Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. VI: Anna von Hausswolff

Anna von Hausswolff

Na Annu von Hausswolff sa dobre pozerá

Ak ste doteraz o Anne von Hausswolff nepočuli, držte si ju v hľadáčiku. A nielen ak ste koncertní fotografi či fotografky živých vystúpení dlhovlasých dív za klavírom, ale aj kritickí poslucháči k tomu. Ďalšia talentovaná blonďavá speváčka zo Švédska, hoci o dekádu mladšia ako Ane Brun, je na obzore. Po vydaní svojho debutu „Singing from the Grave“ v roku 2010 upútala pozornosť ako predskokanka slávnejšej krajanky Lykke Li.

Nielen švédska kritika prijala mladú krv, ovládajúcu hru na organe, ktorá vie ovládnuť celé pódium svojím zjavom, veľmi pozitívne. Prirovnania k legende Kate Bush sa počúvajú veľmi dobre.

V roku 2013 nasledoval album „Ceremony“, vydaný v severnej Amerike na značke Other Music Recording Co.. Redaktori štátnej rozhlasovej stanice NPR boli z platne nadšení a Annu si niekoľkokrát pozvali do svojich programov. Americké turné zvýšilo speváčke zaoceánsku popularitu. Aj na Slovensku má dievča svoju fanúšikovskú základňu. Vďaka tomu, že distribučná spoločnosť Wegart na svojej fanpage masívne tlačí Annin posledný album „The Miraculous“ z roku 2015. Treba dodať, že naozaj stojí za vypočutie.

Začiatkom roku 2018 Anne na konte pribudlo EPčko s názvom “Dead Magic”. Tajomný videoklip ku skladbe “The Mysterious Vanishing of Electra” ju radí ku speváčkam s neprepočuteľným prejavom (typu už spomínanej Kate Bush, alebo skôr PJ Harvey, Diamandy Galas, Meredith Monk), aké skrátka chceme počuť a hlavne vidieť naživo.  Napríklad na Pohode.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

Advertisements

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. V: Angel Olsen

angel-olsen

Pri Angel Olsen otestujte svoj šiesty zmysel

Ako to už býva, v hudobnej komunite je lepšie spolupracovať, ako sa nenávidieť a uberať sa o hlasy fanúšikovskej základne. Tak nie je prekvapením, že napríklad Marissa Nadler sa kamaráti s inou americkou speváčkou – Angel Olsen. Dokonca spolu nahrali dve cover verzie na Marissinu SoundCloud stránku. Obe navzájom v médiách medzi svojimi TOP 10 platňami za rok 2016 odporúčajú práve album tej druhej. Páči sa mi to.

Možno ste na meno Olsen (hoci nie je z klanu herečiek-sestier Olsenových) narazili vďaka jej spolupráci s Bonnie „Prince“ Billym a The Cairo Gang, alebo s hviezdou amerického indie rocku LeRoy Bachom z Wilco.

Angel bola v útlom detstve adoptovaná a táto téma ju sprevádza v tvorbe. Detstvo, mladosť, psychológia výchovy – nie svojej, skôr jej rodičov – to ju zaujíma. V mladosti mali na ňu vplyv žánre ako punk rock či kresťanský rock. Čosi v hlave vám našepká, že z tej baby by mohlo niečo byť. A ak si prepočujete jej tretí album „My Woman“, ktorý vyšiel na jeseň, dáte si (a svojmu šiestemu zmyslu) za pravdu. Turné k albumu je stále aktuálne, možno tento mladý horenoštek s ofinkou niekde zastihnete aj naživo. Dobrých ženských hlasov nie je nikdy dosť. Tento medzi nich patrí.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. IV: Marissa Nadler

(photo by Matt Condon / @arcane93)

Do)siahnuť na Marissu Nadler

Američanku Marissu Nadler som naposledy počula pred desiatimi rokmi, keď sme do Hitparády Rádia TLIS nasadzovali nejaký jej singel. Keď ma na ňu sestry Wegartové teraz upozornili, spravila som si prieskum na Last.fm – kto z mojich kamarátov a kamarátok ju vlastne počúva (a prečo). Bola to malá vzorka, ale ľahko opísateľná: muži po štyridsiatke, bývalí fanúšikovia goth rocku alebo metalu, ktorí už majú doma ženu a deti, no v rámci hudobnej výchovy nechcú ratolestiam púšťať Fíha Tralala, tak to skúšajú s inou postavou a mytológiou – Marissou Nadler.

Väčšina jej fotiek na Facebook fanpage vyzerá rovnako: rozpustené tmavé vlasy, tmavé priliehavé šaty, hlboký výstrih, holý chrbát a goth mejkap – hotová mladšia verzia Morticie z Rodiny Addamsovcov. Už len ju schytiť za ruku a vybozkávať. Za čo ale táto speváčka získava celosvetovú odozvu a uznanie, je jej hlas – výrazný mezzo-soprán, ktorým podchytí naozaj čokoľvek od contry, folku či black metalu. Až vás z toho zamrazí.

Začnite s jej debutom z roku 2004 „Ballads of Living and Dying“. Za tak dobré kritiky by sa nehanbila ani velikánka Joni Mitchell. V lete vyšiel v spolupráci so Sacred Bones Records a Bella Union už jej siedmy štúdiový album „Strangers“. Ak by HBO uvažovalo o pokračovaní seriálu „True Detective“, nenašla by sa široko-ďaleko trefnejšia autorka soundtracku ako Marissa.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. III: Agnes Obel

agnes-obel

Agnes Obel preverí váš hudobný sluch

Predtým, ako predstavím dve americké speváčky, ešte raz ostanem v severnej Európe. Konkrétne v Kodani, odkiaľ pochádza Agnes Obel. Hneď jej prvotina „Philharmonics“ (PIAS Recordings, 2010) získala za predaj Zlatú platňu. Z odovzdávania dánskych hudobných cien si v roku 2011 odniesla päť cien vrátane najlepšieho albumu, najlepšieho debutu či najlepšej skladateľky a speváčky.

Môj muž vravieva: „never žene za klavírom“. Kto pozná jeho vkus a hudobnú publicistiku spred dvadsiatich rokov, bude túto vetu ostražito držať v hlave. Agnes Obel mu až tak neprekáža, resp. zdrží sa komentára, keď ju doma púšťam. Každý, kto má dobrý sluch, totiž musí uznať, že výučba klasickej hudby a hry na piáno sa v tejto (neskôr neporiadnej) študentke zúročila. Na jej pieseň „Riverside” sa dokonca cvičí v aucklandskom štúdiu jóga. Dobrý výber!

Pred desiatimi rokmi sa hudobníčka presťahovala do Berlína, kde žije so svojím manželom Alexom Brüelom Flagstadom – fotografom, animátorom a vlastne aj autorom viacerých videoklipov Agnes.

Pred rokom v júni Agnes vydala nový singel „Familiar“ (spolu s krehkým animovaným klipom od manžela) ako predzvesť tretieho albumu „Citizen of Glass“. Dva roky hľadala správny zvuk a nové nástroje pre svoju nahrávku. Nájdená kombinácia: husle, violončelá, harfa, spinet, ale i veľmi vzácny elektronický hudobný nástroj z 30. rokov minulého storočia (trautonium) robí platňu skutočne výnimočnou.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

Rešpektovať vlastné tradície aj spoznávať širší svet cez world music

Farebné plagáty, pozývajúce verejnosť na World Music Festival Bratislava (WMFB) 2017, si musel v uliciach Bratislavy koncom leta všimnúť azda každý. Pútajú pozornosť nielen svojím originálnym vizuálom z dielne Márie Rojko, ale aj kvalitným programom. Pár „must-watch“, alebo skôr „must-listen“ tipov zo štvordňovej ponuky festivalu prezradia v rozhovore samotné organizátorky – Ľubica Zajacová Záborská a Jarmila Vlčková.

La+Portella+Show+(2)

Aké zázemie a povedomie má žáner „world music“ na Slovensku?

ĽZZ: World music je vo svete dobre etablovaný pojem a žije veľmi búrlivým životom. Je to umenie, vychádzajúce z hudobnej tradície, ale dáva mu nový súčasný život a prenáša ho do 21. storočia. Momentálne je to jeden z najpestrejších žánrov, a to aj na Slovensku. Aj vďaka nášmu festivalu mu pribúda fanúšikov, a to je vlastne aj naším cieľom!

Ako prispela k opätovnému záujmu oumenie, ovplyvnené slovenským folklórom a ľudovými tradíciami, napríklad TV relácia „Zem spieva“?

ĽZZ: Táto relácia vzbudila neskutočne veľa protichodných názorov. Jedna skupina túto reláciu zavrhla, druhá si ju nevedela vynachváliť. Tých pozitívnych reakcií bolo, dúfajme, viac. Každý umelecký počin či masmediálny formát, ktorý vie takto rozdeliť publikum, v sebe nesie nejakú hodnotu. Nie je nič horšie, ako všeobecne vlažné reakcie! Tu sa zrazu generácia, obhajujúca tradičné prejavy folklóru, dozvedela o ich inovátoroch, ktorí folklór berú len ako východiskový materiál svojej tvorby. A naopak, mladí ľudia, ktorí sledovali svojich moderných obľúbencov, videli zrazu aj tradičnú podobu folklóru, a možno zistili, že je skutočne kvalitný a na Slovensku stále veľmi rozšírený.

V programe WMFB (21.–24. 09.) máte koncerty, projekcie, diskusie, ale aj program pre deti. Kto je primárne vaša cieľová skupina a ako fungovala dramaturgia festivalu?

JV: Snažíme sa osloviť rozmanité skupiny obyvateľov, ale aj návštevníkov Bratislavy, pretože pre túto oblasť hudby je stále potrebné robiť trochu „osvetu“. Chceme, aby si  hudbu užilo pestré obecenstvo, ktoré doteraz vždy vytváralo úžasnú rodinnú atmosféru na koncertoch. Máme tiež podujatia, zamerané na vážne, viac odborné témy – v programe sú dve verejné diskusie a medzinárodná konferencia pre hudobných profesionálov.

Dejiny+rytmu

Ktorá téma teda najviac rezonuje na vašom festivale?

ĽZZ: Tak, ako hudba world music prezentuje syntézu štýlov, kombináciu rôznych hudobných tradícií, tak aj náš festival má za cieľ upozorniť na toleranciu a rešpekt k našim, ale aj iným hudobným kultúram.

Čo zo súčasnej slovenskej „world music“ vás v poslednom čase oslovilo a čo ponúkne naživo váš festival?

ĽZZ: Tento rok sme pre slovenských hudobníkov pripravili tzv. open call – výzvu pre začínajúcich umelcov, ktorí by mali záujem hrať na našom festivale. Tu nás milo prekvapil záujem a pestrosť prihlásených kapiel. Viaceré z nich boli naozaj originálne a zároveň veľmi kvalitné. Z 35 prihlásených dostali napokon priestor tri: Ľubomír Gašpar Cimbal Project, Karpaton a Karin Sarkisjan. Tie si budete môcť vypočuť priamo 22. a 23. septembra na bratislavskom Hlavnom námestí.

Koho zo zahraničia sa vám podarilo konečne dotiahnuť do SR?

ĽZZ: Asi každý z nášho tímu má svojho favorita, ktorého by si prial pozvať na Slovensko, no záleží to od mnohých faktorov. Momentálne sa veľmi tešíme, že sme našli spoločný termín s Renaudom Garcia-Fonsom, ktorý je skutočne veľmi vyťažený a predstavuje špičku medzi kontrabasistami.

Slovenskému publiku je asi najviac blízka a známa bulharská skupina Oratnitza, ktorej meno sa tento rok objavuje v ponuke festivalu. Na čo ďalšie by ste z programu upozornili?

ĽZZ: Okrem už spomenutého parížskeho kontrabasistu Renaulda Garciu-Fonsa je to poľská speváčka s originálnym hlasovým prejavom Karolina Cicha. Odporúčame aj taliansku Kalascimu, momentálne asi najviac vychytenú kapelu z Južného Talianska. Rovnako si netreba nechať ujsť koncerty známych slovenských skupín na Hlavnom námestí – okrem Bandy sa predstaví Katka Máliková či Ľudové Mladistvá. Na festivale bude mať premiéru aj film Mareka Šulíka a Jany Belišovej “Ťažká duša” o rómskej hudbe. Novinkou je festivalová električka, ktorou sa budete môcť vo štvrtok aj v piatok povoziť po Starom meste a k tomu si vypočuť dobrú dávku world music naživo.

Váš festival ponúka počas štyroch dní (21.–24. septembra) za málo peňazí pomerne veľa muziky. Ako ťažko sa na tento typ podujatia zháňajú financie?

ĽZZ: Ťažko! 🙂 Je to o sústavnom zháňaní grantov, sponzorov a partnerov, ktorí sú ochotní pomôcť a podporiť dobrú vec.

Partnerom festivalu je SAV či NOC, a súčasťou festivalu je medzinárodná konferencia. Aký bude program a témy konferencie?

JV: Pozvanie na konferenciu prijali významní odborníci z domova aj zo zahraničia. Ich príspevky sú pripravené a zoradené tak, aby mali pridanú hodnotu. Tie slovenské príspevky majú predstaviť významné projekty zo SR zahraničným hosťom a publicistom (15 rokov existencie Tanečných domov v SR; vývin world music v SR atď.). Zahraniční hostia zasa ponúknu svoje skúsenosti a poznatky slovenským hudobníkom a profesionálom (napr. siete globálno-lokálnej hudby; možnosti turné pre world music hudobníkov v meniacej sa Amerike atď.)

Ako sa budú môcť diváci a poslucháči zapojiť do priebehu festivalu – tancom, spevom či hrou na nejaký hudobný nástroj?

JV: Máme pripravené interaktívne podujatia v podobe workshopov. Ako prvý bude jedinečný hudobno-tanečný workshop členov talianskej kapely Kaláscima. Tí budú účastníkov učiť tranzovné bubnovanie a s pomocou tanečníc z Etnodance aj tanec tarantela. Potom je tu osvedčený folklórny Tanečný dom v podaní manželov Morongovcov – ich výuka ľudových tancov určite prerastie do spontánnej tanečnej veselice. V nedeľu sa treba ísť pozrieť na nádvorie Zichyho paláca – na obľúbenú bubnovačku pre všetkých so zmyslom pre rytmus a s chuťou zamuzicírovať si.

Keby ste mali jednou vetou opísať váš festival a jeho atmosféru – ako by to asi dopadlo?

JV: Výborná hudba, pestré aktivity a všade naokolo veľa príjemných ľudí, ktorí majú rešpekt k vlastnej tradícii, no sú otvorení spoznávať prostredníctvom umenia aj širší svet, viesť s ním dialóg a spoločne objavovať nové možnosti, ktoré hudobné umenie prináša.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: WMFB, www.worldmusicfestival.sk

(Rozhovor bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jeseň 2017).

Festival Pohoda – po 20 rokoch v relaxačnom móde

Že festival Pohoda už dávno nie je (len) o hudbe, sme si všimli všetci. Tento rok, po veľmi silnom jubilejnom dvadsiatom ročníku, si organizátori aj návštevníci zjavne povedali, že potrebujú zaslúžený relax s nádychom nostalgie – ohliadnutím sa za prvými ročníkmi tohto podujatia. A tak to celé tri dni v areále trenčianskeho letiska naozaj aj vyzeralo. Ku spokojnosti všetkých vekových kategórií.

Veľa známych sa ešte pár týždňov pred začiatkom tohto najväčšieho festivalu s dvadsaťročnou tradíciou dušovalo, že nedajú 89 eúr len za to, aby si mohli pokecať s kamošmi na trenčianskom letisku. V uplynulý júlový víkend sa tam však všetci do jedného i tak objavili a spokojne pokyvkávali hlavami. A hoci sa z roka na rok Pohoda viac a viac transformuje z hudobného eventu na multikultúrne a predovšetkým rodinne orientované podujatie, akceptujeme to bez reptania. Pohodová atmosféra sa predsa nevytráca, a o to ide predsa najviac.

PMMXVII_0708_DSF5696

Pribúda návštevníkov predškolského veku

Hneď v nedeľu ráno sa objavili rebríčky toho naj z Pohody od menej či viac sledovaných názorových vodcov vo vodách slovenského internetu. Hudobných highlightov bolo pomenej, a viac sa objavovali javy, ktorými sa iné festivaly pochváliť nemôžu (recyklovaný riad vo vege-reštaurácii, happy hour v sprchách, pump track pre malých bajkerov, vyberané čokoládové pralinky atď.).

Najväčšou atrakciou bolo pravdepodobne „parkour“ ihrisko zo sena (alebo to bola slama?), kde sa najmenší návštevníci festivalu vedeli zahrať celý deň. Niektoré mestské deti skákali zo stohov možno po prvý raz v živote. Pre tých starších šlo o voňavú nostalgickú spomienku na detské časy, strávené u starkých na dedine. Magickú atmosféru pohody dotváral spln mesiaca na nočnej oblohe – takmer bez hviezd a oblakov (teda: ako kedy). So zvyšujúcim sa vekovým priemerom verných návštevníkov Pohody pribúda každým rokom i výskyt kočiarov vo festivalovom areále a počet atrakcií pre deti. Občas dokonca začujete protesty malých škôlkárov v štýle: „Načo tu hrá tá hudba?“; „Čo to sú za divné zvuky?“ Trošku opovážlivé smerom k hudobnému podujatiu, ale zasa vcelku ospravedlniteľné, :).

Neplánované stretnutia tretieho druhu

Na Pohode stretnete takmer všetkých – kamarátov z mimovládok; introvertných spolužiakov; vzdialených bratrancov a sesternice; slnkom unavené lokálne celebrity; niektorých politikov s podprahovou agitkou; svojich budúcich zamestnávateľov, aj bývalých frajerov a frajerky; resp. manželov a manželky; tých, čo tak nutne stretnúť nepotrebujete. Do dobrej nálady vás našťastie okamžite dokázala dostať ľadová káva hneď v niekoľkých stánkoch. Vyskúšali ste napríklad bezkofeínovú zmrzlinu a/alebo kávu z dielne trenčianskej pražiarne a kaviarne Coffee sheep? Ak nie, budúci rok to treba napraviť. Horúčava–nehorúčava, prechádzka cez celý areál spraví každému dobre. Najmä po výdatnom obede, keďže na Pohode bolo i tento rok o pestrý výber jedál (aj pre problémové brušká a vege-bio-raw nálady) postarané. Indické wrapy, japonské rameny, sójové guláše, domáce makovo-višňové štrúdle, aj kalorickejšie špeciality: nivové langoše, grilované oštiepky či zemiakové placky chutili skvele.

Stalo sa vám, že ste mali v mobilnej Pohoda appke starostlivo vyklikané „must watch“ kapely, ale polovicu z nich ste nakoniec akosi vidieť nestihli? Pravdepodobne áno. Pravdepodobne vám pôvodné plány zhatili všetky tie neplánované, ale tak príjemné stretnutia tretieho druhu. Kamaráti, ktorých ste nevideli večnosť, ale v hovore ste plynule dokázali nadviazať na témy spred desiatich rokov, akoby to bolo včera. Pohoda nie je o párminútových liftových rečiach, ale o niekoľkohodinových nočných debatách na rozpálenom betóne – keď vám je skrátka dobre a neľutujete, že ste nevideli headlinera večera.

Na Pohode luxusne ako u kohosi doma na návšteve

Pohoda je známa svojimi pozitívnymi vibráciami – nikde ani tento rok neboli žiadni agresívni (alkoholom zmorení) ľudia či najatí trollovia. Organizátori starostlivo dbali na pokoj a poriadok v areále; príslušníci polície sa pri kontrole dokladov pri výjazde z letiska správali prívetivo, rovnako aj dobrovoľníci či taxikári. Parkovací systém fungoval dobre, triedenie odpadu treba ešte docvičiť. O bonusoch typu: keramické toalety (s tematicky potlačeným toaletným papierom), opaľovacie krémy či zubné pasty zadarmo sa azda už ani netreba zmieňovať. Na tento luxus sme si pri festivale Pohoda prirýchlo zvykli. Letisko vám potom pripomína skôr príjemnú návštevu príbytku dávneho kamaráta, ako miesto festivalu pod holým nebom.

Každoročne by ste mali navštíviť aj kreatívnu zónu, ide totiž o dôstojnú výstavu malieb, hoci na kamenných hranoloch, ktoré o pár dní skončia pod zemou. A nejde len o diela začínajúcich umelcov – študentov VŠVU, ale o veľké mená, ako napríklad Marek Ormandík. V Literárnom stane Martinusu sa takisto premleli tisícky návštevníkov Pohody. A nielen preto, že sa potrebovali skryť pred dažďom. Zaujímali sa o kvalitnú literatúru, ktorú si vo farebných plátených taškách (k nákupu zdarma) mohli odniesť so sebou. Ak, samozrejme, nebola už vypredaná – ako v prípade novinky Ruzká klasika, ktorá bola po čítačke Dana Majlinga beznádejne rozchytaná.

Mimovládková pasáž, Kaviareň Dobrá krajina a Nay tanečný dom bývajú už tiež neoddeliteľnou súčasťou Pohody. Tento rok napríklad potešil nielen ženské pohľady a hip-hopové duše: Break dance Battle, najmä jeho víťazné tanečné skupiny – Cool2Rock a HastaLaMuerte.

Hudba skôr pre oči, ako uši

Bolo by ale vhodné spomenúť aj pár top vystúpení tohto ročníka Pohody, aj keď nie každá vydarená „performance“ sa rovná hudobnému koncertu (a naopak). Hneď v prvý večer festivalu urobili šou pre masy týpci z Nórska: Ylvis. Shoegaze legenda Slowdive takisto potešila svojich verných fanúšikov, ktorí ostali priklincovaní pod pódiom aj počas zvukovkovej výplne medzi vystúpeniami v podobe moderovania Braňa Jobusa a hrania hitov z jeho projektu Abusus. Pre ľudí, čo vyrastali na hudbe Sonic Youth, bol koncert Thurstona Moorea povinnou jazdou. Rovnako si beznádejní romantici i veční cynici, ktorí mladosť prežili v zajatí gitár, pochvaľovali vystúpenia Marka Lanegana a The Jesus and Mary Chain.

Piatkový deň patrilo hlavné podium samým babám – raperke M.I.A., R’n’B dive Solange a majsterke prerábok a „sounds like“ hitov Birdy. Hoci ani jedna z nich osamote ničím špeciálnym neohúrila trenčianske letisko, ide o skvelý Girl power koncept zo strany organizátorov Pohody. Na svoje si prišli aj priaznivci elektronickej hudby (i vzácne prežívajúceho žánru D’n’B) vďaka Beardymanovmu ansámblu a jeho encklopedickej prezentácii všetkých existujúcich štýlov; triu Electro guzzi, ktoré svoje vystúpenie umne obohatilo o dychovú sekciu; a algorytmickému Squarepusherovi – osamote či v jeho druhom (menej hlučnom) akustickom projekte.

World music scéna ponúkla návštevníkom kolumbijský projekt Pixvae, ktorý vás prinútil usmievať sa a dokonca tancovať salsu – vďaka pohľadným speváčkam s výbornými hlasmi a neprepočuteľnému basovému saxofónu. Silný osobný príbeh jedného z najvýraznejších headlinerov Pohody, Benjamina Clementinea, akoby nahrával do karát OZ Proti prúdu (a predaju pouličného časopisu Nota Bene). Kiežby každý príbeh týpka z ulice dopadol takto zvukomalebne a úspešne.

Slovenská scéna: rovnako dôležitá ako svetoví headlineri

Michal Kaščák nezabúda pri porade s dramaturgami festivalu a zostavovaní programu ani na svojich kamarátov a slovenskú hudobnú scénu. Našťastie si popri tradičnej Pare, Polemicu či Billy Barmanovi mohli návštevníci pozrieť aj koncerty zástupcov z menej komerčne úspešných štýlov. Nesklamal Pišta Kráľovič so svojím elektronickým triom Nvmeri, ani jazzová speváčka Zuzana Mikulcová, ktorá v týchto dňoch finišuje s fundraisingom k vydaniu albumu, ponúkajúcom presahy aj do iných, menej klasických žánrov. Tisícky ľudí si v sobotu poobede naplno užívali reunion trnavskej kapely Hudba z Marsu, ako aj našlapanú koncertnú podobu nového EP Domáce potreby od rapera Veca s kapelou.

Koncerty legiend MCh band, Tony Ducháček a Garage, Laura a její tygři, Bez ladu a skladu aj Auktyon našťastie nepotvrdili obavu, že ide iba o zombies kapely, obyčajný flashback a nostalgiu za prvými ročníkmi Pohody. Išlo o výbornú príležitosť najmä pre mladšie ročníky – vypočuť si, na čom fičali ich rodičia.

Niektoré slovenské médiá už vo štvrtok v noci pasovali za vrchol festivalu koncertné prevedenie platne tria Lasica, Satinský, Filip – Bolo nás jedenásť. Zo všetkých AllStars bandov festivalu to bolo vskutku najväčšie prekvapenie. A aj tí, ktorí ťažko niesli prítomnosť Doroty Nvotovej na pódiu, zotrvali – rozcítený Milan Lasica ich presvedčil o tom, že ide o skvelú nadčasovú platňu s dodnes platnými textami. Je tam totiž vo viacerých významových rovinách skryté všetko, čo sa snažia vštepiť do hláv dnešným mileniálom osvietení učitelia na školách, aj o čom sa mladých snažili presvedčiť hostia v diskusných stanoch počas 21. ročníka festivalu Pohoda.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

 

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. II: Ane Brun

ane brun

Pri Ane Brun dostanete chuť na cukrovinky i na tanec

Ane Brun je nórska pesničkárka, žijúca v hlavnom meste Švédska. Na hudobnej scéne je presne tak dlho, ako Yasmine Hamdan, aj vekovo sú na tom rovnako. Obe sú moje obľúbené migrantky-pesničkárky. Len tých albumov má Ane na svojom konte omnoho viac. Okrem svojich sóloviek si vyslúžila pozornosť aj jej kolekcia duetov z roku 2005 s umelcami, ktorých má rada (Ron Sexsmith, Syd Matters, Teitur). Za spoluprácu s kapelou Madrugada na singli „Lift Me” dokonca získala nórsku obdobu Grammy.

Na Ane Brun obdivujem aj jej zapálenie pre správnu vec, aktivizmus. V roku 2009 zorganizovala koncert za účasti 24 známych švédskych hudobných mien, aby tak upozornila na problematiku globálneho otepľovania a negatívne dôsledky zmeny klímy. Aktivita si vyslúžila pozornosť až na konferencii COP15.

V adorovaní Ane Brun budem ešte chvíľu pokračovať. To, čo robí pre svojich fanúšikov a fanúšičky, tiež stojí za pozornosť. Pamätám si, ako som v roku 2013 počas svojho pobytu v Chicagu bežala do kiosku dobiť si svoj kredit v iTunes Store, aby som si mohla legálne zakúpiť digitálnu verziu jej 32-piesňového albumu „Songs – 2003 to 2013“. Kredit bol hneď fuč. Krátko na to totiž vydala bez upozornenia či propagácie 20-piesňovú kolekciu prerábok a bonusov „Rarities“ – len tak, ako prekvapenie pre svojich skalných.

Ak chcete spoznať jej piesne a zaradiť ich do svojho playlistu na ranný beh, večerné tanečky či len také víkendové polihovanie a vyjedačky sladkostí, ostatný album z roku 2015 „When I’m Free“ bude ten správny. Utancovaný videoklip „Directions“ a ďalšie minimálne tri dynamické hity z tejto platne vás nahovoria na hocičo.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. I: Yasmine Hamdan

 

Yasmine Hamdan

Yasmine Hamdan sprevádza vôňami Blízkeho Východu

Prvý raz som ju videla vo filme Jima Jarmuscha „Only Lovers Left Alive“ – v záverečnej scéne, kde sa upírska dvojica Tilda Swinton a Tom Hiddleston motá ulicami marockého Tandžíru a omamná hudba ich pritiahne do klubu. Práve tam krúti bokmi, cinká náramkami a po arabsky spieva Yasmine Hamdan – libanonská hudobníčka a herečka, ktorá sa snaží do západného sveta pretaviť to najzaujímavejšie z hudobného dedičstva Blízkeho Východu. Poznať ju môžete z hudobného dua Soapkills, ktoré založila so Zeidom Hamdanom (žiaden brat, len menovec) ešte v Bejrúte. Momentálne žije v Paríži so svojím manželom, palestínskym režisérom Elia Suleimanom.

Hudobne je aktívna dvadsať rokov, no debut „Ya Nass“ vyšiel pod producentskou taktovkou Marca Collina z Nouvelle Vague medzinárodne až v roku 2013 na značke Crammed Discs. Oplatilo sa čakať. Miešanie popu, folku, elektroniky s melódiami a textami, inšpirovanými práve tradíciami Blízkeho Východu, sa vám budú zdať tak známe a chytľavé. Okamžite vás to prenesie do Orientu – na trh s aromatickým korením, čerstvo uvareným kus kusom, sladeným mätovým čajom a vonnou fajkou.

V marci vyšiel Yasmine nový album „Al Jamilat” opäť na značke Crammed Discs a ohlasy naň sú výborné. Nemusíte textom rozumieť, napriek tomu cítite, že vám takáto popularizácia arabských tradícií lahodí. Aspoň na chvíľu si predstavíte čosi iné, ako všadeprítomné hejtovanie na Islam (často nesprávne zamieňaný s terorizmom a radikálnymi islamistami). Ak sa tím Michala Kaščáka posnaží, raz by sme ju mohli mať na Pohode.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

 

Sestry Wegartové: Stále platí slogan “Forma je dočasná, kvalita je stála”

Sestry Wegartové (ako Soňu a Táňu familiárne prezývam) založili svoju hudobnú distribučnú spoločnosť Wegart v roku 1995. Vtedy na Slovensku zastupovali vydavateľstvá, ktorých tituly a žánre možno neboli komerčne úspešné a často hrané v slovenskom éteri, no boli zárukou kvality (4AD, Bella Union, Cooking Vinyl, Creation, Cherry Red Records, Crammed Discs, Domino Recording, Medium Production, Ninja Tune atď.). Éra znovunadobudnutej popularity a návratu k vinylom dopomohla Wegartu prežiť na scéne aj v časoch, keď ľudia počúvajú a kupujú hudbu prevažne online.

Prehrabavat sa platnami je prijemna zaluba-foto Palo Markovic

I. Fungovanie obchodu s hudbou na Slovensku

Prečo ste sa po revolúcii rozhodli, že život zasvätíte distribúcii hudobných nosičov na Slovensku?

Táňa: Boli to roky, keď mnohí ľudia v eufórii z pocitu slobody chceli konečne začať robiť niečo, čo ich baví. S nápadom prišla Soňa, nebyť jej, zrejme by žiaden Wegart nevznikol. Ja som vtedy mala ešte pomerne malé deti a venovala som sa najmä im. Spájal nás záujem o dobrú hudbu, tak sme šli do toho – so Soňou a s mojím manželom Petrom. Ten mal však v tom čase so svojím bratom rozbehnutý filmový klub Nostalgia a napokon sa z časových dôvodov rozhodol naplno venovať iba tomu.

Soňa: Hudbu sme počúvali od útleho detstva. Naši starší súrodenci kupovali všetko, čo vychádzalo v Supraphone, Opuse aj Pantone – mali sme doma haldy platní i singlov z vtedajšej doby, ale aj plný kufor šelakových platní s krásnym starým gramofónom po starých rodičoch. U nás doma permanentne niečo hralo, z babičkinej izby rakúsky rozhlas s klasickou hudbou, z našej zasa Radio Luxembourg a John Peel, ktorý nás v tej dobe veľmi ovplyvnil. Po zmene režimu som nastúpila ako referentka a tlmočníčka v zahraničnej firme, ktorá u nás otvorila pobočku. Chodila som vtedy z času na čas na služobné cesty „na Západ“ a pri tej príležitosti som vždy povymetala všetky dostupné hudobné obchody, čo asi tiež zanechalo stopu. Po troch rokoch som z firmy odišla. Neviem, či by som dnes bola schopná odísť tak ľahko ako vtedy. Bola skrátka správna konštelácia, :). Netušili sme, do čoho ideme a koľko bude stáť energie, aby sme s touto činnosťou ako firma prežili.

Čomu sa primárne teda firma Wegart venuje?

Náplňou Wegartu bolo od jeho vzniku zastupovanie nezávislých vydavateľstiev rôznych žánrov na Slovensku. Súčasťou toho je predaj a distribúcia ich katalógu, ale okrem toho aj pravidelná spolupráca s médiami. K našej práci ďalej patrí súčinnosť pri organizovaní koncertov „našich“ hudobníkov na Slovensku. Určite si čitatelia pamätajú na koncerty Biosphere a Murcofa na vcelku netradičných miestach v rámci Bratislavy. Obaja hrajú podobný žáner, ktorý môžeme pokojne nazvať súčasnou vážnou hudbou. Murcofa vtedy videlo skoro 400 ľudí, čo bola to na naše pomery nezvyklá megaakcia, :).

Bolo sprvu ťažké nadviazať vzťahy s veľkými vydavateľstvami v Británii alebo USA?

Nadväzovať vzťahy s vydavateľstvami bola najpríjemnejšia časť našich aktivít. Oslovovali sme tie, ktorých produkcia, alebo aspoň nejaká jej časť, oslovovala nás. Takmer žiadne z nich v tej dobe nemalo zastúpenie vo východnej Európe a všetci boli priateľskí, ústretoví. Bolo evidentné, že hudbou žijú a nerobia to iba pre biznis. Vzťahy od začiatku fungovali na dôvere a ústnych dohodách, čo bola pre nás nesmierne pozitívna skúsenosť v porovnaní s predchádzajúcimi zamestnaniami (obe sme pracovali v oblasti, kde všetko muselo byť zazmluvnené). Tu to vyzeralo, akoby tie malé vydavateľstvá predaj až tak nezaujímal… Isteže ich zaujímal, no brali všetko tak zľahka. A my sme sa na to vtedy pozerali pomerne naivnými očami. Wegart pre nás nebol obchod. Vytvorili sme ho s myšlienkou priniesť k nám hudbu, ktorá vtedy u nás nebola dostupná a všeobecne známa. Prvé roky to bolo hlavne o nadšení a priateľských vzťahoch.

S ktorým vydavateľským partnerom máte najlepšie vzťahy?

Viacmenej so všetkými sme mali a máme priateľské vzťahy. S láskou spomíname na úplne prvé vydavateľstvo: All Saints, ktorého krásnymi ambientnými nahrávkami (Brian Eno, Harold Budd, Jon Hassell, Laraaji, Djivan Gasparyan) sme otvárali náš katalóg. Vydavateľstvo založil Dominic Norman-Taylor, švagor Briana Ena. Tiež na Richarda Chadwicka, majiteľa vydavateľstva Opium Arts, ktorý vydával viaceré exkluzívne tituly Davida Sylviana. Stretli sme sa na Mideme a dlhodobo sme boli v priateľskom mailovom kontakte. Pomohol nám dostať do katalógu niektoré exkluzívne Sylvianove nahrávky. Obidva labely sú už dnes neaktívne…

A s niektorým dodnes aktívnym?

V súčasnosti máme najlepšie vzťahy s vydavateľstvom Ninja Tune. Hudobne sa síce veľa z ich produkcie posunulo iným smerom ako my, ale ľudsky a napriek tomu, že sa radí k veľkým a prestížnym vydavateľstvám, je to tím ľudí, ktorí nemajú problém ochotne vychádzať v ústrety poskytovaním množstva promo nahrávok, dolaďovaním rozhovorov s interprétmi pre Rádio_FM alebo so zabezpečovaním prenosov koncertov z Pohody do rozhlasového vysielania a pod. Máme dobrý pocit, že sa z toho tešia a vážia si to. Zo slovenských labelov je to Deadred Records, ktorý je zároveň aj naším najstarším domácim partnerom. Úplne prvým slovenským nosičom, ktorý sa u nás objavil, bolo na tú dobu neobvyklé 3“ CD EP od Nylon Union – zasnený pop, ktorý pochválil aj legendárny John Peel.

V čom je to dnes iné, ako pred tými dvadsiatimi rokmi?

Doba sa zmenila, na všetkých dnes dolieha väčší stres a ekonomický tlak. To sa trochu odráža aj na vzťahoch. V rámci globalizácie prebral distribúciu viacerých menších labelov pred pár rokmi veľký európsky distribútor, kde už ide v prvom aj druhom rade o čísla. Naviac dosť narástli ceny niektorých titulov. Niekedy až tak, že by boli nepredajné a my sa ich snažíme zháňať všelijakými cestami z iných zdrojov. Primárna činnosť začala byť podstatne náročnejšia na energiu všetkého druhu.

Predávali ste predovšetkým CD-čka známych nezávislých vydavateľstiev. Časom k tomu pribudli DVD-čka, kazety a platne. Vediete si štatistiky predaja? Ktorý interpret sa najlepšie predáva?

Keď sme začínali, hrali prím CD nosiče. Ale mali sme od začiatku aj platne, i keď ich bolo nepomerne menej ako dnes. V katalógu sme mali aj u nás v tom čase relatívne neznáme indie labely, ktoré sa tu postupne trochu udomácnili. Vrchné priečky v predajnosti za celú dobu našej existencie patria komerčne úspešným menám ako Bebel Gilberto, Adele, Franz Ferdinand či Arctic Monkeys. Väčšiu radosť sme mali z toho, že porovnateľný úspech u nás mala náročnejšia hudba, napr. prelomový album Biosphere – „Substrata“ (ktorý predstihol už spomínaných Arctic Monkeys i Adele), Murcof, The Cinematic Orchestra, David Sylvian, Hector Zazou a pár ďalších top hudobníkov.

A ktorý domáci interpret sa najlepšie predáva?

Čo sa týka domácich interpretov, väčšina slovenských labelov si svoje tituly šíri sama, takže zahŕňať ich albumy do našich štatistík by nebolo objektívne. Najviac sa však v našom predaji darí kapele Autumnist.

Okrem internetového predaja pribudol Wegartu aj malý obchodík na Uršulínskej ulici v Bratislave. Uživí sa?

Priestor na Uršulínskej 9 nevznikol ako obchodík v pravom zmysle slova, šlo vlastne o znúdzecnosť. Kým sme ho nemali, celý Wegart sídlil u Soni v obývačke a už to nadobúdalo neúnosné rozmery. Takže v prvom rade slúžil ako kontaktné miesto pre zákazníkov a office, plus sklad tovaru. Dodnes si k nám ľudia chodia popočúvať hudbu, pohrabať sa v regáloch či v boxoch s vinylmi alebo podebatovať. Nemáme zamestnancov, celú činnosť Wegartu obhospodarujeme my dve.

Ako by ste svoje pôsobenie vo Wegarte, vývin vašej distribučnej spoločnosti opísali retrospektívne: jednou-dvoma hutnými vetami?

Táňa: Išla som do toho „po hlave“, netušiac, čo všetko to bude obnášať. Táto práca mi dala množstvo stretnutí i priateľstiev s rôznymi zaujímavými ľuďmi, nehovoriac o kvante dobrej hudby. Za tie roky je tej hudby čoraz viac a viac, až mám občas pocit, že čoraz menej lahodí mojim ušiam, :). Ale to je určite aj o momentálnom rozpoložení a nálade.

Soňa: Dvadsaťjedenročná cesta hľadania a skúseností, nadšenie, pochybnosti, únava, radosť z odovzdávania. Neviem, či je to retrospektívne, ale je to pravdivé.

Pred vstupom do kancelarie Wegartu-foto Wegart

II. Vinyl v hlavnej úlohe

Koľko a akých platní máte vo svojich príbytkoch? Podľa čoho sa rozhodujete, ktorý poputuje domov?

Táňa: Pokiaľ ide o vinyly, paradoxne, zrejme v duchu porekadla o obuvníkovi, ktorého deti chodia bosé, u mňa doma ich mnoho nepribudlo. Aj z priestorových dôvodov. No opatrujeme ako oko v hlave všelijaké klenoty z čias pred revolúciou i krátko po nej, ktoré sme získavali pod rukou na burzách v Medickej záhrade, v Sade Janka Kráľa, či v Brne. Medzi moje „top“ úlovky patrí napr. projekt Marc and the Mambas s albumom „Torment & Toreros“ alebo album Davida Sylviana „Gone To Earth“.

Soňa: Tiež mám doma veľa starých CD i platní, z nových si občas niečo doplním. No tým, že hudbou žijem vo Wegarte, nemám potrebu hromadiť doma ďalšie nahrávky. Ak z času na čas niečo pribudne, je to väčšinou klasika a pokojnejšie žánre.

Všetci sme za socíku mali doma gramec a platne od popredných spevákov československej populárnej hudby. Dodnes máme doma pár skvostov z Opusu či Supraphonu. Čo z tvorby bývalého režimu stálo (a stále stojí) za niečo?

Každý má svojich favoritov, no určite do zlatého fondu patria nahrávky Collegium Musicum, Prúdov či Deža Ursinyho, Karla Kryla, Marty Kubišovej, Petra Nováka, staré nahrávky Karla Gotta. Z iného súdka napr. Dariny Laščiakovej, Zdeňka Lišku a mnohých ďalších. A aby sme nezabudli aj na tvorbu pre deti – klasické rozprávky v excelentnom prerozprávaní mnohých československých hereckých majstrov.

Boli ste niekedy v lisovni vinylov? Vraj sa výrobe platní darí v susednom Česku. Prečo?

V Česku veľmi dobre funguje lisovňa v Loděnicích pri Beroune, ktorá si prezieravo uchovala výrobné stroje aj po tom, čo boli vinyly z trhu vytlačené cédečkami. Keď dopyt po vinyloch začal vzrastať, len „dali do pucu“ staré dobré mašiny a mohli výrobu opäť veselo rozbehnúť naplno. Osobne sme proces výroby vinylu naživo nevideli, no je to vraj hotová alchýmia, J. Dosť detailne sa tento proces dá vidieť online. Najkrajšie na vinyloch je, že každý kus je originál. A je obdivuhodné, že v nepretržitej prevádzke fungujú stroje staré niekoľko desaťročí…

Často sa hovorí, že úspech predaja platní sa spája s retro štýlom súčasnej mládeže (plus-mínus snobskými náladami produktívnej vrstvy obyvateľstva). Ako to vnímate vy?

Táňa: Osobne proti retroštýlu nemám najmenšie výhrady, len je na škodu, že je dnes všetko už tak trocha „preretrované“ a podľa mňa sa toto slovo sprofanovalo. Ale ako sa hovorí, proti gustu žiaden dišputát.

Soňa: Mne je retro sympatické, pokiaľ tým teda myslíme staré veci, ktoré v dnešnej dobe dokážu nájsť použitie (ako tie lisovacie stroje napríklad). Čo sa týka retro módy – módne vlny sa odjakživa striedajú, tak prečo nie. Druhá vec je, že za všetkými módnymi vlnami je odjakživa dobre organizovaný marketing, ktorý ich vypúšťa ako balóniky a konzumenti ich majú chytať (a funguje im to). Kolobeh, z ktorého sa dá vystúpiť, len keď prestaneme sledovať trendy… Čo sa týka vinylov, netreba ich spájať len s retro náladami. Základným argumentom zástancov vinylov je živší, teplejší a pravdivejší zvuk. Ten ovšem závisí od mnohých faktorov, počnúc procesom a technológiou nahrávania a výroby platne, podmienkami jej prehrávania až po jej údržbu. A tiež od ľudského faktora – schopnosti nášho sluchu a vnímania zvuku (a tá je subjektívna).

Čo spôsobilo opätovný boom lisovania a nakupovania platní v masovom merítku – aj u poslucháčskej obce na Slovensku?

Soňa: Potom, ako ľudia prestali vo veľkom nakupovať CD a začali hromadne hudbu sťahovať, došlo k tomu, že ich neuspokojovala kvalita zvuku nahrávok.Viac ľudí si začalo uvedomovať rozdiely medzi analógovým a digitálnym zvukom, možno k tomu pripočítať aj typickú ľudskú vlastnosť: chcieť hudbu vlastniť fyzicky a s pekným veľkým obalom. Plus k tomu treba prirátať vplyv hudobného priemyslu, ktorý zachytil nový trend a nové možnosti..

Táňa: Nárast predaja LP u nás prichádzal pozvoľna. Najskôr vinyly nakupovali hlavne DJ-i. Možno hlavne vďaka nim vinyl ako taký vôbec prežil. Neskôr začali prichádzať zberatelia, ktorí sa rozhodli svoje domáce zbierky postupne zveľaďovať či obnovovať a viacerí to poňali ako investíciu do umenia. Sú tu aj náhodní zákazníci, ktorí si len tak pre radosť raz za čas doprajú dobrú hudbu. V neposlednom rade to sú ľudia, ktorí nákupu vinylov prepadli vďaka tomu, že sa v súčasnosti stali súčasťou módneho trendu.

Myslíte si, že nadchnutie sa pre gramofóny a platne zotrvá dlhodobo (že sa budú kupovať a púšťať častejšie, ako len počas sviatkov Vianoc či oslavy narodenín)?

Spor medzi zástancami analógového verzus digitálneho zvuku sa asi nevyrieši a najlepšie je uzavrieť to tak, že obidva majú svoje výhody i nevýhody. Je dobré, keď ľudia majú slobodu výberu, i keď je to sloboda fiktívna a veľmi pofidérna. Kedysi boli vinyly považované za mŕtve médium, napriek tomu prežili a dnes sú späť v plnej paráde a nálepku archaického média zasa dostali CD. Slogan kedysi slávneho (dnes už neexistujúceho) vydavateľstva Creation bol: Forma je dočasná, kvalita je stála. Hlavné je, aby tu vždy bola kvalitná hudba, ktorá bude kultivovať naše duše. Ideálne s kvalitným zvukom. V akej forme, to nie je podstatné…

Vinyly ako zivotny styl i vyzdoba-foto Palo Markovic

III. Dobrá hudba ako súčasť životného štýlu

Niektoré albumy sú vydávané aj na magnetofónových kazetách. Máte niečo také aj vy v ponuke? Kto to vlastne kupuje?

Aj tento formát zažíva retro, i keď zďaleka nie v tom rozsahu, ako je to u platní. Aj kazeta má svoje čaro, zároveň cenovú dostupnosť… No vo všeobecnosti sa zatiaľ návrat tohto média nejako vo veľkom neuchytil, aspoň u nás o kazety zatiaľ nie je záujem. Nejaké sme mali, ale to boli len kusovky a ani neboli v predaji.

Párkrát do roka vás možno stretnúť aj na akciách pre verejnosť typu Burza kníh v Starej tržnici či KC Dunaj. Stretáte tam svoju cieľovú skupinu zákazníkov?

V minulosti sme sa občas vyskytli na hudobných podujatiach, kde sme predávali hudbu a získali aj pár nových fanúšikov. Zoznámili sme sa aj s ľuďmi, ktorí stoja za burzami kníh a hudobných nosičov v Starej tržnici a KC Dunaj. Obidve máme za rohom, tak sme to skúsili aj tam. Búrz sa nezúčastňujeme pravidelne, záleží od momentálnej ponuky a našej nálady. Tento rok v apríli sme sa však po prvý raz zapojili do medzinárodného Record Store Day (RSD 2016), ktorého príprava bola síce pomerne rýchla, ale o to intenzívnejšia. U ľudí toto podujatie veľmi pozitívne zarezonovalo, :).

Ktorý obal hudobného albumu z vašej ponuky vám natrvalo utkvel v pamäti (pre svoju jedinečnosť, farebnosť, výjav na obale)?

Táňa: Takých obalov každým rokom pribúda, pretože mnoho umelcov si dáva naozaj záležať aj na vizuálnom spracovaní albumov či bookletov. Aj to je výhoda vinylov, že môžu disponovať práve takouto pridanou hodnotou. Hovorí sa, že obal predáva a niektorí zákazníci sa pri kúpe riadia naozaj aj vizuálnym vnemom. Mne sa okamžite vybavia obaly z 80-tych rokov – z dielne 23 envelope pre umelcov, združených u 4AD: Cocteau Twins, Dead Can Dance, This Mortal Coil, ale napríklad aj pre Davida Sylviana. A z tých súčasných určite treba spomenúť album „Ma Fleur“ od Cinematic Orchestra alebo tiež artworky albumov od austrálskeho výtvarníka Leifa Podhajskeho.

Soňa: Sú vydavateľstvá, ktoré chápu album ako audiovizuálne dielo – s obsiahlym bookletom a krásnym artworkom. Okrem spomínaných 4AD napríklad Touch. Jeho zakladateľ – fotograf, grafický dizajnér, spisovateľ a profesor na londýnskej Royal College of Art – Jon Wozencroft dáva už dlhé roky všetkým nahrávkam tohto vydavateľstva špecifické a veľmi estetické obaly. Na spomínanom Record Store Day 2016 sme mali v ponuke farebný 12“ vinyl kapely Air – „Casanova 70“, ktorý mal unikátne pastelovo rôznofarebné prevedenie, a každý jeden kus bol iný. Ten mi zostal v pamäti, bol krásny.

A nejaký vizuálne pútavý obal z domácej tvorby?

Veľmi pekný obal s veľkou výpovednou hodnotou má album „Four Winds“ od Rada Chrzana (RCH), na ktorom sme sa vydavateľsky podieľali aj my. Rado na ňom spolupracoval s niekoľkými zvučnými menami medzinárodnej hudobnej scény – s Richardom Barbierim, bubeníkom Morganom Agrenom a pár ďalšími. Je to kvalitný album po hudobnej i vizuálnej stránke a na Slovensku ostal podľa našej mienky trocha nedocenený. Viacerí domáci umelci však dotvárajú svoje albumy artworkami, a mnohým sa to veľmi darí.

Stalo sa niekedy, že by sa vám niektorý album predával dobre na základe recenzie v slovenskom médiu? Kto píše recenzie na vaše tituly?

V minulosti sa recenzie na „našu“ hudbu objavovali pravidelne v rôznych denníkoch a týždenníkoch. No v istom období (keď denníky zmenili majiteľov), stratili záujem o spoluprácu a my sme opäť prešli do undergroundového režimu, :). Nevieme odhadnúť, do akej miery tieto recenzie ovplyvňovali kúpu hudby, pretože na tú malo v každom období vplyv viacero faktorov. Určite však svoj vplyv mali. Máme pár priateľov a známych, ktorí objavili Wegart vďaka recenzii či programu v niektorom z rádií. Dnes sú však skutočné recenzie v médiách už viacmenej vzácnosť. Záujem o promo nahrávky výrazne poklesol. Možno aj preto, že tieto sú už v drvivej väčšine iba digitálne.

Sponzorujete dve relácie na Rádiu_FM. Má to nejaký význam, resp. pozitívnu spätnú väzbu v podobe zvýšeného predaja?

Predpokladáme, že to zmysel má, i keď je to rovnaké ako u tých recenzií – vplyvy na predaj smerom hore či dole sú rôzne. S FM-kom nás spájala úzka spolupráca od jeho samotného vzniku (pred ním sme mali pomerne intenzívne spojenie s Rádiom Ragtime). Momentálne tam sponzorujeme programy Experimentál a Pomalá hudba s Danielom Balážom, a podieľame sa dodávaní hudby a sprostredkovávaní rozhovorov pre reláciu o novej hudbe s Nikou. Neskôr nás oslovilo Rádio Devín, kde podporujeme ďalšie dve relácie – Folkfórum a Nevšedná hudba (obidve pripravuje Soňa Horňáková).

Čo s albumami (prevažne na CD-čkach), ktoré sa vám nepodarí predať a ležia u vás na poličke zaprášené? Kde nájdu využitie?

Tak to by sme aj my rady vedeli, :). Našťastie, k mnohým „starým ležiakom“ (ktoré sa medzičasom stali zberateľskými kúskami) máme srdcový vzťah a stali sa súčasťou nášho archívu. Ostatné občas oprášime a zvykneme ich pribaliť ako bonus k nákupu zákazníkom, ktorí nakúpia viac hudby (alebo sa k nám opakovane vracajú). Okrem toho každý rok robíme výpredaj niektorých titulov.

Vaším mottom je myšlienka, že zákazníci nie sú pre vás len anonymné postavy a čísla, ale predovšetkým ľudia s dušou. Koľkých z nich teda poznáte dobre osobne?

Táňa: Číslo nevieme, :). Sú zákazníci, s ktorými už roky komunikujeme cez internet či cez telefón. Osobne sa dodnes nepoznáme, napriek tomu sa dá povedať, že už sú naši priatelia, poznáme ich vkus a sme na jednej vlnovej dĺžke. Zákazníci z Bratislavy a okolia chodia väčšinou osobne a tiež sme sa s mnohými za tie roky spriatelili. Niektorí z opačného konca republiky k nám občas zavítajú osobne, a to je vždy príjemné prekvapenie.

Soňa: Naozaj sme s mnohými z našich zákazníkov dobrí priatelia a niektorí s nami po tej ceste kráčajú takmer od začiatku. Sú, samozrejme, aj takí, ktorí hudbu medzičasom prestali kupovať, ale aj tak sa z času na čas zastavia. Máme radosť, keď sa naši priatelia vracajú hoci len prehodiť pár slov. Nevieme totiž, dokedy to ešte potiahneme. No aj pre tieto väzby si vždy povieme, že to za to stálo a ďakujeme, že sme to mohli robiť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič a archív Wegartu (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Rádio_hlavy 2016: Ktorá Katarína toho poberie viac?

Ocenenie Slávik sa týka interprétov, ktorých tvorba sa hrá prevažne v komerčných rádiách. A hoci majú Radio_Head Awards podtržník v názve, čo jasne naznačuje, že ide o ceny jedného okruhu verejnoprávneho rozhlasu, ide o udalosť celej slovenskej alternatívnej scény. Ktoré mená by mohli v marci na odovzdávaní Rádio_hláv najviac zarezonovať?

Sú medzi nami takí, ktorí v tejto tak ojedinelej a tak potrebnej súťaži nerozdávali hlasy podľa príslušnosti k fanklubu konkrétnej speváčky či kapely, ale naozaj sa v 1. kole prehrabávali longlistami a svedomite si tie desiatky nahrávok (ak ich doteraz nepoznali z éteru) vyhľadali a prepočuli. Ak ste na to nemali čas či nervy, v 2. kole vám hlasovanie zaberie len pár minút.

Naviac si ako darček môžete stiahnuť domácu kompiláciu Rádia_FM: „Počúvaj, čo chceš“. Nájdete tam piesne od víťazov Rádio_hláv z minulosti: novinky od Bulp alebo B-Complex, live skladbu Korben Dallas z festivalu Pohoda 2016, ale aj spoluprácu Saténových rúk a Katarzie: „Nesmej sa mi“. Ak ste ešte nepočuli nové skladby od hard’n’heavy miláčikov – Čad, tak na kompilácii nájdete jednu z nich: „Metalové kladivá“.

Katarzia
Album roka v rukách Slnko records

Druhým najčastejším slovným spojením počas odovzdávacieho ceremoniálu, bude (hneď po názve cien: Radio_Head Awards) Slnko records. Toto vydavateľstvo sa objavuje v takmer každej kategórii a je vlastne úplne jedno, či budú nominácie premenené na ceny, alebo nie. Pre mňa je kolektív okolo Šiny už teraz pomyselným víťazom Rádio_hláv. Pred pár dňami „slnkáči“ oslávili šestnásť rokov existencie s úctyhodným počtom vyprodukovaných albumov: 89.

Nominácie v kategórii Album roka sú vyvážené, čiže o víťazovi, resp. víťazke rozhodne miera oddanosti fanúšikov. Najsilnejšie fankluby majú Katarzia a Billy Barman, ktorí v týchto dňoch dokonca vyrážajú na spoločné turné „Veľký čínsky tour“. Našťastie je tu potom ešte obdobná cena – Cena kritikov: Album roka a o nej už rozhodnú porotcovia z radov hudobných publicistov, ktorí by mali mať čo-to napočúvané a vedia si zdôvodniť kvalitnú nahrávku. Tam by pozlátená šoška týpka s rádiom namiesto hlavy mohla ísť do rúk Kataríny Málikovej, poprípade ostrieľaného tria Longital, ktorí neprodukujú schematický pop s chytľavými refrénmi, ale experimentujú nadžánrovo (od folklóru k folku, world music).

Vzhľadom na minuloročné skvelé koncerty doma aj v zahraničí, by som toto ocenenie dopriala aj slovenským predstaviteľom shoe-gaze žánru – The Ills a ich albumu „Ornamental or Mental“. Bez vokálov to ale ide o niečo ťažšie…

Singel roka v znamení: menej je viac

V kategórii Singel roka platí: menej je viac. Preto z longlistov do 2. kola hlasovania postúpili skupiny a interpréti, ktorí nemali nasadených viacero svojich singlov. Projekty, ako: Fvlcrvm, Buy her sugar, Barbora Bloom, Genius Locci, Keosz, Moja Reč neuspeli azda práve preto, že všetci mali v hre až tri single zo svojich albumov a práve na nich sa rozdrobila sila fanúšikovskej základne.

Kedysi bola v rámci Rádio_hláv odovzdávaná aj cena Koncertná kapela za daný rok – túto kategóriu by som pokojne do Radio_Head Awards vrátila. Rovnako tak by som pridala kategórie nové: Obal roka; Zvuk, resp. produkcia, ale aj Hudobný klip roka. Aj slovenskí umelci si totiž čoraz viac dávajú aj na vizuálnej stránke ich hudby a autori niektorých art-workov na CD-nosičoch či platniach by si zaslúžili pozornosť.

Kategóriu Hudobný klip nespomínam náhodou. Prepája sa mi totiž čoraz viac s cenou pre Singel roka. Veľa z nás (laických poslucháčov i hudobných kritikov) je založených vizuálne, teda lepšie si tvorbu zapamätáme cez videné, ako cez počuté (čo nemusí byť na škodu). Singel „Linda“ od skupiny Para, rovnako aj pieseň „Sloboda“ od Billy Barman som zaregistrovala až po tom, ako moji známi zdieľali ich hudobné videá na sociálnych sieťach. To isté platí aj o „shareovaní“ záznamu z vystúpenia Katarzie na hrade Devín. Refrén zo singlu „Milovať s hudbou“ sa vám musel dostať do hlavy, aj keď ste mali v úvode isté (terminologicko-technologické, resp. generačné) zábrany.

Katarina Malikova

Viac folklóru medzi nováčikmi na scéne

Možno to spôsobila povolebná kríza identity a hľadanie, resp. navracanie sa ku koreňom u mnohých Slovákov a Sloveniek, ale v nahrávkach u nováčikov na domácej scéne sa minulý rok objavovali (viac ako inokedy) výrazné prvky folklóru i celé ľudové melódie. Popularita a mimoriadna sledovanosť Tv šou „Zem spieva“ je už len akýmsi vyústením spomínaných nálad. Ako dlhoročná folklóristka to, samozrejme, oceňujem – ak tam nie je cítiť kalkul.

V 1. kole Rádio_hláv som hlasovala za novinky od Sisy Feher a Ivany Mer (obe vydávajú, ako inak, u Slnko records). Žiaľ, ani jedna sa do 2. kola nedostala. Je tam však ich kolegyňa, tohtoročná najsilnejšia predstaviteľka fúzie folklóru a elektroniky – Katarína Máliková s debutom „Pustvopol“, ktorý má celoplošne výborné ohlasy. Nielen doma. Autorka v rozhovoroch spomína, že to mala byť najprv nahrávka šanzónov. Kto vie, ako by znel úryvok textu „keď mi z loďky vidno iba chrbát“ v inom žánrovom prevedení…

Držala som prsty aj sesterskému duu – Genius Locci, ktoré už niekoľko rokov sledujem a ich hravosť ma napĺňa optimizmom. Škoda, že debut „Genius Locci presents Presence“ (a hneď dvojalbum!) neprišiel o pár rokov skôr. Niektoré skladby totiž už akoby stratili na svojej sviežosti, prítomnosti a nadobudli patinu minulosti.

V kategórii Objav roka som musela asi najviac gúgliť. Niektoré mená som poznala z Demovnice, iné názvy mi pripomínali všetko možné, len nie názov kapely. V 1. kole som dala hlas skupine Impreus, v 2. kole to bolo ešte ťažšie. Nakoniec som to poňala v duchu slov z prvého odseku – „pro-folklórne“ a hlas šiel skupine Ľudové mladistvá.

skupina Longital

Žánrové ceny v rukách porotcov

Už pred rokom som čitateľov a čitateľky magazínu Inspire upozorňovala na novinky a zmeny v hlasovaní v rámci žánrových cien Radio_Head Awards. Na Rádiu Devín ste si dokonca mali možnosť v polovici februára vypočuť diskusiu o Rádio_hlavách z pohľadu odborníkov / porotcov v rámci kategórií: klasická, džezová a experimentálna hudba. Nikdy nie je na škodu vypočuť si, čo títo ľudia oceňujú na hodnotených albumoch a na základe čoho rozhodnú o víťazovi.

Každoročne silné zastúpenie je v kategóriách Jazz, Klasická hudba, Hard & Heavy. Dve želiezka v ohni má v kategórii Electronická hudba aj Experimentálna hudba bývalý kolega – hudobník Stroon so svojou nahrávkou „Solar Preludes“. V kategórii Hip-hop / Rap / R’n’B sa nachádza aj EP veterána na slovenskej hip-hop scéne –Brančiho Kováča (aka Vec): „Domáce potreby“. Zvláštne, že platňa sa objavuje len v žánrovej kategórii.

V kategórii World Music / Folk sa objavuje už spomínaný album „Divoko“ od Longital. Je tam tiež „Pustvopol“ od Kataríny Málikovej, čím si autorka vyslúžila najväčší počet nominácií. Slnko records ponúka nominované albumy na stiahnutie zadarmo, alebo s výraznou zľavou – tak sa do odposluchu a následného hlasovania pustite – podporte slovenskú hudbu.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Ondrej a Naďa Koščíkovi

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar 2017).