Ivana Vereski: dieťa jari, autorka kreslených príbehov o kvetoch

Pochádza zo Srbska, filozofiu vyštudovala na Slovensku, žije v Luxembursku. Prekladá literárne texty z angličtiny do srbčiny a slovenčiny. Píše málo, domovskú webstránku so svojimi ilustráciami nestíha obnovovať, no kresliť neprestala. Ivana Vereski a jej kvetované príbehy – špeciálne pre Inspire.

Ako do tvojich ilustrovaných nápadov zapadlo nové prostredie, nový začiatok v Luxemburgu?

Dúfam, že nie nejak konkrétne! Snažím sa nemať nohy na zemi, pokiaľ ide o kresbu. Chcem zostať uletená, bez ohľadu na bydlisko. Pokiaľ ide o nejakú inšpiráciu, touto krajinou, trochu mi možno chýba stredoeurópska patina, Inak je to tu príjemné, plné kontrastov (v prírode i medzi ľuďmi) a – voňavé.

ivana-vereski-photo

Ivana Vereski – autoportrét.

Ako si vyberáš témy pre svoje kreslené príbehy, stripy, komiksy?

Chcem si myslieť, že príbehy si nájdu autora. Nemám zatiaľ objasnenie, ako sa to deje… Ilustrovala som rôzne témy, od rôznych autorov a nerada by som to pripísala náhode. Alebo predsa áno?

Ktoré témy sa najčastejšie objavujú v tvojej tvorbe (okrem kvetovaného zadania odo mňa)?

Hm, sama neviem presne, je to všehochuť. Ženskosť, láska k nedokonalosti, malé boje s každodennosťou (prehry a víťazstvá), sny, sex, strach, chaos verzus poriadok, medziľudské vzťahy, rôzne literárne motívy, náhle vzniknuté asociácie.

ivana-vereski-flame

Ivana Vereski: “Flame” (ilustrácia, 2016)

Koľko komiksov nakreslíš do mesiaca či do roka?

Komiks hrá druhé husle akosi, teraz skôr kreslím veci s krátkym príbehom v jednom „zábere“. Neviem to dať do čísel, ale stále mám výčitky, že by som mala kresliť viac, J.

Na akom projekte teraz pracuješ, resp. rada by si pracovala?

Experimentujem trochu s minimalizmom a geometrickými prvkami, to iba tak pre seba v skicári zatiaľ. Exercices de style. Chystám komiks do jedného slovinského konkurzu a tiež robím ilustráciu piesne svojho kamaráta zo Srbska, ktorý chystá nový album (projekt „Nastrom“).

Ktorý kvet či bylinka ti je najmilší?

Frézia. Vonia dekadentne, sladko, štipľavo a alkoholicky.

Čo pre teba znamená jar ako ročné obdobie?

Prvá asociácia je – život, jednoznačne. Som dieťa jari, predsa, :).

ivana-vereski-soulfood

Ivana Vereski: “Soulfood” (ilustrácia, 2016)

Text: Boba M. Baluchová, Ivana Vereski, Ilustrácie: Ivana Vereski (Minirozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jar/leto 2016).

Advertisements

Miriama Schniererová: Stále bližšie k nostalgii

Dvadsaťšesťročnú maliarku a pedagogičku, Miriamu Schniererovú, ktorej súčasnú tvorbu možno nájsť na najznámejšej sociálnej sieti pod značkou „Mirindish“, som spoznala v čase, keď odovzdávala súbor plátien k obhajobe bakalárskej práce. Odvtedy sa veľa zmenilo. V Miriaminom osobnom, tvorivom, študijnom i pracovnom živote. K magisterským štátniciam už odovzdávala plátna, ktoré sa od tých z počiatkov štúdia na VŠVU výrazne líšili – technikou, farbami aj témami. Len tá nostalgia v ich akosi pretrváva.

Kedy si sa rozhodla, že nepôjdeš na ekonomickú univerzitu alebo na právo či medicínu, ale chceš študovať umenie?

Od malička som k tomu smerovala. Všetky nástenky v škole som robila ja, :). Zúčastňovala som sa výtvarných súťaží. V deviatom ročníku som vedela, že chcem ísť na umeleckú školu. Nie všetkým z rodiny sa to ale páčilo, lebo budúcnosť slobodného povolania je, ako vieme, tŕnistá.

V nultom ročníku na VŠVU študenti a študentky rotujú po ateliéroch a katedrách, majú stále možnosť zvoliť si namiesto sochárstva fotografiu či šperk. Ako to bolo s tebou a maľbou?

Bolo to príjemné spestrenie, nad fotografiou som miestami fakt uvažovala. Ohromila ma práca v tmavej komore. No keďže som nemala dostatok prác a skúseností s fotením, tak som si povedala, že sa k tomu vrátim neskôr. Myslela som to vážne. Popri maľbe sa teraz naozaj venujem trošku aj fotke.

Maliarka Miriama Schniererová - portrét.

Maliarka Miriama Schniererová – portrét.

Kto najviac ovplyvňoval tvoj štýl – výber motívov, tém, techník?

Spôsob, akým uvažujem, o čo sa zaujímam, aký typ umenia sa mi páči, bol vždy melancholický. Ak mám byť kokrétna v menách umelcov, tak asi: José Parlá, Urs Fischer, Kiki Smith, Damien Hirst, John Stezaker, Josef Bolf a Georges Braque, Kurt Schwitters, Louise Bourgeois.

Ktorí spolužiaci z tvojho ročníka ťa najviac podporili, ovplyvnili?

Asi najsilnešie puto mám s ľudmi ešte so strednej školy, ale je ich zopár aj z výšky. Na maľbe však akoby medzi mladými ľuďmi fungovalo hneď od prváku prehnané sebavedomie a závisť. Introverti, ako ja, to mávali ťažšie. Jasné, že sme sa navzájom ovlyvňovali a ťahali – keď jeden bol pochválený pedagógom, chcel byť aj ten druhý. Stávalo sa dokonca aj to, že ak obrazy dvoch spolužiakov boli blízko seba, farebné ladenie sa prenieslo z jedného do druhého. Ale to skôr nevedomky, náladou.

Ako výrazne vám do tvorby zasahovali pedagógovia? Prof. Csudai aj prof. Fischer sú predsa len silné osobnosti…

Je to ťažké zhodnotiť nezaujato. Každému z môjho ročníka vyhovavalo niečo iné, iný štýl vedenia. Ja som sa jeden čas snažila úplne štylizovať do polohy – vyhovieť pedagógovi, až som sa úplne stratila a zabudla na svoj vlastný prístup. Bolo aj také obdobie, keď som si maľovala svoje veci inštiktívne, vtedajší pedagóg sa s tým vôbec nestotožňoval, ale okoliu sa to veľmi pozdávalo. Paradoxne práve jeden z týchto dvoch profesorov mi raz povedal – nech maľujem to, čo mám rada. Po prestupe do druhého ateliéru sa mi to naplno podarilo zrealizovať.

V roku 2011 som bola zaujatá tvojou výstavou „Životy sna“, kde boli zmapované tri fázy (Night, Forest, Tension theme) tvojho štúdia maľby práve pod taktovkou prof. Ivana Csudaia. Aké motívy prevládali?

Bolo to všetko snové – skryté, tajomné, odohrávajúce sa v prítmí, kde sa začínajú vynárať sny a rôzne postavičky, aby vyvolali emócie. Ale aj pocit opustenosti, mágie, nereálnosti, aby nás zaviedli kamsi inam, než sme zvyknutí. Ulietavala som si už vtedy na opustených domoch, ktoré doteraz prevládajú v mojej tvorbe. Potom sa tam často vyskytovali vlky, srnky, nočné motýle a mesiac.

Pamätám si, že v cykle „Night theme“ prevládala čierna, fialová, oceľovo-modrá farba. Dnes už používaš čiernu veľmi málo. Prečo?

Pravdupovediac netuším, aj keď si to tiež uvedomujem. Tým, ako som dospievala a dozrievala v tvorbe, menili sa aj okolnosti. Rozchody, nové stretnutia, občasné sklamania, aj môj prestup do druhého ateliéru k tomu prispeli. V tom čase som nosila aj veľa čierneho oblečenia. Teraz sa snažím obrazy odľahčiť aspoň tou farbou, keď už tá tema je stále taká depkárska…

Mirindish: Melody has finished.

Mirindish: Melody has finished.

Depka, správne! Tvoje obrazy som vždy označovala zjednodušene ako nostalgické návraty do detstva či temné ohľady za minulosťou. Rozchody, sklamania sa pritrafia. Ale i tak: prečo toľko smútku u mladej baby, ako ty?

Nevnímam to ako smútok, skôr ide o fascináciu časom a priestorom, našou minulosťou. V rámci mojej tvorby pátram, hľadám a nachádzam čas, časové pásma, zanedbané obdobia. V bakalárskej práci ma zaujímal skôr čas, na ktorý si nepamätám vôbec – moje prvé roky života. Pomôckou mi bol rodinný archív a videopásky. V magisterskej diplomovke to už bola rozlúčka s detstvom a nástup dospelosti.

Už sme naznačili isté sklamania, ale aj nové stretnutia, vzťahy. Ako veľmi sa premieta tvoj osobný život do tvojej tvorby?

Maľba je reakciou na moje zažité momenty a spomienky. Je to terapia aj prevencia zároveň. Priznávam, že tie najsilnejšie vplyvy boli a sú tie negatívne pocity, spomienky na čosi zlé a obavy. Preto napríklad už spomenuté opustené domy tak dlho rezonujú v mojej tvorbe. Sú však aj symbolom návratu. Domov, resp. zázemie, útočisko, úkryt je pre mňa veľmi dôležitý.

Vo februári si mala vernisáž k výstave „Stratený čas“ v Galérii Dunaj. Čo majú vybrané obrazy spoločné a v akom období vznikali?

Pokračujem v rovnakej technike, akú som si osvojila na konci štúdia VŠVU. Je tam opäť kopec symbolických výjavov. Niektoré obrazy boli tiež inšpirované barokovou maľbou a zátišiami z onoho obdobia. Memento mori. Preto tie neživé predmety: lebky, kľúče, sviečky. Nemali by sme zabudnúť na našu smrteľnosť, všetci raz musíme zomrieť.

Čo ty považuješ za stratený čas; prečo takýto názov výstavy?

Veľa momentov z každodenného života si nevážime, daný čas premárnime a neskôr ľutujeme, že čas nám pretiekol pomedzi prsty. Vanitas Vanitatum, márnosť nad márnosť. Čas sa nedá pretočiť naspäť, minulosť ostáva uzamknutá za nami bez možnosti návratu či opravy. Stratený čas, ako to naznačujem v mojich najnovších obrazoch, je aj výzvou súčasného života, možno aj prísľubom inej budúcnosti.

V novej tvorbe pracuješ so symbolmi polootvorených dverí, ošúchaných rebríkov či schodov do neznáma, zhrdzavených kľúčov. Čo to všetko znamená?

Stále je tu ten čas. A toto sú amulety minulosti. Dvere, kľučky, kľúče naznačujú prežitý moment – nie vždy s možnosťou k nahliadnutiu či návratu späť v minulosti. Brány, ploty zasa vymedzujú osobný priestor. No a schody sú priesečníkom minulosti aj budúcnosti, predstavujú miesta kdesi na pol ceste – ktoré sme kedysi navštevovali, ale ktoré budeme navštevovať i naďalej.

Mirindish: Where is my shelter.

Mirindish: Where is my shelter.

Samostatná kapitola v tvojej tvorbe sú zvieratá. Najmä mačky, akoby vystrihnuté z egyptskej mytológie. Čo všetko symbolizuje mačka na tvojom najvýraznejšom plátne?

Mačke vyznamné charakteristiky prisudzovali nielen Egypťania. Celé moje detstvo sa spajálo s mačkami, sú pre mňa doslova kultom. Ako strážkyne, sprievodkyne, ochrankyne živých, no najmä mŕtvych ich vnímam aj ja. Denne pozorujem svoju mačku a jej polohy, v ktorých dokáže fungovať. To klbko môže byť interpretáciou kruhu, kolobehu života a smrti.

Vyše roka používaš zaujímavú odlupovaciu metódu. V čom spočíva?

Je inšpirovaná lúpaním starých omietok, koróziou železa, starými fotografiami z 19. storočia. Táto technika umožňuje oddeliť jednotlivé vrstvy akrylu a následne ostrými nástrojmi (rydlom, špachtlou) zobrazovať jemné alebo aj veľkoplošné výjavy. Tri roky som zdokonaľovala túto techniku. Začala som obyčajnými čajovými sviečkami, neskôr som na plátna nanášala mydlá, rôzne laky, patiny. Až neskôr som objavila studený vosk, čo sa mi zatiaľ vo výsledku najviac pozdáva.

Koľko litrov či druhov farby minieš na jeden obraz – v rámci škrabania rydlom pod jednotlivé vrstvy plátna?

Sú to niekedy naozaj litre, :). Ale akosi mi to neprekáža – keď niečo z plátna odstránim, viem, že to dokážem zrecyklovať ešte v inej forme. Práve na spomínanej výstave „Stratený čas“ sa objavili objekty, vymodelované práve zo zvyškov mojich obrazov.

Ako hlboko chceš zájsť? Koľko vrstiev potrebuješ odkryť, keď sa chceš v rámci tvorby dostať osobnému príbehu či spomienke z detstva „pod kožu“?

V rámci tejto techniky postačujú aj dve vrstvy, ale mne to nestačí. Dôležitá je pre mňa hra farieb, farebné kontrasty pastelových a tmavých odtieňov. A celkovo ma práve tá práca odkrývania veľmi baví. Akoby archeologický prístup – niekedy úplne nahodný, inokedy premyslený.

Aký záujem je o tvoje obrazy? Vedela by si zo slobodného povolania umelkyne vyžiť?

Až teraz moje obrazy spoznáva konečne viac ľudí. Snažím sa prezentovať svoju tvorbu na verejnosti a na internete. Cítim sa zrelšie, sebaisto a azda je to aj z mojich obrazov odčítať. V každom prípade si za nimi stojím. Možnosť robiť slobodné povolanie je veľmi fajn. Verím, že ak to robí človek celou svojou dušou a celým svojím úsilím, tak sa z toho dá vyžiť.

Mirindish artWork 2015.

Mirindish artWork 2015.

Popri tvorbe v ateliéri ale predsa len robíš aj čosi iné. Učíš na jednej z bratislavských základných umeleckých škôl. Ako sa ti povolanie pani učiteľky pozdáva?

V podstate len začínam, som teda plná energie. Páčia sa mi reakcie detí a ich vymyslený svet, v ktorom žijú. Vždy sa samej seba pýtam, či aj ja som bola takáto. Učím veľmi šikovné deti, čiže príprava na hodinu spočíva naozaj vo veľmi dôslednej a premyslenej hodine. Inak by ma tie malé príšerky zjedli, :).

Vyrastá ti pod rukami nejaký výrazný talent? O aké druhy umenia majú tvoji žiaci a žiačky najviac záujem?

Myslím, že s niektorými sa ešte v budúcnosti stretnem – možno raz budem v galérii obdivovať výtvory svojich žiakov. Bol by to fajn pocit, zadosťučinenie.

Prenášaš svoje skúsenosti z interakcie s malými deťmi aj domov či do tvorby? Objavia sa u teba časom rodičovské či feministické témy ako napríklad u Lucie Dovičákovej? Urcite je to len otazka casu kedy sa to prenesie..

Zatiaľ nie. Ale vôbec nebudem prekvapená, keď k tomu dôjde. Bolo by to v poriadku. Niekedy sa vieme od detí naučiť viac, než od dospelých.

Koľko stál tvoj najdrahší obraz a na akom najviac zaujímavom mieste visí tvoja maľba?

Najdrahšie obrazy sú tie, ktoré sú nepredajné. Aj ja si pár takých plánujem nechať iba pre seba – pre prípad, že budem mať raz veľký dom. Tie, ktoré boli na predaj, putovali napríklad do Švédska a Anglicka, väčšina si našla majiteľov v Česku a na Slovensku.

Mirindish: Someone has stolen my past.

Mirindish: Someone has stolen my past.

Kam ďalej sa ako autorka môžeš vyvíjať? Presun k čomusi viac „light“ – k digitálnej maľbe či bytovému dizajnu?

Nad digitálnou maľbou rozmýšľam už dlhšie. Rada by som navrhla a spustila aj aplikáciu v počítačoch a telefónoch, vďaka ktorej by ľudia mohli používať u svojich vlastných fotografií efekty, podobné mojej „odkrývacej“ autorskej technike.

Čo by si chcela v rámci tvorby v roku 2015 stihnúť?

Zorganizovať pár výstav; veľa maľovať. Potom sa učiť nové techniky; začať viac fotiť; robiť keramiku. Rada by som si našla viac času na cestovanie a stretnutia s novými ľuďmi, no aj so svojimi najbližšími. Nepremárniť teda žiaden okamih.

Text: Boba Baluchová (@bobinkha), Foto: Palo Markovič (@palomarkovic) (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 75; 01/2015)

 

Ivana Pástorová: Za novými menami slovenskej fotografie treba vycestovať

Slovenských teoretičiek fotografie zrátate na prstoch jednej ruky. A predsta sa veci dejú, fotoknihy vydávajú, fotovýstavy inštalujú, a to nielen v Bratislave. Ivana Pástorová pred niekoľkými dňami pripravila s ľuďmi okolo Domu Fotografie v Liptovskom Mikuláši svojský koncept výstavy pod názvom „Okamihy“. Za novými menami slovenskej fotografie sa podľa nej určite oplatí vycestovať do Liptovského Mikuláša.

Takto pred dvoma rokmi si odchádzala za štúdiom umenia (predovšetkým fotografie) do ruského Petrohradu. Ktorá výstava ťa tam najviac zaujala?

Štúdium v Petrohrade bola pre mňa veľká výzva. Mala som veľké očakávania a mnohé z nich sa mi i splnili. Ako študentka som mala možnosť opakovane navštíviť Ermitáž, jednu z najvýznamnejších svetových umelecko-historických inštitúcií. Jedenkrát toto múzeum navštíviť nestačí. Po dvoch hodinách prehliadky úchvatných výtvarných diel už nedokážete vnímať skvosty, ktoré sa tam nachádzajú. Teoretici umenia by mali chodievať do Ermitáže tak často ako do potravín! V Petrohrade je množstvo významných miest, ktoré vám odkrývajú tajomnosť kvalitnej umeleckej tvorby ruských autorov. Atmosféra mesta je pretkaná históriou a umením. Je to celok, ktorý sa snažíte absorbovať. Nedokážem preto vyzdvihnúť jednu výstavu, ktorá by ma zaujala najviac. Musím sa tam ešte vrátiť.

O Petrohrade sa vraví ako o zlatom výklade Ruska. V prípade tradičného umenia, sochy či maľby je to pochopiteľné. Ale ako je to tam s dokumentárnou fotografiou? O kvalitných dokumentárnych fotografov tam núdza nie je. Presvedčila ma o tom aj moja štúdia, v ktorej som nachádzala prepojenia ruskej a slovenskej fotografie v historických východiskách od začiatku 20. storočia až po dnešok. Mňa však fascinovala inšitúcia Rosphoto, ktorá prevádzkuje v Petrohrade aj svoju galériu na vysoko profesionálnej úrovni. Jej úlohou je prezentovať nielen tvorbu ruských fotografov, ale aj tých zahraničných. Vďaka tomu som mala možnosť uvidieťvýstavu vynikajúceho fotografa Rogera Ballena. Doteraz cítim zimomriavky, keď si na jeho fotografie spomeniem.

ivana_pastorova-v-galerii-lepsi-svet-foto_andrej_lojan

V Dome fotografie v Liptovskom Mikuláši možno do konca januára navštíviť pozoruhodnú výstavu „Okamihy“ pod kurátorskou taktovkou Lucie Benickej a teba. Ako si vyberala tých desať nových, resp. mladých autorov a autoriek slovenského foto-dokumentu?

Pod odborným vedením Lucie Benickej (riaditeľky Galérie umelcov Spiša a tiež Domu fotografie, o.z.) a fotografa Matúša Zajaca som sa snažila zamerať na fotografov a fotografky mladšej genrácie, ktorí sa dlhodobo venujú fotografickým dokumentárnym projektom. Zámerom výstavy s názvom „OKAMIHY“ bolo poukázať na prácu práve tých autorov a autoriek, ktorí možno nemajú fotografické vzdelanie, ale svojím vytrvalým záujmom o fotografiu, výberom tém a pod vedením skúsených profesionálnych fotografov, sa snažia nadviazať na tradíciu kvalitného slovenského dokumentu. Každý však vo svojom individuálnom vizuálnom i obsahovom prejave.

Tvoj partner Andrej Lojan, takisto patrí do tejto generácie či skupiny autorov-fotografov. Nájdeme ho v spomínanej desiatke?

Nenájdeme, pretože ako fotograf a spoluzakladateľ fotografického združenia PHOS, bol len nedávno súčasťou inej výstavy z produkcie Domu fotografie v galérii v Liptovskom Mikuláši. Výstava mala názov „Za krížom“ a jej cieľom bolo interpretovať každodenné životné okamihy, nasledujúce “kríž” v dielach súčasných slovenských dokumentárnych fotografov. Ako aj v tvorbe významného českého fotografa Jindřicha Štreita. Ako kurátorky novej výstavy „OKAMIHY“ sme nechceli opakovane ponúknuť tie isté mená. Uvítali by sme, aby tvorba mladých autorov a autoriek bola konfrontovaná s názormi verejnosti prostredníctvom takýchto podujatí, výstav v regionálnych galériách.

Som ti veľmi vďačná za to, že v spomínanej výstave ste mysleli aj na rodovú rovnosť či skôr vyváženosť. Ťažko sa hľadali ženské autorky-fotografky v rámci súčasnej dokumentárnej fotografie?

Popravde, pri koncepcii výstavy a výbere mien sme hľadeli najmä na kvalitné spracovanie danej témy, na autentickú výpoveď zachycovanej skutočnosti. Až vo finále výstavy sme si uvedomili, že medzi autormi a autorkami sú rovnomerne zastúpení muži aj ženy. Nebolo to úmyslom, o to viac nás to teší. Tak ako ženy-fotografky nemožno opomenúť ani v našich dejinách fotografie. Výstava „OKAMIHY“ zároveň prezentuje autorov a autorky z rôznych regiónov Slovenska, kde naozaj žijú a tvoria. Nejde len o hlavné mesto. Ani výstava nie je lokalizovaná v Bratislave. Naozaj však všetkým odporúčam urobiť si výlet smerom na Východ a za výstavou do Liptovského Mikuláša vycestovať.

Vedela by si každého z desiatich autorov a autoriek opísať jedným slovom či slovným spojením?

Samozrejme, každý z nich je jedinečný. Ale pre nás ako kurátorky bolo dôležité, že všetkých vybraných autorov a autorky spája jedno, a to, že každý z nich pristupuje k zobrazovaniu témy na základe svojich vlastných vnútorných indícií. Nesnažia sa svojou tvorbou realitu meniť, ovplyvňovať, iba poukázať na situácie, ktoré sú totožné s ich polohami fotografického vnímania. A to ich spája.

Keď si pôsobila v zahraničí – vedela si tamojším ľuďom opísať slovenskú kultúru? Cez ktorú foto-knihu slovenského fotografa či fotografky by sa ti to robilo najľahšie?

Ak by som sa mala zamerať na ľudskosť, pretavenú do fotografií, na také to človečenstvo (ničím nemanipulované) a ľudské príbehy (znepokojujúce, ale pravdivé), poukázala by som asi na knihy môjho najmilšieho fotografa Martina Martinčeka.

Fotografiou (samotným remeslom, písaním teoretických statí či výučbou na umeleckej škole) sa ale neživíš. Kam by ste museli zacestovať, aby ste si s partnerom splnili tento sen? Na aký foto-projekt by ste sa dali nahovoriť?

Nemyslím, že musíme niekde vycestovať. I na Slovensku je dostatok tém, ktoré stoja za to, aby sa im niekto fotograficky venoval. Svoju úlohu skôr vidím v napomáhaní zvideteľnenia sa tých autorov a autoriek, ktorým ide o humanitu, nie o absurditu.

ivana_pastorova-v-dome-fotografie-foto_lucia_benicka

Pôsobíš v občianskom združení Lepší svet, n.o., ktorý sa venuje sociálnej inklúzii aj chránenému bývaniu pre ľudí s postihnutím. Je to tvoja vysnívaná práca?

Je to práca, ktorá ma napĺňa a zaujíma. Človek si postupne uvedomí, že všetky banality, ktorými sa trápi, sú nič oproti duševnej či mentálnej chorobe. Na druhej strane je to veľmi premenlivé, pretože v súčasnosti sa podobné problémy môžu dotknúť zo dňa na deň hociktorého človeka. Vďaka takejto práci sa stávate viac vnímavým a citlivým pre potreby druhých ľudí.

V rámci vášho združenia spolupracujete aj s poprednými slovenskými umelcami. Organizujete výstavy, happeningy, výtvarné workshopy. Má to u nás zmysel? Aká je odozva verejnosti?

Predaj vystavených diel napomáha rozvoju našich aktivít pre ľudí s mentálnym znevýhodnením. Nie vždy sa nám podarí predať obrazy od popredných výtvarných umelcov, ale predsa nejde len o komerciu – ide skôr o stretnutia, vzájomné inšpirácie. V rámci našej Galérie Lepší svet každý mesiac organizujeme výstavu jedného či skupiny významných slovenských umelcov. Vernisáž je vždy v nedeľu o 17tej. Zvykli sme si už na prítomnosť stálych hostí, ktorí síce vystavené obrazy nekúpia, ale vernisáž vnímajú ako kultúrnu udalosť, priestor na stretnutie, debatu o umení. A tak sa nám to páči.

Text: Boba Baluchová, Foto: Andrej Lojan, Lucia Benická (Rozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2014)

Renáta Ormandíková: Navštívte výklad môjho mikro-sveta

Keď mi chcú kamarátky urobiť radosť nejakým módnym doplnkom, vždy idú „na istotu“ – do unikátneho obchodíku „Krása vesmírna“ v centre Bratislavy. Lebo tam sú tie najfarebnejšie a najšialenejšie veci pohromade. Vitajte vo svete umelkyne Renáty Ormandíkovej.

Na strednej aj vysokej škole si študovala textilnú tvorby. Aká bola úroveň tohto odboru pred 20-30 rokmi?

Tak to sa mi ťažko hodnotí. Po prvé: je to už tak dávno, vlastne je to premlčané… Po druhé: spomienky si človek uloží asi iba tie pekné (to zlé sa snaží vytesniť). Mňa zastihlo obdobie, keď prišiel pedagóg: Karol Pichler, tým nastali aj nové méty a obzory. Ale ani “staré štruktúry” neboli na škodu – poctivo nás naučili všetky textilné techniky, čo dodnes využívam.

Tvoj manžel, Marek Ormandík, je známy výtvarník. Pomýšľala si niekedy aj ty presedlať na maľbu, grafiku či fotku (ak áno, prečo)?

Pôvodne som si prihlášku poslala na ŠUP-ku – na grafiku – veď som pekne kreslila. Ale komisia dospela k záveru, že som talentovaná, ale na textil. Takto mi chtiac-nechtiac zadali moju budúcu cestu. Maľujem i ja, no veľmi popisne a dekoratívne, čiže to nevyzerá až tak dobre, ako expresívne diela môjho manžela. Ale občas mu pomôžem, keď potrebuje dozdobiť pozadie na svojej maľbe.

Pre ktoré filmy či divadelné hry si vytvorila kostýmy? Na čom (akom umeleckom projekte) by si chcela raz spolupracovať?

Pracujem pre moje obľúbené divadlo GUnaGU. Myslím, že som za posledné roky (okrem pár výnimiek) „robila“ všetky ich predstavenia. Majú radi moje kostýmy aj mňa. A ja zas ich, všetkých! Robila som aj na kostýmoch do filmu „O dve slabiky pozadu“ s režisérkou Katkou Šulajovou. Bola to vďačná robota – hlavná postava sa veľa prezliekala a mala som dosť voľnú ruku v realizácii – mohla som byť kreatívna. Kým som neotvorila obchodík „Krása vesmírna“, živili ma reklamy, teda kostýmovanie do reklamy.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 1

Máš dvoch synov. Jeden sa už maľbe (ale i hudbe) venuje, na druhého to časom možno príde tiež. Ako deti vychovávate/vediete k umeniu?

Obe naše deti sa nejako vychovávajú sami. Sme veľmi dobrí a benevolentní rodičia. Keďže ja nemám obrovské sabavedomie, snažím sa natlačiť aspoň do staršieho syna Michala trošku drzosti a sebavedomia – aby sa mu v tomto svete darilo. Študuje v Prahe, ľudia ho môžu registrovať aj ako hudobníka (projekt Prezident Lourajder). Mladší syn Max už mal (ako 10-ročný) za sebou prvé výstavy, teraz sa však venuje hlavne počítačovému svetu (ako jeho rovesníci). Snažíme sa, aby mali rozhľad – berieme ich na výstavy, veľa cestujeme, Marek kupuje stále nové knihy o umení…

Manželova tvorba sa objavuje v knižných publikáciách aj na plagátoch. Kde sme mohli verejne (okrem obchodíku) vidieť tvoju tvorbu?

Moju tvorbu vidieť denne na ulici, a tak to má byť. Keď vidíš pohľadnú babu s originálnymi náušnicami či náhrdelníkom – to je moja prezentácia, to ma teší. Mala som ale aj pár výstav, kde som prezentovala hlavne väčšie veci – objekty, interiérové doplnky.

Obchodík “Krása vesmírna” existuje už šesť rokov (a vraj sa bude sťahovať do nových priestorov). Ako sa mu darí? Akú klientelu si za tie roky vytvoril?

Je to neuveriteľné, ale 1. apríla oslávil obchodík, resp. značka šiesty rok existencie. Dala som si záväzok pre rok 2014, že si nájdem nový priestor. Môj sen bol výklad. A to sa mi aj podarilo – 5. mája som otvorila „Krásu vesmírnu“ na Panskej ulici v úplnom centre Bratislavy. Do predošlého priestoru za mnou chodili väčšinou tí istí klienti. Teraz dúfam, že ma nájdu, resp. objavia už konečne aj ľudia z iných kútov sveta.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 2

Chodia si do Krásy vesmírnej ľudia plniť svoje fantázie/vízie, či dvíhať sebavedomie?

Každý, kto chodí ku mne do obchodíka, je pozitívne naladená individualita. Ženy sú väčšinou odvážne, nekonvenčné a nezávislé. Rady sa od ostatných žien v kolektíve chcú odlišovať a chcú nosiť originálne šperky. Ak treba, vyrobím im šperk podľa ich priania či nálady. Ak netreba – objavia a obľúbia si niečo z mojej fantázie. Dôležitá je spokojnosť konkrétnej nositeľky.

Prečo sa mnohí ľudia boja nosiť originálne až extravagantné výrobky: šperky, doplnky?

Myslím, že je to spojené s minulosťou. Naše mamy nechodili výrazne vyzdobené, necestovali, nemali chuť, ani silu parádiť sa (česť výnimkám). Čize ani obecenstvo nebolo vytrénované, aby prijalo niečo výnimočné, extravagantné. Stále ešte musíme zbierať odvahu, aby sme vyštartovali do ulíc našich miest ozdobené originálnymi šperkami a doplnkami, zároveň sa cítili sebaisto, jedinečne a sexi.

Jeden z najtalentovanejších hercov súčasnosti Gael Garcia Bernal bol z tvojho tvorivého priestoru unesený. Ako prebiehalo vaše stretnutie (a pochvala)?

Tak to bol veľký zážitok. Gael bol v Bratislave s manželkou ako hosť na jednej slovensko-mexickej svadbe. Kamarátka ho priviedla do môjho obchodíku a ja som stratila reč. Bol milý, všetko sa mu páčilo – nakúpil, dostal aj darčeky, vyfotili sme sa. Môžem raz o tom rozprávať vnúčatám, hurá.

Ak hovoríme o výrobkoch z tvojej ponuky – napadne mi otázka: Dá sa na Slovensku užitým umením uživiť? Dá sa na ňom zbohatnúť?

Nedá. Som rada, keď som na nule a nie v mínuse. Zaplatím nájom, účty, náklady, a je to. S nejakým zbohatnutím to nevyzerá veľmi reálne – nie v tomto živote, J

Pre niekoho je tvoja tvorba nenositeľný objekt na hranici gýču, pre niekoho zasa vystihnutá osobnosť v jednom jedinečnom kúsku. Ako reaguješ na negatívne reakcie?

Práveže nijako. Nepotrebujem sa brániť, obhajovať. Milujem gýč – rôzne trblietky, čipky, ale aj trpaslíkov, jeleňov, kačky, kvetiny… Čo narobím? Je to vo mne. Nie som vyslovene minimalisticky naladená. Skôr naopak.

Raz som ostala stáť zamrznutá pred výkladom jednej galérie, kde ma hypnotizoval rozprávkový výjav bábiky – sediacej na obrovskom svietivom snehobielom jeleňovi. Bola to tvoja tvorba, či? Z akej série?

Moja tvorba je často o spomienkach. Vynárajú sa mi v hlave situácie z detstva. Hrám sa s tým a posúvam príbeh ešte ďalej. Táto konkrétna inštalácia bola k dvoj-výstave (mňa s mojou sestrou) v galérii čIN-čIN. Sestra dlhodobo žije v Záhrebe, tak sme si aspoň takto svojsky spolu zaspomínali. Ona obrazmi, ja objektmi.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 3

Aká je tvoja najšialenejšia (už zrealizovaná) kreácia?

Myslím, že asi obštrikovaný automobil do reklamy, ktorý naozaj jazdil po celom meste. To bol ozaj šialený projekt, ktorý sa mi podarilo zrealizovať za 1 týždeň. Okrem honoráru som dostala aj masáž rúk. Veru, zaslúžene!

Čipky, pierka, priadza od výmyslu sveta. S akými materiálmi pracuješ a aké produkty tvoríš najčastejšie?

Pracujem naozaj so všetkým dohromady, nevyhľadávam konkrétny materiál. Rada recyklujem a posúvam objekty do iného života, do iných svetov. Škoda niečo vyhodiť, keď sa to dá využiť na krásny šperk či objekt. Práve šperkom sa venujem najviac, tie sa aj najviac predávajú. S jeleňmi je to horšie, 🙂

Na moju extravagantnú čierno-červenú pierkovanú čelenku s obperličkovaným Salvadorom Dalím od teba sa ma ľudia často pýtajú. Aký svoj vlastný výtvor nosíš najčastejšie ty (a tvoja rodinka)?

Kým boli chlapci menší, nosili moje diela – svetre, čiapky. Teraz dávaju prednosť iným materiálom, vzorom a strihom – nič sa nedá robiť. Manžel nosí moje brošne, väčšinou mu ku každej jeho výstave nejakú tematickú vyrobím. Ja svoje šperky nosím často – hlavne náhrdelníky. Náušnice nosím teraz pomenej, lebo jazdím na skútri a helma mi na ne tlačí. Alebo opačne?

10321775_864510600232665_3648196957846305529_o

 V tvojej tvorbe sa často objavujú obštrikované a obháčkované bábiky. Občas pôsobia strašidelne. Prečo tento motív, téma, nápad?

Čo iné v dievčenskom svete, ako bábika? Páčia sa mi – najmä ich rôzne „výrazy“ tvárí, očí, vlasov. Je to taký výskum osobnosti v továrni masovo vyrobenej, no predsa vždy unikátnej plastovej ženičky. Na mne je – čo ďalej s ňou, ako ju zdokonaliť či inak upraviť.

Žiješ a tvoríš v hlavnom meste. Ako sa ti páči Bratislava (čo sa týka umenia a kultúry)? Čo v nej chýba?

Keď odcestujem mimo Slovenska, som zväčša všade očarená – čerpám inšpiráciu, energiu, nové nápady. Je to úžasné, koľko aktivít a zážitkov prežijem mimo svojho bydliska. Ale Bratislava je stále moje obľúbené, trošku prispaté, no so mnou pevne späté mesto.

Často s manželom chodíte za oddychom i inšpiráciou do Paríža. Ako do seba absorbuješ tvorivé nálady, súčasné umenie tam? Stále je Paríž mekkou umenia?

Ako som už spomínala, cestovanie milujem. Je veľmi inšpirujúce – na chvíľu odísť, načerpať energiu na nové nápady, novú tvorbu. Paríž s mužom milujeme, nakazili sme už aj synov.

Čo ťa čaká v rámci tvorby najbližšie? Na čo originálne by si nás chcela nalákať?

Rada by som vás nalákala, teda skôr pozvala do mojich nových priestorov, do novej „Krásy vesmírnej“. Určite trafíte! Výklad vás zavedie do môjho mikro-sveta. Nečaká ma do konca roka žiadny zväzujúci dedlajn, čiže mám voľné ruky, otvorenú myseľ –môžem tvoriť, čo chcem, kedy chcem. Umelec či umelkyňa si nič lepšie (ako slobodu v tvorbe) nemôže priať.

Text: Boba Baluchová / @bobinkha, Foto: Palo Markovič / @palomarkovic (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 72/2014)

Martin „Shooty“ Šútovec: Zvyknem sa hanbiť preventívne

Mohol z neho byť skvelý grafický dizajnér. Ľudská hlúposť ho však ubíja – vždy a všade. Tak desať rokov pracuje pre denník SME ako karikaturista, hrá na banjo, občas ilustruje knihy a najnovšie moderuje v rozhlase. No málokedy poskytuje rozhovory pre life-style magazíny. Čo viac treba o mužovi, zvanom Shooty, vedieť?

I. Od grafického dizajnu ku karikatúre

Tvoji rodičia sa živia, resp. živili slovom, písmom, materinským jazykom. Ako sa radšej verejne vyjadruješ ty?

Môj otec sa verejne slovom vyjadroval od šesťdesiatych rokov, teraz som na rade ja. Povedal mi, že toto už si musí vybaviť naša generácia. Mrzí ma, že tu nie je literárna kritika, akú robieval on. Nemal najmenší problém hovoriť svojim vrstovníkom tvrdé veci. Nemám s tým problém ani ja, ale už ma baví byť kritickým len k sebe samému.

Kedy si v sebe objavil potrebu vyjadrovania sa obrazom?

V detstve som celé hodiny sedel a obkresľoval som z encyklopédií zvierat a rastlín. Hovoril som si, toto by ma bavilo. Byť biológom. Nejako sa to zvrtlo, ale nesťažujem sa.
Keď som sa ako-tak naučil tú „reč“, tak som sa ňou začal aj vyjadrovať.

Nechodil si na gymnázium, ale na grafickú priemyslovku. Keď si spomenieš na stredoškolské časy – aké asociácie, spomienky, flash-backy ťa napadnú ako prvé?

Po základnej škole, kde na nás stále jačali, bili nás a rusifikovali, mi to pripadlo veľmi osviežujúce. Reprodukčné mašiny, ručná sadzba a typografické pravítka. Dnes by to bol hipsterský raj, vtedy to bolo už len umierajúce remeslo. Počul som tam prvýkrát pesničky skupiny Kosa z nosa – Špako a Peťo Prekop hrali na hajzli, alebo v šatni. A učil tam napríklad Ľubo Ďurček, zvláštny konceptuálny umelec. Vyžadoval od študentov, aby začali myslieť a používal na to veľmi svojrázne metódy. Pre veľa ľudí to bola podstatná skúsenosť.

Ako tvoje detstvo, mladosť, pubertu ovplyvnilo to, že si v komunistickom režime vyrastal v rodine slovenských intelektuálov?

Sralo ma to celé – ako sme tu žili v tej ohrade ako ovce a naše životy mali od narodenia až do smrti v rukách nejakí mastní papaláši s prehadzovačkami v pokrkvaných tesilových oblekoch. Dôstojne sa tu žiť nedalo. Buď si človek stál za svojím a bol vyhnaný na okraj spoločnosti, alebo sa dobrovoľne pchal režimu do zadku. Čo niektorí doteraz nevnímajú ako ponižujúce. Mne z toho bolo zle, odkedy som trochu začal chápať ako to tu fungovalo. Revolúcia bola obrovská úľava. Nič krajšie som v živote nezažil. A trvám na tom, že toto je miliónkrát lepšie ako to bolo vtedy.

Chcel si v osemnástke automaticky pokračovať v štúdiu na VŠVU, alebo pripadalo v úvahu aj čosi úplne iné?

V osemnástke som mal jedinú ambíciu, a to: neísť na dva roky na vojnu. Tak som sa na druhýkrát dostal na tú školu, kde som si nahováral, že sa tam nebudem musieť bifliť nejaké kraviny. Toho už som mal dosť! Ten môj základnoškolský gulag mi zabezpečil celoživotnú alergiu na školské zariadenia.

Kto ťa počas štúdia na VŠVU ovplyvnil najviac?

V ateliéri Ľuba Longauera sa v mojom ročníku zišla skupina s veľmi podobným humorom, názorom na veci a neúctou k autoritám. Longauer v nás tieto mrzké vlastnosti s potešením rozdúchaval. Sedeli sme na gauči a vymýšľali hlúposti. Palo Čejka, Peter Hajdin, Peter Sentelik, Boris Prexta a Emil Drličiak. Longauer nás volal Machríci, my sme sami seba volali: Nová Trápnosť. Bola to veľká sranda. Vonku zúril mečiarizmus a my sme si zo všetkého robili prču.

Grafickému dizajnu sa už ale niekoľko rokov nevenuješ, hoci si po škole kedysi so spolužiakom Petrom Hajdinom založil grafické štúdio. Nemá to potrebnú odozvu či význam na Slovensku, nemal si dostatočnú slobodu v tvorbe, či prečo?

Pôvodne sme boli štyria a založili sme štúdio Komplot. Značka Kompot vznikla až po mojom odchode. Naše predstavy o dizajne a podnikaní sa rozišli. Zistil som, že neviem podnikať, ani robiť grafický dizajn. Nechce sa mi doťahovať sa s klientmi, čo budú vedľa mňa sedieť a ukazovať prstom, čo má byť viac doprava, či doľava a čo má mať akú farbu. Ja mám rád, keď sa pod niečo môžem podpísať a niesť za to plnú zodpovednosť. Za bastardov, vzniknutých negociáciami so všelijakými podivnými ľuďmi, zodpovednosť niesť neviem. Nebaví ma hanbiť sa za svoju prácu.

Hoci sa primárne sa živíš „čmáraním“ pre denník SME, občas ilustruješ aj knihy. Ako ti to ide?

Knihy, ktoré som ilustroval, by sa dali spočítať hádam na jednej ruke. Je obrovská zodpovednosť ľuďom ponúknuť svoje videnie a vlastne tak manipulovať ich vlastnú imagináciu. Neviem to dobre robiť.

Martin Šútovec - neprekonateľný karikaturista, obstojný banjista, občasný moderátor a mizantrop.

Martin Šútovec – neprekonateľný karikaturista, obstojný banjista, občasný moderátor a mizantrop.

II. Občiansky aktivizmus už menej strmhlavo

Komentovanie politickej situácie obrazom je tvoja každodenná práca. Máš na poli slovenskej karikatúry vôbec nejakého spolupútnika či konkurenciu?

Danglár je kamoš, ale nekonkurujeme si. Je to rutina a často aj radosť – v mene frustrovaného ľudu niekomu aspoň takto symbolicky nakopať riť.

Akú spätnú väzbu máš zo zahraničných médií?

Pošlú mi peniaze, to je všetko. Máme čisto profesionálny vzťah. Ale majiteľ syndikátu, cez ktorý predávam, Daryl Cagle, ma má rád a nehanbí sa mi to povedať. Ja ho mám rád tiež. To mi stačí, cítim to tak aj v SME.

Určite ti zobrazované osoby a osobnosti volajú, vypisujú urazené maily, podávajú žaloby. Koľko súdnych sporov (a s kým) máš už za sebou?

Jeden, s pánom premiérom. Začal sa súdiť, keď bol premiér, Keď nebol premiér, už sa veľmi súdiť nechcel. A teraz, keď je premiér po druhýkrát, tentokrát s ľudskou tvárou, tak celú vec stiahol.

Máš nejakú obskurnú historku s niektorým z politikov/političiek, ktorá by bola zverejniteľná (a ešte nebola doteraz zverejnená)?

Raz mi jeden politik do telefónu podrobne opísal, ako by mal vyzerať vtip, ktorý by si želal, aby som nakreslil. Bol to politik, ktorého fanúšikovia ma v tom období do nemoty otravovali a ohovárali, že mi to, čo robím, diktuje nejaký iný politik (ktorý to ale nikdy neurobil).

S pojmom občiansky aktivizmus by sa malo asi začať narábať opatrnejšie. Ale ja ťa predsa len stále nepovažujem len za karikaturistu, ale aj za občianskeho aktivistu. Ako sa s tým vysporadúvaš ty sám?

Poviem, čo si myslím, ale to neznamená, že chcem ľudí presviedčať o svojej pravde. Aktivisti a všelijakí kazatelia s patentom na rozum sú otravní. Ak to niekedy budem robiť takto, dajte mi facku.

Zvrátil si jednou konkrétnou recesistickou billboardovou kampaňou priebeh parlamentných volieb v roku 2010. Ľudia tvoju myšlienku podporili dobrovoľným príspevkom s vidinou zmeny. Koľko tisícok eúr sa nakoniec vyzbieralo a koľko desiatok billboardov viselo po Slovensku?

Asi 70 tisíc eúr, nepamätám si presne – koľko čoho bolo. Ale okrem bilboardov tam boli aj spoty v rádiách, reklamy v kinách, veľkoplošné obrazovky, pohľadnice či dokonca pásky do pokladní. Niektoré veci ľudia urobili zadarmo podľa mojich návrhov. Bolo to celkom spontánne, nikoho som o ničom nepresviedčal.

Pustil by si sa dnes do čohosi podobného?

Nechce sa mi.

Predsa len si úplne občiansky aktivizmus nehodil na klinec. Ako vyzerá tvoja podpora ľuďom, žijúcim na východ od našej republiky?

Robil som konzultanta bieloruským a ukrajinským aktivistom. Už to nerobím.

Keby si musel generalizovať a stereotypizovať – ako by si opísal typického Slováka či Slovenku (v produktívnom veku)?

Za akúkoľvek výhodu dáme blížnemu vŕtať do kolena. Keď nám skape koza, nech skapú susedovi dve. Nehasíme, čo nás nepáli. Múdrejší ustupujú…

Martin Šútovec počas koncertu "Tu v dome" v bratislavskom ArtFóre.

Martin Šútovec počas koncertu “Tu v dome” v bratislavskom ArtFóre.

III. Od svetového rocku k slovenskému folku

Hráš na banjo. Aké (predpokladám, že bluegrassové či rockové severoamerické) kapely, kde dominuje tento nástroj, máš rád?

Je toho kopec. Teraz mám rád najnovšiu dosku od Punch Brothers. Ešte aj takú ženštinu, Abigail Washburn mám rád.

Hráš v skupine „Tu v dome“, na jeseň vydávate nový album. V čom bude odlišný od toho predošlého?

Bude bez basy a niekedy aj bez gitary, bude na ňom ženský hlas a texty nám prestal po rokoch písať Ivan Krasko. K autorom pribudla Emily Dickinson.

Doteraz mi vaše koncerty pripadali trošku ako surreálny či skôr recesistický výkrik do tmy. Bude tomu tak i naďalej?

Mne tie texty o cintorínoch a mŕtvych od Morgensterna, Kraska, či Seiferta až také recesistické nikdy nepripadali. Kričíme do tmy a nehanbíme sa za to.

Doteraz si verejne hodnotil: čo sa ti páči a čo nie na slovenskej hudobnej scéne (ak čosi také u nás funguje). Aké očakávaš hodnotenia vášho nového albumu?

Páči sa mi, že scéna začala byť tolerantnejšia a ľudia sa prestali deliť na nejaké nezmyselné kmene. To ako banjista oceňujem. A myslím, že svoju pozíciu na okraji obhájime.

Neobávaš sa, že ak už nejde len o zábavku kdesi v skúšobni, ale o poctivú muziku s potenciálom a že si zlízneš už aj nejakú tú negatívnu kritiku?

To, čo robíme, berieme vážne. To ale neznamená, že seba berieme vážne a sme mimo reality. Keby sme sa báli, tak hráme nejaký neškodný pop. Už len svojím nástrojovým zložením sme odsúdení k tomu, aby sa k nám pristupovalo s nedôverou. Kritika je inak fajn vec, podľa mňa. Ak ju teda robia ľudia, čo rozumejú nejakým súvioslostiam.

Napriek tomu, že nemáte dostatočný ohlas médií (pozornosť, hranosť), kapela existuje už dvadsať rokov. Nikdy nehrozil rozpad?

Toto som nikdy nebral ako našu ambíciu. Kde by nás mali hrať a ukazovať? My sme klubová kapela a ja nepotrebujem, aby ma počúvali z rádia taxikári. Všeličo sa nám za tie roky stalo (z pôvodnej zostavy sme zostali už iba ja a Ďurko), ale nikdy našu skupinu nikto neopustil z dôvodu, že by boli neukojené jeho ambície. Skôr naopak. Spája nás láska k hudbe a nie láska k publicite.

Hráš v „Tu v dome“ ako výtvarník-individualista alebo ako tímový hráč-spoluhráč?

V kapele nemôžeš byť individualista, tak to nefunguje. To nie je súťaž. Kapela má hrať spolu. Snažím sa v TvD hrať ako hudobník, nie ako výtvarník.

Ako sa podieľaš na vzniku textov a melódií?

Väčšinu hudby píše Ďurko, ja len veľmi sporadicky. Texty, ak ich nemáme od nejakých klasikov, sú od Bronky, alebo Ďurka. Ja už som dlho nič nenapísal…

Ľudia ťa doteraz registrovali akôr ako hosťa relácií Rádia FM. Pred niekoľkými mesiacmi si však začal jednu konkrétnu reláciu aj moderovať. Ako k tomu došlo?

Ponúkli mi také peniaze, že sa to nedalo odmietnuť.

Shootyho koncertné poznávacie znamenie.

Shootyho koncertné poznávacie znamenie.

IV. Little big city a ozajstné veľkomestá

V relácii Polárna žiara FM mi občas znieš, ako by si tam sedel za trest. Akú má tá relácia obsahovú nápĺň či ambíciu? V čom sa líši od ostatných?

Druhá polovica pseudo-moderátorského dua: Zora ma do toho namočila s tým, že teda prestaňme byť negatívni a poďme hľadať v tejto krajine niečo pekné a pozitívne. Je to taká verejná psychoterapia – spojená s logopedickými cvičeniami. Zrejme mala pocit, že okrem obrazu by som mal zamorovať verejný priestor aj zvukom.

Narodil si sa a vyrastal v Bratislave. V čom sa to mesto najviac zmenilo od Nežnej revolúcie?

Prestala byť šedá. Niekedy je taká farebná, že to je na šabľu. Je celá zateplená a všade sú tie obludné plastové okná. Po chodníkoch, po ktorých som chodil v detstve, sa už nedá chodiť, lebo slúžia ako parkoviská. V poslednej dobe však ľudia nečakajú, že im niekto zariadi nejakú kultúru, ale pochopili, že je lepšie, keď si ju urobia sami. A to je dobre.

Aké miesto či mesto máš na Slovensku rád (okrem štvorživlovej Štiavnice či pohodového Trenčína), a ktoré zasa nie?

Mám rád všetko okrem Hronskej Dúbravy a Podunajských Biskupíc, :). Ale vážne: nemám rád bratislavské stanicea Považskú Bystricu.

V minulosti si často navštevoval Ukrajinu, ale máš slabosť aj na Spojené štáty. Kam tam chodievaš a prečo?

Ľvov, Kijev, Odesa, Krym, Jalta, Bachčisaraj – to sú tie miesta: tak blízko, tak ďaleko. V Amerike som bol vlastne iba raz, ale tam som si uvedomil, že mám rád púšte. Údolie smrti je mystický zážitok. Alebo sadnúť si niekde v Utahu alebo Arizone na kopec, z ktorého nie je až po obzor vidno nič – iba púšť.

Ktoré svetové mestá máš rád? Ktoré by si naopak nenavštívil ani za svet?

Mám rád veľké mestá – čím väčšie, tým lepšie. Nebavia ma oblasti sveta, kde je špina, násilie a kde nevedia variť.

Prečo je jedlo v tomto prípade tak dôležité?

Milujem celú tú gastronomickú alchýmiu: kuchárov, suroviny, nože a tak. Jedna z najkrajších vecí. Jedlo je kultúra. Nezaujímajú ma nejaké zrúcaniny, najviac sa o každom národe dozviem z jedla. Národy ktoré jedia odpadky typu: vyprážaná napodobenina syra, nemajú sebaúctu. Taký národ potom zožerie všetko a každému.

Máš štyridsať. Nechytila ťa ešte druhá puberta ako väčšinu tvojich rovesníkov?

Chytila. Ale nepoviem verejne, v čom.

Ktorú svoju aktivitu z minulosti by si najradšej vzal späť (vymazal z „timeline“)?

Ja sa zvyknem hanbiť preventívne, takže sa týmto neviem pochváliť.

Diagnóza „grantového umelca“, žijúceho zo štipendií, ti azda na staré kolená nehrozí. Kým iným by si ešte mohol alebo nemohol byť?

Rentiérom sa mi zatiaľ byť nepodarilo. A už sa mi asi ani nepodarí… Ešte možno stihnem byť neúspešným spisovateľom.

Text: Boba Baluchová, Foto: Slavo Uhrín (Rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 69/2013)

Do Barcelony sa nemožno nezaľúbiť

Nepijem víno, nejem často olivy, vylihovanie na pláži mi takisto nie je dvakrát po vôli. No i tak je Barcelona mestom, kde by som chcela bývať, vychovávať svoje deti a zostarnúť. Hoci nikdy neviem racionálne dobre vysvetliť, prečo.

Keď túžite po klasickej letnej dovolenke, plnej ničnerobenia a vylihovania na pláži, navštívite pravdepodobne Kanárske ostrovy alebo Mallorku. Keď máte dosť peňazí na míňanie, alebo chcete len vyžmýkať peňaženku partnera, zatúžite po MaleDivách alebo Bali. Keď ste trošku akčnejšie typy a radi sa presúvate po vode, preskúmate pravdepodobne Kambodžu a Vietnam. Keď ste už na ázijskom kontinente boli, tak raz zamierite do Afriky – určite do Kene a na Zanzibar. Ale keď sa vás ktosi opýta na mesto, konkrétnu jednu metropolu, do ktorej by ste sa v priebehu jediného dňa vedeli zamilovať a už tam navždy, resp. nadlho zotrvať – bude to pravdepodobne Barcelona. Schválne, aké iné mesto by ste si (okrem klišé: Paríž-New York-Tokio) vybrali? Verte mi, žiadne iné: do Barcelony sa totiž nemožno nezaľúbiť.

Som z Katalánska, nie zo Španielska

Na Slovensku stačí, keď poviete známym, že idete na výlet do Španielska. V Španielskom kráľovstve však už musíte byť presnejší a detailne označiť jednu zo 17 autonómnych oblastí, kam mierite. Je totiž veľký rozdiel, keď sa ocitnete v Baskicku, Valencii, Andalúzii, Navarre alebo v najviac prosperujúcom Katalánsku. Na vlastnej koži som zažila, a domáci vám to potvrdia, že v krčme v meste Pamplona (v rámci regiónu Navarra) jednoducho nenalejú pohárik mudrlantovi z Madridu.

Ak sa v Katalánsku niekoho na ulici opýtate: „¿Hablas Español?”, buď vám nahnevane ukáže prostredník alebo vás decentne usmerní: “No soy español, soy catalán!” Táto hrdosť a utvrdzovanie identity mi vyráža dych, rovnako ako prízvuk a zachrípnutý hlas miestnych mužov, poprípade večerný spev či spontánna hra na gitare. Doslova ako vo filme “Vicky Cristina Barcelona” od Woodyho Allena, nech to znie akokoľvek šablónovite.

O tom, že Katalánci nie sú Španieli, som sa mohla presvedčiť naposledy v septembri, keď som sa stala súčasťou emocionálne vypätej, no dobre zorganizovanej a pre domácich veľmi dôležitej demonštrácie za nezávislosť Katalánska (teda odtrhnutie od Španielska). Počas Národného dňa Katalánska vyšlo do ulíc Barcelony jeden a pol milióna ľudí, aby prejavili svoj záujem vytvoriť nový štát Európy. Žiadne násilnosti v uliciach sa nediali, vlajkami mávali sedemdesiatnici aj päťročné deti. A ja s nimi. Nemala som veľmi na výber, dav zomlel všetkých: okoloidúcich, egocentrikov i introvertov, pozorovateľov, turistky i novinárov…

human-towers

Stavanie kamenných i ľudských veží

Nech už ste fanúšikom architektúry, surrealistického umenia, advanced music, opojného vína alebo ľahkých drog, v Barcelone dostanete všetko z toho i čosi naviac. Toto mesto vás pohltí, zasýti (i tým, čím nechcete) a potom vás po polnoci zanechá unaveného, bez peňazí, no s úsmevom na perách pri hlúčikoch policajtov, dílerov a travesty-prostitútok na ulici La Rambla. Poriadne sa prespíte, stiahnete fotky do kompu, premažete kartu i svoju hlavu, a okolo obeda môžete začať svoju túru mestom – testovanie cudzieho jazyka a odškrtávanie si stavieb z „to do“ listu odznova.

V Paríži si každý potrebuje spraviť fotku pod „eiffelovkou“, v Barcelone bezpodmienečne pod „sagradou“. Z podhľadu, nadhľadu, vyskakovaciu, panoramatickú – to je jedno, ale ego musí byť spokojné. Symbolom Barcelony je totiž práve táto megastavba kostola Sagrada Famíla – Gaudího masterpiece, ktorý pravdepodobne nikdy nebude dostavaný a nech sa pokúsite o akýkoľvek záber pod vežičkami tejto jedinečnej stavby, vždy vám fotku bude kaziť aspoň jeden žeriav. Keď ste fanúšikmi Gaudího, treba obehať celé mesto krížom krážom a narazíte aj bez nakúkania do knižného sprievodcu na ďalšie diela: Casa Milá známa ako La Pedrera, Casa Batlló, či najviac navštevovaný park Güell s povestnými jašteričkami.

Ak vás zaujímajú adrenalínové športy a trochu miestnej tradície, raz do týždňa by ste mali zavítať na sympatické námestie Palau Olimpic Badalona, kde sa rodinné klany z barcelonských štvrtí predháňajú v stavaní veží z ľudských tiel. Desiatky mužov, žien i detí dokážu postavať obdivuhodnú, niekoľkoposchodovú ľudskú konštrukciu do zvukov trúbky. Teambuilding ako vyšitý. Nikde inde som to doteraz nevidela.

joan-miro-museum

Všetko umenie na jednom mieste

Najkrajší výhľad pravdepodobne budete mať zo zábavného parku Tibidabo. Keď budete mať dosť kolotočovej kakofónie, môžete zažiť doslovné stíšenie v neďalekom kláštore. Čo sa týka všetkých druhov umenia – v Barce máte všetko po-ruke (a to naozaj nechcem znieť ako nejaká PR-manažérka cestovnej kancelárie).

Ak dostanete chuť preskúmať zbierky renomovaných umelcov Joana Miró alebo Antoni Tápiesa, obe poľahky nájdete v srdci Barcelony. To isté platí o múzeu Pabla Picassa. Koho viac oslovuje konceptuálne a moderné umenie, priestor MACBA by mohol uspokojiť nároky. Každého zaujíma čosi iné, každý dokáže toto miesto opísať inak. V tej rozmanitosti je čaro! Okrem výtvarného umenia treba spomenúť hudbu. Koncom mája môžete návštíviť zaujímavý elektronický festival Primavera Sound a hneď o mesiac neskôr, v júni megalomanský Sónar obsadí dôležité miesta v katalánskej metropole (v roku 2013 už po dvadsiaty raz).

Život pri Stredozemnom mori pulzuje inak, akosi pokojnejšie – nik sa nikam neponáhľa, slnko vám robí dobrú náladu. K tomu to fungovanie pri mori na X spôsobov! Ráno sa hodiť do mora a potom odštartovať pracovný deň; alebo prv odbicyklovať do kancelárie a počas siesty si piknikovať na mestskej pláži; a/alebo večer po práci si chodidlá namočiť do vody a s blízkou osobou nenápadne počúvať kúsky rozhovorov v cudzích jazykoch naokolo a usŕkať zo studeného piva. Najviac! Ceny nehnuteľností sa tu pohybujú v astronomických výškach. Ale ja som si už na svoj bytík v časti La Barceloneta začala šetriť a rada vás v ňom raz prichýlim…

Text: Boba Baluchová Foto: Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, jeseň 2012)

Zahraničná Slovenka Ivana Vereski: filozofka s komiksami v hlave

Ivana Vereski sa pred takmer tromi desiatkami rokov narodila v srbskom Belehrade. Filozofiu vyštudovala v Bratislave. Občas niečo ilustruje, občas napíše a občas aj preloží. Medzi-tým či popri-tom sa bicykluje, naháňa frizby alebo iné adventúry. Jej komiksy a kresby sú výnimočné. Aj kratučký rozhovor o nej veľa prezradí…

Kedy/ako spoznáš, že jeseň definitívne odišla a na niekoľko mesiacov sa u nás zdrží zima? Čo vtedy pociťuješ, ako sa fyzicky/psychicky zariadiš?

Jeseň to je sladká vôňa rozkladu (lístia) v ovzduší. Jeseň mám rada, no príchod zimy je tiež fajn: mráz neutralizuje rozkoš jesene a čímsi mi pripomína čerstvo vypraté, šušťavé a chladivé posteľné prádlo. Zima prišla, keď in-line korčule definitívne zaparkujú v skrini. A ešte keď pri nadýchnutí mrznú chĺpky v nose.

Čomu sa momentálne venuješ prioritne a čomu by si sa chcel/a, keby boli podmienky ideálne?

Dnes sa venujem hľadaniu práce, potom vareniu, foteniu, občas prekladaniu, a  ilustrácii. A ideálne by bolo prostredníctvom toho prvého sa dostať prioritne k tomu poslednému. Chcela by som ilustrovať (detské) knihy.

Akú zaujímavú spätnú väzbu si v poslednej dobe dostal/a na svoju prácu/tvorbu?

Poviem to všeobecnejšie, čo ma vždy najviac poteší je, keď ľudia v mojich kresbách objavia niečo, o čom som ja sama netušila, že v nich je; niečo nové, čo ich/recipientov nadchne, rozosmeje, podráždi, zarmúti. Snažím sa pri kreselní nechávať vždy takýto „priestor“, akákoľvek hutná alebo definitívna podoba ilustrácie ma stiesňuje. Mám rada kresby otvorené (a nerada o nich konkrétne hovorím). Keď mi niekto povie: dnes sa cítim ako táto tvoja postava, s piliermi namiesto nôh, pomyslím si: ‚hm, aký je to dočerta asi pocit?‘ A vzápätí mi dojde, že až teraz je kresba vlastne hotová! Keď žije vlastným životom.

Komiksová tvorkyňa, filozofka: Ivana Vereski

Čo (mediálne zaujímavé vizuálne atraktívne) chystáš po Novom roku? Pokus ohúriť svoje okolie, Slovensko, Európu?

Odsťahovať sa zo Slovenska kamsi bližšie k severnému moru? J Nie som ohurujúci typ, no toto by bolo (vizuálne a inak) ohurujúce hlavne pre mňa.

Akú otázku by si sama sebe nikdy nepoložila. Pekne ju sem napíš.

S otázkami sa kamoším, horšie sú odpovede.

Akú hudbu máš momentálne vo svojom MP3-prehrávači, akú knihu pri posteli, a aký film si naposledy videla v kine či film-klube? Odporuč!

Výber z aktuálneho playlistu: Picastro, Smog, Bon Iver, The Black Keys, Townes Van Zandt, Neko Case, Scout Niblett, The Pains of Being Pure at Heart, Bonnie Prince Billy… Čítam vždy viac rôznych vecí paralelne, beletria, poézia, komiks, v tejto chvíli rozčítané: Mila Haugová – Zrkadlo Dovnútra, Guillame Apollinaire – Listy Louise de Coligny-Châtillon, Básne Ezru Pounda, David Lodge – The Deaf Sentence (najnovší román tohto spisovateľa, veselé čítanie, odporúčam), Otto Weininger – Pohlavie a charakter (dielo šialeného génia zo začiatku minulého stročia, odporúčam!). Plus spomeniem nejaké komiksové epizódy Dylana Doga, tie vždy vláčim aj so sebou – zásobovaná som zo Srbska. Posledný film v kine: Howl (pocta Ginsbergovmu Vitiu).

Aká drobnosť/maličkosť/veselka ťa naposledy dostala do bezsebia?

Paradoxne, bolo to pri návšteve cintorína na Dušičky – vedľa hrobky našej tety menom Cesnaková z pukliny vyrástol cesnak!. A ešte srdce jednej levice – nedávno dopozeraný prírodopisný dokument o samici leva kdesi v africkej savane, ktorá si adoptovala mesačné mláďa antilopy. Je toto maličkosť?

Ak by sa ti nedarilo v tom, čo robíš, alebo zo dňa na deň sa stratila motivácia – čo by sa s tebou dialo, kam by ťa myšlienky a pocity zaviali?

To „miesto“, KAM ma strata motivácie zaveje poznám celkom dôverne a radšej neuvediem jeho koordináty. Väčšinou otiaľ rýchlo utekám ku knihám.

V akom prostredí/ovzduší sa ti dobre tvorí/pracuje. Pokojne ho opíš (farby, tvary, svetlo, vône, interiér, ľudí atď.)

Organizovaný pracovný stôl v blízkosti okna, ktorý sa v procese kreslenia zvyčajne postupne mení na chaos a zapratáva sa množstvom fixiek, tušov, cerúz, štetcov, zdrapmi papiera a šálkami čaju a pohármi vody na štetce (ktoré si občas aj pomýlim).

Ako by si opísala Raj (a prečo)? Čo všetko tam je a nie je?

Napriek vizuálnemu cíteniu, Raj si nepredstavujem. Myslím, že sa tu celkom hodí Nietzscheho myšlienka o hudbe, že to (dielo), čo vyvoláva predstavy nestojí za nič. Raj je nepredstaviteľný druhý breh. „Anjeli sú – zmrazení.“

 

Text: Boba Baluchová, Foto: archív Ivany Vereski / Ilustrácie: www.ivanavereski.com

Bety K. Majerníková: Až zrealizované nápady sa počítajú

Skupina Noisecut pripravuje na rok 2011 vydanie štvrtého albumu, v súčasnosti nekoncertuje. Prečo? Aj o tom v nasledujúcom všehochuť-rozhovore so šperkárkou Bety K. Majerníkovou a speváčkou Bet Maj Sepjou – v jednej osobe.

I. Na tému: hudba

Kedy si sa objavila v skupine Noisecut a ako sa vyvíjala tvoja pozícia v nej?

V Noisecute som sa objavila okolo roku 2002. Chalani ma videli spievať s inou kapelou na koncerte v Stoke. Trošku nesmelo ma oslovili, popočúvala som zopár ich nahrávok a zistila som, že si celkom rozumieme. Mám pocit, že sme sa pekne našli, sedíme si autorsky aj ľudsky.

Aké je to tvoriť a hudobne sa presadzovať v čisto mužskej zostave?

Nuž pre speváčku je to vždy na začiatku v kapele trošku náročné. Práve preto mnohí chalani speváčku do kapely ani nechcú – vraj to kazí morálku a vyvoláva konflikty. Mne bolo vždy jasné, že keď to má v kapele fungovať, musia byť zadefinované vzťahy a chalani ma musia začať brať viac ako parťáka než ako žienku, ktorá sa medzi nimi zjavuje. Žiadne cukríčkovanie, a žiadne servítky – veci sa hovoria natvrdo a priamo. Až potom to začne pekne fungovať.

Akí ľudia sa skývajú za tými podivnými pseudonymami, čo uvádzate na svojom webe? Kto je kto?

Voľakedy dávno sme si vymysleli prezývky, ktoré nám ostali dodnes. Nikdy sa nám nezdalo vhodné vstupovať na scénu v civilných menách – je to niečo ako kostým, ako identita, ktorá patrí do špecifického sveta a súvislostí. Každý z nás má niekoľko takýchto svetov a v hudobnom sa nazývame takto. Hlavným mozgom tvorcom aj dozorcom je Lossos, ktorý tvorí všetky podklady a kompozície. Ja pridávam spevové linky, texty a občas vstupujem do štruktúry, aranžov. Tak isto to funguje s ďalšími dvoma členmi. Japonec pridáva gitarové plochy a M živé bicie.

Žánrovo ostáva Noisecut stále vo vodách electro-popu, alebo dochádza k istým pokusom, fúziám?

Computer je naším ďalším členom, teda elektronické zvuky a plochy sú automatickou súčasťou našej hudby a nie dekoráciou. Keď už je toho veľa, máme chuť chytiť španielku či kontrabas a zahrať si len tak, bez pevného tempa a štruktúr. Na základe týchto pocitov občas vyprodukujeme niečo aj inak. Na jeseň minulého roku sme mali celkom úspech s akustickými verziami niektorých našich pesničiek, na nový album sa tiež možno dostane vec, v ktorej computer nezaujme miesto. Momentálne máme chuť na viac gitár, rôznorodejšie nástroje a reálne odsnímané zvuky.

Ako došlo k úspešnej spolupráci s undergroundovým elektro-akustickým mágom J.B.Kladivom?

V roku 2008 získal Noisecut cenu Radio_head award za album Bliiizko a Kladivo dostal cenu od kritikov za svoj album Rozhľadňa. Na ďalšom ročníku udeľovania Radio_head awards sme boli oslovení Rádiom_FM, či by sme nevystúpili spoločne. Skontaktovali sme sa a dumali, ako spojiť naše rôzne prístupy k hudbe. Chvíľu to vyzeralo, že to nepôjde. Nakoniec sme prerobili jeho starý hit Mariena, ktorý hrávalo v deväťdesiatych rokoch rádio Ragtime. Zázračne to zafungovalo a tento rok sme si preberali cenu za túto prerábku.

Ako sa cítite vo vydavateľskej stajni Slnko records, ktoré nedávno oslávilo desiate narodeniny?

Toto vydavateľstvo nás v podstate umiestnilo na „mapu“. Dovtedy o nás nikto nevedel a nikoho sme nezaujímali. Pre neznámu kapelu je dôležité, keď sa za ňu niekto postaví. Shina nám verila, aj keď sme nesedeli úplne do portfólia vydavateľsta. My sa v spoločnoti týchto mien cítime fajn. Toto vydavateľstvo je malý slovenský zázrak – vyrobený na kolene a momentálne produkujúci viac pôvodných slovenských albumov ročne, než zabehnuté značky.

Môže nastať opäť obdobie, keď začnete uvažovať o textoch v angličtine?

V našom prípade asi už nie. Slovenčina je výzva – je to v podstate zložitejšie, ale vedie to paradoxne k originálnejším výsledkom. Ľudia nie sú v hudbe zvyknutí na svoj vlastný jazyk, pritom vďaka nemu sa dá hrať s jemnými nuansami, asociáciami, emóciami, na ktoré môžeme v angličtine zabudnúť. Na jednej strane nás to v určitých rovinách diskvalifikuje, na druhej strane mám pocit, že práve vďaka tomu sme sa zachytili na scéne – ľudia nám to uverili.

Kto vás z vašich slovenských hudobných spolupútnikov/čok svojou tvorbou prekvapuje, nejako motivuje?

Veľmi zaujímaví sú ľudia okolo Slnko records. Skupina Longital v textoch používa tiež len slovenčinu, no má obehané kluby a festivaly po celej Európe. V slovenských podmienkach mám však radosť z každého albumu, ktorý má popri dobrých nápadoch a pesničkách aj dobrý zvuk. A tiež z každého podareného klipu, dobrého klubu či festivalu.

Predskakovali ste temným Nine inch nails aj IamX. Pred kým alebo spolu s kým by ste si radi zahrali najbližšie?

Nám sa splnil sen už pri IamX. A NIN? O tom sme ani nesnívali. Prihrala nám to náhoda pár dní pred ich Bratislavským koncertom. Pre mňa boli vždy najviac Moloko a Lamb. Tie kapely už pravidelne nefungujú, prihodiť sa však môže ešte všeličo. Napríklad na Pohode?

V akom stave je podľa teba hudobná (najmä klubová) scéna na Slovensku?

Klubová scéna je z môjho pohľadu paradoxne v oveľa lepšom stave, než oficiálna scéna. Je to jednoduchá matematika. Ľudia ktorí majú radi hudbu, aktívne ju počúvajú, prežívajú a vyhľadávajú – sú skvelé publikum. Ak sa im niečo zapáči, aktívne chodia na koncerty, kupujú a podporujú kapely, pretože ich tvorbu vedia oceniť. Oficiálna hudba furt fňuká, že vydavateľstvá sú v kríze a spomína na staré zlaté časy. Veľkou témou je aj výchova publika. To by mala byť jedna z agiend verejnoprávnych médií a práve preto sa teším, že na Slovensku máme aspoň Rádio_FM.

Pred pár rokmi ste boli skeptickí k hudobným oceneniam u nás. Nad Aurelom by ste možno popremýšlali, Anděla by ste neodmietli. Ako ocenenia vnímate dnes?

Aurel už nie je, a asi je to tak aj dobre. Bola to skôr karikatúra akadémie, než naozajstný hlas odbornej kritiky. O Slávikovi si stále myslíme svoje a český Anděl nám nikdy nehrozil . Ocenenie nie je iba soška, ale ide o to – kto a za čo ti to ocenenie dáva. A ak ho udeľuje inštitúcia, ktorá nikdy pre slovenskú hudbu alebo kultúru nič neurobila, tak to o niečom svedčí. Ak však ide o cenu od rádia, vďaka ktorému sa v posledných rokoch vytvorila silná klubová scéna, ide o dôležitý typ uznania. Cenu Radio_head award si vážime – vážime si to, čo znamená.

Bety (spolu so skupinou Noisecut) si preberá hudobné ocenenie Radio_Head.

Bety (spolu so skupinou Noisecut) si preberá hudobné ocenenie Radio_Head.

II. Na tému: šperk

Nenápadné premostenie od jedného umenia k ďalšiemu – od hudby k šperku. Aké je to obdržať sošku hudobnej ceny, ktorú si si sama navrhla a zrealizovala?

Keď sa nám to stalo prvý krát, tak som to brala ako kuriozitu, ktorá sa pritrafí raz za život, no a keď sa nám to stalo tento rok druhý krát, tak som si povedala – že by sme mohli zabojovať aj v budúcnosti. Milujem tento typ životných situácií, aj keď, samozrejme, sú aj ľudia, ktorým to vyslovene prekáža.

Ako si prišla na nápad týpka s rádiom namiesto hlavy? Ako zareagovalo vedenie Slovenského rozhlasu?

Mala som nahodených viacero návrhov a foriem ako by mohla cena vyzerať, ale na stretnutí zo zástupcami rádia sme nakoniec jednoznačne vybrali superhrdinu s rádiom namiesto hlavy. Meno Radio_Head dostal až neskôr. Zdalo sa nám to jednoznačné a jemne odľahčené. Práve pri navrhovaní som vychádzala z toho, akú cenu by som si doma z pohľadu hudobníčky dokázala bez problémov postaviť na reprák.

Keď si začala uvažovať nad štúdiom šperku, čo si si pod tým vlastne (namiesto navliekania drevených korálok) predstavovala?

Som dieťa z veľkej výtvarníckej rodiny: dedko bol sochár, babka je maliarka a každé z ich ôsmich detí sa viac menej venuje alebo venovalo nejakej forme výtvarného umenia. Takže odmalička mi bolo jasné, že aj ja budem výtvarníčka. Človek je však v takomto prostredí veľmi skoro konfrontovaný s otázkami ohľadom vlastného štýlu. Pre mňa bolo štúdium šperku skôr útekom. Odišla som študovať z Bratislavy do Kremnice – odstrihla som „pupočnú šnúru“ a vybrala som si odbor, ktorému sa nikto z rodiny nevenoval. Šperk pre mňa symbolizuje detail, ako aj vzťah objektu a tela. Je odborom ktorý mi vyhovuje.

Aká je úroveň akademickej šperkárskej tvorby u nás? Čím sa líšime od iných škôl v zahraničí (ak sa to dá porovnať a generalizovať)?

Na Slovensku máme na vysokoškolskom stupni jediný ateliér šperku. Je to Ateliér SML_XL Kov a šperk na bratislavskej VŠVU. Minulý rok oslávil 20 rokov. Založil ho vo svete veľmi uznávaný výtvarník – šperkár Anton Cepka a v súčasnosti ho vedie architekt a šperkár Karol Weisslechner. Práve tieto mená vybudovali veľmi dobrú kvalitu. Vďaka menu pána Cepku je o nás záujem v zahraničí a vďaka prof. Weisslechnerovi nerozmýšľajú študenti a študentky iba v šperkárskych dimenziách. Vnímajú šperk ako “architektúru zasadzovanú do krajiny tel”, čo vedie k výborným výsledkom.

Na pôde VŠVU si získala titul ArtD., čo je akademický titul. Čo ťa drží v ateliéri SML_XL Kov a šperk v rámci VŠVU? Učiteľský plat to asi nebude…

Práca v tomto ateliéri ma nabíja a obohacuje. Nie som introvertná autorka, ktorá sa zamyká pred svetom. Potrebujem komunikáciu, a akademická pôda je na to najlepšia. Človek stretáva inteligentných ľudí, ktorých fascinujú podobné veci, ktorých môže posunúť alebo sa od nich môže niečo naučiť. Pôsobenie v ateliéri nevnímam ako robotu. Ale poviem aj to, že pravidelný príjem v chaotickom freelance výtvarníckom živote je tiež fajn. Môžem si dovoliť odmietať zákazky a venovať sa radšej svojim dielam.

Tvoje meno je renomované, internet je všemohúci. Stretávaš sa s plagiátorstvom? Ako k napodobeninám tvojich kúskov pristupuješ?

Milujem, keď ma ľudia kopírujú, neprekáža mi to. Skôr ma to teší, lebo to svedčí o tom, že moja práca ich inšpiruje a obohacuje. Ten, kto napodobňuje, bude vždy len napodobovateľom. Svoje práce staviam na konceptuálnych základoch, ktoré dávajú myšlienku a silu vizuálnej stránke mojich objektov – šperkov. Ľudia, čo napodobňujú, idú väčšinou iba po povrchu, a teda to hlavné sa do ich prác nedostáva. K tomu všetkému sú vždy pár krokov pozadu, :).

Veľkú odozvu v médiách aj u kritiky mali tvoje výstavy Small personal gadgets aj Zbrane a kosti. Je medzi nimi päťročný odstup – v čom zásadnom sa tvoj prístup líšil?

Vždy sa zaoberám vecami, ktoré sa dejú okolo mňa, a ktoré zanechajú určitú stopu v podobe inšpirácie. Pri Small personal gadgets som riešila bezpohlavnosť objektov, ktoré na sebe nosíme dennodenne zavesené, ukladáme do nich svoje „dáta“ a osobné informácie. Tieto objekty sa vyrábajú na páse bez emócii, sú ich milióny a sú rovnaké.

V kolekcii WRAF, ktorá bola vystavená pod názvom Zbrane a kosti, som riešila osobnejšie veci. Impulz vyšiel z toho, že moja kamarátka má anorexiu. Rozmýšľala som veľa o tom, ako je v súčasnosti fyzická krása úzko spojená so stresom a s utrpením. Armády žien sú denne vyzývané k tomu, aby bojovali proti vráskam, celulitíde, starnutiu pokožky a podobne. Šperk ako zbraň je v tomto prípade symbolom toho, ako nás tlak spoločnosti a túžba po dokonalosti ohrozuje. Konceptuálne budujem svoje práce podobným spôsobom, aj keď sa po vizuálnej stránke môžu zdať rozdielne.

Pamätné sú z tvojej minulej kolekcie náhrdelníky, podobné priehľadným osobným mp3-prehrávačom, najnovšie sú to však tmavé zbrane na retiazke v tvare nábojov. Ako ovplyvňuje globalizácia, digitalizácia, či kybernetizácia tvoju tvorbu?

Ako som už spomenula: inšpirujú ma veci, ktoré vidím a ktoré prežívam. Najčastejšie sú to témy osobné verzus verejné, lokálne verzus globálne. Začnem riešiť niečo z môjho súkromného života, nejaký impulz (smutný či veselý prežitok), a potom sa mi to nejako prepojí s väčšou, globálnou témou. Akoby môj malý svet odzrkadľoval súčasnosť celej komunity.

Ako veľmi ťa v tvorbe, kariére a v živote ovplyvnil prof. Karol Weisslechner? Koho z kolegov/ýň rešpektuješ dnes?

Karol Weisslechner je zásadná postava môjho výtvarného ale aj osobnostného vývoja, A každý jeden jeho študent či študentka povie asi to isté. Naučil ma orientovať sa v mojom intuitívnom vnútornom svete programovým prepájaním konceptu a materiality. A ešte ma naučil dôležitú vec: že nápad v hlave sa nepočíta, pokiaľ sa nezrealizuje. Toho sa držím dodnes: až zrealizované nápady sa počítajú.

Fotenie k obálke / bookletu nového albumu Noisecut.

III. Na tému: spoločnosť

Doma nikto nie je prorokom/prorokyňou. Ako teda rozoznať kvalitné súčasné umenie, ktoré nie je len dočasným výstrelkom bez odkazu?

Ľudia si často myslia, že vedia ohodnotiť umenie, že veď ide o to – či sa mi to páči, alebo nie. To sú laické postoje, ktoré sú síce v poriadku, ale nepatria do odborných debát. Umenie sa študuje. Sú tu obrovské dejiny umenia a kultúr. Ak si chce človek umenie vychutnávať alebo ho napríklad fundovane nakupovať, mal by sa určite aspoň trochu starať o svoje vzdelanie v tejto sfére alebo minimálne o svoju „citlivosť“ sledovaním diania tým, že diela nebude vnímať prvoplánovo, ale im dá šancu a venuje im čas.

Martin Šútovec a ty ste dôkazom toho, že človek môže uspieť (a byť naozaj dobrým) vo viac, ako v jednej či dokonca v dvoch oblastiach pôsobenia. Ako sa ti mieša hudba s výtvarným umením (ako striedaš tieto dve profesie)?

Voľakedy som sa snažila svoje aktivity oddeľovať. Na výtvarnom poli som chcela byť len výtvarníčkou Bety Majerníkovou, v hudobnom svete iba hudobníčkou Sepjou a v súkromí Alžbetou, o ktorej vlastne nikto nič nevie. Dá sa to, ale zistila som, že to nie je tak úplne potrebné. Všetko som to predsa ja – jedna osoba, jeden emočný zdroj, jeden vnútorný svet. Keď riešim určité témy vo výtvarnom umení, presakujú mi aj do textov aj do súkromného života. Nechala som tomu voľný priebeh a zisťujem, že tie „osoby“ sa navzájom posilňujú a že dokážem pracovať efektívnejšie, keď ich enegie prepájam a využívam naplno.

Je čas na vlastnú rodinu. S koncertovaním si dávaš pauzu pre tehotenstvo. Ovplyvňuje alebo ovplyvní tvoju tvorbu (hudobnú či šperkársku) toto životné obdobie?

Pravdou je, že teraz mám vo výhľade projekt – dieťa. Celkom si toto obdobie užívam, ale nemám potrebu kvôli tomu výrazne meniť svoj životný štýl. Mláďatko príde do môjho sveta a bude vnímať život, ktorý žijeme. Verím, že si naň zvykne – spolieham sa na gény. Koncertovať by sme s Noisecutom chceli znovu začať hneď, ako to bude možné, takisto neprestanem tvoriť. Sú to však nové pocity, nová „tvorba“ – človek sa poznáva nanovo a život sa v každom prípade zmení.

S divadlom aj filmom si si už tiež skúsila svoje. Ktorú oblasť či aktivitu by si rada ešte nahryzla, prelúskala? Možno počas rodičovskej “dovolenky” a kočíkovania spolu Janou Kiršnerovou…

Mám veľa energie, ktorú keď nemíňam konštruktívnym spôsobom, začne ma deštruovať. Takže rada skúšam množstvo vecí. Väčšinou reagujem na príležitosti, ktoré sa objavia, takže uvidíme – do čoho sa namočím najbližšie…

Text: Boba Baluchová, Foto: archív Bety K. Majerníkovej (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 60/2011)

Samuel Mudohori: Ázijské kerky na slovenských telách

Tridsaťdvaročný Samuel Mudohori pocháza zo Singapuru a do Bratislavy ho priviedla jeho priateľka Slovenka najprv len na krátku predstavovaciu návštevu. Rád by tu však zdržal dlhšie a čo-to zo svojho umenia zanechal aj na telách Slovákov a Sloveniek. Tetovanie ho živí už desať rokov.

Samuel Mudohori

Ako si prekonal kultúrny šok v Bratislave?

Kultúrny šok? Haha. To skôr ja som pre Slovákov/Slovensky šokom.

V čom by si sa ako zahraničný umelec dokázal uživiť v SR?

Určite tetovaním. Niektorí domáci tu oceňujú kvalitu.

Akú inú krajinu v rámci Európy by si si vybral, ak nie SR?

Hmm, Nemecko, Rakúsko, Taliansko, Francúzsko. Vlastne väčšinu Západnej Európy.

Aké trendy sú momentálne v tetovaní? Čo si ľudia želajú mať na svojich telách posledné mesiace?

Popravde toto neriešim. S ľuďmi nevyjednávam. Robím svojím vlastným štýlom a to je všetko.

during the work

Odlišujú sa kerky, čo si videl v SR, resp. v Európe od tých, čo sa robia v Ázii?

Ázijská klientela uprednostňuje veľké tetovania, ázijský dizajn. Orientálne motívy sú tam silnejšie zastúpené.

Aké štýly a mená kolegov/ýň rešpektuješ v tejto oblasti (a prečo)?

Nemám obľúbeného, skôr nasledujem tých, čo práve stretnem a ich práca ma zaujme. Rešpektujem všetky štýly, keď sú prevedené kvalitne. Neviem, či vám niečo hovoria mená: Filip Leu, Grime, Horiyoshi III. Ich kompozícia, technika nanášania tušu pod kožu, nápady, farebnosť a detaily ma oslovujú.

Akú najdrahšiu, najdlhšie trvajúcu, najbláznivejšiu kerku si robil?

Najdrahšiu si nepamätám, ale najdlhšiu hej. Tetovanie trvalo 11 hodín v jednom kuse.

Aké kerky si „uštedril“ svojej partnerke?

Práve “pracujeme” na jej nôžke. Bude to fúzia jej a môjho štýlu.

Ako znášajú tetovanie a bolesť muži na rozdiel od žien?

Bolesť je individuálna záležitosť, ale ak môžem generalizovať – ženy zvládajú bolesť lepšie (najmä ak ide o tetovania na tri hodiny a viac).

Má tvoju prácu na svojom tele nejaká verejne známa osobnosť/celebrita?

Yeah, niektoré lokálne celebrity. Napríklad Sean John. Zväčša speváci/čky a členovia/ky hudobných skupín.

Ak by si netetoval, čomu inému by si sa venoval?

Pravdepodobne by som ostal v oblasti umenia a kreatívy. Maliarstvo, reštaurátorstvo, priemyselný dizajn.

Spájaš tetovanie s inými druhmi umenia? Divadlo, tanec, fotografia, koláže?

Spolupracoval som s grafickými dizajnérmi a použili sme na stenách moje motívy (nástenné maľby). Potom, samozrejme,: inštalácie, webový dizajn.

Prečo sa vlastne ľudia rozhodnú dať tetovať? Aké motívy ich sprevádzajú?

Ľudia sa nechávajú tetovať z rôznych dôvodov. Na pamiatku, na zvýraznenia náboženstva, z potreby mať na sebe znamenie pre šťastie. Niektorým sa čosi zapáči a chcú to mať jednoducho na sebe. Iní len chcú vytŕčať z davu a sú márniví.

during the work 2

Koľko keriek máš na sebe ty – aké príbehy sa za nimi skrývajú?

Prestal som to počítať. No moje kerky nemajú nejaké hlboké významy v sebe. Ja som z tých: “just because”.

Ktorá časť tela sa tetuje najprobematickejšie a prečo? Hrozí niečo človeku?

Najťažšie sa tetujú rebrá. Jednak je to bolestivé a nemusí to vyzerať dokonalo, ak chce klient/ka mať na rebrách rovné línie. Aj liečenie jaziev je zdĺhavejšie, treba špeciálnu starostlivosť. Koža je v okolí rebier tenučká. Ak sa pohnete – môžete prísť o život, J! Inak nič vážnejšie nehrozí…

Aký projekt máš momentálne v hlave? Kolektívnu výstavu tebou potetovaných afrických revolucionárov, alebo čo?

Rád miešam tradície, kombinujem motívy zo starých umení a nových trendov. Napríklad Gejše, hrajúce na elektrických gitarách na pódiu osvetlenom len papierovými lampášmi – to by ma bavilo…

final work 3

Text: Boba Baluchová, Foto: Jana Žilčayová (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 2011)