Sestry Wegartové: Stále platí slogan “Forma je dočasná, kvalita je stála”

Sestry Wegartové (ako Soňu a Táňu familiárne prezývam) založili svoju hudobnú distribučnú spoločnosť Wegart v roku 1995. Vtedy na Slovensku zastupovali vydavateľstvá, ktorých tituly a žánre možno neboli komerčne úspešné a často hrané v slovenskom éteri, no boli zárukou kvality (4AD, Bella Union, Cooking Vinyl, Creation, Cherry Red Records, Crammed Discs, Domino Recording, Medium Production, Ninja Tune atď.). Éra znovunadobudnutej popularity a návratu k vinylom dopomohla Wegartu prežiť na scéne aj v časoch, keď ľudia počúvajú a kupujú hudbu prevažne online.

Prehrabavat sa platnami je prijemna zaluba-foto Palo Markovic

I. Fungovanie obchodu s hudbou na Slovensku

Prečo ste sa po revolúcii rozhodli, že život zasvätíte distribúcii hudobných nosičov na Slovensku?

Táňa: Boli to roky, keď mnohí ľudia v eufórii z pocitu slobody chceli konečne začať robiť niečo, čo ich baví. S nápadom prišla Soňa, nebyť jej, zrejme by žiaden Wegart nevznikol. Ja som vtedy mala ešte pomerne malé deti a venovala som sa najmä im. Spájal nás záujem o dobrú hudbu, tak sme šli do toho – so Soňou a s mojím manželom Petrom. Ten mal však v tom čase so svojím bratom rozbehnutý filmový klub Nostalgia a napokon sa z časových dôvodov rozhodol naplno venovať iba tomu.

Soňa: Hudbu sme počúvali od útleho detstva. Naši starší súrodenci kupovali všetko, čo vychádzalo v Supraphone, Opuse aj Pantone – mali sme doma haldy platní i singlov z vtedajšej doby, ale aj plný kufor šelakových platní s krásnym starým gramofónom po starých rodičoch. U nás doma permanentne niečo hralo, z babičkinej izby rakúsky rozhlas s klasickou hudbou, z našej zasa Radio Luxembourg a John Peel, ktorý nás v tej dobe veľmi ovplyvnil. Po zmene režimu som nastúpila ako referentka a tlmočníčka v zahraničnej firme, ktorá u nás otvorila pobočku. Chodila som vtedy z času na čas na služobné cesty „na Západ“ a pri tej príležitosti som vždy povymetala všetky dostupné hudobné obchody, čo asi tiež zanechalo stopu. Po troch rokoch som z firmy odišla. Neviem, či by som dnes bola schopná odísť tak ľahko ako vtedy. Bola skrátka správna konštelácia, :). Netušili sme, do čoho ideme a koľko bude stáť energie, aby sme s touto činnosťou ako firma prežili.

Čomu sa primárne teda firma Wegart venuje?

Náplňou Wegartu bolo od jeho vzniku zastupovanie nezávislých vydavateľstiev rôznych žánrov na Slovensku. Súčasťou toho je predaj a distribúcia ich katalógu, ale okrem toho aj pravidelná spolupráca s médiami. K našej práci ďalej patrí súčinnosť pri organizovaní koncertov „našich“ hudobníkov na Slovensku. Určite si čitatelia pamätajú na koncerty Biosphere a Murcofa na vcelku netradičných miestach v rámci Bratislavy. Obaja hrajú podobný žáner, ktorý môžeme pokojne nazvať súčasnou vážnou hudbou. Murcofa vtedy videlo skoro 400 ľudí, čo bola to na naše pomery nezvyklá megaakcia, :).

Bolo sprvu ťažké nadviazať vzťahy s veľkými vydavateľstvami v Británii alebo USA?

Nadväzovať vzťahy s vydavateľstvami bola najpríjemnejšia časť našich aktivít. Oslovovali sme tie, ktorých produkcia, alebo aspoň nejaká jej časť, oslovovala nás. Takmer žiadne z nich v tej dobe nemalo zastúpenie vo východnej Európe a všetci boli priateľskí, ústretoví. Bolo evidentné, že hudbou žijú a nerobia to iba pre biznis. Vzťahy od začiatku fungovali na dôvere a ústnych dohodách, čo bola pre nás nesmierne pozitívna skúsenosť v porovnaní s predchádzajúcimi zamestnaniami (obe sme pracovali v oblasti, kde všetko muselo byť zazmluvnené). Tu to vyzeralo, akoby tie malé vydavateľstvá predaj až tak nezaujímal… Isteže ich zaujímal, no brali všetko tak zľahka. A my sme sa na to vtedy pozerali pomerne naivnými očami. Wegart pre nás nebol obchod. Vytvorili sme ho s myšlienkou priniesť k nám hudbu, ktorá vtedy u nás nebola dostupná a všeobecne známa. Prvé roky to bolo hlavne o nadšení a priateľských vzťahoch.

S ktorým vydavateľským partnerom máte najlepšie vzťahy?

Viacmenej so všetkými sme mali a máme priateľské vzťahy. S láskou spomíname na úplne prvé vydavateľstvo: All Saints, ktorého krásnymi ambientnými nahrávkami (Brian Eno, Harold Budd, Jon Hassell, Laraaji, Djivan Gasparyan) sme otvárali náš katalóg. Vydavateľstvo založil Dominic Norman-Taylor, švagor Briana Ena. Tiež na Richarda Chadwicka, majiteľa vydavateľstva Opium Arts, ktorý vydával viaceré exkluzívne tituly Davida Sylviana. Stretli sme sa na Mideme a dlhodobo sme boli v priateľskom mailovom kontakte. Pomohol nám dostať do katalógu niektoré exkluzívne Sylvianove nahrávky. Obidva labely sú už dnes neaktívne…

A s niektorým dodnes aktívnym?

V súčasnosti máme najlepšie vzťahy s vydavateľstvom Ninja Tune. Hudobne sa síce veľa z ich produkcie posunulo iným smerom ako my, ale ľudsky a napriek tomu, že sa radí k veľkým a prestížnym vydavateľstvám, je to tím ľudí, ktorí nemajú problém ochotne vychádzať v ústrety poskytovaním množstva promo nahrávok, dolaďovaním rozhovorov s interprétmi pre Rádio_FM alebo so zabezpečovaním prenosov koncertov z Pohody do rozhlasového vysielania a pod. Máme dobrý pocit, že sa z toho tešia a vážia si to. Zo slovenských labelov je to Deadred Records, ktorý je zároveň aj naším najstarším domácim partnerom. Úplne prvým slovenským nosičom, ktorý sa u nás objavil, bolo na tú dobu neobvyklé 3“ CD EP od Nylon Union – zasnený pop, ktorý pochválil aj legendárny John Peel.

V čom je to dnes iné, ako pred tými dvadsiatimi rokmi?

Doba sa zmenila, na všetkých dnes dolieha väčší stres a ekonomický tlak. To sa trochu odráža aj na vzťahoch. V rámci globalizácie prebral distribúciu viacerých menších labelov pred pár rokmi veľký európsky distribútor, kde už ide v prvom aj druhom rade o čísla. Naviac dosť narástli ceny niektorých titulov. Niekedy až tak, že by boli nepredajné a my sa ich snažíme zháňať všelijakými cestami z iných zdrojov. Primárna činnosť začala byť podstatne náročnejšia na energiu všetkého druhu.

Predávali ste predovšetkým CD-čka známych nezávislých vydavateľstiev. Časom k tomu pribudli DVD-čka, kazety a platne. Vediete si štatistiky predaja? Ktorý interpret sa najlepšie predáva?

Keď sme začínali, hrali prím CD nosiče. Ale mali sme od začiatku aj platne, i keď ich bolo nepomerne menej ako dnes. V katalógu sme mali aj u nás v tom čase relatívne neznáme indie labely, ktoré sa tu postupne trochu udomácnili. Vrchné priečky v predajnosti za celú dobu našej existencie patria komerčne úspešným menám ako Bebel Gilberto, Adele, Franz Ferdinand či Arctic Monkeys. Väčšiu radosť sme mali z toho, že porovnateľný úspech u nás mala náročnejšia hudba, napr. prelomový album Biosphere – „Substrata“ (ktorý predstihol už spomínaných Arctic Monkeys i Adele), Murcof, The Cinematic Orchestra, David Sylvian, Hector Zazou a pár ďalších top hudobníkov.

A ktorý domáci interpret sa najlepšie predáva?

Čo sa týka domácich interpretov, väčšina slovenských labelov si svoje tituly šíri sama, takže zahŕňať ich albumy do našich štatistík by nebolo objektívne. Najviac sa však v našom predaji darí kapele Autumnist.

Okrem internetového predaja pribudol Wegartu aj malý obchodík na Uršulínskej ulici v Bratislave. Uživí sa?

Priestor na Uršulínskej 9 nevznikol ako obchodík v pravom zmysle slova, šlo vlastne o znúdzecnosť. Kým sme ho nemali, celý Wegart sídlil u Soni v obývačke a už to nadobúdalo neúnosné rozmery. Takže v prvom rade slúžil ako kontaktné miesto pre zákazníkov a office, plus sklad tovaru. Dodnes si k nám ľudia chodia popočúvať hudbu, pohrabať sa v regáloch či v boxoch s vinylmi alebo podebatovať. Nemáme zamestnancov, celú činnosť Wegartu obhospodarujeme my dve.

Ako by ste svoje pôsobenie vo Wegarte, vývin vašej distribučnej spoločnosti opísali retrospektívne: jednou-dvoma hutnými vetami?

Táňa: Išla som do toho „po hlave“, netušiac, čo všetko to bude obnášať. Táto práca mi dala množstvo stretnutí i priateľstiev s rôznymi zaujímavými ľuďmi, nehovoriac o kvante dobrej hudby. Za tie roky je tej hudby čoraz viac a viac, až mám občas pocit, že čoraz menej lahodí mojim ušiam, :). Ale to je určite aj o momentálnom rozpoložení a nálade.

Soňa: Dvadsaťjedenročná cesta hľadania a skúseností, nadšenie, pochybnosti, únava, radosť z odovzdávania. Neviem, či je to retrospektívne, ale je to pravdivé.

Pred vstupom do kancelarie Wegartu-foto Wegart

II. Vinyl v hlavnej úlohe

Koľko a akých platní máte vo svojich príbytkoch? Podľa čoho sa rozhodujete, ktorý poputuje domov?

Táňa: Pokiaľ ide o vinyly, paradoxne, zrejme v duchu porekadla o obuvníkovi, ktorého deti chodia bosé, u mňa doma ich mnoho nepribudlo. Aj z priestorových dôvodov. No opatrujeme ako oko v hlave všelijaké klenoty z čias pred revolúciou i krátko po nej, ktoré sme získavali pod rukou na burzách v Medickej záhrade, v Sade Janka Kráľa, či v Brne. Medzi moje „top“ úlovky patrí napr. projekt Marc and the Mambas s albumom „Torment & Toreros“ alebo album Davida Sylviana „Gone To Earth“.

Soňa: Tiež mám doma veľa starých CD i platní, z nových si občas niečo doplním. No tým, že hudbou žijem vo Wegarte, nemám potrebu hromadiť doma ďalšie nahrávky. Ak z času na čas niečo pribudne, je to väčšinou klasika a pokojnejšie žánre.

Všetci sme za socíku mali doma gramec a platne od popredných spevákov československej populárnej hudby. Dodnes máme doma pár skvostov z Opusu či Supraphonu. Čo z tvorby bývalého režimu stálo (a stále stojí) za niečo?

Každý má svojich favoritov, no určite do zlatého fondu patria nahrávky Collegium Musicum, Prúdov či Deža Ursinyho, Karla Kryla, Marty Kubišovej, Petra Nováka, staré nahrávky Karla Gotta. Z iného súdka napr. Dariny Laščiakovej, Zdeňka Lišku a mnohých ďalších. A aby sme nezabudli aj na tvorbu pre deti – klasické rozprávky v excelentnom prerozprávaní mnohých československých hereckých majstrov.

Boli ste niekedy v lisovni vinylov? Vraj sa výrobe platní darí v susednom Česku. Prečo?

V Česku veľmi dobre funguje lisovňa v Loděnicích pri Beroune, ktorá si prezieravo uchovala výrobné stroje aj po tom, čo boli vinyly z trhu vytlačené cédečkami. Keď dopyt po vinyloch začal vzrastať, len „dali do pucu“ staré dobré mašiny a mohli výrobu opäť veselo rozbehnúť naplno. Osobne sme proces výroby vinylu naživo nevideli, no je to vraj hotová alchýmia, J. Dosť detailne sa tento proces dá vidieť online. Najkrajšie na vinyloch je, že každý kus je originál. A je obdivuhodné, že v nepretržitej prevádzke fungujú stroje staré niekoľko desaťročí…

Často sa hovorí, že úspech predaja platní sa spája s retro štýlom súčasnej mládeže (plus-mínus snobskými náladami produktívnej vrstvy obyvateľstva). Ako to vnímate vy?

Táňa: Osobne proti retroštýlu nemám najmenšie výhrady, len je na škodu, že je dnes všetko už tak trocha „preretrované“ a podľa mňa sa toto slovo sprofanovalo. Ale ako sa hovorí, proti gustu žiaden dišputát.

Soňa: Mne je retro sympatické, pokiaľ tým teda myslíme staré veci, ktoré v dnešnej dobe dokážu nájsť použitie (ako tie lisovacie stroje napríklad). Čo sa týka retro módy – módne vlny sa odjakživa striedajú, tak prečo nie. Druhá vec je, že za všetkými módnymi vlnami je odjakživa dobre organizovaný marketing, ktorý ich vypúšťa ako balóniky a konzumenti ich majú chytať (a funguje im to). Kolobeh, z ktorého sa dá vystúpiť, len keď prestaneme sledovať trendy… Čo sa týka vinylov, netreba ich spájať len s retro náladami. Základným argumentom zástancov vinylov je živší, teplejší a pravdivejší zvuk. Ten ovšem závisí od mnohých faktorov, počnúc procesom a technológiou nahrávania a výroby platne, podmienkami jej prehrávania až po jej údržbu. A tiež od ľudského faktora – schopnosti nášho sluchu a vnímania zvuku (a tá je subjektívna).

Čo spôsobilo opätovný boom lisovania a nakupovania platní v masovom merítku – aj u poslucháčskej obce na Slovensku?

Soňa: Potom, ako ľudia prestali vo veľkom nakupovať CD a začali hromadne hudbu sťahovať, došlo k tomu, že ich neuspokojovala kvalita zvuku nahrávok.Viac ľudí si začalo uvedomovať rozdiely medzi analógovým a digitálnym zvukom, možno k tomu pripočítať aj typickú ľudskú vlastnosť: chcieť hudbu vlastniť fyzicky a s pekným veľkým obalom. Plus k tomu treba prirátať vplyv hudobného priemyslu, ktorý zachytil nový trend a nové možnosti..

Táňa: Nárast predaja LP u nás prichádzal pozvoľna. Najskôr vinyly nakupovali hlavne DJ-i. Možno hlavne vďaka nim vinyl ako taký vôbec prežil. Neskôr začali prichádzať zberatelia, ktorí sa rozhodli svoje domáce zbierky postupne zveľaďovať či obnovovať a viacerí to poňali ako investíciu do umenia. Sú tu aj náhodní zákazníci, ktorí si len tak pre radosť raz za čas doprajú dobrú hudbu. V neposlednom rade to sú ľudia, ktorí nákupu vinylov prepadli vďaka tomu, že sa v súčasnosti stali súčasťou módneho trendu.

Myslíte si, že nadchnutie sa pre gramofóny a platne zotrvá dlhodobo (že sa budú kupovať a púšťať častejšie, ako len počas sviatkov Vianoc či oslavy narodenín)?

Spor medzi zástancami analógového verzus digitálneho zvuku sa asi nevyrieši a najlepšie je uzavrieť to tak, že obidva majú svoje výhody i nevýhody. Je dobré, keď ľudia majú slobodu výberu, i keď je to sloboda fiktívna a veľmi pofidérna. Kedysi boli vinyly považované za mŕtve médium, napriek tomu prežili a dnes sú späť v plnej paráde a nálepku archaického média zasa dostali CD. Slogan kedysi slávneho (dnes už neexistujúceho) vydavateľstva Creation bol: Forma je dočasná, kvalita je stála. Hlavné je, aby tu vždy bola kvalitná hudba, ktorá bude kultivovať naše duše. Ideálne s kvalitným zvukom. V akej forme, to nie je podstatné…

Vinyly ako zivotny styl i vyzdoba-foto Palo Markovic

III. Dobrá hudba ako súčasť životného štýlu

Niektoré albumy sú vydávané aj na magnetofónových kazetách. Máte niečo také aj vy v ponuke? Kto to vlastne kupuje?

Aj tento formát zažíva retro, i keď zďaleka nie v tom rozsahu, ako je to u platní. Aj kazeta má svoje čaro, zároveň cenovú dostupnosť… No vo všeobecnosti sa zatiaľ návrat tohto média nejako vo veľkom neuchytil, aspoň u nás o kazety zatiaľ nie je záujem. Nejaké sme mali, ale to boli len kusovky a ani neboli v predaji.

Párkrát do roka vás možno stretnúť aj na akciách pre verejnosť typu Burza kníh v Starej tržnici či KC Dunaj. Stretáte tam svoju cieľovú skupinu zákazníkov?

V minulosti sme sa občas vyskytli na hudobných podujatiach, kde sme predávali hudbu a získali aj pár nových fanúšikov. Zoznámili sme sa aj s ľuďmi, ktorí stoja za burzami kníh a hudobných nosičov v Starej tržnici a KC Dunaj. Obidve máme za rohom, tak sme to skúsili aj tam. Búrz sa nezúčastňujeme pravidelne, záleží od momentálnej ponuky a našej nálady. Tento rok v apríli sme sa však po prvý raz zapojili do medzinárodného Record Store Day (RSD 2016), ktorého príprava bola síce pomerne rýchla, ale o to intenzívnejšia. U ľudí toto podujatie veľmi pozitívne zarezonovalo, :).

Ktorý obal hudobného albumu z vašej ponuky vám natrvalo utkvel v pamäti (pre svoju jedinečnosť, farebnosť, výjav na obale)?

Táňa: Takých obalov každým rokom pribúda, pretože mnoho umelcov si dáva naozaj záležať aj na vizuálnom spracovaní albumov či bookletov. Aj to je výhoda vinylov, že môžu disponovať práve takouto pridanou hodnotou. Hovorí sa, že obal predáva a niektorí zákazníci sa pri kúpe riadia naozaj aj vizuálnym vnemom. Mne sa okamžite vybavia obaly z 80-tych rokov – z dielne 23 envelope pre umelcov, združených u 4AD: Cocteau Twins, Dead Can Dance, This Mortal Coil, ale napríklad aj pre Davida Sylviana. A z tých súčasných určite treba spomenúť album „Ma Fleur“ od Cinematic Orchestra alebo tiež artworky albumov od austrálskeho výtvarníka Leifa Podhajskeho.

Soňa: Sú vydavateľstvá, ktoré chápu album ako audiovizuálne dielo – s obsiahlym bookletom a krásnym artworkom. Okrem spomínaných 4AD napríklad Touch. Jeho zakladateľ – fotograf, grafický dizajnér, spisovateľ a profesor na londýnskej Royal College of Art – Jon Wozencroft dáva už dlhé roky všetkým nahrávkam tohto vydavateľstva špecifické a veľmi estetické obaly. Na spomínanom Record Store Day 2016 sme mali v ponuke farebný 12“ vinyl kapely Air – „Casanova 70“, ktorý mal unikátne pastelovo rôznofarebné prevedenie, a každý jeden kus bol iný. Ten mi zostal v pamäti, bol krásny.

A nejaký vizuálne pútavý obal z domácej tvorby?

Veľmi pekný obal s veľkou výpovednou hodnotou má album „Four Winds“ od Rada Chrzana (RCH), na ktorom sme sa vydavateľsky podieľali aj my. Rado na ňom spolupracoval s niekoľkými zvučnými menami medzinárodnej hudobnej scény – s Richardom Barbierim, bubeníkom Morganom Agrenom a pár ďalšími. Je to kvalitný album po hudobnej i vizuálnej stránke a na Slovensku ostal podľa našej mienky trocha nedocenený. Viacerí domáci umelci však dotvárajú svoje albumy artworkami, a mnohým sa to veľmi darí.

Stalo sa niekedy, že by sa vám niektorý album predával dobre na základe recenzie v slovenskom médiu? Kto píše recenzie na vaše tituly?

V minulosti sa recenzie na „našu“ hudbu objavovali pravidelne v rôznych denníkoch a týždenníkoch. No v istom období (keď denníky zmenili majiteľov), stratili záujem o spoluprácu a my sme opäť prešli do undergroundového režimu, :). Nevieme odhadnúť, do akej miery tieto recenzie ovplyvňovali kúpu hudby, pretože na tú malo v každom období vplyv viacero faktorov. Určite však svoj vplyv mali. Máme pár priateľov a známych, ktorí objavili Wegart vďaka recenzii či programu v niektorom z rádií. Dnes sú však skutočné recenzie v médiách už viacmenej vzácnosť. Záujem o promo nahrávky výrazne poklesol. Možno aj preto, že tieto sú už v drvivej väčšine iba digitálne.

Sponzorujete dve relácie na Rádiu_FM. Má to nejaký význam, resp. pozitívnu spätnú väzbu v podobe zvýšeného predaja?

Predpokladáme, že to zmysel má, i keď je to rovnaké ako u tých recenzií – vplyvy na predaj smerom hore či dole sú rôzne. S FM-kom nás spájala úzka spolupráca od jeho samotného vzniku (pred ním sme mali pomerne intenzívne spojenie s Rádiom Ragtime). Momentálne tam sponzorujeme programy Experimentál a Pomalá hudba s Danielom Balážom, a podieľame sa dodávaní hudby a sprostredkovávaní rozhovorov pre reláciu o novej hudbe s Nikou. Neskôr nás oslovilo Rádio Devín, kde podporujeme ďalšie dve relácie – Folkfórum a Nevšedná hudba (obidve pripravuje Soňa Horňáková).

Čo s albumami (prevažne na CD-čkach), ktoré sa vám nepodarí predať a ležia u vás na poličke zaprášené? Kde nájdu využitie?

Tak to by sme aj my rady vedeli, :). Našťastie, k mnohým „starým ležiakom“ (ktoré sa medzičasom stali zberateľskými kúskami) máme srdcový vzťah a stali sa súčasťou nášho archívu. Ostatné občas oprášime a zvykneme ich pribaliť ako bonus k nákupu zákazníkom, ktorí nakúpia viac hudby (alebo sa k nám opakovane vracajú). Okrem toho každý rok robíme výpredaj niektorých titulov.

Vaším mottom je myšlienka, že zákazníci nie sú pre vás len anonymné postavy a čísla, ale predovšetkým ľudia s dušou. Koľkých z nich teda poznáte dobre osobne?

Táňa: Číslo nevieme, :). Sú zákazníci, s ktorými už roky komunikujeme cez internet či cez telefón. Osobne sa dodnes nepoznáme, napriek tomu sa dá povedať, že už sú naši priatelia, poznáme ich vkus a sme na jednej vlnovej dĺžke. Zákazníci z Bratislavy a okolia chodia väčšinou osobne a tiež sme sa s mnohými za tie roky spriatelili. Niektorí z opačného konca republiky k nám občas zavítajú osobne, a to je vždy príjemné prekvapenie.

Soňa: Naozaj sme s mnohými z našich zákazníkov dobrí priatelia a niektorí s nami po tej ceste kráčajú takmer od začiatku. Sú, samozrejme, aj takí, ktorí hudbu medzičasom prestali kupovať, ale aj tak sa z času na čas zastavia. Máme radosť, keď sa naši priatelia vracajú hoci len prehodiť pár slov. Nevieme totiž, dokedy to ešte potiahneme. No aj pre tieto väzby si vždy povieme, že to za to stálo a ďakujeme, že sme to mohli robiť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič a archív Wegartu (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Advertisements

Hudba iného ostrova, alebo: hudobníčky Stredozeme (2. časť)

Pokračujem vo výčte najviac zaujímavých ženských zjavov a hlasov Stredozeme, ktoré sa oplatí poznať, prepočuť si ich hudbu a možno i navštíviť ich koncerty. Tu je ponuka dvoch ženských hudobníčok maorského pôvodu, ktoré stoja za pozornosť v európskych, a teda aj slovenských končinách.

Anna Coddington sa nevzdáva

Anna Coddington je prvou maorskou speváčkou, na ktorú by som vás rada upozornila. Výzorom mi trošku pripomína Zdenku Prednú. Až sa mi nechte veriť, že má čierny pás v karate. Nechcem ju ale porovnávať, ani škatuľkovať. Zaujíma ma jej hlas a texty. Na bicie začala hrať v jedenástich rokoch, na gitare v štrnástich a v mladosti založila niekoľko projektov. Spoluhráč z kapely Handsome Geoffery, Aidee Walker, ktorý sa neskôr stal filmovým režisérom a hercom, má na svedomí veľkú časť jej videoklipov. Pred niekoľkými týždňami bol zverejnený ďalší z nich –k piesni „Without fight“.

Netreba sa vzdávať, prízvukuje v spomínanej piesni. Na Novom Zélande to platí dvojnásobne. Tu sa vryjete ako hudobník či hudobníčka do povedomia poslucháčov až po dvoch-troch albumoch. Treba teda vydržať a veľa koncertovať po ostrovoch.

Jej nový, v poradí tretí album „Luck/Time“ je výsledkom tvrdej štvorročnej práce a nahrávania v štúdiu The Attic u nej doma. Ten kus šťastia za všetok ten čas stál, ako vyčítať už aj z názvu. Platňa je veľmi homogénna a možno tam nájsť niekoľko silných (súčasných či budúcich) singlov: „Release me“, „Apples“, „Lantern“.

 Anna_Coddington-Foto_Archiv_spevacky 2

Aaradhna – viac, ako farba pleti

Druhou maorskou speváčkou, ktorú dnes stihnem spomenúť, je Aaradhna, vlastným menom Aaradhna Jayantilal Patel. Narodila sa na Novom Zélande, no jej otec pochádza z Indie a mama z pacifickej Samoy. Má tridsaťtri rokov a s maminou spievala tradičné samojské piesne od svojich jedenástich rokov.

Debutovala pred dvanástimi rokmi so singlom „Getting Stronger”, ktorý sa stal hitom číslo jeden v národnej hitparády. V roku 2013 získala ocenenie „Album roka“ v národných hudobných cenách (v tej komerčnej verzii ocenení), ale platňa „Treble & Reverb” nebola len komečne úspešná, ale aj kritikmi ospevovaná.

Aaradhna-Foto_Archiv_spevacky

Štvrtý album „Brown Girl“ vyšiel toto leto, a ako titulná pieseň, tak aj celý album o rasizme v jej domovine. „I’m more than the color of my skin,“ spieva vo svojej piesni. Platňa sa vyšplhala na popredné miesta hitparád doma, ale napríklad aj v takom Švajčiarsku. Na novembrovom odovzdávaní už niekoľkokrát spomenutých Vodafone NZ Music awards sa vzdala ceny za hip-hopový album s vysvetlením, že by nemala byť umiestnená do tejto kategórie len preto, že je Maorka. Ona totiž nie je raperka, ona je speváčka. Tento Aaradhnin čin naštartoval v krajine verejnú diskusiu o témach, ktorých sa dotkla a o ktorých treba hovoriť nahlas.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archívy speváčok (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Hudba iného ostrova, alebo: hudobníčky Stredozeme (1. časť)

Zosnulý hudobný publicista Juraj Kušnierik napísal kedysi knihu „Hudba ostrova” o hudobnej scéne na Islande. Keby vycestoval na opačný koniec sveta – do Stredozeme, pravdepodobne by chcel hneď napísať knihu ďalšiu. Tu je ponuka ženských hudobníčok, ktoré by mohli stáť za vypočutie a pozornosť aj v slovenských končinách.

Počtom obyvateľov je Nový Zéland krajinou, podobnou Dánsku alebo Slovensku. Počtom hudobných projektov je na tom však oveľa lepšie. Môže za to ostrovná izolovanosť, multikultúrne vplyvy, výdatná podpora umenia štátom a nadáciami, alebo oceánska klíma – sú tu totiž stovky zaujímavých kapiel, spevákov aj speváčok. A či už hrajú vo vypredanom štadióne, prefajčenom klube alebo len-tak na ulici – všetci majú jedno spoločné – vedia dobre hrať a ešte lepšie spievať.

Rozlišovať medzi hudobnými oceneniami

Zatiaľ som mala možnosť sledovať dva typy hudobných cien v Kiwilande (ako domáci svoju ostrovnú vlasť v Oceánii nazývajú) – Vodafone New Zealand Music Awards a The Taite Music Prize. Tá prvá je čisto komerčná záležitosť, odvíjajúca sa od hranosti v masových rádiách. Tá druhá je viac o kvalitnej, možno trochu viac alternatívnej hudbe. Je pomenovaná podľa zosnulého hudobného novinára Dylana Taite. Víťaz či víťazka tejto ceny získava nielen desaťtisíc dolárov, ale aj možnosť nahrať album v Red Bull Studios v Aucklande. Finalistkami naposledy boli napríklad Nadia Reid a Princess Chelsea, ktorá hrala pred pár rokmi aj v bratislavskom KC Dunaj. O nich ale až niekedy nabudúce.

Aldous Harding

Rastúca hviezda Aldous Harding

Aldous Harding som videla hrať naživo už dvakrát a oba razy ma uchvátil jej zjav. Žije v Lytteltone s novým partnerom, talentovaným bluegrass spevákom Marlonom Williamsom. Preto sa aj jej nové piesne, ktoré v týchto dňoch nahráva v Bristole so spolupracovníkom PJ Harvey, Johnom Parishom, výrazne líšia od temných balád z eponymného debutového albumu. Nová skladba „Party“, venovaná dievčatám, je predzvesťou hravej, za)ľúbenej platne. Ak by ste chceli vedieť, čo sa hudobníčke odohrávalo v hlave pred pár rokmi, pozrite si klipy k piesňam „Stop Your Tears“ a „Hunter“.

Ja však budem mať od nej asi nadlho najradšej song „Horizon“ a hlavne jej tvrdé cvakanie zubami po každej vyspievanej vete refrénu. V britskom Guardiane jej predpovedajú žiarivú kariéru, počas letného turné si už získala americké publikum. Ešte tak zaujať Strednú Európu a do roka ju máme na festivale Pohoda.

 I.E. Crazy nazivo v Golden Dawn Tavern-Foto_Palo_Markovic

Rebelujúca I.E. Crazy

Aucklandská speváčka Claire Duncan, vystupujúca pod menom I.E. Crazy, oslávi o pár mesiacov tridsiatku. Od útleho detstva po nociach sledovala všetky hudobné kanály a počúvala tvrdú rockovú i trip-hopovú muziku. Aj počas hrania svojich elektro-folkových príbehov sa občas ešte (akoby bez záujmu o publikum) pozerá na svoje čierne topánky.

Vo svojich dvadsiatich chcela počúvať aj tvoriť muziku, ktorá by bola hlučná, naliehavá, autokratická – taký spôsob komunikácie sa jej pozdával. Žánrovo ešte nie je táto rebelka v zlatom roláku úplne vyhranená, naživo je však zábavná. Rovnako ako jej zážitky (a mobilové foto-zátišia s plechovkami piva) z ciest po krajine.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Waves Bratislava: Lego my ego

Tentoraz nepôjde o štandardnú reportáž z mestského festivalu Waves Bratislava v tretej osobe. Je totiž pretkaná kopou spomienok, postrehov a prianí. Ale tak to asi pri opise hudobného zážitku býva.

Tento text je tak trochu venovaný Jurajovi Kušnierikovi, ktorý nás 13. novembra predčasne opustil a ktorý bol povestný svojimi láskavými recenziami. O videnom či počutom často písal, že je to “výborné”. Aj Shooty deň po jeho smrti spomenul, že „jeho zhovievavosť k všelijakým diletantom, nad ktorými by ostatní mávli rukou“, tu bude chýbať. Pokúsim sa teda dnes opomenúť negatíva, a vyzdvihnem len pozitíva, ktorých v prípade showcase festivalu Waves Bratislava bolo dostatok.

12079496_10153206065122404_813692521368233368_n

Piatok o dosť lepší, ako sobota

Začiatkom októbra sa v desiatke klubov a koncertných priestorov v bezprostrednej blízkosti bratislavského Námestia SNP predstavilo takmer sto hudobníkov a hudobníčok, a niekoľko z nich o takých päť-desať rokov už Tibor Holoda nebude môcť zaplatiť a dotiahnuť do SR – budú totiž ako veľké hviezdy brázdiť mesiace po viac lukratívnych destináciách. Teraz sme si ich však mohli dosýta užiť, dokonca sa ich dotknúť či stretnúť neskôr na parkete počas vystúpení iných domácich či zahraničných hudobníkov, hudobníčok. Väčšina projektov má na svojom konte možno len jeden album alebo pár songov na Spotify, ale ich kariéra je nasmerovaná k úspechu. Dramaturgovia Waves Central Europe na to skrátka majú nos, resp. dobré ucho.

Celkovo musím povedať, že festivalový piatok bol pre mňa viac prekvapivým a na nové mená štedrým, ako sobota – ale to som už možno len veľmi rozmaznaná zahraničnými festivalmi. Pred desiatimi rokmi som kapelu Ohm Square hltala plnými dúškami, bavila ma ich hravosť a internacionálny prejav – aj vďaka prenikavej osobnosti britskej speváčky Charlie One. V Ateliéri Babylon o 20:00 zahrali výber toho najlepšieho, čo majú na svojom konte a v trojici predstavili aj nové nahrávky. Títo pionieri českej elektroniky zahrali zmesku štýlov do tanca, no parket sa v ten večer len zahrieval. Takže som sa skôr len tak pohupávala na lepkavej podlahe a spomínala na to, aký bol Čechťák kedysi fešák.

12074616_10153205984812404_1355964623169055580_n

Festival dvojčlenných projektov

V bare KC Dunaj sa toho odohralo prekvapivo veľa. Išlo vždy o jedno až dvojčlenné multi-inštrumentalistické projekty. O 22:00 ma vizuálne i zvukovo bavilo duo Joy Wellboy. Hypnotická muzika, plná nápaditých melódií a refrénov! Bruselské multi-kulti duo sa vraj nedávno vrátilo z road tripu po Kalifornii, kde robilo krátke filmy a k tomu náležitý soundtrack. Exotická speváčka, podobajúca sa nielen vizážou na Lauren Hill či Macy Grey, a gitarista, čierna ovca mekky country v Nashville, ponúkli publiku čosi, čo v SR chýba. Hravosť a presnosť zároveň. Zvukár sa moc nenatrápil – pri upravovaní výšok na svojom ipade (bezdrátovo prepojenom s mix pultom mimo očného dosahu na pódium) sa spokojne usmieval. Ak ste ich nestihli naživo, vypočujte si ich albumovú mantru na Soundcloude.

O niečo neskôr v Urban House hrala moja obľúbenkyňa, Never Sol, ktorej mnohí hudobní kritici predpovedajú zaujímavú kariéru. Minulé leto som po prepočutí jej dvoch piesní: „Lay down“ a „Run with the Wolves“ automaticky vedela, že mi tento štýl smutňákovských balád pre klavír a spev bude sedieť. Album „Under Quiet“ som cez iTunes kúpila bez zaváhania a dosť často ho počúvam. Chcela som Saru vidieť aj naživo (z jednoduchého videoklipu s Janom P. Muchowom som bola ohúrená, no možno len zo mňa kričala závisť). Priestor kaviarne, kde sa ľudia prišli hlavne najesť a porozprávať, bol však pre intímny koncert tohto českého talentu nedôstojný. No mňa i tak dojal – Never Sol láme srdcia, a dobre tak!

12088490_10153206094282404_4717416400249267382_n

Keď sa snúbi PJ Harvey s Mercury Rev

Vrchol večera pre mňa (a myslím, že i pre väčšinu slovenských hudobných nadšencov i nadšenkýň) nastal po polnoci v Poľskom inštitúte. Tento priestor nemal žiadnu chybu, hoci by si človek myslel, že zvuk tu nebude bohvieaký – pre veľké okenné tabule. Nebol tu ani bar, čiže počas koncertu neštrngali mince a poháriky, nevrčal kávostroj či chladiaci box, ako v polovici iných priestorov v ten večer.

Publikum totálne na hodinu stíchlo hneď krátko po nástupe slovinských fúrií, zvaných All Strings Detached. Svojím nasadením, zložením hudobných nástrojov a dvoma geniálne zladenými hlasmi nás preniesli medzi idoly mladosti. Baby zneli bezchybne a opojne ako bohyne. Môj muž to trefne opísal slovami: „when PJ Harvey meets Mercury Rev“. Nebolo to však tínejdžersky uvzdychané, vystrašené a uvrešťané (to si dramaturgovia festivalu uchovali pre pár čísel v KC Dunaj). Jana Beltran a Vesna Godler sú zrelé ženy-rockerky, ktoré predstavujú poctivú rockovú muziku s textami, plnými úprimných citov. Tieto Slovinky opantajú Európu very soon.

12039482_10153206285587404_4967841815441534753_n

Sobota v znamení hudobných istôt

Nasledujúci večer sme sa vybrali do Starej tržnice, ktorá bola vyhradená hip-hopu. Český projekt WWW možno radiť do kategórie experimentálneho rapu, ale s výrazným presahom. Najmä textovým. Kto z vás by si nepamätal absurdný, no tak pravdivý popevok: „Karamel je cukr, co se už neuzdraví!“ V angličtine by to už toľko nefungovalo, a jeden z pôvodných členov skupiny – výtvarník i textár Lubomír Typlt si to uvedomuje. Manželská dvojica (Ondřej Sifon Anděra a Milesa Zrnic Anděra) pracuje s češtinou veľmi svojsky – rázne a originálne.

Ktorý je váš obľúbený kúsok z albumov „Neurobeat“ alebo „Tanec sekyr“? Na domovskom labeli a vydavateľstve BiggBoss si môžete dopriať k Vianociam hudobné darčeky od WWW, ale aj novú Typltovu monografiu s názvom „Tikající muž“. Vystúpenia WWW vo dvojici či s rôznymi hosťami vždy veľmi rada navštívim, lebo nikdy to nevypáli rovnako. Len toho mladíckeho beatboxu a tradičného pohybu rukou po imaginárnej platni by mohlo byť menej. Je to sexy, ale i childish, :).

12115569_10153207558637404_359978762567822569_n

Samé pozitíva, až na zvukárov

Waves Bratislava je mladším súrodencom Waves Vienna. Nie je to však len mestský festival (kapiel pred svojím reálnym výslním) pre bratislavskú omladinu, čo rada víkendy trávi po kluboch. V publiku sa pohybovali aj rodičia týchto mladých a kopec turistov, turistiek. Kto má šancu za pár dní vidieť toľko novej muziky na vyše desiatich miestach – zažiť za jeden večer štyri až šesť dobrých koncertov? Zohnať toľko kvalitných zvukárov počas jednej noci je však v Bratislave stále problém. Ukázalo sa to napríklad na vystúpení kapely Nvmeri, ktorú som vlastne ešte nikdy nevidela zahrať dobre nazvučený koncert, hoci spev Pištu Kráľoviča a melodické linky znejú v rádiu skvele.

Nebudem však na záver negatívna, sľúbila som pozitívny sumár festivalu. Účasť dosiahla číslo šesťtisíc, to znamená, že naše hlavné mesto naozaj žilo muzikou celý jeden víkend. Prechody medzi priestormi ma vôbec neotravovali, počas chôdze z klubu do klubu ste si vyvetrali hlavu, stretli pár známych (skoro ako na Pohode) a vytvorili si mini-recenziu na každé videné vystúpenie. Teším sa na budúci ročník.

Text a foto: Boba Markovič Baluchová (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2015)

Miriama Schniererová: Stále bližšie k nostalgii

Dvadsaťšesťročnú maliarku a pedagogičku, Miriamu Schniererovú, ktorej súčasnú tvorbu možno nájsť na najznámejšej sociálnej sieti pod značkou „Mirindish“, som spoznala v čase, keď odovzdávala súbor plátien k obhajobe bakalárskej práce. Odvtedy sa veľa zmenilo. V Miriaminom osobnom, tvorivom, študijnom i pracovnom živote. K magisterským štátniciam už odovzdávala plátna, ktoré sa od tých z počiatkov štúdia na VŠVU výrazne líšili – technikou, farbami aj témami. Len tá nostalgia v ich akosi pretrváva.

Kedy si sa rozhodla, že nepôjdeš na ekonomickú univerzitu alebo na právo či medicínu, ale chceš študovať umenie?

Od malička som k tomu smerovala. Všetky nástenky v škole som robila ja, :). Zúčastňovala som sa výtvarných súťaží. V deviatom ročníku som vedela, že chcem ísť na umeleckú školu. Nie všetkým z rodiny sa to ale páčilo, lebo budúcnosť slobodného povolania je, ako vieme, tŕnistá.

V nultom ročníku na VŠVU študenti a študentky rotujú po ateliéroch a katedrách, majú stále možnosť zvoliť si namiesto sochárstva fotografiu či šperk. Ako to bolo s tebou a maľbou?

Bolo to príjemné spestrenie, nad fotografiou som miestami fakt uvažovala. Ohromila ma práca v tmavej komore. No keďže som nemala dostatok prác a skúseností s fotením, tak som si povedala, že sa k tomu vrátim neskôr. Myslela som to vážne. Popri maľbe sa teraz naozaj venujem trošku aj fotke.

Maliarka Miriama Schniererová - portrét.

Maliarka Miriama Schniererová – portrét.

Kto najviac ovplyvňoval tvoj štýl – výber motívov, tém, techník?

Spôsob, akým uvažujem, o čo sa zaujímam, aký typ umenia sa mi páči, bol vždy melancholický. Ak mám byť kokrétna v menách umelcov, tak asi: José Parlá, Urs Fischer, Kiki Smith, Damien Hirst, John Stezaker, Josef Bolf a Georges Braque, Kurt Schwitters, Louise Bourgeois.

Ktorí spolužiaci z tvojho ročníka ťa najviac podporili, ovplyvnili?

Asi najsilnešie puto mám s ľudmi ešte so strednej školy, ale je ich zopár aj z výšky. Na maľbe však akoby medzi mladými ľuďmi fungovalo hneď od prváku prehnané sebavedomie a závisť. Introverti, ako ja, to mávali ťažšie. Jasné, že sme sa navzájom ovlyvňovali a ťahali – keď jeden bol pochválený pedagógom, chcel byť aj ten druhý. Stávalo sa dokonca aj to, že ak obrazy dvoch spolužiakov boli blízko seba, farebné ladenie sa prenieslo z jedného do druhého. Ale to skôr nevedomky, náladou.

Ako výrazne vám do tvorby zasahovali pedagógovia? Prof. Csudai aj prof. Fischer sú predsa len silné osobnosti…

Je to ťažké zhodnotiť nezaujato. Každému z môjho ročníka vyhovavalo niečo iné, iný štýl vedenia. Ja som sa jeden čas snažila úplne štylizovať do polohy – vyhovieť pedagógovi, až som sa úplne stratila a zabudla na svoj vlastný prístup. Bolo aj také obdobie, keď som si maľovala svoje veci inštiktívne, vtedajší pedagóg sa s tým vôbec nestotožňoval, ale okoliu sa to veľmi pozdávalo. Paradoxne práve jeden z týchto dvoch profesorov mi raz povedal – nech maľujem to, čo mám rada. Po prestupe do druhého ateliéru sa mi to naplno podarilo zrealizovať.

V roku 2011 som bola zaujatá tvojou výstavou „Životy sna“, kde boli zmapované tri fázy (Night, Forest, Tension theme) tvojho štúdia maľby práve pod taktovkou prof. Ivana Csudaia. Aké motívy prevládali?

Bolo to všetko snové – skryté, tajomné, odohrávajúce sa v prítmí, kde sa začínajú vynárať sny a rôzne postavičky, aby vyvolali emócie. Ale aj pocit opustenosti, mágie, nereálnosti, aby nás zaviedli kamsi inam, než sme zvyknutí. Ulietavala som si už vtedy na opustených domoch, ktoré doteraz prevládajú v mojej tvorbe. Potom sa tam často vyskytovali vlky, srnky, nočné motýle a mesiac.

Pamätám si, že v cykle „Night theme“ prevládala čierna, fialová, oceľovo-modrá farba. Dnes už používaš čiernu veľmi málo. Prečo?

Pravdupovediac netuším, aj keď si to tiež uvedomujem. Tým, ako som dospievala a dozrievala v tvorbe, menili sa aj okolnosti. Rozchody, nové stretnutia, občasné sklamania, aj môj prestup do druhého ateliéru k tomu prispeli. V tom čase som nosila aj veľa čierneho oblečenia. Teraz sa snažím obrazy odľahčiť aspoň tou farbou, keď už tá tema je stále taká depkárska…

Mirindish: Melody has finished.

Mirindish: Melody has finished.

Depka, správne! Tvoje obrazy som vždy označovala zjednodušene ako nostalgické návraty do detstva či temné ohľady za minulosťou. Rozchody, sklamania sa pritrafia. Ale i tak: prečo toľko smútku u mladej baby, ako ty?

Nevnímam to ako smútok, skôr ide o fascináciu časom a priestorom, našou minulosťou. V rámci mojej tvorby pátram, hľadám a nachádzam čas, časové pásma, zanedbané obdobia. V bakalárskej práci ma zaujímal skôr čas, na ktorý si nepamätám vôbec – moje prvé roky života. Pomôckou mi bol rodinný archív a videopásky. V magisterskej diplomovke to už bola rozlúčka s detstvom a nástup dospelosti.

Už sme naznačili isté sklamania, ale aj nové stretnutia, vzťahy. Ako veľmi sa premieta tvoj osobný život do tvojej tvorby?

Maľba je reakciou na moje zažité momenty a spomienky. Je to terapia aj prevencia zároveň. Priznávam, že tie najsilnejšie vplyvy boli a sú tie negatívne pocity, spomienky na čosi zlé a obavy. Preto napríklad už spomenuté opustené domy tak dlho rezonujú v mojej tvorbe. Sú však aj symbolom návratu. Domov, resp. zázemie, útočisko, úkryt je pre mňa veľmi dôležitý.

Vo februári si mala vernisáž k výstave „Stratený čas“ v Galérii Dunaj. Čo majú vybrané obrazy spoločné a v akom období vznikali?

Pokračujem v rovnakej technike, akú som si osvojila na konci štúdia VŠVU. Je tam opäť kopec symbolických výjavov. Niektoré obrazy boli tiež inšpirované barokovou maľbou a zátišiami z onoho obdobia. Memento mori. Preto tie neživé predmety: lebky, kľúče, sviečky. Nemali by sme zabudnúť na našu smrteľnosť, všetci raz musíme zomrieť.

Čo ty považuješ za stratený čas; prečo takýto názov výstavy?

Veľa momentov z každodenného života si nevážime, daný čas premárnime a neskôr ľutujeme, že čas nám pretiekol pomedzi prsty. Vanitas Vanitatum, márnosť nad márnosť. Čas sa nedá pretočiť naspäť, minulosť ostáva uzamknutá za nami bez možnosti návratu či opravy. Stratený čas, ako to naznačujem v mojich najnovších obrazoch, je aj výzvou súčasného života, možno aj prísľubom inej budúcnosti.

V novej tvorbe pracuješ so symbolmi polootvorených dverí, ošúchaných rebríkov či schodov do neznáma, zhrdzavených kľúčov. Čo to všetko znamená?

Stále je tu ten čas. A toto sú amulety minulosti. Dvere, kľučky, kľúče naznačujú prežitý moment – nie vždy s možnosťou k nahliadnutiu či návratu späť v minulosti. Brány, ploty zasa vymedzujú osobný priestor. No a schody sú priesečníkom minulosti aj budúcnosti, predstavujú miesta kdesi na pol ceste – ktoré sme kedysi navštevovali, ale ktoré budeme navštevovať i naďalej.

Mirindish: Where is my shelter.

Mirindish: Where is my shelter.

Samostatná kapitola v tvojej tvorbe sú zvieratá. Najmä mačky, akoby vystrihnuté z egyptskej mytológie. Čo všetko symbolizuje mačka na tvojom najvýraznejšom plátne?

Mačke vyznamné charakteristiky prisudzovali nielen Egypťania. Celé moje detstvo sa spajálo s mačkami, sú pre mňa doslova kultom. Ako strážkyne, sprievodkyne, ochrankyne živých, no najmä mŕtvych ich vnímam aj ja. Denne pozorujem svoju mačku a jej polohy, v ktorých dokáže fungovať. To klbko môže byť interpretáciou kruhu, kolobehu života a smrti.

Vyše roka používaš zaujímavú odlupovaciu metódu. V čom spočíva?

Je inšpirovaná lúpaním starých omietok, koróziou železa, starými fotografiami z 19. storočia. Táto technika umožňuje oddeliť jednotlivé vrstvy akrylu a následne ostrými nástrojmi (rydlom, špachtlou) zobrazovať jemné alebo aj veľkoplošné výjavy. Tri roky som zdokonaľovala túto techniku. Začala som obyčajnými čajovými sviečkami, neskôr som na plátna nanášala mydlá, rôzne laky, patiny. Až neskôr som objavila studený vosk, čo sa mi zatiaľ vo výsledku najviac pozdáva.

Koľko litrov či druhov farby minieš na jeden obraz – v rámci škrabania rydlom pod jednotlivé vrstvy plátna?

Sú to niekedy naozaj litre, :). Ale akosi mi to neprekáža – keď niečo z plátna odstránim, viem, že to dokážem zrecyklovať ešte v inej forme. Práve na spomínanej výstave „Stratený čas“ sa objavili objekty, vymodelované práve zo zvyškov mojich obrazov.

Ako hlboko chceš zájsť? Koľko vrstiev potrebuješ odkryť, keď sa chceš v rámci tvorby dostať osobnému príbehu či spomienke z detstva „pod kožu“?

V rámci tejto techniky postačujú aj dve vrstvy, ale mne to nestačí. Dôležitá je pre mňa hra farieb, farebné kontrasty pastelových a tmavých odtieňov. A celkovo ma práve tá práca odkrývania veľmi baví. Akoby archeologický prístup – niekedy úplne nahodný, inokedy premyslený.

Aký záujem je o tvoje obrazy? Vedela by si zo slobodného povolania umelkyne vyžiť?

Až teraz moje obrazy spoznáva konečne viac ľudí. Snažím sa prezentovať svoju tvorbu na verejnosti a na internete. Cítim sa zrelšie, sebaisto a azda je to aj z mojich obrazov odčítať. V každom prípade si za nimi stojím. Možnosť robiť slobodné povolanie je veľmi fajn. Verím, že ak to robí človek celou svojou dušou a celým svojím úsilím, tak sa z toho dá vyžiť.

Mirindish artWork 2015.

Mirindish artWork 2015.

Popri tvorbe v ateliéri ale predsa len robíš aj čosi iné. Učíš na jednej z bratislavských základných umeleckých škôl. Ako sa ti povolanie pani učiteľky pozdáva?

V podstate len začínam, som teda plná energie. Páčia sa mi reakcie detí a ich vymyslený svet, v ktorom žijú. Vždy sa samej seba pýtam, či aj ja som bola takáto. Učím veľmi šikovné deti, čiže príprava na hodinu spočíva naozaj vo veľmi dôslednej a premyslenej hodine. Inak by ma tie malé príšerky zjedli, :).

Vyrastá ti pod rukami nejaký výrazný talent? O aké druhy umenia majú tvoji žiaci a žiačky najviac záujem?

Myslím, že s niektorými sa ešte v budúcnosti stretnem – možno raz budem v galérii obdivovať výtvory svojich žiakov. Bol by to fajn pocit, zadosťučinenie.

Prenášaš svoje skúsenosti z interakcie s malými deťmi aj domov či do tvorby? Objavia sa u teba časom rodičovské či feministické témy ako napríklad u Lucie Dovičákovej? Urcite je to len otazka casu kedy sa to prenesie..

Zatiaľ nie. Ale vôbec nebudem prekvapená, keď k tomu dôjde. Bolo by to v poriadku. Niekedy sa vieme od detí naučiť viac, než od dospelých.

Koľko stál tvoj najdrahší obraz a na akom najviac zaujímavom mieste visí tvoja maľba?

Najdrahšie obrazy sú tie, ktoré sú nepredajné. Aj ja si pár takých plánujem nechať iba pre seba – pre prípad, že budem mať raz veľký dom. Tie, ktoré boli na predaj, putovali napríklad do Švédska a Anglicka, väčšina si našla majiteľov v Česku a na Slovensku.

Mirindish: Someone has stolen my past.

Mirindish: Someone has stolen my past.

Kam ďalej sa ako autorka môžeš vyvíjať? Presun k čomusi viac „light“ – k digitálnej maľbe či bytovému dizajnu?

Nad digitálnou maľbou rozmýšľam už dlhšie. Rada by som navrhla a spustila aj aplikáciu v počítačoch a telefónoch, vďaka ktorej by ľudia mohli používať u svojich vlastných fotografií efekty, podobné mojej „odkrývacej“ autorskej technike.

Čo by si chcela v rámci tvorby v roku 2015 stihnúť?

Zorganizovať pár výstav; veľa maľovať. Potom sa učiť nové techniky; začať viac fotiť; robiť keramiku. Rada by som si našla viac času na cestovanie a stretnutia s novými ľuďmi, no aj so svojimi najbližšími. Nepremárniť teda žiaden okamih.

Text: Boba Baluchová (@bobinkha), Foto: Palo Markovič (@palomarkovic) (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 75; 01/2015)

 

Peter Stojka: Spodnú bielizeň po koncertoch nezbierame

Dvadsať rokov sa venuje žánru, ktorý možno na Slovensku považovať za okrajový. Podieľa sa na organizácii festivalu Blues Moods. Obdivuje každé dobre odvedené remeslo. Peter Stojka – skvelý hráč na fúkaciu harmoniku, precízny grafický dizajnér a dobrý otec.

Náš magazín oslavuje dekádu. Vašu kapelu Second band si spolu s gitaristom Jurajom Parízekom založil pred 20 rokmi? Čo dokáže udržať skupinu pri živote dve desaťročia?

V profesionálnych hudobných telesách je prvoradé uspokojenie životných funkcií, základných potrieb, resp. „živnostenských záujmov“. Inak by nemohli fungovať. V našom amatérskom svete je to inak. My žijeme z našich profesných vecí a hudbu vnímame ako „roztopaš“. Samozrejme, aj profesionálni hráči majú z hrania radosť, no asi nie sú nadšení, keď im na koncert príde päť ludí… Skupinu, ako je tá naša, udržiava pri živote dlhoročné kamarátstvo.

Odkiaľ pochádza ten názov „Second Band“?

Názov navrhol ďalší člen skupiny – brat Juraja Parízeka – Pavol. V roku 1994 ešte nemal toľko možností surfovať po internete a gúgliť, tak jednoducho nevedel, že s takýmto názvom už nejaké skupiny vo svete existujú. Napriek tomu sme si po rokoch historickej pravdy povedali, že názov nebudeme meniť – z hľadiska nášho regionálneho dosahu nebudeme našim fanúšikom spôsobovať stres, :).

Second band nie je main-stream. Tínejdžerky vás spod pódia neohadzujú spodnou bielizňou. Nehrozí tvorivá kríza či vyhorenie?

Myslím, že to ohadzovanie spodnou bielizňou sa už veľmi nenosí, teda aspoň my ho po koncertoch nezbierame… Ale späť k téme – tvorivá kríza je prítomná akoby neustále. Muzikanti tvoria na základe inštinktov. Prvým sú peniaze (napríklad sponzorove); druhým sú opäť peniaze (tentoraz vlastné – vidina zárobku); tretím je imidž. Často premýšlam nad tým, či by dnešné tínejdžerky boli schopné, resp. ochotné hodiť „spoďáry“ takému Mickovi Jaggerovi. Lebo ja áno. Nech má aspoň radosť!

Blues je u nás stále okrajový žáner. Hrávala sa niekde v SR takáto hudba aj počas minulého režimu?

Blues, ako základný kameň súčasnej populárnej hudby, si v týchto postkomunistických končinách úplne odrovnal svoju poslucháčsku základňu, keďže mu tu bola dlho masírovaná hudba pre zábavu ľudu. Vo vnímaní ľudí je stále praotcom popu skupina Elán. Hudobný žáner blues od 60. rokov minulého storočia žil intenzívne v Trnave v rôznych hudobných združeniach. Tak je tomu dodnes. Na počesť tohto hudobného žánru sa do roku 2008 uskutočňoval v Trnave Festival DOBRO FEST a od roku 2010 – Festival BLUES MOODS.

Odkiaľ ste počas strednej a vysokej školy v Trnave zháňali dobrú (americkú) hudbu?

Zdroje boli rôzne, hoci internet neexistoval, dosah radií bol limitovaný, klasické vinylové platne mali iba vyvolení. Majitelia platní boli našťastie fanúšikovia a neprekážali im naše návštevy (aj s „nahrávatkami“).

V čom je výhoda bývať a tvoriť v Trnave (a nie v Bratislave)?

Ak bývate vo veľkom meste, máte viac kamarátov a zákonite aj väčšiu fanúšikovskú základňu – ste akoby „celo-slovenskou mediálnou legendou“. V Trnave je to iné – pozná vás tu každý. Ak zomriete – príde sa s vami rozlúčiť celé mesto.

V čom je NEvýhoda bývať a tvoriť v Trnave (a nie v Bratislave)?

Nevýhody už ani nie sú. Tí, čo potrebujú bývať v Bratislave, už tak dávno urobili.

Je Trnava mekkou blues a country v SR? Kde treba hľadať korene? A kde inde v Európe je ešte silno zastúpený tento žáner?

Hehe, rád by som si takto predstavoval – že bývam v meste, ktoré je mekkou nejakého hudobného žánru, a môj sused z ulice je tiež fanúšik. Bohužiaľ, udržiava sa tu akési fanúšikovké podhubie len s tlupou bláznov, ktorí sú schopní a ochotní pre lásku k muzike obetovať svoj voľný čas a peniaze. Korene tejto hudby však, samozrejme, treba hľadať historicky v USA, kde tento štýl vznikol. Blues, podobne ako jazz, nie je v Európe nikde silne zastúpený.

Peter Stojka a skupina Second band v koncertnom nasadení.

Peter Stojka a skupina Second band v koncertnom nasadení.

Aké je to skladať autorské skladby, keď máte zviazané ruky daným žánrom?

Keď prídete niekam do vyspelej západoeurópskej krajiny a niekto sa vás opýta, či vám neprekáža, že ste sa narodili na Slovensku – odpoveď by mala znieť: nie. A tak je to i s autorskými skladbami. Skladajú sa rovnako ťažko kdesi v Amerike, ako na Slovensku. Sme ovplyvňovaní rôznymi hudobnými vplyvmi, náboženstvom, náladami. Žáner je len forma, do ktorej hudbu robíme. Upečieme ju v akejkoľvek forme, ak je dobrý nápev.

Prečo ste sa pred rokmi z dua rozrástli na kvarteto?

Bol to práve nápad môjho súputníka Juraja Parízeka – mať veľkú kapelu. Viac muzikantov v skupine zaručuje zvukovú pestrosť, hutnosť a viac možností, ako s hudbou pracovať. Zároveň to so sebou nesie aj viac problémov – od ľudských cez prozaické: honorárové, až po reálne možnosti hrania a skúšania.

Rádio Devín či Rádio FM ako verejnoprávne okruhy prejavili o vašu tvorbu záujem?

Nie. Kontaktovali sme jedno z týchto rádií, avšak o tento žáner nie je záujem, resp. nemá sa oň kto starať.

Si jeden z naj harmonikárov v SR. Najznámejšieho banjistu Shootyho sa často pýtajú na Ivana Mládka a jeho nástroj. Pýtajú sa teba na Boboša Procházku a jeho štýl?

To bola poklona pre starého pána, vďaka! Nie je to však pravda. Súčasnou slovenskou hviezdou ústnej (fúkacej) harmoniky je Juraj Schweigert, rodák zo Žiaru nad Hronom. Tento hráč je na vysokej technickej a zvukovej úrovni a keby mal dobrého manažéra, tak by bol na hviezdej úrovni tenistky Cibulkovej alebo podobných schopných ľudí. Je škoda, že to tu v hudbe nefunguje ako v tom tenise.

Festivalom Blues Moods (raz do roka v novembri) sa zväčšuje šanca – ako zvýšiť povedomie o domácej blues scéne. Má festival dostatočnú odozvu?

Festival nie je len o zvyšovaní povedomia. Je to doslova oslava. Festival organizuje občianske združenie Trnavská hudobná spoločnosť, ktoré je zložené hlavne z fanúšikov tohto žánru. Koniec koncov asi inak by to nemohlo ani fungovať. Snažíme sa hlavne zabaviť sami seba – akoby sme robili narodeninovú párty pre seba samých. Len tak dokážeme postaviť dobrý program. Festival tohto roku oslavuje 5. výročie. Mám pocit (a radosť), že je z roka na rok populárnejší a sledovanejší.

Hudba je tvoj koníček, profesionálne sa venuješ knižnému a grafickému dizajnu. Prepájajú sa tieto dve oblasti nejak?

Zvláštnosťou môjho remesla je, že poznám mnoho ľudí, ktorí sa popri „grafike“ nejakým spôsobom venujú hudbe. Myslím, že tam bude nejaká súvislosť, alebo aspoň nejaká primitívna – za každú cenu na volačo „namotať babu“, :). Ale teraz vážne! Hudba je „vypúšťací ventil“ dobrej aj zlej nálady. Takže sa ňou vyjadrujú všetci, čo chcú vyrozprávať svoj príbeh.

Peter Stojka a svojská hudobná výchova pre synov Šimona a Adama.

Peter Stojka a svojská hudobná výchova pre synov Šimona a Adama.

Vaše meno, resp. rukopis možno nájsť v krásnych historických knihách vydavateľstva RAK, ktoré sa na pultoch kníhkupectiev objavia zväčša pred Vianocami. Aký typ knižného dizajnu ťa baví a inšpiruje?

Čitateľný – to je základný princíp. Je treba povedať, že popri nádnerných knihách z vydavateľstva RAK, na ktorých robíme, existujú aj ďalšie, ktoré sme typograficky navrhovali my sami. Je to práca, ktorá nás baví. Kniha je niečo, čo pretrváva. Je potrebné, aby bol text čitateľný a neunavoval oko čitateľa. Nie každý to však vie posúdiť. Keď vezmete do rúk narýchlo spracovanú knihu a dobre upravenú knihu – rozdiel je šokujúci. Napriek tomu som sa stretol s tým, že čitateľ nevie posúdiť rozdiel. Baví a inšpiruje ma každá majstrovsky odvedená práca (typografa, sadzača aj knihára), tá dokonalosť a znalosť remesla.

Starší a väčší brat Librosu, trnavské grafické štúdio Pergamen, navrhuje obaly a sadzby kníh pre české vydavateľstvá. Uberáte sa podobným smerom a pracujete rovnakým štýlom?

Nie. Pergamen je reklamnou agentúrou – v nej je tím ľudí, ktorí sú schopní venovať sa všetci naraz nejakej problematike. Rozdiely sú medzi nami asi také, ako medzi hudobným duetom a orchestrom. Môžeme hrať tie isté pesničky v tom istom čase, avšak s úplne iným zvukom.

Čím sa môže Libros pochváliť? Na aký svoj výtvor či produkt ste v Librose obzvlášť hrdí?

Libros stavia na menších grafických formách. Sme hrdí na každú prácu, ktorá od nás odíde dokončená. Zatiaľ sme nezískali žiadne ocenenia, ale vlastne ani nikam naše práce neprihlasujeme. Naším ocenením je spokojnosť našich klientov s vedomím, že my sami robíme maximum pre dobrý výsledok každej našej práce – či už je to logo spoločnosti, či knižný dizajn alebo návrh webovej stránky.

Veľké potravinové reťazce, automobilky i mobilní operátori sú beznádejne rozobraní medzi veľkými reklamnými agentúrami. Akého klienta by si si prial ty do svojho portfólia?

No, mal by som povedať asi niečo ako Toyota… Ale v každom prípade – želám si spokojného klienta, ktorý nešpekuluje o cene za prácu.

Máš dvoch malých synov – LEGO-maniakov, pôvodne si vyštudoval materiálovo-technologickú fakultu. Vedel by si sa venovať aj produktovému dizajnu? Moderné hračky nielen pre deti?

Určite áno. Je to len krôčik od súčasného zamerania. Ak bude vhodná príležitosť, určite sa nenecháme zahanbiť.

Aký sen by si si rád v najbližších mesiacoch či rokoch splnil?

Byť dobrým otcom svojim synom.

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 71/2014)

Maroš Hečko: Ani Rimbauda nemiloval každý

Okrem maľby a sochy zakúsil azda všetky druhy umenia. Na slovenské pomery veľa píše a produkuje. Poznať ho možno z hudobných projektov Free Faces, Bezmocná hŕstka a Home Made Mutant. Sám o sebe tvrdí, že je taký podomácky vyrobený hudobník. Maroš Hečko.

Keď stretnem človeka, ktorý prežil nielen detstvo, ale i mladosť v minulom režime (naviac v Bratislave), vždy sa musím opýtať – aké to bolo. Tak ako si bol na tom ty?

Bol som v kruhu rodiny, ktorá bola početná. Veľa času som trávil v záhrade pri Kocmundovi, v Karpatoch a mal som šelesť, ktorý mi spôsoboval zlyhania tela. To mi bránilo byť naplno na ihrisku a behať za loptou. Ale možno preto som mal už v piatej triede prvú kapelu s Romanom Galom.

V čase Zamatovej revolúcie si mal už dvadsaťdva rokov, bol si dospelý. Ako si pád komunizmu vnímal a čo sa v tebe samotnom zmenilo?

Na Kolibe vo filmových ateliéroch to vrelo. Tam som bol od augusta zamestnaný. Začal štrajk hercov a my sme mali v procese výroby hraný film Dušana Hanáka Súkromné životy. Zastavila sa výroba. Vo veľkej zasadačke sa každý deň schádzali všetci filmári, v tej dobe zamestnaní v ateliéroch, a viedli sa naozaj horkokrvné diskusie. Pamätám sa na vyjadrenia Sláva Luthera a Dušana Trančíka, ktorí sa postavili na stranu študentov. A potom som sa zúčastnil prvého veľkého mítingu na SNP. Bolo veľmi chladno a Kňažko žiadal dav, aby vytvoril koridor. To bolo posledný raz, čo som sa zúčastnil.

Ako toto zlomové obdobie ovplyvnilo tvoju hudobnú či filmársku tvorbu?

Bol som obklopený filmármi a výtvarníkmi. Pomáhal som Lacovi Terenovi viesť Galériu M+; založili sme spoločnosť Flugcojg hilm s Milkom, Semjanom a Štrbom a robili dokument o Andy Warholovi s názvom AW v M. Bolo to pre nové múzeum v Pittsburgu, ktoré založil Andyho brat. Písal som poviedky, ale ani jedna nebola o novembri a dokončovali sme so Semjanom scenár Na krásnom modrom Dunaji, ktorý mal ísť o rok do výroby. Potom som sa odsťahoval do Prahy a začal robiť v reklame. O politiku som sa nezaujímal. Bolo oveľa viac zaujímavých vecí v mojej vlastnej komunite a celospoločenský život si išiel svojou cestou.

Existovala aj možnosť, že pred- či krátko po- Novembri 1989 opustíš našu krajinu a skúsiš šťastie v zahraničí?

Využil som šancu ísť do Ameriky a odtiaľ som odletel do Austrálie. Hneď v januári 1990. V Austrálii som pracoval na farme, zarobil pár peňazí a ďalej cestoval. Chcel som tam ostať, lebo doma by som musel ísť na vojnu. Z toho som mal hrôzu – nosiť sapík a počúvať nejakých vypatlancov, ako na teba revú povely bez akéhokoľvek významu. Otec mi ale volal do Washingtonu, že som prešiel konkurzom na speváka Vojenského umeleckého súboru. Vedel som, že tam budem s kamarátmi (napríklad s Romanom Harvanom), tak som si to išiel odkrútiť. V tom čase bolo lepšie mať vojnu za sebou. Na vojne sme založili Bezmocnú hŕstku.

Kedy si si uvedomil, že tvojím poslaním, diagnózou, životnou cestou, výhovorkou, východiskom z tvorivého pretlaku, možno únikom či čímkoľvek iným bude práve nálepka: umelec?

Netuším. Písal som od malička. Prvý dobrodružný román som napísal v štvrtej triede na ZŠ. Našiel som ho pred časom pri upratovaní a nasmial som sa na ňom. Zlom ale nastal, keď som sa dostal na VŠMU. Vtedy to začali brať vážne aj moji rodičia. Dovtedy to vnímali ako moje pubertálne vyčínanie. Dnes je to plnokrvná realita. Treba vedieť zabojovať a zmeniť osud. Ja som mal byť vraj inžinier.

V roku 1993 sa v slovenských kinách objavuje nepochopený či skôr nedocenený film „Na krásnom modrom Dunaji“ režiséra Štefana Semjana, kde si pracoval na scenári (vraj ste len rok makali na dialógoch). O čom chcel NKMD byť a o čom nakoniec (po zásadnom strihu) bol?

Je to film, ktorý hovorí o ľahkovážnosti tej doby – neochote zobrať na seba zodpovednosť. Je to film o hochštaplerstve; odkladaní dôležitých vecí na inokedy; o nezáujme o politické zlomy, ktoré nastali po rozklade republiky; o prázdnote, ktorú v ňom predznamenáva a ktorá sa dostaví o desiatku rokov neskôr. Na druhej strane je o krásnych silných priateľských väzbách. Brali sme to ako individuálnu jazdu vo svojom priestore, ktorý sme neboli ochotní nikomu predať (na rozdiel od reálneho majetku nášho štátu). Niektorým z nás sa to podarilo udržať doteraz, niekoho zožrala tá doba ako masomlejn.

Čas veľa vecí vyrieši a vylieči. Inspire oslavuje 10. výročie, tento váš film vznikol pred dvoma desiatkami rokov. Myslíš, že dnes by mu divácka obec rozumela inak (či lepšie)?

Z dnešného pohľadu je ten film reflexiou doby očami jednej generácie. Je úprimný, odžitý, na nič sa nehrá. Tá hravosť, ktorú niektorí ľudia nepochopili a zatracovali, bola skutočná, nie strojená. Debil rídky nádherný je reálna postava. A na to sa ľudia s ironickým úškrnom pýtajú dodnes, lebo tomu nerozumejú. Veľa ľudí nechápe poéziu toho filmu a nemám im to za zlé. Ani Rimbauda nemiloval každý. Ale Semjan je básnik, ktorý vložil do „Dunaja“ celé svoje srdce a je to tam cítiť.

Nakrútili by ste NKMD dnes inak? Ktoré scény by ste krátili a ktoré pridali či viac do hĺbky rozviedli?

Ja osobne by som na svojom živote nešiel nič meniť. Čo som posral je posraté a čo som urobil dobre zostane tiež na svojom mieste. A víziu zajtraška si chránim lepšie ako pred tromi rokmi. Za Semjana hovoriť nemôžem.

Chcel si ešte niekedy neskôr s rovnakým tímom nakrútiť ďalší film?

Chodievam k Štefanovi a hľadáme príbeh Na krásnom modrom Dunaji po 20 rokoch. Miloval som sedenia s týmto človekom. S ním sa dá o filme baviť celé dni, nie hodiny – bez prestávky, na jeden záťah, s fľašou borovičky a presúvaním sa z krčmy do krčmy (keď skončíte nad ránom na Hlavnej stanici a čudujete sa s tým oparom v očiach, či ste sa náhodou neocitli v Chartúme). Neviem, či z toho niečo bude, ale vôbec ma to netrápi. S niektorými ľuďmi mám silné väzby a stačí mi iba to, že som s nimi.

Maroš Hečko s kolegami počas nakrúcania filmu Kandidát.

Maroš Hečko s kolegami počas nakrúcania filmu Kandidát.

V roku 2013 mal veľmi dobrú návštevnosť dobre-načasovaný film „Kandidát“ podľa tvojej (a Michala Havrana) knižnej predlohy. Reakcie filmovej kritiky sú rozporuplné. Čo sa vám týmto filmom podarilo a čo celkom nie?

Podarilo sa rozprúdiť diskusiu a tá bola po dlhom čase naozaj okolo slovenského filmu veľká. Ľudia to rozoberali, tešili sa, ale aj pľuli… Všetko, ako má byť. Podaril sa mi aj husársky kúsok, že som do výroby zobral 11 študentov z VŠMU. V štábe boli tri generácie filmárov. To bol úžasný pocit – na záverečnom žúre! Dokázali sme mať radosť z toho, že sme všetci pri vzniku toho filmu, a aj to prežiť celé bez straty priateľstva (lebo peňazí bolo málo a hrozí to pri každej slovenskej produkcii, nielen filmovej). To, čo je smutné, je, že sa nám nepodarilo získať Oscara.

Fanúšikovia a fanúšičky celebritného projektu „Free faces“ si ťa pamätajú ako zdatného speváka a svojského pódiového lídra. Prečo sa v dobre naštartovanom koncepte dlho nepokračovalo?

To už tak chodí. Manželstvá vznikajú a potom prichádzajú rozchody, ťažkopádne rozvody. Túžba po niečom inom… My sme boli všetci štyria hľadači. Na ten projekt som odjakživa pozeral ako na čas, strávený s najlepšími priateľmi. A nebol som profi hudobník ako oni. To bol tiež asi dôvod, prečo vznikol Home Made Mutant. Tam patrím, som taký podomácky vyrobený hudobník.

Free Faces, Home Made Mutant, Bezmocná hŕstka. Ktorý názov je Ti najviac priliehavý a ktorá formácia Ti je najviac blízka?

Každý z týchto projektov má pre mňa svoje čaro. Ani jeden by som nevyzdvihoval nad tie ostatné. Nádherné príbehy, zapísané v mojom rodokmeni.

Odvrátil si sa od zabehnutých značiek (vydavateľské stajne a distribučné spoločnosti sú asi silné slová) a vytvoril si si vlastný priestor pre tvorbu a prezentáciu: Bizarrepublic. Jednoduché rozhodnutie?

Bizarná krajina vznikla hlavne kvôli situácii na trhu. Nebolo kde nosiť bláznivé a experimentálne ladené projekty – neexistovali tu producenti, ktorí by vsadili na taký model a naplno sa pustili do jeho architektovania. Tak sme to urobili vo virtuálnom priestore. Slogan bol: Virtuálny priestor s reálnymi ľuďmi. Malo to aj svoj biznis plán. Dokonca sme vytvorili aj ambasádu a mali vlastnú vlajku. Portál Bizarnej republiky sa dostal v roku 2000 do holandskej knihy: 100 najlepších webov sveta. Myslím si, že tím tvorili šikovní, schopní ľudia.

Nasledoval vznik serveru Azyl, kde sa hromadila prevažne pôvodná hudba tvojich kamarátov a zaujímavé krátke filmy. Je dôležité nezlomiť sa a vydržať. Tak ako sa darí Azylu dnes?

Darí sa mu tak, že dokončuje druhý celovečerný projekt, ďalšie dva sú vo vývoji. Realizujeme to, čo som chcel vždy robiť najviac: hrané filmy pre kiná.

Produkuješ mnohožánrové hudobné a filmové projekty. Koho by si pod hlavičkou Azyl music rád privítal a vydal? Nehrozí akési vyhorenie?

Vyhorenie hrozí stále. Život je plný malých smrtí, keď sa treba pozviechať a znovu naštartovať svoj strojček. Vydavateľstvo Azyl music bude produkovať aj naďalej len mojich kamarátov – nebaví ma s hudbou tvoriť biznis plány. Z tejto činnosti by som mal rád len také malé potešenie. Stačí ten pocit, že si vydal album a na Vianoce ho podaroval kamarátom a rodine.

Maroš Hečko a jeho rôzne úlohy počas nakrúcania filmu Kandidát.

Maroš Hečko a jeho rôzne úlohy počas nakrúcania filmu Kandidát.

Minulý rok si sa stal šéfom jedného z okruhov RTVS. Aké zmeny si do fungovania (a počúvanosti) Rádia FM priniesol?

Urobili sme v Rádiu FM niekoľko úprav programu, hlavne vo večerných slotoch od ôsmej do desiatej. Stúpla nám počúvanosť. Zmena prichádza aj v odovzdávaní cien RadioHead Awards. Tento rok to bude celovíkendová prezentácia slovenskej hudby. Dva dni bude festival v Slovenskom rozhlase, potom slávnostný ceremoniál v Starej tržnici.

Raz za čas sa objaví diskusia o zrušení tohto okruhu, poprípade o zlúčená Rádia FM s Rádiom Devín atď. Ako reaguješ na takéto pokusy?

To sú marketingové ťahy a konšpiračné teórie… Keď som nastúpil do rádia, jeden pán mi silou mocou chcel nanútiť teóriu, že Rádio FM má do pol roka zaniknúť a prejsť na internet – ja mám byť bielym koňom tejto operácie. Zdá sa, že opak je pravdou. Rozšírili sme vysielanie o nové programy a nič nezrušili.

Pred pár mesiacmi si navštívil Kambodžu a Vietnam. Prečo práve tieto krajiny?

Robil som obhliadky na jeden dokumentárny projekt a chcel som si po tom šialenom roku 2013 úplne vyvetrať hlavu – najlepšie v krajinách, v ktorých som nikdy nebol, na ktoré som sa skoro vôbec nepripravoval. Aby ma to poriadne vyfackalo a prebralo k novému písaniu. A to sa aj stalo.

Čo ťa v nich teda prekvapilo?

Veľa vecí. Ale asi najviac to, že budhizmus tam môžeš hľadať už iba s lupou.

Dopisoval si na ceste svoj (autobiografický) román. Kedy s ním pôjdeš von a o čom / o kom bude?

Skôr by som povedal, že je to príbeh fiktívneho hrdinu, silne štylizovaný denník siedmich dní (od Pondelka do Nedele), ktorý zachytáva človeka po ťažkom rozchode s milovanou osobou. Ako v jednom starom trubadúrskom verši: Odísť znamená vždy trochu umrieť. Takže to asi je aj o umieraní, zároveň silne autobiografické. A kedy s ním chcem ísť von? On už je vonku. Zo mňa.

Doteraz si bol silný a skúsený najmä v poviedkach. Román je iný level, veľká výzva. Čo zaujímavé si naposledy čítal?

Čítam veľa, hlavne posledné tri roky – čo som sa rozišiel so ženou po pätnásťročnom vzťahu. Je zvláštne, že človek začne alebo prestane robiť isté veci, keď sa s niekým spojí a vytvorí s ním vzťah. To isté platí aj o rozchode. Niečo odíde a niečo príde. V mojom prípade prišli znovu knihy. Začal som po dlhom čase veľa čítať a písať.

Môžeme v našom teritóriu a aktuálnom ovzduší hovoriť o napredovaní slovenskej kultúry?

Bez napredovania by sme boli mŕtvi.

Čo chceš v najbližších piatich rokoch stihnúť?

Nezomrieť.

Text: Boba Baluchová, Foto: Peter Krchnavý (rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 71/2014)

Pišta Vandal von Čad: Čas na prácu by sa mal hľadať, čas na vzťahy musí byť vždy!

Štefan Chrappa, na sociálnych sieťach a v umeleckých kruhoch známy ako Pišta Vandal z Čadu, má dobre našliapnutú kariéru – ako hard-rockový hudobník, knižný vydavateľ, spisovateľ, prekladateľ, moderátor (a donedávna i pedagóg). Ako skoro hrozí vyhorenie či ďalší progres?

I. Oddelenie hudba

Kedy (a prečo) si začal hrať v skupine Čad?

Skupinu sme založili v roku 1994, keď som sa vymanil z pazúrov smrti. So spolužiakmi – Kostičkom a Tichonovom, ktorí pri mne stáli v kritických chvíľach, sme kúpili bubny a gitary a začali sme hulákať. Boli to perfektné roky. Kapelu som túžil mať od detstva. Už v piatej triede na základke sme si s kamošom skladali pesničky, on mal synťák Casio, ja zase plno streštených nápadov. Potom v siedmej triede sme s iným kamarátom založili skupinu Treskot. To sme palicami trieskali po plechových sudoch v „kudibóre“ – drevárni. Vedľa mala babka kurín, a keď sme spustili, tak všetky sliepky preleteli za plot a nechceli sa vrátiť nazad, dokonca pár dní neznášali vajcia. Radšej sme to zabalili.

Všetci vašu hudbu označujú za žáner: metal. Je to tak?

Je to extrémny hardcore alebo ripcore – teda punk, dotiahnutý výrazom do krajnosti. Metal je priveľmi dogmatický a často nemá nadhľad. Laici to nerozoznávajú. Počujú rachot, tak ich nechávame v tom, že je to metal. Niekto dokonca hovorí o heavy metale, to je najsmiešnejšie. Keď silou-mocou metal, tak TURBO METAL!

V rámci tvorivej schizofrénie pokračujete v rovnakej zostave, ale pod hlavičkou Vandali. Prečo?

Mali sme pretlak nápadov melodickejšieho charakteru a ľahších textov, ktoré sa nedali použiť v tvorbe skupiny ČAD. Nechceli sme ich zahodiť, tak sme urobili Vandalov, nech je zábava. Vydali sme tri albumy a nejaké single.

Pomohla vám v presadení sa na domácej scéne cena Radio_head award?Ako?

Podľa toho, čo rozumieš pod pojmom: domáca scéna. Lebo naša scéna je scéna extrémnej hudby. Na nej sme za tie roky rešpektovanou kapelou. Radio_head awards oceňujú „alternatívne“ zoskupenia, a ľudia, ktorí sledujú túto scénu, nemali o nás poňatia. Vďaka Rádiohlavám spoznali ČAD a trochu aj „našu“ extrému scénu a filozofiu D.I.Y. – urob to sám.

Odohrali ste úspešné turné v Brazílii. Ako vám rozumelo publikum, keď nespievate po anglicky?

My sme hovorili po slovensky, oni po portugalsky a predsa sme si rozumeli. Lebo porozumenie nie je o rovnakom jazyku, ale o rozmýšľaní a cítení na rovnakých vlnách. Okrem toho, iba Američania si myslia, že sa angličtinou dorozumejú na celom svete, ale to je blbosť.

Na jeseň sa chystáte do Brazílie opäť. Aké sú ďalšie hudobnícke plány? Nový album?

Nový album skupiny Vandali, brazílske turné a okrem toho veľa koncertov na Slovensku a v Česku. Bez koncertov by to nemalo zmysel. Koncerty sú výlety s pridanou hodnotou hluku a reštauračnej stravy! Nie je vylúčené, že sa niečo z toho nepodarí, ale tak to už býva.

Koľko koncertov ročne odohráte v SR a ČR? Ako vás vnímajú fanúšikovia/fanúšičky?

Ani to nerátame, ale asi okolo štyridsať. Predtým sme viac koncertovali s Vandalmi, ale teraz klasický punk zdochol, má útlm. Lepšie sa darí nekompromisnej značke ČAD. Máme taktiku, že sa nikam nevtierame. Hráme len tam, kde nás pozvú. V inom prípade si ťa nevážia ani organizátori, ani ľudia pod pódiom.

Dokázali by ste sa hudbou živiť (brať ju ako platené zamestnanie)?

Som vďačný, že sa hudbou živiť nemusím a úprimne dúfam, že sa ňou ani nikdy živiť nebudem. Všetci, ktorí sa hudbou živia, majú existenčné problémy (výnimky len potvrdzujú pravidlo). Pre nás je hudba priateľstvo, výlety a relax. V neposlednom rade ukája naše exibicionistické pudy 🙂

Aký žáner okrem hard-rocku, metalu, punku a rockenrollu by si ešte vyskúšal (a založil kvôli tomu novú kapelu)?

Láka ma dychovka – ale taká divoká. Ako keď by si muziku z Kusturicovych filmov zmiešala s vagónom plným šrotu a vystrelila to celé do vesmíru. Tak by tá dychovka mala znieť. Už nejaký čas dávam dokopy rokenrolový muzikál, tak dúfam, že ho raz dotiahnem.

Čo si púšťaš v aute, keď ideš do práce zo Sv. Jura do Bratislavy?

Liturgické spevy pravoslávnej cirkvi v cirkevnej slovančine. To je šleha. Hlavne od Rachmaninova a potom od Čajkovského. Liturgia sv. Jána Zlatoústeho, to je koncentrovaná krása, sila a hĺbka. Inak počúvam rádio.

Akú hudbu neznesieš (nikdy by si si ju dobrovoľne nepustil)?

Neznášam moderný metal, kde sa strieda tvrdý spev/rev s melodickým spevom. To ma vytáča do nepríčetnosti.

Kto ťa kedy žiadal o spoluprácu z domácich „hviezd“ (lichotivú či absurdnú)?

Hviezdy žiadne, iba kamoši. Pre nich robím veci rád (texty, hosťovanie na nahrávkach, cover verzie…) Aby som nezabudol, priebežne ma/nás oslovujú vyslanci zo zástupu lúzrov. Chcú využiť to málo, čo vieme. Myslia si, že preskočia rieku, no pravda je taká, že ju musíme všetci poctivo prebrodiť. Inak to nestojí za nič.

Pišta Vandal promuje OZ Pluto.

II. Oddelenie vydavateľstvo

Ako sa darí vydavateľstvu Limerick? Kupujú si ľudia hudbu cez internet?

Korporácie mrnčia, že ľudia hudbu nekupujú a je to zrejme pravda. Scéna, v ktorej sa pohybujeme, má veľkú výhodu – rozmer solidarity. Ľudia si tvoju nahrávku kúpia, lebo je to otázka cti a chcú ťa podporiť. Samozrejme, sú aj takí, ktorí si to stiahnu, ale aj to kapele prospieva. Spravili sme takú priekopnícku vec na Slovensku – dali sme naše CDčka za dobrovoľnú cenu. Ak niekto cíti, že by mal za CD dať 30 centov, tak dá 30 centov, ak niekto chce dať 25 eur, tak dá 25 eur. Zasa je to len o tom, že chceš podporiť kapelu. Odkedy to tak robíme, predávame stovky nahrávok. Nie je v tom žiaden veľký biznis, ale náklady sa vracajú. A to je dobre.

Vo vašom vydavateľstve vydávate aj knihy. Ktorá sa najlepšie predáva?

Sústredíme sa hlavne na knihy. Neprekonateľným titulom v rámci predaja je „Havinkovo hovienko“. To je knižka pre deti a je úplne super. Veľmi dobre sa predáva kniha Lucie Piussi – „Život je krátky“.

Na akej ďalšej svojej knihe momentálne pracuješ?

Len tak pre radosť dávam dokopy zbierku básní. Bude sa volať „Čierny dom“. Hádam aj niekedy vyjde. Potom rozpracovávam román o živote kňaza a mučeníka Titusa Zemana. Tiež sa črtá Havinkovo hovienko II. – „Havinko pri mori“. Priebežne si robím poznámky ku kuchárskej knihe, ktorú chceme vydať pod názvom „Veľká rokenrolová kuchárka“. Mne veľmi blízki ľudia (a zároveň spoluhráči): Basia s Valérom vymýšľajú recepty a varia, ja zbieram príbehy. Ak má niekto chuť na Elvisove kotlety, nech sa páči. Kniha, na ktorú sa veľmi teším, je kniha rozhovorov s Antonom Srholcom (s fotografiami Matúša Zajaca). Ak sa ju podarí dokončiť, budem neskutočne šťastný.

Pred Vianocami ti vyšla kniha „Prototyp Eva“. O čom je a prečo vznikla?

Je to kniha o tom, že ak prižmúrime oko nad zlom (hoci aj najmenším), to zlo nás nakoniec prerastie a zničí. Príbeh sa odohráva v meste Sakrajevo, kde zúrila krvavá vojna. Po jej skončení začala iná vojna – finálna vojna, ktorú hrdinovia vedú hlavne sami so sebou. Je to kniha plná symbolov. Všetkým čitateľom zaručujem, že nič také nikdy predtým nečítali a nikdy potom ani čítať nebudú.

Píšeš texty pre dospelých, ale na svojom konte máš aj tú úspešnú knihu „Havinkovo hovienko“. Ako k tomu došlo?

Milujem zvieratá a ich svet. Je to svet jednoduchého vnímania a úprimného prežívania. Napadol mi názov „Havinkovo hovienko“, reku to je pekná slovná hračka a ešte k tomu neopozeraná, prečo neurobiť sebe a fafrnkom radosť. No nie? Motyka strelila, tak som rozprávku napísal, náš bubeník Valér Tornád ju krásne a srandovne ilustroval a sestra-basáčka Basia knihu zmákla graficky. Dnes je vonku tretie vydanie.

Počas svojich vystúpení si nedávaš servítku na ústa. Už si po nich „po akciii“ dostal, resp. šiel si na koberček?

Chodím na koberček pravidelne – sám sebe. Keď vychladne hlava a som v tichu, vtedy sa vraciam k prežitému a niektoré veci by som radšej zobral späť, lebo mi je z nich trápne.

Keď si na pódiu ako umelec (nie moderátor), veľa nadávaš. Prečo?

Nie je to cielene, že teraz budem hrubý, lebo som na pódiu. Hudba, ktorú robíme, to nie je žiaden podmaz ku kávičke, ani lážo-plážo vybrnkávanie. To je úder päsťou rovno do tváre. Nasadenie, spätná väzba od ľudí a hluk z teba vytiahnu všetko – od smiechu, cez bolesť, až po tvrdé slová. Je to nesmierne očisťujúce.

Na filozofickej fakulte UK si vyštudoval polštinu a slovenčinu, obhájil si tam dokonca doktorát. Prečo už na fakulte nepôsobíš, neučíš?

Tu platí to isté, čo som povedal ku knihe „Prototyp Eva“. Ak zatvoríš oči pred zlom, to zlo ťa nakoniec zničí. Tak skončila aj moja púť – perepúť na fakulte. Sú to ďalšie lekcie z pokory a odpúšťania, ktoré musím absolvovať.

Za akých okolností a kde/pre koho by si sa k učeniu vrátil?

Ak by ma niekto oslovil, aby som učil, tak by som učil. Pchať sa nikam nechcem.

Prekladáš z polštiny. Akého novodobého poľského autora/autorku by si nám odporučil (a prečo)?

Czeslaw Milosz, Zbiegniew Herbert, Tadeusz Rózewicz, Wyslawa Szymborska, Jan Twardowski. To sú autori, krorých treba čítať. Nie sú banálni a ich texty majú veľkú výpovednú silu. Pritom majú zrozumiteľný jazyk. Nie sú to žiadne zlátaniny, ktoré by vznikli z nedostatku tvorivých podnetov. Sú to skutočné básne! Všetci vyšli aj v slovenčine.

V RTVS pôsobíš vyše štyroch rokov, moderuješ na Rádiu Slovensko napríklad Nočnú pyramídu. Baví ťa to ešte?

Práca ako taká ma baví a napĺňa, obrátená pyramída má svoje čaro. Živé vysielanie mám rád. No sú aj veci, ktoré má znervózňujú, znechucujú a štvú. To sú však moje problémy, nechcem nimi nikoho zaťažovať. Pracujem v náboženskej redakcii a beriem to ako misiu. Je taký rozhlasový bonmot: „Túto prácu robím zadarmo a tú almužnu, čo za ňu dostanem, beriem ako odškodné, že sa z času na čas musím stretať s bláznami.“ Hehe 🙂

Občas vedie rozhovory aj Pišta (ako redaktor Štefan Chrappa na Rádiu Slovensko).

III. Oddelenie viera a rodina

Keď ťa ľudia vidia po prvý raz v živote, nedokážu pochopiť, ako môže byť takýto „týpek“ tak veľmi veriaci. Tak to nejak (krátko pre nás) rozlúskni – prečo?

Nie som nejako extra veriaci, verím tak akurát. Samozrejme, mohol by som aj viac. Viera je dar od Boha. Keď ju dostanete, je ako prales. Rokmi ju môžete zušľachťovať, až bude nakoniec krásnym miestom pre život. V Biblii sú odpovede na všetky otázky. Ak chceš vedieť, prečo sa v tvojom živote niečo deje tak a nie inak, študuj Písmo, modli sa a nakoniec pochopíš. Viera mi dáva slobodu, odvahu a všetko, čo potrebujem – „Pán je môj pastier, nič mi nechýba!“ Ale, samozrejme, každý na to môže mať iný/opačný názor.

Kedy (a prečo) si začal veriť v Boha? Prečo ho tak často verejne spomínaš?

Nezačal som. Ja som vždy veril. Základ som dostal v rodine. Akurát v istom období som Boha vytesnil na okraj. Ale našťastie sa ohlásil a usmernil ma takými zauchami lásky, že sa z nich dodnes spamätávam. O viere hovorím, len keď sa ma pýtajú. Na druhej strane je to podstata môjho života a smerovania. Ak mám rozprávať o sebe, musím nutne rozprávať o viere, lebo je to neoddeliteľná súčasť mojej osobnosti.

Pochybuješ niekedy o existencii Boha a najmä správnosti konaní Cirkvi?

O existencii Boha nepochybujem. Boh je a tak to je! No vo chvíľach, keď Cirkev nemá na prvom mieste Boha, robí chyby. Čo s tým urobím ja? Môžem sa modliť za to, aby Duch Svätý osvietil jej vedúcich predstaviteľov. Nikto a nič okrem Boha ma nespasí! Napríklad taká spoveď má veľkú silu. Veľa ľudí tvrdí, že je to prežitok, ale never im. Sú len pyšní a nevedia sa pokloniť.

Ako tvoju vieru vníma tvoja rodina?

Mám šťastie, lebo aj oni sú veriaci. Niekedy si však ťukajú na čelo a hovoria, že som blázon. Samozrejme, myslia to len v dobrom, teda aspoň dúfam, hehe 🙂

Si ženatý, tvoja žena je novinárka. Plánujete „čosi“ zaujímavé spolu?

S Jankou (Gappou) sme sa zoznámili ešte na vysokej škole. Ona sa okrem písania a mňa venuje recyklovanému umeniu (čo je v podstate to isté, hehe). Na sashe.sk má galériu Gappaart. Spolu plánujeme urobiť knižku o Šraufíkovi – vlastne o šraube, ktorý zachráni fabriku. Veď aj ilustráciu na obálku knižky „Prototyp Eva“ robila ona. Manželka prekladá z francúzštiny, dokončuje nejaké rozprávky, má toho dosť. Kedysi písala básne, vyšla jej knižka, dokonca ju preložili do ruštiny a srbčiny. Sme si veľmi podobní…

Čo zo svojho života ľutuješ (hanbíš sa za to spätne) a prečo?

Neozval som sa, aj keď som jasne videl, že ide o podraz a klamstvo. Nebola to z mojej strany zbabelosť. Bolo to niečo omnoho horšie – ľahostajnosť.

Na čo/za čo si na seba najviac hrdý?

Na nič.

Ako dokážeš ukočírovať všetky svoje aktivity, koníčky, povolania?

Robím veci po troške a priebežne, a tak nejak to ide samo. Nikdy netlačím na pílu, nechám sa unášať prúdom a teším sa, keď narazím na nové brehy. Tento prístup mnohých ľudí vytáča, ale mne funguje a som za to vďačný.

Keby si sa mal niečoho vo svojom živote vzdať, čo by to bolo?

Chcel by som sa dokázať vzdať pýchy, lenivosti a pažravosti. No nemyslím, že si túto otázku myslela práve takto J

Máš vôbec čas na svojich blízkych, kamarátov/kamarátky?

Kamarát je človek, s ktorým sa nemusím vidieť roky, no keď sa stretneme, vždy si máme čo povedať. Také priateľstvá preferujem. Sú dlhodobé, úprimné a nezištné. Väčšie partie, či komunity neznesiem. Generujú príliš veľa intríg, konfliktov a nedôležitých problémov. Je pár ľudí, za ktorých by som zomrel, a ktorí by zomreli za mňa. S tými trávim čas. Často a rád. Sú z kruhu rodiny. Čas na prácu by sa mal hľadať, čas na vzťahy musí byť vždy!

Ktorý život/svet ťa púta najviac? Moderátora SRo, pedagóga či koncertujúceho lídra?

Všetko dokopy, plus písanie a vydávanie kníh a skladanie muziky. Mrzelo by ma, ak by som musel seknúť s muzikou, či písaním. Takže chlap na pódiu s gitarou a mikrofónom, ktorý píše knihy… – to je to, čo vyžadujem!

Keď bude hroziť vyhorenie, čo spravíš? (Už hrozí?)

Budem prskať na všetky strany. Ak to náhodou robím, tak vedzte, že som vyhorený… Hehe 🙂

Čo asi bude 33-ročný „budúci názorový (z)vodca“: Pišta Vandal z Čadu robiť o desať rokov?

Mojím najväčším predsavzatím a výzvou do života je: byť a zostať dobrým človekom. Dúfam, že sa mi to raz podarí. Pamätám si jednu myšlienku, ktorú som často prízvukoval študentom a platí pre mňa (teba nevynímajúc): „Nad všetky tituly, ktoré dosiahnete, je titul: dobrý človek!“

Text: Boba Baluchová, Foto: vydavateľstvo Limerick, Palo Markovič (rozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 67/2013)

Kristína Baluchová: Nie si sto-eurovka, aby si sa každému páčila

V živote mojej najmladšej sestry nebolo všetko nalinkované tak, ako poznáme z pesničky Dieťa z dobrej rodiny v podaní Mariky Gombitovej. Postupka „škola, klavír, balet, nemčina” je dnes pretransformovaná do podoby: práca, kniha, práca, možno ďalšia kniha a rodina. Alebo naopak.

I. Rodina

Premýšľala si niekedy nad tým, že by si nemala dve sestry, bola by si jedinou dcérou svojich rodičov? Aké by to bolo?

Nerada skĺzavam do dumania „čo by bolo keby…“; trošku to možno zaváňa aj nejakou karmou. Hlasujem jednoznačne za sestričky!

Všetci členovia a členky našej rodiny sa narodili kdesi inde, v inom meste? Ako teba poznačilo detstvo v Kežmarku? V dobrom i zlom.

Milujem to mesto. A čím menej času tam trávim, tým viac! Zaznelo to síce ironicky, ale myslím to vážne. Kežmarok, to je mágia; má pre mňa veľmi výrazný rys východoslovesnkého melancholického mestečka, kde sa Vám však tá melanchólia páči. Dospievanie práve tam ma veľmi poznačilo. Často zvažujem, aké by to bolo, keby som tam ostala žiť. Vždy, keď prídem do Kežmarku, je mi síce zima, ale vnútri teplo.

Čo môže robiť tínejdžerka v meste, kde je v rámci Slovenska azda najviac barov a sekáčov na meter štvorcový?

Táto otázka je zároveň aj odpoveďou, nie?

Keď si mala osemnásť, čo si chcela zo všetkého najradšej robiť? Študovať, cestovať, pracovať…?

Cestovať. Moja „otvorená myseľ“ však nebola vždy taká, aká je v súčasnosti. Vôbec som nemala také ambície a plány, ako dnes… a keby mi niekto povedal, ako sa zmení môj život v priebehu desiatich rokov, čo všetko uvidím a odžijem, prepokladám, že by sa to mohlo odohrávať iba v nejakom z tých spomínaných barov…

Štúdium angličtiny a matematiky ťa nenapĺňalo, manažment tiež nebol správnou voľbou, splnilo očakávania štúdium psychológie?

Nechcem znieť negatívne, ale ani toto štúdium ma celkom neuspokojilo. Ja som si predstavovala, že univerzita poskytuje ľuďom pôdu na kreatívne myslenie, realizovanie sa. Pri psychológii však rozhodol dôležitý, odlišný ukazovateľ; danú profesiu bez vzdelania vykonávať nemožno.

Kristína Baluchová počas krstu jej prvej knihy v Nu Spirit clube.

Kristína Baluchová počas krstu jej prvej knihy v Nu Spirit clube.

II. Práca, práca, práca

Koľko tvojich spolužiakov a spolužiačok pokračuje v rámci praxe s psychológiou? Aké sú možnosti na Slovensku?

Väčšina ľudí pracuje v komerčnej sfére, napríklad marketingu či HR. Toto je na tom odbore výhodou, že sa môžeš „upichnúť“ de facto hocikde. Čo sa týka klinickej praxe, situácia reflektuje celkový stav slovenského zdravotníctva, takže nad tým radšej nebudeme strácať čas.

Pracovala si ako psychologička v stupavskom zariadení, kde sú “odložení” starí ľudia s vážnami psychickými poruchami. Ako možno zvládnuť tento typ práce?

No, úprimne Ti poviem, nie je to najveselšia práca, akú si vieš predstaviť. Niekto by možno spochybnil aj jej zmysel. Ja si však myslím, že tam vidíš, koľko zmôže mikrosekundový úsmev, dotyk, pohľad. Mne veľmi pomáhal zvládať záťaž skvelý kolektív, ktorý nielen „zahojil“ ťažšie dni, ale vnúkol i predmet bezodnej inšpirácie. Pociťujem veľkú úctu voči ľuďom v pomáhajúcich profesiách.

Čím ťa dokážu prekvapiť alebo odzbrojiť tvoji pacienti a pacientky?

Hm, samozrejme záleží, o čom/kom sa chceme rozprávať. Veľmi ma však dojíma bezprostrednosť, a niekedy nespútaný vtip (pacientka na gerontopsychiatrickom oddelení, prudko nahlas: Kristííínka, už ste si tu teda našli toho milenca???)

Nepozoruješ na sebe, že občas aj tebe “prepína”, že by si potrebovala radu od psychológa či psychologičky?

Nikdy som nepracovala ako psychologička na plný úväzok, a ani sa na to nechystám, lebo na to nemám. Možno aj z načrtnutých dôvodov. Diplomaticky však odpoviem, že existujú psychohygienické praktiky, ako s tým „naložiť“.

Vo svojich 21 rokoch si začala pracovať ako letuška pre najznámejšiu (dnes už neexistujúcu) low-costovú leteckú spoločnosť u nás. Čo pre teba SkyEurope znamenalo?

Lásku nebeskú! Ako píšem v mojej knižnej prvotine, ta práca vniesla do môjho života ľahkosť, krásu, nespútanosť, slobodu, vzduch… taký, akého sa na povrchu zeme nenadýchaš.

Veľa ľudí si myslí, že práca letušky nie je náročná. Aké klišé, stereotyp ťa pobavil v tejto súvislosti najviac?

Ja si pripadám ako jehovistka, keď niekomu osvetlujem zákulisia tejto profesie. Poriadne ma pobavila historka od mojej kolegyne, ktorej bývalý spolužiak z VŠ letel na mojej linke. S tou kolegynkou sa podobám, ale on jej to hneď objasnil: „Áale, veď to nemôže byť Alenka, veď ona má vysokú školu!“ 🙂

S akými pocitmi si sa pripravovala na štart? Bol nejaký rituál, kúzlo, modlitba?

Na to sú postupy, niet priestor pre nič iné.

Práca v leteckom priemysle je tak trochu diagnózou – aké choroby z povolania si na sebe pozorovala po rokoch ty?

Kratší by bol zoznam tých, ktoré som nespozorovala. Sama som sa musela zasmiať, keď som posledne letela do Rigy, a “musela“ som vedúcej kabíny v AirBaltic vysvetlovať, že aj JA mám typovku na tento aeroplán, a koľko som na ňom nalietala..

Kristína Baluchová počas podpisovania knižiek pre budúcich čitateľov a čitateľky.

Kristína Baluchová počas podpisovania knižiek pre budúcich čitateľov a čitateľky.

III. Knižný debut

Lietanie je závislosťou alebo skôr diagnózou. Aké piesne, filmy, knihy s „leteckou“ tematikou máš najradšej?

Mojou jednotkou je Roald Dahl, samozrejme neobídeme ani Exupéryho.

Po 6 rokoch lietania so SkyEurope (SEA) si napísala o svojej skúsenosti knihu. Aká bola prvotná myšlienka, prečo si sa do písania pustila?

Vznikol dokument, objasňujúci „story“ okolo SkyEurope. Vždy som chcela písať, a až po páde SEA mi docvaklo, že ak o niečom, tak o lietaní. Zároveň to mala byť taká pocta, očista, vďaka.

V priebehu roka sa obsah knihy obmenil do súčasnej podoby (jeden z jej krstných otcov poznamenal, že vlastne si hneď napísala knihy dve). V čom boli zásadné rozdiely?

Prvotina bola faktografický dokument, na ktorom participovalo mnoho ľudí – kolegovia, novinári, iní odborníci, ba dokonca jeden cestujúci. Dvojka je malý román…

Mnoho nevybavených cestujúcich v období krachu SkyEurope nevedelo tejto spoločnosti prísť na meno. Pochopí čitateľská obec na základe dovetku v tvojej knihe lepšie okolnosti, za akých došlo k ukončeniu činnosti frmy?

Dúfam. Preto tam ten dovetok je.

Knihe niektorí intelektuálne-založení ľudia vyčítajú to, že vyšla v Evitapress. Čitateľky, zvyknuté na produkciu tohto vydavateľstva, tam zasa nemuseli nájsť to, čo očakávali. Aké máš na knihu odozvy?

„Trudno skazať, lehko dogadaťsja“. Bolo mi jasné, do čoho idem; aj preto si myslím, že táto kniha je akýmsi míľnikom. Stavím sa o čokolvek, že si ju kúpilo veľa mužov, a aj sa im páčila. A mrzí ma, ak ju niekto odsúdi kvôli „pôvodu“. Tak povedzme, že môže byť aj takým malým testom na predsudky. V psychoterapii je jedno pekné príslovie, ktoré hovorí, že „nie si sto-eurovka, aby si sa každému páčil/páčila“, tak sa tým snažím riadiť.

Začiatkom jesene si sa držala na najvyšších priečkach predajnosti hneď v troch obchodných reťazcoch s knihami. Pôsobí tento fakt nejako na teba?

Áno, užívam si zhýralý nočný život plný literárnych večierkov! J Ale nie, nezmenilo sa nič; pracujem, čítam, píšem, snívam, a bojujem ďalej.

Kniha Lietam v tom tiež (LVTT) bola v októbri v bratislavskom Nu spirite pokrstená kerozínom. Prečo si si vybrala letecké palivo?

Keď knižka o lietaní, tak „se vším všudy“, nie? Išlo o zásielku priamo z Bruselu, od bývalého kolegu. Zvyšok mám ešte stále doma, tak môžem natankovať –napríklad nejaké modely, ehm…

Myslíš, že bude nasledovať ďalšia kniha? Máš v hlave nejakú tému, ktorú potrebuješ dať zo seba von?

Nejde ani o potrebu „dať zo seba von“. Pri LVTT som si uvedomila, ako veľmi ma to baví. Nechcem písať kvôli nejakej očiste, to som si odkrútila pri prvotine, stačilo. Chcem tvoriť. A, áno, súbor s názvom „kniha 2“ už figuruje na ploche môjho PéCé!

Ktorého spisovateľa alebo spisovateľku si vážiš najviac? S kým by si chcela sedieť za jedným stolom napríklad na knižnom veľtrhu vo Frankfurte či v Boloni?

Nereálne, nereálne – E.M.Remarque, Sylvia Plathová. Nereálne, reálne – Milan Kundera, Jan Pelc, Josef Formánek (aspoň toho posledného, plííz!).

A ktorého by si si najradšej zobrala za muža?

Haha! No skôr-spomínaného Roalda Dahla asi, lebo bol aj veľký fešák, a pilot!

Keby si sa mohla vrátiť o desať rokov späť, čo by si asi robila, kde by si bola? Bola by to opäť psychológia, angličtina, lietanie, písanie, alebo radšej ten „klavír, balet a nemčina“?

First choice! Do baletu a klavíru budem nútim moju dcéru…

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 62/2011)

Pán Brat a pani Bratová: Od prekladu k pôvodnej tvorbe a späť

V nekonečnej slovnej zásobe, dôstojnom verejnom prejave aj v ovládaní väčšiny dôležitých cudzích jazykov ma zakaždým pozitívne prekvapil spolužiak Miško Brat. Premýšlala som, kde sa to v tom dvadsiatnikovi nabralo – štúdium žurnalistiky z nás zákonite nespraví hneď dobrých novinárov/ky. Keď som v knihách rozpoznala mená jeho rodičov – obdivuhodnú prekladateľskú dvojicu z Bratislavy, pochopila som. Situácia v rámci prekladov v Česku je však dosť podobná tej slovenskej.

I. Roman Brat, prekladateľ (slovenčina – španielčina)

Prečo ste sa v minulom režime rozhodli študovať španielčinu (resp. kombináciu slovenčina – španielčina)?

Kultúra i jazyky románskych národov ma vždy fascinovali. Nebola to náhoda, že som so Stredomorím spojil svoj život.

Vedeli by ste kratučko (pár vetami) porovnať situáciu v preklade zo španielčiny do slovenčiny/češtiny pred 20, 10 rokmi a dnes?

Jediný rozdiel vidím v podobe slovenčiny. Jazyk je živý organizmus, vyvíja sa, preto je podoba dnešnej slovenčiny trochu iná ako pred niekoľkými desaťročiami. Funguje v nej napríklad väčšie množstvo cudzích slov, nie však latinského pôvodu, skôr anglicizmov. My prekladatelia však razíme tendenciu uprednostňovať domáce výrazy. Prirodzene, v istých prípadoch, keď si to vyžaduje východiskový text, siahame po adekvátnych jazykových prostriedkoch, teda aj z oblasti cudzích novotvarov, slangových výrazov, argotu či žargónu. Druhým rozdielom oproti minulosti je menší záujem vydavateľov o hispánsku literatúru. Z komerčných dôvodov uprednostňujú vo väčšej miere skôr tú anglosaskú.

Aký žáner sa momentálne u nás prekladá zo španielčiny do slovenčiny? Aký je žiadaný čitateľskou obcou, vydavateľstvami, trhom?

Druhou časťou svojej predchádzajúcej odpovede som čosi predznačil. Neznamená to však, že všetci vydavatelia rezignovali na vydávanie španielskej a latinskoamerickej prózy. Nájdu sa aj takí, ktorí sem-tam čosi vydajú. Ide najmä o súčasnú tvorbu s akcentom na psychologický román, a sčasti aj historické romány.

Koľko prekladov urobíte ročne a akú majú odozvu?

Vzhľadom na to, že denne chodím do zamestnania a prekladám hodinku, dve zavčas rána, alebo po príchode z práce, prípadne počas víkendov, ročne si netrúfam na viac ako na 400-500 strán textu. S ohlasmi je to rozličné. Niektoré diela zaregistruje výlučne odborná verejnosť a u nej sú reakcie zvyčajne pozitívne. Prekladal som napríklad dva romány nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Maria Vargasa Llosu. Väčšie ohlasy u širokej čitateľskej verejnosti nezaznamenali ani napriek tomu, že sú mimoriadne kvalitné. O Llosu sa čitatelia začali zaujímať, až keď dostal spomínanú cenu.

Preklad ktorej knihy vám robil najväčšie ťažkosti (bol prepojený s nejakým zaujímavým príbehom v pozadí)?

Najväčšie ťažkosti mi robil jeden z dvoch spomínaných románov Maria Vargasa Llosu. Volá sa Rozprávač. Ide o mimoriadne pútavú a dobre napísanú knihu, dej ktorej autor zasadil do amazonského pralesa, kde žije kmeň domorodých Mačigengov. Bolo treba sa popasovať s mnohými lokálnymi výrazmi.

 Čo by ste určite mladej čitateľskej základni odporučili prečítať zo španielskej aj latinskoamerickej literatúry?

Španielska literatúra je súčasťou jednej kultúry, latinskoamerickú tvoria viaceré kultúry a každá je svojská, originálna. Ťažko vyberať. Naši čitatelia/ky by však určite mali poznať príbehy známeho rytiera dona Quijoteho od Miguela de Cervantes (žiaľ, celé desaťročia nesprávne uvádzame podobu mena hlavného hrdinu tohto románu, lebo ho namiesto don Quijote [kichote] voláme don Quijot [kichot]), a z latinskoamerickej prózy odporúčam prózy Gabriela Garcíu Márqueza, Maria Vargasa Llosu, Julia Cortázara či Jorge Luisa Borgesa.

Od prekladu je už len kúsok k pôvodnej tvorbe? Ako sa darí vašim vlastným dielam?

Chvalabohu, nemám sa na čo sťažovať. Momentálne mám na konte deväť detských kníh, z ktorých viaceré dostali ocenenia, a čo je ešte radostnejšie, čitatelia/ky o ne prejavujú stály záujem, a tri knihy pre dospelých.

Ak sa prekladom neživíte na „plný uväzok“, čomu inému sa stíhate venovať?

Ako som spomínal, z literárnej tvorby sa u nás žije len veľmi ťažko. 99% tvorcov musí chodiť do zamestnania a tvoriť môžu len vo voľnom čase. Čo sa týka môjho zamestnania, v minulosti som dlhé roky pôsobil v Slovenskom rozhlase a v súčasnosti už tretí rok pracujem ako dramaturg hranej tvorby v Slovenskej televízii. Usilujem sa veľa písať a prekladať.

Akého autora/ku (zo svojej oblasti záujmu) ste ešte neprekladali, no máte na neho/ňu zálusk (a prečo)?

Filozoficky i spôsobom vnímania sveta je mi veľmi blízky Gabriel García Márquez. Nemal som však šťastie, a neskôr už ani ambíciu prekladať ho. Tvrdím, že takého autora by v jednej krajine nemali prekladať šiesti, siedmi prekladatelia/ky, ako sa to stalo za posledných dvadsať-tridsať rokov u nás. Každý z nich je totiž mentálne, filozoficky, jazykovo i kultúrne inak vybavený. To sa potom na kvalite textu odráža, nehovoriac o tom, že zakaždým je ten Márquez trochu iný. Optimálne by bolo, keby jedného autora/ku robil jeden prekladateľ/ka, nanajvýš dvaja. Preto som sa Márquezovi v čase, keď som si ho už trúfal prekladať, začal vyhýbať.

Niekedy ľuďom odporučia čítať konkrétny preklad knihy (Tolkien, Dahl, Coelho atď.) skôr v češtine, ako v slovenčine (prípadne naopak)? Čím je to spôsobené? Sú zmeny v prekladoch také významné?

V istom čase, povedzme do 50-tych rokov minulého storočia, boli vo väčšine prípadov české preklady naozaj lepšie. Samozrejme, neplatilo to en bloc. Naša prekladateľská tradícia ani sebavedomie neboli dostatočne veľké a dlhé roky sa tradovalo, že českí prekladatelia/ky sú naozaj kvalitnejší. Nástupom novej prekladateľskej generácie v 60-tych rokoch sa začala situácia výrazne meniť k lepšiemu. Slovenčina sa zbavovala archaizmov, lexikálne i štylisticky sa modernizovala, uvoľňovala a naše texty boli odrazu svieže a dynamické.

V súčasnosti niet rozdielu v kvalite českých a slovenských prekladov. Sú medzi nimi zlé, priemerné i vysoko kvalitné, v závislosti od prekladateľa/ky. Chcem tým povedať, že súčasná slovenčina ako moderný jazyk disponuje všetkými prostriedkami na to, aby kvalitne reflektovala akýkoľvek cudzí text.

Ak sledujete rebríčky najpredávanejších a najčítanejších kníh napríklad v slovenskom kníhkupectve ArtFórum, nájdete sa v nich? Nachádzate na prvých priečkach svojich obľúbencov/kyne (alebo je váš vkus iný)?

Pôsobím v oblasti toho typu prózy (pôvodnej či prekladovej), ktorá celkom zákonite nevzbudzuje extrémne veľký záujem čitateľov/iek.

Ak by ste mali niekam narýchlo odcestovať na dlhšiu dobu, ktoré knihy by ste si určite nezabudli so sebou zabaliť (3 až 5 titulov)?

Gabriel García Márquez: Sto rokov samoty, Mario Vargas Llosa: Rozprávač, zopár rozprávkových kníh od Astrid Lindgrenovej a poviedkovú knihu Dni a noci Latinskej Ameriky.

Používate doma elektronickú čítačku kníh? Bude v budúcnosti záujem o knihy klesať (ako vnímate takéto predpovede)?

Elektronickú čítačku nepoužívam, no vlastní ju môj syn, preto nevylučujem, že si ju od neho požičiam a vyskúšam ju. A čo sa týka záujmu ľudí o klasické knihy, ostávam optimistom. Budú popri elektronických čítačkách existovať do skončenia vekov. Papier nepustí!

II. Mária Bratová, prekladateľka (ruština – švédčina)

Prečo ste sa v minulom režime rozhodli študovať švédčinu (resp. kombináciu ruština – švédčina)?

Vyrastala som v mnohojazyčnom prostredí a vždy ma lákalo naučiť sa niečo nové. Keď som zistila, že by som mohla študovať takúto krkolomnú a vzrušujúcu kombináciu jazykov, bolo rozhodnuté.

Vedeli by ste kratučko (pár vetami) porovnať situáciu v preklade zo švédčiny do slovenčiny/češtiny pred 20, 10 rokmi a dnes?

V minulosti, a to nielen pred dvadsiatimi rokmi, sa u nás prekladali najmä diela severských klasikov. V deväťdesiatych rokoch, po krátkom útlme záujmu, sa k nám opäť dostala švédska literatúra, no už súčasná, moderná. Tento trend v istom zmysle pokračuje i v súčasnosti.

Aký žáner sa momentálne u nás prekladá zo švédčiny do slovenčiny? Aký je žiadaný čitateľskou obcou, vydavateľstvami, trhom?

Presne na to som narážala v predošlej odpovedi. Podľa vydavateľstiev na náš knižný trh patrí to, čo si žiada čitateľská obec – v tomto prípade je to jednoznačne moderný švédsky kriminálny román, ktorý naozaj žne úspechy všade na svete, no nedá mi, aby som jedným dychom nedodala, že neposkytuje ucelený obraz súčasnej severskej literatúry.

Koľko prekladov urobíte ročne a akú majú odozvu?

V súčasnosti pracujem v slobodnom povolaní, čo značí, že sa živím prekladaním a redigovaním. Toto náročné povolanie sa len ťažko meria počtom preložených strán. Veď niekedy sa vyskytne slovo, ktoré vás zamestná na niekoľko hodín. No v uplynulom roku som sa prekonala, lebo som preložila štyri tituly, tri z nich dokonca už aj stihli vyjsť a myslím si, že majú pozitívny ohlas. Vychádzam pritom z reakcií čitateľov/iek, lebo fundovaná kritika prekladu u nás v súčasnosti nejestvuje.

Preklad ktorej knihy vám robil najväčšie ťažkosti (bol prepojený s nejakým zaujímavým príbehom v pozadí)?

Vo svojej doterajšej prekladateľskej práci som sa najväčšmi zapotila pri dvoch knihách súčasného švédskeho autora Klasa Östergrena Gentlemani a Ganstri, lebo som musela priebežne študovať nielen severské dejiny 60-tych a 70-tych rokov minulého storočia, ale aj dejiny európskej hudby, hudobných smerov a žánrov, získať vedomosti z boxu či golfu, naštudovať neznáme filozofické smery a pojmy a podobne. No to už patrí k čaru prekladateľského povolania.

Čo by ste určite mladej čitateľskej základni odporučili prečítať zo švédskej aj severskej literatúry?

Zrejme by som navrhla, aby začali súčasnou severskou literatúrou, prenikli do exotiky myslenia ľudí v Škandinávii, a takto pripravení a nabití zvedavosťou siahli po hlbokých a tajomných dielach klasických severských literárnych velikánov. I keď ich nenájdu na knižných pultoch, v knižniciach sa zachovali.

Od prekladu je už len kúsok k pôvodnej tvorbe? Pokúšate sa o písanie vlastných diel?

Nie, ambície takéhoto druhu si saturujem redigovaním cudzích textov.

Ak sa prekladom neživíte na „plný uväzok“, čomu inému sa stíhate venovať?

Som prekladateľkou a redaktorkou na celý úväzok. Obe tieto práce sú náročné na čas a trpezlivosť. Popri nich stíham už len sem-tam nejakú besedu s deťmi o najnovšom preklade diela Astrid Lindgrenovej, čo pokladám za jednu z najkrajších prác.

Akého autora/ku (zo svojej oblasti záujmu) ste ešte neprekladali, no máte na neho/ňu zálusk (a prečo)?

Čakám na okamih, keď budem môcť vydavateľom opäť ponúknuť švédsku „klasiku“, v mojom prípade je to pomerne neznáme dielo Selmy Lagerlöfovej, rozprávky pre dospelých – O troloch a ľuďoch. Rada by som sa popasovala s netradičným typom poetiky a sprostredkovala slovenským čitateľom/kám pravý severský snový a trochu mrazivý dych.

Niekedy ľuďom odporučia čítať konkrétny preklad knihy (Tolkien, Dahl, Coelho atď.) skôr v češtine, ako v slovenčine (prípadne naopak)? Čím je to spôsobené? Sú zmeny v prekladoch tak významné?

Táto otázka si vyžaduje obšírnejšiu odpoveď a mohli by sme o nej polemizovať. Ako prekladateľka však musím konštatovať, že slovenský preklad za posledné desaťročia urobil obrovský skok dopredu, najmä pri používaní hovorovej reči, ale zachoval si literárnosť a pestrosť spisovného jazyka. V porovnaní s češtinou sa v slovenčine vyvinuli tie vrstvy jazyka, ktoré akoby nám predtým chýbali, lexikálne sa obohatila a vycibrila. Som presvedčená, že do slovenčiny sa dá adekvátne preložiť dielo z akéhokoľvek jazyka.

Ak sledujete rebríčky najpredávanejších a najčítanejších kníh napríklad v kníhkupectve ArtFórum, nájdete sa v nich? Nachádzate na prvých priečkach svojich obľúbencov/kyne (alebo je váš vkus iný)?

Vždy ma poteší, ak sa v rebríčku najpredávanejších kníh ocitne môj preklad. No priznám sa, že vyhovieť môjmu čitateľskému vkusu nie je jednoduché, moji obľúbenci zvyčajne nefigurujú na popredných miestach.

Ak by ste mali niekam narýchlo odcestovať na dlhšiu dobu, ktoré knihy by ste si určite nezabudli so sebou zabaliť (3 až 5 titulov)?

Desím sa myšlienky, že by som si nemohla vziať so sebou celú knižnicu! No keby sa inak nedalo, potom by som si zobrala Bibliu, Östergrenových Gentlemanov, Diabla a Boha od Kandreovej a Llosovho Rozprávača v preklade môjho manžela.

Používate doma elektronickú čítačku kníh? Bude v budúcnosti záujem o knihy klesať (ako vnímate takéto predpovede)?

Technologicky pokrokový syn ju už má, zatiaľ som si nenašla čas zaoberať sa ňou, ale určite si ju pozriem. Pokladám ju však len za jeden z technických výdobytkov, ktoré niekedy uľahčujú život, ale som presvedčená, že elektronická čítačka natrvalo nikdy nenahradí klasickú knihu. Veď k veciam, ktoré robia život malebnejším, šťavnatejším a voňavejším, nepochybne patrí aj vôňa novej knižky…

Text: Boba Baluchová, Foto: archív manželov Bratových