Tri typy podujatí, ktoré budete chcieť navštevovať každý mesiac

Pravdepodobne ste už o týchto podujatiach počuli, niektoré ste aj osobne navštívili a v budúcnosti by ste dokonca na nich radi vystúpili – ako rečníci, rečníčky či hudobné telesá, prezentujúce svoju novú tvorbu. Tri typy eventov, ktoré skrátka nemožno navštíviť len raz. Každý mesiac je totiž ich téma, miesto konania i zostava pozvaných prezentujúcich unikátna, neopakovateľná.

PMMXVII_0825_DSF6786

Všetci poznáme konferenciu TED, kde pozvané osobnosti svojimi vystúpeniami a neskôr videami inšpirujú celý svet. V menších mestách po celom svete potom fungujú jej odnože, dcérske podujatia v podobe TEDx talkov. O júlovom vydaní TEDxBratislava sme priniesli reportáž aj na webe magazínu Inspire.

Úspešne na publikum fungujú aj iné typy eventov, ktoré sa snažia svojím formátom od TED-u odlíšiť. Získavajú na prestíži, popularite a návštevnosti, pretože verných návštevníkov a návštevníčok z mesiaca na mesiac pribúda. Cítia totiž akýsi pocit spolupatričnosti, sociálnej siete, uzavretej komunity – vďaka tomu, že podujatia poznajú, pravidelne sa na ne hlásia a pri troche šťastia (a pozitívnej odozve od tímu organizátorov, zväčša do naplnenia kapacity eventu) sa na ne aj dostanú. Ich slovenské verzie môžete navštíviť a zažiť aj vy.

Creative mornings v 173 mestách

V roku 2008 odštartovala v New Yorku prvé vydanie „CreativeMornings“ Tina Roth Eisenberg. Chcela, aby bolo podujatie zadarmo – prístupné hocikomu, nielen vyvolenej komunite kreatívcov a kreatívkyň. Niektorí ho dodnes označujú za „TED for the rest of us” (TED talk pre nás ostatných). Kreatívne rána môžete navštíviť vždy v posledný piatok v mesiaci, ak si privstanete a týždeň dopredu sa na event prihlásite cez formulár na hlavnej stránke. Ranné podujatie je síce zadarmo, no vždy sa odohráva na inom mieste (raz vo vstupnej hale múzea, inokedy v útulnej kaviarni), preto je kapacita obmedzená. Za odmenu vás ale čaká voňavá káva a prednáška od zaujímavej osobnosti v rozsahu 20-50 minút.

PMMXVII_0825_DSF6780

Podujatie organizujú tímy dobrovoľníkov a dobrovoľníčok v 173 mestách po celom svete. V Bratislave sa konalo prvé Kreatívne ráno až v roku 2014 a zorganizovali ho kamarátky, zväčša študentky VŠMU. Keďže baby sú momentálne pracovne rozlietané mimo SR, periodicita bratislavských rán už nefunguje na mesačnej báze. Po letnej pauze sa však vráti v plnej sile, dúfajme. V minulosti o svojej tvorbe pútavo hovorili: výtvarník Erik Binder (na tému: láska, nielen k fujare) v Baestro bare; hudobník Jonatán Pastirčák v kaviarni Dobré&Dobre; alebo riaditeľka Slovenského centra dizajnu Mária Rišková na pôde Slovenského múzea dizajnu.

Sofar sounds v 370 mestách

Projekt „Sofar Sounds“ vznikol v rokoch 2009-10 v Londýne. Vraj išlo sprvu o odozvu na neslaný-nemastný koncert, ktorí traja kamoši navštívili. Vytvorili teda komorný event podľa vlastnej predstavy prežívania hudobného zážitku – priamo vo svojej obývačke. A tak je tomu doteraz, len sa licencia eventu a chuť organizovať podobné intímne troj-gigy rozrástla do 370 miest na viacerých kontinentoch. Týždeň dopredu sa na podujatie nahlásite a potom čakáte na notifikáciu mailom či esemeskou so súradnicami miesta konania. Ak ste teda iba návštevníci a návštevníčky. Na event sa môžete tiež prihlásiť ako majiteľ bytu, domu či iného zaujímavého miesta, kde by ste radi koncertný večer zorganizovali. Poprípade to môžete skúsiť ako potenciálny hudobný hosť, člen či členka skupiny a hudbou publiku vyrozprávať svoj príbeh.

15589638_10154220986927404_7280584361106725193_n

Vystúpenia hudobníkov a hudobníčok sa nakrúcajú na kameru a videá sú neskôr zdieľané v rámci globálnej siete Sofar sounds, čo je najmä pre začínajúce kapely výzvou a dobrou propagáciou. Bratislavská verzia sa napríklad od tej aucklandskej (18000 km vzdialenej) líši v dvoch veciach – podujatia sa konajú častejšie vo verejných priestoroch, ako v izbách bytov či rodinných domov, a vystupujú na nich aj veľké mená domácej hudobnej scény. Možno ste zažili niektoré z nich v klube, malom kulturáku či v kine. Skupina Tolstoys, ktorá čoskoro vydáva svoj debut, vystupovala napríklad v Markovi Twainovi (lodi na Dunaji, fungujúcej ako bar najmä počas letných mesiacov). Raper Bene a speváčka Katarína Máliková zasa vystúpili počas Mesiaca fotografie v Galérii 19. Májový „Sofar Sounds Bratislava“ sa dokonca konal na pôde holandskej ambasády a zahrali na ňom: Andrea Bučko, Dalibor Kocian aka Stroon a Jano Kružliak ml.. Asi najviac intímny bol zatiaľ marcový „sofar“ v útulnom byte na Palárikovej ulici, ktorý nafotila šéfredaktorka magazínu Inspire: Veronika Pilátová a vystúpil na ňom napríklad hudobník Jerguš Oravec. Augustové (vraj už plne obsadené) vydanie sa bude konať už o pár hodín (24. 08.) na ďalšom zaujímavom mieste v Bratislave.

3_Performer_Cell_Phone_Happening-Sofar_Sounds_AKL-May_2017-Photo_Palo_Markovic

PechKucha Night v 1010 mestách

Na Slovensku azda najdlhšie fungujúcim a najviac rozšíreným typom podujatia, zostaveného z krátkych inšpiratívnych prednášok prihlásených rečníkov a rečníčok, je „PechaKucha Night“. V Bratislave ho od roku 2008 organizovalo o.z. Punkt, ktoré stojí napríklad za podujatím „Dobrý trh“. V roku 2016 predalo štafetu, resp. licenciu mladším organizátorkám z OZ Soyart. Okrem hlavného mesta môžete zájsť na „pechakucha“ noc do Nitry, Popradu, Prešova, Trnavy či Žiliny. Organizátorky dokonca spojili sily s kolegami z Brna, Budapešti a Varšavy a snažia sa prepájať aktivity (ako aj prezentácie) v rámci vyšehradského regiónu.

Formát prezentácií (20×20) bol vynájdený dvoma zakladateľmi architektonickej firmy: Klein Dytham Architecture. Prvá PechaKucha Night sa konala v roku 2003 v Tokiu a okamžite sa stal z neformálneho zdieľania kreatívnych nápadov hit na pokračovanie. O desať rokov neskôr vystúpili v rámci jedného večera v bratislavskej Berlinke napríklad novinárka Zuzana Wienk, maliarka Patrícia Koyšová, či galerista Filip Vančo. Bratislavskú PechaKuchu hostil aj filmový klub Nostalgia, klub A4, Stará tržnica či Ekoiuventa pri Slavíne – všetko sú to zaujímavé bratislavské priestory s vlastnou históriou. Jedno z posledných vydaní, konkrétne o sociálnych vedách, sa konalo v spolupráci s Ústavom etnológie SAV v kine Mladosť. Témami nie je teda vždy iba súčasné umenie a architektúra, ale širší záber s celospoločenským (hoci možno viac abstraktným) záberom, ako: pamäť, hranice, periféria.

Opäť treba PechaKucha event odlíšiť od formátu TED talkov, s ktorými je neraz porovnávaný. Organizačné tímy prízvukujú, že pokým u TED-u ide o vystúpenia expertov a expertiek, na PechaKucha Night môžu vystúpiť aj bežní ľudia, ktorí sú ochotní podeliť sa s publikom o svoj príbeh. Prezentujúci však musí dodržať časový limit a počet obrázkov – komentuje iba prúd 20 slajdov (na každý z nich má iba 20 sekúnd). Presvedčte sa na vlastné oči, ako človek dokáže vtesnať svoju prácu či životné poslanie do šesť a pol minúty. Možno v niektorom z najbližších vydaní už budete stáť na pódiu a rečniť aj vy.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Advertisements

Ôsmy ročník TEDxBratislava v znamení strát (predsudkov) a nálezov (nádeje)

Čo vás osloví viac? Klasické motivačné prednášky, ako vystrihnuté z filmov Magnólia či My little Miss Sunshine, alebo ľudské príbehy, prinášajúce viac či menej prevratné myšlienky pútavou (v najlepšom prípade vtipnou) formou? Ak na vás funguje práve tá druhá možnosť, tak ste pravdepodobne sedeli v júli v novej budove SND a sledovali štrnásť vystúpení v rámci podujatia TEDxBratislava. Ak ste tam osobne byť nemohli, atmosféru vám pomôže priblížiť aspoň tento článok.

Tento rok bolo v zostave trefne zvolených rečníkov a rečníčok, ukázujúcich nám na vlastných príkladoch: netradičné pohľady na tradičné témy, viac žien ako mužov. Hneď v úvodnom príhovore na to hrdo upozornil držiteľ licencie TEDx pre Bratislavu: Rastislav Geschwandtner. Vystúpenia dýchali zmesou odvahy i zraniteľnosti, publikum malo v prestávkach medzi talkami o čom kriticky premýšlať. Na pódiu sa totiž načrelo do tém: vnímania rozdielnosti, multikulturality, migrovania a hľadania identity pod heslom: Straty a nálezy.

19780784_10154612092871860_1502004157534501103_o

Čo strácajú muži, nachádzajú ženy, a naopak

Rasťo Geschwandtner si pred svojím uvítacím príhovorom urobil na internete malý prieskum a cez vyhľadávač zisťoval, čo strácajú a nachádzajú najviac muži, a čo ženy. U žien sa najčastejšie stratil hlas, potom zmysel života a zrkadlo. U mužov to neboli prekvapivo vlasy či čosi malicherné, ale na prvom mieste strát bol: PUK kód, potom samotný telefón a do tretice rodný list. Čo sa týka nálezov, tak tam to bolo ešte veselšie. Ženy nachádzali primárne: milenca, potom kliešťa a domov, muži našli skladací nožík – rybičku (spomienku na detstvo), poštového holuba či rogalo.

Téma strát a nálezov sa aj v prípade podujatia TEDxBratislava dotýkala nielen materiálnych statkov: výdobytkov technológií a inovácií, ale aj medziľudských vzťahov. Pričom vždy by sme radšej počúvali príbehy o nachádzaní životných partnerov (ako v prípade jazykovedkyne Lucie Molnár Satinskej či youtuberky Jessicy McCabe), ako o strate blízkych (ako v prípade vojnovej pamätníčky Evy Mosnákovej). Našťastie sa celý event niesol v znamení strát predsudkov a nálezov nádeje, a to je to podstatné.

O hľadaní identity a absurditách v našej spoločnosti

Sú medzi nami takí, ktorí dokážu visieť v zajatí sociálnych médií aj dvanásť hodín denne. Téma migrácie a utečenectva ich teda nemohla obísť, práve na Facebooku sa totiž odohráva najviac slovných vojen a súťaží o definovanie národnej identity. Občas sa však aj súdnym diskutujúcim vymkne onen lokál patriotizmus z rúk a prejdú na stranu extrémizmu. Že neviete, o čom je reč? Každá z nižšie uvedených rečníčok pracuje s tak citlivou témou, že sa s negatívnymi reakciami skôr či neskôr musela vysporiadať. Stálo preto za-to: vypočuť si ich prednášky na TEDxBratislava.

Rešpektovaná historička s nádherným hlasom a sebaistým prejavom, Jarmila Bednaříková, sa zaoberá sťahovaním národov a migráciou ako konštantou dejín. Snaží sa vždy pripomenúť, že „migračné vlny“ tu vždy boli, dokonca tie v minulosti svojím rozsahom ďaleko predbehli tú dnešnú. Zdôraznila tiež, že existujú dva typy scenárov: konfrontačný (založený na odlišnostiach) a integračný (založený na spojitostiach). V tomto momente je dôležité nezanedbať vzdelávanie (učiteľov, politikov, novinárov) v danej oblasti. Od toho totiž bude závisieť, aký slovník a prístup k téme si ľudia zvolia.

Majsterka cynizmu na sociálnych sieťach i vo výtvarnom umení, Ivana Šáteková, ponúkla obecenstvu v SND svoj príbeh – ako sa dostala k vyšívaniu slovenských prísloví a porekadiel z oblasti Šoporne (s nehostinným, stereotypným, často sexistickým podtextom) ako spôsobu vyjadrovania sa k aktuálnym spoločenským otázkam. Práve ľudové tradície prepája s dnešným svetom a svojským humorom poukazuje na absurdity v slovenskej spoločnosti. Aj sa jej za to dostalo odozvy od hejterov. Ivana upozorňuje na fakt, že možno o päťdesiat rokov sa do slovníka zaužívaných úsloví dostanú aj nadužívané výroky dneška: “Vezmi si ich domov!“; alebo „Ty, slniečkár, platený Sorosom!“ Momentálne má najradšej výstižnú slovenskú vetičku: „Nikto neohovorí lepšie človeka ako človek človeka.“

19702928_10154612029331860_4972633678092035400_o

Ovládať jazyk, ktorý spája

Jazykovedkyňa, Lucia Molnár Satinská, začala svoj talk tými najviac trefnými otázkami. Spravila si prieskum u divákov a diváčok v SND: o učení sa cudzích jazykov. Zaujímalo ju, koľkí z prítomných hovoria po anglicky, a koľkí sa angličtinu chceli dobrovoľne naučiť ako cudzí jazyk. Zdvihla sa väčšina rúk. Keď zopakovala otázku, ale angličtinu vymenila za maďarčinu, tých rúk v obecenstve bolo zdvihnutých minimum. A práve viacjazyčnosti v našom regióne a hľadaní odlišností, no najmä spojitostí medzi slovenčinou a maďarčinou, sa Lucia venuje vo svojom výskume. Nie je predsa tajomstvom, že Bratislava bola kedysi multikultúrnym a multijazyčným mestom. Pracovný život vtipne premostila do roviny osobnej a spomenula aj to, ako ju portrétujú v maďarských médiách ako akúsi kuriozitu – jedna z mála Sloveniek sa totiž v detstve dobrovoľne začala učiť maďarčinu. Dnes má dokonca za manžela maďarsky hovoriaceho režiséra.

Výnimočný pedagóg, Scott Bedley, nazerá na formy vzdelávania rebelskými očami. Založil skupinu Skype Master Teachers, aby prepojil učebne po celom svete a vytvoril tak globálnu komunitu, ktorá je ochotná kriticky myslieť, nebáť sa inovatívnych postupov a najmä spolupracovať. Vo vlastnej triede, zloženej z 10-ročných žiakov a žiačok, podnecuje výrobu, ale zároveň aj dekonštrukciu pravdivých a falošných správ. Len tak si môžu deti na vlastnej koži odskúšať fenomén „fake news“ na sociálnych sieťach a pripraviť si jazyk a štýl, ako im čeliť. Je to skvelý príklad načasovania mediálnej gramotnosti v praxi – začať s mediálnou výchovou treba totiž už na základných školách.

Budúcnosť: podpora permakultúry aj virtuálna realita

Ďalšia skvelá rečníčka, diplomovaná permakultúrna dizajnérka, Patricia Černáková, predstavila vo svojom vystúpení s trefnými príkladmi a prirovnaniami spôsob hospodárenia s pôdou a vodou udržateľným spôsobom, šetrným k prírode. Rozhovorila sa na tému využívania pitnej vs úžitkovej vody; dôležitosti výskytu a použitia liečivého pýru či žíhľavy v domácnosti a vyvrátila mýtus bezúdržbovosti záhrady. Starostlivosť o záhradu prirovnala k výchove dieťaťa (alebo naopak?). Mať úrodné záhony bez práce by bolo síce skvelé, ale takto to zatiaľ nefunguje.

Keď sa spojí nadšený medik s nadaným informatikom, môže z toho vzniknúť všeličo. Ako sme mali možnosť vycítiť z talku absolventa medicíny: Tomáša Brngála, v jeho prípade zapojenie virtuálnej reality (VR) do medicíny vyústilo do vzniku úspešnej aplikácie Human Anatomy VR, ktorú si ľudia stiahli už vo vyše sto krajinách sveta.  Namiesto dlhých hodín, strávených v pitevni, sa o ľudskom tele učíte rýchlejšie – jedným klikom oddeľujete pod kožou vrstvu od vrstvy. Do budúcna by sa mohli podobne spracovať pre potreby zlepšenia výučby medicíny aj ďalšie predmety (okrem anatómie napríklad genetika či imunológia) a učebňa s VR headsetmi by mohla fungovať aj na ostatných lekárskych fakultách, nielen v Bratislave. Dokonca je plán rozšíriť projekt vďaka osvietenému sponzorovi aj na stredné školy. Tomáš v prednáške spomenul aj ďalšie využitie VR v praxi – v podobe simulácie videnia a myslenia ľudí s autizmom; 360-stupňového živého prenosu operácie; či výkonu operácie expertmi na ďiaľku… Tento rečník sa neobáva, že by v budúcnosti technológie nahradili lekárov (môžu len uľahčiť a spresniť ich prácu), veď medicína je predsa o niečom viac – o ľudskosti.

Autorka textu: Boba Markovič Baluchová, Foto: Martina Cimermanová, TEDxBratislava

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Drsná škola v SNG, alebo ako šiesti grafici účtujú s dejinami

Ak vás zaujíma, čo spája voľného umelca Bindera, konceptuálneho typografa Drličiaka, majstra veľkorozmerných drevorytov Klepocha, úžitkového grafika Horvátha, pedagóga umenia Čejku a knižného dizajnéra Čumlivskeho – zástupcov novo-sformovanej skupiny „Drsná škola“ – navštívte v najbližších mesiacoch Slovenskú národnú galériu. Práve tam spomínaná šestica grafikov účtuje s dejinami (nielen súčasného umenia).

Mainstreamové publikum si slovenskú grafickú školu asi najviac spája s osobnosťou Albína Brunovského. Preto sa aj na najnovšej výstave v Slovenskej národnej galérii (ale zámerne iba v salónnej koláži na 3. poschodí Esterházyho paláca) objavujú aj ukážky z jeho tvorby či ďalších klasikov grafiky. No diela šestice bradatých štyridsiatnikov vo zvyšku priestorov SNG, ako i celý koncept výstavy „Drsná škola“, sa však s touto tradíciou svojským spôsobom vysporadúvajú, konfrontujú.

!drsna skola Pala Cejku-foto Palo Markovic

„Post-brunovská“ generačná výpoveď

Oslovení autori, narodení po roku 1970, na prvý pohľad predstavujú protipól myslenia, ako i prístupu k médiu grafiky. Ide o akúsi „post-brunovskú“ generačnú výpoveď.

Vybraní šiesti muži vedome rýpu, resp. vyrývajú do zaužívaných hraníc a konceptov v (súčasnom) umení. Výsledná zostava autorov bola kurátorkou Alexandrou Kusou v spolupráci s Luciou Gavulovou „okresaná“ na Erika Bindera, Jana Čumlivského, Emila Drličiaka, Pala Čejku, Juraja Horvátha a Tomáša Klepocha, pričom z výberu nakoniec vypadol napríklad Boris Ondreička či Matej Fabián. To všetko v duchu koncepcie premýšľania, zvažovania, škrtania a dopĺňania, ale stále v súlade s názvom „Drsná škola“, ktorý si tí skôr narodení ešte spájajú s konkrétnym detektívnym žánrom z literatúry, kde sa autori nevyhýbajú tvrdej priamosti, robustnosti.

Viac o koncepcii prezradia pracovníčky SNG v kurátorskom výklade 13. septembra, alebo samotní vystavujúci autori v sprievodných podujatiach SNG k výstave v mesiacoch september-október (stačí sledovať web: http://www.sng.sk).

priprava na vystavu 1-foto Palo Markovic

Namiesto grantových umelcov premýšľajúci rýpali

Skupina sa pri príležitosti prípravy a realizácie výstavy sformovala do tejto podoby Drsnej školy po prvý raz. Ak by mali kurátorky ku každému z autorov priradiť dvojslovný opis ich prístupu k tvorbe, tak Erik Binder by bol spájaný s voľným umením, Emil Drličiak s konceptuálnou typografiou, Tomáš Klepoch s „absolútnou grafikou“, Juraj Horváth s úžitkovou grafikou, Palo Čejka s dejinami umenia (a ich výučbou) a Jan Čumlivski s presahmi grafiky do knižného dizajnu. Každý zo zúčastnených umelcov však pracuje samostatne vo vyčlenenom priestore, v jednej konkrétnej miestnosti v rámci galérie. Výsledkom sú jedinečné inštalácie s prinesenými, alebo priamo na mieste vytvorenými dielami (s použitím autentických nástrojov, pracovných stolov, bedničiek s pivom či platňami), ktoré bude ťažké preniesť do archívu SNG .

Vybraní výtvarníci netvoria mainstream. Nie sú to grantoví umelci, skôr premýšľajúci rýpali (na trhu s umením nie dobre predávaní, preto sa živiaci napríklad učením). Sú neprehliadnuteľné súčasti slovenskej či českej scény, ktorých regulérne rýpanie do lina či do dreva dáva hlbší zmysel, hoci na prvý pohľad nemusí byť všetko zrejmé.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Festival Pohoda – po 20 rokoch v relaxačnom móde

Že festival Pohoda už dávno nie je (len) o hudbe, sme si všimli všetci. Tento rok, po veľmi silnom jubilejnom dvadsiatom ročníku, si organizátori aj návštevníci zjavne povedali, že potrebujú zaslúžený relax s nádychom nostalgie – ohliadnutím sa za prvými ročníkmi tohto podujatia. A tak to celé tri dni v areále trenčianskeho letiska naozaj aj vyzeralo. Ku spokojnosti všetkých vekových kategórií.

Veľa známych sa ešte pár týždňov pred začiatkom tohto najväčšieho festivalu s dvadsaťročnou tradíciou dušovalo, že nedajú 89 eúr len za to, aby si mohli pokecať s kamošmi na trenčianskom letisku. V uplynulý júlový víkend sa tam však všetci do jedného i tak objavili a spokojne pokyvkávali hlavami. A hoci sa z roka na rok Pohoda viac a viac transformuje z hudobného eventu na multikultúrne a predovšetkým rodinne orientované podujatie, akceptujeme to bez reptania. Pohodová atmosféra sa predsa nevytráca, a o to ide predsa najviac.

PMMXVII_0708_DSF5696

Pribúda návštevníkov predškolského veku

Hneď v nedeľu ráno sa objavili rebríčky toho naj z Pohody od menej či viac sledovaných názorových vodcov vo vodách slovenského internetu. Hudobných highlightov bolo pomenej, a viac sa objavovali javy, ktorými sa iné festivaly pochváliť nemôžu (recyklovaný riad vo vege-reštaurácii, happy hour v sprchách, pump track pre malých bajkerov, vyberané čokoládové pralinky atď.).

Najväčšou atrakciou bolo pravdepodobne „parkour“ ihrisko zo sena (alebo to bola slama?), kde sa najmenší návštevníci festivalu vedeli zahrať celý deň. Niektoré mestské deti skákali zo stohov možno po prvý raz v živote. Pre tých starších šlo o voňavú nostalgickú spomienku na detské časy, strávené u starkých na dedine. Magickú atmosféru pohody dotváral spln mesiaca na nočnej oblohe – takmer bez hviezd a oblakov (teda: ako kedy). So zvyšujúcim sa vekovým priemerom verných návštevníkov Pohody pribúda každým rokom i výskyt kočiarov vo festivalovom areále a počet atrakcií pre deti. Občas dokonca začujete protesty malých škôlkárov v štýle: „Načo tu hrá tá hudba?“; „Čo to sú za divné zvuky?“ Trošku opovážlivé smerom k hudobnému podujatiu, ale zasa vcelku ospravedlniteľné, :).

Neplánované stretnutia tretieho druhu

Na Pohode stretnete takmer všetkých – kamarátov z mimovládok; introvertných spolužiakov; vzdialených bratrancov a sesternice; slnkom unavené lokálne celebrity; niektorých politikov s podprahovou agitkou; svojich budúcich zamestnávateľov, aj bývalých frajerov a frajerky; resp. manželov a manželky; tých, čo tak nutne stretnúť nepotrebujete. Do dobrej nálady vás našťastie okamžite dokázala dostať ľadová káva hneď v niekoľkých stánkoch. Vyskúšali ste napríklad bezkofeínovú zmrzlinu a/alebo kávu z dielne trenčianskej pražiarne a kaviarne Coffee sheep? Ak nie, budúci rok to treba napraviť. Horúčava–nehorúčava, prechádzka cez celý areál spraví každému dobre. Najmä po výdatnom obede, keďže na Pohode bolo i tento rok o pestrý výber jedál (aj pre problémové brušká a vege-bio-raw nálady) postarané. Indické wrapy, japonské rameny, sójové guláše, domáce makovo-višňové štrúdle, aj kalorickejšie špeciality: nivové langoše, grilované oštiepky či zemiakové placky chutili skvele.

Stalo sa vám, že ste mali v mobilnej Pohoda appke starostlivo vyklikané „must watch“ kapely, ale polovicu z nich ste nakoniec akosi vidieť nestihli? Pravdepodobne áno. Pravdepodobne vám pôvodné plány zhatili všetky tie neplánované, ale tak príjemné stretnutia tretieho druhu. Kamaráti, ktorých ste nevideli večnosť, ale v hovore ste plynule dokázali nadviazať na témy spred desiatich rokov, akoby to bolo včera. Pohoda nie je o párminútových liftových rečiach, ale o niekoľkohodinových nočných debatách na rozpálenom betóne – keď vám je skrátka dobre a neľutujete, že ste nevideli headlinera večera.

Na Pohode luxusne ako u kohosi doma na návšteve

Pohoda je známa svojimi pozitívnymi vibráciami – nikde ani tento rok neboli žiadni agresívni (alkoholom zmorení) ľudia či najatí trollovia. Organizátori starostlivo dbali na pokoj a poriadok v areále; príslušníci polície sa pri kontrole dokladov pri výjazde z letiska správali prívetivo, rovnako aj dobrovoľníci či taxikári. Parkovací systém fungoval dobre, triedenie odpadu treba ešte docvičiť. O bonusoch typu: keramické toalety (s tematicky potlačeným toaletným papierom), opaľovacie krémy či zubné pasty zadarmo sa azda už ani netreba zmieňovať. Na tento luxus sme si pri festivale Pohoda prirýchlo zvykli. Letisko vám potom pripomína skôr príjemnú návštevu príbytku dávneho kamaráta, ako miesto festivalu pod holým nebom.

Každoročne by ste mali navštíviť aj kreatívnu zónu, ide totiž o dôstojnú výstavu malieb, hoci na kamenných hranoloch, ktoré o pár dní skončia pod zemou. A nejde len o diela začínajúcich umelcov – študentov VŠVU, ale o veľké mená, ako napríklad Marek Ormandík. V Literárnom stane Martinusu sa takisto premleli tisícky návštevníkov Pohody. A nielen preto, že sa potrebovali skryť pred dažďom. Zaujímali sa o kvalitnú literatúru, ktorú si vo farebných plátených taškách (k nákupu zdarma) mohli odniesť so sebou. Ak, samozrejme, nebola už vypredaná – ako v prípade novinky Ruzká klasika, ktorá bola po čítačke Dana Majlinga beznádejne rozchytaná.

Mimovládková pasáž, Kaviareň Dobrá krajina a Nay tanečný dom bývajú už tiež neoddeliteľnou súčasťou Pohody. Tento rok napríklad potešil nielen ženské pohľady a hip-hopové duše: Break dance Battle, najmä jeho víťazné tanečné skupiny – Cool2Rock a HastaLaMuerte.

Hudba skôr pre oči, ako uši

Bolo by ale vhodné spomenúť aj pár top vystúpení tohto ročníka Pohody, aj keď nie každá vydarená „performance“ sa rovná hudobnému koncertu (a naopak). Hneď v prvý večer festivalu urobili šou pre masy týpci z Nórska: Ylvis. Shoegaze legenda Slowdive takisto potešila svojich verných fanúšikov, ktorí ostali priklincovaní pod pódiom aj počas zvukovkovej výplne medzi vystúpeniami v podobe moderovania Braňa Jobusa a hrania hitov z jeho projektu Abusus. Pre ľudí, čo vyrastali na hudbe Sonic Youth, bol koncert Thurstona Moorea povinnou jazdou. Rovnako si beznádejní romantici i veční cynici, ktorí mladosť prežili v zajatí gitár, pochvaľovali vystúpenia Marka Lanegana a The Jesus and Mary Chain.

Piatkový deň patrilo hlavné podium samým babám – raperke M.I.A., R’n’B dive Solange a majsterke prerábok a „sounds like“ hitov Birdy. Hoci ani jedna z nich osamote ničím špeciálnym neohúrila trenčianske letisko, ide o skvelý Girl power koncept zo strany organizátorov Pohody. Na svoje si prišli aj priaznivci elektronickej hudby (i vzácne prežívajúceho žánru D’n’B) vďaka Beardymanovmu ansámblu a jeho encklopedickej prezentácii všetkých existujúcich štýlov; triu Electro guzzi, ktoré svoje vystúpenie umne obohatilo o dychovú sekciu; a algorytmickému Squarepusherovi – osamote či v jeho druhom (menej hlučnom) akustickom projekte.

World music scéna ponúkla návštevníkom kolumbijský projekt Pixvae, ktorý vás prinútil usmievať sa a dokonca tancovať salsu – vďaka pohľadným speváčkam s výbornými hlasmi a neprepočuteľnému basovému saxofónu. Silný osobný príbeh jedného z najvýraznejších headlinerov Pohody, Benjamina Clementinea, akoby nahrával do karát OZ Proti prúdu (a predaju pouličného časopisu Nota Bene). Kiežby každý príbeh týpka z ulice dopadol takto zvukomalebne a úspešne.

Slovenská scéna: rovnako dôležitá ako svetoví headlineri

Michal Kaščák nezabúda pri porade s dramaturgami festivalu a zostavovaní programu ani na svojich kamarátov a slovenskú hudobnú scénu. Našťastie si popri tradičnej Pare, Polemicu či Billy Barmanovi mohli návštevníci pozrieť aj koncerty zástupcov z menej komerčne úspešných štýlov. Nesklamal Pišta Kráľovič so svojím elektronickým triom Nvmeri, ani jazzová speváčka Zuzana Mikulcová, ktorá v týchto dňoch finišuje s fundraisingom k vydaniu albumu, ponúkajúcom presahy aj do iných, menej klasických žánrov. Tisícky ľudí si v sobotu poobede naplno užívali reunion trnavskej kapely Hudba z Marsu, ako aj našlapanú koncertnú podobu nového EP Domáce potreby od rapera Veca s kapelou.

Koncerty legiend MCh band, Tony Ducháček a Garage, Laura a její tygři, Bez ladu a skladu aj Auktyon našťastie nepotvrdili obavu, že ide iba o zombies kapely, obyčajný flashback a nostalgiu za prvými ročníkmi Pohody. Išlo o výbornú príležitosť najmä pre mladšie ročníky – vypočuť si, na čom fičali ich rodičia.

Niektoré slovenské médiá už vo štvrtok v noci pasovali za vrchol festivalu koncertné prevedenie platne tria Lasica, Satinský, Filip – Bolo nás jedenásť. Zo všetkých AllStars bandov festivalu to bolo vskutku najväčšie prekvapenie. A aj tí, ktorí ťažko niesli prítomnosť Doroty Nvotovej na pódiu, zotrvali – rozcítený Milan Lasica ich presvedčil o tom, že ide o skvelú nadčasovú platňu s dodnes platnými textami. Je tam totiž vo viacerých významových rovinách skryté všetko, čo sa snažia vštepiť do hláv dnešným mileniálom osvietení učitelia na školách, aj o čom sa mladých snažili presvedčiť hostia v diskusných stanoch počas 21. ročníka festivalu Pohoda.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

 

V Bhutáne sa človek nenudí, ale medituje

Ako asi vyzerá štúdium v Bhutáne, kde funguje zatiaľ len jedna jediná univerzita s deviatimi fakultami, rozosiatymi po celej krajine, pričom v hlavnom meste Thimphu je ich len pár? Výnimočne, veľmi upokojujúco a najmä fotogenicky. Už samotná Prírodovedecká fakulta so sídlom uprostred svahu nad mestečkom Lobesa, blízko údolia rieky Puna Tsang Chu je toho dôkazom.

Študovať na Katedre rozvojových štúdií na Palackého univerzite v Olomouci sa oplatí z niekoľkých dôvodov. Môžete sa raz stať humanitárnymi alebo rozvojovými pracovníkmi, a meniť tak svet k lepšiemu: reagovať na potreby núdznych, odovzdávať svoje „know-how“, a tým im účinne pomáhať. Ešte predtým však začnete premýšlať v globálnych súvislostiach a nie len sa bifľovať z poznámok na skúšky. Budete vedení k diskusiám s mojimi skvelými kolegami (stále vcelku mladými pedagógmi) o témach, ako: migrácia, potravinová bezpečnosť, ekologická ťažba surovín v rozvojových krajinách, prepojenie športu a rozvoja, boj s podvýživou alebo udržateľné lesné hospodárstvo. A hlavne: budete nútení vycestovať do zahraničia – na študijný pobyt či pracovnú stáž (vďaka programu Erasmus+, ktorý stále veľa mladých nepozná a nevyužíva).

Nakoniec sa o pár rokov stretneme napríklad v takom Bhutáne, kde má naša katedra s Royal University of Bhutan veľmi dobrú spoluprácu. Niekoľko ľudí od nás tam už bolo v rámci medzinárodnej kreditovej mobility Erasmus+ a veľmi si pobyt pochvaľovalo. Začnite si to predstavovať.

Visutý most cez rieku Mo Chhu - ženská rieka

Silno zakorenené dobrovoľníctvo

Možno vás prekvapí, že skoro v každom údolí v rámci Bhutánu sa nachádza nejaká pevnosť (Dzong). Tá plnila a plní úlohu administratívnu (sú tam dodnes kancelárie miestnej samosprávy), ale i duchovnú (sú tam často významné chrámy a kláštory). Ak radi fotografujete, vo svojom albume budete mať desiatky miest, kde sa možno zastaviť, pomeditovať a načerpať pozitívnu energiu. Sú upokojujúce, zároveň veľmi fotogenické.

Tamojšia príroda na vás tiež urobí mimoriadny dojem. Bhutánčania to s jej ochranou myslia naozaj vážne. Bude to asi tým, že sú na nej bytostne závislí (pestovanie a predaj ryže, plus ovocia a zeleniny), ale hlavne svojou príslušnosťou k náboženstvu, teda k buddhizmu. V súčasnosti má Bhután zalesneného 74 % územia a veľkú časť krajiny tvoria oblasti s vysokým stupňom ochrany.

Už len napríklad také sadenie stromov, organizované Prírodovedeckou fakultou v Lobese, je so svojím rituálom doslova udalosťou roka. Zapojení sú všetci – dobrovoľne, odhodlane. Nie náhodou je služba verejnosti a dobrovoľníctvo v Bhutáne silno zakorenená. Preto sa študenti a študentky, ale aj ostatní obyvatelia mesta pravidelne zúčastňujú na rôznych komunitných a environmentálnych aktivitách (ku Dňu Zeme a podobne).

stánok so zeleninou a ovocím pozdĺž cesty z Thimphu do Lobesy

Kde sa po škole zamestnať

Skôr či neskôr sa vám stane, že vás miestni ľudia, ktorí si veľmi vážia zahraničné návštevy, oblečú do tradičných šiat. Opäť doslova rituál, opäť veľmi fotogenický. Mužský odev je gho a ženský se skladá z dvoch častí: horného dielu (gho) a dolného dielu (kira). Ako suvenír si možno prinesiete domov šál kamni, pričom ženská verzia (rachu) je trochu menšia, farebnejšia a so vzorovaním.

Hoci sa mladí ľudia počas štúdia tematicky zameriavajú napríklad na biodiverzitu, manažment vodných zdrojov, spotrebu palivového dreva na úrovni domácností, neznamená to hneď, že si v danej oblasti nájdu aj dobre platenú prácu.

Štát je v krajine hlavný zamestnávateľ, preto niet divu, že študenti a študentky po promóciách chcú väčšinou do štátnej služby. Na druhej strane je ťažké sa tam dostať – sitom rôznych celoštátnych testov a výberových riadení prejdú len tí najlepší.

So zamestnanosťou by sa to malo v blízkej budúcnosti ale zlepšiť. Bhután totiž patrí medzi najrýchlejšie rastúce ekonomiky sveta. Práve preto si počas svojich potuliek po krajine ani neuvedomíte, že sa nachádzate v krajine s nižšími príjmami (kedysi nazývanej ako rozvojová).

Jeden z chrámov neďaleko Lobesy

Cestovanie v období dažďov

Cestovať po Bhutáne je vcelku náročné – ide často o skúšku odvahy a zvýšenie adrenalínu (v žiadnom prípade nie o nudu). Je to dané všadeprítomnými vysokými pohoriami a hlbokými údoliami, zlou infraštruktúrou, ale napríklad aj takým obdobím dažďov.

Cesty sú vyasfaltované len veľmi sporadicky, čiže sa skôr pripravte na „bahnitý tankodrom“, navinutý v prudkom svahu. Je to nebezpečná kombinácia – vzhľadom k stometrovým zrázom a neexistencii zvodidiel. Dopravné nehody sú v období dažďov na dennom poriadku, časté sú tiež zosuvy pôdy. Potom vás neprekvapí, že taká cesta z mestečka Lobesa do Thimphu (hlavného mesta, vzdialeného len asi 60 km), trvá aj stodvadsať minúť. Aspoň máte čas na premýšlanie – o tunajšom živote, o prírode, o viere.

Miestni ľudia sa húfne venujú národnému športu: lukostreľbe. Tí menej majetní majú v obľube aj hádzanie šípiek do terča. Ak máte radi štipľavé jedlo, tak toho si tu užijete do sýtosti. No hlavne si poriadne oddýchnete, navýšite si počet „friends“ na Facebooku o bhutánsku mládež a chtiac-nechtiac urobíte tisíce fotografií, ktoré budú hýriť zelenými farbami a nekonečným pokojom.

Text: Boba Markovič Baluchová, Petr Pavlík, Foto: Petr Pavlík (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, jar-leto 2017)

Oscary 2017: Pre ten trapas sa oplatilo v noci nespať

Mnohí predpokladali, že sa 89. ročník cien americkej filmovej akadémie zapíše do histórie spolitizovanými ďakovnými rečami a antitrumpovskými náladami už na červenom koberci. Najviac si však z neho pravdepodobne budeme pamätať trapas pri vyhlásení Ceny pre najlepší film.

Novinársky prejav sa dá písať niekoľkými spôsobmi. Pri postupnom odhaľovaní cien v jednotlivých kategóriách by dávala zmysel chronologická stavba textu. Ale tí, čo v noci nespali a pozerali priamy prenos z odovzdávania Oscarov, aj tí, čo si hneď ráno po zobudení zapínajú Facebook v mobile, už o trapase nedeľňajšej noci vedia. Preto začneme podľa kompozičného postupu obrátenej pyramídy – teda to najdôležitejšie na úvod. Ale oplatí sa prečítať aj poslednú časť, tú o móde na červenom koberci.

Viola Davis in custom colour-blocked Armani

Výnimočný ročník – politika, no najmä nesprávna obálka

Takmer osemdesiatročný Warren Beatty dlho (a správne) váhal, kým meno víťazného filmu v nedeľu v noci vyhlásil. Bolo na ňom totiž meno herečky Emmy Stone z filmu „La La Land“. Uprostred ďakovačky tvorcov tohto najviac favorizovaného filmu, ktorý nakoniec získal sošky v šiestich kategóriách (výprava, kamera, pieseň, hudba, herečka v hlavnej úlohe a réžia), sa však prišlo na to, že Oscar za najlepší film poputuje nakoniec do rúk tvorcov snímky „Moonlight“. Ako inak to nazvať, než trapas? Takéto čosi sa v 89-ročnej histórii odovzdávania týchto cien ešte nestalo, a ak sa aj čerstvý americký prezident dovtedy zdržal svojho povestného tweetovania, komentár k tomuto si podľa mňa nemohol odpustiť.

à propos Donald Trump. Hoci na odovzdávaní osobne prítomný nebol a vraj Oscarov ani nemienil sledovať, jeho činy boli v náznakoch počas slávnostného večera často skloňované. Niektorí herci mali na šatách pripevnené modré stužky a určite mali pripravené v prípade víťazstva aj ďakovné reči, v ktorých by jeho prezidentovanie odsúdili. Škoda, že svoju nomináciu za film Florence Foster Jenkins nepremenila tento rok napríklad Meryl Streep, tá by si na ňom dozaista zgustla. Nielen preto, že ju Trump nedávno označil (pre jej aktivizmus) za najviac preceňovanú herečku všetkých čias. Čo tam po tom, že bola na Oscara nominovaná už dvadsaťkrát…

Preceňovaný muzikál La La Land

Po odovzdávaní Zlatých glóbusov som sa začala úprimne báť, že sa „La La Land” so svojimi štrnástimi nomináciami (a možnými oceneniami) stane i rekordmanom Oscarov a tromfne napríklad taký Titanic. Chápem, prečo sa táto snímka ľuďom páči, no ja som sa v kine na tom pridlhom videoklipe s nádychom jazzy nostalgie za niečím, čo volať späť netreba (iba keby sa v tom chcel človek skryť pred väčšími problémami okolo?) strašidelne nudila. Chcela som o tom aj napísať, ale reportážna recenzia v dailymale.sk bola tak výstižná, že som to už nechcela duplikovať.

V každom prípade favorizovaný film „La La Land“ o vzťahu nádejnej herečky a jazzového klavíristu nakoniec uspel aj u akadémie. Ak ste si túto snímku vybrali pre rande so svojou polovičkou počas sviatku Sv. Valentína (namiesto pokračovania „Päťdesiatich odtieňov sivej“), urobili ste určite lepšie. Na ústrednú dvojicu sa vcelku dobre pozerá a aspoň medzi nimi vidieť náznaky povestnej chémie. Emma Stone nakoniec získala v silnej konkurencii (a tiež vďaka silnému lobbingu) za svoju postavu Cenu pre najlepšiu herečku v hlavnej úlohe. Režisér tohto hudobného filmu, 32-ročný Damien Chazelle, je doposiaľ najmladší režisér, ktorý kedy získal Oscara.

Favorizovaná bola aj nemecká snímka „Toni Erdmann“, ale nakoniec uspel ako Zahraničný film „Klient“ („The salesman“) iránskeho režiséra Asghara Farhádího. Ten sa odovzdávania nemohol, resp. ani nechcel zúčastniť práve pre imigračný výnos amerického prezidenta, zakazujúci vstup do USA občanom vybraných moslimských krajín. Je to však druhý a dôležitý (nielen politicky motivovaný) Oscar pre Farhádího. Určite si z filmových klubov pamätáte jeho prvú Oscarom ovenčenú snímku „Rozchod Nadera a Simín“.

Aj ne(d)ocenené snímky stoja za pozornosť

Prekvapilo ma, že úplne naprázdno vyšli snímky „Skryté čísla“ („Hidden Figures“), „Lion“ či „Hell or High Water“. Keď ich budú dávať v kine blízko vás, určite si na ne zájdite. Stoja za pozretie, aj nejaké to verejné ocenenie.

To isté platí aj o inteligentnej sci-fi snímke o prvom kontakte s inými civilizáciami: „Arrival“ („Prichádzajúci“). Hneď by som si to pozrela znova, lebo mám niekoľko nezodpovedaných otázok a tešilo ma, že celý dej tvorcovia postavili na minulosti a budúcnosti hlavnej predstaviteľky (ženy, partnerky, matky, no v prvom rade vedkyne). Zároveň sa zaobišli bez prítomnosti všelijakých tých zelených postavičiek ufóncov.

Ak ste si mysleli, že v počte nepremenených nominácií bol do minulého roka najväčší smoliar Leonardo di Caprio, tak sa mýlite. Rekordman v nepremenených nomináciách je jednoznačne (teda až do tohto roka) Kevin O´Connell. Svoju 21. nomináciu konečne prelomil v kategórii Mix zvuku vo filme Mela Gibsona „Hacksaw Ridge“.

Umelci afroamerického pôvodu konečne viditeľní

Tento rok by sme mohli povedať, že v rámci nominácií sa konečne viac zviditeľnili ženy-autorky, no ešte viac tvorcovia a tvorkyne afroamerického pôvodu, čo je nesmierne dôležité. Viola Davis získala zlatú sošku za svoj herecký výkon vo vedľajšej úlohe vo filme „Fences“ (kiežby sme mali možnosť pozrieť si niekde aj jej divadelnú verziu). V tejto kategórii boli nominované herečky afroamerického pôvodu vlastne tri z piatich.

Mahershala Ali je ďalší z hercov afroamerického pôvodu, ktorý tento rok získal Oscara ako Najlepší herec vo vedľajšej úlohe v snímke „Moonlight“. Je zároveň prvým muslimom, ktorý kedy vyhral Oscara. Snímka o dospievaní afroamerického geja v Miami premenila nakoniec tri nominácie na zlato (vrátane adaptovaného scénára a už spomínaný najlepší film, hoci s príchuťou chaosu so zámenou obálok).

Svadobné inšpirácie na červenom koberci

Z ostatných ocenení odovzdávacieho ceremoniálu spomeniem už len mená v dvoch kategóriách. Najlepším celovečerným animovaným filmom sa stal „Zootropolis“ („Zootopia“), kde je slovenský trailer prekvapivo chytľavejší ako ten pôvodný. V konkurencii Moany, Kuba a ďalších detských snímok však obstál a vyhral zaslúžene. Najlepším dokumentom sa stal film „O. J. Made in America“azda najdlhší film, aký bol kedy nominovaný na Oscara (7 hodín a 47 minút, uff).

Oscarovská noc bez celebrít na červenom koberci by nebola kompletnou udalosťou. V najbližších týždňoch sa na stránkach obrázkových magazínov budete kochať róbami prítomných dám a trendov na najbližšiu plesovú či svadobnú sezónu (objavilo sa totiž prekvapivo veľa šiat v bielych, zlatých a krémových tónoch s volánmi alebo štrasami). Výraznou farbou a odhalenými plecami v šatách od Armaniho ma ohúrila už spomínaná majiteľka Oscara: Viola Davis.

Ďalšia ocenená herečka, Emma Stone, pôsobila pred fotografmi rovnako nežne a zvodne, ako v ocenenom muzikále. Mohli za to čiastočne jej zlaté vlasy, sčesané nabok a zlaté šaty so strapcami od Givenchy. Svojou jednoduchosťou i dĺžkou ma zaujali šaty Naomie Harris, nie náhodou šlo o premiéru na červenom koberci v podaní Rafa Simonsa, už pre značku Calvin Klein. Aby som ale nevynechala pánov, spomeniem aspoň dvoch talentovaných fešákov – Riza Ahmeda v Ermenegildo Zegna Couture obleku a o dve dekády staršieho, no stále sexy Cpt Fantastica: Vigga Mortensena v obleku od Dior Homme.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: AP

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, zima-jar 2017).

Jubilejná Pohoda v podrepe a s bozkom pre Borisa

Nech si hejtuje ktokoľvek o čomkoľvek, dvadsiata Pohoda bola v mnohom výnimočná a vydarila sa. Vegetariánskeho jedla bolo dostatok, splachovacie toalety fungovali, zapršalo len raz a aj taxíky sa držali odporúčaných cien.

Toľko k logistike festivalu. Čo sa týka sociálnych väzieb a socializačných momentov: Stretla som menej známych ľudí, ako som si priala, a videla menej koncertov, ako som plánovala. Dokonca som ani poriadne nevidela tradičné festivalové zvieratká, lebo chrústy sa návštevníkov a návštevníčok zľakli hneď vo štvrtok, v piatok zutekali aj hraboše poľné – po tom, čo obhrýzli sestre celú piknikovú deku (myslela si, že to niekomu z kamošov vibruje mobil, ehm).

pohoda family

Tento rok som pre chorobu napríklad vynechala všetky čítačky či diskusie v preľudnených krytých stanoch. Teda okrem tej, na ktorej som sama vystupovala – v stane ZSE / Živica som totiž prítomným hovorila o tom, ako možno spoločnosť meniť a zmeniť metódou komunitného organizovania. O tom by som aj so zápalom pľúc vedela mudrovať celé hodiny. No a o čom / o kom inom je tá Pohoda, ak nie o komunite, podobnom vkuse i zmýšľaní a o komunitnej spolupatričnosti?

Ale naspäť k hudbe: Vynechať koncert PJ Harvey v prvý večer sa skrátka nedalo. Veľa ľudí v publiku očakávalo rock’n’rollovú šou, kde bude Polly Jean behať v minišatách a s povestnou gitarou Gibson Firebird namiesto saxofónu. Nestalo sa tak, no nuda to tiež nebola. Dostať toľko slávnych mužov z hudobnej kariéry PJ Harvey na jedno pódium (a na trenčianske letisko) sa rovná doslova zázraku – boli sme pri tom. Zvuk skvelý, nasadenie grandiózne; veď Community of Hope.

Zvláštne je, že všetky speváčky, ktorých vystúpenia som tento rok na Pohode videla, komunikovali s publikom v húpavom podrepe – akoby posilňovali už i tak dosť vypracované stehná. Xenia Rubinos v Europa stane to skúsila hneď v prvej piesni, v RBMA stane jedinečná Sevdaliza zvyšovala frekvenciu týchto cvikov zasa ku konci svojej šou. Ak by mala na festivale svoj vlastný merch so športovým oblečením, asi by som neodolala. Tancovala skvele asi dva metre odo mňa tak, ako som čakala. A aj keď nebola dostatočne nasvietená, udržovali sme spolu aký-taký očný kontakt. Pravdepodobne pre svoju dĺžku vlasov (porovnateľnú s tou jej) som si vyslúžila dokonca pieseň s venovaním, ako inak – o láske. Túto iránsko-holandskú divu chcem vidieť opäť naživo stoj-čo-stoj. Ako aj ďalšieho Iránca: Ash Kooshu! Jeho produkcia mi pripomenula nostalgickú londýnsku klubovú scénu, ktorá sa už dnes hľadá ťažko.

13686547_10153787858197404_6059449651554660205_n

Ak ste mali chuť na latinské tanečky, mexická skupina Sonido Gallo Negro ponúkla náladu spagetthi westernov, na akú sa len tak nezabúda. Ani regíčko, ani obľúbená dychovka Miša Kaščáka, ale divoká cumbia. Len ste museli mať v Nay tanečnom dome na sebe málo oblečenia a dobrú tanečnú obuv. Nie takú, akú mala speváčka temnej rockovej kapely Savages. Na takých podpätkoch by som nezvládla chodiť, nieto vyše hodiny suverénne kráčať po pódiu, teasovať bubeníčku a liezť po zábradlí medzi fanúšikov a fanúšičky. Bola to sila!

Psychedelické japonské čudo: Shibusa Shirazu Orchestra som videla iba cez telefón vďaka živému prenosu z letiska. Ale vcelku mi to stačilo k záveru – že išlo o najväčšiu haluz jubilejného ročníka festivalu. Principál v slipoch, komiksová speváčka, mímovia na rebríkoch, tanečnice v županoch, mávajúce publiku banánmi, hráč na teremin – akoby náhodne odchytený na letisku cestou z Japonska do Európy atď. atď. Nádherné počúvanie a pozeranie. Ten papierový mega-drak nad hlavami ľudí – to už bol len taký fotogenický bonus.

České trio Midi Lidi sa vydávalo celý svoj koncert za skupinu Zrní. Pokojne by sisvoju šou mohli chalani strúhnuť v betónovej Garáži, kde by Petr Marek svojimi pohybmi, no predovšetkým svojimi modrými trenkami ešte viac rozčuľoval frajerov svojich početných fanúšičiek. Tie sa potom museli udobrovať bozkami pre Borisa pod minaretom…

Text: Boba Markovič, Foto: RBMA stage

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2016).

Prezidentské voľby v Keni: súboj synov svojich otcov

Situácia spred 50 rokov sa začiatkom marca v Kenskej republike opakovala. Proti sebe stáli: opozičný politik Odinga, presadzujúci pozemkovú reformu v rámci novej ústavy, a bohatý prominent Kenyatta, ktorého rodina vlastní obrovské pozemky po celej krajine a ktorý sa má zodpovedať pred Medzinárodným trestným súdom za zločiny proti ľudskosti. Kenský ľud si však prekvapivo zvolil Kenyattu, nie Odingu. Čo to pre tento východoafrický štát (a jeho obyvateľstvo) znamená?

Keď sa lokálnych ľudí opýtate, čo je najväčšou prekážkou rozvoja v ich regióne, v drvivej väčšine odpovedia: korupcia. Potom spomenú zlé cesty a infraštruktúru, ale aj chamtivých politických reprezentantov. Keby sa medzi ďalšími odpoveďami nevyskytovali slovné spojenia, ako: nedostatočné zásobovanie pitnou vodou; kriminalita; negramotnosť či kmeňové napätie, pokojne by ste si mohli myslieť – že ide o niektorý s východoeurópskych štátov. Po voľbách 2013 by sa v Keni mohlo mnohé zmeniť k lepšiemu – veľkou výzvou je v rámci novej ústavy: pozemková reforma a decentralizácia moci – viac právomocí i zodpovednosti pre 47 samospráv, tzv. counties.

Pokračovanie prezidentského súboja spred 50 rokov

Pre Railu Odingu zo strany Orange democratic movement bol toto už tretí, zjavne opäť neúspešný pokus o prezidentské kreslo. Tento opozičný politik sa v roku 2010 zasadzoval za novú kenskú ústavu, neskôr chcel v rámci nej presadiť reformu, týkajúcu sa vlastníctva a využívania pôdy. Nabádal k tomu aj svojho protikandidáta Kenyattu, ktorý vlastní obrovské množstvo pôdy v krajine, ale bez nejakej konkrétnej odozvy. Odingov otec bol tvárou kenskej opozície takmer 40 rokov a tiež v minulosti kandidoval na prezidenta. Neúspešne.

Prelom rokov 2007/2008 sa do kenskej histórie zapísal ako veľmi tragické obdobie, poznačené tisíckou úmrtí a stovkami tisícov útekov, vnútorných presídlení. Railovi stúpenci (väčšinou z komunít Luo a Kalenjin) totiž nedokázali akceptovať víťazstvo Mwaia Kibakiho z Kikuyu komunity. Po vyhlásení výsledkov viedli dvojmesačné útoky proti Kikuyu ľuďom po celej krajine.

Jubilejná Aliancia zviazala narýchlo a vypočítavo dohromady dve kontroverzné strany – The national alliance a United republican party. Prvú z nich vedie bohatý syn prvého prezidenta nezávislej Kenskej republiky – prominent Uhuru Kenyatta, druhú zasa bývalý minister školstva William Ruto. Z obvinení za zločiny proti ľudskosti práve z obdobia povolebných nepokojov z prelomu rokov 2007-2008 sa bude táto dvojica UhuRuto zodpovedať v Hágu pred Medzinárodným trestným súdom už toto leto. Keďže si však masívnou kampaňou a obrovskými sľubmi (napríklad solárnou energiou poháňané laptopy pre žiactvo základných škôl) podchytili väčšinu etnických skupín v krajine, boli si istí víťazstvom už v prvom kole a až v 28 krajoch, pričom podľa novej ústavy stačí úspech v 24 samosprávach. A hoci osvietení ľudia dúfali vo víťazstvo Odingu, nakoniec uspela dvojica UhuRuto.

Na konečný výsledok krajina stále čaká

Uhuru Kenyatta získal 6 173 433 hlasov (50,07 %), pričom jeho súper Raila Odinga 5 340 546 (43, 31%). Vo veku 51 rokov sa teda Kenyatta junior, známy ako “njamba” –hrdina v jazyku Kikuyu, stane štvrtým kenským prezidentom od nezávislosti Kene z roku 1963. Aj keď výsledok nebol stopercentne potvrdený ani 3 týždne po voľbách. Hoci guvernéri v jednotlivých samosprávach už boli oficiálne uvedení do svojich úradov, na zasadnutie nového kenského prezidenta do svojho kresla musela čakať.

Odinga totiž výsledky volieb napadol a svoje pochybnosti predniesol pred Najvyšším súdom v druhej polovici marca. Nespokojné domáce občiansko-spoločenské skupiny, združené do African Centre for Open Governance – Africog takisto verejne protestovali a koalícia CORD (kam patrí aj Railova strana ODM) spísala petíciu, na základe ktorej bolo súdom nariadené opätovné prerátavanie hlasov v desiatkach volebných okrskov. Zahraniční názoroví vodcovia, pochopiteľne nie z afrického kontinentu, takisto vyjadrujú zmiešané reakcie a zvažujú – v akom duchu koncom marca pogratulujú novému kenskému prezidentovi k jeho zvoleniu.

V súvislosti s marcovými voľbami vkladali obyčajní ľudia veľkú dôveru do novej formy biometrického registrovania a elektronického sčítavania hlasov. Boli si však zároveň vedomí toho, že politickí kandidáti a ich agenti sa budú snažiť hlasovanie vo volebných okrskoch manipulovať a ustanovená Nezávislá volebná komisia (IEBC) bude mať problémy so sčítaním hlasov. Mali pravdu.

Keď príde reč na čísla, percentá a výšku platov

V počítačovom programe sa objavila chyba, ktorá násobila neplatné hlasy. Tak sa napokon počet zmarených hlasov vyšplhal na 330 000. Netreba za tým hľadať žiaden osobný vzdor či organizovaný protest marenia volieb nejakej skupiny. Ide o „bug“ v systéme s nevhodným načasovaním.

Keďže elektronický systém zlyhal, museli sa hlasy zrátavať klasickým spôsobom – ručne podľa papierových zoznamov. Netreba sa čudovať, že zverejnenie výsledkov sa natiahlo o celý týždeň. Účasť bola 86 %, čo je z počtu viac ako štrnásť miliónov registrovaných voličov a voličiek veru obrovské číslo.

Ak vás nezaujímajú povolebné štatistiky, pri jednom čísle by ste mohli predsa len spozornieť. A to pri plate budúceho prezidenta, ktorý bol pred niekoľkými týždňami upravený novozriadenou Komisiou pre platy a obmeny. Pri fungovaní 42 ministerstiev a 52 pomocných ministerstiev v Keni nech vás vznik takejto komisie nezaskočí. Nástupca dosluhujúceho prezidenta Kibakiho bude zarábať už „len“ 14 465 dolárov mesačne (z pôvodných 23 331 dolárov). Takisto členov a členky parlamentu čaká zníženie platu o 3 700 dolárov na 6 257 dolárov mesačne. Stále neuveriteľne vysoká suma, najmä keď si uvedomíme, že priemerná mzda je tu okolo 50 dolárov mesačne.

Nové tváre v kenskej politike

Niektorí parlamentní „rezidenti“ opúšťajú nedobrovoľne svoje kreslá po desiatich rokoch, nastupujú nové osoby a osobnosti. Profesionálny bežec na dlhé trate Wesley Korir, ktorý vyhral v minulom roku maratón v Bostone aj v Los Angeles, si úspešne vybojoval vysoký post ako nezávislý kandidát v Rift Valley. Atletiky sa ale nechce vzdať – dobrý časový manažment mu vraj dovolí skĺbiť šport s politikou. V skorých ranných hodinách bude dostatok času na tréning, keďže kenský parlament otvára svoje brány až o 11:00.

Medzi „success stories“ tohtoročných kenských volieb určite patrí aj cesta prvej masajskej zástupkyne Peris Pesi Tobiko do parlamentu. Táto politička púta pozornosť najmä tým, že si dokázala získať podporu v rámci patriarchálneho spolučenstva, kde pre ženu nie je vždy jednoduché presadiť sa.

V národnom zhromaždení sa objaví minimálne 47 poslankýň, keďže podľa novej ústavy si voliči a voličky popri prezidentovi, poslancoch a guvernéroch volili aj svoju ženskú zástupkyňu v každej z novovytvorených samospráv.

Každé voľby musia mať svojho maskota a vhodnú dávku bulváru okolo neho. Tentoraz sa tejto úlohy nedobrovoľne zhostil Malik Obama, nevlastný brat Baracka Obamu, kandidujúci na guvernéra v západnom kraji Siaya. Hoteliér vstúpil do politiky s klišé-cieľom: odstrániť chudobu, rozvinúť infraštruktúru a industrializáciu. Podcenil však kampaň – finančne, i z hľadiska propagácie na sociálnych sieťach. Niektoré médiá mali potrebu dokonca zverejniť informáciu o tom, že v čase volieb mala jeho stránka na Facebooku iba osem „likes“, teda podporovateľov.

Opäť raz k povolebným nepokojom

Keňu od začiatku marca sleduje celý svet. Krajina bola dostatočne edukovaná, na zverejnenie výsledkov vraj pripravená. Výrazné nepokoje sa doteraz nevyskytli (až na dva prípady v Kilifi a Mombase), väčšina ľudí sa modlí – aby sa ani neobjavili. Republika si nemôže dovoliť násilie, aké sa strhlo po vyhlásení víťaza prezidentského súboja koncom roka 2007 – predovšetkým voči ľuďom z komunity Kikuyu. Treba si však uvedomiť, že nikdy nejde len o akési emocionálne davové vyrovnávanie si účtov medzi dominantnými kmeňmi – Luo verzus Kikuyu či Kalenjin, aj keď to takto verejnosť prijíma.

Keňa sa zmieta napriek prekvitajúcemu turizmu, ťažbe a spracovaniu prírodného bohatstva v ekonomických problémoch – dlh predstavuje 1,6 miliardy amerických dolárov. Kenyattova Jubilejná aliancia sľubovala vo svojom programe výhodné úvery pre mladých na rozbehnutie malých podnikov, milión nových pracovných miest, navýšenie ekonomického rastu o 10 % atď. Kde na to však zadĺžená krajina vezme, Kenyatta neuviedol. Azda mu ako budúcemu prezidentovi budú tieto sľuby pripomínať ľudia, ktorí ho zvolili.

Nikdy by nám nemala stačiť ako vysvetlenie povolebných nepokojov nejaká stereotypná nálepka v štýle: tribalizmus či reakcia afrického primitívneho „národa“. Ide o viac. Je dôležité hľadať pôvod problémov v kenskej histórii – tej koloniálnej, aj tej po vyhlásení nezávislosti. A treba prstom ukázať aj na priveľkú moc tých pár politikov (zväčša potomkov predošlých správcov krajiny), majiteľov obrovských majetkov a pôdy v tejto rovníkovej krajine. Ale to nepôjde len tak „od stola“ – kdesi na európskom či severoamerickom kontinente.

Boba Baluchová je novinárka, pedagogička a terénna pracovníčka, spolukoordinujúca v Keni rozvojový projekt Trnavskej univerzity, zameraný na sociálno-zdravotnícku starostlivosť o podvýživené deti do 5 rokov a ich matky v regióne Kwale.

(Publikované v časopise Týždeň, jún 2013)