Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. V: Angel Olsen

angel-olsen

Pri Angel Olsen otestujte svoj šiesty zmysel

Ako to už býva, v hudobnej komunite je lepšie spolupracovať, ako sa nenávidieť a uberať sa o hlasy fanúšikovskej základne. Tak nie je prekvapením, že napríklad Marissa Nadler sa kamaráti s inou americkou speváčkou – Angel Olsen. Dokonca spolu nahrali dve cover verzie na Marissinu SoundCloud stránku. Obe navzájom v médiách medzi svojimi TOP 10 platňami za rok 2016 odporúčajú práve album tej druhej. Páči sa mi to.

Možno ste na meno Olsen (hoci nie je z klanu herečiek-sestier Olsenových) narazili vďaka jej spolupráci s Bonnie „Prince“ Billym a The Cairo Gang, alebo s hviezdou amerického indie rocku LeRoy Bachom z Wilco.

Angel bola v útlom detstve adoptovaná a táto téma ju sprevádza v tvorbe. Detstvo, mladosť, psychológia výchovy – nie svojej, skôr jej rodičov – to ju zaujíma. V mladosti mali na ňu vplyv žánre ako punk rock či kresťanský rock. Čosi v hlave vám našepká, že z tej baby by mohlo niečo byť. A ak si prepočujete jej tretí album „My Woman“, ktorý vyšiel na jeseň, dáte si (a svojmu šiestemu zmyslu) za pravdu. Turné k albumu je stále aktuálne, možno tento mladý horenoštek s ofinkou niekde zastihnete aj naživo. Dobrých ženských hlasov nie je nikdy dosť. Tento medzi nich patrí.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

Advertisements

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. IV: Marissa Nadler

(photo by Matt Condon / @arcane93)

Do)siahnuť na Marissu Nadler

Američanku Marissu Nadler som naposledy počula pred desiatimi rokmi, keď sme do Hitparády Rádia TLIS nasadzovali nejaký jej singel. Keď ma na ňu sestry Wegartové teraz upozornili, spravila som si prieskum na Last.fm – kto z mojich kamarátov a kamarátok ju vlastne počúva (a prečo). Bola to malá vzorka, ale ľahko opísateľná: muži po štyridsiatke, bývalí fanúšikovia goth rocku alebo metalu, ktorí už majú doma ženu a deti, no v rámci hudobnej výchovy nechcú ratolestiam púšťať Fíha Tralala, tak to skúšajú s inou postavou a mytológiou – Marissou Nadler.

Väčšina jej fotiek na Facebook fanpage vyzerá rovnako: rozpustené tmavé vlasy, tmavé priliehavé šaty, hlboký výstrih, holý chrbát a goth mejkap – hotová mladšia verzia Morticie z Rodiny Addamsovcov. Už len ju schytiť za ruku a vybozkávať. Za čo ale táto speváčka získava celosvetovú odozvu a uznanie, je jej hlas – výrazný mezzo-soprán, ktorým podchytí naozaj čokoľvek od contry, folku či black metalu. Až vás z toho zamrazí.

Začnite s jej debutom z roku 2004 „Ballads of Living and Dying“. Za tak dobré kritiky by sa nehanbila ani velikánka Joni Mitchell. V lete vyšiel v spolupráci so Sacred Bones Records a Bella Union už jej siedmy štúdiový album „Strangers“. Ak by HBO uvažovalo o pokračovaní seriálu „True Detective“, nenašla by sa široko-ďaleko trefnejšia autorka soundtracku ako Marissa.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. III: Agnes Obel

agnes-obel

Agnes Obel preverí váš hudobný sluch

Predtým, ako predstavím dve americké speváčky, ešte raz ostanem v severnej Európe. Konkrétne v Kodani, odkiaľ pochádza Agnes Obel. Hneď jej prvotina „Philharmonics“ (PIAS Recordings, 2010) získala za predaj Zlatú platňu. Z odovzdávania dánskych hudobných cien si v roku 2011 odniesla päť cien vrátane najlepšieho albumu, najlepšieho debutu či najlepšej skladateľky a speváčky.

Môj muž vravieva: „never žene za klavírom“. Kto pozná jeho vkus a hudobnú publicistiku spred dvadsiatich rokov, bude túto vetu ostražito držať v hlave. Agnes Obel mu až tak neprekáža, resp. zdrží sa komentára, keď ju doma púšťam. Každý, kto má dobrý sluch, totiž musí uznať, že výučba klasickej hudby a hry na piáno sa v tejto (neskôr neporiadnej) študentke zúročila. Na jej pieseň „Riverside” sa dokonca cvičí v aucklandskom štúdiu jóga. Dobrý výber!

Pred desiatimi rokmi sa hudobníčka presťahovala do Berlína, kde žije so svojím manželom Alexom Brüelom Flagstadom – fotografom, animátorom a vlastne aj autorom viacerých videoklipov Agnes.

Pred rokom v júni Agnes vydala nový singel „Familiar“ (spolu s krehkým animovaným klipom od manžela) ako predzvesť tretieho albumu „Citizen of Glass“. Dva roky hľadala správny zvuk a nové nástroje pre svoju nahrávku. Nájdená kombinácia: husle, violončelá, harfa, spinet, ale i veľmi vzácny elektronický hudobný nástroj z 30. rokov minulého storočia (trautonium) robí platňu skutočne výnimočnou.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

Seriálový špeciál III: Seriály, ktoré vedeli produkciu včas ukončiť

Najlepšie, čo sa seriálu môže stať, je včasný koniec. Keď tvorcovia a tvorkyne v najlepšom dôstojne uzavrú sériu, pozbierajú výročné televízne ceny a bez straty na kvalite sa stane ich dielo kultovým. Málokto to však vie ustrážiť a nielen u seriálov (Twin peaks), ale aj u filmov (Trainspotting, Blade runner, Umučenie Krista) sa objavujú tlaky na pokračovanie – v podobe „sequelov“, poprípade aspoň „prequelov“. Nie všetko však môže dopadnúť tak dobre, ako u Hviezdnych vojen.

 

the-wire

Niektoré tímy našťastie vedia odolať tlaku fanúšikovskej základne či majiteľov televíznej stanice a povedať: „stačilo“. Spomeňme aspoň tie najviac vydarené, nadčasové a (pre svoju obmedzenú dĺžku nakrúcania a skvelý dej) kultové, za ktorými nám je naozaj smutno. Ako výstrahu uvedieme tiež pár titulov, ktoré dokazujú, ako môže dobre naštartovaná mini-séria skĺznuť s každou novou sezónou k menej pozerateľnému klišé či vykrádaniu samej seba.

Organizovaný zločin v amerických uliciach a drogy. Veľa drog

Najlepším príkladom včas ukončeného televízneho kultu je The Wire. Päť sérií tohto dramatického seriálu z dielne HBO stačilo na to, aby si získal celosvetovú popularitu a inšpiroval väčšinu dnešných tvorcov a tvorkýň kriminálok aj politických seriálov. Každá séria sa zameriavala na inú inštitúciu mesta Baltimore od ilegálneho obchodu s drogami, cez systém mestského prístavu, školský system až po tlačové médiá. Tu umierali hlavné postavy na dennom poriadku, z realisticky zobrazenej byrokracie a korupcie sa vám krútila hlava, nikto z hlavných hrdinov nebol úplne čistý. A tak sa vám mohlo stať, že ste niekoľko častí držali prsty úplnému záporákovi, napríklad nájomnému zabijákovi Omarovi, lebo jeho konanie vám dávalo zmysel a na prácu strážcov zákona ste rezignovali.

Ďalším z kultových, nemenej brutálnych seriálov, bol Perníkový tatko (Breaking Bad), nakrúcaný v Novom Mexiku, ktorého výroba trvala od roku 2008 do roku 2013. Získal šestnásť cien Emmy a dej sa točil okolo stredoškolského učiteľa chémie, ktorý sa pre nemožnosť zafinancovať si liečbu svojej choroby stáva výrobcom metamfetamínu. Po nakrútení a odvysielaní piatich sérií si stanica AMC objednala „spin-off“ seriál Better call Saul, odvíjajúci sa okolo jednej z postáv pôvodného seriálu. Aj ten sa vydaril, ale úspechov kultového Breaking Bad nedosiahol.

Aby sa spomenuli aj nejaké pozitívne dejové línie a príklady (dokonca s prvkami komédie), treba pripomenúť britský seriál IT crowd. Hlášky odtiaľ dodnes všetci citujeme, keď niečo nie je v poriadku s počítačom na pracovisku. Minimalistický takmer ako Priatelia, odohrávajúci sa zväčša v interiéri jednej kancelárie, postavený iba na trefných dialógoch a hereckých výkonoch hlavných postáv. Vyrobili sa tri série.

Každou sezónou slabšie

Opakom včasných koncov sú umelé naťahovačky a nekončiaci dej, uvarený z vody – zväčša na žiadosť miliónov fanúšikov a fanúšičok. A tomu sa nevyhne súkromná ani štátna stanica. Či už ide o britské kriminálne mini-série alebo o americké výpravné historické seriály – vždy to funguje rovnako. Skvelý štart, vysoko nasadená latka v prvej i druhej sérii a potom výrazné pokrivkávanie, ktoré tvorcov zlomí – ak nie v treťej, tak v štvrtej sérii.

Takýto osud postretol napríklad výborný britsko-írsky krimi-seriál The Fall s Jamiem Dornanom a Gillian Anderson v hlavných úlohách. Práve tu mohli tvorcovia vyšetrovanie sexy komisárky, ktorá prišla z Londýna do Belfastu riešiť zločiny chytrého sériového vraha, uzavrieť dej v druhej sérii a nič by sa tým nepokazilo. Práve naopak. Nestalo sa tak a posledná sezóna sa stala totálnym prepadákom – ako pre divácku obec, tak pre umeleckých kritikov a kritičky.

To isté platí aj pre ďalší mini-seriál z dielne BBC: Sherlock, kde síce pôvodná literárna predloha bola časom overená a bezchybná, ale akoby s každou sériou brali tvorcovia pri príprave TV adaptácie viac drog. Dej sa viac točil okolo propagácie Twitteru a rôznych IT vychytávok, psychológie súrodencov Holmesovcov a zabudlo sa na dôvtipné riešenie záhad. Dvom hlavným postavám: Benedictovi Cumberbatchovi ako Serlockovi a Martinovi Freemanovi ako Dr. Watsonovi účinkovanie prinieslo celosvetový úspech a množstvo filmových ponúk. Ale čím viac sa začal brať v epizódach dôraz na rodinné väzby a rodinných príslušníkov (nástup manželky Dr. Watsona na scénu, v skutočnosti reálnej partnerky M. Freemana), seriál stratil dych. V každom prípade: prvé dve série sú geniálne – treba vidieť. A užiť si aj ďalšie hviezdy – napríklad herecké polohy Andrewa Scotta ako zloducha Jima Moriartyho.

vikings-news

Keď tvorcov seriálu podozrievate z prílišného brania drog

Keď už bolo spomenuté podozrenie z prílišného brania drog pri písaní scenára, u historického seriálu Vikingovia to možno spomenúť ešte hlasnejšie. Spracovanie času v jednotlivých epizódach už od samého začiatku beží tak rýchlo, že maskéri a maskérky majú čo robiť, aby dokázali verne zamaskovať Ragnara Lothbroka a jeho prvé dve ženy. Aby nevyzerali tak mlado v porovnaní s ich synmi. Celkovo bola už piata séria riadnym chaosom a výmenou stráží. Jediný záchytný bod môžete mať v postave nestarnúceho staviteľa lodí – Flokiho, ktorý prežije azda všetky hlavné postavy.

Rovnako mohol po treťej sérii preventívne skončiť aj seriál Peaky blinders o gangsterskej rodine Shelbyovcov z Birminghamu. Jej mužskí členovia si začiatkom 20. storočia vyriaďovali účty skutočne svojským spôsobom – pomocou žiletiek, zabudovaných vo svojich čiapkach. Atmosféru, plnú dobových kostýmov, alkoholu, zbraní a špinavých peňazí vždy umocňuje skvele zvolená hudba (Nick Cave & The Bad Seeds, PJ Harvey, Jack White). Príbeh stojí a padá na hlavnej postave šéfa rodinného gangu – Tommyho Shelbyho v podaní Cilliana Murphyho. Dúfajme, že štvrtá a piata séria ponúkne viac ako skvelý soundtrack a pohľad na Murphyho krásne modré oči a zvodné pery, takmer každú časť pokropené nejakou tekutinou (najčastejšie krvovu).

Predošlé dve vydania Seriálového špeciálu, zameraného na tie televízne série, ktorých pokračovanie všetci netrpezlivo očakávame, ale aj na tie kultové TV-drámy, ktoré dokážeme sledovať stále dokola, nájdete v online archíve redakčných článkov magazínu Inspire alebo blogu Rozhovorovo.

Autorka textu: Boba Markovič Baluchová, Foto: ABC, BBC, HBO, Netflix

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Seriálový špeciál I: Seriály, ktoré budete chcieť sledovať dokola

Niektoré seriály sú tak dobre nakrútené, že vám ich dej bude vŕtať v hlave aj dlho po skončení a možno sa niekoľko nocí pokojne nevyspíte. I to môže byť jedným zo znakov dobrej televíznej série, ktorú budete chcieť opakovane pozerať. Naviac vždy objavíte čosi nové – skryté súvislosti, nepatrné detaily, odkazy na iné diela.

Podľa čoho rozoznáte dobrý televízny seriál? Aké sú vaše kritériá? Nie vždy sa oplatí riadiť hodnoteniami filmových databáz Rotten tomatoes, IMDb či ČSFD – predsa len môžete mať špecifický vkus. Ak ale pri pomyslení na konkrétny titul máte chuť pozrieť si ho znova, musíte každú jeho novú časť vidieť v týždeň jeho premiéry, ste ochotní predplatiť si televízny kanál či streamovaciu službu, viete si zapamätať dej a ním presvedčiť známych, aby si ho pozreli tiež, je to jasné – ste ním opantaní a patrí teda na zoznam tých najlepších. Ktoré seriály momentálne stoja za opätovné pozretie?

Twin Peaks - Fire Walk With Me

Mýstériá malých mestečiek

Niektoré seriály si musíte pozrieť viackrát po sebe napríklad preto, že autori experimentovali s paranormálnymi javmi, prítomnosťou ľudí z iných svetov a diváckou logikou. Nedovysvetlené záhady ale nikto nemá rád, a preto sa treba k rozuzleniu nejak prehrýzť, hoci na viackrát.

Všetci si pamätáme na kultový mysteriózny seriál z roku 1990: Mestečko Twin Peaks. Dej z pera Marka Frosta a Davida Lyncha, podčiarknutý nezabudnuteľnou hudbou Angela Badalamentiho, vás zavedie do malého mesta, kde agent FBI, Dale Cooper (hrá ho krásavec Kyle MacLachlan), vyšetruje záhadnú vraždu miestnej krásky Laury Palmer. Podozriví sú všetci, vrátane ich najbližších príbuzných a priateľov a na konci dvoch sérií nebudete o veľa múdrejší, ako na ich začiatku. Zo sna vás bude budiť šialený Bob, miznúci Obor či Dáma s polenom. Tento rok v máji sme sa stali svedkami vcelku úspešného oživenia seriálu s mnohými pôvodnými, hoci skoro o tridsať rokov staršími hercami a herečkami.

Hitom minulého roka sa stal scifi-hororový seriál Stranger things, ktorí napísali a vytvorili bratia Dufferovci. Dej sa odohráva v roku 1983, kedy sa tvorcovia seriálu narodili – nič z tohto obdobia si reálne nemôžu pamätať, napriek tomu sú kostýmy a kulisy, ako aj všetky odkazy na populárnu kultúru 80. rokov 20. storočia verné. V malom meste záhadne zmizne 12-ročný Will Byers a jeho zúfalá matka začne po ňom pátrať. Rovnako ho hľadajú aj jeho verní kamaráti Dustin, Mike a Lucas, ktorí v rovnakom čase objavia záhadné dievčatko, ktoré veľa vie, no obáva sa prítomnosti temnej sily, ktorú sama nevedomky privolala. Ak nemáte vhodnú retro náladu, tak si seriál pozrite aspoň pre skvelé detské herecké výkony. Dostane sa vám pod kožu.

V hlavných úlohách samí krásni muži

Nad druhou sériou True Detective z dielne HBO mnohí zlomili palicu a stále nie je jasné, či ešte bude vôbec nejaká tretia séria. Diváci sa nevedeli zbaviť porovnávania s tou prvou, mega-úspešnou – s inými hercami, zápletkou a lokáciou. Nic Pizzolatto nastavil latku privysoko a zjavne nedostatočne vysvetlil, že série budú koncipované nezávisle od seba. Obe sú rovnako dobré, aj keď k hlavným hrdinom vyšetrovateľov (tajomný Matthew McConaughey a predvídateľný Woody Harrelson) z tej prvej nám srdcia akosi viac prirástli. Vyšetrovanie série rituálnych zločinov v okolí Louisiany počas obdobia sedemnástich rokov ich zmenilo na nepoznanie. Aj náš pohľad na kvalitu moderných seriálov, ktoré nemusia byť vôbec preplnené slovami a akciou, a pritom fungujú stopercentne.

True Detective

Novinkou z januára tohto roku je seriál Taboo, vytvorený Tomom Hardym a jeho otcom, a ako už z názvu vyplýva – odkrýva mnohé tabu v nás a okolo nás. V roku 1814 sa zdanlivo mŕtvy syn, James Delaney, vracia do Anglicka po dvanástich rokoch v Afrike, aby so spoločnosťou East India, ako aj so samotnou kráľovskou korunou bojoval o svoje dedičstvo – strategický ostrov Nootka. Hlavná postava bola napísaná na (celoplošne potetované) telo zádumčivému Tomovi Hardymu.

Veľmi dobre sa pozerá nielen na Toma Hardyho, ale aj na Jude Lawa, hoci ten stvárňuje čerstvo zvoleného, mladého a pohľadného pápeža. K seriálu The Young Pope, režírovanému talianskym talentom, Paolom Sorrentinom, si mnohí ešte nenašli cestu – pre kontroverzné scény a vyobrazenie úpadku cirkvi (sporné financovanie, pochybné misionárstvo, pedofíliu). Je to však vizuálny skvost a „food for thought“.

Fikcia príliš blízka realite

Na britský seriál The Night Manager v réžii Susanne Bier (podľa predlohy – špionážnej novely známeho Johna le Carrého) niektorí narazili až potom, čo všetky tri hlavné postavy (Tom Hiddleston, Hugh Laurie a Olivia Colman) dostali za svoje výkony Zlaté glóbusy. Dej je pritom veľmi dôležitý a v neďalekej histórii nie tak nereálny, ojedinelý – z filantropa, pomáhajúceho v humanitárnych krízach, sa totiž vykľuje obchodník so zbraňami, ktorý stojí na strane tých zlých a dané konflikty vlastne svojím podielom živí.

Ešte viac realistický a strašidelný je nórsky seriál Okupácia, ktorý na Slovensku zatiaľ odvysielaný nebol (len v susednom Česku). Ide o fikciu z pera spisovateľa Jo Nesbøa, blízku budúcnosť, no nie nepredstaviteľnú či nezrealizovateľnú. Európska únia sa zmieta v (nielen energetickej) kríze, a tak žiada o pomoc Rusko, aby dohovorilo novej nórskej pro-ekologickej vláde, aby zmenila pohľad na zastavenie ťažby ropy a plynu. Z dohovárania sa vykľuje klasická ruská okupácia Nórska, pričom USA aj zvyšok sveta sa len prizerajú. Dej seriálu zamrazil najmä tých, ktorí už raz čosi podobné zažili a vlastnými rukami na steny budov kedysi písali: „Russians, go home!“.

V najbližších vydaniach magazínu Inspire (na webe či v printe) sa pozrieme aj na seriály, na ktorých pokračovanie všetci netrpezlivo čakáme, ale aj na tie, ktoré svoju produkciu vedeli včas ukončiť. V najlepšom treba prestať…

Autorka textu: Boba Markovič Baluchová, Zdroje fotografií: HBO, FX, Netflix, BBC

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. II: Ane Brun

ane brun

Pri Ane Brun dostanete chuť na cukrovinky i na tanec

Ane Brun je nórska pesničkárka, žijúca v hlavnom meste Švédska. Na hudobnej scéne je presne tak dlho, ako Yasmine Hamdan, aj vekovo sú na tom rovnako. Obe sú moje obľúbené migrantky-pesničkárky. Len tých albumov má Ane na svojom konte omnoho viac. Okrem svojich sóloviek si vyslúžila pozornosť aj jej kolekcia duetov z roku 2005 s umelcami, ktorých má rada (Ron Sexsmith, Syd Matters, Teitur). Za spoluprácu s kapelou Madrugada na singli „Lift Me” dokonca získala nórsku obdobu Grammy.

Na Ane Brun obdivujem aj jej zapálenie pre správnu vec, aktivizmus. V roku 2009 zorganizovala koncert za účasti 24 známych švédskych hudobných mien, aby tak upozornila na problematiku globálneho otepľovania a negatívne dôsledky zmeny klímy. Aktivita si vyslúžila pozornosť až na konferencii COP15.

V adorovaní Ane Brun budem ešte chvíľu pokračovať. To, čo robí pre svojich fanúšikov a fanúšičky, tiež stojí za pozornosť. Pamätám si, ako som v roku 2013 počas svojho pobytu v Chicagu bežala do kiosku dobiť si svoj kredit v iTunes Store, aby som si mohla legálne zakúpiť digitálnu verziu jej 32-piesňového albumu „Songs – 2003 to 2013“. Kredit bol hneď fuč. Krátko na to totiž vydala bez upozornenia či propagácie 20-piesňovú kolekciu prerábok a bonusov „Rarities“ – len tak, ako prekvapenie pre svojich skalných.

Ak chcete spoznať jej piesne a zaradiť ich do svojho playlistu na ranný beh, večerné tanečky či len také víkendové polihovanie a vyjedačky sladkostí, ostatný album z roku 2015 „When I’m Free“ bude ten správny. Utancovaný videoklip „Directions“ a ďalšie minimálne tri dynamické hity z tejto platne vás nahovoria na hocičo.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

Rádio_hlavy 2016: Ktorá Katarína toho poberie viac?

Ocenenie Slávik sa týka interprétov, ktorých tvorba sa hrá prevažne v komerčných rádiách. A hoci majú Radio_Head Awards podtržník v názve, čo jasne naznačuje, že ide o ceny jedného okruhu verejnoprávneho rozhlasu, ide o udalosť celej slovenskej alternatívnej scény. Ktoré mená by mohli v marci na odovzdávaní Rádio_hláv najviac zarezonovať?

Sú medzi nami takí, ktorí v tejto tak ojedinelej a tak potrebnej súťaži nerozdávali hlasy podľa príslušnosti k fanklubu konkrétnej speváčky či kapely, ale naozaj sa v 1. kole prehrabávali longlistami a svedomite si tie desiatky nahrávok (ak ich doteraz nepoznali z éteru) vyhľadali a prepočuli. Ak ste na to nemali čas či nervy, v 2. kole vám hlasovanie zaberie len pár minút.

Naviac si ako darček môžete stiahnuť domácu kompiláciu Rádia_FM: „Počúvaj, čo chceš“. Nájdete tam piesne od víťazov Rádio_hláv z minulosti: novinky od Bulp alebo B-Complex, live skladbu Korben Dallas z festivalu Pohoda 2016, ale aj spoluprácu Saténových rúk a Katarzie: „Nesmej sa mi“. Ak ste ešte nepočuli nové skladby od hard’n’heavy miláčikov – Čad, tak na kompilácii nájdete jednu z nich: „Metalové kladivá“.

Katarzia
Album roka v rukách Slnko records

Druhým najčastejším slovným spojením počas odovzdávacieho ceremoniálu, bude (hneď po názve cien: Radio_Head Awards) Slnko records. Toto vydavateľstvo sa objavuje v takmer každej kategórii a je vlastne úplne jedno, či budú nominácie premenené na ceny, alebo nie. Pre mňa je kolektív okolo Šiny už teraz pomyselným víťazom Rádio_hláv. Pred pár dňami „slnkáči“ oslávili šestnásť rokov existencie s úctyhodným počtom vyprodukovaných albumov: 89.

Nominácie v kategórii Album roka sú vyvážené, čiže o víťazovi, resp. víťazke rozhodne miera oddanosti fanúšikov. Najsilnejšie fankluby majú Katarzia a Billy Barman, ktorí v týchto dňoch dokonca vyrážajú na spoločné turné „Veľký čínsky tour“. Našťastie je tu potom ešte obdobná cena – Cena kritikov: Album roka a o nej už rozhodnú porotcovia z radov hudobných publicistov, ktorí by mali mať čo-to napočúvané a vedia si zdôvodniť kvalitnú nahrávku. Tam by pozlátená šoška týpka s rádiom namiesto hlavy mohla ísť do rúk Kataríny Málikovej, poprípade ostrieľaného tria Longital, ktorí neprodukujú schematický pop s chytľavými refrénmi, ale experimentujú nadžánrovo (od folklóru k folku, world music).

Vzhľadom na minuloročné skvelé koncerty doma aj v zahraničí, by som toto ocenenie dopriala aj slovenským predstaviteľom shoe-gaze žánru – The Ills a ich albumu „Ornamental or Mental“. Bez vokálov to ale ide o niečo ťažšie…

Singel roka v znamení: menej je viac

V kategórii Singel roka platí: menej je viac. Preto z longlistov do 2. kola hlasovania postúpili skupiny a interpréti, ktorí nemali nasadených viacero svojich singlov. Projekty, ako: Fvlcrvm, Buy her sugar, Barbora Bloom, Genius Locci, Keosz, Moja Reč neuspeli azda práve preto, že všetci mali v hre až tri single zo svojich albumov a práve na nich sa rozdrobila sila fanúšikovskej základne.

Kedysi bola v rámci Rádio_hláv odovzdávaná aj cena Koncertná kapela za daný rok – túto kategóriu by som pokojne do Radio_Head Awards vrátila. Rovnako tak by som pridala kategórie nové: Obal roka; Zvuk, resp. produkcia, ale aj Hudobný klip roka. Aj slovenskí umelci si totiž čoraz viac dávajú aj na vizuálnej stránke ich hudby a autori niektorých art-workov na CD-nosičoch či platniach by si zaslúžili pozornosť.

Kategóriu Hudobný klip nespomínam náhodou. Prepája sa mi totiž čoraz viac s cenou pre Singel roka. Veľa z nás (laických poslucháčov i hudobných kritikov) je založených vizuálne, teda lepšie si tvorbu zapamätáme cez videné, ako cez počuté (čo nemusí byť na škodu). Singel „Linda“ od skupiny Para, rovnako aj pieseň „Sloboda“ od Billy Barman som zaregistrovala až po tom, ako moji známi zdieľali ich hudobné videá na sociálnych sieťach. To isté platí aj o „shareovaní“ záznamu z vystúpenia Katarzie na hrade Devín. Refrén zo singlu „Milovať s hudbou“ sa vám musel dostať do hlavy, aj keď ste mali v úvode isté (terminologicko-technologické, resp. generačné) zábrany.

Katarina Malikova

Viac folklóru medzi nováčikmi na scéne

Možno to spôsobila povolebná kríza identity a hľadanie, resp. navracanie sa ku koreňom u mnohých Slovákov a Sloveniek, ale v nahrávkach u nováčikov na domácej scéne sa minulý rok objavovali (viac ako inokedy) výrazné prvky folklóru i celé ľudové melódie. Popularita a mimoriadna sledovanosť Tv šou „Zem spieva“ je už len akýmsi vyústením spomínaných nálad. Ako dlhoročná folklóristka to, samozrejme, oceňujem – ak tam nie je cítiť kalkul.

V 1. kole Rádio_hláv som hlasovala za novinky od Sisy Feher a Ivany Mer (obe vydávajú, ako inak, u Slnko records). Žiaľ, ani jedna sa do 2. kola nedostala. Je tam však ich kolegyňa, tohtoročná najsilnejšia predstaviteľka fúzie folklóru a elektroniky – Katarína Máliková s debutom „Pustvopol“, ktorý má celoplošne výborné ohlasy. Nielen doma. Autorka v rozhovoroch spomína, že to mala byť najprv nahrávka šanzónov. Kto vie, ako by znel úryvok textu „keď mi z loďky vidno iba chrbát“ v inom žánrovom prevedení…

Držala som prsty aj sesterskému duu – Genius Locci, ktoré už niekoľko rokov sledujem a ich hravosť ma napĺňa optimizmom. Škoda, že debut „Genius Locci presents Presence“ (a hneď dvojalbum!) neprišiel o pár rokov skôr. Niektoré skladby totiž už akoby stratili na svojej sviežosti, prítomnosti a nadobudli patinu minulosti.

V kategórii Objav roka som musela asi najviac gúgliť. Niektoré mená som poznala z Demovnice, iné názvy mi pripomínali všetko možné, len nie názov kapely. V 1. kole som dala hlas skupine Impreus, v 2. kole to bolo ešte ťažšie. Nakoniec som to poňala v duchu slov z prvého odseku – „pro-folklórne“ a hlas šiel skupine Ľudové mladistvá.

skupina Longital

Žánrové ceny v rukách porotcov

Už pred rokom som čitateľov a čitateľky magazínu Inspire upozorňovala na novinky a zmeny v hlasovaní v rámci žánrových cien Radio_Head Awards. Na Rádiu Devín ste si dokonca mali možnosť v polovici februára vypočuť diskusiu o Rádio_hlavách z pohľadu odborníkov / porotcov v rámci kategórií: klasická, džezová a experimentálna hudba. Nikdy nie je na škodu vypočuť si, čo títo ľudia oceňujú na hodnotených albumoch a na základe čoho rozhodnú o víťazovi.

Každoročne silné zastúpenie je v kategóriách Jazz, Klasická hudba, Hard & Heavy. Dve želiezka v ohni má v kategórii Electronická hudba aj Experimentálna hudba bývalý kolega – hudobník Stroon so svojou nahrávkou „Solar Preludes“. V kategórii Hip-hop / Rap / R’n’B sa nachádza aj EP veterána na slovenskej hip-hop scéne –Brančiho Kováča (aka Vec): „Domáce potreby“. Zvláštne, že platňa sa objavuje len v žánrovej kategórii.

V kategórii World Music / Folk sa objavuje už spomínaný album „Divoko“ od Longital. Je tam tiež „Pustvopol“ od Kataríny Málikovej, čím si autorka vyslúžila najväčší počet nominácií. Slnko records ponúka nominované albumy na stiahnutie zadarmo, alebo s výraznou zľavou – tak sa do odposluchu a následného hlasovania pustite – podporte slovenskú hudbu.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Ondrej a Naďa Koščíkovi

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar 2017).

Oscary 2017: Pre ten trapas sa oplatilo v noci nespať

Mnohí predpokladali, že sa 89. ročník cien americkej filmovej akadémie zapíše do histórie spolitizovanými ďakovnými rečami a antitrumpovskými náladami už na červenom koberci. Najviac si však z neho pravdepodobne budeme pamätať trapas pri vyhlásení Ceny pre najlepší film.

Novinársky prejav sa dá písať niekoľkými spôsobmi. Pri postupnom odhaľovaní cien v jednotlivých kategóriách by dávala zmysel chronologická stavba textu. Ale tí, čo v noci nespali a pozerali priamy prenos z odovzdávania Oscarov, aj tí, čo si hneď ráno po zobudení zapínajú Facebook v mobile, už o trapase nedeľňajšej noci vedia. Preto začneme podľa kompozičného postupu obrátenej pyramídy – teda to najdôležitejšie na úvod. Ale oplatí sa prečítať aj poslednú časť, tú o móde na červenom koberci.

Viola Davis in custom colour-blocked Armani

Výnimočný ročník – politika, no najmä nesprávna obálka

Takmer osemdesiatročný Warren Beatty dlho (a správne) váhal, kým meno víťazného filmu v nedeľu v noci vyhlásil. Bolo na ňom totiž meno herečky Emmy Stone z filmu „La La Land“. Uprostred ďakovačky tvorcov tohto najviac favorizovaného filmu, ktorý nakoniec získal sošky v šiestich kategóriách (výprava, kamera, pieseň, hudba, herečka v hlavnej úlohe a réžia), sa však prišlo na to, že Oscar za najlepší film poputuje nakoniec do rúk tvorcov snímky „Moonlight“. Ako inak to nazvať, než trapas? Takéto čosi sa v 89-ročnej histórii odovzdávania týchto cien ešte nestalo, a ak sa aj čerstvý americký prezident dovtedy zdržal svojho povestného tweetovania, komentár k tomuto si podľa mňa nemohol odpustiť.

à propos Donald Trump. Hoci na odovzdávaní osobne prítomný nebol a vraj Oscarov ani nemienil sledovať, jeho činy boli v náznakoch počas slávnostného večera často skloňované. Niektorí herci mali na šatách pripevnené modré stužky a určite mali pripravené v prípade víťazstva aj ďakovné reči, v ktorých by jeho prezidentovanie odsúdili. Škoda, že svoju nomináciu za film Florence Foster Jenkins nepremenila tento rok napríklad Meryl Streep, tá by si na ňom dozaista zgustla. Nielen preto, že ju Trump nedávno označil (pre jej aktivizmus) za najviac preceňovanú herečku všetkých čias. Čo tam po tom, že bola na Oscara nominovaná už dvadsaťkrát…

Preceňovaný muzikál La La Land

Po odovzdávaní Zlatých glóbusov som sa začala úprimne báť, že sa „La La Land” so svojimi štrnástimi nomináciami (a možnými oceneniami) stane i rekordmanom Oscarov a tromfne napríklad taký Titanic. Chápem, prečo sa táto snímka ľuďom páči, no ja som sa v kine na tom pridlhom videoklipe s nádychom jazzy nostalgie za niečím, čo volať späť netreba (iba keby sa v tom chcel človek skryť pred väčšími problémami okolo?) strašidelne nudila. Chcela som o tom aj napísať, ale reportážna recenzia v dailymale.sk bola tak výstižná, že som to už nechcela duplikovať.

V každom prípade favorizovaný film „La La Land“ o vzťahu nádejnej herečky a jazzového klavíristu nakoniec uspel aj u akadémie. Ak ste si túto snímku vybrali pre rande so svojou polovičkou počas sviatku Sv. Valentína (namiesto pokračovania „Päťdesiatich odtieňov sivej“), urobili ste určite lepšie. Na ústrednú dvojicu sa vcelku dobre pozerá a aspoň medzi nimi vidieť náznaky povestnej chémie. Emma Stone nakoniec získala v silnej konkurencii (a tiež vďaka silnému lobbingu) za svoju postavu Cenu pre najlepšiu herečku v hlavnej úlohe. Režisér tohto hudobného filmu, 32-ročný Damien Chazelle, je doposiaľ najmladší režisér, ktorý kedy získal Oscara.

Favorizovaná bola aj nemecká snímka „Toni Erdmann“, ale nakoniec uspel ako Zahraničný film „Klient“ („The salesman“) iránskeho režiséra Asghara Farhádího. Ten sa odovzdávania nemohol, resp. ani nechcel zúčastniť práve pre imigračný výnos amerického prezidenta, zakazujúci vstup do USA občanom vybraných moslimských krajín. Je to však druhý a dôležitý (nielen politicky motivovaný) Oscar pre Farhádího. Určite si z filmových klubov pamätáte jeho prvú Oscarom ovenčenú snímku „Rozchod Nadera a Simín“.

Aj ne(d)ocenené snímky stoja za pozornosť

Prekvapilo ma, že úplne naprázdno vyšli snímky „Skryté čísla“ („Hidden Figures“), „Lion“ či „Hell or High Water“. Keď ich budú dávať v kine blízko vás, určite si na ne zájdite. Stoja za pozretie, aj nejaké to verejné ocenenie.

To isté platí aj o inteligentnej sci-fi snímke o prvom kontakte s inými civilizáciami: „Arrival“ („Prichádzajúci“). Hneď by som si to pozrela znova, lebo mám niekoľko nezodpovedaných otázok a tešilo ma, že celý dej tvorcovia postavili na minulosti a budúcnosti hlavnej predstaviteľky (ženy, partnerky, matky, no v prvom rade vedkyne). Zároveň sa zaobišli bez prítomnosti všelijakých tých zelených postavičiek ufóncov.

Ak ste si mysleli, že v počte nepremenených nominácií bol do minulého roka najväčší smoliar Leonardo di Caprio, tak sa mýlite. Rekordman v nepremenených nomináciách je jednoznačne (teda až do tohto roka) Kevin O´Connell. Svoju 21. nomináciu konečne prelomil v kategórii Mix zvuku vo filme Mela Gibsona „Hacksaw Ridge“.

Umelci afroamerického pôvodu konečne viditeľní

Tento rok by sme mohli povedať, že v rámci nominácií sa konečne viac zviditeľnili ženy-autorky, no ešte viac tvorcovia a tvorkyne afroamerického pôvodu, čo je nesmierne dôležité. Viola Davis získala zlatú sošku za svoj herecký výkon vo vedľajšej úlohe vo filme „Fences“ (kiežby sme mali možnosť pozrieť si niekde aj jej divadelnú verziu). V tejto kategórii boli nominované herečky afroamerického pôvodu vlastne tri z piatich.

Mahershala Ali je ďalší z hercov afroamerického pôvodu, ktorý tento rok získal Oscara ako Najlepší herec vo vedľajšej úlohe v snímke „Moonlight“. Je zároveň prvým muslimom, ktorý kedy vyhral Oscara. Snímka o dospievaní afroamerického geja v Miami premenila nakoniec tri nominácie na zlato (vrátane adaptovaného scénára a už spomínaný najlepší film, hoci s príchuťou chaosu so zámenou obálok).

Svadobné inšpirácie na červenom koberci

Z ostatných ocenení odovzdávacieho ceremoniálu spomeniem už len mená v dvoch kategóriách. Najlepším celovečerným animovaným filmom sa stal „Zootropolis“ („Zootopia“), kde je slovenský trailer prekvapivo chytľavejší ako ten pôvodný. V konkurencii Moany, Kuba a ďalších detských snímok však obstál a vyhral zaslúžene. Najlepším dokumentom sa stal film „O. J. Made in America“azda najdlhší film, aký bol kedy nominovaný na Oscara (7 hodín a 47 minút, uff).

Oscarovská noc bez celebrít na červenom koberci by nebola kompletnou udalosťou. V najbližších týždňoch sa na stránkach obrázkových magazínov budete kochať róbami prítomných dám a trendov na najbližšiu plesovú či svadobnú sezónu (objavilo sa totiž prekvapivo veľa šiat v bielych, zlatých a krémových tónoch s volánmi alebo štrasami). Výraznou farbou a odhalenými plecami v šatách od Armaniho ma ohúrila už spomínaná majiteľka Oscara: Viola Davis.

Ďalšia ocenená herečka, Emma Stone, pôsobila pred fotografmi rovnako nežne a zvodne, ako v ocenenom muzikále. Mohli za to čiastočne jej zlaté vlasy, sčesané nabok a zlaté šaty so strapcami od Givenchy. Svojou jednoduchosťou i dĺžkou ma zaujali šaty Naomie Harris, nie náhodou šlo o premiéru na červenom koberci v podaní Rafa Simonsa, už pre značku Calvin Klein. Aby som ale nevynechala pánov, spomeniem aspoň dvoch talentovaných fešákov – Riza Ahmeda v Ermenegildo Zegna Couture obleku a o dve dekády staršieho, no stále sexy Cpt Fantastica: Vigga Mortensena v obleku od Dior Homme.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: AP

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, zima-jar 2017).

Získať sošku Radio_Head Awards je z roka na rok ťažšie. A to je dobre

V kategórii Singel roka sa v rámci Radio_Head Awards 2015 o váš hlas v 1. kole hlasovania uchádza až 88 skladieb; v kategórii Album roka zoznam obsahuje 27 platní. To nie je málo. Rozvírte preto hladiny fanklubových online náletov a skúste zvoliť neopočúvanú a zároveň počúvateľnú kvalitu. 

Hudobný dramaturg Rádia FM, Daniel Baláž, zverejnil pri príležitosti spustenia hlasovania v Rádiohlavách (počas eventu Slovenský deň_FM) na svojom facebook účte veľavravné prianie, „aby rok 2016 priniesol aspoň tak trojnásobok nových mien a dobrých, príp. veľmi dobrých, ideálne výnimočne dobrých (originálnych a predsa rádiových) nahrávok.“ Dodal, že „nie len kvôli percentám hranosti, ale najmä kvôli hudbe ako takej.” Status súhlasne ohodnotilo vyše 60 kamarátov a kamarátok, niektorí (vrátane mňa) si neodpustili komentár. Hudobný redaktor Miro Potoček aj hudobný producent Erik Horák Danielovi pritakali štýlom: „veď ani na svetovej scéne sa toho veľa prevratného nedeje.“ S tým, samozrejme, nesúhlasím.

No keďže tento text má byť o slovenských hudobných cenách za rok 2015, treba sa pozrieť na to, čo sa vlastne doma za minulý rok urodilo. Nebolo toho vôbec málo – len v kategórii Singel roka sa v 1. kole o váš hlas uchádza až 88 skladieb. Uvediem pár mien, ktoré možno pri hlasovaní zvážiť (alebo si nahrávku aspoň prepočuť, ak sa tak doteraz nestalo). Ide o subjektívny výber, ako inak. Podobný či úplne odlišný vkus možno prejaviť hlasovaním do konca tohto týždňa (do 14.02.).

saténové+ruky

Hlasovať za bratislavských rokenrolových tatkov

V marci organizátori Radio_Head Awards už po ôsmy raz ocenia slovenské hudobné projekty, skupiny a interprétov v piatich hlavných kategóriách. O víťazoch štyroch z nich (Album roka, Singel roka, Debut roka, Objav roka) rozhodnú poslucháči a poslucháčky prostredníctvom dvojkolového online hlasovania. Odovzdaná bude aj Cena kritikov konkrétnemu albumu ako Albumu roka.

Svojich favoritov a favoritky z longlistov (zostavených na základe rotácií v Rádiu_FM, ktoré je hlavným organizátorom súťaže) som si našla aj ja. V kategórii Album roka by som rada upozornila na nenápadný, no zvukovo výnimočný projekt – Gwerkova s albumom ‘Safari’. Taký môj dlhohrajúci privátny ambient. Až mi je ľúto, že som trojicu z Južného Slovenska nikdy nevidela naživo.

Za albumy ‘Nič sa nemení’ od skupiny Hviezda a ‘Bozkávam’ od štvorice Saténové ruky určite zahlasujte, lebo na ich členoch – bratislavských tatkoch okolo štyridsiatky naozaj vidieť, že ich tá muzika baví. Čo je viac, ako na koncerte spokojne počúvať Ďurovkove uveriteľné texty a sledovať Hajdinove rokenrolové tanečky, či nadobúdať dobrú náladu pri pohľade na hodinový nemiznúci Bebeho úsmev popod fúz? Nič. Žiadne špeciálne kostýmy, prezleky, projekcie, bosé nohy na javisku, fistule vo vzduchu – len poctivá gitarová muzika s refrénami, s ktorými možno nesúhlasíte, ale aj tak si ich spievate cestou domov v nočnej MHD.

longital

Rok v znamení hudobných comebackov

Mojim dlhodielskym susedom, dvojici Longital, mimoriadne pristane staronový člen – bubeník Marián Slávka, na ktorého sa nielen dobre pozerá, ale ktorý dal X-krát prepočutým skladbám nový ráz. Šine a Danovi zo Slnko records vlastne celkovo gratulujem nielen k albumovej best-ofke, ale i k bohatej úrode v ich vydavateľstve Slnko records. Naozaj je ťažké vybrať absolútneho víťaza a svoju voľbu racionálne obhájiť. Ak o to teda niekomu v hudbe ide. Vašu pozornosť by som ešte upriamila na ‘Úrad’ Prezidenta Lourajdera, lebo takáto svieža, hravá a slovíčkárska úderka nám doma dlho chýbala. A na povzbudenie „home-sick“ nálady je viac ako vhodný album ‘Zvery‘ od introvertného prekvapenia, zvaného Archívny chlapec. Inak za Archívneho chlapca aj Prezidenta Lourajdera možno hlasovať aj v kategórii Debut roka – konkurencia je silná, ale chalani by sa mohli presadiť. Tie nahrávky za to stoja.

Netreba v hlasovaní opomenúť ani vydarené comebacky stálic, ako Vidiek s albumom ‘Vidiek s oblohou’; Čisté tvary s platňou ‘Zem nás chce čistých’; či Chiki liki tu-a s ich veselkou ‘Slzy tvý mámy, Šedivý a spol.’.

Keďže mám rada dobre urobené pesničky a ženské vokály, v kategórii Singel roka som hlasovala za tieto dva songy: Genius Locci –‘Why I Can’t’ a Youcoco –‘Vision 45’, aj keď nejde o najsilnejšie skladby, aké kedy oba projekty zložili. Temnotka ‘Život v zajatí rácia’ od bratislavskej žánrovo ťažko-zaraditeľnej skupiny Tu v dome je pre mňa v hlasovaní povinná jazda (silno subjektívna; viac nerozviniem). Fanúšikovia nedávno sa rozpadnutej skupiny Zlokot by nemali zabudnúť na singel ‘Rauš’. Spomedzi 88 skladied nie je celkom ľahké vmestiť sa do piatich hlasov. Potrebovala by som tak desať.

V kategórii Objav roka som hlasovala za trenčiansky elektronický projekt Bulp. Nie preto, že bol prvý v zozname podľa abecedy, ale preto, že ‘Endian’ EP Sama Štefaneca, vydané u Deadred/ Starcastic records, v posledných týždňoch počúvam cez Spotify čoraz častejšie.

Žánrové ceny v prospech kvality, nie popularity

V roku 2015 pribudla ku kategóriám: Hip Hop / Rap / RnB, Elektronická hudba, World Music / Folk, Hard and Heavy, Jazz a Klasika ďalšia žánrová kategória – Experimentálna hudba. Zároveň v 8. ročníku udeľovania cien Radio_Head awards došlo k výraznej zmene aj v spôsobe hlasovania (v prospech kvality, nie popularity). V minulých rokoch vyberala päť najlepších finálových albumov porota, v druhom kole už hlasovali samotní poslucháči. Tentoraz však bude aj celkového víťaza v druhom kole vyberať hlasovaním odborná porota.

Odborní garanti, resp. koordinátori žánrových cien sa mimoriadne tešia (možno ešte viac, ako poslucháči a poslucháčky) na ďalšiu novinku tohto ročníka Rádiohláv, ktorou je diskusia. Po skončení druhého kola a pred samotným ceremoniálom udeľovania cien sa porotcovia a porotkyne stretnú v priamom prenose a svoju voľbu okomentujú (ako aj uplynulý hudobný rok v ich konkrétnom žánri). To budú zaujímavé dvojhodinovky! Viac o žánrových cenách v samostatnom článku pre online vydanie časopisu Inspire.

 

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Anna Raitl

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, zima-jar 2017).