Boba M. Baluchová: Na cestách som si otestovala, čo v živote robiť chcem a čo nie

Boba Markovič Baluchová je rozvojová novinárka a pedagogička. Venuje sa mediálnemu zobrazovaniu globálnych tém a dobrovoľníctvu v krajinách s nižšími príjmami. Pracovala pre Rozvojový program OSN, slovenské mimovládky aj univerzity. Momentálne žije striedavo na Slovensku a na Novom Zélande, kde s manželom vychovávajú niekoľkomesačnú dcérku Tove Tui. Pre naše „Stretnutia“ si zaspomínala na svoje stredoškolské časy, strávené na Gymnáziu P. O. Hviezdoslava (GPOH).

 Boba_casopis_Stretnutia_2018

Na čo prvé si spomeniete pri zmienke o našom gymnáziu?

Často si v mysli vybavujem samotnú budovu gymnázia a v nej knižnicu s povinným čítaním, učebňu chémie, zamknutú skriňu s krojmi na medziposchodí, ranné sedenie na skrinke na topánky pred našou triedou či presuny na telesnú výchovu cez pol mesta. Pamätám si mená a tváre všetkých učiteľov a učiteliek, ako aj veľa z ich hodín. Bavilo ma chodiť po chodbách a obzerať stovky mien pod fotkami na vystavených tablách. Naše tam nevisí, lebo bolo neprenosné – vyrobené priamo na výklad kníhkupectva Alter Ego. S tablom sa mi v hlave okamžite vybavuje aj príprava na našu stužkovú slávnosť. Bola jedinečná v mnohých ohľadoch. Mali sme vyše osem čísel v rámci večerného programu, pričom každý zo spolužiakov účinkoval aspoň v dvoch častiach. To sa dovtedy nepodarilo žiadnej triede.

Čím bolo pre Vás dôležité naše gymnázium?

Ak má človek v úmysle študovať na vysokej škole, najlepšia voľba v rámci prípravy na ňu je práve gymnázium, a tak som to brala. Keď som mala pätnásť, bolo pre mňa a mojich rovesníkov nemysliteľné cestovať na mládežnícke výmeny či študijné cesty už počas strednej školy. Takisto sme seminárne práce, rozbory diel a eseje písali ručne na liňajkový papier (málokto mal doma počítač). Dnes je všetko vďaka internetu jednoduchšie, môžete svoje schopnosti rozvíjať kdekoľvek, realizovať sa na blogu (pritom nemusíte odísť z Tatier do hlavného mesta). Potrebný všeobecný rozhľad som teda získala na gymnáziu.

So spolužiačkami Danjelkou a Miriam počas výroby maturitného tabla pred kežmarským kníhkupectvom Alter Ego (jar 1997).

Čo vám dalo (a čo naopak vzalo)?

Dalo mi hlavne kopec času na premýšľanie o tom – čo v živote chcem, a čo, naopak, nechcem robiť. Už na základnej škole som so sestrami nahrávala rozprávky ako improvizované rozhlasové hry na kazeťák a dobrovoľníčila som v DFS Maguráčik (trénovala v soboty mladšie deti). Na strednej škole som chcela moderovať v rádiu, nakrúcať dokumentárne filmy, pomáhať núdznym v odľahlých kútoch sveta. Máločo z toho som vtedy v Kežmarku mohla zrealizovať. Každý sen aj predsavzatie som si ale nakoniec splnila. Hoci niektoré až po desiatich či pätnástich rokoch od maturity. Keď sledujem dnešné aktivity GPOH na Facebooku, teším sa, že dnešní študenti a študentky sa tam môžu realizovať viac, ako my kedysi – ich časopisecká tvorba či príspevky do ZUČ-ky sú výborné. Pre početné tréningy a vystúpenia s FS Magura som síce zanedbala štúdium cudzích jazykov, ale inak malo štúdium viac príjemných stránok, ako tých nepríjemných.

Pomohlo vám vo vašej neskoršej kariére amatérske písanie počas strednej školy?

Áno. Mala som dar reči aj improvizácie, cvičila som si argumentačné schopnosti, písala rada básne aj eseje. Aj keď som nikdy nebola typ človeka, čo sa dokáže niečo nabifľovať naspamäť (ani báseň „Mor ho“!), našťastie som sa vždy vedela zo všetkého „vykecať“. Aj to mi jasne naznačovalo, že skôr či neskôr skončím pri novinárčine.

Kedy ste si uvedomili,  že vaša životná cesta povedie práve takým smerom?

Už na základnej škole som chcela robiť novinárčinu a filmové umenie, ale vedela som, že ma tam hneď po gympli nevezmú. Patrila som medzi deti z takzvaného „populačného ročníka“ (v rokoch 1979 sa narodilo extrémne veľa detí – bolo treba pre ne za totality zriadiť viac škôl; vyučovanie prebiehalo v dvoch smenách; medzi deckami bola vysoká súťaživosť; ponuka študijných odborov nestíhala pokryť veľký dopyt atď.), čiže mi bolo jasné, že uspieť v prijímačkách či talentovkách bude pre polosirotu z kežmarského gymnázia takmer nemožné. Mala som však vybudovanú sebadisciplínu, bola som cieľavedomá a vedela som čakať. A ten správny moment neskôr prišiel…

Najprv som ale vyštudovala environmentálnu mineralógiu na Univerzite Komenského (výsledky môjho doktorátu z mineralógie prašných spadov v ovzduší sú dodnes unikátne), popri tom som dobrovoľníčila v študentskom rozhlase – v Rádiu TLIS ako redaktorka a moderátorka. Potom som chcela popularizovať prírodné vedy v médiách, rozhlasová skúsenosť ma správne nakopla. Už s istými skúsenosťami som sa teda dostala na žurnalistiku na Univerzite Komenského. Neskôr sa k audio rozmeru pridalo aj video záber a ja som vyštudovala aj dokumentárny film na VŠMU. Všetko na seba logicky nadväzovalo, žiaden rok štúdia nevyšiel nazmar… Dodnes sa médiám venujem prakticky i teoreticky, dokonca vedecky a pedagogicky. Mediálna gramotnosť je dnes (v čase, keď sú sociálne siete plné propagandy, poloprávd, konšpiračných teórií a falošných správ) potrebná viac, ako kedykoľvek predtým. Som rada, že prostredníctvom môjho OZ DocUnion a blogu Media About Development zvyšujem povedomie a pridávam ruku k dielu.

Počas svojho workshopu zodpovednej rozvojovej žurnalistiky na Univerzite Palackého v Olomouci (jeseň 2015).

O čom píšete na blogovej platforme Media About Development?

Pred svoju profesiu – novinárka – pridávam vždy hrdo ešte adjektívum: „rozvojová“. Aby bolo jasné, akým témam sa primárne venujem a že globálne problémy, resp. výzvy zobrazujem zodpovedne, eticky a komplexne. A o tom píšeme aj na webe Media About Development – zodpovedne, eticky a komplexne o medzinárodnom rozvoji, o situáciách, udalostiach a ľuďoch v krajinách s nižšími príjmami, ako aj o potrebe efektívnej rozvojovej spolupráce v týchto štátoch. Ak vás zaujímajú témy, ako: znižovanie chudoby, boj s podvýživou, posilňovanie postavenia žien, udržateľný životný štýl, zavítajte na našu stránku či Facebook fanpage.

Vymenili by ste vaše terajšie povolanie novinárky a pedagogičky za niečo iné?

Nie. Hoci by som v ďalšom živote rada do svojho portfólia pridala ešte medicínu… Po tridsiatke som totiž ako terénna pracovníčka vycestovala do Kene, kde sme sa s kolegami pokúsili znižovať detskú úmrtnosť v regióne Kwale v rámci konkrétneho projektu rozvojovej spolupráce. Boj s podvýživou a zhodnotenie potrieb lokálnej komunity mi naznačoval, že v teréne je potrebných viac lekárov a lekárok… Celé štúdium medicíny by som sama už nezvládla, tak som aspoň absolvovala manažment vo verejnom zdravotníctve. Zároveň dokončujem výskum na Univerzite Palackého v Olomouci so zameraním na mediálne zobrazovanie dobrovoľníctva v krajinách s nižšími príjmami, ktoré boli v minulosti označované ako: rozvojové či treťosvetové.

Ak sa mi dizertačnú prácu podarí budúci rok obhájiť, pripíšem si na svoje konto desiaty vysokoškolský titul. Ale pre titul by to človek robiť nikdy nemal. Ja sa takmer dvadsať rokov pohybujem v akademickom prostredí a učenie, ako aj učenie sa ma mimoriadne baví. Novinárčinu by som teda za nič nevymenila, ale rada k nej pridávam ďalšie skúsenosti i vedomosti z iných odborov. Medziodborovosť je náročná, ale potrebná.

Terénna práca v organizácii Media literacy project v Novom Mexiku (jeseň 2014).

Ktorá vášeň u vás prepukla skôr: cestovateľská alebo tá žurnalistická?

Obe išli spolu ruka v ruke. Vďaka programu Erasmus+ som precestovala skoro celú Európu; mládežnícke výmeny a osobnostné tréningy sú vskutku obohacujúce a odporúčam ich každému mladému človeku zažiť čím skôr – pokojne už počas strednej školy. Gymnázium do vás naleje vedomosti, program Erasmus+ (napríklad prostredníctvom populárnej EDS – európskej dobrovoľníckej služby) vám núka zručnosti, ktoré sa vám v budúcnosti zídu a budete sa na cudzích ľudí z iných kultúr či prostredí pozerať viac otvorene, ústretovo a tolerantne.

Počas základnej a strednej školy som nemala šancu veľa cestovať, o to viac som to využila počas vysokoškolských štúdií. Pričom sam sa len tak neflákala v turistických rezortoch, ale snažila sa rozprávať s miestnymi ľuďmi a zaznamenať ich príbehy. Vo svojom štúdiu aj v práci sa primárne zameriavam na krajiny s nižšími príjmami, a hoci by ste sa čudovali – niektoré takéto republiky sa stále nachádzajú aj na európskom kontinente.

Pobudla som okrem Európy chvíľu skoro na každom kontinente. Dobrovoľníčila som v Rumunsku, stážovala v Írsku, Chicagu aj Novom Mexiku, pracovala som v Keni a v Indii, môj výskum bol tiež realizovaný v Ugande, Arménsku, Gruzínsku, Moldavsku či v Čiernej Hore. V každej z týchto krajín sa dala prepojiť mediálna produkcia s rozvojovou problematikou tak, aby čitateľskú obec inšpirovala k dobrovoľníctvu či k podpore rozvojovej spolupráce Slovenska v menej rozvinutom regióne.

Čo považujete za najväčší zážitok z vašich doterajších ciest?

Bolo ich niekoľko, ale asi najviac čerstvý je z októbra minulého roku, keď sa mi v aucklandskej nemocnici narodila dcéra. Pôrod na Novom Zélande prebieha úplne inak, ako v slovenských podmienkach, ale mám na to iba dobré spomienky. Rada by som túto skúsenosť spracovala do novinárskeho celku, ale dávam si s tým načas. Pár týždňov to asi ešte potrvá…

Okrem života v Keni a na Novom Zélende často spomínam aj na pobyt v Indii, keďže tam som robila výskum, týkajúci sa zabezpečenia bezpečnej vody a sanitácie vo vidieckych oblastiach. Človek v Európe si nevie predstaviť život bez pitnej vody z kohútika či splachovacieho záchoda. V mnohých oblastiach Indie to však nie je samozrejmosťou a predovšetkým ženy a deti tým veľmi trpia. Cestovanie vlakom, práca v teréne, medzikultúrne dialógy bol náročné psychicky i fyzicky. Neviem, či by sa každý dal na podobnú cestu a výskum…

Počas terénnej rozvojovej práce v Keni: komunikácia s komunitnými pracovníkmi aj s matkami, klientkami nutričného centra v rámci kwalskej nemocnice (leto 2013).

Akú novinársku radu by ste dali mladým žurnalistom z nášho gymnázia?

Užívajte si život (stredoškolské časy), no neflákajte to. Viac ako na zbieranie dobrých známok a bifľovanie sa zamerajte na kvalitné zdroje overených informacií a vždy hľadajte v témach súvislosti, prepojenia, pôvodcu problémov. Nehaste v texte iba požiar, ale choďte aj po tom, čo ho spôsobilo – kde a prečo vzbĺkla iskra, a ako tomu do budúcna predchádzať. Veľa čítajte a videné či odpočuté príbehy z vášho okolia si zapisujte do zošita či do poznámok v mobile ako potenciálne témy do článku či scenára. No hlavne sa pokúste vycestovať na študijný pobyt do zahraničia už pred osemnástkou (my sme tú možnosť nemali). Prajem vám to!

Text: Baša Vojtičková, Foto: Palo

(Rozhovor bol spracovaný pre časopis Stretnutia, január/február 2018).

Advertisements

Palo Čejka: Mojím cieľom je rozprávať historky

Palo Čejka je jedným zo šestice vystavujúcich umelcov, ktorých svojské zúčtovanie s dejinami (slovenskej grafiky) predstavila Slovenská národná galéria verejnosti tento rok v júli. Ak ste výstavu diel zástupcov Drsnej školy doteraz nevideli, je najvyšší čas – blíži sa totiž jej finisáž. Nech vás na ňu prilákajú práve Čejkove slová – na adresu svojich spolupútnikov aj vlastnej tvorby.

!palo cejka dava rozhovory-foto Palo Markovic

Ako sa cítiš v novo-sformovanej „skupine“ Drsná škola?

Nepríde mi nová. Pribudli vlastne iba Erik a Emil, ale to sú tiež starodávni kamaráti a kolegovia. Len ten názov je nový.

Ako nazeráš ty osobne na klasickú Brunovského grafickú školu?

Ako dieťa som nemal rád jeho ilustrácie. K jeho „škole” nemám veľmi čo povedať, to by vedeli jeho študenti. Iba mi pripadá, že produkovať zmenšené kópie samého seba nie je pedagogika…

Ako prebiehal tvoj výber diel, resp. koncept zariadenia tebe pridelenej miestnosti v SNG?

Dal som ľuďom zo SNG k dispozícii skoro všetko, čo som našiel. A oni to urobili; vymysleli, aj zavesili.

!pracovna Pala Cejku-foto Palo Markovic

 

Prečo si do stredu miestnosti umiestnil svoj pracovný stôl spolu so všetkým tým neporiadkom z ateliéru?

To oni!

Na jednej z tvojich nedávnych výstav bol kurátorom Erik Binder. Čo ťa na ňom baví, čo na ňom obdivuješ?

Baví ma, že je neustále v pohybe. V hocakom zmysle slova, čo ti napadne.

Čo ťa spája s Emilom Drličiakom?

Emil je „tajný zlatý poklad” slovenského umenia, a tým pádom ma s ním vlastne nič nespája… Sme kamaráti.

Najmladší z vašej „skupiny“ je autor veľkorozmerných drevorytov Tomáš Klepoch. Kedy a kde si jeho diela zaregistroval po prvý raz?

Nepamätám sa, či som poznal skôr jeho alebo jeho produkciu. Oboje je manické a vášnivé. Nie je problém oblúbiť si ich.

Juraj Horváth strednú i vysokú školu umeleckú absolvoval v ČR. Ako pozorne sleduješ jeho tvorbu?

S Jurom sa poznám najdlhšie. Myslím, že na tejto výstave je mi najbližší – myslením, štýlom, aj vzormi. Ibaže on je precízny a dôsledný pracant, a ja fušer-povaľač.

Honzu Čumlivskeho si počas vernisáže k výstave Drsná škola nazval obdivne najväčším machrom v knižnom dizajne široko-ďaleko. Prečo?

Robí si skoro ku každej knihe písmo, ilustrácie. Napíše text, mnohokrát sám zmastí aj väzbu. Prečítaš si to, a zistíš, že je nielen super typograf a ilustrátor, ale aj najlepší spisovateľ!

!traja zo sestice Drsnej skoly-foto Palo Markovic

Ako často si doma, v škole či v ateliéri sadáš s rydlom za stôl a tvoríš?

Snažím sa, ale je to bieda. Musím živiť rodinu, nemám moc času nazvyš. Keď som ho mal, preflákal som ho. Teraz, keď som trochu usilovnejší, už ho nie je… Občas si ale trochu času ukradnem.

Ktoré tvoje diela majú politický podtext, resp. fungujú ako priama reakcia na situáciu v spoločnosti?

Zatiaľ žiadne. Nemám chuť pôsobiť priamo. Mojím cieľom je rozprávať historky, ukazovať niečo pekné, pokojné alebo srandovné.

Pôsobíš aj ako pedagóg. Ako k tomu došlo?

To je možno tá moja „politická” misia…

priprava na vystavu 1-foto Palo Markovic

Čo chystáš autorsky do konca roku 2018?

Chcem dokončiť dve rozpracované záležitosti – knihu „Ping-pong Bratislava” a sériu „eko-poľovníckych” grafík.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Rozhovor bol pôvodne pripravený pre magazín Inspire, október 2017).

Rešpektovať vlastné tradície aj spoznávať širší svet cez world music

Farebné plagáty, pozývajúce verejnosť na World Music Festival Bratislava (WMFB) 2017, si musel v uliciach Bratislavy koncom leta všimnúť azda každý. Pútajú pozornosť nielen svojím originálnym vizuálom z dielne Márie Rojko, ale aj kvalitným programom. Pár „must-watch“, alebo skôr „must-listen“ tipov zo štvordňovej ponuky festivalu prezradia v rozhovore samotné organizátorky – Ľubica Zajacová Záborská a Jarmila Vlčková.

La+Portella+Show+(2)

Aké zázemie a povedomie má žáner „world music“ na Slovensku?

ĽZZ: World music je vo svete dobre etablovaný pojem a žije veľmi búrlivým životom. Je to umenie, vychádzajúce z hudobnej tradície, ale dáva mu nový súčasný život a prenáša ho do 21. storočia. Momentálne je to jeden z najpestrejších žánrov, a to aj na Slovensku. Aj vďaka nášmu festivalu mu pribúda fanúšikov, a to je vlastne aj naším cieľom!

Ako prispela k opätovnému záujmu oumenie, ovplyvnené slovenským folklórom a ľudovými tradíciami, napríklad TV relácia „Zem spieva“?

ĽZZ: Táto relácia vzbudila neskutočne veľa protichodných názorov. Jedna skupina túto reláciu zavrhla, druhá si ju nevedela vynachváliť. Tých pozitívnych reakcií bolo, dúfajme, viac. Každý umelecký počin či masmediálny formát, ktorý vie takto rozdeliť publikum, v sebe nesie nejakú hodnotu. Nie je nič horšie, ako všeobecne vlažné reakcie! Tu sa zrazu generácia, obhajujúca tradičné prejavy folklóru, dozvedela o ich inovátoroch, ktorí folklór berú len ako východiskový materiál svojej tvorby. A naopak, mladí ľudia, ktorí sledovali svojich moderných obľúbencov, videli zrazu aj tradičnú podobu folklóru, a možno zistili, že je skutočne kvalitný a na Slovensku stále veľmi rozšírený.

V programe WMFB (21.–24. 09.) máte koncerty, projekcie, diskusie, ale aj program pre deti. Kto je primárne vaša cieľová skupina a ako fungovala dramaturgia festivalu?

JV: Snažíme sa osloviť rozmanité skupiny obyvateľov, ale aj návštevníkov Bratislavy, pretože pre túto oblasť hudby je stále potrebné robiť trochu „osvetu“. Chceme, aby si  hudbu užilo pestré obecenstvo, ktoré doteraz vždy vytváralo úžasnú rodinnú atmosféru na koncertoch. Máme tiež podujatia, zamerané na vážne, viac odborné témy – v programe sú dve verejné diskusie a medzinárodná konferencia pre hudobných profesionálov.

Dejiny+rytmu

Ktorá téma teda najviac rezonuje na vašom festivale?

ĽZZ: Tak, ako hudba world music prezentuje syntézu štýlov, kombináciu rôznych hudobných tradícií, tak aj náš festival má za cieľ upozorniť na toleranciu a rešpekt k našim, ale aj iným hudobným kultúram.

Čo zo súčasnej slovenskej „world music“ vás v poslednom čase oslovilo a čo ponúkne naživo váš festival?

ĽZZ: Tento rok sme pre slovenských hudobníkov pripravili tzv. open call – výzvu pre začínajúcich umelcov, ktorí by mali záujem hrať na našom festivale. Tu nás milo prekvapil záujem a pestrosť prihlásených kapiel. Viaceré z nich boli naozaj originálne a zároveň veľmi kvalitné. Z 35 prihlásených dostali napokon priestor tri: Ľubomír Gašpar Cimbal Project, Karpaton a Karin Sarkisjan. Tie si budete môcť vypočuť priamo 22. a 23. septembra na bratislavskom Hlavnom námestí.

Koho zo zahraničia sa vám podarilo konečne dotiahnuť do SR?

ĽZZ: Asi každý z nášho tímu má svojho favorita, ktorého by si prial pozvať na Slovensko, no záleží to od mnohých faktorov. Momentálne sa veľmi tešíme, že sme našli spoločný termín s Renaudom Garcia-Fonsom, ktorý je skutočne veľmi vyťažený a predstavuje špičku medzi kontrabasistami.

Slovenskému publiku je asi najviac blízka a známa bulharská skupina Oratnitza, ktorej meno sa tento rok objavuje v ponuke festivalu. Na čo ďalšie by ste z programu upozornili?

ĽZZ: Okrem už spomenutého parížskeho kontrabasistu Renaulda Garciu-Fonsa je to poľská speváčka s originálnym hlasovým prejavom Karolina Cicha. Odporúčame aj taliansku Kalascimu, momentálne asi najviac vychytenú kapelu z Južného Talianska. Rovnako si netreba nechať ujsť koncerty známych slovenských skupín na Hlavnom námestí – okrem Bandy sa predstaví Katka Máliková či Ľudové Mladistvá. Na festivale bude mať premiéru aj film Mareka Šulíka a Jany Belišovej “Ťažká duša” o rómskej hudbe. Novinkou je festivalová električka, ktorou sa budete môcť vo štvrtok aj v piatok povoziť po Starom meste a k tomu si vypočuť dobrú dávku world music naživo.

Váš festival ponúka počas štyroch dní (21.–24. septembra) za málo peňazí pomerne veľa muziky. Ako ťažko sa na tento typ podujatia zháňajú financie?

ĽZZ: Ťažko! 🙂 Je to o sústavnom zháňaní grantov, sponzorov a partnerov, ktorí sú ochotní pomôcť a podporiť dobrú vec.

Partnerom festivalu je SAV či NOC, a súčasťou festivalu je medzinárodná konferencia. Aký bude program a témy konferencie?

JV: Pozvanie na konferenciu prijali významní odborníci z domova aj zo zahraničia. Ich príspevky sú pripravené a zoradené tak, aby mali pridanú hodnotu. Tie slovenské príspevky majú predstaviť významné projekty zo SR zahraničným hosťom a publicistom (15 rokov existencie Tanečných domov v SR; vývin world music v SR atď.). Zahraniční hostia zasa ponúknu svoje skúsenosti a poznatky slovenským hudobníkom a profesionálom (napr. siete globálno-lokálnej hudby; možnosti turné pre world music hudobníkov v meniacej sa Amerike atď.)

Ako sa budú môcť diváci a poslucháči zapojiť do priebehu festivalu – tancom, spevom či hrou na nejaký hudobný nástroj?

JV: Máme pripravené interaktívne podujatia v podobe workshopov. Ako prvý bude jedinečný hudobno-tanečný workshop členov talianskej kapely Kaláscima. Tí budú účastníkov učiť tranzovné bubnovanie a s pomocou tanečníc z Etnodance aj tanec tarantela. Potom je tu osvedčený folklórny Tanečný dom v podaní manželov Morongovcov – ich výuka ľudových tancov určite prerastie do spontánnej tanečnej veselice. V nedeľu sa treba ísť pozrieť na nádvorie Zichyho paláca – na obľúbenú bubnovačku pre všetkých so zmyslom pre rytmus a s chuťou zamuzicírovať si.

Keby ste mali jednou vetou opísať váš festival a jeho atmosféru – ako by to asi dopadlo?

JV: Výborná hudba, pestré aktivity a všade naokolo veľa príjemných ľudí, ktorí majú rešpekt k vlastnej tradícii, no sú otvorení spoznávať prostredníctvom umenia aj širší svet, viesť s ním dialóg a spoločne objavovať nové možnosti, ktoré hudobné umenie prináša.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: WMFB, www.worldmusicfestival.sk

(Rozhovor bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jeseň 2017).

Tri typy podujatí, ktoré budete chcieť navštevovať každý mesiac

Pravdepodobne ste už o týchto podujatiach počuli, niektoré ste aj osobne navštívili a v budúcnosti by ste dokonca na nich radi vystúpili – ako rečníci, rečníčky či hudobné telesá, prezentujúce svoju novú tvorbu. Tri typy eventov, ktoré skrátka nemožno navštíviť len raz. Každý mesiac je totiž ich téma, miesto konania i zostava pozvaných prezentujúcich unikátna, neopakovateľná.

PMMXVII_0825_DSF6786

Všetci poznáme konferenciu TED, kde pozvané osobnosti svojimi vystúpeniami a neskôr videami inšpirujú celý svet. V menších mestách po celom svete potom fungujú jej odnože, dcérske podujatia v podobe TEDx talkov. O júlovom vydaní TEDxBratislava sme priniesli reportáž aj na webe magazínu Inspire.

Úspešne na publikum fungujú aj iné typy eventov, ktoré sa snažia svojím formátom od TED-u odlíšiť. Získavajú na prestíži, popularite a návštevnosti, pretože verných návštevníkov a návštevníčok z mesiaca na mesiac pribúda. Cítia totiž akýsi pocit spolupatričnosti, sociálnej siete, uzavretej komunity – vďaka tomu, že podujatia poznajú, pravidelne sa na ne hlásia a pri troche šťastia (a pozitívnej odozve od tímu organizátorov, zväčša do naplnenia kapacity eventu) sa na ne aj dostanú. Ich slovenské verzie môžete navštíviť a zažiť aj vy.

Creative mornings v 173 mestách

V roku 2008 odštartovala v New Yorku prvé vydanie „CreativeMornings“ Tina Roth Eisenberg. Chcela, aby bolo podujatie zadarmo – prístupné hocikomu, nielen vyvolenej komunite kreatívcov a kreatívkyň. Niektorí ho dodnes označujú za „TED for the rest of us” (TED talk pre nás ostatných). Kreatívne rána môžete navštíviť vždy v posledný piatok v mesiaci, ak si privstanete a týždeň dopredu sa na event prihlásite cez formulár na hlavnej stránke. Ranné podujatie je síce zadarmo, no vždy sa odohráva na inom mieste (raz vo vstupnej hale múzea, inokedy v útulnej kaviarni), preto je kapacita obmedzená. Za odmenu vás ale čaká voňavá káva a prednáška od zaujímavej osobnosti v rozsahu 20-50 minút.

PMMXVII_0825_DSF6780

Podujatie organizujú tímy dobrovoľníkov a dobrovoľníčok v 173 mestách po celom svete. V Bratislave sa konalo prvé Kreatívne ráno až v roku 2014 a zorganizovali ho kamarátky, zväčša študentky VŠMU. Keďže baby sú momentálne pracovne rozlietané mimo SR, periodicita bratislavských rán už nefunguje na mesačnej báze. Po letnej pauze sa však vráti v plnej sile, dúfajme. V minulosti o svojej tvorbe pútavo hovorili: výtvarník Erik Binder (na tému: láska, nielen k fujare) v Baestro bare; hudobník Jonatán Pastirčák v kaviarni Dobré&Dobre; alebo riaditeľka Slovenského centra dizajnu Mária Rišková na pôde Slovenského múzea dizajnu.

Sofar sounds v 370 mestách

Projekt „Sofar Sounds“ vznikol v rokoch 2009-10 v Londýne. Vraj išlo sprvu o odozvu na neslaný-nemastný koncert, ktorí traja kamoši navštívili. Vytvorili teda komorný event podľa vlastnej predstavy prežívania hudobného zážitku – priamo vo svojej obývačke. A tak je tomu doteraz, len sa licencia eventu a chuť organizovať podobné intímne troj-gigy rozrástla do 370 miest na viacerých kontinentoch. Týždeň dopredu sa na podujatie nahlásite a potom čakáte na notifikáciu mailom či esemeskou so súradnicami miesta konania. Ak ste teda iba návštevníci a návštevníčky. Na event sa môžete tiež prihlásiť ako majiteľ bytu, domu či iného zaujímavého miesta, kde by ste radi koncertný večer zorganizovali. Poprípade to môžete skúsiť ako potenciálny hudobný hosť, člen či členka skupiny a hudbou publiku vyrozprávať svoj príbeh.

15589638_10154220986927404_7280584361106725193_n

Vystúpenia hudobníkov a hudobníčok sa nakrúcajú na kameru a videá sú neskôr zdieľané v rámci globálnej siete Sofar sounds, čo je najmä pre začínajúce kapely výzvou a dobrou propagáciou. Bratislavská verzia sa napríklad od tej aucklandskej (18000 km vzdialenej) líši v dvoch veciach – podujatia sa konajú častejšie vo verejných priestoroch, ako v izbách bytov či rodinných domov, a vystupujú na nich aj veľké mená domácej hudobnej scény. Možno ste zažili niektoré z nich v klube, malom kulturáku či v kine. Skupina Tolstoys, ktorá čoskoro vydáva svoj debut, vystupovala napríklad v Markovi Twainovi (lodi na Dunaji, fungujúcej ako bar najmä počas letných mesiacov). Raper Bene a speváčka Katarína Máliková zasa vystúpili počas Mesiaca fotografie v Galérii 19. Májový „Sofar Sounds Bratislava“ sa dokonca konal na pôde holandskej ambasády a zahrali na ňom: Andrea Bučko, Dalibor Kocian aka Stroon a Jano Kružliak ml.. Asi najviac intímny bol zatiaľ marcový „sofar“ v útulnom byte na Palárikovej ulici, ktorý nafotila šéfredaktorka magazínu Inspire: Veronika Pilátová a vystúpil na ňom napríklad hudobník Jerguš Oravec. Augustové (vraj už plne obsadené) vydanie sa bude konať už o pár hodín (24. 08.) na ďalšom zaujímavom mieste v Bratislave.

3_Performer_Cell_Phone_Happening-Sofar_Sounds_AKL-May_2017-Photo_Palo_Markovic

PechKucha Night v 1010 mestách

Na Slovensku azda najdlhšie fungujúcim a najviac rozšíreným typom podujatia, zostaveného z krátkych inšpiratívnych prednášok prihlásených rečníkov a rečníčok, je „PechaKucha Night“. V Bratislave ho od roku 2008 organizovalo o.z. Punkt, ktoré stojí napríklad za podujatím „Dobrý trh“. V roku 2016 predalo štafetu, resp. licenciu mladším organizátorkám z OZ Soyart. Okrem hlavného mesta môžete zájsť na „pechakucha“ noc do Nitry, Popradu, Prešova, Trnavy či Žiliny. Organizátorky dokonca spojili sily s kolegami z Brna, Budapešti a Varšavy a snažia sa prepájať aktivity (ako aj prezentácie) v rámci vyšehradského regiónu.

Formát prezentácií (20×20) bol vynájdený dvoma zakladateľmi architektonickej firmy: Klein Dytham Architecture. Prvá PechaKucha Night sa konala v roku 2003 v Tokiu a okamžite sa stal z neformálneho zdieľania kreatívnych nápadov hit na pokračovanie. O desať rokov neskôr vystúpili v rámci jedného večera v bratislavskej Berlinke napríklad novinárka Zuzana Wienk, maliarka Patrícia Koyšová, či galerista Filip Vančo. Bratislavskú PechaKuchu hostil aj filmový klub Nostalgia, klub A4, Stará tržnica či Ekoiuventa pri Slavíne – všetko sú to zaujímavé bratislavské priestory s vlastnou históriou. Jedno z posledných vydaní, konkrétne o sociálnych vedách, sa konalo v spolupráci s Ústavom etnológie SAV v kine Mladosť. Témami nie je teda vždy iba súčasné umenie a architektúra, ale širší záber s celospoločenským (hoci možno viac abstraktným) záberom, ako: pamäť, hranice, periféria.

Opäť treba PechaKucha event odlíšiť od formátu TED talkov, s ktorými je neraz porovnávaný. Organizačné tímy prízvukujú, že pokým u TED-u ide o vystúpenia expertov a expertiek, na PechaKucha Night môžu vystúpiť aj bežní ľudia, ktorí sú ochotní podeliť sa s publikom o svoj príbeh. Prezentujúci však musí dodržať časový limit a počet obrázkov – komentuje iba prúd 20 slajdov (na každý z nich má iba 20 sekúnd). Presvedčte sa na vlastné oči, ako človek dokáže vtesnať svoju prácu či životné poslanie do šesť a pol minúty. Možno v niektorom z najbližších vydaní už budete stáť na pódiu a rečniť aj vy.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Pozrieť si autentické príklady socialistickej módy v Slovenskej národnej galérii

V znamení „retro“ štýlu často siahame do skríň rodičov alebo navštevujeme rovno povaly starých rodičov – aby sme získali autentické príklady socialistickej módy. Napriek prekážkam režimu sa odvetvie odievania vyznačovalo svojskými fenoménmi a menami. Do nedele máte možnosť v rámci výstavy „Nech šije!“ v Slovenskej národnej galérii zistiť – ako to v praxi vyzeralo.

21246363_1555243891163592_2330540669120722761_o

Väčšina z čitateľov a čitateliek magazínu „Inspire“ obdobie komunizmu v Československu nezažila, alebo si ho pamätá z detstva len matne. Po retro kúskoch často siahame v prípade kostýmových žúrok, pričom nie vždy sa zamyslíme – z akého materiálu je odev vytvorený, kto ho navrhol, kde bol zhotovený a či bol dostupný, resp. mohol konkurovať aj na Západe. No aj za železnou oponou sa móda tvorila, fotografovala, dokonca prezentovala v časopisoch a na mólach v zahraničí – aj keď s istými pravidlami. Práve o zmapovanie slovenskej módy v období rokov 1945-1989 (teda od konca 2. Svetovej vojny do Zamatovej revolúcie, pádu komunizmu) sa snažili kurátorky Viera Kleinová a Zuzana Šidlíková pri koncipovaní výstavy „Nech šije! Móda na Slovensku 1945 – 1989“.

Mantinely módy v čase totality

Móda a totalita akoby ani nešli dohromady. Pri tvorbe totiž potrebujete slobodu, možnosť voľby, poprípade inšpiráciu, prístup k inováciám či spätnú väzbu zo zahraničia. A to tak ľahko nešlo. Napriek tomu výstava, ktorá vzišla zo spolupráce Slovenskej národnej galérie (SNG) a Slovenského múzea dizajnu (SMD), zachytáva niekoľko kľúčových fenoménov sledovaného obdobia (1945-1989) a svetlé momenty autorskej tvorby.

Kurátorky opisujú a príkladmi dokumentujú, že „odievanie začiatkom 50. rokov 20. storočia bolo úsporné a uniformné“, akoby všetky modely museli pripomínať pracovný úbor. Pro-sovietsky (a teda zákonite anti-západný) diktát v celom Československu sa snažil nanovo sformulovať vkus obyvateľstva. Za socializmu sa odevnému priemyslu teda akoby darilo – masová výroba sa orientovala v niekoľkých slovenských štátnych podnikoch. Ukážky z ich produkcie si návštevníci a návštevníčky výstavy dozaista užijú. Ak dovtedy nepočuli o existencii Tuzexu, tak aj k tomu dostanú výklad s príkladmi. Spoznajú tiež pár osobností z oblasti módneho dizajnu, hoci v sledovanom období boli tlačené do ústrania pozornosti priemyselného prostredia.

Obdobie znárodnenia predstavovalo zmenu – prechod k malosériovému (zákazkovému) odevu, no začiatkom 50. rokov aj malí živnostníci skončili. Kontakt s módou za železnou oponou sa snažilo udržať Vývojové a modelové stredisko Makyty Púchov v Bratislave, a aké-také náznaky individualizovanej tvorby v odevnom systéme napĺňajú podniky Vzorodev či ÚĽUV. Limitovaný počet doplnkov či šperkov mohli ženy získať v predajniach Dielo. Kontakty so svetom ožili v polovici 60. rokov, no aj to iba nakrátko.

Módne časopisy, soc modely a naše modelky na mólach

V Československu sa vkus a trendy v odievaní predstavovali v dvoch časopisoch: „Móda“ a „Dievča“, ktoré mali vlastné návrhárske ateliéry s vhodnými inšpiráciami pre naše ženy. Tam možno datovať aj začiatky slovenskej módnej fotografie, ktorej je na výstave „Nech šije!“ v SNG venovaná samostatná sekcia. Kmeňovým fotografom časopisu „Móda“, ktorý fungoval v ČSSR od roku 1949, bol Karol Kállay. Vďaka tejto práci mohol cestovať a fotiť v zahraničí, rozvinul princíp exteriérovej práce s modelom a modelkou. Mená Pavla Janeka a Jána Krížika sú zasa spojené s časopisom „Dievča“ pre násťročné čitateľky (vydávanom od roku 1969). Na výstave sa objavia aj ukážky z tvorby stále aktívneho „streetstyle“ fotografa Juraja Bartoša.

Ak počas prázdnin u starej mamy narazíte na tieto časopisy, či vtedy nedostatkový tovar (západonemecký žurnál „Burda“), osvojíte si aj početné strihové prílohy magazínov, a teda fenomén domácky zhotovovaného odevu. V každej domácnosti bol šijací stroj, často aj pletací stroj, háčiky a ihlice na štrikovanie. Strihovými predlohami z Vkusu sa riadili naše mamy a babky. Kurátorky výstavy prízvukujú, že to mal byť akýsi „výdobytok pre socialistickú ženu, hoci v skutočnosti išlo o náhradu disfunkčnej odevnej výroby“.

Domáci odevný priemysel vraj žal úspechy na medzinárodných súťažiach, výstavách, veľtrhoch (takto bola verejnosti aspoň predkladaná realita). Slovenské dievčatá okúsili úlohu manekýnok na módnych prehliadkach v starostlivo vybraných krajinách. Ale ani toto odvetvie priemyselného výtvarníctva s cenzúrou za chrbtom nemalo šancu konkurovať západnému vývoju módy a módnym inováciám.

21248171_1555243861163595_5359366435999252999_o

Kreativita v móde ako predzvesť pádu režimu

Až v druhej polovici 80. rokov 20. storočia možno hovoriť o autorskej tvorbe v slovenskom úžitkovom umení a badateľná kreativita akoby predznamenávala pád komunistického režimu. Slovenské výtvarníčky študovali textilný dizajn v Prahe a svoje skúsenosti prenášali do Bratislavy. Spoznávame tak tvorkyne, ako Katarína Böhmová, Michaela Klimanová-Trizuljaková (s viditeľnými inšpiráciami výrazného „trizuljakovského klanu“), v rámci odevného experimentu sa objavujú ďalšie mená: Milota Havránková, Karol Pichler, Lea Fekete, Daniel Brunovský, Zuzana Šujanová-Gregušová…

FinisážovýLetný večer v SNG“ môžete zažiť (a posledný raz sa prejsť medzi vystavenými odevmi, skicami modelov, obálkami časopisov a fotografiami v rámci výstavy „Nech šije!“) v nedeľu 20. augusta o 18ej. Kurátorka zbierky textilu a módy Uměleckoprůmyslového muzea v Prahe, Konstantina Hlaváčková, bude v tento večer prítomným hovoriť o histórii textilu, čím zároveň podčiarkne záverečné slovo kurátoriek končiacej výstavy.

Ak by ste predsa len do nedele SNG nestihli navštíviť, plnohodnotnou náhradou vám môže byť aj publikácia “Stratená (m)ÓDA – Odevná kultúra na Slovensku v rokoch 1948-1989”, ktorá pred pár mesiacmi vyšla v spolupráci vydavateľstva Slovart a VŠVU. Ide o výsledky vedeckej práce a zberateľskej aktivity jednej z kurátoriek výstavy: Zuzany Šidlíkovej. Oplatí sa ju prelistovať v kníhkupectve Ex Libris, alebo rovno kúpiť.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Ôsmy ročník TEDxBratislava v znamení strát (predsudkov) a nálezov (nádeje)

Čo vás osloví viac? Klasické motivačné prednášky, ako vystrihnuté z filmov Magnólia či My little Miss Sunshine, alebo ľudské príbehy, prinášajúce viac či menej prevratné myšlienky pútavou (v najlepšom prípade vtipnou) formou? Ak na vás funguje práve tá druhá možnosť, tak ste pravdepodobne sedeli v júli v novej budove SND a sledovali štrnásť vystúpení v rámci podujatia TEDxBratislava. Ak ste tam osobne byť nemohli, atmosféru vám pomôže priblížiť aspoň tento článok.

Tento rok bolo v zostave trefne zvolených rečníkov a rečníčok, ukázujúcich nám na vlastných príkladoch: netradičné pohľady na tradičné témy, viac žien ako mužov. Hneď v úvodnom príhovore na to hrdo upozornil držiteľ licencie TEDx pre Bratislavu: Rastislav Geschwandtner. Vystúpenia dýchali zmesou odvahy i zraniteľnosti, publikum malo v prestávkach medzi talkami o čom kriticky premýšlať. Na pódiu sa totiž načrelo do tém: vnímania rozdielnosti, multikulturality, migrovania a hľadania identity pod heslom: Straty a nálezy.

19780784_10154612092871860_1502004157534501103_o

Čo strácajú muži, nachádzajú ženy, a naopak

Rasťo Geschwandtner si pred svojím uvítacím príhovorom urobil na internete malý prieskum a cez vyhľadávač zisťoval, čo strácajú a nachádzajú najviac muži, a čo ženy. U žien sa najčastejšie stratil hlas, potom zmysel života a zrkadlo. U mužov to neboli prekvapivo vlasy či čosi malicherné, ale na prvom mieste strát bol: PUK kód, potom samotný telefón a do tretice rodný list. Čo sa týka nálezov, tak tam to bolo ešte veselšie. Ženy nachádzali primárne: milenca, potom kliešťa a domov, muži našli skladací nožík – rybičku (spomienku na detstvo), poštového holuba či rogalo.

Téma strát a nálezov sa aj v prípade podujatia TEDxBratislava dotýkala nielen materiálnych statkov: výdobytkov technológií a inovácií, ale aj medziľudských vzťahov. Pričom vždy by sme radšej počúvali príbehy o nachádzaní životných partnerov (ako v prípade jazykovedkyne Lucie Molnár Satinskej či youtuberky Jessicy McCabe), ako o strate blízkych (ako v prípade vojnovej pamätníčky Evy Mosnákovej). Našťastie sa celý event niesol v znamení strát predsudkov a nálezov nádeje, a to je to podstatné.

O hľadaní identity a absurditách v našej spoločnosti

Sú medzi nami takí, ktorí dokážu visieť v zajatí sociálnych médií aj dvanásť hodín denne. Téma migrácie a utečenectva ich teda nemohla obísť, práve na Facebooku sa totiž odohráva najviac slovných vojen a súťaží o definovanie národnej identity. Občas sa však aj súdnym diskutujúcim vymkne onen lokál patriotizmus z rúk a prejdú na stranu extrémizmu. Že neviete, o čom je reč? Každá z nižšie uvedených rečníčok pracuje s tak citlivou témou, že sa s negatívnymi reakciami skôr či neskôr musela vysporiadať. Stálo preto za-to: vypočuť si ich prednášky na TEDxBratislava.

Rešpektovaná historička s nádherným hlasom a sebaistým prejavom, Jarmila Bednaříková, sa zaoberá sťahovaním národov a migráciou ako konštantou dejín. Snaží sa vždy pripomenúť, že „migračné vlny“ tu vždy boli, dokonca tie v minulosti svojím rozsahom ďaleko predbehli tú dnešnú. Zdôraznila tiež, že existujú dva typy scenárov: konfrontačný (založený na odlišnostiach) a integračný (založený na spojitostiach). V tomto momente je dôležité nezanedbať vzdelávanie (učiteľov, politikov, novinárov) v danej oblasti. Od toho totiž bude závisieť, aký slovník a prístup k téme si ľudia zvolia.

Majsterka cynizmu na sociálnych sieťach i vo výtvarnom umení, Ivana Šáteková, ponúkla obecenstvu v SND svoj príbeh – ako sa dostala k vyšívaniu slovenských prísloví a porekadiel z oblasti Šoporne (s nehostinným, stereotypným, často sexistickým podtextom) ako spôsobu vyjadrovania sa k aktuálnym spoločenským otázkam. Práve ľudové tradície prepája s dnešným svetom a svojským humorom poukazuje na absurdity v slovenskej spoločnosti. Aj sa jej za to dostalo odozvy od hejterov. Ivana upozorňuje na fakt, že možno o päťdesiat rokov sa do slovníka zaužívaných úsloví dostanú aj nadužívané výroky dneška: “Vezmi si ich domov!“; alebo „Ty, slniečkár, platený Sorosom!“ Momentálne má najradšej výstižnú slovenskú vetičku: „Nikto neohovorí lepšie človeka ako človek človeka.“

19702928_10154612029331860_4972633678092035400_o

Ovládať jazyk, ktorý spája

Jazykovedkyňa, Lucia Molnár Satinská, začala svoj talk tými najviac trefnými otázkami. Spravila si prieskum u divákov a diváčok v SND: o učení sa cudzích jazykov. Zaujímalo ju, koľkí z prítomných hovoria po anglicky, a koľkí sa angličtinu chceli dobrovoľne naučiť ako cudzí jazyk. Zdvihla sa väčšina rúk. Keď zopakovala otázku, ale angličtinu vymenila za maďarčinu, tých rúk v obecenstve bolo zdvihnutých minimum. A práve viacjazyčnosti v našom regióne a hľadaní odlišností, no najmä spojitostí medzi slovenčinou a maďarčinou, sa Lucia venuje vo svojom výskume. Nie je predsa tajomstvom, že Bratislava bola kedysi multikultúrnym a multijazyčným mestom. Pracovný život vtipne premostila do roviny osobnej a spomenula aj to, ako ju portrétujú v maďarských médiách ako akúsi kuriozitu – jedna z mála Sloveniek sa totiž v detstve dobrovoľne začala učiť maďarčinu. Dnes má dokonca za manžela maďarsky hovoriaceho režiséra.

Výnimočný pedagóg, Scott Bedley, nazerá na formy vzdelávania rebelskými očami. Založil skupinu Skype Master Teachers, aby prepojil učebne po celom svete a vytvoril tak globálnu komunitu, ktorá je ochotná kriticky myslieť, nebáť sa inovatívnych postupov a najmä spolupracovať. Vo vlastnej triede, zloženej z 10-ročných žiakov a žiačok, podnecuje výrobu, ale zároveň aj dekonštrukciu pravdivých a falošných správ. Len tak si môžu deti na vlastnej koži odskúšať fenomén „fake news“ na sociálnych sieťach a pripraviť si jazyk a štýl, ako im čeliť. Je to skvelý príklad načasovania mediálnej gramotnosti v praxi – začať s mediálnou výchovou treba totiž už na základných školách.

Budúcnosť: podpora permakultúry aj virtuálna realita

Ďalšia skvelá rečníčka, diplomovaná permakultúrna dizajnérka, Patricia Černáková, predstavila vo svojom vystúpení s trefnými príkladmi a prirovnaniami spôsob hospodárenia s pôdou a vodou udržateľným spôsobom, šetrným k prírode. Rozhovorila sa na tému využívania pitnej vs úžitkovej vody; dôležitosti výskytu a použitia liečivého pýru či žíhľavy v domácnosti a vyvrátila mýtus bezúdržbovosti záhrady. Starostlivosť o záhradu prirovnala k výchove dieťaťa (alebo naopak?). Mať úrodné záhony bez práce by bolo síce skvelé, ale takto to zatiaľ nefunguje.

Keď sa spojí nadšený medik s nadaným informatikom, môže z toho vzniknúť všeličo. Ako sme mali možnosť vycítiť z talku absolventa medicíny: Tomáša Brngála, v jeho prípade zapojenie virtuálnej reality (VR) do medicíny vyústilo do vzniku úspešnej aplikácie Human Anatomy VR, ktorú si ľudia stiahli už vo vyše sto krajinách sveta.  Namiesto dlhých hodín, strávených v pitevni, sa o ľudskom tele učíte rýchlejšie – jedným klikom oddeľujete pod kožou vrstvu od vrstvy. Do budúcna by sa mohli podobne spracovať pre potreby zlepšenia výučby medicíny aj ďalšie predmety (okrem anatómie napríklad genetika či imunológia) a učebňa s VR headsetmi by mohla fungovať aj na ostatných lekárskych fakultách, nielen v Bratislave. Dokonca je plán rozšíriť projekt vďaka osvietenému sponzorovi aj na stredné školy. Tomáš v prednáške spomenul aj ďalšie využitie VR v praxi – v podobe simulácie videnia a myslenia ľudí s autizmom; 360-stupňového živého prenosu operácie; či výkonu operácie expertmi na ďiaľku… Tento rečník sa neobáva, že by v budúcnosti technológie nahradili lekárov (môžu len uľahčiť a spresniť ich prácu), veď medicína je predsa o niečom viac – o ľudskosti.

Autorka textu: Boba Markovič Baluchová, Foto: Martina Cimermanová, TEDxBratislava

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Pátranie po mŕtvom na Pekelnom vrchu

Historické detektívky, to je moje. Čítať príbehy českého historika Vlastimila Vondrušku, to bola pre mňa vždy víkendová pasia. V rámci slovenskej ponuky som hľadala čosi podobné a konečne som siahla (na odporúčanie Števka Chrappu a Rudiho Rusa) po sérii „Kapitána Steina a notára Barbariča“ od Juraja Červenáka. Už teraz viem, z čoho bude pozostávať moja skladba čítania na blížiacu sa rodičovskú “dovolenku”. Prvá časť z danej série: „Mŕtvy na Pekelnom vrchu“ od tohto vskutku všestranného autora bola najlepším začiatkom!

Vyšetrovanie zrady (a ako inak: i vrážd) v banskom meste Štiavnica v období turkobijských nálad (16. storočie) je opísané akčne, pútavo, bez vreckovky na ústach – no kto by sa nezačítal?! Kedysi som s geologickým kladivom prebádala v rámci môjho štúdia daný región, preto mi prišli Červenákove trefné opisy spletí banských chodieb aj stratégií miestnych pánov ťažiarov tak známe. A hoci sa roky živím písaním (v slovenčine), musela som riadne zaloviť v pamäti i slovníku pri objasňovaní slov, ako: bandalír; dolomán; kučma; fokoš; torba; rapier atď.

Veľmi dobre sa knižka čítala, sympatizovať s dvojicou hlavných postáv nebolo ťažké. Odporúčam sledovať ich myšlienkové postupy aj naďalej a po prelúskaní jednotky sa pustiť hneď do druhého príbehu ich novej výpravy.

Text: Boba Markovič Baluchová

(Text pôvodne koncipovaný pre Čo čítať, leto 2017).

Drsná škola v SNG, alebo ako šiesti grafici účtujú s dejinami

Ak vás zaujíma, čo spája voľného umelca Bindera, konceptuálneho typografa Drličiaka, majstra veľkorozmerných drevorytov Klepocha, úžitkového grafika Horvátha, pedagóga umenia Čejku a knižného dizajnéra Čumlivskeho – zástupcov novo-sformovanej skupiny „Drsná škola“ – navštívte v najbližších mesiacoch Slovenskú národnú galériu. Práve tam spomínaná šestica grafikov účtuje s dejinami (nielen súčasného umenia).

Mainstreamové publikum si slovenskú grafickú školu asi najviac spája s osobnosťou Albína Brunovského. Preto sa aj na najnovšej výstave v Slovenskej národnej galérii (ale zámerne iba v salónnej koláži na 3. poschodí Esterházyho paláca) objavujú aj ukážky z jeho tvorby či ďalších klasikov grafiky. No diela šestice bradatých štyridsiatnikov vo zvyšku priestorov SNG, ako i celý koncept výstavy „Drsná škola“, sa však s touto tradíciou svojským spôsobom vysporadúvajú, konfrontujú.

!drsna skola Pala Cejku-foto Palo Markovic

„Post-brunovská“ generačná výpoveď

Oslovení autori, narodení po roku 1970, na prvý pohľad predstavujú protipól myslenia, ako i prístupu k médiu grafiky. Ide o akúsi „post-brunovskú“ generačnú výpoveď.

Vybraní šiesti muži vedome rýpu, resp. vyrývajú do zaužívaných hraníc a konceptov v (súčasnom) umení. Výsledná zostava autorov bola kurátorkou Alexandrou Kusou v spolupráci s Luciou Gavulovou „okresaná“ na Erika Bindera, Jana Čumlivského, Emila Drličiaka, Pala Čejku, Juraja Horvátha a Tomáša Klepocha, pričom z výberu nakoniec vypadol napríklad Boris Ondreička či Matej Fabián. To všetko v duchu koncepcie premýšľania, zvažovania, škrtania a dopĺňania, ale stále v súlade s názvom „Drsná škola“, ktorý si tí skôr narodení ešte spájajú s konkrétnym detektívnym žánrom z literatúry, kde sa autori nevyhýbajú tvrdej priamosti, robustnosti.

Viac o koncepcii prezradia pracovníčky SNG v kurátorskom výklade 13. septembra, alebo samotní vystavujúci autori v sprievodných podujatiach SNG k výstave v mesiacoch september-október (stačí sledovať web: http://www.sng.sk).

priprava na vystavu 1-foto Palo Markovic

Namiesto grantových umelcov premýšľajúci rýpali

Skupina sa pri príležitosti prípravy a realizácie výstavy sformovala do tejto podoby Drsnej školy po prvý raz. Ak by mali kurátorky ku každému z autorov priradiť dvojslovný opis ich prístupu k tvorbe, tak Erik Binder by bol spájaný s voľným umením, Emil Drličiak s konceptuálnou typografiou, Tomáš Klepoch s „absolútnou grafikou“, Juraj Horváth s úžitkovou grafikou, Palo Čejka s dejinami umenia (a ich výučbou) a Jan Čumlivski s presahmi grafiky do knižného dizajnu. Každý zo zúčastnených umelcov však pracuje samostatne vo vyčlenenom priestore, v jednej konkrétnej miestnosti v rámci galérie. Výsledkom sú jedinečné inštalácie s prinesenými, alebo priamo na mieste vytvorenými dielami (s použitím autentických nástrojov, pracovných stolov, bedničiek s pivom či platňami), ktoré bude ťažké preniesť do archívu SNG .

Vybraní výtvarníci netvoria mainstream. Nie sú to grantoví umelci, skôr premýšľajúci rýpali (na trhu s umením nie dobre predávaní, preto sa živiaci napríklad učením). Sú neprehliadnuteľné súčasti slovenskej či českej scény, ktorých regulérne rýpanie do lina či do dreva dáva hlbší zmysel, hoci na prvý pohľad nemusí byť všetko zrejmé.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Festival Pohoda – po 20 rokoch v relaxačnom móde

Že festival Pohoda už dávno nie je (len) o hudbe, sme si všimli všetci. Tento rok, po veľmi silnom jubilejnom dvadsiatom ročníku, si organizátori aj návštevníci zjavne povedali, že potrebujú zaslúžený relax s nádychom nostalgie – ohliadnutím sa za prvými ročníkmi tohto podujatia. A tak to celé tri dni v areále trenčianskeho letiska naozaj aj vyzeralo. Ku spokojnosti všetkých vekových kategórií.

Veľa známych sa ešte pár týždňov pred začiatkom tohto najväčšieho festivalu s dvadsaťročnou tradíciou dušovalo, že nedajú 89 eúr len za to, aby si mohli pokecať s kamošmi na trenčianskom letisku. V uplynulý júlový víkend sa tam však všetci do jedného i tak objavili a spokojne pokyvkávali hlavami. A hoci sa z roka na rok Pohoda viac a viac transformuje z hudobného eventu na multikultúrne a predovšetkým rodinne orientované podujatie, akceptujeme to bez reptania. Pohodová atmosféra sa predsa nevytráca, a o to ide predsa najviac.

PMMXVII_0708_DSF5696

Pribúda návštevníkov predškolského veku

Hneď v nedeľu ráno sa objavili rebríčky toho naj z Pohody od menej či viac sledovaných názorových vodcov vo vodách slovenského internetu. Hudobných highlightov bolo pomenej, a viac sa objavovali javy, ktorými sa iné festivaly pochváliť nemôžu (recyklovaný riad vo vege-reštaurácii, happy hour v sprchách, pump track pre malých bajkerov, vyberané čokoládové pralinky atď.).

Najväčšou atrakciou bolo pravdepodobne „parkour“ ihrisko zo sena (alebo to bola slama?), kde sa najmenší návštevníci festivalu vedeli zahrať celý deň. Niektoré mestské deti skákali zo stohov možno po prvý raz v živote. Pre tých starších šlo o voňavú nostalgickú spomienku na detské časy, strávené u starkých na dedine. Magickú atmosféru pohody dotváral spln mesiaca na nočnej oblohe – takmer bez hviezd a oblakov (teda: ako kedy). So zvyšujúcim sa vekovým priemerom verných návštevníkov Pohody pribúda každým rokom i výskyt kočiarov vo festivalovom areále a počet atrakcií pre deti. Občas dokonca začujete protesty malých škôlkárov v štýle: „Načo tu hrá tá hudba?“; „Čo to sú za divné zvuky?“ Trošku opovážlivé smerom k hudobnému podujatiu, ale zasa vcelku ospravedlniteľné, :).

Neplánované stretnutia tretieho druhu

Na Pohode stretnete takmer všetkých – kamarátov z mimovládok; introvertných spolužiakov; vzdialených bratrancov a sesternice; slnkom unavené lokálne celebrity; niektorých politikov s podprahovou agitkou; svojich budúcich zamestnávateľov, aj bývalých frajerov a frajerky; resp. manželov a manželky; tých, čo tak nutne stretnúť nepotrebujete. Do dobrej nálady vás našťastie okamžite dokázala dostať ľadová káva hneď v niekoľkých stánkoch. Vyskúšali ste napríklad bezkofeínovú zmrzlinu a/alebo kávu z dielne trenčianskej pražiarne a kaviarne Coffee sheep? Ak nie, budúci rok to treba napraviť. Horúčava–nehorúčava, prechádzka cez celý areál spraví každému dobre. Najmä po výdatnom obede, keďže na Pohode bolo i tento rok o pestrý výber jedál (aj pre problémové brušká a vege-bio-raw nálady) postarané. Indické wrapy, japonské rameny, sójové guláše, domáce makovo-višňové štrúdle, aj kalorickejšie špeciality: nivové langoše, grilované oštiepky či zemiakové placky chutili skvele.

Stalo sa vám, že ste mali v mobilnej Pohoda appke starostlivo vyklikané „must watch“ kapely, ale polovicu z nich ste nakoniec akosi vidieť nestihli? Pravdepodobne áno. Pravdepodobne vám pôvodné plány zhatili všetky tie neplánované, ale tak príjemné stretnutia tretieho druhu. Kamaráti, ktorých ste nevideli večnosť, ale v hovore ste plynule dokázali nadviazať na témy spred desiatich rokov, akoby to bolo včera. Pohoda nie je o párminútových liftových rečiach, ale o niekoľkohodinových nočných debatách na rozpálenom betóne – keď vám je skrátka dobre a neľutujete, že ste nevideli headlinera večera.

Na Pohode luxusne ako u kohosi doma na návšteve

Pohoda je známa svojimi pozitívnymi vibráciami – nikde ani tento rok neboli žiadni agresívni (alkoholom zmorení) ľudia či najatí trollovia. Organizátori starostlivo dbali na pokoj a poriadok v areále; príslušníci polície sa pri kontrole dokladov pri výjazde z letiska správali prívetivo, rovnako aj dobrovoľníci či taxikári. Parkovací systém fungoval dobre, triedenie odpadu treba ešte docvičiť. O bonusoch typu: keramické toalety (s tematicky potlačeným toaletným papierom), opaľovacie krémy či zubné pasty zadarmo sa azda už ani netreba zmieňovať. Na tento luxus sme si pri festivale Pohoda prirýchlo zvykli. Letisko vám potom pripomína skôr príjemnú návštevu príbytku dávneho kamaráta, ako miesto festivalu pod holým nebom.

Každoročne by ste mali navštíviť aj kreatívnu zónu, ide totiž o dôstojnú výstavu malieb, hoci na kamenných hranoloch, ktoré o pár dní skončia pod zemou. A nejde len o diela začínajúcich umelcov – študentov VŠVU, ale o veľké mená, ako napríklad Marek Ormandík. V Literárnom stane Martinusu sa takisto premleli tisícky návštevníkov Pohody. A nielen preto, že sa potrebovali skryť pred dažďom. Zaujímali sa o kvalitnú literatúru, ktorú si vo farebných plátených taškách (k nákupu zdarma) mohli odniesť so sebou. Ak, samozrejme, nebola už vypredaná – ako v prípade novinky Ruzká klasika, ktorá bola po čítačke Dana Majlinga beznádejne rozchytaná.

Mimovládková pasáž, Kaviareň Dobrá krajina a Nay tanečný dom bývajú už tiež neoddeliteľnou súčasťou Pohody. Tento rok napríklad potešil nielen ženské pohľady a hip-hopové duše: Break dance Battle, najmä jeho víťazné tanečné skupiny – Cool2Rock a HastaLaMuerte.

Hudba skôr pre oči, ako uši

Bolo by ale vhodné spomenúť aj pár top vystúpení tohto ročníka Pohody, aj keď nie každá vydarená „performance“ sa rovná hudobnému koncertu (a naopak). Hneď v prvý večer festivalu urobili šou pre masy týpci z Nórska: Ylvis. Shoegaze legenda Slowdive takisto potešila svojich verných fanúšikov, ktorí ostali priklincovaní pod pódiom aj počas zvukovkovej výplne medzi vystúpeniami v podobe moderovania Braňa Jobusa a hrania hitov z jeho projektu Abusus. Pre ľudí, čo vyrastali na hudbe Sonic Youth, bol koncert Thurstona Moorea povinnou jazdou. Rovnako si beznádejní romantici i veční cynici, ktorí mladosť prežili v zajatí gitár, pochvaľovali vystúpenia Marka Lanegana a The Jesus and Mary Chain.

Piatkový deň patrilo hlavné podium samým babám – raperke M.I.A., R’n’B dive Solange a majsterke prerábok a „sounds like“ hitov Birdy. Hoci ani jedna z nich osamote ničím špeciálnym neohúrila trenčianske letisko, ide o skvelý Girl power koncept zo strany organizátorov Pohody. Na svoje si prišli aj priaznivci elektronickej hudby (i vzácne prežívajúceho žánru D’n’B) vďaka Beardymanovmu ansámblu a jeho encklopedickej prezentácii všetkých existujúcich štýlov; triu Electro guzzi, ktoré svoje vystúpenie umne obohatilo o dychovú sekciu; a algorytmickému Squarepusherovi – osamote či v jeho druhom (menej hlučnom) akustickom projekte.

World music scéna ponúkla návštevníkom kolumbijský projekt Pixvae, ktorý vás prinútil usmievať sa a dokonca tancovať salsu – vďaka pohľadným speváčkam s výbornými hlasmi a neprepočuteľnému basovému saxofónu. Silný osobný príbeh jedného z najvýraznejších headlinerov Pohody, Benjamina Clementinea, akoby nahrával do karát OZ Proti prúdu (a predaju pouličného časopisu Nota Bene). Kiežby každý príbeh týpka z ulice dopadol takto zvukomalebne a úspešne.

Slovenská scéna: rovnako dôležitá ako svetoví headlineri

Michal Kaščák nezabúda pri porade s dramaturgami festivalu a zostavovaní programu ani na svojich kamarátov a slovenskú hudobnú scénu. Našťastie si popri tradičnej Pare, Polemicu či Billy Barmanovi mohli návštevníci pozrieť aj koncerty zástupcov z menej komerčne úspešných štýlov. Nesklamal Pišta Kráľovič so svojím elektronickým triom Nvmeri, ani jazzová speváčka Zuzana Mikulcová, ktorá v týchto dňoch finišuje s fundraisingom k vydaniu albumu, ponúkajúcom presahy aj do iných, menej klasických žánrov. Tisícky ľudí si v sobotu poobede naplno užívali reunion trnavskej kapely Hudba z Marsu, ako aj našlapanú koncertnú podobu nového EP Domáce potreby od rapera Veca s kapelou.

Koncerty legiend MCh band, Tony Ducháček a Garage, Laura a její tygři, Bez ladu a skladu aj Auktyon našťastie nepotvrdili obavu, že ide iba o zombies kapely, obyčajný flashback a nostalgiu za prvými ročníkmi Pohody. Išlo o výbornú príležitosť najmä pre mladšie ročníky – vypočuť si, na čom fičali ich rodičia.

Niektoré slovenské médiá už vo štvrtok v noci pasovali za vrchol festivalu koncertné prevedenie platne tria Lasica, Satinský, Filip – Bolo nás jedenásť. Zo všetkých AllStars bandov festivalu to bolo vskutku najväčšie prekvapenie. A aj tí, ktorí ťažko niesli prítomnosť Doroty Nvotovej na pódiu, zotrvali – rozcítený Milan Lasica ich presvedčil o tom, že ide o skvelú nadčasovú platňu s dodnes platnými textami. Je tam totiž vo viacerých významových rovinách skryté všetko, čo sa snažia vštepiť do hláv dnešným mileniálom osvietení učitelia na školách, aj o čom sa mladých snažili presvedčiť hostia v diskusných stanoch počas 21. ročníka festivalu Pohoda.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

 

Ján Hrčka: Veľa čiernej mojim plátnam svedčí

Nemá ešte ani tridsať rokov a už patrí medzi najviac vystavovaných a predávaných slovenských maliarov súčasnosti. Upúta rovnako zjavom, ako i svojou tvorbou – predovšetkým výtvarnou, ale aj tou hudobnou. V noci hráva s bratom a kamošmi po kluboch v zoskupení Kaktus a Ramones Bratislava, cez deň prenáša svoje rock’n’rollové nálady a vízie na plátna. Vždy odetý v čiernom – Ján Hrčka.

nedobra velkost portretu-Jan Hrcka v Ramones Bratislava-foto Evicka Korbel

V akom veku si vedel, že budeš študovať maľbu?

Koncom ŠUP-ky (Strednej školy umeleckého priemyslu, dnes výtvarníctva). Vtedy som prestal brať školu ako otravu, povinnosť a začal som pozorovať okrem muziky okolo aj výtvarné umenie.

Ktorý autor či smer najviac ovplyvňoval tvoj štýl?

Pamätám si, ako nám raz pedagóg Milan Bočkay (predstaviteľ tzv. analytických tendencií v slovenskej maľbe) rozdával knižky. A hoci netuším, pri akej príležitosti to bolo, viem, že som si hneď vybral nemecký expresionizmus. Veľký vplyv na mňa vtedy mali výstavy Sigmara Polkeho, Gerharda Richtera, Georga Baselitza, či diela Anselma Kiefera. Všetko to bolo veľmi blízko, vo Viedni – často sme tam chodili.

Kedy si sa ustálil v technike, ktorá ti vyhovuje dodnes?

Doma vo svojej tvorbe som sa cítil byť v treťom ročníku na VŠVU. Keď nastúpili na moje plátna ruiny, to som mal sladkých dvadsaťjeden, :).

Pohľad z Propeléru, 150 x 240 cm, akryl na jutovine, 2013

Ako na teba pôsobili pedagógovia na VŠVU? Koľko voľnosti a podpory si mal?

Voľnosti aj podpory som mal dosť, program si každý študent zostavoval sám. Vnímal som to ako taký plynulý prechod do praxe, etablovanie sa do života profesionála, ktorý sa bude živiť umením.

Kto z rovesníkov ťa inšpiruje a v čom?

Chodievam na výstavy spolužiakov, popozerám ich profily na instagrame, ale konkrétne meno teraz neviem povedať. Moja tvorba je postavená výlučne na tom, ako a čím práve žijem – čo ma očarí, nakopne… Je to taká forma denníku. Na rovesníkoch ma zaujíma to, v čom sme odlišní, resp. sledujem témy, do ktorých by som ja napríklad nepustil.

Kedy a prečo vzniklo zoskupenie piatich mladých maliarov: projekt BAnda? Aké má tvorivá skupina výhody (okrem ponuky diel na kolektívne výstavy)?

Vzniklo v roku 2014 ako najmladšia generácia IV. Atélieru. Chceli sme sa odlíšit od klasického vnímania “Csudaiovského ateliéru” (ročníka, vedeného prof. Ivanom Csudaiom). Boli sme presvedčení, že ako skupina máme väčšiu šancu dať o sebe vedieť. To sa aj podarilo. Behom roka 2015 sme vystavovali skoro každý mesiac po celom Slovensku a Česku.

Z výstavy BAnda 2014 v SPP Gallery

Nie každý rozumie pojmu jutovina. Aký typ podkladu, plátna to je?

Je to hrubá tkanina hnedožltej až zelenkastej farby a používa sa skôr na výrobu vriec na obilniny, kávu, koreniny atď.. Mne práve tou farbou učarovala. A drsnosťou. Pripomínala mi z detstva skok vo vreci, J. Všimol som si ju na obrazoch v Provensálsku a šiel som do toho.

Bol si nominovvý na ocenenie Maľba roka? Aké výhody môže tebe osobne priniesť tento typ súťaží?

Ak sa umiestniš na prvých troch miestach, tak ide, samozrejme, o finančnú odmenu, J. Keďže u nás veľa takýchto súťaží nie je, dostávajú sa všetci finalisti automaticky do pozornosti verejnosti ako výber toho najlepšieho zo súčasnej mladej slovenskej maľby. To je fajn. Zároveň si ľuďia môžu pozrieť top dvadsať malieb v galérii Nedbalka zadarmo a odniesť si katalóg s našou tvorbou.

Motívy v tvojej tvorbe sa rôznia. Od veľkých celkov a pohľadov na známe bratislavské miesta až po kartové hry či minimalistické výjavy na podpivníkoch. Prečo tieto súbory tém?

Už som to spomenul: maľujem to, čím práve žijem. Či už sú to krčmy, debaty pri pive, potulky za architektúrou, alebo portréty muzikantov, ktorých počúvam a mám v zbierke ich platne. Snažím sa vždy aj o štipku nadsádzky a zbytočne dlho nad tým nepremýšlať. Čím viac sa obrazom zaoberám, tým viac stráca na autenticite.

Praca v atelieri na obraze Just M

Menej je vždy viac. Tvojim dielam dominuje čierna, sivá, trošku biela či červená, no najmä tá čierna. Cítim v tvojej tvorbe temné p)ohľady za minulosťou, ale zároveň istý dô)vtip. Ako to teda je?

Prvotne šlo určite o akési odlíšenie sa od vrstovníkov v našom IV. ateliéri v rámci maľby na VŠVU. O protest. Ale ani v detstve som veľmi farebné ceruzy nepoužíval. Takže tých pár tónov stačí. Má to silu a jednoduchosť. Čiernobiele horory, grafika či prefocovanie obalov z CD nosičov z minulosti v tom maju tiež prsty.

Už ako malý chalan si s bratom hrával v kapele Kaktus. Teraz seriózne hrávate aj v tribute kapele známych Ramones. Čo vlastná tvorba a zmena štýlu – nehrozí?

S Kaktusom hrávame naďalej, s bratom fungujeme ako sólo akustický projekt – Bratia Hrčkovci. Tam píšeme aj autorské veci. Aby toho nebolo málo, hrám na bicie v kapele kamaráta Sveťa Korbela: Sveťo Korbel a personál. Skladby od kapely Ramones sme vždy bežne zaraďovali do setlistu ešte pred založením samotnej revival skupiny Ramones Bratislava. Pôvodne sme nemali ani ambíciu s týmto bandom hrávať častejšie, ale ľudia to chcú. Hrali sme v Londýne, hrnú sa nám ponuky na hrania aj inam za hranice. Pravidelne nám píše Vera Ramone (žena zosnulého basgitaristu pôvodných Ramones: Dee Dee Ramoneho).

Bratia Hrčkovci - foto Martina Ivičič

Pestuješ si imidž temného pankáča, pripomínajúceho večerného vymetača pivární, kde musí hrať tvrdý rock‘n’roll. Ako potom vyzerajú tvoje bežné dni (a hlavne rána)? Kedy a ako tvoríš?

Práveže tvorím úplne obyčajne. Mám výhodu, že vlastný ateliér mám priamo doma. Nemusím teda nikam cestovať – som v ateliéri stále a tvorím teda každý deň. Čo sa týka toho vymetačstva podnikov, tam už nie som toľko aktívny. Ale rock’n’roll, ten musí hrať vždy. A na plné gule! :).

V poslednom období nás opustilo kopec hudobníkov. S kým by si si chcel ešte zahrať alebo aspoň stihnúť koncert?

Chcel som zažiť Lemmyho (zakladajúceho člena Motörhead). Mal som aj kúpený lístok na jeho koncert, no nepodarilo sa, žiaľ. R.I.P.! Čo sa týka hudobných spoluprác: ja hrám len s mojím bratom. Lepšieho gitaristu nepoznám!

Tvoje posledné diela sa nie náhodou venujú rocku a rock’n’rollu. Na ktorý portrét si obzvlášť hrdý?

Bíleho Idola mám celkom rád, :).

Bíly Idol, 29,7 x 21 cm, akryl na kartóne, 2016

Koľko do roka namaľuješ obrazov a kde to doma uskladňuješ?

Nerátam ich. Môže to niekto skúsiť spraviť na mojej tumblr stránke (janhrcka.tumblr.com), ale ani tam vlastne nie je všetko. Sám na sebe badám, že minulý rok som viac ako inokedy maľoval menšie formáty. Asi je to aj tým, že teraz mám doma komornejší ateliér.

Aký je záujem o tvoje obrazy v SR / ČR? Kto ich má vo svojej zbierke najviac?

Snažím sa žiť iba z toho. Dá sa to. Záujem je väčší u nás, v SR. Najviac mojich obrazov majú doma (neprekvapivo) punkrockeri. A moja mama, :).

Koho máš na stene doma ty?

Doma mám Ruda Filu. Potom celú BAndu. Aj Paťu Koyšovú a kopec ďalších súputníkov z VŠVU.

Láska je v tvojom živote dôležitá. Tvoja partnerka je tvoja veľká opora, múza i fanúšička. Môžeme u teba časom čakať na plátnach aj dáke rozcitlivené partnerské či rodičovské motívy?

Romanku mám v repertoári tiež. Keď sa zadarí a nevyzerá ako zombie, môže sa to chápať aj ako rozcitlivené, :).

V krcme - Srdcové eso, 80 x 50 cm, akryl na jutovine, 2014

Aké plány máš ako autor, slobodný umelec na rok 2017?

Počas zimy (január-marec) prebiehala sólo prezentacia s názvom „Just 13“ v Ateliéri XIII na Panskej v Bratislave. V apríli boli v galérii Sumec vystavené moje obrazy ešte zo školských čias. Aj niektoré doposiaľ nevystavené! A na leto chystám jedno prekvapenie. To ale ešte nechcem prezradiť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Ján Hrčka, Evička Korbeľ, Martina Ivičič, archív Jána Hrčku (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, jar-leto 2017)