Sestry Wegartové: Stále platí slogan “Forma je dočasná, kvalita je stála”

Sestry Wegartové (ako Soňu a Táňu familiárne prezývam) založili svoju hudobnú distribučnú spoločnosť Wegart v roku 1995. Vtedy na Slovensku zastupovali vydavateľstvá, ktorých tituly a žánre možno neboli komerčne úspešné a často hrané v slovenskom éteri, no boli zárukou kvality (4AD, Bella Union, Cooking Vinyl, Creation, Cherry Red Records, Crammed Discs, Domino Recording, Medium Production, Ninja Tune atď.). Éra znovunadobudnutej popularity a návratu k vinylom dopomohla Wegartu prežiť na scéne aj v časoch, keď ľudia počúvajú a kupujú hudbu prevažne online.

Prehrabavat sa platnami je prijemna zaluba-foto Palo Markovic

I. Fungovanie obchodu s hudbou na Slovensku

Prečo ste sa po revolúcii rozhodli, že život zasvätíte distribúcii hudobných nosičov na Slovensku?

Táňa: Boli to roky, keď mnohí ľudia v eufórii z pocitu slobody chceli konečne začať robiť niečo, čo ich baví. S nápadom prišla Soňa, nebyť jej, zrejme by žiaden Wegart nevznikol. Ja som vtedy mala ešte pomerne malé deti a venovala som sa najmä im. Spájal nás záujem o dobrú hudbu, tak sme šli do toho – so Soňou a s mojím manželom Petrom. Ten mal však v tom čase so svojím bratom rozbehnutý filmový klub Nostalgia a napokon sa z časových dôvodov rozhodol naplno venovať iba tomu.

Soňa: Hudbu sme počúvali od útleho detstva. Naši starší súrodenci kupovali všetko, čo vychádzalo v Supraphone, Opuse aj Pantone – mali sme doma haldy platní i singlov z vtedajšej doby, ale aj plný kufor šelakových platní s krásnym starým gramofónom po starých rodičoch. U nás doma permanentne niečo hralo, z babičkinej izby rakúsky rozhlas s klasickou hudbou, z našej zasa Radio Luxembourg a John Peel, ktorý nás v tej dobe veľmi ovplyvnil. Po zmene režimu som nastúpila ako referentka a tlmočníčka v zahraničnej firme, ktorá u nás otvorila pobočku. Chodila som vtedy z času na čas na služobné cesty „na Západ“ a pri tej príležitosti som vždy povymetala všetky dostupné hudobné obchody, čo asi tiež zanechalo stopu. Po troch rokoch som z firmy odišla. Neviem, či by som dnes bola schopná odísť tak ľahko ako vtedy. Bola skrátka správna konštelácia, :). Netušili sme, do čoho ideme a koľko bude stáť energie, aby sme s touto činnosťou ako firma prežili.

Čomu sa primárne teda firma Wegart venuje?

Náplňou Wegartu bolo od jeho vzniku zastupovanie nezávislých vydavateľstiev rôznych žánrov na Slovensku. Súčasťou toho je predaj a distribúcia ich katalógu, ale okrem toho aj pravidelná spolupráca s médiami. K našej práci ďalej patrí súčinnosť pri organizovaní koncertov „našich“ hudobníkov na Slovensku. Určite si čitatelia pamätajú na koncerty Biosphere a Murcofa na vcelku netradičných miestach v rámci Bratislavy. Obaja hrajú podobný žáner, ktorý môžeme pokojne nazvať súčasnou vážnou hudbou. Murcofa vtedy videlo skoro 400 ľudí, čo bola to na naše pomery nezvyklá megaakcia, :).

Bolo sprvu ťažké nadviazať vzťahy s veľkými vydavateľstvami v Británii alebo USA?

Nadväzovať vzťahy s vydavateľstvami bola najpríjemnejšia časť našich aktivít. Oslovovali sme tie, ktorých produkcia, alebo aspoň nejaká jej časť, oslovovala nás. Takmer žiadne z nich v tej dobe nemalo zastúpenie vo východnej Európe a všetci boli priateľskí, ústretoví. Bolo evidentné, že hudbou žijú a nerobia to iba pre biznis. Vzťahy od začiatku fungovali na dôvere a ústnych dohodách, čo bola pre nás nesmierne pozitívna skúsenosť v porovnaní s predchádzajúcimi zamestnaniami (obe sme pracovali v oblasti, kde všetko muselo byť zazmluvnené). Tu to vyzeralo, akoby tie malé vydavateľstvá predaj až tak nezaujímal… Isteže ich zaujímal, no brali všetko tak zľahka. A my sme sa na to vtedy pozerali pomerne naivnými očami. Wegart pre nás nebol obchod. Vytvorili sme ho s myšlienkou priniesť k nám hudbu, ktorá vtedy u nás nebola dostupná a všeobecne známa. Prvé roky to bolo hlavne o nadšení a priateľských vzťahoch.

S ktorým vydavateľským partnerom máte najlepšie vzťahy?

Viacmenej so všetkými sme mali a máme priateľské vzťahy. S láskou spomíname na úplne prvé vydavateľstvo: All Saints, ktorého krásnymi ambientnými nahrávkami (Brian Eno, Harold Budd, Jon Hassell, Laraaji, Djivan Gasparyan) sme otvárali náš katalóg. Vydavateľstvo založil Dominic Norman-Taylor, švagor Briana Ena. Tiež na Richarda Chadwicka, majiteľa vydavateľstva Opium Arts, ktorý vydával viaceré exkluzívne tituly Davida Sylviana. Stretli sme sa na Mideme a dlhodobo sme boli v priateľskom mailovom kontakte. Pomohol nám dostať do katalógu niektoré exkluzívne Sylvianove nahrávky. Obidva labely sú už dnes neaktívne…

A s niektorým dodnes aktívnym?

V súčasnosti máme najlepšie vzťahy s vydavateľstvom Ninja Tune. Hudobne sa síce veľa z ich produkcie posunulo iným smerom ako my, ale ľudsky a napriek tomu, že sa radí k veľkým a prestížnym vydavateľstvám, je to tím ľudí, ktorí nemajú problém ochotne vychádzať v ústrety poskytovaním množstva promo nahrávok, dolaďovaním rozhovorov s interprétmi pre Rádio_FM alebo so zabezpečovaním prenosov koncertov z Pohody do rozhlasového vysielania a pod. Máme dobrý pocit, že sa z toho tešia a vážia si to. Zo slovenských labelov je to Deadred Records, ktorý je zároveň aj naším najstarším domácim partnerom. Úplne prvým slovenským nosičom, ktorý sa u nás objavil, bolo na tú dobu neobvyklé 3“ CD EP od Nylon Union – zasnený pop, ktorý pochválil aj legendárny John Peel.

V čom je to dnes iné, ako pred tými dvadsiatimi rokmi?

Doba sa zmenila, na všetkých dnes dolieha väčší stres a ekonomický tlak. To sa trochu odráža aj na vzťahoch. V rámci globalizácie prebral distribúciu viacerých menších labelov pred pár rokmi veľký európsky distribútor, kde už ide v prvom aj druhom rade o čísla. Naviac dosť narástli ceny niektorých titulov. Niekedy až tak, že by boli nepredajné a my sa ich snažíme zháňať všelijakými cestami z iných zdrojov. Primárna činnosť začala byť podstatne náročnejšia na energiu všetkého druhu.

Predávali ste predovšetkým CD-čka známych nezávislých vydavateľstiev. Časom k tomu pribudli DVD-čka, kazety a platne. Vediete si štatistiky predaja? Ktorý interpret sa najlepšie predáva?

Keď sme začínali, hrali prím CD nosiče. Ale mali sme od začiatku aj platne, i keď ich bolo nepomerne menej ako dnes. V katalógu sme mali aj u nás v tom čase relatívne neznáme indie labely, ktoré sa tu postupne trochu udomácnili. Vrchné priečky v predajnosti za celú dobu našej existencie patria komerčne úspešným menám ako Bebel Gilberto, Adele, Franz Ferdinand či Arctic Monkeys. Väčšiu radosť sme mali z toho, že porovnateľný úspech u nás mala náročnejšia hudba, napr. prelomový album Biosphere – „Substrata“ (ktorý predstihol už spomínaných Arctic Monkeys i Adele), Murcof, The Cinematic Orchestra, David Sylvian, Hector Zazou a pár ďalších top hudobníkov.

A ktorý domáci interpret sa najlepšie predáva?

Čo sa týka domácich interpretov, väčšina slovenských labelov si svoje tituly šíri sama, takže zahŕňať ich albumy do našich štatistík by nebolo objektívne. Najviac sa však v našom predaji darí kapele Autumnist.

Okrem internetového predaja pribudol Wegartu aj malý obchodík na Uršulínskej ulici v Bratislave. Uživí sa?

Priestor na Uršulínskej 9 nevznikol ako obchodík v pravom zmysle slova, šlo vlastne o znúdzecnosť. Kým sme ho nemali, celý Wegart sídlil u Soni v obývačke a už to nadobúdalo neúnosné rozmery. Takže v prvom rade slúžil ako kontaktné miesto pre zákazníkov a office, plus sklad tovaru. Dodnes si k nám ľudia chodia popočúvať hudbu, pohrabať sa v regáloch či v boxoch s vinylmi alebo podebatovať. Nemáme zamestnancov, celú činnosť Wegartu obhospodarujeme my dve.

Ako by ste svoje pôsobenie vo Wegarte, vývin vašej distribučnej spoločnosti opísali retrospektívne: jednou-dvoma hutnými vetami?

Táňa: Išla som do toho „po hlave“, netušiac, čo všetko to bude obnášať. Táto práca mi dala množstvo stretnutí i priateľstiev s rôznymi zaujímavými ľuďmi, nehovoriac o kvante dobrej hudby. Za tie roky je tej hudby čoraz viac a viac, až mám občas pocit, že čoraz menej lahodí mojim ušiam, :). Ale to je určite aj o momentálnom rozpoložení a nálade.

Soňa: Dvadsaťjedenročná cesta hľadania a skúseností, nadšenie, pochybnosti, únava, radosť z odovzdávania. Neviem, či je to retrospektívne, ale je to pravdivé.

Pred vstupom do kancelarie Wegartu-foto Wegart

II. Vinyl v hlavnej úlohe

Koľko a akých platní máte vo svojich príbytkoch? Podľa čoho sa rozhodujete, ktorý poputuje domov?

Táňa: Pokiaľ ide o vinyly, paradoxne, zrejme v duchu porekadla o obuvníkovi, ktorého deti chodia bosé, u mňa doma ich mnoho nepribudlo. Aj z priestorových dôvodov. No opatrujeme ako oko v hlave všelijaké klenoty z čias pred revolúciou i krátko po nej, ktoré sme získavali pod rukou na burzách v Medickej záhrade, v Sade Janka Kráľa, či v Brne. Medzi moje „top“ úlovky patrí napr. projekt Marc and the Mambas s albumom „Torment & Toreros“ alebo album Davida Sylviana „Gone To Earth“.

Soňa: Tiež mám doma veľa starých CD i platní, z nových si občas niečo doplním. No tým, že hudbou žijem vo Wegarte, nemám potrebu hromadiť doma ďalšie nahrávky. Ak z času na čas niečo pribudne, je to väčšinou klasika a pokojnejšie žánre.

Všetci sme za socíku mali doma gramec a platne od popredných spevákov československej populárnej hudby. Dodnes máme doma pár skvostov z Opusu či Supraphonu. Čo z tvorby bývalého režimu stálo (a stále stojí) za niečo?

Každý má svojich favoritov, no určite do zlatého fondu patria nahrávky Collegium Musicum, Prúdov či Deža Ursinyho, Karla Kryla, Marty Kubišovej, Petra Nováka, staré nahrávky Karla Gotta. Z iného súdka napr. Dariny Laščiakovej, Zdeňka Lišku a mnohých ďalších. A aby sme nezabudli aj na tvorbu pre deti – klasické rozprávky v excelentnom prerozprávaní mnohých československých hereckých majstrov.

Boli ste niekedy v lisovni vinylov? Vraj sa výrobe platní darí v susednom Česku. Prečo?

V Česku veľmi dobre funguje lisovňa v Loděnicích pri Beroune, ktorá si prezieravo uchovala výrobné stroje aj po tom, čo boli vinyly z trhu vytlačené cédečkami. Keď dopyt po vinyloch začal vzrastať, len „dali do pucu“ staré dobré mašiny a mohli výrobu opäť veselo rozbehnúť naplno. Osobne sme proces výroby vinylu naživo nevideli, no je to vraj hotová alchýmia, J. Dosť detailne sa tento proces dá vidieť online. Najkrajšie na vinyloch je, že každý kus je originál. A je obdivuhodné, že v nepretržitej prevádzke fungujú stroje staré niekoľko desaťročí…

Často sa hovorí, že úspech predaja platní sa spája s retro štýlom súčasnej mládeže (plus-mínus snobskými náladami produktívnej vrstvy obyvateľstva). Ako to vnímate vy?

Táňa: Osobne proti retroštýlu nemám najmenšie výhrady, len je na škodu, že je dnes všetko už tak trocha „preretrované“ a podľa mňa sa toto slovo sprofanovalo. Ale ako sa hovorí, proti gustu žiaden dišputát.

Soňa: Mne je retro sympatické, pokiaľ tým teda myslíme staré veci, ktoré v dnešnej dobe dokážu nájsť použitie (ako tie lisovacie stroje napríklad). Čo sa týka retro módy – módne vlny sa odjakživa striedajú, tak prečo nie. Druhá vec je, že za všetkými módnymi vlnami je odjakživa dobre organizovaný marketing, ktorý ich vypúšťa ako balóniky a konzumenti ich majú chytať (a funguje im to). Kolobeh, z ktorého sa dá vystúpiť, len keď prestaneme sledovať trendy… Čo sa týka vinylov, netreba ich spájať len s retro náladami. Základným argumentom zástancov vinylov je živší, teplejší a pravdivejší zvuk. Ten ovšem závisí od mnohých faktorov, počnúc procesom a technológiou nahrávania a výroby platne, podmienkami jej prehrávania až po jej údržbu. A tiež od ľudského faktora – schopnosti nášho sluchu a vnímania zvuku (a tá je subjektívna).

Čo spôsobilo opätovný boom lisovania a nakupovania platní v masovom merítku – aj u poslucháčskej obce na Slovensku?

Soňa: Potom, ako ľudia prestali vo veľkom nakupovať CD a začali hromadne hudbu sťahovať, došlo k tomu, že ich neuspokojovala kvalita zvuku nahrávok.Viac ľudí si začalo uvedomovať rozdiely medzi analógovým a digitálnym zvukom, možno k tomu pripočítať aj typickú ľudskú vlastnosť: chcieť hudbu vlastniť fyzicky a s pekným veľkým obalom. Plus k tomu treba prirátať vplyv hudobného priemyslu, ktorý zachytil nový trend a nové možnosti..

Táňa: Nárast predaja LP u nás prichádzal pozvoľna. Najskôr vinyly nakupovali hlavne DJ-i. Možno hlavne vďaka nim vinyl ako taký vôbec prežil. Neskôr začali prichádzať zberatelia, ktorí sa rozhodli svoje domáce zbierky postupne zveľaďovať či obnovovať a viacerí to poňali ako investíciu do umenia. Sú tu aj náhodní zákazníci, ktorí si len tak pre radosť raz za čas doprajú dobrú hudbu. V neposlednom rade to sú ľudia, ktorí nákupu vinylov prepadli vďaka tomu, že sa v súčasnosti stali súčasťou módneho trendu.

Myslíte si, že nadchnutie sa pre gramofóny a platne zotrvá dlhodobo (že sa budú kupovať a púšťať častejšie, ako len počas sviatkov Vianoc či oslavy narodenín)?

Spor medzi zástancami analógového verzus digitálneho zvuku sa asi nevyrieši a najlepšie je uzavrieť to tak, že obidva majú svoje výhody i nevýhody. Je dobré, keď ľudia majú slobodu výberu, i keď je to sloboda fiktívna a veľmi pofidérna. Kedysi boli vinyly považované za mŕtve médium, napriek tomu prežili a dnes sú späť v plnej paráde a nálepku archaického média zasa dostali CD. Slogan kedysi slávneho (dnes už neexistujúceho) vydavateľstva Creation bol: Forma je dočasná, kvalita je stála. Hlavné je, aby tu vždy bola kvalitná hudba, ktorá bude kultivovať naše duše. Ideálne s kvalitným zvukom. V akej forme, to nie je podstatné…

Vinyly ako zivotny styl i vyzdoba-foto Palo Markovic

III. Dobrá hudba ako súčasť životného štýlu

Niektoré albumy sú vydávané aj na magnetofónových kazetách. Máte niečo také aj vy v ponuke? Kto to vlastne kupuje?

Aj tento formát zažíva retro, i keď zďaleka nie v tom rozsahu, ako je to u platní. Aj kazeta má svoje čaro, zároveň cenovú dostupnosť… No vo všeobecnosti sa zatiaľ návrat tohto média nejako vo veľkom neuchytil, aspoň u nás o kazety zatiaľ nie je záujem. Nejaké sme mali, ale to boli len kusovky a ani neboli v predaji.

Párkrát do roka vás možno stretnúť aj na akciách pre verejnosť typu Burza kníh v Starej tržnici či KC Dunaj. Stretáte tam svoju cieľovú skupinu zákazníkov?

V minulosti sme sa občas vyskytli na hudobných podujatiach, kde sme predávali hudbu a získali aj pár nových fanúšikov. Zoznámili sme sa aj s ľuďmi, ktorí stoja za burzami kníh a hudobných nosičov v Starej tržnici a KC Dunaj. Obidve máme za rohom, tak sme to skúsili aj tam. Búrz sa nezúčastňujeme pravidelne, záleží od momentálnej ponuky a našej nálady. Tento rok v apríli sme sa však po prvý raz zapojili do medzinárodného Record Store Day (RSD 2016), ktorého príprava bola síce pomerne rýchla, ale o to intenzívnejšia. U ľudí toto podujatie veľmi pozitívne zarezonovalo, :).

Ktorý obal hudobného albumu z vašej ponuky vám natrvalo utkvel v pamäti (pre svoju jedinečnosť, farebnosť, výjav na obale)?

Táňa: Takých obalov každým rokom pribúda, pretože mnoho umelcov si dáva naozaj záležať aj na vizuálnom spracovaní albumov či bookletov. Aj to je výhoda vinylov, že môžu disponovať práve takouto pridanou hodnotou. Hovorí sa, že obal predáva a niektorí zákazníci sa pri kúpe riadia naozaj aj vizuálnym vnemom. Mne sa okamžite vybavia obaly z 80-tych rokov – z dielne 23 envelope pre umelcov, združených u 4AD: Cocteau Twins, Dead Can Dance, This Mortal Coil, ale napríklad aj pre Davida Sylviana. A z tých súčasných určite treba spomenúť album „Ma Fleur“ od Cinematic Orchestra alebo tiež artworky albumov od austrálskeho výtvarníka Leifa Podhajskeho.

Soňa: Sú vydavateľstvá, ktoré chápu album ako audiovizuálne dielo – s obsiahlym bookletom a krásnym artworkom. Okrem spomínaných 4AD napríklad Touch. Jeho zakladateľ – fotograf, grafický dizajnér, spisovateľ a profesor na londýnskej Royal College of Art – Jon Wozencroft dáva už dlhé roky všetkým nahrávkam tohto vydavateľstva špecifické a veľmi estetické obaly. Na spomínanom Record Store Day 2016 sme mali v ponuke farebný 12“ vinyl kapely Air – „Casanova 70“, ktorý mal unikátne pastelovo rôznofarebné prevedenie, a každý jeden kus bol iný. Ten mi zostal v pamäti, bol krásny.

A nejaký vizuálne pútavý obal z domácej tvorby?

Veľmi pekný obal s veľkou výpovednou hodnotou má album „Four Winds“ od Rada Chrzana (RCH), na ktorom sme sa vydavateľsky podieľali aj my. Rado na ňom spolupracoval s niekoľkými zvučnými menami medzinárodnej hudobnej scény – s Richardom Barbierim, bubeníkom Morganom Agrenom a pár ďalšími. Je to kvalitný album po hudobnej i vizuálnej stránke a na Slovensku ostal podľa našej mienky trocha nedocenený. Viacerí domáci umelci však dotvárajú svoje albumy artworkami, a mnohým sa to veľmi darí.

Stalo sa niekedy, že by sa vám niektorý album predával dobre na základe recenzie v slovenskom médiu? Kto píše recenzie na vaše tituly?

V minulosti sa recenzie na „našu“ hudbu objavovali pravidelne v rôznych denníkoch a týždenníkoch. No v istom období (keď denníky zmenili majiteľov), stratili záujem o spoluprácu a my sme opäť prešli do undergroundového režimu, :). Nevieme odhadnúť, do akej miery tieto recenzie ovplyvňovali kúpu hudby, pretože na tú malo v každom období vplyv viacero faktorov. Určite však svoj vplyv mali. Máme pár priateľov a známych, ktorí objavili Wegart vďaka recenzii či programu v niektorom z rádií. Dnes sú však skutočné recenzie v médiách už viacmenej vzácnosť. Záujem o promo nahrávky výrazne poklesol. Možno aj preto, že tieto sú už v drvivej väčšine iba digitálne.

Sponzorujete dve relácie na Rádiu_FM. Má to nejaký význam, resp. pozitívnu spätnú väzbu v podobe zvýšeného predaja?

Predpokladáme, že to zmysel má, i keď je to rovnaké ako u tých recenzií – vplyvy na predaj smerom hore či dole sú rôzne. S FM-kom nás spájala úzka spolupráca od jeho samotného vzniku (pred ním sme mali pomerne intenzívne spojenie s Rádiom Ragtime). Momentálne tam sponzorujeme programy Experimentál a Pomalá hudba s Danielom Balážom, a podieľame sa dodávaní hudby a sprostredkovávaní rozhovorov pre reláciu o novej hudbe s Nikou. Neskôr nás oslovilo Rádio Devín, kde podporujeme ďalšie dve relácie – Folkfórum a Nevšedná hudba (obidve pripravuje Soňa Horňáková).

Čo s albumami (prevažne na CD-čkach), ktoré sa vám nepodarí predať a ležia u vás na poličke zaprášené? Kde nájdu využitie?

Tak to by sme aj my rady vedeli, :). Našťastie, k mnohým „starým ležiakom“ (ktoré sa medzičasom stali zberateľskými kúskami) máme srdcový vzťah a stali sa súčasťou nášho archívu. Ostatné občas oprášime a zvykneme ich pribaliť ako bonus k nákupu zákazníkom, ktorí nakúpia viac hudby (alebo sa k nám opakovane vracajú). Okrem toho každý rok robíme výpredaj niektorých titulov.

Vaším mottom je myšlienka, že zákazníci nie sú pre vás len anonymné postavy a čísla, ale predovšetkým ľudia s dušou. Koľkých z nich teda poznáte dobre osobne?

Táňa: Číslo nevieme, :). Sú zákazníci, s ktorými už roky komunikujeme cez internet či cez telefón. Osobne sa dodnes nepoznáme, napriek tomu sa dá povedať, že už sú naši priatelia, poznáme ich vkus a sme na jednej vlnovej dĺžke. Zákazníci z Bratislavy a okolia chodia väčšinou osobne a tiež sme sa s mnohými za tie roky spriatelili. Niektorí z opačného konca republiky k nám občas zavítajú osobne, a to je vždy príjemné prekvapenie.

Soňa: Naozaj sme s mnohými z našich zákazníkov dobrí priatelia a niektorí s nami po tej ceste kráčajú takmer od začiatku. Sú, samozrejme, aj takí, ktorí hudbu medzičasom prestali kupovať, ale aj tak sa z času na čas zastavia. Máme radosť, keď sa naši priatelia vracajú hoci len prehodiť pár slov. Nevieme totiž, dokedy to ešte potiahneme. No aj pre tieto väzby si vždy povieme, že to za to stálo a ďakujeme, že sme to mohli robiť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič a archív Wegartu (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Advertisements

Hudba iného ostrova, alebo: hudobníčky Stredozeme (2. časť)

Pokračujem vo výčte najviac zaujímavých ženských zjavov a hlasov Stredozeme, ktoré sa oplatí poznať, prepočuť si ich hudbu a možno i navštíviť ich koncerty. Tu je ponuka dvoch ženských hudobníčok maorského pôvodu, ktoré stoja za pozornosť v európskych, a teda aj slovenských končinách.

Anna Coddington sa nevzdáva

Anna Coddington je prvou maorskou speváčkou, na ktorú by som vás rada upozornila. Výzorom mi trošku pripomína Zdenku Prednú. Až sa mi nechte veriť, že má čierny pás v karate. Nechcem ju ale porovnávať, ani škatuľkovať. Zaujíma ma jej hlas a texty. Na bicie začala hrať v jedenástich rokoch, na gitare v štrnástich a v mladosti založila niekoľko projektov. Spoluhráč z kapely Handsome Geoffery, Aidee Walker, ktorý sa neskôr stal filmovým režisérom a hercom, má na svedomí veľkú časť jej videoklipov. Pred niekoľkými týždňami bol zverejnený ďalší z nich –k piesni „Without fight“.

Netreba sa vzdávať, prízvukuje v spomínanej piesni. Na Novom Zélande to platí dvojnásobne. Tu sa vryjete ako hudobník či hudobníčka do povedomia poslucháčov až po dvoch-troch albumoch. Treba teda vydržať a veľa koncertovať po ostrovoch.

Jej nový, v poradí tretí album „Luck/Time“ je výsledkom tvrdej štvorročnej práce a nahrávania v štúdiu The Attic u nej doma. Ten kus šťastia za všetok ten čas stál, ako vyčítať už aj z názvu. Platňa je veľmi homogénna a možno tam nájsť niekoľko silných (súčasných či budúcich) singlov: „Release me“, „Apples“, „Lantern“.

 Anna_Coddington-Foto_Archiv_spevacky 2

Aaradhna – viac, ako farba pleti

Druhou maorskou speváčkou, ktorú dnes stihnem spomenúť, je Aaradhna, vlastným menom Aaradhna Jayantilal Patel. Narodila sa na Novom Zélande, no jej otec pochádza z Indie a mama z pacifickej Samoy. Má tridsaťtri rokov a s maminou spievala tradičné samojské piesne od svojich jedenástich rokov.

Debutovala pred dvanástimi rokmi so singlom „Getting Stronger”, ktorý sa stal hitom číslo jeden v národnej hitparády. V roku 2013 získala ocenenie „Album roka“ v národných hudobných cenách (v tej komerčnej verzii ocenení), ale platňa „Treble & Reverb” nebola len komečne úspešná, ale aj kritikmi ospevovaná.

Aaradhna-Foto_Archiv_spevacky

Štvrtý album „Brown Girl“ vyšiel toto leto, a ako titulná pieseň, tak aj celý album o rasizme v jej domovine. „I’m more than the color of my skin,“ spieva vo svojej piesni. Platňa sa vyšplhala na popredné miesta hitparád doma, ale napríklad aj v takom Švajčiarsku. Na novembrovom odovzdávaní už niekoľkokrát spomenutých Vodafone NZ Music awards sa vzdala ceny za hip-hopový album s vysvetlením, že by nemala byť umiestnená do tejto kategórie len preto, že je Maorka. Ona totiž nie je raperka, ona je speváčka. Tento Aaradhnin čin naštartoval v krajine verejnú diskusiu o témach, ktorých sa dotkla a o ktorých treba hovoriť nahlas.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archívy speváčok (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Brown girl a rozvírená hladina hudby iného ostrova

Počtom obyvateľov je Nový Zéland krajinou, podobnou Dánsku alebo Slovensku. Počtom hudobných projektov je na tom však oveľa lepšie. Môže za to ostrovná izolovanosť, multikultúrne vplyvy, výdatná podpora umenia štátom a nadáciami, univerzálnosť angličtiny alebo oceánska klíma – sú tu totiž stovky zaujímavých kapiel, spevákov aj speváčok. A či už hrajú vo vypredanom štadióne, prefajčenom klube alebo len-tak na ulici – všetci majú jedno spoločné – vedia dobre hrať a ešte lepšie spievať. Keby bol Juraj Kušnierik vycestoval na opačný koniec sveta – do Stredozeme, pravdepodobne by chcel hneď napísať ďalšiu knihu „Hudba ostrova“. Naozaj je to tu výborné.

Zatiaľ som mala možnosť sledovať dva typy národných hudobných cien – Vodafone New Zealand Music Awards a The Taite Music Prize. Tá prvá je čisto komerčná záležitosť, odvíjajúca sa od hranosti v masových rádiách. Tá druhá, pomenovaná podľa zosnulého hudobného novinára Dylana Taite, je o kvalitnej, možno trochu viac alternatívnej hudbe. Víťaz či víťazka tejto ceny získava nielen desaťtisíc dolárov, ale aj možnosť nahrať album v Red Bull Studios v Aucklande.

Aaradhna-Foto_Archiv_spevacky

Hladinu hudby ostrova nedávno rozvírila maorská speváčka Aaradhna, narodená na Novom Zélande, no s indickými koreňmi po otcovi a samojskými po mame. Debutovala ako šestnásťročná a piesne z jej albumov sa vždy objavili na popredných miestach hitparád. Jej poňatie „pop music“ chvália aj hudobní kritici. Štvrtá platňa „Brown Girl“ vyšla toto leto, a ako titulná pieseň, tak aj celý album je o rasizme v jej domovine. „I’m more than the color of my skin,“ zaspievala Aaradhna naživo aj na novembrovom odovzdávaní už spomenutých Vodafone NZ Music awards. Počas gala-večera sa vzdala ceny za hip-hopový album s vysvetlením, že by nemala byť umiestnená do tejto kategórie len preto, že je Maorka. Ona totiž nie je raperka, ona je speváčka. Tento jej čin naštartoval v krajine verejnú diskusiu o témach, ktorých sa dotkla a o ktorých treba hovoriť. Nahlas.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív speváčky (Publikované v časopise Týždeň, december 2016)

Hudba iného ostrova, alebo: hudobníčky Stredozeme (1. časť)

Zosnulý hudobný publicista Juraj Kušnierik napísal kedysi knihu „Hudba ostrova” o hudobnej scéne na Islande. Keby vycestoval na opačný koniec sveta – do Stredozeme, pravdepodobne by chcel hneď napísať knihu ďalšiu. Tu je ponuka ženských hudobníčok, ktoré by mohli stáť za vypočutie a pozornosť aj v slovenských končinách.

Počtom obyvateľov je Nový Zéland krajinou, podobnou Dánsku alebo Slovensku. Počtom hudobných projektov je na tom však oveľa lepšie. Môže za to ostrovná izolovanosť, multikultúrne vplyvy, výdatná podpora umenia štátom a nadáciami, alebo oceánska klíma – sú tu totiž stovky zaujímavých kapiel, spevákov aj speváčok. A či už hrajú vo vypredanom štadióne, prefajčenom klube alebo len-tak na ulici – všetci majú jedno spoločné – vedia dobre hrať a ešte lepšie spievať.

Rozlišovať medzi hudobnými oceneniami

Zatiaľ som mala možnosť sledovať dva typy hudobných cien v Kiwilande (ako domáci svoju ostrovnú vlasť v Oceánii nazývajú) – Vodafone New Zealand Music Awards a The Taite Music Prize. Tá prvá je čisto komerčná záležitosť, odvíjajúca sa od hranosti v masových rádiách. Tá druhá je viac o kvalitnej, možno trochu viac alternatívnej hudbe. Je pomenovaná podľa zosnulého hudobného novinára Dylana Taite. Víťaz či víťazka tejto ceny získava nielen desaťtisíc dolárov, ale aj možnosť nahrať album v Red Bull Studios v Aucklande. Finalistkami naposledy boli napríklad Nadia Reid a Princess Chelsea, ktorá hrala pred pár rokmi aj v bratislavskom KC Dunaj. O nich ale až niekedy nabudúce.

Aldous Harding

Rastúca hviezda Aldous Harding

Aldous Harding som videla hrať naživo už dvakrát a oba razy ma uchvátil jej zjav. Žije v Lytteltone s novým partnerom, talentovaným bluegrass spevákom Marlonom Williamsom. Preto sa aj jej nové piesne, ktoré v týchto dňoch nahráva v Bristole so spolupracovníkom PJ Harvey, Johnom Parishom, výrazne líšia od temných balád z eponymného debutového albumu. Nová skladba „Party“, venovaná dievčatám, je predzvesťou hravej, za)ľúbenej platne. Ak by ste chceli vedieť, čo sa hudobníčke odohrávalo v hlave pred pár rokmi, pozrite si klipy k piesňam „Stop Your Tears“ a „Hunter“.

Ja však budem mať od nej asi nadlho najradšej song „Horizon“ a hlavne jej tvrdé cvakanie zubami po každej vyspievanej vete refrénu. V britskom Guardiane jej predpovedajú žiarivú kariéru, počas letného turné si už získala americké publikum. Ešte tak zaujať Strednú Európu a do roka ju máme na festivale Pohoda.

 I.E. Crazy nazivo v Golden Dawn Tavern-Foto_Palo_Markovic

Rebelujúca I.E. Crazy

Aucklandská speváčka Claire Duncan, vystupujúca pod menom I.E. Crazy, oslávi o pár mesiacov tridsiatku. Od útleho detstva po nociach sledovala všetky hudobné kanály a počúvala tvrdú rockovú i trip-hopovú muziku. Aj počas hrania svojich elektro-folkových príbehov sa občas ešte (akoby bez záujmu o publikum) pozerá na svoje čierne topánky.

Vo svojich dvadsiatich chcela počúvať aj tvoriť muziku, ktorá by bola hlučná, naliehavá, autokratická – taký spôsob komunikácie sa jej pozdával. Žánrovo ešte nie je táto rebelka v zlatom roláku úplne vyhranená, naživo je však zábavná. Rovnako ako jej zážitky (a mobilové foto-zátišia s plechovkami piva) z ciest po krajine.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Palo Hubinák: Socializačné monštrum na kolobežke

Necíti sa byť ničím výnimočný, rád o sebe hovorí, že je formovaný šťastnými náhodami. K väčšine pracovných projektov (moderovaniu relácií v Rádiu_FM; hraniu vo veľkých speváckych súťažiach či členstvu v kapele Ospalý pohyb) sa vraj len priplietol. Nazvime to: prehnaná skromnosť, alebo skrytý talent. Viac v rozhovore s večne vysmiatym hudobným vizionárom a moderátorom – Palom Hubinákom.

palo-hubinak-ako-moderator-popo_fm-v-lete-2015-foto-martina-mlcuchova

Palo Hubinák – portrét. Foto: M. Mlčúchová

I. Na tému: Práca:

Pred viac ako desiatimi rokmi som s tebou robila veľký rozhovor pre dnes už neexistujúci magazín Zionmag, Čo sa odvtedy v tvojom živote zmenilo (a neuspokojíme sa s odpoveďami typu: všetko alebo veľa)?

Patrilo by sa povedať, že všetko sa zmenilo po príchode mojich dvoch synov na svet, ale nie je to úplne pravda. Môj život je však výrazne farebnejší. Vďaka nim zažívam dovtedy nepredstaviteľné situácie, z ktorých potom čerpám aj pri mojej práci. Čo sa týka profesionálneho pôsobenia, tak v priebehu desaťročia som sa dostal k prácam, o akých som ani nesníval (necítim sa byť totiž v ničom výnimočný, skôr som formovaný šťastnými náhodami).

Pre mnohých výnimočný si. No ja ťa stále ukladám do škatuľky: muzikant, nie moderátor. Čo ťa momentálne živí (a uživí)?

Žijem, ako veľa mojich priateľov, od projektu k projektu. Či už je to práca na albume, filme, reklame, divadle, TV šou; koncertovanie alebo moderovanie. Mení sa to, a hoci sa nerád označujem za moderátora (som skôr človek, s ktorým sa dá porozprávať pri zapnutom mikrofóne), tak momentálne sa vďaka spolupráci s kolegyňou Luciou na programe Popo_FM v Rádiu_FM naozaj najviac venujem moderovaniu. Ale aj toto sa často mení a narúša.

Nejaký čas si pracoval vo veľkom nahrávacom štúdiu (s menami, ako Graus, Zubák, Kachút). Ovplyvnilo toto obdobie nejak tvoj pohľad na zvukovú produkciu?

Toto spojenie s Creative Music House (CMH) stále pokračuje a myslím, že z toho profitujú obe strany. Vďaka CMH som si skúsil hudobné spolupráce, ktoré by ma inak minuli. Ale nemyslím si, že by sa vo mne niečo zásadne zmenilo. Pracoval som na rôznych projektoch s takmer celou hudobnou mainstreamovou špičkou (vrátane mien ako Michal David, Helena Vondráčková, Richard Müller či Lucie Bílá), a paradoxne vďaka nim som viac prísny v hodnotení hudby, ktorú hrávame v Rádiu_FM. Podvedome vyžadujem od našich kapiel rovnaké úsilie a veľmi ma rozčuľuje, keď počujem nedotiahnuté, odfláknuté skladby.

Ani mastering albumov ti nie je cudzí. Dal by si sa na cestu vlastného nahrávacieho štúdia?

Svoje štúdio, samozrejme, mám, no nie je to nič veľké. Viem si doma nahrať veci, ktoré potrebujem pre svoju prácu – viem zmixovať TV film či relácie pre rôzne televízie. Tiež si tam môžem album zmixovať, alebo si len tak brnkať na dáky nástroj. Rád produkujem aj cudzie nahrávky, no netlačím na pílu, nenanucujem sa. Nechcem sa zasa stať obeťou nahrávania všetkého, čo sa dá, len aby som prežil.

Komu si teda naposledy produkoval album, alebo zložil hudbu k textom (Ospalý pohyb teraz nerátajme)?

Robil som skladbu „Príbor“ pre kapelu Saténové ruky, ktorá bola nominovaná aj na ceny Rádiohlavy 2015. Celý album som tuším robil Sabine Křovákovej (debut víťazky Hlasu Československa). Zdá sa ale, že to trochu flákam. No tento rok ma čakajú tri albumy (vrátane prác na debutovom albume tohoročnej Superstar Emmy Drobnej), takže by som to mal napraviť.

Som zvedavá. No vráťme sa k práci v Rádiu_FM. Prečo sa podľa teba z relácie Baláž a Hubinák stal kult?

O tom, že máme dákych fanúšikov, sa dozvieme až počas vysielaní mimo štúdia Rádia_FM (na festivale Pohoda, terase rozhlasu, alebo počas špeciálneho moderovania Eurovízie). Ľudia prídu, a je to skvelé. No či možno hovoriť o kulte, tak to skutočne neviem. Skôr ide o zázrak – môcť si každý piatok večer rozprávať slobodne v podstate o čomkoľvek, J. Čudujeme sa s kolegom už dlhé roky, že si nás v piatok večer naladí taký počet poslucháčov. Nedávno sme mali dokonca víziu, že to skúsime urobiť ako TV šou. No jedným z problémov bolo práve to, že onen kult sa údajne nedá preniesť do telky…

Ako prebieha príprava na túto reláciu? Ste dohodnutí na témach či ide o čistú improvizáciu?

Ak máme vymyslené dáke okruhy tém, tak nikdy sa o ne navzájom vopred nepodelíme. Baví nás improvizovať a prekvapovať sa – či už ide o výber hudby, alebo témy do rozhovorov. V tomto smere je vynikajúca aj naša nepravidelná posila: Jurko Malíček. Ten vie skutočne prekvapiť svojím myšlienkovým tokom, čo je pre improvizáciu voda na mlyn.

Ty si ale aj skladateľ zvučiek, džinglov, asi aj výťahovej a supermarketovej podmazovej hudby (bez urážky). Na ktorý takýto počin si najviac hrdý?

Moja hrdosť sa najviac preukáže asi vtedy, keď sa ma syn pri pozeraní telky spýta, či som na tom či onom programe robil, a ja poviem, že áno. Pozrie sa na mňa a na chvíľu pochopí, že to moje sedenie za počítačom má dáky význam. Moja práca je zväčša pre neho len čosi abstraktné. Ale keď vidí zvučku či film, tak to sa dá uchopiť. Z pracovného hľadiska sa mi splnil sen, ktorý som mal od nástupu do rozhlasu, a to: nahrať moju zvučku so symfonickým orchestrom. Minulý rok sa to podarilo a moje zvukové logo Rádia Regina skutočne nahral celý orchester Slovenského rozhlasu.

Vraj majú skladatelia takýchto dielok vcelku dobrú pozíciu v rámci vyplácania tantiémov cez ochrannú spoločnosť SOZA. Je to pravda; ako si na tom?

Áno, bola to pravda a ešte pred pár rokmi som skutočne pocítil odmenu za to, že som spravil zvukový obal rádií či televízií. Potom sa situácia v SOZA dramaticky zmenila a dnes je tá finančná odmena skôr úsmevná.

palo-hubinak-vo-svojom-hudobnom-zivle-foto-martina-mlcuchova

Palo Hubinák počas koncertu kapely Ospalý pohyb. Foto: M. Mlčúchová

II. Na tému: Hudba:

Tvoja skupina Veneer má v rámci SR azda najvernejších fanúšikov a fanúšičky. Stále čakáme comeback (keď už aj česká skupina EOST ohlásila návrat). Takže?

Ak si na nás ešte niekto spomína, tak to ma, samozrejme, teší. No chcem to dokončiť hlavne kvôli sebe. Je to vlastne moja jediná nočná mora, ktorá ma sprevádza už dlhé roky. Mám doma odložené takmer hotové skladby na celý album a neviem sa odhodlať k finálnemu kroku. Tento rok zatiaľ vyzerá veľmi nádejne, ale už radšej nechcem dávať žiadne sluby.

Bolo by to dnes pre kapelu ťažšie, ako v období, keď ste vydávali prvé nahrávky u veľkej vydavateľskej stajne?

Nemyslím si. Pri debute sme síce cítili, že nejdeme dobyť svet, ale tajne sme v niečo veľké dúfali. Teraz to bude iné. Chceme len spraviť niečo dôstojné a zahrať si spolu pár koncertov. Situácia sa zmenila aj s vydavateľstvami. Vtedy to bol v podstate šprint za major label, ale teraz si to pokojne viem vydať aj sám. Teoreticky by sme si to mali vedieť užiť o niečo viac.

Niekoľko rokov si hrával v úspešnom televíznom projekte Superstar a Hlas Československa. Ako si sa k tomu dostal?

Vďaka spomínanej práci pre CMH a vďaka tomu, že som až prehnane socializačný (podľa kolegu Baláža som socializačné monštrum). Bolo treba niekoho, kto hrá na gitare a kto vie odbúravať stres na pódiu v kapele, resp. v komunikácii so štábom a účinkujúcimi. Náhodou som sa priplietol do cesty a bolo.

Ako je možné, že človek s tak dobrým vkusom počúvajúci (i hrávajúci) skôr „advanced music“, zotrvá v takomto konzumnom prostredí 5 rokov?

Najväčšiu rolu zohralo to, že všetci v tej kapele sme boli dlhoroční priatelia dávno pred tou TV šou. Každý rok sme potom do tohto kruhu nabrali pár daľších ľudí zo štábu či súťažiacich, a tak vznikol pomerne veľký kolektív, v ktorom som sa cítil dobre. Netreba tiež zabúdať, že tieto šou trvajú niekoľko mesiacov a je to v prvom rade práca, za ktorú som platený. Asi nikoho neprekvapím, keď poviem, že z „kultovej“ rádiovej šou by som nevedel uživiť rodinu.

Čo ťa šoubiz, točiaci sa okolo týchto speváckych súťaží, naučil?

Počas hrávania v týchto šou sme zahrali niečo okolo 600 skladieb. Je to obrovské číslo a pre mna veľká škola. Samozrejme, že nie s každou skladbou som vnútorne stotožnený. Ale spravím, čo je treba. Ak si k tomu prirátaš, že na pódiu stojíš vedľa skvelých muzikantov, ako: Štefan Bugala, Michal Bugala, Juraj Gregorík či Pavol Bartovič, tak zrazu si v zajatí obrovského prúdu hudby, z ktorého sa ti nechce von. Čo skladba, to iný štýl, a všetko musí znieť dobre a uveriteľne. Keď s kapelou plynule prejdeš z Michaela Jacksona do výborne zahranej Metallicy, tak si naozaj na fajn mieste a nie je dôvod mať zlý pocit.

Pred rokom ťa však pribrala za člena trochu iná skupina – Ospalý pohyb. Ako k tomu došlo?

Na festivale Pohoda v stane Rádia_FM sme s kolegom Balážom v pauzách v rámci živého vysielania púšťali reprodukovanú hudbu. Napadlo mi namiesto pozerania sa na seba počas pustenej muziky ju na pódiu priamo tvoriť. Donútil som ho sadnúť si za bicie po pätnástich rokoch, prizvali sme pár kamarátov a nacvičili niekoľko cover-verzií. O rok sme to skúsili zas a podarila sa celkom úspešná vec, keď si s nami zaspieval Alex Kapranos z Franz Ferdinand. Posilnený úspechom sa kolega Baláž rozhodol neodložiť bicie a chcel hrať práveže viac. V minulosti hrával v Ospalom pohybe, tak zavolal Maťkovi Burlasovi – či by to opäť nedali dohromady. Ten prekvapivo súhlasil a súhlasil aj ďalší stabilný člen: Peťo Zagar. Napriek tomu, že sú na Slovensku desiatky lepších gitaristov, ako ja, zavolali mňa. Dobré rozhodnutie!

Martin Burlas je predsa len trošku nepredvídateľná postavička. Dochádzalo v štúdiu k hádkam či rozchodu vízií pri nahrávaní?

Ospalý pohyb je opäť skôr hobby, ako niečo pracovné, a tak nie je miesto pre dáke zvady. Ak sa objaví občas nezhoda, je to asi aj generačný problém – veď Maťko má o dvadsať rokov viac, ako ja. Zasmejeme sa a pokračujeme v našom hudobnom nariekaní. Prekvapivo som tam ja za toho, kto dbá na presnosť, detaily a Maťko je za punkera, :).

Ako by si zadefinoval poslucháčsku základňu Ospalého pohybu?

Buď sú to pamätníci starých nahrávok, alebo ľudia, ktorí prahnú po niečom dospelejšom. Nehráme nič komplikované, ale asi by sme neboli s tými skladbami prilíš uveriteľní, keby sme mali osemnásť rokov. Takto stoja na pódiu štyria ujovia, ktorí neskáču, vydávajú málo tónov a jeden z nich opakuje, že „krv je červená…“. Z tých pár koncertov ale môžem povedať, že zažívam mierne déjà vu. Opakuje sa totiž situácia, ktorú som zažil už s Veneerom – opäť väčší úspech a odozva je v Česku.

palo-hubinak-pocas-vysielania-popo_fm-foto-martina-mlcuchova

Palo Hubinák počas moderovania v Rádiu_FM. Foto: M. Mlčúchová

III. Na tému: Trnava vs Bratislava:

Bývaš v Trnave, pracuješ v Bratislave. Presťahovať sa nemieniš. Na vlak sa presúvaš cez celé mesto na kolobežke. Prečo tá kolobežka?

Nebaví ma cestovať autom, zároveň ale nebývam blízko stanice. MHD tu nestojí, taxík je mi hlúpe volať, pešo nie vždy stíham. Skúsil som teda kolobežku. Jazdím na nej takmer denne už tri roky a som spokojný. Mám za sebou jeden pád a viacero zábavných príhod. Inak počasie mi pomáha – počas zimy som tak celkom hojne využíval tento prostriedok.

Akú najbizarnejšiu situáciu si zažil počas týchto presunov?

Rád spomínam na asi sedemdesiat-ročnú pani na kolobežke, ktorá na mňa mrkla, keď sme sa míňali. Tiež bolo vtipné stretnúť dve deti, ktoré ma zastavili s tým, či nedáme závod. Ešte stále sa mi zdá zábavné presviedčať ľudí o tom, že jazdím na tej kolobežke z Trnavy až do Bratislavy a vďaka tomu mám tak skvelo vypracovaný zadok, :).

Svojich kamarátov a kamarátky na sociálnej sieti Facebook častuješ príhodami zo svojich každodenných ciest vlakom na trati TT-BA a späť. Naozaj je to už na knižku statusov. Čo s tým, resp. kedy ju vydáš?

Je to povzbudzujúce, a to až do takej miery, že som skutočne začal pomýšľať nad písaním. S kamarátkou sme dokonca dali dohromady námet na komediálny rozhlasový seriál. Aj sme spravili pilot, no zistili sme, že to je pre nikoho. Dnes má v rádiu väčší priestor dopravný servis, ako humor. Ale vydanie knihy si viem predstaviť tiež, no až keď sa nájde niekto, kto mi ukáže, že to má zmysel. Sám na to nestačím.

Istá skupina ľudí ťa už považuje za verejne známu osobu (možno až celebritu). Ako to vnímajú tvoje deti?

Minulý týždeň sa mi stalo, že sme boli so starším synom v Bratislave a prišla za mnou nejaká slečna s prosbou o spoločnú fotku. Tak sme sa odfotili. Hugo nechápal, prečo sa chce niekto cudzí so mnou fotiť. Aj keď som mu to vysvetlil, tak krútil hlavou (že načo). Toto bol asi môj najväčší celebritný zážitok, :).

Aké výchovné metódy používaš na svojich synov?

Moja manželka je učiteľka so zameraním pre deti so špeciálnymi potrebami. Ona je tá, ktorá vie, čo a ako treba. Nemá to ľahké, pretože so mnou má doma v podstate tri deti… Keď budeme spolu robiť takýto rozhovor o ďalších desať rokov, tak už budem vedieť presne, kde a aké chyby som spravil, :).

Aká hudba znie doma, čo si spievate? Nejaké rockové kvalitky, alebo Spievankovo, Fíha tralala a nejaké mainstreamové odrhovačky?

Starší syn hrá na bicie. To je presne ten nástroj, ktorému nerozumiem (veľa hluku). Ten už prináša hudbu domov a veru nie vždy som šťastný. Naposledy priniesol dáku kapelu, ktorá ukradla gitarový riff od Blur zo skladby „Song 2“. Bol ohromne nadšený. Keď som mu pustil originál, tak krútil nosom – zdalo sa mu to dáke divné. Čo sa týka hudby, bude to s ním ešte náročné… Mladší syn má dva roky a pri ňom som skutočne šťastný, keď zaspieva kúsok „Prší, prší“.

Boli už tvoje deti na Pohode či inom hudobnom festivale s tebou?

Boli a dokonca nie raz. Starší Hugo už tuším trikrát a mladší Krištof raz. Nerozumiem ešte úplne presne, čo na festivale Huga baví (moje vysielanie videl len málokedy), ale vždy tam chce ísť. Minulý rok odišiel počas koncertu Björk do stanu .týždňa, kde boli naši priatelia. Keď sme ho tam potom našli, naháňal po poli hrabošov s Jurkom Kemkom a Pištom Hríbom. Chalanisko sa nestratí.

Na čo sa najviac tešíš z doteraz zverejneného programu festivalu Pohoda?

Som zvedavý na PJ Harvey. Už som ju síce naživo videl, ale táto dáma strieda polohy. Pokojnejšiu s dravou. Tú pokojnú som zažil a bola fajn, ale niečo mi hovorí, že tento rok by to mohol byť veľký rokec. Podľa všetkého by sme mali opäť vysielať s kolegom Balážom, čo je pre mňa veľká radosť. Tento rok tam chcem zavolať práve speváčku z toho „iného“ sveta. Hrávam totiž občas so spomínanou víťazkou Superstar Emmou Drobnou v kvartete (ona spieva, Štefan Bugala hrá na vibrafón, Juro Zaujec na akustickú gitaru a ja krútim na krabičkách podklady) a mám z nej veľmi dobrý pocit. Chcel by som, aby sme spolu zahrali zopár prerábok aj v rámci nášho BH Bandu.

Aký album ťa najviac oslovil v roku 2015 a na aký album by si nás upozornil v roku 2016?

Aj keby David Bowie nezomrel, stále by bol „Blackstar“ pre mňa veľmi silným albumom – počúvam ho teraz snáď najviac. Na slovenskej scéne fandím kapele Gwerkova. Páči sa mi ich krehkosť. Na jeden album, ktorý vyjde v roku 2016, sa mi azda už podarilo upozorniť. Rád zažívam prekvapenia, takže snáď tento rok…

Text: Boba Markovič Baluchová Foto: Martina Mlčúchová (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jar/leto 2016).

Waves Bratislava: Lego my ego

Tentoraz nepôjde o štandardnú reportáž z mestského festivalu Waves Bratislava v tretej osobe. Je totiž pretkaná kopou spomienok, postrehov a prianí. Ale tak to asi pri opise hudobného zážitku býva.

Tento text je tak trochu venovaný Jurajovi Kušnierikovi, ktorý nás 13. novembra predčasne opustil a ktorý bol povestný svojimi láskavými recenziami. O videnom či počutom často písal, že je to “výborné”. Aj Shooty deň po jeho smrti spomenul, že „jeho zhovievavosť k všelijakým diletantom, nad ktorými by ostatní mávli rukou“, tu bude chýbať. Pokúsim sa teda dnes opomenúť negatíva, a vyzdvihnem len pozitíva, ktorých v prípade showcase festivalu Waves Bratislava bolo dostatok.

12079496_10153206065122404_813692521368233368_n

Piatok o dosť lepší, ako sobota

Začiatkom októbra sa v desiatke klubov a koncertných priestorov v bezprostrednej blízkosti bratislavského Námestia SNP predstavilo takmer sto hudobníkov a hudobníčok, a niekoľko z nich o takých päť-desať rokov už Tibor Holoda nebude môcť zaplatiť a dotiahnuť do SR – budú totiž ako veľké hviezdy brázdiť mesiace po viac lukratívnych destináciách. Teraz sme si ich však mohli dosýta užiť, dokonca sa ich dotknúť či stretnúť neskôr na parkete počas vystúpení iných domácich či zahraničných hudobníkov, hudobníčok. Väčšina projektov má na svojom konte možno len jeden album alebo pár songov na Spotify, ale ich kariéra je nasmerovaná k úspechu. Dramaturgovia Waves Central Europe na to skrátka majú nos, resp. dobré ucho.

Celkovo musím povedať, že festivalový piatok bol pre mňa viac prekvapivým a na nové mená štedrým, ako sobota – ale to som už možno len veľmi rozmaznaná zahraničnými festivalmi. Pred desiatimi rokmi som kapelu Ohm Square hltala plnými dúškami, bavila ma ich hravosť a internacionálny prejav – aj vďaka prenikavej osobnosti britskej speváčky Charlie One. V Ateliéri Babylon o 20:00 zahrali výber toho najlepšieho, čo majú na svojom konte a v trojici predstavili aj nové nahrávky. Títo pionieri českej elektroniky zahrali zmesku štýlov do tanca, no parket sa v ten večer len zahrieval. Takže som sa skôr len tak pohupávala na lepkavej podlahe a spomínala na to, aký bol Čechťák kedysi fešák.

12074616_10153205984812404_1355964623169055580_n

Festival dvojčlenných projektov

V bare KC Dunaj sa toho odohralo prekvapivo veľa. Išlo vždy o jedno až dvojčlenné multi-inštrumentalistické projekty. O 22:00 ma vizuálne i zvukovo bavilo duo Joy Wellboy. Hypnotická muzika, plná nápaditých melódií a refrénov! Bruselské multi-kulti duo sa vraj nedávno vrátilo z road tripu po Kalifornii, kde robilo krátke filmy a k tomu náležitý soundtrack. Exotická speváčka, podobajúca sa nielen vizážou na Lauren Hill či Macy Grey, a gitarista, čierna ovca mekky country v Nashville, ponúkli publiku čosi, čo v SR chýba. Hravosť a presnosť zároveň. Zvukár sa moc nenatrápil – pri upravovaní výšok na svojom ipade (bezdrátovo prepojenom s mix pultom mimo očného dosahu na pódium) sa spokojne usmieval. Ak ste ich nestihli naživo, vypočujte si ich albumovú mantru na Soundcloude.

O niečo neskôr v Urban House hrala moja obľúbenkyňa, Never Sol, ktorej mnohí hudobní kritici predpovedajú zaujímavú kariéru. Minulé leto som po prepočutí jej dvoch piesní: „Lay down“ a „Run with the Wolves“ automaticky vedela, že mi tento štýl smutňákovských balád pre klavír a spev bude sedieť. Album „Under Quiet“ som cez iTunes kúpila bez zaváhania a dosť často ho počúvam. Chcela som Saru vidieť aj naživo (z jednoduchého videoklipu s Janom P. Muchowom som bola ohúrená, no možno len zo mňa kričala závisť). Priestor kaviarne, kde sa ľudia prišli hlavne najesť a porozprávať, bol však pre intímny koncert tohto českého talentu nedôstojný. No mňa i tak dojal – Never Sol láme srdcia, a dobre tak!

12088490_10153206094282404_4717416400249267382_n

Keď sa snúbi PJ Harvey s Mercury Rev

Vrchol večera pre mňa (a myslím, že i pre väčšinu slovenských hudobných nadšencov i nadšenkýň) nastal po polnoci v Poľskom inštitúte. Tento priestor nemal žiadnu chybu, hoci by si človek myslel, že zvuk tu nebude bohvieaký – pre veľké okenné tabule. Nebol tu ani bar, čiže počas koncertu neštrngali mince a poháriky, nevrčal kávostroj či chladiaci box, ako v polovici iných priestorov v ten večer.

Publikum totálne na hodinu stíchlo hneď krátko po nástupe slovinských fúrií, zvaných All Strings Detached. Svojím nasadením, zložením hudobných nástrojov a dvoma geniálne zladenými hlasmi nás preniesli medzi idoly mladosti. Baby zneli bezchybne a opojne ako bohyne. Môj muž to trefne opísal slovami: „when PJ Harvey meets Mercury Rev“. Nebolo to však tínejdžersky uvzdychané, vystrašené a uvrešťané (to si dramaturgovia festivalu uchovali pre pár čísel v KC Dunaj). Jana Beltran a Vesna Godler sú zrelé ženy-rockerky, ktoré predstavujú poctivú rockovú muziku s textami, plnými úprimných citov. Tieto Slovinky opantajú Európu very soon.

12039482_10153206285587404_4967841815441534753_n

Sobota v znamení hudobných istôt

Nasledujúci večer sme sa vybrali do Starej tržnice, ktorá bola vyhradená hip-hopu. Český projekt WWW možno radiť do kategórie experimentálneho rapu, ale s výrazným presahom. Najmä textovým. Kto z vás by si nepamätal absurdný, no tak pravdivý popevok: „Karamel je cukr, co se už neuzdraví!“ V angličtine by to už toľko nefungovalo, a jeden z pôvodných členov skupiny – výtvarník i textár Lubomír Typlt si to uvedomuje. Manželská dvojica (Ondřej Sifon Anděra a Milesa Zrnic Anděra) pracuje s češtinou veľmi svojsky – rázne a originálne.

Ktorý je váš obľúbený kúsok z albumov „Neurobeat“ alebo „Tanec sekyr“? Na domovskom labeli a vydavateľstve BiggBoss si môžete dopriať k Vianociam hudobné darčeky od WWW, ale aj novú Typltovu monografiu s názvom „Tikající muž“. Vystúpenia WWW vo dvojici či s rôznymi hosťami vždy veľmi rada navštívim, lebo nikdy to nevypáli rovnako. Len toho mladíckeho beatboxu a tradičného pohybu rukou po imaginárnej platni by mohlo byť menej. Je to sexy, ale i childish, :).

12115569_10153207558637404_359978762567822569_n

Samé pozitíva, až na zvukárov

Waves Bratislava je mladším súrodencom Waves Vienna. Nie je to však len mestský festival (kapiel pred svojím reálnym výslním) pre bratislavskú omladinu, čo rada víkendy trávi po kluboch. V publiku sa pohybovali aj rodičia týchto mladých a kopec turistov, turistiek. Kto má šancu za pár dní vidieť toľko novej muziky na vyše desiatich miestach – zažiť za jeden večer štyri až šesť dobrých koncertov? Zohnať toľko kvalitných zvukárov počas jednej noci je však v Bratislave stále problém. Ukázalo sa to napríklad na vystúpení kapely Nvmeri, ktorú som vlastne ešte nikdy nevidela zahrať dobre nazvučený koncert, hoci spev Pištu Kráľoviča a melodické linky znejú v rádiu skvele.

Nebudem však na záver negatívna, sľúbila som pozitívny sumár festivalu. Účasť dosiahla číslo šesťtisíc, to znamená, že naše hlavné mesto naozaj žilo muzikou celý jeden víkend. Prechody medzi priestormi ma vôbec neotravovali, počas chôdze z klubu do klubu ste si vyvetrali hlavu, stretli pár známych (skoro ako na Pohode) a vytvorili si mini-recenziu na každé videné vystúpenie. Teším sa na budúci ročník.

Text a foto: Boba Markovič Baluchová (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2015)

Peter Stojka: Spodnú bielizeň po koncertoch nezbierame

Dvadsať rokov sa venuje žánru, ktorý možno na Slovensku považovať za okrajový. Podieľa sa na organizácii festivalu Blues Moods. Obdivuje každé dobre odvedené remeslo. Peter Stojka – skvelý hráč na fúkaciu harmoniku, precízny grafický dizajnér a dobrý otec.

Náš magazín oslavuje dekádu. Vašu kapelu Second band si spolu s gitaristom Jurajom Parízekom založil pred 20 rokmi? Čo dokáže udržať skupinu pri živote dve desaťročia?

V profesionálnych hudobných telesách je prvoradé uspokojenie životných funkcií, základných potrieb, resp. „živnostenských záujmov“. Inak by nemohli fungovať. V našom amatérskom svete je to inak. My žijeme z našich profesných vecí a hudbu vnímame ako „roztopaš“. Samozrejme, aj profesionálni hráči majú z hrania radosť, no asi nie sú nadšení, keď im na koncert príde päť ludí… Skupinu, ako je tá naša, udržiava pri živote dlhoročné kamarátstvo.

Odkiaľ pochádza ten názov „Second Band“?

Názov navrhol ďalší člen skupiny – brat Juraja Parízeka – Pavol. V roku 1994 ešte nemal toľko možností surfovať po internete a gúgliť, tak jednoducho nevedel, že s takýmto názvom už nejaké skupiny vo svete existujú. Napriek tomu sme si po rokoch historickej pravdy povedali, že názov nebudeme meniť – z hľadiska nášho regionálneho dosahu nebudeme našim fanúšikom spôsobovať stres, :).

Second band nie je main-stream. Tínejdžerky vás spod pódia neohadzujú spodnou bielizňou. Nehrozí tvorivá kríza či vyhorenie?

Myslím, že to ohadzovanie spodnou bielizňou sa už veľmi nenosí, teda aspoň my ho po koncertoch nezbierame… Ale späť k téme – tvorivá kríza je prítomná akoby neustále. Muzikanti tvoria na základe inštinktov. Prvým sú peniaze (napríklad sponzorove); druhým sú opäť peniaze (tentoraz vlastné – vidina zárobku); tretím je imidž. Často premýšlam nad tým, či by dnešné tínejdžerky boli schopné, resp. ochotné hodiť „spoďáry“ takému Mickovi Jaggerovi. Lebo ja áno. Nech má aspoň radosť!

Blues je u nás stále okrajový žáner. Hrávala sa niekde v SR takáto hudba aj počas minulého režimu?

Blues, ako základný kameň súčasnej populárnej hudby, si v týchto postkomunistických končinách úplne odrovnal svoju poslucháčsku základňu, keďže mu tu bola dlho masírovaná hudba pre zábavu ľudu. Vo vnímaní ľudí je stále praotcom popu skupina Elán. Hudobný žáner blues od 60. rokov minulého storočia žil intenzívne v Trnave v rôznych hudobných združeniach. Tak je tomu dodnes. Na počesť tohto hudobného žánru sa do roku 2008 uskutočňoval v Trnave Festival DOBRO FEST a od roku 2010 – Festival BLUES MOODS.

Odkiaľ ste počas strednej a vysokej školy v Trnave zháňali dobrú (americkú) hudbu?

Zdroje boli rôzne, hoci internet neexistoval, dosah radií bol limitovaný, klasické vinylové platne mali iba vyvolení. Majitelia platní boli našťastie fanúšikovia a neprekážali im naše návštevy (aj s „nahrávatkami“).

V čom je výhoda bývať a tvoriť v Trnave (a nie v Bratislave)?

Ak bývate vo veľkom meste, máte viac kamarátov a zákonite aj väčšiu fanúšikovskú základňu – ste akoby „celo-slovenskou mediálnou legendou“. V Trnave je to iné – pozná vás tu každý. Ak zomriete – príde sa s vami rozlúčiť celé mesto.

V čom je NEvýhoda bývať a tvoriť v Trnave (a nie v Bratislave)?

Nevýhody už ani nie sú. Tí, čo potrebujú bývať v Bratislave, už tak dávno urobili.

Je Trnava mekkou blues a country v SR? Kde treba hľadať korene? A kde inde v Európe je ešte silno zastúpený tento žáner?

Hehe, rád by som si takto predstavoval – že bývam v meste, ktoré je mekkou nejakého hudobného žánru, a môj sused z ulice je tiež fanúšik. Bohužiaľ, udržiava sa tu akési fanúšikovké podhubie len s tlupou bláznov, ktorí sú schopní a ochotní pre lásku k muzike obetovať svoj voľný čas a peniaze. Korene tejto hudby však, samozrejme, treba hľadať historicky v USA, kde tento štýl vznikol. Blues, podobne ako jazz, nie je v Európe nikde silne zastúpený.

Peter Stojka a skupina Second band v koncertnom nasadení.

Peter Stojka a skupina Second band v koncertnom nasadení.

Aké je to skladať autorské skladby, keď máte zviazané ruky daným žánrom?

Keď prídete niekam do vyspelej západoeurópskej krajiny a niekto sa vás opýta, či vám neprekáža, že ste sa narodili na Slovensku – odpoveď by mala znieť: nie. A tak je to i s autorskými skladbami. Skladajú sa rovnako ťažko kdesi v Amerike, ako na Slovensku. Sme ovplyvňovaní rôznymi hudobnými vplyvmi, náboženstvom, náladami. Žáner je len forma, do ktorej hudbu robíme. Upečieme ju v akejkoľvek forme, ak je dobrý nápev.

Prečo ste sa pred rokmi z dua rozrástli na kvarteto?

Bol to práve nápad môjho súputníka Juraja Parízeka – mať veľkú kapelu. Viac muzikantov v skupine zaručuje zvukovú pestrosť, hutnosť a viac možností, ako s hudbou pracovať. Zároveň to so sebou nesie aj viac problémov – od ľudských cez prozaické: honorárové, až po reálne možnosti hrania a skúšania.

Rádio Devín či Rádio FM ako verejnoprávne okruhy prejavili o vašu tvorbu záujem?

Nie. Kontaktovali sme jedno z týchto rádií, avšak o tento žáner nie je záujem, resp. nemá sa oň kto starať.

Si jeden z naj harmonikárov v SR. Najznámejšieho banjistu Shootyho sa často pýtajú na Ivana Mládka a jeho nástroj. Pýtajú sa teba na Boboša Procházku a jeho štýl?

To bola poklona pre starého pána, vďaka! Nie je to však pravda. Súčasnou slovenskou hviezdou ústnej (fúkacej) harmoniky je Juraj Schweigert, rodák zo Žiaru nad Hronom. Tento hráč je na vysokej technickej a zvukovej úrovni a keby mal dobrého manažéra, tak by bol na hviezdej úrovni tenistky Cibulkovej alebo podobných schopných ľudí. Je škoda, že to tu v hudbe nefunguje ako v tom tenise.

Festivalom Blues Moods (raz do roka v novembri) sa zväčšuje šanca – ako zvýšiť povedomie o domácej blues scéne. Má festival dostatočnú odozvu?

Festival nie je len o zvyšovaní povedomia. Je to doslova oslava. Festival organizuje občianske združenie Trnavská hudobná spoločnosť, ktoré je zložené hlavne z fanúšikov tohto žánru. Koniec koncov asi inak by to nemohlo ani fungovať. Snažíme sa hlavne zabaviť sami seba – akoby sme robili narodeninovú párty pre seba samých. Len tak dokážeme postaviť dobrý program. Festival tohto roku oslavuje 5. výročie. Mám pocit (a radosť), že je z roka na rok populárnejší a sledovanejší.

Hudba je tvoj koníček, profesionálne sa venuješ knižnému a grafickému dizajnu. Prepájajú sa tieto dve oblasti nejak?

Zvláštnosťou môjho remesla je, že poznám mnoho ľudí, ktorí sa popri „grafike“ nejakým spôsobom venujú hudbe. Myslím, že tam bude nejaká súvislosť, alebo aspoň nejaká primitívna – za každú cenu na volačo „namotať babu“, :). Ale teraz vážne! Hudba je „vypúšťací ventil“ dobrej aj zlej nálady. Takže sa ňou vyjadrujú všetci, čo chcú vyrozprávať svoj príbeh.

Peter Stojka a svojská hudobná výchova pre synov Šimona a Adama.

Peter Stojka a svojská hudobná výchova pre synov Šimona a Adama.

Vaše meno, resp. rukopis možno nájsť v krásnych historických knihách vydavateľstva RAK, ktoré sa na pultoch kníhkupectiev objavia zväčša pred Vianocami. Aký typ knižného dizajnu ťa baví a inšpiruje?

Čitateľný – to je základný princíp. Je treba povedať, že popri nádnerných knihách z vydavateľstva RAK, na ktorých robíme, existujú aj ďalšie, ktoré sme typograficky navrhovali my sami. Je to práca, ktorá nás baví. Kniha je niečo, čo pretrváva. Je potrebné, aby bol text čitateľný a neunavoval oko čitateľa. Nie každý to však vie posúdiť. Keď vezmete do rúk narýchlo spracovanú knihu a dobre upravenú knihu – rozdiel je šokujúci. Napriek tomu som sa stretol s tým, že čitateľ nevie posúdiť rozdiel. Baví a inšpiruje ma každá majstrovsky odvedená práca (typografa, sadzača aj knihára), tá dokonalosť a znalosť remesla.

Starší a väčší brat Librosu, trnavské grafické štúdio Pergamen, navrhuje obaly a sadzby kníh pre české vydavateľstvá. Uberáte sa podobným smerom a pracujete rovnakým štýlom?

Nie. Pergamen je reklamnou agentúrou – v nej je tím ľudí, ktorí sú schopní venovať sa všetci naraz nejakej problematike. Rozdiely sú medzi nami asi také, ako medzi hudobným duetom a orchestrom. Môžeme hrať tie isté pesničky v tom istom čase, avšak s úplne iným zvukom.

Čím sa môže Libros pochváliť? Na aký svoj výtvor či produkt ste v Librose obzvlášť hrdí?

Libros stavia na menších grafických formách. Sme hrdí na každú prácu, ktorá od nás odíde dokončená. Zatiaľ sme nezískali žiadne ocenenia, ale vlastne ani nikam naše práce neprihlasujeme. Naším ocenením je spokojnosť našich klientov s vedomím, že my sami robíme maximum pre dobrý výsledok každej našej práce – či už je to logo spoločnosti, či knižný dizajn alebo návrh webovej stránky.

Veľké potravinové reťazce, automobilky i mobilní operátori sú beznádejne rozobraní medzi veľkými reklamnými agentúrami. Akého klienta by si si prial ty do svojho portfólia?

No, mal by som povedať asi niečo ako Toyota… Ale v každom prípade – želám si spokojného klienta, ktorý nešpekuluje o cene za prácu.

Máš dvoch malých synov – LEGO-maniakov, pôvodne si vyštudoval materiálovo-technologickú fakultu. Vedel by si sa venovať aj produktovému dizajnu? Moderné hračky nielen pre deti?

Určite áno. Je to len krôčik od súčasného zamerania. Ak bude vhodná príležitosť, určite sa nenecháme zahanbiť.

Aký sen by si si rád v najbližších mesiacoch či rokoch splnil?

Byť dobrým otcom svojim synom.

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 71/2014)

Maroš Hečko: Ani Rimbauda nemiloval každý

Okrem maľby a sochy zakúsil azda všetky druhy umenia. Na slovenské pomery veľa píše a produkuje. Poznať ho možno z hudobných projektov Free Faces, Bezmocná hŕstka a Home Made Mutant. Sám o sebe tvrdí, že je taký podomácky vyrobený hudobník. Maroš Hečko.

Keď stretnem človeka, ktorý prežil nielen detstvo, ale i mladosť v minulom režime (naviac v Bratislave), vždy sa musím opýtať – aké to bolo. Tak ako si bol na tom ty?

Bol som v kruhu rodiny, ktorá bola početná. Veľa času som trávil v záhrade pri Kocmundovi, v Karpatoch a mal som šelesť, ktorý mi spôsoboval zlyhania tela. To mi bránilo byť naplno na ihrisku a behať za loptou. Ale možno preto som mal už v piatej triede prvú kapelu s Romanom Galom.

V čase Zamatovej revolúcie si mal už dvadsaťdva rokov, bol si dospelý. Ako si pád komunizmu vnímal a čo sa v tebe samotnom zmenilo?

Na Kolibe vo filmových ateliéroch to vrelo. Tam som bol od augusta zamestnaný. Začal štrajk hercov a my sme mali v procese výroby hraný film Dušana Hanáka Súkromné životy. Zastavila sa výroba. Vo veľkej zasadačke sa každý deň schádzali všetci filmári, v tej dobe zamestnaní v ateliéroch, a viedli sa naozaj horkokrvné diskusie. Pamätám sa na vyjadrenia Sláva Luthera a Dušana Trančíka, ktorí sa postavili na stranu študentov. A potom som sa zúčastnil prvého veľkého mítingu na SNP. Bolo veľmi chladno a Kňažko žiadal dav, aby vytvoril koridor. To bolo posledný raz, čo som sa zúčastnil.

Ako toto zlomové obdobie ovplyvnilo tvoju hudobnú či filmársku tvorbu?

Bol som obklopený filmármi a výtvarníkmi. Pomáhal som Lacovi Terenovi viesť Galériu M+; založili sme spoločnosť Flugcojg hilm s Milkom, Semjanom a Štrbom a robili dokument o Andy Warholovi s názvom AW v M. Bolo to pre nové múzeum v Pittsburgu, ktoré založil Andyho brat. Písal som poviedky, ale ani jedna nebola o novembri a dokončovali sme so Semjanom scenár Na krásnom modrom Dunaji, ktorý mal ísť o rok do výroby. Potom som sa odsťahoval do Prahy a začal robiť v reklame. O politiku som sa nezaujímal. Bolo oveľa viac zaujímavých vecí v mojej vlastnej komunite a celospoločenský život si išiel svojou cestou.

Existovala aj možnosť, že pred- či krátko po- Novembri 1989 opustíš našu krajinu a skúsiš šťastie v zahraničí?

Využil som šancu ísť do Ameriky a odtiaľ som odletel do Austrálie. Hneď v januári 1990. V Austrálii som pracoval na farme, zarobil pár peňazí a ďalej cestoval. Chcel som tam ostať, lebo doma by som musel ísť na vojnu. Z toho som mal hrôzu – nosiť sapík a počúvať nejakých vypatlancov, ako na teba revú povely bez akéhokoľvek významu. Otec mi ale volal do Washingtonu, že som prešiel konkurzom na speváka Vojenského umeleckého súboru. Vedel som, že tam budem s kamarátmi (napríklad s Romanom Harvanom), tak som si to išiel odkrútiť. V tom čase bolo lepšie mať vojnu za sebou. Na vojne sme založili Bezmocnú hŕstku.

Kedy si si uvedomil, že tvojím poslaním, diagnózou, životnou cestou, výhovorkou, východiskom z tvorivého pretlaku, možno únikom či čímkoľvek iným bude práve nálepka: umelec?

Netuším. Písal som od malička. Prvý dobrodružný román som napísal v štvrtej triede na ZŠ. Našiel som ho pred časom pri upratovaní a nasmial som sa na ňom. Zlom ale nastal, keď som sa dostal na VŠMU. Vtedy to začali brať vážne aj moji rodičia. Dovtedy to vnímali ako moje pubertálne vyčínanie. Dnes je to plnokrvná realita. Treba vedieť zabojovať a zmeniť osud. Ja som mal byť vraj inžinier.

V roku 1993 sa v slovenských kinách objavuje nepochopený či skôr nedocenený film „Na krásnom modrom Dunaji“ režiséra Štefana Semjana, kde si pracoval na scenári (vraj ste len rok makali na dialógoch). O čom chcel NKMD byť a o čom nakoniec (po zásadnom strihu) bol?

Je to film, ktorý hovorí o ľahkovážnosti tej doby – neochote zobrať na seba zodpovednosť. Je to film o hochštaplerstve; odkladaní dôležitých vecí na inokedy; o nezáujme o politické zlomy, ktoré nastali po rozklade republiky; o prázdnote, ktorú v ňom predznamenáva a ktorá sa dostaví o desiatku rokov neskôr. Na druhej strane je o krásnych silných priateľských väzbách. Brali sme to ako individuálnu jazdu vo svojom priestore, ktorý sme neboli ochotní nikomu predať (na rozdiel od reálneho majetku nášho štátu). Niektorým z nás sa to podarilo udržať doteraz, niekoho zožrala tá doba ako masomlejn.

Čas veľa vecí vyrieši a vylieči. Inspire oslavuje 10. výročie, tento váš film vznikol pred dvoma desiatkami rokov. Myslíš, že dnes by mu divácka obec rozumela inak (či lepšie)?

Z dnešného pohľadu je ten film reflexiou doby očami jednej generácie. Je úprimný, odžitý, na nič sa nehrá. Tá hravosť, ktorú niektorí ľudia nepochopili a zatracovali, bola skutočná, nie strojená. Debil rídky nádherný je reálna postava. A na to sa ľudia s ironickým úškrnom pýtajú dodnes, lebo tomu nerozumejú. Veľa ľudí nechápe poéziu toho filmu a nemám im to za zlé. Ani Rimbauda nemiloval každý. Ale Semjan je básnik, ktorý vložil do „Dunaja“ celé svoje srdce a je to tam cítiť.

Nakrútili by ste NKMD dnes inak? Ktoré scény by ste krátili a ktoré pridali či viac do hĺbky rozviedli?

Ja osobne by som na svojom živote nešiel nič meniť. Čo som posral je posraté a čo som urobil dobre zostane tiež na svojom mieste. A víziu zajtraška si chránim lepšie ako pred tromi rokmi. Za Semjana hovoriť nemôžem.

Chcel si ešte niekedy neskôr s rovnakým tímom nakrútiť ďalší film?

Chodievam k Štefanovi a hľadáme príbeh Na krásnom modrom Dunaji po 20 rokoch. Miloval som sedenia s týmto človekom. S ním sa dá o filme baviť celé dni, nie hodiny – bez prestávky, na jeden záťah, s fľašou borovičky a presúvaním sa z krčmy do krčmy (keď skončíte nad ránom na Hlavnej stanici a čudujete sa s tým oparom v očiach, či ste sa náhodou neocitli v Chartúme). Neviem, či z toho niečo bude, ale vôbec ma to netrápi. S niektorými ľuďmi mám silné väzby a stačí mi iba to, že som s nimi.

Maroš Hečko s kolegami počas nakrúcania filmu Kandidát.

Maroš Hečko s kolegami počas nakrúcania filmu Kandidát.

V roku 2013 mal veľmi dobrú návštevnosť dobre-načasovaný film „Kandidát“ podľa tvojej (a Michala Havrana) knižnej predlohy. Reakcie filmovej kritiky sú rozporuplné. Čo sa vám týmto filmom podarilo a čo celkom nie?

Podarilo sa rozprúdiť diskusiu a tá bola po dlhom čase naozaj okolo slovenského filmu veľká. Ľudia to rozoberali, tešili sa, ale aj pľuli… Všetko, ako má byť. Podaril sa mi aj husársky kúsok, že som do výroby zobral 11 študentov z VŠMU. V štábe boli tri generácie filmárov. To bol úžasný pocit – na záverečnom žúre! Dokázali sme mať radosť z toho, že sme všetci pri vzniku toho filmu, a aj to prežiť celé bez straty priateľstva (lebo peňazí bolo málo a hrozí to pri každej slovenskej produkcii, nielen filmovej). To, čo je smutné, je, že sa nám nepodarilo získať Oscara.

Fanúšikovia a fanúšičky celebritného projektu „Free faces“ si ťa pamätajú ako zdatného speváka a svojského pódiového lídra. Prečo sa v dobre naštartovanom koncepte dlho nepokračovalo?

To už tak chodí. Manželstvá vznikajú a potom prichádzajú rozchody, ťažkopádne rozvody. Túžba po niečom inom… My sme boli všetci štyria hľadači. Na ten projekt som odjakživa pozeral ako na čas, strávený s najlepšími priateľmi. A nebol som profi hudobník ako oni. To bol tiež asi dôvod, prečo vznikol Home Made Mutant. Tam patrím, som taký podomácky vyrobený hudobník.

Free Faces, Home Made Mutant, Bezmocná hŕstka. Ktorý názov je Ti najviac priliehavý a ktorá formácia Ti je najviac blízka?

Každý z týchto projektov má pre mňa svoje čaro. Ani jeden by som nevyzdvihoval nad tie ostatné. Nádherné príbehy, zapísané v mojom rodokmeni.

Odvrátil si sa od zabehnutých značiek (vydavateľské stajne a distribučné spoločnosti sú asi silné slová) a vytvoril si si vlastný priestor pre tvorbu a prezentáciu: Bizarrepublic. Jednoduché rozhodnutie?

Bizarná krajina vznikla hlavne kvôli situácii na trhu. Nebolo kde nosiť bláznivé a experimentálne ladené projekty – neexistovali tu producenti, ktorí by vsadili na taký model a naplno sa pustili do jeho architektovania. Tak sme to urobili vo virtuálnom priestore. Slogan bol: Virtuálny priestor s reálnymi ľuďmi. Malo to aj svoj biznis plán. Dokonca sme vytvorili aj ambasádu a mali vlastnú vlajku. Portál Bizarnej republiky sa dostal v roku 2000 do holandskej knihy: 100 najlepších webov sveta. Myslím si, že tím tvorili šikovní, schopní ľudia.

Nasledoval vznik serveru Azyl, kde sa hromadila prevažne pôvodná hudba tvojich kamarátov a zaujímavé krátke filmy. Je dôležité nezlomiť sa a vydržať. Tak ako sa darí Azylu dnes?

Darí sa mu tak, že dokončuje druhý celovečerný projekt, ďalšie dva sú vo vývoji. Realizujeme to, čo som chcel vždy robiť najviac: hrané filmy pre kiná.

Produkuješ mnohožánrové hudobné a filmové projekty. Koho by si pod hlavičkou Azyl music rád privítal a vydal? Nehrozí akési vyhorenie?

Vyhorenie hrozí stále. Život je plný malých smrtí, keď sa treba pozviechať a znovu naštartovať svoj strojček. Vydavateľstvo Azyl music bude produkovať aj naďalej len mojich kamarátov – nebaví ma s hudbou tvoriť biznis plány. Z tejto činnosti by som mal rád len také malé potešenie. Stačí ten pocit, že si vydal album a na Vianoce ho podaroval kamarátom a rodine.

Maroš Hečko a jeho rôzne úlohy počas nakrúcania filmu Kandidát.

Maroš Hečko a jeho rôzne úlohy počas nakrúcania filmu Kandidát.

Minulý rok si sa stal šéfom jedného z okruhov RTVS. Aké zmeny si do fungovania (a počúvanosti) Rádia FM priniesol?

Urobili sme v Rádiu FM niekoľko úprav programu, hlavne vo večerných slotoch od ôsmej do desiatej. Stúpla nám počúvanosť. Zmena prichádza aj v odovzdávaní cien RadioHead Awards. Tento rok to bude celovíkendová prezentácia slovenskej hudby. Dva dni bude festival v Slovenskom rozhlase, potom slávnostný ceremoniál v Starej tržnici.

Raz za čas sa objaví diskusia o zrušení tohto okruhu, poprípade o zlúčená Rádia FM s Rádiom Devín atď. Ako reaguješ na takéto pokusy?

To sú marketingové ťahy a konšpiračné teórie… Keď som nastúpil do rádia, jeden pán mi silou mocou chcel nanútiť teóriu, že Rádio FM má do pol roka zaniknúť a prejsť na internet – ja mám byť bielym koňom tejto operácie. Zdá sa, že opak je pravdou. Rozšírili sme vysielanie o nové programy a nič nezrušili.

Pred pár mesiacmi si navštívil Kambodžu a Vietnam. Prečo práve tieto krajiny?

Robil som obhliadky na jeden dokumentárny projekt a chcel som si po tom šialenom roku 2013 úplne vyvetrať hlavu – najlepšie v krajinách, v ktorých som nikdy nebol, na ktoré som sa skoro vôbec nepripravoval. Aby ma to poriadne vyfackalo a prebralo k novému písaniu. A to sa aj stalo.

Čo ťa v nich teda prekvapilo?

Veľa vecí. Ale asi najviac to, že budhizmus tam môžeš hľadať už iba s lupou.

Dopisoval si na ceste svoj (autobiografický) román. Kedy s ním pôjdeš von a o čom / o kom bude?

Skôr by som povedal, že je to príbeh fiktívneho hrdinu, silne štylizovaný denník siedmich dní (od Pondelka do Nedele), ktorý zachytáva človeka po ťažkom rozchode s milovanou osobou. Ako v jednom starom trubadúrskom verši: Odísť znamená vždy trochu umrieť. Takže to asi je aj o umieraní, zároveň silne autobiografické. A kedy s ním chcem ísť von? On už je vonku. Zo mňa.

Doteraz si bol silný a skúsený najmä v poviedkach. Román je iný level, veľká výzva. Čo zaujímavé si naposledy čítal?

Čítam veľa, hlavne posledné tri roky – čo som sa rozišiel so ženou po pätnásťročnom vzťahu. Je zvláštne, že človek začne alebo prestane robiť isté veci, keď sa s niekým spojí a vytvorí s ním vzťah. To isté platí aj o rozchode. Niečo odíde a niečo príde. V mojom prípade prišli znovu knihy. Začal som po dlhom čase veľa čítať a písať.

Môžeme v našom teritóriu a aktuálnom ovzduší hovoriť o napredovaní slovenskej kultúry?

Bez napredovania by sme boli mŕtvi.

Čo chceš v najbližších piatich rokoch stihnúť?

Nezomrieť.

Text: Boba Baluchová, Foto: Peter Krchnavý (rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 71/2014)

Martin „Shooty“ Šútovec: Zvyknem sa hanbiť preventívne

Mohol z neho byť skvelý grafický dizajnér. Ľudská hlúposť ho však ubíja – vždy a všade. Tak desať rokov pracuje pre denník SME ako karikaturista, hrá na banjo, občas ilustruje knihy a najnovšie moderuje v rozhlase. No málokedy poskytuje rozhovory pre life-style magazíny. Čo viac treba o mužovi, zvanom Shooty, vedieť?

I. Od grafického dizajnu ku karikatúre

Tvoji rodičia sa živia, resp. živili slovom, písmom, materinským jazykom. Ako sa radšej verejne vyjadruješ ty?

Môj otec sa verejne slovom vyjadroval od šesťdesiatych rokov, teraz som na rade ja. Povedal mi, že toto už si musí vybaviť naša generácia. Mrzí ma, že tu nie je literárna kritika, akú robieval on. Nemal najmenší problém hovoriť svojim vrstovníkom tvrdé veci. Nemám s tým problém ani ja, ale už ma baví byť kritickým len k sebe samému.

Kedy si v sebe objavil potrebu vyjadrovania sa obrazom?

V detstve som celé hodiny sedel a obkresľoval som z encyklopédií zvierat a rastlín. Hovoril som si, toto by ma bavilo. Byť biológom. Nejako sa to zvrtlo, ale nesťažujem sa.
Keď som sa ako-tak naučil tú „reč“, tak som sa ňou začal aj vyjadrovať.

Nechodil si na gymnázium, ale na grafickú priemyslovku. Keď si spomenieš na stredoškolské časy – aké asociácie, spomienky, flash-backy ťa napadnú ako prvé?

Po základnej škole, kde na nás stále jačali, bili nás a rusifikovali, mi to pripadlo veľmi osviežujúce. Reprodukčné mašiny, ručná sadzba a typografické pravítka. Dnes by to bol hipsterský raj, vtedy to bolo už len umierajúce remeslo. Počul som tam prvýkrát pesničky skupiny Kosa z nosa – Špako a Peťo Prekop hrali na hajzli, alebo v šatni. A učil tam napríklad Ľubo Ďurček, zvláštny konceptuálny umelec. Vyžadoval od študentov, aby začali myslieť a používal na to veľmi svojrázne metódy. Pre veľa ľudí to bola podstatná skúsenosť.

Ako tvoje detstvo, mladosť, pubertu ovplyvnilo to, že si v komunistickom režime vyrastal v rodine slovenských intelektuálov?

Sralo ma to celé – ako sme tu žili v tej ohrade ako ovce a naše životy mali od narodenia až do smrti v rukách nejakí mastní papaláši s prehadzovačkami v pokrkvaných tesilových oblekoch. Dôstojne sa tu žiť nedalo. Buď si človek stál za svojím a bol vyhnaný na okraj spoločnosti, alebo sa dobrovoľne pchal režimu do zadku. Čo niektorí doteraz nevnímajú ako ponižujúce. Mne z toho bolo zle, odkedy som trochu začal chápať ako to tu fungovalo. Revolúcia bola obrovská úľava. Nič krajšie som v živote nezažil. A trvám na tom, že toto je miliónkrát lepšie ako to bolo vtedy.

Chcel si v osemnástke automaticky pokračovať v štúdiu na VŠVU, alebo pripadalo v úvahu aj čosi úplne iné?

V osemnástke som mal jedinú ambíciu, a to: neísť na dva roky na vojnu. Tak som sa na druhýkrát dostal na tú školu, kde som si nahováral, že sa tam nebudem musieť bifliť nejaké kraviny. Toho už som mal dosť! Ten môj základnoškolský gulag mi zabezpečil celoživotnú alergiu na školské zariadenia.

Kto ťa počas štúdia na VŠVU ovplyvnil najviac?

V ateliéri Ľuba Longauera sa v mojom ročníku zišla skupina s veľmi podobným humorom, názorom na veci a neúctou k autoritám. Longauer v nás tieto mrzké vlastnosti s potešením rozdúchaval. Sedeli sme na gauči a vymýšľali hlúposti. Palo Čejka, Peter Hajdin, Peter Sentelik, Boris Prexta a Emil Drličiak. Longauer nás volal Machríci, my sme sami seba volali: Nová Trápnosť. Bola to veľká sranda. Vonku zúril mečiarizmus a my sme si zo všetkého robili prču.

Grafickému dizajnu sa už ale niekoľko rokov nevenuješ, hoci si po škole kedysi so spolužiakom Petrom Hajdinom založil grafické štúdio. Nemá to potrebnú odozvu či význam na Slovensku, nemal si dostatočnú slobodu v tvorbe, či prečo?

Pôvodne sme boli štyria a založili sme štúdio Komplot. Značka Kompot vznikla až po mojom odchode. Naše predstavy o dizajne a podnikaní sa rozišli. Zistil som, že neviem podnikať, ani robiť grafický dizajn. Nechce sa mi doťahovať sa s klientmi, čo budú vedľa mňa sedieť a ukazovať prstom, čo má byť viac doprava, či doľava a čo má mať akú farbu. Ja mám rád, keď sa pod niečo môžem podpísať a niesť za to plnú zodpovednosť. Za bastardov, vzniknutých negociáciami so všelijakými podivnými ľuďmi, zodpovednosť niesť neviem. Nebaví ma hanbiť sa za svoju prácu.

Hoci sa primárne sa živíš „čmáraním“ pre denník SME, občas ilustruješ aj knihy. Ako ti to ide?

Knihy, ktoré som ilustroval, by sa dali spočítať hádam na jednej ruke. Je obrovská zodpovednosť ľuďom ponúknuť svoje videnie a vlastne tak manipulovať ich vlastnú imagináciu. Neviem to dobre robiť.

Martin Šútovec - neprekonateľný karikaturista, obstojný banjista, občasný moderátor a mizantrop.

Martin Šútovec – neprekonateľný karikaturista, obstojný banjista, občasný moderátor a mizantrop.

II. Občiansky aktivizmus už menej strmhlavo

Komentovanie politickej situácie obrazom je tvoja každodenná práca. Máš na poli slovenskej karikatúry vôbec nejakého spolupútnika či konkurenciu?

Danglár je kamoš, ale nekonkurujeme si. Je to rutina a často aj radosť – v mene frustrovaného ľudu niekomu aspoň takto symbolicky nakopať riť.

Akú spätnú väzbu máš zo zahraničných médií?

Pošlú mi peniaze, to je všetko. Máme čisto profesionálny vzťah. Ale majiteľ syndikátu, cez ktorý predávam, Daryl Cagle, ma má rád a nehanbí sa mi to povedať. Ja ho mám rád tiež. To mi stačí, cítim to tak aj v SME.

Určite ti zobrazované osoby a osobnosti volajú, vypisujú urazené maily, podávajú žaloby. Koľko súdnych sporov (a s kým) máš už za sebou?

Jeden, s pánom premiérom. Začal sa súdiť, keď bol premiér, Keď nebol premiér, už sa veľmi súdiť nechcel. A teraz, keď je premiér po druhýkrát, tentokrát s ľudskou tvárou, tak celú vec stiahol.

Máš nejakú obskurnú historku s niektorým z politikov/političiek, ktorá by bola zverejniteľná (a ešte nebola doteraz zverejnená)?

Raz mi jeden politik do telefónu podrobne opísal, ako by mal vyzerať vtip, ktorý by si želal, aby som nakreslil. Bol to politik, ktorého fanúšikovia ma v tom období do nemoty otravovali a ohovárali, že mi to, čo robím, diktuje nejaký iný politik (ktorý to ale nikdy neurobil).

S pojmom občiansky aktivizmus by sa malo asi začať narábať opatrnejšie. Ale ja ťa predsa len stále nepovažujem len za karikaturistu, ale aj za občianskeho aktivistu. Ako sa s tým vysporadúvaš ty sám?

Poviem, čo si myslím, ale to neznamená, že chcem ľudí presviedčať o svojej pravde. Aktivisti a všelijakí kazatelia s patentom na rozum sú otravní. Ak to niekedy budem robiť takto, dajte mi facku.

Zvrátil si jednou konkrétnou recesistickou billboardovou kampaňou priebeh parlamentných volieb v roku 2010. Ľudia tvoju myšlienku podporili dobrovoľným príspevkom s vidinou zmeny. Koľko tisícok eúr sa nakoniec vyzbieralo a koľko desiatok billboardov viselo po Slovensku?

Asi 70 tisíc eúr, nepamätám si presne – koľko čoho bolo. Ale okrem bilboardov tam boli aj spoty v rádiách, reklamy v kinách, veľkoplošné obrazovky, pohľadnice či dokonca pásky do pokladní. Niektoré veci ľudia urobili zadarmo podľa mojich návrhov. Bolo to celkom spontánne, nikoho som o ničom nepresviedčal.

Pustil by si sa dnes do čohosi podobného?

Nechce sa mi.

Predsa len si úplne občiansky aktivizmus nehodil na klinec. Ako vyzerá tvoja podpora ľuďom, žijúcim na východ od našej republiky?

Robil som konzultanta bieloruským a ukrajinským aktivistom. Už to nerobím.

Keby si musel generalizovať a stereotypizovať – ako by si opísal typického Slováka či Slovenku (v produktívnom veku)?

Za akúkoľvek výhodu dáme blížnemu vŕtať do kolena. Keď nám skape koza, nech skapú susedovi dve. Nehasíme, čo nás nepáli. Múdrejší ustupujú…

Martin Šútovec počas koncertu "Tu v dome" v bratislavskom ArtFóre.

Martin Šútovec počas koncertu “Tu v dome” v bratislavskom ArtFóre.

III. Od svetového rocku k slovenskému folku

Hráš na banjo. Aké (predpokladám, že bluegrassové či rockové severoamerické) kapely, kde dominuje tento nástroj, máš rád?

Je toho kopec. Teraz mám rád najnovšiu dosku od Punch Brothers. Ešte aj takú ženštinu, Abigail Washburn mám rád.

Hráš v skupine „Tu v dome“, na jeseň vydávate nový album. V čom bude odlišný od toho predošlého?

Bude bez basy a niekedy aj bez gitary, bude na ňom ženský hlas a texty nám prestal po rokoch písať Ivan Krasko. K autorom pribudla Emily Dickinson.

Doteraz mi vaše koncerty pripadali trošku ako surreálny či skôr recesistický výkrik do tmy. Bude tomu tak i naďalej?

Mne tie texty o cintorínoch a mŕtvych od Morgensterna, Kraska, či Seiferta až také recesistické nikdy nepripadali. Kričíme do tmy a nehanbíme sa za to.

Doteraz si verejne hodnotil: čo sa ti páči a čo nie na slovenskej hudobnej scéne (ak čosi také u nás funguje). Aké očakávaš hodnotenia vášho nového albumu?

Páči sa mi, že scéna začala byť tolerantnejšia a ľudia sa prestali deliť na nejaké nezmyselné kmene. To ako banjista oceňujem. A myslím, že svoju pozíciu na okraji obhájime.

Neobávaš sa, že ak už nejde len o zábavku kdesi v skúšobni, ale o poctivú muziku s potenciálom a že si zlízneš už aj nejakú tú negatívnu kritiku?

To, čo robíme, berieme vážne. To ale neznamená, že seba berieme vážne a sme mimo reality. Keby sme sa báli, tak hráme nejaký neškodný pop. Už len svojím nástrojovým zložením sme odsúdení k tomu, aby sa k nám pristupovalo s nedôverou. Kritika je inak fajn vec, podľa mňa. Ak ju teda robia ľudia, čo rozumejú nejakým súvioslostiam.

Napriek tomu, že nemáte dostatočný ohlas médií (pozornosť, hranosť), kapela existuje už dvadsať rokov. Nikdy nehrozil rozpad?

Toto som nikdy nebral ako našu ambíciu. Kde by nás mali hrať a ukazovať? My sme klubová kapela a ja nepotrebujem, aby ma počúvali z rádia taxikári. Všeličo sa nám za tie roky stalo (z pôvodnej zostavy sme zostali už iba ja a Ďurko), ale nikdy našu skupinu nikto neopustil z dôvodu, že by boli neukojené jeho ambície. Skôr naopak. Spája nás láska k hudbe a nie láska k publicite.

Hráš v „Tu v dome“ ako výtvarník-individualista alebo ako tímový hráč-spoluhráč?

V kapele nemôžeš byť individualista, tak to nefunguje. To nie je súťaž. Kapela má hrať spolu. Snažím sa v TvD hrať ako hudobník, nie ako výtvarník.

Ako sa podieľaš na vzniku textov a melódií?

Väčšinu hudby píše Ďurko, ja len veľmi sporadicky. Texty, ak ich nemáme od nejakých klasikov, sú od Bronky, alebo Ďurka. Ja už som dlho nič nenapísal…

Ľudia ťa doteraz registrovali akôr ako hosťa relácií Rádia FM. Pred niekoľkými mesiacmi si však začal jednu konkrétnu reláciu aj moderovať. Ako k tomu došlo?

Ponúkli mi také peniaze, že sa to nedalo odmietnuť.

Shootyho koncertné poznávacie znamenie.

Shootyho koncertné poznávacie znamenie.

IV. Little big city a ozajstné veľkomestá

V relácii Polárna žiara FM mi občas znieš, ako by si tam sedel za trest. Akú má tá relácia obsahovú nápĺň či ambíciu? V čom sa líši od ostatných?

Druhá polovica pseudo-moderátorského dua: Zora ma do toho namočila s tým, že teda prestaňme byť negatívni a poďme hľadať v tejto krajine niečo pekné a pozitívne. Je to taká verejná psychoterapia – spojená s logopedickými cvičeniami. Zrejme mala pocit, že okrem obrazu by som mal zamorovať verejný priestor aj zvukom.

Narodil si sa a vyrastal v Bratislave. V čom sa to mesto najviac zmenilo od Nežnej revolúcie?

Prestala byť šedá. Niekedy je taká farebná, že to je na šabľu. Je celá zateplená a všade sú tie obludné plastové okná. Po chodníkoch, po ktorých som chodil v detstve, sa už nedá chodiť, lebo slúžia ako parkoviská. V poslednej dobe však ľudia nečakajú, že im niekto zariadi nejakú kultúru, ale pochopili, že je lepšie, keď si ju urobia sami. A to je dobre.

Aké miesto či mesto máš na Slovensku rád (okrem štvorživlovej Štiavnice či pohodového Trenčína), a ktoré zasa nie?

Mám rád všetko okrem Hronskej Dúbravy a Podunajských Biskupíc, :). Ale vážne: nemám rád bratislavské stanicea Považskú Bystricu.

V minulosti si často navštevoval Ukrajinu, ale máš slabosť aj na Spojené štáty. Kam tam chodievaš a prečo?

Ľvov, Kijev, Odesa, Krym, Jalta, Bachčisaraj – to sú tie miesta: tak blízko, tak ďaleko. V Amerike som bol vlastne iba raz, ale tam som si uvedomil, že mám rád púšte. Údolie smrti je mystický zážitok. Alebo sadnúť si niekde v Utahu alebo Arizone na kopec, z ktorého nie je až po obzor vidno nič – iba púšť.

Ktoré svetové mestá máš rád? Ktoré by si naopak nenavštívil ani za svet?

Mám rád veľké mestá – čím väčšie, tým lepšie. Nebavia ma oblasti sveta, kde je špina, násilie a kde nevedia variť.

Prečo je jedlo v tomto prípade tak dôležité?

Milujem celú tú gastronomickú alchýmiu: kuchárov, suroviny, nože a tak. Jedna z najkrajších vecí. Jedlo je kultúra. Nezaujímajú ma nejaké zrúcaniny, najviac sa o každom národe dozviem z jedla. Národy ktoré jedia odpadky typu: vyprážaná napodobenina syra, nemajú sebaúctu. Taký národ potom zožerie všetko a každému.

Máš štyridsať. Nechytila ťa ešte druhá puberta ako väčšinu tvojich rovesníkov?

Chytila. Ale nepoviem verejne, v čom.

Ktorú svoju aktivitu z minulosti by si najradšej vzal späť (vymazal z „timeline“)?

Ja sa zvyknem hanbiť preventívne, takže sa týmto neviem pochváliť.

Diagnóza „grantového umelca“, žijúceho zo štipendií, ti azda na staré kolená nehrozí. Kým iným by si ešte mohol alebo nemohol byť?

Rentiérom sa mi zatiaľ byť nepodarilo. A už sa mi asi ani nepodarí… Ešte možno stihnem byť neúspešným spisovateľom.

Text: Boba Baluchová, Foto: Slavo Uhrín (Rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 69/2013)

Juraj Benetin: Len na príjemnom hlase kariéru nepostavíš

Je talentovaný a úspešný hneď v dvoch odlišných oblastiach (v hudbe a architektúre) – to sa nevidí tak často. A ak sa rádiá chytia na singel „Otec“, tak do roka a do dňa z neho bude veľká hviezda slovenskej pop-scény. Majiteľ výnimočného hlasu zo skupiny Korben Dallas a čoskoro prvorodič: Juraj Benetin.

I. Oddelenie hudba („Tužíš po viac pozornosti, po záujme o drobnosti; len zopár slov z mojich úst.”)

Trinásť rokov si pôsobil v rockovej kapele Appendix s basgitaristom Lukášom Filom. V zápätí ste spolu založili skupinu Korben Dallas, pozvali ste medzi seba bubeníka Oza Guttlera. V čom je rozdiel, resp. posun?

Nedávno boli tri roky od založenia Korben Dallas, to je dosť mladá skupina na takých starých dedkov. Užívame si ešte všetku lásku aj neduhy začínajúcich vzťahov. Najväčší rozdiel medzi Korben Dallas a všetkým, čo som robil predtým, je slovenčina. Pamätám si ten pocit, keď sa nám s Lukášom podarilo urobiť prvý slovenský text. Všetko do seba zapadlo!

Chcete robiť viac popové, melancholické songy, ktoré by sa hrávali v rádiách?

Tomu, čo sa hrá v komerčných rádiách, vôbec nerozumiem. No nie sú to žiadne kultúrne inštitucie, ale súkromné firmy, tak nech si hrajú, čo chcú. My si budeme robiť svoje a možno sa nám niekedy podarí urobiť tak dobrú vec, že sa jej nebudú môcť vyhnúť.

V roku 2011 ste vydali vo vydavateľstve Hevhetia debutový album „Pekné cesty“, ktorý vám získal slušný počet fanúšikov a fanúšičiek, zároveň pozitívne reakcie hudobných kritikov. Čo to pre vás znamená?

Hudbu robíme už 17 rokov a až asi pred mesiacom sa mi po prvý raz stalo, že ľudia pod pódiom si začali spievať spolu so mnou. Znie to ako úplna blbosť, ale tak ma to dostalo, že som musel prestať hrať a začať odznova… Akú takú odozvu dostávame teraz – po tridsiatke, čo je dosť zvláštne. Mohli by sme robiť motivačné prednášky po domovoch dôchodcov v štýle „nikdy nie je neskoro“.

Druhý album „Karnevalová vrana“ už vyjde v osvedčenej vydavateľskej stajni Slnko records. Prečo?

V košickej Hevhetii sme boli veľmi spokojní, Jano Sudzina nám veľmi pomohol. Slnko sme si vybrali viacmenej pre pocit zmeny a možno trochu z pohodlnosti. Slnko je predsa len bratislavské vydavateľstvo, štvrť Dlhé Diely máme na skok… A sú skvelí na webe!

V koncertnej zostave ste sa predviedli aj s hosťom Andrejom Šebanom. Ako vás jeho prítomnosť obohatila?

Andrej je jeden z tých pár ľudí, ktorí sa dnes venujú niečomu naozaj do hĺbky. Strenutie s takýmto človekom ťa musí nutne obohatiť. My traja (Lukáš, Ozo a ja) máme svoje rodiny, zamestnania a hudbu, hobby, všetko ostatné riešime viacmenej „z rýchlika“. Zrazu do toho vstúpi človek, ktorý ti pootvorí dvere do úplne nového vesmíru, v ktorom je on stopercentne doma. Pocit, že ten priestor tam je, a že sa mu môžeš venovať celý svoj život, bude ťa napĺňať a aj tak ho nevyčerpáš – to je totálne povznášajúca predstava.

Koľko kusov sa predalo z prvého albumu a v akom náklade si trúfnete vydať druhý album? Alebo si vás ľudia nekupujú, skôr sťahujú na nete a prepočúvajú v iTunes?

Prvý náklad sme predali za necelý rok, museli sme dolisovať druhý. Ale znie to lepšie, ako to v skutočnosti je. Vydanie na našej scéne znemaná 500 ks CDčiek.

Neprepočuteľná zvukomalebnosť a zmysluplnosť v textoch – to sa na Slovensku len tak ľahko nepočuje. Ako teda pracujete s textami a rytmikou?

Trochu nám to trvalo, ale myslím, že sme na to postupne prišli. Základom slovenskej pesničky je dobrý text. Jaro Filip aj Dežo Ursíny skladali hudbu zásadne na hotový text a vedeli prečo. Stačí zobrať dobrý text a dokola si ho čítať, a hudba sa sama začne tlačiť na povrch. Niektoré frázy ti samé ponúknu melódiu, iným trochu pomôžeš a je to. Oproti Filipovi s Ursínymu máme dokonca jednu výhodu. Oni už, bohužial, nestihli vlnu slovenského hip-hopu. Ten, podľa mňa, dosť prekopal pravidlá spievania po slovensky. Už je toho povoleného oveľa viac, aj čo sa týka frázovania, rytmu i slovnej zásoby. Toto objavil ešte v 90. rokoch Jarek Nohavica v poľskom hip-hope a tiež mu to dosť pomohlo.

Všetci (vrátane mňa) vychvaľujú tvoj multižánrový hlas. Rock, blues, jazz. Ktorý štýl ti najviac sedí a ktorý by si radšej verejne neskúšal?

Veľa počúvam staré americké nahrávky soul, motown a blues, ale s tým treba v slovenčine narábať veľmi opatrne. Moja prirodzená poloha je bass alebo baritón, takže keď skúšam zaspievať niečo v štýle hard & heavy, znie to dosť bizarne. Do AC/DC revival band by ma nebrali, ehm.

Otvára ti tvoj výnimočný hlas „brány do sveta“? Staviaš si na ňom kariéru, obmäkčuješ ním tety na úradoch a hladkáš si ego?

Môžeme túto preskočiť? 🙂

Architekt, hudobník, otec: Juraj Benetin.

Architekt, hudobník, otec: Juraj Benetin.

II. Oddelenie vzťahy („Aby som vždy presne vedel, kto s kým spavá, kto kde sedel; a čo s tým urobím.”)

Na jednom internetovom portále ťa autorka právom vychválila do nebies, pritom padli porovnania s Ivanom Táslerom, Igorom Timkom či Kulym. Ako si na to reagoval?

Raz mi niekto povedal, že vyzerám ako Tásler a spievam ako Kuly. Keď sa nad tým zamyslíš, je to stále lepšie takto, ako naopak. :).

Tvoj hlas sa v posledných mesiacoch objavil v mnohých spoluprácach aj v nomináciách na Radio_Head awards? Tak spomeň okolnosti, resp. aspoň tie najdôležitejšie mená (Vec a Lyrik H).

Za posledný rok sme spolupracovali takmer s každým, koho máme v slovenskej hudbe radi. Andrej Šeban, Ľubo Petruška z Chiki Liki tu-a, Zlokot, Vec, Longital…

Kedysi si naspieval aj pieseň spolu s talentovanou a tragicky zosnulou umelkyňou Bety K. Majerníkovou. Kde je tá nahrávka?

Je na albume Noisecut „Deň za dňom“. Je to poriadny underground…

Koho zo skupiny Korben Dallas napadlo spievať o otcovstve, a prečo?

Basgitaristu Lukáša. Ale keď pozorne počúvaš skladbu „Otec“, tak zďaleka nie je len o otcovstve. Je o všetkých nenaplnených nárokoch, ktoré si kladieme sami na seba. To jediné, čo nás dokáže naozaj do hĺbky štvať, sú vlastné zlyhania. Akokolvek ťa rozčuluje politika alebo výtlky na ceste, na vlastné zlyhania sa to nechytá.

Monopolisti v spievankách a detských songoch: Rišo Čanaky a Mária Podhradská potrebujú v produkcii pre deti konkurenciu. Ak budeš doma deťom spievať, ne)skúsiš čosi oficiálne?

Ja som myslel, že monopol v spievankách a detských songoch má Rytmus, haha. Ale nedávno som týchto dvoch počul v aute môjho brata, ktorý má tri deti, a musím uznať, že to bolo pekné – mäkkučko zahrané, pekne naspievané: flautičky, gitarky, všetko… Normálna hudba. Inak „Korben Dallas a kamaráti deťom“ bol jeden z potenciálnych názvov pre nový album! Uvidíme, kedy nás to chytí naozaj.

Čomu dávaš momentálne prednosť (alebo ako delíš čas)? Rodina, kapela, práca?

Čas delím, ako viem. Ale vždy, a duplom teraz – keď čakáme na malého, je priorita úplne jasná: rodina.

Slovensko je taká malá dzedzina – každý každého pozná, všetko je o vzťahoch. Česko je raz také veľké. Ako sa vám darí tam?

Na neskorú jeseň chystáme útok na Česko. Medzičasom dúfame, že niektoré skladby z albumu sa tam chytia. Špeciálne sa ale chceme venovať Poľsku. Hrali sme tam zatiaľ 2-krát. Poliakov je ešte 4-krát viac, ako Čechov, a majú radi artrock jazz a blues, naviac náš bubeník Ozo je polovičný Poliak – tak to tam skúsime.

Spievaš, že: “Zaslúžia si naše mamy lepších synov, než sme sami – kto už nás vychová?”. Ak ide o autobiografickú črtu, bol si v tínejdžerskom období zlým synom?

Mama to nemala so mnou ľahké, ale odjakživa máme silný a pekný vzťah. To ale neznamená, že by si nezaslúžila lepšieho syna. Myslím, že vo vzťahu mama–syn je zakódovaná istá nerovnováha. Nikdy jej nebudeš vedieť vrátiť to, čo ti dala ona.

Koncertovali ste s americkou pesničkárkou Jess Klein. Črtá sa aj korbenom zámorská šnúra či texty v angličtine?

S Jess sme odohrali veľmi milé a malé turné po Slovensku. Je to obľubená speváčka a song-writerka nášho manažéra z čias, keď žil v New Yorku. Ale angličtina u korbenov už určite nie. Dvanásť rokov som spieval po anglicky a myslím, že už sa k tomu tak skoro nevrátim.

V ktorých slovenských kluboch koncertujete často, resp. najradšej, a prečo? Bratislavský Nu Spirit je veľká srdcovka?

NuSpirit, to sú kamaráti a veľkí vyznávači dobrej hudby. Ale klubová scéna po celom Slovensku je zaujímavý fenomén. Stojí na pár nadšencoch, ktorí obetujú čas, vlastné peniaze a zdravie, aby organizovali kultúrny život v  Leviciach, Prešove, Ružomberku, Štiavnici atď. Ľudia, ako Pavúk z Bombury alebo Moshi z Wawe a ďalší by si zaslúžili rovno Rád Ľudovíta Štúra, ale mesto a štát im nie, že nepomáha, ale ich ubíja. Je to neuveritelné.

Skupina Korben Dallas (Ozo Guttler, Juraj Benetin a Lukáš Fila).

Skupina Korben Dallas (Ozo Guttler, Juraj Benetin a Lukáš Fila).

III. Oddelenie architektúra („Chcel by som to robiť správne, ale asi celkom márne; čakám, kým sa polepším.”)

Počas štúdia na gymnáziu si mal dlhodobo jasno v tom, že chceš byť architektom?

Nie. Rozhodol som sa na poslednú chvíľu. Robil som vtedy tisíc vecí: hudbu, vrcholový šport, školu, ešte som aj rezbárčil… Nič z toho poriadne. To mi ostalo dodnes, :).

Fušuješ svojim kolegom/kamarátom aj do iných remesiel? Maľba, grafický dizajn?

Od skončenia školy som robil každého pol roka niečo iné. Bol som fotograf v denníku Pravda, chvíľu som robil komix a učebné pomocky (aj prílohy do SME). Potom sme si založili reklamnú agentúru pre developerské projekty, robili sme vizualizácie a animácie. Neskôr sme začali navrhovať a realizovať výstavné stánky po celej Európe. Tak som sa dostal aj do ruského Soči, odkiaľ mám nenormálne „pracovné“ zážitky.

Každý rok na VŠVU a FA STU v Bratislave (+/- v Košiciach) končí architektúru okolo sto mladých ľudí. Majú sa kde vôbec uplatniť? Čo iné môže taký architekt po 6 rokoch rysovania, resp. archicadovania robiť?

Architektúra je krásna v tom, že ti ponúka kopu životných ciest. Trochu ako právo medzi umeniami. Teraz v rámci firmy Compass robíme urbanizmus a architektúru. Konečne, po šiestich rokoch kolaudujeme malú mestskú štvrť… Začínajúcim architektom by som poradil: „z ničoho sa neposrať a nebáť sa, že padnú pár-krát na hubu“. Aj keď i ja sám to mám nejak takto: na hudbu som starý dedo, ale na architektúru ešte úplne decko.

Ktorá moderná stavba (okrem svojej hitovky Slnečnice) ťa v Bratislave oslovila, a prečo?

Mám rád ateliér GutGut, robia zaujímavé veci. Okrem toho sledujem architektov Pavla Paňáka, Matúša Valla s Oliverom Sadovským, kamarát Sebastian Nagy robí krásne domy. So slovenskou architektúrou to nie je vôbec také zlé, ako si človek možno pomyslí, keď sa poobzerá po Bratislave.

Je v SR klientela, ktorá si nechá mladým architektom navrhnúť poriadne drahú avantgardnú haluz, alebo takéto návrhy ostávajú v šuflíku ateliéru?

Toto bude znieť snobsky ale kritická väčšina bohatých ľudí na slovensku sú sprostí. Na západe je oveľa väčší súvis medzi peniazmi a vzdelaním či rozhľadom. Dobré veci majú potom prirodzene väčšie podhubie. Nám nezostáva teda nič iné ale vykašlať sa na bohatú klientelu a riešiť veci pre normálnych ľudí. Malé domy, lacné byty, recyklované interiéry. Je to pekné a v architektúre sa s tým dá prežiť, ale výtvarník asi ťažko predá „normálnej rodine“ obraz za polovicu ich mesačného príjmu.

Uveď meno domáceho či zahraničného architekta/architektky, ktorého tvorbu doslova hltáš?

Vo svete sa robí kopa nádherných vecí, ale najzaujímavejší je pre mňa stále Rem Koolhaas, pretože svojím rozmýšlaním presahuje architektúru. Asi jedný architekt, ktorý by sa mohol objaviť na titulke Time.

V novom singli “Otec” spievaš, že: “Zatiaľ žmúrim, slepo strieľam; veci ničím, ľudí zdieram; ani sám sa nešetrím.”. Čo sa ti v poslednom čase nevydarilo, s čím nie si spokojný?

So všetkým som nespokojný v sekunde, keď to dokončím…

A naopak: čo veľké, dôležité, no najmä pozitívne ťa čaká toto leto?

Momentálne žijem na pozitívnej vlne. Všetko sa točí okolo narodenia nášho prvého syna (rodina s manželkou Luciou), dokončili sme veľký projekt (práca: compass.sk) a vydávame nový album (korbendallas.sk). Kristove roky, ako majú byť.

Text: Boba Baluchová, Foto: korbendallas.sk / http://www.compass.sk (rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 68/2013)