Tri typy podujatí, ktoré budete chcieť navštevovať každý mesiac

Pravdepodobne ste už o týchto podujatiach počuli, niektoré ste aj osobne navštívili a v budúcnosti by ste dokonca na nich radi vystúpili – ako rečníci, rečníčky či hudobné telesá, prezentujúce svoju novú tvorbu. Tri typy eventov, ktoré skrátka nemožno navštíviť len raz. Každý mesiac je totiž ich téma, miesto konania i zostava pozvaných prezentujúcich unikátna, neopakovateľná.

PMMXVII_0825_DSF6786

Všetci poznáme konferenciu TED, kde pozvané osobnosti svojimi vystúpeniami a neskôr videami inšpirujú celý svet. V menších mestách po celom svete potom fungujú jej odnože, dcérske podujatia v podobe TEDx talkov. O júlovom vydaní TEDxBratislava sme priniesli reportáž aj na webe magazínu Inspire.

Úspešne na publikum fungujú aj iné typy eventov, ktoré sa snažia svojím formátom od TED-u odlíšiť. Získavajú na prestíži, popularite a návštevnosti, pretože verných návštevníkov a návštevníčok z mesiaca na mesiac pribúda. Cítia totiž akýsi pocit spolupatričnosti, sociálnej siete, uzavretej komunity – vďaka tomu, že podujatia poznajú, pravidelne sa na ne hlásia a pri troche šťastia (a pozitívnej odozve od tímu organizátorov, zväčša do naplnenia kapacity eventu) sa na ne aj dostanú. Ich slovenské verzie môžete navštíviť a zažiť aj vy.

Creative mornings v 173 mestách

V roku 2008 odštartovala v New Yorku prvé vydanie „CreativeMornings“ Tina Roth Eisenberg. Chcela, aby bolo podujatie zadarmo – prístupné hocikomu, nielen vyvolenej komunite kreatívcov a kreatívkyň. Niektorí ho dodnes označujú za „TED for the rest of us” (TED talk pre nás ostatných). Kreatívne rána môžete navštíviť vždy v posledný piatok v mesiaci, ak si privstanete a týždeň dopredu sa na event prihlásite cez formulár na hlavnej stránke. Ranné podujatie je síce zadarmo, no vždy sa odohráva na inom mieste (raz vo vstupnej hale múzea, inokedy v útulnej kaviarni), preto je kapacita obmedzená. Za odmenu vás ale čaká voňavá káva a prednáška od zaujímavej osobnosti v rozsahu 20-50 minút.

PMMXVII_0825_DSF6780

Podujatie organizujú tímy dobrovoľníkov a dobrovoľníčok v 173 mestách po celom svete. V Bratislave sa konalo prvé Kreatívne ráno až v roku 2014 a zorganizovali ho kamarátky, zväčša študentky VŠMU. Keďže baby sú momentálne pracovne rozlietané mimo SR, periodicita bratislavských rán už nefunguje na mesačnej báze. Po letnej pauze sa však vráti v plnej sile, dúfajme. V minulosti o svojej tvorbe pútavo hovorili: výtvarník Erik Binder (na tému: láska, nielen k fujare) v Baestro bare; hudobník Jonatán Pastirčák v kaviarni Dobré&Dobre; alebo riaditeľka Slovenského centra dizajnu Mária Rišková na pôde Slovenského múzea dizajnu.

Sofar sounds v 370 mestách

Projekt „Sofar Sounds“ vznikol v rokoch 2009-10 v Londýne. Vraj išlo sprvu o odozvu na neslaný-nemastný koncert, ktorí traja kamoši navštívili. Vytvorili teda komorný event podľa vlastnej predstavy prežívania hudobného zážitku – priamo vo svojej obývačke. A tak je tomu doteraz, len sa licencia eventu a chuť organizovať podobné intímne troj-gigy rozrástla do 370 miest na viacerých kontinentoch. Týždeň dopredu sa na podujatie nahlásite a potom čakáte na notifikáciu mailom či esemeskou so súradnicami miesta konania. Ak ste teda iba návštevníci a návštevníčky. Na event sa môžete tiež prihlásiť ako majiteľ bytu, domu či iného zaujímavého miesta, kde by ste radi koncertný večer zorganizovali. Poprípade to môžete skúsiť ako potenciálny hudobný hosť, člen či členka skupiny a hudbou publiku vyrozprávať svoj príbeh.

15589638_10154220986927404_7280584361106725193_n

Vystúpenia hudobníkov a hudobníčok sa nakrúcajú na kameru a videá sú neskôr zdieľané v rámci globálnej siete Sofar sounds, čo je najmä pre začínajúce kapely výzvou a dobrou propagáciou. Bratislavská verzia sa napríklad od tej aucklandskej (18000 km vzdialenej) líši v dvoch veciach – podujatia sa konajú častejšie vo verejných priestoroch, ako v izbách bytov či rodinných domov, a vystupujú na nich aj veľké mená domácej hudobnej scény. Možno ste zažili niektoré z nich v klube, malom kulturáku či v kine. Skupina Tolstoys, ktorá čoskoro vydáva svoj debut, vystupovala napríklad v Markovi Twainovi (lodi na Dunaji, fungujúcej ako bar najmä počas letných mesiacov). Raper Bene a speváčka Katarína Máliková zasa vystúpili počas Mesiaca fotografie v Galérii 19. Májový „Sofar Sounds Bratislava“ sa dokonca konal na pôde holandskej ambasády a zahrali na ňom: Andrea Bučko, Dalibor Kocian aka Stroon a Jano Kružliak ml.. Asi najviac intímny bol zatiaľ marcový „sofar“ v útulnom byte na Palárikovej ulici, ktorý nafotila šéfredaktorka magazínu Inspire: Veronika Pilátová a vystúpil na ňom napríklad hudobník Jerguš Oravec. Augustové (vraj už plne obsadené) vydanie sa bude konať už o pár hodín (24. 08.) na ďalšom zaujímavom mieste v Bratislave.

3_Performer_Cell_Phone_Happening-Sofar_Sounds_AKL-May_2017-Photo_Palo_Markovic

PechKucha Night v 1010 mestách

Na Slovensku azda najdlhšie fungujúcim a najviac rozšíreným typom podujatia, zostaveného z krátkych inšpiratívnych prednášok prihlásených rečníkov a rečníčok, je „PechaKucha Night“. V Bratislave ho od roku 2008 organizovalo o.z. Punkt, ktoré stojí napríklad za podujatím „Dobrý trh“. V roku 2016 predalo štafetu, resp. licenciu mladším organizátorkám z OZ Soyart. Okrem hlavného mesta môžete zájsť na „pechakucha“ noc do Nitry, Popradu, Prešova, Trnavy či Žiliny. Organizátorky dokonca spojili sily s kolegami z Brna, Budapešti a Varšavy a snažia sa prepájať aktivity (ako aj prezentácie) v rámci vyšehradského regiónu.

Formát prezentácií (20×20) bol vynájdený dvoma zakladateľmi architektonickej firmy: Klein Dytham Architecture. Prvá PechaKucha Night sa konala v roku 2003 v Tokiu a okamžite sa stal z neformálneho zdieľania kreatívnych nápadov hit na pokračovanie. O desať rokov neskôr vystúpili v rámci jedného večera v bratislavskej Berlinke napríklad novinárka Zuzana Wienk, maliarka Patrícia Koyšová, či galerista Filip Vančo. Bratislavskú PechaKuchu hostil aj filmový klub Nostalgia, klub A4, Stará tržnica či Ekoiuventa pri Slavíne – všetko sú to zaujímavé bratislavské priestory s vlastnou históriou. Jedno z posledných vydaní, konkrétne o sociálnych vedách, sa konalo v spolupráci s Ústavom etnológie SAV v kine Mladosť. Témami nie je teda vždy iba súčasné umenie a architektúra, ale širší záber s celospoločenským (hoci možno viac abstraktným) záberom, ako: pamäť, hranice, periféria.

Opäť treba PechaKucha event odlíšiť od formátu TED talkov, s ktorými je neraz porovnávaný. Organizačné tímy prízvukujú, že pokým u TED-u ide o vystúpenia expertov a expertiek, na PechaKucha Night môžu vystúpiť aj bežní ľudia, ktorí sú ochotní podeliť sa s publikom o svoj príbeh. Prezentujúci však musí dodržať časový limit a počet obrázkov – komentuje iba prúd 20 slajdov (na každý z nich má iba 20 sekúnd). Presvedčte sa na vlastné oči, ako človek dokáže vtesnať svoju prácu či životné poslanie do šesť a pol minúty. Možno v niektorom z najbližších vydaní už budete stáť na pódiu a rečniť aj vy.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Advertisements

Výber rečníkov TEDxBratislava začína už výberom členov tímu konferencie

Zaujímalo vás niekedy, ako prebieha výber, ako aj príprava rečníkov a rečníčok na konferenciu TEDxBratislava? Prinášame pár detailov zo zákulisia konferencie priamo od držiteľa licencie TEDxBratislava, tlmočníka a kouča – Rastislava Geschwandtnera.

rasto

 

Ako prebieha výber rečníkov a rečníčok na TEDxBratislava?

Už do samotného tímu TEDxBratislava sa snažíme vyberať ľudí, ktorí majú rôznorodé záujmy. Nejde teda primárne o ich zručnosti, ale oblasti záujmu, čo je zárukou toho, že nominujú na rečníkov a rečníčky zaujímavých ľudí. Ja sa zaujímam napríklad o vzdelávanie, no za pár rokov by som nomináciami dozaista vyčerpal svoje tipy z daného okruhu. Zároveň sledujeme médiá; všetko, čo sa deje okolo nás a aj ľudia zvonku nám môžu posielať svoje návrhy na osobnosti, ktoré by chceli v Bratislave vidieť a počuť.

Čo hľadáte ako prvé: zaujímavé témy alebo konkrétnych rečníkov a rečníčky?

Robíme aj jedno, aj druhé. Buď si najprv povieme, že nás zaujíma nejaká konkrétna téma a potom doma alebo vo svete hľadáme vhodného človeka; alebo natrafíme na niekoho konkrétneho, kto robí niečo veľmi špecifické a pokúsime sa ho osloviť s ponukou vystúpenia na našom evente. Takto sme napríklad vďaka Denníku N objavili antropologičku Veroniku Rybanskú, ktorá skúmala, ako deti v SR a na Vanuatu odolávajú pokušeniu. Už o pár dní vystúpi u nás na konferencii v SND.

Vyberáte si aj takých ľudí, čo už vystúpili na TEDx v okolí?

Snažíme sa hľadať a ponúkať čosi nové, jedinečné. Teda zvyčajne neoslovujeme tých, ktorí v minulosti na podobnom type konferencie, či už TED alebo TEDx doma alebo v zahraničí, vystúpili. V porovnaní s Viedňou či Budapešťou, ktoré uprednostňujú „talky“ v angličtine (viac svetové), my sa snažíme prinášať viac témy pre naše lokálne publikum.

Koľko tipov ste zvažovali tento rok?

Z vyše sto návrhov sme tento rok vybrali štrnásť rečníkov a rečníčok (plus dve umelecké vystúpenia), rozdelených do štyroch tematických sekcií, ktoré si budete môcť pozrieť a vypočuť v SND už 2. júla– súhrnne pod názvom Straty a nálezy.

Ako prebieha konkrétna príprava vybraných rečníkov a rečníčok?

Príprave vystupujúcich ľudí venujeme veľa času a energie, to nemožno podceniť. Lebo niekedy môžete mať aj sľubného rečníka s kvalitným backgroundom, no nemusí byť z toho zákonite aj dobré TEDx vystúpenie. Mnohí pedagógovia, či vedci sú síce zvyknutí rečniť na verejnosti, no v inom časovom limite a pred iným typom publika. Preto sa ich snažíme naviesť správnym smerom, lebo náš TEDx formát už poznáme a vieme, čo funguje na prítomných (vrátane osobného príbehu, ktorý vedeckú komunitu zväčša nemusí zaujímať). Po prvotnom ozrejmení si koncepcie TEDx konferencie príde rečník so svojím prvým konceptom, na ktorý my dávame spätnú väzbu a postupne to spoločne cizelujeme do finálnej fázy.

Koľko ľudí z bratislavského tímu vedie rečníkov a rečníčky k finálnej prezentácii a akým spôsobom?

Na koučovaní sa podieľa väčšina tímu. Fyzicky by jeden človek nezvládol všetkých rečníkov. Zväčša dvaja členovia tímu pracujú s konkrétnym vystupujúcim človekom, pričom ten, kto rečníka oslovil, s ním pracuje najužšie.

Koľko stretnutí a revízií TEDx talku pripadá na jedného rečníka či rečníčku?

Je to veľmi individuálne, pričom záleží aj od dostupnosti – či sa stretávame osobne v SR, alebo na diaľku cez Skype. Niekedy sa to podarí už po dvoh koučovacích stretnutiach a potom si už len vymieňame cez email slajdy prezentácie. Minulý rok sa nám ale stalo, že na jedného rečníka pripadlo aj jedenásť stretnutí s revíziami prezentácie. Vždy sa však snažíme o to, aby si rečník za prezentáciou stál, bol s ňou stotožnený a šlo v prvom rade o výsledok jeho práce. Ak vystupujúci veria obsahu prezentácie, sú na pódiu (na pôde SND) viac sebavedomí a cítiť to z ich prejavu.

Ako sa pracovalo s vlastnou rodinou (s dcérou ako rečníčkou v rámci TEDxBratislava 2015)?

Ja som, popravde, nebol pri nominácii a výbere týchto dvoch tínejdžeriek. Bola to trochu náhoda, že do konceptu daného ročníka bol začlenený návrh zaradiť prezentáciu Montessori vzdelávania v SR. Keďže moja dcéra (Pavla Geschwandtnerová) a jej spolužiačka (Tereza Rebeka Koreňová) sú prvými absolventkami Montessori vzdelávania v SR, boli oslovené a výzvu prijali. A pripravili si to viacmenej samé, nenechali sa veľmi koučovať (najmä nie mnou).

Ktoré z vašich TEDxBratislava talkov a videí patria za tú sedemročnú existenciu konferencie v SR k tým najúspešnejším (najviac sledovaným)?

Dve videá od nás prebral i samotný TED a zverejnil ich na svojich stránkach. Prvé bolo video britského filozofa Stephena Cavea z roku 2013 o mechanizmoch popasovania sa ľudstva so smrteľnosťou a smrťou má cez dva milióny pozretí. Ďalšie úspešné video je spred roka v podaní Moshe Syzfa o epigenetike – spôsobe, akým naše telo mení osud, zapísaný v našej DNA.

Máš aj ty za sebou nejaký typ koučingového tréningu – ako pripravovať vystupovanie ľudí na verejnosti, ako pracovať s vystupujúcimi osobnosťami?

Bol som na veľkom TEDe a počúval som skúsenosti organizátorov iných TEDx eventov. Tam som si uvedomil, ako je dôležitá príprava rečníkov. Keďže už dvadsať rokov pracujem ako tlmočník (vo firme entia.sk), na dennej báze mám možnosť sledovať prejavy ľudí, s ktorými počas práce prídem do styku. Veľkou školou je aj sledovanie TEDx talkov zo zahraničia a analyzovanie daných vystúpení. Dôkazom toho, že to robíme asi dobre, sú ponuky od našich komerčných partnerov a sponzorov, ktorí nás ako koučov prizývajú na ich interné eventy (napríklad nedávna O2 konferencia atď.).

Koľko rečníkov a rečníčok tento rok koučuješ ty sám?

Napriek tomu, že som držiteľom licencie TEDxBratislava, pred pár rokmi som sa stiahol do pozície pozorovateľa a veľa aktivít prenechávam na kolegov z tímu. Časovo príprava jedného ročníka zaberá viac ako polroka intenzívnej práce. Keďže všetci sme dobrovoľníci a celé podujatie organizujeme vo svojom voľnom čase, bez nároku na odmenu, robiť to dlhodobo je veľmi náročné. Tento rok teda koučujem len dve rečníčky: jazykovedkyňu Luciu Molnár Satinskú a permakultúrnu dizajnérku Patríciu Černákovú. Pozoroval som a pripomienkoval aj prípravu terénnej sociálnej pracovníčky Ivety Chovancovej z OZ Odyseus a mikrobiológa Slava Epsteina. Ich vystúpenia vrele odporúčam. Viac tipov na tohtoročné vystúpenia a zdôvodnenia výberu rečníkov a rečníčok od kolegov z TEDxBA tímu nájdete na našej stránke TEDxBratislava.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: TEDxBratislava

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

India: za šesť týždňov poskladať kúsok mozaiky

Moja indická odysea začala v novembri, presne v týždni, keď v krajine vrcholili prípravy na Festival svetiel. Ale aj keby som prišla v inom mesiaci, nejaký sviatok (zasvätený konkrétnemu bohu či bohyni) by sa určite oslavoval –vždy je teda dôvod na kreslenie ornamentov pred prahom domov, vešanie chryzantém a banánových listov na okná i dvere, pálenie sviečok, hodinové meditovanie v chrámoch a oslavné ceremónie v uliciach – nielen na vidieku, ale i vo veľkých mestách. Pre turistov a turistky ide o príležitosť zažiť čosi iné, fotogenické.

Popravde, cestovateľskú prednášku by som zo svojho pobytu v Indii nechcela zostavovať. Nie je možné v tak krátkom čase obsiahnuť a pochopiť celú zem na juhu Ázie s hromadou tradícií, naviazaných na národnostné menšiny, náboženstvá a kasty. Nech sa snažíte akokoľvek, za šesť týždňov v krajine, ktorá sa skladá z 29 štátov a počet obyvateľov sa odhaduje už na 1,3 miliardy, toho veľa nestihnete. Ja sama som stihla navštíviť len tri štáty, mozaika teda nemusí byť úplná, no niečo predsa len do seba zapadlo.

bezef-kazdy-piatok-upratany-a-vyzdobeny-pribytok

Život na indickom vidieku

Prvé týždne v kozmopolitnom Hajderabáde

Do piateho najväčšieho a naozaj kozmopolitného mesta Hajderabád (po anglicky Hyderabad) v štáte Telangana som pricestovala v týždni príprav na sviatok Diwali (festival svetiel), ktorý v duchovnej podstate znamená víťazstvo svetla nad tmou, poznania nad nevedomosťou, dobra nad zlom, a nádeje nad zúfalstvom. Päť dní počas novembrových osláv je spojených s piatimi hinduistickými filozofiami a legendami –každý deň je venovaný konkrétnemu Bohu.

Mňa najviac zaujala bohyňa bohatstva a hojnosti – Lakšmi, lebo obchodníci v predvečer sviatku dávajú zákazníkom výrazné zľavy, uzatvárajú účtovný rok a modlia sa za dobrý biznis v budúcnosti. Ak ale pricestujete do Indie inokedy, o nič neprídete – stále je čo pozorovať, fotografovať, pýtať sa. Ľudia čistia svoje príbytky, zdobia okná kvetmi a zelenými listami vlastne každý piatok. Ak sa rozhodnete do Indie vycestovať na jar – načasujte si to na festival farieb (Holi), to budete mať o farebné zážitky naozaj postarané.

oslava-sviatku-diwali

Príprava na festival svetla Diwali v Hajderabáde

Ochutnať lokálnu ryžu, nezabudnúť kúpiť sárí

Okrem toho, že je Hajderabád mnohonáboženské a kozmopolitné mesto, býva často označované aj za tréningové mesto Indie, keďže tu sídli najviac technických inštitútov a pobočiek univerzít. Toto historické mesto (momentálne hlavné mesto dvoch štátov: Telangana aj Andhra Pradesh) má niekoľko ďalších prívlastkov, ako Mesto perál, Mesto historických bazárov či mesto, kde vám pripravia v štyroch stovkách vývarovní najlepšie „chicken biryani“ na svete. Ako vegetariánka som však tento pokrm, pozostávajúci z mixu korenenej ryže a kúskov kuraťa, neochutnala.

Na indickú kuchyňu sa však sťažovať nemôžem. To, čo som si testovala v indickej reštaurácii Ganesh alebo Thali v Bratislave, som naplno testovala trikrát denne počas svojho pobytu – a čím sa šlo viac k Indickému oceánu na juh, tým bolo jedlo pálivejšie. Niektoré zákonitosti, ako jesť dané pokrmy, aby som nerozdráždila žalúdok, som sa naučila až tam. Donedávna som nerozumela, prečo zakončujú obed nápojom lassi či bielym jogurtom. Ako jedna z mála z našej medzinárodnej výpravy som nemala žiadne zažívacie problémy (klop-klop na drevo). Možno preto, že som si každé ráno dala pohárik bošáckej slivovice, alebo preto, že zuby som si umývala preventívne v stolovej vode, a dávala pozor, z akej vody mi počas našich terénnych návštev varia čaj.

Ak si chcete domov odniesť z Hajderabádu viac, ako len magnetku či ukážku pekných indických rupií s podobizňou Otca národa – Mahatma Gandhího, nič nepokazíte kúpou perlového náhrdelníka, alebo tradičného odevu sárí. Ide vlastne len o niekoľko metrov dlhý kus látky, ktorý za pomoci asi desiatich zicheriek musíte vedieť umne obtočiť okolo tela, aby ste v tom vydržali celý deň pracovať na poli, sedieť na motorke, vykonať toaletu atď.. Ak sa vám to nepodarí, alebo vám tento štýl lesklých hodvábnych zábalov nevyhovuje, môžete krásnu pestrofarebnú látku použiť doma ako záves alebo z nej ušiť zo-päť nekonečných šálov pre blízke osoby. Moja mamonárska povaha sa našťastie zastavila na počte zadovážených sárí: 5; perlové náhrdelníky putovali domov našťastie len tri; zato sklenených a drevených náramkov som počas Vianoc rozdistribuovala desiatky.

Ani znalosť jazyka hindu občas nepomôže

Celkovo je v Indii vyznávačov a vyznávačiek hinduistického náboženstva takmer 80 %, potom nasleduje moslimské a kresťanské zastúpenie. V Hajderabáde je hinduistov okolo 50 %, moslimov až 40 %, čo sa prejavuje aj na kultúre odievania, resp. zahaľovania sa, stravovacích návykov, obchodovania či prítomnosti mešít – najznámejšia mešita Charminar a prostredie rozsiahlych trhovísk okolo nej je toho dôkazom.

Anglicky hovorí v mestách takmer každý, na vidieku je to už horšie. No keďže vekový priemer populácie je asi 29 rokov a miera gramotnosti i ukončenia školskej dochádzky sa zvyšuje, bude to s komunikáciou v angličtine čoraz lepšie. Vždy máte výhodu, ak hovoríte oficiálnym jazykom hindu, ale asi len vo veľkomestách. Na vidieku v štáte Odisha nám to nebolo naozaj nič platné. Aj noviny mali totálne inú abecedu, jazyk a štýl („kaligrafické kudrlinky jedným ťahom“ by som to asi nazvala). Len podľa fotografií premiéra Modiho či niekoľkých bollywoodskych hviezd som vytušila, aká téma je v texte spracovaná.

Čo majú ale asi všetky štáty Indie spoločné, je (a začnem negatívnym výčtom) neopísateľné znečistenie ovzdušia aj vody. Automobily a motorky sú tam vcelku lacné, no bez airbagov, bezpečnostných pásov (u miestnych autobusov často aj bez stieračov, okien a dverí), o nejakých emisných kontrolách a limitoch by sme hovorili ťažko. Keď trčíte denne hodinu v zápche, nos a ústa si treba bezpodmienečne prekryť šálom alebo rovno rúškou. Zaprášení a spotení budete ale tak či tak, s klímou a smogom veľa nenarobíte. To isté platí pre vodu – v riekach sa perie bielizeň, no vedú tam aj tony odpadu a výkaly ľudí i zvierat. Keď cestujete autobusom po krajine, hocikde pri ceste vidíte holý zadok (nie dieťaťa, ale dospelého), ako si bez hanby vykonáva svoju malú či veľkú potrebu. Toto sa snaží vláda i mimovládky zmeniť. Problematika bezpečnej vody a zabezpečenie splachovacích toaliet (priamo prepojená na detskú úmrtnosť a vodou-prenosné ochorenia) je v Indii stále problém číslo jeden. Tejto témy sa vlastne týkal aj môj výskum v rámci komunitného rozvoja a rozvoja vidieka v konkrétnych častiach Indie, ale tým vás zaťažovať nebudem.

Zvláštnosti, ktoré pretrv(áv)ajú

Čo ma všade najviac trápilo, bol kastovný systém, ktorý sa márne pokúšal odstrániť už spomínaný Otec národa – Mahatma Gandhí. V rámci rodinných priateľstiev či sobášov sa ľudia medzi sebou nemiešajú, ale prísne sa držia svojho zaradenia do kást. Počas našich výjazdov do vidieckych oblastí sme sa často stretávali s tou najnižšou, najviac chudobnou a diskriminovanou kastou Nedotknuteľných. Bolo to ťažké čo i len pochopiť v tomto civilizovanom svete, ale keďže som bola len hostkou v danej druhej najľudnatelšej krajine sveta, nemohla som miestnym ľuďom prikazovať, ako sa majú správať k svojim blížnym. Na vidieku prevládala zväčša homogénna jednoduchosť, skôr chudoba ako prebytok, ale aj pohostinnosť (podeliť sa s návštevou i o to málo, čo majú). Vo väčších mestách boli rozdiely: bieda verzus extrémne bohatstvo viac viditeľné.

Azda každý, koho som tam stretla, bol svojím spôsobom joga majster, pričom som si ho v jeho veku a s prebytočnými kilami naozaj nevedela predstaviť, ako robí desaťkrát za sebou hoci len pozdrav slnka. Ale joga je skôr o duchovnom stave, životnom štýle, meditácii – to len v Európe teraz holdujeme nejakým športovým (power, hot, neviem-čo) odnožiam.

Ku koncu môjho pobytu som sa už vôbec nepozastavovala nad tým, prečo: miestni pred vstupom do obchodov nechávajú za sebou šlapky; jedia len jednou rukou; svoje dopravné prostriedky ovešajú stovkami ozdôb a kvetov; prečo šialene holdujú filmom o nadprirodzenej sile; ale hlavné postavy sa nemožu v bollywoodskom filme bozkávať; do verejných autobusov sa nastupuje podľa rodov (ženy vpredu a muži vzadu); no najmä prečo bez obáv prebiehajú štvorprúdové diaľnice s dieťaťom za sebou. Pre nich život a smrť znamená čosi iné, ako pre nás – ak zomrú, vedia, že sa na zemi okamžite prevtelia do kohosi iného.

Interakcia mimovládok a lokálnych vlád

V okrese Warangal v štáte Telangana som mala možnosť sledovať aktivity organizácie Bala vikasa, ktorá okrem iného prišla s nápadom automatu na kartu, kde si možno načerpať pitnú vodu – fungujúcom na princípe bankomatov. Z modelových dedín sa tento fenomén dostáva do ďalších regiónov a lokálna vláda sa snaží za rozšírenie a financovanie prevziať zodpovednosť. Metódu sociálneho mapovania (zakreslenia príbytkov a ich obyvateľov do mapy obce samotnými dedinčanmi), ktorá sa roky používa v komunitnom rozvoji, som si osvojila až v obci Chilkoor.

Centrálna vláda takisto realizuje niekoľko programov, ktoré by nám mohli pripomenúť obdobie socializmu, ale pri takých miliónoch ľudí a chýbajúcich zručnostiach to asi chvíľu inak nepôjde. Ide teda napríklad o program zabezpečenia platenej práce minimálne na 100 dní v roku, aby aj nezamestnaný človek bez znalostí dostal šancu zarobiť si. Potom je tu program dodávania obedov do indických škôl, kde vláda financuje v strede dňa jedno jedlo každému dieťaťu. Len tak sa môže so zasýteným žalúdkom sústrediť na štúdium (a raz z neho určite vyrastie IT špecialista). Význam programu Čistá India (na počesť už spomínaného Mahatma Gandhího) asi ani netreba rozvádzať.

Indiu spoznať počas jednej cesty vlakom

V štáte Odisha, ktorý možno v mapách nájsť aj pod názvom Orissa, sme zasa navštívili mimovládku Gram vikas, ktorá zabezpečuje prístup obyvateľstva k pitnej vode a dôstojnej sanitácii. Našťastie nám okrem štúdia a výskumu ostal aj nejaký čas na výjazdy za turistickými atrakciami. V Bengálskom zálive to bola povinná jazda na pláže, plus trojhodinová plavba loďkou po jazere Chilka na ostrov, zasvätený bohyni Kálí, kam sa v čase cyklónov vlastne ani nedá dostať. Návšteva jaskýň Borra, no najmä bláznivá jazda autobusom k nim, by bola téma na samostatné rozprávanie. Od strachu som manželovi poslala rozlúčkovú esemesku a číslo autobusu, aby mohol po našej smrti zažalovať šoféra aj celú turistickú kanceláriu. Autobusári tu ale nebezpečnú rýchlosť majú v krvi – ničoho sa vraj netreba báť.

Ak ale chcete spoznať náturu lokálnych ľudí napríklad v Odishe, absolvujte cestu vlakom. Buď dlhú cestu v ležadlových vozňoch (napríklad z Hajderabádu do Brahmapuru), kde si ale veľmi nepospíte; alebo kratšiu cestu vláčikom cez 52 tunelov po údolí Araku. Pre mňa nezabudnuteľný zážitok – počas ktorého sa najete vegetariánskych samos, napijete iránskeho čaju, kúpite si nepotrebné kľúčenky, vypočujete si tradičnú muziku. Skrátka pouliční predajcovia a umelci okolo vás toľkokrát za hodinu prejdú s podmanivým pohľadom i hlasom, že im nakoniec prispejete. A možno ani nedostanete tak vysokú prirážku (trest za európske kolonialistické chúťky z minulosti), ako na trhu vo veľkých mestách.

bezef-jediny-sposob-dopravy-na-chilka-jazere

Spôsob dopravy a zabezpečenia obživy na Chilka lake.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Boba Markovič Baluchová (Reportáž bola pôvodne publikovaná v magazíne Inspire; jar-leto 2016)

Do Moldavska – overiť si čísla

Ročne vraj navštívi Moldavsko len jedenásť tisícok turizmu-chtivých ľudí. Možno polemizovať o tom, či je toto číslo vysoké alebo nízke – na krajinu s 3 a pol miliónovou populáciou, ležiacou za dverami Európskej únie. Alebo pred jej dverami – záleží od uhla pohľadu. Urobiť si vlastný názor môžete osobnou návštevou.

12045236_941582885880361_4967895200921359664_o

Protesty v Kišiňove zo septembra 2015

Keď sa opýtate človeka v ktoromkoľvek členskom štáte EÚ, akej téme je zasvätený Európsky rok 2015 – správnej odpovede sa pravdepodobne nedočkáte. Preto sa aktivity kampane tohtoročného Európskeho roku rozvoja zamerali na zvyšovanie povedomia o potrebe rozvojovej spolupráce v krajinách s nižšími príjmami – cez verejné diskusie, projekcie dokumentárnych filmov či novinárske prejavy.

Študenti a študentky Katedry rozvojových štúdií (KRŠ) z mojej domovskej Palackého univerzity v Olomouci o problematike medzinárodného rozvoja vedia dostatok, keďže tento odbor študujú. No takisto im občas chýbajú zručnosti a znalosti, ako danú tému prezentovať širšej verejnosti – bez toho, aby nevyzerali ako skupinka premotivovaných misionárov. Práve preto absolvovali prípravný tréning a desaťdňovú terénnu exkurziu do jednej z programových krajín oficiálnej rozvojovej pomoci SR aj ČR – do Moldavska. V tejto európskej krajine si pozreli na vlastné oči reálne rozvojové projekty v praxi. Teraz o nich budú vedieť hovoriť zrozumiteľným jazykom (bez stereotypov a citového vydierania). Cestu podporila Česká rozvojová agentúra práve v rámci aktivít Európskeho roku rozvoja, čiže mladí ľudia mohli vidieť „rozvojovú“ krajinu priamo v Európe a nenaštrbili tým rozpočet svojich rodičov.

moldavsko-plne-kontrastov-aj-v-doprave

Paradoxy v moldavských uliciach

Čísla, ktoré vyvolávajú otázky

Mladí ľudia z Palackého univerzity v rámci svojej exkurzie navštívili vládne, mimovládne i nadvládne inštitúcie v Moldavsku. Zaujímali sa o programy krátkodobej humanitárnej a dlhodobej rozvojovej pomoci, o odovzdávanie transformačných skúseností, ale aj o utečeneckú krízu, ktorá sa v krajine zatiaľ výrazne neprejavuje.

O minulosti aj budúcnosti tohto štátu, kedysi patriaceho do ZSSR, hovorili aj s veľvyslancami ČR aj SR v Kišiňove. Študenti a študentky na vlastnej koži zažili na námestí Štefana Veľkého veľké septembrové protesty. Chodili si po večeroch fotiť stanové mestečko protestujúcich pred moldavským parlamentom. Robili rozhovory s miestnymi aktivistami a aktivistkami.

Pochopiteľne chceli vedieť, ako mohla pred niekoľkými mesiacmi bez povšimnutia uniknúť miliarda dolárov z troch bánk. Možno niektorých prekvapí suma, ktorú EÚ vynaložila doteraz na odstránenie korupcie v tejto krajine – 60 miliónov eúr. Pokiaľ sa však vláda bude meniť niekoľkokrát do roka a nebudú zrealizované potrebné reformy, štát ostatne ešte minimálne desať rokov pred bránami EÚ.

tradicny-trh-uprostred-kisinova-tesne-pred-zaverecnou

Kišiňovská stará tržnica

Migrovať za prácou a nechať deti doma

Projekty rozvojovej spolupráce sa v Moldavsku realizujú v niekoľkých prioritných oblastiach – od ochrany životného prostredia až po sociálnu infraštruktúru. Nie je prekvapením, že v rámci zdravotníctva a sociálnej starostivosti je nielen v Kišiňove jednou z najúspešnejších mimovládnych organizácii česká Charita.

Charita sa venuje napríklad integrácii moldavských migrujúcich ľudí naspäť domov a tiež rozvoju pestúnskej starostlivosti (systém náhradných rodín). Ďalšie charitné projekty sú zamerané na ľudí v núdzi, ktorí si potrebnú starostlivosť nedokážu zabezpečiť. Ide o opustených starších ľudí, ľudí so špeciálnymi potrebami, ľudí bez zdravotného poistenia, no aj o voľne ponechaných maloletých klientov. Dospelí obyvatelia Moldavska totiž odchádzajú na celé mesiace za prácou do okolitých štátov. Pri platoch okolo 200 eúr na mesiac sa im asi nemožno čudovať. Problém je, že sa o potomstvo nemá kto starať. Vznikajú tak nepravé siroty v dôsledku migrácie.

To, že rodičia posielajú z Francúzska či Talianska domov tzv. remitencie, z ktorých potom žije celá zvyšná rodina, na výchovu detí nestačí. Smutné tiež je, že tento druh financií nesmeruje ako investícia do podnikania, ale na čistý konzum – stačí sa pozrieť, ako funguje mládež v hlavnom meste. Podľa oblečenia, osobného auta a najnovšieho mobilu spoznáte spôsob zárobku rodičov.

tradicne-kostymy-a-ludove-umenie-sucastou-muzea-v-telenesti

So študentmi a študentkami Palackého univerzity v historickom múzeu

Moldavskí tínejdžeri môžu veľa zmeniť

Študetnti a študentky KRŠ počas desaťdňovej terénnej exkurzie mali možnosť takisto navštíviť aj jednu z dvoch autonómnych oblastí Moldavska – Gagauzsko. Komunitná organizácia Ograda Noastra sa tam zameriava na inklúziu a podporu aktivít menšín, ktorých je v Moldavsku neúrekom. Aj jazykovo je na tom táto krajina (na pomedzí vplyvov Ruska a EÚ) veľmi dobre – obyvateľstvo hovorí moldavsky, teda rumunsky, potom rusky, nejakým lokálnym jazykom, prípadne ešte francúzsky alebo anglicky. Škoda, že televíziu sledujú rodiny najmä v ruštine. Ruská propaganda, a následné mýty aj nálady proti EÚ sa tak šíria ľahko a bez potrebného vzdelania, povedomia sa vyvracajú len ťažko.

Mladí gymnazisti a gymnazistky niekoľko stovák kilometrov od hlavného mesta – v gagauzskom meste Vulcanesti nám však dokázali, že vďaka včasnej podpore talentu a vzdelávaniu v globálnych súvislostiach môžu vyrásť z tínejdžerov uvedomelé, kriticky mysliace individuality. Len im treba ukázať, ako overovať zdroje informácií a čo znamená napríklad taká demokracia.

v-areale-klastora-v-saharne-aj-jazierko-s-ozdravnymi-ucinkami

Všade očividné symboly viery a svätená liečivá voda

Zatiaľ neznehodnotený turizmus

Okrem obiehania oficiálnych inštitúcií a mimovládok bol čas aj na svojskú dávku turizmu. Povinnou jazdou boli návštevy dvoch populárnych náboženských atrakcií – kláštora s múzeom vysoko nad riekou, Orhei Vecchi, a mužského kláštora s prírodným vodopádom aj ozdravným jazierkom Saharna. Pohľadnice a magnetky zatiaľ za veľa nestoja, ale o pár rokov sa to určite vylepší. Ľudové umenie a tradičné folklórne kostýmy (ktoré je dnes trendy kombinovať so súčasným moderným outfitom) si získali náš obdiv.

Nemožno opomenúť moldavské víno, ako dôležitý vývozný artikel. Skoro dvojhodinová exkurzia lokálnym minibusom (maršrutkou) v podzemnej vínnej pivnici Milesti Micii je dosť drahá na to, aby ju mohli absolvovať domáci obyvatelia. Chodia tam väčšinou len turisti a turistky. No aj tých by si toto miesto, zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO, zaslúžilo určite viac. Celková dĺžka chodieb činí 200 kilometrov, čím je bezkonkurenčne najdlhšia na svete. Niektoré archívne vína ešte zo sovietskych časov sa záujemcom predávajú po tisíckach eúr za kus.

Ak si budete plánovať cestu do Moldavska, vínnu zastávku nesmiete vynechať. Len sa treba na cestu vydať letecky, nie 24 hodín autobusom. A nechajte sa ubytovať v rodinách – keďže hostelov v krajine ešte vela nie je a hotely sú väčšinou drahé, ťažkopádne retro. Čo je dôležité, domáca pohostinnosť a najmä skvelá moldavská kuchyňa vás uspokoja.

fotky-a-videa-urobene-dronmi-popularne-aj-v-moldavsku

Fotogenické situácie na každom kroku

Foto: Boba Markovič Baluchová, Kateřina Procházková (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, zima 2015)

Milan Zbořil: Dva roky v malej krajine s veľkými očakávaniami

Na to, aby mohla Moldavská republika vstúpiť do Európskej únie, musí splniť predvstupové požiadavky a kritériá – čo si vyžaduje občiansku zaangažovanosť a jednotnosť v smerovaní krajiny. Pri kolísavej ekonomike, nedostatku pracovných príležitostí a rozporoch v rámci jednotlivých menšín to však nie je jednoduché. Podľa Milana Zbořila, ktorý dva roky v Moldavsku pôsobí a venuje sa občianskym programom aj komunitnému organizovaniu (napríklad v rámci medzinárodnej siete ECON), je to však pre malú krajinu s veľkými očakávaniami každopádne výzva.

Narodil si sa v Československu, rodinu si si založil na Slovensku, momentálne pracuješ v Moldavsku. V čom je život v Kišineve odlišný od toho zvolenského, banskobystrického?

Mesto Kišiňov má oficiálne okolo 700 tisíc obyvateľov, ale v skutočnosti to môže byť až jeden milión. Napriek zániku viacerých závodov po rozpade ZSSR ostáva stále ekonomickým centrom krajiny, kam prichádza veľa ľudí z vidieka za prácou. Je to mesto kontrastov. Na jednej strane: moderné nákupné centrum, pred ktorým sú zaparkované nové autá Porsche, na druhej strane: cesty a chodníky, ktoré akútne potrebujú opravu. V meste sa dá pohodlne nakupovať. Je tu veľké množstvo reštaurácií – takých, kde sa najete za 2 eurá, ale i takých tých tzv. „zapadného“ štýlu. Život tu určite nie je náročný, ale doma si vždy uvedomím – že kvalita života na Slovensku je lepšia.

Ako je to so službami v hlavnom meste?

Horšie. Trolejbusy mestskej dopravy sú zastaralé, vo väčšine obchodov ešte pretrváva sovietsky štýl vzťahu: zákazník-predávajúci, keď predávajúci je pán. Pre chýbajúce osvetlenie je ťažké chodiť po chodníkoch, plných dier a výmoľov….

Mapa Moldavskej republiky.

Pracuješ pre zahraničnú mimovládku. Koľko rokov trvá projekt posilnenia demokratických inštitúcií a podpory občianskej participácie; koľkých ľudí zamestnáva?

Ja som prišiel do Moldavska v septembri 2012. V januári 2013 sme rozbehli hlavnú časť nášho programu s tímom 6 miestnych kolegov.

Ako komunikuješ so svojimi zamestnancami a lokálnymi kolegami – v akých jazykoch?

V angličtine a ruštine. Časť mojich kolegov hovorí po anglicky, s ostatnými hovorím po rusky. S väčšinou aktivistov, s ktorými spolupracujeme, tiež hovorím po rusky (i keď pre mnohých je to tiež druhý jazyk). V Moldavsku, ako aj vo všetkých ostatných bývalých republikách Sovietskeho zväzu, je ruština stále dosť používaným jazykom.

Koordinátor siete ECON: Milan Zbořil s jedným zo svojich amerických priateľov a tútorov: Joe Szakosom (Virginia organizing).

Aké sú ciele a priority vášho projektu?

Cieľom je posilnenie demokratických inštitúcií prostredníctvom asistencie politickým stranám – lepšie reagovať na záujmy občanov a podporovať účasť občanov na rozhodovacích procesoch v spoločnosti.

Zaostávajú periférne mestá a vzdialené regióny za hlavným mestom?

Rozdiel medzi hlavným mestom a vzdialenejšími regiónmi je výrazný. Už pár kilometrov od hlavného mesta je vidieť zaostávanie a nedostatok zdrojov v regiónoch. Nedostatok pracovných príležitostí, kvalita života vedie k odchodu mladých ľudí buď do zahraničia alebo minimálne do hlavného mesta: Kišiňova. Podľa oficiálnych odhadov moldavských úradov: z 3,5 milióna obyvateľov Moldavska viac ako 1 200 000 pracuje v zahraničí (najviac v Rusku, ďalej v Taliansku, na Ukrajine či v Rumunsku). Peniaze, ktoré posielajú alebo prinášajú späť do Moldavska, tvoria 1/3 HDP krajiny.

Občas sa v Moldavsku odohrávajú (politické) spory, nielen čo sa týka jazyka, ale aj otázky vplyvu (Rusko vs EÚ). Ako situáciu vníma domáce obyvateľstvo?

Samozrejme sa to ľudí veľmi dotýka. Je to malá krajina bez pracovných priležitostí, veľa ľudí pracuje v zahraničí, a tak sú tu veľké očakávania smerom k iným krajinám. Prieskumy z posledných mesiacov ukazujú mierne väčšiu podporu pre EÚ-smerovanie, ale je to veľmi tesné. Príklon k Rusku má viacero dôvodov – nostalgia za ZSSR, výrazná ruská menšina, vplyv Ruska na verejnú mienku, 700 000 ľudí pracujúcich v Rusku, ale aj obava z toho, že Moldavsko bude len „chudobným pribuzným“ v EÚ-rodine… Skôr mladšia generácia a ľudia v Kišiňove sú pro-EÚ-orientovaní. Veľké očakávania smerujú k parlamentným voľbám, ktoré sa uskutočnia 30. Novembra. Výsledky viac napovedia o ďalšom smerovaní krajiny.

Ako si tieto spory o vplyv či moc vysvetľuješ ty ako Európan, Slovák?

Nie som politológ, takže moje vnímanie treba brať z pozície bežného Slováka, ktorý pracuje a žije dva roky v Moldavsku. EÚ integrácia je založená na hodnotách Európy slobodnej, spolupracujucej (kde sa voľne pohybujú ľudia, tovary). Keďže geograficky Moldavsko v Európe je, je samozrejmé, že dostalo takúto ponuku. Na druhej strane je tu Rusko, ktoré sa po roku 2000 otriaslo z ekonomického prepadu aj z rozpadu ZSSR a začalo bohatnúť vďaka stúpajúcim cenám ropy a plynu. Ruskí politici sa snažia obnoviť geo-politické postavenie Ruska na základoch bývaleho ZSSR – ak už nemožno Sovietsky zväz obnoviť úplne, pokúšajú sa aspoň vytvárať väzby a vzťahy s bývalými členskými krajinami a tak kontrolovať ich obchod, ovplyvňovať život.

Ako ďaleko je Moldavsko od reálneho vstupu do EÚ?

Myslím si, že je to záležitosť minimálne 5 až 10 rokov. Podpora verejnosti nie je jednoznačná, súčasná vláda síce je pro-EÚ-orientovaná, ale s poklesom jej popularity klesne aj podpora EÚ. Súčasná vláda má šancu vyhrať voľby aj koncom novembra, ale musí si udržať voličov a voličky počas celých nasledujúcich 4 rokov. Ďalej musí dôjsť k vyriešeniu vzťahu Moldavska s jeho autonómnymi oblasťami (Podnesterskom a Gagauzskom) – EÚ integrácia by mala byť jednotne podporená, teda aj v ich zaujme. Bez vyriešenia týchto problémov, resp. výziev ostane Moldavsko predo dvermi Európskej únie ešte hodnú chvíľu.

Koordinátor siete ECON, riaditeľ občianskych programov a používateľ metodológie komunitného organizovania v Európe – Milan Zbořil.

Ako sa snažíš ty s vaším projektom podporiť onu spomínanú občiansku zaangažovanosť a účasť na verejnom živote?

Hoci sme zahraničná organizácia, snažíme sa pracovať vo vidieckych oblastiach po celom Moldavsku. Nerobíme veľké tréningy alebo konferencie v drahých hoteloch, ale pracujeme s obyčajnými ľuďmi v ich obciach počas identifikácie a riešenia ich problémov, ktoré vnímajú každý deň a priamo sa ich dotýkajú.

Ako na dané výsledky projektov reaguje lokálna komunita, priami využívatelia pomoci/spolupráce?

Verejnosť je čiastočne skeptická k práci mimovládnych organizácií. Myslia si, že mimovládne organizácie nevyužívajú peniaze, ktoré získavajú zo zahraničia transparentne, resp. že ich využívajú na presadzovanie svojich cieľov.

Moja organizácia tým, že neposkytuje finančné granty, ale zapája verejnosť do aktivít od samostého začiatku, dá ľuďom pocítiť – že sa zúčastňujú celého procesu. Budujeme miestne skupinky aktivistov, postavené na transparentnosti a otvorenej komunikácii so samosprávou a verejnosťou. Počet skupín, s ktorými pracujeme, postupne narastá. Na začiatku programu sme my vyberali miesta, kde budeme pracovať. Teraz sa nám ozývajú sami ľudia z rôznych miest, že počuli o našej práci a boli by radi, ak by sme aj im pomohli v ich lokálnych komunitách. To je pre rpojekt dobrý výsledok, spätná väzba.

Text: Boba Baluchová (rozvojová analytička, novinárka, pedagogička), Foto: archív Milan Zbořila

Kleinertovci o KontAKTe: Spájame potenciál ľudí

Začiatkom leta sa v centre Bratislavy objavilo originálne ihrisko a niekoľko-poschodový kreatívny priestor, ako časť projektu KontAKT – určeného všetkým, ktorí majú chuť a radosť robiť niečo tvorivé, inšpiratívne, užitočné – pre seba, pre ostatných, pre komunitu. Manželia Kleinertovci ponúkajú niečo, čo v hlavnom meste chýbalo.

I. Textilná dizajnérka Dana Kleinert

Vyštudovala si textilný dizajn na VŠVU. Akú má tento odbor tradíciu, úroveň a odozvu v zahraničí?

Danka: Tradíciu má na slovenské pomery veľkú, odozva v zahraničí je však adekvátna tomu, že sme malá krajina, ktorá sa navyše nejako výrazne v textile či móde v zahraničí neangažuje. V zahraničí však odborníkov zaujímajú konkrétne výsledky dizajnérov skôr, ako to, na akú školu chodili (pokiaľ to, samozrejme, nie sú tie najprestížnejšie školy).

Pred niekoľkými mesiacmi si získala Národnú cenu za dizajn. Tá sa často do okruhov módy nedostane. Čo to pre teba znamená?

Danka: Veľmi veľa. O to viac, že sa to stalo prvýkrát v histórii tejto ceny. Zatiaľ žiadna odevná kolekcia Národnú cenu v jej 22-ročnej histórii nezískala. Zapôsobilo na mňa hlavne to, keď mi jednotliví členovia poroty vraveli svoje stanovisko ku kolekcii – svoje konkrétne dôvody, prečo sa rozhodli udeliť cenu práve mne.

V čom je možné tvoj módny rukopis či štýl rozpoznať. Máš istú škálu vzorov, strihom, materiálov, na základe ktorých sú tvoje kolekcie jedinečné?

Danka: Vidieť to asi najviac v mojom spôsobe rozmýšľania pri stavaní kolekcie, pri jej ideovej myšlienke. A potom je tu moja tendencia k úpletom, v ktorých sa cítim doma, ktorým rozumiem. Sú aj farby, ktoré preferujem. Napríklad veľmi málo robím s odtieňmi béžovej, oveľa viac u mňa rezonujú sýte farby. V rozmýšľaní o strihoch sa prejavuje fakt, že žena je sexy vtedy, keď sa cíti dobre a sebavedome. A nemusí to súvisieť s odhaľovaním celého tela tým, čo má na sebe.

Pokiaľ návrhárka nenavrhuje uniformy pre letušky, šaty pre finalistky súťaže krásy či róby pre celebrity na plesovú sezóny, sotva by sa dokázala textilným dizajnom na Slovensku uživiť. Či mýlim sa?

Danka: Slovensko je v tomto taká hybridná krajina. Asi si ešte musíme týmto obdobím prejsť – po tom, ako tu bolo cielene likvidované remeslo a tradície. Navyše je to veľmi malý trh. Textilný dizajnér v zahraničí sa venuje primárne iba tomu, nemusí riešiť značku, firmu, zákazky, celé kolekcie a celý ten široký diapazóm nutných vecí.

Tvorila si nejaký odev „na zakázku“ (svadobné šaty, kostým do divadelného predstavenia atď.)? Aká je tam sloboda v tvorbe a komunikácia so zadávateľom/kou?

Danka: Odevov na zakázku som robila fakt veľa, v tomto období sa tomu venujem len veľmi utlmene s pár klientkami – nedalo sa dlhodobo všetko stíhať tak, aby ma to úplne nevyčerpalo. Najmilšie však na tom je, že za mnou prichádzajú klientky (alebo aj muži), ktorých osloví moja tvorba a preto nemáme ťažkú komunikáciu v rámci hľadania cieľa. Okrem toho ma baví vžiť sa do ich kože a predstaviť si, v čom budú vyzerať úžasne, čo sa bude na danú príležitosť hodiť, ako budú v odeve komunikovať a podobne. Takže tá sloboda v prejave je úplne prirodzená a vychádza u mňa v potrebe vyjsť klientovi či klientke v ústrety.

So svojimi kolekciami si zavítala na „fashion weeky“ v Londýne, Tokyu i vo Viedni. Akú si tam mala odozvu?

Danka: Japonskom som začala, celkovo som tam bola 5-krát. Prvýkrát to bolo pre mňa jedno veľké školenie – iba som pozerala, ako sú iné krajiny pripravené, nevedela som ani, ako má vyzerať „order sheet“, čo je to „line sheet“ a podobne. Čo sa však vinulo všetkými skúsenosťami a stretnutiami s odborníkmi, bolo, že ich kolekcia vždy zaujala, oceňovali i kvalitu a prevedenie a bola pre nich zapamätateľná. To je v podstate veľmi dobrý základ. Ale na to všetko sa nabaľuje obrovský kus ďalších „fashion business“ úkonov, ktoré som spoznávala postupne.

Dá sa vypozorovať nejaký trend na takýchto módnych podujatiach – kam sa ostatní dizajnéri a dizajnérky posúvajú, od čoho upúšťajú, čím sa inšpirujú? Ovplyvňuje to nejak aj teba?

Danka: Rozdelila by som to na dve veľké skupiny – tzv. masová móda, ktorá sa riadi všeobecnými trendami za účelom kvantifikácie predaja (v podstate akýmkoľvek spôsobom). Druhú skupinu tvoria tzv. „independent designers“, ktorí si hľadajú vlastnú cestu ku klientom – najmä cez individualitu, kvalitu, lokálnu výrobu, zodpovedné podnikanie, či príbeh…

Majú Slováci a Slovenky dobrý vkus, čo sa týka odievania? Vedia do kvalitného slovenského textilného dizajnu zainvestovať?

Danka: Určite je to každým rokom lepšie – hlavne čo sa týka rozmanitosti štýlov. Je to aj tým, že mladí ľudia stále viac cestujú von a chcú seba vyjadrovať prostredníctvom odevu.

Kolekcie „This is me“ a „The era“ (set pletených kabátikov a šiat s minimalistickým vzorom, ale jedinečným strihom) mali veľký úspech v Česku i na Slovensku. Čo máš naplánované na ďalšiu sezónu?

Danka: Ďalšiu sezónu mám prvýkrát vo svojej „kariére“ paradoxne naplánovaný oddych. Rozhodla som sa sezónu vynechať, venovať sa viac projektom Kontakt a Slovak Fashion Council – oba z nich podporujú kreatívny potenciál u nás. Moje kolekcie sú postavené, je o ne stále záujem, tak sa môžu ďalej predávať a potom sa rozhodnem, čo a ako ďalej.

Koho nápad bol použiť obrovské drevené cievky z podniku, kde si nechávaš zhotovovať materiál pre svoje produkty, ako stoly v KontAKTe?

Danka: Tieto nápady sú Oliverove, on ich sype ako z rukáva. Vždy vraví, že projekt musí mať základnú jasnú myšlienku a z nej sa už ako lego všetko poskladá úplne prirodzene. U neho to naozaj tak funguje – keď vymyslí princíp, už sa iba nestíham čudovať, 🙂

Manželia Kleinertovci a ich plánovania (do) budúcnosti.

Manželia Kleinertovci a ich plánovania (do) budúcnosti.

II. Re-konštruktér Oliver Kleinert

Hovoríš, že máš v KontAKTe na starosti skôr tie technické, ako umelecké veci. Prečo?

Oliver: Základná koncepcia vznikala dlhodobo a postupne sme sa prepracovali k myšlienke Kontaktu preto, že sme z dlhodobých skúseností vedeli, čo Bratislava potrebuje. Architektúra je z projektu to najmilšie a zaberá maximálne 5 % z celkoveho času celého projektu. No a keďže som zas raz povymýšľal neštandardné riešenia, tak mi neostáva nič iné, ako sa venovať realizácii do detailov. Už teraz sa však teším na to, keď bude viac času na tvorbu samotného programu.

Umenie máte ale zakódované v rodine. Prečo si nakoniec neštudoval v Bratislave na VŠVU, ale na UMPRUM v Prahe?

Oliver: Vybral som si UMPRUM-ku preto, že to je výborná škola s perfektným obsadením. Vzhľadom na to, že ma tam nikto nepoznal, mal som dobrý pocit z toho, ze si ma vybrali a dali mi možnosť študovat to, po čom som túžil – bez akéhokoľvek náznaku „tlačenky“. Musím povedať, že profesor Jindřich Smetana bol na nás na začiatku celkom hustý. Bol to pedagóg, ktorý mi vo veľa smeroch otvoril oči a dokázal svojim espritom nadchnúť, ale aj pekne naštvať, 🙂

Predtým, ako si sa pustil plnými silami do vzniku KontAKTu, si sa venoval návrhom architektonických riešení a niekoľkým náročným rekonštrukciám historických budov. Nakoľko môžeš v rámci takýchto úloh popustiť uzdu fantázii?

Oliver: Je to otázka rozhľadenosti a otvorenosti investorov. Často sa nám stáva, že dostaneme úplne voľnú ruku, čo je, samozrejme, najzábavnejšie, ale zároveň spojené s veľkým pocitom zodpovednosti. Na druhej strane sa stáva, že investor neprofesionálne zasahuje do práce architekta – niekde niečo videl, niekto mu niečo povedal, vytrhol z kontextu, niečo sa mu zapáčilo na návšteve a podobne. Klientovi v tom procese môže uniknúť koncepcia a potom nastáva proces návratu ku vysvetľovaniu a edukácii, čo nie vždy padne na úrodnú pôdu. Stáva sa často, že vysvetľujeme aj úplne elementárne záležitosti, zložito dokazujeme niečo, čomu investor jednoducho nerozumie, a tým sa celý projekt zbytočne naťahuje a zamotáva.

Za akých podmienok by si sa nechal upísať práci pre developerov (a stavbe polyfunkčných sklobetónových budov)?

Oliver: Stalo sa nám to a nedopadlo to dobre. Investor si dotiahol na „dokončenie“ hotovej projektovej dokumentácie rodinného príslušníka, ktorý už na predchádzajucej stavbe zlyhával. Tá dokumentácia, ktorú sme zrealizovali od štúdie, projektu pre stavebne povolenie až po podrobný realizačný projekt, mala zaujímavú koncepciu, ktorá by mladistvo komunikovala ako s okolím, tak aj potenciálnou klientelou. Bez ďalšej komunikácie však investor zmenil charakter budovy, kde zachoval celú hmotu a konštrukčné riešenie, no vo finále „oplácal“ budovu tak nešťastne, že z nej vznikol taký typický bratislavský cukrík. To bol však príklad, ako by sa to nemalo robiť. Vývoj však predpokladá, že aj investori budú v budúcnosti viac rozhľadení a ja verím, že sú a budú projekty, kde investori myslia na reálne možnosti, atmosféru, verejný priestor, urbanizmus a podobne.

Ktorá budova sa ti z estetického i funkčného hľadiska naozaj páči v Prahe a Bratislave (a prečo)?

Oliver: Páčia sa mi úprimné budovy, ktoré majú svojho ducha, na nič sa nehrajú, nie sú „oplácané“ zvnútra a zvonka nezmyslami, ktoré majú zakryť akože „to škaredé“. Viem, že aj „to škaredé“ sa dá spraviť perfektne (mám rád industriálne stavby), ale v úplne prvom rade mam rád stavby, ktoré spoločnosť pozitívne motivujú, dávajú širší význam a nechajú možnosť tvoriť a privlastniť si priestor i okolie. Dnes už architektúra nie je  len o super dizajne, ale je to v prvom rade zodpovednosť za spoločenský rozvoj. Budovy vyvolávajú dlhodobé emocie. Ak sú navrhnuté dobre aj spoločnosť bude lepšia.

Skús predsa len vymenovať pár svojich obľúbených stavieb, budov, priestorov.

Oliver: Páči sa mi Stará tržnica, ktorú bohužial v 90. rokoch nešťastne „dopatlali“. Spomeniem aj Elesko v Modre. V Prahe sa mi páči napríklad DOX centrum súčasného umenia v Holešoviciach. Mám rád niektoré stavby Martina Rajniša a spolužiaka Jerryho Kozu – tomu som vždy uveril, čo robí… Myslím, že je čas na verejný priestor a tam nám toho veľa chýba. Slovensko je stále naladené na systém uchmatnúť pre seba čo najväčší pozemok a zavrieť sa za múrom – zakrytým tujkami (aby nikto nevidel, čo sa tam skrýva). Aj to sa však postupne mení a je aj na nás (architektoch), ako komunikujeme svojimi projektmi, ako pristupujeme ku vzájomnej spolupráci.

Navrhol si projekt kreatívneho mesta KontAKT. V čom spočíva a v akej verzii by mohol byť realizovateľný?

Oliver: Spoločnosť potrebuje víziu, ideu, dobré miesta, ktoré jej dajú zmysel. Ľudia našej generácie sú slobodnejší a chápu, že nikto už neodpadne z toho, či som letel niekam na dovolenku „first-classom“ a tvrdol v bazéne za barom. Radšej si vezmú to najpotrebnejšie do batohu, pobalia stan a idú za zážitkom do prírody, prípadne v mestách hľadajú nový prístup, nové informácie, nové podnety. To isté potrebujú aj v práci – slobodu, možnosť tvoriť, prispôsobiť sa rýchlo a zaujímavo meniacej sa situácii… Naša flexibilita spočíva v modulárnej štruktúre, ktorá je z recyklovaných lodných kontajnerov, čo nepotrebujú ťažkopádne zakladanie – sú ľahko premiestniteľné, dočasné a vedia rýchlo oživiť dlhodobo zanedbané miesta pri veľmi nízkych nákladoch. A čo je dôležité, môžu byť dočasné, schopné sa organicky meniť v súvislosti s aktuálnymi požiadavkami.

Tvoja poznávacia značka sú originálne použité staré lodné kontajnery. Na čom/kom stroskotal plán umiestniť „kontíky“ pod Novým mostom?

Oliver: Nestroskotal, len je to beh na dlhšie trate. Ďalej sa snažíme a veríme, že sa nám kreatívne mestečko podarí zrealizovať. Všetky argumenty a potreba zmeny nám ukazujú, že takýto projekt má reálne uplatnenie. Nie sme developeri a chceme úzko a aktívne spolupracovať s mestom. Je možné, že sa politici kontíkov boja, lebo nevedia ako zareaguje spoločnosť. Už sme dostali aj takú odpoveď, že sme možno príliš progresívni na túto dobu. Nie je nás však málo a progresívni sme azda z pohľadu politikov či miestnych štruktúr, kde je systém nastavený tak, ako je…

KontAKT zatiaľ môžeme navštíviť na rohu Ventúrskej a Zelenej ulice. Súčasťou má byť aj multibrand design shop. Komu a prečo chcete ponúknuť priestor na prezentáciu?

Oliver: Aby dizajnér mohol predávať svoje produkty, potrebuje priestor. Potrebuje aj určitý „flow“ zákazníkov, aby mohol robiť isté obraty, ktoré mu zas umožnia ďalší profesionálny rast. Ťahať sám taký priestor, či nebodaj zamestnať človeka na podporu predaja – je u nás finančne prakticky nemožné. Preto ponúkame systém zdieľania kvalitného priestoru, personálu a služieb. Pre dizajnéra začne byť nájom reálny a zároveň má priamu možnosť predaja s tým, že sa môže naďalej venovať svojej práci. Klient zasa nájde priestor s viacerými dizajnérmi, značkami, a to je pre neho tiež zaujímavé. Dozvie sa viac o autoroch, stretne sa s módou, doplnkami, keramikou, knihami… To všetko aj pri dobrej káve, limonáde, koláčiku. V Kontakte získava „shopping experience“, nie len nákup bez srdca.

Ako budú využité ďalšie priestory v niekoľko-poschodovom dome?

Oliver: Multifunkčné priestory zabezpečujú flexibilitu. Máme miesto na workshopy, co-working, firemné akcie, hudobné večery…. Na jeseň spúšťame aj reštauráciu, kde sú kuchári priamou súčasťou priestoru. Budeme variť z kvalitných lokálnych a sezónnych surovín. Jedál nebude veľa, ale budú poctivé a pripravované s láskou. Máme perfektného šéfkuchára Jara, ktorý varil v tej najlepšej kuchyni. Neustále nás prekvapuje svojím nadhľadom a vtipom – na tie jedlá sa už fakt tešíme.

Ako bude fungovať co-working office – zdieľanie priestorov v KontAKTe?

Oliver: Hotoví s touto časťou budeme začiatkom jesene. V Kontakte je totiž miesto nielen na relax, tvorbu, ale aj na prácu A na zdieľanie priestoru. Už teraz máme o „co-working“ pár záujemcov. Atmosféra je tu fakt výborná.

Jedinečný "kontík" pred Kontaktom v centre Bratislavy.

Jedinečný “kontík” pred Kontaktom v centre Bratislavy.

III. Kontakt:

Kontajnery KontAKTu sa po prvý raz tento rok predstavili aj na festivale Pohoda v Trenčíne. Aké eventy ste tam zorganizovali a aká bola odozva?

Danka: Mali sme design shop, kde sme ponúkli priestor aj iným dizajnérom – slovenským i českým – napríklad PBL, Odivi, Pikpoki, Cocopinda, Mum Ray, Dana Kleinert, City Souls. Plus Parazit Žilina – obchod, kde nájdete ďalšie lokálne značky – Lenku Sršňovú, Segrasegra, Puojd, Zlaticu Hujbertovú, Sewologylab a ďalších…

Na eventoch sme prezentovali mladých výtvarníkov, združenie Artičoky, OZ Apart, Kultúra profesionálne, Space Unicorn, Slovak Fashion Council. Nebolo toho málo…

Oliver: Kontakt na Pohode ukázal, že sa dá rýchlo a efektívne postaviť priestor, ktorý môže spĺňať viacero funkcií naraz. Jeden kontajner bol dizajn shop, druhý slúžil ako stage na eventy. Oba boli preložené dlhým kontajnerom, ktorý slúžil ako back-office, sklad i miesto na spanie. Pod ním sme vytvorili sedenie s barom a priestor sme ešte čiastočne prekryli plachtami proti slnku či dažďu. Vzniklo tak miesto, ktoré si ľudia okamžite prisvojili a mali sme stále plno, čo nás veľmi teší.

V kamennej bratislavskej verzii KontAKTu by som si ja osobne priala tmavú komoru pre fanúšikov analógovej fotografie a možno takú vegetariánsku kuchyňu s možnosťou víkendových kurzov varenia. Čo všetko tvorivé a inšpiratívne tam možno vlastne pomestiť?

Danka: V podstate si sa trafila, rovno Ťa môžem nahlásiť, J. S kurzami začíname vo väčšom od septembra, cez leto sme mali taký rezbiehací režim. Budeme mať pravidelné premietania filmov, workshopy s fotkou, kresbou, či textilom – to zameranie je veľmi široké a stále za nami prichádzajú ľudia z iných združení, že by chceli u nás niečo konkrétne robiť – že ich priestor k tomu inšpiruje. A o tom presne Kontakt je.

Oliver: Čo sa týka reštaurácie, jedlo musí byť svieže, čerstvé, lokálne, pripravované s vášňou. Filozofia je presne o tom istom – aj tu dostane priestor ten, kto je nadšený a kreatívny. Určite budeme mať aj vegetariánske jedlá. Chceme ponúknuť pestrú zmes, ale nie v zmysle dlhokánskeho jedálneho lístka, ale v zmysle kreativity v prístupe k jedlám – veľa lokálneho, veľa zeleniny, suroviny najkvalitnejšie, ako sa dá. Zároveň chceme, aby sa tento typ jedla stal u nás normálnym a cenovo dostupným.

V historickom centre stojí starý lodný kontajner a v ňom hojdačka, zvonkohra, tuli vaky, mega domino, no najmä spokojne sa hrajúce matky s deťmi. Koho nápad bol vytvoriť z „kontíku“ ihrisko v srdci Bratislavy?

Danka: Nápad vznikol veľmi spontánne počas rozmýšľania o terase. Cielene sme išli po tom, aby terasa nespĺňala iba cieľ – mať čo najväčší počet miest pre čo najvyšší zárobok. Bola to jedna z prvých myšlienok – spraviť niečo pre deti. A to deti malé i veľké.

Oliver: Kontajner je prerobený tak, že funguje ako hracia skrinka. Sú tam struny, ktoré sa dajú ladiť, ozvučnica, i nástroj vyrobený z lešenárskych trubiek. Zároveň spĺňa kritériá na zachovanie čistoty, keďže ho na noc zatvárame (ochrana pred vandalmi) a ráno zas umývame, pripravujeme do nového dňa. Denne sa oň staráme, aby bol vnútri poriadok a čisto.

Boli pri umiestňovaní kontajneru pre samotným KontAKTom problémy? Vedenie Starého mesta vaše aktivity odobrilo?

Danka: Staré mesto sa roky snaží dostať do centra ľudí, ktorí tam chcú naozaj žiť, tráviť svoj voľný čas a pravidelne sa tam vracať. Nielen turistov, ale aj domácich. Roky proklamuje, že nechce mať z historického centra iba krčmu a vieme, že sa to snaží s mnohými projektmi pre mladých ľudí presadiť – chýbajú však financie, prípadne reálne udržateľné projekty. Takže keď sme prišli s nápadom ihriska, ktorý je ucelený vo financovaní, udržateľnosti, bezpečnosti, boli nadšení. Samozrejme, dodržali sme všetky odporúčania, náležitosti. Neskôr sa však akoby zľakli sťažností občanov (hlavne tých starších), ktorým sa nepáči kontajner ako objekt. Takže stojíme pred otázkou – zavrhnúť fungujúci projekt, ktorý vlastne spĺňa ciele samosprávy, alebo opäť podľahnúť menšine, ktorá vychádza čisto z konzervatívneho postoja?

Oliver: Postoj samosprávy o predčasnom ukončení projektu ihriska vyvolal (podľa našich informácií) rozčarovanie a nevôlu aj v iných občiansky-aktívnych subjektoch. Kde majú mať istotu, že keď investujú do projektu (ktorý samospráva odobrí), nebudú Čeliť aj oni zrušiu po pár sťažnostiach? Zvláštne je, že ľudia, keď sú spokojní s projektom – nezvyknú pozitívne podnety posielať na samosprávu. Námahu si dajú až s negatívnymi postojmi, sťažnosťami. My však pozitívnych reakcií na Kontakt a ihrisko máme neúrekom – je na čase ich predostrieť…

V jedných mestských novinách sa objavila veľmi subjektívna a naviac negatívna reakcia na umiestnenie „kontíka“ na Ventúrskej ulici, čoho dôsledkom ho budete musieť koncom leta odstrániť. Ako ste sa s tým vysporiadali?

Danka: Paradoxne presne v tom čase vyšli iné články (napr. v denníku SME, prípadne na blogoch), ktoré o nás písali veľmi pozitívne. Videla som dokonca aj proces tvorby niektorých z týchto článkov – v zmysle zháňania si informácií (z rôznych zdrojov, nielen od nás), sledovania, ako a či projekt naozaj funguje… Spomínaný negatívny článok bol napísaný nielenže veľmi amatérsky, bez relevantných informácií, ale aj veľmi jednostranne. Keď článok daná lokálna redakcia zavesila na web, nastalo prekvapenie. Pretože namiesto súhlasných reakcií sa na autora spustila spŕška kritiky a občania sa projektu zastali. To len dokazuje, že progresívni obyvatelia a obyvateľky Bratislavy sa nových projektov vôbec neboja. Práve naopak.

Kam inam umiestníte „kontík“ z Ventúrskej?

Oliver: Máme jedno veľmi zaujímavé miesto, ktoré potrebuje oživenie ako soľ. Zatiaľ je však všetko v procese riešenia, tak o ňom radšej dáme vedieť, keď bude definitívne potvrdené.

Bratislave chýbajú zelené plochy a originálne ihriská. Čo ďalšie vám v tejto metropole chýba (a snažíte sa to aktivitami kontAKTu vybudovať)?

Oliver: Priestor na normálny život. Miesta, kde sa cítite uvoľnene, dobre. Miesta, ktoré vás vedia podporiť v tom, čo robíte. Miesta, kde dizajnéri môžu aj naozaj predávať svoje veci a vidieť priamu spätnú väzbu. Miesta s kvalitnou hudbou, filmami, podujatiami. Miesta s kvalitným a poctivým jedlom, miesta s kultúrou… Nie sme jediní, ktorí takto uvažujeme. Pri projektoch, ktoré v Bratislave vznikajú, sa vieme s ostatnými (rovnako mysliacimi) ľuďmi spojiť a spolupracovať – byť konkurenciou nemá zmysel. Vzniká tu platforma takýchto miest a všetci sa tešíme, keď sa dostaneme do štádia, že si obyvatelia a obyvateľky Bratislavy budú mať z čoho vyberať…

Aké združenia, organizácie, skupinky zatiaľ v KontAKTe združujete a čo je podmienkou zorganizovania prednášky, diskusie, koncertu či workshopu u vás?

Danka: Akákoľvek akcia je u nás vítaná. Pokiaľ, samozrejme, spĺňa podmienky kvality, edukácie, nadšenia a podobne… Našťastie, máme viac a viac záujemcov, občianskych združení, neziskoviek, ale i komerčných subjektov, ktorých oslovila práve naša idea a atmosféra. Za poskytnutý priestor a zdieľanie nákladov za služby (ktoré naše OZ poskytuje), subjekty zaplatia a každým prispeným eurom tak posunú Kontakt ďalej v zmysle jeho schopností prežiť, robiť akcie pre ľudí, venovať sa aj neziskovým, zato však verejnoprospešným projektom a podobne.

Oliver: Spolupracujeme napríklad s Voices, Nadáciou Pontis, Alianciou Fair Play, portálom poctivo.sk, plánujeme veci s Alianciou Stará Tržnica, Prešporkovom, Úniou materských centier, s Dobrým Trhom. Radíme sa s Cyklokoalíciou, Zelenou Hliadkou. Budú u nás prednášky British Council, Slovak Fashion Council; zapojili sme sa do projektu Bratislava fashion weekend, BLAF; spolupracujeme s mnohými umelcami, študentmi….

Na vašom webe je uverejnená výzva, že kontajnery, resp. KonAKT sa môže objaviť v každom meste (nielen v Bratislave). Už sa čosi kdesi rozhýbalo?

Oliver: Oslovili nás už z Košíc, niečo riešime v Žiline. Určite sa nájde pár ďalších miest, kde by také niečo potrebovali ako soľ… Uvidíme, kto sa odkiaľ ozve.

Zaslúžia si vôbec ľudia u nás (a dokážu ho naplno využiť i oceniť) taký kreatívny priestor, aký im ponúkate?

Oliver: To sa ani nedá povedať, že zaslúžia. Nie je to za odmenu. V Bratislave je stále málo príležitostí tohto typu. Sami sme v sebe pociťovali hlad, ktorý bol zasýtený počas našich zahraničných ciest a po návrate domov opäť rástol. Sme šťastní, keď vidíme, ako si naše priestory a myšlienky úplne spontánne nachádzajú svojich ľudí.

Danka: Idea sama generuje ďalších aktívnych ľudí podobného zmýšľania, spája ich a ponúka možnosti, ktoré vedia využiť. Je to veľmi prirodzený proces.

Text: Boba Baluchová, Foto: Martin Haburaj (rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 69/2013)

Michal Miadok: rozvojová spolupráca by mala byť rovnocenným partnerstvom

Slovenský rozvojový pracovník Michal Miadok momentálne absolvuje na pobreží Kene svoju štvrtú misiu – ako koordinátor sociálno-zdravotníckeho programu Trnavskej univerzity v regióne Kwale. Cez VŠ sv. Alžbety však predtým absolvoval ďalšie dlhodobé pobyty v krajinách, ktoré by si človek asi primárne za dovolenkovú destináciu nevybral. V čom bola jeho práca netypická i prínosná, a ako sa na svoje predošlé pobyty pozerá s odstupom času?

Počas a po období dažďov nielen ľudí v Južnom Sudáne a v Keni sužuje malária. Kde si sa s touto chorobou stretol po prvý raz?
Už aj počas môjho dobrovoľníckeho pobytu v Indii (projekt Misia India). Avšak prvé naozajstné stretnutie s týmto ochorením som zažil v Burundi, kde som pracoval ako logista VŠ sv. Alžbety v nemocnici v dedinke Rutovu. V tejto oblasti sa malária vyskytuje v jednej zo svojich najhorších foriem (plasmodium falciparum) a postihuje značnú časť obyvateľstva. Ľudia tu na ňu umierajú.

Zmenil dobrovoľnícky pobyt v Indii tvoj pohľad na rozvojový a rozvinutý svet, zmenil tvoje pracovné či študijné plány do budúcna?
India bola pre mňa skúškou, či pobyt v tak nehostinných pomeroch a náročných podmienkach zvládnem. Fyzicky aj psychicky. Pobyt ma utvrdil v rozhodnutí pracovať v rozvojových krajinách.

Cez VŠ sv. Alžbety si absolvoval doteraz tri 6-mesačné pobyty v rozvojových krajinách. Dajú sa nájsť nejaké spojitosti medzi prácou v Burundi a na Haiti?
Prvou spojitosťou je fakt, že Burundi ako aj Haiti patria medzi najchudobnejšie krajiny na svete. Obe krajiny sú frankofónne, a bezpečnostnú situáciu v nich možno prinajlepšom opísať ako komplikovanú. Oba projekty, na ktorých som pôsobil, boli zdravotníckeho charakteru. V Burundi sa jednalo o nemocnicu s lôžkovou časťou pre štyri rôzne oddelenia a s dvoma plne funkčnými operačnými sálami. Pracovalo tam okolo 50 miestnych zamestnancov. Dvaja až traja zahraniční lekári pracovali v ordináciách, na operačných sálach a vykonávali tiež pohotovostnú službu – sedem dní v týždni, dvadsaťštyri hodín denne. Na Haiti šlo o malú kliniku, kde sme spolu s jednou lekárkou a ôsmimi zamestnancami zabezpečovali „out-patient“ starostlivosť pre vnútorne presídlených ľudí (IDPs) – rovno uprostred ich provizórne „vybudovanej“ dediny na predmestí Jacmelu.

Ako sa ľudia na Haiti vyrovnávajú s následkami ničivého zemetrasenia po roku 2010?
Haiti bolo najchudobnejšou krajinou na západnej pologuli aj pred zemetrasením v roku 2010, no samotné zemetrasenie malo pre krajinu priam apokalyptický charakter. Treba si predstaviť, že v priebehu niekoľkých momentov zomrelo cca 220 tisíc ľudí a 2,1 milióna (z celkového počtu cca 10 miliónov) obyvateľov stratilo strechu nad hlavou. Celé štvrte boli zrovnané so zemou, najchudobnejšie obyvateľstvo bolo zasiahnuté najviac. Síce sa do konca roka 2012 podarilo urobiť obrovský kus práce – napríklad z pôvodných 2,1 milióna ľudí, ktorí stratili svoje obydlie, už na konci roku 2012 žilo v presídleneckých IDP-kampoch “iba” 360 tisíc ľudí. No Haiti je stále absolútne odkázané na pomoc (i spoluprácu) medzinárodnej komunity humanitárnych a a rozvojových organizácií. Viac ako polovica obyvateľstva stále žije z menej ako 1,25 dolára na deň (čo je hranica absolútnej chudoby), a skoro polovica nemá doteraz prístup k bezpečnej pitnej vode. K celkovému obrazu situácie na Haiti treba pridať ešte podvýživu, „outbreak“ cholery či neustále sa zhoršujúcu situáciu so zabezpečovaním obživy.

V čom spočíval tvoj klasický pracovný deň na Haiti?
Najprv v skoré ráno: odovzdanie kľúčov technikovi na naštartovanie generátora; príprava materiálov pre registráciu pacientov; otvorenie kliniky a kontrola príchodu jednotlivých zamestnancov. Cez deň: riešenie administratívy, nákupy pohonných hmôt, potravín; oprava vybavenia (sanitky, generátora, vodovodného systému atď.). Brána kliniky sa zatvorila s odchodom posledného pacienta. Plus sme s našou sanitkou poskytovali non-stop pohotovosť pre miestnu komunitu, transfer do najbližšej nemocnice bez časového obmedzenia. Stávalo sa teda, že nás budili v noci o jedenástej, ale aj o druhej ráno pre najrôznejšie situácie (od zlomenín, pôrodov až po prevoz zosnulých do márnice).

Ako vidíš budúcnosť tohto ostrova, povedzme o desať rokov? Budú ľudia stále odkázaní na humanitárnu a rozvojovú pomoc (napríklad zo SR)?
Budúcnosť Haiti nevidím ružovo. Okrem vyššie spomenutých dôvodov treba zmieniť ešte zdevastované životné prostredie (väčšina lesov na Haitskej časti ostrova bola vyklčovaná). Každý rok v období dažďov možno čakať prívalové dažde, ktoré z pôdy odplavia živiny, spôsobia masívne zosuvy pôdy, záplavy, zničenie úrody a v neposlednom rade stovky mŕtvych. Krajina je absolútne závislá od dovozu potravín – hlavne z USA, no i tam bola minulý rok veľmi zlá úroda. Donorské krajiny prestali posielať Haiti prisľúbené obnosy finančnej pomoci a z ostrova postupne odchádzajú humanitárne organizácie, ktoré doslova zaplavili Haiti pred tromi rokmi. A to už nespomínam korupciu vo všetkých sférach spoločenského života…

981724_10151488777627404_435066005_o

Michal Miadok a súčasť jeho terénnej práce v regióne Kwale. Foto: Palo Markovič

V Burundi si sa pravdepodobne takisto nemohol slobodne pohybovať po krajine. Aká tam bola bezpečnostná situácia?
V regióne, kde sme v rámci projektu VŠ sv. Alžbety pôsobili, operovali rôzne rebelské a banditské skupiny, ktoré sa sformovali po skončení občianskej vojny. Vláda sa snažila odzbrojiť populáciu, no neúspešne, keďže v krajine stále pretrvával strach z obnovy násilia a vláda za odovzdané zbrane neponúkla žiadnu finančnú náhradu. Burundi má skoro identické zloženie obyvateľstva ako susedná Rwanda, kde v roku 2002 došlo ku genocíde. V noci sa nesmelo v celej krajine šoférovať a na každom kroku boli vojenské zátarasy.

Ako lokálni ľudia reagovali na prevádzku zdravotníckych zariadení v regióne slovenskou univerzitou (a financiami zo SR)?
Ľudia boli nesmierne vďační. Pred príchodom našej organizácie si štát nemohol dovoliť prevádzkovať danú nemocnicu a celý komplex bol v podstate opustený, nevyužitý. Predtým museli pacienti cestovať 40 km do najbližšej nemocnice v okresnom mestečku Bururi. Burunďanom sme poskytovali kvalitnú zdravotnú a zdravotnícku starostlivosť so stálou prítomnosťou minimálne dvoch špecialistov zo Slovenska, z Haiti a Egypta. Navyše sme dokupovali lieky – potrebné podľa predstáv jednotlivých špecialistov a platili motivačné príplatky všetkým zamestnancom.

Momentálne pôsobíš na pobreží Kene (v okolí Mombasy), no v roku 2011 si ako logista mal na starosti niekoľko nutričných centier v chaotickom hlavnom meste Nairobi. Koľko hodín denne si trávil v aute a ako si sa vysporadúval s dopravou?
Niekde som čítal štatistiku, ktorá vyhodnotila dopravu v Nairobi ako štvrtú najhoršiu na svete. Neviem si teda predstaviť, ako to musí byť v mestách na prvých troch priečkach. Doprava v Nairobi bola katastrofálna. Z dvoch jazdných prúdov sa stávajú v Nairobi štyri, jazdí sa v protismere i na okrajových ostrovčekoch a celé premávka je (až na pár výnimiek) počas celého dňa v zápche. V aute som trávil väčšinu môjho pracovného času a vysporiadal som sa s tým tak, že sa zo mňa stal nekompromisne priebojný vodič.

Ktorý projekt ti najviac prirástol k srdcu a prečo?
Asi ten prvý – dobrovoľnícky pobyt v Indii (projekt Misia India 2008). Po prvýkrát som pôsobil v rozvojovej krajine, naviac sme pracovali s deťmi z kasty “nedotknuteľných”, ktorej príslušníci sú vlastne najchudobnejšími z chudobných v rámci celej Indie. Pobyt ma pripravil na budúce projekty, zároveň ma zbavil romanticko-dobrodružných a spasiteľských ilúzií.

703672_10151488774542404_1979266286_o

Michal Miadok: pripravený na prevoz vývižových náhrad a doplnkov z nutričného centra v Kwale do Mkongani. Foto: Palo Markovič

V čom je projekt Trnavskej univerzity v regióne Kwale podľa teba kľúčový (ktorá aktivita najdôležitejšia)?
Keďže ide o projekt, financovaný zo Slovak Aid – všetky ciele a aktivity sú jasne zadefinované už pri samotnom predkladaní projektu a uchádzaní sa o finančné prostriedky. Všetky sú teda dôležité, kľúčové. Prestavba výživového centra v regionálnej nemocnici v Kwale, vybavenie ďalších dvoch centier v Tiwi a Mkongani, tréning komunitných zdravotníckych pracovníkov, získanie dodávateľa na suplementárnu výživu, samotné vyšetrovanie a poskytnutie starostlivosti deťom aj ich matkám, zriadenie projektovej knižnice a pravidelné vzdelávacie aktivity pre personál nemocnice, či štart modelových záhrad – to všetko sú aktivity, ktoré spolu súvisia a robia projekt jedinečným, pre komunitu dôležitým. Teraz, pred uzavretím projektu, je však najdôležitejší faktor udržateľnosti (odovzdanie projektu lokálnemu partnerovi – kwalskej nemocnici; zabezpečenie pokračovania v aktivitách i po našom odchode).

Na zvýšený výskyt podvýživy v kwalskom regióne vplýva niekoľko rizikových faktorov. Ktorý je podľa teba najviac vypuklý (nevzdelanosť matiek, veľkosť rodiny, nezamestnanosť atď.)?
Podľa môjho názoru je faktorom, najviac negatívne vplývajúcim na podvýživu, chudoba. A to nielen v regióne Kwale, ale aj v globálnom meradle. A to napriek tomu, že chudoba je široký a komplexný pojem, ktorého príčinami (i následkami a začarovaným kruhom zároveň) sú práve vyššie uvedené faktory. Nie náhodou je “Odstránenie extrémnej chudoby a hladu” prvým z ôsmich Miléniových rozvojových cieľov (MDGs).

Okrem podvýživy či už spomenutej malárie, je i v tomto regióne častý výskyt ľudí, nakazených vírusom HIV. Ako môže Keňa, ale i ďalšie africké krajiny, bojovať s touto smrteľnou nákazou (a ochorením AIDS)?
V Keni funguje národný HIV program s názvom NASCOP, ktorý zo zahraničia financujú U.S.Aid, UNICEF či WorldBank. Z darovaných peňazí sa získava najmä antivírusová liečba (ARV), ktorá je poskytovaná pacientom zadarmo v registrovaných klinikách (CCC – Comprehensive Care Clinic). Majú však mnoho problémov (nepostačujúce budovanie kapacít; odmietanie pravidelného testovania sa hlavne mužskou populáciou; matky, nenavštevujúce prenatálnu poradňu; stigmatizácia HIV pacientov atď.). Možno by pomohlo, keby všetky inštitúcie, ktorých sa to týka („stakeholders“) apelovali na ľudí, aby boli vo svojich vzťahoch verní a boli monogamní. Ak tak nechcú, alebo nedokážu žiť – je dôležité potom prízvukovať pravidelné testovanie sa a používanie kondómov. HIV-pozitívnym pacientom treba poskytnúť dostupnú a lacnú liečbu a, samozrejme, potrebnú psychologickú podporu.

Prečo je v rozvojových krajinách, resp. krajinách s nízkymi príjmami stále potrebná rozvojová pomoc (a spolupráca medzi donormi a beneficientmi) zo strany rozvinutých krajín (z Európy, teda aj zo SR)?
V otázke rozvojovej spolupráce s Keňou sa zo mňa stáva tak trochu skeptik. Vysvetlím, prečo. Keňa je krajina, v ktorej takmer polovica obyvateľstva stále žije pod hranicou chudoby a kde je minimálna mzda nevzdelaného robotníka na vidieku maximálne 50 dolárov na mesiac. Napriek tomu si tento rok po marcových voľbách tri stovky kenských poslancov schválili plat vo výške 10 000 dolárov na mesiac. To považujem za zvrátené. Podľa mňa: zodpovednosť za spoločensko-ekonomický rozvoj či stav na svojom území by mali niesť primárne vlády jednotlivých krajín, ktorým by malo ísť o viac, ako len o sebaobohacovanie. V rámci rozvojovej spolupráce by malo ísť o rovnocenný vzťah – partnerstvo, ktoré v sebe zahŕňa potrebu vyvíjania rovnako veľkého úsilia a aktivity na dosiahnutie spoločného cieľa oboch aktérov. Rozvojová spolupráca musí prebiehať za jasne definovaných a prísnych pravidiel, kde budú beneficienti a donori (dve strany partnerstva) robiť naozaj všetko pre to – aby odstránili súčasný nepriaznivý stav (nedostatočný prístup k vzdelaniu či k pitnej vode, podvýživu, potravinovú nestabilitu atď.). V Keni sa zatiaľ o to nie všetci snažia…

980611_10151487985652404_612656729_o

Michal Miadok a Boba Baluchová (terénni rozvojoví pracovníci TU v Keni) s komunitnými zdravotníckymi pracovníkmi v nutričnom centre v Kwale. Foto: Palo Markovič

Foto: Palo Markovič

Kultúrne šoky už na africkom kontinente pravdepodobne nezažívaš. Ale čo ťa stále dokáže u lokálnych ľudí prekvapiť?
V negatívnom zmysle je to podobné iným krajinám – všetci sme vlastne všade rovnakí, i keď vynaliezavosť a herecko-dramatické schopnosti obyvateľov Haiti pri vymáhaní finančnej či materiálnej pomoci ma dokázali prekvapiť dosť často. V pozitívnom zmysle je to schopnosť ľudí sa radovať zo života v nepredstaviteľne jednoduchých podmienkach. Nesmierna sila a odolnosť lokálnych ľudí voči životným peripetiám a schopnosť spievať, tancovať či modliť sa pri akejkoľvek príležitosti a bez hanby.

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Rozhovor pôvodne publikovaný pre portál ProHuman; september 2013)

Dária Pecháčová: pre komunitu sú dôležití vytrénovaní lokálni ľudia

Slovenská terénna sociálna pracovníčka Dária Pecháčová pracuje v Keni už niekoľko rokov – ako koordinátorka desiatky sociálnych, zdravotníckych i vzdelávacích projektov VŠ sv. Alžbety. V čom je táto práca tak dôležitá, zaujímavá i nebezpečná, a prečo je dôležité v Nairobi zotrvať?

Vyštudovala si sociálnu prácu na Trnavskej univerzite. Prečo práve tento odbor?
Už na strednej škole ma Afrika ako kontinent zaujímala. V tom období internet ešte nebol u nás ľahko dostupný, no ja si pamätám, ako som si vyhľadávala a čítala články o humanitárnych pracovníkoch a ich práci v rozvojových krajinách. Presne vtedy som sa rozhodovala medzi štúdiom medicíny a štúdiom sociálnej práce. Keďže som chcela pracovať v priamom a dlhodobom kontakte s ľuďmi (teda nielen ich vyšetriť a liečiť, ale byť tam niekde pre nich a pri nich aj neskôr, v ďalších ťažkých životných situáciách), zvíťazila napokon sociálna práca.

Čo ťa motivovalo k vycestovaniu na africký kontinent?
Vtedy i dnes to všetko vnímam ako akési moje poslanie, nie zamestnanie. Keď sa mi po 2. ročníku štúdia na Trnavskej univerzite naskytla možnosť absolvovať 3-mesačnú stáž v Keni, neváhala som a šla som na pohovor. Stáž ma utvrdila v mojej predstave, že to je naozaj tá správna cesta, ktorou sa chcem uberať. A tak som už od roku 2009 nepretržite v Keni.

Ako vyzerá tvoj klasický pracovný deň v Nairobi?
Je ho veľmi ťažké opísať, pretože každý môj deň je iný. Momentálne pracujem ako terénna pracovníčka pre VŠ sv. Alžbety a s kolegami koordinujeme v Nairobi desať projektov. Nikdy neviem, čo všetko sa v hlavnom meste zomelie a čo nás teda po ceste do všetkých našich centier pre kenské deti a mládež v daný deň čaká. Nemám ani fixnú pracovnú dobu, pretože sa skôr prispôsobujem tomu, čo projekty potrebujú – vrátane skorých rán, neskorých nocí či víkendov. Ale nesťažujem sa. Nevedela by som skončiť o 16. hodine a do večera sedieť s vyloženými nohami. To nie som ja…

dsc_0081

Dária Pecháčová a terénna sociálna práca v Keni.

Koľko (časovo ohraničených) rozvojových projektov si vlastne doteraz koordinovala?
Najprv som v roku 2009 deväť mesiacov pôsobila ako terénna pracovníčka Trnavskej univerzity v Keni. Práve sme dokončovali dva anti-malnutričné projekty, ktoré postupne prechádzali pod správu VŠ sv. Alžbety. Od mája 2010 pracujem pre projekty VŠ sv. Alžbety a žiaden z vtedajších projektov sme nezatvorili, nezrušili.

Niektoré rozvojové projekty sú po 2 rokoch fungovania (a financovania z programu podpory Slovak Aid) samoudržateľné – lokálna komunita preberie zodpovednosť za pokračovanie aktivít. Akú máš ty s tým skúsenosť – ako to prebieha u vás?
Prvý projekt, financovaný zo Slovak Aid, nám končí v októbri 2013. Dve naše rehabilitačné centrá: dievčenské centrum Bl. Zdenky Schellingovej a chlapčenské centrum St. Kizito a St. Gianna Beretta bol osobne otvoriť slovenský veľvyslanec v Keni. Čo sa týka zodpovednosti prevzatia projektu, je miestna komunita pripravená. Máme v kenskom tíme vytrénovaných profesionálov – v zdravotníckej, sociálnej aj v akademickej oblasti. Snažíme sa minimalizovať našu prítomnosť a zasahovanie do chodu vecí, aby si uvedomovali svoju zodpovednosť. Otázka samofinancovania je však zložitejšia. Po dvoch rokoch spolupráce je ťažké stopercentne tvrdiť, že miestna komunita bude schopná projekt financovať.

Ako lokálni ľudia reagujú na pomoc teba a tvojich kolegov?
Reagujú zväčša pozitívne a sú skôr vďační. Samozrejme, nájdu sa aj takí, ktorí chcú systém zneužiť, ale tých vedia našťastie naši miestni kolegovia v teréne hneď identifikovať a zastaviť. Snažíme sa o to, aby tú priamu pomoc, povzbudenie, radu nedostávali od nás – slovenských tereňákov, ale práve od svojich vlastných ľudí. Máme preto všade miestnych zamestnancov a kolegov, ktorí projektové aktivity realizujú.

Aké projekty momentálne koordinuješ a v čom sú ich špecifiká, že ich VŠ sv. Alžbety stále financuje a podporuje aj z vlastných financií, darov?
Ja mám na starosti najmä detské rehabilitačné centrá pre chlapcov a dievčatá z ulice, ďalej základnú internátnu školu pre deti z ulice a deti zo sociálne slabých rodín. Robím od terénnej sociálnej práce cez inštitucionálnu sociálnu prácu až po priamu prácu s detskými klientmi. Tiež som supervízorkou vysokoškolského projektu pre študentov zo slumu. Čo všetky tie projekty spája, je asi cieľová skupina príjimateľov pomoci – „deti z ulice“, ktorým ponúkame lepšie šance na život a prežitie (dôstojné bývanie, stravu, ošatenie, vzdelanie). Bez finančnej podpory organizácie zo Slovenska by tento typ podpory nebolo možné realizovať a deti by zostali, resp. sa vrátili k nebezpečnému životu na ulici.

Nedávno slovenský veľvyslanec v Keni Dr. Michal Mlynár uviedol pre jednu spravodajskú televíziu, že voda je jednou z kľúčových otázok prežitia pre kenských ľudí. Tvoj tím však paradoxne s predkladaným projektom v rámci Výzvy Slovak Aid 2013 neuspel. Čím to bolo spôsobené?
Možno sa projekt netrafil do priorít v rámci tohtoročnej výzvy, alebo bola veľká konkurencia medzi projektmi ostatných škôl a mimovládok, neviem. Sama si to neviem vysvetliť. Projekt podávala skúsená slovenská firma, ktorá v Keni už v minulosti studne vŕtala pre komunitu Masajov v Kajiado, dokonca vďaka podpore Slovak Aid. Prijímateľmi pomoci by v tomto prípade bolo päťsto detí zo základnej internátnej školy, no i samotná komunita s viac ako 10 000 obyvateľmi. V období sucha sa musí voda kupovať a dovážať z najbližšej dediny – asi 20 km vzdialenej. Jeden úsek cesty je asi 6 km dlhý, nespevnený, prašný; naviac v období dažďov pre cisternu úplne neprejazdný. Studňu tam potrebujú ako soľ. Čo iné by mohlo byť v tejto situácii efektívnejšie?

Pôsobíš v hlavnom meste Kene v Nairobi. V odbornej obci, venujúcej sa rozvojovej spolupráci, zaznievajú hlasy – že viac, ako na pomoc SR v Nairobi, by sa mali univerzity a mimovládky sústrediť na vidiecke oblasti. Zdieľaš podobný názor?
Problémy v hlavnom meste sú stále obrovské. Súvisí to najmä s rastúcou urbanizáciou v Keni – denne sa do Nairobi sťahujú stovky ľudí z vidieka. Je to neskutočné mesto kontrastov – na jednej strane blahobyt vo obrovských vilách a na druhej strane veľká chudoba v slumoch. Chápem rozhodnutia našich mimovládok – ísť po príčine toho, prečo sa ľudia sťahujú z vidieka, dať im šancu na dôstojný život v rodnom regióne a tým zastaviť migráciu. Absolútne s tým súhlasím a držím organizáciám prsty. No nemôžeme sa všetci zo dňa na deň presunúť na vidiek a zabudnúť na problémy (ich riešenie, ale i prevenciu) v hlavnom meste…

Akú spätnú väzbu ste dostávali od detí ulice po ich včasnom podchytení a umiestnení do resocializačných centier? Ako výrazne sa menili ich životy pred vašimi očami?
Keď prijmeme dieťa do detského rehabilitačného centra, ten prvý moment je naozaj silný a zapamätateľný. Dieťa príde vo veľmi zanedbanom stave, nevie čítať, písať a často nepozná základné hygienické návyky. Prvé stretnutie so zubnou kefkou a pastou, pravidelné umývanie sa, či chodenie na toaletu sa deje až u nás. Dokonca niektoré deti (najmä chlapci) k nám prídu v prvý deň ešte aj pod vplyvom nejakej omamnej látky, najčastejšie lepidla. Prvých šesť mesiacov v centre je asi najťažších – ako pre nich, tak aj pre nás (slovenských a najmä miestnych sociálnych pracovníkov, ktorí sú s deťmi nepretržite). Po dvoch rokoch sú však deti samostatné – dokážu si sami variť, upratovať, majú vyvinutý zmysel pre zodpovednosť, dokážu písať, čítať, počítať.

p1270998

Dária spolu s deťmi z resocializačného centra na výlete.

Spomenieš nejakú „success story“ – pozitívne prebiehajúci/zakončený príbeh klienta či klientky z vášho rehabilitačného centra?
Náš najstarší chlapec, Joseph, skončil minulý rok strednú školu a dnes pracuje v slume Lunga-Lunga ako komunitný sociálny pracovník s HIV-pozitívnymi ľuďmi. Prácu si našiel sám. Sme naďalej v kontakte – často chodieva do centra robiť ostatným deťom prednášky. Iný chlapec zasa študuje na najlepšej štátnej strednej škole (Maranda High School), je momentálne v druhom ročníku a patrí medzi najlepších študentov. Takisto máme prváčku na najlepšej štátnej dievčenskej strednej škole (Starehe girls), ktorá vďaka svojim vynikajúcim výsledkom na základnej škole dostala vládne štipendium a študuje v podstate zadarmo. Títo mladí ľudia nás navštevujú a rozprávajú sa s ostatnými deťmi v centrách, snažia sa ich motivovať. Je to najlepšia spätná väzba.

Ktorý problém v Keni je podľa teba najviac vypuklý (nevzdelanosť, veľkosť rodiny, nezamestnanosť, extrémna chudoba, hlad atď.) a vplýva negatívne aj na vaše projekty?
Pri deťoch z ulice je to vždy začarovaný kruh. Vezmeme dieťa do centra, kde dostane šancu na lepší život a chopí sa jej. Medzitým sa jeho matke, ktorá žije stále na ulici, narodí ďalšie dieťa a o rok ďalšie. Dievčatá, ktoré na uliciach zostávajú (pretože sa im nenaskytne šanca na resocializáciu, umiestnenie do centier), rodia ako 15-ročné. Teda ide o ďalšie a ďalšie deti, ktoré končia opäť na ulici. Väčšina organizácií, pracujúcich s touto cieľovou skupinou, zlyháva práve na reintegrácii detí po rehabilitačnom programe. Teda po dvoch alebo troch rokoch života v centre ich nemajú kam umiestniť (zväčša pre nedostatok financií), a tak deti končia opäť na ulici…

Hoci pracuješ na projektoch vyše 5 rokov, tvoja osoba sa doteraz nestretávala s extrémnou medializáciou. Všetko však zmenilo jedno konkrétne vydanie relácie Modré z neba? Ako tvoje vystúpenie v TV hodnotíš spätne?
Snažila som sa reprezentovať organizáciu, pre ktorú pracujem. Najlepšie, ako som vedela. Typ či charakter relácie mi neprislúcha hodnotiť.

Ako táto relácia pomohla vašim projektom v Keni?
Táto relácia pomohla najmä projektu, fungujúcemu na princípe adopcie kenských detí na diaľku. Pomohla nájsť adoptívnych rodičov – „sponzorov“ pre deti z našich centier. Tie môžu vďaka finančnej podpore zo SR chodiť do školy. Vďaka odvysielaniu tejto relácie sa viac ľudí z celého Slovenska zaujíma o rozvojové aktivity VŠ sv. Alžbety.

S akým typom reakcií si sa stretla? Kto a prečo hodnotí danú reláciu a tvoje vystúpenie negatívne?
Stretla som sa s pozitívnymi, aj s negatívnymi reakciami. Tie pozitívne, samozrejme, prišli najmä z kruhu rodiny a priateľov. Niektorí mohli lepšie pochopiť, čo to v tom Nairobi naozaj robíme. Tie negatívne reakcie prišli skôr od „kolegov z branže“, teda od ľudí z iných slovenských rozvojových organizácii. Oni tento typ medializácie hodnotili negatívne – viedli sa potom diskusie o etickosti či neetickosti danej relácie v súvislosti s tzv. „rozvojovou pornografiou“. Najviac takýchto hlasov sa ku mne dostalo paradoxne od ľudí, ktorí v Keni nikdy dlhodobo nepôsobili, teda ani problémy tejto krajiny a fungovanie organizácií v nej nemôžu poznať do detailov. Škoda, že sa nik nespýtal aj na náš názor – keď už sme boli hlavnými protagonistami onej relácie a zažili sme samotné nakrúcanie, aj videli zostrihaný výsledok v televízii. Treba si zjavne uvedomiť, že aj v tomto odvetví práce (a získavaní financií na fungovanie) existuje medzi mimovládnymi organizáciami a ich členmi silná konkurencia, názorový nesúlad, rivalita, aj agresivita…

Máš na starosti aj projekt Dobrota sv. Alžbety, zameraný na adoptovanie si kenských detí slovenskými rodičmi na diaľku. Koľko máte detí momentálne v programe, resp. koľko ich bolo pred a po odvysielaní spomínanej relácie v TV Markíza?
Určite sa ten počet zdvojnásobil a všetky deti, ktoré nemali predtým „sponzorov“, dnes adoptívnych rodičov zo SR majú a môžu chodiť spokojne do školy.

p1260822

Dária Pecháčová ako terénna sociálna pracovníčka v Nairobi.

V čom môže byť práca terénnej pracovníčky v kenskej metropole nebezpečná?
Ako som už spomínala, Nairobi je obrovské mesto, plné kontrastov. S tým súvisí aj bezpečnostná situácia – je tu vysoká kriminalita. Ako terénni pracovníci máme pravidlá, ktoré musíme rešpektovať – snažíme sa nejazdiť sami vo večerných hodinách autom, dbáme na bezpečnosť v dome (máme nočného strážnika, psov, vždy zamykáme všetky zámky). Keď tu človek robí terénnu sociálnu prácu, väčšinou sa pohybuje v slumových oblastiach alebo okrajových častiach Nairobi. Vždy je vhodné chodiť so skupinkou miestnych ľudí, byť vhodne (nie provokatívne) oblečený, nemať so sebou cenné veci…

Vyzerá to tak, že z Kene sa tak skoro nehodláš vrátiť domov. Čo by ťa prinútilo opustiť nadobro africký kontinent a odísť späť do Európy?
Hmm, momentálne som v Nairobi spokojná. Vrátiť sa by ma prinútila momentálne iba nejaká negatívna rodinná udalosť, ale na to nechcem myslieť… Práca s deťmi ma absolútne napĺňa, naše projekty mi prirástli k srdcu.

Text: Boba Baluchová, Foto: archív D. Pecháčovej, Dobrota sv. Alžbety (Rozhovor pôvodne publikovaný na stránke ProHuman; august 2013)

Život na pobreží Kene – viac zahalený a pomalší

Pred dvoma rokmi som sa počas svojho niekoľko-týždňového pobytu v Keni dívala na život v tejto východoafrickej krajine skôr z pozície turistky. Dnes je všetko trochu iné – nielen preto, že som tu pracovne. Každodenný kontakt s lokálnou komunitou na pobreží Kene (po dobu viac než pol roka) na vás zanechá zaujímavú stopu.

1549369_10151902047102404_600666496_n

Čakanie na doplávanie kompy k brehu v dedine Likoni

V roku 2011 som sa pohybovala v centrálnej časti Kene, predovšetkým pod majestátnym vrchom Mt. Kenya. I keď návštevu neuveriteľne špinavého a hlučného hlavného mesta Nairobi (zvaného príznačne aj Nairobbery) sme nevynechali. Tentoraz však väčšinu pracovného i voľného času trávime na pobreží Kene. Táto časť je v mnohom odlišná od ostatných regiónov krajiny, ležiacej na rovníku. Spôsobom obživy, históriou, no najmä kultúrnymi a náboženskými tradíciami – štýlom odievania, výchovy a stravovania, slávenia typických sviatkov, uzatvárania zväzkov. A na európske pomery pomalším tempom v komunikácii, službách, vo všetkom. Veď: Hakuna matata (žiadne starosti)!

1157646_10151652523922404_79577788_n

Miestne ženy zo skupiny Kwale women’s group

Deväť zvláštnych kmeňov so svojimi zvykmi

Pozdĺž celého kenského pobrežia – nádherných piesčitých plážach popri Indickom oceáne možno nájsť deväť etnických skupín (Digo, Chonyi, Kambe, Duruma, Kauma, Ribe, Rabai, Jibana a Giriama), združených do jednej veľkej: Mijikenda. Každý kmeň si zachováva svoje jedinečné zvyky a originálny jazyk. Našťastie sa však dokážu dorozumievať aj po swahilsky a často i po anglicky – čo je dobré pre prekvitajúci cestovný ruch i medzinárodnú rozvojovú spoluprácu.

Keňa sa skladá z vyše 45 kmeňov, ľudia tu rýchlo priľnú k najpodivnejším náboženstvám, sektám, a prispôsobia im svoj život. Preto je ťažké bojovať proti zakoreneným tradíciám a rituálnym praktikám. Keďže ja pracujem ako terénna pracovníčka na zdravotníckom projekte Trnavskej univerzity v regióne Kwale, najviac sa dostávam do kontaktu s prapodivnými príkazmi a zákazmi, poverami a mýtmi v súvislosti so starostlivosťou o matky a ich podvýživené deti. V Mombase vidíte na každom rohu moslimskú mešitu a od hlavy po päty zahalené ženy v čiernom odeve “buibui”. Ako v tom musí byť strašidelne teplo v 30-stupňových horúčavách, si nejdem ani predstavovať. Všímam si ďalej hygienické návyky, spôsob obživy, prístup k vzdelaniu a spôsob dojčenia či kŕmenia.

V súvislosti s dojčením a starostlivosťou o novonarodené deti treba upozorniť na rôzne povery, ktoré môžu negatívne ovplyvniť zdravie dieťaťa i samotnej matky, a ktoré ani slovenský tím expertov nedokáže účinne odvrátiť. Podľa tunajších pobrežných zvyklostí žena napríklad počas tehotenstva nemôže dojčiť svoje ďalšie maloleté deti; alebo: žena môže dojčiť jedno dieťa len z jedného prsníka; alebo: počas choroby matka vôbec nesmie dojčiť „chorým“ mliekom…

1012329_10151528233757404_128481123_n

Trh so zeleninou a ovocím v Mombase

Často skloňovaná chudoba v Keni

Ak bude Keňa „napredovať“ podľa naštartovaného populačného trendu, do 30 rokov sa zaradí medzi 20 najľudnatejších krajín sveta (s viac ako 75 miliónmi obyvateľov). Zatiaľ má len 40 miliónov, no ak k tomu prirátame ešte okolo 2 milióny ľudí, nakazených vírusom HIV a chorobou AIDS a 40-percentnú mieru nezamestnanosti – nemožno hovoriť o najlepších vyhliadkach na život v tejto africkej krajine.

Nerada sa oháňam negatívnymi správami a alarmujúcimi štatistikami, ale niekedy to inak nejde. Neviem, či si všetci dostatočne uvedomujeme, že extrémnej chudobe žije viac ako miliarda ľudí, pričom hranicu tejto chudoby predstavuje jeden dolár na deň. Tri štvrtiny kenského obyvateľstva pracujú v oblasti poľnohospodárstva, ale je to ťažké živobytie. Farmárske rodiny totiž denne bojujú s extrémnymi suchami, nedostatkom dažďovej i pitnej vody, migráciou, chorobami.

Najsmutnejšie je, že mnohé deti, najmä dievčatá sa do školy ani nedostanú. Musia totiž tvrdo pracovať, aby pomohli uživiť rodinu. Najmä ak otec odišiel za prácou stovky kilometrov a už sa nevrátil (našiel si inde novú ženu, opustil krajinu alebo zahynul) a matka je napríklad HIV-pozitívna. Bez vzdelania v súčasnosti v rámci Kene ostáva 19 % žien a 13 % mužov. Chudobných žien je dvakrát viac ako chudobných mužov.

Vzdelanosť rodičov (a najmä matky) je kľúčová v rámci výchovy a starostlivosti o dieťa. Je nám všetkým jasné, že vzdelanie žien veľmi úzko súvisí aj s ich pôrodnosťou – častejšie rodia ženy, ktoré nemajú vzdelanie. Na pobreží často stretnete 30-ročnú ženu z kmeňa Duruma alebo Digo, ktorá nikdy nechodila do školy, nevie čítať a písať, ale zato má na krku zavesený mobilný telefón a 10 pôrodov za sebou. Takéto paradoxy a zvláštnosti sú v Keni na dennom poriadku.

981469_10151488656027404_1976820241_o

Po ceste z nutričného centra v Kwale do ďalšieho centra v Mkongani

Naučiť farmárčiť a hospodáriť kenské ženy

Aby bola odvrátená 50-percentná miera chudoby v Keni, je okrem edukačných a zdravotníckych programov určite potrebná pomoc hlavne v okrajových štvrtiach a slumoch veľkomiest, ako aj v ťažšie dostupných vidieckych oblastiach – prostredníctvom drobného podnikania a poľnohospodárstva.

Práve preto sme v rámci projektu, ktorý v dištrikte Kwale spolukoordinujem, na jar pred obdobím dažďov spolu s klientkami našich nutričných centier (matkami podvýživených detí z nášho anti-malnutričného programu) vysadili štyri druhy suchu-odolných plodín v modelových záhradách v rámci areálu kwalskej nemocnice. Lokálne kenské ženy si ttak mohli osvojiť zručnosti jednoduchého farmárčenia (najmä metód pestovania plodín na malej ploche a ich vhodného zavlažovania) a preniesť ich aj do svojich domovov.

Najväčšia výzva to bola v zdravotnom stredisku Mkongani, kde sa do procesu farmárčenia zapojilo vyše 40 matiek. No aktivita žien niekedy nestačí. V tejto oblasti je totiž obrovský problém s vodou – nie je tam vodovod a aj v období dažďov tu prší menej. S vzácnou dažďovou vodou z vodných tankov preto pracujeme strategicky. Keď si matky odnesú skúsenosti do svojich domovov, dostatočne veľa času, energie a pozornosti venujú svojmu políčku, čoskoro môžu časť úrody predať alebo vymeniť za spotrebný tovar na lokálnom trhu – tak sa z týchto žien stávajú nielen farmárky, ale aj mikro-podnikateľky.

9_riaditelka-skoly-madam-joyce-foto_palo_markovic

Vzdelávanie dospelých v Keni je rovnako dôležité, ako vzdelávanie detí.

Východoafrická krajina s veľkým potenciálom

Pre Slovensko je Keňa jednou z prioritných krajín v rámci oficiálnej rozvojovej pomoci. Preto sa tu aj Trnavská univerzita svojím sociálno-zdravotníckym projetom v Kwale snaží znížiť detskú úmrtnosť a bojovať s podvýživou. A preto som tu aj ja – ako tereňáčka (ale trošku aj ako novinárka a filmárka).

Od februára som sa prekusávala zbieraním dát o podvýžive na pobreží Kene, hoci samotné pláže a oceán som si vôbec nestíhala užívať. Som tu predsa pracovne, nie ako turistka – zvykla som si hovoriť. Keď je vám práca koníčkom, dni plynú akosi rýchlejšie a príjemnejšie aj tu na spomalenom pobreží. Ale po niekoľkých týždňoch som si povedala, že by bolo na škodu – byť v tak exotickom teréne a neprebádať to tu. A tak som našla pár úspešných (najmä komunitných) projektov v okolí Mombasy – ktoré sa snažia v rámci eko-turizmu pritiahnuť pozornosť ľudí zo zahraničia.

Do pozornosti dávam: Haller park – umelo-vytvorený zelený priestor so 100-ročnými korytnačkami, ale aj ďalšími zvieratkami (žirafami, krokodílmi, antilopami, hrochmi, byvolmi či opicami) v centre Mombasy. Jeho koordinátori si kladú za úlohu udržateľné využívanie cementárskej oblasti Bamburi – revitalizáciu a zalesňovanie vyťažených lomov, ako aj podporu lokálnej komunity. Ďalej by som rada upozornila na projekt aktívnych žien na ostrone Wasini, ktorý sa snaží zakonzervovať vzácne mangrovníkové a koralové porasty v špeciálnej záhrade; alebo komunitný projekt Kaya Kinondo, ktorý sa znaží udržať v pôvodnom stave posvätný les. Práve tam kedysi žili a komunikovali s duchmi príslušníci etnickej skupiny Mijikenda. Je tam kopec vzácnych stromov, ktoré vám vraj dodajú energiu, alebo si z nich môžete vyrobiť oblečenie či liek na čokoľvek.

S turizmom to v Keni naozaj nie je zlé. Kenská vláda (tá predtým, i tá nová – zostavená po marcových voľbách 2013) stále sleduje odvážny plán Vision 2030, na základe ktorého sa chce Keňa vymaniť z označenia rozvojovej krajiny a byť ekonomicky sebestačná. O dva roky, v ďalšej mojej reportáži pre Inspire, sa na to opäť môžeme pozrieť…

981469_10151488656022404_360559999_o

Komunitní zdravotnícki pracovníci počas lekcií počítačovej zručnosti v Mkongani.

Text: Boba Baluchová. Foto: Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, leto 2013)

Mkongani – kenskému pánu Bohu za chrbtom

V rámci nášho rozvojového slovensko-kenského projektu koordinujeme tri nutričné centrá na pobreží Kene – v Kwale, Tiwi a Mkongani. Pri tom poslednom mieste sme vždy nútení pridať poznámku: „Pánu Bohu za chrbtom“. Vidiecka oblasť Mkongani je vzdialená len 30 km od dištriktu Kwale, no i tak máte pocit – že sa tam ide celú večnosť. Terénnym autom najmenej 40 minút, pričom sa spotrebuje polovica nádrže a posádka je vytrasená, akoby práve vypadla z bubna automatickej práčky. Hrboľatá, prašná cesta (popri prírodnej rezervácii Shimba Hills – lemovaná palmami, akáciami a majestátnymi baobami) každý týždeň mení svoju štruktúru – podľa toho, koľko a či vôbec pršalo. Dážd obyvateľstvu Mkongani však treba dopriať, keďže voda je tu problémom číslo 1. Vodovodné potrubie sa miestnym sľubuje už niekoľko rokov – najmä pred voľbami.

2_rozryta-cesta-do-mkongani-foto_palo_markovic

Napriek tomu, že v Mkongani mesačne vyšetrujú na podvýživu vyše tisíc detí, zamestnanci v danom zariadení by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. Pred pár týždňami naviac urobil nový kenský prezident Uhuru Kenyatta výrazné gesto – zrušil poplatky za pôrody – a do vidieckych nemocníc sa následne hrnie čoraz viac matiek. Avšak v nemocničných zariadeniach chýba základné vybavenie aj personál! Kto si vezme na zodpovednosť pôrod HIV-pozitívnej matky bez rukavíc (keďže na zvýšenie rozpočtu pre zdravotníctvo prezident nemyslel) – nevedno.

Lokálni ľudia (zväčša moslimského vierovyznania) však napriek častému prehliadaniu či neplneniu sľubov nepôsobia nešťastne, nahnevane, ani rezignovane. Každú návštevu slovenskej posádky terénnych pracovníkov si mkonganská komunita váži. Takmer pravidelne sme prekvapovaní živými farebnými obrazmi, ktorých spracovanie by si nenechal ujsť ani Peter Greeneway. Matky, zahalené do pestrofarebných šatiek s kenskými kvetinovými vzormi či citátmi z Písma, samozrjeme, s dieťaťom na chrbte – počúvajúce prednášku o dojčení, čakajúce na vyšetrenie svojich detí, baliace si do sáčku prídel výživových náhrad/doplnkov (kaše, fazule a vitamínov) od našich komuniťákov, oháňajúce sa motykami v modelovej záhrade za nemocnicou. Prejav snahy o prežitie, prebratia zodpovednosti i boja s podvýživou. Zároveň dôkaz – že naše pôsobenie na pobreží význam má a udržateľnosť nie je len prázdnou frázou.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, jún 2013)