Brown girl a rozvírená hladina hudby iného ostrova

Počtom obyvateľov je Nový Zéland krajinou, podobnou Dánsku alebo Slovensku. Počtom hudobných projektov je na tom však oveľa lepšie. Môže za to ostrovná izolovanosť, multikultúrne vplyvy, výdatná podpora umenia štátom a nadáciami, univerzálnosť angličtiny alebo oceánska klíma – sú tu totiž stovky zaujímavých kapiel, spevákov aj speváčok. A či už hrajú vo vypredanom štadióne, prefajčenom klube alebo len-tak na ulici – všetci majú jedno spoločné – vedia dobre hrať a ešte lepšie spievať. Keby bol Juraj Kušnierik vycestoval na opačný koniec sveta – do Stredozeme, pravdepodobne by chcel hneď napísať ďalšiu knihu „Hudba ostrova“. Naozaj je to tu výborné.

Zatiaľ som mala možnosť sledovať dva typy národných hudobných cien – Vodafone New Zealand Music Awards a The Taite Music Prize. Tá prvá je čisto komerčná záležitosť, odvíjajúca sa od hranosti v masových rádiách. Tá druhá, pomenovaná podľa zosnulého hudobného novinára Dylana Taite, je o kvalitnej, možno trochu viac alternatívnej hudbe. Víťaz či víťazka tejto ceny získava nielen desaťtisíc dolárov, ale aj možnosť nahrať album v Red Bull Studios v Aucklande.

Aaradhna-Foto_Archiv_spevacky

Hladinu hudby ostrova nedávno rozvírila maorská speváčka Aaradhna, narodená na Novom Zélande, no s indickými koreňmi po otcovi a samojskými po mame. Debutovala ako šestnásťročná a piesne z jej albumov sa vždy objavili na popredných miestach hitparád. Jej poňatie „pop music“ chvália aj hudobní kritici. Štvrtá platňa „Brown Girl“ vyšla toto leto, a ako titulná pieseň, tak aj celý album je o rasizme v jej domovine. „I’m more than the color of my skin,“ zaspievala Aaradhna naživo aj na novembrovom odovzdávaní už spomenutých Vodafone NZ Music awards. Počas gala-večera sa vzdala ceny za hip-hopový album s vysvetlením, že by nemala byť umiestnená do tejto kategórie len preto, že je Maorka. Ona totiž nie je raperka, ona je speváčka. Tento jej čin naštartoval v krajine verejnú diskusiu o témach, ktorých sa dotkla a o ktorých treba hovoriť. Nahlas.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív speváčky (Publikované v časopise Týždeň, december 2016)

K road v Aucklande: Naozaj otvorená ulica

Keď nechcete ostať žiť v zidealizovanej bubline pritakávačov, prastarých školských kontaktov a rodinných známych, je dobré nezmazať si zo svojich okruhov na sociálnych sieťach naraz všetkých permanentných hejterov a večných cynikov. Lebo aj takí sa vám počas života do cesty priplietli a pripletú. Ak sa chcete cvičiť v argumentácii (a na gymnáziu vás už nezastihol trend debatných súťaží) – sledovaním, poprípade reagovaním na príspevky týchto ľudí sa udržíte v strehu a nastavíte si taký krvný tlak, aký potrebujete.

13177253_10153649253862404_1020153784371849043_n

Píšem to preto, lebo verejné statusy takýchto „friends“ sa objavia vždy pred typom podujatí, ktoré nám síce doma chýbali, no keď už ich tu máme, treba na nich hľadať vždy skôr chyby, ako pozitíva. Poznáte to… Neprekvapilo ma preto, keď koncom apríla (pár dní pred štartom jarného Dobrého trhu na Jakubáku) opäť raz zazneli hlasy, aká je to trápnosť – na deň odstrániť autá z ulice, napchať tam stánky s cetkami od kamarátšaft predajcov a predierať sa hore-dolu preplneným zástupom hipsterov a hipsteriek so psom na vôdzke a dieťaťom v kočiari. Každý si kopne, keď môže.

V novozélendskom Aucklande sa snažím hľadať paralely aj odlišnosti s mojím rodiskom. Je to 2-krát ľudnatejšie mesto ako Bratislava, kedysi označované za Sydney pre začiatočníkov. S obrovským prílevom cudzincov a boomom nehnuteľností toto mesto bude rásť do šírky aj do výšky. A hoci je sieť mestskej dopravy vybudovaná pomerne slušne, nik sa pohodleného transportu svojím vlastným autom nechce vzdať. A tak sú tu zápchy každé ráno a každý večer, o piatku a nedeli nehovoriac.

Niekoľko iniciatív, preferujúcich cyklo-dopravu sa to snaží zmeniť. Ide dokonca o spoluprácu mimovládneho sektora s tým vládnym (čo sa len tak často nevidí). Aby boli tieto aktivity dostatočne viditeľné, s plnou podporou a aktívnou účasťou dopravného podniku AT a mestského zastupiteľstva AC, bola 1. mája na celý deň uzavretá jedna z najväčších ulíc Aucklandu – Karangahape (skrátene K-road, o niečo dlhšia ako Obchodná ulica v Bratislave). V prvomájovú nedeľu ju pešo či na bicykli, s deťmi aj so zvieratkami navštívilo 30 tisíc obyvateľov. Dospelí skúšali elektro-bicykle, deti vyrábali pohľadnice, rozprávali sa príbehy v komunitnom típí. Čo je dôležitejšie, návštevníci sa zapojili do voľby vhodného návrhu cyklo-ciest či budúcich trás MHD. Improvizované ihriská, koncertné pódiá a stánky s kávou, vegánskym jedlom pred obchodmi na danej K-ulici boli už len príjemným spestrením podujatia. Bola to masívnejšia aucklandská verzia Dobrého trhu s jasným cieľom. Uzavretá, no vlastne otvorená ulica.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, máj 2016)

India: za šesť týždňov poskladať kúsok mozaiky

Moja indická odysea začala v novembri, presne v týždni, keď v krajine vrcholili prípravy na Festival svetiel. Ale aj keby som prišla v inom mesiaci, nejaký sviatok (zasvätený konkrétnemu bohu či bohyni) by sa určite oslavoval –vždy je teda dôvod na kreslenie ornamentov pred prahom domov, vešanie chryzantém a banánových listov na okná i dvere, pálenie sviečok, hodinové meditovanie v chrámoch a oslavné ceremónie v uliciach – nielen na vidieku, ale i vo veľkých mestách. Pre turistov a turistky ide o príležitosť zažiť čosi iné, fotogenické.

Popravde, cestovateľskú prednášku by som zo svojho pobytu v Indii nechcela zostavovať. Nie je možné v tak krátkom čase obsiahnuť a pochopiť celú zem na juhu Ázie s hromadou tradícií, naviazaných na národnostné menšiny, náboženstvá a kasty. Nech sa snažíte akokoľvek, za šesť týždňov v krajine, ktorá sa skladá z 29 štátov a počet obyvateľov sa odhaduje už na 1,3 miliardy, toho veľa nestihnete. Ja sama som stihla navštíviť len tri štáty, mozaika teda nemusí byť úplná, no niečo predsa len do seba zapadlo.

bezef-kazdy-piatok-upratany-a-vyzdobeny-pribytok

Život na indickom vidieku

Prvé týždne v kozmopolitnom Hajderabáde

Do piateho najväčšieho a naozaj kozmopolitného mesta Hajderabád (po anglicky Hyderabad) v štáte Telangana som pricestovala v týždni príprav na sviatok Diwali (festival svetiel), ktorý v duchovnej podstate znamená víťazstvo svetla nad tmou, poznania nad nevedomosťou, dobra nad zlom, a nádeje nad zúfalstvom. Päť dní počas novembrových osláv je spojených s piatimi hinduistickými filozofiami a legendami –každý deň je venovaný konkrétnemu Bohu.

Mňa najviac zaujala bohyňa bohatstva a hojnosti – Lakšmi, lebo obchodníci v predvečer sviatku dávajú zákazníkom výrazné zľavy, uzatvárajú účtovný rok a modlia sa za dobrý biznis v budúcnosti. Ak ale pricestujete do Indie inokedy, o nič neprídete – stále je čo pozorovať, fotografovať, pýtať sa. Ľudia čistia svoje príbytky, zdobia okná kvetmi a zelenými listami vlastne každý piatok. Ak sa rozhodnete do Indie vycestovať na jar – načasujte si to na festival farieb (Holi), to budete mať o farebné zážitky naozaj postarané.

oslava-sviatku-diwali

Príprava na festival svetla Diwali v Hajderabáde

Ochutnať lokálnu ryžu, nezabudnúť kúpiť sárí

Okrem toho, že je Hajderabád mnohonáboženské a kozmopolitné mesto, býva často označované aj za tréningové mesto Indie, keďže tu sídli najviac technických inštitútov a pobočiek univerzít. Toto historické mesto (momentálne hlavné mesto dvoch štátov: Telangana aj Andhra Pradesh) má niekoľko ďalších prívlastkov, ako Mesto perál, Mesto historických bazárov či mesto, kde vám pripravia v štyroch stovkách vývarovní najlepšie „chicken biryani“ na svete. Ako vegetariánka som však tento pokrm, pozostávajúci z mixu korenenej ryže a kúskov kuraťa, neochutnala.

Na indickú kuchyňu sa však sťažovať nemôžem. To, čo som si testovala v indickej reštaurácii Ganesh alebo Thali v Bratislave, som naplno testovala trikrát denne počas svojho pobytu – a čím sa šlo viac k Indickému oceánu na juh, tým bolo jedlo pálivejšie. Niektoré zákonitosti, ako jesť dané pokrmy, aby som nerozdráždila žalúdok, som sa naučila až tam. Donedávna som nerozumela, prečo zakončujú obed nápojom lassi či bielym jogurtom. Ako jedna z mála z našej medzinárodnej výpravy som nemala žiadne zažívacie problémy (klop-klop na drevo). Možno preto, že som si každé ráno dala pohárik bošáckej slivovice, alebo preto, že zuby som si umývala preventívne v stolovej vode, a dávala pozor, z akej vody mi počas našich terénnych návštev varia čaj.

Ak si chcete domov odniesť z Hajderabádu viac, ako len magnetku či ukážku pekných indických rupií s podobizňou Otca národa – Mahatma Gandhího, nič nepokazíte kúpou perlového náhrdelníka, alebo tradičného odevu sárí. Ide vlastne len o niekoľko metrov dlhý kus látky, ktorý za pomoci asi desiatich zicheriek musíte vedieť umne obtočiť okolo tela, aby ste v tom vydržali celý deň pracovať na poli, sedieť na motorke, vykonať toaletu atď.. Ak sa vám to nepodarí, alebo vám tento štýl lesklých hodvábnych zábalov nevyhovuje, môžete krásnu pestrofarebnú látku použiť doma ako záves alebo z nej ušiť zo-päť nekonečných šálov pre blízke osoby. Moja mamonárska povaha sa našťastie zastavila na počte zadovážených sárí: 5; perlové náhrdelníky putovali domov našťastie len tri; zato sklenených a drevených náramkov som počas Vianoc rozdistribuovala desiatky.

Ani znalosť jazyka hindu občas nepomôže

Celkovo je v Indii vyznávačov a vyznávačiek hinduistického náboženstva takmer 80 %, potom nasleduje moslimské a kresťanské zastúpenie. V Hajderabáde je hinduistov okolo 50 %, moslimov až 40 %, čo sa prejavuje aj na kultúre odievania, resp. zahaľovania sa, stravovacích návykov, obchodovania či prítomnosti mešít – najznámejšia mešita Charminar a prostredie rozsiahlych trhovísk okolo nej je toho dôkazom.

Anglicky hovorí v mestách takmer každý, na vidieku je to už horšie. No keďže vekový priemer populácie je asi 29 rokov a miera gramotnosti i ukončenia školskej dochádzky sa zvyšuje, bude to s komunikáciou v angličtine čoraz lepšie. Vždy máte výhodu, ak hovoríte oficiálnym jazykom hindu, ale asi len vo veľkomestách. Na vidieku v štáte Odisha nám to nebolo naozaj nič platné. Aj noviny mali totálne inú abecedu, jazyk a štýl („kaligrafické kudrlinky jedným ťahom“ by som to asi nazvala). Len podľa fotografií premiéra Modiho či niekoľkých bollywoodskych hviezd som vytušila, aká téma je v texte spracovaná.

Čo majú ale asi všetky štáty Indie spoločné, je (a začnem negatívnym výčtom) neopísateľné znečistenie ovzdušia aj vody. Automobily a motorky sú tam vcelku lacné, no bez airbagov, bezpečnostných pásov (u miestnych autobusov často aj bez stieračov, okien a dverí), o nejakých emisných kontrolách a limitoch by sme hovorili ťažko. Keď trčíte denne hodinu v zápche, nos a ústa si treba bezpodmienečne prekryť šálom alebo rovno rúškou. Zaprášení a spotení budete ale tak či tak, s klímou a smogom veľa nenarobíte. To isté platí pre vodu – v riekach sa perie bielizeň, no vedú tam aj tony odpadu a výkaly ľudí i zvierat. Keď cestujete autobusom po krajine, hocikde pri ceste vidíte holý zadok (nie dieťaťa, ale dospelého), ako si bez hanby vykonáva svoju malú či veľkú potrebu. Toto sa snaží vláda i mimovládky zmeniť. Problematika bezpečnej vody a zabezpečenie splachovacích toaliet (priamo prepojená na detskú úmrtnosť a vodou-prenosné ochorenia) je v Indii stále problém číslo jeden. Tejto témy sa vlastne týkal aj môj výskum v rámci komunitného rozvoja a rozvoja vidieka v konkrétnych častiach Indie, ale tým vás zaťažovať nebudem.

Zvláštnosti, ktoré pretrv(áv)ajú

Čo ma všade najviac trápilo, bol kastovný systém, ktorý sa márne pokúšal odstrániť už spomínaný Otec národa – Mahatma Gandhí. V rámci rodinných priateľstiev či sobášov sa ľudia medzi sebou nemiešajú, ale prísne sa držia svojho zaradenia do kást. Počas našich výjazdov do vidieckych oblastí sme sa často stretávali s tou najnižšou, najviac chudobnou a diskriminovanou kastou Nedotknuteľných. Bolo to ťažké čo i len pochopiť v tomto civilizovanom svete, ale keďže som bola len hostkou v danej druhej najľudnatelšej krajine sveta, nemohla som miestnym ľuďom prikazovať, ako sa majú správať k svojim blížnym. Na vidieku prevládala zväčša homogénna jednoduchosť, skôr chudoba ako prebytok, ale aj pohostinnosť (podeliť sa s návštevou i o to málo, čo majú). Vo väčších mestách boli rozdiely: bieda verzus extrémne bohatstvo viac viditeľné.

Azda každý, koho som tam stretla, bol svojím spôsobom joga majster, pričom som si ho v jeho veku a s prebytočnými kilami naozaj nevedela predstaviť, ako robí desaťkrát za sebou hoci len pozdrav slnka. Ale joga je skôr o duchovnom stave, životnom štýle, meditácii – to len v Európe teraz holdujeme nejakým športovým (power, hot, neviem-čo) odnožiam.

Ku koncu môjho pobytu som sa už vôbec nepozastavovala nad tým, prečo: miestni pred vstupom do obchodov nechávajú za sebou šlapky; jedia len jednou rukou; svoje dopravné prostriedky ovešajú stovkami ozdôb a kvetov; prečo šialene holdujú filmom o nadprirodzenej sile; ale hlavné postavy sa nemožu v bollywoodskom filme bozkávať; do verejných autobusov sa nastupuje podľa rodov (ženy vpredu a muži vzadu); no najmä prečo bez obáv prebiehajú štvorprúdové diaľnice s dieťaťom za sebou. Pre nich život a smrť znamená čosi iné, ako pre nás – ak zomrú, vedia, že sa na zemi okamžite prevtelia do kohosi iného.

Interakcia mimovládok a lokálnych vlád

V okrese Warangal v štáte Telangana som mala možnosť sledovať aktivity organizácie Bala vikasa, ktorá okrem iného prišla s nápadom automatu na kartu, kde si možno načerpať pitnú vodu – fungujúcom na princípe bankomatov. Z modelových dedín sa tento fenomén dostáva do ďalších regiónov a lokálna vláda sa snaží za rozšírenie a financovanie prevziať zodpovednosť. Metódu sociálneho mapovania (zakreslenia príbytkov a ich obyvateľov do mapy obce samotnými dedinčanmi), ktorá sa roky používa v komunitnom rozvoji, som si osvojila až v obci Chilkoor.

Centrálna vláda takisto realizuje niekoľko programov, ktoré by nám mohli pripomenúť obdobie socializmu, ale pri takých miliónoch ľudí a chýbajúcich zručnostiach to asi chvíľu inak nepôjde. Ide teda napríklad o program zabezpečenia platenej práce minimálne na 100 dní v roku, aby aj nezamestnaný človek bez znalostí dostal šancu zarobiť si. Potom je tu program dodávania obedov do indických škôl, kde vláda financuje v strede dňa jedno jedlo každému dieťaťu. Len tak sa môže so zasýteným žalúdkom sústrediť na štúdium (a raz z neho určite vyrastie IT špecialista). Význam programu Čistá India (na počesť už spomínaného Mahatma Gandhího) asi ani netreba rozvádzať.

Indiu spoznať počas jednej cesty vlakom

V štáte Odisha, ktorý možno v mapách nájsť aj pod názvom Orissa, sme zasa navštívili mimovládku Gram vikas, ktorá zabezpečuje prístup obyvateľstva k pitnej vode a dôstojnej sanitácii. Našťastie nám okrem štúdia a výskumu ostal aj nejaký čas na výjazdy za turistickými atrakciami. V Bengálskom zálive to bola povinná jazda na pláže, plus trojhodinová plavba loďkou po jazere Chilka na ostrov, zasvätený bohyni Kálí, kam sa v čase cyklónov vlastne ani nedá dostať. Návšteva jaskýň Borra, no najmä bláznivá jazda autobusom k nim, by bola téma na samostatné rozprávanie. Od strachu som manželovi poslala rozlúčkovú esemesku a číslo autobusu, aby mohol po našej smrti zažalovať šoféra aj celú turistickú kanceláriu. Autobusári tu ale nebezpečnú rýchlosť majú v krvi – ničoho sa vraj netreba báť.

Ak ale chcete spoznať náturu lokálnych ľudí napríklad v Odishe, absolvujte cestu vlakom. Buď dlhú cestu v ležadlových vozňoch (napríklad z Hajderabádu do Brahmapuru), kde si ale veľmi nepospíte; alebo kratšiu cestu vláčikom cez 52 tunelov po údolí Araku. Pre mňa nezabudnuteľný zážitok – počas ktorého sa najete vegetariánskych samos, napijete iránskeho čaju, kúpite si nepotrebné kľúčenky, vypočujete si tradičnú muziku. Skrátka pouliční predajcovia a umelci okolo vás toľkokrát za hodinu prejdú s podmanivým pohľadom i hlasom, že im nakoniec prispejete. A možno ani nedostanete tak vysokú prirážku (trest za európske kolonialistické chúťky z minulosti), ako na trhu vo veľkých mestách.

bezef-jediny-sposob-dopravy-na-chilka-jazere

Spôsob dopravy a zabezpečenia obživy na Chilka lake.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Boba Markovič Baluchová (Reportáž bola pôvodne publikovaná v magazíne Inspire; jar-leto 2016)

Nový Zéland a prvosvetové problémy Stredozeme

Už pred prezidentskými voľbami sme uvažovali – kam odísť (keby sa to doma zvrtlo k zlému). S manželom sme položartom vybrali dva bezproblémove ostrovy: buď Island alebo Nový Zéland. Potom sme tému na pár mesiacov vytesnili z hláv, aby nám náš výber pripomenula predvolebná kampaň a zastrašujúca rétorika politikov (nielen k utečenectvu a ochrane štátu)…

12670853_10153424014027404_2053082824074643878_n

Výsledky parlamentných volieb nás už zastihli na Novom Zélande. Nešlo nakoniec o útek, ale o ponuku, ktorá sa neodmieta. Mala by som sa tešiť, a aj sa teším. Takto si totiž predstavujem domov. Miesto (vôbec nemusí ísť o rodisko), kde sa človek cíti bezpečne; miesto, kde dokáže v tolerancii a porozumení koexistovať mix náboženstiev, etník, národností, komunít, kultúr. Je mi však ľúto, že sme sa v SR nedokázali poučiť z minulosti. Že nárast preferencií istých strán, ktoré v parlamente nemajú čo robiť, ani po voľbách neustal. Akoby tých 27 rokov života v demokracii nič neznamenalo. Dúfam, že nie je ešte všetko stratené.

Niektorí slovenskí cestovatelia nás vystríhali, že kiwi ľudia (ako sa obyvatelia Nového Zélandu označujú) sú priateľskí, ale zapadnúť medzi nich nie je ľahké. Nikdy a nikde to nie je ľahké – začať nový život po 30-ke na opačnom konci sveta. Asi si netreba nasadiť ružové okuliare, zvážiť všetky za a proti. A hlavne: treba sa o tomto pozhovárať po 2 rokoch, nie po 2 mesiacoch od príchodu. No už teraz sa mi zdá, že tá ostrovná izolácia môže občas uletieť čudným smerom – politici ako by tu nemali nič iné na robote, len riešiť dizajn novej vlajky. „First-world problem“.

Táto Stredozem momentálne žije z turizmu a filmového priemyslu. Z farmárov sa stávajú sprievodcovia Hobitím mestečkom, keďže poľnohospodárstvo (výroba mlieka a chov oviec) upadá. IT technológiám sa tu zatiaľ nevenuje pozornosť. Skôr sa rieši, ako zastaviť masívne skupovanie nehnuteľností čínskymi investormi. A tá vlajka, samozrejme, na tú ozaj nezabudnúť. Napriek spomínanej izolovanosti je tu však toľko náboženstiev, cirkví a siekt, ako azda nikde inde na svete. Možno preto sa tu sviatok jari (Veľká noc), pripadajúci na jeseň, oslavuje nekonfliktne – naháňaním čokoládových vajíčok, ukrytých v piesku niektorej z nespočetných pláží. Dospelí sa vtedy menia na deti a zabúda sa na všetky problémy. Aj tie prvosvetové.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, marec 2016)

Na parapete hotela Washington Plaza: o Samar a summer v zime

Ako by to bolo včera! Sedím na parapete hotela Washington Plaza, počúvam jeden z naj hlasov na svete: Dhafera Youssefa a zdieľam posledné hodiny so Samar (bejrutskou dievčinou s absolútnym sluchom a zmyslom pre humor) predtým, ako sa na pár mesiacov či rokov rozlúčime.

10498360_10152325112772404_2616670821900914249_o

Hoci som novinárka, jej životný príbeh by som si netrúfla vypovedať. A ani predstaviť si – detstvo v Libanone – ako každú chvíľu leziem s rodinou do krytu a bombardovanie prekrývam spevom, aby ľudia nepociťovali takú úzkosť a beznádej…

Dnes by som však do Libanonu šla. Vypočuť si, ako táto mladá žena pracuje so skupinami detí a cez hudobné workshopy či vystúpenia sa snažia spolu porozumieť svetu okolo. A čeliť problémom – lokálnym aj globálnym.

Samar sa vtedy pozerala z okna von a spomenula, čo najviac milovala na Washingtone, DC (počas jej štvormesačnej stáže v USA): „Bola to jeseň – iná ako v Libanone – padanie lístia na chodníky, jeho zvuky, tvary, farby.“ A potom sa zamyslíte nad tým, akú krásnu dušu musí mať tá žena – aké maličkosti si dokáže vážiť…

Nevedela som ako zareagovať, zahanbene mi padla sánka. Tak som spomenula, že doma na Slovensku máme všetky štyri ročné obdobia, listnaté aj ihličnaté stromy, že striedanie ročných období považujeme za samozrejmé. Na viac som sa nezmohla. Ticho som civela s okna, slzy v očiach.

Strašne moc mi chýba, vlastne chýbajú. Moje interkontinentálne kamarátky, bejrutská Samar, dušambeská Tachmina, ale aj blízki ľudia z Albuquerque (kde som zasa v rámci novomexickej mediálno-ľudskoprávnej mimovládky pôsobila štyri mesiace ja).

Vonku nádherne sneží. Tak posielam našej Samarke do Bejrútu fotky ozajstnej slovenskej zimy a zababušených ľudí zo zasneženej Bratislavy, spolu s ponukami práce a štipendií. Bola by som rada, keby sa čím skôr vybrala na Slovensko. Aby som jej nemusela veci a javy opisovať – aby ich mohla sama zažiť a zachytiť. „Samar, som si stopercentne istá, že naša obľúbená speváčka: Yasmine Hamdan napísala pieseň ‚Samar’ o tebe! Lebo Samar určite znamená ‘summer’, hoci aj v zime!”

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív CSP (Publikované v časopise Týždeň, január 2016)

Do Moldavska – overiť si čísla

Ročne vraj navštívi Moldavsko len jedenásť tisícok turizmu-chtivých ľudí. Možno polemizovať o tom, či je toto číslo vysoké alebo nízke – na krajinu s 3 a pol miliónovou populáciou, ležiacou za dverami Európskej únie. Alebo pred jej dverami – záleží od uhla pohľadu. Urobiť si vlastný názor môžete osobnou návštevou.

12045236_941582885880361_4967895200921359664_o

Protesty v Kišiňove zo septembra 2015

Keď sa opýtate človeka v ktoromkoľvek členskom štáte EÚ, akej téme je zasvätený Európsky rok 2015 – správnej odpovede sa pravdepodobne nedočkáte. Preto sa aktivity kampane tohtoročného Európskeho roku rozvoja zamerali na zvyšovanie povedomia o potrebe rozvojovej spolupráce v krajinách s nižšími príjmami – cez verejné diskusie, projekcie dokumentárnych filmov či novinárske prejavy.

Študenti a študentky Katedry rozvojových štúdií (KRŠ) z mojej domovskej Palackého univerzity v Olomouci o problematike medzinárodného rozvoja vedia dostatok, keďže tento odbor študujú. No takisto im občas chýbajú zručnosti a znalosti, ako danú tému prezentovať širšej verejnosti – bez toho, aby nevyzerali ako skupinka premotivovaných misionárov. Práve preto absolvovali prípravný tréning a desaťdňovú terénnu exkurziu do jednej z programových krajín oficiálnej rozvojovej pomoci SR aj ČR – do Moldavska. V tejto európskej krajine si pozreli na vlastné oči reálne rozvojové projekty v praxi. Teraz o nich budú vedieť hovoriť zrozumiteľným jazykom (bez stereotypov a citového vydierania). Cestu podporila Česká rozvojová agentúra práve v rámci aktivít Európskeho roku rozvoja, čiže mladí ľudia mohli vidieť „rozvojovú“ krajinu priamo v Európe a nenaštrbili tým rozpočet svojich rodičov.

moldavsko-plne-kontrastov-aj-v-doprave

Paradoxy v moldavských uliciach

Čísla, ktoré vyvolávajú otázky

Mladí ľudia z Palackého univerzity v rámci svojej exkurzie navštívili vládne, mimovládne i nadvládne inštitúcie v Moldavsku. Zaujímali sa o programy krátkodobej humanitárnej a dlhodobej rozvojovej pomoci, o odovzdávanie transformačných skúseností, ale aj o utečeneckú krízu, ktorá sa v krajine zatiaľ výrazne neprejavuje.

O minulosti aj budúcnosti tohto štátu, kedysi patriaceho do ZSSR, hovorili aj s veľvyslancami ČR aj SR v Kišiňove. Študenti a študentky na vlastnej koži zažili na námestí Štefana Veľkého veľké septembrové protesty. Chodili si po večeroch fotiť stanové mestečko protestujúcich pred moldavským parlamentom. Robili rozhovory s miestnymi aktivistami a aktivistkami.

Pochopiteľne chceli vedieť, ako mohla pred niekoľkými mesiacmi bez povšimnutia uniknúť miliarda dolárov z troch bánk. Možno niektorých prekvapí suma, ktorú EÚ vynaložila doteraz na odstránenie korupcie v tejto krajine – 60 miliónov eúr. Pokiaľ sa však vláda bude meniť niekoľkokrát do roka a nebudú zrealizované potrebné reformy, štát ostatne ešte minimálne desať rokov pred bránami EÚ.

tradicny-trh-uprostred-kisinova-tesne-pred-zaverecnou

Kišiňovská stará tržnica

Migrovať za prácou a nechať deti doma

Projekty rozvojovej spolupráce sa v Moldavsku realizujú v niekoľkých prioritných oblastiach – od ochrany životného prostredia až po sociálnu infraštruktúru. Nie je prekvapením, že v rámci zdravotníctva a sociálnej starostivosti je nielen v Kišiňove jednou z najúspešnejších mimovládnych organizácii česká Charita.

Charita sa venuje napríklad integrácii moldavských migrujúcich ľudí naspäť domov a tiež rozvoju pestúnskej starostlivosti (systém náhradných rodín). Ďalšie charitné projekty sú zamerané na ľudí v núdzi, ktorí si potrebnú starostlivosť nedokážu zabezpečiť. Ide o opustených starších ľudí, ľudí so špeciálnymi potrebami, ľudí bez zdravotného poistenia, no aj o voľne ponechaných maloletých klientov. Dospelí obyvatelia Moldavska totiž odchádzajú na celé mesiace za prácou do okolitých štátov. Pri platoch okolo 200 eúr na mesiac sa im asi nemožno čudovať. Problém je, že sa o potomstvo nemá kto starať. Vznikajú tak nepravé siroty v dôsledku migrácie.

To, že rodičia posielajú z Francúzska či Talianska domov tzv. remitencie, z ktorých potom žije celá zvyšná rodina, na výchovu detí nestačí. Smutné tiež je, že tento druh financií nesmeruje ako investícia do podnikania, ale na čistý konzum – stačí sa pozrieť, ako funguje mládež v hlavnom meste. Podľa oblečenia, osobného auta a najnovšieho mobilu spoznáte spôsob zárobku rodičov.

tradicne-kostymy-a-ludove-umenie-sucastou-muzea-v-telenesti

So študentmi a študentkami Palackého univerzity v historickom múzeu

Moldavskí tínejdžeri môžu veľa zmeniť

Študetnti a študentky KRŠ počas desaťdňovej terénnej exkurzie mali možnosť takisto navštíviť aj jednu z dvoch autonómnych oblastí Moldavska – Gagauzsko. Komunitná organizácia Ograda Noastra sa tam zameriava na inklúziu a podporu aktivít menšín, ktorých je v Moldavsku neúrekom. Aj jazykovo je na tom táto krajina (na pomedzí vplyvov Ruska a EÚ) veľmi dobre – obyvateľstvo hovorí moldavsky, teda rumunsky, potom rusky, nejakým lokálnym jazykom, prípadne ešte francúzsky alebo anglicky. Škoda, že televíziu sledujú rodiny najmä v ruštine. Ruská propaganda, a následné mýty aj nálady proti EÚ sa tak šíria ľahko a bez potrebného vzdelania, povedomia sa vyvracajú len ťažko.

Mladí gymnazisti a gymnazistky niekoľko stovák kilometrov od hlavného mesta – v gagauzskom meste Vulcanesti nám však dokázali, že vďaka včasnej podpore talentu a vzdelávaniu v globálnych súvislostiach môžu vyrásť z tínejdžerov uvedomelé, kriticky mysliace individuality. Len im treba ukázať, ako overovať zdroje informácií a čo znamená napríklad taká demokracia.

v-areale-klastora-v-saharne-aj-jazierko-s-ozdravnymi-ucinkami

Všade očividné symboly viery a svätená liečivá voda

Zatiaľ neznehodnotený turizmus

Okrem obiehania oficiálnych inštitúcií a mimovládok bol čas aj na svojskú dávku turizmu. Povinnou jazdou boli návštevy dvoch populárnych náboženských atrakcií – kláštora s múzeom vysoko nad riekou, Orhei Vecchi, a mužského kláštora s prírodným vodopádom aj ozdravným jazierkom Saharna. Pohľadnice a magnetky zatiaľ za veľa nestoja, ale o pár rokov sa to určite vylepší. Ľudové umenie a tradičné folklórne kostýmy (ktoré je dnes trendy kombinovať so súčasným moderným outfitom) si získali náš obdiv.

Nemožno opomenúť moldavské víno, ako dôležitý vývozný artikel. Skoro dvojhodinová exkurzia lokálnym minibusom (maršrutkou) v podzemnej vínnej pivnici Milesti Micii je dosť drahá na to, aby ju mohli absolvovať domáci obyvatelia. Chodia tam väčšinou len turisti a turistky. No aj tých by si toto miesto, zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO, zaslúžilo určite viac. Celková dĺžka chodieb činí 200 kilometrov, čím je bezkonkurenčne najdlhšia na svete. Niektoré archívne vína ešte zo sovietskych časov sa záujemcom predávajú po tisíckach eúr za kus.

Ak si budete plánovať cestu do Moldavska, vínnu zastávku nesmiete vynechať. Len sa treba na cestu vydať letecky, nie 24 hodín autobusom. A nechajte sa ubytovať v rodinách – keďže hostelov v krajine ešte vela nie je a hotely sú väčšinou drahé, ťažkopádne retro. Čo je dôležité, domáca pohostinnosť a najmä skvelá moldavská kuchyňa vás uspokoja.

fotky-a-videa-urobene-dronmi-popularne-aj-v-moldavsku

Fotogenické situácie na každom kroku

Foto: Boba Markovič Baluchová, Kateřina Procházková (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, zima 2015)

Protesty v Moldavsku: Zo sociálnych sietí do stanov

Moji kolegovia a kolegyne z Katedry rozvojových štúdií na Palackého univerzite v Olomouci majú nevídané šťastie na doležité eventy a správne načasovanie. V roku 2009 boli krátko po Twitterovej revolúcii v Moldavsku práve na terénnej exkurzii v hlavnom meste Kišiňov a ďalších oblastiach – aby študenti a študentky videli, ako sa v tejto menej rozvinutej krajine realizuje oficiálna rozvojová pomoc ČR i SR. Stretali sa vtedy prevažne s ľuďmi, ktorí boli zapálení pre zmenu a pro-európske smerovanie, mali radosť z toho, že im už nebudú vládnuť komunisti.

img_0516

Lenže reformy sa nie vždy realizujú s pochopením a integrácia do EÚ nebude tak rýchla, ako sa pred piatimi rokmi očakávalo. Aspoň tak sa nám to javí v týchto dňoch. So študentmi a študentkami z Palackého univerzity sme v centre diania, v polke septembra sme sa totiž vybrali na obdobnú exkurziu. Podľa neoficiálnych zdrojov tu v roku 2015 klesla podpora EÚ na alarmujúcich 38 %. Naopak stúpa pro-ruská náklonnosť, a aj tam, kde by to málokto čakal (napríklad v autonómnej oblasti Gaugazsko).

Nie je to až také veľké prekvapenie. Na boj s masívnou propagandou ruských TV kanálov, ktoré sú v republike, kde všetci ľudia hovoria plynule rumunsky aj rusky, dostupné a veľmi sledované, nemá EÚ potrebné nástroje. Mýtom, ktoré šíria, sa dá ľahko uveriť. Naviac, ak k úniku miliardy dolárov z troch moldavských bánk došlo počas vládnutia koalície troch pro-európskych strán. A keďže médiá moldavské obyvateľstvo zastrašovali predpoveďami, že by sa potenciálne nepokoje mohli pretaviť do krviprelievania (ako na ukrajinskom Majdane) – do ulíc nevyšli státisíce, ale „len“ desaťtisíce nespokojných ľudí.

Tentoraz protestujúci neriešili „revolúciu“ cez sociálne siete, ale rozhodli sa každú nedeľu protestovať na hlavnom námestí Štefana Veľkého. Tí najodovzdanejší aktivisti na námestí pred parlamentom i stanujú. Ich požadavky sú jednoduché – odhaliť vinníkov podvodu, vymeniť politikov v rozhodovacích funkciách a zamedziť činnosť oligarchov. Hneď na druhom nedeľňajšom stretnutí ohlásili lídri pokojného protestu, združujúci sa okolo TV Journal, založenie politickej strany.

Súčasná vláda, už tretia v tomto roku, však úraduje len sto dní. Dosť málo na to, aby zlepšila život obyvateľov Moldavska, vyriešila situáciu v Transnistrii, popasovala sa s korupciou a zmiernila masívny „brain-drain“, teda únik mladých mozgov, ako aj migráciu ľudí v produktívnom veku za prácou do krajín EÚ. Ale na odhalenie úniku tak obrovského množstva peňazí v tak malej krajine, by to stačiť malo…

Text a foto: Boba Markovič Baluchová (Publikované v časopise Týždeň, september 2015)

Ivana Pástorová: Za novými menami slovenskej fotografie treba vycestovať

Slovenských teoretičiek fotografie zrátate na prstoch jednej ruky. A predsta sa veci dejú, fotoknihy vydávajú, fotovýstavy inštalujú, a to nielen v Bratislave. Ivana Pástorová pred niekoľkými dňami pripravila s ľuďmi okolo Domu Fotografie v Liptovskom Mikuláši svojský koncept výstavy pod názvom „Okamihy“. Za novými menami slovenskej fotografie sa podľa nej určite oplatí vycestovať do Liptovského Mikuláša.

Takto pred dvoma rokmi si odchádzala za štúdiom umenia (predovšetkým fotografie) do ruského Petrohradu. Ktorá výstava ťa tam najviac zaujala?

Štúdium v Petrohrade bola pre mňa veľká výzva. Mala som veľké očakávania a mnohé z nich sa mi i splnili. Ako študentka som mala možnosť opakovane navštíviť Ermitáž, jednu z najvýznamnejších svetových umelecko-historických inštitúcií. Jedenkrát toto múzeum navštíviť nestačí. Po dvoch hodinách prehliadky úchvatných výtvarných diel už nedokážete vnímať skvosty, ktoré sa tam nachádzajú. Teoretici umenia by mali chodievať do Ermitáže tak často ako do potravín! V Petrohrade je množstvo významných miest, ktoré vám odkrývajú tajomnosť kvalitnej umeleckej tvorby ruských autorov. Atmosféra mesta je pretkaná históriou a umením. Je to celok, ktorý sa snažíte absorbovať. Nedokážem preto vyzdvihnúť jednu výstavu, ktorá by ma zaujala najviac. Musím sa tam ešte vrátiť.

O Petrohrade sa vraví ako o zlatom výklade Ruska. V prípade tradičného umenia, sochy či maľby je to pochopiteľné. Ale ako je to tam s dokumentárnou fotografiou? O kvalitných dokumentárnych fotografov tam núdza nie je. Presvedčila ma o tom aj moja štúdia, v ktorej som nachádzala prepojenia ruskej a slovenskej fotografie v historických východiskách od začiatku 20. storočia až po dnešok. Mňa však fascinovala inšitúcia Rosphoto, ktorá prevádzkuje v Petrohrade aj svoju galériu na vysoko profesionálnej úrovni. Jej úlohou je prezentovať nielen tvorbu ruských fotografov, ale aj tých zahraničných. Vďaka tomu som mala možnosť uvidieťvýstavu vynikajúceho fotografa Rogera Ballena. Doteraz cítim zimomriavky, keď si na jeho fotografie spomeniem.

ivana_pastorova-v-galerii-lepsi-svet-foto_andrej_lojan

V Dome fotografie v Liptovskom Mikuláši možno do konca januára navštíviť pozoruhodnú výstavu „Okamihy“ pod kurátorskou taktovkou Lucie Benickej a teba. Ako si vyberala tých desať nových, resp. mladých autorov a autoriek slovenského foto-dokumentu?

Pod odborným vedením Lucie Benickej (riaditeľky Galérie umelcov Spiša a tiež Domu fotografie, o.z.) a fotografa Matúša Zajaca som sa snažila zamerať na fotografov a fotografky mladšej genrácie, ktorí sa dlhodobo venujú fotografickým dokumentárnym projektom. Zámerom výstavy s názvom „OKAMIHY“ bolo poukázať na prácu práve tých autorov a autoriek, ktorí možno nemajú fotografické vzdelanie, ale svojím vytrvalým záujmom o fotografiu, výberom tém a pod vedením skúsených profesionálnych fotografov, sa snažia nadviazať na tradíciu kvalitného slovenského dokumentu. Každý však vo svojom individuálnom vizuálnom i obsahovom prejave.

Tvoj partner Andrej Lojan, takisto patrí do tejto generácie či skupiny autorov-fotografov. Nájdeme ho v spomínanej desiatke?

Nenájdeme, pretože ako fotograf a spoluzakladateľ fotografického združenia PHOS, bol len nedávno súčasťou inej výstavy z produkcie Domu fotografie v galérii v Liptovskom Mikuláši. Výstava mala názov „Za krížom“ a jej cieľom bolo interpretovať každodenné životné okamihy, nasledujúce “kríž” v dielach súčasných slovenských dokumentárnych fotografov. Ako aj v tvorbe významného českého fotografa Jindřicha Štreita. Ako kurátorky novej výstavy „OKAMIHY“ sme nechceli opakovane ponúknuť tie isté mená. Uvítali by sme, aby tvorba mladých autorov a autoriek bola konfrontovaná s názormi verejnosti prostredníctvom takýchto podujatí, výstav v regionálnych galériách.

Som ti veľmi vďačná za to, že v spomínanej výstave ste mysleli aj na rodovú rovnosť či skôr vyváženosť. Ťažko sa hľadali ženské autorky-fotografky v rámci súčasnej dokumentárnej fotografie?

Popravde, pri koncepcii výstavy a výbere mien sme hľadeli najmä na kvalitné spracovanie danej témy, na autentickú výpoveď zachycovanej skutočnosti. Až vo finále výstavy sme si uvedomili, že medzi autormi a autorkami sú rovnomerne zastúpení muži aj ženy. Nebolo to úmyslom, o to viac nás to teší. Tak ako ženy-fotografky nemožno opomenúť ani v našich dejinách fotografie. Výstava „OKAMIHY“ zároveň prezentuje autorov a autorky z rôznych regiónov Slovenska, kde naozaj žijú a tvoria. Nejde len o hlavné mesto. Ani výstava nie je lokalizovaná v Bratislave. Naozaj však všetkým odporúčam urobiť si výlet smerom na Východ a za výstavou do Liptovského Mikuláša vycestovať.

Vedela by si každého z desiatich autorov a autoriek opísať jedným slovom či slovným spojením?

Samozrejme, každý z nich je jedinečný. Ale pre nás ako kurátorky bolo dôležité, že všetkých vybraných autorov a autorky spája jedno, a to, že každý z nich pristupuje k zobrazovaniu témy na základe svojich vlastných vnútorných indícií. Nesnažia sa svojou tvorbou realitu meniť, ovplyvňovať, iba poukázať na situácie, ktoré sú totožné s ich polohami fotografického vnímania. A to ich spája.

Keď si pôsobila v zahraničí – vedela si tamojším ľuďom opísať slovenskú kultúru? Cez ktorú foto-knihu slovenského fotografa či fotografky by sa ti to robilo najľahšie?

Ak by som sa mala zamerať na ľudskosť, pretavenú do fotografií, na také to človečenstvo (ničím nemanipulované) a ľudské príbehy (znepokojujúce, ale pravdivé), poukázala by som asi na knihy môjho najmilšieho fotografa Martina Martinčeka.

Fotografiou (samotným remeslom, písaním teoretických statí či výučbou na umeleckej škole) sa ale neživíš. Kam by ste museli zacestovať, aby ste si s partnerom splnili tento sen? Na aký foto-projekt by ste sa dali nahovoriť?

Nemyslím, že musíme niekde vycestovať. I na Slovensku je dostatok tém, ktoré stoja za to, aby sa im niekto fotograficky venoval. Svoju úlohu skôr vidím v napomáhaní zvideteľnenia sa tých autorov a autoriek, ktorým ide o humanitu, nie o absurditu.

ivana_pastorova-v-dome-fotografie-foto_lucia_benicka

Pôsobíš v občianskom združení Lepší svet, n.o., ktorý sa venuje sociálnej inklúzii aj chránenému bývaniu pre ľudí s postihnutím. Je to tvoja vysnívaná práca?

Je to práca, ktorá ma napĺňa a zaujíma. Človek si postupne uvedomí, že všetky banality, ktorými sa trápi, sú nič oproti duševnej či mentálnej chorobe. Na druhej strane je to veľmi premenlivé, pretože v súčasnosti sa podobné problémy môžu dotknúť zo dňa na deň hociktorého človeka. Vďaka takejto práci sa stávate viac vnímavým a citlivým pre potreby druhých ľudí.

V rámci vášho združenia spolupracujete aj s poprednými slovenskými umelcami. Organizujete výstavy, happeningy, výtvarné workshopy. Má to u nás zmysel? Aká je odozva verejnosti?

Predaj vystavených diel napomáha rozvoju našich aktivít pre ľudí s mentálnym znevýhodnením. Nie vždy sa nám podarí predať obrazy od popredných výtvarných umelcov, ale predsa nejde len o komerciu – ide skôr o stretnutia, vzájomné inšpirácie. V rámci našej Galérie Lepší svet každý mesiac organizujeme výstavu jedného či skupiny významných slovenských umelcov. Vernisáž je vždy v nedeľu o 17tej. Zvykli sme si už na prítomnosť stálych hostí, ktorí síce vystavené obrazy nekúpia, ale vernisáž vnímajú ako kultúrnu udalosť, priestor na stretnutie, debatu o umení. A tak sa nám to páči.

Text: Boba Baluchová, Foto: Andrej Lojan, Lucia Benická (Rozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2014)

Chicago, Detroit, New York… Za kúskom sna naprieč USA

V posledných rokoch často počuť zovšeobecnenie: „Severo-Američanov prestal zaujímať okolitý svet – čoraz viac sa preto sústreďujú na svoju vlastnú realitu, na pomoc samým sebe.” Treba však občas ukázať pozitívnu tvár USA – keď už sa mnohí tak radi a často vydávame za veľkú mláku realizovať svoje sny.

Pred nejakým časom som do Inspire písala článok o tom, ako a kam sa môj život (novodobej travellerky a neo-nomádky) uberá. Netušila som, že do roka a do dňa budem zakúšať cesty a pobrežia amerického kontinentu. Presun z afrického na americký kontinent nebol však tak jednoduchý, ako som čakala – najmä čo sa týka uvažovania a hodnotenia situácií okolo seba. Najprv som celé mesiace bojovala s podvýživou v Keni a potom som zbadala alarmujúcu vzorku populácie štátu Ohio (ale i ďalších štátov: Illinois, Michigan, Indiana či Columbia) s nadváhou a obezitou. Dala by som rada všetkým tým ľuďom facku a potom prednášku o správnej výžive! Alebo v opačnom poradí. Ale oni skôr potrebujú pomocnú ruku a pevnú vôľu, ich vlastnú.

po-rieke-uprostred-chicaga

Po rieke uprostred Chicaga

Veľká zastávka v Chicagu

Mojím snom bolo: naučiť sa od dobre zabehnutej mimovládnej organizácie stratégiu – ako pomôcť zraniteľným skupinám a sociálne vylúčeným ľuďom, a nazrieť do tajov komunitného organizovania, ktoré je v USA tak úspešné. Teda ak sa snažíte o nejakú sociálnu zmenu vo svojom okolí na lokálnej alebo národnej úrovni. Pred rokmi sa tejto metóde práce s ľuďmi úspešne venoval aj americký prezident Barack Obama. Absorbovala som toho do seba kvantá informácií, urobila desiatky rozhovorov. No s implementáciou naučeného doma na Slovensku to bude pekne ťažké.

Najviac času z mojej dvojmesačnej cesty po USA som strávila v Chicagu a verte, že sa mi tam sprvu moc nechcelo. Hoci sa snažím na všetko pozerať s otvorenou mysľou a bojovať proti stereotypom, na Chicago som sa predsa len pozerala s predsudkami a dešpektom. Asi preto, že je to druhé najvačšie poľské mesto na svete a je tam kopec Slovákov (ktorí tu makajú v kuchyniach reštaurácií od svitu do mrku, len aby si po návrate domov, kdesi pod Tatry kúpili ten vytúžený domisko a veľké auto). Zároveň sa všetky mafiánske historky odohrávali a odohrávajú v Chicagu – silnej bašte Demokratov, kde si starosta myslí, že je viac ako Obama aj Boh.

Ale Chicago je metropola, kde sa nakrútilo azda najviac apokalyptických filmov a kde môžete vidieť naživo všetky americké hudobné hviezdy, ktoré Slovensko sotva navštívia (Sarah Jarosz, Fiona Apple, Punch brothers). Veľa ľudí mi cez emaily odporúčalo, kam sa ísť pozrieť, ktoré múzeum nevynechať (každá menšina a etnická komunita tam má svoje múzeum). Kamaráti-výtvarníci mi v inboxe nechávali závistlivé odkazy – ako veľmi by teraz chceli obdivovať tú výnimočnú architektúru Chicaga, Upper Wacker Drive aj temnejšiu Lower Wacker Drive, a všetky tie unikátne mrakodrapy (s príbehom bohatej americkej rodiny v pozadí). Vtedy som si uvedomila jedinečnosť tohto multi-kulti mesta (a keď som prišla do New Yorku – už mu nevedela prísť na chuť).

dominanta-chicaga

Dominanta Chicaga

Umenie a kultúra za veľkou mlákou
Keď hovorím o umení, ako prvé musím spomenúť to s pohyblivými obrázkami. A prekvapivo ma prenasledujú skôr seriály, ako filmy – v spojitosti s USA. Priznám sa, že seriál „Sex v meste“, odohrávajúci sa prevažne v New Yorku a odkrývajúci príliš veľa z milostných životov štvorice atraktívnych tridstiatničiek, som nikdy nesledovala. Ale nikdy netreba hovoriť nikdy! Hneď po návrate do SR som tento ženský seriál (s uvoľnenými dialógmi, zväčša na účet mužov) zaradila do kategórie: pozreté (aj keď s podtitulom: „guilty pleasure“). Sledovať opäť všetky tie zákutia, návštevy manhattanských podnikov, ktoré som naživo videla i ja, bolo vskutku príjemné.

Keď som pred rokmi sledovala iný (omnoho viac realistický a krutý) seriál „The Wire“, želala som si, aby život afro-amerických detí takto nevyzeral i v realite. Ale on taký je. Spojené štáty sú možno krajinou neobmedzených možností, vysnívanou destináciou ľudí z Východnej Európy či Latinskej Ameriky. Ale fakt, že sa v niektorých štvrtiach (nielen Chicaga či NY) za bieleho dňa strieľajú pre drogy násťročné deti, skrátka nepustí. Decká majú sedieť v školských laviciach, a nie sa (pre časté a dlhé suspendovanie za hocakú malichernosť) poflakovať v „bad neighborhoods“. Mimovládky, politici i médiá denne riešia otázky: ako dostať deti z ulíc naspäť domov; ako nepokračovať v zatváraní škôl; ako zvýšiť minimálnu mzdu; ako pomôcť s bývaním celým početným (nielen latino) rodinám bez domova.

komunitne-organizovanie-v-chicagu

Komunitné organizovanie v Chicagu

Závidenia-hodné filmy a divadelné hry

Tento rok o prestížne oscarovské ocenenie bojuje niekoľko skvelých amerických filmov. A aj keď si myslím, že vo všetkých kategóriách by mal jednoznačne vyhrať geniálny skvost Steve McQueena „Dvanásť rokom otrokom“ (povinná jazda pre všetky školy ako prevencia pred novodobým otrokárstvom a násilím, pachaným na ľuďoch na základe rasy), sú tu aj ďalšie pozoruhodné snímky. Pre úžasný herecký výkon Matthewa McConaugheya ma zaujal v jednom z new-yorských filmových klubov film „Dallas buyers club“ – o vyrovnávaní sa rodeo-maniaka a kovboja s ochorením AIDS v Texase v 80-tych rokoch minulého storočia. Spomenúť musím ešte minimálne tieto tri (o nevydarených plneniach snov): „Špinavý trik“ o šikovných pôžičkových podvodníkoch, „Her“ o tragickom zaľubení sa do umelej inteligencie operačného systému, či beznádejný príbeh nedoceneného folkového speváka „Inside Llewyn Davis“.

V Chicagu je jedna ulica, plná divadiel, pripomínajúca Broadway. Tam som stihla vidieť aspoň dva muzikály „Once“ a „We will rock you“. Ceny lístkov sú na slovenské pomery privysoké, ale tak keď je človek raz za život za veľkou mlákou, nemôže skrbliť – musí si zažiť tú pravú divadelnú atmosféru. A to sme si presne s partnerom povedali, keď sme vysolili 300 dolárov za beznádejne vypredané predstavenie „The Book of Mormom” (ktorej podtitul: “the best show of Broadway” skutočne neklamal). Parodovanie žánru i témy amerického misionárstva v Afrike predčilo všetky očakávania!

To isté môžem povedať aj o ďalšom predstavení “Sleep no more” – o interaktívnom divácko-hereckom prepojení a prežívaní príbehu Shakespeareovho padlého hrdinu v legendárnom dome v centre NY, upravenom na temné divadlo. Ide o komerčne úspešný každo-nočný experiment na viacerých poschodiach manhattanskej budovy, kde publikum v maskách mlčky naháňa hlavné postavy z izby do izby a užíva si pocity objavovania, tajomna, odhaľovania.

vyhlad-na-ny

Výhľad na Veľké jablko: New York

Čo na USA nenávidíme a čo milujeme

Ak by som mala generalizovať, tak k mínusom radím prehnanú ostrahu pred číhajúcim terorizmom na miestach, kde to ozaj nie je nutné. Napríklad keď ma pri vstupe na Sochu slobody prešacovali asi trikrát a nechceli pustiť ďalej preto, že mám v taške dve mandarínky a jedno jablko. Aj slávny Coney island zíval prázdnotou a depresiou (len občas to zachránili ruské dvojice, na diaľku preukazujúce svoj hrdý pôvod a okukujúce ruiny niekdajšieho zábavného parku). Suspendovanie násťročných zo škôl pre nepodstatné veci už nejdem ďalej rozvíjať. Všadeprítomní rovnako-vyzerajúci hipsteri a prehnane drahé blšáky vo Williamsburgu boli potom skôr už na smiech, ako na kritiku. Hoci to v New Yorku nebolo až tak citeľné, v Tolede či v Chicagu som spozorovala, že ľudia tu nemajú čas oddychovať. Za prácou cestujú (s mobilom a kávou v ruke) aj pár hodín ráno čo ráno, a večer zasa putujú vyšťavení naspäť (s hamburgerom, predstavujúcim večeru, kolou a opäť mobilom v ruke).

K plusom napríklad New Yorku (aj keď opäť nenápadne opakujem, že Chicago ma oslovilo viac) patrí určite doprava metrom. Ani nie tak pre jeho dostupnosť, ako pre nádhernú hudbu, ktorá sa na vás vyrúti z každej zastávky. Naozaj tam možno počuť najlepších hudobníkov sveta. Gastronomické orgazmy som síce neprežívala, ale mala som si ako pescatariánka stále z čoho vyberať – ázijská, aztécka, a neviem-ešte-aká kuchyňa bola vždy nablízku. Vo Washingtone, D.C. ma zasa prekvapilo, že všetky velikánske múzeá a galérie (vďaka niekdajšej iniciatíve jednej filantropickej rodine) boli pre verejnosť zdarma. Boli plné, pulzovali stále umením a životom.

Nikdy v živote som si nič nekúpila v McDonalde (načo som veľmi hrdá), no na Starbucks som si zvykla šialenou rýchlosťou (asi preto, že v SR zatiaľ nie je). Dvakrát denne „káva so sebou“ v ruke, obrovské noviny (Chicago Tribune alebo The New York Times) pod pazuchou a prechádzka popri rieke – to bol môj rituál. Išlo to šialene do peňazí, ale niekedy seba-kontrola akosi nefunguje. Domáci vravia, že napríklad „v NY si zaplátíš aj za vzduch, ktorý dýchaš (nielen za wi-fi pripojenie)“.

Pumpkin spice latté bola moja niekoľko-týždňová závislosť (v skutočnosti ide o kávu, posypanú zmeskou voňavých korenín za 5 dolárov). Ale v čase Halloween je skrátka všetko iné, viac sentimentálne. Preto sa nečudujem, že som sa dala nahovoriť na výjazd na tekvicovú farmu, vyrezávanie geometrických tvarov do oranžovej hmoty, ako aj tancovačky v kostýme počas dušičkovskej noci. Zvláštne je, že v roku 2013 sa po sto rokoch dátumovo aj oslavami pretla Chanuka (židovský Sviatok svetiel) so severoamerickým sviatkom Vďakyvzdanie a vznikla tak Thanksgivukkah. Oficiálne sa tým začala predvianočná nákupná sezóna, no moja nákupná horúčka (v second handoch aj vo výpredajoch) sa vôbec neprejavila. Aj keď som si k letenke späť priplatila o jednu batožinu viac, domov sa šlo s prázdnym kufrom. Asi už ozaj doma všetko mám)e. O jeden splnený sen naviac.

v-new-yorskom-vintage-shope

Vintage obchod v srdci New Yorku

Text: Boba Baluchová, Foto: Boba Baluchová a Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, zima 2013)

Michal Miadok: rozvojová spolupráca by mala byť rovnocenným partnerstvom

Slovenský rozvojový pracovník Michal Miadok momentálne absolvuje na pobreží Kene svoju štvrtú misiu – ako koordinátor sociálno-zdravotníckeho programu Trnavskej univerzity v regióne Kwale. Cez VŠ sv. Alžbety však predtým absolvoval ďalšie dlhodobé pobyty v krajinách, ktoré by si človek asi primárne za dovolenkovú destináciu nevybral. V čom bola jeho práca netypická i prínosná, a ako sa na svoje predošlé pobyty pozerá s odstupom času?

Počas a po období dažďov nielen ľudí v Južnom Sudáne a v Keni sužuje malária. Kde si sa s touto chorobou stretol po prvý raz?
Už aj počas môjho dobrovoľníckeho pobytu v Indii (projekt Misia India). Avšak prvé naozajstné stretnutie s týmto ochorením som zažil v Burundi, kde som pracoval ako logista VŠ sv. Alžbety v nemocnici v dedinke Rutovu. V tejto oblasti sa malária vyskytuje v jednej zo svojich najhorších foriem (plasmodium falciparum) a postihuje značnú časť obyvateľstva. Ľudia tu na ňu umierajú.

Zmenil dobrovoľnícky pobyt v Indii tvoj pohľad na rozvojový a rozvinutý svet, zmenil tvoje pracovné či študijné plány do budúcna?
India bola pre mňa skúškou, či pobyt v tak nehostinných pomeroch a náročných podmienkach zvládnem. Fyzicky aj psychicky. Pobyt ma utvrdil v rozhodnutí pracovať v rozvojových krajinách.

Cez VŠ sv. Alžbety si absolvoval doteraz tri 6-mesačné pobyty v rozvojových krajinách. Dajú sa nájsť nejaké spojitosti medzi prácou v Burundi a na Haiti?
Prvou spojitosťou je fakt, že Burundi ako aj Haiti patria medzi najchudobnejšie krajiny na svete. Obe krajiny sú frankofónne, a bezpečnostnú situáciu v nich možno prinajlepšom opísať ako komplikovanú. Oba projekty, na ktorých som pôsobil, boli zdravotníckeho charakteru. V Burundi sa jednalo o nemocnicu s lôžkovou časťou pre štyri rôzne oddelenia a s dvoma plne funkčnými operačnými sálami. Pracovalo tam okolo 50 miestnych zamestnancov. Dvaja až traja zahraniční lekári pracovali v ordináciách, na operačných sálach a vykonávali tiež pohotovostnú službu – sedem dní v týždni, dvadsaťštyri hodín denne. Na Haiti šlo o malú kliniku, kde sme spolu s jednou lekárkou a ôsmimi zamestnancami zabezpečovali „out-patient“ starostlivosť pre vnútorne presídlených ľudí (IDPs) – rovno uprostred ich provizórne „vybudovanej“ dediny na predmestí Jacmelu.

Ako sa ľudia na Haiti vyrovnávajú s následkami ničivého zemetrasenia po roku 2010?
Haiti bolo najchudobnejšou krajinou na západnej pologuli aj pred zemetrasením v roku 2010, no samotné zemetrasenie malo pre krajinu priam apokalyptický charakter. Treba si predstaviť, že v priebehu niekoľkých momentov zomrelo cca 220 tisíc ľudí a 2,1 milióna (z celkového počtu cca 10 miliónov) obyvateľov stratilo strechu nad hlavou. Celé štvrte boli zrovnané so zemou, najchudobnejšie obyvateľstvo bolo zasiahnuté najviac. Síce sa do konca roka 2012 podarilo urobiť obrovský kus práce – napríklad z pôvodných 2,1 milióna ľudí, ktorí stratili svoje obydlie, už na konci roku 2012 žilo v presídleneckých IDP-kampoch “iba” 360 tisíc ľudí. No Haiti je stále absolútne odkázané na pomoc (i spoluprácu) medzinárodnej komunity humanitárnych a a rozvojových organizácií. Viac ako polovica obyvateľstva stále žije z menej ako 1,25 dolára na deň (čo je hranica absolútnej chudoby), a skoro polovica nemá doteraz prístup k bezpečnej pitnej vode. K celkovému obrazu situácie na Haiti treba pridať ešte podvýživu, „outbreak“ cholery či neustále sa zhoršujúcu situáciu so zabezpečovaním obživy.

V čom spočíval tvoj klasický pracovný deň na Haiti?
Najprv v skoré ráno: odovzdanie kľúčov technikovi na naštartovanie generátora; príprava materiálov pre registráciu pacientov; otvorenie kliniky a kontrola príchodu jednotlivých zamestnancov. Cez deň: riešenie administratívy, nákupy pohonných hmôt, potravín; oprava vybavenia (sanitky, generátora, vodovodného systému atď.). Brána kliniky sa zatvorila s odchodom posledného pacienta. Plus sme s našou sanitkou poskytovali non-stop pohotovosť pre miestnu komunitu, transfer do najbližšej nemocnice bez časového obmedzenia. Stávalo sa teda, že nás budili v noci o jedenástej, ale aj o druhej ráno pre najrôznejšie situácie (od zlomenín, pôrodov až po prevoz zosnulých do márnice).

Ako vidíš budúcnosť tohto ostrova, povedzme o desať rokov? Budú ľudia stále odkázaní na humanitárnu a rozvojovú pomoc (napríklad zo SR)?
Budúcnosť Haiti nevidím ružovo. Okrem vyššie spomenutých dôvodov treba zmieniť ešte zdevastované životné prostredie (väčšina lesov na Haitskej časti ostrova bola vyklčovaná). Každý rok v období dažďov možno čakať prívalové dažde, ktoré z pôdy odplavia živiny, spôsobia masívne zosuvy pôdy, záplavy, zničenie úrody a v neposlednom rade stovky mŕtvych. Krajina je absolútne závislá od dovozu potravín – hlavne z USA, no i tam bola minulý rok veľmi zlá úroda. Donorské krajiny prestali posielať Haiti prisľúbené obnosy finančnej pomoci a z ostrova postupne odchádzajú humanitárne organizácie, ktoré doslova zaplavili Haiti pred tromi rokmi. A to už nespomínam korupciu vo všetkých sférach spoločenského života…

981724_10151488777627404_435066005_o

Michal Miadok a súčasť jeho terénnej práce v regióne Kwale. Foto: Palo Markovič

V Burundi si sa pravdepodobne takisto nemohol slobodne pohybovať po krajine. Aká tam bola bezpečnostná situácia?
V regióne, kde sme v rámci projektu VŠ sv. Alžbety pôsobili, operovali rôzne rebelské a banditské skupiny, ktoré sa sformovali po skončení občianskej vojny. Vláda sa snažila odzbrojiť populáciu, no neúspešne, keďže v krajine stále pretrvával strach z obnovy násilia a vláda za odovzdané zbrane neponúkla žiadnu finančnú náhradu. Burundi má skoro identické zloženie obyvateľstva ako susedná Rwanda, kde v roku 2002 došlo ku genocíde. V noci sa nesmelo v celej krajine šoférovať a na každom kroku boli vojenské zátarasy.

Ako lokálni ľudia reagovali na prevádzku zdravotníckych zariadení v regióne slovenskou univerzitou (a financiami zo SR)?
Ľudia boli nesmierne vďační. Pred príchodom našej organizácie si štát nemohol dovoliť prevádzkovať danú nemocnicu a celý komplex bol v podstate opustený, nevyužitý. Predtým museli pacienti cestovať 40 km do najbližšej nemocnice v okresnom mestečku Bururi. Burunďanom sme poskytovali kvalitnú zdravotnú a zdravotnícku starostlivosť so stálou prítomnosťou minimálne dvoch špecialistov zo Slovenska, z Haiti a Egypta. Navyše sme dokupovali lieky – potrebné podľa predstáv jednotlivých špecialistov a platili motivačné príplatky všetkým zamestnancom.

Momentálne pôsobíš na pobreží Kene (v okolí Mombasy), no v roku 2011 si ako logista mal na starosti niekoľko nutričných centier v chaotickom hlavnom meste Nairobi. Koľko hodín denne si trávil v aute a ako si sa vysporadúval s dopravou?
Niekde som čítal štatistiku, ktorá vyhodnotila dopravu v Nairobi ako štvrtú najhoršiu na svete. Neviem si teda predstaviť, ako to musí byť v mestách na prvých troch priečkach. Doprava v Nairobi bola katastrofálna. Z dvoch jazdných prúdov sa stávajú v Nairobi štyri, jazdí sa v protismere i na okrajových ostrovčekoch a celé premávka je (až na pár výnimiek) počas celého dňa v zápche. V aute som trávil väčšinu môjho pracovného času a vysporiadal som sa s tým tak, že sa zo mňa stal nekompromisne priebojný vodič.

Ktorý projekt ti najviac prirástol k srdcu a prečo?
Asi ten prvý – dobrovoľnícky pobyt v Indii (projekt Misia India 2008). Po prvýkrát som pôsobil v rozvojovej krajine, naviac sme pracovali s deťmi z kasty “nedotknuteľných”, ktorej príslušníci sú vlastne najchudobnejšími z chudobných v rámci celej Indie. Pobyt ma pripravil na budúce projekty, zároveň ma zbavil romanticko-dobrodružných a spasiteľských ilúzií.

703672_10151488774542404_1979266286_o

Michal Miadok: pripravený na prevoz vývižových náhrad a doplnkov z nutričného centra v Kwale do Mkongani. Foto: Palo Markovič

V čom je projekt Trnavskej univerzity v regióne Kwale podľa teba kľúčový (ktorá aktivita najdôležitejšia)?
Keďže ide o projekt, financovaný zo Slovak Aid – všetky ciele a aktivity sú jasne zadefinované už pri samotnom predkladaní projektu a uchádzaní sa o finančné prostriedky. Všetky sú teda dôležité, kľúčové. Prestavba výživového centra v regionálnej nemocnici v Kwale, vybavenie ďalších dvoch centier v Tiwi a Mkongani, tréning komunitných zdravotníckych pracovníkov, získanie dodávateľa na suplementárnu výživu, samotné vyšetrovanie a poskytnutie starostlivosti deťom aj ich matkám, zriadenie projektovej knižnice a pravidelné vzdelávacie aktivity pre personál nemocnice, či štart modelových záhrad – to všetko sú aktivity, ktoré spolu súvisia a robia projekt jedinečným, pre komunitu dôležitým. Teraz, pred uzavretím projektu, je však najdôležitejší faktor udržateľnosti (odovzdanie projektu lokálnemu partnerovi – kwalskej nemocnici; zabezpečenie pokračovania v aktivitách i po našom odchode).

Na zvýšený výskyt podvýživy v kwalskom regióne vplýva niekoľko rizikových faktorov. Ktorý je podľa teba najviac vypuklý (nevzdelanosť matiek, veľkosť rodiny, nezamestnanosť atď.)?
Podľa môjho názoru je faktorom, najviac negatívne vplývajúcim na podvýživu, chudoba. A to nielen v regióne Kwale, ale aj v globálnom meradle. A to napriek tomu, že chudoba je široký a komplexný pojem, ktorého príčinami (i následkami a začarovaným kruhom zároveň) sú práve vyššie uvedené faktory. Nie náhodou je “Odstránenie extrémnej chudoby a hladu” prvým z ôsmich Miléniových rozvojových cieľov (MDGs).

Okrem podvýživy či už spomenutej malárie, je i v tomto regióne častý výskyt ľudí, nakazených vírusom HIV. Ako môže Keňa, ale i ďalšie africké krajiny, bojovať s touto smrteľnou nákazou (a ochorením AIDS)?
V Keni funguje národný HIV program s názvom NASCOP, ktorý zo zahraničia financujú U.S.Aid, UNICEF či WorldBank. Z darovaných peňazí sa získava najmä antivírusová liečba (ARV), ktorá je poskytovaná pacientom zadarmo v registrovaných klinikách (CCC – Comprehensive Care Clinic). Majú však mnoho problémov (nepostačujúce budovanie kapacít; odmietanie pravidelného testovania sa hlavne mužskou populáciou; matky, nenavštevujúce prenatálnu poradňu; stigmatizácia HIV pacientov atď.). Možno by pomohlo, keby všetky inštitúcie, ktorých sa to týka („stakeholders“) apelovali na ľudí, aby boli vo svojich vzťahoch verní a boli monogamní. Ak tak nechcú, alebo nedokážu žiť – je dôležité potom prízvukovať pravidelné testovanie sa a používanie kondómov. HIV-pozitívnym pacientom treba poskytnúť dostupnú a lacnú liečbu a, samozrejme, potrebnú psychologickú podporu.

Prečo je v rozvojových krajinách, resp. krajinách s nízkymi príjmami stále potrebná rozvojová pomoc (a spolupráca medzi donormi a beneficientmi) zo strany rozvinutých krajín (z Európy, teda aj zo SR)?
V otázke rozvojovej spolupráce s Keňou sa zo mňa stáva tak trochu skeptik. Vysvetlím, prečo. Keňa je krajina, v ktorej takmer polovica obyvateľstva stále žije pod hranicou chudoby a kde je minimálna mzda nevzdelaného robotníka na vidieku maximálne 50 dolárov na mesiac. Napriek tomu si tento rok po marcových voľbách tri stovky kenských poslancov schválili plat vo výške 10 000 dolárov na mesiac. To považujem za zvrátené. Podľa mňa: zodpovednosť za spoločensko-ekonomický rozvoj či stav na svojom území by mali niesť primárne vlády jednotlivých krajín, ktorým by malo ísť o viac, ako len o sebaobohacovanie. V rámci rozvojovej spolupráce by malo ísť o rovnocenný vzťah – partnerstvo, ktoré v sebe zahŕňa potrebu vyvíjania rovnako veľkého úsilia a aktivity na dosiahnutie spoločného cieľa oboch aktérov. Rozvojová spolupráca musí prebiehať za jasne definovaných a prísnych pravidiel, kde budú beneficienti a donori (dve strany partnerstva) robiť naozaj všetko pre to – aby odstránili súčasný nepriaznivý stav (nedostatočný prístup k vzdelaniu či k pitnej vode, podvýživu, potravinovú nestabilitu atď.). V Keni sa zatiaľ o to nie všetci snažia…

980611_10151487985652404_612656729_o

Michal Miadok a Boba Baluchová (terénni rozvojoví pracovníci TU v Keni) s komunitnými zdravotníckymi pracovníkmi v nutričnom centre v Kwale. Foto: Palo Markovič

Foto: Palo Markovič

Kultúrne šoky už na africkom kontinente pravdepodobne nezažívaš. Ale čo ťa stále dokáže u lokálnych ľudí prekvapiť?
V negatívnom zmysle je to podobné iným krajinám – všetci sme vlastne všade rovnakí, i keď vynaliezavosť a herecko-dramatické schopnosti obyvateľov Haiti pri vymáhaní finančnej či materiálnej pomoci ma dokázali prekvapiť dosť často. V pozitívnom zmysle je to schopnosť ľudí sa radovať zo života v nepredstaviteľne jednoduchých podmienkach. Nesmierna sila a odolnosť lokálnych ľudí voči životným peripetiám a schopnosť spievať, tancovať či modliť sa pri akejkoľvek príležitosti a bez hanby.

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Rozhovor pôvodne publikovaný pre portál ProHuman; september 2013)