Festival Pohoda – po 20 rokoch v relaxačnom móde

Že festival Pohoda už dávno nie je (len) o hudbe, sme si všimli všetci. Tento rok, po veľmi silnom jubilejnom dvadsiatom ročníku, si organizátori aj návštevníci zjavne povedali, že potrebujú zaslúžený relax s nádychom nostalgie – ohliadnutím sa za prvými ročníkmi tohto podujatia. A tak to celé tri dni v areále trenčianskeho letiska naozaj aj vyzeralo. Ku spokojnosti všetkých vekových kategórií.

Veľa známych sa ešte pár týždňov pred začiatkom tohto najväčšieho festivalu s dvadsaťročnou tradíciou dušovalo, že nedajú 89 eúr len za to, aby si mohli pokecať s kamošmi na trenčianskom letisku. V uplynulý júlový víkend sa tam však všetci do jedného i tak objavili a spokojne pokyvkávali hlavami. A hoci sa z roka na rok Pohoda viac a viac transformuje z hudobného eventu na multikultúrne a predovšetkým rodinne orientované podujatie, akceptujeme to bez reptania. Pohodová atmosféra sa predsa nevytráca, a o to ide predsa najviac.

PMMXVII_0708_DSF5696

Pribúda návštevníkov predškolského veku

Hneď v nedeľu ráno sa objavili rebríčky toho naj z Pohody od menej či viac sledovaných názorových vodcov vo vodách slovenského internetu. Hudobných highlightov bolo pomenej, a viac sa objavovali javy, ktorými sa iné festivaly pochváliť nemôžu (recyklovaný riad vo vege-reštaurácii, happy hour v sprchách, pump track pre malých bajkerov, vyberané čokoládové pralinky atď.).

Najväčšou atrakciou bolo pravdepodobne „parkour“ ihrisko zo sena (alebo to bola slama?), kde sa najmenší návštevníci festivalu vedeli zahrať celý deň. Niektoré mestské deti skákali zo stohov možno po prvý raz v živote. Pre tých starších šlo o voňavú nostalgickú spomienku na detské časy, strávené u starkých na dedine. Magickú atmosféru pohody dotváral spln mesiaca na nočnej oblohe – takmer bez hviezd a oblakov (teda: ako kedy). So zvyšujúcim sa vekovým priemerom verných návštevníkov Pohody pribúda každým rokom i výskyt kočiarov vo festivalovom areále a počet atrakcií pre deti. Občas dokonca začujete protesty malých škôlkárov v štýle: „Načo tu hrá tá hudba?“; „Čo to sú za divné zvuky?“ Trošku opovážlivé smerom k hudobnému podujatiu, ale zasa vcelku ospravedlniteľné, :).

Neplánované stretnutia tretieho druhu

Na Pohode stretnete takmer všetkých – kamarátov z mimovládok; introvertných spolužiakov; vzdialených bratrancov a sesternice; slnkom unavené lokálne celebrity; niektorých politikov s podprahovou agitkou; svojich budúcich zamestnávateľov, aj bývalých frajerov a frajerky; resp. manželov a manželky; tých, čo tak nutne stretnúť nepotrebujete. Do dobrej nálady vás našťastie okamžite dokázala dostať ľadová káva hneď v niekoľkých stánkoch. Vyskúšali ste napríklad bezkofeínovú zmrzlinu a/alebo kávu z dielne trenčianskej pražiarne a kaviarne Coffee sheep? Ak nie, budúci rok to treba napraviť. Horúčava–nehorúčava, prechádzka cez celý areál spraví každému dobre. Najmä po výdatnom obede, keďže na Pohode bolo i tento rok o pestrý výber jedál (aj pre problémové brušká a vege-bio-raw nálady) postarané. Indické wrapy, japonské rameny, sójové guláše, domáce makovo-višňové štrúdle, aj kalorickejšie špeciality: nivové langoše, grilované oštiepky či zemiakové placky chutili skvele.

Stalo sa vám, že ste mali v mobilnej Pohoda appke starostlivo vyklikané „must watch“ kapely, ale polovicu z nich ste nakoniec akosi vidieť nestihli? Pravdepodobne áno. Pravdepodobne vám pôvodné plány zhatili všetky tie neplánované, ale tak príjemné stretnutia tretieho druhu. Kamaráti, ktorých ste nevideli večnosť, ale v hovore ste plynule dokázali nadviazať na témy spred desiatich rokov, akoby to bolo včera. Pohoda nie je o párminútových liftových rečiach, ale o niekoľkohodinových nočných debatách na rozpálenom betóne – keď vám je skrátka dobre a neľutujete, že ste nevideli headlinera večera.

Na Pohode luxusne ako u kohosi doma na návšteve

Pohoda je známa svojimi pozitívnymi vibráciami – nikde ani tento rok neboli žiadni agresívni (alkoholom zmorení) ľudia či najatí trollovia. Organizátori starostlivo dbali na pokoj a poriadok v areále; príslušníci polície sa pri kontrole dokladov pri výjazde z letiska správali prívetivo, rovnako aj dobrovoľníci či taxikári. Parkovací systém fungoval dobre, triedenie odpadu treba ešte docvičiť. O bonusoch typu: keramické toalety (s tematicky potlačeným toaletným papierom), opaľovacie krémy či zubné pasty zadarmo sa azda už ani netreba zmieňovať. Na tento luxus sme si pri festivale Pohoda prirýchlo zvykli. Letisko vám potom pripomína skôr príjemnú návštevu príbytku dávneho kamaráta, ako miesto festivalu pod holým nebom.

Každoročne by ste mali navštíviť aj kreatívnu zónu, ide totiž o dôstojnú výstavu malieb, hoci na kamenných hranoloch, ktoré o pár dní skončia pod zemou. A nejde len o diela začínajúcich umelcov – študentov VŠVU, ale o veľké mená, ako napríklad Marek Ormandík. V Literárnom stane Martinusu sa takisto premleli tisícky návštevníkov Pohody. A nielen preto, že sa potrebovali skryť pred dažďom. Zaujímali sa o kvalitnú literatúru, ktorú si vo farebných plátených taškách (k nákupu zdarma) mohli odniesť so sebou. Ak, samozrejme, nebola už vypredaná – ako v prípade novinky Ruzká klasika, ktorá bola po čítačke Dana Majlinga beznádejne rozchytaná.

Mimovládková pasáž, Kaviareň Dobrá krajina a Nay tanečný dom bývajú už tiež neoddeliteľnou súčasťou Pohody. Tento rok napríklad potešil nielen ženské pohľady a hip-hopové duše: Break dance Battle, najmä jeho víťazné tanečné skupiny – Cool2Rock a HastaLaMuerte.

Hudba skôr pre oči, ako uši

Bolo by ale vhodné spomenúť aj pár top vystúpení tohto ročníka Pohody, aj keď nie každá vydarená „performance“ sa rovná hudobnému koncertu (a naopak). Hneď v prvý večer festivalu urobili šou pre masy týpci z Nórska: Ylvis. Shoegaze legenda Slowdive takisto potešila svojich verných fanúšikov, ktorí ostali priklincovaní pod pódiom aj počas zvukovkovej výplne medzi vystúpeniami v podobe moderovania Braňa Jobusa a hrania hitov z jeho projektu Abusus. Pre ľudí, čo vyrastali na hudbe Sonic Youth, bol koncert Thurstona Moorea povinnou jazdou. Rovnako si beznádejní romantici i veční cynici, ktorí mladosť prežili v zajatí gitár, pochvaľovali vystúpenia Marka Lanegana a The Jesus and Mary Chain.

Piatkový deň patrilo hlavné podium samým babám – raperke M.I.A., R’n’B dive Solange a majsterke prerábok a „sounds like“ hitov Birdy. Hoci ani jedna z nich osamote ničím špeciálnym neohúrila trenčianske letisko, ide o skvelý Girl power koncept zo strany organizátorov Pohody. Na svoje si prišli aj priaznivci elektronickej hudby (i vzácne prežívajúceho žánru D’n’B) vďaka Beardymanovmu ansámblu a jeho encklopedickej prezentácii všetkých existujúcich štýlov; triu Electro guzzi, ktoré svoje vystúpenie umne obohatilo o dychovú sekciu; a algorytmickému Squarepusherovi – osamote či v jeho druhom (menej hlučnom) akustickom projekte.

World music scéna ponúkla návštevníkom kolumbijský projekt Pixvae, ktorý vás prinútil usmievať sa a dokonca tancovať salsu – vďaka pohľadným speváčkam s výbornými hlasmi a neprepočuteľnému basovému saxofónu. Silný osobný príbeh jedného z najvýraznejších headlinerov Pohody, Benjamina Clementinea, akoby nahrával do karát OZ Proti prúdu (a predaju pouličného časopisu Nota Bene). Kiežby každý príbeh týpka z ulice dopadol takto zvukomalebne a úspešne.

Slovenská scéna: rovnako dôležitá ako svetoví headlineri

Michal Kaščák nezabúda pri porade s dramaturgami festivalu a zostavovaní programu ani na svojich kamarátov a slovenskú hudobnú scénu. Našťastie si popri tradičnej Pare, Polemicu či Billy Barmanovi mohli návštevníci pozrieť aj koncerty zástupcov z menej komerčne úspešných štýlov. Nesklamal Pišta Kráľovič so svojím elektronickým triom Nvmeri, ani jazzová speváčka Zuzana Mikulcová, ktorá v týchto dňoch finišuje s fundraisingom k vydaniu albumu, ponúkajúcom presahy aj do iných, menej klasických žánrov. Tisícky ľudí si v sobotu poobede naplno užívali reunion trnavskej kapely Hudba z Marsu, ako aj našlapanú koncertnú podobu nového EP Domáce potreby od rapera Veca s kapelou.

Koncerty legiend MCh band, Tony Ducháček a Garage, Laura a její tygři, Bez ladu a skladu aj Auktyon našťastie nepotvrdili obavu, že ide iba o zombies kapely, obyčajný flashback a nostalgiu za prvými ročníkmi Pohody. Išlo o výbornú príležitosť najmä pre mladšie ročníky – vypočuť si, na čom fičali ich rodičia.

Niektoré slovenské médiá už vo štvrtok v noci pasovali za vrchol festivalu koncertné prevedenie platne tria Lasica, Satinský, Filip – Bolo nás jedenásť. Zo všetkých AllStars bandov festivalu to bolo vskutku najväčšie prekvapenie. A aj tí, ktorí ťažko niesli prítomnosť Doroty Nvotovej na pódiu, zotrvali – rozcítený Milan Lasica ich presvedčil o tom, že ide o skvelú nadčasovú platňu s dodnes platnými textami. Je tam totiž vo viacerých významových rovinách skryté všetko, čo sa snažia vštepiť do hláv dnešným mileniálom osvietení učitelia na školách, aj o čom sa mladých snažili presvedčiť hostia v diskusných stanoch počas 21. ročníka festivalu Pohoda.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

 

Advertisements

Ján Hrčka: Veľa čiernej mojim plátnam svedčí

Nemá ešte ani tridsať rokov a už patrí medzi najviac vystavovaných a predávaných slovenských maliarov súčasnosti. Upúta rovnako zjavom, ako i svojou tvorbou – predovšetkým výtvarnou, ale aj tou hudobnou. V noci hráva s bratom a kamošmi po kluboch v zoskupení Kaktus a Ramones Bratislava, cez deň prenáša svoje rock’n’rollové nálady a vízie na plátna. Vždy odetý v čiernom – Ján Hrčka.

nedobra velkost portretu-Jan Hrcka v Ramones Bratislava-foto Evicka Korbel

V akom veku si vedel, že budeš študovať maľbu?

Koncom ŠUP-ky (Strednej školy umeleckého priemyslu, dnes výtvarníctva). Vtedy som prestal brať školu ako otravu, povinnosť a začal som pozorovať okrem muziky okolo aj výtvarné umenie.

Ktorý autor či smer najviac ovplyvňoval tvoj štýl?

Pamätám si, ako nám raz pedagóg Milan Bočkay (predstaviteľ tzv. analytických tendencií v slovenskej maľbe) rozdával knižky. A hoci netuším, pri akej príležitosti to bolo, viem, že som si hneď vybral nemecký expresionizmus. Veľký vplyv na mňa vtedy mali výstavy Sigmara Polkeho, Gerharda Richtera, Georga Baselitza, či diela Anselma Kiefera. Všetko to bolo veľmi blízko, vo Viedni – často sme tam chodili.

Kedy si sa ustálil v technike, ktorá ti vyhovuje dodnes?

Doma vo svojej tvorbe som sa cítil byť v treťom ročníku na VŠVU. Keď nastúpili na moje plátna ruiny, to som mal sladkých dvadsaťjeden, :).

Pohľad z Propeléru, 150 x 240 cm, akryl na jutovine, 2013

Ako na teba pôsobili pedagógovia na VŠVU? Koľko voľnosti a podpory si mal?

Voľnosti aj podpory som mal dosť, program si každý študent zostavoval sám. Vnímal som to ako taký plynulý prechod do praxe, etablovanie sa do života profesionála, ktorý sa bude živiť umením.

Kto z rovesníkov ťa inšpiruje a v čom?

Chodievam na výstavy spolužiakov, popozerám ich profily na instagrame, ale konkrétne meno teraz neviem povedať. Moja tvorba je postavená výlučne na tom, ako a čím práve žijem – čo ma očarí, nakopne… Je to taká forma denníku. Na rovesníkoch ma zaujíma to, v čom sme odlišní, resp. sledujem témy, do ktorých by som ja napríklad nepustil.

Kedy a prečo vzniklo zoskupenie piatich mladých maliarov: projekt BAnda? Aké má tvorivá skupina výhody (okrem ponuky diel na kolektívne výstavy)?

Vzniklo v roku 2014 ako najmladšia generácia IV. Atélieru. Chceli sme sa odlíšit od klasického vnímania “Csudaiovského ateliéru” (ročníka, vedeného prof. Ivanom Csudaiom). Boli sme presvedčení, že ako skupina máme väčšiu šancu dať o sebe vedieť. To sa aj podarilo. Behom roka 2015 sme vystavovali skoro každý mesiac po celom Slovensku a Česku.

Z výstavy BAnda 2014 v SPP Gallery

Nie každý rozumie pojmu jutovina. Aký typ podkladu, plátna to je?

Je to hrubá tkanina hnedožltej až zelenkastej farby a používa sa skôr na výrobu vriec na obilniny, kávu, koreniny atď.. Mne práve tou farbou učarovala. A drsnosťou. Pripomínala mi z detstva skok vo vreci, J. Všimol som si ju na obrazoch v Provensálsku a šiel som do toho.

Bol si nominovvý na ocenenie Maľba roka? Aké výhody môže tebe osobne priniesť tento typ súťaží?

Ak sa umiestniš na prvých troch miestach, tak ide, samozrejme, o finančnú odmenu, J. Keďže u nás veľa takýchto súťaží nie je, dostávajú sa všetci finalisti automaticky do pozornosti verejnosti ako výber toho najlepšieho zo súčasnej mladej slovenskej maľby. To je fajn. Zároveň si ľuďia môžu pozrieť top dvadsať malieb v galérii Nedbalka zadarmo a odniesť si katalóg s našou tvorbou.

Motívy v tvojej tvorbe sa rôznia. Od veľkých celkov a pohľadov na známe bratislavské miesta až po kartové hry či minimalistické výjavy na podpivníkoch. Prečo tieto súbory tém?

Už som to spomenul: maľujem to, čím práve žijem. Či už sú to krčmy, debaty pri pive, potulky za architektúrou, alebo portréty muzikantov, ktorých počúvam a mám v zbierke ich platne. Snažím sa vždy aj o štipku nadsádzky a zbytočne dlho nad tým nepremýšlať. Čím viac sa obrazom zaoberám, tým viac stráca na autenticite.

Praca v atelieri na obraze Just M

Menej je vždy viac. Tvojim dielam dominuje čierna, sivá, trošku biela či červená, no najmä tá čierna. Cítim v tvojej tvorbe temné p)ohľady za minulosťou, ale zároveň istý dô)vtip. Ako to teda je?

Prvotne šlo určite o akési odlíšenie sa od vrstovníkov v našom IV. ateliéri v rámci maľby na VŠVU. O protest. Ale ani v detstve som veľmi farebné ceruzy nepoužíval. Takže tých pár tónov stačí. Má to silu a jednoduchosť. Čiernobiele horory, grafika či prefocovanie obalov z CD nosičov z minulosti v tom maju tiež prsty.

Už ako malý chalan si s bratom hrával v kapele Kaktus. Teraz seriózne hrávate aj v tribute kapele známych Ramones. Čo vlastná tvorba a zmena štýlu – nehrozí?

S Kaktusom hrávame naďalej, s bratom fungujeme ako sólo akustický projekt – Bratia Hrčkovci. Tam píšeme aj autorské veci. Aby toho nebolo málo, hrám na bicie v kapele kamaráta Sveťa Korbela: Sveťo Korbel a personál. Skladby od kapely Ramones sme vždy bežne zaraďovali do setlistu ešte pred založením samotnej revival skupiny Ramones Bratislava. Pôvodne sme nemali ani ambíciu s týmto bandom hrávať častejšie, ale ľudia to chcú. Hrali sme v Londýne, hrnú sa nám ponuky na hrania aj inam za hranice. Pravidelne nám píše Vera Ramone (žena zosnulého basgitaristu pôvodných Ramones: Dee Dee Ramoneho).

Bratia Hrčkovci - foto Martina Ivičič

Pestuješ si imidž temného pankáča, pripomínajúceho večerného vymetača pivární, kde musí hrať tvrdý rock‘n’roll. Ako potom vyzerajú tvoje bežné dni (a hlavne rána)? Kedy a ako tvoríš?

Práveže tvorím úplne obyčajne. Mám výhodu, že vlastný ateliér mám priamo doma. Nemusím teda nikam cestovať – som v ateliéri stále a tvorím teda každý deň. Čo sa týka toho vymetačstva podnikov, tam už nie som toľko aktívny. Ale rock’n’roll, ten musí hrať vždy. A na plné gule! :).

V poslednom období nás opustilo kopec hudobníkov. S kým by si si chcel ešte zahrať alebo aspoň stihnúť koncert?

Chcel som zažiť Lemmyho (zakladajúceho člena Motörhead). Mal som aj kúpený lístok na jeho koncert, no nepodarilo sa, žiaľ. R.I.P.! Čo sa týka hudobných spoluprác: ja hrám len s mojím bratom. Lepšieho gitaristu nepoznám!

Tvoje posledné diela sa nie náhodou venujú rocku a rock’n’rollu. Na ktorý portrét si obzvlášť hrdý?

Bíleho Idola mám celkom rád, :).

Bíly Idol, 29,7 x 21 cm, akryl na kartóne, 2016

Koľko do roka namaľuješ obrazov a kde to doma uskladňuješ?

Nerátam ich. Môže to niekto skúsiť spraviť na mojej tumblr stránke (janhrcka.tumblr.com), ale ani tam vlastne nie je všetko. Sám na sebe badám, že minulý rok som viac ako inokedy maľoval menšie formáty. Asi je to aj tým, že teraz mám doma komornejší ateliér.

Aký je záujem o tvoje obrazy v SR / ČR? Kto ich má vo svojej zbierke najviac?

Snažím sa žiť iba z toho. Dá sa to. Záujem je väčší u nás, v SR. Najviac mojich obrazov majú doma (neprekvapivo) punkrockeri. A moja mama, :).

Koho máš na stene doma ty?

Doma mám Ruda Filu. Potom celú BAndu. Aj Paťu Koyšovú a kopec ďalších súputníkov z VŠVU.

Láska je v tvojom živote dôležitá. Tvoja partnerka je tvoja veľká opora, múza i fanúšička. Môžeme u teba časom čakať na plátnach aj dáke rozcitlivené partnerské či rodičovské motívy?

Romanku mám v repertoári tiež. Keď sa zadarí a nevyzerá ako zombie, môže sa to chápať aj ako rozcitlivené, :).

V krcme - Srdcové eso, 80 x 50 cm, akryl na jutovine, 2014

Aké plány máš ako autor, slobodný umelec na rok 2017?

Počas zimy (január-marec) prebiehala sólo prezentacia s názvom „Just 13“ v Ateliéri XIII na Panskej v Bratislave. V apríli boli v galérii Sumec vystavené moje obrazy ešte zo školských čias. Aj niektoré doposiaľ nevystavené! A na leto chystám jedno prekvapenie. To ale ešte nechcem prezradiť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Ján Hrčka, Evička Korbeľ, Martina Ivičič, archív Jána Hrčku (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, jar-leto 2017)

Palo Hubinák: Socializačné monštrum na kolobežke

Necíti sa byť ničím výnimočný, rád o sebe hovorí, že je formovaný šťastnými náhodami. K väčšine pracovných projektov (moderovaniu relácií v Rádiu_FM; hraniu vo veľkých speváckych súťažiach či členstvu v kapele Ospalý pohyb) sa vraj len priplietol. Nazvime to: prehnaná skromnosť, alebo skrytý talent. Viac v rozhovore s večne vysmiatym hudobným vizionárom a moderátorom – Palom Hubinákom.

palo-hubinak-ako-moderator-popo_fm-v-lete-2015-foto-martina-mlcuchova

Palo Hubinák – portrét. Foto: M. Mlčúchová

I. Na tému: Práca:

Pred viac ako desiatimi rokmi som s tebou robila veľký rozhovor pre dnes už neexistujúci magazín Zionmag, Čo sa odvtedy v tvojom živote zmenilo (a neuspokojíme sa s odpoveďami typu: všetko alebo veľa)?

Patrilo by sa povedať, že všetko sa zmenilo po príchode mojich dvoch synov na svet, ale nie je to úplne pravda. Môj život je však výrazne farebnejší. Vďaka nim zažívam dovtedy nepredstaviteľné situácie, z ktorých potom čerpám aj pri mojej práci. Čo sa týka profesionálneho pôsobenia, tak v priebehu desaťročia som sa dostal k prácam, o akých som ani nesníval (necítim sa byť totiž v ničom výnimočný, skôr som formovaný šťastnými náhodami).

Pre mnohých výnimočný si. No ja ťa stále ukladám do škatuľky: muzikant, nie moderátor. Čo ťa momentálne živí (a uživí)?

Žijem, ako veľa mojich priateľov, od projektu k projektu. Či už je to práca na albume, filme, reklame, divadle, TV šou; koncertovanie alebo moderovanie. Mení sa to, a hoci sa nerád označujem za moderátora (som skôr človek, s ktorým sa dá porozprávať pri zapnutom mikrofóne), tak momentálne sa vďaka spolupráci s kolegyňou Luciou na programe Popo_FM v Rádiu_FM naozaj najviac venujem moderovaniu. Ale aj toto sa často mení a narúša.

Nejaký čas si pracoval vo veľkom nahrávacom štúdiu (s menami, ako Graus, Zubák, Kachút). Ovplyvnilo toto obdobie nejak tvoj pohľad na zvukovú produkciu?

Toto spojenie s Creative Music House (CMH) stále pokračuje a myslím, že z toho profitujú obe strany. Vďaka CMH som si skúsil hudobné spolupráce, ktoré by ma inak minuli. Ale nemyslím si, že by sa vo mne niečo zásadne zmenilo. Pracoval som na rôznych projektoch s takmer celou hudobnou mainstreamovou špičkou (vrátane mien ako Michal David, Helena Vondráčková, Richard Müller či Lucie Bílá), a paradoxne vďaka nim som viac prísny v hodnotení hudby, ktorú hrávame v Rádiu_FM. Podvedome vyžadujem od našich kapiel rovnaké úsilie a veľmi ma rozčuľuje, keď počujem nedotiahnuté, odfláknuté skladby.

Ani mastering albumov ti nie je cudzí. Dal by si sa na cestu vlastného nahrávacieho štúdia?

Svoje štúdio, samozrejme, mám, no nie je to nič veľké. Viem si doma nahrať veci, ktoré potrebujem pre svoju prácu – viem zmixovať TV film či relácie pre rôzne televízie. Tiež si tam môžem album zmixovať, alebo si len tak brnkať na dáky nástroj. Rád produkujem aj cudzie nahrávky, no netlačím na pílu, nenanucujem sa. Nechcem sa zasa stať obeťou nahrávania všetkého, čo sa dá, len aby som prežil.

Komu si teda naposledy produkoval album, alebo zložil hudbu k textom (Ospalý pohyb teraz nerátajme)?

Robil som skladbu „Príbor“ pre kapelu Saténové ruky, ktorá bola nominovaná aj na ceny Rádiohlavy 2015. Celý album som tuším robil Sabine Křovákovej (debut víťazky Hlasu Československa). Zdá sa ale, že to trochu flákam. No tento rok ma čakajú tri albumy (vrátane prác na debutovom albume tohoročnej Superstar Emmy Drobnej), takže by som to mal napraviť.

Som zvedavá. No vráťme sa k práci v Rádiu_FM. Prečo sa podľa teba z relácie Baláž a Hubinák stal kult?

O tom, že máme dákych fanúšikov, sa dozvieme až počas vysielaní mimo štúdia Rádia_FM (na festivale Pohoda, terase rozhlasu, alebo počas špeciálneho moderovania Eurovízie). Ľudia prídu, a je to skvelé. No či možno hovoriť o kulte, tak to skutočne neviem. Skôr ide o zázrak – môcť si každý piatok večer rozprávať slobodne v podstate o čomkoľvek, J. Čudujeme sa s kolegom už dlhé roky, že si nás v piatok večer naladí taký počet poslucháčov. Nedávno sme mali dokonca víziu, že to skúsime urobiť ako TV šou. No jedným z problémov bolo práve to, že onen kult sa údajne nedá preniesť do telky…

Ako prebieha príprava na túto reláciu? Ste dohodnutí na témach či ide o čistú improvizáciu?

Ak máme vymyslené dáke okruhy tém, tak nikdy sa o ne navzájom vopred nepodelíme. Baví nás improvizovať a prekvapovať sa – či už ide o výber hudby, alebo témy do rozhovorov. V tomto smere je vynikajúca aj naša nepravidelná posila: Jurko Malíček. Ten vie skutočne prekvapiť svojím myšlienkovým tokom, čo je pre improvizáciu voda na mlyn.

Ty si ale aj skladateľ zvučiek, džinglov, asi aj výťahovej a supermarketovej podmazovej hudby (bez urážky). Na ktorý takýto počin si najviac hrdý?

Moja hrdosť sa najviac preukáže asi vtedy, keď sa ma syn pri pozeraní telky spýta, či som na tom či onom programe robil, a ja poviem, že áno. Pozrie sa na mňa a na chvíľu pochopí, že to moje sedenie za počítačom má dáky význam. Moja práca je zväčša pre neho len čosi abstraktné. Ale keď vidí zvučku či film, tak to sa dá uchopiť. Z pracovného hľadiska sa mi splnil sen, ktorý som mal od nástupu do rozhlasu, a to: nahrať moju zvučku so symfonickým orchestrom. Minulý rok sa to podarilo a moje zvukové logo Rádia Regina skutočne nahral celý orchester Slovenského rozhlasu.

Vraj majú skladatelia takýchto dielok vcelku dobrú pozíciu v rámci vyplácania tantiémov cez ochrannú spoločnosť SOZA. Je to pravda; ako si na tom?

Áno, bola to pravda a ešte pred pár rokmi som skutočne pocítil odmenu za to, že som spravil zvukový obal rádií či televízií. Potom sa situácia v SOZA dramaticky zmenila a dnes je tá finančná odmena skôr úsmevná.

palo-hubinak-vo-svojom-hudobnom-zivle-foto-martina-mlcuchova

Palo Hubinák počas koncertu kapely Ospalý pohyb. Foto: M. Mlčúchová

II. Na tému: Hudba:

Tvoja skupina Veneer má v rámci SR azda najvernejších fanúšikov a fanúšičky. Stále čakáme comeback (keď už aj česká skupina EOST ohlásila návrat). Takže?

Ak si na nás ešte niekto spomína, tak to ma, samozrejme, teší. No chcem to dokončiť hlavne kvôli sebe. Je to vlastne moja jediná nočná mora, ktorá ma sprevádza už dlhé roky. Mám doma odložené takmer hotové skladby na celý album a neviem sa odhodlať k finálnemu kroku. Tento rok zatiaľ vyzerá veľmi nádejne, ale už radšej nechcem dávať žiadne sluby.

Bolo by to dnes pre kapelu ťažšie, ako v období, keď ste vydávali prvé nahrávky u veľkej vydavateľskej stajne?

Nemyslím si. Pri debute sme síce cítili, že nejdeme dobyť svet, ale tajne sme v niečo veľké dúfali. Teraz to bude iné. Chceme len spraviť niečo dôstojné a zahrať si spolu pár koncertov. Situácia sa zmenila aj s vydavateľstvami. Vtedy to bol v podstate šprint za major label, ale teraz si to pokojne viem vydať aj sám. Teoreticky by sme si to mali vedieť užiť o niečo viac.

Niekoľko rokov si hrával v úspešnom televíznom projekte Superstar a Hlas Československa. Ako si sa k tomu dostal?

Vďaka spomínanej práci pre CMH a vďaka tomu, že som až prehnane socializačný (podľa kolegu Baláža som socializačné monštrum). Bolo treba niekoho, kto hrá na gitare a kto vie odbúravať stres na pódiu v kapele, resp. v komunikácii so štábom a účinkujúcimi. Náhodou som sa priplietol do cesty a bolo.

Ako je možné, že človek s tak dobrým vkusom počúvajúci (i hrávajúci) skôr „advanced music“, zotrvá v takomto konzumnom prostredí 5 rokov?

Najväčšiu rolu zohralo to, že všetci v tej kapele sme boli dlhoroční priatelia dávno pred tou TV šou. Každý rok sme potom do tohto kruhu nabrali pár daľších ľudí zo štábu či súťažiacich, a tak vznikol pomerne veľký kolektív, v ktorom som sa cítil dobre. Netreba tiež zabúdať, že tieto šou trvajú niekoľko mesiacov a je to v prvom rade práca, za ktorú som platený. Asi nikoho neprekvapím, keď poviem, že z „kultovej“ rádiovej šou by som nevedel uživiť rodinu.

Čo ťa šoubiz, točiaci sa okolo týchto speváckych súťaží, naučil?

Počas hrávania v týchto šou sme zahrali niečo okolo 600 skladieb. Je to obrovské číslo a pre mna veľká škola. Samozrejme, že nie s každou skladbou som vnútorne stotožnený. Ale spravím, čo je treba. Ak si k tomu prirátaš, že na pódiu stojíš vedľa skvelých muzikantov, ako: Štefan Bugala, Michal Bugala, Juraj Gregorík či Pavol Bartovič, tak zrazu si v zajatí obrovského prúdu hudby, z ktorého sa ti nechce von. Čo skladba, to iný štýl, a všetko musí znieť dobre a uveriteľne. Keď s kapelou plynule prejdeš z Michaela Jacksona do výborne zahranej Metallicy, tak si naozaj na fajn mieste a nie je dôvod mať zlý pocit.

Pred rokom ťa však pribrala za člena trochu iná skupina – Ospalý pohyb. Ako k tomu došlo?

Na festivale Pohoda v stane Rádia_FM sme s kolegom Balážom v pauzách v rámci živého vysielania púšťali reprodukovanú hudbu. Napadlo mi namiesto pozerania sa na seba počas pustenej muziky ju na pódiu priamo tvoriť. Donútil som ho sadnúť si za bicie po pätnástich rokoch, prizvali sme pár kamarátov a nacvičili niekoľko cover-verzií. O rok sme to skúsili zas a podarila sa celkom úspešná vec, keď si s nami zaspieval Alex Kapranos z Franz Ferdinand. Posilnený úspechom sa kolega Baláž rozhodol neodložiť bicie a chcel hrať práveže viac. V minulosti hrával v Ospalom pohybe, tak zavolal Maťkovi Burlasovi – či by to opäť nedali dohromady. Ten prekvapivo súhlasil a súhlasil aj ďalší stabilný člen: Peťo Zagar. Napriek tomu, že sú na Slovensku desiatky lepších gitaristov, ako ja, zavolali mňa. Dobré rozhodnutie!

Martin Burlas je predsa len trošku nepredvídateľná postavička. Dochádzalo v štúdiu k hádkam či rozchodu vízií pri nahrávaní?

Ospalý pohyb je opäť skôr hobby, ako niečo pracovné, a tak nie je miesto pre dáke zvady. Ak sa objaví občas nezhoda, je to asi aj generačný problém – veď Maťko má o dvadsať rokov viac, ako ja. Zasmejeme sa a pokračujeme v našom hudobnom nariekaní. Prekvapivo som tam ja za toho, kto dbá na presnosť, detaily a Maťko je za punkera, :).

Ako by si zadefinoval poslucháčsku základňu Ospalého pohybu?

Buď sú to pamätníci starých nahrávok, alebo ľudia, ktorí prahnú po niečom dospelejšom. Nehráme nič komplikované, ale asi by sme neboli s tými skladbami prilíš uveriteľní, keby sme mali osemnásť rokov. Takto stoja na pódiu štyria ujovia, ktorí neskáču, vydávajú málo tónov a jeden z nich opakuje, že „krv je červená…“. Z tých pár koncertov ale môžem povedať, že zažívam mierne déjà vu. Opakuje sa totiž situácia, ktorú som zažil už s Veneerom – opäť väčší úspech a odozva je v Česku.

palo-hubinak-pocas-vysielania-popo_fm-foto-martina-mlcuchova

Palo Hubinák počas moderovania v Rádiu_FM. Foto: M. Mlčúchová

III. Na tému: Trnava vs Bratislava:

Bývaš v Trnave, pracuješ v Bratislave. Presťahovať sa nemieniš. Na vlak sa presúvaš cez celé mesto na kolobežke. Prečo tá kolobežka?

Nebaví ma cestovať autom, zároveň ale nebývam blízko stanice. MHD tu nestojí, taxík je mi hlúpe volať, pešo nie vždy stíham. Skúsil som teda kolobežku. Jazdím na nej takmer denne už tri roky a som spokojný. Mám za sebou jeden pád a viacero zábavných príhod. Inak počasie mi pomáha – počas zimy som tak celkom hojne využíval tento prostriedok.

Akú najbizarnejšiu situáciu si zažil počas týchto presunov?

Rád spomínam na asi sedemdesiat-ročnú pani na kolobežke, ktorá na mňa mrkla, keď sme sa míňali. Tiež bolo vtipné stretnúť dve deti, ktoré ma zastavili s tým, či nedáme závod. Ešte stále sa mi zdá zábavné presviedčať ľudí o tom, že jazdím na tej kolobežke z Trnavy až do Bratislavy a vďaka tomu mám tak skvelo vypracovaný zadok, :).

Svojich kamarátov a kamarátky na sociálnej sieti Facebook častuješ príhodami zo svojich každodenných ciest vlakom na trati TT-BA a späť. Naozaj je to už na knižku statusov. Čo s tým, resp. kedy ju vydáš?

Je to povzbudzujúce, a to až do takej miery, že som skutočne začal pomýšľať nad písaním. S kamarátkou sme dokonca dali dohromady námet na komediálny rozhlasový seriál. Aj sme spravili pilot, no zistili sme, že to je pre nikoho. Dnes má v rádiu väčší priestor dopravný servis, ako humor. Ale vydanie knihy si viem predstaviť tiež, no až keď sa nájde niekto, kto mi ukáže, že to má zmysel. Sám na to nestačím.

Istá skupina ľudí ťa už považuje za verejne známu osobu (možno až celebritu). Ako to vnímajú tvoje deti?

Minulý týždeň sa mi stalo, že sme boli so starším synom v Bratislave a prišla za mnou nejaká slečna s prosbou o spoločnú fotku. Tak sme sa odfotili. Hugo nechápal, prečo sa chce niekto cudzí so mnou fotiť. Aj keď som mu to vysvetlil, tak krútil hlavou (že načo). Toto bol asi môj najväčší celebritný zážitok, :).

Aké výchovné metódy používaš na svojich synov?

Moja manželka je učiteľka so zameraním pre deti so špeciálnymi potrebami. Ona je tá, ktorá vie, čo a ako treba. Nemá to ľahké, pretože so mnou má doma v podstate tri deti… Keď budeme spolu robiť takýto rozhovor o ďalších desať rokov, tak už budem vedieť presne, kde a aké chyby som spravil, :).

Aká hudba znie doma, čo si spievate? Nejaké rockové kvalitky, alebo Spievankovo, Fíha tralala a nejaké mainstreamové odrhovačky?

Starší syn hrá na bicie. To je presne ten nástroj, ktorému nerozumiem (veľa hluku). Ten už prináša hudbu domov a veru nie vždy som šťastný. Naposledy priniesol dáku kapelu, ktorá ukradla gitarový riff od Blur zo skladby „Song 2“. Bol ohromne nadšený. Keď som mu pustil originál, tak krútil nosom – zdalo sa mu to dáke divné. Čo sa týka hudby, bude to s ním ešte náročné… Mladší syn má dva roky a pri ňom som skutočne šťastný, keď zaspieva kúsok „Prší, prší“.

Boli už tvoje deti na Pohode či inom hudobnom festivale s tebou?

Boli a dokonca nie raz. Starší Hugo už tuším trikrát a mladší Krištof raz. Nerozumiem ešte úplne presne, čo na festivale Huga baví (moje vysielanie videl len málokedy), ale vždy tam chce ísť. Minulý rok odišiel počas koncertu Björk do stanu .týždňa, kde boli naši priatelia. Keď sme ho tam potom našli, naháňal po poli hrabošov s Jurkom Kemkom a Pištom Hríbom. Chalanisko sa nestratí.

Na čo sa najviac tešíš z doteraz zverejneného programu festivalu Pohoda?

Som zvedavý na PJ Harvey. Už som ju síce naživo videl, ale táto dáma strieda polohy. Pokojnejšiu s dravou. Tú pokojnú som zažil a bola fajn, ale niečo mi hovorí, že tento rok by to mohol byť veľký rokec. Podľa všetkého by sme mali opäť vysielať s kolegom Balážom, čo je pre mňa veľká radosť. Tento rok tam chcem zavolať práve speváčku z toho „iného“ sveta. Hrávam totiž občas so spomínanou víťazkou Superstar Emmou Drobnou v kvartete (ona spieva, Štefan Bugala hrá na vibrafón, Juro Zaujec na akustickú gitaru a ja krútim na krabičkách podklady) a mám z nej veľmi dobrý pocit. Chcel by som, aby sme spolu zahrali zopár prerábok aj v rámci nášho BH Bandu.

Aký album ťa najviac oslovil v roku 2015 a na aký album by si nás upozornil v roku 2016?

Aj keby David Bowie nezomrel, stále by bol „Blackstar“ pre mňa veľmi silným albumom – počúvam ho teraz snáď najviac. Na slovenskej scéne fandím kapele Gwerkova. Páči sa mi ich krehkosť. Na jeden album, ktorý vyjde v roku 2016, sa mi azda už podarilo upozorniť. Rád zažívam prekvapenia, takže snáď tento rok…

Text: Boba Markovič Baluchová Foto: Martina Mlčúchová (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jar/leto 2016).

Nový Zéland a prvosvetové problémy Stredozeme

Už pred prezidentskými voľbami sme uvažovali – kam odísť (keby sa to doma zvrtlo k zlému). S manželom sme položartom vybrali dva bezproblémove ostrovy: buď Island alebo Nový Zéland. Potom sme tému na pár mesiacov vytesnili z hláv, aby nám náš výber pripomenula predvolebná kampaň a zastrašujúca rétorika politikov (nielen k utečenectvu a ochrane štátu)…

12670853_10153424014027404_2053082824074643878_n

Výsledky parlamentných volieb nás už zastihli na Novom Zélande. Nešlo nakoniec o útek, ale o ponuku, ktorá sa neodmieta. Mala by som sa tešiť, a aj sa teším. Takto si totiž predstavujem domov. Miesto (vôbec nemusí ísť o rodisko), kde sa človek cíti bezpečne; miesto, kde dokáže v tolerancii a porozumení koexistovať mix náboženstiev, etník, národností, komunít, kultúr. Je mi však ľúto, že sme sa v SR nedokázali poučiť z minulosti. Že nárast preferencií istých strán, ktoré v parlamente nemajú čo robiť, ani po voľbách neustal. Akoby tých 27 rokov života v demokracii nič neznamenalo. Dúfam, že nie je ešte všetko stratené.

Niektorí slovenskí cestovatelia nás vystríhali, že kiwi ľudia (ako sa obyvatelia Nového Zélandu označujú) sú priateľskí, ale zapadnúť medzi nich nie je ľahké. Nikdy a nikde to nie je ľahké – začať nový život po 30-ke na opačnom konci sveta. Asi si netreba nasadiť ružové okuliare, zvážiť všetky za a proti. A hlavne: treba sa o tomto pozhovárať po 2 rokoch, nie po 2 mesiacoch od príchodu. No už teraz sa mi zdá, že tá ostrovná izolácia môže občas uletieť čudným smerom – politici ako by tu nemali nič iné na robote, len riešiť dizajn novej vlajky. „First-world problem“.

Táto Stredozem momentálne žije z turizmu a filmového priemyslu. Z farmárov sa stávajú sprievodcovia Hobitím mestečkom, keďže poľnohospodárstvo (výroba mlieka a chov oviec) upadá. IT technológiám sa tu zatiaľ nevenuje pozornosť. Skôr sa rieši, ako zastaviť masívne skupovanie nehnuteľností čínskymi investormi. A tá vlajka, samozrejme, na tú ozaj nezabudnúť. Napriek spomínanej izolovanosti je tu však toľko náboženstiev, cirkví a siekt, ako azda nikde inde na svete. Možno preto sa tu sviatok jari (Veľká noc), pripadajúci na jeseň, oslavuje nekonfliktne – naháňaním čokoládových vajíčok, ukrytých v piesku niektorej z nespočetných pláží. Dospelí sa vtedy menia na deti a zabúda sa na všetky problémy. Aj tie prvosvetové.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, marec 2016)

Do Moldavska – overiť si čísla

Ročne vraj navštívi Moldavsko len jedenásť tisícok turizmu-chtivých ľudí. Možno polemizovať o tom, či je toto číslo vysoké alebo nízke – na krajinu s 3 a pol miliónovou populáciou, ležiacou za dverami Európskej únie. Alebo pred jej dverami – záleží od uhla pohľadu. Urobiť si vlastný názor môžete osobnou návštevou.

12045236_941582885880361_4967895200921359664_o

Protesty v Kišiňove zo septembra 2015

Keď sa opýtate človeka v ktoromkoľvek členskom štáte EÚ, akej téme je zasvätený Európsky rok 2015 – správnej odpovede sa pravdepodobne nedočkáte. Preto sa aktivity kampane tohtoročného Európskeho roku rozvoja zamerali na zvyšovanie povedomia o potrebe rozvojovej spolupráce v krajinách s nižšími príjmami – cez verejné diskusie, projekcie dokumentárnych filmov či novinárske prejavy.

Študenti a študentky Katedry rozvojových štúdií (KRŠ) z mojej domovskej Palackého univerzity v Olomouci o problematike medzinárodného rozvoja vedia dostatok, keďže tento odbor študujú. No takisto im občas chýbajú zručnosti a znalosti, ako danú tému prezentovať širšej verejnosti – bez toho, aby nevyzerali ako skupinka premotivovaných misionárov. Práve preto absolvovali prípravný tréning a desaťdňovú terénnu exkurziu do jednej z programových krajín oficiálnej rozvojovej pomoci SR aj ČR – do Moldavska. V tejto európskej krajine si pozreli na vlastné oči reálne rozvojové projekty v praxi. Teraz o nich budú vedieť hovoriť zrozumiteľným jazykom (bez stereotypov a citového vydierania). Cestu podporila Česká rozvojová agentúra práve v rámci aktivít Európskeho roku rozvoja, čiže mladí ľudia mohli vidieť „rozvojovú“ krajinu priamo v Európe a nenaštrbili tým rozpočet svojich rodičov.

moldavsko-plne-kontrastov-aj-v-doprave

Paradoxy v moldavských uliciach

Čísla, ktoré vyvolávajú otázky

Mladí ľudia z Palackého univerzity v rámci svojej exkurzie navštívili vládne, mimovládne i nadvládne inštitúcie v Moldavsku. Zaujímali sa o programy krátkodobej humanitárnej a dlhodobej rozvojovej pomoci, o odovzdávanie transformačných skúseností, ale aj o utečeneckú krízu, ktorá sa v krajine zatiaľ výrazne neprejavuje.

O minulosti aj budúcnosti tohto štátu, kedysi patriaceho do ZSSR, hovorili aj s veľvyslancami ČR aj SR v Kišiňove. Študenti a študentky na vlastnej koži zažili na námestí Štefana Veľkého veľké septembrové protesty. Chodili si po večeroch fotiť stanové mestečko protestujúcich pred moldavským parlamentom. Robili rozhovory s miestnymi aktivistami a aktivistkami.

Pochopiteľne chceli vedieť, ako mohla pred niekoľkými mesiacmi bez povšimnutia uniknúť miliarda dolárov z troch bánk. Možno niektorých prekvapí suma, ktorú EÚ vynaložila doteraz na odstránenie korupcie v tejto krajine – 60 miliónov eúr. Pokiaľ sa však vláda bude meniť niekoľkokrát do roka a nebudú zrealizované potrebné reformy, štát ostatne ešte minimálne desať rokov pred bránami EÚ.

tradicny-trh-uprostred-kisinova-tesne-pred-zaverecnou

Kišiňovská stará tržnica

Migrovať za prácou a nechať deti doma

Projekty rozvojovej spolupráce sa v Moldavsku realizujú v niekoľkých prioritných oblastiach – od ochrany životného prostredia až po sociálnu infraštruktúru. Nie je prekvapením, že v rámci zdravotníctva a sociálnej starostivosti je nielen v Kišiňove jednou z najúspešnejších mimovládnych organizácii česká Charita.

Charita sa venuje napríklad integrácii moldavských migrujúcich ľudí naspäť domov a tiež rozvoju pestúnskej starostlivosti (systém náhradných rodín). Ďalšie charitné projekty sú zamerané na ľudí v núdzi, ktorí si potrebnú starostlivosť nedokážu zabezpečiť. Ide o opustených starších ľudí, ľudí so špeciálnymi potrebami, ľudí bez zdravotného poistenia, no aj o voľne ponechaných maloletých klientov. Dospelí obyvatelia Moldavska totiž odchádzajú na celé mesiace za prácou do okolitých štátov. Pri platoch okolo 200 eúr na mesiac sa im asi nemožno čudovať. Problém je, že sa o potomstvo nemá kto starať. Vznikajú tak nepravé siroty v dôsledku migrácie.

To, že rodičia posielajú z Francúzska či Talianska domov tzv. remitencie, z ktorých potom žije celá zvyšná rodina, na výchovu detí nestačí. Smutné tiež je, že tento druh financií nesmeruje ako investícia do podnikania, ale na čistý konzum – stačí sa pozrieť, ako funguje mládež v hlavnom meste. Podľa oblečenia, osobného auta a najnovšieho mobilu spoznáte spôsob zárobku rodičov.

tradicne-kostymy-a-ludove-umenie-sucastou-muzea-v-telenesti

So študentmi a študentkami Palackého univerzity v historickom múzeu

Moldavskí tínejdžeri môžu veľa zmeniť

Študetnti a študentky KRŠ počas desaťdňovej terénnej exkurzie mali možnosť takisto navštíviť aj jednu z dvoch autonómnych oblastí Moldavska – Gagauzsko. Komunitná organizácia Ograda Noastra sa tam zameriava na inklúziu a podporu aktivít menšín, ktorých je v Moldavsku neúrekom. Aj jazykovo je na tom táto krajina (na pomedzí vplyvov Ruska a EÚ) veľmi dobre – obyvateľstvo hovorí moldavsky, teda rumunsky, potom rusky, nejakým lokálnym jazykom, prípadne ešte francúzsky alebo anglicky. Škoda, že televíziu sledujú rodiny najmä v ruštine. Ruská propaganda, a následné mýty aj nálady proti EÚ sa tak šíria ľahko a bez potrebného vzdelania, povedomia sa vyvracajú len ťažko.

Mladí gymnazisti a gymnazistky niekoľko stovák kilometrov od hlavného mesta – v gagauzskom meste Vulcanesti nám však dokázali, že vďaka včasnej podpore talentu a vzdelávaniu v globálnych súvislostiach môžu vyrásť z tínejdžerov uvedomelé, kriticky mysliace individuality. Len im treba ukázať, ako overovať zdroje informácií a čo znamená napríklad taká demokracia.

v-areale-klastora-v-saharne-aj-jazierko-s-ozdravnymi-ucinkami

Všade očividné symboly viery a svätená liečivá voda

Zatiaľ neznehodnotený turizmus

Okrem obiehania oficiálnych inštitúcií a mimovládok bol čas aj na svojskú dávku turizmu. Povinnou jazdou boli návštevy dvoch populárnych náboženských atrakcií – kláštora s múzeom vysoko nad riekou, Orhei Vecchi, a mužského kláštora s prírodným vodopádom aj ozdravným jazierkom Saharna. Pohľadnice a magnetky zatiaľ za veľa nestoja, ale o pár rokov sa to určite vylepší. Ľudové umenie a tradičné folklórne kostýmy (ktoré je dnes trendy kombinovať so súčasným moderným outfitom) si získali náš obdiv.

Nemožno opomenúť moldavské víno, ako dôležitý vývozný artikel. Skoro dvojhodinová exkurzia lokálnym minibusom (maršrutkou) v podzemnej vínnej pivnici Milesti Micii je dosť drahá na to, aby ju mohli absolvovať domáci obyvatelia. Chodia tam väčšinou len turisti a turistky. No aj tých by si toto miesto, zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO, zaslúžilo určite viac. Celková dĺžka chodieb činí 200 kilometrov, čím je bezkonkurenčne najdlhšia na svete. Niektoré archívne vína ešte zo sovietskych časov sa záujemcom predávajú po tisíckach eúr za kus.

Ak si budete plánovať cestu do Moldavska, vínnu zastávku nesmiete vynechať. Len sa treba na cestu vydať letecky, nie 24 hodín autobusom. A nechajte sa ubytovať v rodinách – keďže hostelov v krajine ešte vela nie je a hotely sú väčšinou drahé, ťažkopádne retro. Čo je dôležité, domáca pohostinnosť a najmä skvelá moldavská kuchyňa vás uspokoja.

fotky-a-videa-urobene-dronmi-popularne-aj-v-moldavsku

Fotogenické situácie na každom kroku

Foto: Boba Markovič Baluchová, Kateřina Procházková (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, zima 2015)

Robert Roth: Vďačný za stretko s Hamletom na ceste životom

Je členom Činohry Slovenského národného divadla takmer dve desaťročia, má na svojom konte zásadné úlohy v predstaveniach ako: Hamlet, Faust, HollyRoth, Oresteia, Prorok Štúr a jeho tiene (mimo SND: Othello, Tatko Ubu, Pokrvní bratia). Rád hrá v „mrchavých ťažobách“, vyberá si postavy (alebo si postavy vyberajú jeho), ktoré sa trápia, so životom bojujú, bičujú seba i okolie svojimi emóciami. Printové vydanie magazínu, žiaľ, nedokáže obsiahnuť všetko to, čo je zaznamenané na audiostope. Ale aspoň sa o to pokúsime. Robert Roth, ako ho možno nepoznáte.

I. Robert o Sare (o dcére)

Máš šesťročnú dcéru Saru. Ako ti jej existencia a prítomnosť mení život?

Stále sa rozprávame, je pre mňa všetkým. Bez nej tu bola pre mňa len práca, divadlo. Sara zmenila úplne všetko okolo mňa, vo mne – nastavenie, vnímanie, pohľady na určité veci. No musím povedať, že nie som s ňou úplne každý deň.

Pred rokom a pol si sa rozviedol. Na letných festivaloch ťa vídam v dvojčlennej zostave: Sara a ty. Uvedomuje si Sara, že už oficiálne nefungujete v „tradičnej rodine“ (trojuholník: mama, otec, dcéra)?

Uvedomuje. Našiel som si čas a niekoľkokrát jej daný stav vysvetlil po konzultácii s detským psychológom. Veľa sa o tom zhovárame. Akceptuje a rešpektuje to (ale to sú teraz moje výrazy, nie jej).

Chcela by mať Sara súrodencov a tlačí s tým občas na pílu pri vašich rozhovoroch?

Samozrejme, občas cítim zo Sary, že by chcela mať brata alebo sestru. Keď sme spolu niekde v meste, na koláčiku alebo na zmrzke, a vidí nejakú sympatickú slečnu, automaticky to na mňa skúša štýlom: „Tati, tamtá teta sa ti páči? Je pekná? S ňou by si nechcel mať bábo?“ Potom nasleduje veľká skúška mojich fyzických daností, aby som stihnol dať ten tigrí skok a zastaviť ju pred trapasom (keď chce danej pani čašníčke predostrieť ponuku). Ak to nestihnem, do danej cukrárne už potom dlhšie nemôžeme ísť, J.

Uvedomuje si Sara, že jej otec je známa osobnosť, slávny herec?

Nie, neuvedomuje. Veď priznajme si: „Čo znamená byť známy v našich zemepisných šírkach?“ Ale na festivale Pohoda či Grape jej bolo čudné, že ľudia sa za nami otáčajú, ukazujú na nás prstom a chcú sa s nami fotiť. Časom to pochopila, keď zo škôlky niekam chodili cez mesto a nedalo sa vyhnúť plagátom na citylightoch (napríklad k hre Prorok Štúr a jeho tiene).

Robert a Sara Roth na pódiu: pred vystupením v rámci festivalu Grape 2015.

Robert a Sara Roth na pódiu: pred vystupením v rámci festivalu Grape 2015.

Na Grape festivale už s tebou vybehla na pódium a zotrvala tam ako hviezda. Podedila Sara nejaký herecký, spevácky, tanečný talent po tatinovi?

Rada si nahlas pozerá, číta rozprávky, a používa rôzne hlasy pre rôzne postavy. Spolu si hmkáme piesne z filmov Tima Burtona. Keď nahrávam upútavky v rozhlase, beriem ju do štúdia. No momentálne je v takom štádiu, že predlžuje výrobu – keď jej poviem, aby bola teraz chvíľu ticho, ona ticho je, ale počas čítania príde ku mne a na mikrofón pošepne: „Som ticho!“ J Rada používa imperatívny prstík, to má odpozerané odo mňa. A ja ho zasa nadužívam – ešte z čias mladosti (sa to na mňa nalepilo, ten povestný Jaggerov ukazovák).

V ktorom predstavení ťa dcéra videla účinkovať a ako tomu rozumela?

Videla ma v Jane Eyrovej a celý ten príbeh brala vcelku dobre, popoluškovsky – je tam predsa happy-end, dokonca svadba (ktorú má tak rada). Ale je tam jedna vec, ktorej som dovtedy nerozumel ako otec. Pred veľkým množstvom ľudí som vtedy v absolútnom tichu hovoril slová: „Ľúbim ťa, milujem ťa“ inej tete (konkrétnej herečke na javisku), dokonca som sa s ňou bozkával. Sarinka sa potom so mnou dosť dlho nebavila a mňa vôbec nenapadlo, že by to mohlo byť spojené s predstavením. Bolo, a na to som mal myslieť ako prvé.

Keď sa ona zaľúbi po prvý raz, alebo keď si dá spraviť svoje prvé tetovanie, alebo keď sa po prvý raz opije – ako zareaguješ ako tatino?

Už sa mi jedna z týchto situácií snívala – že ma esemeskou upozornila na chalana v oranžovom tričku, aby som ho „čekol“… Teším sa na to obdobie jej dospievania, hoci neviem, čo všetko to bude obnášať.

Keď ti zahlási, že chce ísť na Konzervatórium a neskôr na VŠMU, ako zareaguješ?

„Choď. Sú tam talentové skúšky, lebo je to výberová škola – vyskúšaj si to.“ Určite ju nebudem odrádzať, ale ak v nej uvidím veci, ktoré sú s touto profesiou nezlúčiteľné (chabá disciplína, nedochvíľnosť), tak ju na to upozorním. Ale brániť jej nebudem, no ani nič vybavovať.

Čo by si si pre ňu do budúcna prial?

Prial by som si, aby si v živote (a to hovorím v metafore) nevolila ďialnice, ale skôr tie cesty 1. triedy. Aby objavovala popri mestách aj dedinky, aby poznala popri moriach aj potoky a bystrinky. Do tých Košíc sa z Bratislavy môže dostať za tri hodiny, ale aj za dvanásť – dôležitá je tá cesta a objavovanie ľudí, prostredí, pocitov, javov popri nej. Potoky tečú, ľudia sa menia, ale Košice tam stále budú.

Robert a Sara Roth v areále festivalu Grape 2015.

Robert a Sara Roth v areále festivalu Grape 2015.

II. Robert o Robertovi (o herectve)

Kedy si sa rozhodol, že budeš hercom?

Nikdy som nad tým takto nerozmýšľal. Keďže som to robil od detstva, myslel som si, že to má takto byť. Že človek robí, čo ho baví, potom ide na školu, ktorá ho baví a potom ho živí to, čo ho baví. Myslel som si, že takto funguje svet.

Kedy si si uvedomil, že herectvo je povolanie, ktoré by ťa malo alebo mohlo živiť?

Keď mi Marián Zednikovič v roku 1993 ponúkol vo voľný deň Divadlo Astorka na realizáciu absolventského koncertu (v rámci ukončenia môjho štúdia na konzervatóriu). Mal jedinú podmienku, aby som to vypredal (čo sa aj podarilo).

Herci, ktorých si mal rád a vážil si si ich spolu)prácu, v posledných mesiacoch odchádzajú na iný svet akosi pričasto. Cítiš za súčasnú generáciu členov Činohry SND istú zodpovednosť – týchto velikánov nesklamať?

Cítim. Mám však pocit, že tu sa prevzal akýsi model, že nie je dôležitý ten zdĺhavý proces výroby, tvorby, ale skôr výsledok. Komerčný úspech je akoby dôležitejší (v štýle: „je to barevné a odsejpá to“). Niektoré tradície tu nie sú vybudované. V Nemecku či vo Francúzsku sa nakrúcajú seriály, ale hrajú v nich seriáloví herci. Tí divadelní hrajú v divadle. Je tam vyššia a dlhšia tradícia, čiže aj vyššia možnosť dlhšej voľby.

S divadelným režisérom Rasťom Ballekom si rozumiete v medziľudskej rovine, aj v tvorbe na scéne. Ktorú spoluprácu si vážiš najviac?

Spomeniem Othella v Národnom divadle Brno. Lebo to bola silná káva nielen pre divákov, ale aj pre Brno samotné. Opäť sme použili metódu zahmlievania – vyhýbania sa tomu, aby bol divák rýchlejší. Divák je totiž často rýchlejší, lebo predpokladá a väčšinou i správne.

Chcel by si si to s Rasťom niekedy vymeniť, že by si ty zasadol na režisérsku stoličku?

Teraz nie. Kedysi bola takáto ambícia, aj nejaké ponuky sa objavili. Ale dal by som sa na to, až keď budem ja vnútorne pokojnejší, uprataný.

Päť rokov si pre nonstop vypredanú sálu na doskách SND šiel nadoraz v monodráme HollyRoth (ktorá vzišla zo spolupráce dvojice Ballek-Roth). Čo ďalej s takýmto veľdielom – stačilo či ho nahradilo čosi iné?

Nenahradilo ho nič, ale ani neostala vo mne diera, lebo ja som sa najedol. Predstavenie malo svoj vyhradený čas, a už je to preč.

Jedna haluz vystriedala druhú. Akú máte odozvu na predstavenie Mojmír II. alebo Súmrak ríše?

Podobné reakcie, ako na HollyRoth alebo Othella. Nič v strede neexistuje – buď to divák prijme, alebo to odmietne.

Si člen Činohry SND (pre niekoho najvyššia méta, aká sa dá v rámci herectva v SR dosiahnuť). Máš v zmluve alebo v sebe zapísané nejaké mantinely, podľa ktorých isté komerčné ponuky musíš odmietať?

Nemusím, ja ich chcem odmietať. Z časových dôvodov. V dramaturgii divadla sa objavujú tituly, v rámci ktorých už danú úlohu nikdy v budúcnosti nemusím dostať (ak by som ju teraz odmietol a šiel robiť čosi iné). Ladislav Chudík mi v jednej priateľskej debate medzi štyrmi očami k novým trendom v divadle ako 89-ročný povedal, že ho štve, že toho Hamleta nikdy nehral. Keď predo mnou sedel tento zástupca veľkej hereckej generácie, ktorá kultúru (divadelnú, filmovú, rozhlasovú i televíznu) u nás stavala, a považoval túto rolu za výnimočnú (štvalo ho, že ju nehral) – uvedomil som si, že jej význam asi ocením až neskôr. Som šťastný, že som toho Hamleta mohol na ceste životom stretnúť, že som ho mohol hrať.

Hamleta si si teda zahral. Ktorá ďalšia úloha bola pre teba dôležitá, výnimočná, tá naj?

Asi spomínaný Hollý (HollyRoth), lebo som tam bol (bez urážky) sám – že ak som to pokašľal, tak som to pokašľal a nemal som sa na koho vyhovoriť. Ak som sa vám šiel predstaviť, tak so všetkým, úplne. Monodráma je vabank. Keďže sa strašne ľúbim vytrápiť, vybičovať na javisku, ako ďalšie zásadné predstavenia by som spomenul Oresteiu, Othella, Mojmíra II. (moju postavu Rastislava). Možno tie postavy nevyzerajú ako fyzicky náročné, ale sú náročné v niečom inom. Ak to prejde aspoň na 1-2 divákov, tak to je výhra.

Robert Roth v skupine Synovia a dcéry Grapeu.

Robert Roth v skupine Synovia a dcéry Grape-u.

III. Robert o Robertovi (o životných ponukách)

Ktorú ponuku (by) si nikdy neodmietol, lebo je to presne tá z ponúk, ktoré sa neodmietajú?

Ak v tom nehrá rolu čas, tak nikdy neodmietam rozhlas. Rozhlas ma vychoval. Tam som sa postretal s veľkými slovenskými hráčmi. A teraz sa nechválim, že som bol ako dieťa v dennodennom kontakte s hercami, ako: Króner, Rajniak, Filčík, Kvietik, Machata, Chudík, ale už v tom útlom veku som si uvedomoval, že so svojou gestikuláciou pred mikrofónom neuspejem – tu mám k dispozícii len ten hlas a musím ním obsiahnuť všetko, čo v tom texte je. Zároveň som videl, ako sa títo frajeri pripravovali na skúšky, chodili na ne pripravení a načas. Tie hry sú stále v archíve RTVS a sú stále počúvateľné, lebo to bola špičková profesionálna práca.

Ktoré ponuky na druhej strane odmietaš?

K obrazu veľmi neinklinujem, čize televízne ponuky odmietam často. Ak by sa však našlo niečo zaujímavé, kde svojím prejavom nebudem prekážať, môžeme to prediskutovať… Čo sa týka divadla, tak ja som zamestnanec SND, čiže tam by som nemal odmietnuť nič. Ak by ale rola zasahovala do vnútorného rozpoloženia, mal by som s ňou morálny problém – môžem požiadať riaditeľa o preobsadenie, riešenie situácie.

Niektorí kolegovia sa občas do teba obujú, že vyčnievaš z davu. Označujú ťa za rebela, nezlanáreného do vôd komerčných televízií. Je tá formulácia „Robert Roth neznáša televízne seriály“ pravdivá a na mieste?

To, že je tento fenomén seriálov tak žiadaný (a produkcia čoraz viac zrýchlená), vypovedá skôr o divákoch, ako o kolegoch. Rokmi sú však aj tie moje pitbulie vyjadrenia na adresu seriálov obrúsenejšie. Mňa však táto oblasť naozaj nezaujíma.

Konzervatórium ťa vycepovalo, nedávno si aj moderoval koncert k okrúhlemu výročiu bratislavského konzervatória. Vieš si predstaviť, že by si tam raz učil?

Aj áno, aj nie. Nemám však dostatočnú trpezlivosť – ani sám so sebou. Čiže neviem si predstaviť, či by som ju mal so študentom, ktorý má 18-19 (mohol by mi byť synom). Chcel by som byť tak veľkorysý, ako bol ku mne režisér Strnisko, keď mi povedal (vidiac na mne mega únavu): „Robuald, dotknite sa raz stropu a ja vám dám do premiéry pokoj“. A tak sa aj stalo – vybičoval som v sebe nadoraz tú emóciu a dal ju von. A on mi dal do premiéry pokoj.

Ako reaguješ na komplimenty v súvislosti s tvojím podmanivým hlasom?

Zväčša veľmi pekne poďakujem. No hlavou mi ide aj tá druhá línia reakcie: „Ak je to len o hlase, tak potom to zabalím.“ Hoci som reláciu v rádiu mal, nestačila by mi práca spíkra v rozhlase. Potrebujem živý kontakt s človekom, ktorého nemusím z javiska vidieť, ale cítim ho. Tú interakciu a katarziu môžem zažiť len v divadle.

Máš čosi po štyridsiatke. Vedel by si ešte teraz zmeniť povolanie a venovať sa čomusi úplne inému?

Áno. Stále má láka archeológia. Ale čo som si zisťoval, ďialkovo sa ten odbor študovať nedá. Denne by to v mojom prípade nešlo.

Čítaš si o sebe články v novinách – v súvislosti so svojím výzorom, telesnou schránkou?

Nečítam, to skôr za mnou niekto zo známych príde, ukáže konkrétny článok a opýta sa veľmi opatrne, či trpím nejakou chorobou alebo závislosťou, preto vyzerám tak vychudnuto alebo strhane. Ľudia sa radi prezentujú výsledkami novej diéty, novým mužom či výmenou jedného auta za druhé, lepšie. Toto je čosi podobné, zjednodušene si to možno predstaviť ako výmenu jednej ryže za druhú, len to nepotrebujem verejne prepierať. V tomto veku si telo pýta niečoho viac, iného menej. To je celé, netreba brať vážne korenisté konšpirácie bulváru a podporovať hejtovanie na sociálnych sieťach.

Herec: Robert Roth a autorka textu: Boba M. Baluchová v kaviarni Next Apache (leto 2015).

Herec: Robert Roth a autorka textu: Boba M. Baluchová v kaviarni Next Apache (leto 2015).

Text: Boba Markovič Baluchová (@bobinkha), Foto: Welin Nagyová (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 75; 02/2015)

Miriama Schniererová: Stále bližšie k nostalgii

Dvadsaťšesťročnú maliarku a pedagogičku, Miriamu Schniererovú, ktorej súčasnú tvorbu možno nájsť na najznámejšej sociálnej sieti pod značkou „Mirindish“, som spoznala v čase, keď odovzdávala súbor plátien k obhajobe bakalárskej práce. Odvtedy sa veľa zmenilo. V Miriaminom osobnom, tvorivom, študijnom i pracovnom živote. K magisterským štátniciam už odovzdávala plátna, ktoré sa od tých z počiatkov štúdia na VŠVU výrazne líšili – technikou, farbami aj témami. Len tá nostalgia v ich akosi pretrváva.

Kedy si sa rozhodla, že nepôjdeš na ekonomickú univerzitu alebo na právo či medicínu, ale chceš študovať umenie?

Od malička som k tomu smerovala. Všetky nástenky v škole som robila ja, :). Zúčastňovala som sa výtvarných súťaží. V deviatom ročníku som vedela, že chcem ísť na umeleckú školu. Nie všetkým z rodiny sa to ale páčilo, lebo budúcnosť slobodného povolania je, ako vieme, tŕnistá.

V nultom ročníku na VŠVU študenti a študentky rotujú po ateliéroch a katedrách, majú stále možnosť zvoliť si namiesto sochárstva fotografiu či šperk. Ako to bolo s tebou a maľbou?

Bolo to príjemné spestrenie, nad fotografiou som miestami fakt uvažovala. Ohromila ma práca v tmavej komore. No keďže som nemala dostatok prác a skúseností s fotením, tak som si povedala, že sa k tomu vrátim neskôr. Myslela som to vážne. Popri maľbe sa teraz naozaj venujem trošku aj fotke.

Maliarka Miriama Schniererová - portrét.

Maliarka Miriama Schniererová – portrét.

Kto najviac ovplyvňoval tvoj štýl – výber motívov, tém, techník?

Spôsob, akým uvažujem, o čo sa zaujímam, aký typ umenia sa mi páči, bol vždy melancholický. Ak mám byť kokrétna v menách umelcov, tak asi: José Parlá, Urs Fischer, Kiki Smith, Damien Hirst, John Stezaker, Josef Bolf a Georges Braque, Kurt Schwitters, Louise Bourgeois.

Ktorí spolužiaci z tvojho ročníka ťa najviac podporili, ovplyvnili?

Asi najsilnešie puto mám s ľudmi ešte so strednej školy, ale je ich zopár aj z výšky. Na maľbe však akoby medzi mladými ľuďmi fungovalo hneď od prváku prehnané sebavedomie a závisť. Introverti, ako ja, to mávali ťažšie. Jasné, že sme sa navzájom ovlyvňovali a ťahali – keď jeden bol pochválený pedagógom, chcel byť aj ten druhý. Stávalo sa dokonca aj to, že ak obrazy dvoch spolužiakov boli blízko seba, farebné ladenie sa prenieslo z jedného do druhého. Ale to skôr nevedomky, náladou.

Ako výrazne vám do tvorby zasahovali pedagógovia? Prof. Csudai aj prof. Fischer sú predsa len silné osobnosti…

Je to ťažké zhodnotiť nezaujato. Každému z môjho ročníka vyhovavalo niečo iné, iný štýl vedenia. Ja som sa jeden čas snažila úplne štylizovať do polohy – vyhovieť pedagógovi, až som sa úplne stratila a zabudla na svoj vlastný prístup. Bolo aj také obdobie, keď som si maľovala svoje veci inštiktívne, vtedajší pedagóg sa s tým vôbec nestotožňoval, ale okoliu sa to veľmi pozdávalo. Paradoxne práve jeden z týchto dvoch profesorov mi raz povedal – nech maľujem to, čo mám rada. Po prestupe do druhého ateliéru sa mi to naplno podarilo zrealizovať.

V roku 2011 som bola zaujatá tvojou výstavou „Životy sna“, kde boli zmapované tri fázy (Night, Forest, Tension theme) tvojho štúdia maľby práve pod taktovkou prof. Ivana Csudaia. Aké motívy prevládali?

Bolo to všetko snové – skryté, tajomné, odohrávajúce sa v prítmí, kde sa začínajú vynárať sny a rôzne postavičky, aby vyvolali emócie. Ale aj pocit opustenosti, mágie, nereálnosti, aby nás zaviedli kamsi inam, než sme zvyknutí. Ulietavala som si už vtedy na opustených domoch, ktoré doteraz prevládajú v mojej tvorbe. Potom sa tam často vyskytovali vlky, srnky, nočné motýle a mesiac.

Pamätám si, že v cykle „Night theme“ prevládala čierna, fialová, oceľovo-modrá farba. Dnes už používaš čiernu veľmi málo. Prečo?

Pravdupovediac netuším, aj keď si to tiež uvedomujem. Tým, ako som dospievala a dozrievala v tvorbe, menili sa aj okolnosti. Rozchody, nové stretnutia, občasné sklamania, aj môj prestup do druhého ateliéru k tomu prispeli. V tom čase som nosila aj veľa čierneho oblečenia. Teraz sa snažím obrazy odľahčiť aspoň tou farbou, keď už tá tema je stále taká depkárska…

Mirindish: Melody has finished.

Mirindish: Melody has finished.

Depka, správne! Tvoje obrazy som vždy označovala zjednodušene ako nostalgické návraty do detstva či temné ohľady za minulosťou. Rozchody, sklamania sa pritrafia. Ale i tak: prečo toľko smútku u mladej baby, ako ty?

Nevnímam to ako smútok, skôr ide o fascináciu časom a priestorom, našou minulosťou. V rámci mojej tvorby pátram, hľadám a nachádzam čas, časové pásma, zanedbané obdobia. V bakalárskej práci ma zaujímal skôr čas, na ktorý si nepamätám vôbec – moje prvé roky života. Pomôckou mi bol rodinný archív a videopásky. V magisterskej diplomovke to už bola rozlúčka s detstvom a nástup dospelosti.

Už sme naznačili isté sklamania, ale aj nové stretnutia, vzťahy. Ako veľmi sa premieta tvoj osobný život do tvojej tvorby?

Maľba je reakciou na moje zažité momenty a spomienky. Je to terapia aj prevencia zároveň. Priznávam, že tie najsilnejšie vplyvy boli a sú tie negatívne pocity, spomienky na čosi zlé a obavy. Preto napríklad už spomenuté opustené domy tak dlho rezonujú v mojej tvorbe. Sú však aj symbolom návratu. Domov, resp. zázemie, útočisko, úkryt je pre mňa veľmi dôležitý.

Vo februári si mala vernisáž k výstave „Stratený čas“ v Galérii Dunaj. Čo majú vybrané obrazy spoločné a v akom období vznikali?

Pokračujem v rovnakej technike, akú som si osvojila na konci štúdia VŠVU. Je tam opäť kopec symbolických výjavov. Niektoré obrazy boli tiež inšpirované barokovou maľbou a zátišiami z onoho obdobia. Memento mori. Preto tie neživé predmety: lebky, kľúče, sviečky. Nemali by sme zabudnúť na našu smrteľnosť, všetci raz musíme zomrieť.

Čo ty považuješ za stratený čas; prečo takýto názov výstavy?

Veľa momentov z každodenného života si nevážime, daný čas premárnime a neskôr ľutujeme, že čas nám pretiekol pomedzi prsty. Vanitas Vanitatum, márnosť nad márnosť. Čas sa nedá pretočiť naspäť, minulosť ostáva uzamknutá za nami bez možnosti návratu či opravy. Stratený čas, ako to naznačujem v mojich najnovších obrazoch, je aj výzvou súčasného života, možno aj prísľubom inej budúcnosti.

V novej tvorbe pracuješ so symbolmi polootvorených dverí, ošúchaných rebríkov či schodov do neznáma, zhrdzavených kľúčov. Čo to všetko znamená?

Stále je tu ten čas. A toto sú amulety minulosti. Dvere, kľučky, kľúče naznačujú prežitý moment – nie vždy s možnosťou k nahliadnutiu či návratu späť v minulosti. Brány, ploty zasa vymedzujú osobný priestor. No a schody sú priesečníkom minulosti aj budúcnosti, predstavujú miesta kdesi na pol ceste – ktoré sme kedysi navštevovali, ale ktoré budeme navštevovať i naďalej.

Mirindish: Where is my shelter.

Mirindish: Where is my shelter.

Samostatná kapitola v tvojej tvorbe sú zvieratá. Najmä mačky, akoby vystrihnuté z egyptskej mytológie. Čo všetko symbolizuje mačka na tvojom najvýraznejšom plátne?

Mačke vyznamné charakteristiky prisudzovali nielen Egypťania. Celé moje detstvo sa spajálo s mačkami, sú pre mňa doslova kultom. Ako strážkyne, sprievodkyne, ochrankyne živých, no najmä mŕtvych ich vnímam aj ja. Denne pozorujem svoju mačku a jej polohy, v ktorých dokáže fungovať. To klbko môže byť interpretáciou kruhu, kolobehu života a smrti.

Vyše roka používaš zaujímavú odlupovaciu metódu. V čom spočíva?

Je inšpirovaná lúpaním starých omietok, koróziou železa, starými fotografiami z 19. storočia. Táto technika umožňuje oddeliť jednotlivé vrstvy akrylu a následne ostrými nástrojmi (rydlom, špachtlou) zobrazovať jemné alebo aj veľkoplošné výjavy. Tri roky som zdokonaľovala túto techniku. Začala som obyčajnými čajovými sviečkami, neskôr som na plátna nanášala mydlá, rôzne laky, patiny. Až neskôr som objavila studený vosk, čo sa mi zatiaľ vo výsledku najviac pozdáva.

Koľko litrov či druhov farby minieš na jeden obraz – v rámci škrabania rydlom pod jednotlivé vrstvy plátna?

Sú to niekedy naozaj litre, :). Ale akosi mi to neprekáža – keď niečo z plátna odstránim, viem, že to dokážem zrecyklovať ešte v inej forme. Práve na spomínanej výstave „Stratený čas“ sa objavili objekty, vymodelované práve zo zvyškov mojich obrazov.

Ako hlboko chceš zájsť? Koľko vrstiev potrebuješ odkryť, keď sa chceš v rámci tvorby dostať osobnému príbehu či spomienke z detstva „pod kožu“?

V rámci tejto techniky postačujú aj dve vrstvy, ale mne to nestačí. Dôležitá je pre mňa hra farieb, farebné kontrasty pastelových a tmavých odtieňov. A celkovo ma práve tá práca odkrývania veľmi baví. Akoby archeologický prístup – niekedy úplne nahodný, inokedy premyslený.

Aký záujem je o tvoje obrazy? Vedela by si zo slobodného povolania umelkyne vyžiť?

Až teraz moje obrazy spoznáva konečne viac ľudí. Snažím sa prezentovať svoju tvorbu na verejnosti a na internete. Cítim sa zrelšie, sebaisto a azda je to aj z mojich obrazov odčítať. V každom prípade si za nimi stojím. Možnosť robiť slobodné povolanie je veľmi fajn. Verím, že ak to robí človek celou svojou dušou a celým svojím úsilím, tak sa z toho dá vyžiť.

Mirindish artWork 2015.

Mirindish artWork 2015.

Popri tvorbe v ateliéri ale predsa len robíš aj čosi iné. Učíš na jednej z bratislavských základných umeleckých škôl. Ako sa ti povolanie pani učiteľky pozdáva?

V podstate len začínam, som teda plná energie. Páčia sa mi reakcie detí a ich vymyslený svet, v ktorom žijú. Vždy sa samej seba pýtam, či aj ja som bola takáto. Učím veľmi šikovné deti, čiže príprava na hodinu spočíva naozaj vo veľmi dôslednej a premyslenej hodine. Inak by ma tie malé príšerky zjedli, :).

Vyrastá ti pod rukami nejaký výrazný talent? O aké druhy umenia majú tvoji žiaci a žiačky najviac záujem?

Myslím, že s niektorými sa ešte v budúcnosti stretnem – možno raz budem v galérii obdivovať výtvory svojich žiakov. Bol by to fajn pocit, zadosťučinenie.

Prenášaš svoje skúsenosti z interakcie s malými deťmi aj domov či do tvorby? Objavia sa u teba časom rodičovské či feministické témy ako napríklad u Lucie Dovičákovej? Urcite je to len otazka casu kedy sa to prenesie..

Zatiaľ nie. Ale vôbec nebudem prekvapená, keď k tomu dôjde. Bolo by to v poriadku. Niekedy sa vieme od detí naučiť viac, než od dospelých.

Koľko stál tvoj najdrahší obraz a na akom najviac zaujímavom mieste visí tvoja maľba?

Najdrahšie obrazy sú tie, ktoré sú nepredajné. Aj ja si pár takých plánujem nechať iba pre seba – pre prípad, že budem mať raz veľký dom. Tie, ktoré boli na predaj, putovali napríklad do Švédska a Anglicka, väčšina si našla majiteľov v Česku a na Slovensku.

Mirindish: Someone has stolen my past.

Mirindish: Someone has stolen my past.

Kam ďalej sa ako autorka môžeš vyvíjať? Presun k čomusi viac „light“ – k digitálnej maľbe či bytovému dizajnu?

Nad digitálnou maľbou rozmýšľam už dlhšie. Rada by som navrhla a spustila aj aplikáciu v počítačoch a telefónoch, vďaka ktorej by ľudia mohli používať u svojich vlastných fotografií efekty, podobné mojej „odkrývacej“ autorskej technike.

Čo by si chcela v rámci tvorby v roku 2015 stihnúť?

Zorganizovať pár výstav; veľa maľovať. Potom sa učiť nové techniky; začať viac fotiť; robiť keramiku. Rada by som si našla viac času na cestovanie a stretnutia s novými ľuďmi, no aj so svojimi najbližšími. Nepremárniť teda žiaden okamih.

Text: Boba Baluchová (@bobinkha), Foto: Palo Markovič (@palomarkovic) (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 75; 01/2015)

 

Renáta Ormandíková: Navštívte výklad môjho mikro-sveta

Keď mi chcú kamarátky urobiť radosť nejakým módnym doplnkom, vždy idú „na istotu“ – do unikátneho obchodíku „Krása vesmírna“ v centre Bratislavy. Lebo tam sú tie najfarebnejšie a najšialenejšie veci pohromade. Vitajte vo svete umelkyne Renáty Ormandíkovej.

Na strednej aj vysokej škole si študovala textilnú tvorby. Aká bola úroveň tohto odboru pred 20-30 rokmi?

Tak to sa mi ťažko hodnotí. Po prvé: je to už tak dávno, vlastne je to premlčané… Po druhé: spomienky si človek uloží asi iba tie pekné (to zlé sa snaží vytesniť). Mňa zastihlo obdobie, keď prišiel pedagóg: Karol Pichler, tým nastali aj nové méty a obzory. Ale ani “staré štruktúry” neboli na škodu – poctivo nás naučili všetky textilné techniky, čo dodnes využívam.

Tvoj manžel, Marek Ormandík, je známy výtvarník. Pomýšľala si niekedy aj ty presedlať na maľbu, grafiku či fotku (ak áno, prečo)?

Pôvodne som si prihlášku poslala na ŠUP-ku – na grafiku – veď som pekne kreslila. Ale komisia dospela k záveru, že som talentovaná, ale na textil. Takto mi chtiac-nechtiac zadali moju budúcu cestu. Maľujem i ja, no veľmi popisne a dekoratívne, čiže to nevyzerá až tak dobre, ako expresívne diela môjho manžela. Ale občas mu pomôžem, keď potrebuje dozdobiť pozadie na svojej maľbe.

Pre ktoré filmy či divadelné hry si vytvorila kostýmy? Na čom (akom umeleckom projekte) by si chcela raz spolupracovať?

Pracujem pre moje obľúbené divadlo GUnaGU. Myslím, že som za posledné roky (okrem pár výnimiek) „robila“ všetky ich predstavenia. Majú radi moje kostýmy aj mňa. A ja zas ich, všetkých! Robila som aj na kostýmoch do filmu „O dve slabiky pozadu“ s režisérkou Katkou Šulajovou. Bola to vďačná robota – hlavná postava sa veľa prezliekala a mala som dosť voľnú ruku v realizácii – mohla som byť kreatívna. Kým som neotvorila obchodík „Krása vesmírna“, živili ma reklamy, teda kostýmovanie do reklamy.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 1

Máš dvoch synov. Jeden sa už maľbe (ale i hudbe) venuje, na druhého to časom možno príde tiež. Ako deti vychovávate/vediete k umeniu?

Obe naše deti sa nejako vychovávajú sami. Sme veľmi dobrí a benevolentní rodičia. Keďže ja nemám obrovské sabavedomie, snažím sa natlačiť aspoň do staršieho syna Michala trošku drzosti a sebavedomia – aby sa mu v tomto svete darilo. Študuje v Prahe, ľudia ho môžu registrovať aj ako hudobníka (projekt Prezident Lourajder). Mladší syn Max už mal (ako 10-ročný) za sebou prvé výstavy, teraz sa však venuje hlavne počítačovému svetu (ako jeho rovesníci). Snažíme sa, aby mali rozhľad – berieme ich na výstavy, veľa cestujeme, Marek kupuje stále nové knihy o umení…

Manželova tvorba sa objavuje v knižných publikáciách aj na plagátoch. Kde sme mohli verejne (okrem obchodíku) vidieť tvoju tvorbu?

Moju tvorbu vidieť denne na ulici, a tak to má byť. Keď vidíš pohľadnú babu s originálnymi náušnicami či náhrdelníkom – to je moja prezentácia, to ma teší. Mala som ale aj pár výstav, kde som prezentovala hlavne väčšie veci – objekty, interiérové doplnky.

Obchodík “Krása vesmírna” existuje už šesť rokov (a vraj sa bude sťahovať do nových priestorov). Ako sa mu darí? Akú klientelu si za tie roky vytvoril?

Je to neuveriteľné, ale 1. apríla oslávil obchodík, resp. značka šiesty rok existencie. Dala som si záväzok pre rok 2014, že si nájdem nový priestor. Môj sen bol výklad. A to sa mi aj podarilo – 5. mája som otvorila „Krásu vesmírnu“ na Panskej ulici v úplnom centre Bratislavy. Do predošlého priestoru za mnou chodili väčšinou tí istí klienti. Teraz dúfam, že ma nájdu, resp. objavia už konečne aj ľudia z iných kútov sveta.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 2

Chodia si do Krásy vesmírnej ľudia plniť svoje fantázie/vízie, či dvíhať sebavedomie?

Každý, kto chodí ku mne do obchodíka, je pozitívne naladená individualita. Ženy sú väčšinou odvážne, nekonvenčné a nezávislé. Rady sa od ostatných žien v kolektíve chcú odlišovať a chcú nosiť originálne šperky. Ak treba, vyrobím im šperk podľa ich priania či nálady. Ak netreba – objavia a obľúbia si niečo z mojej fantázie. Dôležitá je spokojnosť konkrétnej nositeľky.

Prečo sa mnohí ľudia boja nosiť originálne až extravagantné výrobky: šperky, doplnky?

Myslím, že je to spojené s minulosťou. Naše mamy nechodili výrazne vyzdobené, necestovali, nemali chuť, ani silu parádiť sa (česť výnimkám). Čize ani obecenstvo nebolo vytrénované, aby prijalo niečo výnimočné, extravagantné. Stále ešte musíme zbierať odvahu, aby sme vyštartovali do ulíc našich miest ozdobené originálnymi šperkami a doplnkami, zároveň sa cítili sebaisto, jedinečne a sexi.

Jeden z najtalentovanejších hercov súčasnosti Gael Garcia Bernal bol z tvojho tvorivého priestoru unesený. Ako prebiehalo vaše stretnutie (a pochvala)?

Tak to bol veľký zážitok. Gael bol v Bratislave s manželkou ako hosť na jednej slovensko-mexickej svadbe. Kamarátka ho priviedla do môjho obchodíku a ja som stratila reč. Bol milý, všetko sa mu páčilo – nakúpil, dostal aj darčeky, vyfotili sme sa. Môžem raz o tom rozprávať vnúčatám, hurá.

Ak hovoríme o výrobkoch z tvojej ponuky – napadne mi otázka: Dá sa na Slovensku užitým umením uživiť? Dá sa na ňom zbohatnúť?

Nedá. Som rada, keď som na nule a nie v mínuse. Zaplatím nájom, účty, náklady, a je to. S nejakým zbohatnutím to nevyzerá veľmi reálne – nie v tomto živote, J

Pre niekoho je tvoja tvorba nenositeľný objekt na hranici gýču, pre niekoho zasa vystihnutá osobnosť v jednom jedinečnom kúsku. Ako reaguješ na negatívne reakcie?

Práveže nijako. Nepotrebujem sa brániť, obhajovať. Milujem gýč – rôzne trblietky, čipky, ale aj trpaslíkov, jeleňov, kačky, kvetiny… Čo narobím? Je to vo mne. Nie som vyslovene minimalisticky naladená. Skôr naopak.

Raz som ostala stáť zamrznutá pred výkladom jednej galérie, kde ma hypnotizoval rozprávkový výjav bábiky – sediacej na obrovskom svietivom snehobielom jeleňovi. Bola to tvoja tvorba, či? Z akej série?

Moja tvorba je často o spomienkach. Vynárajú sa mi v hlave situácie z detstva. Hrám sa s tým a posúvam príbeh ešte ďalej. Táto konkrétna inštalácia bola k dvoj-výstave (mňa s mojou sestrou) v galérii čIN-čIN. Sestra dlhodobo žije v Záhrebe, tak sme si aspoň takto svojsky spolu zaspomínali. Ona obrazmi, ja objektmi.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 3

Aká je tvoja najšialenejšia (už zrealizovaná) kreácia?

Myslím, že asi obštrikovaný automobil do reklamy, ktorý naozaj jazdil po celom meste. To bol ozaj šialený projekt, ktorý sa mi podarilo zrealizovať za 1 týždeň. Okrem honoráru som dostala aj masáž rúk. Veru, zaslúžene!

Čipky, pierka, priadza od výmyslu sveta. S akými materiálmi pracuješ a aké produkty tvoríš najčastejšie?

Pracujem naozaj so všetkým dohromady, nevyhľadávam konkrétny materiál. Rada recyklujem a posúvam objekty do iného života, do iných svetov. Škoda niečo vyhodiť, keď sa to dá využiť na krásny šperk či objekt. Práve šperkom sa venujem najviac, tie sa aj najviac predávajú. S jeleňmi je to horšie, 🙂

Na moju extravagantnú čierno-červenú pierkovanú čelenku s obperličkovaným Salvadorom Dalím od teba sa ma ľudia často pýtajú. Aký svoj vlastný výtvor nosíš najčastejšie ty (a tvoja rodinka)?

Kým boli chlapci menší, nosili moje diela – svetre, čiapky. Teraz dávaju prednosť iným materiálom, vzorom a strihom – nič sa nedá robiť. Manžel nosí moje brošne, väčšinou mu ku každej jeho výstave nejakú tematickú vyrobím. Ja svoje šperky nosím často – hlavne náhrdelníky. Náušnice nosím teraz pomenej, lebo jazdím na skútri a helma mi na ne tlačí. Alebo opačne?

10321775_864510600232665_3648196957846305529_o

 V tvojej tvorbe sa často objavujú obštrikované a obháčkované bábiky. Občas pôsobia strašidelne. Prečo tento motív, téma, nápad?

Čo iné v dievčenskom svete, ako bábika? Páčia sa mi – najmä ich rôzne „výrazy“ tvárí, očí, vlasov. Je to taký výskum osobnosti v továrni masovo vyrobenej, no predsa vždy unikátnej plastovej ženičky. Na mne je – čo ďalej s ňou, ako ju zdokonaliť či inak upraviť.

Žiješ a tvoríš v hlavnom meste. Ako sa ti páči Bratislava (čo sa týka umenia a kultúry)? Čo v nej chýba?

Keď odcestujem mimo Slovenska, som zväčša všade očarená – čerpám inšpiráciu, energiu, nové nápady. Je to úžasné, koľko aktivít a zážitkov prežijem mimo svojho bydliska. Ale Bratislava je stále moje obľúbené, trošku prispaté, no so mnou pevne späté mesto.

Často s manželom chodíte za oddychom i inšpiráciou do Paríža. Ako do seba absorbuješ tvorivé nálady, súčasné umenie tam? Stále je Paríž mekkou umenia?

Ako som už spomínala, cestovanie milujem. Je veľmi inšpirujúce – na chvíľu odísť, načerpať energiu na nové nápady, novú tvorbu. Paríž s mužom milujeme, nakazili sme už aj synov.

Čo ťa čaká v rámci tvorby najbližšie? Na čo originálne by si nás chcela nalákať?

Rada by som vás nalákala, teda skôr pozvala do mojich nových priestorov, do novej „Krásy vesmírnej“. Určite trafíte! Výklad vás zavedie do môjho mikro-sveta. Nečaká ma do konca roka žiadny zväzujúci dedlajn, čiže mám voľné ruky, otvorenú myseľ –môžem tvoriť, čo chcem, kedy chcem. Umelec či umelkyňa si nič lepšie (ako slobodu v tvorbe) nemôže priať.

Text: Boba Baluchová / @bobinkha, Foto: Palo Markovič / @palomarkovic (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 72/2014)

Rucsandra Pop: I love Bucharest for its hidden poetry (interview)

She is a full time mother and a writer of theater plays. In few months (after maternal leave) she’ll go back to work (the area of communication and marketing) and she’d finish her PhD.-thesis. She jokes about herself saying that she is a stand-up scientist, because she does things differently. She studied literature in Braşov (Romania), journalism in Bratislava (Slovakia), sociology and cultural anthropology in Warsaw (Poland) and she had been also a Fulbright visiting scholar at Indiana University in the US. In her spare time, she organized poetry readings, conferences and all sort of events that were missing in the cultural scene at a given time. Rucsandra Pop.

B: What’s going on in your busy life of drama writer?

R: One of my plays is called ‘Oracol’ (The Oracle), and it is a one woman show, about unconditional love. It had the premiere in 2011, when I was in the US, and ever since we had over 40 shows in 8 cities all over Romania.

The second play is called ‘Talk to the Bomb’ and is about a love triangle (a girl and two boys) who meet in Vama Veche, on Romanian sea side, in 2001 just before 9/11. The play is about the loss of innocence and about the fact that men and women are sometimes incapable of dialogue and this is the main reason they hurt each other. At a bigger scale, the same thing can be said about two different cultures, and this is why 9/11 has such a strong impact on the lives of the three characters. ‘Talk to the Bomb’ had the premiere in 21.12.2012, as we wanted to celebrate with this play the much expected end of the world.

A third play that I wrote – called ‘Huevos congelados’ – is now being rehearsed and is going to have the premiere this summer.

B: You are finishing your study. What is the topic of your PhD.-thesis?

R: Next year I should finish my PhD in Anthropology and Folklore. My topic is the biography of my grandfather – Mihai Pop – who was an important folklorist with a very interesting life and career, both locally and internationality. He was a man of many disciplines – he started with linguistics, moved on to sociology, ethnomusicology, to later discover the folklore, the semiotics and finally the anthropology. In the 30s, he studied in Prague where he met the famous Czech and Russian structuralists. Then during the Second World War he was a cultural attaché in Bratislava, during the First Slovak Republic. He actually finished his PhD at Academia Istropolitana in Bratislava in 1942. He was a true Central European citizen and he later became a specialist in the area.

B: Why have you chosen this topic?

R: I like to say that the topic has chosen me more than I chose it – one day I discovered what a fabulously interesting guy my grandfather was and I wanted to share his story with the rest of the world. In reality, it was a bit more than that. Mihai Pop lived for 93 years and he was professionally active during 70 years, browsing one war, a few major shifts in the political regimes and crossing a few major disciplines. He was a socratic personality having the gift of inspiring people around him and the ability to unite the east with the west. He was in touch with many important scholars of his times – from Claude Levi-Strauss, to the linguist Roman Jakobson and Umberto Eco, then a young semiotician. I followed on his footsteps and got full with his story that I now want to share. I think that there is a lot to learn about history and life just by looking at his biography.

Central University Library in Bucharest.

Bucharest: Central University Library.

B: How ordinary people can understand this topic and your choice?

R: I do hope the ordinary people will understand my topic. I think of the final product more as a book than just a PhD paper – just for a scientific audience. My aim is to write the interesting biography of a Romanian intellectual who had a fascinating life and who lived during the 20th century very aware of what was going on this planet. After all he spoke eleven languages and he could also read between the lines. Romanians have a fascination with the interwar generations of intellectuals but they know too little about them. I’m digging for more. My grandfather was part of that generation, but he was not among the stars. Bringing him – and others like him – into the spotlight can give us a better understanding of our recent history.

B: Could you estimate the influence of your research on Romanian culture, education, art-science?

R: I think that my way of conducting and presenting my research is out of the box. And this is because I’m not a real academic. I’m first of all a story teller and I also have a marketing background that forces me to give interesting presentations. I also follow Ted.com. Actually, together with a group of friends we organized in 2009 the first TEDx conference in Bucharest. I think academics that are boring for their public are old fashioned. I sometimes joke about myself saying that I am a stand-up scientist, because I do things differently. And this could be sometimes disturbing for more traditional professors. I don’t disregards methodology and theory – I just try to do things more engaging for the others and I strongly believe the new generation is looking for a re-fresh. And I don’t wait to have resources in order to start a project – I work with what I have at a given moment.

B: Can you work on your projects without dependence on money from various foundations’ funding?

R: I started this project on my own and then I went back to school, because I felt I needed more information and more discipline. But you can see in the way I work that I keep the freedom to follow my passion and share it with the others, I don’t hunt academic titles. My project is an open project, I look for enthusiastic young people to come and work with me. And they do. Research is hard work, but it should also be fun. I also think that my studies abroad changed my way of doing things. I am a Romanian that had access to the Francophone and the American education system. And I feel those influences in the way I work, in the books I read. From the American school I’ve learn academic writing, an art that is neglected in Romania. I try to share this knowledge with the people who are as enthusiastic about their work as I am about mine.

Rucsandra Pop - Romanian journalist, drama writer and 'stand-up scientist'.

Rucsandra Pop – Romanian journalist, drama writer and ‘stand-up scientist’.

B: You are also mother. Do you have time for cultural events during maternal leave?

R: Up to now I was “forced” to make time at least for the cultural events that I generated. I don’t go every time one of my plays is staged. But sometimes I am needed to be the sound engineer or to help in any other way. When you are an independent artist, you cannot say I’m the writer I don’t get involved. You are an active part of the team. Now, as the summer is here and the baby is older I’ve promised myself to attend other events as well. Most of the times together with the baby. I take my son with me whenever I can. Not only because I’m still breastfeeding but I want him to experience all sorts of things, not just live in a bubble.

B: Is it easy to be (to move, to breathe, to create) a mother in Bucharest?

R: In my opinion the best description of Bucharest was given by a French traveler a few centuries ago. He said: Here we are at the gates of Orient where everything is taken easy. Bucharest is an easy town after you have managed to tame the beast. In my first years in Bucharest I was terrified by how crowded and crazy and noisy it was. Now I have my own oases in the city. If you are on Bulevardul Magheru – one of the main boulevards – Bucharest is chaos in full swing. If you move in the right direction you can find the most charming and quiet places and magic little streets.

To love Bucharest you have to know Bucharest or to find the right guide. For me as a writer this convoluted city is a continuous source of inspiration. First of all I am passionate with history – and to love this city you have to understand all the layers. The fancy underwear comes from the times it was called the little Paris, the gray ugly dress was a gift from Daddy Ceausescu, and the high heels and that bling-bling – is the capitalist make up. And on top of all that you have the Oriental kitsch, the sweet smell of the Turkish shawrma (shaorma).

As a mother, that’s a completely different story – yes, Bucharest does have a few nice parks, but no sidewalks to go with the stroller on, as most of the sidewalks are occupied by illegally parked cars. So, I would say that Bucharest is not the most baby-friendly place on Earth.

B: Which Romanian cities do you like besides Bucharest?

R: I grew up in Brasov and I think this is one of the most beautiful cities in Romania. I hate the weather there, but that’s a different story. Brasov is a bit like Bratislava. It has a very Central European look and feel. So does Sibiu, which is smaller but much more exciting from cultural point of view than Brasov. They are both old German burgs, but during communism Brasov suffered a Stalin kind of mutation. Inspired by the Big Russian Brother, Ceausescu has brought here people from a much poorer part of Romania to work in the recently opened factories. And this sort of social engineering makes Brasov a lazy town culturally speaking. Fortunately it has lovely surroundings, as it’s in the middle of the mountains. Another magic place is Sighisoara, an old medieval town, it looks a bit like Prague in miniature. There are many other special places, the most exotic being the Danube Delta.

Romania: the culture.

B: Have you ever considered emigration to another country or continent (and why)?

R: I lived in three different countries for one year: Slovakia and Poland when I was younger and United States recently. And I’ve traveled a lot in the last 15 years. I think that our generation is lucky – unlike the generation of our parents. For us emigration is a strong term as we have the freedom to experience the world. I consider myself a citoyenne du monde and up to now whenever I had the mood and the opportunity I moved around.

B: What is the difference between Bucharest and Bratislava, Vienna, Budapest, London or Paris?

R: I love this question, because I love all these cities in a totally different way. London and Paris are Capitals with a big C – full of opportunities, but expensive and demanding. You have to give them your time, your ambition and your heart. They will eat them all. Plus your money. If you’re willing to give all that, you can blend in.

Bratislava, Vienna, Budapest is the Central European golden trio. Vienna and Budapest are more voluptuous and more luxurious, but they have a history of nationalism and xenophobia that is re-bursting these days. They are great places to visit – great food, great art, great sites but as an outsider is not easy to find your place there on long term. At least this is my feeling. Bratislava might not be as fancy at the first glance, but the people have the hearts big as a bus. You could be adopted in no time, with one important condition – to learn the language. Bratislava is small and easy and charming.

Bratislava and Bucharest have at least one thing in common – they are nicer when you explore them with a local than with a tourist guide in your hands. I hate tourist guides anyhow, but in Bucharest they won’t help you. The coolest places will never be on the Lonely Planet. Bucharest is to smell and taste and love. But in order to love it you have to come with an open heart.

Bucharest and its architecture.

Bucharest: the architecture.

B: I used to live in Bucharest in 2009. I can see huge difference between ‘then & now’. Can you see and also describe the improvement / movement / significant change of your (capital) city?

R: I think that in spite of the crises, Bucharest has flourished in the last few years. People took over the city in many ways, they have finally discovered the civic spirit. The most obvious sign were these year street protests against the gold exploitation in Rosia Montana (an old gold mine in Transylvania). People were out on the street for weeks in a row for a greater good that was not bigger salaries or pensions. It was nice to see 15.000 people marching on the streets of Bucharest with no political agenda, but with a civic responsibility.

I think people realize more and more that the city is theirs to play in. And you can see that lately there are many events that happen in the streets. The traffic is stopped by the authorities and the pedestrians take over. One of the major changes in terms of life style is that more and more people are using the bikes as an everyday means of transportation or just for recreation. Five years ago riding a bike in the Bucharest traffic was suicidal. Now it’s less and less so. And this can be coupled with the fact that people started to jog quite a lot. I have many friends running marathons, and this was not so a few years back. People seem to love themselves and their city more.

There are also bad things happening and one of them is the continuous destruction of old historical buildings in order to build more modern stuff. The city council not only that agrees with this type of aggression, but it sometimes generates it.

B: Are there more opportunities for street art, community work, urban spaces, open public discussion?

R: Oh, yes. In the last few years the art galleries and artistic spaces appeared like the mushrooms after the rain. 2009 was a year of major shift in mentality. Many people lost their corporate jobs or they just quit and decided to follow their dream. For many of those people the space of self realization was art. As a consequence, the city flourished with opportunities created by these people or by the ones who were already in the game. Also, some companies started to talk to these people and help them manifest themselves. I’m glad the companies understood that the target and their needs are changing.

Another thing is that people have less money than when the economy was booming, so they travel less and then, spending more time home, they feel the need to create here creative spaces, they become more aware of their own town. To make things you need help from the others, so people get together, they plan and they do stuff.

B: Can you name some of interesting activities, unique projects or places (where you would like to go if you had time & energy)?

R: Back in the summer of 2012, when I just came back from US, a colleague from work told me about this group of friends, mainly architects, who took over an old and very beautiful house that was almost destroyed. They were living there and fixing the house in the mean time. I went to meet them. I thought that this was a squat, but they told me that they talked to the owner – a member of an old aristocratic family, who recently got his house back. But he was living abroad and he didn’t have time to take care of this property. So, he decided after a while to allow the young architects to live in his house. They started to repair the house step by step and they transformed it in an underground cultural center – so it became a squat with the approval of the owner. I staged there two of my plays.

This is the story of this place – called Carol 53 – in short. But in reality there were many phases, that include public debates about housing and squatting and social architecture.

Rucsandra Pop is watching her own play.

Rucsandra Pop – watching her own play.

B: Cultural center instead of abandoned building. What a nice idea! Are there other similar stories?

R: I can say that this is a trend – people occupying public or private unused spaces. The young generation organizing all sorts of events in transitioning spaces. Many parties are happening in old palaces or historical building that are being not used for their initial purpose. For example the coolest New Year party took place in the old National Library, a huge palace downtown – that for the moment is empty.

Another project that I love and I see as representative for Bucharest these days is lorgean theater, a theater that was opened in a 32 square meters apartment. It started in 2009 as a joke of the owner of this apartment, the writer Jean Lorin Sterian who invited his friends to perform in his home and he invited both friends and strangers as audience. The project grew organically and this year in April the first domestic theater festival took place. During HomeFest over 20 dance and theater performances took place in homes around the city. Random people were excited to have the opportunity of hosting art in their living rooms.

B: What is the most important difference between your life and lives of your parents (regardless to IT or technology innovation)?

R: The difference is huge: my father for example came from an old noble family. He was born just when the war started. He was raised with some values and living standards (almost all his family spoke French on daily basis) and he spent almost all his life during the communist regime – with no food or with very bad food, with no opportunity to travel and a gray life. We were born in this gray/sad life missing almost anything and became adults in times when one can have everything. And more. Of course, our parents educated us in such a way that we are aware of the past with all its layers and we appreciate the really important things. Between the verb to be and to have, my parents always valued the verb to be. And they taught us to do the same. So, I think the major difference doesn’t lay in the amount of things we can buy, but in the fact that, unlike our parents, we have the freedom to travel and express ourselves. The freedom of not being permanently afraid. But we forget this too often. The gadgets and devices come with that freedom as well.

B: What is the biggest difficulty for people interested in art (in age between 30 & 40) in Bucharest?

R: In my view, the biggest difficulty for artists is the lack of cultural managers, producers and fundraisers. As an artist I have to do too many things on my own and I know that if I had the help of a trained and engaged person, I could grow my projects much faster. The only domain that now doesn’t have only artists but also starts to have an infrastructure is the applied arts. In the last few years there is a new generation of curators and galleries doing a pretty good work. Fashion has also grown enormously in the last years. More and more top stars – like Madonna, Beyonce and Jenifer Lopez are wearing clothes made by Romanian designers like Maria Lucia Hohan and Andreea Badala. But in the field of performing arts everything is still chaotic. We still lack specialists. I don’t say that we’re missing money, because I know that the money is out there you just have to have the time to apply, ask or beg for them. For me the human resource is still a problem. I am at a level where I know that if I want to do more with my theater productions I need a manager. And I cannot find this manager yet. And I kind of know everybody who knows everybody in this city.

My analysis refers more, of course to the independent scene. What happens at the political level is a joke. In the last few months we had 3 or even 4 Ministers of Culture – all politically appointed and all of them missing the point. There is a great scene that the politicians do not understand. The biggest disaster was the demolition of Romanian Cultural Institute – an institution that for some ten years was representing very well Romania abroad and which was destroyed for political reasons.

Bucharest: the reconstruction.

B: What should have been done better in this city (tourism, infrastructure, local politics, community life)?

R: As for what should have been done better in this city – this is a question with a ten pages answer. But to cut it shortly I think the most important thing is to have an active and powerful civil society that would impose on politicians their idea of what the city should be. A city should be designed according to the needs and dreams of its inhabitants, not according to some political agenda. When the bucharestoise will understand that only their love can shape the city, Bucharest will be a better place. Until then we will keep accusing the politicians, that they take the wrong decisions, or we will blame each other that we’re parking illegally and throwing trash on the streets.

B: Do you love Bucharest overall (why)?

R: Even though I grew up in Brasov, I was born in Bucharest and my family has been here for a couple of centuries. This city is in my blood. I’ve also lived abroad and when traveling and living someplace else you get perspective and get rid of the local complexes. Bucharest is not the heaven on earth but it has many features that make it a nice city to live in. For example, one thing that Romanians don’t appreciate is that the crime rate is very low in Bucharest compared with other big cities. It’s also a very effervescent city – some call it the new Berlin – and I partially agree with this. There are many thing lacking but this gives you, the citizen, the freedom to invent them, to experiment. You just need lots of energy to fight or avoid the system that is not going to help you. So, the answer is: yes, I love it, for its hidden poetry. But sometime this love turns in a love-hate relationship. As Facebook would put it: it’s complicated.

Prepared by: Boba Baluchova; Photo: Palo Markovic & Rucsandra Pop (archive)

Peter Stojka: Spodnú bielizeň po koncertoch nezbierame

Dvadsať rokov sa venuje žánru, ktorý možno na Slovensku považovať za okrajový. Podieľa sa na organizácii festivalu Blues Moods. Obdivuje každé dobre odvedené remeslo. Peter Stojka – skvelý hráč na fúkaciu harmoniku, precízny grafický dizajnér a dobrý otec.

Náš magazín oslavuje dekádu. Vašu kapelu Second band si spolu s gitaristom Jurajom Parízekom založil pred 20 rokmi? Čo dokáže udržať skupinu pri živote dve desaťročia?

V profesionálnych hudobných telesách je prvoradé uspokojenie životných funkcií, základných potrieb, resp. „živnostenských záujmov“. Inak by nemohli fungovať. V našom amatérskom svete je to inak. My žijeme z našich profesných vecí a hudbu vnímame ako „roztopaš“. Samozrejme, aj profesionálni hráči majú z hrania radosť, no asi nie sú nadšení, keď im na koncert príde päť ludí… Skupinu, ako je tá naša, udržiava pri živote dlhoročné kamarátstvo.

Odkiaľ pochádza ten názov „Second Band“?

Názov navrhol ďalší člen skupiny – brat Juraja Parízeka – Pavol. V roku 1994 ešte nemal toľko možností surfovať po internete a gúgliť, tak jednoducho nevedel, že s takýmto názvom už nejaké skupiny vo svete existujú. Napriek tomu sme si po rokoch historickej pravdy povedali, že názov nebudeme meniť – z hľadiska nášho regionálneho dosahu nebudeme našim fanúšikom spôsobovať stres, :).

Second band nie je main-stream. Tínejdžerky vás spod pódia neohadzujú spodnou bielizňou. Nehrozí tvorivá kríza či vyhorenie?

Myslím, že to ohadzovanie spodnou bielizňou sa už veľmi nenosí, teda aspoň my ho po koncertoch nezbierame… Ale späť k téme – tvorivá kríza je prítomná akoby neustále. Muzikanti tvoria na základe inštinktov. Prvým sú peniaze (napríklad sponzorove); druhým sú opäť peniaze (tentoraz vlastné – vidina zárobku); tretím je imidž. Často premýšlam nad tým, či by dnešné tínejdžerky boli schopné, resp. ochotné hodiť „spoďáry“ takému Mickovi Jaggerovi. Lebo ja áno. Nech má aspoň radosť!

Blues je u nás stále okrajový žáner. Hrávala sa niekde v SR takáto hudba aj počas minulého režimu?

Blues, ako základný kameň súčasnej populárnej hudby, si v týchto postkomunistických končinách úplne odrovnal svoju poslucháčsku základňu, keďže mu tu bola dlho masírovaná hudba pre zábavu ľudu. Vo vnímaní ľudí je stále praotcom popu skupina Elán. Hudobný žáner blues od 60. rokov minulého storočia žil intenzívne v Trnave v rôznych hudobných združeniach. Tak je tomu dodnes. Na počesť tohto hudobného žánru sa do roku 2008 uskutočňoval v Trnave Festival DOBRO FEST a od roku 2010 – Festival BLUES MOODS.

Odkiaľ ste počas strednej a vysokej školy v Trnave zháňali dobrú (americkú) hudbu?

Zdroje boli rôzne, hoci internet neexistoval, dosah radií bol limitovaný, klasické vinylové platne mali iba vyvolení. Majitelia platní boli našťastie fanúšikovia a neprekážali im naše návštevy (aj s „nahrávatkami“).

V čom je výhoda bývať a tvoriť v Trnave (a nie v Bratislave)?

Ak bývate vo veľkom meste, máte viac kamarátov a zákonite aj väčšiu fanúšikovskú základňu – ste akoby „celo-slovenskou mediálnou legendou“. V Trnave je to iné – pozná vás tu každý. Ak zomriete – príde sa s vami rozlúčiť celé mesto.

V čom je NEvýhoda bývať a tvoriť v Trnave (a nie v Bratislave)?

Nevýhody už ani nie sú. Tí, čo potrebujú bývať v Bratislave, už tak dávno urobili.

Je Trnava mekkou blues a country v SR? Kde treba hľadať korene? A kde inde v Európe je ešte silno zastúpený tento žáner?

Hehe, rád by som si takto predstavoval – že bývam v meste, ktoré je mekkou nejakého hudobného žánru, a môj sused z ulice je tiež fanúšik. Bohužiaľ, udržiava sa tu akési fanúšikovké podhubie len s tlupou bláznov, ktorí sú schopní a ochotní pre lásku k muzike obetovať svoj voľný čas a peniaze. Korene tejto hudby však, samozrejme, treba hľadať historicky v USA, kde tento štýl vznikol. Blues, podobne ako jazz, nie je v Európe nikde silne zastúpený.

Peter Stojka a skupina Second band v koncertnom nasadení.

Peter Stojka a skupina Second band v koncertnom nasadení.

Aké je to skladať autorské skladby, keď máte zviazané ruky daným žánrom?

Keď prídete niekam do vyspelej západoeurópskej krajiny a niekto sa vás opýta, či vám neprekáža, že ste sa narodili na Slovensku – odpoveď by mala znieť: nie. A tak je to i s autorskými skladbami. Skladajú sa rovnako ťažko kdesi v Amerike, ako na Slovensku. Sme ovplyvňovaní rôznymi hudobnými vplyvmi, náboženstvom, náladami. Žáner je len forma, do ktorej hudbu robíme. Upečieme ju v akejkoľvek forme, ak je dobrý nápev.

Prečo ste sa pred rokmi z dua rozrástli na kvarteto?

Bol to práve nápad môjho súputníka Juraja Parízeka – mať veľkú kapelu. Viac muzikantov v skupine zaručuje zvukovú pestrosť, hutnosť a viac možností, ako s hudbou pracovať. Zároveň to so sebou nesie aj viac problémov – od ľudských cez prozaické: honorárové, až po reálne možnosti hrania a skúšania.

Rádio Devín či Rádio FM ako verejnoprávne okruhy prejavili o vašu tvorbu záujem?

Nie. Kontaktovali sme jedno z týchto rádií, avšak o tento žáner nie je záujem, resp. nemá sa oň kto starať.

Si jeden z naj harmonikárov v SR. Najznámejšieho banjistu Shootyho sa často pýtajú na Ivana Mládka a jeho nástroj. Pýtajú sa teba na Boboša Procházku a jeho štýl?

To bola poklona pre starého pána, vďaka! Nie je to však pravda. Súčasnou slovenskou hviezdou ústnej (fúkacej) harmoniky je Juraj Schweigert, rodák zo Žiaru nad Hronom. Tento hráč je na vysokej technickej a zvukovej úrovni a keby mal dobrého manažéra, tak by bol na hviezdej úrovni tenistky Cibulkovej alebo podobných schopných ľudí. Je škoda, že to tu v hudbe nefunguje ako v tom tenise.

Festivalom Blues Moods (raz do roka v novembri) sa zväčšuje šanca – ako zvýšiť povedomie o domácej blues scéne. Má festival dostatočnú odozvu?

Festival nie je len o zvyšovaní povedomia. Je to doslova oslava. Festival organizuje občianske združenie Trnavská hudobná spoločnosť, ktoré je zložené hlavne z fanúšikov tohto žánru. Koniec koncov asi inak by to nemohlo ani fungovať. Snažíme sa hlavne zabaviť sami seba – akoby sme robili narodeninovú párty pre seba samých. Len tak dokážeme postaviť dobrý program. Festival tohto roku oslavuje 5. výročie. Mám pocit (a radosť), že je z roka na rok populárnejší a sledovanejší.

Hudba je tvoj koníček, profesionálne sa venuješ knižnému a grafickému dizajnu. Prepájajú sa tieto dve oblasti nejak?

Zvláštnosťou môjho remesla je, že poznám mnoho ľudí, ktorí sa popri „grafike“ nejakým spôsobom venujú hudbe. Myslím, že tam bude nejaká súvislosť, alebo aspoň nejaká primitívna – za každú cenu na volačo „namotať babu“, :). Ale teraz vážne! Hudba je „vypúšťací ventil“ dobrej aj zlej nálady. Takže sa ňou vyjadrujú všetci, čo chcú vyrozprávať svoj príbeh.

Peter Stojka a svojská hudobná výchova pre synov Šimona a Adama.

Peter Stojka a svojská hudobná výchova pre synov Šimona a Adama.

Vaše meno, resp. rukopis možno nájsť v krásnych historických knihách vydavateľstva RAK, ktoré sa na pultoch kníhkupectiev objavia zväčša pred Vianocami. Aký typ knižného dizajnu ťa baví a inšpiruje?

Čitateľný – to je základný princíp. Je treba povedať, že popri nádnerných knihách z vydavateľstva RAK, na ktorých robíme, existujú aj ďalšie, ktoré sme typograficky navrhovali my sami. Je to práca, ktorá nás baví. Kniha je niečo, čo pretrváva. Je potrebné, aby bol text čitateľný a neunavoval oko čitateľa. Nie každý to však vie posúdiť. Keď vezmete do rúk narýchlo spracovanú knihu a dobre upravenú knihu – rozdiel je šokujúci. Napriek tomu som sa stretol s tým, že čitateľ nevie posúdiť rozdiel. Baví a inšpiruje ma každá majstrovsky odvedená práca (typografa, sadzača aj knihára), tá dokonalosť a znalosť remesla.

Starší a väčší brat Librosu, trnavské grafické štúdio Pergamen, navrhuje obaly a sadzby kníh pre české vydavateľstvá. Uberáte sa podobným smerom a pracujete rovnakým štýlom?

Nie. Pergamen je reklamnou agentúrou – v nej je tím ľudí, ktorí sú schopní venovať sa všetci naraz nejakej problematike. Rozdiely sú medzi nami asi také, ako medzi hudobným duetom a orchestrom. Môžeme hrať tie isté pesničky v tom istom čase, avšak s úplne iným zvukom.

Čím sa môže Libros pochváliť? Na aký svoj výtvor či produkt ste v Librose obzvlášť hrdí?

Libros stavia na menších grafických formách. Sme hrdí na každú prácu, ktorá od nás odíde dokončená. Zatiaľ sme nezískali žiadne ocenenia, ale vlastne ani nikam naše práce neprihlasujeme. Naším ocenením je spokojnosť našich klientov s vedomím, že my sami robíme maximum pre dobrý výsledok každej našej práce – či už je to logo spoločnosti, či knižný dizajn alebo návrh webovej stránky.

Veľké potravinové reťazce, automobilky i mobilní operátori sú beznádejne rozobraní medzi veľkými reklamnými agentúrami. Akého klienta by si si prial ty do svojho portfólia?

No, mal by som povedať asi niečo ako Toyota… Ale v každom prípade – želám si spokojného klienta, ktorý nešpekuluje o cene za prácu.

Máš dvoch malých synov – LEGO-maniakov, pôvodne si vyštudoval materiálovo-technologickú fakultu. Vedel by si sa venovať aj produktovému dizajnu? Moderné hračky nielen pre deti?

Určite áno. Je to len krôčik od súčasného zamerania. Ak bude vhodná príležitosť, určite sa nenecháme zahanbiť.

Aký sen by si si rád v najbližších mesiacoch či rokoch splnil?

Byť dobrým otcom svojim synom.

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 71/2014)