Lindauerove maľby národnými pokladmi

Gottfrieda (pôvodne Bohumíra) Lindauera – maliara z Plzne – v Európe nepozná takmer nik, no v zemi Aotearoa (po maorsky Nový Zéland) sa mu vzdávajú pocty, ako máloktorému Európanovi. Jeho obrazy maorských náčelníkov – v tradičných odevoch, s ozdobami, zbraňami a tā moko tetovaním na tvári – berú pôvodní obyvatelia ako svoj národný poklad a zvyčajne nedovolia, aby opustili krajinu. Výnimku urobili len v roku 2015 pre výstavu v jeho rodnej Plzni, aj to pod podmienkou, že tam olejomaľby odprevadia so všetkými poctami, ktoré im a ich autorovi prináležia.

Potomkovia portrétovaných vodcov kmeňov, ktorých Lindauer poznal počas svojho pobytu na Novom Zélande v 19. storočí, k nemu pristupujú, ako by bol stále medzi živými (hoci je už 90 rokov pochovaný v meste Woodville). Svojím spôsobom žijú i tí, ktorých tento muž kedysi namaľoval. V uplynulých štyroch mesiacoch sme celú zbierku mali možnosť vidieť v Auckland Art Gallery, kde bolo zadarmo verejnosti predstavených vyše sto malieb pod názvom Maorské portréty. Každý deň bola galéria preplnená turistami, no najmä domácimi, ktorí hrdo deťom ukazovali svojich prapradedkov.

Výstave predchádzala výzva v miestnej tlači, ktorá apelovala na verejnosť, aby prehrabali skrine svojich starých rodičov a oprášili Lindauerove plátna, o ktorých sa predpokladá, že stále niekde existujú. Zo zdrojov galérie vieme, že len portrét matky s dieťaťom na chrbte “Heeni Hirini and Child” bol namaľovaný tridsať-krát. Kurátori dnes, žiaľ, disponujú iba dvanástimi verziami.

2017-lindauer-install

Takisto sa pátralo po portréte Lindauerovho partóna Henryho Partridgea, ktorý maliarovi zadával zákazky celých štyridsať rokov a sám vlastnil sedem desiatok jeho diel. V roku 1915 celú kolekciu maorských portrétov daroval miestnej galérii s podmienkou, že obyvatelia vyzbierajú 10 000 libier na podporu Belgian Relief Fund (čo bola otázka pár týždňov). Partridge totiž videl utrpenie belgických utečencov, utekajúcich pred nemeckou armádou počas 1. Svetovej vojny. Občianska povinnosť i obdivuhodné humanitárne gesto zároveň.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Auckland art gallery (Publikované v časopise Týždeň, február 2017)

Advertisements

Dick-tátori Aleša Vojtáška apelujú na správnu voľbu

Výtvarníka Aleša Vojtáška netreba v Inspire magazine predstavovať. Jeho intermediálne diela sa pomerne často objavujú na našich stránkach a zasahujú trefne našu cieľovú čitateľskú skupinu – či už otvorí výstavu v zatopenom bratislavskom bunkri alebo na piešťanskom letisku. Prečo nám tentoraz ako memento podsúva známe ženy ako zamaskovaných diktátorov a normalizátorov z časov nie tak dávnych?

ales-vojtasek-portret-fotil-lousy-auber

Portrét Aleša Vojtáška na festivale Grape. Foto: Lousy Auber

Prečo si si vybral pre svoju vernisáž skupinu Spots (– unique places to celebrate art) a vystavoval svoje nové kúsky v opustenom bunkri?

Chlapci zo Spots ma hneď na začiatku svojho projektu oslovili s tým, že by moju tvorbu v rámci svojej platformy radi niekde odprezentovali. V minulosti sme už spolu pracovali, čiže vyústenie do prepojenia Dick-tators a Spots bolo prirodzené. Vojenský bunker BS-1 mi priestorovo najviac zapadol do konceptu. Je to stavba z druhej svetovej vojny, ktorú rozpútala práve zvrátená ideológia. Historické pozadie, temnosť, členistosť a atmosféra bunkra ideálne podtrhli posolstvo inštalácie Dick-tators.

Prečo práve téma žien v podobe diktátorov a názov DICK-TATORS?

Ženy v mojej tvorbe hrajú prím. Fascinujú ma, inšpirujú, obohacujú, sú mojou múzou. Povestnú drsnosť a krutosť uzurpátorov z minulých režimov som sa rozhodol zľahčiť práve pomocou opačného pohlavia. Vojna, diktatúra a teror sú témy, ktoré sú vo všeobecnosti spájané predovšetkým s mužmi. Ja som mal ambíciu osloviť oba póly, oba rody – zobraziť na jednej ploche: ženskosť darkýň života vs chladnú surovosť.

Podľa čoho si si vyberal ženy, ktoré si premenil na známych tyranov?

Projekt Dick-tators vznikol v roku 2012 práve na stránkach Vášho magazínu. V začiatkoch bol koncept ľahší a išiel skôr po povrchu – bol viac zameraný na istý fashion look. Napríklad modelku Barboru Šindléryovú, ktorá stvárnila Hitlera, som vybral na základe istého kontrastu. Vysoká modrooká blondína ako stelesnenie nordicko-árijského ideálu by bola istotne vytúženým naplnením Adolfovho ego-sna. Politický vývoj vo svete a istá spoločenská objednávka vyposúvali projekt k hlbšiemu a širšiemu vyzneniu. Od modeliek k známym herečkám, ktoré majú potenciál zaujať väčšie spektrum ľudí – svoju rolu vedia zahrať presvedčivo…

Nešlo tentoraz len o fotografie a koláže. Prečo?

V sexuálnom živote by tiež málokoho bavila tá istá poloha dookola. Jeden štýl mi príde fádny a neuspokojivý. Projekt Dick-tators okrem čisto vizuálneho vnemu pracuje aj s historickými súvislosťami. Musíte vidieť, počuť, cítiť v kostiach útržky prejavov, budovateľské piesne, autorskú hudbu, autentické výpovede, relevantný text, podčiarknuté svetelnými efektami a inštaláciou v priestore. To všetko dodáva dielam vážnosť a hĺbku. Ambíciou je zaujať všetky zmysly a priniesť tak komplexný, hoci mrazivý zážitok.

Koho si prizval k dotvoreniu atmosféry výstavy (po hudobnej či vizuálnej stránke)?

Téma slobody je v slovenskej výtvarnej obci pomerne široko zastúpená. Na základe toho som oslovil kamarátky-výtvarníčky, ako Ivana Šáteková či baby z Kundy Crew, ktoré sa venujú téme Antifa dlhodobo. Ďalej to bol Branislav Laho v rámci spolupráce na konkrétnych kolážach. Vznikla tak kooperácia mojej myšlienky a ich osobitého rukopisu. Poetka Miroslava Ábelová zložila báseň, venovanú cenzúre, producent Beyuz zastrešil projekt po hudobnej stránke a šikovní mladí performeri z konzervatória vniesli do projektu živý emotívny prvok.

Tvoji rovesníci a súčasná mládež pravdepodobne žiadneho zo zobrazovaných diktátorov osobne nezažili. Koho a ako by mala výstava zasiahnuť?

História sa, žiaľ, opakuje – vlna xenofóbie je na vzostupe, radikálne myslenie bujnie. Tieto fakty nahrávajú nejednému lapajovi a neštandardným praktikám. Projekt Dick-tators je zacielený hlavne na mladú generáciu, ktorá prežíva a užíva si iba slobodu. Nemá tak s tyraniou a neprávosťami minulých režimov vlastné skúsenosti. Ambíciou je pripomenúť, dovysvetľovať a pútavou formou poukázať na to, kam až môže mamon a túžba po moci nasmerovať spoločnosť. Inštalácia má informatívny charakter, nikomu však nič nevnucuje, iba pripomína fakty. Apeluje na správnu voľbu a tou je sloboda.

Prečo stále v obchodoch so suvenírmi vidíme tričká, šálky či matriošky so Stalinom, Leninom, či dokonca s Husákom? Nikomu nedochádza, čo títo ľudia v minulosti spôsobili?

Všetky spomínané produkty možno chápať rôzne – ako recesiu, otvorený nacionalizmus, propagandu, ale aj neznalosť reálií a v neposlednej rade biznis. Ľudia sú rôzni. Majú svoje chute, pohnútky, nesplnené sny a vyprojektované ideály. Totalitné režimy nepáchali len zlo. Priniesli občas aj čosi dobrého, aj keď často iba úzkej skupine ľudí. Hitler vytrhol Nemecko z hospodárskej krízy, Stalin zachrárnil krajinu, definitívne potlačil pach nevoľníctva a umožnil vzdelanie masám. Ale za akú cenu? Gulagy, koncentračné tábory, rasová diverzifikácia, strach a elitárstvo… Reformy a evolúcia spoločnosti je síce nevyhnutná, nie však za každú cenu.

Prečo sa podľa teba mladí orientujú do minulosti, mávajú akési retro-nálady – hľadajú nesprávne mužské vzory, čítajú propagandistickú literatúru a orientujú sa v myslení čoraz viac do-ľava?

Topiaci sa aj slamky chytá. Kapitalizmus a demokracia s nádychom oligarchie mladých vyčerpáva. Neustále kauzy, absencia reflexie moci a chýbajúca vízia nápravy zapríčiňujú apatiu a túžbu po zmene. Elity vystriedali celebrity a spoločnosť túži po niečom novom. Mladí idú po povrchu, chcú niečo zmeniť, odovzdať protestný hlas. Podľa mňa chyba nie je len v nich, ale aj v ponuke a v absencii prirodzeného demokratického lídra.

instalacia-na-grape

Počas festivalu Grape návštevníci zjavne neutiahli odkaz tvojich diel a niektoré podgurážení pretvorili. Ako si sa s tým popasoval?

Grape bol pre inštaláciu Dick-tators veľkou výzvou. Z komorných priestorov bratislavského bunkra sa projekt presunul do stavby zo senných valov, postavenej podľa návrhu Ing. arch. Martina Skočeka priamo pred hlavné pódium. Verím, že preniesol myšlienku slobody do Piešťan ďalším tisícom ľudí. Hudba, slnko, alkohol a neviazaná zábava patrí ku každému festivalu, preto sa nedá čudovať drobným výtržnostiam – je to ľudské. Ideologický podtón v spojení s nevybúreným libidom, neustrážiteľnou chuťou ničiť môže vyústiť do všeličoho… Faktom ostáva, že výstavná kolekcia má na svojom konte prvé obete. Po prvom dni z vystavenej busty ostala hromada črepín. Na negatívne emócie však nebol priestor, išlo sa ďalej. Tento akt ma paradoxne obohatil a vdýchol nápad na posun. Uvedomil som si, že každá ideológia má svoj vývin – svoj začiatok, rozmach, aj pád a takto predsa dopadol nejeden symbol diktatúry. V duchu tejto myšlienky preto črepy dostali miesto na výslní, doplnené o veľké montážne kladivo. Samotné dielo prešlo počas festivalu transformáciou aj interakciou.

Kam ďalej bude výstava putovať? Čo nové od teba môžeme do konca roka čakať?

Projektu sa podarilo zaujať a ponúk je dosť. Výstava je však produkčne a technicky náročná, preto si vyžaduje nadštandardný prístup. V hre je napríklad Praha a túto svoju výzvu k slobode by som rád prezentoval aj inde v Európe. Chystám napríklad aj komornejší, galérijný projekt: Fact or Fiction, ktorý sa zameriava na konšpiračné teórie „urban legend“ a rôzne polopravdy.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Aleš Vojtášek, Lousy Auber, Michal Babinčák (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jeseň 2016).

Marieta Zuzikova: Fotografka žien (a) kvetov

Pred niekoľkými rokmi prešla transformáciou – z fotografovanej ženy na ženu-fotografku. Často fotí prirodzene krásne ženy, v prirodzených prostrediach. Kvety k tomu, neodlučne, patria. Marieta Zuzikova a jej Ženy kvetov pre Inspire.

Kedy si pocítila, že chceš od foto-modelingu prejsť k foteniu?

Prišlo to celkom prirodzene. Tým, že som vďaka svojej práci veľa cestovala, cítila som zároveň potrebu zaznamenávať svet okolo seba. Nie slovom, ale obrazom.

marieta-zuzikova-autoportret

Marieta Zuzikova – autoportrét

Ako na teba reagujú samotné modelky počas fotenia?

Verím, že pozitívne. Veria mne, mojej práci a dobrému spoločnému výsledku na konci. Fotenie je pre mňa zábava, tak si ho užívame na oboch stranách.

Ako si vyberáš exteriéry na fotenie (lesy, lúky, záhrady)?

Väčšinou fotievam v prírode. Oceňujem totiž prirodzené svetlo.

Ktoré témy najradšej či najčastejšie fotografuješ?

Doslova sa vyžívam vo fotografovaní portrétov žien (kolegýň, kamarátok, aj známych osobností). Nevyberám si konkrétne témy, skôr ľudí. Baví ma nachádzať krásu v ich tvárach.

2

Fotografovanie kamarátok-modeliek v exteriéri.

Na akom projekte teraz pracuješ?

Keďže fotím vonku a zima bola dlhá, dala som si pauzu. Teším sa na krásnu jar, keď so zobudím zo zimného spánku. S tým príde prirodzene chuť aj nové projekty.

Ktorý kvet či bylinka ti je najmilší?

Prekvapivo izbové rastliny. Aspoň teraz to tak je. Vyhráva práve „svokrin jazyk“…

Čo pre teba znamená jar ako ročné obdobie?

Všetko okolo sa prebúdza, kvitne, a najmä vonia. Okolie inšpiruje, každý detail. To pre mňa veľa znamená.

1

Marietina tvorba: prirodzené svetlo a voľná príroda.

Text: Boba M. Baluchová, Marieta Zuzikova, Foto: Marieta Zuzikova (Minirozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jar/leto 2016).

Smer Terst – nie za trest

Poznáte to: Koniec horúcich dní, málo voľna v práci, no chcete niekam za dobrodružstvom vyraziť. Teda skôr za morom. Ak nemáte veľa času, auto a tisíce eúr na rozhadzovanie – dá sa ísť na road-trip po slovinskom a talianskom pobreží. Z Viedne smer Terst, ale vôbec nie za trest.

terst-krasna-opicina-elektricka

Fotogenická električka v centre Terstu

V rámci prípravy žiadne očakávania

Príprava na celý trip trvala len pár hodín, čiže som si ani nestihla pozrieť mapu a odporúčania TripAdvisoru na miestne zaujímavosti. O to viac som sa tešila a bola zvedavá na celú cestu a všetky tie jednodňové zastávky v mestečkách aspoň s malým kúskom mora.

Nikdy som nič o Terste nečítala, hoci kamarátka Mirela odtiaľ pochádzala. Podvedome som tušila, že obyvatelia tohto mesta na severovýchode Talianska budú minimálne svojskí kavičkári a gurmáni. A tak aj bolo. Terst však nie je také klasické talianske mesto, má skôr rakúsko-uhorský, stredoeurópsky ráz. No vybrať sa sem na výlet určite oplatí. Architektúra (slávna katedrála, početné kostoly, skrytý amfiteáter, hrad nad mestom) si o to koleduje. Ceny nie sú vysoké, univerzitným študentom sa tu musí naozaj páčiť.

Keď vstupujete dopravným prostriedkom do mesta, z kopca vidíte celé mesto ako na dlani, okrem prístavu so stovkami plachetníc upúta pohľad turistu fotogenická, starobylá električka Opicina, ktorá vás za cenu klasického lístka na MHD vyvezie na vyhliadku nad mesto. Cesta trvá do 30 minút a chodia ňou aj obyvatelia mesta, ktorí kdesi hore bývajú a v záhrade svojho domčeka pestujú viniče, vychutnávajú si vínko a domáce pečivo.

obrovska-vzletna-lod-v-pristave-terstu

Terstu dominujú lode

Do hodiny sto fotiek v mobile

Človek by mal hneď v prvý deň prechádzky po meste Terst zamieriť do prístavu s rybárskymi loďkami, plachetnicami boháčov, ale aj s veľkou výletnou loďou, ktorá putuje po mori so svojimi cestujúcimi niekoľko týždňov. Pozorovala som nalodenie na Costa Mediterranea, prvé obsadzovanie tisícky kajút, kontrola záchranných člnov –čosi podobne fascinujúce, no v menšom som pred rokmi videla v Dubrovníku. Ak mi niekto potvrdí, že prejavy morskej nemoci na takýchto veľkých lodiach nie sú tak výrazné, vydám sa na takúto plavbu i ja. O niekoľko mesiacov má Costa Mediterranea napríklad v pláne vyplávať z terstského prístavu cez Maroko a Uruguay až do Argentíny (či sa za 24 dní oplatí dať 1 349 eúr – posúďte sami).

Rozkopané centrum môže spôsobiť niekomu komplikácie pri presune, no človek si na časté opravy a úpravy historických miest musí zvyknúť. Obdivuhodná architektúra žiada svoju daň a potrebnú renováciu. Majitelia miestnych barov a kaviarní si s tým vedia poradiť. Aby nalákali zákazníkov do svojich priestorov, ponúkajú živú hudbu – skvelých interprétov, spievajúcich pomalé songy v angličtine i taliančine. Na lokálnu Amy Winehouse sme takto natrafili a zotrvali s úžasom pred jej mikrofónom asi polhodinu.

Na malých mostoch, vedúcich cez kanále s farebnými loďkami, obrastenými riasami, človek dokáže vyfotiť desiatky fotiek – na mobil či polaroid – všetko je také fotogenické. Lokálni obyvatelia, turisti, aj neživé historické postavy. Kto by nechcel selfie s bronzovou sochou slávneho spisovateľa Jamesa Joycea, ktorý v Terste nejakú dobu prebýval?

pmmxv_0731_dsf5491

Lokálna Amy Winehouse na terase talianskej reštaurácie

Skvelá talianska kuchyňa

Po pravej sieste treba zájsť na večeru do hocakej rodinnej pizzérie s výhľadom na mesto a západ slnka. My sme hneď po pripojení na hotelovú wi-fi prezreli recenzie na miestne reštaurácie na TripAdvisore a zamierili sme do Pizzerie Vesuvio. Vo vnútri to vyzeralo ako v školskej jedálni, no vôňa a úsmevy personálu nás okamžite presvedčili. Pravé talianske jedlo (tagliatelle aj najklasickejšia pizza) stáli za to, no nechali sme sa presvedčiť aj na dezert: citrónový sorbet a tiramisu. Au.

Na druhý deň na obed, krátko pred začiatkom siesty sa zopakovalo čosi podobné. Podľa internetových odporúčaní sme zašli do rodinnej reštaurácie La Cucina di Bea e Benny. Stoly boli veľmi nahusto vedľa seba, na nich len papierové obrusy – interiérový dizajn nič moc. Zákazníci však spokojne vykecávali, vyzerali na častých zákazníkov. Žial, obzerať po stoloch hostí sme sa začali, až keď sme si objednali samotné jedlo (pizzu s baklažánom a hríbové gnocchi so syrom) – inak by sme si objednali určite len jednu porciu. I tá by stačila pre nás oboch. Tak veliké boli taniere s domácimi cestovinami či chrumkavou pizzou. Keď sme zostali ako posledná dvojica v podniku i 20 minút po oficiálnom zatvorení reštaurácie (pred siestou), nik nás odtiaľ nevyháňal. Boli sme spokojní a najedení i na deň dopredu.

pozorovanie-morskeho-zivota-v-meste-piran

Pozorovanie morského života v meste Piran

Z Talianska presun do Slovinska

Jeden môj známy krátko opísal slovinské mestá Koper a Izola ako „feťácke mekky s drahým pivom (večný boj medzi dvoma národnými značkami) a malými plážami, kde po večeroch DJi drtia svoje nevkusné sety ako na populárnej Ibize“. Nepotvrdzujem, ani nevyvraciam. V každom prípade sme sa v týchto miestach nezdržali dlho. Namierené sme mali cez Portorož smer: Piran – vraj najkrajšie slovinské mesto.

Presne uprostred cesty medzi mestami Piran a Portorož sme mali zarezervovaný hostel v kopcoch. Vhodný pre nomádske páry, dlhodobých cestovateľov na bajku i väčšie rodiny – založený na zdieľaní a dôvere (bez človeka na recepcii počas noci).

More bolo na dosah – asi desať minút cesty dolu kopcom od hostela. Prenajali sme si vodný bycikel (hoci si zaň lokálni chalani najprv vypýtali 13 namiesto v letáku uvádzaných 10 eúr za hodinu – veď prečo neskúsiť oblbnúť zahraničných turistov?). Človek, ktorý nezvládne celé hodiny sedieť na pláži na slovinskej riviére a chytať bronz meter od krásne čistého a teplého mora, má na výber aj iné atrakcie mesta.

jeden-z-majakov-v-meste-piran

Fotogenické majáky a rybárske loďky

Dva majáky, tri vdovy

Každý večer bolo možné na kruhovom námestí uprostred Piranu v rámci kultúrneho leta počúvať prezentáciu rôznych hudobných žánrov (občas za upozornenia moderátorky, aby rodičia nenechávajú deti osamotené tancovať pod pódiom). Našla som si záľubu vo fotografovaní úzkych uličiek, dvojjazyčných slovinsko-talianskych nápisov na budovách, a celkovo architektúry (citlivé miešanie tej starobylej s modernou).

Na vyvýšenine nad Piranom je katedrála Sv. Juraja, do ktorej sa môžete ísť pomodliť, pozrieť inštaláciu s umeleckou čipkou v tvare pavúčej siete, alebo vyliezť na vežu a pozorovať pulz mestečka. Treba si však rozmyslieť čas, v ktorom sa po drevených schodoch vyštveráte nahor – každých pätnásť minút tam totiž hlasito odbíja čas obrovský kostolný zvon. Nečudo, že pozorovatelia delfínov majú nonstop na ušiach slúchadlá, aby počas svojho výskumu neohluchli.

Keď sa prejdete po prístavnej promenáde v Pirane, vymedzenej červeným a zeleným majákom, okrem luxusných jácht narazíte aj na pravé rybárske loďky, plné vedier s návnadami aj úlovkami a metrami dotrhaných sietí. Aspoň si môžete byť istí, že tie morské plody, ktoré vám donesú k obedu či k večeri, sú naozaj čerstvé.

V Pirane odporúčam navštíviť reštauráciu Tri vdovy a opýtať sa čašníka na slovinsko-slovensko-anglické objasnenie pôvodu názvu. Stojí za to (pointu neprezradím)!

vyhlad-na-slovinske-mesto-piran

Celý road trip: Terst-Piran je plný takýchto výhľadov

Cez Terst opäť domov

Keď sa o 6ej ráno vyberiete regionálnymi autobusmi z Pirana naspäť do Terstu, dozviete sa najviac o zamestnanosti a náladách na slovinsko-talianskom pohraničí. Aj o hudobnom vkuse obyvateľstva – variácie našej Jadranky sa tu stále tešia obľube.

Je fajn, že máte slobodu vo výbere dopravných prostriedkov, bicykle a mopedy sú nielen módou, ale niekedy i nevyhnutnosťou v prístavných či hornatých terénoch. Do centra Piranu sa nedá dostať autom, všetko je jedna veľká pešia zóna. To však neplatí u ďalších miest, ktorými sme počas roadtripu predchádzali. V Terste síce vodiči boli ohľaduplní, no svojimi fiatkami (mini) sa dostali kdekoľvek. Museli sme byť teda počas prechádzok ostražití.

Opäť sme v Terste vyrazili na pobrežie a okrem pár bežcov s ipodmi v ušiach sme tam boli takmer sami. Stačí vôňa morského vzduchu a malého espresa – nič viac vám k dovolenkovej pohode netreba. Cesta rakúskym busom z Terstu do Viedne ubehla rýchlo, len spolucestujúci boli najprv trochu zmätení, lebo šofér s nimi hovoril zásadne po slovensky. Jeho slovník bol ostrejší, ako bolo vhodné. Vo Viedni sme prestúpili na ďalšiu pravidelnú linku do Bratislavy. Keď sme začuli rozhovor dvoch českých vodičov autobusov (pracujúcich pre rakúsku spoločnosť) v areále nehostinnej viedenskej autobusovej stanice, vedeli sme, že sme doma a dovolenka naozaj končí. „Kdyby těmi autobusy alespoň jezdili Češi, ale jsou to samí cizinci”…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, leto 2015)

Ivana Pástorová: Za novými menami slovenskej fotografie treba vycestovať

Slovenských teoretičiek fotografie zrátate na prstoch jednej ruky. A predsta sa veci dejú, fotoknihy vydávajú, fotovýstavy inštalujú, a to nielen v Bratislave. Ivana Pástorová pred niekoľkými dňami pripravila s ľuďmi okolo Domu Fotografie v Liptovskom Mikuláši svojský koncept výstavy pod názvom „Okamihy“. Za novými menami slovenskej fotografie sa podľa nej určite oplatí vycestovať do Liptovského Mikuláša.

Takto pred dvoma rokmi si odchádzala za štúdiom umenia (predovšetkým fotografie) do ruského Petrohradu. Ktorá výstava ťa tam najviac zaujala?

Štúdium v Petrohrade bola pre mňa veľká výzva. Mala som veľké očakávania a mnohé z nich sa mi i splnili. Ako študentka som mala možnosť opakovane navštíviť Ermitáž, jednu z najvýznamnejších svetových umelecko-historických inštitúcií. Jedenkrát toto múzeum navštíviť nestačí. Po dvoch hodinách prehliadky úchvatných výtvarných diel už nedokážete vnímať skvosty, ktoré sa tam nachádzajú. Teoretici umenia by mali chodievať do Ermitáže tak často ako do potravín! V Petrohrade je množstvo významných miest, ktoré vám odkrývajú tajomnosť kvalitnej umeleckej tvorby ruských autorov. Atmosféra mesta je pretkaná históriou a umením. Je to celok, ktorý sa snažíte absorbovať. Nedokážem preto vyzdvihnúť jednu výstavu, ktorá by ma zaujala najviac. Musím sa tam ešte vrátiť.

O Petrohrade sa vraví ako o zlatom výklade Ruska. V prípade tradičného umenia, sochy či maľby je to pochopiteľné. Ale ako je to tam s dokumentárnou fotografiou? O kvalitných dokumentárnych fotografov tam núdza nie je. Presvedčila ma o tom aj moja štúdia, v ktorej som nachádzala prepojenia ruskej a slovenskej fotografie v historických východiskách od začiatku 20. storočia až po dnešok. Mňa však fascinovala inšitúcia Rosphoto, ktorá prevádzkuje v Petrohrade aj svoju galériu na vysoko profesionálnej úrovni. Jej úlohou je prezentovať nielen tvorbu ruských fotografov, ale aj tých zahraničných. Vďaka tomu som mala možnosť uvidieťvýstavu vynikajúceho fotografa Rogera Ballena. Doteraz cítim zimomriavky, keď si na jeho fotografie spomeniem.

ivana_pastorova-v-galerii-lepsi-svet-foto_andrej_lojan

V Dome fotografie v Liptovskom Mikuláši možno do konca januára navštíviť pozoruhodnú výstavu „Okamihy“ pod kurátorskou taktovkou Lucie Benickej a teba. Ako si vyberala tých desať nových, resp. mladých autorov a autoriek slovenského foto-dokumentu?

Pod odborným vedením Lucie Benickej (riaditeľky Galérie umelcov Spiša a tiež Domu fotografie, o.z.) a fotografa Matúša Zajaca som sa snažila zamerať na fotografov a fotografky mladšej genrácie, ktorí sa dlhodobo venujú fotografickým dokumentárnym projektom. Zámerom výstavy s názvom „OKAMIHY“ bolo poukázať na prácu práve tých autorov a autoriek, ktorí možno nemajú fotografické vzdelanie, ale svojím vytrvalým záujmom o fotografiu, výberom tém a pod vedením skúsených profesionálnych fotografov, sa snažia nadviazať na tradíciu kvalitného slovenského dokumentu. Každý však vo svojom individuálnom vizuálnom i obsahovom prejave.

Tvoj partner Andrej Lojan, takisto patrí do tejto generácie či skupiny autorov-fotografov. Nájdeme ho v spomínanej desiatke?

Nenájdeme, pretože ako fotograf a spoluzakladateľ fotografického združenia PHOS, bol len nedávno súčasťou inej výstavy z produkcie Domu fotografie v galérii v Liptovskom Mikuláši. Výstava mala názov „Za krížom“ a jej cieľom bolo interpretovať každodenné životné okamihy, nasledujúce “kríž” v dielach súčasných slovenských dokumentárnych fotografov. Ako aj v tvorbe významného českého fotografa Jindřicha Štreita. Ako kurátorky novej výstavy „OKAMIHY“ sme nechceli opakovane ponúknuť tie isté mená. Uvítali by sme, aby tvorba mladých autorov a autoriek bola konfrontovaná s názormi verejnosti prostredníctvom takýchto podujatí, výstav v regionálnych galériách.

Som ti veľmi vďačná za to, že v spomínanej výstave ste mysleli aj na rodovú rovnosť či skôr vyváženosť. Ťažko sa hľadali ženské autorky-fotografky v rámci súčasnej dokumentárnej fotografie?

Popravde, pri koncepcii výstavy a výbere mien sme hľadeli najmä na kvalitné spracovanie danej témy, na autentickú výpoveď zachycovanej skutočnosti. Až vo finále výstavy sme si uvedomili, že medzi autormi a autorkami sú rovnomerne zastúpení muži aj ženy. Nebolo to úmyslom, o to viac nás to teší. Tak ako ženy-fotografky nemožno opomenúť ani v našich dejinách fotografie. Výstava „OKAMIHY“ zároveň prezentuje autorov a autorky z rôznych regiónov Slovenska, kde naozaj žijú a tvoria. Nejde len o hlavné mesto. Ani výstava nie je lokalizovaná v Bratislave. Naozaj však všetkým odporúčam urobiť si výlet smerom na Východ a za výstavou do Liptovského Mikuláša vycestovať.

Vedela by si každého z desiatich autorov a autoriek opísať jedným slovom či slovným spojením?

Samozrejme, každý z nich je jedinečný. Ale pre nás ako kurátorky bolo dôležité, že všetkých vybraných autorov a autorky spája jedno, a to, že každý z nich pristupuje k zobrazovaniu témy na základe svojich vlastných vnútorných indícií. Nesnažia sa svojou tvorbou realitu meniť, ovplyvňovať, iba poukázať na situácie, ktoré sú totožné s ich polohami fotografického vnímania. A to ich spája.

Keď si pôsobila v zahraničí – vedela si tamojším ľuďom opísať slovenskú kultúru? Cez ktorú foto-knihu slovenského fotografa či fotografky by sa ti to robilo najľahšie?

Ak by som sa mala zamerať na ľudskosť, pretavenú do fotografií, na také to človečenstvo (ničím nemanipulované) a ľudské príbehy (znepokojujúce, ale pravdivé), poukázala by som asi na knihy môjho najmilšieho fotografa Martina Martinčeka.

Fotografiou (samotným remeslom, písaním teoretických statí či výučbou na umeleckej škole) sa ale neživíš. Kam by ste museli zacestovať, aby ste si s partnerom splnili tento sen? Na aký foto-projekt by ste sa dali nahovoriť?

Nemyslím, že musíme niekde vycestovať. I na Slovensku je dostatok tém, ktoré stoja za to, aby sa im niekto fotograficky venoval. Svoju úlohu skôr vidím v napomáhaní zvideteľnenia sa tých autorov a autoriek, ktorým ide o humanitu, nie o absurditu.

ivana_pastorova-v-dome-fotografie-foto_lucia_benicka

Pôsobíš v občianskom združení Lepší svet, n.o., ktorý sa venuje sociálnej inklúzii aj chránenému bývaniu pre ľudí s postihnutím. Je to tvoja vysnívaná práca?

Je to práca, ktorá ma napĺňa a zaujíma. Človek si postupne uvedomí, že všetky banality, ktorými sa trápi, sú nič oproti duševnej či mentálnej chorobe. Na druhej strane je to veľmi premenlivé, pretože v súčasnosti sa podobné problémy môžu dotknúť zo dňa na deň hociktorého človeka. Vďaka takejto práci sa stávate viac vnímavým a citlivým pre potreby druhých ľudí.

V rámci vášho združenia spolupracujete aj s poprednými slovenskými umelcami. Organizujete výstavy, happeningy, výtvarné workshopy. Má to u nás zmysel? Aká je odozva verejnosti?

Predaj vystavených diel napomáha rozvoju našich aktivít pre ľudí s mentálnym znevýhodnením. Nie vždy sa nám podarí predať obrazy od popredných výtvarných umelcov, ale predsa nejde len o komerciu – ide skôr o stretnutia, vzájomné inšpirácie. V rámci našej Galérie Lepší svet každý mesiac organizujeme výstavu jedného či skupiny významných slovenských umelcov. Vernisáž je vždy v nedeľu o 17tej. Zvykli sme si už na prítomnosť stálych hostí, ktorí síce vystavené obrazy nekúpia, ale vernisáž vnímajú ako kultúrnu udalosť, priestor na stretnutie, debatu o umení. A tak sa nám to páči.

Text: Boba Baluchová, Foto: Andrej Lojan, Lucia Benická (Rozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2014)