V Bhutáne sa človek nenudí, ale medituje

Ako asi vyzerá štúdium v Bhutáne, kde funguje zatiaľ len jedna jediná univerzita s deviatimi fakultami, rozosiatymi po celej krajine, pričom v hlavnom meste Thimphu je ich len pár? Výnimočne, veľmi upokojujúco a najmä fotogenicky. Už samotná Prírodovedecká fakulta so sídlom uprostred svahu nad mestečkom Lobesa, blízko údolia rieky Puna Tsang Chu je toho dôkazom.

Študovať na Katedre rozvojových štúdií na Palackého univerzite v Olomouci sa oplatí z niekoľkých dôvodov. Môžete sa raz stať humanitárnymi alebo rozvojovými pracovníkmi, a meniť tak svet k lepšiemu: reagovať na potreby núdznych, odovzdávať svoje „know-how“, a tým im účinne pomáhať. Ešte predtým však začnete premýšlať v globálnych súvislostiach a nie len sa bifľovať z poznámok na skúšky. Budete vedení k diskusiám s mojimi skvelými kolegami (stále vcelku mladými pedagógmi) o témach, ako: migrácia, potravinová bezpečnosť, ekologická ťažba surovín v rozvojových krajinách, prepojenie športu a rozvoja, boj s podvýživou alebo udržateľné lesné hospodárstvo. A hlavne: budete nútení vycestovať do zahraničia – na študijný pobyt či pracovnú stáž (vďaka programu Erasmus+, ktorý stále veľa mladých nepozná a nevyužíva).

Nakoniec sa o pár rokov stretneme napríklad v takom Bhutáne, kde má naša katedra s Royal University of Bhutan veľmi dobrú spoluprácu. Niekoľko ľudí od nás tam už bolo v rámci medzinárodnej kreditovej mobility Erasmus+ a veľmi si pobyt pochvaľovalo. Začnite si to predstavovať.

Visutý most cez rieku Mo Chhu - ženská rieka

Silno zakorenené dobrovoľníctvo

Možno vás prekvapí, že skoro v každom údolí v rámci Bhutánu sa nachádza nejaká pevnosť (Dzong). Tá plnila a plní úlohu administratívnu (sú tam dodnes kancelárie miestnej samosprávy), ale i duchovnú (sú tam často významné chrámy a kláštory). Ak radi fotografujete, vo svojom albume budete mať desiatky miest, kde sa možno zastaviť, pomeditovať a načerpať pozitívnu energiu. Sú upokojujúce, zároveň veľmi fotogenické.

Tamojšia príroda na vás tiež urobí mimoriadny dojem. Bhutánčania to s jej ochranou myslia naozaj vážne. Bude to asi tým, že sú na nej bytostne závislí (pestovanie a predaj ryže, plus ovocia a zeleniny), ale hlavne svojou príslušnosťou k náboženstvu, teda k buddhizmu. V súčasnosti má Bhután zalesneného 74 % územia a veľkú časť krajiny tvoria oblasti s vysokým stupňom ochrany.

Už len napríklad také sadenie stromov, organizované Prírodovedeckou fakultou v Lobese, je so svojím rituálom doslova udalosťou roka. Zapojení sú všetci – dobrovoľne, odhodlane. Nie náhodou je služba verejnosti a dobrovoľníctvo v Bhutáne silno zakorenená. Preto sa študenti a študentky, ale aj ostatní obyvatelia mesta pravidelne zúčastňujú na rôznych komunitných a environmentálnych aktivitách (ku Dňu Zeme a podobne).

stánok so zeleninou a ovocím pozdĺž cesty z Thimphu do Lobesy

Kde sa po škole zamestnať

Skôr či neskôr sa vám stane, že vás miestni ľudia, ktorí si veľmi vážia zahraničné návštevy, oblečú do tradičných šiat. Opäť doslova rituál, opäť veľmi fotogenický. Mužský odev je gho a ženský se skladá z dvoch častí: horného dielu (gho) a dolného dielu (kira). Ako suvenír si možno prinesiete domov šál kamni, pričom ženská verzia (rachu) je trochu menšia, farebnejšia a so vzorovaním.

Hoci sa mladí ľudia počas štúdia tematicky zameriavajú napríklad na biodiverzitu, manažment vodných zdrojov, spotrebu palivového dreva na úrovni domácností, neznamená to hneď, že si v danej oblasti nájdu aj dobre platenú prácu.

Štát je v krajine hlavný zamestnávateľ, preto niet divu, že študenti a študentky po promóciách chcú väčšinou do štátnej služby. Na druhej strane je ťažké sa tam dostať – sitom rôznych celoštátnych testov a výberových riadení prejdú len tí najlepší.

So zamestnanosťou by sa to malo v blízkej budúcnosti ale zlepšiť. Bhután totiž patrí medzi najrýchlejšie rastúce ekonomiky sveta. Práve preto si počas svojich potuliek po krajine ani neuvedomíte, že sa nachádzate v krajine s nižšími príjmami (kedysi nazývanej ako rozvojová).

Jeden z chrámov neďaleko Lobesy

Cestovanie v období dažďov

Cestovať po Bhutáne je vcelku náročné – ide často o skúšku odvahy a zvýšenie adrenalínu (v žiadnom prípade nie o nudu). Je to dané všadeprítomnými vysokými pohoriami a hlbokými údoliami, zlou infraštruktúrou, ale napríklad aj takým obdobím dažďov.

Cesty sú vyasfaltované len veľmi sporadicky, čiže sa skôr pripravte na „bahnitý tankodrom“, navinutý v prudkom svahu. Je to nebezpečná kombinácia – vzhľadom k stometrovým zrázom a neexistencii zvodidiel. Dopravné nehody sú v období dažďov na dennom poriadku, časté sú tiež zosuvy pôdy. Potom vás neprekvapí, že taká cesta z mestečka Lobesa do Thimphu (hlavného mesta, vzdialeného len asi 60 km), trvá aj stodvadsať minúť. Aspoň máte čas na premýšlanie – o tunajšom živote, o prírode, o viere.

Miestni ľudia sa húfne venujú národnému športu: lukostreľbe. Tí menej majetní majú v obľube aj hádzanie šípiek do terča. Ak máte radi štipľavé jedlo, tak toho si tu užijete do sýtosti. No hlavne si poriadne oddýchnete, navýšite si počet „friends“ na Facebooku o bhutánsku mládež a chtiac-nechtiac urobíte tisíce fotografií, ktoré budú hýriť zelenými farbami a nekonečným pokojom.

Text: Boba Markovič Baluchová, Petr Pavlík, Foto: Petr Pavlík (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, jar-leto 2017)

Advertisements

K road v Aucklande: Naozaj otvorená ulica

Keď nechcete ostať žiť v zidealizovanej bubline pritakávačov, prastarých školských kontaktov a rodinných známych, je dobré nezmazať si zo svojich okruhov na sociálnych sieťach naraz všetkých permanentných hejterov a večných cynikov. Lebo aj takí sa vám počas života do cesty priplietli a pripletú. Ak sa chcete cvičiť v argumentácii (a na gymnáziu vás už nezastihol trend debatných súťaží) – sledovaním, poprípade reagovaním na príspevky týchto ľudí sa udržíte v strehu a nastavíte si taký krvný tlak, aký potrebujete.

13177253_10153649253862404_1020153784371849043_n

Píšem to preto, lebo verejné statusy takýchto „friends“ sa objavia vždy pred typom podujatí, ktoré nám síce doma chýbali, no keď už ich tu máme, treba na nich hľadať vždy skôr chyby, ako pozitíva. Poznáte to… Neprekvapilo ma preto, keď koncom apríla (pár dní pred štartom jarného Dobrého trhu na Jakubáku) opäť raz zazneli hlasy, aká je to trápnosť – na deň odstrániť autá z ulice, napchať tam stánky s cetkami od kamarátšaft predajcov a predierať sa hore-dolu preplneným zástupom hipsterov a hipsteriek so psom na vôdzke a dieťaťom v kočiari. Každý si kopne, keď môže.

V novozélendskom Aucklande sa snažím hľadať paralely aj odlišnosti s mojím rodiskom. Je to 2-krát ľudnatejšie mesto ako Bratislava, kedysi označované za Sydney pre začiatočníkov. S obrovským prílevom cudzincov a boomom nehnuteľností toto mesto bude rásť do šírky aj do výšky. A hoci je sieť mestskej dopravy vybudovaná pomerne slušne, nik sa pohodleného transportu svojím vlastným autom nechce vzdať. A tak sú tu zápchy každé ráno a každý večer, o piatku a nedeli nehovoriac.

Niekoľko iniciatív, preferujúcich cyklo-dopravu sa to snaží zmeniť. Ide dokonca o spoluprácu mimovládneho sektora s tým vládnym (čo sa len tak často nevidí). Aby boli tieto aktivity dostatočne viditeľné, s plnou podporou a aktívnou účasťou dopravného podniku AT a mestského zastupiteľstva AC, bola 1. mája na celý deň uzavretá jedna z najväčších ulíc Aucklandu – Karangahape (skrátene K-road, o niečo dlhšia ako Obchodná ulica v Bratislave). V prvomájovú nedeľu ju pešo či na bicykli, s deťmi aj so zvieratkami navštívilo 30 tisíc obyvateľov. Dospelí skúšali elektro-bicykle, deti vyrábali pohľadnice, rozprávali sa príbehy v komunitnom típí. Čo je dôležitejšie, návštevníci sa zapojili do voľby vhodného návrhu cyklo-ciest či budúcich trás MHD. Improvizované ihriská, koncertné pódiá a stánky s kávou, vegánskym jedlom pred obchodmi na danej K-ulici boli už len príjemným spestrením podujatia. Bola to masívnejšia aucklandská verzia Dobrého trhu s jasným cieľom. Uzavretá, no vlastne otvorená ulica.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, máj 2016)

India: za šesť týždňov poskladať kúsok mozaiky

Moja indická odysea začala v novembri, presne v týždni, keď v krajine vrcholili prípravy na Festival svetiel. Ale aj keby som prišla v inom mesiaci, nejaký sviatok (zasvätený konkrétnemu bohu či bohyni) by sa určite oslavoval –vždy je teda dôvod na kreslenie ornamentov pred prahom domov, vešanie chryzantém a banánových listov na okná i dvere, pálenie sviečok, hodinové meditovanie v chrámoch a oslavné ceremónie v uliciach – nielen na vidieku, ale i vo veľkých mestách. Pre turistov a turistky ide o príležitosť zažiť čosi iné, fotogenické.

Popravde, cestovateľskú prednášku by som zo svojho pobytu v Indii nechcela zostavovať. Nie je možné v tak krátkom čase obsiahnuť a pochopiť celú zem na juhu Ázie s hromadou tradícií, naviazaných na národnostné menšiny, náboženstvá a kasty. Nech sa snažíte akokoľvek, za šesť týždňov v krajine, ktorá sa skladá z 29 štátov a počet obyvateľov sa odhaduje už na 1,3 miliardy, toho veľa nestihnete. Ja sama som stihla navštíviť len tri štáty, mozaika teda nemusí byť úplná, no niečo predsa len do seba zapadlo.

bezef-kazdy-piatok-upratany-a-vyzdobeny-pribytok

Život na indickom vidieku

Prvé týždne v kozmopolitnom Hajderabáde

Do piateho najväčšieho a naozaj kozmopolitného mesta Hajderabád (po anglicky Hyderabad) v štáte Telangana som pricestovala v týždni príprav na sviatok Diwali (festival svetiel), ktorý v duchovnej podstate znamená víťazstvo svetla nad tmou, poznania nad nevedomosťou, dobra nad zlom, a nádeje nad zúfalstvom. Päť dní počas novembrových osláv je spojených s piatimi hinduistickými filozofiami a legendami –každý deň je venovaný konkrétnemu Bohu.

Mňa najviac zaujala bohyňa bohatstva a hojnosti – Lakšmi, lebo obchodníci v predvečer sviatku dávajú zákazníkom výrazné zľavy, uzatvárajú účtovný rok a modlia sa za dobrý biznis v budúcnosti. Ak ale pricestujete do Indie inokedy, o nič neprídete – stále je čo pozorovať, fotografovať, pýtať sa. Ľudia čistia svoje príbytky, zdobia okná kvetmi a zelenými listami vlastne každý piatok. Ak sa rozhodnete do Indie vycestovať na jar – načasujte si to na festival farieb (Holi), to budete mať o farebné zážitky naozaj postarané.

oslava-sviatku-diwali

Príprava na festival svetla Diwali v Hajderabáde

Ochutnať lokálnu ryžu, nezabudnúť kúpiť sárí

Okrem toho, že je Hajderabád mnohonáboženské a kozmopolitné mesto, býva často označované aj za tréningové mesto Indie, keďže tu sídli najviac technických inštitútov a pobočiek univerzít. Toto historické mesto (momentálne hlavné mesto dvoch štátov: Telangana aj Andhra Pradesh) má niekoľko ďalších prívlastkov, ako Mesto perál, Mesto historických bazárov či mesto, kde vám pripravia v štyroch stovkách vývarovní najlepšie „chicken biryani“ na svete. Ako vegetariánka som však tento pokrm, pozostávajúci z mixu korenenej ryže a kúskov kuraťa, neochutnala.

Na indickú kuchyňu sa však sťažovať nemôžem. To, čo som si testovala v indickej reštaurácii Ganesh alebo Thali v Bratislave, som naplno testovala trikrát denne počas svojho pobytu – a čím sa šlo viac k Indickému oceánu na juh, tým bolo jedlo pálivejšie. Niektoré zákonitosti, ako jesť dané pokrmy, aby som nerozdráždila žalúdok, som sa naučila až tam. Donedávna som nerozumela, prečo zakončujú obed nápojom lassi či bielym jogurtom. Ako jedna z mála z našej medzinárodnej výpravy som nemala žiadne zažívacie problémy (klop-klop na drevo). Možno preto, že som si každé ráno dala pohárik bošáckej slivovice, alebo preto, že zuby som si umývala preventívne v stolovej vode, a dávala pozor, z akej vody mi počas našich terénnych návštev varia čaj.

Ak si chcete domov odniesť z Hajderabádu viac, ako len magnetku či ukážku pekných indických rupií s podobizňou Otca národa – Mahatma Gandhího, nič nepokazíte kúpou perlového náhrdelníka, alebo tradičného odevu sárí. Ide vlastne len o niekoľko metrov dlhý kus látky, ktorý za pomoci asi desiatich zicheriek musíte vedieť umne obtočiť okolo tela, aby ste v tom vydržali celý deň pracovať na poli, sedieť na motorke, vykonať toaletu atď.. Ak sa vám to nepodarí, alebo vám tento štýl lesklých hodvábnych zábalov nevyhovuje, môžete krásnu pestrofarebnú látku použiť doma ako záves alebo z nej ušiť zo-päť nekonečných šálov pre blízke osoby. Moja mamonárska povaha sa našťastie zastavila na počte zadovážených sárí: 5; perlové náhrdelníky putovali domov našťastie len tri; zato sklenených a drevených náramkov som počas Vianoc rozdistribuovala desiatky.

Ani znalosť jazyka hindu občas nepomôže

Celkovo je v Indii vyznávačov a vyznávačiek hinduistického náboženstva takmer 80 %, potom nasleduje moslimské a kresťanské zastúpenie. V Hajderabáde je hinduistov okolo 50 %, moslimov až 40 %, čo sa prejavuje aj na kultúre odievania, resp. zahaľovania sa, stravovacích návykov, obchodovania či prítomnosti mešít – najznámejšia mešita Charminar a prostredie rozsiahlych trhovísk okolo nej je toho dôkazom.

Anglicky hovorí v mestách takmer každý, na vidieku je to už horšie. No keďže vekový priemer populácie je asi 29 rokov a miera gramotnosti i ukončenia školskej dochádzky sa zvyšuje, bude to s komunikáciou v angličtine čoraz lepšie. Vždy máte výhodu, ak hovoríte oficiálnym jazykom hindu, ale asi len vo veľkomestách. Na vidieku v štáte Odisha nám to nebolo naozaj nič platné. Aj noviny mali totálne inú abecedu, jazyk a štýl („kaligrafické kudrlinky jedným ťahom“ by som to asi nazvala). Len podľa fotografií premiéra Modiho či niekoľkých bollywoodskych hviezd som vytušila, aká téma je v texte spracovaná.

Čo majú ale asi všetky štáty Indie spoločné, je (a začnem negatívnym výčtom) neopísateľné znečistenie ovzdušia aj vody. Automobily a motorky sú tam vcelku lacné, no bez airbagov, bezpečnostných pásov (u miestnych autobusov často aj bez stieračov, okien a dverí), o nejakých emisných kontrolách a limitoch by sme hovorili ťažko. Keď trčíte denne hodinu v zápche, nos a ústa si treba bezpodmienečne prekryť šálom alebo rovno rúškou. Zaprášení a spotení budete ale tak či tak, s klímou a smogom veľa nenarobíte. To isté platí pre vodu – v riekach sa perie bielizeň, no vedú tam aj tony odpadu a výkaly ľudí i zvierat. Keď cestujete autobusom po krajine, hocikde pri ceste vidíte holý zadok (nie dieťaťa, ale dospelého), ako si bez hanby vykonáva svoju malú či veľkú potrebu. Toto sa snaží vláda i mimovládky zmeniť. Problematika bezpečnej vody a zabezpečenie splachovacích toaliet (priamo prepojená na detskú úmrtnosť a vodou-prenosné ochorenia) je v Indii stále problém číslo jeden. Tejto témy sa vlastne týkal aj môj výskum v rámci komunitného rozvoja a rozvoja vidieka v konkrétnych častiach Indie, ale tým vás zaťažovať nebudem.

Zvláštnosti, ktoré pretrv(áv)ajú

Čo ma všade najviac trápilo, bol kastovný systém, ktorý sa márne pokúšal odstrániť už spomínaný Otec národa – Mahatma Gandhí. V rámci rodinných priateľstiev či sobášov sa ľudia medzi sebou nemiešajú, ale prísne sa držia svojho zaradenia do kást. Počas našich výjazdov do vidieckych oblastí sme sa často stretávali s tou najnižšou, najviac chudobnou a diskriminovanou kastou Nedotknuteľných. Bolo to ťažké čo i len pochopiť v tomto civilizovanom svete, ale keďže som bola len hostkou v danej druhej najľudnatelšej krajine sveta, nemohla som miestnym ľuďom prikazovať, ako sa majú správať k svojim blížnym. Na vidieku prevládala zväčša homogénna jednoduchosť, skôr chudoba ako prebytok, ale aj pohostinnosť (podeliť sa s návštevou i o to málo, čo majú). Vo väčších mestách boli rozdiely: bieda verzus extrémne bohatstvo viac viditeľné.

Azda každý, koho som tam stretla, bol svojím spôsobom joga majster, pričom som si ho v jeho veku a s prebytočnými kilami naozaj nevedela predstaviť, ako robí desaťkrát za sebou hoci len pozdrav slnka. Ale joga je skôr o duchovnom stave, životnom štýle, meditácii – to len v Európe teraz holdujeme nejakým športovým (power, hot, neviem-čo) odnožiam.

Ku koncu môjho pobytu som sa už vôbec nepozastavovala nad tým, prečo: miestni pred vstupom do obchodov nechávajú za sebou šlapky; jedia len jednou rukou; svoje dopravné prostriedky ovešajú stovkami ozdôb a kvetov; prečo šialene holdujú filmom o nadprirodzenej sile; ale hlavné postavy sa nemožu v bollywoodskom filme bozkávať; do verejných autobusov sa nastupuje podľa rodov (ženy vpredu a muži vzadu); no najmä prečo bez obáv prebiehajú štvorprúdové diaľnice s dieťaťom za sebou. Pre nich život a smrť znamená čosi iné, ako pre nás – ak zomrú, vedia, že sa na zemi okamžite prevtelia do kohosi iného.

Interakcia mimovládok a lokálnych vlád

V okrese Warangal v štáte Telangana som mala možnosť sledovať aktivity organizácie Bala vikasa, ktorá okrem iného prišla s nápadom automatu na kartu, kde si možno načerpať pitnú vodu – fungujúcom na princípe bankomatov. Z modelových dedín sa tento fenomén dostáva do ďalších regiónov a lokálna vláda sa snaží za rozšírenie a financovanie prevziať zodpovednosť. Metódu sociálneho mapovania (zakreslenia príbytkov a ich obyvateľov do mapy obce samotnými dedinčanmi), ktorá sa roky používa v komunitnom rozvoji, som si osvojila až v obci Chilkoor.

Centrálna vláda takisto realizuje niekoľko programov, ktoré by nám mohli pripomenúť obdobie socializmu, ale pri takých miliónoch ľudí a chýbajúcich zručnostiach to asi chvíľu inak nepôjde. Ide teda napríklad o program zabezpečenia platenej práce minimálne na 100 dní v roku, aby aj nezamestnaný človek bez znalostí dostal šancu zarobiť si. Potom je tu program dodávania obedov do indických škôl, kde vláda financuje v strede dňa jedno jedlo každému dieťaťu. Len tak sa môže so zasýteným žalúdkom sústrediť na štúdium (a raz z neho určite vyrastie IT špecialista). Význam programu Čistá India (na počesť už spomínaného Mahatma Gandhího) asi ani netreba rozvádzať.

Indiu spoznať počas jednej cesty vlakom

V štáte Odisha, ktorý možno v mapách nájsť aj pod názvom Orissa, sme zasa navštívili mimovládku Gram vikas, ktorá zabezpečuje prístup obyvateľstva k pitnej vode a dôstojnej sanitácii. Našťastie nám okrem štúdia a výskumu ostal aj nejaký čas na výjazdy za turistickými atrakciami. V Bengálskom zálive to bola povinná jazda na pláže, plus trojhodinová plavba loďkou po jazere Chilka na ostrov, zasvätený bohyni Kálí, kam sa v čase cyklónov vlastne ani nedá dostať. Návšteva jaskýň Borra, no najmä bláznivá jazda autobusom k nim, by bola téma na samostatné rozprávanie. Od strachu som manželovi poslala rozlúčkovú esemesku a číslo autobusu, aby mohol po našej smrti zažalovať šoféra aj celú turistickú kanceláriu. Autobusári tu ale nebezpečnú rýchlosť majú v krvi – ničoho sa vraj netreba báť.

Ak ale chcete spoznať náturu lokálnych ľudí napríklad v Odishe, absolvujte cestu vlakom. Buď dlhú cestu v ležadlových vozňoch (napríklad z Hajderabádu do Brahmapuru), kde si ale veľmi nepospíte; alebo kratšiu cestu vláčikom cez 52 tunelov po údolí Araku. Pre mňa nezabudnuteľný zážitok – počas ktorého sa najete vegetariánskych samos, napijete iránskeho čaju, kúpite si nepotrebné kľúčenky, vypočujete si tradičnú muziku. Skrátka pouliční predajcovia a umelci okolo vás toľkokrát za hodinu prejdú s podmanivým pohľadom i hlasom, že im nakoniec prispejete. A možno ani nedostanete tak vysokú prirážku (trest za európske kolonialistické chúťky z minulosti), ako na trhu vo veľkých mestách.

bezef-jediny-sposob-dopravy-na-chilka-jazere

Spôsob dopravy a zabezpečenia obživy na Chilka lake.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Boba Markovič Baluchová (Reportáž bola pôvodne publikovaná v magazíne Inspire; jar-leto 2016)

Do Moldavska – overiť si čísla

Ročne vraj navštívi Moldavsko len jedenásť tisícok turizmu-chtivých ľudí. Možno polemizovať o tom, či je toto číslo vysoké alebo nízke – na krajinu s 3 a pol miliónovou populáciou, ležiacou za dverami Európskej únie. Alebo pred jej dverami – záleží od uhla pohľadu. Urobiť si vlastný názor môžete osobnou návštevou.

12045236_941582885880361_4967895200921359664_o

Protesty v Kišiňove zo septembra 2015

Keď sa opýtate človeka v ktoromkoľvek členskom štáte EÚ, akej téme je zasvätený Európsky rok 2015 – správnej odpovede sa pravdepodobne nedočkáte. Preto sa aktivity kampane tohtoročného Európskeho roku rozvoja zamerali na zvyšovanie povedomia o potrebe rozvojovej spolupráce v krajinách s nižšími príjmami – cez verejné diskusie, projekcie dokumentárnych filmov či novinárske prejavy.

Študenti a študentky Katedry rozvojových štúdií (KRŠ) z mojej domovskej Palackého univerzity v Olomouci o problematike medzinárodného rozvoja vedia dostatok, keďže tento odbor študujú. No takisto im občas chýbajú zručnosti a znalosti, ako danú tému prezentovať širšej verejnosti – bez toho, aby nevyzerali ako skupinka premotivovaných misionárov. Práve preto absolvovali prípravný tréning a desaťdňovú terénnu exkurziu do jednej z programových krajín oficiálnej rozvojovej pomoci SR aj ČR – do Moldavska. V tejto európskej krajine si pozreli na vlastné oči reálne rozvojové projekty v praxi. Teraz o nich budú vedieť hovoriť zrozumiteľným jazykom (bez stereotypov a citového vydierania). Cestu podporila Česká rozvojová agentúra práve v rámci aktivít Európskeho roku rozvoja, čiže mladí ľudia mohli vidieť „rozvojovú“ krajinu priamo v Európe a nenaštrbili tým rozpočet svojich rodičov.

moldavsko-plne-kontrastov-aj-v-doprave

Paradoxy v moldavských uliciach

Čísla, ktoré vyvolávajú otázky

Mladí ľudia z Palackého univerzity v rámci svojej exkurzie navštívili vládne, mimovládne i nadvládne inštitúcie v Moldavsku. Zaujímali sa o programy krátkodobej humanitárnej a dlhodobej rozvojovej pomoci, o odovzdávanie transformačných skúseností, ale aj o utečeneckú krízu, ktorá sa v krajine zatiaľ výrazne neprejavuje.

O minulosti aj budúcnosti tohto štátu, kedysi patriaceho do ZSSR, hovorili aj s veľvyslancami ČR aj SR v Kišiňove. Študenti a študentky na vlastnej koži zažili na námestí Štefana Veľkého veľké septembrové protesty. Chodili si po večeroch fotiť stanové mestečko protestujúcich pred moldavským parlamentom. Robili rozhovory s miestnymi aktivistami a aktivistkami.

Pochopiteľne chceli vedieť, ako mohla pred niekoľkými mesiacmi bez povšimnutia uniknúť miliarda dolárov z troch bánk. Možno niektorých prekvapí suma, ktorú EÚ vynaložila doteraz na odstránenie korupcie v tejto krajine – 60 miliónov eúr. Pokiaľ sa však vláda bude meniť niekoľkokrát do roka a nebudú zrealizované potrebné reformy, štát ostatne ešte minimálne desať rokov pred bránami EÚ.

tradicny-trh-uprostred-kisinova-tesne-pred-zaverecnou

Kišiňovská stará tržnica

Migrovať za prácou a nechať deti doma

Projekty rozvojovej spolupráce sa v Moldavsku realizujú v niekoľkých prioritných oblastiach – od ochrany životného prostredia až po sociálnu infraštruktúru. Nie je prekvapením, že v rámci zdravotníctva a sociálnej starostivosti je nielen v Kišiňove jednou z najúspešnejších mimovládnych organizácii česká Charita.

Charita sa venuje napríklad integrácii moldavských migrujúcich ľudí naspäť domov a tiež rozvoju pestúnskej starostlivosti (systém náhradných rodín). Ďalšie charitné projekty sú zamerané na ľudí v núdzi, ktorí si potrebnú starostlivosť nedokážu zabezpečiť. Ide o opustených starších ľudí, ľudí so špeciálnymi potrebami, ľudí bez zdravotného poistenia, no aj o voľne ponechaných maloletých klientov. Dospelí obyvatelia Moldavska totiž odchádzajú na celé mesiace za prácou do okolitých štátov. Pri platoch okolo 200 eúr na mesiac sa im asi nemožno čudovať. Problém je, že sa o potomstvo nemá kto starať. Vznikajú tak nepravé siroty v dôsledku migrácie.

To, že rodičia posielajú z Francúzska či Talianska domov tzv. remitencie, z ktorých potom žije celá zvyšná rodina, na výchovu detí nestačí. Smutné tiež je, že tento druh financií nesmeruje ako investícia do podnikania, ale na čistý konzum – stačí sa pozrieť, ako funguje mládež v hlavnom meste. Podľa oblečenia, osobného auta a najnovšieho mobilu spoznáte spôsob zárobku rodičov.

tradicne-kostymy-a-ludove-umenie-sucastou-muzea-v-telenesti

So študentmi a študentkami Palackého univerzity v historickom múzeu

Moldavskí tínejdžeri môžu veľa zmeniť

Študetnti a študentky KRŠ počas desaťdňovej terénnej exkurzie mali možnosť takisto navštíviť aj jednu z dvoch autonómnych oblastí Moldavska – Gagauzsko. Komunitná organizácia Ograda Noastra sa tam zameriava na inklúziu a podporu aktivít menšín, ktorých je v Moldavsku neúrekom. Aj jazykovo je na tom táto krajina (na pomedzí vplyvov Ruska a EÚ) veľmi dobre – obyvateľstvo hovorí moldavsky, teda rumunsky, potom rusky, nejakým lokálnym jazykom, prípadne ešte francúzsky alebo anglicky. Škoda, že televíziu sledujú rodiny najmä v ruštine. Ruská propaganda, a následné mýty aj nálady proti EÚ sa tak šíria ľahko a bez potrebného vzdelania, povedomia sa vyvracajú len ťažko.

Mladí gymnazisti a gymnazistky niekoľko stovák kilometrov od hlavného mesta – v gagauzskom meste Vulcanesti nám však dokázali, že vďaka včasnej podpore talentu a vzdelávaniu v globálnych súvislostiach môžu vyrásť z tínejdžerov uvedomelé, kriticky mysliace individuality. Len im treba ukázať, ako overovať zdroje informácií a čo znamená napríklad taká demokracia.

v-areale-klastora-v-saharne-aj-jazierko-s-ozdravnymi-ucinkami

Všade očividné symboly viery a svätená liečivá voda

Zatiaľ neznehodnotený turizmus

Okrem obiehania oficiálnych inštitúcií a mimovládok bol čas aj na svojskú dávku turizmu. Povinnou jazdou boli návštevy dvoch populárnych náboženských atrakcií – kláštora s múzeom vysoko nad riekou, Orhei Vecchi, a mužského kláštora s prírodným vodopádom aj ozdravným jazierkom Saharna. Pohľadnice a magnetky zatiaľ za veľa nestoja, ale o pár rokov sa to určite vylepší. Ľudové umenie a tradičné folklórne kostýmy (ktoré je dnes trendy kombinovať so súčasným moderným outfitom) si získali náš obdiv.

Nemožno opomenúť moldavské víno, ako dôležitý vývozný artikel. Skoro dvojhodinová exkurzia lokálnym minibusom (maršrutkou) v podzemnej vínnej pivnici Milesti Micii je dosť drahá na to, aby ju mohli absolvovať domáci obyvatelia. Chodia tam väčšinou len turisti a turistky. No aj tých by si toto miesto, zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO, zaslúžilo určite viac. Celková dĺžka chodieb činí 200 kilometrov, čím je bezkonkurenčne najdlhšia na svete. Niektoré archívne vína ešte zo sovietskych časov sa záujemcom predávajú po tisíckach eúr za kus.

Ak si budete plánovať cestu do Moldavska, vínnu zastávku nesmiete vynechať. Len sa treba na cestu vydať letecky, nie 24 hodín autobusom. A nechajte sa ubytovať v rodinách – keďže hostelov v krajine ešte vela nie je a hotely sú väčšinou drahé, ťažkopádne retro. Čo je dôležité, domáca pohostinnosť a najmä skvelá moldavská kuchyňa vás uspokoja.

fotky-a-videa-urobene-dronmi-popularne-aj-v-moldavsku

Fotogenické situácie na každom kroku

Foto: Boba Markovič Baluchová, Kateřina Procházková (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, zima 2015)

Diwali: Sviatok čistý i znečisťujúci Indiu

Do 5-teho najväčšieho indického, historické a kozmopolitného mesta Hyderabad som stihla pricestovať počas príprav na najpopulárnejší indický sviatok a festival v jednom – Diwali. Oslavuje sa nielen po celej Indii, ale aj v Japonsku, Nepále, Srí Lanke, Singapure, Malajzii, aj v Spojenom kráľovstve a USA. Tento rok ho prezident Spojených štátov amerických Barack Obama dokonca vyhlásil za sviatok, tak aby si tento festival svetiel naplno uctili hinduisti, budhisti aj Sikhovia, žijúci v USA. Ide naozaj ponad hranice kultúr aj náboženstiev. Festival v duchovnej podstate znamená víťazstvo svetla nad tmou, poznania nad nevedomosťou, dobra nad zlom, a nádeje nad zúfalstvom.

img_1725

Päť dní osláv je spojených s piatimi hinduistickými filozofiami a legendami, každý deň je venovaný konkrétnemu Bohu. Asi najviac pozornosti strháva bohyňa bohatstva a hojnosti – Lakšmi. Každý sa jej chce zapáčiť v tretí deň festivalu. Počas neho ľudia od rána čistia svoje obchody, upratujú v domoch, zdobia okná kvetmi a zelenými listami, kupujú nové šatstvo alebo vyperú to najlepšie, čo doma majú. Dokonca obchodníci v predvečer sviatku dávajú zákazníkom výrazné zľavy a uzatvárajú účtovný rok. Po modlitbách k Lakšmi otvárajú nový – s prianím, aby sa odteraz darilo biznisu viac.

Ide o festival svetiel, čo neznamená len výzdobu ulíc svetlami, domkov sviečkami, ale aj pálenie prskaviek, hlučných petárd a ohňostrojov. A tak hoci by sa ľudia mali od temntoty a minulých neduhov očistiť a začať odznova, svoje mestá paradoxne špinia. Ako by znečistenia ovzdušia nebolo vo väčšine provincií Indie málo. No obyvateľstvo sviatok bez zábavnej pyrotechniky považuje za neúplný. Dillí je pokryté smogom od automobilového priemyslu, počas Diwali tam znečistenie vzrastie ešte o 30 %. V Kalkate, Bombaji či Hyderabade to nie je o nič lepšie. A to už nehovoríme o požiaroch či nehodách pri zapaľovaní všetkého, čo horí. Tieto predmety naviac obsahujú meď, kadmium, síru či hliník a pri znietení sa pridávajú škodlivé plyny. Tie zostávajú vo vzduchu pre nedostatok dážďa alebo vetra omnoho dlhšie.

Noviny India Today mali snahu svojich čitateľov priviesť k rozumu a dať im niekoľko príkladov (za podpory bollywoodskych herečiek a ďalších známych tvárií), prečo by tento rok mali upustiť od komerčnej a nebezpečnej pyrotechniky. Podľa toho, čo som 11.11. v Hyderabade videla a počula, to nie celkom padlo na úrodnú pôdu.

Text a foto: Boba Markovič Baluchová (Publikované v časopise Týždeň, november 2015)

Protesty v Moldavsku: Zo sociálnych sietí do stanov

Moji kolegovia a kolegyne z Katedry rozvojových štúdií na Palackého univerzite v Olomouci majú nevídané šťastie na doležité eventy a správne načasovanie. V roku 2009 boli krátko po Twitterovej revolúcii v Moldavsku práve na terénnej exkurzii v hlavnom meste Kišiňov a ďalších oblastiach – aby študenti a študentky videli, ako sa v tejto menej rozvinutej krajine realizuje oficiálna rozvojová pomoc ČR i SR. Stretali sa vtedy prevažne s ľuďmi, ktorí boli zapálení pre zmenu a pro-európske smerovanie, mali radosť z toho, že im už nebudú vládnuť komunisti.

img_0516

Lenže reformy sa nie vždy realizujú s pochopením a integrácia do EÚ nebude tak rýchla, ako sa pred piatimi rokmi očakávalo. Aspoň tak sa nám to javí v týchto dňoch. So študentmi a študentkami z Palackého univerzity sme v centre diania, v polke septembra sme sa totiž vybrali na obdobnú exkurziu. Podľa neoficiálnych zdrojov tu v roku 2015 klesla podpora EÚ na alarmujúcich 38 %. Naopak stúpa pro-ruská náklonnosť, a aj tam, kde by to málokto čakal (napríklad v autonómnej oblasti Gaugazsko).

Nie je to až také veľké prekvapenie. Na boj s masívnou propagandou ruských TV kanálov, ktoré sú v republike, kde všetci ľudia hovoria plynule rumunsky aj rusky, dostupné a veľmi sledované, nemá EÚ potrebné nástroje. Mýtom, ktoré šíria, sa dá ľahko uveriť. Naviac, ak k úniku miliardy dolárov z troch moldavských bánk došlo počas vládnutia koalície troch pro-európskych strán. A keďže médiá moldavské obyvateľstvo zastrašovali predpoveďami, že by sa potenciálne nepokoje mohli pretaviť do krviprelievania (ako na ukrajinskom Majdane) – do ulíc nevyšli státisíce, ale „len“ desaťtisíce nespokojných ľudí.

Tentoraz protestujúci neriešili „revolúciu“ cez sociálne siete, ale rozhodli sa každú nedeľu protestovať na hlavnom námestí Štefana Veľkého. Tí najodovzdanejší aktivisti na námestí pred parlamentom i stanujú. Ich požadavky sú jednoduché – odhaliť vinníkov podvodu, vymeniť politikov v rozhodovacích funkciách a zamedziť činnosť oligarchov. Hneď na druhom nedeľňajšom stretnutí ohlásili lídri pokojného protestu, združujúci sa okolo TV Journal, založenie politickej strany.

Súčasná vláda, už tretia v tomto roku, však úraduje len sto dní. Dosť málo na to, aby zlepšila život obyvateľov Moldavska, vyriešila situáciu v Transnistrii, popasovala sa s korupciou a zmiernila masívny „brain-drain“, teda únik mladých mozgov, ako aj migráciu ľudí v produktívnom veku za prácou do krajín EÚ. Ale na odhalenie úniku tak obrovského množstva peňazí v tak malej krajine, by to stačiť malo…

Text a foto: Boba Markovič Baluchová (Publikované v časopise Týždeň, september 2015)

Milan Zbořil: Dva roky v malej krajine s veľkými očakávaniami

Na to, aby mohla Moldavská republika vstúpiť do Európskej únie, musí splniť predvstupové požiadavky a kritériá – čo si vyžaduje občiansku zaangažovanosť a jednotnosť v smerovaní krajiny. Pri kolísavej ekonomike, nedostatku pracovných príležitostí a rozporoch v rámci jednotlivých menšín to však nie je jednoduché. Podľa Milana Zbořila, ktorý dva roky v Moldavsku pôsobí a venuje sa občianskym programom aj komunitnému organizovaniu (napríklad v rámci medzinárodnej siete ECON), je to však pre malú krajinu s veľkými očakávaniami každopádne výzva.

Narodil si sa v Československu, rodinu si si založil na Slovensku, momentálne pracuješ v Moldavsku. V čom je život v Kišineve odlišný od toho zvolenského, banskobystrického?

Mesto Kišiňov má oficiálne okolo 700 tisíc obyvateľov, ale v skutočnosti to môže byť až jeden milión. Napriek zániku viacerých závodov po rozpade ZSSR ostáva stále ekonomickým centrom krajiny, kam prichádza veľa ľudí z vidieka za prácou. Je to mesto kontrastov. Na jednej strane: moderné nákupné centrum, pred ktorým sú zaparkované nové autá Porsche, na druhej strane: cesty a chodníky, ktoré akútne potrebujú opravu. V meste sa dá pohodlne nakupovať. Je tu veľké množstvo reštaurácií – takých, kde sa najete za 2 eurá, ale i takých tých tzv. „zapadného“ štýlu. Život tu určite nie je náročný, ale doma si vždy uvedomím – že kvalita života na Slovensku je lepšia.

Ako je to so službami v hlavnom meste?

Horšie. Trolejbusy mestskej dopravy sú zastaralé, vo väčšine obchodov ešte pretrváva sovietsky štýl vzťahu: zákazník-predávajúci, keď predávajúci je pán. Pre chýbajúce osvetlenie je ťažké chodiť po chodníkoch, plných dier a výmoľov….

Mapa Moldavskej republiky.

Pracuješ pre zahraničnú mimovládku. Koľko rokov trvá projekt posilnenia demokratických inštitúcií a podpory občianskej participácie; koľkých ľudí zamestnáva?

Ja som prišiel do Moldavska v septembri 2012. V januári 2013 sme rozbehli hlavnú časť nášho programu s tímom 6 miestnych kolegov.

Ako komunikuješ so svojimi zamestnancami a lokálnymi kolegami – v akých jazykoch?

V angličtine a ruštine. Časť mojich kolegov hovorí po anglicky, s ostatnými hovorím po rusky. S väčšinou aktivistov, s ktorými spolupracujeme, tiež hovorím po rusky (i keď pre mnohých je to tiež druhý jazyk). V Moldavsku, ako aj vo všetkých ostatných bývalých republikách Sovietskeho zväzu, je ruština stále dosť používaným jazykom.

Koordinátor siete ECON: Milan Zbořil s jedným zo svojich amerických priateľov a tútorov: Joe Szakosom (Virginia organizing).

Aké sú ciele a priority vášho projektu?

Cieľom je posilnenie demokratických inštitúcií prostredníctvom asistencie politickým stranám – lepšie reagovať na záujmy občanov a podporovať účasť občanov na rozhodovacích procesoch v spoločnosti.

Zaostávajú periférne mestá a vzdialené regióny za hlavným mestom?

Rozdiel medzi hlavným mestom a vzdialenejšími regiónmi je výrazný. Už pár kilometrov od hlavného mesta je vidieť zaostávanie a nedostatok zdrojov v regiónoch. Nedostatok pracovných príležitostí, kvalita života vedie k odchodu mladých ľudí buď do zahraničia alebo minimálne do hlavného mesta: Kišiňova. Podľa oficiálnych odhadov moldavských úradov: z 3,5 milióna obyvateľov Moldavska viac ako 1 200 000 pracuje v zahraničí (najviac v Rusku, ďalej v Taliansku, na Ukrajine či v Rumunsku). Peniaze, ktoré posielajú alebo prinášajú späť do Moldavska, tvoria 1/3 HDP krajiny.

Občas sa v Moldavsku odohrávajú (politické) spory, nielen čo sa týka jazyka, ale aj otázky vplyvu (Rusko vs EÚ). Ako situáciu vníma domáce obyvateľstvo?

Samozrejme sa to ľudí veľmi dotýka. Je to malá krajina bez pracovných priležitostí, veľa ľudí pracuje v zahraničí, a tak sú tu veľké očakávania smerom k iným krajinám. Prieskumy z posledných mesiacov ukazujú mierne väčšiu podporu pre EÚ-smerovanie, ale je to veľmi tesné. Príklon k Rusku má viacero dôvodov – nostalgia za ZSSR, výrazná ruská menšina, vplyv Ruska na verejnú mienku, 700 000 ľudí pracujúcich v Rusku, ale aj obava z toho, že Moldavsko bude len „chudobným pribuzným“ v EÚ-rodine… Skôr mladšia generácia a ľudia v Kišiňove sú pro-EÚ-orientovaní. Veľké očakávania smerujú k parlamentným voľbám, ktoré sa uskutočnia 30. Novembra. Výsledky viac napovedia o ďalšom smerovaní krajiny.

Ako si tieto spory o vplyv či moc vysvetľuješ ty ako Európan, Slovák?

Nie som politológ, takže moje vnímanie treba brať z pozície bežného Slováka, ktorý pracuje a žije dva roky v Moldavsku. EÚ integrácia je založená na hodnotách Európy slobodnej, spolupracujucej (kde sa voľne pohybujú ľudia, tovary). Keďže geograficky Moldavsko v Európe je, je samozrejmé, že dostalo takúto ponuku. Na druhej strane je tu Rusko, ktoré sa po roku 2000 otriaslo z ekonomického prepadu aj z rozpadu ZSSR a začalo bohatnúť vďaka stúpajúcim cenám ropy a plynu. Ruskí politici sa snažia obnoviť geo-politické postavenie Ruska na základoch bývaleho ZSSR – ak už nemožno Sovietsky zväz obnoviť úplne, pokúšajú sa aspoň vytvárať väzby a vzťahy s bývalými členskými krajinami a tak kontrolovať ich obchod, ovplyvňovať život.

Ako ďaleko je Moldavsko od reálneho vstupu do EÚ?

Myslím si, že je to záležitosť minimálne 5 až 10 rokov. Podpora verejnosti nie je jednoznačná, súčasná vláda síce je pro-EÚ-orientovaná, ale s poklesom jej popularity klesne aj podpora EÚ. Súčasná vláda má šancu vyhrať voľby aj koncom novembra, ale musí si udržať voličov a voličky počas celých nasledujúcich 4 rokov. Ďalej musí dôjsť k vyriešeniu vzťahu Moldavska s jeho autonómnymi oblasťami (Podnesterskom a Gagauzskom) – EÚ integrácia by mala byť jednotne podporená, teda aj v ich zaujme. Bez vyriešenia týchto problémov, resp. výziev ostane Moldavsko predo dvermi Európskej únie ešte hodnú chvíľu.

Koordinátor siete ECON, riaditeľ občianskych programov a používateľ metodológie komunitného organizovania v Európe – Milan Zbořil.

Ako sa snažíš ty s vaším projektom podporiť onu spomínanú občiansku zaangažovanosť a účasť na verejnom živote?

Hoci sme zahraničná organizácia, snažíme sa pracovať vo vidieckych oblastiach po celom Moldavsku. Nerobíme veľké tréningy alebo konferencie v drahých hoteloch, ale pracujeme s obyčajnými ľuďmi v ich obciach počas identifikácie a riešenia ich problémov, ktoré vnímajú každý deň a priamo sa ich dotýkajú.

Ako na dané výsledky projektov reaguje lokálna komunita, priami využívatelia pomoci/spolupráce?

Verejnosť je čiastočne skeptická k práci mimovládnych organizácií. Myslia si, že mimovládne organizácie nevyužívajú peniaze, ktoré získavajú zo zahraničia transparentne, resp. že ich využívajú na presadzovanie svojich cieľov.

Moja organizácia tým, že neposkytuje finančné granty, ale zapája verejnosť do aktivít od samostého začiatku, dá ľuďom pocítiť – že sa zúčastňujú celého procesu. Budujeme miestne skupinky aktivistov, postavené na transparentnosti a otvorenej komunikácii so samosprávou a verejnosťou. Počet skupín, s ktorými pracujeme, postupne narastá. Na začiatku programu sme my vyberali miesta, kde budeme pracovať. Teraz sa nám ozývajú sami ľudia z rôznych miest, že počuli o našej práci a boli by radi, ak by sme aj im pomohli v ich lokálnych komunitách. To je pre rpojekt dobrý výsledok, spätná väzba.

Text: Boba Baluchová (rozvojová analytička, novinárka, pedagogička), Foto: archív Milan Zbořila

Mombasa: V prostredí paradoxov aj filmových kulís

Pred troma mesiacmi som začala pracovať ako terénna pracovníčka, koordinujúca poslednú fázu rozvojového projektu Trnavskej univerzity na pobreží Kene. Napriek možným očakávaniam, prvou vecou, ktorú som chcela hneď po príchode zažiť, nebolo naháňanie slonov v rezervácii Shimba hills, ani potápanie v Indickom oceáne, ale platenie produktov či služieb cez mobilný telefón. To je kenská vychytávka, prevádzkovaná vplyvným operátorom, nazvaná jednoducho M-Pesa (M ako mobil a Pesa ako peniaze, po swahilsky). Tento systém mobilných platieb funguje naozaj po celej krajine bezchybne.

1555350_10151902047097404_1196987014_n

Keď sa ma úradníčka pri registrácii do M-Pesa databázy pýtala, aké je moje zamestnanie, odvetila som “field worker”. Spokojne vpísala do kolonky “field walker” a bolo vybavené. Radšej som nič nenamietala, len sa usmiala a od)kráčala do práce.

Denne sa utvrdzujem v tom, aký je život na pobreží iný, v porovnaní s hlavným mestom Nairobi či miestami pod vrchom Mt. Kenya. Čas tu plynie inak, pracovný štýl sa podriaďuje vplyvu moslimskej kultúry. Mešity po celej Mombase a požadované príkazy či zákazy v rámci obliekania (no najmä: od hlavy po päty zahalené ženy v čiernom odeve “buibui” – aj počas výkonu operácie na sále v horúčave 35 stupňov) ma už neprekvapujú.

Doma po práci sa niekedy nedá sústrediť už na nič iné, len odkliknutie neprečítaných emailov a pustenie si filmu (ak ide elektrina). Naposledy to bol môj obľúbený 3-hodinový „Počiatok“ od Ch. Nolana. Je to prešpekulovaný film – dá sa pozerať niekoľkokrát do roka (najmä počas „home-sick“ nálad v zahraničí). Ale na jednu vec som producentom neskočila! Bolo mi jasné, že naháňačkovú scénu z Mombasy nenakrúcali v Keni, ale v Maroku, presnejšie v Tandžíre. Logisticky (finančne, infraštruktúrne, ani ľudsky) by to prosto nebolo možné. Aj keď atmosféru vystihli – všetky vyobrazené paradoxy i filmové kulisy sedeli. Mombasa je typická neopísateľnou architektúrou, výnosným námorným biznisom, chaotickou dopravou a obrovským množstvom hluku i smogu. No táto svojská metropola, plná protichodností, prehreškov i stereotypov sa mi napriek toľkým výčitkám dostala pod kožu, fungujem tu rada…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, apríl 2013)

 

Michal Miadok: rozvojová spolupráca by mala byť rovnocenným partnerstvom

Slovenský rozvojový pracovník Michal Miadok momentálne absolvuje na pobreží Kene svoju štvrtú misiu – ako koordinátor sociálno-zdravotníckeho programu Trnavskej univerzity v regióne Kwale. Cez VŠ sv. Alžbety však predtým absolvoval ďalšie dlhodobé pobyty v krajinách, ktoré by si človek asi primárne za dovolenkovú destináciu nevybral. V čom bola jeho práca netypická i prínosná, a ako sa na svoje predošlé pobyty pozerá s odstupom času?

Počas a po období dažďov nielen ľudí v Južnom Sudáne a v Keni sužuje malária. Kde si sa s touto chorobou stretol po prvý raz?
Už aj počas môjho dobrovoľníckeho pobytu v Indii (projekt Misia India). Avšak prvé naozajstné stretnutie s týmto ochorením som zažil v Burundi, kde som pracoval ako logista VŠ sv. Alžbety v nemocnici v dedinke Rutovu. V tejto oblasti sa malária vyskytuje v jednej zo svojich najhorších foriem (plasmodium falciparum) a postihuje značnú časť obyvateľstva. Ľudia tu na ňu umierajú.

Zmenil dobrovoľnícky pobyt v Indii tvoj pohľad na rozvojový a rozvinutý svet, zmenil tvoje pracovné či študijné plány do budúcna?
India bola pre mňa skúškou, či pobyt v tak nehostinných pomeroch a náročných podmienkach zvládnem. Fyzicky aj psychicky. Pobyt ma utvrdil v rozhodnutí pracovať v rozvojových krajinách.

Cez VŠ sv. Alžbety si absolvoval doteraz tri 6-mesačné pobyty v rozvojových krajinách. Dajú sa nájsť nejaké spojitosti medzi prácou v Burundi a na Haiti?
Prvou spojitosťou je fakt, že Burundi ako aj Haiti patria medzi najchudobnejšie krajiny na svete. Obe krajiny sú frankofónne, a bezpečnostnú situáciu v nich možno prinajlepšom opísať ako komplikovanú. Oba projekty, na ktorých som pôsobil, boli zdravotníckeho charakteru. V Burundi sa jednalo o nemocnicu s lôžkovou časťou pre štyri rôzne oddelenia a s dvoma plne funkčnými operačnými sálami. Pracovalo tam okolo 50 miestnych zamestnancov. Dvaja až traja zahraniční lekári pracovali v ordináciách, na operačných sálach a vykonávali tiež pohotovostnú službu – sedem dní v týždni, dvadsaťštyri hodín denne. Na Haiti šlo o malú kliniku, kde sme spolu s jednou lekárkou a ôsmimi zamestnancami zabezpečovali „out-patient“ starostlivosť pre vnútorne presídlených ľudí (IDPs) – rovno uprostred ich provizórne „vybudovanej“ dediny na predmestí Jacmelu.

Ako sa ľudia na Haiti vyrovnávajú s následkami ničivého zemetrasenia po roku 2010?
Haiti bolo najchudobnejšou krajinou na západnej pologuli aj pred zemetrasením v roku 2010, no samotné zemetrasenie malo pre krajinu priam apokalyptický charakter. Treba si predstaviť, že v priebehu niekoľkých momentov zomrelo cca 220 tisíc ľudí a 2,1 milióna (z celkového počtu cca 10 miliónov) obyvateľov stratilo strechu nad hlavou. Celé štvrte boli zrovnané so zemou, najchudobnejšie obyvateľstvo bolo zasiahnuté najviac. Síce sa do konca roka 2012 podarilo urobiť obrovský kus práce – napríklad z pôvodných 2,1 milióna ľudí, ktorí stratili svoje obydlie, už na konci roku 2012 žilo v presídleneckých IDP-kampoch “iba” 360 tisíc ľudí. No Haiti je stále absolútne odkázané na pomoc (i spoluprácu) medzinárodnej komunity humanitárnych a a rozvojových organizácií. Viac ako polovica obyvateľstva stále žije z menej ako 1,25 dolára na deň (čo je hranica absolútnej chudoby), a skoro polovica nemá doteraz prístup k bezpečnej pitnej vode. K celkovému obrazu situácie na Haiti treba pridať ešte podvýživu, „outbreak“ cholery či neustále sa zhoršujúcu situáciu so zabezpečovaním obživy.

V čom spočíval tvoj klasický pracovný deň na Haiti?
Najprv v skoré ráno: odovzdanie kľúčov technikovi na naštartovanie generátora; príprava materiálov pre registráciu pacientov; otvorenie kliniky a kontrola príchodu jednotlivých zamestnancov. Cez deň: riešenie administratívy, nákupy pohonných hmôt, potravín; oprava vybavenia (sanitky, generátora, vodovodného systému atď.). Brána kliniky sa zatvorila s odchodom posledného pacienta. Plus sme s našou sanitkou poskytovali non-stop pohotovosť pre miestnu komunitu, transfer do najbližšej nemocnice bez časového obmedzenia. Stávalo sa teda, že nás budili v noci o jedenástej, ale aj o druhej ráno pre najrôznejšie situácie (od zlomenín, pôrodov až po prevoz zosnulých do márnice).

Ako vidíš budúcnosť tohto ostrova, povedzme o desať rokov? Budú ľudia stále odkázaní na humanitárnu a rozvojovú pomoc (napríklad zo SR)?
Budúcnosť Haiti nevidím ružovo. Okrem vyššie spomenutých dôvodov treba zmieniť ešte zdevastované životné prostredie (väčšina lesov na Haitskej časti ostrova bola vyklčovaná). Každý rok v období dažďov možno čakať prívalové dažde, ktoré z pôdy odplavia živiny, spôsobia masívne zosuvy pôdy, záplavy, zničenie úrody a v neposlednom rade stovky mŕtvych. Krajina je absolútne závislá od dovozu potravín – hlavne z USA, no i tam bola minulý rok veľmi zlá úroda. Donorské krajiny prestali posielať Haiti prisľúbené obnosy finančnej pomoci a z ostrova postupne odchádzajú humanitárne organizácie, ktoré doslova zaplavili Haiti pred tromi rokmi. A to už nespomínam korupciu vo všetkých sférach spoločenského života…

981724_10151488777627404_435066005_o

Michal Miadok a súčasť jeho terénnej práce v regióne Kwale. Foto: Palo Markovič

V Burundi si sa pravdepodobne takisto nemohol slobodne pohybovať po krajine. Aká tam bola bezpečnostná situácia?
V regióne, kde sme v rámci projektu VŠ sv. Alžbety pôsobili, operovali rôzne rebelské a banditské skupiny, ktoré sa sformovali po skončení občianskej vojny. Vláda sa snažila odzbrojiť populáciu, no neúspešne, keďže v krajine stále pretrvával strach z obnovy násilia a vláda za odovzdané zbrane neponúkla žiadnu finančnú náhradu. Burundi má skoro identické zloženie obyvateľstva ako susedná Rwanda, kde v roku 2002 došlo ku genocíde. V noci sa nesmelo v celej krajine šoférovať a na každom kroku boli vojenské zátarasy.

Ako lokálni ľudia reagovali na prevádzku zdravotníckych zariadení v regióne slovenskou univerzitou (a financiami zo SR)?
Ľudia boli nesmierne vďační. Pred príchodom našej organizácie si štát nemohol dovoliť prevádzkovať danú nemocnicu a celý komplex bol v podstate opustený, nevyužitý. Predtým museli pacienti cestovať 40 km do najbližšej nemocnice v okresnom mestečku Bururi. Burunďanom sme poskytovali kvalitnú zdravotnú a zdravotnícku starostlivosť so stálou prítomnosťou minimálne dvoch špecialistov zo Slovenska, z Haiti a Egypta. Navyše sme dokupovali lieky – potrebné podľa predstáv jednotlivých špecialistov a platili motivačné príplatky všetkým zamestnancom.

Momentálne pôsobíš na pobreží Kene (v okolí Mombasy), no v roku 2011 si ako logista mal na starosti niekoľko nutričných centier v chaotickom hlavnom meste Nairobi. Koľko hodín denne si trávil v aute a ako si sa vysporadúval s dopravou?
Niekde som čítal štatistiku, ktorá vyhodnotila dopravu v Nairobi ako štvrtú najhoršiu na svete. Neviem si teda predstaviť, ako to musí byť v mestách na prvých troch priečkach. Doprava v Nairobi bola katastrofálna. Z dvoch jazdných prúdov sa stávajú v Nairobi štyri, jazdí sa v protismere i na okrajových ostrovčekoch a celé premávka je (až na pár výnimiek) počas celého dňa v zápche. V aute som trávil väčšinu môjho pracovného času a vysporiadal som sa s tým tak, že sa zo mňa stal nekompromisne priebojný vodič.

Ktorý projekt ti najviac prirástol k srdcu a prečo?
Asi ten prvý – dobrovoľnícky pobyt v Indii (projekt Misia India 2008). Po prvýkrát som pôsobil v rozvojovej krajine, naviac sme pracovali s deťmi z kasty “nedotknuteľných”, ktorej príslušníci sú vlastne najchudobnejšími z chudobných v rámci celej Indie. Pobyt ma pripravil na budúce projekty, zároveň ma zbavil romanticko-dobrodružných a spasiteľských ilúzií.

703672_10151488774542404_1979266286_o

Michal Miadok: pripravený na prevoz vývižových náhrad a doplnkov z nutričného centra v Kwale do Mkongani. Foto: Palo Markovič

V čom je projekt Trnavskej univerzity v regióne Kwale podľa teba kľúčový (ktorá aktivita najdôležitejšia)?
Keďže ide o projekt, financovaný zo Slovak Aid – všetky ciele a aktivity sú jasne zadefinované už pri samotnom predkladaní projektu a uchádzaní sa o finančné prostriedky. Všetky sú teda dôležité, kľúčové. Prestavba výživového centra v regionálnej nemocnici v Kwale, vybavenie ďalších dvoch centier v Tiwi a Mkongani, tréning komunitných zdravotníckych pracovníkov, získanie dodávateľa na suplementárnu výživu, samotné vyšetrovanie a poskytnutie starostlivosti deťom aj ich matkám, zriadenie projektovej knižnice a pravidelné vzdelávacie aktivity pre personál nemocnice, či štart modelových záhrad – to všetko sú aktivity, ktoré spolu súvisia a robia projekt jedinečným, pre komunitu dôležitým. Teraz, pred uzavretím projektu, je však najdôležitejší faktor udržateľnosti (odovzdanie projektu lokálnemu partnerovi – kwalskej nemocnici; zabezpečenie pokračovania v aktivitách i po našom odchode).

Na zvýšený výskyt podvýživy v kwalskom regióne vplýva niekoľko rizikových faktorov. Ktorý je podľa teba najviac vypuklý (nevzdelanosť matiek, veľkosť rodiny, nezamestnanosť atď.)?
Podľa môjho názoru je faktorom, najviac negatívne vplývajúcim na podvýživu, chudoba. A to nielen v regióne Kwale, ale aj v globálnom meradle. A to napriek tomu, že chudoba je široký a komplexný pojem, ktorého príčinami (i následkami a začarovaným kruhom zároveň) sú práve vyššie uvedené faktory. Nie náhodou je “Odstránenie extrémnej chudoby a hladu” prvým z ôsmich Miléniových rozvojových cieľov (MDGs).

Okrem podvýživy či už spomenutej malárie, je i v tomto regióne častý výskyt ľudí, nakazených vírusom HIV. Ako môže Keňa, ale i ďalšie africké krajiny, bojovať s touto smrteľnou nákazou (a ochorením AIDS)?
V Keni funguje národný HIV program s názvom NASCOP, ktorý zo zahraničia financujú U.S.Aid, UNICEF či WorldBank. Z darovaných peňazí sa získava najmä antivírusová liečba (ARV), ktorá je poskytovaná pacientom zadarmo v registrovaných klinikách (CCC – Comprehensive Care Clinic). Majú však mnoho problémov (nepostačujúce budovanie kapacít; odmietanie pravidelného testovania sa hlavne mužskou populáciou; matky, nenavštevujúce prenatálnu poradňu; stigmatizácia HIV pacientov atď.). Možno by pomohlo, keby všetky inštitúcie, ktorých sa to týka („stakeholders“) apelovali na ľudí, aby boli vo svojich vzťahoch verní a boli monogamní. Ak tak nechcú, alebo nedokážu žiť – je dôležité potom prízvukovať pravidelné testovanie sa a používanie kondómov. HIV-pozitívnym pacientom treba poskytnúť dostupnú a lacnú liečbu a, samozrejme, potrebnú psychologickú podporu.

Prečo je v rozvojových krajinách, resp. krajinách s nízkymi príjmami stále potrebná rozvojová pomoc (a spolupráca medzi donormi a beneficientmi) zo strany rozvinutých krajín (z Európy, teda aj zo SR)?
V otázke rozvojovej spolupráce s Keňou sa zo mňa stáva tak trochu skeptik. Vysvetlím, prečo. Keňa je krajina, v ktorej takmer polovica obyvateľstva stále žije pod hranicou chudoby a kde je minimálna mzda nevzdelaného robotníka na vidieku maximálne 50 dolárov na mesiac. Napriek tomu si tento rok po marcových voľbách tri stovky kenských poslancov schválili plat vo výške 10 000 dolárov na mesiac. To považujem za zvrátené. Podľa mňa: zodpovednosť za spoločensko-ekonomický rozvoj či stav na svojom území by mali niesť primárne vlády jednotlivých krajín, ktorým by malo ísť o viac, ako len o sebaobohacovanie. V rámci rozvojovej spolupráce by malo ísť o rovnocenný vzťah – partnerstvo, ktoré v sebe zahŕňa potrebu vyvíjania rovnako veľkého úsilia a aktivity na dosiahnutie spoločného cieľa oboch aktérov. Rozvojová spolupráca musí prebiehať za jasne definovaných a prísnych pravidiel, kde budú beneficienti a donori (dve strany partnerstva) robiť naozaj všetko pre to – aby odstránili súčasný nepriaznivý stav (nedostatočný prístup k vzdelaniu či k pitnej vode, podvýživu, potravinovú nestabilitu atď.). V Keni sa zatiaľ o to nie všetci snažia…

980611_10151487985652404_612656729_o

Michal Miadok a Boba Baluchová (terénni rozvojoví pracovníci TU v Keni) s komunitnými zdravotníckymi pracovníkmi v nutričnom centre v Kwale. Foto: Palo Markovič

Foto: Palo Markovič

Kultúrne šoky už na africkom kontinente pravdepodobne nezažívaš. Ale čo ťa stále dokáže u lokálnych ľudí prekvapiť?
V negatívnom zmysle je to podobné iným krajinám – všetci sme vlastne všade rovnakí, i keď vynaliezavosť a herecko-dramatické schopnosti obyvateľov Haiti pri vymáhaní finančnej či materiálnej pomoci ma dokázali prekvapiť dosť často. V pozitívnom zmysle je to schopnosť ľudí sa radovať zo života v nepredstaviteľne jednoduchých podmienkach. Nesmierna sila a odolnosť lokálnych ľudí voči životným peripetiám a schopnosť spievať, tancovať či modliť sa pri akejkoľvek príležitosti a bez hanby.

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Rozhovor pôvodne publikovaný pre portál ProHuman; september 2013)

Dária Pecháčová: pre komunitu sú dôležití vytrénovaní lokálni ľudia

Slovenská terénna sociálna pracovníčka Dária Pecháčová pracuje v Keni už niekoľko rokov – ako koordinátorka desiatky sociálnych, zdravotníckych i vzdelávacích projektov VŠ sv. Alžbety. V čom je táto práca tak dôležitá, zaujímavá i nebezpečná, a prečo je dôležité v Nairobi zotrvať?

Vyštudovala si sociálnu prácu na Trnavskej univerzite. Prečo práve tento odbor?
Už na strednej škole ma Afrika ako kontinent zaujímala. V tom období internet ešte nebol u nás ľahko dostupný, no ja si pamätám, ako som si vyhľadávala a čítala články o humanitárnych pracovníkoch a ich práci v rozvojových krajinách. Presne vtedy som sa rozhodovala medzi štúdiom medicíny a štúdiom sociálnej práce. Keďže som chcela pracovať v priamom a dlhodobom kontakte s ľuďmi (teda nielen ich vyšetriť a liečiť, ale byť tam niekde pre nich a pri nich aj neskôr, v ďalších ťažkých životných situáciách), zvíťazila napokon sociálna práca.

Čo ťa motivovalo k vycestovaniu na africký kontinent?
Vtedy i dnes to všetko vnímam ako akési moje poslanie, nie zamestnanie. Keď sa mi po 2. ročníku štúdia na Trnavskej univerzite naskytla možnosť absolvovať 3-mesačnú stáž v Keni, neváhala som a šla som na pohovor. Stáž ma utvrdila v mojej predstave, že to je naozaj tá správna cesta, ktorou sa chcem uberať. A tak som už od roku 2009 nepretržite v Keni.

Ako vyzerá tvoj klasický pracovný deň v Nairobi?
Je ho veľmi ťažké opísať, pretože každý môj deň je iný. Momentálne pracujem ako terénna pracovníčka pre VŠ sv. Alžbety a s kolegami koordinujeme v Nairobi desať projektov. Nikdy neviem, čo všetko sa v hlavnom meste zomelie a čo nás teda po ceste do všetkých našich centier pre kenské deti a mládež v daný deň čaká. Nemám ani fixnú pracovnú dobu, pretože sa skôr prispôsobujem tomu, čo projekty potrebujú – vrátane skorých rán, neskorých nocí či víkendov. Ale nesťažujem sa. Nevedela by som skončiť o 16. hodine a do večera sedieť s vyloženými nohami. To nie som ja…

dsc_0081

Dária Pecháčová a terénna sociálna práca v Keni.

Koľko (časovo ohraničených) rozvojových projektov si vlastne doteraz koordinovala?
Najprv som v roku 2009 deväť mesiacov pôsobila ako terénna pracovníčka Trnavskej univerzity v Keni. Práve sme dokončovali dva anti-malnutričné projekty, ktoré postupne prechádzali pod správu VŠ sv. Alžbety. Od mája 2010 pracujem pre projekty VŠ sv. Alžbety a žiaden z vtedajších projektov sme nezatvorili, nezrušili.

Niektoré rozvojové projekty sú po 2 rokoch fungovania (a financovania z programu podpory Slovak Aid) samoudržateľné – lokálna komunita preberie zodpovednosť za pokračovanie aktivít. Akú máš ty s tým skúsenosť – ako to prebieha u vás?
Prvý projekt, financovaný zo Slovak Aid, nám končí v októbri 2013. Dve naše rehabilitačné centrá: dievčenské centrum Bl. Zdenky Schellingovej a chlapčenské centrum St. Kizito a St. Gianna Beretta bol osobne otvoriť slovenský veľvyslanec v Keni. Čo sa týka zodpovednosti prevzatia projektu, je miestna komunita pripravená. Máme v kenskom tíme vytrénovaných profesionálov – v zdravotníckej, sociálnej aj v akademickej oblasti. Snažíme sa minimalizovať našu prítomnosť a zasahovanie do chodu vecí, aby si uvedomovali svoju zodpovednosť. Otázka samofinancovania je však zložitejšia. Po dvoch rokoch spolupráce je ťažké stopercentne tvrdiť, že miestna komunita bude schopná projekt financovať.

Ako lokálni ľudia reagujú na pomoc teba a tvojich kolegov?
Reagujú zväčša pozitívne a sú skôr vďační. Samozrejme, nájdu sa aj takí, ktorí chcú systém zneužiť, ale tých vedia našťastie naši miestni kolegovia v teréne hneď identifikovať a zastaviť. Snažíme sa o to, aby tú priamu pomoc, povzbudenie, radu nedostávali od nás – slovenských tereňákov, ale práve od svojich vlastných ľudí. Máme preto všade miestnych zamestnancov a kolegov, ktorí projektové aktivity realizujú.

Aké projekty momentálne koordinuješ a v čom sú ich špecifiká, že ich VŠ sv. Alžbety stále financuje a podporuje aj z vlastných financií, darov?
Ja mám na starosti najmä detské rehabilitačné centrá pre chlapcov a dievčatá z ulice, ďalej základnú internátnu školu pre deti z ulice a deti zo sociálne slabých rodín. Robím od terénnej sociálnej práce cez inštitucionálnu sociálnu prácu až po priamu prácu s detskými klientmi. Tiež som supervízorkou vysokoškolského projektu pre študentov zo slumu. Čo všetky tie projekty spája, je asi cieľová skupina príjimateľov pomoci – „deti z ulice“, ktorým ponúkame lepšie šance na život a prežitie (dôstojné bývanie, stravu, ošatenie, vzdelanie). Bez finančnej podpory organizácie zo Slovenska by tento typ podpory nebolo možné realizovať a deti by zostali, resp. sa vrátili k nebezpečnému životu na ulici.

Nedávno slovenský veľvyslanec v Keni Dr. Michal Mlynár uviedol pre jednu spravodajskú televíziu, že voda je jednou z kľúčových otázok prežitia pre kenských ľudí. Tvoj tím však paradoxne s predkladaným projektom v rámci Výzvy Slovak Aid 2013 neuspel. Čím to bolo spôsobené?
Možno sa projekt netrafil do priorít v rámci tohtoročnej výzvy, alebo bola veľká konkurencia medzi projektmi ostatných škôl a mimovládok, neviem. Sama si to neviem vysvetliť. Projekt podávala skúsená slovenská firma, ktorá v Keni už v minulosti studne vŕtala pre komunitu Masajov v Kajiado, dokonca vďaka podpore Slovak Aid. Prijímateľmi pomoci by v tomto prípade bolo päťsto detí zo základnej internátnej školy, no i samotná komunita s viac ako 10 000 obyvateľmi. V období sucha sa musí voda kupovať a dovážať z najbližšej dediny – asi 20 km vzdialenej. Jeden úsek cesty je asi 6 km dlhý, nespevnený, prašný; naviac v období dažďov pre cisternu úplne neprejazdný. Studňu tam potrebujú ako soľ. Čo iné by mohlo byť v tejto situácii efektívnejšie?

Pôsobíš v hlavnom meste Kene v Nairobi. V odbornej obci, venujúcej sa rozvojovej spolupráci, zaznievajú hlasy – že viac, ako na pomoc SR v Nairobi, by sa mali univerzity a mimovládky sústrediť na vidiecke oblasti. Zdieľaš podobný názor?
Problémy v hlavnom meste sú stále obrovské. Súvisí to najmä s rastúcou urbanizáciou v Keni – denne sa do Nairobi sťahujú stovky ľudí z vidieka. Je to neskutočné mesto kontrastov – na jednej strane blahobyt vo obrovských vilách a na druhej strane veľká chudoba v slumoch. Chápem rozhodnutia našich mimovládok – ísť po príčine toho, prečo sa ľudia sťahujú z vidieka, dať im šancu na dôstojný život v rodnom regióne a tým zastaviť migráciu. Absolútne s tým súhlasím a držím organizáciám prsty. No nemôžeme sa všetci zo dňa na deň presunúť na vidiek a zabudnúť na problémy (ich riešenie, ale i prevenciu) v hlavnom meste…

Akú spätnú väzbu ste dostávali od detí ulice po ich včasnom podchytení a umiestnení do resocializačných centier? Ako výrazne sa menili ich životy pred vašimi očami?
Keď prijmeme dieťa do detského rehabilitačného centra, ten prvý moment je naozaj silný a zapamätateľný. Dieťa príde vo veľmi zanedbanom stave, nevie čítať, písať a často nepozná základné hygienické návyky. Prvé stretnutie so zubnou kefkou a pastou, pravidelné umývanie sa, či chodenie na toaletu sa deje až u nás. Dokonca niektoré deti (najmä chlapci) k nám prídu v prvý deň ešte aj pod vplyvom nejakej omamnej látky, najčastejšie lepidla. Prvých šesť mesiacov v centre je asi najťažších – ako pre nich, tak aj pre nás (slovenských a najmä miestnych sociálnych pracovníkov, ktorí sú s deťmi nepretržite). Po dvoch rokoch sú však deti samostatné – dokážu si sami variť, upratovať, majú vyvinutý zmysel pre zodpovednosť, dokážu písať, čítať, počítať.

p1270998

Dária spolu s deťmi z resocializačného centra na výlete.

Spomenieš nejakú „success story“ – pozitívne prebiehajúci/zakončený príbeh klienta či klientky z vášho rehabilitačného centra?
Náš najstarší chlapec, Joseph, skončil minulý rok strednú školu a dnes pracuje v slume Lunga-Lunga ako komunitný sociálny pracovník s HIV-pozitívnymi ľuďmi. Prácu si našiel sám. Sme naďalej v kontakte – často chodieva do centra robiť ostatným deťom prednášky. Iný chlapec zasa študuje na najlepšej štátnej strednej škole (Maranda High School), je momentálne v druhom ročníku a patrí medzi najlepších študentov. Takisto máme prváčku na najlepšej štátnej dievčenskej strednej škole (Starehe girls), ktorá vďaka svojim vynikajúcim výsledkom na základnej škole dostala vládne štipendium a študuje v podstate zadarmo. Títo mladí ľudia nás navštevujú a rozprávajú sa s ostatnými deťmi v centrách, snažia sa ich motivovať. Je to najlepšia spätná väzba.

Ktorý problém v Keni je podľa teba najviac vypuklý (nevzdelanosť, veľkosť rodiny, nezamestnanosť, extrémna chudoba, hlad atď.) a vplýva negatívne aj na vaše projekty?
Pri deťoch z ulice je to vždy začarovaný kruh. Vezmeme dieťa do centra, kde dostane šancu na lepší život a chopí sa jej. Medzitým sa jeho matke, ktorá žije stále na ulici, narodí ďalšie dieťa a o rok ďalšie. Dievčatá, ktoré na uliciach zostávajú (pretože sa im nenaskytne šanca na resocializáciu, umiestnenie do centier), rodia ako 15-ročné. Teda ide o ďalšie a ďalšie deti, ktoré končia opäť na ulici. Väčšina organizácií, pracujúcich s touto cieľovou skupinou, zlyháva práve na reintegrácii detí po rehabilitačnom programe. Teda po dvoch alebo troch rokoch života v centre ich nemajú kam umiestniť (zväčša pre nedostatok financií), a tak deti končia opäť na ulici…

Hoci pracuješ na projektoch vyše 5 rokov, tvoja osoba sa doteraz nestretávala s extrémnou medializáciou. Všetko však zmenilo jedno konkrétne vydanie relácie Modré z neba? Ako tvoje vystúpenie v TV hodnotíš spätne?
Snažila som sa reprezentovať organizáciu, pre ktorú pracujem. Najlepšie, ako som vedela. Typ či charakter relácie mi neprislúcha hodnotiť.

Ako táto relácia pomohla vašim projektom v Keni?
Táto relácia pomohla najmä projektu, fungujúcemu na princípe adopcie kenských detí na diaľku. Pomohla nájsť adoptívnych rodičov – „sponzorov“ pre deti z našich centier. Tie môžu vďaka finančnej podpore zo SR chodiť do školy. Vďaka odvysielaniu tejto relácie sa viac ľudí z celého Slovenska zaujíma o rozvojové aktivity VŠ sv. Alžbety.

S akým typom reakcií si sa stretla? Kto a prečo hodnotí danú reláciu a tvoje vystúpenie negatívne?
Stretla som sa s pozitívnymi, aj s negatívnymi reakciami. Tie pozitívne, samozrejme, prišli najmä z kruhu rodiny a priateľov. Niektorí mohli lepšie pochopiť, čo to v tom Nairobi naozaj robíme. Tie negatívne reakcie prišli skôr od „kolegov z branže“, teda od ľudí z iných slovenských rozvojových organizácii. Oni tento typ medializácie hodnotili negatívne – viedli sa potom diskusie o etickosti či neetickosti danej relácie v súvislosti s tzv. „rozvojovou pornografiou“. Najviac takýchto hlasov sa ku mne dostalo paradoxne od ľudí, ktorí v Keni nikdy dlhodobo nepôsobili, teda ani problémy tejto krajiny a fungovanie organizácií v nej nemôžu poznať do detailov. Škoda, že sa nik nespýtal aj na náš názor – keď už sme boli hlavnými protagonistami onej relácie a zažili sme samotné nakrúcanie, aj videli zostrihaný výsledok v televízii. Treba si zjavne uvedomiť, že aj v tomto odvetví práce (a získavaní financií na fungovanie) existuje medzi mimovládnymi organizáciami a ich členmi silná konkurencia, názorový nesúlad, rivalita, aj agresivita…

Máš na starosti aj projekt Dobrota sv. Alžbety, zameraný na adoptovanie si kenských detí slovenskými rodičmi na diaľku. Koľko máte detí momentálne v programe, resp. koľko ich bolo pred a po odvysielaní spomínanej relácie v TV Markíza?
Určite sa ten počet zdvojnásobil a všetky deti, ktoré nemali predtým „sponzorov“, dnes adoptívnych rodičov zo SR majú a môžu chodiť spokojne do školy.

p1260822

Dária Pecháčová ako terénna sociálna pracovníčka v Nairobi.

V čom môže byť práca terénnej pracovníčky v kenskej metropole nebezpečná?
Ako som už spomínala, Nairobi je obrovské mesto, plné kontrastov. S tým súvisí aj bezpečnostná situácia – je tu vysoká kriminalita. Ako terénni pracovníci máme pravidlá, ktoré musíme rešpektovať – snažíme sa nejazdiť sami vo večerných hodinách autom, dbáme na bezpečnosť v dome (máme nočného strážnika, psov, vždy zamykáme všetky zámky). Keď tu človek robí terénnu sociálnu prácu, väčšinou sa pohybuje v slumových oblastiach alebo okrajových častiach Nairobi. Vždy je vhodné chodiť so skupinkou miestnych ľudí, byť vhodne (nie provokatívne) oblečený, nemať so sebou cenné veci…

Vyzerá to tak, že z Kene sa tak skoro nehodláš vrátiť domov. Čo by ťa prinútilo opustiť nadobro africký kontinent a odísť späť do Európy?
Hmm, momentálne som v Nairobi spokojná. Vrátiť sa by ma prinútila momentálne iba nejaká negatívna rodinná udalosť, ale na to nechcem myslieť… Práca s deťmi ma absolútne napĺňa, naše projekty mi prirástli k srdcu.

Text: Boba Baluchová, Foto: archív D. Pecháčovej, Dobrota sv. Alžbety (Rozhovor pôvodne publikovaný na stránke ProHuman; august 2013)