India: za šesť týždňov poskladať kúsok mozaiky

Moja indická odysea začala v novembri, presne v týždni, keď v krajine vrcholili prípravy na Festival svetiel. Ale aj keby som prišla v inom mesiaci, nejaký sviatok (zasvätený konkrétnemu bohu či bohyni) by sa určite oslavoval –vždy je teda dôvod na kreslenie ornamentov pred prahom domov, vešanie chryzantém a banánových listov na okná i dvere, pálenie sviečok, hodinové meditovanie v chrámoch a oslavné ceremónie v uliciach – nielen na vidieku, ale i vo veľkých mestách. Pre turistov a turistky ide o príležitosť zažiť čosi iné, fotogenické.

Popravde, cestovateľskú prednášku by som zo svojho pobytu v Indii nechcela zostavovať. Nie je možné v tak krátkom čase obsiahnuť a pochopiť celú zem na juhu Ázie s hromadou tradícií, naviazaných na národnostné menšiny, náboženstvá a kasty. Nech sa snažíte akokoľvek, za šesť týždňov v krajine, ktorá sa skladá z 29 štátov a počet obyvateľov sa odhaduje už na 1,3 miliardy, toho veľa nestihnete. Ja sama som stihla navštíviť len tri štáty, mozaika teda nemusí byť úplná, no niečo predsa len do seba zapadlo.

bezef-kazdy-piatok-upratany-a-vyzdobeny-pribytok

Život na indickom vidieku

Prvé týždne v kozmopolitnom Hajderabáde

Do piateho najväčšieho a naozaj kozmopolitného mesta Hajderabád (po anglicky Hyderabad) v štáte Telangana som pricestovala v týždni príprav na sviatok Diwali (festival svetiel), ktorý v duchovnej podstate znamená víťazstvo svetla nad tmou, poznania nad nevedomosťou, dobra nad zlom, a nádeje nad zúfalstvom. Päť dní počas novembrových osláv je spojených s piatimi hinduistickými filozofiami a legendami –každý deň je venovaný konkrétnemu Bohu.

Mňa najviac zaujala bohyňa bohatstva a hojnosti – Lakšmi, lebo obchodníci v predvečer sviatku dávajú zákazníkom výrazné zľavy, uzatvárajú účtovný rok a modlia sa za dobrý biznis v budúcnosti. Ak ale pricestujete do Indie inokedy, o nič neprídete – stále je čo pozorovať, fotografovať, pýtať sa. Ľudia čistia svoje príbytky, zdobia okná kvetmi a zelenými listami vlastne každý piatok. Ak sa rozhodnete do Indie vycestovať na jar – načasujte si to na festival farieb (Holi), to budete mať o farebné zážitky naozaj postarané.

oslava-sviatku-diwali

Príprava na festival svetla Diwali v Hajderabáde

Ochutnať lokálnu ryžu, nezabudnúť kúpiť sárí

Okrem toho, že je Hajderabád mnohonáboženské a kozmopolitné mesto, býva často označované aj za tréningové mesto Indie, keďže tu sídli najviac technických inštitútov a pobočiek univerzít. Toto historické mesto (momentálne hlavné mesto dvoch štátov: Telangana aj Andhra Pradesh) má niekoľko ďalších prívlastkov, ako Mesto perál, Mesto historických bazárov či mesto, kde vám pripravia v štyroch stovkách vývarovní najlepšie „chicken biryani“ na svete. Ako vegetariánka som však tento pokrm, pozostávajúci z mixu korenenej ryže a kúskov kuraťa, neochutnala.

Na indickú kuchyňu sa však sťažovať nemôžem. To, čo som si testovala v indickej reštaurácii Ganesh alebo Thali v Bratislave, som naplno testovala trikrát denne počas svojho pobytu – a čím sa šlo viac k Indickému oceánu na juh, tým bolo jedlo pálivejšie. Niektoré zákonitosti, ako jesť dané pokrmy, aby som nerozdráždila žalúdok, som sa naučila až tam. Donedávna som nerozumela, prečo zakončujú obed nápojom lassi či bielym jogurtom. Ako jedna z mála z našej medzinárodnej výpravy som nemala žiadne zažívacie problémy (klop-klop na drevo). Možno preto, že som si každé ráno dala pohárik bošáckej slivovice, alebo preto, že zuby som si umývala preventívne v stolovej vode, a dávala pozor, z akej vody mi počas našich terénnych návštev varia čaj.

Ak si chcete domov odniesť z Hajderabádu viac, ako len magnetku či ukážku pekných indických rupií s podobizňou Otca národa – Mahatma Gandhího, nič nepokazíte kúpou perlového náhrdelníka, alebo tradičného odevu sárí. Ide vlastne len o niekoľko metrov dlhý kus látky, ktorý za pomoci asi desiatich zicheriek musíte vedieť umne obtočiť okolo tela, aby ste v tom vydržali celý deň pracovať na poli, sedieť na motorke, vykonať toaletu atď.. Ak sa vám to nepodarí, alebo vám tento štýl lesklých hodvábnych zábalov nevyhovuje, môžete krásnu pestrofarebnú látku použiť doma ako záves alebo z nej ušiť zo-päť nekonečných šálov pre blízke osoby. Moja mamonárska povaha sa našťastie zastavila na počte zadovážených sárí: 5; perlové náhrdelníky putovali domov našťastie len tri; zato sklenených a drevených náramkov som počas Vianoc rozdistribuovala desiatky.

Ani znalosť jazyka hindu občas nepomôže

Celkovo je v Indii vyznávačov a vyznávačiek hinduistického náboženstva takmer 80 %, potom nasleduje moslimské a kresťanské zastúpenie. V Hajderabáde je hinduistov okolo 50 %, moslimov až 40 %, čo sa prejavuje aj na kultúre odievania, resp. zahaľovania sa, stravovacích návykov, obchodovania či prítomnosti mešít – najznámejšia mešita Charminar a prostredie rozsiahlych trhovísk okolo nej je toho dôkazom.

Anglicky hovorí v mestách takmer každý, na vidieku je to už horšie. No keďže vekový priemer populácie je asi 29 rokov a miera gramotnosti i ukončenia školskej dochádzky sa zvyšuje, bude to s komunikáciou v angličtine čoraz lepšie. Vždy máte výhodu, ak hovoríte oficiálnym jazykom hindu, ale asi len vo veľkomestách. Na vidieku v štáte Odisha nám to nebolo naozaj nič platné. Aj noviny mali totálne inú abecedu, jazyk a štýl („kaligrafické kudrlinky jedným ťahom“ by som to asi nazvala). Len podľa fotografií premiéra Modiho či niekoľkých bollywoodskych hviezd som vytušila, aká téma je v texte spracovaná.

Čo majú ale asi všetky štáty Indie spoločné, je (a začnem negatívnym výčtom) neopísateľné znečistenie ovzdušia aj vody. Automobily a motorky sú tam vcelku lacné, no bez airbagov, bezpečnostných pásov (u miestnych autobusov často aj bez stieračov, okien a dverí), o nejakých emisných kontrolách a limitoch by sme hovorili ťažko. Keď trčíte denne hodinu v zápche, nos a ústa si treba bezpodmienečne prekryť šálom alebo rovno rúškou. Zaprášení a spotení budete ale tak či tak, s klímou a smogom veľa nenarobíte. To isté platí pre vodu – v riekach sa perie bielizeň, no vedú tam aj tony odpadu a výkaly ľudí i zvierat. Keď cestujete autobusom po krajine, hocikde pri ceste vidíte holý zadok (nie dieťaťa, ale dospelého), ako si bez hanby vykonáva svoju malú či veľkú potrebu. Toto sa snaží vláda i mimovládky zmeniť. Problematika bezpečnej vody a zabezpečenie splachovacích toaliet (priamo prepojená na detskú úmrtnosť a vodou-prenosné ochorenia) je v Indii stále problém číslo jeden. Tejto témy sa vlastne týkal aj môj výskum v rámci komunitného rozvoja a rozvoja vidieka v konkrétnych častiach Indie, ale tým vás zaťažovať nebudem.

Zvláštnosti, ktoré pretrv(áv)ajú

Čo ma všade najviac trápilo, bol kastovný systém, ktorý sa márne pokúšal odstrániť už spomínaný Otec národa – Mahatma Gandhí. V rámci rodinných priateľstiev či sobášov sa ľudia medzi sebou nemiešajú, ale prísne sa držia svojho zaradenia do kást. Počas našich výjazdov do vidieckych oblastí sme sa často stretávali s tou najnižšou, najviac chudobnou a diskriminovanou kastou Nedotknuteľných. Bolo to ťažké čo i len pochopiť v tomto civilizovanom svete, ale keďže som bola len hostkou v danej druhej najľudnatelšej krajine sveta, nemohla som miestnym ľuďom prikazovať, ako sa majú správať k svojim blížnym. Na vidieku prevládala zväčša homogénna jednoduchosť, skôr chudoba ako prebytok, ale aj pohostinnosť (podeliť sa s návštevou i o to málo, čo majú). Vo väčších mestách boli rozdiely: bieda verzus extrémne bohatstvo viac viditeľné.

Azda každý, koho som tam stretla, bol svojím spôsobom joga majster, pričom som si ho v jeho veku a s prebytočnými kilami naozaj nevedela predstaviť, ako robí desaťkrát za sebou hoci len pozdrav slnka. Ale joga je skôr o duchovnom stave, životnom štýle, meditácii – to len v Európe teraz holdujeme nejakým športovým (power, hot, neviem-čo) odnožiam.

Ku koncu môjho pobytu som sa už vôbec nepozastavovala nad tým, prečo: miestni pred vstupom do obchodov nechávajú za sebou šlapky; jedia len jednou rukou; svoje dopravné prostriedky ovešajú stovkami ozdôb a kvetov; prečo šialene holdujú filmom o nadprirodzenej sile; ale hlavné postavy sa nemožu v bollywoodskom filme bozkávať; do verejných autobusov sa nastupuje podľa rodov (ženy vpredu a muži vzadu); no najmä prečo bez obáv prebiehajú štvorprúdové diaľnice s dieťaťom za sebou. Pre nich život a smrť znamená čosi iné, ako pre nás – ak zomrú, vedia, že sa na zemi okamžite prevtelia do kohosi iného.

Interakcia mimovládok a lokálnych vlád

V okrese Warangal v štáte Telangana som mala možnosť sledovať aktivity organizácie Bala vikasa, ktorá okrem iného prišla s nápadom automatu na kartu, kde si možno načerpať pitnú vodu – fungujúcom na princípe bankomatov. Z modelových dedín sa tento fenomén dostáva do ďalších regiónov a lokálna vláda sa snaží za rozšírenie a financovanie prevziať zodpovednosť. Metódu sociálneho mapovania (zakreslenia príbytkov a ich obyvateľov do mapy obce samotnými dedinčanmi), ktorá sa roky používa v komunitnom rozvoji, som si osvojila až v obci Chilkoor.

Centrálna vláda takisto realizuje niekoľko programov, ktoré by nám mohli pripomenúť obdobie socializmu, ale pri takých miliónoch ľudí a chýbajúcich zručnostiach to asi chvíľu inak nepôjde. Ide teda napríklad o program zabezpečenia platenej práce minimálne na 100 dní v roku, aby aj nezamestnaný človek bez znalostí dostal šancu zarobiť si. Potom je tu program dodávania obedov do indických škôl, kde vláda financuje v strede dňa jedno jedlo každému dieťaťu. Len tak sa môže so zasýteným žalúdkom sústrediť na štúdium (a raz z neho určite vyrastie IT špecialista). Význam programu Čistá India (na počesť už spomínaného Mahatma Gandhího) asi ani netreba rozvádzať.

Indiu spoznať počas jednej cesty vlakom

V štáte Odisha, ktorý možno v mapách nájsť aj pod názvom Orissa, sme zasa navštívili mimovládku Gram vikas, ktorá zabezpečuje prístup obyvateľstva k pitnej vode a dôstojnej sanitácii. Našťastie nám okrem štúdia a výskumu ostal aj nejaký čas na výjazdy za turistickými atrakciami. V Bengálskom zálive to bola povinná jazda na pláže, plus trojhodinová plavba loďkou po jazere Chilka na ostrov, zasvätený bohyni Kálí, kam sa v čase cyklónov vlastne ani nedá dostať. Návšteva jaskýň Borra, no najmä bláznivá jazda autobusom k nim, by bola téma na samostatné rozprávanie. Od strachu som manželovi poslala rozlúčkovú esemesku a číslo autobusu, aby mohol po našej smrti zažalovať šoféra aj celú turistickú kanceláriu. Autobusári tu ale nebezpečnú rýchlosť majú v krvi – ničoho sa vraj netreba báť.

Ak ale chcete spoznať náturu lokálnych ľudí napríklad v Odishe, absolvujte cestu vlakom. Buď dlhú cestu v ležadlových vozňoch (napríklad z Hajderabádu do Brahmapuru), kde si ale veľmi nepospíte; alebo kratšiu cestu vláčikom cez 52 tunelov po údolí Araku. Pre mňa nezabudnuteľný zážitok – počas ktorého sa najete vegetariánskych samos, napijete iránskeho čaju, kúpite si nepotrebné kľúčenky, vypočujete si tradičnú muziku. Skrátka pouliční predajcovia a umelci okolo vás toľkokrát za hodinu prejdú s podmanivým pohľadom i hlasom, že im nakoniec prispejete. A možno ani nedostanete tak vysokú prirážku (trest za európske kolonialistické chúťky z minulosti), ako na trhu vo veľkých mestách.

bezef-jediny-sposob-dopravy-na-chilka-jazere

Spôsob dopravy a zabezpečenia obživy na Chilka lake.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Boba Markovič Baluchová (Reportáž bola pôvodne publikovaná v magazíne Inspire; jar-leto 2016)

Advertisements

Do Moldavska – overiť si čísla

Ročne vraj navštívi Moldavsko len jedenásť tisícok turizmu-chtivých ľudí. Možno polemizovať o tom, či je toto číslo vysoké alebo nízke – na krajinu s 3 a pol miliónovou populáciou, ležiacou za dverami Európskej únie. Alebo pred jej dverami – záleží od uhla pohľadu. Urobiť si vlastný názor môžete osobnou návštevou.

12045236_941582885880361_4967895200921359664_o

Protesty v Kišiňove zo septembra 2015

Keď sa opýtate človeka v ktoromkoľvek členskom štáte EÚ, akej téme je zasvätený Európsky rok 2015 – správnej odpovede sa pravdepodobne nedočkáte. Preto sa aktivity kampane tohtoročného Európskeho roku rozvoja zamerali na zvyšovanie povedomia o potrebe rozvojovej spolupráce v krajinách s nižšími príjmami – cez verejné diskusie, projekcie dokumentárnych filmov či novinárske prejavy.

Študenti a študentky Katedry rozvojových štúdií (KRŠ) z mojej domovskej Palackého univerzity v Olomouci o problematike medzinárodného rozvoja vedia dostatok, keďže tento odbor študujú. No takisto im občas chýbajú zručnosti a znalosti, ako danú tému prezentovať širšej verejnosti – bez toho, aby nevyzerali ako skupinka premotivovaných misionárov. Práve preto absolvovali prípravný tréning a desaťdňovú terénnu exkurziu do jednej z programových krajín oficiálnej rozvojovej pomoci SR aj ČR – do Moldavska. V tejto európskej krajine si pozreli na vlastné oči reálne rozvojové projekty v praxi. Teraz o nich budú vedieť hovoriť zrozumiteľným jazykom (bez stereotypov a citového vydierania). Cestu podporila Česká rozvojová agentúra práve v rámci aktivít Európskeho roku rozvoja, čiže mladí ľudia mohli vidieť „rozvojovú“ krajinu priamo v Európe a nenaštrbili tým rozpočet svojich rodičov.

moldavsko-plne-kontrastov-aj-v-doprave

Paradoxy v moldavských uliciach

Čísla, ktoré vyvolávajú otázky

Mladí ľudia z Palackého univerzity v rámci svojej exkurzie navštívili vládne, mimovládne i nadvládne inštitúcie v Moldavsku. Zaujímali sa o programy krátkodobej humanitárnej a dlhodobej rozvojovej pomoci, o odovzdávanie transformačných skúseností, ale aj o utečeneckú krízu, ktorá sa v krajine zatiaľ výrazne neprejavuje.

O minulosti aj budúcnosti tohto štátu, kedysi patriaceho do ZSSR, hovorili aj s veľvyslancami ČR aj SR v Kišiňove. Študenti a študentky na vlastnej koži zažili na námestí Štefana Veľkého veľké septembrové protesty. Chodili si po večeroch fotiť stanové mestečko protestujúcich pred moldavským parlamentom. Robili rozhovory s miestnymi aktivistami a aktivistkami.

Pochopiteľne chceli vedieť, ako mohla pred niekoľkými mesiacmi bez povšimnutia uniknúť miliarda dolárov z troch bánk. Možno niektorých prekvapí suma, ktorú EÚ vynaložila doteraz na odstránenie korupcie v tejto krajine – 60 miliónov eúr. Pokiaľ sa však vláda bude meniť niekoľkokrát do roka a nebudú zrealizované potrebné reformy, štát ostatne ešte minimálne desať rokov pred bránami EÚ.

tradicny-trh-uprostred-kisinova-tesne-pred-zaverecnou

Kišiňovská stará tržnica

Migrovať za prácou a nechať deti doma

Projekty rozvojovej spolupráce sa v Moldavsku realizujú v niekoľkých prioritných oblastiach – od ochrany životného prostredia až po sociálnu infraštruktúru. Nie je prekvapením, že v rámci zdravotníctva a sociálnej starostivosti je nielen v Kišiňove jednou z najúspešnejších mimovládnych organizácii česká Charita.

Charita sa venuje napríklad integrácii moldavských migrujúcich ľudí naspäť domov a tiež rozvoju pestúnskej starostlivosti (systém náhradných rodín). Ďalšie charitné projekty sú zamerané na ľudí v núdzi, ktorí si potrebnú starostlivosť nedokážu zabezpečiť. Ide o opustených starších ľudí, ľudí so špeciálnymi potrebami, ľudí bez zdravotného poistenia, no aj o voľne ponechaných maloletých klientov. Dospelí obyvatelia Moldavska totiž odchádzajú na celé mesiace za prácou do okolitých štátov. Pri platoch okolo 200 eúr na mesiac sa im asi nemožno čudovať. Problém je, že sa o potomstvo nemá kto starať. Vznikajú tak nepravé siroty v dôsledku migrácie.

To, že rodičia posielajú z Francúzska či Talianska domov tzv. remitencie, z ktorých potom žije celá zvyšná rodina, na výchovu detí nestačí. Smutné tiež je, že tento druh financií nesmeruje ako investícia do podnikania, ale na čistý konzum – stačí sa pozrieť, ako funguje mládež v hlavnom meste. Podľa oblečenia, osobného auta a najnovšieho mobilu spoznáte spôsob zárobku rodičov.

tradicne-kostymy-a-ludove-umenie-sucastou-muzea-v-telenesti

So študentmi a študentkami Palackého univerzity v historickom múzeu

Moldavskí tínejdžeri môžu veľa zmeniť

Študetnti a študentky KRŠ počas desaťdňovej terénnej exkurzie mali možnosť takisto navštíviť aj jednu z dvoch autonómnych oblastí Moldavska – Gagauzsko. Komunitná organizácia Ograda Noastra sa tam zameriava na inklúziu a podporu aktivít menšín, ktorých je v Moldavsku neúrekom. Aj jazykovo je na tom táto krajina (na pomedzí vplyvov Ruska a EÚ) veľmi dobre – obyvateľstvo hovorí moldavsky, teda rumunsky, potom rusky, nejakým lokálnym jazykom, prípadne ešte francúzsky alebo anglicky. Škoda, že televíziu sledujú rodiny najmä v ruštine. Ruská propaganda, a následné mýty aj nálady proti EÚ sa tak šíria ľahko a bez potrebného vzdelania, povedomia sa vyvracajú len ťažko.

Mladí gymnazisti a gymnazistky niekoľko stovák kilometrov od hlavného mesta – v gagauzskom meste Vulcanesti nám však dokázali, že vďaka včasnej podpore talentu a vzdelávaniu v globálnych súvislostiach môžu vyrásť z tínejdžerov uvedomelé, kriticky mysliace individuality. Len im treba ukázať, ako overovať zdroje informácií a čo znamená napríklad taká demokracia.

v-areale-klastora-v-saharne-aj-jazierko-s-ozdravnymi-ucinkami

Všade očividné symboly viery a svätená liečivá voda

Zatiaľ neznehodnotený turizmus

Okrem obiehania oficiálnych inštitúcií a mimovládok bol čas aj na svojskú dávku turizmu. Povinnou jazdou boli návštevy dvoch populárnych náboženských atrakcií – kláštora s múzeom vysoko nad riekou, Orhei Vecchi, a mužského kláštora s prírodným vodopádom aj ozdravným jazierkom Saharna. Pohľadnice a magnetky zatiaľ za veľa nestoja, ale o pár rokov sa to určite vylepší. Ľudové umenie a tradičné folklórne kostýmy (ktoré je dnes trendy kombinovať so súčasným moderným outfitom) si získali náš obdiv.

Nemožno opomenúť moldavské víno, ako dôležitý vývozný artikel. Skoro dvojhodinová exkurzia lokálnym minibusom (maršrutkou) v podzemnej vínnej pivnici Milesti Micii je dosť drahá na to, aby ju mohli absolvovať domáci obyvatelia. Chodia tam väčšinou len turisti a turistky. No aj tých by si toto miesto, zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO, zaslúžilo určite viac. Celková dĺžka chodieb činí 200 kilometrov, čím je bezkonkurenčne najdlhšia na svete. Niektoré archívne vína ešte zo sovietskych časov sa záujemcom predávajú po tisíckach eúr za kus.

Ak si budete plánovať cestu do Moldavska, vínnu zastávku nesmiete vynechať. Len sa treba na cestu vydať letecky, nie 24 hodín autobusom. A nechajte sa ubytovať v rodinách – keďže hostelov v krajine ešte vela nie je a hotely sú väčšinou drahé, ťažkopádne retro. Čo je dôležité, domáca pohostinnosť a najmä skvelá moldavská kuchyňa vás uspokoja.

fotky-a-videa-urobene-dronmi-popularne-aj-v-moldavsku

Fotogenické situácie na každom kroku

Foto: Boba Markovič Baluchová, Kateřina Procházková (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, zima 2015)

Diwali: Sviatok čistý i znečisťujúci Indiu

Do 5-teho najväčšieho indického, historické a kozmopolitného mesta Hyderabad som stihla pricestovať počas príprav na najpopulárnejší indický sviatok a festival v jednom – Diwali. Oslavuje sa nielen po celej Indii, ale aj v Japonsku, Nepále, Srí Lanke, Singapure, Malajzii, aj v Spojenom kráľovstve a USA. Tento rok ho prezident Spojených štátov amerických Barack Obama dokonca vyhlásil za sviatok, tak aby si tento festival svetiel naplno uctili hinduisti, budhisti aj Sikhovia, žijúci v USA. Ide naozaj ponad hranice kultúr aj náboženstiev. Festival v duchovnej podstate znamená víťazstvo svetla nad tmou, poznania nad nevedomosťou, dobra nad zlom, a nádeje nad zúfalstvom.

img_1725

Päť dní osláv je spojených s piatimi hinduistickými filozofiami a legendami, každý deň je venovaný konkrétnemu Bohu. Asi najviac pozornosti strháva bohyňa bohatstva a hojnosti – Lakšmi. Každý sa jej chce zapáčiť v tretí deň festivalu. Počas neho ľudia od rána čistia svoje obchody, upratujú v domoch, zdobia okná kvetmi a zelenými listami, kupujú nové šatstvo alebo vyperú to najlepšie, čo doma majú. Dokonca obchodníci v predvečer sviatku dávajú zákazníkom výrazné zľavy a uzatvárajú účtovný rok. Po modlitbách k Lakšmi otvárajú nový – s prianím, aby sa odteraz darilo biznisu viac.

Ide o festival svetiel, čo neznamená len výzdobu ulíc svetlami, domkov sviečkami, ale aj pálenie prskaviek, hlučných petárd a ohňostrojov. A tak hoci by sa ľudia mali od temntoty a minulých neduhov očistiť a začať odznova, svoje mestá paradoxne špinia. Ako by znečistenia ovzdušia nebolo vo väčšine provincií Indie málo. No obyvateľstvo sviatok bez zábavnej pyrotechniky považuje za neúplný. Dillí je pokryté smogom od automobilového priemyslu, počas Diwali tam znečistenie vzrastie ešte o 30 %. V Kalkate, Bombaji či Hyderabade to nie je o nič lepšie. A to už nehovoríme o požiaroch či nehodách pri zapaľovaní všetkého, čo horí. Tieto predmety naviac obsahujú meď, kadmium, síru či hliník a pri znietení sa pridávajú škodlivé plyny. Tie zostávajú vo vzduchu pre nedostatok dážďa alebo vetra omnoho dlhšie.

Noviny India Today mali snahu svojich čitateľov priviesť k rozumu a dať im niekoľko príkladov (za podpory bollywoodskych herečiek a ďalších známych tvárií), prečo by tento rok mali upustiť od komerčnej a nebezpečnej pyrotechniky. Podľa toho, čo som 11.11. v Hyderabade videla a počula, to nie celkom padlo na úrodnú pôdu.

Text a foto: Boba Markovič Baluchová (Publikované v časopise Týždeň, november 2015)

Život na pobreží Kene – viac zahalený a pomalší

Pred dvoma rokmi som sa počas svojho niekoľko-týždňového pobytu v Keni dívala na život v tejto východoafrickej krajine skôr z pozície turistky. Dnes je všetko trochu iné – nielen preto, že som tu pracovne. Každodenný kontakt s lokálnou komunitou na pobreží Kene (po dobu viac než pol roka) na vás zanechá zaujímavú stopu.

1549369_10151902047102404_600666496_n

Čakanie na doplávanie kompy k brehu v dedine Likoni

V roku 2011 som sa pohybovala v centrálnej časti Kene, predovšetkým pod majestátnym vrchom Mt. Kenya. I keď návštevu neuveriteľne špinavého a hlučného hlavného mesta Nairobi (zvaného príznačne aj Nairobbery) sme nevynechali. Tentoraz však väčšinu pracovného i voľného času trávime na pobreží Kene. Táto časť je v mnohom odlišná od ostatných regiónov krajiny, ležiacej na rovníku. Spôsobom obživy, históriou, no najmä kultúrnymi a náboženskými tradíciami – štýlom odievania, výchovy a stravovania, slávenia typických sviatkov, uzatvárania zväzkov. A na európske pomery pomalším tempom v komunikácii, službách, vo všetkom. Veď: Hakuna matata (žiadne starosti)!

1157646_10151652523922404_79577788_n

Miestne ženy zo skupiny Kwale women’s group

Deväť zvláštnych kmeňov so svojimi zvykmi

Pozdĺž celého kenského pobrežia – nádherných piesčitých plážach popri Indickom oceáne možno nájsť deväť etnických skupín (Digo, Chonyi, Kambe, Duruma, Kauma, Ribe, Rabai, Jibana a Giriama), združených do jednej veľkej: Mijikenda. Každý kmeň si zachováva svoje jedinečné zvyky a originálny jazyk. Našťastie sa však dokážu dorozumievať aj po swahilsky a často i po anglicky – čo je dobré pre prekvitajúci cestovný ruch i medzinárodnú rozvojovú spoluprácu.

Keňa sa skladá z vyše 45 kmeňov, ľudia tu rýchlo priľnú k najpodivnejším náboženstvám, sektám, a prispôsobia im svoj život. Preto je ťažké bojovať proti zakoreneným tradíciám a rituálnym praktikám. Keďže ja pracujem ako terénna pracovníčka na zdravotníckom projekte Trnavskej univerzity v regióne Kwale, najviac sa dostávam do kontaktu s prapodivnými príkazmi a zákazmi, poverami a mýtmi v súvislosti so starostlivosťou o matky a ich podvýživené deti. V Mombase vidíte na každom rohu moslimskú mešitu a od hlavy po päty zahalené ženy v čiernom odeve “buibui”. Ako v tom musí byť strašidelne teplo v 30-stupňových horúčavách, si nejdem ani predstavovať. Všímam si ďalej hygienické návyky, spôsob obživy, prístup k vzdelaniu a spôsob dojčenia či kŕmenia.

V súvislosti s dojčením a starostlivosťou o novonarodené deti treba upozorniť na rôzne povery, ktoré môžu negatívne ovplyvniť zdravie dieťaťa i samotnej matky, a ktoré ani slovenský tím expertov nedokáže účinne odvrátiť. Podľa tunajších pobrežných zvyklostí žena napríklad počas tehotenstva nemôže dojčiť svoje ďalšie maloleté deti; alebo: žena môže dojčiť jedno dieťa len z jedného prsníka; alebo: počas choroby matka vôbec nesmie dojčiť „chorým“ mliekom…

1012329_10151528233757404_128481123_n

Trh so zeleninou a ovocím v Mombase

Často skloňovaná chudoba v Keni

Ak bude Keňa „napredovať“ podľa naštartovaného populačného trendu, do 30 rokov sa zaradí medzi 20 najľudnatejších krajín sveta (s viac ako 75 miliónmi obyvateľov). Zatiaľ má len 40 miliónov, no ak k tomu prirátame ešte okolo 2 milióny ľudí, nakazených vírusom HIV a chorobou AIDS a 40-percentnú mieru nezamestnanosti – nemožno hovoriť o najlepších vyhliadkach na život v tejto africkej krajine.

Nerada sa oháňam negatívnymi správami a alarmujúcimi štatistikami, ale niekedy to inak nejde. Neviem, či si všetci dostatočne uvedomujeme, že extrémnej chudobe žije viac ako miliarda ľudí, pričom hranicu tejto chudoby predstavuje jeden dolár na deň. Tri štvrtiny kenského obyvateľstva pracujú v oblasti poľnohospodárstva, ale je to ťažké živobytie. Farmárske rodiny totiž denne bojujú s extrémnymi suchami, nedostatkom dažďovej i pitnej vody, migráciou, chorobami.

Najsmutnejšie je, že mnohé deti, najmä dievčatá sa do školy ani nedostanú. Musia totiž tvrdo pracovať, aby pomohli uživiť rodinu. Najmä ak otec odišiel za prácou stovky kilometrov a už sa nevrátil (našiel si inde novú ženu, opustil krajinu alebo zahynul) a matka je napríklad HIV-pozitívna. Bez vzdelania v súčasnosti v rámci Kene ostáva 19 % žien a 13 % mužov. Chudobných žien je dvakrát viac ako chudobných mužov.

Vzdelanosť rodičov (a najmä matky) je kľúčová v rámci výchovy a starostlivosti o dieťa. Je nám všetkým jasné, že vzdelanie žien veľmi úzko súvisí aj s ich pôrodnosťou – častejšie rodia ženy, ktoré nemajú vzdelanie. Na pobreží často stretnete 30-ročnú ženu z kmeňa Duruma alebo Digo, ktorá nikdy nechodila do školy, nevie čítať a písať, ale zato má na krku zavesený mobilný telefón a 10 pôrodov za sebou. Takéto paradoxy a zvláštnosti sú v Keni na dennom poriadku.

981469_10151488656027404_1976820241_o

Po ceste z nutričného centra v Kwale do ďalšieho centra v Mkongani

Naučiť farmárčiť a hospodáriť kenské ženy

Aby bola odvrátená 50-percentná miera chudoby v Keni, je okrem edukačných a zdravotníckych programov určite potrebná pomoc hlavne v okrajových štvrtiach a slumoch veľkomiest, ako aj v ťažšie dostupných vidieckych oblastiach – prostredníctvom drobného podnikania a poľnohospodárstva.

Práve preto sme v rámci projektu, ktorý v dištrikte Kwale spolukoordinujem, na jar pred obdobím dažďov spolu s klientkami našich nutričných centier (matkami podvýživených detí z nášho anti-malnutričného programu) vysadili štyri druhy suchu-odolných plodín v modelových záhradách v rámci areálu kwalskej nemocnice. Lokálne kenské ženy si ttak mohli osvojiť zručnosti jednoduchého farmárčenia (najmä metód pestovania plodín na malej ploche a ich vhodného zavlažovania) a preniesť ich aj do svojich domovov.

Najväčšia výzva to bola v zdravotnom stredisku Mkongani, kde sa do procesu farmárčenia zapojilo vyše 40 matiek. No aktivita žien niekedy nestačí. V tejto oblasti je totiž obrovský problém s vodou – nie je tam vodovod a aj v období dažďov tu prší menej. S vzácnou dažďovou vodou z vodných tankov preto pracujeme strategicky. Keď si matky odnesú skúsenosti do svojich domovov, dostatočne veľa času, energie a pozornosti venujú svojmu políčku, čoskoro môžu časť úrody predať alebo vymeniť za spotrebný tovar na lokálnom trhu – tak sa z týchto žien stávajú nielen farmárky, ale aj mikro-podnikateľky.

9_riaditelka-skoly-madam-joyce-foto_palo_markovic

Vzdelávanie dospelých v Keni je rovnako dôležité, ako vzdelávanie detí.

Východoafrická krajina s veľkým potenciálom

Pre Slovensko je Keňa jednou z prioritných krajín v rámci oficiálnej rozvojovej pomoci. Preto sa tu aj Trnavská univerzita svojím sociálno-zdravotníckym projetom v Kwale snaží znížiť detskú úmrtnosť a bojovať s podvýživou. A preto som tu aj ja – ako tereňáčka (ale trošku aj ako novinárka a filmárka).

Od februára som sa prekusávala zbieraním dát o podvýžive na pobreží Kene, hoci samotné pláže a oceán som si vôbec nestíhala užívať. Som tu predsa pracovne, nie ako turistka – zvykla som si hovoriť. Keď je vám práca koníčkom, dni plynú akosi rýchlejšie a príjemnejšie aj tu na spomalenom pobreží. Ale po niekoľkých týždňoch som si povedala, že by bolo na škodu – byť v tak exotickom teréne a neprebádať to tu. A tak som našla pár úspešných (najmä komunitných) projektov v okolí Mombasy – ktoré sa snažia v rámci eko-turizmu pritiahnuť pozornosť ľudí zo zahraničia.

Do pozornosti dávam: Haller park – umelo-vytvorený zelený priestor so 100-ročnými korytnačkami, ale aj ďalšími zvieratkami (žirafami, krokodílmi, antilopami, hrochmi, byvolmi či opicami) v centre Mombasy. Jeho koordinátori si kladú za úlohu udržateľné využívanie cementárskej oblasti Bamburi – revitalizáciu a zalesňovanie vyťažených lomov, ako aj podporu lokálnej komunity. Ďalej by som rada upozornila na projekt aktívnych žien na ostrone Wasini, ktorý sa snaží zakonzervovať vzácne mangrovníkové a koralové porasty v špeciálnej záhrade; alebo komunitný projekt Kaya Kinondo, ktorý sa znaží udržať v pôvodnom stave posvätný les. Práve tam kedysi žili a komunikovali s duchmi príslušníci etnickej skupiny Mijikenda. Je tam kopec vzácnych stromov, ktoré vám vraj dodajú energiu, alebo si z nich môžete vyrobiť oblečenie či liek na čokoľvek.

S turizmom to v Keni naozaj nie je zlé. Kenská vláda (tá predtým, i tá nová – zostavená po marcových voľbách 2013) stále sleduje odvážny plán Vision 2030, na základe ktorého sa chce Keňa vymaniť z označenia rozvojovej krajiny a byť ekonomicky sebestačná. O dva roky, v ďalšej mojej reportáži pre Inspire, sa na to opäť môžeme pozrieť…

981469_10151488656022404_360559999_o

Komunitní zdravotnícki pracovníci počas lekcií počítačovej zručnosti v Mkongani.

Text: Boba Baluchová. Foto: Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, leto 2013)

Pišta Vandal von Čad: Čas na prácu by sa mal hľadať, čas na vzťahy musí byť vždy!

Štefan Chrappa, na sociálnych sieťach a v umeleckých kruhoch známy ako Pišta Vandal z Čadu, má dobre našliapnutú kariéru – ako hard-rockový hudobník, knižný vydavateľ, spisovateľ, prekladateľ, moderátor (a donedávna i pedagóg). Ako skoro hrozí vyhorenie či ďalší progres?

I. Oddelenie hudba

Kedy (a prečo) si začal hrať v skupine Čad?

Skupinu sme založili v roku 1994, keď som sa vymanil z pazúrov smrti. So spolužiakmi – Kostičkom a Tichonovom, ktorí pri mne stáli v kritických chvíľach, sme kúpili bubny a gitary a začali sme hulákať. Boli to perfektné roky. Kapelu som túžil mať od detstva. Už v piatej triede na základke sme si s kamošom skladali pesničky, on mal synťák Casio, ja zase plno streštených nápadov. Potom v siedmej triede sme s iným kamarátom založili skupinu Treskot. To sme palicami trieskali po plechových sudoch v „kudibóre“ – drevárni. Vedľa mala babka kurín, a keď sme spustili, tak všetky sliepky preleteli za plot a nechceli sa vrátiť nazad, dokonca pár dní neznášali vajcia. Radšej sme to zabalili.

Všetci vašu hudbu označujú za žáner: metal. Je to tak?

Je to extrémny hardcore alebo ripcore – teda punk, dotiahnutý výrazom do krajnosti. Metal je priveľmi dogmatický a často nemá nadhľad. Laici to nerozoznávajú. Počujú rachot, tak ich nechávame v tom, že je to metal. Niekto dokonca hovorí o heavy metale, to je najsmiešnejšie. Keď silou-mocou metal, tak TURBO METAL!

V rámci tvorivej schizofrénie pokračujete v rovnakej zostave, ale pod hlavičkou Vandali. Prečo?

Mali sme pretlak nápadov melodickejšieho charakteru a ľahších textov, ktoré sa nedali použiť v tvorbe skupiny ČAD. Nechceli sme ich zahodiť, tak sme urobili Vandalov, nech je zábava. Vydali sme tri albumy a nejaké single.

Pomohla vám v presadení sa na domácej scéne cena Radio_head award?Ako?

Podľa toho, čo rozumieš pod pojmom: domáca scéna. Lebo naša scéna je scéna extrémnej hudby. Na nej sme za tie roky rešpektovanou kapelou. Radio_head awards oceňujú „alternatívne“ zoskupenia, a ľudia, ktorí sledujú túto scénu, nemali o nás poňatia. Vďaka Rádiohlavám spoznali ČAD a trochu aj „našu“ extrému scénu a filozofiu D.I.Y. – urob to sám.

Odohrali ste úspešné turné v Brazílii. Ako vám rozumelo publikum, keď nespievate po anglicky?

My sme hovorili po slovensky, oni po portugalsky a predsa sme si rozumeli. Lebo porozumenie nie je o rovnakom jazyku, ale o rozmýšľaní a cítení na rovnakých vlnách. Okrem toho, iba Američania si myslia, že sa angličtinou dorozumejú na celom svete, ale to je blbosť.

Na jeseň sa chystáte do Brazílie opäť. Aké sú ďalšie hudobnícke plány? Nový album?

Nový album skupiny Vandali, brazílske turné a okrem toho veľa koncertov na Slovensku a v Česku. Bez koncertov by to nemalo zmysel. Koncerty sú výlety s pridanou hodnotou hluku a reštauračnej stravy! Nie je vylúčené, že sa niečo z toho nepodarí, ale tak to už býva.

Koľko koncertov ročne odohráte v SR a ČR? Ako vás vnímajú fanúšikovia/fanúšičky?

Ani to nerátame, ale asi okolo štyridsať. Predtým sme viac koncertovali s Vandalmi, ale teraz klasický punk zdochol, má útlm. Lepšie sa darí nekompromisnej značke ČAD. Máme taktiku, že sa nikam nevtierame. Hráme len tam, kde nás pozvú. V inom prípade si ťa nevážia ani organizátori, ani ľudia pod pódiom.

Dokázali by ste sa hudbou živiť (brať ju ako platené zamestnanie)?

Som vďačný, že sa hudbou živiť nemusím a úprimne dúfam, že sa ňou ani nikdy živiť nebudem. Všetci, ktorí sa hudbou živia, majú existenčné problémy (výnimky len potvrdzujú pravidlo). Pre nás je hudba priateľstvo, výlety a relax. V neposlednom rade ukája naše exibicionistické pudy 🙂

Aký žáner okrem hard-rocku, metalu, punku a rockenrollu by si ešte vyskúšal (a založil kvôli tomu novú kapelu)?

Láka ma dychovka – ale taká divoká. Ako keď by si muziku z Kusturicovych filmov zmiešala s vagónom plným šrotu a vystrelila to celé do vesmíru. Tak by tá dychovka mala znieť. Už nejaký čas dávam dokopy rokenrolový muzikál, tak dúfam, že ho raz dotiahnem.

Čo si púšťaš v aute, keď ideš do práce zo Sv. Jura do Bratislavy?

Liturgické spevy pravoslávnej cirkvi v cirkevnej slovančine. To je šleha. Hlavne od Rachmaninova a potom od Čajkovského. Liturgia sv. Jána Zlatoústeho, to je koncentrovaná krása, sila a hĺbka. Inak počúvam rádio.

Akú hudbu neznesieš (nikdy by si si ju dobrovoľne nepustil)?

Neznášam moderný metal, kde sa strieda tvrdý spev/rev s melodickým spevom. To ma vytáča do nepríčetnosti.

Kto ťa kedy žiadal o spoluprácu z domácich „hviezd“ (lichotivú či absurdnú)?

Hviezdy žiadne, iba kamoši. Pre nich robím veci rád (texty, hosťovanie na nahrávkach, cover verzie…) Aby som nezabudol, priebežne ma/nás oslovujú vyslanci zo zástupu lúzrov. Chcú využiť to málo, čo vieme. Myslia si, že preskočia rieku, no pravda je taká, že ju musíme všetci poctivo prebrodiť. Inak to nestojí za nič.

Pišta Vandal promuje OZ Pluto.

II. Oddelenie vydavateľstvo

Ako sa darí vydavateľstvu Limerick? Kupujú si ľudia hudbu cez internet?

Korporácie mrnčia, že ľudia hudbu nekupujú a je to zrejme pravda. Scéna, v ktorej sa pohybujeme, má veľkú výhodu – rozmer solidarity. Ľudia si tvoju nahrávku kúpia, lebo je to otázka cti a chcú ťa podporiť. Samozrejme, sú aj takí, ktorí si to stiahnu, ale aj to kapele prospieva. Spravili sme takú priekopnícku vec na Slovensku – dali sme naše CDčka za dobrovoľnú cenu. Ak niekto cíti, že by mal za CD dať 30 centov, tak dá 30 centov, ak niekto chce dať 25 eur, tak dá 25 eur. Zasa je to len o tom, že chceš podporiť kapelu. Odkedy to tak robíme, predávame stovky nahrávok. Nie je v tom žiaden veľký biznis, ale náklady sa vracajú. A to je dobre.

Vo vašom vydavateľstve vydávate aj knihy. Ktorá sa najlepšie predáva?

Sústredíme sa hlavne na knihy. Neprekonateľným titulom v rámci predaja je „Havinkovo hovienko“. To je knižka pre deti a je úplne super. Veľmi dobre sa predáva kniha Lucie Piussi – „Život je krátky“.

Na akej ďalšej svojej knihe momentálne pracuješ?

Len tak pre radosť dávam dokopy zbierku básní. Bude sa volať „Čierny dom“. Hádam aj niekedy vyjde. Potom rozpracovávam román o živote kňaza a mučeníka Titusa Zemana. Tiež sa črtá Havinkovo hovienko II. – „Havinko pri mori“. Priebežne si robím poznámky ku kuchárskej knihe, ktorú chceme vydať pod názvom „Veľká rokenrolová kuchárka“. Mne veľmi blízki ľudia (a zároveň spoluhráči): Basia s Valérom vymýšľajú recepty a varia, ja zbieram príbehy. Ak má niekto chuť na Elvisove kotlety, nech sa páči. Kniha, na ktorú sa veľmi teším, je kniha rozhovorov s Antonom Srholcom (s fotografiami Matúša Zajaca). Ak sa ju podarí dokončiť, budem neskutočne šťastný.

Pred Vianocami ti vyšla kniha „Prototyp Eva“. O čom je a prečo vznikla?

Je to kniha o tom, že ak prižmúrime oko nad zlom (hoci aj najmenším), to zlo nás nakoniec prerastie a zničí. Príbeh sa odohráva v meste Sakrajevo, kde zúrila krvavá vojna. Po jej skončení začala iná vojna – finálna vojna, ktorú hrdinovia vedú hlavne sami so sebou. Je to kniha plná symbolov. Všetkým čitateľom zaručujem, že nič také nikdy predtým nečítali a nikdy potom ani čítať nebudú.

Píšeš texty pre dospelých, ale na svojom konte máš aj tú úspešnú knihu „Havinkovo hovienko“. Ako k tomu došlo?

Milujem zvieratá a ich svet. Je to svet jednoduchého vnímania a úprimného prežívania. Napadol mi názov „Havinkovo hovienko“, reku to je pekná slovná hračka a ešte k tomu neopozeraná, prečo neurobiť sebe a fafrnkom radosť. No nie? Motyka strelila, tak som rozprávku napísal, náš bubeník Valér Tornád ju krásne a srandovne ilustroval a sestra-basáčka Basia knihu zmákla graficky. Dnes je vonku tretie vydanie.

Počas svojich vystúpení si nedávaš servítku na ústa. Už si po nich „po akciii“ dostal, resp. šiel si na koberček?

Chodím na koberček pravidelne – sám sebe. Keď vychladne hlava a som v tichu, vtedy sa vraciam k prežitému a niektoré veci by som radšej zobral späť, lebo mi je z nich trápne.

Keď si na pódiu ako umelec (nie moderátor), veľa nadávaš. Prečo?

Nie je to cielene, že teraz budem hrubý, lebo som na pódiu. Hudba, ktorú robíme, to nie je žiaden podmaz ku kávičke, ani lážo-plážo vybrnkávanie. To je úder päsťou rovno do tváre. Nasadenie, spätná väzba od ľudí a hluk z teba vytiahnu všetko – od smiechu, cez bolesť, až po tvrdé slová. Je to nesmierne očisťujúce.

Na filozofickej fakulte UK si vyštudoval polštinu a slovenčinu, obhájil si tam dokonca doktorát. Prečo už na fakulte nepôsobíš, neučíš?

Tu platí to isté, čo som povedal ku knihe „Prototyp Eva“. Ak zatvoríš oči pred zlom, to zlo ťa nakoniec zničí. Tak skončila aj moja púť – perepúť na fakulte. Sú to ďalšie lekcie z pokory a odpúšťania, ktoré musím absolvovať.

Za akých okolností a kde/pre koho by si sa k učeniu vrátil?

Ak by ma niekto oslovil, aby som učil, tak by som učil. Pchať sa nikam nechcem.

Prekladáš z polštiny. Akého novodobého poľského autora/autorku by si nám odporučil (a prečo)?

Czeslaw Milosz, Zbiegniew Herbert, Tadeusz Rózewicz, Wyslawa Szymborska, Jan Twardowski. To sú autori, krorých treba čítať. Nie sú banálni a ich texty majú veľkú výpovednú silu. Pritom majú zrozumiteľný jazyk. Nie sú to žiadne zlátaniny, ktoré by vznikli z nedostatku tvorivých podnetov. Sú to skutočné básne! Všetci vyšli aj v slovenčine.

V RTVS pôsobíš vyše štyroch rokov, moderuješ na Rádiu Slovensko napríklad Nočnú pyramídu. Baví ťa to ešte?

Práca ako taká ma baví a napĺňa, obrátená pyramída má svoje čaro. Živé vysielanie mám rád. No sú aj veci, ktoré má znervózňujú, znechucujú a štvú. To sú však moje problémy, nechcem nimi nikoho zaťažovať. Pracujem v náboženskej redakcii a beriem to ako misiu. Je taký rozhlasový bonmot: „Túto prácu robím zadarmo a tú almužnu, čo za ňu dostanem, beriem ako odškodné, že sa z času na čas musím stretať s bláznami.“ Hehe 🙂

Občas vedie rozhovory aj Pišta (ako redaktor Štefan Chrappa na Rádiu Slovensko).

III. Oddelenie viera a rodina

Keď ťa ľudia vidia po prvý raz v živote, nedokážu pochopiť, ako môže byť takýto „týpek“ tak veľmi veriaci. Tak to nejak (krátko pre nás) rozlúskni – prečo?

Nie som nejako extra veriaci, verím tak akurát. Samozrejme, mohol by som aj viac. Viera je dar od Boha. Keď ju dostanete, je ako prales. Rokmi ju môžete zušľachťovať, až bude nakoniec krásnym miestom pre život. V Biblii sú odpovede na všetky otázky. Ak chceš vedieť, prečo sa v tvojom živote niečo deje tak a nie inak, študuj Písmo, modli sa a nakoniec pochopíš. Viera mi dáva slobodu, odvahu a všetko, čo potrebujem – „Pán je môj pastier, nič mi nechýba!“ Ale, samozrejme, každý na to môže mať iný/opačný názor.

Kedy (a prečo) si začal veriť v Boha? Prečo ho tak často verejne spomínaš?

Nezačal som. Ja som vždy veril. Základ som dostal v rodine. Akurát v istom období som Boha vytesnil na okraj. Ale našťastie sa ohlásil a usmernil ma takými zauchami lásky, že sa z nich dodnes spamätávam. O viere hovorím, len keď sa ma pýtajú. Na druhej strane je to podstata môjho života a smerovania. Ak mám rozprávať o sebe, musím nutne rozprávať o viere, lebo je to neoddeliteľná súčasť mojej osobnosti.

Pochybuješ niekedy o existencii Boha a najmä správnosti konaní Cirkvi?

O existencii Boha nepochybujem. Boh je a tak to je! No vo chvíľach, keď Cirkev nemá na prvom mieste Boha, robí chyby. Čo s tým urobím ja? Môžem sa modliť za to, aby Duch Svätý osvietil jej vedúcich predstaviteľov. Nikto a nič okrem Boha ma nespasí! Napríklad taká spoveď má veľkú silu. Veľa ľudí tvrdí, že je to prežitok, ale never im. Sú len pyšní a nevedia sa pokloniť.

Ako tvoju vieru vníma tvoja rodina?

Mám šťastie, lebo aj oni sú veriaci. Niekedy si však ťukajú na čelo a hovoria, že som blázon. Samozrejme, myslia to len v dobrom, teda aspoň dúfam, hehe 🙂

Si ženatý, tvoja žena je novinárka. Plánujete „čosi“ zaujímavé spolu?

S Jankou (Gappou) sme sa zoznámili ešte na vysokej škole. Ona sa okrem písania a mňa venuje recyklovanému umeniu (čo je v podstate to isté, hehe). Na sashe.sk má galériu Gappaart. Spolu plánujeme urobiť knižku o Šraufíkovi – vlastne o šraube, ktorý zachráni fabriku. Veď aj ilustráciu na obálku knižky „Prototyp Eva“ robila ona. Manželka prekladá z francúzštiny, dokončuje nejaké rozprávky, má toho dosť. Kedysi písala básne, vyšla jej knižka, dokonca ju preložili do ruštiny a srbčiny. Sme si veľmi podobní…

Čo zo svojho života ľutuješ (hanbíš sa za to spätne) a prečo?

Neozval som sa, aj keď som jasne videl, že ide o podraz a klamstvo. Nebola to z mojej strany zbabelosť. Bolo to niečo omnoho horšie – ľahostajnosť.

Na čo/za čo si na seba najviac hrdý?

Na nič.

Ako dokážeš ukočírovať všetky svoje aktivity, koníčky, povolania?

Robím veci po troške a priebežne, a tak nejak to ide samo. Nikdy netlačím na pílu, nechám sa unášať prúdom a teším sa, keď narazím na nové brehy. Tento prístup mnohých ľudí vytáča, ale mne funguje a som za to vďačný.

Keby si sa mal niečoho vo svojom živote vzdať, čo by to bolo?

Chcel by som sa dokázať vzdať pýchy, lenivosti a pažravosti. No nemyslím, že si túto otázku myslela práve takto J

Máš vôbec čas na svojich blízkych, kamarátov/kamarátky?

Kamarát je človek, s ktorým sa nemusím vidieť roky, no keď sa stretneme, vždy si máme čo povedať. Také priateľstvá preferujem. Sú dlhodobé, úprimné a nezištné. Väčšie partie, či komunity neznesiem. Generujú príliš veľa intríg, konfliktov a nedôležitých problémov. Je pár ľudí, za ktorých by som zomrel, a ktorí by zomreli za mňa. S tými trávim čas. Často a rád. Sú z kruhu rodiny. Čas na prácu by sa mal hľadať, čas na vzťahy musí byť vždy!

Ktorý život/svet ťa púta najviac? Moderátora SRo, pedagóga či koncertujúceho lídra?

Všetko dokopy, plus písanie a vydávanie kníh a skladanie muziky. Mrzelo by ma, ak by som musel seknúť s muzikou, či písaním. Takže chlap na pódiu s gitarou a mikrofónom, ktorý píše knihy… – to je to, čo vyžadujem!

Keď bude hroziť vyhorenie, čo spravíš? (Už hrozí?)

Budem prskať na všetky strany. Ak to náhodou robím, tak vedzte, že som vyhorený… Hehe 🙂

Čo asi bude 33-ročný „budúci názorový (z)vodca“: Pišta Vandal z Čadu robiť o desať rokov?

Mojím najväčším predsavzatím a výzvou do života je: byť a zostať dobrým človekom. Dúfam, že sa mi to raz podarí. Pamätám si jednu myšlienku, ktorú som často prízvukoval študentom a platí pre mňa (teba nevynímajúc): „Nad všetky tituly, ktoré dosiahnete, je titul: dobrý človek!“

Text: Boba Baluchová, Foto: vydavateľstvo Limerick, Palo Markovič (rozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 67/2013)

Istanbul, Konštantínopol, Carihrad – multikulti mesto s troma menami

Istanbul je najväčšie, zároveň najslobodnejšie mesto v rámci Turecka. Isteže sa oplatí navštíviť aj Ankaru, Bursu, Antáliu, Konyu či Izmir, ale tam už pocítite väčší vplyv Islamu, ako v tejto multikuktúrnej metropole.

422345_10150535897417404_565040274_n

Geografická poloha zaručuje úspech

Kto ešte nikdy nenavštívil Áziu, ani Istanbul – môže zabiť dve muchy jednou ranou vďaka návšteve tureckej metropoly s troma menami, a updatenuť svoj status na Facebooku: “Prvý raz v Ázii!” Stačí sa previesť loďkou cez prieliv Bospor a za niekoľko minút ste tam. Presun z Európy do Ázie spozorujete jednoducho – podľa menšieho počtu turistov aj doteriavých predavačov suvenírov (zväčša náramkov s visiacimi modrobielymi očami – predznamenajúcimi štastie).

Keby išlo len o mesto Istanbul (s desiatimi miliónmi obyvateľov/iek a plochou 4-krát väčšou, ako hlavné mesto Slovenska), nie o zvyšok Turecka – nemal by byť problém so začlenením do Európskej únie. Ale turistická metropola je vždy iná ako zvyšok krajiny a preto diskusie o šancách začlenenia sa Turecka do európskeho spoločenstva necháme na hodiny politického zemepisu.

403079_10150535897257404_374680904_n

Kultúra, podmienená náboženstvom

Najviac ľudí chce v Istanbule (v minulosti nazývaného aj Konštantínopol a Carihrad) navštíviť ako pamiatku číslo jeden mešitu Haghia Sophia, ktorá dnes neslúži na obradné účely, ale práve ako múzeum. Spirituálny zážitok tam možno nezachytíte, ale na interiérovej výzdobe si môžete všimnúť, ako sa mesto (a ľudia v ňom) menili pod vplyvom islamistického či kresťanského vplyvu.

Ak nechcete platiť desať eúr za vstup, môžete navštíviť inú, modrú mešitu: The Blue Mosque (palác Sultána Ahmeta). Najmä v ranných hodinách – keď ešte priestor nie je zaplnený japonskými turistami s fotoaparátmi, ale sú tam len muži a ženy (vo vyhradenom priestore pre ne) – bez topánok na nohách, so šatkami na hlave, venujúci sa slovám proroka.

Mešity ako významné náboženské, kultúrne a architektonické prvky sú v rámci Istanbulu naozaj na každom kroku. Udrú vám do očí, musíte si ich fotiť. Pre mešitu je typická kopula, predstavujúca pivnicu neba a v každom roku sú vysoké veže – minarety (pripomínajúce rakety). Ak sa vám nechce motať po celom meste, môžete navštíviť turistickú atrakciu MiniTurecko – kde máte modely všetkých pamiatok pohromade na jednom mieste.

V jarnom či skôr letnom období odporúčať absolvovať výlet loďou po Bospore, pijúc voňavý mliečny nápoj (salep) a jediac obrovský sendvič s čerstvo ulovenou a upečenou rybou (samozrejme, aj s kosťami – preto tá veľkosť pečiva). Každých desať minút budete ponúknutí (a to nielen na lodi, ale aj v obchode, na trhu či kdekoľvek inde) pravým tureckým čajom, servírovaným na porcelánovom minitanieriku v sklenenom decovom poháriku, pripomínajúcom banku z hodín chémie, spolu s dvoma kockami cukru. Ak si zažiadate príchuť, dostanete jablkový či pomarančový čaj (krikľavej farby, pripomínajúci zohriaty džús). Ak si chcete domov priniesť nejakú potravinu či pochutinu – môžete to skúsiť práve s týmito farebnými instantnými čajmi.

431122_10150535895202404_80038269_n

Zjednávať, kde sa len dá

Trh s koreninami (spice bazaar) je plný nielen tureckých čajov, ale aj exotických korení a “turkish delights” – tureckých sladkých potešení v pravom slova zmysle. Niektorí obchodníci dokonca do výkladov s týmito sladkosťami, ničiacimi náš chrup – tabuľu s názvom: Turkish Viagra. Chuťovo je to lahôdka – pistácie či orechy, zaliate v mede či želé z granátových jabĺk. Ako mäkkší turecký med, no nie taký obyčajný, ako poznáme z našich obchodov.

V každom knižnom sprievodcovi Istanbulom nájdete odporúčanie – navštíviť aj Grand bazaar, no tento priestor je však plný gýčov, pripomínajúci obrovskú tržnicu na Trnavskom mýte či Miletičke (kožené kabáty, tašky a topánky, koberce a vyšívané šatky, kopec zlata a šperkov s drahými kameňmi).

Ak vaši rodinní príslušníci/ky v minulosti navštívili Istanbul – určite vás zásobili množstvom rád – čo v tejto časti Turecka skúsiť, a čo nie. Určite netreba naletieť na tanečné vystúpenia brušných tanečníc či “pravých-nefalšovaných” krútiacich sa dervišov – všetko je to len divadielko s cieľom zarobiť. Možno v meste Konya by ste pochodili lepšie.

V obchodoch a najmä na trhu treba pri kúpe čohokoľvek zjednávať. Niekde už sú obchodníci rozmaznaní bohatými turistami/kami z Ruska či z USA – preto vás odbijú s oznamom: Fixed prices. Ale skúsiť treba – pár tureckých lír možno ušeríte a ochutnáte na ulici ponúkanú šťavu z granátových jabĺk či iného čerstvého ovocia.

402178_10150535895387404_587285474_n

Turecké umenie, inšpirované Európou

Veľa o hudobnej, literárnej či filmovej produkcii Turecka nevieme. Z komerčných rádií poznáte jeden hit Tarkana. Netreba zabúdať na tri turecké telenovely (Tisíc a jedna noc, V objatí hodvábu a Sultán), z ktorých najmä tá prvá aj na Slovensku pokorila všetky rekordy v sledovanosti. Onurov plagát kde-tu ešte zazrieť aj v uliciach Istanbulu. Skôr v Európe máme s Istanbulom spojené meno Orhana Pamuka, spisovateľa-postmodernistu a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru.

Hoci sa Fatih Akin narodil už v Nemecku, má tureckých rodičov a vo svojich filmoch sa venuje práve problémom multikulturality, ľudských nedorozumení a dôsledkom migrácie (prevažne z Turecka do Nemecka). V istanbulskom múzeu pre súčasné umenie môžete vidieť priamy (a v minulosti dokonca vládou žiadaný) vplyv európskeho umenia na to turecké – umelci a umelkyne študovali napríklad maľbu (techniku portrétovania) vo Francúzsku. Keď sa pozeráte na vystavované plátna, cítite vplyvy kubizmu či impresionizmu.

Kontrolu pred vstupom do novej budovy s umením však majú zabezpečenú ochrankári/ky lepšie tu, ako v rozľahlom paláci Topkapi spolu s rozkvitnutými záhradami a vyhliadkou na celý Istanbul. Tam veru nový vyrezávaný nožík za sedem lír počas prehliadky na skeneri nepípal. Preto sa streľba šialenca na náhodných turistov/ky spred niekoľkých mesiacov môže zopakovať.

400163_10150535896852404_1483350835_n

Dobrosrdeční ľudia v každom dome

Doteraz som v žiadnom veľkomeste nevidela ešte most v centre mesta – preplnený stovkami mužov s udicami a kýblikmi, tráviacich deň i noc lovením rýb (pre vlastnú potrebu i pre miestne reštaurácie). Tak fotogenické miesto, plné nielen kamennej stavby, ale aj ľudského života – ako práve na Galata moste, nájdete málokde. Treba sa po ňom prejsť aspoň raz denne. Napríklad počas presunu za nakupovaním na slávnej Istiklal street, podobnej viedenskej MariaHilfer strasse.

Počas nášho študijno-pracovného pobytu bola na pláne aj návšteva “tradičnej” tureckej rodiny, aby sme lepšie chápali ich hodnoty, pohostinnosť, previazanie na náboženstvo, obrad sobáša a výchovy slušného počtu detí. Nakoniec sa však z jednoduchej rodiny (v prípade mojej pracovnej skupinky) vykľula verejne-uznávaná a myšlienkami otvorenejšia rodina Erdimovcov – kde otec pracuje ako poradca starostu Istanbulu a matka je psychologická konzultantka s vlastnou TV šou. Ich názory (aj ich šiestich detí) boli veľmi kultivované a akoby viac európske – svojim potomkom nechcú zasahovať do výberu budúceho povolania, ani do voľby životného partnera/ky. Ich dobrosrdečnosť sa nedá slovami opísať (možno len nejakou tradičnou piesňou na husliach, ručne vyrobeným náhrdelníkom, či geniálnym vegetariánskym jedlom). Do roka a do dňa by som si cestu do multikultúrneho Istanbulu rada zopakovala – ale namiesto usneženého zimného mesiaca by som prijala letnú sezónu.

429338_10150535896712404_1370046122_n

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž publikovaná v magazíne Inspire, jar 2012)

 

Za vôňou jari do Bukurešti

Každý muž i každá žena má vo svojom živote minimálne jedno obdobie, na ktoré obzvlášť rád/a a svojsky spomína – so široKým úsmevom alebo KlopKaním si po čele. Niekto sa s údivom pozerá na svoje fotky zo základky, lebo tie účesy a oblečenia boli fakt odstrašujúce. Niekto musí každej návšteve pustiť dvakrát video zo stužkovej, lebo to je z kategórie „must see“. No a ja sa stále čudujem, ako som mohla v zdraví (fyzickom i psychickom) prežiť šesť mesiacov v metropole Rumunska. Toľko podivností, paradoxov, ale aj krásy na jednom mieste! No a keďže letá sú tam neznesiteľné (najmä v hlavnom meste), odporúčam návštevu Bukurešti naplánovať na jar – plnú zelene, farieb a vôní.

Nevyspytateľná doprava

Tento článok sa v žiadnom prípade nesnaží byť turistickým sprievodcom a naozaj má potenciálne návštevy prilákať, nie ich odstrašiť od plánovaného výletu. počas svojej polročnej stáže a dobrovoľníckej činnosti som zmonitorovala všetko podstatné a teším sa na zopakovanie niekedy v blízkej budúcnosti.
Pre nastavenie citlivosti treba začať asi dopravou. ak ste zvyknutí na cestovanie vlakmi, autobusmi a najmä mestskou hromadnou dopravou v Nemecku či dánsku, kde meškanie nehrozí – tuto treba na všetko zabudnúť, nenosiť hodinky a hlavne nepátrať po príchodoch/odchodoch. Treba sa riadiť ľuďmi. ak stoja nejakí na zastávke, určite niečo pôjde.
V lete v 40-stupňových horúčavách cestovať niekam busom prudko neodporúčam. Hrozí udusenie a zbláznenie sa zároveň. ak ste niekedy cestovali do Mlynskej doliny busom číslo 39 na konečnú napríklad v čase dušičiek – viete si predstaviť tú „plnku“. a bitku o sedadlá medzi cezpoľnými vysokoškolákmi/čkami s batohmi, smerujúcimi na intrák, a dôchodcami/kyňami s kvetináčmi či hrabľami, ponáhľajúcimi sa na cintorín v tej istej lokalite. No a ak to vynásobíte dvoma, takto vyzerá situácia každý deň v MHd-čke v rámci rumunskej metropoly.
Cestovné lístky sú lacné: jedna cesta mestom vás vyjde na 1,3 lei, čiže okolo 0,3 eura (desať korún slovenských). odporúčam lístky poctivo nakupovať (v takých plechových búdkach blízko zastávok), lebo revízori/ky chodia veľmi často a hlavne nenápadne. vyzerajú totiž ako „normálni“ ľudia, akurát nosia biele blúzky a košele (na rozdiel od bratislavských hlavohrudných týpkov).

1914285_134795877403_2568347_n

Domáci miláčikovia na ulici

Nepochybujem, že v iných oblastiach Rumunska (napríklad v Banáte, Sedmohradsku, Transylvánii či pri delte dunaja) môže byť rovnako príjemne v každom ročnom období. No v hlavnom meste je to v lete naozaj na nevydržanie. všade suchý vzduch, hluk motorov, prach sa lepí na vaše spotené telo. potrebujete sa napiť a padáte do nemého úžasu, keď vidíte ľudí, ako si v tej páľave zapaľujú cigaretu. a to jednu od druhej. vysoké percento Rumunov/iek fajčí a pije veľa kávy. To sa so slovenskom nedá porovnať – samozrejme, ak v merku nemáme práve nejakú workoholickú skupinku.
Čítala som niekoľko reportáží od autorov/iek mimo Rumunska, ako opisovali krutý život bezdomoveckých detí, čo fetujú lepidlo a spia priamo v staniciach metra. priznám sa, že za pol roka dennodenného cestovania metrom aj busmi som nič podobné nevidela. samozrejme, žobrákov/čky, potulných cigánčat som videla dostatok, no tí sa zdržovali skôr nad zemou, ako pod zemou. pred gréckokatolíckymi kostolmi a na obchodných uliciach (napríklad na piata Romana či universitate), plných turistov/iek zo Západu. Rumuni/ky sú veľmi hákliví na rómsku otázku – hnevá ich, že európske médiá Rómov/ky a Rumunov/ky nerozlišujú a hádžu všetkých do jedného vreca. akoby boli všetci rovnakí, všetci zlí: len kradli a brali sociálne dávky…
Samostatnou kapitolou historiek o Bukurešti sú túlavé psy. podľa o ciálnych štatistík je na programe sedem uhryznutí psom denne. sú všade, motkajú sa vo svorkách, sú hladné a špinavé. No nie je to ich vina, že sú v uliciach a je ich toľko. Túto ťažko kontrolovateľnú situáciu má (okrem všeličoho iného a ukrutnejšieho) na svedomí bývalý komunistický diktátor Nicolae Ceausescu, ktorý dal vysťahovať a zbúrať rodinné domy v centre, a ľudí (samozrejme, bez domácich miláčikov) dal presunúť do panelákov. Psy teda ostali na ulici dodnes.

1914285_126652917403_994220_n

Zeleň v centre veľkomesta

Veľmi namáhavo by ste v centre Bukurešti hľadali nejaké hlavné námestie, ako máme napríklad my v Bratislave (Gotko či Hviezdko). posedieť sa dá našťastie aspoň v niekoľkých nádherných zelených parkoch uprostred mesta. Najviac fotogenický je asi park čižmidžiu (parcul Cismigiu) s člnkami na jazierku, s lavičkami, predajom cukrovej vaty či iných kalorických lakôtok. Za zmienku stojí aj park Izvor, z ktorého je na skok do megaobrovského (roky stavaného a stále nedostavaného) Ceausescuovho paláca (palatul parlamentului), ktorý mal svojou veľkoleposťou konkurovať americkému pentagonu.
V centre je veľa opustených historických budov, ktoré štát ani mesto nedokáže majetkovo vysporiadať, a teda ani opraviť. Bulváre a chodníky v štvrti Lipscani v samotnom srdci Bukurešti sú už desaťročia rozkopané, tiež zásluhou spomínaného komunistického diktátora. Na obhliadku mesta v kostýme a lodičkách môžete teda zabudnúť. No treba povedať, že Rumuni/ky napríklad vodou nešetria – na každom sídlisku a v každom upravenom zelenom parku majú minimálne jednu fungujúcu fontánu. všade stánky s čerstvými rezanými kvetmi! a medzi panelákmi vás okrem zaparkovaných áut a vrakov áut prekvapia nové, vzorne udržiavané detské ihriská (dokonca väčšinou bez prítomnosti túlavých psov). keby radšej nancie a energiu investovali do infraštruktúry a vybudovania optickej siete, lebo niektoré stožiare sa pod ťarchou desiatok elektrických káblov nebezpečne prehýbajú na všetky strany.

1914285_134795872403_3669348_n

Rôznorodého umenia dostatok

Rumunská mládež (najmä nagélovaní fešáci v mokasínach a ružových rozorvaných košeliach) holdujú hudobnému žánru manele. V Srbsku sa takémuto žánru hovorí Turbo Folk. Je to také zrýchlené dychovkové disko so srdcervúcim vokálom. samozrejme, nájdu sa tu aj kvalitné kúsky world-music. Mimoriadne som si obľúbila velikú Ženu – Rumunku žijúcu v Nemecku, ktorá publiku nakladá riadne soulovo-RnB hity, podmáznuté balkánskymi dychovými nástrojmi (ako inak) a podčiarknuté veselými klipmi. Miss Platnum sa nehanbí spievať o mercedesoch, peniazoch a svojej chuti do jedla či nadváhe.
Z tanečných klubov, kde hrajú počúvateľnú elektronickú hudbu, odporúčam navštíviť: Expirat pri parku Izvor, potom Suburbiu v Lipscani, no najmä Fabricu neďaleko od Piata Unirei.
Už niekoľko rokov sa hovorí o vzostupe rumunskej kinematogra e, a je to pravda. Napríklad snímka Rozprávky Zlatého veku sa dala vidieť aj u nás v rámci MFF Bratislava. Na všetkých bizarných mikropríbehoch sa dá dobre zabávať a spomínať, ako sa žilo pred rokom 1989 – je to vizitka nielen vtedajšieho Rumunska, ale všetkých postkomunistických krajín. a humor je to, čo držalo a drží rumunský národ pri živote. a hoci sa aj rumunská literatúra bezpochyby nejak vyvíja, vo výkladoch kníhkupectiev vidieť stále len obálky kníh s príbehmi upírov a vlkolakov. Tak potom prečo sa miestni tak durdia, keď sa ich opýtame na pravdivosť príbehu vlada draculu? Niečo na tom len predsa bude.
Výhoda Rumunov/iek je, že sú talentovaní na jazyky. Na svoj latinský základ bezproblémovo za pár mesiacov naviažu franinu, španinu aj taliančinu, väčšina hovorí výborne po anglicky. Nevýhodou je, že hoci žijú v nádhernej krajine (ešte nie celkom zdevastovanej, čo sa týka prírody), a sú už v európskej únii, bude trvať desaťročia, kým sa ozdraví štátna správa a vymizne korupcia. človek, čo sa živí poctivou prácou (povedzme univerzitný pedagóg), zarába okolo 400 eur mesačne. Z toho sa nedá vyžiť. preto napríklad lekársku pomoc domáci vyhľadávajú iba v akútnych prípadoch, keď je zväčša už neskoro. Na druhej strane také dvadsaťročné rozmaznané dievčisko, voziace sa na najnovšom poršáčiku, musí byť stopercentne dcéra alebo vnučka nejakého bývalého komunistického po- hlavára. „Aceasta este situatie.“ Taká je situácia, a hotovo…

1914285_134795862403_7716018_n

Ľudia privyknú na všetko

Ľudia v Rumunsku si však toľko nezávidia ako u nás. Hoci sú k cudzincom/kám nedôverčiví a podozrievaví, vo svojej podstate sú dobrí. skúšaní životom, no najmä zmierení s osudom. Tak to Boh zariadil (s každým má svoj zámer), netreba sa mu priečiť. viera je v rumunskom obyvateľstve (nielen u starých ľudí) na prvom mieste. stačí raz zažiť ich veľkolepé veľkonočné oslavy a rituály. a potom sa už netreba čudovať ani neustálemu trojitému prežehnávaniu, lebo za každým rohom sa nachádza nejaký ten kostol, svätostánok.
Zatiaľ som neprišla na to, pre koho sú otvorené tie desiatky sterilných butikov s tortovými svadobnými šatami v centre mesta. Možno slovenské turistky miesto magnetky na chladničku (lebo pohľadnice Bukurešti nikde nemajú), donesú domov nejaký biely nariasený skvost. so suvenírmi je to ťažké. No treba napríklad okúsiť rumunské pivo ursus alebo ľadové kávy v škatuľkách značky Tnuva za pár lei (radšej nie hneď po sebe).
Jedlo je v Rumunsku lacnejšie ako na slo- vensku. ochutnať sa oplatí napríklad sarmale (mleté mäso s ryžou zabalené do kapustového listu) a potom všetko plnené slaným syrom (v rumunčine sú všetky druhy syra nazývané bryndzou). len sa potom nezľaknúť toaliet v niektorých reštauráciách a vyrezaný kruhový otvor v zemi brať ako out-doorovú aktivitu.
Vlastne celý výlet do Bukurešti (ale aj do ďalších častí Rumunska) treba brať od začiatku do konca ako dobrodružstvo. Potom ten zážitok bude o to prekvapivejší, pozitívny a častého spomínania hodný. Podotýkam, že stať sa môže všeličo, no ukradnúť peňaženku vám môžu rovnako doma, ako aj v Rumunsku. a žiadne veľké nebezpečie nehrozí, ani keď si to po žúrke razíte pešo domov cez celé mesto. Takže už len zabookovať letenku alebo lístok na vlak a vydať sa na jarný výjazd: smer rumunská metropola… „Noroc si drum bun!“☺

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž publikovaná v magazíne Inspire, jar 2011)