Sestry Wegartové: Stále platí slogan “Forma je dočasná, kvalita je stála”

Sestry Wegartové (ako Soňu a Táňu familiárne prezývam) založili svoju hudobnú distribučnú spoločnosť Wegart v roku 1995. Vtedy na Slovensku zastupovali vydavateľstvá, ktorých tituly a žánre možno neboli komerčne úspešné a často hrané v slovenskom éteri, no boli zárukou kvality (4AD, Bella Union, Cooking Vinyl, Creation, Cherry Red Records, Crammed Discs, Domino Recording, Medium Production, Ninja Tune atď.). Éra znovunadobudnutej popularity a návratu k vinylom dopomohla Wegartu prežiť na scéne aj v časoch, keď ľudia počúvajú a kupujú hudbu prevažne online.

Prehrabavat sa platnami je prijemna zaluba-foto Palo Markovic

I. Fungovanie obchodu s hudbou na Slovensku

Prečo ste sa po revolúcii rozhodli, že život zasvätíte distribúcii hudobných nosičov na Slovensku?

Táňa: Boli to roky, keď mnohí ľudia v eufórii z pocitu slobody chceli konečne začať robiť niečo, čo ich baví. S nápadom prišla Soňa, nebyť jej, zrejme by žiaden Wegart nevznikol. Ja som vtedy mala ešte pomerne malé deti a venovala som sa najmä im. Spájal nás záujem o dobrú hudbu, tak sme šli do toho – so Soňou a s mojím manželom Petrom. Ten mal však v tom čase so svojím bratom rozbehnutý filmový klub Nostalgia a napokon sa z časových dôvodov rozhodol naplno venovať iba tomu.

Soňa: Hudbu sme počúvali od útleho detstva. Naši starší súrodenci kupovali všetko, čo vychádzalo v Supraphone, Opuse aj Pantone – mali sme doma haldy platní i singlov z vtedajšej doby, ale aj plný kufor šelakových platní s krásnym starým gramofónom po starých rodičoch. U nás doma permanentne niečo hralo, z babičkinej izby rakúsky rozhlas s klasickou hudbou, z našej zasa Radio Luxembourg a John Peel, ktorý nás v tej dobe veľmi ovplyvnil. Po zmene režimu som nastúpila ako referentka a tlmočníčka v zahraničnej firme, ktorá u nás otvorila pobočku. Chodila som vtedy z času na čas na služobné cesty „na Západ“ a pri tej príležitosti som vždy povymetala všetky dostupné hudobné obchody, čo asi tiež zanechalo stopu. Po troch rokoch som z firmy odišla. Neviem, či by som dnes bola schopná odísť tak ľahko ako vtedy. Bola skrátka správna konštelácia, :). Netušili sme, do čoho ideme a koľko bude stáť energie, aby sme s touto činnosťou ako firma prežili.

Čomu sa primárne teda firma Wegart venuje?

Náplňou Wegartu bolo od jeho vzniku zastupovanie nezávislých vydavateľstiev rôznych žánrov na Slovensku. Súčasťou toho je predaj a distribúcia ich katalógu, ale okrem toho aj pravidelná spolupráca s médiami. K našej práci ďalej patrí súčinnosť pri organizovaní koncertov „našich“ hudobníkov na Slovensku. Určite si čitatelia pamätajú na koncerty Biosphere a Murcofa na vcelku netradičných miestach v rámci Bratislavy. Obaja hrajú podobný žáner, ktorý môžeme pokojne nazvať súčasnou vážnou hudbou. Murcofa vtedy videlo skoro 400 ľudí, čo bola to na naše pomery nezvyklá megaakcia, :).

Bolo sprvu ťažké nadviazať vzťahy s veľkými vydavateľstvami v Británii alebo USA?

Nadväzovať vzťahy s vydavateľstvami bola najpríjemnejšia časť našich aktivít. Oslovovali sme tie, ktorých produkcia, alebo aspoň nejaká jej časť, oslovovala nás. Takmer žiadne z nich v tej dobe nemalo zastúpenie vo východnej Európe a všetci boli priateľskí, ústretoví. Bolo evidentné, že hudbou žijú a nerobia to iba pre biznis. Vzťahy od začiatku fungovali na dôvere a ústnych dohodách, čo bola pre nás nesmierne pozitívna skúsenosť v porovnaní s predchádzajúcimi zamestnaniami (obe sme pracovali v oblasti, kde všetko muselo byť zazmluvnené). Tu to vyzeralo, akoby tie malé vydavateľstvá predaj až tak nezaujímal… Isteže ich zaujímal, no brali všetko tak zľahka. A my sme sa na to vtedy pozerali pomerne naivnými očami. Wegart pre nás nebol obchod. Vytvorili sme ho s myšlienkou priniesť k nám hudbu, ktorá vtedy u nás nebola dostupná a všeobecne známa. Prvé roky to bolo hlavne o nadšení a priateľských vzťahoch.

S ktorým vydavateľským partnerom máte najlepšie vzťahy?

Viacmenej so všetkými sme mali a máme priateľské vzťahy. S láskou spomíname na úplne prvé vydavateľstvo: All Saints, ktorého krásnymi ambientnými nahrávkami (Brian Eno, Harold Budd, Jon Hassell, Laraaji, Djivan Gasparyan) sme otvárali náš katalóg. Vydavateľstvo založil Dominic Norman-Taylor, švagor Briana Ena. Tiež na Richarda Chadwicka, majiteľa vydavateľstva Opium Arts, ktorý vydával viaceré exkluzívne tituly Davida Sylviana. Stretli sme sa na Mideme a dlhodobo sme boli v priateľskom mailovom kontakte. Pomohol nám dostať do katalógu niektoré exkluzívne Sylvianove nahrávky. Obidva labely sú už dnes neaktívne…

A s niektorým dodnes aktívnym?

V súčasnosti máme najlepšie vzťahy s vydavateľstvom Ninja Tune. Hudobne sa síce veľa z ich produkcie posunulo iným smerom ako my, ale ľudsky a napriek tomu, že sa radí k veľkým a prestížnym vydavateľstvám, je to tím ľudí, ktorí nemajú problém ochotne vychádzať v ústrety poskytovaním množstva promo nahrávok, dolaďovaním rozhovorov s interprétmi pre Rádio_FM alebo so zabezpečovaním prenosov koncertov z Pohody do rozhlasového vysielania a pod. Máme dobrý pocit, že sa z toho tešia a vážia si to. Zo slovenských labelov je to Deadred Records, ktorý je zároveň aj naším najstarším domácim partnerom. Úplne prvým slovenským nosičom, ktorý sa u nás objavil, bolo na tú dobu neobvyklé 3“ CD EP od Nylon Union – zasnený pop, ktorý pochválil aj legendárny John Peel.

V čom je to dnes iné, ako pred tými dvadsiatimi rokmi?

Doba sa zmenila, na všetkých dnes dolieha väčší stres a ekonomický tlak. To sa trochu odráža aj na vzťahoch. V rámci globalizácie prebral distribúciu viacerých menších labelov pred pár rokmi veľký európsky distribútor, kde už ide v prvom aj druhom rade o čísla. Naviac dosť narástli ceny niektorých titulov. Niekedy až tak, že by boli nepredajné a my sa ich snažíme zháňať všelijakými cestami z iných zdrojov. Primárna činnosť začala byť podstatne náročnejšia na energiu všetkého druhu.

Predávali ste predovšetkým CD-čka známych nezávislých vydavateľstiev. Časom k tomu pribudli DVD-čka, kazety a platne. Vediete si štatistiky predaja? Ktorý interpret sa najlepšie predáva?

Keď sme začínali, hrali prím CD nosiče. Ale mali sme od začiatku aj platne, i keď ich bolo nepomerne menej ako dnes. V katalógu sme mali aj u nás v tom čase relatívne neznáme indie labely, ktoré sa tu postupne trochu udomácnili. Vrchné priečky v predajnosti za celú dobu našej existencie patria komerčne úspešným menám ako Bebel Gilberto, Adele, Franz Ferdinand či Arctic Monkeys. Väčšiu radosť sme mali z toho, že porovnateľný úspech u nás mala náročnejšia hudba, napr. prelomový album Biosphere – „Substrata“ (ktorý predstihol už spomínaných Arctic Monkeys i Adele), Murcof, The Cinematic Orchestra, David Sylvian, Hector Zazou a pár ďalších top hudobníkov.

A ktorý domáci interpret sa najlepšie predáva?

Čo sa týka domácich interpretov, väčšina slovenských labelov si svoje tituly šíri sama, takže zahŕňať ich albumy do našich štatistík by nebolo objektívne. Najviac sa však v našom predaji darí kapele Autumnist.

Okrem internetového predaja pribudol Wegartu aj malý obchodík na Uršulínskej ulici v Bratislave. Uživí sa?

Priestor na Uršulínskej 9 nevznikol ako obchodík v pravom zmysle slova, šlo vlastne o znúdzecnosť. Kým sme ho nemali, celý Wegart sídlil u Soni v obývačke a už to nadobúdalo neúnosné rozmery. Takže v prvom rade slúžil ako kontaktné miesto pre zákazníkov a office, plus sklad tovaru. Dodnes si k nám ľudia chodia popočúvať hudbu, pohrabať sa v regáloch či v boxoch s vinylmi alebo podebatovať. Nemáme zamestnancov, celú činnosť Wegartu obhospodarujeme my dve.

Ako by ste svoje pôsobenie vo Wegarte, vývin vašej distribučnej spoločnosti opísali retrospektívne: jednou-dvoma hutnými vetami?

Táňa: Išla som do toho „po hlave“, netušiac, čo všetko to bude obnášať. Táto práca mi dala množstvo stretnutí i priateľstiev s rôznymi zaujímavými ľuďmi, nehovoriac o kvante dobrej hudby. Za tie roky je tej hudby čoraz viac a viac, až mám občas pocit, že čoraz menej lahodí mojim ušiam, :). Ale to je určite aj o momentálnom rozpoložení a nálade.

Soňa: Dvadsaťjedenročná cesta hľadania a skúseností, nadšenie, pochybnosti, únava, radosť z odovzdávania. Neviem, či je to retrospektívne, ale je to pravdivé.

Pred vstupom do kancelarie Wegartu-foto Wegart

II. Vinyl v hlavnej úlohe

Koľko a akých platní máte vo svojich príbytkoch? Podľa čoho sa rozhodujete, ktorý poputuje domov?

Táňa: Pokiaľ ide o vinyly, paradoxne, zrejme v duchu porekadla o obuvníkovi, ktorého deti chodia bosé, u mňa doma ich mnoho nepribudlo. Aj z priestorových dôvodov. No opatrujeme ako oko v hlave všelijaké klenoty z čias pred revolúciou i krátko po nej, ktoré sme získavali pod rukou na burzách v Medickej záhrade, v Sade Janka Kráľa, či v Brne. Medzi moje „top“ úlovky patrí napr. projekt Marc and the Mambas s albumom „Torment & Toreros“ alebo album Davida Sylviana „Gone To Earth“.

Soňa: Tiež mám doma veľa starých CD i platní, z nových si občas niečo doplním. No tým, že hudbou žijem vo Wegarte, nemám potrebu hromadiť doma ďalšie nahrávky. Ak z času na čas niečo pribudne, je to väčšinou klasika a pokojnejšie žánre.

Všetci sme za socíku mali doma gramec a platne od popredných spevákov československej populárnej hudby. Dodnes máme doma pár skvostov z Opusu či Supraphonu. Čo z tvorby bývalého režimu stálo (a stále stojí) za niečo?

Každý má svojich favoritov, no určite do zlatého fondu patria nahrávky Collegium Musicum, Prúdov či Deža Ursinyho, Karla Kryla, Marty Kubišovej, Petra Nováka, staré nahrávky Karla Gotta. Z iného súdka napr. Dariny Laščiakovej, Zdeňka Lišku a mnohých ďalších. A aby sme nezabudli aj na tvorbu pre deti – klasické rozprávky v excelentnom prerozprávaní mnohých československých hereckých majstrov.

Boli ste niekedy v lisovni vinylov? Vraj sa výrobe platní darí v susednom Česku. Prečo?

V Česku veľmi dobre funguje lisovňa v Loděnicích pri Beroune, ktorá si prezieravo uchovala výrobné stroje aj po tom, čo boli vinyly z trhu vytlačené cédečkami. Keď dopyt po vinyloch začal vzrastať, len „dali do pucu“ staré dobré mašiny a mohli výrobu opäť veselo rozbehnúť naplno. Osobne sme proces výroby vinylu naživo nevideli, no je to vraj hotová alchýmia, J. Dosť detailne sa tento proces dá vidieť online. Najkrajšie na vinyloch je, že každý kus je originál. A je obdivuhodné, že v nepretržitej prevádzke fungujú stroje staré niekoľko desaťročí…

Často sa hovorí, že úspech predaja platní sa spája s retro štýlom súčasnej mládeže (plus-mínus snobskými náladami produktívnej vrstvy obyvateľstva). Ako to vnímate vy?

Táňa: Osobne proti retroštýlu nemám najmenšie výhrady, len je na škodu, že je dnes všetko už tak trocha „preretrované“ a podľa mňa sa toto slovo sprofanovalo. Ale ako sa hovorí, proti gustu žiaden dišputát.

Soňa: Mne je retro sympatické, pokiaľ tým teda myslíme staré veci, ktoré v dnešnej dobe dokážu nájsť použitie (ako tie lisovacie stroje napríklad). Čo sa týka retro módy – módne vlny sa odjakživa striedajú, tak prečo nie. Druhá vec je, že za všetkými módnymi vlnami je odjakživa dobre organizovaný marketing, ktorý ich vypúšťa ako balóniky a konzumenti ich majú chytať (a funguje im to). Kolobeh, z ktorého sa dá vystúpiť, len keď prestaneme sledovať trendy… Čo sa týka vinylov, netreba ich spájať len s retro náladami. Základným argumentom zástancov vinylov je živší, teplejší a pravdivejší zvuk. Ten ovšem závisí od mnohých faktorov, počnúc procesom a technológiou nahrávania a výroby platne, podmienkami jej prehrávania až po jej údržbu. A tiež od ľudského faktora – schopnosti nášho sluchu a vnímania zvuku (a tá je subjektívna).

Čo spôsobilo opätovný boom lisovania a nakupovania platní v masovom merítku – aj u poslucháčskej obce na Slovensku?

Soňa: Potom, ako ľudia prestali vo veľkom nakupovať CD a začali hromadne hudbu sťahovať, došlo k tomu, že ich neuspokojovala kvalita zvuku nahrávok.Viac ľudí si začalo uvedomovať rozdiely medzi analógovým a digitálnym zvukom, možno k tomu pripočítať aj typickú ľudskú vlastnosť: chcieť hudbu vlastniť fyzicky a s pekným veľkým obalom. Plus k tomu treba prirátať vplyv hudobného priemyslu, ktorý zachytil nový trend a nové možnosti..

Táňa: Nárast predaja LP u nás prichádzal pozvoľna. Najskôr vinyly nakupovali hlavne DJ-i. Možno hlavne vďaka nim vinyl ako taký vôbec prežil. Neskôr začali prichádzať zberatelia, ktorí sa rozhodli svoje domáce zbierky postupne zveľaďovať či obnovovať a viacerí to poňali ako investíciu do umenia. Sú tu aj náhodní zákazníci, ktorí si len tak pre radosť raz za čas doprajú dobrú hudbu. V neposlednom rade to sú ľudia, ktorí nákupu vinylov prepadli vďaka tomu, že sa v súčasnosti stali súčasťou módneho trendu.

Myslíte si, že nadchnutie sa pre gramofóny a platne zotrvá dlhodobo (že sa budú kupovať a púšťať častejšie, ako len počas sviatkov Vianoc či oslavy narodenín)?

Spor medzi zástancami analógového verzus digitálneho zvuku sa asi nevyrieši a najlepšie je uzavrieť to tak, že obidva majú svoje výhody i nevýhody. Je dobré, keď ľudia majú slobodu výberu, i keď je to sloboda fiktívna a veľmi pofidérna. Kedysi boli vinyly považované za mŕtve médium, napriek tomu prežili a dnes sú späť v plnej paráde a nálepku archaického média zasa dostali CD. Slogan kedysi slávneho (dnes už neexistujúceho) vydavateľstva Creation bol: Forma je dočasná, kvalita je stála. Hlavné je, aby tu vždy bola kvalitná hudba, ktorá bude kultivovať naše duše. Ideálne s kvalitným zvukom. V akej forme, to nie je podstatné…

Vinyly ako zivotny styl i vyzdoba-foto Palo Markovic

III. Dobrá hudba ako súčasť životného štýlu

Niektoré albumy sú vydávané aj na magnetofónových kazetách. Máte niečo také aj vy v ponuke? Kto to vlastne kupuje?

Aj tento formát zažíva retro, i keď zďaleka nie v tom rozsahu, ako je to u platní. Aj kazeta má svoje čaro, zároveň cenovú dostupnosť… No vo všeobecnosti sa zatiaľ návrat tohto média nejako vo veľkom neuchytil, aspoň u nás o kazety zatiaľ nie je záujem. Nejaké sme mali, ale to boli len kusovky a ani neboli v predaji.

Párkrát do roka vás možno stretnúť aj na akciách pre verejnosť typu Burza kníh v Starej tržnici či KC Dunaj. Stretáte tam svoju cieľovú skupinu zákazníkov?

V minulosti sme sa občas vyskytli na hudobných podujatiach, kde sme predávali hudbu a získali aj pár nových fanúšikov. Zoznámili sme sa aj s ľuďmi, ktorí stoja za burzami kníh a hudobných nosičov v Starej tržnici a KC Dunaj. Obidve máme za rohom, tak sme to skúsili aj tam. Búrz sa nezúčastňujeme pravidelne, záleží od momentálnej ponuky a našej nálady. Tento rok v apríli sme sa však po prvý raz zapojili do medzinárodného Record Store Day (RSD 2016), ktorého príprava bola síce pomerne rýchla, ale o to intenzívnejšia. U ľudí toto podujatie veľmi pozitívne zarezonovalo, :).

Ktorý obal hudobného albumu z vašej ponuky vám natrvalo utkvel v pamäti (pre svoju jedinečnosť, farebnosť, výjav na obale)?

Táňa: Takých obalov každým rokom pribúda, pretože mnoho umelcov si dáva naozaj záležať aj na vizuálnom spracovaní albumov či bookletov. Aj to je výhoda vinylov, že môžu disponovať práve takouto pridanou hodnotou. Hovorí sa, že obal predáva a niektorí zákazníci sa pri kúpe riadia naozaj aj vizuálnym vnemom. Mne sa okamžite vybavia obaly z 80-tych rokov – z dielne 23 envelope pre umelcov, združených u 4AD: Cocteau Twins, Dead Can Dance, This Mortal Coil, ale napríklad aj pre Davida Sylviana. A z tých súčasných určite treba spomenúť album „Ma Fleur“ od Cinematic Orchestra alebo tiež artworky albumov od austrálskeho výtvarníka Leifa Podhajskeho.

Soňa: Sú vydavateľstvá, ktoré chápu album ako audiovizuálne dielo – s obsiahlym bookletom a krásnym artworkom. Okrem spomínaných 4AD napríklad Touch. Jeho zakladateľ – fotograf, grafický dizajnér, spisovateľ a profesor na londýnskej Royal College of Art – Jon Wozencroft dáva už dlhé roky všetkým nahrávkam tohto vydavateľstva špecifické a veľmi estetické obaly. Na spomínanom Record Store Day 2016 sme mali v ponuke farebný 12“ vinyl kapely Air – „Casanova 70“, ktorý mal unikátne pastelovo rôznofarebné prevedenie, a každý jeden kus bol iný. Ten mi zostal v pamäti, bol krásny.

A nejaký vizuálne pútavý obal z domácej tvorby?

Veľmi pekný obal s veľkou výpovednou hodnotou má album „Four Winds“ od Rada Chrzana (RCH), na ktorom sme sa vydavateľsky podieľali aj my. Rado na ňom spolupracoval s niekoľkými zvučnými menami medzinárodnej hudobnej scény – s Richardom Barbierim, bubeníkom Morganom Agrenom a pár ďalšími. Je to kvalitný album po hudobnej i vizuálnej stránke a na Slovensku ostal podľa našej mienky trocha nedocenený. Viacerí domáci umelci však dotvárajú svoje albumy artworkami, a mnohým sa to veľmi darí.

Stalo sa niekedy, že by sa vám niektorý album predával dobre na základe recenzie v slovenskom médiu? Kto píše recenzie na vaše tituly?

V minulosti sa recenzie na „našu“ hudbu objavovali pravidelne v rôznych denníkoch a týždenníkoch. No v istom období (keď denníky zmenili majiteľov), stratili záujem o spoluprácu a my sme opäť prešli do undergroundového režimu, :). Nevieme odhadnúť, do akej miery tieto recenzie ovplyvňovali kúpu hudby, pretože na tú malo v každom období vplyv viacero faktorov. Určite však svoj vplyv mali. Máme pár priateľov a známych, ktorí objavili Wegart vďaka recenzii či programu v niektorom z rádií. Dnes sú však skutočné recenzie v médiách už viacmenej vzácnosť. Záujem o promo nahrávky výrazne poklesol. Možno aj preto, že tieto sú už v drvivej väčšine iba digitálne.

Sponzorujete dve relácie na Rádiu_FM. Má to nejaký význam, resp. pozitívnu spätnú väzbu v podobe zvýšeného predaja?

Predpokladáme, že to zmysel má, i keď je to rovnaké ako u tých recenzií – vplyvy na predaj smerom hore či dole sú rôzne. S FM-kom nás spájala úzka spolupráca od jeho samotného vzniku (pred ním sme mali pomerne intenzívne spojenie s Rádiom Ragtime). Momentálne tam sponzorujeme programy Experimentál a Pomalá hudba s Danielom Balážom, a podieľame sa dodávaní hudby a sprostredkovávaní rozhovorov pre reláciu o novej hudbe s Nikou. Neskôr nás oslovilo Rádio Devín, kde podporujeme ďalšie dve relácie – Folkfórum a Nevšedná hudba (obidve pripravuje Soňa Horňáková).

Čo s albumami (prevažne na CD-čkach), ktoré sa vám nepodarí predať a ležia u vás na poličke zaprášené? Kde nájdu využitie?

Tak to by sme aj my rady vedeli, :). Našťastie, k mnohým „starým ležiakom“ (ktoré sa medzičasom stali zberateľskými kúskami) máme srdcový vzťah a stali sa súčasťou nášho archívu. Ostatné občas oprášime a zvykneme ich pribaliť ako bonus k nákupu zákazníkom, ktorí nakúpia viac hudby (alebo sa k nám opakovane vracajú). Okrem toho každý rok robíme výpredaj niektorých titulov.

Vaším mottom je myšlienka, že zákazníci nie sú pre vás len anonymné postavy a čísla, ale predovšetkým ľudia s dušou. Koľkých z nich teda poznáte dobre osobne?

Táňa: Číslo nevieme, :). Sú zákazníci, s ktorými už roky komunikujeme cez internet či cez telefón. Osobne sa dodnes nepoznáme, napriek tomu sa dá povedať, že už sú naši priatelia, poznáme ich vkus a sme na jednej vlnovej dĺžke. Zákazníci z Bratislavy a okolia chodia väčšinou osobne a tiež sme sa s mnohými za tie roky spriatelili. Niektorí z opačného konca republiky k nám občas zavítajú osobne, a to je vždy príjemné prekvapenie.

Soňa: Naozaj sme s mnohými z našich zákazníkov dobrí priatelia a niektorí s nami po tej ceste kráčajú takmer od začiatku. Sú, samozrejme, aj takí, ktorí hudbu medzičasom prestali kupovať, ale aj tak sa z času na čas zastavia. Máme radosť, keď sa naši priatelia vracajú hoci len prehodiť pár slov. Nevieme totiž, dokedy to ešte potiahneme. No aj pre tieto väzby si vždy povieme, že to za to stálo a ďakujeme, že sme to mohli robiť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič a archív Wegartu (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Mineralóg Peter Bačík: Teším sa na vzorky hornín z Mesiaca a Marsu

Peter Bačík je jeden z najmladších docentov na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vyučuje niekoľko predmetov (s laikovi málo hovoriacimi názvami) na Katedre mineralógie a petrológie, popularizuje vedu. Zavedie vás do tajov minerálov a mineralógie, ktorá si určite zaslúži viac pozornosti, ako sa jej momentálne venuje.

peter-bacik-v-hastingse-foto-palo-markovic

I. Mineralógia:

O čom všetkom je dnes odbor mineralógia?

Mineralógia v súčasnosti zďaleka nie je len o zbieraní pekných kameňov a ich ukladaní v zbierkach. Mineralóg môže na jednej strane skúmať tie najkrajšie drahé kamene, na druhej strane aj tie asi najmenej obľúbené – močové či žlčníkové. A môže skúmať ich vznik, morfológiu, ale aj vnútornú kryštálovú štruktúru. Dnes dokážeme skúmať minerály už na úrovni atómov, dokonca sa vieme pozrieť aj do nich. V dnešnej dobe je však dôležité prepájanie rôznych vedeckých disciplín a smerov, preto spolupracujeme s archeológmi na starovekej keramike, so stavbármi na zložení betónu, s astronómami na zložení meteoritov a mesačných hornín, ale aj s lekármi na spomínaných žlčníkových kameňoch.

O čom bol tento odbor pred niekoľkými desaťročiami, storočiami?

Mineralógia patrí medzi najstaršie vedecké disciplíny, pretože už predkovia nášho druhu používali kamenné nástroje a na to, aby našli ten najvhodnejší materiál, ktorým je oxid kremičitý v rôznych obmenách, museli skúmať rôzne materiály a boli teda prvými mineralógmi. Ešte očividnejšia bola potreba poznať minerály v dobách, keď sme začali ťažiť kovy. A samozrejme tu boli drahé kamene, pretože najmä ženy sa už od praveku chceli páčiť a je len málo krajších prírodných výtvorov ako drahé kamene. Preto bola mineralógia veľmi dlho najmä o vyhľadávaní nerastných surovín. O tom je vlastne až dodnes. Takže bolo treba minerály poznať a vedieť opísať na základe vonkajšej podoby. Až v 19. a najmä 20. storočí s rozvojom analytických metód sme sa mohli pozrieť aj dovnútra.

Podľa čoho sa minerály jednoducho delia?

Tých rozdelení je viac. Základné systematické delenie je založené na chemickom zložení, len na rozdiel od chemikov my voláme kremičitany silikáty a uhličitany karbonáty. Potom sú aj ďalšie praktické delenia, napríklad na horninotvorné, teda také, ktoré tvoria veľký podiel v horninách, a nehorninotvorné. Z hľadiska ložísk máme rudné minerály, to sú také, z ktorých získavame kovy, a nerudné, ktoré sa využívajú iným spôsobom. Taký mastenec sa pridáva skoro všade, od papiera, cez lieky až po šminky.

Venuješ sa napríklad názvosloviu minerálov. Ako sa volá najnovší prírastok (čo je zač a odkiaľ)?

Nových minerálov sa vo svete opíšu desiatky ročne, takže ťažko povedať, ktorý je najnovsí, pretože práve v tejto chvíli niekto opisuje ďalší. A keď nie teraz, tak určite zajtra… Alebo pozajtra… Ale určite najneskôr budúci týždeň, :). Na Slovensku je toho trochu menej. V tomto storočí bol najprv opísaný chovanit z ložiska Dúbrava, pomenovaný po profesorovi Chovanovi. Ďalší bol oxy-skoryl zo Zlatej Idky, to je turmalín, ktorý som mal česť spoluopísať aj ja. A v súčasnosti sú “na ceste” ďalšie dva, ale to je zatiaľ tajná informácia, keďže ich medzinárodná komisia pre názvoslovie minerálov ešte neschválila.

O mineráloch, a najmä drahých kameňoch a polodrahokamoch sa dnes v médiách hovorí s nádychom nostalgie, zašlej slávy. Prečo?

Na Slovensku to súvisí najmä s tým, že jediné ložisko drahého kameňa na našom území, drahého opálu z Dubníka, je do veľkej miery vyťažené. Tiež to súvisí s postojom verejnosti k ťažbe nerastných surovín ako takých, ktorý je dôsledkom často až brutálnej neekologickej ťažby za bývalého režimu. A samozrejme to súvisí s tým, že väčšina ľudí ani netuší, že existuje niečo ako veda o drahých kameňoch a nielenže existuje, ale sa aj rozvíja. Nachádzame nové drahé kamene ako zafíry z okolia Fiľakova, hľadáme využitie dávno známych drahých kameňov, ale vyvíjame aj metodiky úprav a ich odhaľovania pomocou analytických metód, teda nielen tak “od oka”.

Rozoznáš nepravý minerál, keď ti ho niekto ponúkne v klenotníctve, zasadený do zlata či striebra?

Pokiaľ mi niekto neponúkne ako diamant poškrabané sklíčko, tak sa to okom väčšinou nedá. Metódy falzifikácie, či už imitácie, teda keď vám ako diamant predajú kubickú zirkóniu, alebo syntézy, teda ak vám umelo vyrobený diamant predajú ako prírodný, sú už dnes na veľmi vysokej úrovni. Naozaj mimo schopnosti zraku. Existujú však rôzne prístroje, ktoré nielen imitáciu, ale aj syntézu odhalia poľahky, dokonca bez toho, že by ste ten kameň museli zo šperku vybrať.

Prečo má napríklad znalectvo v gemológii význam?

Práve pre toto rozpoznávanie. Okom sa už dnes väčšinou nedá určiť, či ide o originálny neupravovaný prírodný kameň, ktorý má prirodzene najvyššiu hodnotu, alebo o lacnú imitáciu. A keď zaplatíte niekoľko tisíc eur za šperk, ktorý má v skutočnosti hodnotu pár desiatok eur, pretože je v ňom imitácia, vaša peňaženka to pocíti. A to sa môže stať veľmi ľahko. Aj v našom výskume sme odhalili medzi diamantmi, kúpenými ako prírodné neupravované, niekoľko jednoznačne upravovaných.

Aké sú práve trendy v drahých kameňoch? Čo má najvyššiu cenu?

Nie som gemológ-špecialista, ale tie trendy sa totiž môžu hocikedy zmeniť – keď sa nájde nejaké nové ložisko, ktoré sa stane hitom. Tak sa to stalo napríklad s brazílskymi “Paraíba” turmalínmi, čo sú krásne neónovo modré turmalíny s obsahom medi (tá spôsobuje tú farbu). Nič podobné dovtedy nebolo a odvtedy sa našlo iba pár ďalších výskytov, takže “Paraíba” turmalíny sú v súčasnosti najdrahšie spomedzi turmalínov. Ale keď už spomínam modrú (s tou sa nemôžete pomýliť), modrý tanzanit, či diamant patria medzi tie najdrahšie a najvyhľadávanejšie. A, samozrejme, veľká trojka, teda diamant-rubín-smaragd, bude asi vždy vládnuť trhu.

Mineralogické burzy majú stále úspech, aj u laikov – napríklad šperkárov a šperkárok. Dá sa tam nájsť čosi ozaj kvalitné?

Ešte stále sa dá, hoci ako vo všetkom, aj v obchode s minerálmi sa všetko pomaly presúva na internet. Ale ak niekto nemá príliš vysoké, alebo príliš špecifické nároky, nájde si to svoje aj na burze u nás, nielen v Bratislave, ale aj v ďalších mestách.

II. Geológia – širšie súvislosti:

Aká je tvoja špecializácia a výskum? O čom si robil kandidátsku prácu?

Mojou asi celoživotnou vedeckou láskou su turmalíny. Preto ich aj často spomínam. Moju dizertačnú prácu som robil práve o nich. Boli to však makroskopicky asi najškaredšie turmalíny vôbec. Boli to totiž turmalíny, ktoré tvoria jemnozrnnú horninu, “prekvapivo” nazývanú turmalinit, :). Jednotlivé kryštáliky bolo možné vidieť iba pod mikroskopom. Ale ako to v mineralógii býva, to najškaredšie býva často to vedecky najzaujímavejšie. Vďaka tomu som mohol získať doktorát a vypublikovať z mojej práce zopár článkov.

Uveď nejaký príklad aplikovanej mineralógie / geológie v praxi (nech si to vedia čitatelia a čitateľky Inspire lepšie predstaviť).

Spomínaný význam gemológie je asi najľahšie predstaviteľný. Ja osobne som robil s materiálovými fyzikmi na keramických materiáloch a barokových tehlách, študoval som minerálne zloženie banských odpadov, dokonca aj prachu v atmosfére, ktorý každým nádychom vdychujeme niekedy až hlboko do pľúc a tam môže spôsobovať nepríjemné ochorenia. Ale dokázali sme zistiť aj to, prečo na jednom parkovisku pri nemenovanom obchodnom centre sa začala prepadať vozovka. Mohli za to mineralogické zmeny v betóne, ktoré menili jeho vlastnosti, najmä objem a pevnosť…

Aké metódy počas svojho výskumu zväčša používajú mineralógovia a mineralogičky (a prečo)?

Okrem oka a rúk, samozrejme, hneď na začiatku optické mikroskopy, potom aj elektrónové, ktorými môžeme zisťovať chemické zloženie minerálov z plochy veľkosti jedného mikrometra (tisícina milimetra). Atomárnu, teda kryštálovú štruktúru študujeme pomocou röntgenu. A keď sa chceme pozrieť dokonca až na to, ako sa na seba atómy viažu, tak použijeme spektroskopické metódy, ktoré sú založené na tom, že každý atóm a každý druh väzby medzi atómami pohlcuje žiarenie inak.

Katedra mineralógie patrí pod sekciu geológie. Aké iné odbory sa dajú v tomto balíku geo-vedy študovať?

Samozrejme, paleontológia, hoci dinosaurov u nás veľa nemáme, pretože v dobe, keď žili, bolo naše územie väčšinou na dne mora. Horniny študujú petrológovia, s ktorými my, mineralógovia, úzko spolupracujeme. Ložiská vyhľadávajú ložiskoví geológovia, zemskú kôru a procesy v nej študujú tektonici, ukladanie sedimentov a vek hornín stratigrafi, ich chemické zloženie geochemici. Až do jadra Zeme sa vedia “pozrieť” geofyzici. A pre tých praktickejšie zameraných sú tu inžinierska geólogia, ktorá je nutná pri zakladaní stavieb a zastavovaní zosuvov, a hydrogeológovia, ktorí sa starajú o to, aby sme mali čo piť a čím sa sprchovať.

V detstve všetci obdivujú a kreslia dinosaurov. Odrazí sa to potom aj na záujme o štúdium paleontológie vo vyššom veku?

Existuje závislosť medzi záujmom o prírodné vedy a teda aj o geológiu, paleontológiu, ale aj mineralógiu v detskom veku a neskoršou kariérou vo vede. Veľa mineralógov začína zbieraním minerálov a skončí na katedre mineralógie. Mňa zas odmalička fascinovali sopky a hoci nie som priamo vulkanológ, nejaké tie minerály z vyhasnutých slovenských sopiek som už opísal.

Čo má momentálne najväčší úspech v geológii celosvetovo a prečo?

Geológia je už dnes tak široká vedecká disciplína, že človek, špecializujúci sa v jednom odbore, už nemá šancu sledovať ďalšie. Trendom však je určite výskum vzniku života, ďalej vyhľadávanie neštandardných ložísk nerastných surovín, keďže tie štandardné sa pomaly míňajú. Tiež je veľkou úlohou nájsť ekologicky vhodné úložiská odpadu, najmä toho rádioaktívneho. A už teraz sa teším na to, keď sa na Zem dostanú nové vzorky hornín z Mesiaca a z Marsu, :).

V severských kriminálkach často čítame o zločinoch na africkom kontinente, napríklad kvôli koltánu. Je to naozaj tak vážne?

Čo sa týka nerastných surovín, nielen koltánu, tak najmä v Afrike je obchod s nimi často sprevádzaný zločinom. Krvavé diamanty pozná asi každý. Veľa militantných skupín si často “zarába” práve takýmto obchodom. Ale nie je to tak len v Afrike, veľká časť príjmov Daeshu pochádza z predaja ropy.

Čo budeme robiť, ak sa minú svetové zásoby ropy?

Bicyklovať? 🙂 Ale vážne! Tá doba je ešte pomerne ďaleko, keďže sa nachádzajú nové ložiská. To však neznamená, že by sme nemali hľadať nové formy výroby energie. A nemyslím tým biopalivá, ktoré nás z krízy “nevytrhnú” a nie sú oveľa ekologickejšie (keďže stále tam ide o spaľovanie uhľovodíkov), ale skôr úplne iné formy energie.

III. Život mineralóga:

Prečo dnes študuje mineralógiu menej a menej ľudí na Slovensku?

Na to existuje veľmi jednoduchá odpoveď – lebo o nej väčšina ľudí nič nevie. Ale to nie je len problém mineralógie. Nezáujem o vedu ide od najvyšších pozícií v štáte až po posledného bezdomovca. Veľa ľudí si totiž neuvedomuje, že nebyť vedy, nemali by sme žiadne výdobytky modernej techniky, žiadne autá, mobily, počítače. A nebyť mineralógie, nemali by sme na tie autá, mobily, počítače suroviny, takže by sme ich nevyrobili, aj keby ich iní vedci vymysleli v hlave.

Prečo si sa ty rozhodol študovať mineralógiu a čo ti tento odbor dal?

Dalo by sa povedať, že k mineralógii som sa dostal úplne náhodou, hoci ja radšej tvrdím, že ma viedla intuícia. Keď som bol malý, bavila ma fyzika, chémia, matematika – chcel som byť vedcom, hoci som si nevedel vybrať, a ešte vodičom autobusu (Vedcom som sa stal, no nemám ani len vodičák, :)). Mineralógia spája všetky tri spomínané – bez matematiky sa žiadna veda nedá robiť. A fyzika a chémia? Mineralógia je predsa fyzika a chémia minerálov. A čo mi dala? Veľa kolegov-priateľov z celého sveta, možnosti spoznávať svet, ale aj našu krajinu. Veď na terénnych prácach som precestoval skoro celé Slovensko.

Ako sa vie vyštudovaný mineralóg uplatniť v SR?

Ono je to tak, že kto sa chce uplatniť, ten sa uplatní. Kto sa nechce, uplatní sa v IBM alebo v podobnej nadnárodnej firme… Problémom je, že na Slovensku je asi nemožné otvoriť nové ložisko, takže takto priamo sa to nedá. A aj geologických firiem nie je až tak veľa. A ani vedeckých miest nie je veľa voľných. Výhodou však je, že sa snažíme viesť študentov k samostatnému mysleniu a k využívaniu rôznych analytických metód, ktoré sa využívajú v praxi. Takže funkčné bane, geologické firmy, cementárne…

Akú úroveň má veda v SR?

Asi ako všetko ostatné, napríklad ako šport. Máme svojich Saganov, Hamšíkov, Šatanov, ale aj takých, čo hrajú druhú, tretiu ligu. Bohužiaľ, podobne ako v športe, výnimoční jednotlivci, či kolektívy tu sú nie vďaka systému, ale napriek nemu. Podpora od štátu, ale aj od súkromných firiem je sporadická a väčšinou neadresná, takže väčšinou varíme z vody. Napriek tomu však niekedy dokážeme konkurovať, pretože ten náš systém-nesystém nás pripraví na všetko.

Venuješ sa aj popularizácii vedy. Prečo a ako?

Lebo to jednoducho treba (pre všetko, čo som doteraz povedal), treba oprášiť stratený lesk mineralógie a pripomenúť jej dôležitosť. A ako? Okrem sporadického blogovania a prednášok pre verejnosť som predsedom Slovenskej mineralogickej spoločnosti, čo je spoločnosť, združujúca všetkých od vedcov až po zberateľov. V rámci nej organizujeme prednášky, terénne exkurzie, mineralogické burzy, dokonca vydávame časopis, ktorý v súlade s úrovňou „podpory“ slovenskej vedy vyrábam celý vo svojom počítači a som teda šéfredaktor, jazykový aj technický redaktor v jednej osobe. Ale v skutočnosti vyzerá lepšie, ako si môžete predstaviť po tomto opise, :).

Plánuješ nejakú knihu pre deti či komentované prehliadky mineralogických zbierok na škole?

Plánujem všeličo, len keby bolo viac času. Ale prehliadky sa dejú, či už v rámci Dní otvorených dverí fakulty, či Noci výskumníka, na ktorej sa zúčastňujú ľudia z našej katedry už zopár rokov. Samozrejme, dá sa robiť viac a lepšie, ale zišla by sa nám väčšia podpora. V súčasnosti skôr narážame na väčšie a väčšie prekážky.

Čo je tvoja najbližšia vysnívaná méta (v rámci pôsobenia v mineralógii)?

V tejto chvíli najmä to, aby úspešne obhájili svoje práce moje dve doktorandky. A potom úspešná prezentácia na konferencii v Rimini. Teda najmä úspešné opálenie sa, lebo predsa nemôžu dať konferenciu do Rimini a čakať, že človek nestrávi väčšinu času na pláži, J. Samozrejme, popri rozhovoroch s kolegami na mineralogické témy… Ale teraz trochu vážnejsie! Taká významnejšia méta je úspešné vypracovanie nomenklatúr hneď niekoľkých skupín minerálov v rámci medzinárodných kolektívov mineralógov. To je vec, ktorá v mineralogickom svete zarezonuje. A ešte chcem zistiť, čo robí titán v turmalíne. Ale to už radšej v tomto rozhovore nebudem viac vysvetľovať…

peter-bacik-s-kolegami-mineralogmi-v-terene-foto-archiv-pb

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív Petra Bačíka (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jeseň 2016).

Dick-tátori Aleša Vojtáška apelujú na správnu voľbu

Výtvarníka Aleša Vojtáška netreba v Inspire magazine predstavovať. Jeho intermediálne diela sa pomerne často objavujú na našich stránkach a zasahujú trefne našu cieľovú čitateľskú skupinu – či už otvorí výstavu v zatopenom bratislavskom bunkri alebo na piešťanskom letisku. Prečo nám tentoraz ako memento podsúva známe ženy ako zamaskovaných diktátorov a normalizátorov z časov nie tak dávnych?

ales-vojtasek-portret-fotil-lousy-auber

Portrét Aleša Vojtáška na festivale Grape. Foto: Lousy Auber

Prečo si si vybral pre svoju vernisáž skupinu Spots (– unique places to celebrate art) a vystavoval svoje nové kúsky v opustenom bunkri?

Chlapci zo Spots ma hneď na začiatku svojho projektu oslovili s tým, že by moju tvorbu v rámci svojej platformy radi niekde odprezentovali. V minulosti sme už spolu pracovali, čiže vyústenie do prepojenia Dick-tators a Spots bolo prirodzené. Vojenský bunker BS-1 mi priestorovo najviac zapadol do konceptu. Je to stavba z druhej svetovej vojny, ktorú rozpútala práve zvrátená ideológia. Historické pozadie, temnosť, členistosť a atmosféra bunkra ideálne podtrhli posolstvo inštalácie Dick-tators.

Prečo práve téma žien v podobe diktátorov a názov DICK-TATORS?

Ženy v mojej tvorbe hrajú prím. Fascinujú ma, inšpirujú, obohacujú, sú mojou múzou. Povestnú drsnosť a krutosť uzurpátorov z minulých režimov som sa rozhodol zľahčiť práve pomocou opačného pohlavia. Vojna, diktatúra a teror sú témy, ktoré sú vo všeobecnosti spájané predovšetkým s mužmi. Ja som mal ambíciu osloviť oba póly, oba rody – zobraziť na jednej ploche: ženskosť darkýň života vs chladnú surovosť.

Podľa čoho si si vyberal ženy, ktoré si premenil na známych tyranov?

Projekt Dick-tators vznikol v roku 2012 práve na stránkach Vášho magazínu. V začiatkoch bol koncept ľahší a išiel skôr po povrchu – bol viac zameraný na istý fashion look. Napríklad modelku Barboru Šindléryovú, ktorá stvárnila Hitlera, som vybral na základe istého kontrastu. Vysoká modrooká blondína ako stelesnenie nordicko-árijského ideálu by bola istotne vytúženým naplnením Adolfovho ego-sna. Politický vývoj vo svete a istá spoločenská objednávka vyposúvali projekt k hlbšiemu a širšiemu vyzneniu. Od modeliek k známym herečkám, ktoré majú potenciál zaujať väčšie spektrum ľudí – svoju rolu vedia zahrať presvedčivo…

Nešlo tentoraz len o fotografie a koláže. Prečo?

V sexuálnom živote by tiež málokoho bavila tá istá poloha dookola. Jeden štýl mi príde fádny a neuspokojivý. Projekt Dick-tators okrem čisto vizuálneho vnemu pracuje aj s historickými súvislosťami. Musíte vidieť, počuť, cítiť v kostiach útržky prejavov, budovateľské piesne, autorskú hudbu, autentické výpovede, relevantný text, podčiarknuté svetelnými efektami a inštaláciou v priestore. To všetko dodáva dielam vážnosť a hĺbku. Ambíciou je zaujať všetky zmysly a priniesť tak komplexný, hoci mrazivý zážitok.

Koho si prizval k dotvoreniu atmosféry výstavy (po hudobnej či vizuálnej stránke)?

Téma slobody je v slovenskej výtvarnej obci pomerne široko zastúpená. Na základe toho som oslovil kamarátky-výtvarníčky, ako Ivana Šáteková či baby z Kundy Crew, ktoré sa venujú téme Antifa dlhodobo. Ďalej to bol Branislav Laho v rámci spolupráce na konkrétnych kolážach. Vznikla tak kooperácia mojej myšlienky a ich osobitého rukopisu. Poetka Miroslava Ábelová zložila báseň, venovanú cenzúre, producent Beyuz zastrešil projekt po hudobnej stránke a šikovní mladí performeri z konzervatória vniesli do projektu živý emotívny prvok.

Tvoji rovesníci a súčasná mládež pravdepodobne žiadneho zo zobrazovaných diktátorov osobne nezažili. Koho a ako by mala výstava zasiahnuť?

História sa, žiaľ, opakuje – vlna xenofóbie je na vzostupe, radikálne myslenie bujnie. Tieto fakty nahrávajú nejednému lapajovi a neštandardným praktikám. Projekt Dick-tators je zacielený hlavne na mladú generáciu, ktorá prežíva a užíva si iba slobodu. Nemá tak s tyraniou a neprávosťami minulých režimov vlastné skúsenosti. Ambíciou je pripomenúť, dovysvetľovať a pútavou formou poukázať na to, kam až môže mamon a túžba po moci nasmerovať spoločnosť. Inštalácia má informatívny charakter, nikomu však nič nevnucuje, iba pripomína fakty. Apeluje na správnu voľbu a tou je sloboda.

Prečo stále v obchodoch so suvenírmi vidíme tričká, šálky či matriošky so Stalinom, Leninom, či dokonca s Husákom? Nikomu nedochádza, čo títo ľudia v minulosti spôsobili?

Všetky spomínané produkty možno chápať rôzne – ako recesiu, otvorený nacionalizmus, propagandu, ale aj neznalosť reálií a v neposlednej rade biznis. Ľudia sú rôzni. Majú svoje chute, pohnútky, nesplnené sny a vyprojektované ideály. Totalitné režimy nepáchali len zlo. Priniesli občas aj čosi dobrého, aj keď často iba úzkej skupine ľudí. Hitler vytrhol Nemecko z hospodárskej krízy, Stalin zachrárnil krajinu, definitívne potlačil pach nevoľníctva a umožnil vzdelanie masám. Ale za akú cenu? Gulagy, koncentračné tábory, rasová diverzifikácia, strach a elitárstvo… Reformy a evolúcia spoločnosti je síce nevyhnutná, nie však za každú cenu.

Prečo sa podľa teba mladí orientujú do minulosti, mávajú akési retro-nálady – hľadajú nesprávne mužské vzory, čítajú propagandistickú literatúru a orientujú sa v myslení čoraz viac do-ľava?

Topiaci sa aj slamky chytá. Kapitalizmus a demokracia s nádychom oligarchie mladých vyčerpáva. Neustále kauzy, absencia reflexie moci a chýbajúca vízia nápravy zapríčiňujú apatiu a túžbu po zmene. Elity vystriedali celebrity a spoločnosť túži po niečom novom. Mladí idú po povrchu, chcú niečo zmeniť, odovzdať protestný hlas. Podľa mňa chyba nie je len v nich, ale aj v ponuke a v absencii prirodzeného demokratického lídra.

instalacia-na-grape

Počas festivalu Grape návštevníci zjavne neutiahli odkaz tvojich diel a niektoré podgurážení pretvorili. Ako si sa s tým popasoval?

Grape bol pre inštaláciu Dick-tators veľkou výzvou. Z komorných priestorov bratislavského bunkra sa projekt presunul do stavby zo senných valov, postavenej podľa návrhu Ing. arch. Martina Skočeka priamo pred hlavné pódium. Verím, že preniesol myšlienku slobody do Piešťan ďalším tisícom ľudí. Hudba, slnko, alkohol a neviazaná zábava patrí ku každému festivalu, preto sa nedá čudovať drobným výtržnostiam – je to ľudské. Ideologický podtón v spojení s nevybúreným libidom, neustrážiteľnou chuťou ničiť môže vyústiť do všeličoho… Faktom ostáva, že výstavná kolekcia má na svojom konte prvé obete. Po prvom dni z vystavenej busty ostala hromada črepín. Na negatívne emócie však nebol priestor, išlo sa ďalej. Tento akt ma paradoxne obohatil a vdýchol nápad na posun. Uvedomil som si, že každá ideológia má svoj vývin – svoj začiatok, rozmach, aj pád a takto predsa dopadol nejeden symbol diktatúry. V duchu tejto myšlienky preto črepy dostali miesto na výslní, doplnené o veľké montážne kladivo. Samotné dielo prešlo počas festivalu transformáciou aj interakciou.

Kam ďalej bude výstava putovať? Čo nové od teba môžeme do konca roka čakať?

Projektu sa podarilo zaujať a ponúk je dosť. Výstava je však produkčne a technicky náročná, preto si vyžaduje nadštandardný prístup. V hre je napríklad Praha a túto svoju výzvu k slobode by som rád prezentoval aj inde v Európe. Chystám napríklad aj komornejší, galérijný projekt: Fact or Fiction, ktorý sa zameriava na konšpiračné teórie „urban legend“ a rôzne polopravdy.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Aleš Vojtášek, Lousy Auber, Michal Babinčák (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jeseň 2016).

Palo Hubinák: Socializačné monštrum na kolobežke

Necíti sa byť ničím výnimočný, rád o sebe hovorí, že je formovaný šťastnými náhodami. K väčšine pracovných projektov (moderovaniu relácií v Rádiu_FM; hraniu vo veľkých speváckych súťažiach či členstvu v kapele Ospalý pohyb) sa vraj len priplietol. Nazvime to: prehnaná skromnosť, alebo skrytý talent. Viac v rozhovore s večne vysmiatym hudobným vizionárom a moderátorom – Palom Hubinákom.

palo-hubinak-ako-moderator-popo_fm-v-lete-2015-foto-martina-mlcuchova

Palo Hubinák – portrét. Foto: M. Mlčúchová

I. Na tému: Práca:

Pred viac ako desiatimi rokmi som s tebou robila veľký rozhovor pre dnes už neexistujúci magazín Zionmag, Čo sa odvtedy v tvojom živote zmenilo (a neuspokojíme sa s odpoveďami typu: všetko alebo veľa)?

Patrilo by sa povedať, že všetko sa zmenilo po príchode mojich dvoch synov na svet, ale nie je to úplne pravda. Môj život je však výrazne farebnejší. Vďaka nim zažívam dovtedy nepredstaviteľné situácie, z ktorých potom čerpám aj pri mojej práci. Čo sa týka profesionálneho pôsobenia, tak v priebehu desaťročia som sa dostal k prácam, o akých som ani nesníval (necítim sa byť totiž v ničom výnimočný, skôr som formovaný šťastnými náhodami).

Pre mnohých výnimočný si. No ja ťa stále ukladám do škatuľky: muzikant, nie moderátor. Čo ťa momentálne živí (a uživí)?

Žijem, ako veľa mojich priateľov, od projektu k projektu. Či už je to práca na albume, filme, reklame, divadle, TV šou; koncertovanie alebo moderovanie. Mení sa to, a hoci sa nerád označujem za moderátora (som skôr človek, s ktorým sa dá porozprávať pri zapnutom mikrofóne), tak momentálne sa vďaka spolupráci s kolegyňou Luciou na programe Popo_FM v Rádiu_FM naozaj najviac venujem moderovaniu. Ale aj toto sa často mení a narúša.

Nejaký čas si pracoval vo veľkom nahrávacom štúdiu (s menami, ako Graus, Zubák, Kachút). Ovplyvnilo toto obdobie nejak tvoj pohľad na zvukovú produkciu?

Toto spojenie s Creative Music House (CMH) stále pokračuje a myslím, že z toho profitujú obe strany. Vďaka CMH som si skúsil hudobné spolupráce, ktoré by ma inak minuli. Ale nemyslím si, že by sa vo mne niečo zásadne zmenilo. Pracoval som na rôznych projektoch s takmer celou hudobnou mainstreamovou špičkou (vrátane mien ako Michal David, Helena Vondráčková, Richard Müller či Lucie Bílá), a paradoxne vďaka nim som viac prísny v hodnotení hudby, ktorú hrávame v Rádiu_FM. Podvedome vyžadujem od našich kapiel rovnaké úsilie a veľmi ma rozčuľuje, keď počujem nedotiahnuté, odfláknuté skladby.

Ani mastering albumov ti nie je cudzí. Dal by si sa na cestu vlastného nahrávacieho štúdia?

Svoje štúdio, samozrejme, mám, no nie je to nič veľké. Viem si doma nahrať veci, ktoré potrebujem pre svoju prácu – viem zmixovať TV film či relácie pre rôzne televízie. Tiež si tam môžem album zmixovať, alebo si len tak brnkať na dáky nástroj. Rád produkujem aj cudzie nahrávky, no netlačím na pílu, nenanucujem sa. Nechcem sa zasa stať obeťou nahrávania všetkého, čo sa dá, len aby som prežil.

Komu si teda naposledy produkoval album, alebo zložil hudbu k textom (Ospalý pohyb teraz nerátajme)?

Robil som skladbu „Príbor“ pre kapelu Saténové ruky, ktorá bola nominovaná aj na ceny Rádiohlavy 2015. Celý album som tuším robil Sabine Křovákovej (debut víťazky Hlasu Československa). Zdá sa ale, že to trochu flákam. No tento rok ma čakajú tri albumy (vrátane prác na debutovom albume tohoročnej Superstar Emmy Drobnej), takže by som to mal napraviť.

Som zvedavá. No vráťme sa k práci v Rádiu_FM. Prečo sa podľa teba z relácie Baláž a Hubinák stal kult?

O tom, že máme dákych fanúšikov, sa dozvieme až počas vysielaní mimo štúdia Rádia_FM (na festivale Pohoda, terase rozhlasu, alebo počas špeciálneho moderovania Eurovízie). Ľudia prídu, a je to skvelé. No či možno hovoriť o kulte, tak to skutočne neviem. Skôr ide o zázrak – môcť si každý piatok večer rozprávať slobodne v podstate o čomkoľvek, J. Čudujeme sa s kolegom už dlhé roky, že si nás v piatok večer naladí taký počet poslucháčov. Nedávno sme mali dokonca víziu, že to skúsime urobiť ako TV šou. No jedným z problémov bolo práve to, že onen kult sa údajne nedá preniesť do telky…

Ako prebieha príprava na túto reláciu? Ste dohodnutí na témach či ide o čistú improvizáciu?

Ak máme vymyslené dáke okruhy tém, tak nikdy sa o ne navzájom vopred nepodelíme. Baví nás improvizovať a prekvapovať sa – či už ide o výber hudby, alebo témy do rozhovorov. V tomto smere je vynikajúca aj naša nepravidelná posila: Jurko Malíček. Ten vie skutočne prekvapiť svojím myšlienkovým tokom, čo je pre improvizáciu voda na mlyn.

Ty si ale aj skladateľ zvučiek, džinglov, asi aj výťahovej a supermarketovej podmazovej hudby (bez urážky). Na ktorý takýto počin si najviac hrdý?

Moja hrdosť sa najviac preukáže asi vtedy, keď sa ma syn pri pozeraní telky spýta, či som na tom či onom programe robil, a ja poviem, že áno. Pozrie sa na mňa a na chvíľu pochopí, že to moje sedenie za počítačom má dáky význam. Moja práca je zväčša pre neho len čosi abstraktné. Ale keď vidí zvučku či film, tak to sa dá uchopiť. Z pracovného hľadiska sa mi splnil sen, ktorý som mal od nástupu do rozhlasu, a to: nahrať moju zvučku so symfonickým orchestrom. Minulý rok sa to podarilo a moje zvukové logo Rádia Regina skutočne nahral celý orchester Slovenského rozhlasu.

Vraj majú skladatelia takýchto dielok vcelku dobrú pozíciu v rámci vyplácania tantiémov cez ochrannú spoločnosť SOZA. Je to pravda; ako si na tom?

Áno, bola to pravda a ešte pred pár rokmi som skutočne pocítil odmenu za to, že som spravil zvukový obal rádií či televízií. Potom sa situácia v SOZA dramaticky zmenila a dnes je tá finančná odmena skôr úsmevná.

palo-hubinak-vo-svojom-hudobnom-zivle-foto-martina-mlcuchova

Palo Hubinák počas koncertu kapely Ospalý pohyb. Foto: M. Mlčúchová

II. Na tému: Hudba:

Tvoja skupina Veneer má v rámci SR azda najvernejších fanúšikov a fanúšičky. Stále čakáme comeback (keď už aj česká skupina EOST ohlásila návrat). Takže?

Ak si na nás ešte niekto spomína, tak to ma, samozrejme, teší. No chcem to dokončiť hlavne kvôli sebe. Je to vlastne moja jediná nočná mora, ktorá ma sprevádza už dlhé roky. Mám doma odložené takmer hotové skladby na celý album a neviem sa odhodlať k finálnemu kroku. Tento rok zatiaľ vyzerá veľmi nádejne, ale už radšej nechcem dávať žiadne sluby.

Bolo by to dnes pre kapelu ťažšie, ako v období, keď ste vydávali prvé nahrávky u veľkej vydavateľskej stajne?

Nemyslím si. Pri debute sme síce cítili, že nejdeme dobyť svet, ale tajne sme v niečo veľké dúfali. Teraz to bude iné. Chceme len spraviť niečo dôstojné a zahrať si spolu pár koncertov. Situácia sa zmenila aj s vydavateľstvami. Vtedy to bol v podstate šprint za major label, ale teraz si to pokojne viem vydať aj sám. Teoreticky by sme si to mali vedieť užiť o niečo viac.

Niekoľko rokov si hrával v úspešnom televíznom projekte Superstar a Hlas Československa. Ako si sa k tomu dostal?

Vďaka spomínanej práci pre CMH a vďaka tomu, že som až prehnane socializačný (podľa kolegu Baláža som socializačné monštrum). Bolo treba niekoho, kto hrá na gitare a kto vie odbúravať stres na pódiu v kapele, resp. v komunikácii so štábom a účinkujúcimi. Náhodou som sa priplietol do cesty a bolo.

Ako je možné, že človek s tak dobrým vkusom počúvajúci (i hrávajúci) skôr „advanced music“, zotrvá v takomto konzumnom prostredí 5 rokov?

Najväčšiu rolu zohralo to, že všetci v tej kapele sme boli dlhoroční priatelia dávno pred tou TV šou. Každý rok sme potom do tohto kruhu nabrali pár daľších ľudí zo štábu či súťažiacich, a tak vznikol pomerne veľký kolektív, v ktorom som sa cítil dobre. Netreba tiež zabúdať, že tieto šou trvajú niekoľko mesiacov a je to v prvom rade práca, za ktorú som platený. Asi nikoho neprekvapím, keď poviem, že z „kultovej“ rádiovej šou by som nevedel uživiť rodinu.

Čo ťa šoubiz, točiaci sa okolo týchto speváckych súťaží, naučil?

Počas hrávania v týchto šou sme zahrali niečo okolo 600 skladieb. Je to obrovské číslo a pre mna veľká škola. Samozrejme, že nie s každou skladbou som vnútorne stotožnený. Ale spravím, čo je treba. Ak si k tomu prirátaš, že na pódiu stojíš vedľa skvelých muzikantov, ako: Štefan Bugala, Michal Bugala, Juraj Gregorík či Pavol Bartovič, tak zrazu si v zajatí obrovského prúdu hudby, z ktorého sa ti nechce von. Čo skladba, to iný štýl, a všetko musí znieť dobre a uveriteľne. Keď s kapelou plynule prejdeš z Michaela Jacksona do výborne zahranej Metallicy, tak si naozaj na fajn mieste a nie je dôvod mať zlý pocit.

Pred rokom ťa však pribrala za člena trochu iná skupina – Ospalý pohyb. Ako k tomu došlo?

Na festivale Pohoda v stane Rádia_FM sme s kolegom Balážom v pauzách v rámci živého vysielania púšťali reprodukovanú hudbu. Napadlo mi namiesto pozerania sa na seba počas pustenej muziky ju na pódiu priamo tvoriť. Donútil som ho sadnúť si za bicie po pätnástich rokoch, prizvali sme pár kamarátov a nacvičili niekoľko cover-verzií. O rok sme to skúsili zas a podarila sa celkom úspešná vec, keď si s nami zaspieval Alex Kapranos z Franz Ferdinand. Posilnený úspechom sa kolega Baláž rozhodol neodložiť bicie a chcel hrať práveže viac. V minulosti hrával v Ospalom pohybe, tak zavolal Maťkovi Burlasovi – či by to opäť nedali dohromady. Ten prekvapivo súhlasil a súhlasil aj ďalší stabilný člen: Peťo Zagar. Napriek tomu, že sú na Slovensku desiatky lepších gitaristov, ako ja, zavolali mňa. Dobré rozhodnutie!

Martin Burlas je predsa len trošku nepredvídateľná postavička. Dochádzalo v štúdiu k hádkam či rozchodu vízií pri nahrávaní?

Ospalý pohyb je opäť skôr hobby, ako niečo pracovné, a tak nie je miesto pre dáke zvady. Ak sa objaví občas nezhoda, je to asi aj generačný problém – veď Maťko má o dvadsať rokov viac, ako ja. Zasmejeme sa a pokračujeme v našom hudobnom nariekaní. Prekvapivo som tam ja za toho, kto dbá na presnosť, detaily a Maťko je za punkera, :).

Ako by si zadefinoval poslucháčsku základňu Ospalého pohybu?

Buď sú to pamätníci starých nahrávok, alebo ľudia, ktorí prahnú po niečom dospelejšom. Nehráme nič komplikované, ale asi by sme neboli s tými skladbami prilíš uveriteľní, keby sme mali osemnásť rokov. Takto stoja na pódiu štyria ujovia, ktorí neskáču, vydávajú málo tónov a jeden z nich opakuje, že „krv je červená…“. Z tých pár koncertov ale môžem povedať, že zažívam mierne déjà vu. Opakuje sa totiž situácia, ktorú som zažil už s Veneerom – opäť väčší úspech a odozva je v Česku.

palo-hubinak-pocas-vysielania-popo_fm-foto-martina-mlcuchova

Palo Hubinák počas moderovania v Rádiu_FM. Foto: M. Mlčúchová

III. Na tému: Trnava vs Bratislava:

Bývaš v Trnave, pracuješ v Bratislave. Presťahovať sa nemieniš. Na vlak sa presúvaš cez celé mesto na kolobežke. Prečo tá kolobežka?

Nebaví ma cestovať autom, zároveň ale nebývam blízko stanice. MHD tu nestojí, taxík je mi hlúpe volať, pešo nie vždy stíham. Skúsil som teda kolobežku. Jazdím na nej takmer denne už tri roky a som spokojný. Mám za sebou jeden pád a viacero zábavných príhod. Inak počasie mi pomáha – počas zimy som tak celkom hojne využíval tento prostriedok.

Akú najbizarnejšiu situáciu si zažil počas týchto presunov?

Rád spomínam na asi sedemdesiat-ročnú pani na kolobežke, ktorá na mňa mrkla, keď sme sa míňali. Tiež bolo vtipné stretnúť dve deti, ktoré ma zastavili s tým, či nedáme závod. Ešte stále sa mi zdá zábavné presviedčať ľudí o tom, že jazdím na tej kolobežke z Trnavy až do Bratislavy a vďaka tomu mám tak skvelo vypracovaný zadok, :).

Svojich kamarátov a kamarátky na sociálnej sieti Facebook častuješ príhodami zo svojich každodenných ciest vlakom na trati TT-BA a späť. Naozaj je to už na knižku statusov. Čo s tým, resp. kedy ju vydáš?

Je to povzbudzujúce, a to až do takej miery, že som skutočne začal pomýšľať nad písaním. S kamarátkou sme dokonca dali dohromady námet na komediálny rozhlasový seriál. Aj sme spravili pilot, no zistili sme, že to je pre nikoho. Dnes má v rádiu väčší priestor dopravný servis, ako humor. Ale vydanie knihy si viem predstaviť tiež, no až keď sa nájde niekto, kto mi ukáže, že to má zmysel. Sám na to nestačím.

Istá skupina ľudí ťa už považuje za verejne známu osobu (možno až celebritu). Ako to vnímajú tvoje deti?

Minulý týždeň sa mi stalo, že sme boli so starším synom v Bratislave a prišla za mnou nejaká slečna s prosbou o spoločnú fotku. Tak sme sa odfotili. Hugo nechápal, prečo sa chce niekto cudzí so mnou fotiť. Aj keď som mu to vysvetlil, tak krútil hlavou (že načo). Toto bol asi môj najväčší celebritný zážitok, :).

Aké výchovné metódy používaš na svojich synov?

Moja manželka je učiteľka so zameraním pre deti so špeciálnymi potrebami. Ona je tá, ktorá vie, čo a ako treba. Nemá to ľahké, pretože so mnou má doma v podstate tri deti… Keď budeme spolu robiť takýto rozhovor o ďalších desať rokov, tak už budem vedieť presne, kde a aké chyby som spravil, :).

Aká hudba znie doma, čo si spievate? Nejaké rockové kvalitky, alebo Spievankovo, Fíha tralala a nejaké mainstreamové odrhovačky?

Starší syn hrá na bicie. To je presne ten nástroj, ktorému nerozumiem (veľa hluku). Ten už prináša hudbu domov a veru nie vždy som šťastný. Naposledy priniesol dáku kapelu, ktorá ukradla gitarový riff od Blur zo skladby „Song 2“. Bol ohromne nadšený. Keď som mu pustil originál, tak krútil nosom – zdalo sa mu to dáke divné. Čo sa týka hudby, bude to s ním ešte náročné… Mladší syn má dva roky a pri ňom som skutočne šťastný, keď zaspieva kúsok „Prší, prší“.

Boli už tvoje deti na Pohode či inom hudobnom festivale s tebou?

Boli a dokonca nie raz. Starší Hugo už tuším trikrát a mladší Krištof raz. Nerozumiem ešte úplne presne, čo na festivale Huga baví (moje vysielanie videl len málokedy), ale vždy tam chce ísť. Minulý rok odišiel počas koncertu Björk do stanu .týždňa, kde boli naši priatelia. Keď sme ho tam potom našli, naháňal po poli hrabošov s Jurkom Kemkom a Pištom Hríbom. Chalanisko sa nestratí.

Na čo sa najviac tešíš z doteraz zverejneného programu festivalu Pohoda?

Som zvedavý na PJ Harvey. Už som ju síce naživo videl, ale táto dáma strieda polohy. Pokojnejšiu s dravou. Tú pokojnú som zažil a bola fajn, ale niečo mi hovorí, že tento rok by to mohol byť veľký rokec. Podľa všetkého by sme mali opäť vysielať s kolegom Balážom, čo je pre mňa veľká radosť. Tento rok tam chcem zavolať práve speváčku z toho „iného“ sveta. Hrávam totiž občas so spomínanou víťazkou Superstar Emmou Drobnou v kvartete (ona spieva, Štefan Bugala hrá na vibrafón, Juro Zaujec na akustickú gitaru a ja krútim na krabičkách podklady) a mám z nej veľmi dobrý pocit. Chcel by som, aby sme spolu zahrali zopár prerábok aj v rámci nášho BH Bandu.

Aký album ťa najviac oslovil v roku 2015 a na aký album by si nás upozornil v roku 2016?

Aj keby David Bowie nezomrel, stále by bol „Blackstar“ pre mňa veľmi silným albumom – počúvam ho teraz snáď najviac. Na slovenskej scéne fandím kapele Gwerkova. Páči sa mi ich krehkosť. Na jeden album, ktorý vyjde v roku 2016, sa mi azda už podarilo upozorniť. Rád zažívam prekvapenia, takže snáď tento rok…

Text: Boba Markovič Baluchová Foto: Martina Mlčúchová (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jar/leto 2016).

Marieta Zuzikova: Fotografka žien (a) kvetov

Pred niekoľkými rokmi prešla transformáciou – z fotografovanej ženy na ženu-fotografku. Často fotí prirodzene krásne ženy, v prirodzených prostrediach. Kvety k tomu, neodlučne, patria. Marieta Zuzikova a jej Ženy kvetov pre Inspire.

Kedy si pocítila, že chceš od foto-modelingu prejsť k foteniu?

Prišlo to celkom prirodzene. Tým, že som vďaka svojej práci veľa cestovala, cítila som zároveň potrebu zaznamenávať svet okolo seba. Nie slovom, ale obrazom.

marieta-zuzikova-autoportret

Marieta Zuzikova – autoportrét

Ako na teba reagujú samotné modelky počas fotenia?

Verím, že pozitívne. Veria mne, mojej práci a dobrému spoločnému výsledku na konci. Fotenie je pre mňa zábava, tak si ho užívame na oboch stranách.

Ako si vyberáš exteriéry na fotenie (lesy, lúky, záhrady)?

Väčšinou fotievam v prírode. Oceňujem totiž prirodzené svetlo.

Ktoré témy najradšej či najčastejšie fotografuješ?

Doslova sa vyžívam vo fotografovaní portrétov žien (kolegýň, kamarátok, aj známych osobností). Nevyberám si konkrétne témy, skôr ľudí. Baví ma nachádzať krásu v ich tvárach.

2

Fotografovanie kamarátok-modeliek v exteriéri.

Na akom projekte teraz pracuješ?

Keďže fotím vonku a zima bola dlhá, dala som si pauzu. Teším sa na krásnu jar, keď so zobudím zo zimného spánku. S tým príde prirodzene chuť aj nové projekty.

Ktorý kvet či bylinka ti je najmilší?

Prekvapivo izbové rastliny. Aspoň teraz to tak je. Vyhráva práve „svokrin jazyk“…

Čo pre teba znamená jar ako ročné obdobie?

Všetko okolo sa prebúdza, kvitne, a najmä vonia. Okolie inšpiruje, každý detail. To pre mňa veľa znamená.

1

Marietina tvorba: prirodzené svetlo a voľná príroda.

Text: Boba M. Baluchová, Marieta Zuzikova, Foto: Marieta Zuzikova (Minirozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jar/leto 2016).

Waves Bratislava: Lego my ego

Tentoraz nepôjde o štandardnú reportáž z mestského festivalu Waves Bratislava v tretej osobe. Je totiž pretkaná kopou spomienok, postrehov a prianí. Ale tak to asi pri opise hudobného zážitku býva.

Tento text je tak trochu venovaný Jurajovi Kušnierikovi, ktorý nás 13. novembra predčasne opustil a ktorý bol povestný svojimi láskavými recenziami. O videnom či počutom často písal, že je to “výborné”. Aj Shooty deň po jeho smrti spomenul, že „jeho zhovievavosť k všelijakým diletantom, nad ktorými by ostatní mávli rukou“, tu bude chýbať. Pokúsim sa teda dnes opomenúť negatíva, a vyzdvihnem len pozitíva, ktorých v prípade showcase festivalu Waves Bratislava bolo dostatok.

12079496_10153206065122404_813692521368233368_n

Piatok o dosť lepší, ako sobota

Začiatkom októbra sa v desiatke klubov a koncertných priestorov v bezprostrednej blízkosti bratislavského Námestia SNP predstavilo takmer sto hudobníkov a hudobníčok, a niekoľko z nich o takých päť-desať rokov už Tibor Holoda nebude môcť zaplatiť a dotiahnuť do SR – budú totiž ako veľké hviezdy brázdiť mesiace po viac lukratívnych destináciách. Teraz sme si ich však mohli dosýta užiť, dokonca sa ich dotknúť či stretnúť neskôr na parkete počas vystúpení iných domácich či zahraničných hudobníkov, hudobníčok. Väčšina projektov má na svojom konte možno len jeden album alebo pár songov na Spotify, ale ich kariéra je nasmerovaná k úspechu. Dramaturgovia Waves Central Europe na to skrátka majú nos, resp. dobré ucho.

Celkovo musím povedať, že festivalový piatok bol pre mňa viac prekvapivým a na nové mená štedrým, ako sobota – ale to som už možno len veľmi rozmaznaná zahraničnými festivalmi. Pred desiatimi rokmi som kapelu Ohm Square hltala plnými dúškami, bavila ma ich hravosť a internacionálny prejav – aj vďaka prenikavej osobnosti britskej speváčky Charlie One. V Ateliéri Babylon o 20:00 zahrali výber toho najlepšieho, čo majú na svojom konte a v trojici predstavili aj nové nahrávky. Títo pionieri českej elektroniky zahrali zmesku štýlov do tanca, no parket sa v ten večer len zahrieval. Takže som sa skôr len tak pohupávala na lepkavej podlahe a spomínala na to, aký bol Čechťák kedysi fešák.

12074616_10153205984812404_1355964623169055580_n

Festival dvojčlenných projektov

V bare KC Dunaj sa toho odohralo prekvapivo veľa. Išlo vždy o jedno až dvojčlenné multi-inštrumentalistické projekty. O 22:00 ma vizuálne i zvukovo bavilo duo Joy Wellboy. Hypnotická muzika, plná nápaditých melódií a refrénov! Bruselské multi-kulti duo sa vraj nedávno vrátilo z road tripu po Kalifornii, kde robilo krátke filmy a k tomu náležitý soundtrack. Exotická speváčka, podobajúca sa nielen vizážou na Lauren Hill či Macy Grey, a gitarista, čierna ovca mekky country v Nashville, ponúkli publiku čosi, čo v SR chýba. Hravosť a presnosť zároveň. Zvukár sa moc nenatrápil – pri upravovaní výšok na svojom ipade (bezdrátovo prepojenom s mix pultom mimo očného dosahu na pódium) sa spokojne usmieval. Ak ste ich nestihli naživo, vypočujte si ich albumovú mantru na Soundcloude.

O niečo neskôr v Urban House hrala moja obľúbenkyňa, Never Sol, ktorej mnohí hudobní kritici predpovedajú zaujímavú kariéru. Minulé leto som po prepočutí jej dvoch piesní: „Lay down“ a „Run with the Wolves“ automaticky vedela, že mi tento štýl smutňákovských balád pre klavír a spev bude sedieť. Album „Under Quiet“ som cez iTunes kúpila bez zaváhania a dosť často ho počúvam. Chcela som Saru vidieť aj naživo (z jednoduchého videoklipu s Janom P. Muchowom som bola ohúrená, no možno len zo mňa kričala závisť). Priestor kaviarne, kde sa ľudia prišli hlavne najesť a porozprávať, bol však pre intímny koncert tohto českého talentu nedôstojný. No mňa i tak dojal – Never Sol láme srdcia, a dobre tak!

12088490_10153206094282404_4717416400249267382_n

Keď sa snúbi PJ Harvey s Mercury Rev

Vrchol večera pre mňa (a myslím, že i pre väčšinu slovenských hudobných nadšencov i nadšenkýň) nastal po polnoci v Poľskom inštitúte. Tento priestor nemal žiadnu chybu, hoci by si človek myslel, že zvuk tu nebude bohvieaký – pre veľké okenné tabule. Nebol tu ani bar, čiže počas koncertu neštrngali mince a poháriky, nevrčal kávostroj či chladiaci box, ako v polovici iných priestorov v ten večer.

Publikum totálne na hodinu stíchlo hneď krátko po nástupe slovinských fúrií, zvaných All Strings Detached. Svojím nasadením, zložením hudobných nástrojov a dvoma geniálne zladenými hlasmi nás preniesli medzi idoly mladosti. Baby zneli bezchybne a opojne ako bohyne. Môj muž to trefne opísal slovami: „when PJ Harvey meets Mercury Rev“. Nebolo to však tínejdžersky uvzdychané, vystrašené a uvrešťané (to si dramaturgovia festivalu uchovali pre pár čísel v KC Dunaj). Jana Beltran a Vesna Godler sú zrelé ženy-rockerky, ktoré predstavujú poctivú rockovú muziku s textami, plnými úprimných citov. Tieto Slovinky opantajú Európu very soon.

12039482_10153206285587404_4967841815441534753_n

Sobota v znamení hudobných istôt

Nasledujúci večer sme sa vybrali do Starej tržnice, ktorá bola vyhradená hip-hopu. Český projekt WWW možno radiť do kategórie experimentálneho rapu, ale s výrazným presahom. Najmä textovým. Kto z vás by si nepamätal absurdný, no tak pravdivý popevok: „Karamel je cukr, co se už neuzdraví!“ V angličtine by to už toľko nefungovalo, a jeden z pôvodných členov skupiny – výtvarník i textár Lubomír Typlt si to uvedomuje. Manželská dvojica (Ondřej Sifon Anděra a Milesa Zrnic Anděra) pracuje s češtinou veľmi svojsky – rázne a originálne.

Ktorý je váš obľúbený kúsok z albumov „Neurobeat“ alebo „Tanec sekyr“? Na domovskom labeli a vydavateľstve BiggBoss si môžete dopriať k Vianociam hudobné darčeky od WWW, ale aj novú Typltovu monografiu s názvom „Tikající muž“. Vystúpenia WWW vo dvojici či s rôznymi hosťami vždy veľmi rada navštívim, lebo nikdy to nevypáli rovnako. Len toho mladíckeho beatboxu a tradičného pohybu rukou po imaginárnej platni by mohlo byť menej. Je to sexy, ale i childish, :).

12115569_10153207558637404_359978762567822569_n

Samé pozitíva, až na zvukárov

Waves Bratislava je mladším súrodencom Waves Vienna. Nie je to však len mestský festival (kapiel pred svojím reálnym výslním) pre bratislavskú omladinu, čo rada víkendy trávi po kluboch. V publiku sa pohybovali aj rodičia týchto mladých a kopec turistov, turistiek. Kto má šancu za pár dní vidieť toľko novej muziky na vyše desiatich miestach – zažiť za jeden večer štyri až šesť dobrých koncertov? Zohnať toľko kvalitných zvukárov počas jednej noci je však v Bratislave stále problém. Ukázalo sa to napríklad na vystúpení kapely Nvmeri, ktorú som vlastne ešte nikdy nevidela zahrať dobre nazvučený koncert, hoci spev Pištu Kráľoviča a melodické linky znejú v rádiu skvele.

Nebudem však na záver negatívna, sľúbila som pozitívny sumár festivalu. Účasť dosiahla číslo šesťtisíc, to znamená, že naše hlavné mesto naozaj žilo muzikou celý jeden víkend. Prechody medzi priestormi ma vôbec neotravovali, počas chôdze z klubu do klubu ste si vyvetrali hlavu, stretli pár známych (skoro ako na Pohode) a vytvorili si mini-recenziu na každé videné vystúpenie. Teším sa na budúci ročník.

Text a foto: Boba Markovič Baluchová (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2015)

Robert Roth: Vďačný za stretko s Hamletom na ceste životom

Je členom Činohry Slovenského národného divadla takmer dve desaťročia, má na svojom konte zásadné úlohy v predstaveniach ako: Hamlet, Faust, HollyRoth, Oresteia, Prorok Štúr a jeho tiene (mimo SND: Othello, Tatko Ubu, Pokrvní bratia). Rád hrá v „mrchavých ťažobách“, vyberá si postavy (alebo si postavy vyberajú jeho), ktoré sa trápia, so životom bojujú, bičujú seba i okolie svojimi emóciami. Printové vydanie magazínu, žiaľ, nedokáže obsiahnuť všetko to, čo je zaznamenané na audiostope. Ale aspoň sa o to pokúsime. Robert Roth, ako ho možno nepoznáte.

I. Robert o Sare (o dcére)

Máš šesťročnú dcéru Saru. Ako ti jej existencia a prítomnosť mení život?

Stále sa rozprávame, je pre mňa všetkým. Bez nej tu bola pre mňa len práca, divadlo. Sara zmenila úplne všetko okolo mňa, vo mne – nastavenie, vnímanie, pohľady na určité veci. No musím povedať, že nie som s ňou úplne každý deň.

Pred rokom a pol si sa rozviedol. Na letných festivaloch ťa vídam v dvojčlennej zostave: Sara a ty. Uvedomuje si Sara, že už oficiálne nefungujete v „tradičnej rodine“ (trojuholník: mama, otec, dcéra)?

Uvedomuje. Našiel som si čas a niekoľkokrát jej daný stav vysvetlil po konzultácii s detským psychológom. Veľa sa o tom zhovárame. Akceptuje a rešpektuje to (ale to sú teraz moje výrazy, nie jej).

Chcela by mať Sara súrodencov a tlačí s tým občas na pílu pri vašich rozhovoroch?

Samozrejme, občas cítim zo Sary, že by chcela mať brata alebo sestru. Keď sme spolu niekde v meste, na koláčiku alebo na zmrzke, a vidí nejakú sympatickú slečnu, automaticky to na mňa skúša štýlom: „Tati, tamtá teta sa ti páči? Je pekná? S ňou by si nechcel mať bábo?“ Potom nasleduje veľká skúška mojich fyzických daností, aby som stihnol dať ten tigrí skok a zastaviť ju pred trapasom (keď chce danej pani čašníčke predostrieť ponuku). Ak to nestihnem, do danej cukrárne už potom dlhšie nemôžeme ísť, J.

Uvedomuje si Sara, že jej otec je známa osobnosť, slávny herec?

Nie, neuvedomuje. Veď priznajme si: „Čo znamená byť známy v našich zemepisných šírkach?“ Ale na festivale Pohoda či Grape jej bolo čudné, že ľudia sa za nami otáčajú, ukazujú na nás prstom a chcú sa s nami fotiť. Časom to pochopila, keď zo škôlky niekam chodili cez mesto a nedalo sa vyhnúť plagátom na citylightoch (napríklad k hre Prorok Štúr a jeho tiene).

Robert a Sara Roth na pódiu: pred vystupením v rámci festivalu Grape 2015.

Robert a Sara Roth na pódiu: pred vystupením v rámci festivalu Grape 2015.

Na Grape festivale už s tebou vybehla na pódium a zotrvala tam ako hviezda. Podedila Sara nejaký herecký, spevácky, tanečný talent po tatinovi?

Rada si nahlas pozerá, číta rozprávky, a používa rôzne hlasy pre rôzne postavy. Spolu si hmkáme piesne z filmov Tima Burtona. Keď nahrávam upútavky v rozhlase, beriem ju do štúdia. No momentálne je v takom štádiu, že predlžuje výrobu – keď jej poviem, aby bola teraz chvíľu ticho, ona ticho je, ale počas čítania príde ku mne a na mikrofón pošepne: „Som ticho!“ J Rada používa imperatívny prstík, to má odpozerané odo mňa. A ja ho zasa nadužívam – ešte z čias mladosti (sa to na mňa nalepilo, ten povestný Jaggerov ukazovák).

V ktorom predstavení ťa dcéra videla účinkovať a ako tomu rozumela?

Videla ma v Jane Eyrovej a celý ten príbeh brala vcelku dobre, popoluškovsky – je tam predsa happy-end, dokonca svadba (ktorú má tak rada). Ale je tam jedna vec, ktorej som dovtedy nerozumel ako otec. Pred veľkým množstvom ľudí som vtedy v absolútnom tichu hovoril slová: „Ľúbim ťa, milujem ťa“ inej tete (konkrétnej herečke na javisku), dokonca som sa s ňou bozkával. Sarinka sa potom so mnou dosť dlho nebavila a mňa vôbec nenapadlo, že by to mohlo byť spojené s predstavením. Bolo, a na to som mal myslieť ako prvé.

Keď sa ona zaľúbi po prvý raz, alebo keď si dá spraviť svoje prvé tetovanie, alebo keď sa po prvý raz opije – ako zareaguješ ako tatino?

Už sa mi jedna z týchto situácií snívala – že ma esemeskou upozornila na chalana v oranžovom tričku, aby som ho „čekol“… Teším sa na to obdobie jej dospievania, hoci neviem, čo všetko to bude obnášať.

Keď ti zahlási, že chce ísť na Konzervatórium a neskôr na VŠMU, ako zareaguješ?

„Choď. Sú tam talentové skúšky, lebo je to výberová škola – vyskúšaj si to.“ Určite ju nebudem odrádzať, ale ak v nej uvidím veci, ktoré sú s touto profesiou nezlúčiteľné (chabá disciplína, nedochvíľnosť), tak ju na to upozorním. Ale brániť jej nebudem, no ani nič vybavovať.

Čo by si si pre ňu do budúcna prial?

Prial by som si, aby si v živote (a to hovorím v metafore) nevolila ďialnice, ale skôr tie cesty 1. triedy. Aby objavovala popri mestách aj dedinky, aby poznala popri moriach aj potoky a bystrinky. Do tých Košíc sa z Bratislavy môže dostať za tri hodiny, ale aj za dvanásť – dôležitá je tá cesta a objavovanie ľudí, prostredí, pocitov, javov popri nej. Potoky tečú, ľudia sa menia, ale Košice tam stále budú.

Robert a Sara Roth v areále festivalu Grape 2015.

Robert a Sara Roth v areále festivalu Grape 2015.

II. Robert o Robertovi (o herectve)

Kedy si sa rozhodol, že budeš hercom?

Nikdy som nad tým takto nerozmýšľal. Keďže som to robil od detstva, myslel som si, že to má takto byť. Že človek robí, čo ho baví, potom ide na školu, ktorá ho baví a potom ho živí to, čo ho baví. Myslel som si, že takto funguje svet.

Kedy si si uvedomil, že herectvo je povolanie, ktoré by ťa malo alebo mohlo živiť?

Keď mi Marián Zednikovič v roku 1993 ponúkol vo voľný deň Divadlo Astorka na realizáciu absolventského koncertu (v rámci ukončenia môjho štúdia na konzervatóriu). Mal jedinú podmienku, aby som to vypredal (čo sa aj podarilo).

Herci, ktorých si mal rád a vážil si si ich spolu)prácu, v posledných mesiacoch odchádzajú na iný svet akosi pričasto. Cítiš za súčasnú generáciu členov Činohry SND istú zodpovednosť – týchto velikánov nesklamať?

Cítim. Mám však pocit, že tu sa prevzal akýsi model, že nie je dôležitý ten zdĺhavý proces výroby, tvorby, ale skôr výsledok. Komerčný úspech je akoby dôležitejší (v štýle: „je to barevné a odsejpá to“). Niektoré tradície tu nie sú vybudované. V Nemecku či vo Francúzsku sa nakrúcajú seriály, ale hrajú v nich seriáloví herci. Tí divadelní hrajú v divadle. Je tam vyššia a dlhšia tradícia, čiže aj vyššia možnosť dlhšej voľby.

S divadelným režisérom Rasťom Ballekom si rozumiete v medziľudskej rovine, aj v tvorbe na scéne. Ktorú spoluprácu si vážiš najviac?

Spomeniem Othella v Národnom divadle Brno. Lebo to bola silná káva nielen pre divákov, ale aj pre Brno samotné. Opäť sme použili metódu zahmlievania – vyhýbania sa tomu, aby bol divák rýchlejší. Divák je totiž často rýchlejší, lebo predpokladá a väčšinou i správne.

Chcel by si si to s Rasťom niekedy vymeniť, že by si ty zasadol na režisérsku stoličku?

Teraz nie. Kedysi bola takáto ambícia, aj nejaké ponuky sa objavili. Ale dal by som sa na to, až keď budem ja vnútorne pokojnejší, uprataný.

Päť rokov si pre nonstop vypredanú sálu na doskách SND šiel nadoraz v monodráme HollyRoth (ktorá vzišla zo spolupráce dvojice Ballek-Roth). Čo ďalej s takýmto veľdielom – stačilo či ho nahradilo čosi iné?

Nenahradilo ho nič, ale ani neostala vo mne diera, lebo ja som sa najedol. Predstavenie malo svoj vyhradený čas, a už je to preč.

Jedna haluz vystriedala druhú. Akú máte odozvu na predstavenie Mojmír II. alebo Súmrak ríše?

Podobné reakcie, ako na HollyRoth alebo Othella. Nič v strede neexistuje – buď to divák prijme, alebo to odmietne.

Si člen Činohry SND (pre niekoho najvyššia méta, aká sa dá v rámci herectva v SR dosiahnuť). Máš v zmluve alebo v sebe zapísané nejaké mantinely, podľa ktorých isté komerčné ponuky musíš odmietať?

Nemusím, ja ich chcem odmietať. Z časových dôvodov. V dramaturgii divadla sa objavujú tituly, v rámci ktorých už danú úlohu nikdy v budúcnosti nemusím dostať (ak by som ju teraz odmietol a šiel robiť čosi iné). Ladislav Chudík mi v jednej priateľskej debate medzi štyrmi očami k novým trendom v divadle ako 89-ročný povedal, že ho štve, že toho Hamleta nikdy nehral. Keď predo mnou sedel tento zástupca veľkej hereckej generácie, ktorá kultúru (divadelnú, filmovú, rozhlasovú i televíznu) u nás stavala, a považoval túto rolu za výnimočnú (štvalo ho, že ju nehral) – uvedomil som si, že jej význam asi ocením až neskôr. Som šťastný, že som toho Hamleta mohol na ceste životom stretnúť, že som ho mohol hrať.

Hamleta si si teda zahral. Ktorá ďalšia úloha bola pre teba dôležitá, výnimočná, tá naj?

Asi spomínaný Hollý (HollyRoth), lebo som tam bol (bez urážky) sám – že ak som to pokašľal, tak som to pokašľal a nemal som sa na koho vyhovoriť. Ak som sa vám šiel predstaviť, tak so všetkým, úplne. Monodráma je vabank. Keďže sa strašne ľúbim vytrápiť, vybičovať na javisku, ako ďalšie zásadné predstavenia by som spomenul Oresteiu, Othella, Mojmíra II. (moju postavu Rastislava). Možno tie postavy nevyzerajú ako fyzicky náročné, ale sú náročné v niečom inom. Ak to prejde aspoň na 1-2 divákov, tak to je výhra.

Robert Roth v skupine Synovia a dcéry Grapeu.

Robert Roth v skupine Synovia a dcéry Grape-u.

III. Robert o Robertovi (o životných ponukách)

Ktorú ponuku (by) si nikdy neodmietol, lebo je to presne tá z ponúk, ktoré sa neodmietajú?

Ak v tom nehrá rolu čas, tak nikdy neodmietam rozhlas. Rozhlas ma vychoval. Tam som sa postretal s veľkými slovenskými hráčmi. A teraz sa nechválim, že som bol ako dieťa v dennodennom kontakte s hercami, ako: Króner, Rajniak, Filčík, Kvietik, Machata, Chudík, ale už v tom útlom veku som si uvedomoval, že so svojou gestikuláciou pred mikrofónom neuspejem – tu mám k dispozícii len ten hlas a musím ním obsiahnuť všetko, čo v tom texte je. Zároveň som videl, ako sa títo frajeri pripravovali na skúšky, chodili na ne pripravení a načas. Tie hry sú stále v archíve RTVS a sú stále počúvateľné, lebo to bola špičková profesionálna práca.

Ktoré ponuky na druhej strane odmietaš?

K obrazu veľmi neinklinujem, čize televízne ponuky odmietam často. Ak by sa však našlo niečo zaujímavé, kde svojím prejavom nebudem prekážať, môžeme to prediskutovať… Čo sa týka divadla, tak ja som zamestnanec SND, čiže tam by som nemal odmietnuť nič. Ak by ale rola zasahovala do vnútorného rozpoloženia, mal by som s ňou morálny problém – môžem požiadať riaditeľa o preobsadenie, riešenie situácie.

Niektorí kolegovia sa občas do teba obujú, že vyčnievaš z davu. Označujú ťa za rebela, nezlanáreného do vôd komerčných televízií. Je tá formulácia „Robert Roth neznáša televízne seriály“ pravdivá a na mieste?

To, že je tento fenomén seriálov tak žiadaný (a produkcia čoraz viac zrýchlená), vypovedá skôr o divákoch, ako o kolegoch. Rokmi sú však aj tie moje pitbulie vyjadrenia na adresu seriálov obrúsenejšie. Mňa však táto oblasť naozaj nezaujíma.

Konzervatórium ťa vycepovalo, nedávno si aj moderoval koncert k okrúhlemu výročiu bratislavského konzervatória. Vieš si predstaviť, že by si tam raz učil?

Aj áno, aj nie. Nemám však dostatočnú trpezlivosť – ani sám so sebou. Čiže neviem si predstaviť, či by som ju mal so študentom, ktorý má 18-19 (mohol by mi byť synom). Chcel by som byť tak veľkorysý, ako bol ku mne režisér Strnisko, keď mi povedal (vidiac na mne mega únavu): „Robuald, dotknite sa raz stropu a ja vám dám do premiéry pokoj“. A tak sa aj stalo – vybičoval som v sebe nadoraz tú emóciu a dal ju von. A on mi dal do premiéry pokoj.

Ako reaguješ na komplimenty v súvislosti s tvojím podmanivým hlasom?

Zväčša veľmi pekne poďakujem. No hlavou mi ide aj tá druhá línia reakcie: „Ak je to len o hlase, tak potom to zabalím.“ Hoci som reláciu v rádiu mal, nestačila by mi práca spíkra v rozhlase. Potrebujem živý kontakt s človekom, ktorého nemusím z javiska vidieť, ale cítim ho. Tú interakciu a katarziu môžem zažiť len v divadle.

Máš čosi po štyridsiatke. Vedel by si ešte teraz zmeniť povolanie a venovať sa čomusi úplne inému?

Áno. Stále má láka archeológia. Ale čo som si zisťoval, ďialkovo sa ten odbor študovať nedá. Denne by to v mojom prípade nešlo.

Čítaš si o sebe články v novinách – v súvislosti so svojím výzorom, telesnou schránkou?

Nečítam, to skôr za mnou niekto zo známych príde, ukáže konkrétny článok a opýta sa veľmi opatrne, či trpím nejakou chorobou alebo závislosťou, preto vyzerám tak vychudnuto alebo strhane. Ľudia sa radi prezentujú výsledkami novej diéty, novým mužom či výmenou jedného auta za druhé, lepšie. Toto je čosi podobné, zjednodušene si to možno predstaviť ako výmenu jednej ryže za druhú, len to nepotrebujem verejne prepierať. V tomto veku si telo pýta niečoho viac, iného menej. To je celé, netreba brať vážne korenisté konšpirácie bulváru a podporovať hejtovanie na sociálnych sieťach.

Herec: Robert Roth a autorka textu: Boba M. Baluchová v kaviarni Next Apache (leto 2015).

Herec: Robert Roth a autorka textu: Boba M. Baluchová v kaviarni Next Apache (leto 2015).

Text: Boba Markovič Baluchová (@bobinkha), Foto: Welin Nagyová (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 75; 02/2015)

Miriama Schniererová: Stále bližšie k nostalgii

Dvadsaťšesťročnú maliarku a pedagogičku, Miriamu Schniererovú, ktorej súčasnú tvorbu možno nájsť na najznámejšej sociálnej sieti pod značkou „Mirindish“, som spoznala v čase, keď odovzdávala súbor plátien k obhajobe bakalárskej práce. Odvtedy sa veľa zmenilo. V Miriaminom osobnom, tvorivom, študijnom i pracovnom živote. K magisterským štátniciam už odovzdávala plátna, ktoré sa od tých z počiatkov štúdia na VŠVU výrazne líšili – technikou, farbami aj témami. Len tá nostalgia v ich akosi pretrváva.

Kedy si sa rozhodla, že nepôjdeš na ekonomickú univerzitu alebo na právo či medicínu, ale chceš študovať umenie?

Od malička som k tomu smerovala. Všetky nástenky v škole som robila ja, :). Zúčastňovala som sa výtvarných súťaží. V deviatom ročníku som vedela, že chcem ísť na umeleckú školu. Nie všetkým z rodiny sa to ale páčilo, lebo budúcnosť slobodného povolania je, ako vieme, tŕnistá.

V nultom ročníku na VŠVU študenti a študentky rotujú po ateliéroch a katedrách, majú stále možnosť zvoliť si namiesto sochárstva fotografiu či šperk. Ako to bolo s tebou a maľbou?

Bolo to príjemné spestrenie, nad fotografiou som miestami fakt uvažovala. Ohromila ma práca v tmavej komore. No keďže som nemala dostatok prác a skúseností s fotením, tak som si povedala, že sa k tomu vrátim neskôr. Myslela som to vážne. Popri maľbe sa teraz naozaj venujem trošku aj fotke.

Maliarka Miriama Schniererová - portrét.

Maliarka Miriama Schniererová – portrét.

Kto najviac ovplyvňoval tvoj štýl – výber motívov, tém, techník?

Spôsob, akým uvažujem, o čo sa zaujímam, aký typ umenia sa mi páči, bol vždy melancholický. Ak mám byť kokrétna v menách umelcov, tak asi: José Parlá, Urs Fischer, Kiki Smith, Damien Hirst, John Stezaker, Josef Bolf a Georges Braque, Kurt Schwitters, Louise Bourgeois.

Ktorí spolužiaci z tvojho ročníka ťa najviac podporili, ovplyvnili?

Asi najsilnešie puto mám s ľudmi ešte so strednej školy, ale je ich zopár aj z výšky. Na maľbe však akoby medzi mladými ľuďmi fungovalo hneď od prváku prehnané sebavedomie a závisť. Introverti, ako ja, to mávali ťažšie. Jasné, že sme sa navzájom ovlyvňovali a ťahali – keď jeden bol pochválený pedagógom, chcel byť aj ten druhý. Stávalo sa dokonca aj to, že ak obrazy dvoch spolužiakov boli blízko seba, farebné ladenie sa prenieslo z jedného do druhého. Ale to skôr nevedomky, náladou.

Ako výrazne vám do tvorby zasahovali pedagógovia? Prof. Csudai aj prof. Fischer sú predsa len silné osobnosti…

Je to ťažké zhodnotiť nezaujato. Každému z môjho ročníka vyhovavalo niečo iné, iný štýl vedenia. Ja som sa jeden čas snažila úplne štylizovať do polohy – vyhovieť pedagógovi, až som sa úplne stratila a zabudla na svoj vlastný prístup. Bolo aj také obdobie, keď som si maľovala svoje veci inštiktívne, vtedajší pedagóg sa s tým vôbec nestotožňoval, ale okoliu sa to veľmi pozdávalo. Paradoxne práve jeden z týchto dvoch profesorov mi raz povedal – nech maľujem to, čo mám rada. Po prestupe do druhého ateliéru sa mi to naplno podarilo zrealizovať.

V roku 2011 som bola zaujatá tvojou výstavou „Životy sna“, kde boli zmapované tri fázy (Night, Forest, Tension theme) tvojho štúdia maľby práve pod taktovkou prof. Ivana Csudaia. Aké motívy prevládali?

Bolo to všetko snové – skryté, tajomné, odohrávajúce sa v prítmí, kde sa začínajú vynárať sny a rôzne postavičky, aby vyvolali emócie. Ale aj pocit opustenosti, mágie, nereálnosti, aby nás zaviedli kamsi inam, než sme zvyknutí. Ulietavala som si už vtedy na opustených domoch, ktoré doteraz prevládajú v mojej tvorbe. Potom sa tam často vyskytovali vlky, srnky, nočné motýle a mesiac.

Pamätám si, že v cykle „Night theme“ prevládala čierna, fialová, oceľovo-modrá farba. Dnes už používaš čiernu veľmi málo. Prečo?

Pravdupovediac netuším, aj keď si to tiež uvedomujem. Tým, ako som dospievala a dozrievala v tvorbe, menili sa aj okolnosti. Rozchody, nové stretnutia, občasné sklamania, aj môj prestup do druhého ateliéru k tomu prispeli. V tom čase som nosila aj veľa čierneho oblečenia. Teraz sa snažím obrazy odľahčiť aspoň tou farbou, keď už tá tema je stále taká depkárska…

Mirindish: Melody has finished.

Mirindish: Melody has finished.

Depka, správne! Tvoje obrazy som vždy označovala zjednodušene ako nostalgické návraty do detstva či temné ohľady za minulosťou. Rozchody, sklamania sa pritrafia. Ale i tak: prečo toľko smútku u mladej baby, ako ty?

Nevnímam to ako smútok, skôr ide o fascináciu časom a priestorom, našou minulosťou. V rámci mojej tvorby pátram, hľadám a nachádzam čas, časové pásma, zanedbané obdobia. V bakalárskej práci ma zaujímal skôr čas, na ktorý si nepamätám vôbec – moje prvé roky života. Pomôckou mi bol rodinný archív a videopásky. V magisterskej diplomovke to už bola rozlúčka s detstvom a nástup dospelosti.

Už sme naznačili isté sklamania, ale aj nové stretnutia, vzťahy. Ako veľmi sa premieta tvoj osobný život do tvojej tvorby?

Maľba je reakciou na moje zažité momenty a spomienky. Je to terapia aj prevencia zároveň. Priznávam, že tie najsilnejšie vplyvy boli a sú tie negatívne pocity, spomienky na čosi zlé a obavy. Preto napríklad už spomenuté opustené domy tak dlho rezonujú v mojej tvorbe. Sú však aj symbolom návratu. Domov, resp. zázemie, útočisko, úkryt je pre mňa veľmi dôležitý.

Vo februári si mala vernisáž k výstave „Stratený čas“ v Galérii Dunaj. Čo majú vybrané obrazy spoločné a v akom období vznikali?

Pokračujem v rovnakej technike, akú som si osvojila na konci štúdia VŠVU. Je tam opäť kopec symbolických výjavov. Niektoré obrazy boli tiež inšpirované barokovou maľbou a zátišiami z onoho obdobia. Memento mori. Preto tie neživé predmety: lebky, kľúče, sviečky. Nemali by sme zabudnúť na našu smrteľnosť, všetci raz musíme zomrieť.

Čo ty považuješ za stratený čas; prečo takýto názov výstavy?

Veľa momentov z každodenného života si nevážime, daný čas premárnime a neskôr ľutujeme, že čas nám pretiekol pomedzi prsty. Vanitas Vanitatum, márnosť nad márnosť. Čas sa nedá pretočiť naspäť, minulosť ostáva uzamknutá za nami bez možnosti návratu či opravy. Stratený čas, ako to naznačujem v mojich najnovších obrazoch, je aj výzvou súčasného života, možno aj prísľubom inej budúcnosti.

V novej tvorbe pracuješ so symbolmi polootvorených dverí, ošúchaných rebríkov či schodov do neznáma, zhrdzavených kľúčov. Čo to všetko znamená?

Stále je tu ten čas. A toto sú amulety minulosti. Dvere, kľučky, kľúče naznačujú prežitý moment – nie vždy s možnosťou k nahliadnutiu či návratu späť v minulosti. Brány, ploty zasa vymedzujú osobný priestor. No a schody sú priesečníkom minulosti aj budúcnosti, predstavujú miesta kdesi na pol ceste – ktoré sme kedysi navštevovali, ale ktoré budeme navštevovať i naďalej.

Mirindish: Where is my shelter.

Mirindish: Where is my shelter.

Samostatná kapitola v tvojej tvorbe sú zvieratá. Najmä mačky, akoby vystrihnuté z egyptskej mytológie. Čo všetko symbolizuje mačka na tvojom najvýraznejšom plátne?

Mačke vyznamné charakteristiky prisudzovali nielen Egypťania. Celé moje detstvo sa spajálo s mačkami, sú pre mňa doslova kultom. Ako strážkyne, sprievodkyne, ochrankyne živých, no najmä mŕtvych ich vnímam aj ja. Denne pozorujem svoju mačku a jej polohy, v ktorých dokáže fungovať. To klbko môže byť interpretáciou kruhu, kolobehu života a smrti.

Vyše roka používaš zaujímavú odlupovaciu metódu. V čom spočíva?

Je inšpirovaná lúpaním starých omietok, koróziou železa, starými fotografiami z 19. storočia. Táto technika umožňuje oddeliť jednotlivé vrstvy akrylu a následne ostrými nástrojmi (rydlom, špachtlou) zobrazovať jemné alebo aj veľkoplošné výjavy. Tri roky som zdokonaľovala túto techniku. Začala som obyčajnými čajovými sviečkami, neskôr som na plátna nanášala mydlá, rôzne laky, patiny. Až neskôr som objavila studený vosk, čo sa mi zatiaľ vo výsledku najviac pozdáva.

Koľko litrov či druhov farby minieš na jeden obraz – v rámci škrabania rydlom pod jednotlivé vrstvy plátna?

Sú to niekedy naozaj litre, :). Ale akosi mi to neprekáža – keď niečo z plátna odstránim, viem, že to dokážem zrecyklovať ešte v inej forme. Práve na spomínanej výstave „Stratený čas“ sa objavili objekty, vymodelované práve zo zvyškov mojich obrazov.

Ako hlboko chceš zájsť? Koľko vrstiev potrebuješ odkryť, keď sa chceš v rámci tvorby dostať osobnému príbehu či spomienke z detstva „pod kožu“?

V rámci tejto techniky postačujú aj dve vrstvy, ale mne to nestačí. Dôležitá je pre mňa hra farieb, farebné kontrasty pastelových a tmavých odtieňov. A celkovo ma práve tá práca odkrývania veľmi baví. Akoby archeologický prístup – niekedy úplne nahodný, inokedy premyslený.

Aký záujem je o tvoje obrazy? Vedela by si zo slobodného povolania umelkyne vyžiť?

Až teraz moje obrazy spoznáva konečne viac ľudí. Snažím sa prezentovať svoju tvorbu na verejnosti a na internete. Cítim sa zrelšie, sebaisto a azda je to aj z mojich obrazov odčítať. V každom prípade si za nimi stojím. Možnosť robiť slobodné povolanie je veľmi fajn. Verím, že ak to robí človek celou svojou dušou a celým svojím úsilím, tak sa z toho dá vyžiť.

Mirindish artWork 2015.

Mirindish artWork 2015.

Popri tvorbe v ateliéri ale predsa len robíš aj čosi iné. Učíš na jednej z bratislavských základných umeleckých škôl. Ako sa ti povolanie pani učiteľky pozdáva?

V podstate len začínam, som teda plná energie. Páčia sa mi reakcie detí a ich vymyslený svet, v ktorom žijú. Vždy sa samej seba pýtam, či aj ja som bola takáto. Učím veľmi šikovné deti, čiže príprava na hodinu spočíva naozaj vo veľmi dôslednej a premyslenej hodine. Inak by ma tie malé príšerky zjedli, :).

Vyrastá ti pod rukami nejaký výrazný talent? O aké druhy umenia majú tvoji žiaci a žiačky najviac záujem?

Myslím, že s niektorými sa ešte v budúcnosti stretnem – možno raz budem v galérii obdivovať výtvory svojich žiakov. Bol by to fajn pocit, zadosťučinenie.

Prenášaš svoje skúsenosti z interakcie s malými deťmi aj domov či do tvorby? Objavia sa u teba časom rodičovské či feministické témy ako napríklad u Lucie Dovičákovej? Urcite je to len otazka casu kedy sa to prenesie..

Zatiaľ nie. Ale vôbec nebudem prekvapená, keď k tomu dôjde. Bolo by to v poriadku. Niekedy sa vieme od detí naučiť viac, než od dospelých.

Koľko stál tvoj najdrahší obraz a na akom najviac zaujímavom mieste visí tvoja maľba?

Najdrahšie obrazy sú tie, ktoré sú nepredajné. Aj ja si pár takých plánujem nechať iba pre seba – pre prípad, že budem mať raz veľký dom. Tie, ktoré boli na predaj, putovali napríklad do Švédska a Anglicka, väčšina si našla majiteľov v Česku a na Slovensku.

Mirindish: Someone has stolen my past.

Mirindish: Someone has stolen my past.

Kam ďalej sa ako autorka môžeš vyvíjať? Presun k čomusi viac „light“ – k digitálnej maľbe či bytovému dizajnu?

Nad digitálnou maľbou rozmýšľam už dlhšie. Rada by som navrhla a spustila aj aplikáciu v počítačoch a telefónoch, vďaka ktorej by ľudia mohli používať u svojich vlastných fotografií efekty, podobné mojej „odkrývacej“ autorskej technike.

Čo by si chcela v rámci tvorby v roku 2015 stihnúť?

Zorganizovať pár výstav; veľa maľovať. Potom sa učiť nové techniky; začať viac fotiť; robiť keramiku. Rada by som si našla viac času na cestovanie a stretnutia s novými ľuďmi, no aj so svojimi najbližšími. Nepremárniť teda žiaden okamih.

Text: Boba Baluchová (@bobinkha), Foto: Palo Markovič (@palomarkovic) (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 75; 01/2015)

 

Ivana Pástorová: Za novými menami slovenskej fotografie treba vycestovať

Slovenských teoretičiek fotografie zrátate na prstoch jednej ruky. A predsta sa veci dejú, fotoknihy vydávajú, fotovýstavy inštalujú, a to nielen v Bratislave. Ivana Pástorová pred niekoľkými dňami pripravila s ľuďmi okolo Domu Fotografie v Liptovskom Mikuláši svojský koncept výstavy pod názvom „Okamihy“. Za novými menami slovenskej fotografie sa podľa nej určite oplatí vycestovať do Liptovského Mikuláša.

Takto pred dvoma rokmi si odchádzala za štúdiom umenia (predovšetkým fotografie) do ruského Petrohradu. Ktorá výstava ťa tam najviac zaujala?

Štúdium v Petrohrade bola pre mňa veľká výzva. Mala som veľké očakávania a mnohé z nich sa mi i splnili. Ako študentka som mala možnosť opakovane navštíviť Ermitáž, jednu z najvýznamnejších svetových umelecko-historických inštitúcií. Jedenkrát toto múzeum navštíviť nestačí. Po dvoch hodinách prehliadky úchvatných výtvarných diel už nedokážete vnímať skvosty, ktoré sa tam nachádzajú. Teoretici umenia by mali chodievať do Ermitáže tak často ako do potravín! V Petrohrade je množstvo významných miest, ktoré vám odkrývajú tajomnosť kvalitnej umeleckej tvorby ruských autorov. Atmosféra mesta je pretkaná históriou a umením. Je to celok, ktorý sa snažíte absorbovať. Nedokážem preto vyzdvihnúť jednu výstavu, ktorá by ma zaujala najviac. Musím sa tam ešte vrátiť.

O Petrohrade sa vraví ako o zlatom výklade Ruska. V prípade tradičného umenia, sochy či maľby je to pochopiteľné. Ale ako je to tam s dokumentárnou fotografiou? O kvalitných dokumentárnych fotografov tam núdza nie je. Presvedčila ma o tom aj moja štúdia, v ktorej som nachádzala prepojenia ruskej a slovenskej fotografie v historických východiskách od začiatku 20. storočia až po dnešok. Mňa však fascinovala inšitúcia Rosphoto, ktorá prevádzkuje v Petrohrade aj svoju galériu na vysoko profesionálnej úrovni. Jej úlohou je prezentovať nielen tvorbu ruských fotografov, ale aj tých zahraničných. Vďaka tomu som mala možnosť uvidieťvýstavu vynikajúceho fotografa Rogera Ballena. Doteraz cítim zimomriavky, keď si na jeho fotografie spomeniem.

ivana_pastorova-v-galerii-lepsi-svet-foto_andrej_lojan

V Dome fotografie v Liptovskom Mikuláši možno do konca januára navštíviť pozoruhodnú výstavu „Okamihy“ pod kurátorskou taktovkou Lucie Benickej a teba. Ako si vyberala tých desať nových, resp. mladých autorov a autoriek slovenského foto-dokumentu?

Pod odborným vedením Lucie Benickej (riaditeľky Galérie umelcov Spiša a tiež Domu fotografie, o.z.) a fotografa Matúša Zajaca som sa snažila zamerať na fotografov a fotografky mladšej genrácie, ktorí sa dlhodobo venujú fotografickým dokumentárnym projektom. Zámerom výstavy s názvom „OKAMIHY“ bolo poukázať na prácu práve tých autorov a autoriek, ktorí možno nemajú fotografické vzdelanie, ale svojím vytrvalým záujmom o fotografiu, výberom tém a pod vedením skúsených profesionálnych fotografov, sa snažia nadviazať na tradíciu kvalitného slovenského dokumentu. Každý však vo svojom individuálnom vizuálnom i obsahovom prejave.

Tvoj partner Andrej Lojan, takisto patrí do tejto generácie či skupiny autorov-fotografov. Nájdeme ho v spomínanej desiatke?

Nenájdeme, pretože ako fotograf a spoluzakladateľ fotografického združenia PHOS, bol len nedávno súčasťou inej výstavy z produkcie Domu fotografie v galérii v Liptovskom Mikuláši. Výstava mala názov „Za krížom“ a jej cieľom bolo interpretovať každodenné životné okamihy, nasledujúce “kríž” v dielach súčasných slovenských dokumentárnych fotografov. Ako aj v tvorbe významného českého fotografa Jindřicha Štreita. Ako kurátorky novej výstavy „OKAMIHY“ sme nechceli opakovane ponúknuť tie isté mená. Uvítali by sme, aby tvorba mladých autorov a autoriek bola konfrontovaná s názormi verejnosti prostredníctvom takýchto podujatí, výstav v regionálnych galériách.

Som ti veľmi vďačná za to, že v spomínanej výstave ste mysleli aj na rodovú rovnosť či skôr vyváženosť. Ťažko sa hľadali ženské autorky-fotografky v rámci súčasnej dokumentárnej fotografie?

Popravde, pri koncepcii výstavy a výbere mien sme hľadeli najmä na kvalitné spracovanie danej témy, na autentickú výpoveď zachycovanej skutočnosti. Až vo finále výstavy sme si uvedomili, že medzi autormi a autorkami sú rovnomerne zastúpení muži aj ženy. Nebolo to úmyslom, o to viac nás to teší. Tak ako ženy-fotografky nemožno opomenúť ani v našich dejinách fotografie. Výstava „OKAMIHY“ zároveň prezentuje autorov a autorky z rôznych regiónov Slovenska, kde naozaj žijú a tvoria. Nejde len o hlavné mesto. Ani výstava nie je lokalizovaná v Bratislave. Naozaj však všetkým odporúčam urobiť si výlet smerom na Východ a za výstavou do Liptovského Mikuláša vycestovať.

Vedela by si každého z desiatich autorov a autoriek opísať jedným slovom či slovným spojením?

Samozrejme, každý z nich je jedinečný. Ale pre nás ako kurátorky bolo dôležité, že všetkých vybraných autorov a autorky spája jedno, a to, že každý z nich pristupuje k zobrazovaniu témy na základe svojich vlastných vnútorných indícií. Nesnažia sa svojou tvorbou realitu meniť, ovplyvňovať, iba poukázať na situácie, ktoré sú totožné s ich polohami fotografického vnímania. A to ich spája.

Keď si pôsobila v zahraničí – vedela si tamojším ľuďom opísať slovenskú kultúru? Cez ktorú foto-knihu slovenského fotografa či fotografky by sa ti to robilo najľahšie?

Ak by som sa mala zamerať na ľudskosť, pretavenú do fotografií, na také to človečenstvo (ničím nemanipulované) a ľudské príbehy (znepokojujúce, ale pravdivé), poukázala by som asi na knihy môjho najmilšieho fotografa Martina Martinčeka.

Fotografiou (samotným remeslom, písaním teoretických statí či výučbou na umeleckej škole) sa ale neživíš. Kam by ste museli zacestovať, aby ste si s partnerom splnili tento sen? Na aký foto-projekt by ste sa dali nahovoriť?

Nemyslím, že musíme niekde vycestovať. I na Slovensku je dostatok tém, ktoré stoja za to, aby sa im niekto fotograficky venoval. Svoju úlohu skôr vidím v napomáhaní zvideteľnenia sa tých autorov a autoriek, ktorým ide o humanitu, nie o absurditu.

ivana_pastorova-v-dome-fotografie-foto_lucia_benicka

Pôsobíš v občianskom združení Lepší svet, n.o., ktorý sa venuje sociálnej inklúzii aj chránenému bývaniu pre ľudí s postihnutím. Je to tvoja vysnívaná práca?

Je to práca, ktorá ma napĺňa a zaujíma. Človek si postupne uvedomí, že všetky banality, ktorými sa trápi, sú nič oproti duševnej či mentálnej chorobe. Na druhej strane je to veľmi premenlivé, pretože v súčasnosti sa podobné problémy môžu dotknúť zo dňa na deň hociktorého človeka. Vďaka takejto práci sa stávate viac vnímavým a citlivým pre potreby druhých ľudí.

V rámci vášho združenia spolupracujete aj s poprednými slovenskými umelcami. Organizujete výstavy, happeningy, výtvarné workshopy. Má to u nás zmysel? Aká je odozva verejnosti?

Predaj vystavených diel napomáha rozvoju našich aktivít pre ľudí s mentálnym znevýhodnením. Nie vždy sa nám podarí predať obrazy od popredných výtvarných umelcov, ale predsa nejde len o komerciu – ide skôr o stretnutia, vzájomné inšpirácie. V rámci našej Galérie Lepší svet každý mesiac organizujeme výstavu jedného či skupiny významných slovenských umelcov. Vernisáž je vždy v nedeľu o 17tej. Zvykli sme si už na prítomnosť stálych hostí, ktorí síce vystavené obrazy nekúpia, ale vernisáž vnímajú ako kultúrnu udalosť, priestor na stretnutie, debatu o umení. A tak sa nám to páči.

Text: Boba Baluchová, Foto: Andrej Lojan, Lucia Benická (Rozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2014)

Juraj Demovič: Ceny za dizajn pomáhajú, ale silné portfólio je dôležitejšie

Trnavské grafické štúdio Pergamen získalo od svojho založenia pred dvoma desaťročiami niekoľko dôležitých slovenských i medzinárodných cien za dizajn. Nedávno to bolo Zlato (v rámci Pentawards v Tokiu) za obaly na jogurty pre minimliekareň Malý gazda. O tom, aká cesta vedie k získaniu takéhoto ocenenia (a kvalitných klientov), prezradí viac kreatívny riaditeľ dizajnérskeho štúdia Pergamen: Juraj Demovič.

Víno Terra Parna – dizajn z dielne Pergamenu

Vaše štúdio pozná verejnosť asi najviac vďaka dizajnu obalov Tatratea, detských nápojov Jupík, čajov Mistral Spicy Tea a bagiet Pierre Baguette? Dokáže bežný konzument – obyčajný Slovák oceniť vašu dizajnérsku prácu pri kúpe a spotrebe konkrétneho výrobku?

Snažíme sa robiť veci tak, aby sa páčili aj “obyčajnému” Angličanovi alebo “obyčajnému” Nórovi. Ak sa všetci, ktorí majú na svedomí nejaké vizuálne výstupy, budú odvolávať na bežného konzumenta – obyčajného Slováka, tak budeme žiť vo vizuálnom hnuse ešte dlhé roky. Nemyslím si že „obyčajný“ Španiel má väčšie znalosti z typografie ako obyčajný Slovák, ale ak sa pozrieš na bežné španielske noviny alebo časopisy, tak vidíš obrovský rozdiel oproti Slovensku. Jednoducho sú profesionálne urobené. V minulosti nám jedna mliekáreň odmietla návrhy obalov na nanuky s tým, že sú príliš pekné – že oni potrebujú niečo podobné ako konkurenčná firma XY (teda podobné „dizajnérske dno“). Neviem, prečo by v slovenských obchodoch nemohli byť dobre a pekne zabalené veci.

Kto založil pred 21 rokmi Pergamen a ako sa jeho interné obsadenie i vízia postupne menila?

Pergamen vznikol v roku 1996 ako nástupca miniatúrnej lokálnej reklamnej agentúry Datax (tá vznikla v roku 1993). V tom čase sme sa rozhodli, že namiesto snáh – byť full-servisovou agentúrou, sa budeme sústrediť na grafický dizajn. V začiatkoch sme robili dizajn iba dvaja – ja a Jakub Dvořák. Neskôr k nám do tímu pribudol ďalší spolužiak – Juraj Vontorčík. O desať rokov neskôr sme oslovili Líviu Lorinczovú s návrhom na spoluprácu – jej práce nás totiž zaujali na prieskume VŠVU v Bratislave. Ona nás ako študentka zaregistrovala už na odovzdávaní cien Národnej ceny za dizajn, takže sa to tak nejako dobre prepojilo. 3D-dizajn, resp. priemyselný dizajn má napríklad na starosti Dušan Kutlík.

Juraj Demovič

Juraj Demovič

Kto z vás naozal vyštudoval dizajn a dizajnu sa aj profesne dlhodobo venuje?

Ja, Jakub aj Juraj sme vyštudovaní učitelia Slovenského jazyka a literatúry a výtvarnej výchovy. Takže sa dá povedať, že prvý vyštudovaný grafický dizajnér, ktorý sa k nám pridal, bola vlastne dizajnérka – Lívia, :). Všetko o grafickom dizajne sme sa viacmenej museli naučiť sami – zo zahraničných kníh a časopisov. Veľkým zdrojom informácií v tom čase bola knižnica slovenského Design centra.

Vašim zákazníkom ponúkate dizajnérske riešenia, ktoré im pomáhajú napredovať. Ako prebieha prvý kontakt s potenciálnym klientom?

Najskôr so zákazníkom prediskutujeme zadanie, prípadne ho spolu mierne predefinujeme tak, aby bolo viac inšpiratívne. Je veľmi časté, že zadania obsahujú také tie všeobjímajúce slová, ktoré ale nedokážu byť vodítkom k nejakému nápadu alebo zaujímavému dizajnu. Preto skúšame pomenovať veci inak, aby nám to nejakým spôsobom pomohlo k nájdeniu témy.

Mistral Spicy Tea – dizajn obalov pre Mistral čaje od Pergamenu

Na vašom webe tvrdíte, že za dobrým dizajnom musí byť dobrá idea. Čo to znamená?

Máme radi na pohľad jednoduchý dizajn, ktorý nie je iba kompozičným cvičením, ale má v sebe nejaký vtip, nápad. Sú to veci, ktoré dokážu posunúť dizajn ďalej. Pri tvrdom alkohole s názvom Tatranský čaj (TatraTea) to bola napríklad myšlienka: „keď čaj, tak termoska“. Pri ovocných nápojoch Jupík to bol nápad s malými deťmi v maskách zvieratiek. Pri obaloch na bagety to bol nápad: vytvoriť novú značku s novým menom Pierre Baguette. A tak vznikla postavička sympatického chlapíka s bagetou…

Kedy padne posledné slovo, ako viete, že viac náčrtov už nebude, že toto je finálny dizajn?

Je to kombinácia dvoch vecí. Samozrejme, ide o termín odovzdania návrhu a presvedčenie, že v tom, čo už máme hotové, sú dobré nápady, ktoré nepodliezajú našu latku a spĺňajú zadanie, resp. ho posúvajú ešte ďalej.

Pergamen tím s Red Dot oceneniami.

Pergamen tím s Red Dot oceneniami.

Do súťaže Red Dot Design Awards, zvanej aj “dizajnový Oscar“, bolo prihlásených spolu vyše 7000 projektov z takmer 50 krajín. Vaše dva výrobky uspeli v kategórii Komunikačný dizajn. Prečo?

Je to skôr otázka na porotu tej-ktorej súťaže. Ak niečo prihlasujeme do súťaže, tak do takej, kde je silná konkurencia a s výberom ocenených prác z minulých ročníkov sa dokážeme vo veľkej miere vnútorne zhodnúť. Najviac ma v súťažiach baví možnosť porovnávať našu prácu s prácou výborných zahraničných štúdií, ktorých práce poznáme a máme radi.

Na svojom konte má Pergamen spolu už „5 červených bodíkov“ (red dots) z Berlína a na PentaAwards v Tokiu sa vám podarilo získať dve ocenenia. Aký význam majú pre vás taketo ocenenia? Viac prestíže, viac zákazníkov, viac záväzkov?

Ocenia z dizajnérskych súťaží nám, samozrejme, pomáhajú, ale silné portfólio považujem za dôležitejšie. Takže prestíž možno. Ale záväzok? Hm, až tak vážne sa neberieme.

Keď si porovnáme obaly na jogurty pre minimliekareň Malý gazda: predtým a potom, je tam vidieť obrovský rozdiel. Ako ste dospeli k takejto nádhernej forme?

Dostali sme od zákazníka voľnú ruku a jediným obmedzením bol aktuálny tvar skla a uzáveru. Ďalším limitujúcim faktorom bol nízky produkčný rozpočet, takže bolo treba vymyslieť dizajn etikiet tak, aby nebolo potrebné označovať príchute jednotlivých jogurtov fotografiou alebo ilustráciu ovocia. Navrhli sme to tak, aby sme všetko vybavili iba farebným kódovaním logotypu a papierového pásika. Inšpiráciou bolá stará fotografia chlapca, ktorý kŕmi malú ovečku. Trocha sme sa trápili s tvarom etikety, ktorý stále ako-keby išiel proti tvaru skla. Nakoniec sme sa rozhodli pre kombináciu transparentnej etikety na skle a papierovej na uzáver.

Oceňovaný dizajn obalov pre jogurty Malý gazda.

Máte slušnú základňu zákazníkov v oblasti potravinárstva a vinárstva. Čím to je?

Zrejme je na Slovensku viac výrobcov potravín a nápojov, ktorí potrebujú svoj produkt pekne zabaliť, než výrobcov topánok alebo príborov.

Na svojom konte máte aj ocenenie „Najkrajšie knihy Slovenska“. V minulosti ste veľa knižného dizajnu navrhli pre Edition ryba, Vydavateľstvo Rak. Milovníci kníh boli očarení vaším prevedením Satinského knihy „Expedície“. Dnes vidieť váš rukopis na severských kriminálkach, vydaných v Česku. S ktorým vydavateľstvom by ste si priali dlhodobo spolupracovať (a prečo)?

Nemám vysnívaného konkrétneho vydavateľa kníh. Snom je skôr to, aby sme mohli robiť s vydavateľmi, ktorí sa nesnažia vydať knihu s čo najnižšími produkčnými nákladmi, ale venujú jej produkcii primeranú starostlivosť. A, samozrejme, vydavajú zaujímave tituly… Spomenul som si vlastne ešte na jedno drobné želanie: Potešilo by ma, keby tlačiari orezávali knihu podľa orezových značiek, nie od oka. Stalo sa nám už dvakrát, že práve knihy, ktorým sme venovali veľa času a energie, v podstate zničila obsluha rezačky…

Dizajn knihy Expedície od Jula Satinského.

Dizajn knihy Expedície od Jula Satinského.

Obaly pre vinárstva sú pre Pergamen asi zvláštnou kapitolou. Karpatská perla a Terra Parna boli pre mňa absolútni víťazi medzi etiketami vín na prvý pohľad. Mohol by si pripomenúť ich príbeh, resp. nápad, podľa ktorého vznikol obaly pre tieto vinárstva vznikli?

Dizajny etikiet pre obe vinárstva, Karpatská Perla aj Terra Parna, majú v sebe ten (na pohľad extrémne) jednoduchý nápad. V prípade Karpatskej perly išlo o to, že ak Perla, tak bodka. Z toho neskôr vyšla jednoduchá formulácia: „dobré víno a bodka“. V prípade Terra Parna to bol nápad – pozrieť sa na ich Vinohrady cez Google Maps. Na etikete vlastne rozpoznáte mapu tohto vinohradu. Dá sa povedať, že s touto etiketou nám pomáhali satelity, :).

Do vášho portfólia oceňovaných produktov pribudlo Chateau Rúbaň. Ako ste postupovali pri tvorbe tohto obalu?

Obec Rúbaň sa nachádza v jednom z najlepších vinohradníckych rajónov na Slovensku (Strekovský vinohradnícky rajón). Preto sme hľadali témy, ktoré nejakým spôsobom súvisia s regiónom, s krajinou okolo obce. Z viacerých verzií sme (spolu so zákazníkom) zvolili cestu ilustrácií s nízko položeným horizontom rovinatej krajiny. Každá odroda má svoju vlastnú ilustráciu, takže keď sa postavia všetky odrody vedľa seba, vznikne veľká panoráma južanskej rovinatej krajiny so zvieratami, ovocnými stromami, stavbami… Rozpovedaný príbeh.

Dizajn pre vinárstvo Rúbaň.

Oceňovaný dizajn pre Chateau Rúbaň.

Ty sám piješ víno, alebo čosi tvrdšie (napríklad tatranské čaje so „space“ lookom – takisto z vašej dizajnérskej produkcie)?

Keďže sme zatiaľ robili iba pre samých dobrých vinárov, tak si rád dám víno od našich zákazníkov – s našimi etiketami.

Koľko ľudí momentálne pracuje v Pergamene a aké pozície by ste ešte chceli obsadiť?

V súčasnosti nás je deväť. Premýšľame nad tým, že by sme v budúcnosti vytvorili jedno, možno dve stále stážistické miesta. V rámci nich by sa v trojmesačných intervaloch mohli striedať talentovaní a šikovní študenti, ktorí by mohli pracovať na zaujímavých projektoch a nie iba variť kávu, prípadne obsluhovať skener. Veď aj na oceňovaných džúsoch Jupík s nami pracovala Rio Ruskin, stážistka z Anglicka, ktorá bola u nás v Pergamene dvakrát po tri mesiace.

Rad fliaš Tatratea / Tatranský čaj – dizajn opäť z dielne Pergamenu.

Ako je to u vás s nechcenými zákazkami (napríklad taká politická kampaň, bilbordy pre finančných žralokov)? Kedy si v tíme poviete – že „do tohto nejdeme“?

Politickí a finanční žraloci sa nám vcelku vyhýbajú, takže takéto dilemy neriešime. Je dosť možné, že žijeme v inom akváriu (bez zlatých rybičiek).

Text: Boba Baluchová, Foto: http://www.pergamen.sk, Jakub Dvořák, Palo Markovič (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 74/2014)