Pozrieť si autentické príklady socialistickej módy v Slovenskej národnej galérii

V znamení „retro“ štýlu často siahame do skríň rodičov alebo navštevujeme rovno povaly starých rodičov – aby sme získali autentické príklady socialistickej módy. Napriek prekážkam režimu sa odvetvie odievania vyznačovalo svojskými fenoménmi a menami. Do nedele máte možnosť v rámci výstavy „Nech šije!“ v Slovenskej národnej galérii zistiť – ako to v praxi vyzeralo.

21246363_1555243891163592_2330540669120722761_o

Väčšina z čitateľov a čitateliek magazínu „Inspire“ obdobie komunizmu v Československu nezažila, alebo si ho pamätá z detstva len matne. Po retro kúskoch často siahame v prípade kostýmových žúrok, pričom nie vždy sa zamyslíme – z akého materiálu je odev vytvorený, kto ho navrhol, kde bol zhotovený a či bol dostupný, resp. mohol konkurovať aj na Západe. No aj za železnou oponou sa móda tvorila, fotografovala, dokonca prezentovala v časopisoch a na mólach v zahraničí – aj keď s istými pravidlami. Práve o zmapovanie slovenskej módy v období rokov 1945-1989 (teda od konca 2. Svetovej vojny do Zamatovej revolúcie, pádu komunizmu) sa snažili kurátorky Viera Kleinová a Zuzana Šidlíková pri koncipovaní výstavy „Nech šije! Móda na Slovensku 1945 – 1989“.

Mantinely módy v čase totality

Móda a totalita akoby ani nešli dohromady. Pri tvorbe totiž potrebujete slobodu, možnosť voľby, poprípade inšpiráciu, prístup k inováciám či spätnú väzbu zo zahraničia. A to tak ľahko nešlo. Napriek tomu výstava, ktorá vzišla zo spolupráce Slovenskej národnej galérie (SNG) a Slovenského múzea dizajnu (SMD), zachytáva niekoľko kľúčových fenoménov sledovaného obdobia (1945-1989) a svetlé momenty autorskej tvorby.

Kurátorky opisujú a príkladmi dokumentujú, že „odievanie začiatkom 50. rokov 20. storočia bolo úsporné a uniformné“, akoby všetky modely museli pripomínať pracovný úbor. Pro-sovietsky (a teda zákonite anti-západný) diktát v celom Československu sa snažil nanovo sformulovať vkus obyvateľstva. Za socializmu sa odevnému priemyslu teda akoby darilo – masová výroba sa orientovala v niekoľkých slovenských štátnych podnikoch. Ukážky z ich produkcie si návštevníci a návštevníčky výstavy dozaista užijú. Ak dovtedy nepočuli o existencii Tuzexu, tak aj k tomu dostanú výklad s príkladmi. Spoznajú tiež pár osobností z oblasti módneho dizajnu, hoci v sledovanom období boli tlačené do ústrania pozornosti priemyselného prostredia.

Obdobie znárodnenia predstavovalo zmenu – prechod k malosériovému (zákazkovému) odevu, no začiatkom 50. rokov aj malí živnostníci skončili. Kontakt s módou za železnou oponou sa snažilo udržať Vývojové a modelové stredisko Makyty Púchov v Bratislave, a aké-také náznaky individualizovanej tvorby v odevnom systéme napĺňajú podniky Vzorodev či ÚĽUV. Limitovaný počet doplnkov či šperkov mohli ženy získať v predajniach Dielo. Kontakty so svetom ožili v polovici 60. rokov, no aj to iba nakrátko.

Módne časopisy, soc modely a naše modelky na mólach

V Československu sa vkus a trendy v odievaní predstavovali v dvoch časopisoch: „Móda“ a „Dievča“, ktoré mali vlastné návrhárske ateliéry s vhodnými inšpiráciami pre naše ženy. Tam možno datovať aj začiatky slovenskej módnej fotografie, ktorej je na výstave „Nech šije!“ v SNG venovaná samostatná sekcia. Kmeňovým fotografom časopisu „Móda“, ktorý fungoval v ČSSR od roku 1949, bol Karol Kállay. Vďaka tejto práci mohol cestovať a fotiť v zahraničí, rozvinul princíp exteriérovej práce s modelom a modelkou. Mená Pavla Janeka a Jána Krížika sú zasa spojené s časopisom „Dievča“ pre násťročné čitateľky (vydávanom od roku 1969). Na výstave sa objavia aj ukážky z tvorby stále aktívneho „streetstyle“ fotografa Juraja Bartoša.

Ak počas prázdnin u starej mamy narazíte na tieto časopisy, či vtedy nedostatkový tovar (západonemecký žurnál „Burda“), osvojíte si aj početné strihové prílohy magazínov, a teda fenomén domácky zhotovovaného odevu. V každej domácnosti bol šijací stroj, často aj pletací stroj, háčiky a ihlice na štrikovanie. Strihovými predlohami z Vkusu sa riadili naše mamy a babky. Kurátorky výstavy prízvukujú, že to mal byť akýsi „výdobytok pre socialistickú ženu, hoci v skutočnosti išlo o náhradu disfunkčnej odevnej výroby“.

Domáci odevný priemysel vraj žal úspechy na medzinárodných súťažiach, výstavách, veľtrhoch (takto bola verejnosti aspoň predkladaná realita). Slovenské dievčatá okúsili úlohu manekýnok na módnych prehliadkach v starostlivo vybraných krajinách. Ale ani toto odvetvie priemyselného výtvarníctva s cenzúrou za chrbtom nemalo šancu konkurovať západnému vývoju módy a módnym inováciám.

21248171_1555243861163595_5359366435999252999_o

Kreativita v móde ako predzvesť pádu režimu

Až v druhej polovici 80. rokov 20. storočia možno hovoriť o autorskej tvorbe v slovenskom úžitkovom umení a badateľná kreativita akoby predznamenávala pád komunistického režimu. Slovenské výtvarníčky študovali textilný dizajn v Prahe a svoje skúsenosti prenášali do Bratislavy. Spoznávame tak tvorkyne, ako Katarína Böhmová, Michaela Klimanová-Trizuljaková (s viditeľnými inšpiráciami výrazného „trizuljakovského klanu“), v rámci odevného experimentu sa objavujú ďalšie mená: Milota Havránková, Karol Pichler, Lea Fekete, Daniel Brunovský, Zuzana Šujanová-Gregušová…

FinisážovýLetný večer v SNG“ môžete zažiť (a posledný raz sa prejsť medzi vystavenými odevmi, skicami modelov, obálkami časopisov a fotografiami v rámci výstavy „Nech šije!“) v nedeľu 20. augusta o 18ej. Kurátorka zbierky textilu a módy Uměleckoprůmyslového muzea v Prahe, Konstantina Hlaváčková, bude v tento večer prítomným hovoriť o histórii textilu, čím zároveň podčiarkne záverečné slovo kurátoriek končiacej výstavy.

Ak by ste predsa len do nedele SNG nestihli navštíviť, plnohodnotnou náhradou vám môže byť aj publikácia “Stratená (m)ÓDA – Odevná kultúra na Slovensku v rokoch 1948-1989”, ktorá pred pár mesiacmi vyšla v spolupráci vydavateľstva Slovart a VŠVU. Ide o výsledky vedeckej práce a zberateľskej aktivity jednej z kurátoriek výstavy: Zuzany Šidlíkovej. Oplatí sa ju prelistovať v kníhkupectve Ex Libris, alebo rovno kúpiť.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Advertisements

Seriálový špeciál II: Seriály, na ktorých pokračovanie netrpezlivo čakáme

Hneď niekoľko televíznych seriálov posledných rokov začína svojím napätím, obsadením, tržbami i fanúšikovskou základňou konkurovať hollywoodskym blockbusterom. Hrajú v nich prvotriedni herci a herečky, na režisérsku stoličku si sadajú cenami ovenčení tvorcovia, scenáristi nestíhajú písať podklady pre nové diely… Televízie pri ich produkcii neriskujú tak veľa, ako filmoví producenti. Pričom nejde len o HBO produkciu, aj keď tej možno vďačiť za veľa.

game-of-thrones

Narušiť zázemie hlavných hrdinov

Niektoré seriály by bolo potrebné utnúť v tom najlepšom a niektoré by si zasa pokračovania zaslúžili. Oplatí sa zaradiť na „must watch“ zoznam druhú sériu Top of the lake (Tiene od jazera), ktorú na Novom Zélande, neskôr v Austrálii režírovala oscarová režisérka Jane Campion. Jednotka bola o viac či menej vysvetliteľných mystériách malého mesta.

O ešte väčších mystériách, no v pomerne menšom ostrovnom meste, bola prvá séria Trapped. Policajný tím, ktorého členovia sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky, mal vyšetriť záhadu nájdeného torza tela v snehom zaviatej časti východného Islandu. Zároveň sa odkrýva korupcia na radnici, kšeftovanie s pozemkami, ale aj viac globálny problém – obchodovanie s ľuďmi.

Asi najviac očakávané pokračovanie (ak nerátame kultový seriál Twin Peaks), fanúšikovské šialenstvo aj hackerské útoky má na svedomí každoročne Hra o tróny (Game of Thrones / GoT). Po famóznom závere šiestej sezóny z minulého roka pod taktovkou kráľo-matky Cersei sledujeme v týchto týždňoch rýchlejšie priblíženie sa celkovému vyústeniu tohto dobrodružno-fantastického príbehu. HBO pracovníkom im ho kývnutím hlavy odobril aj samotný autor knižnej predlohy – George R. R. Martin, ktorý svoju knižnú sériu síce nestíha dopísať, ale autorsky sa mieni podieľať na predlohách piatich „spin-off“ sérií GoT pre stanicu HBO. Ako často doma debatujete o skutočnom pôvode Jona Snowa a úlohe Matky drakov v tejto sérii? Nezabúdajme, že podľa knižnej predlohy bude treba pár hlavných postáv v najbližších častiach ešte pochovať…

Škandinávsky seriál Most (Bron) s nezameniteľnou autistickou vyšetrovateľkou Sagou Norén, konkrétne jeho štvrtá séria, by mala byť tiež čoskoro na televíznych obrazovkách. Predošlé tri série boli nabité prešpekulovanými, málo opozeranými zločinmi, ktorých vinníkov ste do poslednej časti neboli schopní identifikovať (nech by ste mali načítaných a napozeraných hocikoľko desiatok severských kriminálok). Posledná séria riadne narušila zázemie hlavných hrdinov, no a nám ešte určite naskočia zimomriavky z nového príbehu kdesi medzi Malmö a Kodaňou.

The_Bridge Bron

 

Nemožno spomenúť všetko

Z desiatok dobrých seriálov, produkovaných na viacerých kontinentoch naraz, sa nedá spomenúť, a nieto ešte sledovať všetko. Nebol spomenutý napríklad americký seriál s prvkami čiernej komédie a krimi: Fargo, ktorého všetky tri doterajšie série si určite zaslúžia pozornosť (divákov i kritikov).

Ak píšete diplomovku, alebo dizertačku, vtedy si treba vedieť oddýchnuť pri dobrom britskom sci-fi sitkome – napríklad pri minimalistickom príbehu: Červený trpaslík s nekončiacimi potýčkami pri strete s inými civilizáciami, ktorého prvé časti boli nakrútené takmer pred tridsiatimi rokmi a dočkali sa potom niekoľkých viac či menej vydarených pokračovaní (dvanásta séria sa vraj nakrúca v týchto dňoch). Treba si tiež vyhradiť čas na odvážnu sci-fi westernovú novinku Westworld, ktorá sa odohráva vo futuristickom zábavnom parku, plnom androidov.

Do zoznamu dôležitých „must-watch“ seriálov, vzhľadom na súčasnú politickú situáciu v USA, patria napríklad House of cards, alebo aj oceňovaný seriál Orange is the new black. Vlastne aj ťažšie zaraditeľnú, no mimoriadne trefnú mini-sériu Black mirror treba vpísať na zoznam akýchsi predpovedačov dosahov našich činov v blízkej budúcnosti. Každá jedna časť nám príliš pripomína naše konanie, alebo akcie/reakcie kohosi blízkeho z okolia…

Z nedávnych seriálových noviniek, ktoré upútali najmä generáciu Y (narodenú v rokoch 1979-1991), možno už aj generáciu Z (ľudí, narodených po roku 2000) možno spomenúť aj dve minisérie, ktorým dominujú osudy dvoch mladých mužov: Riza Ahmeda a Ramiho Maleka. Kvalitu a účinok The Night of (ktorého pokračovanie sa zatiaľ nechystá) aj Mr Robot (ktorého tretia sezóna začína už na jeseň) musí preveriť čas. Herecké výkony ústredných postáv sú ale výnimočné. Čo ďalšie do zoznamu seriálov, ktorých sledovanie netreba odkladať na zimu a na ktorých pokračovanie netrpezlivo čakáte, by ste sem prihodili vy?

Autorka textu: Boba Markovič Baluchová, Foto: HBO, Netflix, BBC

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Seriálový špeciál I: Seriály, ktoré budete chcieť sledovať dokola

Niektoré seriály sú tak dobre nakrútené, že vám ich dej bude vŕtať v hlave aj dlho po skončení a možno sa niekoľko nocí pokojne nevyspíte. I to môže byť jedným zo znakov dobrej televíznej série, ktorú budete chcieť opakovane pozerať. Naviac vždy objavíte čosi nové – skryté súvislosti, nepatrné detaily, odkazy na iné diela.

Podľa čoho rozoznáte dobrý televízny seriál? Aké sú vaše kritériá? Nie vždy sa oplatí riadiť hodnoteniami filmových databáz Rotten tomatoes, IMDb či ČSFD – predsa len môžete mať špecifický vkus. Ak ale pri pomyslení na konkrétny titul máte chuť pozrieť si ho znova, musíte každú jeho novú časť vidieť v týždeň jeho premiéry, ste ochotní predplatiť si televízny kanál či streamovaciu službu, viete si zapamätať dej a ním presvedčiť známych, aby si ho pozreli tiež, je to jasné – ste ním opantaní a patrí teda na zoznam tých najlepších. Ktoré seriály momentálne stoja za opätovné pozretie?

Twin Peaks - Fire Walk With Me

Mýstériá malých mestečiek

Niektoré seriály si musíte pozrieť viackrát po sebe napríklad preto, že autori experimentovali s paranormálnymi javmi, prítomnosťou ľudí z iných svetov a diváckou logikou. Nedovysvetlené záhady ale nikto nemá rád, a preto sa treba k rozuzleniu nejak prehrýzť, hoci na viackrát.

Všetci si pamätáme na kultový mysteriózny seriál z roku 1990: Mestečko Twin Peaks. Dej z pera Marka Frosta a Davida Lyncha, podčiarknutý nezabudnuteľnou hudbou Angela Badalamentiho, vás zavedie do malého mesta, kde agent FBI, Dale Cooper (hrá ho krásavec Kyle MacLachlan), vyšetruje záhadnú vraždu miestnej krásky Laury Palmer. Podozriví sú všetci, vrátane ich najbližších príbuzných a priateľov a na konci dvoch sérií nebudete o veľa múdrejší, ako na ich začiatku. Zo sna vás bude budiť šialený Bob, miznúci Obor či Dáma s polenom. Tento rok v máji sme sa stali svedkami vcelku úspešného oživenia seriálu s mnohými pôvodnými, hoci skoro o tridsať rokov staršími hercami a herečkami.

Hitom minulého roka sa stal scifi-hororový seriál Stranger things, ktorí napísali a vytvorili bratia Dufferovci. Dej sa odohráva v roku 1983, kedy sa tvorcovia seriálu narodili – nič z tohto obdobia si reálne nemôžu pamätať, napriek tomu sú kostýmy a kulisy, ako aj všetky odkazy na populárnu kultúru 80. rokov 20. storočia verné. V malom meste záhadne zmizne 12-ročný Will Byers a jeho zúfalá matka začne po ňom pátrať. Rovnako ho hľadajú aj jeho verní kamaráti Dustin, Mike a Lucas, ktorí v rovnakom čase objavia záhadné dievčatko, ktoré veľa vie, no obáva sa prítomnosti temnej sily, ktorú sama nevedomky privolala. Ak nemáte vhodnú retro náladu, tak si seriál pozrite aspoň pre skvelé detské herecké výkony. Dostane sa vám pod kožu.

V hlavných úlohách samí krásni muži

Nad druhou sériou True Detective z dielne HBO mnohí zlomili palicu a stále nie je jasné, či ešte bude vôbec nejaká tretia séria. Diváci sa nevedeli zbaviť porovnávania s tou prvou, mega-úspešnou – s inými hercami, zápletkou a lokáciou. Nic Pizzolatto nastavil latku privysoko a zjavne nedostatočne vysvetlil, že série budú koncipované nezávisle od seba. Obe sú rovnako dobré, aj keď k hlavným hrdinom vyšetrovateľov (tajomný Matthew McConaughey a predvídateľný Woody Harrelson) z tej prvej nám srdcia akosi viac prirástli. Vyšetrovanie série rituálnych zločinov v okolí Louisiany počas obdobia sedemnástich rokov ich zmenilo na nepoznanie. Aj náš pohľad na kvalitu moderných seriálov, ktoré nemusia byť vôbec preplnené slovami a akciou, a pritom fungujú stopercentne.

True Detective

Novinkou z januára tohto roku je seriál Taboo, vytvorený Tomom Hardym a jeho otcom, a ako už z názvu vyplýva – odkrýva mnohé tabu v nás a okolo nás. V roku 1814 sa zdanlivo mŕtvy syn, James Delaney, vracia do Anglicka po dvanástich rokoch v Afrike, aby so spoločnosťou East India, ako aj so samotnou kráľovskou korunou bojoval o svoje dedičstvo – strategický ostrov Nootka. Hlavná postava bola napísaná na (celoplošne potetované) telo zádumčivému Tomovi Hardymu.

Veľmi dobre sa pozerá nielen na Toma Hardyho, ale aj na Jude Lawa, hoci ten stvárňuje čerstvo zvoleného, mladého a pohľadného pápeža. K seriálu The Young Pope, režírovanému talianskym talentom, Paolom Sorrentinom, si mnohí ešte nenašli cestu – pre kontroverzné scény a vyobrazenie úpadku cirkvi (sporné financovanie, pochybné misionárstvo, pedofíliu). Je to však vizuálny skvost a „food for thought“.

Fikcia príliš blízka realite

Na britský seriál The Night Manager v réžii Susanne Bier (podľa predlohy – špionážnej novely známeho Johna le Carrého) niektorí narazili až potom, čo všetky tri hlavné postavy (Tom Hiddleston, Hugh Laurie a Olivia Colman) dostali za svoje výkony Zlaté glóbusy. Dej je pritom veľmi dôležitý a v neďalekej histórii nie tak nereálny, ojedinelý – z filantropa, pomáhajúceho v humanitárnych krízach, sa totiž vykľuje obchodník so zbraňami, ktorý stojí na strane tých zlých a dané konflikty vlastne svojím podielom živí.

Ešte viac realistický a strašidelný je nórsky seriál Okupácia, ktorý na Slovensku zatiaľ odvysielaný nebol (len v susednom Česku). Ide o fikciu z pera spisovateľa Jo Nesbøa, blízku budúcnosť, no nie nepredstaviteľnú či nezrealizovateľnú. Európska únia sa zmieta v (nielen energetickej) kríze, a tak žiada o pomoc Rusko, aby dohovorilo novej nórskej pro-ekologickej vláde, aby zmenila pohľad na zastavenie ťažby ropy a plynu. Z dohovárania sa vykľuje klasická ruská okupácia Nórska, pričom USA aj zvyšok sveta sa len prizerajú. Dej seriálu zamrazil najmä tých, ktorí už raz čosi podobné zažili a vlastnými rukami na steny budov kedysi písali: „Russians, go home!“.

V najbližších vydaniach magazínu Inspire (na webe či v printe) sa pozrieme aj na seriály, na ktorých pokračovanie všetci netrpezlivo čakáme, ale aj na tie, ktoré svoju produkciu vedeli včas ukončiť. V najlepšom treba prestať…

Autorka textu: Boba Markovič Baluchová, Zdroje fotografií: HBO, FX, Netflix, BBC

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. II: Ane Brun

ane brun

Pri Ane Brun dostanete chuť na cukrovinky i na tanec

Ane Brun je nórska pesničkárka, žijúca v hlavnom meste Švédska. Na hudobnej scéne je presne tak dlho, ako Yasmine Hamdan, aj vekovo sú na tom rovnako. Obe sú moje obľúbené migrantky-pesničkárky. Len tých albumov má Ane na svojom konte omnoho viac. Okrem svojich sóloviek si vyslúžila pozornosť aj jej kolekcia duetov z roku 2005 s umelcami, ktorých má rada (Ron Sexsmith, Syd Matters, Teitur). Za spoluprácu s kapelou Madrugada na singli „Lift Me” dokonca získala nórsku obdobu Grammy.

Na Ane Brun obdivujem aj jej zapálenie pre správnu vec, aktivizmus. V roku 2009 zorganizovala koncert za účasti 24 známych švédskych hudobných mien, aby tak upozornila na problematiku globálneho otepľovania a negatívne dôsledky zmeny klímy. Aktivita si vyslúžila pozornosť až na konferencii COP15.

V adorovaní Ane Brun budem ešte chvíľu pokračovať. To, čo robí pre svojich fanúšikov a fanúšičky, tiež stojí za pozornosť. Pamätám si, ako som v roku 2013 počas svojho pobytu v Chicagu bežala do kiosku dobiť si svoj kredit v iTunes Store, aby som si mohla legálne zakúpiť digitálnu verziu jej 32-piesňového albumu „Songs – 2003 to 2013“. Kredit bol hneď fuč. Krátko na to totiž vydala bez upozornenia či propagácie 20-piesňovú kolekciu prerábok a bonusov „Rarities“ – len tak, ako prekvapenie pre svojich skalných.

Ak chcete spoznať jej piesne a zaradiť ich do svojho playlistu na ranný beh, večerné tanečky či len také víkendové polihovanie a vyjedačky sladkostí, ostatný album z roku 2015 „When I’m Free“ bude ten správny. Utancovaný videoklip „Directions“ a ďalšie minimálne tri dynamické hity z tejto platne vás nahovoria na hocičo.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

Kiwi life: O Aucklande iba v dobrom

Šesť mesiacov života na novom mieste (na opačnom konci sveta, kde sa i voda točí opačne, ako v Európe) možno nestačí na obsiahlu objektívnu reportáž. Ale niekedy človeku stačí týždeň, aby vycítil – či v danom meste ostať chce, alebo zvolí rýchly presun inam. Do Aucklandu som sa zamilovala po prvom víkende, takže odchod na Nový Zéland (kiwiland) zatiaľ neľutujem.

pmmxvi_0204_dsf7986
Naša nepísaná emigračná dohoda s manželom znela už niekoľko rokov rovnako: keď sa Európa totálne zblázni, odídeme žiť na jeden z dvoch bezproblémových a zatiaľ stále bezpečných ostrovov – na Island alebo Nový Zéland. Pred trištvrte rokom zaujímavá pracovná pozícia pre môjho muža rozhodla za nás. Nový Zéland (domovinu vzácneho vtáčika, zvaného kiwi, ktorý nevie lietať, no zato rýchlo uteká) a predovšetkým Auckland teda predstavujem známym už hodnú chvíľu na sociálnych sieťach ako môj nový domov.

Všetkým by som rada dopriala ten pocit bezpečia a spokojnosti, keď môžete denne pozorovať slobodu, toleranciu a koexistujúci mix náboženstiev, etník, národností, komunít a kultúr. Svoj odchod zatiaľ neľutujem, „home-sick“ riešim online vykecávkami s blízkymi a chcem sa aspoň raz do roka kvôli škole, práci, rodine a Pohode vracať na Slovensko. Dva dlhé lety (z Aucklandu do Viedne cez Dubaj) sa dajú vcelku zvládnuť.

pmmxvi_0214_dsf8047Kríza bývania jediným problémom

V Aucklande žije skoro jeden a pol milióna obyvateľov z celkovej novozélandskej populácie (4,5 milióna). Desať percent rezidentov v tomto rýchlo sa rozvíjajúcom meste predstavujú pôvodní maorskí obyvatelia. Čo je zaujímavé (nie však prekvapujúce), sčítanie ľudu z roku 2013 naznačilo, že štvrtina Aucklanďanov je ázijského pôvodu (hlavne z Číny). Trúfam si povedať, že dnes to môže byť pokojne aj polovica.

Čínski investori sa snažia skupovať nehnuteľnosti v meste, čo sa nepáči domácim, ale nič sa nedá robiť. „Housing crisis“ bola pálčivým (hoci jediným vypuklým) problémom tohto rýchlo rastúceho mesta už dávno – nemožno z vysokých cien nájmov a nedostatku bytov viniť čínske rodiny, či výmenných študentov alebo cudzincov, čo sem zavítajú v rámci programu „Work & Travel“ len na rok. Treba sa pozrieť do vlastných radov – prečo napríklad miestni majitelia stavebných firiem, vlastniaci celé obytné bloky a rezidencie, patria medzi najbohatších ľudí.

bazar-s-hudobninami-pred-zatvorenim-foto-palo-markovicMesto, zaberajúce takmer celý severný ostrov

Hlavné mesto kiwilandu je síce Wellington, no všetko dôležité sa momentálne deje v Aucklande. Práve tu sa snažím hľadať paralely aj odlišnosti s mojím rodiskom. Je to 2-krát ľudnatejšie mesto ako Bratislava, kedysi označované za Sydney pre začiatočníkov. Už teraz zaberá značnú časť severného ostrova. Žiaľ, nemáme tu metro a kopcovitý terén, ako aj časté dažde neprajú rozmachu transportu bicyklami. Každý sa tu preto presúva pohodlne svojím vlastným autom, testujúc pevné nervy v pravidelných zápchach každé ráno a každý večer, o piatku a nedeli nehovoriac.

Užívam si vždy presuny kompami (motorovými loďkami), ktoré nevnímam ako mestskú dopravu, ale vždy ako poldňový výlet za krásnym výhľadom na celé mesto (z Devonportu) alebo za filmovým zážitkom do art-kina (v Northcote). Ešte stále sa zo situácií a výjavov teším ako turistka, nie ako rezidentka – domáci sa na mne vcelku bavia; im sa zdá všetko už trochu všedné, samozrejmé. Nech!

otvorena-ulica-k-road-a-jej-navstevnici-foto-palo-markovic
Čo vám z kiwi vecí ako prvé cinkne do nosa

Hneď po prvej prechádzke mestom ma udivilo pár vecí, ktoré som na Slovensku, resp. v rodnej Bratislave nikdy nepozorovala. Napríklad všadeprítomné oranžovo-biele cestné kužely, naznačujúce opravu cestnej komunikácie alebo novú stavbu v okolí. Alebo drevené domy, v ktorých nie sú radiátory a okná majú len jednu vrstvu skla. Akoby tu ľuďom nikdy nebola zima. Vraj im ani nie je, hoci ja by som mohla tvrdiť niečo iné.

Manželovi kolegovia nám často vravia, že ak tu prežijeme v zdraví prvú zimu, bude už len dobre. Tak prežívam a čakám – vlhká, veterná a podnechtová zima je tu totiž počas horúceho slovenského leta. Má to jednu výhodu, počas Vianoc tu budem dni tráviť na rozhorúčenej piesočnej pláži, natretá opaľovacím krémom s ochranným faktorom 50 a pozorujúca na doskách po stojačky pádlujúcu maorskú mládež. Toľko k počasiu a zámene ročných období.

V letnom období mi z času na čas na pleci pristane neobyčajne veľký motýľ, alebo farebný hmyz, na ktorého meno neviem prísť. Šum mora sa tu mieša so spevom cikád, štebotom vtáčkov a občasným zatrúbením zaoceánskeho parníka z prístavu. Zhlboka dýcham, oči a uši mám v pozore – aby mi nič neuniklo. Žiadne chytanie Pokémonov či čumenie do mobilu sa nekoná – aj tak je tu o pol dňa viac, ako na Slovensku (nikto z blízkych nie je online)!

nedelny-trh-v-takapune-foto-palo-markovic
Vaše kroky vás vždy dovedú na pláž

Nech sa rozbehnete ktorýmkoľvek smerom, vždy sa dostanete k moru, na pláž – čo viac si možno želať? Niektoré štvrte mi tu neobyčajne voňajú čistotou a zeleňou, lebo aj uprostred mesta nájdete dostatok parkov so storočnými košatými stromami, kam sa dá zájsť na piknik či spraviť pár zdravotných cvikov taj-či alebo jogy cez obedovú pauzu. Najradšej mám cestu do Meyers parku, lebo prv musím prejsť retro-pasážou St. Kevins arcade, kde sa chtiac-nechtiac vždy zastavím v niektorom z vintage obchodov alebo antikvariátov a vždy odtiaľ odídem minimálne s pár pohľadnicami.

Všetky malé deti tu robia mlynské kolesá – v supermarketoch, na pláži či na prechode pre chodcov. Je to akoby nejaký insajderský rituál na vyjadrenie toho, že im je dobre. Nielen v lete majú tieto decká, ale aj dospeláci bosé nohy a naboso si lobzujú po centre. Už som to aj ja raz vyskúšala, ale to preto, že sa mi zlomil na topánke podpätok… Je tu kopec náboženských obcí a cirkví, pričom všade sú vítaní ľudia z LGBTQI+ komunity (čo by sa u nás na Slovensku nestalo, a ešte dlho nestane, žiaľ).

aucklandsky-duhovy-pochod-foto-palo-markovic
Pochody a masové stretnutia v uliciach

Vo februári som v Aucklande zažila niekoľko podujatí, venovaných LGBTQI+ komunite – vyjadrujúc tak plnú podporu a solidaritu s týmito ľuďmi. Dúhový pochod sa odohrával niekoľko metrov od nášho domu, na Ponsonby road, a zúčastnili sa ho stovky ľudí. Čo je dôležité, boli zastúpené všetky firmy, založené a fungujúce na Novom Zélande (vrátane zamestnancov národných aerolíniek, hasišov, policajtov, zdravotníkov či lokálnych politikov). Mladé páry s deťmi to brali ako rodinný event, kde sa nik necítil ohrozene či nepohodlne. A tak to má byť.

O tri mesiace neskôr sa v centre odohralo iné podujatie, podobné Dobrému trhu. Išlo o iniciatívu, posúvajúcu cyklo-dopravu do popredia vďaka spolupráci mimovládneho sektora s tým vládnym. S aktívnou účasťou dopravného podniku AT a mestského zastupiteľstva AC bola 1. mája na celý deň uzavretá jedna z najväčších ulíc Aucklandu – Karangahape (skrátene K road). Tento event pešo či na bicykli, s deťmi aj so zvieratkami navštívilo 30 tisíc obyvateľov, čo je obrovský úspech. Nechýbali improvizované ihriská, koncertné pódiá a stánky s kávou a vegánskym jedlom pred obchodmi.

miestny-cistic-topanok-ako-celebrita-aj-atrakcia-foto-palo-markovic
V každom susedstve farmársky trh

Nie je tajomstvom, že domáci ľudia v minulosti trpeli závislosťou od alkoholu. V tomto období sa to pre rôzne prevenčné programy o trochu zlepšuje, ale stále môžete vidieť cez víkendy (počnúc stredou) na chodníkoch a lavičkách prevažne v letnom období kopec ľudí, zmaľovaných pod obraz Boží. S drogami je to ešte o čosi komplikovanejšie – keďže je sem ťažké prepašovať prirodzene dopestované látky, sú domáci odkázaní na syntetiku – metamfetamín, zvaný „P“. Toto svinstvo poznačilo stovky domov v Aucklande, čo sa prejavuje aj na príkladoch (i tak ojedinelej) kriminality v meste a vykrádania benzínok či obchodov s alkoholom. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy…

Aby som ale lokálnych ľudí nevykreslila v zlom (lebo o Aucklande skutočne len v dobrom!), robia s podporou mestského zastupiteľstva kopec koncertov či premietaní v parkoch zadarmo, veľa komunitných programov pre rôzne cieľové skupiny a každé susedstvo má svoj farmársky trh. V našej štvrti máme populárny Grey Lynn market, ale my ostávame verní nedeľňajšiemu trhu na pláži v Takapune, kde vždy pookrejeme a odsledujeme nejaký zaujímavý výjav (o ktorý sa zväčša postarajú vystupujúci hudobníci). Ak máte prebytok energie, je ho naozaj kde zužitkovať.

12792134_1062328883824794_6993924642846902164_o
Profitovať z popularity Stredozeme

Nie je tajomstvom, že celý kiwiland, zvaný právom aj Stredozem, momentálne žije z turizmu a filmového priemyslu. Keď som sa snažila previazať môj európsky výskum s tým novo-zélandským, padala mi sánka – na nejednej z katedier mediálnych štúdií sa stále zaoberajú vplyvom nakrúcania trilógie Pána prsteňov na miestny život (či už v oblasti turizmu alebo filmárskeho povolania). Už sa teším, čo to s domácimi spraví, keď sa sem presunie celá produkcia so zámerom nakrútiť hneď dve pokračovania Avatara.

Ak nájdem dosť odvahy, obehnem pár castingových spoločností a oprášim svoje herecké umenie z čias základnej školy. Ryšavé dlhovlásky so šikmými očami a špicatými ušami sa môžu vždy hodiť… Len sa musím začať lepšie stravovať a odhodlať sa plávať na otvorenom mori. Inak dopadnem ako miestne baby, ktoré pre obľubu fritovaných jedál dosahujú už v tínejdžerskom veku úctyhodných konfekčných veľkostí.

sloboda-vyjadrovania-aj-orientacie-foto-palo-markovic
Toast s avokádom ku každej káve

Na genetiku sa (ani u maorských báb) nemožno vyhovárať – lokálna produkcia jabĺk, kiwi či avokád predsa priamo navádza na zdravú výživu. Zdravá nátierka z avokáda sprevádza nielen u hipsterov pravidelný rituál pri pití kávy – nie len tak obyčajného latté, ale typickej novozélandskej „flat white“ (na rozdiel sa ma ale nepýtajte!).

Čerstvé ryby a morské plody sú súčasťou denného menu nielen v ázijských reštauráciách. Veľmi populárne sú tu ústrice. Každodennému grilovaniu na balkónoch či v neďalekých parkoch tiež ešte celkom nerozumiem, ale možno to doslova považovať za národný šport (skoro ako loptovú hru rugby, plavbu na waka kanojkách a sprievodný rituálny tanec Haka).

Keďže poľnohospodárstvo (výroba mlieka a chov oviec) na celom Novom Zélande, nielen v okolí Aucklandu upadá, z farmárov sa stávajú prenajímatelia filmových lokácií alebo turistickí sprievodcovia Hobitím mestečkom.

Našťastie sa tu konečne začína venovať väčšia pozornosť IT technológiám. Často sa nám stáva, že lokálni ľudia nemajú šajn o firme Serato (ktorá prispela k nášmu odchodu zo Slovenska). Pritom je čisto novozélandská, venuje sa vývojárstvu audio softvéru pre profesionálnych DJ-ov a hudobníkov a zamestnáva skoro dvesto ľudí v centre Aucklandu. Na Slovensku ju väčšina DJ-ov a hudobných producentov dôverne pozná. Čo sa vám prvé v mysli vybaví, keď sa spomenie kiwiland? Mám pár svojských vecí na zozname, ale o tom až v ďalšom čísle Inspire.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, jeseň 2016)

Dick-tátori Aleša Vojtáška apelujú na správnu voľbu

Výtvarníka Aleša Vojtáška netreba v Inspire magazine predstavovať. Jeho intermediálne diela sa pomerne často objavujú na našich stránkach a zasahujú trefne našu cieľovú čitateľskú skupinu – či už otvorí výstavu v zatopenom bratislavskom bunkri alebo na piešťanskom letisku. Prečo nám tentoraz ako memento podsúva známe ženy ako zamaskovaných diktátorov a normalizátorov z časov nie tak dávnych?

ales-vojtasek-portret-fotil-lousy-auber

Portrét Aleša Vojtáška na festivale Grape. Foto: Lousy Auber

Prečo si si vybral pre svoju vernisáž skupinu Spots (– unique places to celebrate art) a vystavoval svoje nové kúsky v opustenom bunkri?

Chlapci zo Spots ma hneď na začiatku svojho projektu oslovili s tým, že by moju tvorbu v rámci svojej platformy radi niekde odprezentovali. V minulosti sme už spolu pracovali, čiže vyústenie do prepojenia Dick-tators a Spots bolo prirodzené. Vojenský bunker BS-1 mi priestorovo najviac zapadol do konceptu. Je to stavba z druhej svetovej vojny, ktorú rozpútala práve zvrátená ideológia. Historické pozadie, temnosť, členistosť a atmosféra bunkra ideálne podtrhli posolstvo inštalácie Dick-tators.

Prečo práve téma žien v podobe diktátorov a názov DICK-TATORS?

Ženy v mojej tvorbe hrajú prím. Fascinujú ma, inšpirujú, obohacujú, sú mojou múzou. Povestnú drsnosť a krutosť uzurpátorov z minulých režimov som sa rozhodol zľahčiť práve pomocou opačného pohlavia. Vojna, diktatúra a teror sú témy, ktoré sú vo všeobecnosti spájané predovšetkým s mužmi. Ja som mal ambíciu osloviť oba póly, oba rody – zobraziť na jednej ploche: ženskosť darkýň života vs chladnú surovosť.

Podľa čoho si si vyberal ženy, ktoré si premenil na známych tyranov?

Projekt Dick-tators vznikol v roku 2012 práve na stránkach Vášho magazínu. V začiatkoch bol koncept ľahší a išiel skôr po povrchu – bol viac zameraný na istý fashion look. Napríklad modelku Barboru Šindléryovú, ktorá stvárnila Hitlera, som vybral na základe istého kontrastu. Vysoká modrooká blondína ako stelesnenie nordicko-árijského ideálu by bola istotne vytúženým naplnením Adolfovho ego-sna. Politický vývoj vo svete a istá spoločenská objednávka vyposúvali projekt k hlbšiemu a širšiemu vyzneniu. Od modeliek k známym herečkám, ktoré majú potenciál zaujať väčšie spektrum ľudí – svoju rolu vedia zahrať presvedčivo…

Nešlo tentoraz len o fotografie a koláže. Prečo?

V sexuálnom živote by tiež málokoho bavila tá istá poloha dookola. Jeden štýl mi príde fádny a neuspokojivý. Projekt Dick-tators okrem čisto vizuálneho vnemu pracuje aj s historickými súvislosťami. Musíte vidieť, počuť, cítiť v kostiach útržky prejavov, budovateľské piesne, autorskú hudbu, autentické výpovede, relevantný text, podčiarknuté svetelnými efektami a inštaláciou v priestore. To všetko dodáva dielam vážnosť a hĺbku. Ambíciou je zaujať všetky zmysly a priniesť tak komplexný, hoci mrazivý zážitok.

Koho si prizval k dotvoreniu atmosféry výstavy (po hudobnej či vizuálnej stránke)?

Téma slobody je v slovenskej výtvarnej obci pomerne široko zastúpená. Na základe toho som oslovil kamarátky-výtvarníčky, ako Ivana Šáteková či baby z Kundy Crew, ktoré sa venujú téme Antifa dlhodobo. Ďalej to bol Branislav Laho v rámci spolupráce na konkrétnych kolážach. Vznikla tak kooperácia mojej myšlienky a ich osobitého rukopisu. Poetka Miroslava Ábelová zložila báseň, venovanú cenzúre, producent Beyuz zastrešil projekt po hudobnej stránke a šikovní mladí performeri z konzervatória vniesli do projektu živý emotívny prvok.

Tvoji rovesníci a súčasná mládež pravdepodobne žiadneho zo zobrazovaných diktátorov osobne nezažili. Koho a ako by mala výstava zasiahnuť?

História sa, žiaľ, opakuje – vlna xenofóbie je na vzostupe, radikálne myslenie bujnie. Tieto fakty nahrávajú nejednému lapajovi a neštandardným praktikám. Projekt Dick-tators je zacielený hlavne na mladú generáciu, ktorá prežíva a užíva si iba slobodu. Nemá tak s tyraniou a neprávosťami minulých režimov vlastné skúsenosti. Ambíciou je pripomenúť, dovysvetľovať a pútavou formou poukázať na to, kam až môže mamon a túžba po moci nasmerovať spoločnosť. Inštalácia má informatívny charakter, nikomu však nič nevnucuje, iba pripomína fakty. Apeluje na správnu voľbu a tou je sloboda.

Prečo stále v obchodoch so suvenírmi vidíme tričká, šálky či matriošky so Stalinom, Leninom, či dokonca s Husákom? Nikomu nedochádza, čo títo ľudia v minulosti spôsobili?

Všetky spomínané produkty možno chápať rôzne – ako recesiu, otvorený nacionalizmus, propagandu, ale aj neznalosť reálií a v neposlednej rade biznis. Ľudia sú rôzni. Majú svoje chute, pohnútky, nesplnené sny a vyprojektované ideály. Totalitné režimy nepáchali len zlo. Priniesli občas aj čosi dobrého, aj keď často iba úzkej skupine ľudí. Hitler vytrhol Nemecko z hospodárskej krízy, Stalin zachrárnil krajinu, definitívne potlačil pach nevoľníctva a umožnil vzdelanie masám. Ale za akú cenu? Gulagy, koncentračné tábory, rasová diverzifikácia, strach a elitárstvo… Reformy a evolúcia spoločnosti je síce nevyhnutná, nie však za každú cenu.

Prečo sa podľa teba mladí orientujú do minulosti, mávajú akési retro-nálady – hľadajú nesprávne mužské vzory, čítajú propagandistickú literatúru a orientujú sa v myslení čoraz viac do-ľava?

Topiaci sa aj slamky chytá. Kapitalizmus a demokracia s nádychom oligarchie mladých vyčerpáva. Neustále kauzy, absencia reflexie moci a chýbajúca vízia nápravy zapríčiňujú apatiu a túžbu po zmene. Elity vystriedali celebrity a spoločnosť túži po niečom novom. Mladí idú po povrchu, chcú niečo zmeniť, odovzdať protestný hlas. Podľa mňa chyba nie je len v nich, ale aj v ponuke a v absencii prirodzeného demokratického lídra.

instalacia-na-grape

Počas festivalu Grape návštevníci zjavne neutiahli odkaz tvojich diel a niektoré podgurážení pretvorili. Ako si sa s tým popasoval?

Grape bol pre inštaláciu Dick-tators veľkou výzvou. Z komorných priestorov bratislavského bunkra sa projekt presunul do stavby zo senných valov, postavenej podľa návrhu Ing. arch. Martina Skočeka priamo pred hlavné pódium. Verím, že preniesol myšlienku slobody do Piešťan ďalším tisícom ľudí. Hudba, slnko, alkohol a neviazaná zábava patrí ku každému festivalu, preto sa nedá čudovať drobným výtržnostiam – je to ľudské. Ideologický podtón v spojení s nevybúreným libidom, neustrážiteľnou chuťou ničiť môže vyústiť do všeličoho… Faktom ostáva, že výstavná kolekcia má na svojom konte prvé obete. Po prvom dni z vystavenej busty ostala hromada črepín. Na negatívne emócie však nebol priestor, išlo sa ďalej. Tento akt ma paradoxne obohatil a vdýchol nápad na posun. Uvedomil som si, že každá ideológia má svoj vývin – svoj začiatok, rozmach, aj pád a takto predsa dopadol nejeden symbol diktatúry. V duchu tejto myšlienky preto črepy dostali miesto na výslní, doplnené o veľké montážne kladivo. Samotné dielo prešlo počas festivalu transformáciou aj interakciou.

Kam ďalej bude výstava putovať? Čo nové od teba môžeme do konca roka čakať?

Projektu sa podarilo zaujať a ponúk je dosť. Výstava je však produkčne a technicky náročná, preto si vyžaduje nadštandardný prístup. V hre je napríklad Praha a túto svoju výzvu k slobode by som rád prezentoval aj inde v Európe. Chystám napríklad aj komornejší, galérijný projekt: Fact or Fiction, ktorý sa zameriava na konšpiračné teórie „urban legend“ a rôzne polopravdy.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Aleš Vojtášek, Lousy Auber, Michal Babinčák (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jeseň 2016).

India: za šesť týždňov poskladať kúsok mozaiky

Moja indická odysea začala v novembri, presne v týždni, keď v krajine vrcholili prípravy na Festival svetiel. Ale aj keby som prišla v inom mesiaci, nejaký sviatok (zasvätený konkrétnemu bohu či bohyni) by sa určite oslavoval –vždy je teda dôvod na kreslenie ornamentov pred prahom domov, vešanie chryzantém a banánových listov na okná i dvere, pálenie sviečok, hodinové meditovanie v chrámoch a oslavné ceremónie v uliciach – nielen na vidieku, ale i vo veľkých mestách. Pre turistov a turistky ide o príležitosť zažiť čosi iné, fotogenické.

Popravde, cestovateľskú prednášku by som zo svojho pobytu v Indii nechcela zostavovať. Nie je možné v tak krátkom čase obsiahnuť a pochopiť celú zem na juhu Ázie s hromadou tradícií, naviazaných na národnostné menšiny, náboženstvá a kasty. Nech sa snažíte akokoľvek, za šesť týždňov v krajine, ktorá sa skladá z 29 štátov a počet obyvateľov sa odhaduje už na 1,3 miliardy, toho veľa nestihnete. Ja sama som stihla navštíviť len tri štáty, mozaika teda nemusí byť úplná, no niečo predsa len do seba zapadlo.

bezef-kazdy-piatok-upratany-a-vyzdobeny-pribytok

Život na indickom vidieku

Prvé týždne v kozmopolitnom Hajderabáde

Do piateho najväčšieho a naozaj kozmopolitného mesta Hajderabád (po anglicky Hyderabad) v štáte Telangana som pricestovala v týždni príprav na sviatok Diwali (festival svetiel), ktorý v duchovnej podstate znamená víťazstvo svetla nad tmou, poznania nad nevedomosťou, dobra nad zlom, a nádeje nad zúfalstvom. Päť dní počas novembrových osláv je spojených s piatimi hinduistickými filozofiami a legendami –každý deň je venovaný konkrétnemu Bohu.

Mňa najviac zaujala bohyňa bohatstva a hojnosti – Lakšmi, lebo obchodníci v predvečer sviatku dávajú zákazníkom výrazné zľavy, uzatvárajú účtovný rok a modlia sa za dobrý biznis v budúcnosti. Ak ale pricestujete do Indie inokedy, o nič neprídete – stále je čo pozorovať, fotografovať, pýtať sa. Ľudia čistia svoje príbytky, zdobia okná kvetmi a zelenými listami vlastne každý piatok. Ak sa rozhodnete do Indie vycestovať na jar – načasujte si to na festival farieb (Holi), to budete mať o farebné zážitky naozaj postarané.

oslava-sviatku-diwali

Príprava na festival svetla Diwali v Hajderabáde

Ochutnať lokálnu ryžu, nezabudnúť kúpiť sárí

Okrem toho, že je Hajderabád mnohonáboženské a kozmopolitné mesto, býva často označované aj za tréningové mesto Indie, keďže tu sídli najviac technických inštitútov a pobočiek univerzít. Toto historické mesto (momentálne hlavné mesto dvoch štátov: Telangana aj Andhra Pradesh) má niekoľko ďalších prívlastkov, ako Mesto perál, Mesto historických bazárov či mesto, kde vám pripravia v štyroch stovkách vývarovní najlepšie „chicken biryani“ na svete. Ako vegetariánka som však tento pokrm, pozostávajúci z mixu korenenej ryže a kúskov kuraťa, neochutnala.

Na indickú kuchyňu sa však sťažovať nemôžem. To, čo som si testovala v indickej reštaurácii Ganesh alebo Thali v Bratislave, som naplno testovala trikrát denne počas svojho pobytu – a čím sa šlo viac k Indickému oceánu na juh, tým bolo jedlo pálivejšie. Niektoré zákonitosti, ako jesť dané pokrmy, aby som nerozdráždila žalúdok, som sa naučila až tam. Donedávna som nerozumela, prečo zakončujú obed nápojom lassi či bielym jogurtom. Ako jedna z mála z našej medzinárodnej výpravy som nemala žiadne zažívacie problémy (klop-klop na drevo). Možno preto, že som si každé ráno dala pohárik bošáckej slivovice, alebo preto, že zuby som si umývala preventívne v stolovej vode, a dávala pozor, z akej vody mi počas našich terénnych návštev varia čaj.

Ak si chcete domov odniesť z Hajderabádu viac, ako len magnetku či ukážku pekných indických rupií s podobizňou Otca národa – Mahatma Gandhího, nič nepokazíte kúpou perlového náhrdelníka, alebo tradičného odevu sárí. Ide vlastne len o niekoľko metrov dlhý kus látky, ktorý za pomoci asi desiatich zicheriek musíte vedieť umne obtočiť okolo tela, aby ste v tom vydržali celý deň pracovať na poli, sedieť na motorke, vykonať toaletu atď.. Ak sa vám to nepodarí, alebo vám tento štýl lesklých hodvábnych zábalov nevyhovuje, môžete krásnu pestrofarebnú látku použiť doma ako záves alebo z nej ušiť zo-päť nekonečných šálov pre blízke osoby. Moja mamonárska povaha sa našťastie zastavila na počte zadovážených sárí: 5; perlové náhrdelníky putovali domov našťastie len tri; zato sklenených a drevených náramkov som počas Vianoc rozdistribuovala desiatky.

Ani znalosť jazyka hindu občas nepomôže

Celkovo je v Indii vyznávačov a vyznávačiek hinduistického náboženstva takmer 80 %, potom nasleduje moslimské a kresťanské zastúpenie. V Hajderabáde je hinduistov okolo 50 %, moslimov až 40 %, čo sa prejavuje aj na kultúre odievania, resp. zahaľovania sa, stravovacích návykov, obchodovania či prítomnosti mešít – najznámejšia mešita Charminar a prostredie rozsiahlych trhovísk okolo nej je toho dôkazom.

Anglicky hovorí v mestách takmer každý, na vidieku je to už horšie. No keďže vekový priemer populácie je asi 29 rokov a miera gramotnosti i ukončenia školskej dochádzky sa zvyšuje, bude to s komunikáciou v angličtine čoraz lepšie. Vždy máte výhodu, ak hovoríte oficiálnym jazykom hindu, ale asi len vo veľkomestách. Na vidieku v štáte Odisha nám to nebolo naozaj nič platné. Aj noviny mali totálne inú abecedu, jazyk a štýl („kaligrafické kudrlinky jedným ťahom“ by som to asi nazvala). Len podľa fotografií premiéra Modiho či niekoľkých bollywoodskych hviezd som vytušila, aká téma je v texte spracovaná.

Čo majú ale asi všetky štáty Indie spoločné, je (a začnem negatívnym výčtom) neopísateľné znečistenie ovzdušia aj vody. Automobily a motorky sú tam vcelku lacné, no bez airbagov, bezpečnostných pásov (u miestnych autobusov často aj bez stieračov, okien a dverí), o nejakých emisných kontrolách a limitoch by sme hovorili ťažko. Keď trčíte denne hodinu v zápche, nos a ústa si treba bezpodmienečne prekryť šálom alebo rovno rúškou. Zaprášení a spotení budete ale tak či tak, s klímou a smogom veľa nenarobíte. To isté platí pre vodu – v riekach sa perie bielizeň, no vedú tam aj tony odpadu a výkaly ľudí i zvierat. Keď cestujete autobusom po krajine, hocikde pri ceste vidíte holý zadok (nie dieťaťa, ale dospelého), ako si bez hanby vykonáva svoju malú či veľkú potrebu. Toto sa snaží vláda i mimovládky zmeniť. Problematika bezpečnej vody a zabezpečenie splachovacích toaliet (priamo prepojená na detskú úmrtnosť a vodou-prenosné ochorenia) je v Indii stále problém číslo jeden. Tejto témy sa vlastne týkal aj môj výskum v rámci komunitného rozvoja a rozvoja vidieka v konkrétnych častiach Indie, ale tým vás zaťažovať nebudem.

Zvláštnosti, ktoré pretrv(áv)ajú

Čo ma všade najviac trápilo, bol kastovný systém, ktorý sa márne pokúšal odstrániť už spomínaný Otec národa – Mahatma Gandhí. V rámci rodinných priateľstiev či sobášov sa ľudia medzi sebou nemiešajú, ale prísne sa držia svojho zaradenia do kást. Počas našich výjazdov do vidieckych oblastí sme sa často stretávali s tou najnižšou, najviac chudobnou a diskriminovanou kastou Nedotknuteľných. Bolo to ťažké čo i len pochopiť v tomto civilizovanom svete, ale keďže som bola len hostkou v danej druhej najľudnatelšej krajine sveta, nemohla som miestnym ľuďom prikazovať, ako sa majú správať k svojim blížnym. Na vidieku prevládala zväčša homogénna jednoduchosť, skôr chudoba ako prebytok, ale aj pohostinnosť (podeliť sa s návštevou i o to málo, čo majú). Vo väčších mestách boli rozdiely: bieda verzus extrémne bohatstvo viac viditeľné.

Azda každý, koho som tam stretla, bol svojím spôsobom joga majster, pričom som si ho v jeho veku a s prebytočnými kilami naozaj nevedela predstaviť, ako robí desaťkrát za sebou hoci len pozdrav slnka. Ale joga je skôr o duchovnom stave, životnom štýle, meditácii – to len v Európe teraz holdujeme nejakým športovým (power, hot, neviem-čo) odnožiam.

Ku koncu môjho pobytu som sa už vôbec nepozastavovala nad tým, prečo: miestni pred vstupom do obchodov nechávajú za sebou šlapky; jedia len jednou rukou; svoje dopravné prostriedky ovešajú stovkami ozdôb a kvetov; prečo šialene holdujú filmom o nadprirodzenej sile; ale hlavné postavy sa nemožu v bollywoodskom filme bozkávať; do verejných autobusov sa nastupuje podľa rodov (ženy vpredu a muži vzadu); no najmä prečo bez obáv prebiehajú štvorprúdové diaľnice s dieťaťom za sebou. Pre nich život a smrť znamená čosi iné, ako pre nás – ak zomrú, vedia, že sa na zemi okamžite prevtelia do kohosi iného.

Interakcia mimovládok a lokálnych vlád

V okrese Warangal v štáte Telangana som mala možnosť sledovať aktivity organizácie Bala vikasa, ktorá okrem iného prišla s nápadom automatu na kartu, kde si možno načerpať pitnú vodu – fungujúcom na princípe bankomatov. Z modelových dedín sa tento fenomén dostáva do ďalších regiónov a lokálna vláda sa snaží za rozšírenie a financovanie prevziať zodpovednosť. Metódu sociálneho mapovania (zakreslenia príbytkov a ich obyvateľov do mapy obce samotnými dedinčanmi), ktorá sa roky používa v komunitnom rozvoji, som si osvojila až v obci Chilkoor.

Centrálna vláda takisto realizuje niekoľko programov, ktoré by nám mohli pripomenúť obdobie socializmu, ale pri takých miliónoch ľudí a chýbajúcich zručnostiach to asi chvíľu inak nepôjde. Ide teda napríklad o program zabezpečenia platenej práce minimálne na 100 dní v roku, aby aj nezamestnaný človek bez znalostí dostal šancu zarobiť si. Potom je tu program dodávania obedov do indických škôl, kde vláda financuje v strede dňa jedno jedlo každému dieťaťu. Len tak sa môže so zasýteným žalúdkom sústrediť na štúdium (a raz z neho určite vyrastie IT špecialista). Význam programu Čistá India (na počesť už spomínaného Mahatma Gandhího) asi ani netreba rozvádzať.

Indiu spoznať počas jednej cesty vlakom

V štáte Odisha, ktorý možno v mapách nájsť aj pod názvom Orissa, sme zasa navštívili mimovládku Gram vikas, ktorá zabezpečuje prístup obyvateľstva k pitnej vode a dôstojnej sanitácii. Našťastie nám okrem štúdia a výskumu ostal aj nejaký čas na výjazdy za turistickými atrakciami. V Bengálskom zálive to bola povinná jazda na pláže, plus trojhodinová plavba loďkou po jazere Chilka na ostrov, zasvätený bohyni Kálí, kam sa v čase cyklónov vlastne ani nedá dostať. Návšteva jaskýň Borra, no najmä bláznivá jazda autobusom k nim, by bola téma na samostatné rozprávanie. Od strachu som manželovi poslala rozlúčkovú esemesku a číslo autobusu, aby mohol po našej smrti zažalovať šoféra aj celú turistickú kanceláriu. Autobusári tu ale nebezpečnú rýchlosť majú v krvi – ničoho sa vraj netreba báť.

Ak ale chcete spoznať náturu lokálnych ľudí napríklad v Odishe, absolvujte cestu vlakom. Buď dlhú cestu v ležadlových vozňoch (napríklad z Hajderabádu do Brahmapuru), kde si ale veľmi nepospíte; alebo kratšiu cestu vláčikom cez 52 tunelov po údolí Araku. Pre mňa nezabudnuteľný zážitok – počas ktorého sa najete vegetariánskych samos, napijete iránskeho čaju, kúpite si nepotrebné kľúčenky, vypočujete si tradičnú muziku. Skrátka pouliční predajcovia a umelci okolo vás toľkokrát za hodinu prejdú s podmanivým pohľadom i hlasom, že im nakoniec prispejete. A možno ani nedostanete tak vysokú prirážku (trest za európske kolonialistické chúťky z minulosti), ako na trhu vo veľkých mestách.

bezef-jediny-sposob-dopravy-na-chilka-jazere

Spôsob dopravy a zabezpečenia obživy na Chilka lake.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Boba Markovič Baluchová (Reportáž bola pôvodne publikovaná v magazíne Inspire; jar-leto 2016)

Na parapete hotela Washington Plaza: o Samar a summer v zime

Ako by to bolo včera! Sedím na parapete hotela Washington Plaza, počúvam jeden z naj hlasov na svete: Dhafera Youssefa a zdieľam posledné hodiny so Samar (bejrutskou dievčinou s absolútnym sluchom a zmyslom pre humor) predtým, ako sa na pár mesiacov či rokov rozlúčime.

10498360_10152325112772404_2616670821900914249_o

Hoci som novinárka, jej životný príbeh by som si netrúfla vypovedať. A ani predstaviť si – detstvo v Libanone – ako každú chvíľu leziem s rodinou do krytu a bombardovanie prekrývam spevom, aby ľudia nepociťovali takú úzkosť a beznádej…

Dnes by som však do Libanonu šla. Vypočuť si, ako táto mladá žena pracuje so skupinami detí a cez hudobné workshopy či vystúpenia sa snažia spolu porozumieť svetu okolo. A čeliť problémom – lokálnym aj globálnym.

Samar sa vtedy pozerala z okna von a spomenula, čo najviac milovala na Washingtone, DC (počas jej štvormesačnej stáže v USA): „Bola to jeseň – iná ako v Libanone – padanie lístia na chodníky, jeho zvuky, tvary, farby.“ A potom sa zamyslíte nad tým, akú krásnu dušu musí mať tá žena – aké maličkosti si dokáže vážiť…

Nevedela som ako zareagovať, zahanbene mi padla sánka. Tak som spomenula, že doma na Slovensku máme všetky štyri ročné obdobia, listnaté aj ihličnaté stromy, že striedanie ročných období považujeme za samozrejmé. Na viac som sa nezmohla. Ticho som civela s okna, slzy v očiach.

Strašne moc mi chýba, vlastne chýbajú. Moje interkontinentálne kamarátky, bejrutská Samar, dušambeská Tachmina, ale aj blízki ľudia z Albuquerque (kde som zasa v rámci novomexickej mediálno-ľudskoprávnej mimovládky pôsobila štyri mesiace ja).

Vonku nádherne sneží. Tak posielam našej Samarke do Bejrútu fotky ozajstnej slovenskej zimy a zababušených ľudí zo zasneženej Bratislavy, spolu s ponukami práce a štipendií. Bola by som rada, keby sa čím skôr vybrala na Slovensko. Aby som jej nemusela veci a javy opisovať – aby ich mohla sama zažiť a zachytiť. „Samar, som si stopercentne istá, že naša obľúbená speváčka: Yasmine Hamdan napísala pieseň ‚Samar’ o tebe! Lebo Samar určite znamená ‘summer’, hoci aj v zime!”

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív CSP (Publikované v časopise Týždeň, január 2016)

Do Moldavska – overiť si čísla

Ročne vraj navštívi Moldavsko len jedenásť tisícok turizmu-chtivých ľudí. Možno polemizovať o tom, či je toto číslo vysoké alebo nízke – na krajinu s 3 a pol miliónovou populáciou, ležiacou za dverami Európskej únie. Alebo pred jej dverami – záleží od uhla pohľadu. Urobiť si vlastný názor môžete osobnou návštevou.

12045236_941582885880361_4967895200921359664_o

Protesty v Kišiňove zo septembra 2015

Keď sa opýtate človeka v ktoromkoľvek členskom štáte EÚ, akej téme je zasvätený Európsky rok 2015 – správnej odpovede sa pravdepodobne nedočkáte. Preto sa aktivity kampane tohtoročného Európskeho roku rozvoja zamerali na zvyšovanie povedomia o potrebe rozvojovej spolupráce v krajinách s nižšími príjmami – cez verejné diskusie, projekcie dokumentárnych filmov či novinárske prejavy.

Študenti a študentky Katedry rozvojových štúdií (KRŠ) z mojej domovskej Palackého univerzity v Olomouci o problematike medzinárodného rozvoja vedia dostatok, keďže tento odbor študujú. No takisto im občas chýbajú zručnosti a znalosti, ako danú tému prezentovať širšej verejnosti – bez toho, aby nevyzerali ako skupinka premotivovaných misionárov. Práve preto absolvovali prípravný tréning a desaťdňovú terénnu exkurziu do jednej z programových krajín oficiálnej rozvojovej pomoci SR aj ČR – do Moldavska. V tejto európskej krajine si pozreli na vlastné oči reálne rozvojové projekty v praxi. Teraz o nich budú vedieť hovoriť zrozumiteľným jazykom (bez stereotypov a citového vydierania). Cestu podporila Česká rozvojová agentúra práve v rámci aktivít Európskeho roku rozvoja, čiže mladí ľudia mohli vidieť „rozvojovú“ krajinu priamo v Európe a nenaštrbili tým rozpočet svojich rodičov.

moldavsko-plne-kontrastov-aj-v-doprave

Paradoxy v moldavských uliciach

Čísla, ktoré vyvolávajú otázky

Mladí ľudia z Palackého univerzity v rámci svojej exkurzie navštívili vládne, mimovládne i nadvládne inštitúcie v Moldavsku. Zaujímali sa o programy krátkodobej humanitárnej a dlhodobej rozvojovej pomoci, o odovzdávanie transformačných skúseností, ale aj o utečeneckú krízu, ktorá sa v krajine zatiaľ výrazne neprejavuje.

O minulosti aj budúcnosti tohto štátu, kedysi patriaceho do ZSSR, hovorili aj s veľvyslancami ČR aj SR v Kišiňove. Študenti a študentky na vlastnej koži zažili na námestí Štefana Veľkého veľké septembrové protesty. Chodili si po večeroch fotiť stanové mestečko protestujúcich pred moldavským parlamentom. Robili rozhovory s miestnymi aktivistami a aktivistkami.

Pochopiteľne chceli vedieť, ako mohla pred niekoľkými mesiacmi bez povšimnutia uniknúť miliarda dolárov z troch bánk. Možno niektorých prekvapí suma, ktorú EÚ vynaložila doteraz na odstránenie korupcie v tejto krajine – 60 miliónov eúr. Pokiaľ sa však vláda bude meniť niekoľkokrát do roka a nebudú zrealizované potrebné reformy, štát ostatne ešte minimálne desať rokov pred bránami EÚ.

tradicny-trh-uprostred-kisinova-tesne-pred-zaverecnou

Kišiňovská stará tržnica

Migrovať za prácou a nechať deti doma

Projekty rozvojovej spolupráce sa v Moldavsku realizujú v niekoľkých prioritných oblastiach – od ochrany životného prostredia až po sociálnu infraštruktúru. Nie je prekvapením, že v rámci zdravotníctva a sociálnej starostivosti je nielen v Kišiňove jednou z najúspešnejších mimovládnych organizácii česká Charita.

Charita sa venuje napríklad integrácii moldavských migrujúcich ľudí naspäť domov a tiež rozvoju pestúnskej starostlivosti (systém náhradných rodín). Ďalšie charitné projekty sú zamerané na ľudí v núdzi, ktorí si potrebnú starostlivosť nedokážu zabezpečiť. Ide o opustených starších ľudí, ľudí so špeciálnymi potrebami, ľudí bez zdravotného poistenia, no aj o voľne ponechaných maloletých klientov. Dospelí obyvatelia Moldavska totiž odchádzajú na celé mesiace za prácou do okolitých štátov. Pri platoch okolo 200 eúr na mesiac sa im asi nemožno čudovať. Problém je, že sa o potomstvo nemá kto starať. Vznikajú tak nepravé siroty v dôsledku migrácie.

To, že rodičia posielajú z Francúzska či Talianska domov tzv. remitencie, z ktorých potom žije celá zvyšná rodina, na výchovu detí nestačí. Smutné tiež je, že tento druh financií nesmeruje ako investícia do podnikania, ale na čistý konzum – stačí sa pozrieť, ako funguje mládež v hlavnom meste. Podľa oblečenia, osobného auta a najnovšieho mobilu spoznáte spôsob zárobku rodičov.

tradicne-kostymy-a-ludove-umenie-sucastou-muzea-v-telenesti

So študentmi a študentkami Palackého univerzity v historickom múzeu

Moldavskí tínejdžeri môžu veľa zmeniť

Študetnti a študentky KRŠ počas desaťdňovej terénnej exkurzie mali možnosť takisto navštíviť aj jednu z dvoch autonómnych oblastí Moldavska – Gagauzsko. Komunitná organizácia Ograda Noastra sa tam zameriava na inklúziu a podporu aktivít menšín, ktorých je v Moldavsku neúrekom. Aj jazykovo je na tom táto krajina (na pomedzí vplyvov Ruska a EÚ) veľmi dobre – obyvateľstvo hovorí moldavsky, teda rumunsky, potom rusky, nejakým lokálnym jazykom, prípadne ešte francúzsky alebo anglicky. Škoda, že televíziu sledujú rodiny najmä v ruštine. Ruská propaganda, a následné mýty aj nálady proti EÚ sa tak šíria ľahko a bez potrebného vzdelania, povedomia sa vyvracajú len ťažko.

Mladí gymnazisti a gymnazistky niekoľko stovák kilometrov od hlavného mesta – v gagauzskom meste Vulcanesti nám však dokázali, že vďaka včasnej podpore talentu a vzdelávaniu v globálnych súvislostiach môžu vyrásť z tínejdžerov uvedomelé, kriticky mysliace individuality. Len im treba ukázať, ako overovať zdroje informácií a čo znamená napríklad taká demokracia.

v-areale-klastora-v-saharne-aj-jazierko-s-ozdravnymi-ucinkami

Všade očividné symboly viery a svätená liečivá voda

Zatiaľ neznehodnotený turizmus

Okrem obiehania oficiálnych inštitúcií a mimovládok bol čas aj na svojskú dávku turizmu. Povinnou jazdou boli návštevy dvoch populárnych náboženských atrakcií – kláštora s múzeom vysoko nad riekou, Orhei Vecchi, a mužského kláštora s prírodným vodopádom aj ozdravným jazierkom Saharna. Pohľadnice a magnetky zatiaľ za veľa nestoja, ale o pár rokov sa to určite vylepší. Ľudové umenie a tradičné folklórne kostýmy (ktoré je dnes trendy kombinovať so súčasným moderným outfitom) si získali náš obdiv.

Nemožno opomenúť moldavské víno, ako dôležitý vývozný artikel. Skoro dvojhodinová exkurzia lokálnym minibusom (maršrutkou) v podzemnej vínnej pivnici Milesti Micii je dosť drahá na to, aby ju mohli absolvovať domáci obyvatelia. Chodia tam väčšinou len turisti a turistky. No aj tých by si toto miesto, zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO, zaslúžilo určite viac. Celková dĺžka chodieb činí 200 kilometrov, čím je bezkonkurenčne najdlhšia na svete. Niektoré archívne vína ešte zo sovietskych časov sa záujemcom predávajú po tisíckach eúr za kus.

Ak si budete plánovať cestu do Moldavska, vínnu zastávku nesmiete vynechať. Len sa treba na cestu vydať letecky, nie 24 hodín autobusom. A nechajte sa ubytovať v rodinách – keďže hostelov v krajine ešte vela nie je a hotely sú väčšinou drahé, ťažkopádne retro. Čo je dôležité, domáca pohostinnosť a najmä skvelá moldavská kuchyňa vás uspokoja.

fotky-a-videa-urobene-dronmi-popularne-aj-v-moldavsku

Fotogenické situácie na každom kroku

Foto: Boba Markovič Baluchová, Kateřina Procházková (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, zima 2015)

Protesty v Moldavsku: Zo sociálnych sietí do stanov

Moji kolegovia a kolegyne z Katedry rozvojových štúdií na Palackého univerzite v Olomouci majú nevídané šťastie na doležité eventy a správne načasovanie. V roku 2009 boli krátko po Twitterovej revolúcii v Moldavsku práve na terénnej exkurzii v hlavnom meste Kišiňov a ďalších oblastiach – aby študenti a študentky videli, ako sa v tejto menej rozvinutej krajine realizuje oficiálna rozvojová pomoc ČR i SR. Stretali sa vtedy prevažne s ľuďmi, ktorí boli zapálení pre zmenu a pro-európske smerovanie, mali radosť z toho, že im už nebudú vládnuť komunisti.

img_0516

Lenže reformy sa nie vždy realizujú s pochopením a integrácia do EÚ nebude tak rýchla, ako sa pred piatimi rokmi očakávalo. Aspoň tak sa nám to javí v týchto dňoch. So študentmi a študentkami z Palackého univerzity sme v centre diania, v polke septembra sme sa totiž vybrali na obdobnú exkurziu. Podľa neoficiálnych zdrojov tu v roku 2015 klesla podpora EÚ na alarmujúcich 38 %. Naopak stúpa pro-ruská náklonnosť, a aj tam, kde by to málokto čakal (napríklad v autonómnej oblasti Gaugazsko).

Nie je to až také veľké prekvapenie. Na boj s masívnou propagandou ruských TV kanálov, ktoré sú v republike, kde všetci ľudia hovoria plynule rumunsky aj rusky, dostupné a veľmi sledované, nemá EÚ potrebné nástroje. Mýtom, ktoré šíria, sa dá ľahko uveriť. Naviac, ak k úniku miliardy dolárov z troch moldavských bánk došlo počas vládnutia koalície troch pro-európskych strán. A keďže médiá moldavské obyvateľstvo zastrašovali predpoveďami, že by sa potenciálne nepokoje mohli pretaviť do krviprelievania (ako na ukrajinskom Majdane) – do ulíc nevyšli státisíce, ale „len“ desaťtisíce nespokojných ľudí.

Tentoraz protestujúci neriešili „revolúciu“ cez sociálne siete, ale rozhodli sa každú nedeľu protestovať na hlavnom námestí Štefana Veľkého. Tí najodovzdanejší aktivisti na námestí pred parlamentom i stanujú. Ich požadavky sú jednoduché – odhaliť vinníkov podvodu, vymeniť politikov v rozhodovacích funkciách a zamedziť činnosť oligarchov. Hneď na druhom nedeľňajšom stretnutí ohlásili lídri pokojného protestu, združujúci sa okolo TV Journal, založenie politickej strany.

Súčasná vláda, už tretia v tomto roku, však úraduje len sto dní. Dosť málo na to, aby zlepšila život obyvateľov Moldavska, vyriešila situáciu v Transnistrii, popasovala sa s korupciou a zmiernila masívny „brain-drain“, teda únik mladých mozgov, ako aj migráciu ľudí v produktívnom veku za prácou do krajín EÚ. Ale na odhalenie úniku tak obrovského množstva peňazí v tak malej krajine, by to stačiť malo…

Text a foto: Boba Markovič Baluchová (Publikované v časopise Týždeň, september 2015)