opísal.

Čo má momentálne najväčší úspech v geológii celosvetovo a prečo?

Geológia je už dnes tak široká vedecká disciplína, že človek, špecializujúci sa v jednom odbore, už nemá šancu sledovať ďalšie. Trendom však je určite výskum vzniku života, ďalej vyhľadávanie neštandardných ložísk nerastných surovín, keďže tie štandardné sa pomaly míňajú. Tiež je veľkou úlohou nájsť ekologicky vhodné úložiská odpadu, najmä toho rádioaktívneho. A už teraz sa teším na to, keď sa na Zem dostanú nové vzorky hornín z Mesiaca a z Marsu, :).

V severských kriminálkach často čítame o zločinoch na africkom kontinente, napríklad kvôli koltánu. Je to naozaj tak vážne?

Čo sa týka nerastných surovín, nielen koltánu, tak najmä v Afrike je obchod s nimi často sprevádzaný zločinom. Krvavé diamanty pozná asi každý. Veľa militantných skupín si často “zarába” práve takýmto obchodom. Ale nie je to tak len v Afrike, veľká časť príjmov Daeshu pochádza z predaja ropy.

Čo budeme robiť, ak sa minú svetové zásoby ropy?

Bicyklovať? 🙂 Ale vážne! Tá doba je ešte pomerne ďaleko, keďže sa nachádzajú nové ložiská. To však neznamená, že by sme nemali hľadať nové formy výroby energie. A nemyslím tým biopalivá, ktoré nás z krízy “nevytrhnú” a nie sú oveľa ekologickejšie (keďže stále tam ide o spaľovanie uhľovodíkov), ale skôr úplne iné formy energie.

III. Život mineralóga:

Prečo dnes študuje mineralógiu menej a menej ľudí na Slovensku?

Na to existuje veľmi jednoduchá odpoveď – lebo o nej väčšina ľudí nič nevie. Ale to nie je len problém mineralógie. Nezáujem o vedu ide od najvyšších pozícií v štáte až po posledného bezdomovca. Veľa ľudí si totiž neuvedomuje, že nebyť vedy, nemali by sme žiadne výdobytky modernej techniky, žiadne autá, mobily, počítače. A nebyť mineralógie, nemali by sme na tie autá, mobily, počítače suroviny, takže by sme ich nevyrobili, aj keby ich iní vedci vymysleli v hlave.

Prečo si sa ty rozhodol študovať mineralógiu a čo ti tento odbor dal?

Dalo by sa povedať, že k mineralógii som sa dostal úplne náhodou, hoci ja radšej tvrdím, že ma viedla intuícia. Keď som bol malý, bavila ma fyzika, chémia, matematika – chcel som byť vedcom, hoci som si nevedel vybrať, a ešte vodičom autobusu (Vedcom som sa stal, no nemám ani len vodičák, :)). Mineralógia spája všetky tri spomínané – bez matematiky sa žiadna veda nedá robiť. A fyzika a chémia? Mineralógia je predsa fyzika a chémia minerálov. A čo mi dala? Veľa kolegov-priateľov z celého sveta, možnosti spoznávať svet, ale aj našu krajinu. Veď na terénnych prácach som precestoval skoro celé Slovensko.

Ako sa vie vyštudovaný mineralóg uplatniť v SR?

Ono je to tak, že kto sa chce uplatniť, ten sa uplatní. Kto sa nechce, uplatní sa v IBM alebo v podobnej nadnárodnej firme… Problémom je, že na Slovensku je asi nemožné otvoriť nové ložisko, takže takto priamo sa to nedá. A aj geologických firiem nie je až tak veľa. A ani vedeckých miest nie je veľa voľných. Výhodou však je, že sa snažíme viesť študentov k samostatnému mysleniu a k využívaniu rôznych analytických metód, ktoré sa využívajú v praxi. Takže funkčné bane, geologické firmy, cementárne…

Akú úroveň má veda v SR?

Asi ako všetko ostatné, napríklad ako šport. Máme svojich Saganov, Hamšíkov, Šatanov, ale aj takých, čo hrajú druhú, tretiu ligu. Bohužiaľ, podobne ako v športe, výnimoční jednotlivci, či kolektívy tu sú nie vďaka systému, ale napriek nemu. Podpora od štátu, ale aj od súkromných firiem je sporadická a väčšinou neadresná, takže väčšinou varíme z vody. Napriek tomu však niekedy dokážeme konkurovať, pretože ten náš systém-nesystém nás pripraví na všetko.

Venuješ sa aj popularizácii vedy. Prečo a ako?

Lebo to jednoducho treba (pre všetko, čo som doteraz povedal), treba oprášiť stratený lesk mineralógie a pripomenúť jej dôležitosť. A ako? Okrem sporadického blogovania a prednášok pre verejnosť som predsedom Slovenskej mineralogickej spoločnosti, čo je spoločnosť, združujúca všetkých od vedcov až po zberateľov. V rámci nej organizujeme prednášky, terénne exkurzie, mineralogické burzy, dokonca vydávame časopis, ktorý v súlade s úrovňou „podpory“ slovenskej vedy vyrábam celý vo svojom počítači a som teda šéfredaktor, jazykový aj technický redaktor v jednej osobe. Ale v skutočnosti vyzerá lepšie, ako si môžete predstaviť po tomto opise, :).

Plánuješ nejakú knihu pre deti či komentované prehliadky mineralogických zbierok na škole?

Plánujem všeličo, len keby bolo viac času. Ale prehliadky sa dejú, či už v rámci Dní otvorených dverí fakulty, či Noci výskumníka, na ktorej sa zúčastňujú ľudia z našej katedry už zopár rokov. Samozrejme, dá sa robiť viac a lepšie, ale zišla by sa nám väčšia podpora. V súčasnosti skôr narážame na väčšie a väčšie prekážky.

Čo je tvoja najbližšia vysnívaná méta (v rámci pôsobenia v mineralógii)?

V tejto chvíli najmä to, aby úspešne obhájili svoje práce moje dve doktorandky. A potom úspešná prezentácia na konferencii v Rimini. Teda najmä úspešné opálenie sa, lebo predsa nemôžu dať konferenciu do Rimini a čakať, že človek nestrávi väčšinu času na pláži, J. Samozrejme, popri rozhovoroch s kolegami na mineralogické témy… Ale teraz trochu vážnejsie! Taká významnejšia méta je úspešné vypracovanie nomenklatúr hneď niekoľkých skupín minerálov v rámci medzinárodných kolektívov mineralógov. To je vec, ktorá v mineralogickom svete zarezonuje. A ešte chcem zistiť, čo robí titán v turmalíne. Ale to už radšej v tomto rozhovore nebudem viac vysvetľovať…

peter-bacik-s-kolegami-mineralogmi-v-terene-foto-archiv-pb

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív Petra Bačíka (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jeseň 2016).

Advertisements

Ivana Vereski: dieťa jari, autorka kreslených príbehov o kvetoch

Pochádza zo Srbska, filozofiu vyštudovala na Slovensku, žije v Luxembursku. Prekladá literárne texty z angličtiny do srbčiny a slovenčiny. Píše málo, domovskú webstránku so svojimi ilustráciami nestíha obnovovať, no kresliť neprestala. Ivana Vereski a jej kvetované príbehy – špeciálne pre Inspire.

Ako do tvojich ilustrovaných nápadov zapadlo nové prostredie, nový začiatok v Luxemburgu?

Dúfam, že nie nejak konkrétne! Snažím sa nemať nohy na zemi, pokiaľ ide o kresbu. Chcem zostať uletená, bez ohľadu na bydlisko. Pokiaľ ide o nejakú inšpiráciu, touto krajinou, trochu mi možno chýba stredoeurópska patina, Inak je to tu príjemné, plné kontrastov (v prírode i medzi ľuďmi) a – voňavé.

ivana-vereski-photo

Ivana Vereski – autoportrét.

Ako si vyberáš témy pre svoje kreslené príbehy, stripy, komiksy?

Chcem si myslieť, že príbehy si nájdu autora. Nemám zatiaľ objasnenie, ako sa to deje… Ilustrovala som rôzne témy, od rôznych autorov a nerada by som to pripísala náhode. Alebo predsa áno?

Ktoré témy sa najčastejšie objavujú v tvojej tvorbe (okrem kvetovaného zadania odo mňa)?

Hm, sama neviem presne, je to všehochuť. Ženskosť, láska k nedokonalosti, malé boje s každodennosťou (prehry a víťazstvá), sny, sex, strach, chaos verzus poriadok, medziľudské vzťahy, rôzne literárne motívy, náhle vzniknuté asociácie.

ivana-vereski-flame

Ivana Vereski: “Flame” (ilustrácia, 2016)

Koľko komiksov nakreslíš do mesiaca či do roka?

Komiks hrá druhé husle akosi, teraz skôr kreslím veci s krátkym príbehom v jednom „zábere“. Neviem to dať do čísel, ale stále mám výčitky, že by som mala kresliť viac, J.

Na akom projekte teraz pracuješ, resp. rada by si pracovala?

Experimentujem trochu s minimalizmom a geometrickými prvkami, to iba tak pre seba v skicári zatiaľ. Exercices de style. Chystám komiks do jedného slovinského konkurzu a tiež robím ilustráciu piesne svojho kamaráta zo Srbska, ktorý chystá nový album (projekt „Nastrom“).

Ktorý kvet či bylinka ti je najmilší?

Frézia. Vonia dekadentne, sladko, štipľavo a alkoholicky.

Čo pre teba znamená jar ako ročné obdobie?

Prvá asociácia je – život, jednoznačne. Som dieťa jari, predsa, :).

ivana-vereski-soulfood

Ivana Vereski: “Soulfood” (ilustrácia, 2016)

Text: Boba M. Baluchová, Ivana Vereski, Ilustrácie: Ivana Vereski (Minirozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jar/leto 2016).

Nová tvár Bukurešti podľa “stand-up vedkyne” Rucsandry Pop

Je na plný úväzok matkou a autorkou divadelných hier. Po materskej „dovolenke“ sa chce vrátiť do práce (späť do víru komunikácie a marketingu) a  dokončiť doktorát v Bukurešti. Položartom o sebe hovorieva, že je „stand-up vedkyňa“ – keďže robí veci inak, ako by sa očakávalo. Študovala literatúru v Brašove, žurnalistiku v Bratislave, sociológiu a kultúrnu antropológiu vo Varšave. Vo svojom voľnom čase usporadúva čítania poézie, konferencie a podujatia, ktoré doteraz v rámci kultúrnej scény chýbali. Výnimočná umelkyňa – Rucsandra Pop.

Je ľahké byť matkou v Bukurešti (čo sa týka pohybu v príjemnom prostredí, načerpania energie, dýchania čerstvého vzduchu, seba-realizácie)?

Keď som sa presťahovala z Brašova naspäť do Bukurešti, desil ma ten hluk, preplnenosť ľuďmi tam vonku. Po rokoch som si našla vlastné oázy v meste. Ak stojíte na jednom z hlavných bulvárov: Magheru – sledujete bukureštiansky chaos v plnom prúde. Ak však odbočíte správnym smerom, môžete nájsť tie najviac očarujúce a pokojné miesta, kúzelné uličky, zelené parky a pokoj v nich. Ísť s kočiarom po chodníkoch, kde vám zavadzajú nelegálne zaparkované autá – to už je iný príbeh. Povedzme to takto: Bukurešť nie je naj baby-friendly miesto na Zemi!

Ak si chcete zamilovať Bukurešť, musíte nájsť správne vodítko. Pre mňa ako dramatičku je to nevyčerpateľný zdroj spletitých príbehov a inšpirácií. Keďže som zaťažená na históriu – potrebovala som najprv pochopiť všetky vrstvy tohto veľkomesta. Štýlová spodná bielizeň pochádza z čias, keď Bukurešť nazývali Malým Parížom; tie škaredé sivé šaty na nej boli darom od tatíčka Ceauşescu; nuž a tie vyblýskané cetky, vysoké podpätky – to už je kapitalistický doplnok k tomu celému. A na vrchole toho všetkého by mal byť ešte nejaký orientálny gýč. Stačí takýto opis?

V roku 2009 som žila v Bukurešti aj ja (vtedy som ťa vlastne stretla). Dnes toto rumunské veľkomesto takmer nespoznávam. Vidím obrovský rozdiel medzi „vtedy a dnes“. Vieš opísať, v čom nastala tá pozitívna zmena mesta?

Bukurešti sa aj napriek ekonomickej kríze v posledných rokoch darilo. Ľudia sa o svoje mesto začali zaujímať, nakoniec v sebe objavili občianskeho ducha. Najviac viditeľným dôkazom boli pouličné protesty z jesene 2013, keď obyvateľstvo demonštrovalo proti ťažbe zlata v Rosia Montana (v transylvánskom banskom revíri). Nešlo teda o tému zvýšenia platov či dôchodkov, ale o životné prostredie. Bolo úžasné vidieť 15 000 ľudí, pochodujúcich v uliciach Bukurešti bez politického programu, ale s pocitom občianskej zodpovednosti.

Pozorovať možno i zmenu životného štýlu – stále viac ľudí používa bicykle a motorky ako každodenný dopravný prostriedok – do práce, do školy, pre zábavu. Pred piatimi rokmi by to bola na našich cestách jasná samovražda. Čoraz viac ľudí beháva – maratónsky beh medzi mojimi známymi už nie je žiadnou výnimočnosťou. Ľudia sa chcú cítiť dobre v meste, v ktorom žijú – tak sa podľa toho i správajú. To však neznamená, že sa v meste nedejú aj negatívne veci, ako bezhlavé búranie historických budov s cieľom vytvoriť modernejšie stavby. Mestská rada nielen že súhlasí s týmto typom agresie, ale niekedy ho sama iniciuje.

Je v meste dosť príležitostí pre street-art, komunitnú prácu, urban spaces, verejné diskusie a podobné aktivity?

Áno. V posledných rokoch tu rástli umelecké galérie a tvorivé priestory ako huby po daždi. Rok 2009 bol významným posunom v myslení. Mnoho ľudí prišlo o prácu vo firmách, alebo sa jednoducho rozhodli skončiť a nasledovať svoj sen. Pre mnohých bolo priestorom pre sebarealizáciu práve umenie. Mesto bolo plné príležitostí pre takéto myslenie a konanie. Veď aj my sme vtedy zorganizovali prvú TEDx konferenciu v Bukurešti.

Ďalšia vec je, že ľudia majú menej peňazí, takže aj cestujú menej ako pred krízou. Keďže potom zákonite trávia viac času doma – potrebujú si tu vytvoriť tvorivý priestor. Podobne zmýšľajúci jedinci dali hlavy dohromady, plánujú spoločne konferencie, diskusie, založili huby, urban spaces, zdieľanie priestorov.

Spomeň, prosím, nejaké konkrétne zaujímavé miesto, so svojimi aktivitami či projektmi.

Keď som sa v lete 2012 vrátila z USA, kolega mi spomenul skupinku architektov, ktorí sa starajú o krásny dom, čo bol takmer na spadnutie. Ten dom si pomaly opravujú, žijú v ňom, tvoria. Myslela som, že pôjde o klasický squat, ale i tak som za nimi zašla. Zistila som, že boli úspešní v komunikácii s pôvodným majiteľom (aristokratom, žijúcim v zahraničí), ktorý im budovu povolil obývať a používať. Priestor sa postupne zmenil na alternatívne kultúrne centrum, kde som neskôr naštudovala a predstavila dve z mojich divadelných hier. To je v skratke konkrétny príbeh o mieste, zvanom Carol 53, s pozitívnym priebehom či so šťastným koncom. V skutočnosti však šlo o viacfázový, komplikovaný projekt, zahrňujúci verejné debaty o obývaní opustených budov, squattingu a sociálnej architektúre.

Rucsandra Pop - rumunská dramatička, cestovateľka a novinárka.

Rucsandra Pop – rumunská dramatička, cestovateľka a novinárka.

Kultúrne centrum namiesto opustenej budovy na spadnutie. Výborný nápad. Existujú aj iné podobné „success stories“?

Stáva sa z toho trend – ľudia obsadzujú verejné alebo nevyužité súkromné priestory s účelom ich alternatívneho využitia. Veľa žúrov sa odohráva práve v starých palácoch alebo opustených historických budovách. Napríklad jedna z najštýlovejších novoročných osláv sa konala v starej budove Národnej knižnice – obrovskom paláci v centre mesta – momentálne bez využitia.

Ďalším projektom, ktorý mám rada, je Lorgean theater – divadlo, vyybudované na ploche bytu o rozlohe 32 metrov štvorcových. Najprv šlo len o výstrelok vlastníka bytu, spisovateľa Jean Lorin Steriana, ktorý pozval svojich priateľov, aby hrali u neho doma. Ako publikum si prizval známych i neznámych ľudí. Projekt začal rásť a tento rok v apríli mohli ľudia navštíviť domácky divadelný festival HomeFest (vyše dvadsať tanečných a divadelných predstavení) priamo v domácnostiach po celom meste. Obyvatelia Bukurešti boli radi, že môžu hostiť umenie priamo v ich obývačke.

Tvoje dve divadelné hry zožali v Rumunsku slušný úspech. Na čom pracuješ teraz (ak dieťa a písanie dizertačky dovolí)?

Hra „Oracol“ (one-woman show o bezpodmienečnej láske) má za sebou už 40 repríz v ôsmich mestách po celom Rumunsku. Druhá hra „Talk to the Bomb“ sa hráva stále v Bukurešti. Ide o ľúbostný trojuholník dievčaťa a dvoch chlapcov, ktorí sa stretli vo Vama Veche v roku 2001, tesne pred pádom dvojičiek. Hra je o strate nevinnosti a o tom, že niekedy nie sme schopní dialógu, čo spôsobuje, že si ubližujeme navzájom. Najnovšia hru „Huevos Congelados“ práve skúšame. Bude mať premiéru o pár týždňov…

Keď si chceme urobiť názor na daný národ či kultúru, často sa pýtame na lokálnych názorových vodcov či vodkyne. Vymenuj, prosím, zopár svojich obľúbených rumunských hýbateľov či hýbateliek (umenia)?

Pokúsim sa vymenovať pár Rumunov či Rumuniek, ktorí sú dôležití pre našu kultúru a mohli by byť zaujímaví rovnako pre cudzincov. Ako prvú spomeniem Alexandru Pirici, ktorá má výborný medzinárodný ohlas v týchto dňoch. Ide o performerku, ktorá je napríklad zodpovedná (spolu s Manuelom Pelmusom) za koncept rumunského pavilónu na Benátskom bienále v minulom roku. Urobili retrospektívu predchádzajúcich prehliadok – zopakovali tie najslávnejšie umelecké diela len pomocou tiel kolegov-umelcov. Stojí za to si vygúgliť fotky či videá z tohto eventu. Tá žena je múdra, odvážna, nápaditá, politicky angažovaná vo svojej tvorbe.

Z hudobnej scény ani neviem, čo skôr vybrať, odporučiť, pretože je veľmi bohatá. ‘Karpov not Kasparov‘ je projekt, ktorý ma oslovil pre svoju hru na bubny a vintage syntetizátory. Potom asi ‘Shukar Collective‘, čo najprv začalo ako jam-session miestnych DJs s rómskymi hudobníkmi. Dnes je z toho parádna, no i kontroverzná fúzia, keďže niektorí ľudia sú zástancami toho, že rómska hudba má ostať pôvodná bez prímesí (kdesi na vidieku, mimo mesta), a nie zhybridizovaná (v preumelkovaných hipsterských podnikoch).

Žiješ posledné roky písaním hier. Čo by si odporučila z oblasti filmu a divadla?

Ako prvý sa mi pri zmienke o divadle vybaví Eugen Ionesco. Mŕtvy, ale stále geniálny. Je synonymom absurdného divadla – nik by ho z konverzácie o histórii európskeho divadla nemal vylúčiť. Čo sa týka filmu, rumunskú novú vlnu netreba predstavovať. Režiséri ako Cristi Puiu, Radu Jude, Corneliu Porumboiu či Cristian Mungiu sú medzinárodne uznávaní, a zdá sa, že rumunský filmový priemysel v týchto rokoch ožíva.

Rucsandra Pop sleduje z hľadiska svoju divadelnú hru.

Rucsandra Pop sleduje z hľadiska svoju divadelnú hru.

A čo rumunská literatúra – ktorá vlna stojí za prevetranie, prelistovanie?

Generácia 80. rokov bola silná, no nedocenená. Alexandru Musina, Ioan Flora, Andrei Bodie, George Craciun a Mircea Nedelcu – všetci zomreli, bohužiaľ, v posledných rokoch. Svoju profesiu si ctili a mali talent. Dúfam, že verejnosť ich krásne slová čoskoro objaví a docení.

Aký je najväčší rozdiel medzi tvojím životom a životom tvojich rodičov (odhliadnuc od posunu v IT, technologických inováciách) ?

Rozdiel je obrovský. Môj otec pochádzal zo starej šľachtickej rodiny. Narodil sa vo chvíli, keď začala vojna. Hoci bol vychovávaný k vyznávaniu istých hodnôt, k fungovaniu v určitom životnom štandarde (takmer celá jeho rodina hovorila po francúzsky na dennej báze), skoro celý svoj život prežil v komunistickom režime – bez jedla či s prísunom nekvalitnej potravy, bez možnosti cestovať. My sme sa narodili do tohto šedivého, smutného života, kde nám chýbalo takmer všetko, no dospeli sme v období, keď je naopak: možné mať všetko. A ešte viac. Moji rodičia mňa a mojich bratov vychovávali takým spôsobom, aby sme nezabúdali na minulosť a vážili si naozaj dôležité veci. Spomedzi slovies „byť“ a „mať“ moji rodičia vždy uprednostňovali sloveso „byť“. Naučili ma robiť to isté. Takže hlavný rozdiel nespočíva v množstve vecí, ktoré si môžeme kúpiť, ale v tom, že (na rozdiel od našich rodičov) máme slobodu cestovať a môžeme nahlas vyjadriť svoj postoj. Nemusíme mať dlhodobo z ničoho strach – na to zabúdame príliš často…

Čo je najväčším problémom pre ľudí (vo veku medzi 30 a 40), tvoriacich a zaujímajúcich sa o umenie v Bukurešti ?

Najväčším problémom pre umelcov a umelkyne je nedostatok kultúrnych manažérov, producentov, produkčných a fundraiserov. Ako umelkyňa musím príliš veľa vecí robiť sama a na vlastnú päsť. Keby som mala pomoc od kohosi vyškoleného a odovzdaného, mohla by som realizovať svoje projekty oveľa rýchlejšie. Terajšia nová generácia kurátorov a galéristov začala robiť celkom dobrú prácu. Odvetvie módy má v posledných rokoch takisto úspech a rozkvet. Stále viac svetových hviezd (Madonna, Beyoncé či Jenifer Lopez) nosia oblečenie z ponuky rumunských návrhárok, ako je Mária Lucia Hohan a Andreea Badala. Ale v oblasti múzických umení je všetko stále dosť chaotické. Stále nám chýbajú ľudské zdroje, pričom pripomínam, že peniaze nám nechýbajú peniaze (stačí o ne vhodne zažiadať).

Stále však hovorím o nezávislej scéne. To, čo sa deje na politickej scéne, to je jeden smutný vtip. V posledných mesiacoch sa na poste ministra kultúry vystriedali zo traja-štyria ľudia – politickí nominanti, ktorí o danej oblasti nemajú šajnu. Najväčšou katastrofou bola demolácia Rumunského kultúrneho inštitútu – inštitúcie, ktorá desaťročia robila Rumunsku v zahraničí dobré meno.

Čo by mali zainteresovaní, zodpovední reprezentanti urobiť lepšie či inak v tvojom meste (v oblasti cestovného ruchu, infraštruktúry, miestnej politiky, spoločenského života atď.)?

Ajaj, o tom by sa dalo hovoriť celé hodiny – čo spraviť inak či zlepšiť v našom meste. Najdôležitejšie je mať aktívnu a silnú občiansku spoločnosť, ktorá by tlačila na politikov, a rozvíjala predstavu, ako má Bukurešť vyzerať. Mesto by malo byť navrhnuté podľa potrieb a snov svojich obyvateľov, nie podľa nejakej politickej agendy. Keď domáci pochopia, že len svojou láskou môžu utvárať svoje mesto, bude Bukurešť naozaj lepším miestom pre život i tvorbu.

Takže máš rada Bukurešť, alebo ako?

Toto mesto mám natrvalo v mojej krvi. Keď žijete v zahraničí a veľa cestujete, získate inú perspektívu a zbavíte sa miestnych komplexov. Bukurešť nie je raj na zemi, ale má mnoho pozitív, pre ktoré sa tu oplatí žiť. Ani tá obávaná kriminalita nie je v Bukurešti tak vysoká, ako v iných metropolách. Veľa vecí tu chýba, ale to nám zároveň dáva podnet k zamysleniu, experimentovaniu. Takže odpoveď znie: áno, svoje mesto mám rada – pre jeho skrytú poéziu. Ale niekedy je od lásky len krôčik k nenávisti. Čiže, ako sa na Facebooku uvádza: „it’s complicated“, :).

Text: Boba Baluchová, Foto: archív Rucsandry Pop (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 72/2014)

Rucsandra Pop: I love Bucharest for its hidden poetry (interview)

She is a full time mother and a writer of theater plays. In few months (after maternal leave) she’ll go back to work (the area of communication and marketing) and she’d finish her PhD.-thesis. She jokes about herself saying that she is a stand-up scientist, because she does things differently. She studied literature in Braşov (Romania), journalism in Bratislava (Slovakia), sociology and cultural anthropology in Warsaw (Poland) and she had been also a Fulbright visiting scholar at Indiana University in the US. In her spare time, she organized poetry readings, conferences and all sort of events that were missing in the cultural scene at a given time. Rucsandra Pop.

B: What’s going on in your busy life of drama writer?

R: One of my plays is called ‘Oracol’ (The Oracle), and it is a one woman show, about unconditional love. It had the premiere in 2011, when I was in the US, and ever since we had over 40 shows in 8 cities all over Romania.

The second play is called ‘Talk to the Bomb’ and is about a love triangle (a girl and two boys) who meet in Vama Veche, on Romanian sea side, in 2001 just before 9/11. The play is about the loss of innocence and about the fact that men and women are sometimes incapable of dialogue and this is the main reason they hurt each other. At a bigger scale, the same thing can be said about two different cultures, and this is why 9/11 has such a strong impact on the lives of the three characters. ‘Talk to the Bomb’ had the premiere in 21.12.2012, as we wanted to celebrate with this play the much expected end of the world.

A third play that I wrote – called ‘Huevos congelados’ – is now being rehearsed and is going to have the premiere this summer.

B: You are finishing your study. What is the topic of your PhD.-thesis?

R: Next year I should finish my PhD in Anthropology and Folklore. My topic is the biography of my grandfather – Mihai Pop – who was an important folklorist with a very interesting life and career, both locally and internationality. He was a man of many disciplines – he started with linguistics, moved on to sociology, ethnomusicology, to later discover the folklore, the semiotics and finally the anthropology. In the 30s, he studied in Prague where he met the famous Czech and Russian structuralists. Then during the Second World War he was a cultural attaché in Bratislava, during the First Slovak Republic. He actually finished his PhD at Academia Istropolitana in Bratislava in 1942. He was a true Central European citizen and he later became a specialist in the area.

B: Why have you chosen this topic?

R: I like to say that the topic has chosen me more than I chose it – one day I discovered what a fabulously interesting guy my grandfather was and I wanted to share his story with the rest of the world. In reality, it was a bit more than that. Mihai Pop lived for 93 years and he was professionally active during 70 years, browsing one war, a few major shifts in the political regimes and crossing a few major disciplines. He was a socratic personality having the gift of inspiring people around him and the ability to unite the east with the west. He was in touch with many important scholars of his times – from Claude Levi-Strauss, to the linguist Roman Jakobson and Umberto Eco, then a young semiotician. I followed on his footsteps and got full with his story that I now want to share. I think that there is a lot to learn about history and life just by looking at his biography.

Central University Library in Bucharest.

Bucharest: Central University Library.

B: How ordinary people can understand this topic and your choice?

R: I do hope the ordinary people will understand my topic. I think of the final product more as a book than just a PhD paper – just for a scientific audience. My aim is to write the interesting biography of a Romanian intellectual who had a fascinating life and who lived during the 20th century very aware of what was going on this planet. After all he spoke eleven languages and he could also read between the lines. Romanians have a fascination with the interwar generations of intellectuals but they know too little about them. I’m digging for more. My grandfather was part of that generation, but he was not among the stars. Bringing him – and others like him – into the spotlight can give us a better understanding of our recent history.

B: Could you estimate the influence of your research on Romanian culture, education, art-science?

R: I think that my way of conducting and presenting my research is out of the box. And this is because I’m not a real academic. I’m first of all a story teller and I also have a marketing background that forces me to give interesting presentations. I also follow Ted.com. Actually, together with a group of friends we organized in 2009 the first TEDx conference in Bucharest. I think academics that are boring for their public are old fashioned. I sometimes joke about myself saying that I am a stand-up scientist, because I do things differently. And this could be sometimes disturbing for more traditional professors. I don’t disregards methodology and theory – I just try to do things more engaging for the others and I strongly believe the new generation is looking for a re-fresh. And I don’t wait to have resources in order to start a project – I work with what I have at a given moment.

B: Can you work on your projects without dependence on money from various foundations’ funding?

R: I started this project on my own and then I went back to school, because I felt I needed more information and more discipline. But you can see in the way I work that I keep the freedom to follow my passion and share it with the others, I don’t hunt academic titles. My project is an open project, I look for enthusiastic young people to come and work with me. And they do. Research is hard work, but it should also be fun. I also think that my studies abroad changed my way of doing things. I am a Romanian that had access to the Francophone and the American education system. And I feel those influences in the way I work, in the books I read. From the American school I’ve learn academic writing, an art that is neglected in Romania. I try to share this knowledge with the people who are as enthusiastic about their work as I am about mine.

Rucsandra Pop - Romanian journalist, drama writer and 'stand-up scientist'.

Rucsandra Pop – Romanian journalist, drama writer and ‘stand-up scientist’.

B: You are also mother. Do you have time for cultural events during maternal leave?

R: Up to now I was “forced” to make time at least for the cultural events that I generated. I don’t go every time one of my plays is staged. But sometimes I am needed to be the sound engineer or to help in any other way. When you are an independent artist, you cannot say I’m the writer I don’t get involved. You are an active part of the team. Now, as the summer is here and the baby is older I’ve promised myself to attend other events as well. Most of the times together with the baby. I take my son with me whenever I can. Not only because I’m still breastfeeding but I want him to experience all sorts of things, not just live in a bubble.

B: Is it easy to be (to move, to breathe, to create) a mother in Bucharest?

R: In my opinion the best description of Bucharest was given by a French traveler a few centuries ago. He said: Here we are at the gates of Orient where everything is taken easy. Bucharest is an easy town after you have managed to tame the beast. In my first years in Bucharest I was terrified by how crowded and crazy and noisy it was. Now I have my own oases in the city. If you are on Bulevardul Magheru – one of the main boulevards – Bucharest is chaos in full swing. If you move in the right direction you can find the most charming and quiet places and magic little streets.

To love Bucharest you have to know Bucharest or to find the right guide. For me as a writer this convoluted city is a continuous source of inspiration. First of all I am passionate with history – and to love this city you have to understand all the layers. The fancy underwear comes from the times it was called the little Paris, the gray ugly dress was a gift from Daddy Ceausescu, and the high heels and that bling-bling – is the capitalist make up. And on top of all that you have the Oriental kitsch, the sweet smell of the Turkish shawrma (shaorma).

As a mother, that’s a completely different story – yes, Bucharest does have a few nice parks, but no sidewalks to go with the stroller on, as most of the sidewalks are occupied by illegally parked cars. So, I would say that Bucharest is not the most baby-friendly place on Earth.

B: Which Romanian cities do you like besides Bucharest?

R: I grew up in Brasov and I think this is one of the most beautiful cities in Romania. I hate the weather there, but that’s a different story. Brasov is a bit like Bratislava. It has a very Central European look and feel. So does Sibiu, which is smaller but much more exciting from cultural point of view than Brasov. They are both old German burgs, but during communism Brasov suffered a Stalin kind of mutation. Inspired by the Big Russian Brother, Ceausescu has brought here people from a much poorer part of Romania to work in the recently opened factories. And this sort of social engineering makes Brasov a lazy town culturally speaking. Fortunately it has lovely surroundings, as it’s in the middle of the mountains. Another magic place is Sighisoara, an old medieval town, it looks a bit like Prague in miniature. There are many other special places, the most exotic being the Danube Delta.

Romania: the culture.

B: Have you ever considered emigration to another country or continent (and why)?

R: I lived in three different countries for one year: Slovakia and Poland when I was younger and United States recently. And I’ve traveled a lot in the last 15 years. I think that our generation is lucky – unlike the generation of our parents. For us emigration is a strong term as we have the freedom to experience the world. I consider myself a citoyenne du monde and up to now whenever I had the mood and the opportunity I moved around.

B: What is the difference between Bucharest and Bratislava, Vienna, Budapest, London or Paris?

R: I love this question, because I love all these cities in a totally different way. London and Paris are Capitals with a big C – full of opportunities, but expensive and demanding. You have to give them your time, your ambition and your heart. They will eat them all. Plus your money. If you’re willing to give all that, you can blend in.

Bratislava, Vienna, Budapest is the Central European golden trio. Vienna and Budapest are more voluptuous and more luxurious, but they have a history of nationalism and xenophobia that is re-bursting these days. They are great places to visit – great food, great art, great sites but as an outsider is not easy to find your place there on long term. At least this is my feeling. Bratislava might not be as fancy at the first glance, but the people have the hearts big as a bus. You could be adopted in no time, with one important condition – to learn the language. Bratislava is small and easy and charming.

Bratislava and Bucharest have at least one thing in common – they are nicer when you explore them with a local than with a tourist guide in your hands. I hate tourist guides anyhow, but in Bucharest they won’t help you. The coolest places will never be on the Lonely Planet. Bucharest is to smell and taste and love. But in order to love it you have to come with an open heart.

Bucharest and its architecture.

Bucharest: the architecture.

B: I used to live in Bucharest in 2009. I can see huge difference between ‘then & now’. Can you see and also describe the improvement / movement / significant change of your (capital) city?

R: I think that in spite of the crises, Bucharest has flourished in the last few years. People took over the city in many ways, they have finally discovered the civic spirit. The most obvious sign were these year street protests against the gold exploitation in Rosia Montana (an old gold mine in Transylvania). People were out on the street for weeks in a row for a greater good that was not bigger salaries or pensions. It was nice to see 15.000 people marching on the streets of Bucharest with no political agenda, but with a civic responsibility.

I think people realize more and more that the city is theirs to play in. And you can see that lately there are many events that happen in the streets. The traffic is stopped by the authorities and the pedestrians take over. One of the major changes in terms of life style is that more and more people are using the bikes as an everyday means of transportation or just for recreation. Five years ago riding a bike in the Bucharest traffic was suicidal. Now it’s less and less so. And this can be coupled with the fact that people started to jog quite a lot. I have many friends running marathons, and this was not so a few years back. People seem to love themselves and their city more.

There are also bad things happening and one of them is the continuous destruction of old historical buildings in order to build more modern stuff. The city council not only that agrees with this type of aggression, but it sometimes generates it.

B: Are there more opportunities for street art, community work, urban spaces, open public discussion?

R: Oh, yes. In the last few years the art galleries and artistic spaces appeared like the mushrooms after the rain. 2009 was a year of major shift in mentality. Many people lost their corporate jobs or they just quit and decided to follow their dream. For many of those people the space of self realization was art. As a consequence, the city flourished with opportunities created by these people or by the ones who were already in the game. Also, some companies started to talk to these people and help them manifest themselves. I’m glad the companies understood that the target and their needs are changing.

Another thing is that people have less money than when the economy was booming, so they travel less and then, spending more time home, they feel the need to create here creative spaces, they become more aware of their own town. To make things you need help from the others, so people get together, they plan and they do stuff.

B: Can you name some of interesting activities, unique projects or places (where you would like to go if you had time & energy)?

R: Back in the summer of 2012, when I just came back from US, a colleague from work told me about this group of friends, mainly architects, who took over an old and very beautiful house that was almost destroyed. They were living there and fixing the house in the mean time. I went to meet them. I thought that this was a squat, but they told me that they talked to the owner – a member of an old aristocratic family, who recently got his house back. But he was living abroad and he didn’t have time to take care of this property. So, he decided after a while to allow the young architects to live in his house. They started to repair the house step by step and they transformed it in an underground cultural center – so it became a squat with the approval of the owner. I staged there two of my plays.

This is the story of this place – called Carol 53 – in short. But in reality there were many phases, that include public debates about housing and squatting and social architecture.

Rucsandra Pop is watching her own play.

Rucsandra Pop – watching her own play.

B: Cultural center instead of abandoned building. What a nice idea! Are there other similar stories?

R: I can say that this is a trend – people occupying public or private unused spaces. The young generation organizing all sorts of events in transitioning spaces. Many parties are happening in old palaces or historical building that are being not used for their initial purpose. For example the coolest New Year party took place in the old National Library, a huge palace downtown – that for the moment is empty.

Another project that I love and I see as representative for Bucharest these days is lorgean theater, a theater that was opened in a 32 square meters apartment. It started in 2009 as a joke of the owner of this apartment, the writer Jean Lorin Sterian who invited his friends to perform in his home and he invited both friends and strangers as audience. The project grew organically and this year in April the first domestic theater festival took place. During HomeFest over 20 dance and theater performances took place in homes around the city. Random people were excited to have the opportunity of hosting art in their living rooms.

B: What is the most important difference between your life and lives of your parents (regardless to IT or technology innovation)?

R: The difference is huge: my father for example came from an old noble family. He was born just when the war started. He was raised with some values and living standards (almost all his family spoke French on daily basis) and he spent almost all his life during the communist regime – with no food or with very bad food, with no opportunity to travel and a gray life. We were born in this gray/sad life missing almost anything and became adults in times when one can have everything. And more. Of course, our parents educated us in such a way that we are aware of the past with all its layers and we appreciate the really important things. Between the verb to be and to have, my parents always valued the verb to be. And they taught us to do the same. So, I think the major difference doesn’t lay in the amount of things we can buy, but in the fact that, unlike our parents, we have the freedom to travel and express ourselves. The freedom of not being permanently afraid. But we forget this too often. The gadgets and devices come with that freedom as well.

B: What is the biggest difficulty for people interested in art (in age between 30 & 40) in Bucharest?

R: In my view, the biggest difficulty for artists is the lack of cultural managers, producers and fundraisers. As an artist I have to do too many things on my own and I know that if I had the help of a trained and engaged person, I could grow my projects much faster. The only domain that now doesn’t have only artists but also starts to have an infrastructure is the applied arts. In the last few years there is a new generation of curators and galleries doing a pretty good work. Fashion has also grown enormously in the last years. More and more top stars – like Madonna, Beyonce and Jenifer Lopez are wearing clothes made by Romanian designers like Maria Lucia Hohan and Andreea Badala. But in the field of performing arts everything is still chaotic. We still lack specialists. I don’t say that we’re missing money, because I know that the money is out there you just have to have the time to apply, ask or beg for them. For me the human resource is still a problem. I am at a level where I know that if I want to do more with my theater productions I need a manager. And I cannot find this manager yet. And I kind of know everybody who knows everybody in this city.

My analysis refers more, of course to the independent scene. What happens at the political level is a joke. In the last few months we had 3 or even 4 Ministers of Culture – all politically appointed and all of them missing the point. There is a great scene that the politicians do not understand. The biggest disaster was the demolition of Romanian Cultural Institute – an institution that for some ten years was representing very well Romania abroad and which was destroyed for political reasons.

Bucharest: the reconstruction.

B: What should have been done better in this city (tourism, infrastructure, local politics, community life)?

R: As for what should have been done better in this city – this is a question with a ten pages answer. But to cut it shortly I think the most important thing is to have an active and powerful civil society that would impose on politicians their idea of what the city should be. A city should be designed according to the needs and dreams of its inhabitants, not according to some political agenda. When the bucharestoise will understand that only their love can shape the city, Bucharest will be a better place. Until then we will keep accusing the politicians, that they take the wrong decisions, or we will blame each other that we’re parking illegally and throwing trash on the streets.

B: Do you love Bucharest overall (why)?

R: Even though I grew up in Brasov, I was born in Bucharest and my family has been here for a couple of centuries. This city is in my blood. I’ve also lived abroad and when traveling and living someplace else you get perspective and get rid of the local complexes. Bucharest is not the heaven on earth but it has many features that make it a nice city to live in. For example, one thing that Romanians don’t appreciate is that the crime rate is very low in Bucharest compared with other big cities. It’s also a very effervescent city – some call it the new Berlin – and I partially agree with this. There are many thing lacking but this gives you, the citizen, the freedom to invent them, to experiment. You just need lots of energy to fight or avoid the system that is not going to help you. So, the answer is: yes, I love it, for its hidden poetry. But sometime this love turns in a love-hate relationship. As Facebook would put it: it’s complicated.

Prepared by: Boba Baluchova; Photo: Palo Markovic & Rucsandra Pop (archive)

Ján Machaj: Učenie občas pohladí ego, občas preskúša trpezlivosť

Na strednej škole mal štúdium „na háku“, všetko potrebné však dohnal na výške. Teraz učí filozofiu maturujúce ročníky na bratislavskom gymnáziu a vedie centrum, snažiace sa postaviť školstvo na nohy. Miluje biele košele, v tričku s nápisom ho nikdy nestretnete. Ján Machaj.

Ako sa ti podarilo zvládnuť svoje tínejdžerské (pre mnohých mladých ľudí veľmi problematické) obdobie? Blicovanie v škole, cobainovské dlhé vlasy, úteky z domu a podobne?

Celkom zvládnuť sa mi ho nepodarilo. Puberta je obdobie, keď to každého hádže zprava doľava, ani celkom nevie, prečo. U niekoho sa to prejavuje ako zmena vkusu, obliekania, nového tetovania, u niekoho vyhadzovaním zo škôl. Ja som bol ten druhý prípad. Keď som na stretávke zo strednej povedal triednej učiteľke, že som vyštudoval učiteľstvo, tak sa len zasmiala. Keď som jej povedal, že aj reálne učím, stratila reč.

Mali byť za čo na teba tvoji rodičia hrdí (v období dospievania a rebélie)?

Od vzniku rádia Twist (rodinnej firmy) som sa motal v tých magických priestoroch, neskôr som tam začal regulérne pracovať. Staral som sa o počítače a všetko, čo s nimi súviselo. Rovesníkom volali rodičia s otázkami typu: „Obedoval si?“, mne s tým, že znova počas Žurnálu padol vysielací systém. Neviem, či na mňa boli naši hrdí. Skôr to brali ako samozrejmosť. Ja nakoniec tiež.

Čo ti pomohlo dostať sa z trucovania, ignorácie vyučujúcich?

Čas. Mal som pocit, že škola mi nemá čo poskytnúť. Príliš skoro som sa stretol so svetom dospelých. Ten mi ponúkol klamliný pocit nadradenosti nad „podradným“ štúdiom strednej školy – veď som mal na starosti sto počítačov a vysielací systém v rádiu, tak čo ma otravujú s hustotou kvapalín a Karolom Veľkým! Rozhodne by som nechcel byť svojím učiteľom…

Ponocovanie za počítačmi v rádiu Twist od svojich 16-ich malo teda aký podiel na tvojom vývine?

Žiaden šport, veľa cigariet, pocit bohorovnosti: „robím v rádiu – kto je viac?“ Zároveň som sa veľa naučil metódou pokus-omyl (čo sa stane, ak vypnem polku serverovne tesne pred obedným Žurnálom, a tak). Asi najdôležitejšie bolo to, že tá činnosť mi ako-tak išla a mala aj zmysel. Mať v puberte pocit vlastnej zbytočnosti – to by som asi nerozchodil!

Od katastrofálnej dochádzky a zlých známok z väčšiny predmetov rovno k štúdiu filozofie na univerzite – to je predsa len trochu veľký skok. Prečo nakoniec u teba padlo toto rozhodnutie?

Po strednej škole som si uvedomil, že svet siaha aj za hranice klávesnice a monitora. Presne si pamätám moment, keď som zobral do ruky knihu o dejinách myslenia a bol som šokovaný z toho, že obsahu skoro vôbec nerozumiem. Zároveň ma téma tak zaujala, že som ju nevedel odložiť. Pochopil som, že potrebujem nutne dovzdelať.

V čom ťa štúdium filozofie očarilo, prečo sa jej dodnes venuješ (dokonca ju učíš)?

Pri filozofii som veľmi nevedel – do čoho idem, ale po prvom seminári z antickej filozofie s prof. Mládenekom som sa po chodbách Univerzity Komenského potácal ako omámený. Zistil som, že štúdium histórie a filozofie mi odpovie na otázku – prečo sme tu a teraz: takí, akí sme! Učenie je pre mňa zmysluplná činnosť, pri ktorej zabúdam na čas a nič iné v tom momente robiť nechcem. Zároveň aj preto, že chcem zážitok z intelektuálneho prebudenia posunúť ostatným.

V čom je najťažšie a v čom naopak ľahké – dostať do hláv skoro-dospelákov všetkých tých filozofov a ich teórie správneho bytia, prežívania života či napĺňania dobra?

Na filozofiu sa nedá pozerať pragmaticky. Študenti sa stále pýtaju: „na čo mi to bude?“ Nuž, na nič. Ale na čo je nám umenie, pozeranie sa v noci na hviezdy alebo pískanie si na pochôdzkou lesom? Ľahké a krásne učenie filozofie je vtedy, keď deckám „uplynie rýchlo s filozofiou čas”, keď ju berú ako príjemú prechádzku s nádherným výhľadom. Učenie filozofie je pre mňa najkrajšia „strata času“.

Ján Machaj v prostredí Edulabu.

Ján Machaj v prostredí Edulabu.

Kedy by si šiel dlhodobo učiť do zahraničia (Dánska, Nórska atď.), kde sú pedagógovia v spoločnosti vnímaní a hodnotení (nielen finančne) inak, ako u nás?

Primárnym motívom môjho učiteľstva nie sú ani peniaze, ani spoločenské ohodnotenie. Je to učenie samo, ktoré ma priťahuje. Keď stojím pred problémom – ako zaujať tridsať tínejdžerov na hodinu a pri tom ich aj niečo naučiť. Podstatný je pri tom jazyk –schopnosť prirodzene formulovať metafory, analógie, vtipy, príklady… To by som v inom jazyku asi nedokázal.

Väčšina „tvojich“ maturantov a maturantiek ide študovať za hranice. Trápi ťa odliv mozgov?

Nie. Každý má nárok hľadať svoje šťastie tam, kde ho to ťahá. Okrem toho: po každom odlive nastane príliv.

V hlavnom meste koordinuješ centrum EDULAB, ktoré sa snaží vzbudiť záujem o používanie moderných vzdelávacích technológií na školách. Tak aký to má teda vplyv na úroveň vzdelávania?

Vyply technológií sa nedá kvantifikovať. Ide nám skôr o kvalitu vzdelávania. Na väčšine predmetov je napríklad dôležitou súčasťou názorné vyučovanie – aby sme niečo študentov naučili, potrebujeme im ukázať skryté procesy. Ako to vyzerá napríklad v bunke na biológii, aké boli frontové línie počas Prvej svetovej vojny v rámci dejepisu či vnútro zeme na hodine geografie. Technológie ako interaktívna tabuľa s počítačom, pripojeným na internet je skvelý nástroj na takéto názorné vyučovanie.

Rodičov a starých rodičov sme síce naučili ako-tak používať mobilné telefóny, ale s interaktívnou tabuľou by to asi nešlo. Aké máš reakcie od pedagógov a pedagogičiek s desiatkami rokov praxe? Potrebuješ veľa diplomacie, presviedčania a trpezlivosti?

Všetko je o odvahe experimentovať. Učitelia majú často neopodstatnený strach z hocičoho, čo má klávesnicu a dispej. Boja sa, že by niečo pokazili. Technológie sú pritom čím ďalej, tým jednoduchšie na ovládanie. Najviac presviedčania, trpezlivosti a času venujem často tomu, aby sa nebáli skúšať. Potom to už ide samo.

Prostredníctvom nových technológií sa podľa teba zvyšuje rýchlosť získavania vedomostí. Potrebujeme vedomosti do seba absorbovať tak rýchlo a zbesilo?

Učenie nie sú preteky v získavaní vedomostí. Neučíme preto, aby sme na konci mohli oznámiť, že sme prekročili plán o 120 percent. Žiaci nemusia mať veľa informácií – tie sú všade na dosah ruky. Musia však s nimi vedieť robiť veľké veci.

Nevzbudzuje to potom v študentoch a študentkách chaos, väčšiu nerozhodnosť a povrchnosť pri overovaní si zdrojov, informácií a interpretovaní získaných obsahov?

Je to paradoxné, že veľké množstvo výberu má za následok rezignáciu. Neinterpretujeme, ale preberáme; netvoríme, ale kopírujeme; nejdeme do hĺbky, ale plávame na povrchu. Preto sa musíme v škole sústrediť na zručnosti, ktoré žiakov naučia orientácii v množstve informácii, ktoré k nám odvšadiaľ prúdia. Chceme, aby tvorili, boli kritickí, kreatívni a vedeli nájsť informácie, nie sa nimi nechať vyhľadať. To je veľká úloha školy vo veku digitálnych technológií.

Ján Machaj a jeho aktivity v Edulabe.

Ján Machaj a jeho aktivity v Edulabe.

Práca v Edulabe sa zdá byť príliš seriózna až škrobená (biele košele, časté rokovania, teambuildingy a stratégie). Našťastie sa objavil projekt The SCHOOL DANCE – tanečná súťaž pre decká zo slovenských škôl. Aká bola odozva?

Do druhého ročníka sa prihlásilo zhruba tristo škôl. To je hlasná odozva. Ukázalo sa, že decká radi tancujú, spoločne niečo tvoria a navzájom súťažia.

Ty osobne tanec nemusíš. Nezlomili ťa ani účastníci, účastníčky či porota súťaže na nejaký ten decentný „sleepy motion“ na parkete?

Zásadne tancujem len na stužkových slávnostiach a zásadne zle. Vždy ľutujem nešťastnú študentku, ktorej ma neprajný žreb pridelí. S Peťom Modrovským sme si organizáciu v tejto tanečnej súťaži rozdelili preto jasne: on – tanec, ja – technológie.

Dnes je v rámci školstva a nových, neformálnych metód vzdelávania populárne rovesnícke učenie. Aký peer-projekt má tvoj tím v zálohe na najbližšie mesiace?

Volá sa „Po stopách dejín” a je zameraný na regionálne dejiny a geografiu. Hlavnou ideou je, že učitelia a žiaci spoločne pripravia sériu videí, kde predstavia niečo zo svojho regiónu: historickú pamiatku, zaujímavú geografickú lokalitu a podobne. Prvé videá už od autorov máme. Projekt by mal byť hotový v priebehu júna, tak som zvedaní, ako to nakoniec vypáli.

Beh, box, joga – dosť veľa športu na učiteľské povolanie a sedavé takmer IT zamestnanie. Vybíjaš si pracovný stres či len vyplavuješ hormóny šťastia?

Kedysi som fajčil minimálne krabičku denne a jediný pohyb bol presun od obrazovky k inej obrazovke. Vyzeral som ako smutná chodiaca mŕtvola. Potom som objavil hormóny športového šťastia a nevedel som prestať. Beh je prekonávanie sa, búchanie do vreca je vybíjanie napätia, a joga zasa uvoľnenie. Tí Gréci vedeli, čo vravia, keď odporúčali paralelne rozvíjať ducha aj telo. Telo a duša sú totiž jeden a ten istý človek – jedna stránka ovplyvňuje druhú.

Pôsobíš v oblasti školstva, učenie ťa baví. Čo iné by si robil, keby si neučil?

Neviem, asi niečo s počítačmi. Možno by som bol stále adminom, zatvoreným niekde v serverovni.

Časť tvojej rodiny je spojená so začiatkami porevolučného rozhlasového (nielen súkromného) vysielania v SR. Prečo nie je z teba moderátor či redaktor? Mikrofonický hlas i slušné ego na to máš…

Keď som pracoval v Twiste, bola to vždy technická práca – nie to, čo sa vysiela, ale to – ako sa vysiela. Nepriťahovala ma práca za mikrofónom. Svoj hlas a ego som „objavil“, keď som začal učiť. Možno by som sa na mikrofón pozeral dnes celkom inak.

Čo vie najviac uraziť tvoju mužskú hrdosť, popichnúť tvoju ješitnosť?

Zbytočne vynaložené úsilie.

Čo naopak najviac hladká tvoje blíženecké ego (šikovníka v Kristových rokoch)?

Najkrajším zážitkom pre mňa je pocit sebarealizácie – činnosti, ktorá je v súlade s mojimi schopnosťami a možnosťami. Aristoteles to volal šťastie. A ja mu celkom verím. Hladkanie ega prichádza akosi mimochodom popri tom, :).

Text: Boba Baluchová, Foto: edulab.sk (rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 68/2013)

Mikuláš Huba: Nič nie je nemožné, ale ani samozrejmé

Hovorí sa, že človek sa nedokáže plnohodnotne venovať viac ako dvom oblastiam. A predsa existujú aj medzi nami – na Slovensku – výnimky. Ochranár, vedec, pedagóg, publicista (po rokoch opäť aj politik), no predovšetkým slušný a zásadový človek – prof. Mikuláš Huba – patrí bezpochyby medzi nich.

Prof. Mikuláš Huba na prechádzke Bratislavou-Starým mestom.

Prof. Mikuláš Huba na prechádzke Bratislavou-Starým mestom.

Ako sa môžu navzájom ovplyvňovať všetky tieto roly? Najmä povolania na plný úväzok (ochranár a zároveň politik)…
Ochranárom som z presvedčenia, politika je momentálne čosi ako moje povolanie, v ktorom chcem čo najviac a čo najefektívnejšie uplatniť svoje presvedčenie. Pôsobím v parlamentnom výbore, ktorý má vo svojej náplni aj ochranu prírody a životného prostredia. Takže patrím k tým šťastnejším, ktorí aj v rámci politiky viac-menej pokračujú v tom, čo robili  v „civile“. Nikdy som nebol v žiadnej strane, takže som dosť netypický politik. Samotnému by sa mi viac páčilo iné označenie, niečo na spôsob: verejný činiteľ (človek, ktorý ovplyvňuje veci verejné, ale odmieta plané politikárčenie, populizmus a partokratizmus). V politike mám toho najprísnejšieho šéfa – seba samého.

Už od detstva vás fascinovala tradičná ľudová architektúra a staré slovenské drevenice. Ako sa vám ich podarilo chrániť?
Nebol som v tom sám.  V rokoch 1969 – 1989, keď som tejto krásnej práci venoval väčšinu voľného času, nás z roka na rok pribúdalo, takže v časoch okolo Nežnej revolúcie už mali skúsenosti s opravou dreveníc stovky mojich priateľov. Tých, ktorí aspoň pár dní strávili na našich akciách, boli tisíce. Keď vás niečo skutočne baví a venujete tomu srdce, čas, energiu a úspory. Ak ešte máte šťastie na podobných „bláznov“ ako vy vo svojom okolí – dajú sa dosiahnuť neuveriteľné veci. Nemožno si však myslieť, že všetko bude pokračovať automaticky. Naučil som sa, že nič nie je nemožné, no zároveň – nič nie je samozrejmé.

Vaši rodičia boli takisto veľkí milovníci prírody a turistiky? Ako prežívali starnutie?
Áno, boli a mama dodnes je. Bez nich by som nebol tým, čím som. Zoznámili sa v Tatrách, mama ako 14-ročná študentka na rodinnom výlete a otec už ako slávny tatranský horolezec, nosič a chatár na vysokohorských chatách. Spoločne sme v rodine „prepadli“ dreveničiarskej vášni a strávili sme veľa nezabudnuteľných prázdnin v romantickom prostredí autentických slovenských lazov, kopaníc, salašov. Nazvali sme to „Rekreácia ochranou – ochrana rekreáciou“. Ešte pred takými desiatimi rokmi sa toho všetkého aktívne zúčastňovali aj rodičia, vtedy už pomaly osemdesiatnici.

Ako ste sa starali o svojich rodičov?
Horšie, ako by som bol chcel. Ale bývali sme väčšinu života pod jednou strechou na bratislavskom hradnom kopci, takže sme taká, dnes už netypická, mnohogeneračná domácnosť. Boli sme si takmer stále nablízku: v dobrom i v zlom. A hoci má mama viac ako 86 rokov, stále sa tuším viac stará o nás, ako my o ňu. Môj obetavý brat so štvorgeneračnou rodinou býva hneď vedľa.

Ako učíte svoje deti (a študentov) – k ochrane kultúrneho dedičstva a k úcte starším?
Snažím sa ísť hlavne osobným príkladom a propagáciou skutočných kultúrnych mienkotvorných vzorov vo svojom okolí (Zuzka Kronerová, Anton Srholec, Daniel Pastirčák, Zuzka Homolová, Fero Guldan, Ivan Kadlečík, Ladislav Chudík a ďalší či ďalšie). Moje pôsobenie v tomto smere má však ďaleko od dokonalosti, o čom by najlepšie vedeli hovoriť moji ironickí synovia.

Ako si vy predstavujete svoj dôchodok? Budete oddychovať kdesi v Karpatoch na samote, alebo naďalej pôjde život svojím tempom?
Skôr to druhé. Oddychovať som sa ešte nenaučil, ale možno, že staroba ma aj tomu naučí… Dosiaľ je to tak, že kým vládzem, tak sa snažím stihnúť toho čo najviac a neraz mám pocit, že by som potreboval nejaký klon samého seba, aby som bol schopný uskutočniť všetky svoje plány, nápady, vízie.

Čo si predstavujete pod pojmom aktívne starnutie?
Mám žiarivý vzor vo svojej matke, ktorá sa dodnes zaujíma o veci verejné aspoň tak, ako ja. Robí na záhrade, stará sa o kvety, stretáva sa s bývalými spolužiačkami a kolegyňami, chodí do prírody i do mesta, zavára, venuje sa vnúčatám i pravnúčatám a robí hŕbu ďalších vecí. Až pokým sa jej nezhoršil zrak, krásne štrikovala a donedávna mi robila korektúry rukopisov mojich knižiek. Vzory aktívneho starnutia mám aj v maminom 90-ročnom bratovi – aktívnom heraldikovi a tiež v mojom takmer 87-ročnom svokrovi.

Podľa výsledkov Eurobarometra naša populácia rýchlo starne, seniorské dobrovoľníctvo nie je dostatočne rozvinuté v SR – starí ľudia sú predčasne odstavení na vedľajšiu koľaj. Dá sa s tým niečo robiť?
Určite sa dá. Najmä na západ od nás jestvuje nespočetné množstvo pozitívnych príkladov. Veľa našich seniorov predčasne rezignuje a v papučiach sedí pred televízorom, alebo sa od rána do večera háda so svojím okolím či rovno s celým svetom. Iní trávia zvyšok života po krčmách. Viacerí moji známi sa už od 40-ky tešia do dôchodku, keď konečne nebudú musieť nič robiť. Kým našinec má v 60-ke pocit, že je na konci života, bežný Francúz, Američan, či Japonec si to nepripúšťa ani v 90-ke.

Keď ste pred pár mesiacmi vstupovali opäť do politiky ako nezávislá osobnosť (popri obyčajných ľuďoch), teda ako „obyčajný ochranár“ – v pláne ste mali venovať sa aj marginalizovaným témam – ochrane prírody a krajiny, záchrane pamiatok, menšinám, ale aj sociálnej starostlivosti, vede a vzdelávaniu. Čo sa vám z toho po voľbách podarilo načrtnúť na pôde parlamentu a riešiť?
Vyjadril som sa ku všetkým týmto témam v rozprave k programovému vyhláseniu vlády. Dovolím si k tomu dodať, že na pôde parlamentu som absolvoval desiatky stretnutí a zorganizoval  niekoľko diskusií, seminárov, prezentácií, okrúhlych stolov – napríklad s reprezentantmi mimovládnych organizácií. Komunikujem s verejnosťou, chodím na poslanecké prieskumy, mám regionálnu kanceláriu v Trenčíne.Celé toto úsilie sa nesie pod heslom „Otvorme parlament ľuďom!“.

V prognózach budúcnosti našej planéty ste optimista alebo pesimista (a prečo)?
Zaujímavá otázka, ktorá si žiada netradičnú odpoveď. Som „dobre informovaný optimista“, ako sa žartom zvykne hovoriť pesimistom. Ale vážne: napriek tomu, že väčšina vývojových trendov nahráva pesimizmu, bez určitej dávky optimizmu a bez hľadania zdrojov nádeje tu naša existencia prestane mať zmysel. Takže často najväčší kritici spoločenských neduhov, pôsobiaci ako najväčší rebeli, buriči (ľudia nespokojní so stavom vecí verejných) sú vlastne najväčší optimisti. Veď keby neverili, že veci sa ešte stále dajú zmeniť k lepšiemu, už dávno by boli rezignovali, alebo sa riadili heslom: „po nás potopa“.

Často sa stretávame (nielen v kolonkách pri písaní projektov a podávaní grantov) s pojmom, resp. kľúčovým slovom: trvalo udržateľný rozvoj (TUR). Ako mu má laická verejnosť porozumieť a brať ho vážne?
Na názve až tak nezáleží. Ide však o podstatu, o zmysel nášho smerovania, a to nemôže byť úspešné, ak budeme žiť na stále rastúci dlh: ekonomický, kultúrny, environmentálny, etický. Hľadanie ciest k udržateľnejšej budúcnosti znamená zmeniť toto naše súčasné smerovanie, vedúce do slepej uličky – aby sa ľudia a spoločnosti stali ekonomicky efektívne, sociálne spravodlivé, kultúrne a environmentálne citlivé a popri tom všetkom lepšie (nech to znie akokoľvek starosvetsky či naivne). Čo sa týka realizácie tejto vízie, musíme hľadať cesty, ako jednou ranou zbiť viacero múch zároveň: úspory surovín a energie, zachovanie prírody, nové pracovné príležitosti, akú-takú hospodársku prosperitu i vyššiu kvalitu života.

V týchto dňoch boli zverejnené výsledky a záväzky (aj pre našu krajinu) zo Summitu Rio+20 o budúcnosti našej planéty. Pred dvadsiatimi rokmi ste sa ho zúčastnili. Ako sa odvtedy situácia vyvinula, resp. zmenila?
Situácia sa vo väčšine ukazovateľoch viac zhoršila, ako zlepšila. Čo je možno najhoršie, a dokazujú to aj výsledky Summitu Rio+20: schopnosť svetového spoločenstva dohodnúť sa na spoločných riešeniach je, zdá sa, ešte nižšia, než ako bola v čase Summitu Zeme v Riu pred 20 rokmi. Každý máme stále väčšie nároky a stále menej ochoty podeliť sa s tým, čo máme, aj s ostatnými. Platí to o jednotlivcoch i štátoch.  Navyše, akútne chýbajú skutoční globálni lídri, dôveryhodné autority ako Matka Tereza, Albert Schweitzera či Václav Havel. Veľkým duchom z nášho prostredia s víziou zmeny fungovania svetového spoločenstva bol aj náš priateľ Josef Vavroušek, ktorý vo svojich najlepších rokoch, žiaľ, tragicky zahynul.

Negatívne vplyvy globalizácie a prejavy konzumného spôsobu života vidieť na každom rohu aj u nás. Dokážeme sa uskromniť, šetriť energiu a zredukovať materiálnu spotrebu?
Určite áno. Len je škoda, že to asi nedokážeme dobrovoľne. Dnes je už aj mnohým nedávnym lacným optimistom jasné, že to budeme nútení urobiť. A to skôr, ako si myslíme. Čím lepšie sa na to pripravíme, tým to bude menší šok. Naše materiálne uskromnenie sa nám môže priniesť (zdanlivo paradoxne) nový zdroj radosti a zmyslu života. Čím viac sa dokážeme vzdať zotročujúcich zbytočností, tým budeme slobodnejší.

Ľudia neberú vážne prejavy a následky klimatických zmien v Subsaharskej Afrike. Ako možno ľudí na problematiku vhodne upozorniť a motivovať ich ku klimatickej spravodlivosti?
Našim ľuďom,  ktorí si myslia, že týmito problémami nie sú priamo postihnutí, sa to zdá byť abstraktná téma. Mali by sme ich od útleho detstva nenásilne viesť k poznaniu, že je to osudný omyl. Zvýšená hladina oceánov nás neohrozí a Slovensko nebude tak skoro Saharou, ale mení sa naša klíma i charakter počasia. V stále kratších intervaloch sa striedajú katastrofálne lejaky, nasledované povodňami, s obdobiami nemenej katastrofálneho sucha. Šíria sa k nám nebezpečné rastlinné a živočíšne druhy, v zime ubúda snehu a pribúda dažďa, skracuje sa jar i jeseň – leto náhle prechádza do zimy a naopak. Myslieť si, že následky klimatických zmien sa nás v dnešnom otvorenom svete nedotknú, je trestuhodná naivita.

Charita sa okrem sociálnej pomoci doma venuje aj humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráci v treťosvetových krajinách. Často počúvame výčitku – prečo pomáhame v zahraničí, keď doma je toľko problémov (rómska otázka, bezdomovectvo atď.). Ako sa staviate k tejto otázke vy – má Slovensko pomáhať núdznym v rozvojových krajinách?
Určite má. Patríme do klubu bohatých krajín (aj keď sa nám to nezdá) a aj preto je našou morálnou povinnosťou pomáhať tým, ktorí sú neporovnateľne chudobnejší a biednejší, ako my. Navyše, pomocou iným si každý normálny človek zvyšuje kvalitu vlastného života. Už len tým, že svojmu životu dáva hlbší zmysel. Čím skôr to pochopíme, tým budeme šťastnejší.

Text: Boba Baluchová, Foto: Michal Fulier (rozhovor bol pôvodne publikovaný v štvrťročníku Charita 2/2012)

Jozef Pecho: Zmena klímy ovplyvňuje životy ľudí na našom i africkom kontinente

Jeden z najmladších klimatológov v Česku a na Slovensku, Jozef Pecho, vysvetľuje, ako sa Zem globálne otepľuje, prečo sa topia ľadovce v Arktíde a ako môže každý z nás zmierniť negatívne prejavy zmeny klímy.

Ako by ste krátko a zrozumiteľne vysvetlili laickej verejnosti, čo znamená zmena klímy?
Ide o zmeny všetkých známych fyzikálnych (meteorologických) veličín, ktorými opisujeme nielen momentálny stav počasia, ale v dlhodobom časovom horizonte aj jeho priemerný charakter, teda klímu. Ide predovšetkým o zmeny (nárast) teploty vzduchu, atmosférických zrážok, vlhkosti vzduchu, oblačnosti a v neposlednom rade aj prúdenia vzduchu. Klimatická zmena nie je preto ani zďaleka len o globálnom otepľovaní, aj keď pochopiteľne, samo o sebe stojí na jej začiatku, pretože všetky ostatné veličiny sa menia najmä v závislosti od zmien teploty vzduchu.

Aký to má vplyv na obyvateľstvo?
Razantný ústup horských ľadovcov, zmenšovanie plochy morského ľadu v Arktíde, rast hladiny oceánov, alebo aj posun rozšírenia výskytu rastlinných a živočíšnych druhov, sú len najbadateľnejšie prejavy klimatickej zmeny a mnohé z nich začínajú pre ľudskú spoločnosť prinášať aj dosť nepríjemné dopady. Napríklad menej častý výskyt daždivých dní v niektorých oblastiach sveta vedie k dlhodobému suchu, ktoré predstavuje problém nielen z pohľadu produkcie potravín, ale aj schopnosti zásobovať ľudí vodou. Zmena klímy vedie aj k zmenám charakteru počasia, ktoré sa v mnohých oblastiach stáva extrémnejšie (vlny horúčav, extrémne zrážky, náhle zmeny teploty vzduchu).

Odvšadiaľ počúvame, že za globálne otepľovanie si môžeme sami. Je to pravda?
Z veľkej časti je to pravda, pretože za spomínanými zmenami chemizmu atmosféry treba vidieť najmä ľudské hospodárske aktivity, akými sú produkcia a spotreba energie, doprava, odlesňovanie, zintenzívňujúce sa poľnohospodárstvo, ale napríklad aj výroba cementu. Každá tona spáleného uhlia alebo ropy vedie k produkcii oxidu uhličitého, ktorý popri vodnej pare patrí medzi najvýznamnejšie skleníkové plyny. Tie dokážu v atmosfére zadržiavať teplo vznikajúce ohrievaním zemského povrchu priamym slnečným žiarením. Toto teplo šíriace sa od zemského povrchu do atmosféry je molekulami skleníkových plynov zadržiavané a „odrážané“ späť smerom nadol, k zemskému povrchu. Problémom ale je, že tento efekt sa práve v dôsledku vyšších koncentrácií oxidu uhličitého a niektorých ďalších skleníkových plynov neustále a rýchlo zosilňuje, čo sa prejavuje najmä zvyšovaním priemernej globálnej teploty.

Najviac príkladov negatívnych vplyvov zmeny klímy na životy ľudí vídavame na africkom kontinente, najmä v rozvojových krajinách. Prečo?
Rozvojové krajiny sú často príliš chudobné na to, aby sa s jej následkami dokázali rýchlo vyrovnať. Nie je to však ani zďaleka len o peniazoch, ale aj o správnom „know-how“. V Európe (v porovnaní s rozvojovým svetom) máme stále lepšie materiálne podmienky na to – bojovať s týmito dopadmi. Ak však v nasledujúcich desaťročiach presiahne rýchlosť zmeny klímy hranicu „znesiteľnosti“, veľké problémy bude mať aj rozvinutý svet, vrátane ekonomicky najsilnejších štátov.

jozef_pecho-staz_v_zahranici_1

Na Slovensku sa nemusíme obávať, že zmena klímy zmení naše životné návyky?
Prejavy klimatickej zmeny sú viditeľné aj na Slovensku. Zvyšovanie priemernej ročnej teploty má pozitívny vplyv na rozširovanie hlavného vegetačného obdobia. Treba si však priznať, že sa čoraz viac objavujú práve tie negatívnejšie prejavy klimatickej zmeny –extrémne počasie v podobe silnejších búrok, častejší výskyt povodní, dlhšie trvajúce suchá a extrémnejšie vlny horúceho počasia v lete.
Zmena klímy si celkom určite vyžiada aj na Slovensku zmenu našich životných návykov. Odklon od konzumnej spoločnosti, prechod k lokálnemu samozásobovateľskému poľnohospodárstvu, využívanie lokálnych zdrojov energie môžu byť však celkom pozitívne zmeny pre našu spoločnosť.

Globálne otepľovanie netreba brať na ľahkú váhu. Vyskytujú sa však aj názory, že nič vážne sa nedeje – Zem si so všetkým poradí. Ako to teda je?
Pravdepodobne po prvý raz v histórii Zeme sa na jej povrchu vyskytuje biologický tvor, ktorý dokáže ovplyvniť klímu na globálnej úrovni. Pokiaľ je však toto pôsobenie nekontrolovateľné, potom je to veľmi nebezpečná hra – nielen pre nás ľudí, ale aj pre celú biosféru. Zem sa s touto rýchlou klimatickou zmenou celkom určite dokáže vyrovnať. Otázkou ale je, či to dokážeme aj my, ľudia, so svojou zložitou technologickou civilizáciou.

Ako sme na tom so zabezpečením obživy? Naozaj v moriach ubúda rýb a úrody (obilia či zeleniny) je menej pre extrémne suchá a nedostatok dažďov?
Potravinová bezpečnosť v rozvinutých, a predovšetkým v rozvojových krajinách je pre dopady klimatickej zmeny veľmi ohrozená. Kľúčový problém budúcnosti je – ako nakŕmiť stále rastúci počet obyvateľov sveta v čase, keď produkcia potravín začína narážať na svoje limity a je ohrozovaná aj zmenou klímy. Nedostatok potravín sa prejavuje v takmer nekontrolovateľnom náraste cien základných potravín. Celkový stav svetových zásob vybraných potravinových komodít klesá aj v dôsledku takých udalostí, akými boli veľké straty na úrode obilia v Rusku v roku 2010 (ako dôsledok mimoriadnych horúčav v lete 2010).
Súčasné oceány sú v skutočne dezolátnom stave. Nielen komerčný rybolov, ale aj rýchle zmeny oceánskeho prostredia (rast teploty a kyslosti vody ohrozuje celé potravinové reťazce, najmä v tropických oblastiach) výrazne ohrozujú produkčnú funkciu tohto prostredia, nehovoriac o dôsledkoch znečistenia oceánov pesticídmi, ťažkými kovmi, ropnými látkami či dokonca plastmi.

Ste jedným z najmladších klimatológov v SR. Doktorát si dokončujete na akadémii vied v ČR. Prečo ste sa dali na klimatológiu?
Klimatológia ma zaujala až na strednej a potom hlavne vysokej škole. Tomuto odboru sa venujem už asi 15 rokov. Je to jedna z najkomplexnejších prírodných vied akú poznáme. Musíte mať základy nielen zo samotnej meteorológie, ale aj z geografie, štatistiky, fyziky, geológie, histórie, chémie a biológie. Trvá roky, kým pochopíte aspoň tie najzákladnejšie zákonitosti formovania klímy a jej dlhodobé zmeny. Človek sa v tomto odbore učí stále, stále objavuje nové. A to je na klimatológii to najkrajšie.

Na novembrovej klimatickej konferencii SKCH v Bratislave ste s kolegom Alexandrom Ačom predniesli zaujímavý príspevok. Čomu presne sa venoval?
Predstavili sme problematiku spojitosti výskytu rôznych typov poveternostných extrémov s klimatickou zmenou – výsledky výskumu vĺn horúčav, sucha, extrémnych zrážok, hurikánov a tajfúnov i ďalších fenoménov z celého sveta. Článok dokazuje, že určité typy majú skutočne tendenciu byť výraznejšie či vyskytovať sa častejšie v teplejšej klíme. Ukazuje sa, že k niektorým extrémnym udalostiam počasia by bez klimatickej zmeny možno nedošlo, alebo došlo v oveľa menšom rozsahu.

Keby nebolo uznávaného odborníka na túto problematiku – profesora Lapina, možno by sme o klíme ani netušili. Venuje sa v SR zmene klímy a klimatológii dostatočná pozornosť?

Profesor Milan Lapin je nielen slovenskou klimatologickou špičkou, ale aj váženým a uznávaným odborníkom v zahraničí. Práve vďaka nemu sa pojmy ako klimatická zmena alebo skleníkový efekt atmosféry dostal do „uší“ laickej verejnosti. Mal som to veľké šťastie, že som u profesora mohol nielen študovať, ale s ním spolupracovať. Myslím ale, že aj napriek tak výraznej osobnosti, akou profesor Lapin je, problému klimatickej zmeny sa u nás venuje len malá pozornosť. Pozitívne však je, že sa ním začínajú zaoberať samosprávy. Uvedomujú si totiž, že lokálny rozvoj bude v budúcnosti veľmi limitovaný práve dopadmi klimatickej zmeny.

jozef_pecho-staz_v_zahranici_2

Ako vážne treba brať katastrofické scenáre a predpovede počasia na najbližšie storočie?
Scenáre budúceho vývoja klímy v najbližšom storočí neprinášajú veľmi príjemnú perspektívu. Pravdepodobne vzrastie globálna teplota vzduchu o 3 až 4°C do konca tohto storočia. Nezdá sa to možno veľa, no keď k tomu dôjde, pôjde o najrýchlejšiu klimatickú zmenu v známej geologickej histórie Zeme (za posledných najmenej 60 miliónov rokov).
Všetko bude pochopiteľne závisieť od toho, akým smerom sa bude vyvíjať celá spoločnosť, ako vyriešime náš problém so získavaním dostatočne veľkého množstva energie, ako sa vysporiadame s populačným rastom a celým radom ďalších globálnych problémov. Rozhodujúce však bude obmedziť naše obrovské emisie oxidu uhličitého na čo možno najnižšiu mieru.

Ako môžeme proces globálneho otepľovania a negatívnych prejavov zmeny klímy zastaviť?
Obávam sa, že globálne otepľovanie a negatívne prejavy klimatickej zmeny už nie sme schopní v tomto štádiu nijako zastaviť. Nech už teraz spravíme čokoľvek, otepľovanie bude ďalej pokračovať niekoľko desaťročí, a to najmä kvôli tepelnej zotrvačnosti oceánov a faktu, že globálna teplota začína ešte len dobiehať súčasnú vysokú koncentráciu CO2 v atmosfére. Čo však môžeme celkom určite urobiť, je pokúsiť sa zmierniť rýchlosť tohto otepľovania na znesiteľnejšiu mieru (najmä prostredníctvom zníženia emisií CO2) a obmedziť tak najnegatívnejšie dopady. Problematika klimatickej zmeny je pre nás všetkých veľmi kľúčová. Pravdepodobne ešte nikdy v histórii nebolo pre nás tak mimoriadne dôležité, aby sme zmenám, ktoré sa okolo nás odohrávajú, do hĺbky porozumeli (a prehodnocovali náš životný štýl a prístup k prírode). Ide o naše kolektívne prežitie.

Text: Boba Baluchová, Foto: archív Jozefa Pecha (Rozhovor bol spracovaný pre časopis Charita 2012-2013 a portál ProHuman).

Zahraničná Slovenka Ivana Vereski: filozofka s komiksami v hlave

Ivana Vereski sa pred takmer tromi desiatkami rokov narodila v srbskom Belehrade. Filozofiu vyštudovala v Bratislave. Občas niečo ilustruje, občas napíše a občas aj preloží. Medzi-tým či popri-tom sa bicykluje, naháňa frizby alebo iné adventúry. Jej komiksy a kresby sú výnimočné. Aj kratučký rozhovor o nej veľa prezradí…

Kedy/ako spoznáš, že jeseň definitívne odišla a na niekoľko mesiacov sa u nás zdrží zima? Čo vtedy pociťuješ, ako sa fyzicky/psychicky zariadiš?

Jeseň to je sladká vôňa rozkladu (lístia) v ovzduší. Jeseň mám rada, no príchod zimy je tiež fajn: mráz neutralizuje rozkoš jesene a čímsi mi pripomína čerstvo vypraté, šušťavé a chladivé posteľné prádlo. Zima prišla, keď in-line korčule definitívne zaparkujú v skrini. A ešte keď pri nadýchnutí mrznú chĺpky v nose.

Čomu sa momentálne venuješ prioritne a čomu by si sa chcel/a, keby boli podmienky ideálne?

Dnes sa venujem hľadaniu práce, potom vareniu, foteniu, občas prekladaniu, a  ilustrácii. A ideálne by bolo prostredníctvom toho prvého sa dostať prioritne k tomu poslednému. Chcela by som ilustrovať (detské) knihy.

Akú zaujímavú spätnú väzbu si v poslednej dobe dostal/a na svoju prácu/tvorbu?

Poviem to všeobecnejšie, čo ma vždy najviac poteší je, keď ľudia v mojich kresbách objavia niečo, o čom som ja sama netušila, že v nich je; niečo nové, čo ich/recipientov nadchne, rozosmeje, podráždi, zarmúti. Snažím sa pri kreselní nechávať vždy takýto „priestor“, akákoľvek hutná alebo definitívna podoba ilustrácie ma stiesňuje. Mám rada kresby otvorené (a nerada o nich konkrétne hovorím). Keď mi niekto povie: dnes sa cítim ako táto tvoja postava, s piliermi namiesto nôh, pomyslím si: ‚hm, aký je to dočerta asi pocit?‘ A vzápätí mi dojde, že až teraz je kresba vlastne hotová! Keď žije vlastným životom.

Komiksová tvorkyňa, filozofka: Ivana Vereski

Čo (mediálne zaujímavé vizuálne atraktívne) chystáš po Novom roku? Pokus ohúriť svoje okolie, Slovensko, Európu?

Odsťahovať sa zo Slovenska kamsi bližšie k severnému moru? J Nie som ohurujúci typ, no toto by bolo (vizuálne a inak) ohurujúce hlavne pre mňa.

Akú otázku by si sama sebe nikdy nepoložila. Pekne ju sem napíš.

S otázkami sa kamoším, horšie sú odpovede.

Akú hudbu máš momentálne vo svojom MP3-prehrávači, akú knihu pri posteli, a aký film si naposledy videla v kine či film-klube? Odporuč!

Výber z aktuálneho playlistu: Picastro, Smog, Bon Iver, The Black Keys, Townes Van Zandt, Neko Case, Scout Niblett, The Pains of Being Pure at Heart, Bonnie Prince Billy… Čítam vždy viac rôznych vecí paralelne, beletria, poézia, komiks, v tejto chvíli rozčítané: Mila Haugová – Zrkadlo Dovnútra, Guillame Apollinaire – Listy Louise de Coligny-Châtillon, Básne Ezru Pounda, David Lodge – The Deaf Sentence (najnovší román tohto spisovateľa, veselé čítanie, odporúčam), Otto Weininger – Pohlavie a charakter (dielo šialeného génia zo začiatku minulého stročia, odporúčam!). Plus spomeniem nejaké komiksové epizódy Dylana Doga, tie vždy vláčim aj so sebou – zásobovaná som zo Srbska. Posledný film v kine: Howl (pocta Ginsbergovmu Vitiu).

Aká drobnosť/maličkosť/veselka ťa naposledy dostala do bezsebia?

Paradoxne, bolo to pri návšteve cintorína na Dušičky – vedľa hrobky našej tety menom Cesnaková z pukliny vyrástol cesnak!. A ešte srdce jednej levice – nedávno dopozeraný prírodopisný dokument o samici leva kdesi v africkej savane, ktorá si adoptovala mesačné mláďa antilopy. Je toto maličkosť?

Ak by sa ti nedarilo v tom, čo robíš, alebo zo dňa na deň sa stratila motivácia – čo by sa s tebou dialo, kam by ťa myšlienky a pocity zaviali?

To „miesto“, KAM ma strata motivácie zaveje poznám celkom dôverne a radšej neuvediem jeho koordináty. Väčšinou otiaľ rýchlo utekám ku knihám.

V akom prostredí/ovzduší sa ti dobre tvorí/pracuje. Pokojne ho opíš (farby, tvary, svetlo, vône, interiér, ľudí atď.)

Organizovaný pracovný stôl v blízkosti okna, ktorý sa v procese kreslenia zvyčajne postupne mení na chaos a zapratáva sa množstvom fixiek, tušov, cerúz, štetcov, zdrapmi papiera a šálkami čaju a pohármi vody na štetce (ktoré si občas aj pomýlim).

Ako by si opísala Raj (a prečo)? Čo všetko tam je a nie je?

Napriek vizuálnemu cíteniu, Raj si nepredstavujem. Myslím, že sa tu celkom hodí Nietzscheho myšlienka o hudbe, že to (dielo), čo vyvoláva predstavy nestojí za nič. Raj je nepredstaviteľný druhý breh. „Anjeli sú – zmrazení.“

 

Text: Boba Baluchová, Foto: archív Ivany Vereski / Ilustrácie: www.ivanavereski.com

Dánsky kmeň – rovnako chladný aj v lete

Prídu vám filmy Larsa von Triera divné? Zavítajte do Dánska a pochopíte. Oni nie sú vymyslené, ani ničím prikrášlené – oni sú len príliš pravdivé. A hoci sa rozlohou aj počtom obyvateľstva Dánsko Slovensku podobá, u ďalších: kultúrnych, sociálnych a ekonomických ukazovateľov sa o podobnosti určite hovoriť nedá.

243298_10150194416442404_7071216_o

Na začiatku jari (v rámci svojej semestrálnej filmovej stáže) som preventívne absolvovala prednášku o dánskej kultúre a prapodivnej náture tohto škandinávskeho kmeňa. Na začiatku leta môžem otvorene povedať, že väčšina mojich predpokladov sa splnila – dánski ľudia sú ozaj „takí“. Dokonalí vo všetkom možnom, no po ľudskej stránke odmeraní a chladní.

242951_10150194408532404_8098276_o

Život podľa scenára (a naopak)

Antropológ Dennis Nørmark z Aarhuskej university v prednáške o svojej päťapolmiliónovej dánskej rodine v ničom nepreháňal. Už vo Vikingskej ére (v 8. – 11. Storočí) pútal dánsky národ pozornosť zahraničia, a nielen v pozitívnom slova zmysle. Ak neradi čítate seriózne texty, stačí načrieť do filmového či televízneho archívu. Aj ten vám veľa prezradí o Dánoch a Dánkach. A možno viac, ako treba. Azda si spomínate na kľúčové filmy, natočené práve podľa dánskeho manifestu Dogma 95.

Ešte šialenejším príkladom môže byť dánsky seriál „Matador” (v zahraničí prekladaný ako “Monopoly“), natočený pred tridsiatimi rokmi. Dej sa odohráva vo fiktívnom mestečku (náhodne sa podobajúcom na Roskilde) v období rokov 1929 až 1947 a sleduje rivalitu medzi rodinami dvoch biznismenov. Populárnosť tohto seriálu v Dánsku sa nedá porovnávať ani s úspechom tureckej Šeherezády na Slovenku. V roku 2005 sa totiž predalo millión kopií prvého vydania DVDčiek s týmto seriálom (má ho doma teda každý piaty Dán/ka).

257114_10150194366807404_1818979_o

Bezvýhradná dôvera na dánsky spôsob

Dánski ľudia nie sú naivní, len si navzájom bezvýhradne dôverujú a veria. Vedia, že keď pred obchodom odparkujú kočiar s dieťaťom, o desať minút tam stále bude. Keď nechajú krabice s ovocím nestrážene na chodníku, zákazníci/čky si naberú toľko, koľko potrebujú a peniaze vložia do príslušnej pokladničky. V rámci biznisu pri uzatváraní zmlúv nepotrebujú vedieť veľa o svojich obchodných partneroch – žiadne spoločné večere, nekonečné mítingy na golfe či karaoke.

Keďže tu ľudia veria spoluobčanom/kam bez toho, že by ich poznali – nepotrebujú ich spoznávať viac. Dáni/ky si medzi sebou držia odstup na vzdialenosť paže – a to nielen v susedských vzťahoch, kamarátstvach. Potrebujú svoj súkromný priestor a zároveň rešpektujú súkromie ostatných. Rodičia napríklad nemôžu mať na Facebooku v zozname kamarátov/ok personál zo škôlky, ktorú navštevuje ich dieťa – aby nevzniklo podozrenie z protekcie, korupcie atď.. Ale také džentlmenstvo či vyberanú výchovu by ste v dánskom kráľovstve hľadali s lupou. V dánčine sa nepoužívajú slová, ako: „prosím“, či „s dovolením“. Oni nie sú zdvorilí, len priami. Žiadne zbytočné slovné barličky – poďme k veci (alebo: na vec?).

255878_10150194417382404_351134_o

Hovoriť len v prípade nutnosti

Domáci hovoria v zásade len vtedy, keď ich k tomu vyzvete – požiadate o pomoc (hoci vás všetci vidia, ako bezradne stojíte s mapou, otočenou dolu hlavou uprostred Kodane). V Dánsku každý pozná svoje miesto a čas. Preto aj tie elektronické poradovníky v každej oficiálnej inštitúcii, čo vám vytlačia papierik s číslom – aby ste vedeli, kedy ste na rade (hoci žiaden rad tam nikdy nebol, ani nebude). V autobuse to občas vyzerá ako strategická hra – kto bude sedieť na najvzdialenejšom mieste od všetkých ostatných spolucestujúcich (na milimeter presne to sedí!).

A prichádza krutá pravda o dánskych ľuďoch: ak si do 25 rokov života nenašli dobré kamarátstva a pevné vzťahy – skončili. Po tridsiatke sú ozaj akoby odpísaní a ostávajú radšej sami. Výnimkou je požitie alkoholu, vtedy sa vzdialenosť stráca, človek zrazu nie je sám.

Ak chcete žiť v Dánsku, naučte sa veľmi rýchlo ich (šialene ťažký) jazyk a prijmú vás medzi seba. Tak ako dánsky ľud prijal korunné princezné, ale naopak stále dostatočne neakceptuje manžela kráľovnej Margrethe II., nakoľko sa ako tvrdohlavý francúzsky šľachtic snaží stále dorozumievať len diplomatickým jazykom – svojou materinskou rečou.

242403_10150194365707404_5860271_o

Dánska homogenita a rovnosť

Dánska dôvera je vybudovaná na tom, že odjakživa šlo o jednu homogénnu skupinu s podobnou kultúrou, jeden kmeň. Dánsko nemá oficiálne žiadne menšiny, a teda ani jazyky či náboženstvá menšín. V 18. storočí bolo v Dánsku okolo 20 imigrantov/iek, v 80. rokoch minulého storočia sa ich počet zvýšil na 80 000, ale stále to nebolo tak citeľné.

V Dánsku neexistujú spoločenské triedy, tu nikto nepotrebuje ukazovať – koľko má bohatstva. Jedna z najväčších dánskych osobností, zakladateľ neformálneho vzdelávania, Gruntvig, zložil o svojej krajine veľa piesní. V jednej z nich sa hovorí: „few have too much and fewer too little“. A to je vlastne aj presné objasnenie tunajšieho blahobytu a fungovania „Danish welfare system“, ktorý sa snažia ostatné krajiny okopírovať. S daňami ako nástrojom sa dá viesť zmysluplný život (nik teda nebojuje proti odvádzaniu daní, azda najvyšších vo svete).

V tomto kráľovstve, ako aj v ostatných škandinávskych krajinách, sa rešpektuje postavenie žien – v akejkoľvek oblasti. Pre stredo- a východoeurópske štáty je práve fungovanie na severských ostrovoch modelom (a prianím do budúcna), ako by asi rodová rovnosť mala vyzerať v praxi, v každodennom živote. Ženy sú vysokopostavené političky, ktoré hýbu zákonmi v krajine. Nikomu z partnerského zväzku materstvo a následná výchova dieťaťa (v rámci rodičovskej „dovolenky“) neohrozuje kariéru. Mladí muži sa nehanbia po meste kočíkovať a prebaľovať svoje ratolesti.

242554_10150194407617404_301516_o

Ďalšie unikátne dánske vlastnosti

Dáni občas v bare pri desiatom pive vytiahnu tému, ako pod ich kráľovstvo v minulosti patrilo aj Nórsko a Švédsko, pričom si hneď na dané národy z týchto krajín zanadávajú, nezabudnúc ani na obyvateľstvo Grónska, Faerských ostrovov a Islandu. Rozdiel medzi dánskou a švédskou náturou je v myslení a sebavyhodnocavaní každej situácie – špeciálne všetky typy zákazov sú kontraproduktívne. Keď sa staval most medzi Kodaňou a Malmø, viac strát na životoch bolo, samozrejme, na dánskej strane. Ak švédskemu robotníkovi povedali: „nechoď tam“, nešiel; dánsky robotník sa však potreboval ísť presvedčiť na vlastnej koži – čo sa deje, prečo mu tu ktosi nariaďuje – čo má robiť. Dáni naozaj nie sú idioti, len chcú jednoducho rozhodovať sami za seba.

Rovnako je to s nepociťovaním hanby či uťahovaním si zo seba samých – keďže sú si všetci/všetky rovní (a rovnoprávni), sú si aj rovnako smiešni. Ľudia v Dánsku sa nezaoberajú tým, čo si o nich myslia iní. Dôležité je len to – ako vidia seba samých oni samotní. Trochu iné je to s náboženstvom. Dáni o viere v Boha nehovoria nahlas, to by radšej holí prebehli cez ulicu. Nakoľko túto vieru v sebe nedokážu nájsť, majú problém s pochopením náboženstiev iných. Najlepším spôsobom, ako ukázať vieru v Boha, je: neukazovať ju vôbec. Hoci 80 % ľudí je oficiálne v dánskej luteránskej cirkvi (Folkekirken), toto členstvo skôr berú ako účasť v nejakom voľnočasovom krúžku. Majú stálu potrebu (najmä v dôchodkovom veku) organizovať sa v najrôznejších asociáciách, kluboch. Všeobecne ľudia v Boha neveria a niektorí kostol navštívia len štyrikrát: pri krste, konfirmácii, manželstve a pohrebe.

241227_10150194374012404_978048_o

Čísla prezradia dostatočne veľa

Dánsko pozostáva zo 406 ostrovov (z toho 78 obývaných) a žiaden obyvateľ/ka nie je od mora ďalej ako 50 km – každý/á si teda môže kedykoľvek užívať relax na pobreží.

Ak chceme pokračovať v číslach, tak už v roku 1987 bolo povolené uzatváranie zväzkov/registrovaných partnerstiev medzi ľuďmi rovnakého pohlavia. No podľa oficiálnych štatistík (o rodinných typoch) je v Dánsku až 46 % slobodných bezdetných ľudí a zosobášených bezdetných párov je 19,9 %. Trochu ma to šokovalo, ale asi by nemalo. Každé tretie manželstvo končí rozvodom.

Ak si chcete v Dánsku utvoriť alebo udržať dôležité (nebodaj mužsko-ženské) priateľstvo, môže to byť miestami veľmi náročné. Bude treba spustiť zo svojich štandardov a morálnych pravidiel. Medzinárodní ľudia, čo fungujú v Dánsku dlhšie, stále nedokážu pochopiť ten dánsky systém párovania – opiť sa večer v klube do nemoty, vliezť do postele s kýmkoľvek, kto padne do rany (bez zmienky o mene, bydlisku či základných hygienických návykoch) a ráno sa rozhodnúť – či chcú spolu pobudnúť nejaké obdobie (aj sa rozprávať občas), alebo: dovidenia.

Podľa mnohých výskumov je dánsky národ najšťastnejší na svete. Najmä v Aarhuse (univerzitnom meste, plnom zahraničných študentov/iek) sa miera hedonizmu ešte znásobuje. Je to azda preto, že z ničoho si nerobia starosti, každú drobnú nezhodu v manželstve riešia radšej rozvodom, uštedrujú si vtipy na vlastný účet, každý víkend sa opíjajú a končia v posteli s inou osobou? Prídite otestovať… Plus k tomu patria antidepresíva, ktoré užívajú častejšie ako vitamíny!

242103_10150194406092404_4258535_o

Kam určite zájsť

Keď sa študenti/ky z iných kútov Európy vyzvedajú svojich dánskych spolužiakov/čok na budúcnosť – zvyčajne dostanú len strohé a záhadne podobné odpovede. Odsťahovať sa čo najskôr od rodičov do veľkého mesta (čo je v tomto prípade: metropola Kodaň na ostrove Zealand, Aarhus na Jutlande alebo Odense na Funene), alebo odísť na úplnú samotu (a tam sa slobodne venovať poľnohospodárstvu či umeniu). No aj menšie mestá majú niečo do seba a za návštevu určite stoja minimálne Ebeltoft so svojím populárnym sklárskym múzeom (a inštaláciou Kozmická izba), alebo Silkeborg so svojim unikátnym centrom súčasného umenia uprostred prírody.

V Kodani je ponuka umenia a kultúry nevyčerpateľná. Ak máte booknuté správne stránky na Facebooku – eventy na zaujímavé podujatia vám naskakujú v profile každú hodinu. A to potom obhliadku príliš malej Malej morskej víly, či čoraz častejšie vládou ohrozovaného mesta v meste Christiania môžete spokojne vynechať. Oplatí sa však do Dánska (najmä v lete) vycestovať – nízkorozpočtoviek tým smerom lieta z Prahy či z Viedne dostatok.

Text: Boba Baluchová, Foto: Boba Baluchová (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, leto 2011)

 

Samuel Mudohori: Ázijské kerky na slovenských telách

Tridsaťdvaročný Samuel Mudohori pocháza zo Singapuru a do Bratislavy ho priviedla jeho priateľka Slovenka najprv len na krátku predstavovaciu návštevu. Rád by tu však zdržal dlhšie a čo-to zo svojho umenia zanechal aj na telách Slovákov a Sloveniek. Tetovanie ho živí už desať rokov.

Samuel Mudohori

Ako si prekonal kultúrny šok v Bratislave?

Kultúrny šok? Haha. To skôr ja som pre Slovákov/Slovensky šokom.

V čom by si sa ako zahraničný umelec dokázal uživiť v SR?

Určite tetovaním. Niektorí domáci tu oceňujú kvalitu.

Akú inú krajinu v rámci Európy by si si vybral, ak nie SR?

Hmm, Nemecko, Rakúsko, Taliansko, Francúzsko. Vlastne väčšinu Západnej Európy.

Aké trendy sú momentálne v tetovaní? Čo si ľudia želajú mať na svojich telách posledné mesiace?

Popravde toto neriešim. S ľuďmi nevyjednávam. Robím svojím vlastným štýlom a to je všetko.

during the work

Odlišujú sa kerky, čo si videl v SR, resp. v Európe od tých, čo sa robia v Ázii?

Ázijská klientela uprednostňuje veľké tetovania, ázijský dizajn. Orientálne motívy sú tam silnejšie zastúpené.

Aké štýly a mená kolegov/ýň rešpektuješ v tejto oblasti (a prečo)?

Nemám obľúbeného, skôr nasledujem tých, čo práve stretnem a ich práca ma zaujme. Rešpektujem všetky štýly, keď sú prevedené kvalitne. Neviem, či vám niečo hovoria mená: Filip Leu, Grime, Horiyoshi III. Ich kompozícia, technika nanášania tušu pod kožu, nápady, farebnosť a detaily ma oslovujú.

Akú najdrahšiu, najdlhšie trvajúcu, najbláznivejšiu kerku si robil?

Najdrahšiu si nepamätám, ale najdlhšiu hej. Tetovanie trvalo 11 hodín v jednom kuse.

Aké kerky si „uštedril“ svojej partnerke?

Práve “pracujeme” na jej nôžke. Bude to fúzia jej a môjho štýlu.

Ako znášajú tetovanie a bolesť muži na rozdiel od žien?

Bolesť je individuálna záležitosť, ale ak môžem generalizovať – ženy zvládajú bolesť lepšie (najmä ak ide o tetovania na tri hodiny a viac).

Má tvoju prácu na svojom tele nejaká verejne známa osobnosť/celebrita?

Yeah, niektoré lokálne celebrity. Napríklad Sean John. Zväčša speváci/čky a členovia/ky hudobných skupín.

Ak by si netetoval, čomu inému by si sa venoval?

Pravdepodobne by som ostal v oblasti umenia a kreatívy. Maliarstvo, reštaurátorstvo, priemyselný dizajn.

Spájaš tetovanie s inými druhmi umenia? Divadlo, tanec, fotografia, koláže?

Spolupracoval som s grafickými dizajnérmi a použili sme na stenách moje motívy (nástenné maľby). Potom, samozrejme,: inštalácie, webový dizajn.

Prečo sa vlastne ľudia rozhodnú dať tetovať? Aké motívy ich sprevádzajú?

Ľudia sa nechávajú tetovať z rôznych dôvodov. Na pamiatku, na zvýraznenia náboženstva, z potreby mať na sebe znamenie pre šťastie. Niektorým sa čosi zapáči a chcú to mať jednoducho na sebe. Iní len chcú vytŕčať z davu a sú márniví.

during the work 2

Koľko keriek máš na sebe ty – aké príbehy sa za nimi skrývajú?

Prestal som to počítať. No moje kerky nemajú nejaké hlboké významy v sebe. Ja som z tých: “just because”.

Ktorá časť tela sa tetuje najprobematickejšie a prečo? Hrozí niečo človeku?

Najťažšie sa tetujú rebrá. Jednak je to bolestivé a nemusí to vyzerať dokonalo, ak chce klient/ka mať na rebrách rovné línie. Aj liečenie jaziev je zdĺhavejšie, treba špeciálnu starostlivosť. Koža je v okolí rebier tenučká. Ak sa pohnete – môžete prísť o život, J! Inak nič vážnejšie nehrozí…

Aký projekt máš momentálne v hlave? Kolektívnu výstavu tebou potetovaných afrických revolucionárov, alebo čo?

Rád miešam tradície, kombinujem motívy zo starých umení a nových trendov. Napríklad Gejše, hrajúce na elektrických gitarách na pódiu osvetlenom len papierovými lampášmi – to by ma bavilo…

final work 3

Text: Boba Baluchová, Foto: Jana Žilčayová (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 2011)