Nová tvár Bukurešti podľa “stand-up vedkyne” Rucsandry Pop

Je na plný úväzok matkou a autorkou divadelných hier. Po materskej „dovolenke“ sa chce vrátiť do práce (späť do víru komunikácie a marketingu) a  dokončiť doktorát v Bukurešti. Položartom o sebe hovorieva, že je „stand-up vedkyňa“ – keďže robí veci inak, ako by sa očakávalo. Študovala literatúru v Brašove, žurnalistiku v Bratislave, sociológiu a kultúrnu antropológiu vo Varšave. Vo svojom voľnom čase usporadúva čítania poézie, konferencie a podujatia, ktoré doteraz v rámci kultúrnej scény chýbali. Výnimočná umelkyňa – Rucsandra Pop.

Je ľahké byť matkou v Bukurešti (čo sa týka pohybu v príjemnom prostredí, načerpania energie, dýchania čerstvého vzduchu, seba-realizácie)?

Keď som sa presťahovala z Brašova naspäť do Bukurešti, desil ma ten hluk, preplnenosť ľuďmi tam vonku. Po rokoch som si našla vlastné oázy v meste. Ak stojíte na jednom z hlavných bulvárov: Magheru – sledujete bukureštiansky chaos v plnom prúde. Ak však odbočíte správnym smerom, môžete nájsť tie najviac očarujúce a pokojné miesta, kúzelné uličky, zelené parky a pokoj v nich. Ísť s kočiarom po chodníkoch, kde vám zavadzajú nelegálne zaparkované autá – to už je iný príbeh. Povedzme to takto: Bukurešť nie je naj baby-friendly miesto na Zemi!

Ak si chcete zamilovať Bukurešť, musíte nájsť správne vodítko. Pre mňa ako dramatičku je to nevyčerpateľný zdroj spletitých príbehov a inšpirácií. Keďže som zaťažená na históriu – potrebovala som najprv pochopiť všetky vrstvy tohto veľkomesta. Štýlová spodná bielizeň pochádza z čias, keď Bukurešť nazývali Malým Parížom; tie škaredé sivé šaty na nej boli darom od tatíčka Ceauşescu; nuž a tie vyblýskané cetky, vysoké podpätky – to už je kapitalistický doplnok k tomu celému. A na vrchole toho všetkého by mal byť ešte nejaký orientálny gýč. Stačí takýto opis?

V roku 2009 som žila v Bukurešti aj ja (vtedy som ťa vlastne stretla). Dnes toto rumunské veľkomesto takmer nespoznávam. Vidím obrovský rozdiel medzi „vtedy a dnes“. Vieš opísať, v čom nastala tá pozitívna zmena mesta?

Bukurešti sa aj napriek ekonomickej kríze v posledných rokoch darilo. Ľudia sa o svoje mesto začali zaujímať, nakoniec v sebe objavili občianskeho ducha. Najviac viditeľným dôkazom boli pouličné protesty z jesene 2013, keď obyvateľstvo demonštrovalo proti ťažbe zlata v Rosia Montana (v transylvánskom banskom revíri). Nešlo teda o tému zvýšenia platov či dôchodkov, ale o životné prostredie. Bolo úžasné vidieť 15 000 ľudí, pochodujúcich v uliciach Bukurešti bez politického programu, ale s pocitom občianskej zodpovednosti.

Pozorovať možno i zmenu životného štýlu – stále viac ľudí používa bicykle a motorky ako každodenný dopravný prostriedok – do práce, do školy, pre zábavu. Pred piatimi rokmi by to bola na našich cestách jasná samovražda. Čoraz viac ľudí beháva – maratónsky beh medzi mojimi známymi už nie je žiadnou výnimočnosťou. Ľudia sa chcú cítiť dobre v meste, v ktorom žijú – tak sa podľa toho i správajú. To však neznamená, že sa v meste nedejú aj negatívne veci, ako bezhlavé búranie historických budov s cieľom vytvoriť modernejšie stavby. Mestská rada nielen že súhlasí s týmto typom agresie, ale niekedy ho sama iniciuje.

Je v meste dosť príležitostí pre street-art, komunitnú prácu, urban spaces, verejné diskusie a podobné aktivity?

Áno. V posledných rokoch tu rástli umelecké galérie a tvorivé priestory ako huby po daždi. Rok 2009 bol významným posunom v myslení. Mnoho ľudí prišlo o prácu vo firmách, alebo sa jednoducho rozhodli skončiť a nasledovať svoj sen. Pre mnohých bolo priestorom pre sebarealizáciu práve umenie. Mesto bolo plné príležitostí pre takéto myslenie a konanie. Veď aj my sme vtedy zorganizovali prvú TEDx konferenciu v Bukurešti.

Ďalšia vec je, že ľudia majú menej peňazí, takže aj cestujú menej ako pred krízou. Keďže potom zákonite trávia viac času doma – potrebujú si tu vytvoriť tvorivý priestor. Podobne zmýšľajúci jedinci dali hlavy dohromady, plánujú spoločne konferencie, diskusie, založili huby, urban spaces, zdieľanie priestorov.

Spomeň, prosím, nejaké konkrétne zaujímavé miesto, so svojimi aktivitami či projektmi.

Keď som sa v lete 2012 vrátila z USA, kolega mi spomenul skupinku architektov, ktorí sa starajú o krásny dom, čo bol takmer na spadnutie. Ten dom si pomaly opravujú, žijú v ňom, tvoria. Myslela som, že pôjde o klasický squat, ale i tak som za nimi zašla. Zistila som, že boli úspešní v komunikácii s pôvodným majiteľom (aristokratom, žijúcim v zahraničí), ktorý im budovu povolil obývať a používať. Priestor sa postupne zmenil na alternatívne kultúrne centrum, kde som neskôr naštudovala a predstavila dve z mojich divadelných hier. To je v skratke konkrétny príbeh o mieste, zvanom Carol 53, s pozitívnym priebehom či so šťastným koncom. V skutočnosti však šlo o viacfázový, komplikovaný projekt, zahrňujúci verejné debaty o obývaní opustených budov, squattingu a sociálnej architektúre.

Rucsandra Pop - rumunská dramatička, cestovateľka a novinárka.

Rucsandra Pop – rumunská dramatička, cestovateľka a novinárka.

Kultúrne centrum namiesto opustenej budovy na spadnutie. Výborný nápad. Existujú aj iné podobné „success stories“?

Stáva sa z toho trend – ľudia obsadzujú verejné alebo nevyužité súkromné priestory s účelom ich alternatívneho využitia. Veľa žúrov sa odohráva práve v starých palácoch alebo opustených historických budovách. Napríklad jedna z najštýlovejších novoročných osláv sa konala v starej budove Národnej knižnice – obrovskom paláci v centre mesta – momentálne bez využitia.

Ďalším projektom, ktorý mám rada, je Lorgean theater – divadlo, vyybudované na ploche bytu o rozlohe 32 metrov štvorcových. Najprv šlo len o výstrelok vlastníka bytu, spisovateľa Jean Lorin Steriana, ktorý pozval svojich priateľov, aby hrali u neho doma. Ako publikum si prizval známych i neznámych ľudí. Projekt začal rásť a tento rok v apríli mohli ľudia navštíviť domácky divadelný festival HomeFest (vyše dvadsať tanečných a divadelných predstavení) priamo v domácnostiach po celom meste. Obyvatelia Bukurešti boli radi, že môžu hostiť umenie priamo v ich obývačke.

Tvoje dve divadelné hry zožali v Rumunsku slušný úspech. Na čom pracuješ teraz (ak dieťa a písanie dizertačky dovolí)?

Hra „Oracol“ (one-woman show o bezpodmienečnej láske) má za sebou už 40 repríz v ôsmich mestách po celom Rumunsku. Druhá hra „Talk to the Bomb“ sa hráva stále v Bukurešti. Ide o ľúbostný trojuholník dievčaťa a dvoch chlapcov, ktorí sa stretli vo Vama Veche v roku 2001, tesne pred pádom dvojičiek. Hra je o strate nevinnosti a o tom, že niekedy nie sme schopní dialógu, čo spôsobuje, že si ubližujeme navzájom. Najnovšia hru „Huevos Congelados“ práve skúšame. Bude mať premiéru o pár týždňov…

Keď si chceme urobiť názor na daný národ či kultúru, často sa pýtame na lokálnych názorových vodcov či vodkyne. Vymenuj, prosím, zopár svojich obľúbených rumunských hýbateľov či hýbateliek (umenia)?

Pokúsim sa vymenovať pár Rumunov či Rumuniek, ktorí sú dôležití pre našu kultúru a mohli by byť zaujímaví rovnako pre cudzincov. Ako prvú spomeniem Alexandru Pirici, ktorá má výborný medzinárodný ohlas v týchto dňoch. Ide o performerku, ktorá je napríklad zodpovedná (spolu s Manuelom Pelmusom) za koncept rumunského pavilónu na Benátskom bienále v minulom roku. Urobili retrospektívu predchádzajúcich prehliadok – zopakovali tie najslávnejšie umelecké diela len pomocou tiel kolegov-umelcov. Stojí za to si vygúgliť fotky či videá z tohto eventu. Tá žena je múdra, odvážna, nápaditá, politicky angažovaná vo svojej tvorbe.

Z hudobnej scény ani neviem, čo skôr vybrať, odporučiť, pretože je veľmi bohatá. ‘Karpov not Kasparov‘ je projekt, ktorý ma oslovil pre svoju hru na bubny a vintage syntetizátory. Potom asi ‘Shukar Collective‘, čo najprv začalo ako jam-session miestnych DJs s rómskymi hudobníkmi. Dnes je z toho parádna, no i kontroverzná fúzia, keďže niektorí ľudia sú zástancami toho, že rómska hudba má ostať pôvodná bez prímesí (kdesi na vidieku, mimo mesta), a nie zhybridizovaná (v preumelkovaných hipsterských podnikoch).

Žiješ posledné roky písaním hier. Čo by si odporučila z oblasti filmu a divadla?

Ako prvý sa mi pri zmienke o divadle vybaví Eugen Ionesco. Mŕtvy, ale stále geniálny. Je synonymom absurdného divadla – nik by ho z konverzácie o histórii európskeho divadla nemal vylúčiť. Čo sa týka filmu, rumunskú novú vlnu netreba predstavovať. Režiséri ako Cristi Puiu, Radu Jude, Corneliu Porumboiu či Cristian Mungiu sú medzinárodne uznávaní, a zdá sa, že rumunský filmový priemysel v týchto rokoch ožíva.

Rucsandra Pop sleduje z hľadiska svoju divadelnú hru.

Rucsandra Pop sleduje z hľadiska svoju divadelnú hru.

A čo rumunská literatúra – ktorá vlna stojí za prevetranie, prelistovanie?

Generácia 80. rokov bola silná, no nedocenená. Alexandru Musina, Ioan Flora, Andrei Bodie, George Craciun a Mircea Nedelcu – všetci zomreli, bohužiaľ, v posledných rokoch. Svoju profesiu si ctili a mali talent. Dúfam, že verejnosť ich krásne slová čoskoro objaví a docení.

Aký je najväčší rozdiel medzi tvojím životom a životom tvojich rodičov (odhliadnuc od posunu v IT, technologických inováciách) ?

Rozdiel je obrovský. Môj otec pochádzal zo starej šľachtickej rodiny. Narodil sa vo chvíli, keď začala vojna. Hoci bol vychovávaný k vyznávaniu istých hodnôt, k fungovaniu v určitom životnom štandarde (takmer celá jeho rodina hovorila po francúzsky na dennej báze), skoro celý svoj život prežil v komunistickom režime – bez jedla či s prísunom nekvalitnej potravy, bez možnosti cestovať. My sme sa narodili do tohto šedivého, smutného života, kde nám chýbalo takmer všetko, no dospeli sme v období, keď je naopak: možné mať všetko. A ešte viac. Moji rodičia mňa a mojich bratov vychovávali takým spôsobom, aby sme nezabúdali na minulosť a vážili si naozaj dôležité veci. Spomedzi slovies „byť“ a „mať“ moji rodičia vždy uprednostňovali sloveso „byť“. Naučili ma robiť to isté. Takže hlavný rozdiel nespočíva v množstve vecí, ktoré si môžeme kúpiť, ale v tom, že (na rozdiel od našich rodičov) máme slobodu cestovať a môžeme nahlas vyjadriť svoj postoj. Nemusíme mať dlhodobo z ničoho strach – na to zabúdame príliš často…

Čo je najväčším problémom pre ľudí (vo veku medzi 30 a 40), tvoriacich a zaujímajúcich sa o umenie v Bukurešti ?

Najväčším problémom pre umelcov a umelkyne je nedostatok kultúrnych manažérov, producentov, produkčných a fundraiserov. Ako umelkyňa musím príliš veľa vecí robiť sama a na vlastnú päsť. Keby som mala pomoc od kohosi vyškoleného a odovzdaného, mohla by som realizovať svoje projekty oveľa rýchlejšie. Terajšia nová generácia kurátorov a galéristov začala robiť celkom dobrú prácu. Odvetvie módy má v posledných rokoch takisto úspech a rozkvet. Stále viac svetových hviezd (Madonna, Beyoncé či Jenifer Lopez) nosia oblečenie z ponuky rumunských návrhárok, ako je Mária Lucia Hohan a Andreea Badala. Ale v oblasti múzických umení je všetko stále dosť chaotické. Stále nám chýbajú ľudské zdroje, pričom pripomínam, že peniaze nám nechýbajú peniaze (stačí o ne vhodne zažiadať).

Stále však hovorím o nezávislej scéne. To, čo sa deje na politickej scéne, to je jeden smutný vtip. V posledných mesiacoch sa na poste ministra kultúry vystriedali zo traja-štyria ľudia – politickí nominanti, ktorí o danej oblasti nemajú šajnu. Najväčšou katastrofou bola demolácia Rumunského kultúrneho inštitútu – inštitúcie, ktorá desaťročia robila Rumunsku v zahraničí dobré meno.

Čo by mali zainteresovaní, zodpovední reprezentanti urobiť lepšie či inak v tvojom meste (v oblasti cestovného ruchu, infraštruktúry, miestnej politiky, spoločenského života atď.)?

Ajaj, o tom by sa dalo hovoriť celé hodiny – čo spraviť inak či zlepšiť v našom meste. Najdôležitejšie je mať aktívnu a silnú občiansku spoločnosť, ktorá by tlačila na politikov, a rozvíjala predstavu, ako má Bukurešť vyzerať. Mesto by malo byť navrhnuté podľa potrieb a snov svojich obyvateľov, nie podľa nejakej politickej agendy. Keď domáci pochopia, že len svojou láskou môžu utvárať svoje mesto, bude Bukurešť naozaj lepším miestom pre život i tvorbu.

Takže máš rada Bukurešť, alebo ako?

Toto mesto mám natrvalo v mojej krvi. Keď žijete v zahraničí a veľa cestujete, získate inú perspektívu a zbavíte sa miestnych komplexov. Bukurešť nie je raj na zemi, ale má mnoho pozitív, pre ktoré sa tu oplatí žiť. Ani tá obávaná kriminalita nie je v Bukurešti tak vysoká, ako v iných metropolách. Veľa vecí tu chýba, ale to nám zároveň dáva podnet k zamysleniu, experimentovaniu. Takže odpoveď znie: áno, svoje mesto mám rada – pre jeho skrytú poéziu. Ale niekedy je od lásky len krôčik k nenávisti. Čiže, ako sa na Facebooku uvádza: „it’s complicated“, :).

Text: Boba Baluchová, Foto: archív Rucsandry Pop (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 72/2014)

Advertisements

Peter Stojka: Spodnú bielizeň po koncertoch nezbierame

Dvadsať rokov sa venuje žánru, ktorý možno na Slovensku považovať za okrajový. Podieľa sa na organizácii festivalu Blues Moods. Obdivuje každé dobre odvedené remeslo. Peter Stojka – skvelý hráč na fúkaciu harmoniku, precízny grafický dizajnér a dobrý otec.

Náš magazín oslavuje dekádu. Vašu kapelu Second band si spolu s gitaristom Jurajom Parízekom založil pred 20 rokmi? Čo dokáže udržať skupinu pri živote dve desaťročia?

V profesionálnych hudobných telesách je prvoradé uspokojenie životných funkcií, základných potrieb, resp. „živnostenských záujmov“. Inak by nemohli fungovať. V našom amatérskom svete je to inak. My žijeme z našich profesných vecí a hudbu vnímame ako „roztopaš“. Samozrejme, aj profesionálni hráči majú z hrania radosť, no asi nie sú nadšení, keď im na koncert príde päť ludí… Skupinu, ako je tá naša, udržiava pri živote dlhoročné kamarátstvo.

Odkiaľ pochádza ten názov „Second Band“?

Názov navrhol ďalší člen skupiny – brat Juraja Parízeka – Pavol. V roku 1994 ešte nemal toľko možností surfovať po internete a gúgliť, tak jednoducho nevedel, že s takýmto názvom už nejaké skupiny vo svete existujú. Napriek tomu sme si po rokoch historickej pravdy povedali, že názov nebudeme meniť – z hľadiska nášho regionálneho dosahu nebudeme našim fanúšikom spôsobovať stres, :).

Second band nie je main-stream. Tínejdžerky vás spod pódia neohadzujú spodnou bielizňou. Nehrozí tvorivá kríza či vyhorenie?

Myslím, že to ohadzovanie spodnou bielizňou sa už veľmi nenosí, teda aspoň my ho po koncertoch nezbierame… Ale späť k téme – tvorivá kríza je prítomná akoby neustále. Muzikanti tvoria na základe inštinktov. Prvým sú peniaze (napríklad sponzorove); druhým sú opäť peniaze (tentoraz vlastné – vidina zárobku); tretím je imidž. Často premýšlam nad tým, či by dnešné tínejdžerky boli schopné, resp. ochotné hodiť „spoďáry“ takému Mickovi Jaggerovi. Lebo ja áno. Nech má aspoň radosť!

Blues je u nás stále okrajový žáner. Hrávala sa niekde v SR takáto hudba aj počas minulého režimu?

Blues, ako základný kameň súčasnej populárnej hudby, si v týchto postkomunistických končinách úplne odrovnal svoju poslucháčsku základňu, keďže mu tu bola dlho masírovaná hudba pre zábavu ľudu. Vo vnímaní ľudí je stále praotcom popu skupina Elán. Hudobný žáner blues od 60. rokov minulého storočia žil intenzívne v Trnave v rôznych hudobných združeniach. Tak je tomu dodnes. Na počesť tohto hudobného žánru sa do roku 2008 uskutočňoval v Trnave Festival DOBRO FEST a od roku 2010 – Festival BLUES MOODS.

Odkiaľ ste počas strednej a vysokej školy v Trnave zháňali dobrú (americkú) hudbu?

Zdroje boli rôzne, hoci internet neexistoval, dosah radií bol limitovaný, klasické vinylové platne mali iba vyvolení. Majitelia platní boli našťastie fanúšikovia a neprekážali im naše návštevy (aj s „nahrávatkami“).

V čom je výhoda bývať a tvoriť v Trnave (a nie v Bratislave)?

Ak bývate vo veľkom meste, máte viac kamarátov a zákonite aj väčšiu fanúšikovskú základňu – ste akoby „celo-slovenskou mediálnou legendou“. V Trnave je to iné – pozná vás tu každý. Ak zomriete – príde sa s vami rozlúčiť celé mesto.

V čom je NEvýhoda bývať a tvoriť v Trnave (a nie v Bratislave)?

Nevýhody už ani nie sú. Tí, čo potrebujú bývať v Bratislave, už tak dávno urobili.

Je Trnava mekkou blues a country v SR? Kde treba hľadať korene? A kde inde v Európe je ešte silno zastúpený tento žáner?

Hehe, rád by som si takto predstavoval – že bývam v meste, ktoré je mekkou nejakého hudobného žánru, a môj sused z ulice je tiež fanúšik. Bohužiaľ, udržiava sa tu akési fanúšikovké podhubie len s tlupou bláznov, ktorí sú schopní a ochotní pre lásku k muzike obetovať svoj voľný čas a peniaze. Korene tejto hudby však, samozrejme, treba hľadať historicky v USA, kde tento štýl vznikol. Blues, podobne ako jazz, nie je v Európe nikde silne zastúpený.

Peter Stojka a skupina Second band v koncertnom nasadení.

Peter Stojka a skupina Second band v koncertnom nasadení.

Aké je to skladať autorské skladby, keď máte zviazané ruky daným žánrom?

Keď prídete niekam do vyspelej západoeurópskej krajiny a niekto sa vás opýta, či vám neprekáža, že ste sa narodili na Slovensku – odpoveď by mala znieť: nie. A tak je to i s autorskými skladbami. Skladajú sa rovnako ťažko kdesi v Amerike, ako na Slovensku. Sme ovplyvňovaní rôznymi hudobnými vplyvmi, náboženstvom, náladami. Žáner je len forma, do ktorej hudbu robíme. Upečieme ju v akejkoľvek forme, ak je dobrý nápev.

Prečo ste sa pred rokmi z dua rozrástli na kvarteto?

Bol to práve nápad môjho súputníka Juraja Parízeka – mať veľkú kapelu. Viac muzikantov v skupine zaručuje zvukovú pestrosť, hutnosť a viac možností, ako s hudbou pracovať. Zároveň to so sebou nesie aj viac problémov – od ľudských cez prozaické: honorárové, až po reálne možnosti hrania a skúšania.

Rádio Devín či Rádio FM ako verejnoprávne okruhy prejavili o vašu tvorbu záujem?

Nie. Kontaktovali sme jedno z týchto rádií, avšak o tento žáner nie je záujem, resp. nemá sa oň kto starať.

Si jeden z naj harmonikárov v SR. Najznámejšieho banjistu Shootyho sa často pýtajú na Ivana Mládka a jeho nástroj. Pýtajú sa teba na Boboša Procházku a jeho štýl?

To bola poklona pre starého pána, vďaka! Nie je to však pravda. Súčasnou slovenskou hviezdou ústnej (fúkacej) harmoniky je Juraj Schweigert, rodák zo Žiaru nad Hronom. Tento hráč je na vysokej technickej a zvukovej úrovni a keby mal dobrého manažéra, tak by bol na hviezdej úrovni tenistky Cibulkovej alebo podobných schopných ľudí. Je škoda, že to tu v hudbe nefunguje ako v tom tenise.

Festivalom Blues Moods (raz do roka v novembri) sa zväčšuje šanca – ako zvýšiť povedomie o domácej blues scéne. Má festival dostatočnú odozvu?

Festival nie je len o zvyšovaní povedomia. Je to doslova oslava. Festival organizuje občianske združenie Trnavská hudobná spoločnosť, ktoré je zložené hlavne z fanúšikov tohto žánru. Koniec koncov asi inak by to nemohlo ani fungovať. Snažíme sa hlavne zabaviť sami seba – akoby sme robili narodeninovú párty pre seba samých. Len tak dokážeme postaviť dobrý program. Festival tohto roku oslavuje 5. výročie. Mám pocit (a radosť), že je z roka na rok populárnejší a sledovanejší.

Hudba je tvoj koníček, profesionálne sa venuješ knižnému a grafickému dizajnu. Prepájajú sa tieto dve oblasti nejak?

Zvláštnosťou môjho remesla je, že poznám mnoho ľudí, ktorí sa popri „grafike“ nejakým spôsobom venujú hudbe. Myslím, že tam bude nejaká súvislosť, alebo aspoň nejaká primitívna – za každú cenu na volačo „namotať babu“, :). Ale teraz vážne! Hudba je „vypúšťací ventil“ dobrej aj zlej nálady. Takže sa ňou vyjadrujú všetci, čo chcú vyrozprávať svoj príbeh.

Peter Stojka a svojská hudobná výchova pre synov Šimona a Adama.

Peter Stojka a svojská hudobná výchova pre synov Šimona a Adama.

Vaše meno, resp. rukopis možno nájsť v krásnych historických knihách vydavateľstva RAK, ktoré sa na pultoch kníhkupectiev objavia zväčša pred Vianocami. Aký typ knižného dizajnu ťa baví a inšpiruje?

Čitateľný – to je základný princíp. Je treba povedať, že popri nádnerných knihách z vydavateľstva RAK, na ktorých robíme, existujú aj ďalšie, ktoré sme typograficky navrhovali my sami. Je to práca, ktorá nás baví. Kniha je niečo, čo pretrváva. Je potrebné, aby bol text čitateľný a neunavoval oko čitateľa. Nie každý to však vie posúdiť. Keď vezmete do rúk narýchlo spracovanú knihu a dobre upravenú knihu – rozdiel je šokujúci. Napriek tomu som sa stretol s tým, že čitateľ nevie posúdiť rozdiel. Baví a inšpiruje ma každá majstrovsky odvedená práca (typografa, sadzača aj knihára), tá dokonalosť a znalosť remesla.

Starší a väčší brat Librosu, trnavské grafické štúdio Pergamen, navrhuje obaly a sadzby kníh pre české vydavateľstvá. Uberáte sa podobným smerom a pracujete rovnakým štýlom?

Nie. Pergamen je reklamnou agentúrou – v nej je tím ľudí, ktorí sú schopní venovať sa všetci naraz nejakej problematike. Rozdiely sú medzi nami asi také, ako medzi hudobným duetom a orchestrom. Môžeme hrať tie isté pesničky v tom istom čase, avšak s úplne iným zvukom.

Čím sa môže Libros pochváliť? Na aký svoj výtvor či produkt ste v Librose obzvlášť hrdí?

Libros stavia na menších grafických formách. Sme hrdí na každú prácu, ktorá od nás odíde dokončená. Zatiaľ sme nezískali žiadne ocenenia, ale vlastne ani nikam naše práce neprihlasujeme. Naším ocenením je spokojnosť našich klientov s vedomím, že my sami robíme maximum pre dobrý výsledok každej našej práce – či už je to logo spoločnosti, či knižný dizajn alebo návrh webovej stránky.

Veľké potravinové reťazce, automobilky i mobilní operátori sú beznádejne rozobraní medzi veľkými reklamnými agentúrami. Akého klienta by si si prial ty do svojho portfólia?

No, mal by som povedať asi niečo ako Toyota… Ale v každom prípade – želám si spokojného klienta, ktorý nešpekuluje o cene za prácu.

Máš dvoch malých synov – LEGO-maniakov, pôvodne si vyštudoval materiálovo-technologickú fakultu. Vedel by si sa venovať aj produktovému dizajnu? Moderné hračky nielen pre deti?

Určite áno. Je to len krôčik od súčasného zamerania. Ak bude vhodná príležitosť, určite sa nenecháme zahanbiť.

Aký sen by si si rád v najbližších mesiacoch či rokoch splnil?

Byť dobrým otcom svojim synom.

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 71/2014)

Maroš Hečko: Ani Rimbauda nemiloval každý

Okrem maľby a sochy zakúsil azda všetky druhy umenia. Na slovenské pomery veľa píše a produkuje. Poznať ho možno z hudobných projektov Free Faces, Bezmocná hŕstka a Home Made Mutant. Sám o sebe tvrdí, že je taký podomácky vyrobený hudobník. Maroš Hečko.

Keď stretnem človeka, ktorý prežil nielen detstvo, ale i mladosť v minulom režime (naviac v Bratislave), vždy sa musím opýtať – aké to bolo. Tak ako si bol na tom ty?

Bol som v kruhu rodiny, ktorá bola početná. Veľa času som trávil v záhrade pri Kocmundovi, v Karpatoch a mal som šelesť, ktorý mi spôsoboval zlyhania tela. To mi bránilo byť naplno na ihrisku a behať za loptou. Ale možno preto som mal už v piatej triede prvú kapelu s Romanom Galom.

V čase Zamatovej revolúcie si mal už dvadsaťdva rokov, bol si dospelý. Ako si pád komunizmu vnímal a čo sa v tebe samotnom zmenilo?

Na Kolibe vo filmových ateliéroch to vrelo. Tam som bol od augusta zamestnaný. Začal štrajk hercov a my sme mali v procese výroby hraný film Dušana Hanáka Súkromné životy. Zastavila sa výroba. Vo veľkej zasadačke sa každý deň schádzali všetci filmári, v tej dobe zamestnaní v ateliéroch, a viedli sa naozaj horkokrvné diskusie. Pamätám sa na vyjadrenia Sláva Luthera a Dušana Trančíka, ktorí sa postavili na stranu študentov. A potom som sa zúčastnil prvého veľkého mítingu na SNP. Bolo veľmi chladno a Kňažko žiadal dav, aby vytvoril koridor. To bolo posledný raz, čo som sa zúčastnil.

Ako toto zlomové obdobie ovplyvnilo tvoju hudobnú či filmársku tvorbu?

Bol som obklopený filmármi a výtvarníkmi. Pomáhal som Lacovi Terenovi viesť Galériu M+; založili sme spoločnosť Flugcojg hilm s Milkom, Semjanom a Štrbom a robili dokument o Andy Warholovi s názvom AW v M. Bolo to pre nové múzeum v Pittsburgu, ktoré založil Andyho brat. Písal som poviedky, ale ani jedna nebola o novembri a dokončovali sme so Semjanom scenár Na krásnom modrom Dunaji, ktorý mal ísť o rok do výroby. Potom som sa odsťahoval do Prahy a začal robiť v reklame. O politiku som sa nezaujímal. Bolo oveľa viac zaujímavých vecí v mojej vlastnej komunite a celospoločenský život si išiel svojou cestou.

Existovala aj možnosť, že pred- či krátko po- Novembri 1989 opustíš našu krajinu a skúsiš šťastie v zahraničí?

Využil som šancu ísť do Ameriky a odtiaľ som odletel do Austrálie. Hneď v januári 1990. V Austrálii som pracoval na farme, zarobil pár peňazí a ďalej cestoval. Chcel som tam ostať, lebo doma by som musel ísť na vojnu. Z toho som mal hrôzu – nosiť sapík a počúvať nejakých vypatlancov, ako na teba revú povely bez akéhokoľvek významu. Otec mi ale volal do Washingtonu, že som prešiel konkurzom na speváka Vojenského umeleckého súboru. Vedel som, že tam budem s kamarátmi (napríklad s Romanom Harvanom), tak som si to išiel odkrútiť. V tom čase bolo lepšie mať vojnu za sebou. Na vojne sme založili Bezmocnú hŕstku.

Kedy si si uvedomil, že tvojím poslaním, diagnózou, životnou cestou, výhovorkou, východiskom z tvorivého pretlaku, možno únikom či čímkoľvek iným bude práve nálepka: umelec?

Netuším. Písal som od malička. Prvý dobrodružný román som napísal v štvrtej triede na ZŠ. Našiel som ho pred časom pri upratovaní a nasmial som sa na ňom. Zlom ale nastal, keď som sa dostal na VŠMU. Vtedy to začali brať vážne aj moji rodičia. Dovtedy to vnímali ako moje pubertálne vyčínanie. Dnes je to plnokrvná realita. Treba vedieť zabojovať a zmeniť osud. Ja som mal byť vraj inžinier.

V roku 1993 sa v slovenských kinách objavuje nepochopený či skôr nedocenený film „Na krásnom modrom Dunaji“ režiséra Štefana Semjana, kde si pracoval na scenári (vraj ste len rok makali na dialógoch). O čom chcel NKMD byť a o čom nakoniec (po zásadnom strihu) bol?

Je to film, ktorý hovorí o ľahkovážnosti tej doby – neochote zobrať na seba zodpovednosť. Je to film o hochštaplerstve; odkladaní dôležitých vecí na inokedy; o nezáujme o politické zlomy, ktoré nastali po rozklade republiky; o prázdnote, ktorú v ňom predznamenáva a ktorá sa dostaví o desiatku rokov neskôr. Na druhej strane je o krásnych silných priateľských väzbách. Brali sme to ako individuálnu jazdu vo svojom priestore, ktorý sme neboli ochotní nikomu predať (na rozdiel od reálneho majetku nášho štátu). Niektorým z nás sa to podarilo udržať doteraz, niekoho zožrala tá doba ako masomlejn.

Čas veľa vecí vyrieši a vylieči. Inspire oslavuje 10. výročie, tento váš film vznikol pred dvoma desiatkami rokov. Myslíš, že dnes by mu divácka obec rozumela inak (či lepšie)?

Z dnešného pohľadu je ten film reflexiou doby očami jednej generácie. Je úprimný, odžitý, na nič sa nehrá. Tá hravosť, ktorú niektorí ľudia nepochopili a zatracovali, bola skutočná, nie strojená. Debil rídky nádherný je reálna postava. A na to sa ľudia s ironickým úškrnom pýtajú dodnes, lebo tomu nerozumejú. Veľa ľudí nechápe poéziu toho filmu a nemám im to za zlé. Ani Rimbauda nemiloval každý. Ale Semjan je básnik, ktorý vložil do „Dunaja“ celé svoje srdce a je to tam cítiť.

Nakrútili by ste NKMD dnes inak? Ktoré scény by ste krátili a ktoré pridali či viac do hĺbky rozviedli?

Ja osobne by som na svojom živote nešiel nič meniť. Čo som posral je posraté a čo som urobil dobre zostane tiež na svojom mieste. A víziu zajtraška si chránim lepšie ako pred tromi rokmi. Za Semjana hovoriť nemôžem.

Chcel si ešte niekedy neskôr s rovnakým tímom nakrútiť ďalší film?

Chodievam k Štefanovi a hľadáme príbeh Na krásnom modrom Dunaji po 20 rokoch. Miloval som sedenia s týmto človekom. S ním sa dá o filme baviť celé dni, nie hodiny – bez prestávky, na jeden záťah, s fľašou borovičky a presúvaním sa z krčmy do krčmy (keď skončíte nad ránom na Hlavnej stanici a čudujete sa s tým oparom v očiach, či ste sa náhodou neocitli v Chartúme). Neviem, či z toho niečo bude, ale vôbec ma to netrápi. S niektorými ľuďmi mám silné väzby a stačí mi iba to, že som s nimi.

Maroš Hečko s kolegami počas nakrúcania filmu Kandidát.

Maroš Hečko s kolegami počas nakrúcania filmu Kandidát.

V roku 2013 mal veľmi dobrú návštevnosť dobre-načasovaný film „Kandidát“ podľa tvojej (a Michala Havrana) knižnej predlohy. Reakcie filmovej kritiky sú rozporuplné. Čo sa vám týmto filmom podarilo a čo celkom nie?

Podarilo sa rozprúdiť diskusiu a tá bola po dlhom čase naozaj okolo slovenského filmu veľká. Ľudia to rozoberali, tešili sa, ale aj pľuli… Všetko, ako má byť. Podaril sa mi aj husársky kúsok, že som do výroby zobral 11 študentov z VŠMU. V štábe boli tri generácie filmárov. To bol úžasný pocit – na záverečnom žúre! Dokázali sme mať radosť z toho, že sme všetci pri vzniku toho filmu, a aj to prežiť celé bez straty priateľstva (lebo peňazí bolo málo a hrozí to pri každej slovenskej produkcii, nielen filmovej). To, čo je smutné, je, že sa nám nepodarilo získať Oscara.

Fanúšikovia a fanúšičky celebritného projektu „Free faces“ si ťa pamätajú ako zdatného speváka a svojského pódiového lídra. Prečo sa v dobre naštartovanom koncepte dlho nepokračovalo?

To už tak chodí. Manželstvá vznikajú a potom prichádzajú rozchody, ťažkopádne rozvody. Túžba po niečom inom… My sme boli všetci štyria hľadači. Na ten projekt som odjakživa pozeral ako na čas, strávený s najlepšími priateľmi. A nebol som profi hudobník ako oni. To bol tiež asi dôvod, prečo vznikol Home Made Mutant. Tam patrím, som taký podomácky vyrobený hudobník.

Free Faces, Home Made Mutant, Bezmocná hŕstka. Ktorý názov je Ti najviac priliehavý a ktorá formácia Ti je najviac blízka?

Každý z týchto projektov má pre mňa svoje čaro. Ani jeden by som nevyzdvihoval nad tie ostatné. Nádherné príbehy, zapísané v mojom rodokmeni.

Odvrátil si sa od zabehnutých značiek (vydavateľské stajne a distribučné spoločnosti sú asi silné slová) a vytvoril si si vlastný priestor pre tvorbu a prezentáciu: Bizarrepublic. Jednoduché rozhodnutie?

Bizarná krajina vznikla hlavne kvôli situácii na trhu. Nebolo kde nosiť bláznivé a experimentálne ladené projekty – neexistovali tu producenti, ktorí by vsadili na taký model a naplno sa pustili do jeho architektovania. Tak sme to urobili vo virtuálnom priestore. Slogan bol: Virtuálny priestor s reálnymi ľuďmi. Malo to aj svoj biznis plán. Dokonca sme vytvorili aj ambasádu a mali vlastnú vlajku. Portál Bizarnej republiky sa dostal v roku 2000 do holandskej knihy: 100 najlepších webov sveta. Myslím si, že tím tvorili šikovní, schopní ľudia.

Nasledoval vznik serveru Azyl, kde sa hromadila prevažne pôvodná hudba tvojich kamarátov a zaujímavé krátke filmy. Je dôležité nezlomiť sa a vydržať. Tak ako sa darí Azylu dnes?

Darí sa mu tak, že dokončuje druhý celovečerný projekt, ďalšie dva sú vo vývoji. Realizujeme to, čo som chcel vždy robiť najviac: hrané filmy pre kiná.

Produkuješ mnohožánrové hudobné a filmové projekty. Koho by si pod hlavičkou Azyl music rád privítal a vydal? Nehrozí akési vyhorenie?

Vyhorenie hrozí stále. Život je plný malých smrtí, keď sa treba pozviechať a znovu naštartovať svoj strojček. Vydavateľstvo Azyl music bude produkovať aj naďalej len mojich kamarátov – nebaví ma s hudbou tvoriť biznis plány. Z tejto činnosti by som mal rád len také malé potešenie. Stačí ten pocit, že si vydal album a na Vianoce ho podaroval kamarátom a rodine.

Maroš Hečko a jeho rôzne úlohy počas nakrúcania filmu Kandidát.

Maroš Hečko a jeho rôzne úlohy počas nakrúcania filmu Kandidát.

Minulý rok si sa stal šéfom jedného z okruhov RTVS. Aké zmeny si do fungovania (a počúvanosti) Rádia FM priniesol?

Urobili sme v Rádiu FM niekoľko úprav programu, hlavne vo večerných slotoch od ôsmej do desiatej. Stúpla nám počúvanosť. Zmena prichádza aj v odovzdávaní cien RadioHead Awards. Tento rok to bude celovíkendová prezentácia slovenskej hudby. Dva dni bude festival v Slovenskom rozhlase, potom slávnostný ceremoniál v Starej tržnici.

Raz za čas sa objaví diskusia o zrušení tohto okruhu, poprípade o zlúčená Rádia FM s Rádiom Devín atď. Ako reaguješ na takéto pokusy?

To sú marketingové ťahy a konšpiračné teórie… Keď som nastúpil do rádia, jeden pán mi silou mocou chcel nanútiť teóriu, že Rádio FM má do pol roka zaniknúť a prejsť na internet – ja mám byť bielym koňom tejto operácie. Zdá sa, že opak je pravdou. Rozšírili sme vysielanie o nové programy a nič nezrušili.

Pred pár mesiacmi si navštívil Kambodžu a Vietnam. Prečo práve tieto krajiny?

Robil som obhliadky na jeden dokumentárny projekt a chcel som si po tom šialenom roku 2013 úplne vyvetrať hlavu – najlepšie v krajinách, v ktorých som nikdy nebol, na ktoré som sa skoro vôbec nepripravoval. Aby ma to poriadne vyfackalo a prebralo k novému písaniu. A to sa aj stalo.

Čo ťa v nich teda prekvapilo?

Veľa vecí. Ale asi najviac to, že budhizmus tam môžeš hľadať už iba s lupou.

Dopisoval si na ceste svoj (autobiografický) román. Kedy s ním pôjdeš von a o čom / o kom bude?

Skôr by som povedal, že je to príbeh fiktívneho hrdinu, silne štylizovaný denník siedmich dní (od Pondelka do Nedele), ktorý zachytáva človeka po ťažkom rozchode s milovanou osobou. Ako v jednom starom trubadúrskom verši: Odísť znamená vždy trochu umrieť. Takže to asi je aj o umieraní, zároveň silne autobiografické. A kedy s ním chcem ísť von? On už je vonku. Zo mňa.

Doteraz si bol silný a skúsený najmä v poviedkach. Román je iný level, veľká výzva. Čo zaujímavé si naposledy čítal?

Čítam veľa, hlavne posledné tri roky – čo som sa rozišiel so ženou po pätnásťročnom vzťahu. Je zvláštne, že človek začne alebo prestane robiť isté veci, keď sa s niekým spojí a vytvorí s ním vzťah. To isté platí aj o rozchode. Niečo odíde a niečo príde. V mojom prípade prišli znovu knihy. Začal som po dlhom čase veľa čítať a písať.

Môžeme v našom teritóriu a aktuálnom ovzduší hovoriť o napredovaní slovenskej kultúry?

Bez napredovania by sme boli mŕtvi.

Čo chceš v najbližších piatich rokoch stihnúť?

Nezomrieť.

Text: Boba Baluchová, Foto: Peter Krchnavý (rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 71/2014)

Pišta Vandal von Čad: Čas na prácu by sa mal hľadať, čas na vzťahy musí byť vždy!

Štefan Chrappa, na sociálnych sieťach a v umeleckých kruhoch známy ako Pišta Vandal z Čadu, má dobre našliapnutú kariéru – ako hard-rockový hudobník, knižný vydavateľ, spisovateľ, prekladateľ, moderátor (a donedávna i pedagóg). Ako skoro hrozí vyhorenie či ďalší progres?

I. Oddelenie hudba

Kedy (a prečo) si začal hrať v skupine Čad?

Skupinu sme založili v roku 1994, keď som sa vymanil z pazúrov smrti. So spolužiakmi – Kostičkom a Tichonovom, ktorí pri mne stáli v kritických chvíľach, sme kúpili bubny a gitary a začali sme hulákať. Boli to perfektné roky. Kapelu som túžil mať od detstva. Už v piatej triede na základke sme si s kamošom skladali pesničky, on mal synťák Casio, ja zase plno streštených nápadov. Potom v siedmej triede sme s iným kamarátom založili skupinu Treskot. To sme palicami trieskali po plechových sudoch v „kudibóre“ – drevárni. Vedľa mala babka kurín, a keď sme spustili, tak všetky sliepky preleteli za plot a nechceli sa vrátiť nazad, dokonca pár dní neznášali vajcia. Radšej sme to zabalili.

Všetci vašu hudbu označujú za žáner: metal. Je to tak?

Je to extrémny hardcore alebo ripcore – teda punk, dotiahnutý výrazom do krajnosti. Metal je priveľmi dogmatický a často nemá nadhľad. Laici to nerozoznávajú. Počujú rachot, tak ich nechávame v tom, že je to metal. Niekto dokonca hovorí o heavy metale, to je najsmiešnejšie. Keď silou-mocou metal, tak TURBO METAL!

V rámci tvorivej schizofrénie pokračujete v rovnakej zostave, ale pod hlavičkou Vandali. Prečo?

Mali sme pretlak nápadov melodickejšieho charakteru a ľahších textov, ktoré sa nedali použiť v tvorbe skupiny ČAD. Nechceli sme ich zahodiť, tak sme urobili Vandalov, nech je zábava. Vydali sme tri albumy a nejaké single.

Pomohla vám v presadení sa na domácej scéne cena Radio_head award?Ako?

Podľa toho, čo rozumieš pod pojmom: domáca scéna. Lebo naša scéna je scéna extrémnej hudby. Na nej sme za tie roky rešpektovanou kapelou. Radio_head awards oceňujú „alternatívne“ zoskupenia, a ľudia, ktorí sledujú túto scénu, nemali o nás poňatia. Vďaka Rádiohlavám spoznali ČAD a trochu aj „našu“ extrému scénu a filozofiu D.I.Y. – urob to sám.

Odohrali ste úspešné turné v Brazílii. Ako vám rozumelo publikum, keď nespievate po anglicky?

My sme hovorili po slovensky, oni po portugalsky a predsa sme si rozumeli. Lebo porozumenie nie je o rovnakom jazyku, ale o rozmýšľaní a cítení na rovnakých vlnách. Okrem toho, iba Američania si myslia, že sa angličtinou dorozumejú na celom svete, ale to je blbosť.

Na jeseň sa chystáte do Brazílie opäť. Aké sú ďalšie hudobnícke plány? Nový album?

Nový album skupiny Vandali, brazílske turné a okrem toho veľa koncertov na Slovensku a v Česku. Bez koncertov by to nemalo zmysel. Koncerty sú výlety s pridanou hodnotou hluku a reštauračnej stravy! Nie je vylúčené, že sa niečo z toho nepodarí, ale tak to už býva.

Koľko koncertov ročne odohráte v SR a ČR? Ako vás vnímajú fanúšikovia/fanúšičky?

Ani to nerátame, ale asi okolo štyridsať. Predtým sme viac koncertovali s Vandalmi, ale teraz klasický punk zdochol, má útlm. Lepšie sa darí nekompromisnej značke ČAD. Máme taktiku, že sa nikam nevtierame. Hráme len tam, kde nás pozvú. V inom prípade si ťa nevážia ani organizátori, ani ľudia pod pódiom.

Dokázali by ste sa hudbou živiť (brať ju ako platené zamestnanie)?

Som vďačný, že sa hudbou živiť nemusím a úprimne dúfam, že sa ňou ani nikdy živiť nebudem. Všetci, ktorí sa hudbou živia, majú existenčné problémy (výnimky len potvrdzujú pravidlo). Pre nás je hudba priateľstvo, výlety a relax. V neposlednom rade ukája naše exibicionistické pudy 🙂

Aký žáner okrem hard-rocku, metalu, punku a rockenrollu by si ešte vyskúšal (a založil kvôli tomu novú kapelu)?

Láka ma dychovka – ale taká divoká. Ako keď by si muziku z Kusturicovych filmov zmiešala s vagónom plným šrotu a vystrelila to celé do vesmíru. Tak by tá dychovka mala znieť. Už nejaký čas dávam dokopy rokenrolový muzikál, tak dúfam, že ho raz dotiahnem.

Čo si púšťaš v aute, keď ideš do práce zo Sv. Jura do Bratislavy?

Liturgické spevy pravoslávnej cirkvi v cirkevnej slovančine. To je šleha. Hlavne od Rachmaninova a potom od Čajkovského. Liturgia sv. Jána Zlatoústeho, to je koncentrovaná krása, sila a hĺbka. Inak počúvam rádio.

Akú hudbu neznesieš (nikdy by si si ju dobrovoľne nepustil)?

Neznášam moderný metal, kde sa strieda tvrdý spev/rev s melodickým spevom. To ma vytáča do nepríčetnosti.

Kto ťa kedy žiadal o spoluprácu z domácich „hviezd“ (lichotivú či absurdnú)?

Hviezdy žiadne, iba kamoši. Pre nich robím veci rád (texty, hosťovanie na nahrávkach, cover verzie…) Aby som nezabudol, priebežne ma/nás oslovujú vyslanci zo zástupu lúzrov. Chcú využiť to málo, čo vieme. Myslia si, že preskočia rieku, no pravda je taká, že ju musíme všetci poctivo prebrodiť. Inak to nestojí za nič.

Pišta Vandal promuje OZ Pluto.

II. Oddelenie vydavateľstvo

Ako sa darí vydavateľstvu Limerick? Kupujú si ľudia hudbu cez internet?

Korporácie mrnčia, že ľudia hudbu nekupujú a je to zrejme pravda. Scéna, v ktorej sa pohybujeme, má veľkú výhodu – rozmer solidarity. Ľudia si tvoju nahrávku kúpia, lebo je to otázka cti a chcú ťa podporiť. Samozrejme, sú aj takí, ktorí si to stiahnu, ale aj to kapele prospieva. Spravili sme takú priekopnícku vec na Slovensku – dali sme naše CDčka za dobrovoľnú cenu. Ak niekto cíti, že by mal za CD dať 30 centov, tak dá 30 centov, ak niekto chce dať 25 eur, tak dá 25 eur. Zasa je to len o tom, že chceš podporiť kapelu. Odkedy to tak robíme, predávame stovky nahrávok. Nie je v tom žiaden veľký biznis, ale náklady sa vracajú. A to je dobre.

Vo vašom vydavateľstve vydávate aj knihy. Ktorá sa najlepšie predáva?

Sústredíme sa hlavne na knihy. Neprekonateľným titulom v rámci predaja je „Havinkovo hovienko“. To je knižka pre deti a je úplne super. Veľmi dobre sa predáva kniha Lucie Piussi – „Život je krátky“.

Na akej ďalšej svojej knihe momentálne pracuješ?

Len tak pre radosť dávam dokopy zbierku básní. Bude sa volať „Čierny dom“. Hádam aj niekedy vyjde. Potom rozpracovávam román o živote kňaza a mučeníka Titusa Zemana. Tiež sa črtá Havinkovo hovienko II. – „Havinko pri mori“. Priebežne si robím poznámky ku kuchárskej knihe, ktorú chceme vydať pod názvom „Veľká rokenrolová kuchárka“. Mne veľmi blízki ľudia (a zároveň spoluhráči): Basia s Valérom vymýšľajú recepty a varia, ja zbieram príbehy. Ak má niekto chuť na Elvisove kotlety, nech sa páči. Kniha, na ktorú sa veľmi teším, je kniha rozhovorov s Antonom Srholcom (s fotografiami Matúša Zajaca). Ak sa ju podarí dokončiť, budem neskutočne šťastný.

Pred Vianocami ti vyšla kniha „Prototyp Eva“. O čom je a prečo vznikla?

Je to kniha o tom, že ak prižmúrime oko nad zlom (hoci aj najmenším), to zlo nás nakoniec prerastie a zničí. Príbeh sa odohráva v meste Sakrajevo, kde zúrila krvavá vojna. Po jej skončení začala iná vojna – finálna vojna, ktorú hrdinovia vedú hlavne sami so sebou. Je to kniha plná symbolov. Všetkým čitateľom zaručujem, že nič také nikdy predtým nečítali a nikdy potom ani čítať nebudú.

Píšeš texty pre dospelých, ale na svojom konte máš aj tú úspešnú knihu „Havinkovo hovienko“. Ako k tomu došlo?

Milujem zvieratá a ich svet. Je to svet jednoduchého vnímania a úprimného prežívania. Napadol mi názov „Havinkovo hovienko“, reku to je pekná slovná hračka a ešte k tomu neopozeraná, prečo neurobiť sebe a fafrnkom radosť. No nie? Motyka strelila, tak som rozprávku napísal, náš bubeník Valér Tornád ju krásne a srandovne ilustroval a sestra-basáčka Basia knihu zmákla graficky. Dnes je vonku tretie vydanie.

Počas svojich vystúpení si nedávaš servítku na ústa. Už si po nich „po akciii“ dostal, resp. šiel si na koberček?

Chodím na koberček pravidelne – sám sebe. Keď vychladne hlava a som v tichu, vtedy sa vraciam k prežitému a niektoré veci by som radšej zobral späť, lebo mi je z nich trápne.

Keď si na pódiu ako umelec (nie moderátor), veľa nadávaš. Prečo?

Nie je to cielene, že teraz budem hrubý, lebo som na pódiu. Hudba, ktorú robíme, to nie je žiaden podmaz ku kávičke, ani lážo-plážo vybrnkávanie. To je úder päsťou rovno do tváre. Nasadenie, spätná väzba od ľudí a hluk z teba vytiahnu všetko – od smiechu, cez bolesť, až po tvrdé slová. Je to nesmierne očisťujúce.

Na filozofickej fakulte UK si vyštudoval polštinu a slovenčinu, obhájil si tam dokonca doktorát. Prečo už na fakulte nepôsobíš, neučíš?

Tu platí to isté, čo som povedal ku knihe „Prototyp Eva“. Ak zatvoríš oči pred zlom, to zlo ťa nakoniec zničí. Tak skončila aj moja púť – perepúť na fakulte. Sú to ďalšie lekcie z pokory a odpúšťania, ktoré musím absolvovať.

Za akých okolností a kde/pre koho by si sa k učeniu vrátil?

Ak by ma niekto oslovil, aby som učil, tak by som učil. Pchať sa nikam nechcem.

Prekladáš z polštiny. Akého novodobého poľského autora/autorku by si nám odporučil (a prečo)?

Czeslaw Milosz, Zbiegniew Herbert, Tadeusz Rózewicz, Wyslawa Szymborska, Jan Twardowski. To sú autori, krorých treba čítať. Nie sú banálni a ich texty majú veľkú výpovednú silu. Pritom majú zrozumiteľný jazyk. Nie sú to žiadne zlátaniny, ktoré by vznikli z nedostatku tvorivých podnetov. Sú to skutočné básne! Všetci vyšli aj v slovenčine.

V RTVS pôsobíš vyše štyroch rokov, moderuješ na Rádiu Slovensko napríklad Nočnú pyramídu. Baví ťa to ešte?

Práca ako taká ma baví a napĺňa, obrátená pyramída má svoje čaro. Živé vysielanie mám rád. No sú aj veci, ktoré má znervózňujú, znechucujú a štvú. To sú však moje problémy, nechcem nimi nikoho zaťažovať. Pracujem v náboženskej redakcii a beriem to ako misiu. Je taký rozhlasový bonmot: „Túto prácu robím zadarmo a tú almužnu, čo za ňu dostanem, beriem ako odškodné, že sa z času na čas musím stretať s bláznami.“ Hehe 🙂

Občas vedie rozhovory aj Pišta (ako redaktor Štefan Chrappa na Rádiu Slovensko).

III. Oddelenie viera a rodina

Keď ťa ľudia vidia po prvý raz v živote, nedokážu pochopiť, ako môže byť takýto „týpek“ tak veľmi veriaci. Tak to nejak (krátko pre nás) rozlúskni – prečo?

Nie som nejako extra veriaci, verím tak akurát. Samozrejme, mohol by som aj viac. Viera je dar od Boha. Keď ju dostanete, je ako prales. Rokmi ju môžete zušľachťovať, až bude nakoniec krásnym miestom pre život. V Biblii sú odpovede na všetky otázky. Ak chceš vedieť, prečo sa v tvojom živote niečo deje tak a nie inak, študuj Písmo, modli sa a nakoniec pochopíš. Viera mi dáva slobodu, odvahu a všetko, čo potrebujem – „Pán je môj pastier, nič mi nechýba!“ Ale, samozrejme, každý na to môže mať iný/opačný názor.

Kedy (a prečo) si začal veriť v Boha? Prečo ho tak často verejne spomínaš?

Nezačal som. Ja som vždy veril. Základ som dostal v rodine. Akurát v istom období som Boha vytesnil na okraj. Ale našťastie sa ohlásil a usmernil ma takými zauchami lásky, že sa z nich dodnes spamätávam. O viere hovorím, len keď sa ma pýtajú. Na druhej strane je to podstata môjho života a smerovania. Ak mám rozprávať o sebe, musím nutne rozprávať o viere, lebo je to neoddeliteľná súčasť mojej osobnosti.

Pochybuješ niekedy o existencii Boha a najmä správnosti konaní Cirkvi?

O existencii Boha nepochybujem. Boh je a tak to je! No vo chvíľach, keď Cirkev nemá na prvom mieste Boha, robí chyby. Čo s tým urobím ja? Môžem sa modliť za to, aby Duch Svätý osvietil jej vedúcich predstaviteľov. Nikto a nič okrem Boha ma nespasí! Napríklad taká spoveď má veľkú silu. Veľa ľudí tvrdí, že je to prežitok, ale never im. Sú len pyšní a nevedia sa pokloniť.

Ako tvoju vieru vníma tvoja rodina?

Mám šťastie, lebo aj oni sú veriaci. Niekedy si však ťukajú na čelo a hovoria, že som blázon. Samozrejme, myslia to len v dobrom, teda aspoň dúfam, hehe 🙂

Si ženatý, tvoja žena je novinárka. Plánujete „čosi“ zaujímavé spolu?

S Jankou (Gappou) sme sa zoznámili ešte na vysokej škole. Ona sa okrem písania a mňa venuje recyklovanému umeniu (čo je v podstate to isté, hehe). Na sashe.sk má galériu Gappaart. Spolu plánujeme urobiť knižku o Šraufíkovi – vlastne o šraube, ktorý zachráni fabriku. Veď aj ilustráciu na obálku knižky „Prototyp Eva“ robila ona. Manželka prekladá z francúzštiny, dokončuje nejaké rozprávky, má toho dosť. Kedysi písala básne, vyšla jej knižka, dokonca ju preložili do ruštiny a srbčiny. Sme si veľmi podobní…

Čo zo svojho života ľutuješ (hanbíš sa za to spätne) a prečo?

Neozval som sa, aj keď som jasne videl, že ide o podraz a klamstvo. Nebola to z mojej strany zbabelosť. Bolo to niečo omnoho horšie – ľahostajnosť.

Na čo/za čo si na seba najviac hrdý?

Na nič.

Ako dokážeš ukočírovať všetky svoje aktivity, koníčky, povolania?

Robím veci po troške a priebežne, a tak nejak to ide samo. Nikdy netlačím na pílu, nechám sa unášať prúdom a teším sa, keď narazím na nové brehy. Tento prístup mnohých ľudí vytáča, ale mne funguje a som za to vďačný.

Keby si sa mal niečoho vo svojom živote vzdať, čo by to bolo?

Chcel by som sa dokázať vzdať pýchy, lenivosti a pažravosti. No nemyslím, že si túto otázku myslela práve takto J

Máš vôbec čas na svojich blízkych, kamarátov/kamarátky?

Kamarát je človek, s ktorým sa nemusím vidieť roky, no keď sa stretneme, vždy si máme čo povedať. Také priateľstvá preferujem. Sú dlhodobé, úprimné a nezištné. Väčšie partie, či komunity neznesiem. Generujú príliš veľa intríg, konfliktov a nedôležitých problémov. Je pár ľudí, za ktorých by som zomrel, a ktorí by zomreli za mňa. S tými trávim čas. Často a rád. Sú z kruhu rodiny. Čas na prácu by sa mal hľadať, čas na vzťahy musí byť vždy!

Ktorý život/svet ťa púta najviac? Moderátora SRo, pedagóga či koncertujúceho lídra?

Všetko dokopy, plus písanie a vydávanie kníh a skladanie muziky. Mrzelo by ma, ak by som musel seknúť s muzikou, či písaním. Takže chlap na pódiu s gitarou a mikrofónom, ktorý píše knihy… – to je to, čo vyžadujem!

Keď bude hroziť vyhorenie, čo spravíš? (Už hrozí?)

Budem prskať na všetky strany. Ak to náhodou robím, tak vedzte, že som vyhorený… Hehe 🙂

Čo asi bude 33-ročný „budúci názorový (z)vodca“: Pišta Vandal z Čadu robiť o desať rokov?

Mojím najväčším predsavzatím a výzvou do života je: byť a zostať dobrým človekom. Dúfam, že sa mi to raz podarí. Pamätám si jednu myšlienku, ktorú som často prízvukoval študentom a platí pre mňa (teba nevynímajúc): „Nad všetky tituly, ktoré dosiahnete, je titul: dobrý človek!“

Text: Boba Baluchová, Foto: vydavateľstvo Limerick, Palo Markovič (rozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 67/2013)

Kristína Baluchová: Nie si sto-eurovka, aby si sa každému páčila

V živote mojej najmladšej sestry nebolo všetko nalinkované tak, ako poznáme z pesničky Dieťa z dobrej rodiny v podaní Mariky Gombitovej. Postupka „škola, klavír, balet, nemčina” je dnes pretransformovaná do podoby: práca, kniha, práca, možno ďalšia kniha a rodina. Alebo naopak.

I. Rodina

Premýšľala si niekedy nad tým, že by si nemala dve sestry, bola by si jedinou dcérou svojich rodičov? Aké by to bolo?

Nerada skĺzavam do dumania „čo by bolo keby…“; trošku to možno zaváňa aj nejakou karmou. Hlasujem jednoznačne za sestričky!

Všetci členovia a členky našej rodiny sa narodili kdesi inde, v inom meste? Ako teba poznačilo detstvo v Kežmarku? V dobrom i zlom.

Milujem to mesto. A čím menej času tam trávim, tým viac! Zaznelo to síce ironicky, ale myslím to vážne. Kežmarok, to je mágia; má pre mňa veľmi výrazný rys východoslovesnkého melancholického mestečka, kde sa Vám však tá melanchólia páči. Dospievanie práve tam ma veľmi poznačilo. Často zvažujem, aké by to bolo, keby som tam ostala žiť. Vždy, keď prídem do Kežmarku, je mi síce zima, ale vnútri teplo.

Čo môže robiť tínejdžerka v meste, kde je v rámci Slovenska azda najviac barov a sekáčov na meter štvorcový?

Táto otázka je zároveň aj odpoveďou, nie?

Keď si mala osemnásť, čo si chcela zo všetkého najradšej robiť? Študovať, cestovať, pracovať…?

Cestovať. Moja „otvorená myseľ“ však nebola vždy taká, aká je v súčasnosti. Vôbec som nemala také ambície a plány, ako dnes… a keby mi niekto povedal, ako sa zmení môj život v priebehu desiatich rokov, čo všetko uvidím a odžijem, prepokladám, že by sa to mohlo odohrávať iba v nejakom z tých spomínaných barov…

Štúdium angličtiny a matematiky ťa nenapĺňalo, manažment tiež nebol správnou voľbou, splnilo očakávania štúdium psychológie?

Nechcem znieť negatívne, ale ani toto štúdium ma celkom neuspokojilo. Ja som si predstavovala, že univerzita poskytuje ľuďom pôdu na kreatívne myslenie, realizovanie sa. Pri psychológii však rozhodol dôležitý, odlišný ukazovateľ; danú profesiu bez vzdelania vykonávať nemožno.

Kristína Baluchová počas krstu jej prvej knihy v Nu Spirit clube.

Kristína Baluchová počas krstu jej prvej knihy v Nu Spirit clube.

II. Práca, práca, práca

Koľko tvojich spolužiakov a spolužiačok pokračuje v rámci praxe s psychológiou? Aké sú možnosti na Slovensku?

Väčšina ľudí pracuje v komerčnej sfére, napríklad marketingu či HR. Toto je na tom odbore výhodou, že sa môžeš „upichnúť“ de facto hocikde. Čo sa týka klinickej praxe, situácia reflektuje celkový stav slovenského zdravotníctva, takže nad tým radšej nebudeme strácať čas.

Pracovala si ako psychologička v stupavskom zariadení, kde sú “odložení” starí ľudia s vážnami psychickými poruchami. Ako možno zvládnuť tento typ práce?

No, úprimne Ti poviem, nie je to najveselšia práca, akú si vieš predstaviť. Niekto by možno spochybnil aj jej zmysel. Ja si však myslím, že tam vidíš, koľko zmôže mikrosekundový úsmev, dotyk, pohľad. Mne veľmi pomáhal zvládať záťaž skvelý kolektív, ktorý nielen „zahojil“ ťažšie dni, ale vnúkol i predmet bezodnej inšpirácie. Pociťujem veľkú úctu voči ľuďom v pomáhajúcich profesiách.

Čím ťa dokážu prekvapiť alebo odzbrojiť tvoji pacienti a pacientky?

Hm, samozrejme záleží, o čom/kom sa chceme rozprávať. Veľmi ma však dojíma bezprostrednosť, a niekedy nespútaný vtip (pacientka na gerontopsychiatrickom oddelení, prudko nahlas: Kristííínka, už ste si tu teda našli toho milenca???)

Nepozoruješ na sebe, že občas aj tebe “prepína”, že by si potrebovala radu od psychológa či psychologičky?

Nikdy som nepracovala ako psychologička na plný úväzok, a ani sa na to nechystám, lebo na to nemám. Možno aj z načrtnutých dôvodov. Diplomaticky však odpoviem, že existujú psychohygienické praktiky, ako s tým „naložiť“.

Vo svojich 21 rokoch si začala pracovať ako letuška pre najznámejšiu (dnes už neexistujúcu) low-costovú leteckú spoločnosť u nás. Čo pre teba SkyEurope znamenalo?

Lásku nebeskú! Ako píšem v mojej knižnej prvotine, ta práca vniesla do môjho života ľahkosť, krásu, nespútanosť, slobodu, vzduch… taký, akého sa na povrchu zeme nenadýchaš.

Veľa ľudí si myslí, že práca letušky nie je náročná. Aké klišé, stereotyp ťa pobavil v tejto súvislosti najviac?

Ja si pripadám ako jehovistka, keď niekomu osvetlujem zákulisia tejto profesie. Poriadne ma pobavila historka od mojej kolegyne, ktorej bývalý spolužiak z VŠ letel na mojej linke. S tou kolegynkou sa podobám, ale on jej to hneď objasnil: „Áale, veď to nemôže byť Alenka, veď ona má vysokú školu!“ 🙂

S akými pocitmi si sa pripravovala na štart? Bol nejaký rituál, kúzlo, modlitba?

Na to sú postupy, niet priestor pre nič iné.

Práca v leteckom priemysle je tak trochu diagnózou – aké choroby z povolania si na sebe pozorovala po rokoch ty?

Kratší by bol zoznam tých, ktoré som nespozorovala. Sama som sa musela zasmiať, keď som posledne letela do Rigy, a “musela“ som vedúcej kabíny v AirBaltic vysvetlovať, že aj JA mám typovku na tento aeroplán, a koľko som na ňom nalietala..

Kristína Baluchová počas podpisovania knižiek pre budúcich čitateľov a čitateľky.

Kristína Baluchová počas podpisovania knižiek pre budúcich čitateľov a čitateľky.

III. Knižný debut

Lietanie je závislosťou alebo skôr diagnózou. Aké piesne, filmy, knihy s „leteckou“ tematikou máš najradšej?

Mojou jednotkou je Roald Dahl, samozrejme neobídeme ani Exupéryho.

Po 6 rokoch lietania so SkyEurope (SEA) si napísala o svojej skúsenosti knihu. Aká bola prvotná myšlienka, prečo si sa do písania pustila?

Vznikol dokument, objasňujúci „story“ okolo SkyEurope. Vždy som chcela písať, a až po páde SEA mi docvaklo, že ak o niečom, tak o lietaní. Zároveň to mala byť taká pocta, očista, vďaka.

V priebehu roka sa obsah knihy obmenil do súčasnej podoby (jeden z jej krstných otcov poznamenal, že vlastne si hneď napísala knihy dve). V čom boli zásadné rozdiely?

Prvotina bola faktografický dokument, na ktorom participovalo mnoho ľudí – kolegovia, novinári, iní odborníci, ba dokonca jeden cestujúci. Dvojka je malý román…

Mnoho nevybavených cestujúcich v období krachu SkyEurope nevedelo tejto spoločnosti prísť na meno. Pochopí čitateľská obec na základe dovetku v tvojej knihe lepšie okolnosti, za akých došlo k ukončeniu činnosti frmy?

Dúfam. Preto tam ten dovetok je.

Knihe niektorí intelektuálne-založení ľudia vyčítajú to, že vyšla v Evitapress. Čitateľky, zvyknuté na produkciu tohto vydavateľstva, tam zasa nemuseli nájsť to, čo očakávali. Aké máš na knihu odozvy?

„Trudno skazať, lehko dogadaťsja“. Bolo mi jasné, do čoho idem; aj preto si myslím, že táto kniha je akýmsi míľnikom. Stavím sa o čokolvek, že si ju kúpilo veľa mužov, a aj sa im páčila. A mrzí ma, ak ju niekto odsúdi kvôli „pôvodu“. Tak povedzme, že môže byť aj takým malým testom na predsudky. V psychoterapii je jedno pekné príslovie, ktoré hovorí, že „nie si sto-eurovka, aby si sa každému páčil/páčila“, tak sa tým snažím riadiť.

Začiatkom jesene si sa držala na najvyšších priečkach predajnosti hneď v troch obchodných reťazcoch s knihami. Pôsobí tento fakt nejako na teba?

Áno, užívam si zhýralý nočný život plný literárnych večierkov! J Ale nie, nezmenilo sa nič; pracujem, čítam, píšem, snívam, a bojujem ďalej.

Kniha Lietam v tom tiež (LVTT) bola v októbri v bratislavskom Nu spirite pokrstená kerozínom. Prečo si si vybrala letecké palivo?

Keď knižka o lietaní, tak „se vším všudy“, nie? Išlo o zásielku priamo z Bruselu, od bývalého kolegu. Zvyšok mám ešte stále doma, tak môžem natankovať –napríklad nejaké modely, ehm…

Myslíš, že bude nasledovať ďalšia kniha? Máš v hlave nejakú tému, ktorú potrebuješ dať zo seba von?

Nejde ani o potrebu „dať zo seba von“. Pri LVTT som si uvedomila, ako veľmi ma to baví. Nechcem písať kvôli nejakej očiste, to som si odkrútila pri prvotine, stačilo. Chcem tvoriť. A, áno, súbor s názvom „kniha 2“ už figuruje na ploche môjho PéCé!

Ktorého spisovateľa alebo spisovateľku si vážiš najviac? S kým by si chcela sedieť za jedným stolom napríklad na knižnom veľtrhu vo Frankfurte či v Boloni?

Nereálne, nereálne – E.M.Remarque, Sylvia Plathová. Nereálne, reálne – Milan Kundera, Jan Pelc, Josef Formánek (aspoň toho posledného, plííz!).

A ktorého by si si najradšej zobrala za muža?

Haha! No skôr-spomínaného Roalda Dahla asi, lebo bol aj veľký fešák, a pilot!

Keby si sa mohla vrátiť o desať rokov späť, čo by si asi robila, kde by si bola? Bola by to opäť psychológia, angličtina, lietanie, písanie, alebo radšej ten „klavír, balet a nemčina“?

First choice! Do baletu a klavíru budem nútim moju dcéru…

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 62/2011)

Zahraničná Slovenka Ivana Vereski: filozofka s komiksami v hlave

Ivana Vereski sa pred takmer tromi desiatkami rokov narodila v srbskom Belehrade. Filozofiu vyštudovala v Bratislave. Občas niečo ilustruje, občas napíše a občas aj preloží. Medzi-tým či popri-tom sa bicykluje, naháňa frizby alebo iné adventúry. Jej komiksy a kresby sú výnimočné. Aj kratučký rozhovor o nej veľa prezradí…

Kedy/ako spoznáš, že jeseň definitívne odišla a na niekoľko mesiacov sa u nás zdrží zima? Čo vtedy pociťuješ, ako sa fyzicky/psychicky zariadiš?

Jeseň to je sladká vôňa rozkladu (lístia) v ovzduší. Jeseň mám rada, no príchod zimy je tiež fajn: mráz neutralizuje rozkoš jesene a čímsi mi pripomína čerstvo vypraté, šušťavé a chladivé posteľné prádlo. Zima prišla, keď in-line korčule definitívne zaparkujú v skrini. A ešte keď pri nadýchnutí mrznú chĺpky v nose.

Čomu sa momentálne venuješ prioritne a čomu by si sa chcel/a, keby boli podmienky ideálne?

Dnes sa venujem hľadaniu práce, potom vareniu, foteniu, občas prekladaniu, a  ilustrácii. A ideálne by bolo prostredníctvom toho prvého sa dostať prioritne k tomu poslednému. Chcela by som ilustrovať (detské) knihy.

Akú zaujímavú spätnú väzbu si v poslednej dobe dostal/a na svoju prácu/tvorbu?

Poviem to všeobecnejšie, čo ma vždy najviac poteší je, keď ľudia v mojich kresbách objavia niečo, o čom som ja sama netušila, že v nich je; niečo nové, čo ich/recipientov nadchne, rozosmeje, podráždi, zarmúti. Snažím sa pri kreselní nechávať vždy takýto „priestor“, akákoľvek hutná alebo definitívna podoba ilustrácie ma stiesňuje. Mám rada kresby otvorené (a nerada o nich konkrétne hovorím). Keď mi niekto povie: dnes sa cítim ako táto tvoja postava, s piliermi namiesto nôh, pomyslím si: ‚hm, aký je to dočerta asi pocit?‘ A vzápätí mi dojde, že až teraz je kresba vlastne hotová! Keď žije vlastným životom.

Komiksová tvorkyňa, filozofka: Ivana Vereski

Čo (mediálne zaujímavé vizuálne atraktívne) chystáš po Novom roku? Pokus ohúriť svoje okolie, Slovensko, Európu?

Odsťahovať sa zo Slovenska kamsi bližšie k severnému moru? J Nie som ohurujúci typ, no toto by bolo (vizuálne a inak) ohurujúce hlavne pre mňa.

Akú otázku by si sama sebe nikdy nepoložila. Pekne ju sem napíš.

S otázkami sa kamoším, horšie sú odpovede.

Akú hudbu máš momentálne vo svojom MP3-prehrávači, akú knihu pri posteli, a aký film si naposledy videla v kine či film-klube? Odporuč!

Výber z aktuálneho playlistu: Picastro, Smog, Bon Iver, The Black Keys, Townes Van Zandt, Neko Case, Scout Niblett, The Pains of Being Pure at Heart, Bonnie Prince Billy… Čítam vždy viac rôznych vecí paralelne, beletria, poézia, komiks, v tejto chvíli rozčítané: Mila Haugová – Zrkadlo Dovnútra, Guillame Apollinaire – Listy Louise de Coligny-Châtillon, Básne Ezru Pounda, David Lodge – The Deaf Sentence (najnovší román tohto spisovateľa, veselé čítanie, odporúčam), Otto Weininger – Pohlavie a charakter (dielo šialeného génia zo začiatku minulého stročia, odporúčam!). Plus spomeniem nejaké komiksové epizódy Dylana Doga, tie vždy vláčim aj so sebou – zásobovaná som zo Srbska. Posledný film v kine: Howl (pocta Ginsbergovmu Vitiu).

Aká drobnosť/maličkosť/veselka ťa naposledy dostala do bezsebia?

Paradoxne, bolo to pri návšteve cintorína na Dušičky – vedľa hrobky našej tety menom Cesnaková z pukliny vyrástol cesnak!. A ešte srdce jednej levice – nedávno dopozeraný prírodopisný dokument o samici leva kdesi v africkej savane, ktorá si adoptovala mesačné mláďa antilopy. Je toto maličkosť?

Ak by sa ti nedarilo v tom, čo robíš, alebo zo dňa na deň sa stratila motivácia – čo by sa s tebou dialo, kam by ťa myšlienky a pocity zaviali?

To „miesto“, KAM ma strata motivácie zaveje poznám celkom dôverne a radšej neuvediem jeho koordináty. Väčšinou otiaľ rýchlo utekám ku knihám.

V akom prostredí/ovzduší sa ti dobre tvorí/pracuje. Pokojne ho opíš (farby, tvary, svetlo, vône, interiér, ľudí atď.)

Organizovaný pracovný stôl v blízkosti okna, ktorý sa v procese kreslenia zvyčajne postupne mení na chaos a zapratáva sa množstvom fixiek, tušov, cerúz, štetcov, zdrapmi papiera a šálkami čaju a pohármi vody na štetce (ktoré si občas aj pomýlim).

Ako by si opísala Raj (a prečo)? Čo všetko tam je a nie je?

Napriek vizuálnemu cíteniu, Raj si nepredstavujem. Myslím, že sa tu celkom hodí Nietzscheho myšlienka o hudbe, že to (dielo), čo vyvoláva predstavy nestojí za nič. Raj je nepredstaviteľný druhý breh. „Anjeli sú – zmrazení.“

 

Text: Boba Baluchová, Foto: archív Ivany Vereski / Ilustrácie: www.ivanavereski.com

Pán Brat a pani Bratová: Od prekladu k pôvodnej tvorbe a späť

V nekonečnej slovnej zásobe, dôstojnom verejnom prejave aj v ovládaní väčšiny dôležitých cudzích jazykov ma zakaždým pozitívne prekvapil spolužiak Miško Brat. Premýšlala som, kde sa to v tom dvadsiatnikovi nabralo – štúdium žurnalistiky z nás zákonite nespraví hneď dobrých novinárov/ky. Keď som v knihách rozpoznala mená jeho rodičov – obdivuhodnú prekladateľskú dvojicu z Bratislavy, pochopila som. Situácia v rámci prekladov v Česku je však dosť podobná tej slovenskej.

I. Roman Brat, prekladateľ (slovenčina – španielčina)

Prečo ste sa v minulom režime rozhodli študovať španielčinu (resp. kombináciu slovenčina – španielčina)?

Kultúra i jazyky románskych národov ma vždy fascinovali. Nebola to náhoda, že som so Stredomorím spojil svoj život.

Vedeli by ste kratučko (pár vetami) porovnať situáciu v preklade zo španielčiny do slovenčiny/češtiny pred 20, 10 rokmi a dnes?

Jediný rozdiel vidím v podobe slovenčiny. Jazyk je živý organizmus, vyvíja sa, preto je podoba dnešnej slovenčiny trochu iná ako pred niekoľkými desaťročiami. Funguje v nej napríklad väčšie množstvo cudzích slov, nie však latinského pôvodu, skôr anglicizmov. My prekladatelia však razíme tendenciu uprednostňovať domáce výrazy. Prirodzene, v istých prípadoch, keď si to vyžaduje východiskový text, siahame po adekvátnych jazykových prostriedkoch, teda aj z oblasti cudzích novotvarov, slangových výrazov, argotu či žargónu. Druhým rozdielom oproti minulosti je menší záujem vydavateľov o hispánsku literatúru. Z komerčných dôvodov uprednostňujú vo väčšej miere skôr tú anglosaskú.

Aký žáner sa momentálne u nás prekladá zo španielčiny do slovenčiny? Aký je žiadaný čitateľskou obcou, vydavateľstvami, trhom?

Druhou časťou svojej predchádzajúcej odpovede som čosi predznačil. Neznamená to však, že všetci vydavatelia rezignovali na vydávanie španielskej a latinskoamerickej prózy. Nájdu sa aj takí, ktorí sem-tam čosi vydajú. Ide najmä o súčasnú tvorbu s akcentom na psychologický román, a sčasti aj historické romány.

Koľko prekladov urobíte ročne a akú majú odozvu?

Vzhľadom na to, že denne chodím do zamestnania a prekladám hodinku, dve zavčas rána, alebo po príchode z práce, prípadne počas víkendov, ročne si netrúfam na viac ako na 400-500 strán textu. S ohlasmi je to rozličné. Niektoré diela zaregistruje výlučne odborná verejnosť a u nej sú reakcie zvyčajne pozitívne. Prekladal som napríklad dva romány nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Maria Vargasa Llosu. Väčšie ohlasy u širokej čitateľskej verejnosti nezaznamenali ani napriek tomu, že sú mimoriadne kvalitné. O Llosu sa čitatelia začali zaujímať, až keď dostal spomínanú cenu.

Preklad ktorej knihy vám robil najväčšie ťažkosti (bol prepojený s nejakým zaujímavým príbehom v pozadí)?

Najväčšie ťažkosti mi robil jeden z dvoch spomínaných románov Maria Vargasa Llosu. Volá sa Rozprávač. Ide o mimoriadne pútavú a dobre napísanú knihu, dej ktorej autor zasadil do amazonského pralesa, kde žije kmeň domorodých Mačigengov. Bolo treba sa popasovať s mnohými lokálnymi výrazmi.

 Čo by ste určite mladej čitateľskej základni odporučili prečítať zo španielskej aj latinskoamerickej literatúry?

Španielska literatúra je súčasťou jednej kultúry, latinskoamerickú tvoria viaceré kultúry a každá je svojská, originálna. Ťažko vyberať. Naši čitatelia/ky by však určite mali poznať príbehy známeho rytiera dona Quijoteho od Miguela de Cervantes (žiaľ, celé desaťročia nesprávne uvádzame podobu mena hlavného hrdinu tohto románu, lebo ho namiesto don Quijote [kichote] voláme don Quijot [kichot]), a z latinskoamerickej prózy odporúčam prózy Gabriela Garcíu Márqueza, Maria Vargasa Llosu, Julia Cortázara či Jorge Luisa Borgesa.

Od prekladu je už len kúsok k pôvodnej tvorbe? Ako sa darí vašim vlastným dielam?

Chvalabohu, nemám sa na čo sťažovať. Momentálne mám na konte deväť detských kníh, z ktorých viaceré dostali ocenenia, a čo je ešte radostnejšie, čitatelia/ky o ne prejavujú stály záujem, a tri knihy pre dospelých.

Ak sa prekladom neživíte na „plný uväzok“, čomu inému sa stíhate venovať?

Ako som spomínal, z literárnej tvorby sa u nás žije len veľmi ťažko. 99% tvorcov musí chodiť do zamestnania a tvoriť môžu len vo voľnom čase. Čo sa týka môjho zamestnania, v minulosti som dlhé roky pôsobil v Slovenskom rozhlase a v súčasnosti už tretí rok pracujem ako dramaturg hranej tvorby v Slovenskej televízii. Usilujem sa veľa písať a prekladať.

Akého autora/ku (zo svojej oblasti záujmu) ste ešte neprekladali, no máte na neho/ňu zálusk (a prečo)?

Filozoficky i spôsobom vnímania sveta je mi veľmi blízky Gabriel García Márquez. Nemal som však šťastie, a neskôr už ani ambíciu prekladať ho. Tvrdím, že takého autora by v jednej krajine nemali prekladať šiesti, siedmi prekladatelia/ky, ako sa to stalo za posledných dvadsať-tridsať rokov u nás. Každý z nich je totiž mentálne, filozoficky, jazykovo i kultúrne inak vybavený. To sa potom na kvalite textu odráža, nehovoriac o tom, že zakaždým je ten Márquez trochu iný. Optimálne by bolo, keby jedného autora/ku robil jeden prekladateľ/ka, nanajvýš dvaja. Preto som sa Márquezovi v čase, keď som si ho už trúfal prekladať, začal vyhýbať.

Niekedy ľuďom odporučia čítať konkrétny preklad knihy (Tolkien, Dahl, Coelho atď.) skôr v češtine, ako v slovenčine (prípadne naopak)? Čím je to spôsobené? Sú zmeny v prekladoch také významné?

V istom čase, povedzme do 50-tych rokov minulého storočia, boli vo väčšine prípadov české preklady naozaj lepšie. Samozrejme, neplatilo to en bloc. Naša prekladateľská tradícia ani sebavedomie neboli dostatočne veľké a dlhé roky sa tradovalo, že českí prekladatelia/ky sú naozaj kvalitnejší. Nástupom novej prekladateľskej generácie v 60-tych rokoch sa začala situácia výrazne meniť k lepšiemu. Slovenčina sa zbavovala archaizmov, lexikálne i štylisticky sa modernizovala, uvoľňovala a naše texty boli odrazu svieže a dynamické.

V súčasnosti niet rozdielu v kvalite českých a slovenských prekladov. Sú medzi nimi zlé, priemerné i vysoko kvalitné, v závislosti od prekladateľa/ky. Chcem tým povedať, že súčasná slovenčina ako moderný jazyk disponuje všetkými prostriedkami na to, aby kvalitne reflektovala akýkoľvek cudzí text.

Ak sledujete rebríčky najpredávanejších a najčítanejších kníh napríklad v slovenskom kníhkupectve ArtFórum, nájdete sa v nich? Nachádzate na prvých priečkach svojich obľúbencov/kyne (alebo je váš vkus iný)?

Pôsobím v oblasti toho typu prózy (pôvodnej či prekladovej), ktorá celkom zákonite nevzbudzuje extrémne veľký záujem čitateľov/iek.

Ak by ste mali niekam narýchlo odcestovať na dlhšiu dobu, ktoré knihy by ste si určite nezabudli so sebou zabaliť (3 až 5 titulov)?

Gabriel García Márquez: Sto rokov samoty, Mario Vargas Llosa: Rozprávač, zopár rozprávkových kníh od Astrid Lindgrenovej a poviedkovú knihu Dni a noci Latinskej Ameriky.

Používate doma elektronickú čítačku kníh? Bude v budúcnosti záujem o knihy klesať (ako vnímate takéto predpovede)?

Elektronickú čítačku nepoužívam, no vlastní ju môj syn, preto nevylučujem, že si ju od neho požičiam a vyskúšam ju. A čo sa týka záujmu ľudí o klasické knihy, ostávam optimistom. Budú popri elektronických čítačkách existovať do skončenia vekov. Papier nepustí!

II. Mária Bratová, prekladateľka (ruština – švédčina)

Prečo ste sa v minulom režime rozhodli študovať švédčinu (resp. kombináciu ruština – švédčina)?

Vyrastala som v mnohojazyčnom prostredí a vždy ma lákalo naučiť sa niečo nové. Keď som zistila, že by som mohla študovať takúto krkolomnú a vzrušujúcu kombináciu jazykov, bolo rozhodnuté.

Vedeli by ste kratučko (pár vetami) porovnať situáciu v preklade zo švédčiny do slovenčiny/češtiny pred 20, 10 rokmi a dnes?

V minulosti, a to nielen pred dvadsiatimi rokmi, sa u nás prekladali najmä diela severských klasikov. V deväťdesiatych rokoch, po krátkom útlme záujmu, sa k nám opäť dostala švédska literatúra, no už súčasná, moderná. Tento trend v istom zmysle pokračuje i v súčasnosti.

Aký žáner sa momentálne u nás prekladá zo švédčiny do slovenčiny? Aký je žiadaný čitateľskou obcou, vydavateľstvami, trhom?

Presne na to som narážala v predošlej odpovedi. Podľa vydavateľstiev na náš knižný trh patrí to, čo si žiada čitateľská obec – v tomto prípade je to jednoznačne moderný švédsky kriminálny román, ktorý naozaj žne úspechy všade na svete, no nedá mi, aby som jedným dychom nedodala, že neposkytuje ucelený obraz súčasnej severskej literatúry.

Koľko prekladov urobíte ročne a akú majú odozvu?

V súčasnosti pracujem v slobodnom povolaní, čo značí, že sa živím prekladaním a redigovaním. Toto náročné povolanie sa len ťažko meria počtom preložených strán. Veď niekedy sa vyskytne slovo, ktoré vás zamestná na niekoľko hodín. No v uplynulom roku som sa prekonala, lebo som preložila štyri tituly, tri z nich dokonca už aj stihli vyjsť a myslím si, že majú pozitívny ohlas. Vychádzam pritom z reakcií čitateľov/iek, lebo fundovaná kritika prekladu u nás v súčasnosti nejestvuje.

Preklad ktorej knihy vám robil najväčšie ťažkosti (bol prepojený s nejakým zaujímavým príbehom v pozadí)?

Vo svojej doterajšej prekladateľskej práci som sa najväčšmi zapotila pri dvoch knihách súčasného švédskeho autora Klasa Östergrena Gentlemani a Ganstri, lebo som musela priebežne študovať nielen severské dejiny 60-tych a 70-tych rokov minulého storočia, ale aj dejiny európskej hudby, hudobných smerov a žánrov, získať vedomosti z boxu či golfu, naštudovať neznáme filozofické smery a pojmy a podobne. No to už patrí k čaru prekladateľského povolania.

Čo by ste určite mladej čitateľskej základni odporučili prečítať zo švédskej aj severskej literatúry?

Zrejme by som navrhla, aby začali súčasnou severskou literatúrou, prenikli do exotiky myslenia ľudí v Škandinávii, a takto pripravení a nabití zvedavosťou siahli po hlbokých a tajomných dielach klasických severských literárnych velikánov. I keď ich nenájdu na knižných pultoch, v knižniciach sa zachovali.

Od prekladu je už len kúsok k pôvodnej tvorbe? Pokúšate sa o písanie vlastných diel?

Nie, ambície takéhoto druhu si saturujem redigovaním cudzích textov.

Ak sa prekladom neživíte na „plný uväzok“, čomu inému sa stíhate venovať?

Som prekladateľkou a redaktorkou na celý úväzok. Obe tieto práce sú náročné na čas a trpezlivosť. Popri nich stíham už len sem-tam nejakú besedu s deťmi o najnovšom preklade diela Astrid Lindgrenovej, čo pokladám za jednu z najkrajších prác.

Akého autora/ku (zo svojej oblasti záujmu) ste ešte neprekladali, no máte na neho/ňu zálusk (a prečo)?

Čakám na okamih, keď budem môcť vydavateľom opäť ponúknuť švédsku „klasiku“, v mojom prípade je to pomerne neznáme dielo Selmy Lagerlöfovej, rozprávky pre dospelých – O troloch a ľuďoch. Rada by som sa popasovala s netradičným typom poetiky a sprostredkovala slovenským čitateľom/kám pravý severský snový a trochu mrazivý dych.

Niekedy ľuďom odporučia čítať konkrétny preklad knihy (Tolkien, Dahl, Coelho atď.) skôr v češtine, ako v slovenčine (prípadne naopak)? Čím je to spôsobené? Sú zmeny v prekladoch tak významné?

Táto otázka si vyžaduje obšírnejšiu odpoveď a mohli by sme o nej polemizovať. Ako prekladateľka však musím konštatovať, že slovenský preklad za posledné desaťročia urobil obrovský skok dopredu, najmä pri používaní hovorovej reči, ale zachoval si literárnosť a pestrosť spisovného jazyka. V porovnaní s češtinou sa v slovenčine vyvinuli tie vrstvy jazyka, ktoré akoby nám predtým chýbali, lexikálne sa obohatila a vycibrila. Som presvedčená, že do slovenčiny sa dá adekvátne preložiť dielo z akéhokoľvek jazyka.

Ak sledujete rebríčky najpredávanejších a najčítanejších kníh napríklad v kníhkupectve ArtFórum, nájdete sa v nich? Nachádzate na prvých priečkach svojich obľúbencov/kyne (alebo je váš vkus iný)?

Vždy ma poteší, ak sa v rebríčku najpredávanejších kníh ocitne môj preklad. No priznám sa, že vyhovieť môjmu čitateľskému vkusu nie je jednoduché, moji obľúbenci zvyčajne nefigurujú na popredných miestach.

Ak by ste mali niekam narýchlo odcestovať na dlhšiu dobu, ktoré knihy by ste si určite nezabudli so sebou zabaliť (3 až 5 titulov)?

Desím sa myšlienky, že by som si nemohla vziať so sebou celú knižnicu! No keby sa inak nedalo, potom by som si zobrala Bibliu, Östergrenových Gentlemanov, Diabla a Boha od Kandreovej a Llosovho Rozprávača v preklade môjho manžela.

Používate doma elektronickú čítačku kníh? Bude v budúcnosti záujem o knihy klesať (ako vnímate takéto predpovede)?

Technologicky pokrokový syn ju už má, zatiaľ som si nenašla čas zaoberať sa ňou, ale určite si ju pozriem. Pokladám ju však len za jeden z technických výdobytkov, ktoré niekedy uľahčujú život, ale som presvedčená, že elektronická čítačka natrvalo nikdy nenahradí klasickú knihu. Veď k veciam, ktoré robia život malebnejším, šťavnatejším a voňavejším, nepochybne patrí aj vôňa novej knižky…

Text: Boba Baluchová, Foto: archív manželov Bratových