Kiwi life: O Aucklande iba v dobrom

Šesť mesiacov života na novom mieste (na opačnom konci sveta, kde sa i voda točí opačne, ako v Európe) možno nestačí na obsiahlu objektívnu reportáž. Ale niekedy človeku stačí týždeň, aby vycítil – či v danom meste ostať chce, alebo zvolí rýchly presun inam. Do Aucklandu som sa zamilovala po prvom víkende, takže odchod na Nový Zéland (kiwiland) zatiaľ neľutujem.

pmmxvi_0204_dsf7986
Naša nepísaná emigračná dohoda s manželom znela už niekoľko rokov rovnako: keď sa Európa totálne zblázni, odídeme žiť na jeden z dvoch bezproblémových a zatiaľ stále bezpečných ostrovov – na Island alebo Nový Zéland. Pred trištvrte rokom zaujímavá pracovná pozícia pre môjho muža rozhodla za nás. Nový Zéland (domovinu vzácneho vtáčika, zvaného kiwi, ktorý nevie lietať, no zato rýchlo uteká) a predovšetkým Auckland teda predstavujem známym už hodnú chvíľu na sociálnych sieťach ako môj nový domov.

Všetkým by som rada dopriala ten pocit bezpečia a spokojnosti, keď môžete denne pozorovať slobodu, toleranciu a koexistujúci mix náboženstiev, etník, národností, komunít a kultúr. Svoj odchod zatiaľ neľutujem, „home-sick“ riešim online vykecávkami s blízkymi a chcem sa aspoň raz do roka kvôli škole, práci, rodine a Pohode vracať na Slovensko. Dva dlhé lety (z Aucklandu do Viedne cez Dubaj) sa dajú vcelku zvládnuť.

pmmxvi_0214_dsf8047Kríza bývania jediným problémom

V Aucklande žije skoro jeden a pol milióna obyvateľov z celkovej novozélandskej populácie (4,5 milióna). Desať percent rezidentov v tomto rýchlo sa rozvíjajúcom meste predstavujú pôvodní maorskí obyvatelia. Čo je zaujímavé (nie však prekvapujúce), sčítanie ľudu z roku 2013 naznačilo, že štvrtina Aucklanďanov je ázijského pôvodu (hlavne z Číny). Trúfam si povedať, že dnes to môže byť pokojne aj polovica.

Čínski investori sa snažia skupovať nehnuteľnosti v meste, čo sa nepáči domácim, ale nič sa nedá robiť. „Housing crisis“ bola pálčivým (hoci jediným vypuklým) problémom tohto rýchlo rastúceho mesta už dávno – nemožno z vysokých cien nájmov a nedostatku bytov viniť čínske rodiny, či výmenných študentov alebo cudzincov, čo sem zavítajú v rámci programu „Work & Travel“ len na rok. Treba sa pozrieť do vlastných radov – prečo napríklad miestni majitelia stavebných firiem, vlastniaci celé obytné bloky a rezidencie, patria medzi najbohatších ľudí.

bazar-s-hudobninami-pred-zatvorenim-foto-palo-markovicMesto, zaberajúce takmer celý severný ostrov

Hlavné mesto kiwilandu je síce Wellington, no všetko dôležité sa momentálne deje v Aucklande. Práve tu sa snažím hľadať paralely aj odlišnosti s mojím rodiskom. Je to 2-krát ľudnatejšie mesto ako Bratislava, kedysi označované za Sydney pre začiatočníkov. Už teraz zaberá značnú časť severného ostrova. Žiaľ, nemáme tu metro a kopcovitý terén, ako aj časté dažde neprajú rozmachu transportu bicyklami. Každý sa tu preto presúva pohodlne svojím vlastným autom, testujúc pevné nervy v pravidelných zápchach každé ráno a každý večer, o piatku a nedeli nehovoriac.

Užívam si vždy presuny kompami (motorovými loďkami), ktoré nevnímam ako mestskú dopravu, ale vždy ako poldňový výlet za krásnym výhľadom na celé mesto (z Devonportu) alebo za filmovým zážitkom do art-kina (v Northcote). Ešte stále sa zo situácií a výjavov teším ako turistka, nie ako rezidentka – domáci sa na mne vcelku bavia; im sa zdá všetko už trochu všedné, samozrejmé. Nech!

otvorena-ulica-k-road-a-jej-navstevnici-foto-palo-markovic
Čo vám z kiwi vecí ako prvé cinkne do nosa

Hneď po prvej prechádzke mestom ma udivilo pár vecí, ktoré som na Slovensku, resp. v rodnej Bratislave nikdy nepozorovala. Napríklad všadeprítomné oranžovo-biele cestné kužely, naznačujúce opravu cestnej komunikácie alebo novú stavbu v okolí. Alebo drevené domy, v ktorých nie sú radiátory a okná majú len jednu vrstvu skla. Akoby tu ľuďom nikdy nebola zima. Vraj im ani nie je, hoci ja by som mohla tvrdiť niečo iné.

Manželovi kolegovia nám často vravia, že ak tu prežijeme v zdraví prvú zimu, bude už len dobre. Tak prežívam a čakám – vlhká, veterná a podnechtová zima je tu totiž počas horúceho slovenského leta. Má to jednu výhodu, počas Vianoc tu budem dni tráviť na rozhorúčenej piesočnej pláži, natretá opaľovacím krémom s ochranným faktorom 50 a pozorujúca na doskách po stojačky pádlujúcu maorskú mládež. Toľko k počasiu a zámene ročných období.

V letnom období mi z času na čas na pleci pristane neobyčajne veľký motýľ, alebo farebný hmyz, na ktorého meno neviem prísť. Šum mora sa tu mieša so spevom cikád, štebotom vtáčkov a občasným zatrúbením zaoceánskeho parníka z prístavu. Zhlboka dýcham, oči a uši mám v pozore – aby mi nič neuniklo. Žiadne chytanie Pokémonov či čumenie do mobilu sa nekoná – aj tak je tu o pol dňa viac, ako na Slovensku (nikto z blízkych nie je online)!

nedelny-trh-v-takapune-foto-palo-markovic
Vaše kroky vás vždy dovedú na pláž

Nech sa rozbehnete ktorýmkoľvek smerom, vždy sa dostanete k moru, na pláž – čo viac si možno želať? Niektoré štvrte mi tu neobyčajne voňajú čistotou a zeleňou, lebo aj uprostred mesta nájdete dostatok parkov so storočnými košatými stromami, kam sa dá zájsť na piknik či spraviť pár zdravotných cvikov taj-či alebo jogy cez obedovú pauzu. Najradšej mám cestu do Meyers parku, lebo prv musím prejsť retro-pasážou St. Kevins arcade, kde sa chtiac-nechtiac vždy zastavím v niektorom z vintage obchodov alebo antikvariátov a vždy odtiaľ odídem minimálne s pár pohľadnicami.

Všetky malé deti tu robia mlynské kolesá – v supermarketoch, na pláži či na prechode pre chodcov. Je to akoby nejaký insajderský rituál na vyjadrenie toho, že im je dobre. Nielen v lete majú tieto decká, ale aj dospeláci bosé nohy a naboso si lobzujú po centre. Už som to aj ja raz vyskúšala, ale to preto, že sa mi zlomil na topánke podpätok… Je tu kopec náboženských obcí a cirkví, pričom všade sú vítaní ľudia z LGBTQI+ komunity (čo by sa u nás na Slovensku nestalo, a ešte dlho nestane, žiaľ).

aucklandsky-duhovy-pochod-foto-palo-markovic
Pochody a masové stretnutia v uliciach

Vo februári som v Aucklande zažila niekoľko podujatí, venovaných LGBTQI+ komunite – vyjadrujúc tak plnú podporu a solidaritu s týmito ľuďmi. Dúhový pochod sa odohrával niekoľko metrov od nášho domu, na Ponsonby road, a zúčastnili sa ho stovky ľudí. Čo je dôležité, boli zastúpené všetky firmy, založené a fungujúce na Novom Zélande (vrátane zamestnancov národných aerolíniek, hasišov, policajtov, zdravotníkov či lokálnych politikov). Mladé páry s deťmi to brali ako rodinný event, kde sa nik necítil ohrozene či nepohodlne. A tak to má byť.

O tri mesiace neskôr sa v centre odohralo iné podujatie, podobné Dobrému trhu. Išlo o iniciatívu, posúvajúcu cyklo-dopravu do popredia vďaka spolupráci mimovládneho sektora s tým vládnym. S aktívnou účasťou dopravného podniku AT a mestského zastupiteľstva AC bola 1. mája na celý deň uzavretá jedna z najväčších ulíc Aucklandu – Karangahape (skrátene K road). Tento event pešo či na bicykli, s deťmi aj so zvieratkami navštívilo 30 tisíc obyvateľov, čo je obrovský úspech. Nechýbali improvizované ihriská, koncertné pódiá a stánky s kávou a vegánskym jedlom pred obchodmi.

miestny-cistic-topanok-ako-celebrita-aj-atrakcia-foto-palo-markovic
V každom susedstve farmársky trh

Nie je tajomstvom, že domáci ľudia v minulosti trpeli závislosťou od alkoholu. V tomto období sa to pre rôzne prevenčné programy o trochu zlepšuje, ale stále môžete vidieť cez víkendy (počnúc stredou) na chodníkoch a lavičkách prevažne v letnom období kopec ľudí, zmaľovaných pod obraz Boží. S drogami je to ešte o čosi komplikovanejšie – keďže je sem ťažké prepašovať prirodzene dopestované látky, sú domáci odkázaní na syntetiku – metamfetamín, zvaný „P“. Toto svinstvo poznačilo stovky domov v Aucklande, čo sa prejavuje aj na príkladoch (i tak ojedinelej) kriminality v meste a vykrádania benzínok či obchodov s alkoholom. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy…

Aby som ale lokálnych ľudí nevykreslila v zlom (lebo o Aucklande skutočne len v dobrom!), robia s podporou mestského zastupiteľstva kopec koncertov či premietaní v parkoch zadarmo, veľa komunitných programov pre rôzne cieľové skupiny a každé susedstvo má svoj farmársky trh. V našej štvrti máme populárny Grey Lynn market, ale my ostávame verní nedeľňajšiemu trhu na pláži v Takapune, kde vždy pookrejeme a odsledujeme nejaký zaujímavý výjav (o ktorý sa zväčša postarajú vystupujúci hudobníci). Ak máte prebytok energie, je ho naozaj kde zužitkovať.

12792134_1062328883824794_6993924642846902164_o
Profitovať z popularity Stredozeme

Nie je tajomstvom, že celý kiwiland, zvaný právom aj Stredozem, momentálne žije z turizmu a filmového priemyslu. Keď som sa snažila previazať môj európsky výskum s tým novo-zélandským, padala mi sánka – na nejednej z katedier mediálnych štúdií sa stále zaoberajú vplyvom nakrúcania trilógie Pána prsteňov na miestny život (či už v oblasti turizmu alebo filmárskeho povolania). Už sa teším, čo to s domácimi spraví, keď sa sem presunie celá produkcia so zámerom nakrútiť hneď dve pokračovania Avatara.

Ak nájdem dosť odvahy, obehnem pár castingových spoločností a oprášim svoje herecké umenie z čias základnej školy. Ryšavé dlhovlásky so šikmými očami a špicatými ušami sa môžu vždy hodiť… Len sa musím začať lepšie stravovať a odhodlať sa plávať na otvorenom mori. Inak dopadnem ako miestne baby, ktoré pre obľubu fritovaných jedál dosahujú už v tínejdžerskom veku úctyhodných konfekčných veľkostí.

sloboda-vyjadrovania-aj-orientacie-foto-palo-markovic
Toast s avokádom ku každej káve

Na genetiku sa (ani u maorských báb) nemožno vyhovárať – lokálna produkcia jabĺk, kiwi či avokád predsa priamo navádza na zdravú výživu. Zdravá nátierka z avokáda sprevádza nielen u hipsterov pravidelný rituál pri pití kávy – nie len tak obyčajného latté, ale typickej novozélandskej „flat white“ (na rozdiel sa ma ale nepýtajte!).

Čerstvé ryby a morské plody sú súčasťou denného menu nielen v ázijských reštauráciách. Veľmi populárne sú tu ústrice. Každodennému grilovaniu na balkónoch či v neďalekých parkoch tiež ešte celkom nerozumiem, ale možno to doslova považovať za národný šport (skoro ako loptovú hru rugby, plavbu na waka kanojkách a sprievodný rituálny tanec Haka).

Keďže poľnohospodárstvo (výroba mlieka a chov oviec) na celom Novom Zélande, nielen v okolí Aucklandu upadá, z farmárov sa stávajú prenajímatelia filmových lokácií alebo turistickí sprievodcovia Hobitím mestečkom.

Našťastie sa tu konečne začína venovať väčšia pozornosť IT technológiám. Často sa nám stáva, že lokálni ľudia nemajú šajn o firme Serato (ktorá prispela k nášmu odchodu zo Slovenska). Pritom je čisto novozélandská, venuje sa vývojárstvu audio softvéru pre profesionálnych DJ-ov a hudobníkov a zamestnáva skoro dvesto ľudí v centre Aucklandu. Na Slovensku ju väčšina DJ-ov a hudobných producentov dôverne pozná. Čo sa vám prvé v mysli vybaví, keď sa spomenie kiwiland? Mám pár svojských vecí na zozname, ale o tom až v ďalšom čísle Inspire.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, jeseň 2016)

Advertisements

Dick-tátori Aleša Vojtáška apelujú na správnu voľbu

Výtvarníka Aleša Vojtáška netreba v Inspire magazine predstavovať. Jeho intermediálne diela sa pomerne často objavujú na našich stránkach a zasahujú trefne našu cieľovú čitateľskú skupinu – či už otvorí výstavu v zatopenom bratislavskom bunkri alebo na piešťanskom letisku. Prečo nám tentoraz ako memento podsúva známe ženy ako zamaskovaných diktátorov a normalizátorov z časov nie tak dávnych?

ales-vojtasek-portret-fotil-lousy-auber

Portrét Aleša Vojtáška na festivale Grape. Foto: Lousy Auber

Prečo si si vybral pre svoju vernisáž skupinu Spots (– unique places to celebrate art) a vystavoval svoje nové kúsky v opustenom bunkri?

Chlapci zo Spots ma hneď na začiatku svojho projektu oslovili s tým, že by moju tvorbu v rámci svojej platformy radi niekde odprezentovali. V minulosti sme už spolu pracovali, čiže vyústenie do prepojenia Dick-tators a Spots bolo prirodzené. Vojenský bunker BS-1 mi priestorovo najviac zapadol do konceptu. Je to stavba z druhej svetovej vojny, ktorú rozpútala práve zvrátená ideológia. Historické pozadie, temnosť, členistosť a atmosféra bunkra ideálne podtrhli posolstvo inštalácie Dick-tators.

Prečo práve téma žien v podobe diktátorov a názov DICK-TATORS?

Ženy v mojej tvorbe hrajú prím. Fascinujú ma, inšpirujú, obohacujú, sú mojou múzou. Povestnú drsnosť a krutosť uzurpátorov z minulých režimov som sa rozhodol zľahčiť práve pomocou opačného pohlavia. Vojna, diktatúra a teror sú témy, ktoré sú vo všeobecnosti spájané predovšetkým s mužmi. Ja som mal ambíciu osloviť oba póly, oba rody – zobraziť na jednej ploche: ženskosť darkýň života vs chladnú surovosť.

Podľa čoho si si vyberal ženy, ktoré si premenil na známych tyranov?

Projekt Dick-tators vznikol v roku 2012 práve na stránkach Vášho magazínu. V začiatkoch bol koncept ľahší a išiel skôr po povrchu – bol viac zameraný na istý fashion look. Napríklad modelku Barboru Šindléryovú, ktorá stvárnila Hitlera, som vybral na základe istého kontrastu. Vysoká modrooká blondína ako stelesnenie nordicko-árijského ideálu by bola istotne vytúženým naplnením Adolfovho ego-sna. Politický vývoj vo svete a istá spoločenská objednávka vyposúvali projekt k hlbšiemu a širšiemu vyzneniu. Od modeliek k známym herečkám, ktoré majú potenciál zaujať väčšie spektrum ľudí – svoju rolu vedia zahrať presvedčivo…

Nešlo tentoraz len o fotografie a koláže. Prečo?

V sexuálnom živote by tiež málokoho bavila tá istá poloha dookola. Jeden štýl mi príde fádny a neuspokojivý. Projekt Dick-tators okrem čisto vizuálneho vnemu pracuje aj s historickými súvislosťami. Musíte vidieť, počuť, cítiť v kostiach útržky prejavov, budovateľské piesne, autorskú hudbu, autentické výpovede, relevantný text, podčiarknuté svetelnými efektami a inštaláciou v priestore. To všetko dodáva dielam vážnosť a hĺbku. Ambíciou je zaujať všetky zmysly a priniesť tak komplexný, hoci mrazivý zážitok.

Koho si prizval k dotvoreniu atmosféry výstavy (po hudobnej či vizuálnej stránke)?

Téma slobody je v slovenskej výtvarnej obci pomerne široko zastúpená. Na základe toho som oslovil kamarátky-výtvarníčky, ako Ivana Šáteková či baby z Kundy Crew, ktoré sa venujú téme Antifa dlhodobo. Ďalej to bol Branislav Laho v rámci spolupráce na konkrétnych kolážach. Vznikla tak kooperácia mojej myšlienky a ich osobitého rukopisu. Poetka Miroslava Ábelová zložila báseň, venovanú cenzúre, producent Beyuz zastrešil projekt po hudobnej stránke a šikovní mladí performeri z konzervatória vniesli do projektu živý emotívny prvok.

Tvoji rovesníci a súčasná mládež pravdepodobne žiadneho zo zobrazovaných diktátorov osobne nezažili. Koho a ako by mala výstava zasiahnuť?

História sa, žiaľ, opakuje – vlna xenofóbie je na vzostupe, radikálne myslenie bujnie. Tieto fakty nahrávajú nejednému lapajovi a neštandardným praktikám. Projekt Dick-tators je zacielený hlavne na mladú generáciu, ktorá prežíva a užíva si iba slobodu. Nemá tak s tyraniou a neprávosťami minulých režimov vlastné skúsenosti. Ambíciou je pripomenúť, dovysvetľovať a pútavou formou poukázať na to, kam až môže mamon a túžba po moci nasmerovať spoločnosť. Inštalácia má informatívny charakter, nikomu však nič nevnucuje, iba pripomína fakty. Apeluje na správnu voľbu a tou je sloboda.

Prečo stále v obchodoch so suvenírmi vidíme tričká, šálky či matriošky so Stalinom, Leninom, či dokonca s Husákom? Nikomu nedochádza, čo títo ľudia v minulosti spôsobili?

Všetky spomínané produkty možno chápať rôzne – ako recesiu, otvorený nacionalizmus, propagandu, ale aj neznalosť reálií a v neposlednej rade biznis. Ľudia sú rôzni. Majú svoje chute, pohnútky, nesplnené sny a vyprojektované ideály. Totalitné režimy nepáchali len zlo. Priniesli občas aj čosi dobrého, aj keď často iba úzkej skupine ľudí. Hitler vytrhol Nemecko z hospodárskej krízy, Stalin zachrárnil krajinu, definitívne potlačil pach nevoľníctva a umožnil vzdelanie masám. Ale za akú cenu? Gulagy, koncentračné tábory, rasová diverzifikácia, strach a elitárstvo… Reformy a evolúcia spoločnosti je síce nevyhnutná, nie však za každú cenu.

Prečo sa podľa teba mladí orientujú do minulosti, mávajú akési retro-nálady – hľadajú nesprávne mužské vzory, čítajú propagandistickú literatúru a orientujú sa v myslení čoraz viac do-ľava?

Topiaci sa aj slamky chytá. Kapitalizmus a demokracia s nádychom oligarchie mladých vyčerpáva. Neustále kauzy, absencia reflexie moci a chýbajúca vízia nápravy zapríčiňujú apatiu a túžbu po zmene. Elity vystriedali celebrity a spoločnosť túži po niečom novom. Mladí idú po povrchu, chcú niečo zmeniť, odovzdať protestný hlas. Podľa mňa chyba nie je len v nich, ale aj v ponuke a v absencii prirodzeného demokratického lídra.

instalacia-na-grape

Počas festivalu Grape návštevníci zjavne neutiahli odkaz tvojich diel a niektoré podgurážení pretvorili. Ako si sa s tým popasoval?

Grape bol pre inštaláciu Dick-tators veľkou výzvou. Z komorných priestorov bratislavského bunkra sa projekt presunul do stavby zo senných valov, postavenej podľa návrhu Ing. arch. Martina Skočeka priamo pred hlavné pódium. Verím, že preniesol myšlienku slobody do Piešťan ďalším tisícom ľudí. Hudba, slnko, alkohol a neviazaná zábava patrí ku každému festivalu, preto sa nedá čudovať drobným výtržnostiam – je to ľudské. Ideologický podtón v spojení s nevybúreným libidom, neustrážiteľnou chuťou ničiť môže vyústiť do všeličoho… Faktom ostáva, že výstavná kolekcia má na svojom konte prvé obete. Po prvom dni z vystavenej busty ostala hromada črepín. Na negatívne emócie však nebol priestor, išlo sa ďalej. Tento akt ma paradoxne obohatil a vdýchol nápad na posun. Uvedomil som si, že každá ideológia má svoj vývin – svoj začiatok, rozmach, aj pád a takto predsa dopadol nejeden symbol diktatúry. V duchu tejto myšlienky preto črepy dostali miesto na výslní, doplnené o veľké montážne kladivo. Samotné dielo prešlo počas festivalu transformáciou aj interakciou.

Kam ďalej bude výstava putovať? Čo nové od teba môžeme do konca roka čakať?

Projektu sa podarilo zaujať a ponúk je dosť. Výstava je však produkčne a technicky náročná, preto si vyžaduje nadštandardný prístup. V hre je napríklad Praha a túto svoju výzvu k slobode by som rád prezentoval aj inde v Európe. Chystám napríklad aj komornejší, galérijný projekt: Fact or Fiction, ktorý sa zameriava na konšpiračné teórie „urban legend“ a rôzne polopravdy.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Aleš Vojtášek, Lousy Auber, Michal Babinčák (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jeseň 2016).

India: za šesť týždňov poskladať kúsok mozaiky

Moja indická odysea začala v novembri, presne v týždni, keď v krajine vrcholili prípravy na Festival svetiel. Ale aj keby som prišla v inom mesiaci, nejaký sviatok (zasvätený konkrétnemu bohu či bohyni) by sa určite oslavoval –vždy je teda dôvod na kreslenie ornamentov pred prahom domov, vešanie chryzantém a banánových listov na okná i dvere, pálenie sviečok, hodinové meditovanie v chrámoch a oslavné ceremónie v uliciach – nielen na vidieku, ale i vo veľkých mestách. Pre turistov a turistky ide o príležitosť zažiť čosi iné, fotogenické.

Popravde, cestovateľskú prednášku by som zo svojho pobytu v Indii nechcela zostavovať. Nie je možné v tak krátkom čase obsiahnuť a pochopiť celú zem na juhu Ázie s hromadou tradícií, naviazaných na národnostné menšiny, náboženstvá a kasty. Nech sa snažíte akokoľvek, za šesť týždňov v krajine, ktorá sa skladá z 29 štátov a počet obyvateľov sa odhaduje už na 1,3 miliardy, toho veľa nestihnete. Ja sama som stihla navštíviť len tri štáty, mozaika teda nemusí byť úplná, no niečo predsa len do seba zapadlo.

bezef-kazdy-piatok-upratany-a-vyzdobeny-pribytok

Život na indickom vidieku

Prvé týždne v kozmopolitnom Hajderabáde

Do piateho najväčšieho a naozaj kozmopolitného mesta Hajderabád (po anglicky Hyderabad) v štáte Telangana som pricestovala v týždni príprav na sviatok Diwali (festival svetiel), ktorý v duchovnej podstate znamená víťazstvo svetla nad tmou, poznania nad nevedomosťou, dobra nad zlom, a nádeje nad zúfalstvom. Päť dní počas novembrových osláv je spojených s piatimi hinduistickými filozofiami a legendami –každý deň je venovaný konkrétnemu Bohu.

Mňa najviac zaujala bohyňa bohatstva a hojnosti – Lakšmi, lebo obchodníci v predvečer sviatku dávajú zákazníkom výrazné zľavy, uzatvárajú účtovný rok a modlia sa za dobrý biznis v budúcnosti. Ak ale pricestujete do Indie inokedy, o nič neprídete – stále je čo pozorovať, fotografovať, pýtať sa. Ľudia čistia svoje príbytky, zdobia okná kvetmi a zelenými listami vlastne každý piatok. Ak sa rozhodnete do Indie vycestovať na jar – načasujte si to na festival farieb (Holi), to budete mať o farebné zážitky naozaj postarané.

oslava-sviatku-diwali

Príprava na festival svetla Diwali v Hajderabáde

Ochutnať lokálnu ryžu, nezabudnúť kúpiť sárí

Okrem toho, že je Hajderabád mnohonáboženské a kozmopolitné mesto, býva často označované aj za tréningové mesto Indie, keďže tu sídli najviac technických inštitútov a pobočiek univerzít. Toto historické mesto (momentálne hlavné mesto dvoch štátov: Telangana aj Andhra Pradesh) má niekoľko ďalších prívlastkov, ako Mesto perál, Mesto historických bazárov či mesto, kde vám pripravia v štyroch stovkách vývarovní najlepšie „chicken biryani“ na svete. Ako vegetariánka som však tento pokrm, pozostávajúci z mixu korenenej ryže a kúskov kuraťa, neochutnala.

Na indickú kuchyňu sa však sťažovať nemôžem. To, čo som si testovala v indickej reštaurácii Ganesh alebo Thali v Bratislave, som naplno testovala trikrát denne počas svojho pobytu – a čím sa šlo viac k Indickému oceánu na juh, tým bolo jedlo pálivejšie. Niektoré zákonitosti, ako jesť dané pokrmy, aby som nerozdráždila žalúdok, som sa naučila až tam. Donedávna som nerozumela, prečo zakončujú obed nápojom lassi či bielym jogurtom. Ako jedna z mála z našej medzinárodnej výpravy som nemala žiadne zažívacie problémy (klop-klop na drevo). Možno preto, že som si každé ráno dala pohárik bošáckej slivovice, alebo preto, že zuby som si umývala preventívne v stolovej vode, a dávala pozor, z akej vody mi počas našich terénnych návštev varia čaj.

Ak si chcete domov odniesť z Hajderabádu viac, ako len magnetku či ukážku pekných indických rupií s podobizňou Otca národa – Mahatma Gandhího, nič nepokazíte kúpou perlového náhrdelníka, alebo tradičného odevu sárí. Ide vlastne len o niekoľko metrov dlhý kus látky, ktorý za pomoci asi desiatich zicheriek musíte vedieť umne obtočiť okolo tela, aby ste v tom vydržali celý deň pracovať na poli, sedieť na motorke, vykonať toaletu atď.. Ak sa vám to nepodarí, alebo vám tento štýl lesklých hodvábnych zábalov nevyhovuje, môžete krásnu pestrofarebnú látku použiť doma ako záves alebo z nej ušiť zo-päť nekonečných šálov pre blízke osoby. Moja mamonárska povaha sa našťastie zastavila na počte zadovážených sárí: 5; perlové náhrdelníky putovali domov našťastie len tri; zato sklenených a drevených náramkov som počas Vianoc rozdistribuovala desiatky.

Ani znalosť jazyka hindu občas nepomôže

Celkovo je v Indii vyznávačov a vyznávačiek hinduistického náboženstva takmer 80 %, potom nasleduje moslimské a kresťanské zastúpenie. V Hajderabáde je hinduistov okolo 50 %, moslimov až 40 %, čo sa prejavuje aj na kultúre odievania, resp. zahaľovania sa, stravovacích návykov, obchodovania či prítomnosti mešít – najznámejšia mešita Charminar a prostredie rozsiahlych trhovísk okolo nej je toho dôkazom.

Anglicky hovorí v mestách takmer každý, na vidieku je to už horšie. No keďže vekový priemer populácie je asi 29 rokov a miera gramotnosti i ukončenia školskej dochádzky sa zvyšuje, bude to s komunikáciou v angličtine čoraz lepšie. Vždy máte výhodu, ak hovoríte oficiálnym jazykom hindu, ale asi len vo veľkomestách. Na vidieku v štáte Odisha nám to nebolo naozaj nič platné. Aj noviny mali totálne inú abecedu, jazyk a štýl („kaligrafické kudrlinky jedným ťahom“ by som to asi nazvala). Len podľa fotografií premiéra Modiho či niekoľkých bollywoodskych hviezd som vytušila, aká téma je v texte spracovaná.

Čo majú ale asi všetky štáty Indie spoločné, je (a začnem negatívnym výčtom) neopísateľné znečistenie ovzdušia aj vody. Automobily a motorky sú tam vcelku lacné, no bez airbagov, bezpečnostných pásov (u miestnych autobusov často aj bez stieračov, okien a dverí), o nejakých emisných kontrolách a limitoch by sme hovorili ťažko. Keď trčíte denne hodinu v zápche, nos a ústa si treba bezpodmienečne prekryť šálom alebo rovno rúškou. Zaprášení a spotení budete ale tak či tak, s klímou a smogom veľa nenarobíte. To isté platí pre vodu – v riekach sa perie bielizeň, no vedú tam aj tony odpadu a výkaly ľudí i zvierat. Keď cestujete autobusom po krajine, hocikde pri ceste vidíte holý zadok (nie dieťaťa, ale dospelého), ako si bez hanby vykonáva svoju malú či veľkú potrebu. Toto sa snaží vláda i mimovládky zmeniť. Problematika bezpečnej vody a zabezpečenie splachovacích toaliet (priamo prepojená na detskú úmrtnosť a vodou-prenosné ochorenia) je v Indii stále problém číslo jeden. Tejto témy sa vlastne týkal aj môj výskum v rámci komunitného rozvoja a rozvoja vidieka v konkrétnych častiach Indie, ale tým vás zaťažovať nebudem.

Zvláštnosti, ktoré pretrv(áv)ajú

Čo ma všade najviac trápilo, bol kastovný systém, ktorý sa márne pokúšal odstrániť už spomínaný Otec národa – Mahatma Gandhí. V rámci rodinných priateľstiev či sobášov sa ľudia medzi sebou nemiešajú, ale prísne sa držia svojho zaradenia do kást. Počas našich výjazdov do vidieckych oblastí sme sa často stretávali s tou najnižšou, najviac chudobnou a diskriminovanou kastou Nedotknuteľných. Bolo to ťažké čo i len pochopiť v tomto civilizovanom svete, ale keďže som bola len hostkou v danej druhej najľudnatelšej krajine sveta, nemohla som miestnym ľuďom prikazovať, ako sa majú správať k svojim blížnym. Na vidieku prevládala zväčša homogénna jednoduchosť, skôr chudoba ako prebytok, ale aj pohostinnosť (podeliť sa s návštevou i o to málo, čo majú). Vo väčších mestách boli rozdiely: bieda verzus extrémne bohatstvo viac viditeľné.

Azda každý, koho som tam stretla, bol svojím spôsobom joga majster, pričom som si ho v jeho veku a s prebytočnými kilami naozaj nevedela predstaviť, ako robí desaťkrát za sebou hoci len pozdrav slnka. Ale joga je skôr o duchovnom stave, životnom štýle, meditácii – to len v Európe teraz holdujeme nejakým športovým (power, hot, neviem-čo) odnožiam.

Ku koncu môjho pobytu som sa už vôbec nepozastavovala nad tým, prečo: miestni pred vstupom do obchodov nechávajú za sebou šlapky; jedia len jednou rukou; svoje dopravné prostriedky ovešajú stovkami ozdôb a kvetov; prečo šialene holdujú filmom o nadprirodzenej sile; ale hlavné postavy sa nemožu v bollywoodskom filme bozkávať; do verejných autobusov sa nastupuje podľa rodov (ženy vpredu a muži vzadu); no najmä prečo bez obáv prebiehajú štvorprúdové diaľnice s dieťaťom za sebou. Pre nich život a smrť znamená čosi iné, ako pre nás – ak zomrú, vedia, že sa na zemi okamžite prevtelia do kohosi iného.

Interakcia mimovládok a lokálnych vlád

V okrese Warangal v štáte Telangana som mala možnosť sledovať aktivity organizácie Bala vikasa, ktorá okrem iného prišla s nápadom automatu na kartu, kde si možno načerpať pitnú vodu – fungujúcom na princípe bankomatov. Z modelových dedín sa tento fenomén dostáva do ďalších regiónov a lokálna vláda sa snaží za rozšírenie a financovanie prevziať zodpovednosť. Metódu sociálneho mapovania (zakreslenia príbytkov a ich obyvateľov do mapy obce samotnými dedinčanmi), ktorá sa roky používa v komunitnom rozvoji, som si osvojila až v obci Chilkoor.

Centrálna vláda takisto realizuje niekoľko programov, ktoré by nám mohli pripomenúť obdobie socializmu, ale pri takých miliónoch ľudí a chýbajúcich zručnostiach to asi chvíľu inak nepôjde. Ide teda napríklad o program zabezpečenia platenej práce minimálne na 100 dní v roku, aby aj nezamestnaný človek bez znalostí dostal šancu zarobiť si. Potom je tu program dodávania obedov do indických škôl, kde vláda financuje v strede dňa jedno jedlo každému dieťaťu. Len tak sa môže so zasýteným žalúdkom sústrediť na štúdium (a raz z neho určite vyrastie IT špecialista). Význam programu Čistá India (na počesť už spomínaného Mahatma Gandhího) asi ani netreba rozvádzať.

Indiu spoznať počas jednej cesty vlakom

V štáte Odisha, ktorý možno v mapách nájsť aj pod názvom Orissa, sme zasa navštívili mimovládku Gram vikas, ktorá zabezpečuje prístup obyvateľstva k pitnej vode a dôstojnej sanitácii. Našťastie nám okrem štúdia a výskumu ostal aj nejaký čas na výjazdy za turistickými atrakciami. V Bengálskom zálive to bola povinná jazda na pláže, plus trojhodinová plavba loďkou po jazere Chilka na ostrov, zasvätený bohyni Kálí, kam sa v čase cyklónov vlastne ani nedá dostať. Návšteva jaskýň Borra, no najmä bláznivá jazda autobusom k nim, by bola téma na samostatné rozprávanie. Od strachu som manželovi poslala rozlúčkovú esemesku a číslo autobusu, aby mohol po našej smrti zažalovať šoféra aj celú turistickú kanceláriu. Autobusári tu ale nebezpečnú rýchlosť majú v krvi – ničoho sa vraj netreba báť.

Ak ale chcete spoznať náturu lokálnych ľudí napríklad v Odishe, absolvujte cestu vlakom. Buď dlhú cestu v ležadlových vozňoch (napríklad z Hajderabádu do Brahmapuru), kde si ale veľmi nepospíte; alebo kratšiu cestu vláčikom cez 52 tunelov po údolí Araku. Pre mňa nezabudnuteľný zážitok – počas ktorého sa najete vegetariánskych samos, napijete iránskeho čaju, kúpite si nepotrebné kľúčenky, vypočujete si tradičnú muziku. Skrátka pouliční predajcovia a umelci okolo vás toľkokrát za hodinu prejdú s podmanivým pohľadom i hlasom, že im nakoniec prispejete. A možno ani nedostanete tak vysokú prirážku (trest za európske kolonialistické chúťky z minulosti), ako na trhu vo veľkých mestách.

bezef-jediny-sposob-dopravy-na-chilka-jazere

Spôsob dopravy a zabezpečenia obživy na Chilka lake.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Boba Markovič Baluchová (Reportáž bola pôvodne publikovaná v magazíne Inspire; jar-leto 2016)

Na parapete hotela Washington Plaza: o Samar a summer v zime

Ako by to bolo včera! Sedím na parapete hotela Washington Plaza, počúvam jeden z naj hlasov na svete: Dhafera Youssefa a zdieľam posledné hodiny so Samar (bejrutskou dievčinou s absolútnym sluchom a zmyslom pre humor) predtým, ako sa na pár mesiacov či rokov rozlúčime.

10498360_10152325112772404_2616670821900914249_o

Hoci som novinárka, jej životný príbeh by som si netrúfla vypovedať. A ani predstaviť si – detstvo v Libanone – ako každú chvíľu leziem s rodinou do krytu a bombardovanie prekrývam spevom, aby ľudia nepociťovali takú úzkosť a beznádej…

Dnes by som však do Libanonu šla. Vypočuť si, ako táto mladá žena pracuje so skupinami detí a cez hudobné workshopy či vystúpenia sa snažia spolu porozumieť svetu okolo. A čeliť problémom – lokálnym aj globálnym.

Samar sa vtedy pozerala z okna von a spomenula, čo najviac milovala na Washingtone, DC (počas jej štvormesačnej stáže v USA): „Bola to jeseň – iná ako v Libanone – padanie lístia na chodníky, jeho zvuky, tvary, farby.“ A potom sa zamyslíte nad tým, akú krásnu dušu musí mať tá žena – aké maličkosti si dokáže vážiť…

Nevedela som ako zareagovať, zahanbene mi padla sánka. Tak som spomenula, že doma na Slovensku máme všetky štyri ročné obdobia, listnaté aj ihličnaté stromy, že striedanie ročných období považujeme za samozrejmé. Na viac som sa nezmohla. Ticho som civela s okna, slzy v očiach.

Strašne moc mi chýba, vlastne chýbajú. Moje interkontinentálne kamarátky, bejrutská Samar, dušambeská Tachmina, ale aj blízki ľudia z Albuquerque (kde som zasa v rámci novomexickej mediálno-ľudskoprávnej mimovládky pôsobila štyri mesiace ja).

Vonku nádherne sneží. Tak posielam našej Samarke do Bejrútu fotky ozajstnej slovenskej zimy a zababušených ľudí zo zasneženej Bratislavy, spolu s ponukami práce a štipendií. Bola by som rada, keby sa čím skôr vybrala na Slovensko. Aby som jej nemusela veci a javy opisovať – aby ich mohla sama zažiť a zachytiť. „Samar, som si stopercentne istá, že naša obľúbená speváčka: Yasmine Hamdan napísala pieseň ‚Samar’ o tebe! Lebo Samar určite znamená ‘summer’, hoci aj v zime!”

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív CSP (Publikované v časopise Týždeň, január 2016)

Do Moldavska – overiť si čísla

Ročne vraj navštívi Moldavsko len jedenásť tisícok turizmu-chtivých ľudí. Možno polemizovať o tom, či je toto číslo vysoké alebo nízke – na krajinu s 3 a pol miliónovou populáciou, ležiacou za dverami Európskej únie. Alebo pred jej dverami – záleží od uhla pohľadu. Urobiť si vlastný názor môžete osobnou návštevou.

12045236_941582885880361_4967895200921359664_o

Protesty v Kišiňove zo septembra 2015

Keď sa opýtate človeka v ktoromkoľvek členskom štáte EÚ, akej téme je zasvätený Európsky rok 2015 – správnej odpovede sa pravdepodobne nedočkáte. Preto sa aktivity kampane tohtoročného Európskeho roku rozvoja zamerali na zvyšovanie povedomia o potrebe rozvojovej spolupráce v krajinách s nižšími príjmami – cez verejné diskusie, projekcie dokumentárnych filmov či novinárske prejavy.

Študenti a študentky Katedry rozvojových štúdií (KRŠ) z mojej domovskej Palackého univerzity v Olomouci o problematike medzinárodného rozvoja vedia dostatok, keďže tento odbor študujú. No takisto im občas chýbajú zručnosti a znalosti, ako danú tému prezentovať širšej verejnosti – bez toho, aby nevyzerali ako skupinka premotivovaných misionárov. Práve preto absolvovali prípravný tréning a desaťdňovú terénnu exkurziu do jednej z programových krajín oficiálnej rozvojovej pomoci SR aj ČR – do Moldavska. V tejto európskej krajine si pozreli na vlastné oči reálne rozvojové projekty v praxi. Teraz o nich budú vedieť hovoriť zrozumiteľným jazykom (bez stereotypov a citového vydierania). Cestu podporila Česká rozvojová agentúra práve v rámci aktivít Európskeho roku rozvoja, čiže mladí ľudia mohli vidieť „rozvojovú“ krajinu priamo v Európe a nenaštrbili tým rozpočet svojich rodičov.

moldavsko-plne-kontrastov-aj-v-doprave

Paradoxy v moldavských uliciach

Čísla, ktoré vyvolávajú otázky

Mladí ľudia z Palackého univerzity v rámci svojej exkurzie navštívili vládne, mimovládne i nadvládne inštitúcie v Moldavsku. Zaujímali sa o programy krátkodobej humanitárnej a dlhodobej rozvojovej pomoci, o odovzdávanie transformačných skúseností, ale aj o utečeneckú krízu, ktorá sa v krajine zatiaľ výrazne neprejavuje.

O minulosti aj budúcnosti tohto štátu, kedysi patriaceho do ZSSR, hovorili aj s veľvyslancami ČR aj SR v Kišiňove. Študenti a študentky na vlastnej koži zažili na námestí Štefana Veľkého veľké septembrové protesty. Chodili si po večeroch fotiť stanové mestečko protestujúcich pred moldavským parlamentom. Robili rozhovory s miestnymi aktivistami a aktivistkami.

Pochopiteľne chceli vedieť, ako mohla pred niekoľkými mesiacmi bez povšimnutia uniknúť miliarda dolárov z troch bánk. Možno niektorých prekvapí suma, ktorú EÚ vynaložila doteraz na odstránenie korupcie v tejto krajine – 60 miliónov eúr. Pokiaľ sa však vláda bude meniť niekoľkokrát do roka a nebudú zrealizované potrebné reformy, štát ostatne ešte minimálne desať rokov pred bránami EÚ.

tradicny-trh-uprostred-kisinova-tesne-pred-zaverecnou

Kišiňovská stará tržnica

Migrovať za prácou a nechať deti doma

Projekty rozvojovej spolupráce sa v Moldavsku realizujú v niekoľkých prioritných oblastiach – od ochrany životného prostredia až po sociálnu infraštruktúru. Nie je prekvapením, že v rámci zdravotníctva a sociálnej starostivosti je nielen v Kišiňove jednou z najúspešnejších mimovládnych organizácii česká Charita.

Charita sa venuje napríklad integrácii moldavských migrujúcich ľudí naspäť domov a tiež rozvoju pestúnskej starostlivosti (systém náhradných rodín). Ďalšie charitné projekty sú zamerané na ľudí v núdzi, ktorí si potrebnú starostlivosť nedokážu zabezpečiť. Ide o opustených starších ľudí, ľudí so špeciálnymi potrebami, ľudí bez zdravotného poistenia, no aj o voľne ponechaných maloletých klientov. Dospelí obyvatelia Moldavska totiž odchádzajú na celé mesiace za prácou do okolitých štátov. Pri platoch okolo 200 eúr na mesiac sa im asi nemožno čudovať. Problém je, že sa o potomstvo nemá kto starať. Vznikajú tak nepravé siroty v dôsledku migrácie.

To, že rodičia posielajú z Francúzska či Talianska domov tzv. remitencie, z ktorých potom žije celá zvyšná rodina, na výchovu detí nestačí. Smutné tiež je, že tento druh financií nesmeruje ako investícia do podnikania, ale na čistý konzum – stačí sa pozrieť, ako funguje mládež v hlavnom meste. Podľa oblečenia, osobného auta a najnovšieho mobilu spoznáte spôsob zárobku rodičov.

tradicne-kostymy-a-ludove-umenie-sucastou-muzea-v-telenesti

So študentmi a študentkami Palackého univerzity v historickom múzeu

Moldavskí tínejdžeri môžu veľa zmeniť

Študetnti a študentky KRŠ počas desaťdňovej terénnej exkurzie mali možnosť takisto navštíviť aj jednu z dvoch autonómnych oblastí Moldavska – Gagauzsko. Komunitná organizácia Ograda Noastra sa tam zameriava na inklúziu a podporu aktivít menšín, ktorých je v Moldavsku neúrekom. Aj jazykovo je na tom táto krajina (na pomedzí vplyvov Ruska a EÚ) veľmi dobre – obyvateľstvo hovorí moldavsky, teda rumunsky, potom rusky, nejakým lokálnym jazykom, prípadne ešte francúzsky alebo anglicky. Škoda, že televíziu sledujú rodiny najmä v ruštine. Ruská propaganda, a následné mýty aj nálady proti EÚ sa tak šíria ľahko a bez potrebného vzdelania, povedomia sa vyvracajú len ťažko.

Mladí gymnazisti a gymnazistky niekoľko stovák kilometrov od hlavného mesta – v gagauzskom meste Vulcanesti nám však dokázali, že vďaka včasnej podpore talentu a vzdelávaniu v globálnych súvislostiach môžu vyrásť z tínejdžerov uvedomelé, kriticky mysliace individuality. Len im treba ukázať, ako overovať zdroje informácií a čo znamená napríklad taká demokracia.

v-areale-klastora-v-saharne-aj-jazierko-s-ozdravnymi-ucinkami

Všade očividné symboly viery a svätená liečivá voda

Zatiaľ neznehodnotený turizmus

Okrem obiehania oficiálnych inštitúcií a mimovládok bol čas aj na svojskú dávku turizmu. Povinnou jazdou boli návštevy dvoch populárnych náboženských atrakcií – kláštora s múzeom vysoko nad riekou, Orhei Vecchi, a mužského kláštora s prírodným vodopádom aj ozdravným jazierkom Saharna. Pohľadnice a magnetky zatiaľ za veľa nestoja, ale o pár rokov sa to určite vylepší. Ľudové umenie a tradičné folklórne kostýmy (ktoré je dnes trendy kombinovať so súčasným moderným outfitom) si získali náš obdiv.

Nemožno opomenúť moldavské víno, ako dôležitý vývozný artikel. Skoro dvojhodinová exkurzia lokálnym minibusom (maršrutkou) v podzemnej vínnej pivnici Milesti Micii je dosť drahá na to, aby ju mohli absolvovať domáci obyvatelia. Chodia tam väčšinou len turisti a turistky. No aj tých by si toto miesto, zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO, zaslúžilo určite viac. Celková dĺžka chodieb činí 200 kilometrov, čím je bezkonkurenčne najdlhšia na svete. Niektoré archívne vína ešte zo sovietskych časov sa záujemcom predávajú po tisíckach eúr za kus.

Ak si budete plánovať cestu do Moldavska, vínnu zastávku nesmiete vynechať. Len sa treba na cestu vydať letecky, nie 24 hodín autobusom. A nechajte sa ubytovať v rodinách – keďže hostelov v krajine ešte vela nie je a hotely sú väčšinou drahé, ťažkopádne retro. Čo je dôležité, domáca pohostinnosť a najmä skvelá moldavská kuchyňa vás uspokoja.

fotky-a-videa-urobene-dronmi-popularne-aj-v-moldavsku

Fotogenické situácie na každom kroku

Foto: Boba Markovič Baluchová, Kateřina Procházková (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, zima 2015)

Protesty v Moldavsku: Zo sociálnych sietí do stanov

Moji kolegovia a kolegyne z Katedry rozvojových štúdií na Palackého univerzite v Olomouci majú nevídané šťastie na doležité eventy a správne načasovanie. V roku 2009 boli krátko po Twitterovej revolúcii v Moldavsku práve na terénnej exkurzii v hlavnom meste Kišiňov a ďalších oblastiach – aby študenti a študentky videli, ako sa v tejto menej rozvinutej krajine realizuje oficiálna rozvojová pomoc ČR i SR. Stretali sa vtedy prevažne s ľuďmi, ktorí boli zapálení pre zmenu a pro-európske smerovanie, mali radosť z toho, že im už nebudú vládnuť komunisti.

img_0516

Lenže reformy sa nie vždy realizujú s pochopením a integrácia do EÚ nebude tak rýchla, ako sa pred piatimi rokmi očakávalo. Aspoň tak sa nám to javí v týchto dňoch. So študentmi a študentkami z Palackého univerzity sme v centre diania, v polke septembra sme sa totiž vybrali na obdobnú exkurziu. Podľa neoficiálnych zdrojov tu v roku 2015 klesla podpora EÚ na alarmujúcich 38 %. Naopak stúpa pro-ruská náklonnosť, a aj tam, kde by to málokto čakal (napríklad v autonómnej oblasti Gaugazsko).

Nie je to až také veľké prekvapenie. Na boj s masívnou propagandou ruských TV kanálov, ktoré sú v republike, kde všetci ľudia hovoria plynule rumunsky aj rusky, dostupné a veľmi sledované, nemá EÚ potrebné nástroje. Mýtom, ktoré šíria, sa dá ľahko uveriť. Naviac, ak k úniku miliardy dolárov z troch moldavských bánk došlo počas vládnutia koalície troch pro-európskych strán. A keďže médiá moldavské obyvateľstvo zastrašovali predpoveďami, že by sa potenciálne nepokoje mohli pretaviť do krviprelievania (ako na ukrajinskom Majdane) – do ulíc nevyšli státisíce, ale „len“ desaťtisíce nespokojných ľudí.

Tentoraz protestujúci neriešili „revolúciu“ cez sociálne siete, ale rozhodli sa každú nedeľu protestovať na hlavnom námestí Štefana Veľkého. Tí najodovzdanejší aktivisti na námestí pred parlamentom i stanujú. Ich požadavky sú jednoduché – odhaliť vinníkov podvodu, vymeniť politikov v rozhodovacích funkciách a zamedziť činnosť oligarchov. Hneď na druhom nedeľňajšom stretnutí ohlásili lídri pokojného protestu, združujúci sa okolo TV Journal, založenie politickej strany.

Súčasná vláda, už tretia v tomto roku, však úraduje len sto dní. Dosť málo na to, aby zlepšila život obyvateľov Moldavska, vyriešila situáciu v Transnistrii, popasovala sa s korupciou a zmiernila masívny „brain-drain“, teda únik mladých mozgov, ako aj migráciu ľudí v produktívnom veku za prácou do krajín EÚ. Ale na odhalenie úniku tak obrovského množstva peňazí v tak malej krajine, by to stačiť malo…

Text a foto: Boba Markovič Baluchová (Publikované v časopise Týždeň, september 2015)

Milan Zbořil: Dva roky v malej krajine s veľkými očakávaniami

Na to, aby mohla Moldavská republika vstúpiť do Európskej únie, musí splniť predvstupové požiadavky a kritériá – čo si vyžaduje občiansku zaangažovanosť a jednotnosť v smerovaní krajiny. Pri kolísavej ekonomike, nedostatku pracovných príležitostí a rozporoch v rámci jednotlivých menšín to však nie je jednoduché. Podľa Milana Zbořila, ktorý dva roky v Moldavsku pôsobí a venuje sa občianskym programom aj komunitnému organizovaniu (napríklad v rámci medzinárodnej siete ECON), je to však pre malú krajinu s veľkými očakávaniami každopádne výzva.

Narodil si sa v Československu, rodinu si si založil na Slovensku, momentálne pracuješ v Moldavsku. V čom je život v Kišineve odlišný od toho zvolenského, banskobystrického?

Mesto Kišiňov má oficiálne okolo 700 tisíc obyvateľov, ale v skutočnosti to môže byť až jeden milión. Napriek zániku viacerých závodov po rozpade ZSSR ostáva stále ekonomickým centrom krajiny, kam prichádza veľa ľudí z vidieka za prácou. Je to mesto kontrastov. Na jednej strane: moderné nákupné centrum, pred ktorým sú zaparkované nové autá Porsche, na druhej strane: cesty a chodníky, ktoré akútne potrebujú opravu. V meste sa dá pohodlne nakupovať. Je tu veľké množstvo reštaurácií – takých, kde sa najete za 2 eurá, ale i takých tých tzv. „zapadného“ štýlu. Život tu určite nie je náročný, ale doma si vždy uvedomím – že kvalita života na Slovensku je lepšia.

Ako je to so službami v hlavnom meste?

Horšie. Trolejbusy mestskej dopravy sú zastaralé, vo väčšine obchodov ešte pretrváva sovietsky štýl vzťahu: zákazník-predávajúci, keď predávajúci je pán. Pre chýbajúce osvetlenie je ťažké chodiť po chodníkoch, plných dier a výmoľov….

Mapa Moldavskej republiky.

Pracuješ pre zahraničnú mimovládku. Koľko rokov trvá projekt posilnenia demokratických inštitúcií a podpory občianskej participácie; koľkých ľudí zamestnáva?

Ja som prišiel do Moldavska v septembri 2012. V januári 2013 sme rozbehli hlavnú časť nášho programu s tímom 6 miestnych kolegov.

Ako komunikuješ so svojimi zamestnancami a lokálnymi kolegami – v akých jazykoch?

V angličtine a ruštine. Časť mojich kolegov hovorí po anglicky, s ostatnými hovorím po rusky. S väčšinou aktivistov, s ktorými spolupracujeme, tiež hovorím po rusky (i keď pre mnohých je to tiež druhý jazyk). V Moldavsku, ako aj vo všetkých ostatných bývalých republikách Sovietskeho zväzu, je ruština stále dosť používaným jazykom.

Koordinátor siete ECON: Milan Zbořil s jedným zo svojich amerických priateľov a tútorov: Joe Szakosom (Virginia organizing).

Aké sú ciele a priority vášho projektu?

Cieľom je posilnenie demokratických inštitúcií prostredníctvom asistencie politickým stranám – lepšie reagovať na záujmy občanov a podporovať účasť občanov na rozhodovacích procesoch v spoločnosti.

Zaostávajú periférne mestá a vzdialené regióny za hlavným mestom?

Rozdiel medzi hlavným mestom a vzdialenejšími regiónmi je výrazný. Už pár kilometrov od hlavného mesta je vidieť zaostávanie a nedostatok zdrojov v regiónoch. Nedostatok pracovných príležitostí, kvalita života vedie k odchodu mladých ľudí buď do zahraničia alebo minimálne do hlavného mesta: Kišiňova. Podľa oficiálnych odhadov moldavských úradov: z 3,5 milióna obyvateľov Moldavska viac ako 1 200 000 pracuje v zahraničí (najviac v Rusku, ďalej v Taliansku, na Ukrajine či v Rumunsku). Peniaze, ktoré posielajú alebo prinášajú späť do Moldavska, tvoria 1/3 HDP krajiny.

Občas sa v Moldavsku odohrávajú (politické) spory, nielen čo sa týka jazyka, ale aj otázky vplyvu (Rusko vs EÚ). Ako situáciu vníma domáce obyvateľstvo?

Samozrejme sa to ľudí veľmi dotýka. Je to malá krajina bez pracovných priležitostí, veľa ľudí pracuje v zahraničí, a tak sú tu veľké očakávania smerom k iným krajinám. Prieskumy z posledných mesiacov ukazujú mierne väčšiu podporu pre EÚ-smerovanie, ale je to veľmi tesné. Príklon k Rusku má viacero dôvodov – nostalgia za ZSSR, výrazná ruská menšina, vplyv Ruska na verejnú mienku, 700 000 ľudí pracujúcich v Rusku, ale aj obava z toho, že Moldavsko bude len „chudobným pribuzným“ v EÚ-rodine… Skôr mladšia generácia a ľudia v Kišiňove sú pro-EÚ-orientovaní. Veľké očakávania smerujú k parlamentným voľbám, ktoré sa uskutočnia 30. Novembra. Výsledky viac napovedia o ďalšom smerovaní krajiny.

Ako si tieto spory o vplyv či moc vysvetľuješ ty ako Európan, Slovák?

Nie som politológ, takže moje vnímanie treba brať z pozície bežného Slováka, ktorý pracuje a žije dva roky v Moldavsku. EÚ integrácia je založená na hodnotách Európy slobodnej, spolupracujucej (kde sa voľne pohybujú ľudia, tovary). Keďže geograficky Moldavsko v Európe je, je samozrejmé, že dostalo takúto ponuku. Na druhej strane je tu Rusko, ktoré sa po roku 2000 otriaslo z ekonomického prepadu aj z rozpadu ZSSR a začalo bohatnúť vďaka stúpajúcim cenám ropy a plynu. Ruskí politici sa snažia obnoviť geo-politické postavenie Ruska na základoch bývaleho ZSSR – ak už nemožno Sovietsky zväz obnoviť úplne, pokúšajú sa aspoň vytvárať väzby a vzťahy s bývalými členskými krajinami a tak kontrolovať ich obchod, ovplyvňovať život.

Ako ďaleko je Moldavsko od reálneho vstupu do EÚ?

Myslím si, že je to záležitosť minimálne 5 až 10 rokov. Podpora verejnosti nie je jednoznačná, súčasná vláda síce je pro-EÚ-orientovaná, ale s poklesom jej popularity klesne aj podpora EÚ. Súčasná vláda má šancu vyhrať voľby aj koncom novembra, ale musí si udržať voličov a voličky počas celých nasledujúcich 4 rokov. Ďalej musí dôjsť k vyriešeniu vzťahu Moldavska s jeho autonómnymi oblasťami (Podnesterskom a Gagauzskom) – EÚ integrácia by mala byť jednotne podporená, teda aj v ich zaujme. Bez vyriešenia týchto problémov, resp. výziev ostane Moldavsko predo dvermi Európskej únie ešte hodnú chvíľu.

Koordinátor siete ECON, riaditeľ občianskych programov a používateľ metodológie komunitného organizovania v Európe – Milan Zbořil.

Ako sa snažíš ty s vaším projektom podporiť onu spomínanú občiansku zaangažovanosť a účasť na verejnom živote?

Hoci sme zahraničná organizácia, snažíme sa pracovať vo vidieckych oblastiach po celom Moldavsku. Nerobíme veľké tréningy alebo konferencie v drahých hoteloch, ale pracujeme s obyčajnými ľuďmi v ich obciach počas identifikácie a riešenia ich problémov, ktoré vnímajú každý deň a priamo sa ich dotýkajú.

Ako na dané výsledky projektov reaguje lokálna komunita, priami využívatelia pomoci/spolupráce?

Verejnosť je čiastočne skeptická k práci mimovládnych organizácií. Myslia si, že mimovládne organizácie nevyužívajú peniaze, ktoré získavajú zo zahraničia transparentne, resp. že ich využívajú na presadzovanie svojich cieľov.

Moja organizácia tým, že neposkytuje finančné granty, ale zapája verejnosť do aktivít od samostého začiatku, dá ľuďom pocítiť – že sa zúčastňujú celého procesu. Budujeme miestne skupinky aktivistov, postavené na transparentnosti a otvorenej komunikácii so samosprávou a verejnosťou. Počet skupín, s ktorými pracujeme, postupne narastá. Na začiatku programu sme my vyberali miesta, kde budeme pracovať. Teraz sa nám ozývajú sami ľudia z rôznych miest, že počuli o našej práci a boli by radi, ak by sme aj im pomohli v ich lokálnych komunitách. To je pre rpojekt dobrý výsledok, spätná väzba.

Text: Boba Baluchová (rozvojová analytička, novinárka, pedagogička), Foto: archív Milan Zbořila

Chicago, Detroit, New York… Za kúskom sna naprieč USA

V posledných rokoch často počuť zovšeobecnenie: „Severo-Američanov prestal zaujímať okolitý svet – čoraz viac sa preto sústreďujú na svoju vlastnú realitu, na pomoc samým sebe.” Treba však občas ukázať pozitívnu tvár USA – keď už sa mnohí tak radi a často vydávame za veľkú mláku realizovať svoje sny.

Pred nejakým časom som do Inspire písala článok o tom, ako a kam sa môj život (novodobej travellerky a neo-nomádky) uberá. Netušila som, že do roka a do dňa budem zakúšať cesty a pobrežia amerického kontinentu. Presun z afrického na americký kontinent nebol však tak jednoduchý, ako som čakala – najmä čo sa týka uvažovania a hodnotenia situácií okolo seba. Najprv som celé mesiace bojovala s podvýživou v Keni a potom som zbadala alarmujúcu vzorku populácie štátu Ohio (ale i ďalších štátov: Illinois, Michigan, Indiana či Columbia) s nadváhou a obezitou. Dala by som rada všetkým tým ľuďom facku a potom prednášku o správnej výžive! Alebo v opačnom poradí. Ale oni skôr potrebujú pomocnú ruku a pevnú vôľu, ich vlastnú.

po-rieke-uprostred-chicaga

Po rieke uprostred Chicaga

Veľká zastávka v Chicagu

Mojím snom bolo: naučiť sa od dobre zabehnutej mimovládnej organizácie stratégiu – ako pomôcť zraniteľným skupinám a sociálne vylúčeným ľuďom, a nazrieť do tajov komunitného organizovania, ktoré je v USA tak úspešné. Teda ak sa snažíte o nejakú sociálnu zmenu vo svojom okolí na lokálnej alebo národnej úrovni. Pred rokmi sa tejto metóde práce s ľuďmi úspešne venoval aj americký prezident Barack Obama. Absorbovala som toho do seba kvantá informácií, urobila desiatky rozhovorov. No s implementáciou naučeného doma na Slovensku to bude pekne ťažké.

Najviac času z mojej dvojmesačnej cesty po USA som strávila v Chicagu a verte, že sa mi tam sprvu moc nechcelo. Hoci sa snažím na všetko pozerať s otvorenou mysľou a bojovať proti stereotypom, na Chicago som sa predsa len pozerala s predsudkami a dešpektom. Asi preto, že je to druhé najvačšie poľské mesto na svete a je tam kopec Slovákov (ktorí tu makajú v kuchyniach reštaurácií od svitu do mrku, len aby si po návrate domov, kdesi pod Tatry kúpili ten vytúžený domisko a veľké auto). Zároveň sa všetky mafiánske historky odohrávali a odohrávajú v Chicagu – silnej bašte Demokratov, kde si starosta myslí, že je viac ako Obama aj Boh.

Ale Chicago je metropola, kde sa nakrútilo azda najviac apokalyptických filmov a kde môžete vidieť naživo všetky americké hudobné hviezdy, ktoré Slovensko sotva navštívia (Sarah Jarosz, Fiona Apple, Punch brothers). Veľa ľudí mi cez emaily odporúčalo, kam sa ísť pozrieť, ktoré múzeum nevynechať (každá menšina a etnická komunita tam má svoje múzeum). Kamaráti-výtvarníci mi v inboxe nechávali závistlivé odkazy – ako veľmi by teraz chceli obdivovať tú výnimočnú architektúru Chicaga, Upper Wacker Drive aj temnejšiu Lower Wacker Drive, a všetky tie unikátne mrakodrapy (s príbehom bohatej americkej rodiny v pozadí). Vtedy som si uvedomila jedinečnosť tohto multi-kulti mesta (a keď som prišla do New Yorku – už mu nevedela prísť na chuť).

dominanta-chicaga

Dominanta Chicaga

Umenie a kultúra za veľkou mlákou
Keď hovorím o umení, ako prvé musím spomenúť to s pohyblivými obrázkami. A prekvapivo ma prenasledujú skôr seriály, ako filmy – v spojitosti s USA. Priznám sa, že seriál „Sex v meste“, odohrávajúci sa prevažne v New Yorku a odkrývajúci príliš veľa z milostných životov štvorice atraktívnych tridstiatničiek, som nikdy nesledovala. Ale nikdy netreba hovoriť nikdy! Hneď po návrate do SR som tento ženský seriál (s uvoľnenými dialógmi, zväčša na účet mužov) zaradila do kategórie: pozreté (aj keď s podtitulom: „guilty pleasure“). Sledovať opäť všetky tie zákutia, návštevy manhattanských podnikov, ktoré som naživo videla i ja, bolo vskutku príjemné.

Keď som pred rokmi sledovala iný (omnoho viac realistický a krutý) seriál „The Wire“, želala som si, aby život afro-amerických detí takto nevyzeral i v realite. Ale on taký je. Spojené štáty sú možno krajinou neobmedzených možností, vysnívanou destináciou ľudí z Východnej Európy či Latinskej Ameriky. Ale fakt, že sa v niektorých štvrtiach (nielen Chicaga či NY) za bieleho dňa strieľajú pre drogy násťročné deti, skrátka nepustí. Decká majú sedieť v školských laviciach, a nie sa (pre časté a dlhé suspendovanie za hocakú malichernosť) poflakovať v „bad neighborhoods“. Mimovládky, politici i médiá denne riešia otázky: ako dostať deti z ulíc naspäť domov; ako nepokračovať v zatváraní škôl; ako zvýšiť minimálnu mzdu; ako pomôcť s bývaním celým početným (nielen latino) rodinám bez domova.

komunitne-organizovanie-v-chicagu

Komunitné organizovanie v Chicagu

Závidenia-hodné filmy a divadelné hry

Tento rok o prestížne oscarovské ocenenie bojuje niekoľko skvelých amerických filmov. A aj keď si myslím, že vo všetkých kategóriách by mal jednoznačne vyhrať geniálny skvost Steve McQueena „Dvanásť rokom otrokom“ (povinná jazda pre všetky školy ako prevencia pred novodobým otrokárstvom a násilím, pachaným na ľuďoch na základe rasy), sú tu aj ďalšie pozoruhodné snímky. Pre úžasný herecký výkon Matthewa McConaugheya ma zaujal v jednom z new-yorských filmových klubov film „Dallas buyers club“ – o vyrovnávaní sa rodeo-maniaka a kovboja s ochorením AIDS v Texase v 80-tych rokoch minulého storočia. Spomenúť musím ešte minimálne tieto tri (o nevydarených plneniach snov): „Špinavý trik“ o šikovných pôžičkových podvodníkoch, „Her“ o tragickom zaľubení sa do umelej inteligencie operačného systému, či beznádejný príbeh nedoceneného folkového speváka „Inside Llewyn Davis“.

V Chicagu je jedna ulica, plná divadiel, pripomínajúca Broadway. Tam som stihla vidieť aspoň dva muzikály „Once“ a „We will rock you“. Ceny lístkov sú na slovenské pomery privysoké, ale tak keď je človek raz za život za veľkou mlákou, nemôže skrbliť – musí si zažiť tú pravú divadelnú atmosféru. A to sme si presne s partnerom povedali, keď sme vysolili 300 dolárov za beznádejne vypredané predstavenie „The Book of Mormom” (ktorej podtitul: “the best show of Broadway” skutočne neklamal). Parodovanie žánru i témy amerického misionárstva v Afrike predčilo všetky očakávania!

To isté môžem povedať aj o ďalšom predstavení “Sleep no more” – o interaktívnom divácko-hereckom prepojení a prežívaní príbehu Shakespeareovho padlého hrdinu v legendárnom dome v centre NY, upravenom na temné divadlo. Ide o komerčne úspešný každo-nočný experiment na viacerých poschodiach manhattanskej budovy, kde publikum v maskách mlčky naháňa hlavné postavy z izby do izby a užíva si pocity objavovania, tajomna, odhaľovania.

vyhlad-na-ny

Výhľad na Veľké jablko: New York

Čo na USA nenávidíme a čo milujeme

Ak by som mala generalizovať, tak k mínusom radím prehnanú ostrahu pred číhajúcim terorizmom na miestach, kde to ozaj nie je nutné. Napríklad keď ma pri vstupe na Sochu slobody prešacovali asi trikrát a nechceli pustiť ďalej preto, že mám v taške dve mandarínky a jedno jablko. Aj slávny Coney island zíval prázdnotou a depresiou (len občas to zachránili ruské dvojice, na diaľku preukazujúce svoj hrdý pôvod a okukujúce ruiny niekdajšieho zábavného parku). Suspendovanie násťročných zo škôl pre nepodstatné veci už nejdem ďalej rozvíjať. Všadeprítomní rovnako-vyzerajúci hipsteri a prehnane drahé blšáky vo Williamsburgu boli potom skôr už na smiech, ako na kritiku. Hoci to v New Yorku nebolo až tak citeľné, v Tolede či v Chicagu som spozorovala, že ľudia tu nemajú čas oddychovať. Za prácou cestujú (s mobilom a kávou v ruke) aj pár hodín ráno čo ráno, a večer zasa putujú vyšťavení naspäť (s hamburgerom, predstavujúcim večeru, kolou a opäť mobilom v ruke).

K plusom napríklad New Yorku (aj keď opäť nenápadne opakujem, že Chicago ma oslovilo viac) patrí určite doprava metrom. Ani nie tak pre jeho dostupnosť, ako pre nádhernú hudbu, ktorá sa na vás vyrúti z každej zastávky. Naozaj tam možno počuť najlepších hudobníkov sveta. Gastronomické orgazmy som síce neprežívala, ale mala som si ako pescatariánka stále z čoho vyberať – ázijská, aztécka, a neviem-ešte-aká kuchyňa bola vždy nablízku. Vo Washingtone, D.C. ma zasa prekvapilo, že všetky velikánske múzeá a galérie (vďaka niekdajšej iniciatíve jednej filantropickej rodine) boli pre verejnosť zdarma. Boli plné, pulzovali stále umením a životom.

Nikdy v živote som si nič nekúpila v McDonalde (načo som veľmi hrdá), no na Starbucks som si zvykla šialenou rýchlosťou (asi preto, že v SR zatiaľ nie je). Dvakrát denne „káva so sebou“ v ruke, obrovské noviny (Chicago Tribune alebo The New York Times) pod pazuchou a prechádzka popri rieke – to bol môj rituál. Išlo to šialene do peňazí, ale niekedy seba-kontrola akosi nefunguje. Domáci vravia, že napríklad „v NY si zaplátíš aj za vzduch, ktorý dýchaš (nielen za wi-fi pripojenie)“.

Pumpkin spice latté bola moja niekoľko-týždňová závislosť (v skutočnosti ide o kávu, posypanú zmeskou voňavých korenín za 5 dolárov). Ale v čase Halloween je skrátka všetko iné, viac sentimentálne. Preto sa nečudujem, že som sa dala nahovoriť na výjazd na tekvicovú farmu, vyrezávanie geometrických tvarov do oranžovej hmoty, ako aj tancovačky v kostýme počas dušičkovskej noci. Zvláštne je, že v roku 2013 sa po sto rokoch dátumovo aj oslavami pretla Chanuka (židovský Sviatok svetiel) so severoamerickým sviatkom Vďakyvzdanie a vznikla tak Thanksgivukkah. Oficiálne sa tým začala predvianočná nákupná sezóna, no moja nákupná horúčka (v second handoch aj vo výpredajoch) sa vôbec neprejavila. Aj keď som si k letenke späť priplatila o jednu batožinu viac, domov sa šlo s prázdnym kufrom. Asi už ozaj doma všetko mám)e. O jeden splnený sen naviac.

v-new-yorskom-vintage-shope

Vintage obchod v srdci New Yorku

Text: Boba Baluchová, Foto: Boba Baluchová a Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, zima 2013)

Martin „Shooty“ Šútovec: Zvyknem sa hanbiť preventívne

Mohol z neho byť skvelý grafický dizajnér. Ľudská hlúposť ho však ubíja – vždy a všade. Tak desať rokov pracuje pre denník SME ako karikaturista, hrá na banjo, občas ilustruje knihy a najnovšie moderuje v rozhlase. No málokedy poskytuje rozhovory pre life-style magazíny. Čo viac treba o mužovi, zvanom Shooty, vedieť?

I. Od grafického dizajnu ku karikatúre

Tvoji rodičia sa živia, resp. živili slovom, písmom, materinským jazykom. Ako sa radšej verejne vyjadruješ ty?

Môj otec sa verejne slovom vyjadroval od šesťdesiatych rokov, teraz som na rade ja. Povedal mi, že toto už si musí vybaviť naša generácia. Mrzí ma, že tu nie je literárna kritika, akú robieval on. Nemal najmenší problém hovoriť svojim vrstovníkom tvrdé veci. Nemám s tým problém ani ja, ale už ma baví byť kritickým len k sebe samému.

Kedy si v sebe objavil potrebu vyjadrovania sa obrazom?

V detstve som celé hodiny sedel a obkresľoval som z encyklopédií zvierat a rastlín. Hovoril som si, toto by ma bavilo. Byť biológom. Nejako sa to zvrtlo, ale nesťažujem sa.
Keď som sa ako-tak naučil tú „reč“, tak som sa ňou začal aj vyjadrovať.

Nechodil si na gymnázium, ale na grafickú priemyslovku. Keď si spomenieš na stredoškolské časy – aké asociácie, spomienky, flash-backy ťa napadnú ako prvé?

Po základnej škole, kde na nás stále jačali, bili nás a rusifikovali, mi to pripadlo veľmi osviežujúce. Reprodukčné mašiny, ručná sadzba a typografické pravítka. Dnes by to bol hipsterský raj, vtedy to bolo už len umierajúce remeslo. Počul som tam prvýkrát pesničky skupiny Kosa z nosa – Špako a Peťo Prekop hrali na hajzli, alebo v šatni. A učil tam napríklad Ľubo Ďurček, zvláštny konceptuálny umelec. Vyžadoval od študentov, aby začali myslieť a používal na to veľmi svojrázne metódy. Pre veľa ľudí to bola podstatná skúsenosť.

Ako tvoje detstvo, mladosť, pubertu ovplyvnilo to, že si v komunistickom režime vyrastal v rodine slovenských intelektuálov?

Sralo ma to celé – ako sme tu žili v tej ohrade ako ovce a naše životy mali od narodenia až do smrti v rukách nejakí mastní papaláši s prehadzovačkami v pokrkvaných tesilových oblekoch. Dôstojne sa tu žiť nedalo. Buď si človek stál za svojím a bol vyhnaný na okraj spoločnosti, alebo sa dobrovoľne pchal režimu do zadku. Čo niektorí doteraz nevnímajú ako ponižujúce. Mne z toho bolo zle, odkedy som trochu začal chápať ako to tu fungovalo. Revolúcia bola obrovská úľava. Nič krajšie som v živote nezažil. A trvám na tom, že toto je miliónkrát lepšie ako to bolo vtedy.

Chcel si v osemnástke automaticky pokračovať v štúdiu na VŠVU, alebo pripadalo v úvahu aj čosi úplne iné?

V osemnástke som mal jedinú ambíciu, a to: neísť na dva roky na vojnu. Tak som sa na druhýkrát dostal na tú školu, kde som si nahováral, že sa tam nebudem musieť bifliť nejaké kraviny. Toho už som mal dosť! Ten môj základnoškolský gulag mi zabezpečil celoživotnú alergiu na školské zariadenia.

Kto ťa počas štúdia na VŠVU ovplyvnil najviac?

V ateliéri Ľuba Longauera sa v mojom ročníku zišla skupina s veľmi podobným humorom, názorom na veci a neúctou k autoritám. Longauer v nás tieto mrzké vlastnosti s potešením rozdúchaval. Sedeli sme na gauči a vymýšľali hlúposti. Palo Čejka, Peter Hajdin, Peter Sentelik, Boris Prexta a Emil Drličiak. Longauer nás volal Machríci, my sme sami seba volali: Nová Trápnosť. Bola to veľká sranda. Vonku zúril mečiarizmus a my sme si zo všetkého robili prču.

Grafickému dizajnu sa už ale niekoľko rokov nevenuješ, hoci si po škole kedysi so spolužiakom Petrom Hajdinom založil grafické štúdio. Nemá to potrebnú odozvu či význam na Slovensku, nemal si dostatočnú slobodu v tvorbe, či prečo?

Pôvodne sme boli štyria a založili sme štúdio Komplot. Značka Kompot vznikla až po mojom odchode. Naše predstavy o dizajne a podnikaní sa rozišli. Zistil som, že neviem podnikať, ani robiť grafický dizajn. Nechce sa mi doťahovať sa s klientmi, čo budú vedľa mňa sedieť a ukazovať prstom, čo má byť viac doprava, či doľava a čo má mať akú farbu. Ja mám rád, keď sa pod niečo môžem podpísať a niesť za to plnú zodpovednosť. Za bastardov, vzniknutých negociáciami so všelijakými podivnými ľuďmi, zodpovednosť niesť neviem. Nebaví ma hanbiť sa za svoju prácu.

Hoci sa primárne sa živíš „čmáraním“ pre denník SME, občas ilustruješ aj knihy. Ako ti to ide?

Knihy, ktoré som ilustroval, by sa dali spočítať hádam na jednej ruke. Je obrovská zodpovednosť ľuďom ponúknuť svoje videnie a vlastne tak manipulovať ich vlastnú imagináciu. Neviem to dobre robiť.

Martin Šútovec - neprekonateľný karikaturista, obstojný banjista, občasný moderátor a mizantrop.

Martin Šútovec – neprekonateľný karikaturista, obstojný banjista, občasný moderátor a mizantrop.

II. Občiansky aktivizmus už menej strmhlavo

Komentovanie politickej situácie obrazom je tvoja každodenná práca. Máš na poli slovenskej karikatúry vôbec nejakého spolupútnika či konkurenciu?

Danglár je kamoš, ale nekonkurujeme si. Je to rutina a často aj radosť – v mene frustrovaného ľudu niekomu aspoň takto symbolicky nakopať riť.

Akú spätnú väzbu máš zo zahraničných médií?

Pošlú mi peniaze, to je všetko. Máme čisto profesionálny vzťah. Ale majiteľ syndikátu, cez ktorý predávam, Daryl Cagle, ma má rád a nehanbí sa mi to povedať. Ja ho mám rád tiež. To mi stačí, cítim to tak aj v SME.

Určite ti zobrazované osoby a osobnosti volajú, vypisujú urazené maily, podávajú žaloby. Koľko súdnych sporov (a s kým) máš už za sebou?

Jeden, s pánom premiérom. Začal sa súdiť, keď bol premiér, Keď nebol premiér, už sa veľmi súdiť nechcel. A teraz, keď je premiér po druhýkrát, tentokrát s ľudskou tvárou, tak celú vec stiahol.

Máš nejakú obskurnú historku s niektorým z politikov/političiek, ktorá by bola zverejniteľná (a ešte nebola doteraz zverejnená)?

Raz mi jeden politik do telefónu podrobne opísal, ako by mal vyzerať vtip, ktorý by si želal, aby som nakreslil. Bol to politik, ktorého fanúšikovia ma v tom období do nemoty otravovali a ohovárali, že mi to, čo robím, diktuje nejaký iný politik (ktorý to ale nikdy neurobil).

S pojmom občiansky aktivizmus by sa malo asi začať narábať opatrnejšie. Ale ja ťa predsa len stále nepovažujem len za karikaturistu, ale aj za občianskeho aktivistu. Ako sa s tým vysporadúvaš ty sám?

Poviem, čo si myslím, ale to neznamená, že chcem ľudí presviedčať o svojej pravde. Aktivisti a všelijakí kazatelia s patentom na rozum sú otravní. Ak to niekedy budem robiť takto, dajte mi facku.

Zvrátil si jednou konkrétnou recesistickou billboardovou kampaňou priebeh parlamentných volieb v roku 2010. Ľudia tvoju myšlienku podporili dobrovoľným príspevkom s vidinou zmeny. Koľko tisícok eúr sa nakoniec vyzbieralo a koľko desiatok billboardov viselo po Slovensku?

Asi 70 tisíc eúr, nepamätám si presne – koľko čoho bolo. Ale okrem bilboardov tam boli aj spoty v rádiách, reklamy v kinách, veľkoplošné obrazovky, pohľadnice či dokonca pásky do pokladní. Niektoré veci ľudia urobili zadarmo podľa mojich návrhov. Bolo to celkom spontánne, nikoho som o ničom nepresviedčal.

Pustil by si sa dnes do čohosi podobného?

Nechce sa mi.

Predsa len si úplne občiansky aktivizmus nehodil na klinec. Ako vyzerá tvoja podpora ľuďom, žijúcim na východ od našej republiky?

Robil som konzultanta bieloruským a ukrajinským aktivistom. Už to nerobím.

Keby si musel generalizovať a stereotypizovať – ako by si opísal typického Slováka či Slovenku (v produktívnom veku)?

Za akúkoľvek výhodu dáme blížnemu vŕtať do kolena. Keď nám skape koza, nech skapú susedovi dve. Nehasíme, čo nás nepáli. Múdrejší ustupujú…

Martin Šútovec počas koncertu "Tu v dome" v bratislavskom ArtFóre.

Martin Šútovec počas koncertu “Tu v dome” v bratislavskom ArtFóre.

III. Od svetového rocku k slovenskému folku

Hráš na banjo. Aké (predpokladám, že bluegrassové či rockové severoamerické) kapely, kde dominuje tento nástroj, máš rád?

Je toho kopec. Teraz mám rád najnovšiu dosku od Punch Brothers. Ešte aj takú ženštinu, Abigail Washburn mám rád.

Hráš v skupine „Tu v dome“, na jeseň vydávate nový album. V čom bude odlišný od toho predošlého?

Bude bez basy a niekedy aj bez gitary, bude na ňom ženský hlas a texty nám prestal po rokoch písať Ivan Krasko. K autorom pribudla Emily Dickinson.

Doteraz mi vaše koncerty pripadali trošku ako surreálny či skôr recesistický výkrik do tmy. Bude tomu tak i naďalej?

Mne tie texty o cintorínoch a mŕtvych od Morgensterna, Kraska, či Seiferta až také recesistické nikdy nepripadali. Kričíme do tmy a nehanbíme sa za to.

Doteraz si verejne hodnotil: čo sa ti páči a čo nie na slovenskej hudobnej scéne (ak čosi také u nás funguje). Aké očakávaš hodnotenia vášho nového albumu?

Páči sa mi, že scéna začala byť tolerantnejšia a ľudia sa prestali deliť na nejaké nezmyselné kmene. To ako banjista oceňujem. A myslím, že svoju pozíciu na okraji obhájime.

Neobávaš sa, že ak už nejde len o zábavku kdesi v skúšobni, ale o poctivú muziku s potenciálom a že si zlízneš už aj nejakú tú negatívnu kritiku?

To, čo robíme, berieme vážne. To ale neznamená, že seba berieme vážne a sme mimo reality. Keby sme sa báli, tak hráme nejaký neškodný pop. Už len svojím nástrojovým zložením sme odsúdení k tomu, aby sa k nám pristupovalo s nedôverou. Kritika je inak fajn vec, podľa mňa. Ak ju teda robia ľudia, čo rozumejú nejakým súvioslostiam.

Napriek tomu, že nemáte dostatočný ohlas médií (pozornosť, hranosť), kapela existuje už dvadsať rokov. Nikdy nehrozil rozpad?

Toto som nikdy nebral ako našu ambíciu. Kde by nás mali hrať a ukazovať? My sme klubová kapela a ja nepotrebujem, aby ma počúvali z rádia taxikári. Všeličo sa nám za tie roky stalo (z pôvodnej zostavy sme zostali už iba ja a Ďurko), ale nikdy našu skupinu nikto neopustil z dôvodu, že by boli neukojené jeho ambície. Skôr naopak. Spája nás láska k hudbe a nie láska k publicite.

Hráš v „Tu v dome“ ako výtvarník-individualista alebo ako tímový hráč-spoluhráč?

V kapele nemôžeš byť individualista, tak to nefunguje. To nie je súťaž. Kapela má hrať spolu. Snažím sa v TvD hrať ako hudobník, nie ako výtvarník.

Ako sa podieľaš na vzniku textov a melódií?

Väčšinu hudby píše Ďurko, ja len veľmi sporadicky. Texty, ak ich nemáme od nejakých klasikov, sú od Bronky, alebo Ďurka. Ja už som dlho nič nenapísal…

Ľudia ťa doteraz registrovali akôr ako hosťa relácií Rádia FM. Pred niekoľkými mesiacmi si však začal jednu konkrétnu reláciu aj moderovať. Ako k tomu došlo?

Ponúkli mi také peniaze, že sa to nedalo odmietnuť.

Shootyho koncertné poznávacie znamenie.

Shootyho koncertné poznávacie znamenie.

IV. Little big city a ozajstné veľkomestá

V relácii Polárna žiara FM mi občas znieš, ako by si tam sedel za trest. Akú má tá relácia obsahovú nápĺň či ambíciu? V čom sa líši od ostatných?

Druhá polovica pseudo-moderátorského dua: Zora ma do toho namočila s tým, že teda prestaňme byť negatívni a poďme hľadať v tejto krajine niečo pekné a pozitívne. Je to taká verejná psychoterapia – spojená s logopedickými cvičeniami. Zrejme mala pocit, že okrem obrazu by som mal zamorovať verejný priestor aj zvukom.

Narodil si sa a vyrastal v Bratislave. V čom sa to mesto najviac zmenilo od Nežnej revolúcie?

Prestala byť šedá. Niekedy je taká farebná, že to je na šabľu. Je celá zateplená a všade sú tie obludné plastové okná. Po chodníkoch, po ktorých som chodil v detstve, sa už nedá chodiť, lebo slúžia ako parkoviská. V poslednej dobe však ľudia nečakajú, že im niekto zariadi nejakú kultúru, ale pochopili, že je lepšie, keď si ju urobia sami. A to je dobre.

Aké miesto či mesto máš na Slovensku rád (okrem štvorživlovej Štiavnice či pohodového Trenčína), a ktoré zasa nie?

Mám rád všetko okrem Hronskej Dúbravy a Podunajských Biskupíc, :). Ale vážne: nemám rád bratislavské stanicea Považskú Bystricu.

V minulosti si často navštevoval Ukrajinu, ale máš slabosť aj na Spojené štáty. Kam tam chodievaš a prečo?

Ľvov, Kijev, Odesa, Krym, Jalta, Bachčisaraj – to sú tie miesta: tak blízko, tak ďaleko. V Amerike som bol vlastne iba raz, ale tam som si uvedomil, že mám rád púšte. Údolie smrti je mystický zážitok. Alebo sadnúť si niekde v Utahu alebo Arizone na kopec, z ktorého nie je až po obzor vidno nič – iba púšť.

Ktoré svetové mestá máš rád? Ktoré by si naopak nenavštívil ani za svet?

Mám rád veľké mestá – čím väčšie, tým lepšie. Nebavia ma oblasti sveta, kde je špina, násilie a kde nevedia variť.

Prečo je jedlo v tomto prípade tak dôležité?

Milujem celú tú gastronomickú alchýmiu: kuchárov, suroviny, nože a tak. Jedna z najkrajších vecí. Jedlo je kultúra. Nezaujímajú ma nejaké zrúcaniny, najviac sa o každom národe dozviem z jedla. Národy ktoré jedia odpadky typu: vyprážaná napodobenina syra, nemajú sebaúctu. Taký národ potom zožerie všetko a každému.

Máš štyridsať. Nechytila ťa ešte druhá puberta ako väčšinu tvojich rovesníkov?

Chytila. Ale nepoviem verejne, v čom.

Ktorú svoju aktivitu z minulosti by si najradšej vzal späť (vymazal z „timeline“)?

Ja sa zvyknem hanbiť preventívne, takže sa týmto neviem pochváliť.

Diagnóza „grantového umelca“, žijúceho zo štipendií, ti azda na staré kolená nehrozí. Kým iným by si ešte mohol alebo nemohol byť?

Rentiérom sa mi zatiaľ byť nepodarilo. A už sa mi asi ani nepodarí… Ešte možno stihnem byť neúspešným spisovateľom.

Text: Boba Baluchová, Foto: Slavo Uhrín (Rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 69/2013)

Prezidentské voľby v Keni: súboj synov svojich otcov

Situácia spred 50 rokov sa začiatkom marca v Kenskej republike opakovala. Proti sebe stáli: opozičný politik Odinga, presadzujúci pozemkovú reformu v rámci novej ústavy, a bohatý prominent Kenyatta, ktorého rodina vlastní obrovské pozemky po celej krajine a ktorý sa má zodpovedať pred Medzinárodným trestným súdom za zločiny proti ľudskosti. Kenský ľud si však prekvapivo zvolil Kenyattu, nie Odingu. Čo to pre tento východoafrický štát (a jeho obyvateľstvo) znamená?

Keď sa lokálnych ľudí opýtate, čo je najväčšou prekážkou rozvoja v ich regióne, v drvivej väčšine odpovedia: korupcia. Potom spomenú zlé cesty a infraštruktúru, ale aj chamtivých politických reprezentantov. Keby sa medzi ďalšími odpoveďami nevyskytovali slovné spojenia, ako: nedostatočné zásobovanie pitnou vodou; kriminalita; negramotnosť či kmeňové napätie, pokojne by ste si mohli myslieť – že ide o niektorý s východoeurópskych štátov. Po voľbách 2013 by sa v Keni mohlo mnohé zmeniť k lepšiemu – veľkou výzvou je v rámci novej ústavy: pozemková reforma a decentralizácia moci – viac právomocí i zodpovednosti pre 47 samospráv, tzv. counties.

Pokračovanie prezidentského súboja spred 50 rokov

Pre Railu Odingu zo strany Orange democratic movement bol toto už tretí, zjavne opäť neúspešný pokus o prezidentské kreslo. Tento opozičný politik sa v roku 2010 zasadzoval za novú kenskú ústavu, neskôr chcel v rámci nej presadiť reformu, týkajúcu sa vlastníctva a využívania pôdy. Nabádal k tomu aj svojho protikandidáta Kenyattu, ktorý vlastní obrovské množstvo pôdy v krajine, ale bez nejakej konkrétnej odozvy. Odingov otec bol tvárou kenskej opozície takmer 40 rokov a tiež v minulosti kandidoval na prezidenta. Neúspešne.

Prelom rokov 2007/2008 sa do kenskej histórie zapísal ako veľmi tragické obdobie, poznačené tisíckou úmrtí a stovkami tisícov útekov, vnútorných presídlení. Railovi stúpenci (väčšinou z komunít Luo a Kalenjin) totiž nedokázali akceptovať víťazstvo Mwaia Kibakiho z Kikuyu komunity. Po vyhlásení výsledkov viedli dvojmesačné útoky proti Kikuyu ľuďom po celej krajine.

Jubilejná Aliancia zviazala narýchlo a vypočítavo dohromady dve kontroverzné strany – The national alliance a United republican party. Prvú z nich vedie bohatý syn prvého prezidenta nezávislej Kenskej republiky – prominent Uhuru Kenyatta, druhú zasa bývalý minister školstva William Ruto. Z obvinení za zločiny proti ľudskosti práve z obdobia povolebných nepokojov z prelomu rokov 2007-2008 sa bude táto dvojica UhuRuto zodpovedať v Hágu pred Medzinárodným trestným súdom už toto leto. Keďže si však masívnou kampaňou a obrovskými sľubmi (napríklad solárnou energiou poháňané laptopy pre žiactvo základných škôl) podchytili väčšinu etnických skupín v krajine, boli si istí víťazstvom už v prvom kole a až v 28 krajoch, pričom podľa novej ústavy stačí úspech v 24 samosprávach. A hoci osvietení ľudia dúfali vo víťazstvo Odingu, nakoniec uspela dvojica UhuRuto.

Na konečný výsledok krajina stále čaká

Uhuru Kenyatta získal 6 173 433 hlasov (50,07 %), pričom jeho súper Raila Odinga 5 340 546 (43, 31%). Vo veku 51 rokov sa teda Kenyatta junior, známy ako “njamba” –hrdina v jazyku Kikuyu, stane štvrtým kenským prezidentom od nezávislosti Kene z roku 1963. Aj keď výsledok nebol stopercentne potvrdený ani 3 týždne po voľbách. Hoci guvernéri v jednotlivých samosprávach už boli oficiálne uvedení do svojich úradov, na zasadnutie nového kenského prezidenta do svojho kresla musela čakať.

Odinga totiž výsledky volieb napadol a svoje pochybnosti predniesol pred Najvyšším súdom v druhej polovici marca. Nespokojné domáce občiansko-spoločenské skupiny, združené do African Centre for Open Governance – Africog takisto verejne protestovali a koalícia CORD (kam patrí aj Railova strana ODM) spísala petíciu, na základe ktorej bolo súdom nariadené opätovné prerátavanie hlasov v desiatkach volebných okrskov. Zahraniční názoroví vodcovia, pochopiteľne nie z afrického kontinentu, takisto vyjadrujú zmiešané reakcie a zvažujú – v akom duchu koncom marca pogratulujú novému kenskému prezidentovi k jeho zvoleniu.

V súvislosti s marcovými voľbami vkladali obyčajní ľudia veľkú dôveru do novej formy biometrického registrovania a elektronického sčítavania hlasov. Boli si však zároveň vedomí toho, že politickí kandidáti a ich agenti sa budú snažiť hlasovanie vo volebných okrskoch manipulovať a ustanovená Nezávislá volebná komisia (IEBC) bude mať problémy so sčítaním hlasov. Mali pravdu.

Keď príde reč na čísla, percentá a výšku platov

V počítačovom programe sa objavila chyba, ktorá násobila neplatné hlasy. Tak sa napokon počet zmarených hlasov vyšplhal na 330 000. Netreba za tým hľadať žiaden osobný vzdor či organizovaný protest marenia volieb nejakej skupiny. Ide o „bug“ v systéme s nevhodným načasovaním.

Keďže elektronický systém zlyhal, museli sa hlasy zrátavať klasickým spôsobom – ručne podľa papierových zoznamov. Netreba sa čudovať, že zverejnenie výsledkov sa natiahlo o celý týždeň. Účasť bola 86 %, čo je z počtu viac ako štrnásť miliónov registrovaných voličov a voličiek veru obrovské číslo.

Ak vás nezaujímajú povolebné štatistiky, pri jednom čísle by ste mohli predsa len spozornieť. A to pri plate budúceho prezidenta, ktorý bol pred niekoľkými týždňami upravený novozriadenou Komisiou pre platy a obmeny. Pri fungovaní 42 ministerstiev a 52 pomocných ministerstiev v Keni nech vás vznik takejto komisie nezaskočí. Nástupca dosluhujúceho prezidenta Kibakiho bude zarábať už „len“ 14 465 dolárov mesačne (z pôvodných 23 331 dolárov). Takisto členov a členky parlamentu čaká zníženie platu o 3 700 dolárov na 6 257 dolárov mesačne. Stále neuveriteľne vysoká suma, najmä keď si uvedomíme, že priemerná mzda je tu okolo 50 dolárov mesačne.

Nové tváre v kenskej politike

Niektorí parlamentní „rezidenti“ opúšťajú nedobrovoľne svoje kreslá po desiatich rokoch, nastupujú nové osoby a osobnosti. Profesionálny bežec na dlhé trate Wesley Korir, ktorý vyhral v minulom roku maratón v Bostone aj v Los Angeles, si úspešne vybojoval vysoký post ako nezávislý kandidát v Rift Valley. Atletiky sa ale nechce vzdať – dobrý časový manažment mu vraj dovolí skĺbiť šport s politikou. V skorých ranných hodinách bude dostatok času na tréning, keďže kenský parlament otvára svoje brány až o 11:00.

Medzi „success stories“ tohtoročných kenských volieb určite patrí aj cesta prvej masajskej zástupkyne Peris Pesi Tobiko do parlamentu. Táto politička púta pozornosť najmä tým, že si dokázala získať podporu v rámci patriarchálneho spolučenstva, kde pre ženu nie je vždy jednoduché presadiť sa.

V národnom zhromaždení sa objaví minimálne 47 poslankýň, keďže podľa novej ústavy si voliči a voličky popri prezidentovi, poslancoch a guvernéroch volili aj svoju ženskú zástupkyňu v každej z novovytvorených samospráv.

Každé voľby musia mať svojho maskota a vhodnú dávku bulváru okolo neho. Tentoraz sa tejto úlohy nedobrovoľne zhostil Malik Obama, nevlastný brat Baracka Obamu, kandidujúci na guvernéra v západnom kraji Siaya. Hoteliér vstúpil do politiky s klišé-cieľom: odstrániť chudobu, rozvinúť infraštruktúru a industrializáciu. Podcenil však kampaň – finančne, i z hľadiska propagácie na sociálnych sieťach. Niektoré médiá mali potrebu dokonca zverejniť informáciu o tom, že v čase volieb mala jeho stránka na Facebooku iba osem „likes“, teda podporovateľov.

Opäť raz k povolebným nepokojom

Keňu od začiatku marca sleduje celý svet. Krajina bola dostatočne edukovaná, na zverejnenie výsledkov vraj pripravená. Výrazné nepokoje sa doteraz nevyskytli (až na dva prípady v Kilifi a Mombase), väčšina ľudí sa modlí – aby sa ani neobjavili. Republika si nemôže dovoliť násilie, aké sa strhlo po vyhlásení víťaza prezidentského súboja koncom roka 2007 – predovšetkým voči ľuďom z komunity Kikuyu. Treba si však uvedomiť, že nikdy nejde len o akési emocionálne davové vyrovnávanie si účtov medzi dominantnými kmeňmi – Luo verzus Kikuyu či Kalenjin, aj keď to takto verejnosť prijíma.

Keňa sa zmieta napriek prekvitajúcemu turizmu, ťažbe a spracovaniu prírodného bohatstva v ekonomických problémoch – dlh predstavuje 1,6 miliardy amerických dolárov. Kenyattova Jubilejná aliancia sľubovala vo svojom programe výhodné úvery pre mladých na rozbehnutie malých podnikov, milión nových pracovných miest, navýšenie ekonomického rastu o 10 % atď. Kde na to však zadĺžená krajina vezme, Kenyatta neuviedol. Azda mu ako budúcemu prezidentovi budú tieto sľuby pripomínať ľudia, ktorí ho zvolili.

Nikdy by nám nemala stačiť ako vysvetlenie povolebných nepokojov nejaká stereotypná nálepka v štýle: tribalizmus či reakcia afrického primitívneho „národa“. Ide o viac. Je dôležité hľadať pôvod problémov v kenskej histórii – tej koloniálnej, aj tej po vyhlásení nezávislosti. A treba prstom ukázať aj na priveľkú moc tých pár politikov (zväčša potomkov predošlých správcov krajiny), majiteľov obrovských majetkov a pôdy v tejto rovníkovej krajine. Ale to nepôjde len tak „od stola“ – kdesi na európskom či severoamerickom kontinente.

Boba Baluchová je novinárka, pedagogička a terénna pracovníčka, spolukoordinujúca v Keni rozvojový projekt Trnavskej univerzity, zameraný na sociálno-zdravotnícku starostlivosť o podvýživené deti do 5 rokov a ich matky v regióne Kwale.

(Publikované v časopise Týždeň, jún 2013)