Mineralóg Peter Bačík: Teším sa na vzorky hornín z Mesiaca a Marsu

Peter Bačík je jeden z najmladších docentov na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vyučuje niekoľko predmetov (s laikovi málo hovoriacimi názvami) na Katedre mineralógie a petrológie, popularizuje vedu. Zavedie vás do tajov minerálov a mineralógie, ktorá si určite zaslúži viac pozornosti, ako sa jej momentálne venuje.

peter-bacik-v-hastingse-foto-palo-markovic

I. Mineralógia:

O čom všetkom je dnes odbor mineralógia?

Mineralógia v súčasnosti zďaleka nie je len o zbieraní pekných kameňov a ich ukladaní v zbierkach. Mineralóg môže na jednej strane skúmať tie najkrajšie drahé kamene, na druhej strane aj tie asi najmenej obľúbené – močové či žlčníkové. A môže skúmať ich vznik, morfológiu, ale aj vnútornú kryštálovú štruktúru. Dnes dokážeme skúmať minerály už na úrovni atómov, dokonca sa vieme pozrieť aj do nich. V dnešnej dobe je však dôležité prepájanie rôznych vedeckých disciplín a smerov, preto spolupracujeme s archeológmi na starovekej keramike, so stavbármi na zložení betónu, s astronómami na zložení meteoritov a mesačných hornín, ale aj s lekármi na spomínaných žlčníkových kameňoch.

O čom bol tento odbor pred niekoľkými desaťročiami, storočiami?

Mineralógia patrí medzi najstaršie vedecké disciplíny, pretože už predkovia nášho druhu používali kamenné nástroje a na to, aby našli ten najvhodnejší materiál, ktorým je oxid kremičitý v rôznych obmenách, museli skúmať rôzne materiály a boli teda prvými mineralógmi. Ešte očividnejšia bola potreba poznať minerály v dobách, keď sme začali ťažiť kovy. A samozrejme tu boli drahé kamene, pretože najmä ženy sa už od praveku chceli páčiť a je len málo krajších prírodných výtvorov ako drahé kamene. Preto bola mineralógia veľmi dlho najmä o vyhľadávaní nerastných surovín. O tom je vlastne až dodnes. Takže bolo treba minerály poznať a vedieť opísať na základe vonkajšej podoby. Až v 19. a najmä 20. storočí s rozvojom analytických metód sme sa mohli pozrieť aj dovnútra.

Podľa čoho sa minerály jednoducho delia?

Tých rozdelení je viac. Základné systematické delenie je založené na chemickom zložení, len na rozdiel od chemikov my voláme kremičitany silikáty a uhličitany karbonáty. Potom sú aj ďalšie praktické delenia, napríklad na horninotvorné, teda také, ktoré tvoria veľký podiel v horninách, a nehorninotvorné. Z hľadiska ložísk máme rudné minerály, to sú také, z ktorých získavame kovy, a nerudné, ktoré sa využívajú iným spôsobom. Taký mastenec sa pridáva skoro všade, od papiera, cez lieky až po šminky.

Venuješ sa napríklad názvosloviu minerálov. Ako sa volá najnovší prírastok (čo je zač a odkiaľ)?

Nových minerálov sa vo svete opíšu desiatky ročne, takže ťažko povedať, ktorý je najnovsí, pretože práve v tejto chvíli niekto opisuje ďalší. A keď nie teraz, tak určite zajtra… Alebo pozajtra… Ale určite najneskôr budúci týždeň, :). Na Slovensku je toho trochu menej. V tomto storočí bol najprv opísaný chovanit z ložiska Dúbrava, pomenovaný po profesorovi Chovanovi. Ďalší bol oxy-skoryl zo Zlatej Idky, to je turmalín, ktorý som mal česť spoluopísať aj ja. A v súčasnosti sú “na ceste” ďalšie dva, ale to je zatiaľ tajná informácia, keďže ich medzinárodná komisia pre názvoslovie minerálov ešte neschválila.

O mineráloch, a najmä drahých kameňoch a polodrahokamoch sa dnes v médiách hovorí s nádychom nostalgie, zašlej slávy. Prečo?

Na Slovensku to súvisí najmä s tým, že jediné ložisko drahého kameňa na našom území, drahého opálu z Dubníka, je do veľkej miery vyťažené. Tiež to súvisí s postojom verejnosti k ťažbe nerastných surovín ako takých, ktorý je dôsledkom často až brutálnej neekologickej ťažby za bývalého režimu. A samozrejme to súvisí s tým, že väčšina ľudí ani netuší, že existuje niečo ako veda o drahých kameňoch a nielenže existuje, ale sa aj rozvíja. Nachádzame nové drahé kamene ako zafíry z okolia Fiľakova, hľadáme využitie dávno známych drahých kameňov, ale vyvíjame aj metodiky úprav a ich odhaľovania pomocou analytických metód, teda nielen tak “od oka”.

Rozoznáš nepravý minerál, keď ti ho niekto ponúkne v klenotníctve, zasadený do zlata či striebra?

Pokiaľ mi niekto neponúkne ako diamant poškrabané sklíčko, tak sa to okom väčšinou nedá. Metódy falzifikácie, či už imitácie, teda keď vám ako diamant predajú kubickú zirkóniu, alebo syntézy, teda ak vám umelo vyrobený diamant predajú ako prírodný, sú už dnes na veľmi vysokej úrovni. Naozaj mimo schopnosti zraku. Existujú však rôzne prístroje, ktoré nielen imitáciu, ale aj syntézu odhalia poľahky, dokonca bez toho, že by ste ten kameň museli zo šperku vybrať.

Prečo má napríklad znalectvo v gemológii význam?

Práve pre toto rozpoznávanie. Okom sa už dnes väčšinou nedá určiť, či ide o originálny neupravovaný prírodný kameň, ktorý má prirodzene najvyššiu hodnotu, alebo o lacnú imitáciu. A keď zaplatíte niekoľko tisíc eur za šperk, ktorý má v skutočnosti hodnotu pár desiatok eur, pretože je v ňom imitácia, vaša peňaženka to pocíti. A to sa môže stať veľmi ľahko. Aj v našom výskume sme odhalili medzi diamantmi, kúpenými ako prírodné neupravované, niekoľko jednoznačne upravovaných.

Aké sú práve trendy v drahých kameňoch? Čo má najvyššiu cenu?

Nie som gemológ-špecialista, ale tie trendy sa totiž môžu hocikedy zmeniť – keď sa nájde nejaké nové ložisko, ktoré sa stane hitom. Tak sa to stalo napríklad s brazílskymi “Paraíba” turmalínmi, čo sú krásne neónovo modré turmalíny s obsahom medi (tá spôsobuje tú farbu). Nič podobné dovtedy nebolo a odvtedy sa našlo iba pár ďalších výskytov, takže “Paraíba” turmalíny sú v súčasnosti najdrahšie spomedzi turmalínov. Ale keď už spomínam modrú (s tou sa nemôžete pomýliť), modrý tanzanit, či diamant patria medzi tie najdrahšie a najvyhľadávanejšie. A, samozrejme, veľká trojka, teda diamant-rubín-smaragd, bude asi vždy vládnuť trhu.

Mineralogické burzy majú stále úspech, aj u laikov – napríklad šperkárov a šperkárok. Dá sa tam nájsť čosi ozaj kvalitné?

Ešte stále sa dá, hoci ako vo všetkom, aj v obchode s minerálmi sa všetko pomaly presúva na internet. Ale ak niekto nemá príliš vysoké, alebo príliš špecifické nároky, nájde si to svoje aj na burze u nás, nielen v Bratislave, ale aj v ďalších mestách.

II. Geológia – širšie súvislosti:

Aká je tvoja špecializácia a výskum? O čom si robil kandidátsku prácu?

Mojou asi celoživotnou vedeckou láskou su turmalíny. Preto ich aj často spomínam. Moju dizertačnú prácu som robil práve o nich. Boli to však makroskopicky asi najškaredšie turmalíny vôbec. Boli to totiž turmalíny, ktoré tvoria jemnozrnnú horninu, “prekvapivo” nazývanú turmalinit, :). Jednotlivé kryštáliky bolo možné vidieť iba pod mikroskopom. Ale ako to v mineralógii býva, to najškaredšie býva často to vedecky najzaujímavejšie. Vďaka tomu som mohol získať doktorát a vypublikovať z mojej práce zopár článkov.

Uveď nejaký príklad aplikovanej mineralógie / geológie v praxi (nech si to vedia čitatelia a čitateľky Inspire lepšie predstaviť).

Spomínaný význam gemológie je asi najľahšie predstaviteľný. Ja osobne som robil s materiálovými fyzikmi na keramických materiáloch a barokových tehlách, študoval som minerálne zloženie banských odpadov, dokonca aj prachu v atmosfére, ktorý každým nádychom vdychujeme niekedy až hlboko do pľúc a tam môže spôsobovať nepríjemné ochorenia. Ale dokázali sme zistiť aj to, prečo na jednom parkovisku pri nemenovanom obchodnom centre sa začala prepadať vozovka. Mohli za to mineralogické zmeny v betóne, ktoré menili jeho vlastnosti, najmä objem a pevnosť…

Aké metódy počas svojho výskumu zväčša používajú mineralógovia a mineralogičky (a prečo)?

Okrem oka a rúk, samozrejme, hneď na začiatku optické mikroskopy, potom aj elektrónové, ktorými môžeme zisťovať chemické zloženie minerálov z plochy veľkosti jedného mikrometra (tisícina milimetra). Atomárnu, teda kryštálovú štruktúru študujeme pomocou röntgenu. A keď sa chceme pozrieť dokonca až na to, ako sa na seba atómy viažu, tak použijeme spektroskopické metódy, ktoré sú založené na tom, že každý atóm a každý druh väzby medzi atómami pohlcuje žiarenie inak.

Katedra mineralógie patrí pod sekciu geológie. Aké iné odbory sa dajú v tomto balíku geo-vedy študovať?

Samozrejme, paleontológia, hoci dinosaurov u nás veľa nemáme, pretože v dobe, keď žili, bolo naše územie väčšinou na dne mora. Horniny študujú petrológovia, s ktorými my, mineralógovia, úzko spolupracujeme. Ložiská vyhľadávajú ložiskoví geológovia, zemskú kôru a procesy v nej študujú tektonici, ukladanie sedimentov a vek hornín stratigrafi, ich chemické zloženie geochemici. Až do jadra Zeme sa vedia “pozrieť” geofyzici. A pre tých praktickejšie zameraných sú tu inžinierska geólogia, ktorá je nutná pri zakladaní stavieb a zastavovaní zosuvov, a hydrogeológovia, ktorí sa starajú o to, aby sme mali čo piť a čím sa sprchovať.

V detstve všetci obdivujú a kreslia dinosaurov. Odrazí sa to potom aj na záujme o štúdium paleontológie vo vyššom veku?

Existuje závislosť medzi záujmom o prírodné vedy a teda aj o geológiu, paleontológiu, ale aj mineralógiu v detskom veku a neskoršou kariérou vo vede. Veľa mineralógov začína zbieraním minerálov a skončí na katedre mineralógie. Mňa zas odmalička fascinovali sopky a hoci nie som priamo vulkanológ, nejaké tie minerály z vyhasnutých slovenských sopiek som už opísal.

Čo má momentálne najväčší úspech v geológii celosvetovo a prečo?

Geológia je už dnes tak široká vedecká disciplína, že človek, špecializujúci sa v jednom odbore, už nemá šancu sledovať ďalšie. Trendom však je určite výskum vzniku života, ďalej vyhľadávanie neštandardných ložísk nerastných surovín, keďže tie štandardné sa pomaly míňajú. Tiež je veľkou úlohou nájsť ekologicky vhodné úložiská odpadu, najmä toho rádioaktívneho. A už teraz sa teším na to, keď sa na Zem dostanú nové vzorky hornín z Mesiaca a z Marsu, :).

V severských kriminálkach často čítame o zločinoch na africkom kontinente, napríklad kvôli koltánu. Je to naozaj tak vážne?

Čo sa týka nerastných surovín, nielen koltánu, tak najmä v Afrike je obchod s nimi často sprevádzaný zločinom. Krvavé diamanty pozná asi každý. Veľa militantných skupín si často “zarába” práve takýmto obchodom. Ale nie je to tak len v Afrike, veľká časť príjmov Daeshu pochádza z predaja ropy.

Čo budeme robiť, ak sa minú svetové zásoby ropy?

Bicyklovať? 🙂 Ale vážne! Tá doba je ešte pomerne ďaleko, keďže sa nachádzajú nové ložiská. To však neznamená, že by sme nemali hľadať nové formy výroby energie. A nemyslím tým biopalivá, ktoré nás z krízy “nevytrhnú” a nie sú oveľa ekologickejšie (keďže stále tam ide o spaľovanie uhľovodíkov), ale skôr úplne iné formy energie.

III. Život mineralóga:

Prečo dnes študuje mineralógiu menej a menej ľudí na Slovensku?

Na to existuje veľmi jednoduchá odpoveď – lebo o nej väčšina ľudí nič nevie. Ale to nie je len problém mineralógie. Nezáujem o vedu ide od najvyšších pozícií v štáte až po posledného bezdomovca. Veľa ľudí si totiž neuvedomuje, že nebyť vedy, nemali by sme žiadne výdobytky modernej techniky, žiadne autá, mobily, počítače. A nebyť mineralógie, nemali by sme na tie autá, mobily, počítače suroviny, takže by sme ich nevyrobili, aj keby ich iní vedci vymysleli v hlave.

Prečo si sa ty rozhodol študovať mineralógiu a čo ti tento odbor dal?

Dalo by sa povedať, že k mineralógii som sa dostal úplne náhodou, hoci ja radšej tvrdím, že ma viedla intuícia. Keď som bol malý, bavila ma fyzika, chémia, matematika – chcel som byť vedcom, hoci som si nevedel vybrať, a ešte vodičom autobusu (Vedcom som sa stal, no nemám ani len vodičák, :)). Mineralógia spája všetky tri spomínané – bez matematiky sa žiadna veda nedá robiť. A fyzika a chémia? Mineralógia je predsa fyzika a chémia minerálov. A čo mi dala? Veľa kolegov-priateľov z celého sveta, možnosti spoznávať svet, ale aj našu krajinu. Veď na terénnych prácach som precestoval skoro celé Slovensko.

Ako sa vie vyštudovaný mineralóg uplatniť v SR?

Ono je to tak, že kto sa chce uplatniť, ten sa uplatní. Kto sa nechce, uplatní sa v IBM alebo v podobnej nadnárodnej firme… Problémom je, že na Slovensku je asi nemožné otvoriť nové ložisko, takže takto priamo sa to nedá. A aj geologických firiem nie je až tak veľa. A ani vedeckých miest nie je veľa voľných. Výhodou však je, že sa snažíme viesť študentov k samostatnému mysleniu a k využívaniu rôznych analytických metód, ktoré sa využívajú v praxi. Takže funkčné bane, geologické firmy, cementárne…

Akú úroveň má veda v SR?

Asi ako všetko ostatné, napríklad ako šport. Máme svojich Saganov, Hamšíkov, Šatanov, ale aj takých, čo hrajú druhú, tretiu ligu. Bohužiaľ, podobne ako v športe, výnimoční jednotlivci, či kolektívy tu sú nie vďaka systému, ale napriek nemu. Podpora od štátu, ale aj od súkromných firiem je sporadická a väčšinou neadresná, takže väčšinou varíme z vody. Napriek tomu však niekedy dokážeme konkurovať, pretože ten náš systém-nesystém nás pripraví na všetko.

Venuješ sa aj popularizácii vedy. Prečo a ako?

Lebo to jednoducho treba (pre všetko, čo som doteraz povedal), treba oprášiť stratený lesk mineralógie a pripomenúť jej dôležitosť. A ako? Okrem sporadického blogovania a prednášok pre verejnosť som predsedom Slovenskej mineralogickej spoločnosti, čo je spoločnosť, združujúca všetkých od vedcov až po zberateľov. V rámci nej organizujeme prednášky, terénne exkurzie, mineralogické burzy, dokonca vydávame časopis, ktorý v súlade s úrovňou „podpory“ slovenskej vedy vyrábam celý vo svojom počítači a som teda šéfredaktor, jazykový aj technický redaktor v jednej osobe. Ale v skutočnosti vyzerá lepšie, ako si môžete predstaviť po tomto opise, :).

Plánuješ nejakú knihu pre deti či komentované prehliadky mineralogických zbierok na škole?

Plánujem všeličo, len keby bolo viac času. Ale prehliadky sa dejú, či už v rámci Dní otvorených dverí fakulty, či Noci výskumníka, na ktorej sa zúčastňujú ľudia z našej katedry už zopár rokov. Samozrejme, dá sa robiť viac a lepšie, ale zišla by sa nám väčšia podpora. V súčasnosti skôr narážame na väčšie a väčšie prekážky.

Čo je tvoja najbližšia vysnívaná méta (v rámci pôsobenia v mineralógii)?

V tejto chvíli najmä to, aby úspešne obhájili svoje práce moje dve doktorandky. A potom úspešná prezentácia na konferencii v Rimini. Teda najmä úspešné opálenie sa, lebo predsa nemôžu dať konferenciu do Rimini a čakať, že človek nestrávi väčšinu času na pláži, J. Samozrejme, popri rozhovoroch s kolegami na mineralogické témy… Ale teraz trochu vážnejsie! Taká významnejšia méta je úspešné vypracovanie nomenklatúr hneď niekoľkých skupín minerálov v rámci medzinárodných kolektívov mineralógov. To je vec, ktorá v mineralogickom svete zarezonuje. A ešte chcem zistiť, čo robí titán v turmalíne. Ale to už radšej v tomto rozhovore nebudem viac vysvetľovať…

peter-bacik-s-kolegami-mineralogmi-v-terene-foto-archiv-pb

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív Petra Bačíka (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jeseň 2016).

Advertisements

Dick-tátori Aleša Vojtáška apelujú na správnu voľbu

Výtvarníka Aleša Vojtáška netreba v Inspire magazine predstavovať. Jeho intermediálne diela sa pomerne často objavujú na našich stránkach a zasahujú trefne našu cieľovú čitateľskú skupinu – či už otvorí výstavu v zatopenom bratislavskom bunkri alebo na piešťanskom letisku. Prečo nám tentoraz ako memento podsúva známe ženy ako zamaskovaných diktátorov a normalizátorov z časov nie tak dávnych?

ales-vojtasek-portret-fotil-lousy-auber

Portrét Aleša Vojtáška na festivale Grape. Foto: Lousy Auber

Prečo si si vybral pre svoju vernisáž skupinu Spots (– unique places to celebrate art) a vystavoval svoje nové kúsky v opustenom bunkri?

Chlapci zo Spots ma hneď na začiatku svojho projektu oslovili s tým, že by moju tvorbu v rámci svojej platformy radi niekde odprezentovali. V minulosti sme už spolu pracovali, čiže vyústenie do prepojenia Dick-tators a Spots bolo prirodzené. Vojenský bunker BS-1 mi priestorovo najviac zapadol do konceptu. Je to stavba z druhej svetovej vojny, ktorú rozpútala práve zvrátená ideológia. Historické pozadie, temnosť, členistosť a atmosféra bunkra ideálne podtrhli posolstvo inštalácie Dick-tators.

Prečo práve téma žien v podobe diktátorov a názov DICK-TATORS?

Ženy v mojej tvorbe hrajú prím. Fascinujú ma, inšpirujú, obohacujú, sú mojou múzou. Povestnú drsnosť a krutosť uzurpátorov z minulých režimov som sa rozhodol zľahčiť práve pomocou opačného pohlavia. Vojna, diktatúra a teror sú témy, ktoré sú vo všeobecnosti spájané predovšetkým s mužmi. Ja som mal ambíciu osloviť oba póly, oba rody – zobraziť na jednej ploche: ženskosť darkýň života vs chladnú surovosť.

Podľa čoho si si vyberal ženy, ktoré si premenil na známych tyranov?

Projekt Dick-tators vznikol v roku 2012 práve na stránkach Vášho magazínu. V začiatkoch bol koncept ľahší a išiel skôr po povrchu – bol viac zameraný na istý fashion look. Napríklad modelku Barboru Šindléryovú, ktorá stvárnila Hitlera, som vybral na základe istého kontrastu. Vysoká modrooká blondína ako stelesnenie nordicko-árijského ideálu by bola istotne vytúženým naplnením Adolfovho ego-sna. Politický vývoj vo svete a istá spoločenská objednávka vyposúvali projekt k hlbšiemu a širšiemu vyzneniu. Od modeliek k známym herečkám, ktoré majú potenciál zaujať väčšie spektrum ľudí – svoju rolu vedia zahrať presvedčivo…

Nešlo tentoraz len o fotografie a koláže. Prečo?

V sexuálnom živote by tiež málokoho bavila tá istá poloha dookola. Jeden štýl mi príde fádny a neuspokojivý. Projekt Dick-tators okrem čisto vizuálneho vnemu pracuje aj s historickými súvislosťami. Musíte vidieť, počuť, cítiť v kostiach útržky prejavov, budovateľské piesne, autorskú hudbu, autentické výpovede, relevantný text, podčiarknuté svetelnými efektami a inštaláciou v priestore. To všetko dodáva dielam vážnosť a hĺbku. Ambíciou je zaujať všetky zmysly a priniesť tak komplexný, hoci mrazivý zážitok.

Koho si prizval k dotvoreniu atmosféry výstavy (po hudobnej či vizuálnej stránke)?

Téma slobody je v slovenskej výtvarnej obci pomerne široko zastúpená. Na základe toho som oslovil kamarátky-výtvarníčky, ako Ivana Šáteková či baby z Kundy Crew, ktoré sa venujú téme Antifa dlhodobo. Ďalej to bol Branislav Laho v rámci spolupráce na konkrétnych kolážach. Vznikla tak kooperácia mojej myšlienky a ich osobitého rukopisu. Poetka Miroslava Ábelová zložila báseň, venovanú cenzúre, producent Beyuz zastrešil projekt po hudobnej stránke a šikovní mladí performeri z konzervatória vniesli do projektu živý emotívny prvok.

Tvoji rovesníci a súčasná mládež pravdepodobne žiadneho zo zobrazovaných diktátorov osobne nezažili. Koho a ako by mala výstava zasiahnuť?

História sa, žiaľ, opakuje – vlna xenofóbie je na vzostupe, radikálne myslenie bujnie. Tieto fakty nahrávajú nejednému lapajovi a neštandardným praktikám. Projekt Dick-tators je zacielený hlavne na mladú generáciu, ktorá prežíva a užíva si iba slobodu. Nemá tak s tyraniou a neprávosťami minulých režimov vlastné skúsenosti. Ambíciou je pripomenúť, dovysvetľovať a pútavou formou poukázať na to, kam až môže mamon a túžba po moci nasmerovať spoločnosť. Inštalácia má informatívny charakter, nikomu však nič nevnucuje, iba pripomína fakty. Apeluje na správnu voľbu a tou je sloboda.

Prečo stále v obchodoch so suvenírmi vidíme tričká, šálky či matriošky so Stalinom, Leninom, či dokonca s Husákom? Nikomu nedochádza, čo títo ľudia v minulosti spôsobili?

Všetky spomínané produkty možno chápať rôzne – ako recesiu, otvorený nacionalizmus, propagandu, ale aj neznalosť reálií a v neposlednej rade biznis. Ľudia sú rôzni. Majú svoje chute, pohnútky, nesplnené sny a vyprojektované ideály. Totalitné režimy nepáchali len zlo. Priniesli občas aj čosi dobrého, aj keď často iba úzkej skupine ľudí. Hitler vytrhol Nemecko z hospodárskej krízy, Stalin zachrárnil krajinu, definitívne potlačil pach nevoľníctva a umožnil vzdelanie masám. Ale za akú cenu? Gulagy, koncentračné tábory, rasová diverzifikácia, strach a elitárstvo… Reformy a evolúcia spoločnosti je síce nevyhnutná, nie však za každú cenu.

Prečo sa podľa teba mladí orientujú do minulosti, mávajú akési retro-nálady – hľadajú nesprávne mužské vzory, čítajú propagandistickú literatúru a orientujú sa v myslení čoraz viac do-ľava?

Topiaci sa aj slamky chytá. Kapitalizmus a demokracia s nádychom oligarchie mladých vyčerpáva. Neustále kauzy, absencia reflexie moci a chýbajúca vízia nápravy zapríčiňujú apatiu a túžbu po zmene. Elity vystriedali celebrity a spoločnosť túži po niečom novom. Mladí idú po povrchu, chcú niečo zmeniť, odovzdať protestný hlas. Podľa mňa chyba nie je len v nich, ale aj v ponuke a v absencii prirodzeného demokratického lídra.

instalacia-na-grape

Počas festivalu Grape návštevníci zjavne neutiahli odkaz tvojich diel a niektoré podgurážení pretvorili. Ako si sa s tým popasoval?

Grape bol pre inštaláciu Dick-tators veľkou výzvou. Z komorných priestorov bratislavského bunkra sa projekt presunul do stavby zo senných valov, postavenej podľa návrhu Ing. arch. Martina Skočeka priamo pred hlavné pódium. Verím, že preniesol myšlienku slobody do Piešťan ďalším tisícom ľudí. Hudba, slnko, alkohol a neviazaná zábava patrí ku každému festivalu, preto sa nedá čudovať drobným výtržnostiam – je to ľudské. Ideologický podtón v spojení s nevybúreným libidom, neustrážiteľnou chuťou ničiť môže vyústiť do všeličoho… Faktom ostáva, že výstavná kolekcia má na svojom konte prvé obete. Po prvom dni z vystavenej busty ostala hromada črepín. Na negatívne emócie však nebol priestor, išlo sa ďalej. Tento akt ma paradoxne obohatil a vdýchol nápad na posun. Uvedomil som si, že každá ideológia má svoj vývin – svoj začiatok, rozmach, aj pád a takto predsa dopadol nejeden symbol diktatúry. V duchu tejto myšlienky preto črepy dostali miesto na výslní, doplnené o veľké montážne kladivo. Samotné dielo prešlo počas festivalu transformáciou aj interakciou.

Kam ďalej bude výstava putovať? Čo nové od teba môžeme do konca roka čakať?

Projektu sa podarilo zaujať a ponúk je dosť. Výstava je však produkčne a technicky náročná, preto si vyžaduje nadštandardný prístup. V hre je napríklad Praha a túto svoju výzvu k slobode by som rád prezentoval aj inde v Európe. Chystám napríklad aj komornejší, galérijný projekt: Fact or Fiction, ktorý sa zameriava na konšpiračné teórie „urban legend“ a rôzne polopravdy.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Aleš Vojtášek, Lousy Auber, Michal Babinčák (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jeseň 2016).

India: za šesť týždňov poskladať kúsok mozaiky

Moja indická odysea začala v novembri, presne v týždni, keď v krajine vrcholili prípravy na Festival svetiel. Ale aj keby som prišla v inom mesiaci, nejaký sviatok (zasvätený konkrétnemu bohu či bohyni) by sa určite oslavoval –vždy je teda dôvod na kreslenie ornamentov pred prahom domov, vešanie chryzantém a banánových listov na okná i dvere, pálenie sviečok, hodinové meditovanie v chrámoch a oslavné ceremónie v uliciach – nielen na vidieku, ale i vo veľkých mestách. Pre turistov a turistky ide o príležitosť zažiť čosi iné, fotogenické.

Popravde, cestovateľskú prednášku by som zo svojho pobytu v Indii nechcela zostavovať. Nie je možné v tak krátkom čase obsiahnuť a pochopiť celú zem na juhu Ázie s hromadou tradícií, naviazaných na národnostné menšiny, náboženstvá a kasty. Nech sa snažíte akokoľvek, za šesť týždňov v krajine, ktorá sa skladá z 29 štátov a počet obyvateľov sa odhaduje už na 1,3 miliardy, toho veľa nestihnete. Ja sama som stihla navštíviť len tri štáty, mozaika teda nemusí byť úplná, no niečo predsa len do seba zapadlo.

bezef-kazdy-piatok-upratany-a-vyzdobeny-pribytok

Život na indickom vidieku

Prvé týždne v kozmopolitnom Hajderabáde

Do piateho najväčšieho a naozaj kozmopolitného mesta Hajderabád (po anglicky Hyderabad) v štáte Telangana som pricestovala v týždni príprav na sviatok Diwali (festival svetiel), ktorý v duchovnej podstate znamená víťazstvo svetla nad tmou, poznania nad nevedomosťou, dobra nad zlom, a nádeje nad zúfalstvom. Päť dní počas novembrových osláv je spojených s piatimi hinduistickými filozofiami a legendami –každý deň je venovaný konkrétnemu Bohu.

Mňa najviac zaujala bohyňa bohatstva a hojnosti – Lakšmi, lebo obchodníci v predvečer sviatku dávajú zákazníkom výrazné zľavy, uzatvárajú účtovný rok a modlia sa za dobrý biznis v budúcnosti. Ak ale pricestujete do Indie inokedy, o nič neprídete – stále je čo pozorovať, fotografovať, pýtať sa. Ľudia čistia svoje príbytky, zdobia okná kvetmi a zelenými listami vlastne každý piatok. Ak sa rozhodnete do Indie vycestovať na jar – načasujte si to na festival farieb (Holi), to budete mať o farebné zážitky naozaj postarané.

oslava-sviatku-diwali

Príprava na festival svetla Diwali v Hajderabáde

Ochutnať lokálnu ryžu, nezabudnúť kúpiť sárí

Okrem toho, že je Hajderabád mnohonáboženské a kozmopolitné mesto, býva často označované aj za tréningové mesto Indie, keďže tu sídli najviac technických inštitútov a pobočiek univerzít. Toto historické mesto (momentálne hlavné mesto dvoch štátov: Telangana aj Andhra Pradesh) má niekoľko ďalších prívlastkov, ako Mesto perál, Mesto historických bazárov či mesto, kde vám pripravia v štyroch stovkách vývarovní najlepšie „chicken biryani“ na svete. Ako vegetariánka som však tento pokrm, pozostávajúci z mixu korenenej ryže a kúskov kuraťa, neochutnala.

Na indickú kuchyňu sa však sťažovať nemôžem. To, čo som si testovala v indickej reštaurácii Ganesh alebo Thali v Bratislave, som naplno testovala trikrát denne počas svojho pobytu – a čím sa šlo viac k Indickému oceánu na juh, tým bolo jedlo pálivejšie. Niektoré zákonitosti, ako jesť dané pokrmy, aby som nerozdráždila žalúdok, som sa naučila až tam. Donedávna som nerozumela, prečo zakončujú obed nápojom lassi či bielym jogurtom. Ako jedna z mála z našej medzinárodnej výpravy som nemala žiadne zažívacie problémy (klop-klop na drevo). Možno preto, že som si každé ráno dala pohárik bošáckej slivovice, alebo preto, že zuby som si umývala preventívne v stolovej vode, a dávala pozor, z akej vody mi počas našich terénnych návštev varia čaj.

Ak si chcete domov odniesť z Hajderabádu viac, ako len magnetku či ukážku pekných indických rupií s podobizňou Otca národa – Mahatma Gandhího, nič nepokazíte kúpou perlového náhrdelníka, alebo tradičného odevu sárí. Ide vlastne len o niekoľko metrov dlhý kus látky, ktorý za pomoci asi desiatich zicheriek musíte vedieť umne obtočiť okolo tela, aby ste v tom vydržali celý deň pracovať na poli, sedieť na motorke, vykonať toaletu atď.. Ak sa vám to nepodarí, alebo vám tento štýl lesklých hodvábnych zábalov nevyhovuje, môžete krásnu pestrofarebnú látku použiť doma ako záves alebo z nej ušiť zo-päť nekonečných šálov pre blízke osoby. Moja mamonárska povaha sa našťastie zastavila na počte zadovážených sárí: 5; perlové náhrdelníky putovali domov našťastie len tri; zato sklenených a drevených náramkov som počas Vianoc rozdistribuovala desiatky.

Ani znalosť jazyka hindu občas nepomôže

Celkovo je v Indii vyznávačov a vyznávačiek hinduistického náboženstva takmer 80 %, potom nasleduje moslimské a kresťanské zastúpenie. V Hajderabáde je hinduistov okolo 50 %, moslimov až 40 %, čo sa prejavuje aj na kultúre odievania, resp. zahaľovania sa, stravovacích návykov, obchodovania či prítomnosti mešít – najznámejšia mešita Charminar a prostredie rozsiahlych trhovísk okolo nej je toho dôkazom.

Anglicky hovorí v mestách takmer každý, na vidieku je to už horšie. No keďže vekový priemer populácie je asi 29 rokov a miera gramotnosti i ukončenia školskej dochádzky sa zvyšuje, bude to s komunikáciou v angličtine čoraz lepšie. Vždy máte výhodu, ak hovoríte oficiálnym jazykom hindu, ale asi len vo veľkomestách. Na vidieku v štáte Odisha nám to nebolo naozaj nič platné. Aj noviny mali totálne inú abecedu, jazyk a štýl („kaligrafické kudrlinky jedným ťahom“ by som to asi nazvala). Len podľa fotografií premiéra Modiho či niekoľkých bollywoodskych hviezd som vytušila, aká téma je v texte spracovaná.

Čo majú ale asi všetky štáty Indie spoločné, je (a začnem negatívnym výčtom) neopísateľné znečistenie ovzdušia aj vody. Automobily a motorky sú tam vcelku lacné, no bez airbagov, bezpečnostných pásov (u miestnych autobusov často aj bez stieračov, okien a dverí), o nejakých emisných kontrolách a limitoch by sme hovorili ťažko. Keď trčíte denne hodinu v zápche, nos a ústa si treba bezpodmienečne prekryť šálom alebo rovno rúškou. Zaprášení a spotení budete ale tak či tak, s klímou a smogom veľa nenarobíte. To isté platí pre vodu – v riekach sa perie bielizeň, no vedú tam aj tony odpadu a výkaly ľudí i zvierat. Keď cestujete autobusom po krajine, hocikde pri ceste vidíte holý zadok (nie dieťaťa, ale dospelého), ako si bez hanby vykonáva svoju malú či veľkú potrebu. Toto sa snaží vláda i mimovládky zmeniť. Problematika bezpečnej vody a zabezpečenie splachovacích toaliet (priamo prepojená na detskú úmrtnosť a vodou-prenosné ochorenia) je v Indii stále problém číslo jeden. Tejto témy sa vlastne týkal aj môj výskum v rámci komunitného rozvoja a rozvoja vidieka v konkrétnych častiach Indie, ale tým vás zaťažovať nebudem.

Zvláštnosti, ktoré pretrv(áv)ajú

Čo ma všade najviac trápilo, bol kastovný systém, ktorý sa márne pokúšal odstrániť už spomínaný Otec národa – Mahatma Gandhí. V rámci rodinných priateľstiev či sobášov sa ľudia medzi sebou nemiešajú, ale prísne sa držia svojho zaradenia do kást. Počas našich výjazdov do vidieckych oblastí sme sa často stretávali s tou najnižšou, najviac chudobnou a diskriminovanou kastou Nedotknuteľných. Bolo to ťažké čo i len pochopiť v tomto civilizovanom svete, ale keďže som bola len hostkou v danej druhej najľudnatelšej krajine sveta, nemohla som miestnym ľuďom prikazovať, ako sa majú správať k svojim blížnym. Na vidieku prevládala zväčša homogénna jednoduchosť, skôr chudoba ako prebytok, ale aj pohostinnosť (podeliť sa s návštevou i o to málo, čo majú). Vo väčších mestách boli rozdiely: bieda verzus extrémne bohatstvo viac viditeľné.

Azda každý, koho som tam stretla, bol svojím spôsobom joga majster, pričom som si ho v jeho veku a s prebytočnými kilami naozaj nevedela predstaviť, ako robí desaťkrát za sebou hoci len pozdrav slnka. Ale joga je skôr o duchovnom stave, životnom štýle, meditácii – to len v Európe teraz holdujeme nejakým športovým (power, hot, neviem-čo) odnožiam.

Ku koncu môjho pobytu som sa už vôbec nepozastavovala nad tým, prečo: miestni pred vstupom do obchodov nechávajú za sebou šlapky; jedia len jednou rukou; svoje dopravné prostriedky ovešajú stovkami ozdôb a kvetov; prečo šialene holdujú filmom o nadprirodzenej sile; ale hlavné postavy sa nemožu v bollywoodskom filme bozkávať; do verejných autobusov sa nastupuje podľa rodov (ženy vpredu a muži vzadu); no najmä prečo bez obáv prebiehajú štvorprúdové diaľnice s dieťaťom za sebou. Pre nich život a smrť znamená čosi iné, ako pre nás – ak zomrú, vedia, že sa na zemi okamžite prevtelia do kohosi iného.

Interakcia mimovládok a lokálnych vlád

V okrese Warangal v štáte Telangana som mala možnosť sledovať aktivity organizácie Bala vikasa, ktorá okrem iného prišla s nápadom automatu na kartu, kde si možno načerpať pitnú vodu – fungujúcom na princípe bankomatov. Z modelových dedín sa tento fenomén dostáva do ďalších regiónov a lokálna vláda sa snaží za rozšírenie a financovanie prevziať zodpovednosť. Metódu sociálneho mapovania (zakreslenia príbytkov a ich obyvateľov do mapy obce samotnými dedinčanmi), ktorá sa roky používa v komunitnom rozvoji, som si osvojila až v obci Chilkoor.

Centrálna vláda takisto realizuje niekoľko programov, ktoré by nám mohli pripomenúť obdobie socializmu, ale pri takých miliónoch ľudí a chýbajúcich zručnostiach to asi chvíľu inak nepôjde. Ide teda napríklad o program zabezpečenia platenej práce minimálne na 100 dní v roku, aby aj nezamestnaný človek bez znalostí dostal šancu zarobiť si. Potom je tu program dodávania obedov do indických škôl, kde vláda financuje v strede dňa jedno jedlo každému dieťaťu. Len tak sa môže so zasýteným žalúdkom sústrediť na štúdium (a raz z neho určite vyrastie IT špecialista). Význam programu Čistá India (na počesť už spomínaného Mahatma Gandhího) asi ani netreba rozvádzať.

Indiu spoznať počas jednej cesty vlakom

V štáte Odisha, ktorý možno v mapách nájsť aj pod názvom Orissa, sme zasa navštívili mimovládku Gram vikas, ktorá zabezpečuje prístup obyvateľstva k pitnej vode a dôstojnej sanitácii. Našťastie nám okrem štúdia a výskumu ostal aj nejaký čas na výjazdy za turistickými atrakciami. V Bengálskom zálive to bola povinná jazda na pláže, plus trojhodinová plavba loďkou po jazere Chilka na ostrov, zasvätený bohyni Kálí, kam sa v čase cyklónov vlastne ani nedá dostať. Návšteva jaskýň Borra, no najmä bláznivá jazda autobusom k nim, by bola téma na samostatné rozprávanie. Od strachu som manželovi poslala rozlúčkovú esemesku a číslo autobusu, aby mohol po našej smrti zažalovať šoféra aj celú turistickú kanceláriu. Autobusári tu ale nebezpečnú rýchlosť majú v krvi – ničoho sa vraj netreba báť.

Ak ale chcete spoznať náturu lokálnych ľudí napríklad v Odishe, absolvujte cestu vlakom. Buď dlhú cestu v ležadlových vozňoch (napríklad z Hajderabádu do Brahmapuru), kde si ale veľmi nepospíte; alebo kratšiu cestu vláčikom cez 52 tunelov po údolí Araku. Pre mňa nezabudnuteľný zážitok – počas ktorého sa najete vegetariánskych samos, napijete iránskeho čaju, kúpite si nepotrebné kľúčenky, vypočujete si tradičnú muziku. Skrátka pouliční predajcovia a umelci okolo vás toľkokrát za hodinu prejdú s podmanivým pohľadom i hlasom, že im nakoniec prispejete. A možno ani nedostanete tak vysokú prirážku (trest za európske kolonialistické chúťky z minulosti), ako na trhu vo veľkých mestách.

bezef-jediny-sposob-dopravy-na-chilka-jazere

Spôsob dopravy a zabezpečenia obživy na Chilka lake.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Boba Markovič Baluchová (Reportáž bola pôvodne publikovaná v magazíne Inspire; jar-leto 2016)

Na parapete hotela Washington Plaza: o Samar a summer v zime

Ako by to bolo včera! Sedím na parapete hotela Washington Plaza, počúvam jeden z naj hlasov na svete: Dhafera Youssefa a zdieľam posledné hodiny so Samar (bejrutskou dievčinou s absolútnym sluchom a zmyslom pre humor) predtým, ako sa na pár mesiacov či rokov rozlúčime.

10498360_10152325112772404_2616670821900914249_o

Hoci som novinárka, jej životný príbeh by som si netrúfla vypovedať. A ani predstaviť si – detstvo v Libanone – ako každú chvíľu leziem s rodinou do krytu a bombardovanie prekrývam spevom, aby ľudia nepociťovali takú úzkosť a beznádej…

Dnes by som však do Libanonu šla. Vypočuť si, ako táto mladá žena pracuje so skupinami detí a cez hudobné workshopy či vystúpenia sa snažia spolu porozumieť svetu okolo. A čeliť problémom – lokálnym aj globálnym.

Samar sa vtedy pozerala z okna von a spomenula, čo najviac milovala na Washingtone, DC (počas jej štvormesačnej stáže v USA): „Bola to jeseň – iná ako v Libanone – padanie lístia na chodníky, jeho zvuky, tvary, farby.“ A potom sa zamyslíte nad tým, akú krásnu dušu musí mať tá žena – aké maličkosti si dokáže vážiť…

Nevedela som ako zareagovať, zahanbene mi padla sánka. Tak som spomenula, že doma na Slovensku máme všetky štyri ročné obdobia, listnaté aj ihličnaté stromy, že striedanie ročných období považujeme za samozrejmé. Na viac som sa nezmohla. Ticho som civela s okna, slzy v očiach.

Strašne moc mi chýba, vlastne chýbajú. Moje interkontinentálne kamarátky, bejrutská Samar, dušambeská Tachmina, ale aj blízki ľudia z Albuquerque (kde som zasa v rámci novomexickej mediálno-ľudskoprávnej mimovládky pôsobila štyri mesiace ja).

Vonku nádherne sneží. Tak posielam našej Samarke do Bejrútu fotky ozajstnej slovenskej zimy a zababušených ľudí zo zasneženej Bratislavy, spolu s ponukami práce a štipendií. Bola by som rada, keby sa čím skôr vybrala na Slovensko. Aby som jej nemusela veci a javy opisovať – aby ich mohla sama zažiť a zachytiť. „Samar, som si stopercentne istá, že naša obľúbená speváčka: Yasmine Hamdan napísala pieseň ‚Samar’ o tebe! Lebo Samar určite znamená ‘summer’, hoci aj v zime!”

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív CSP (Publikované v časopise Týždeň, január 2016)

Do Moldavska – overiť si čísla

Ročne vraj navštívi Moldavsko len jedenásť tisícok turizmu-chtivých ľudí. Možno polemizovať o tom, či je toto číslo vysoké alebo nízke – na krajinu s 3 a pol miliónovou populáciou, ležiacou za dverami Európskej únie. Alebo pred jej dverami – záleží od uhla pohľadu. Urobiť si vlastný názor môžete osobnou návštevou.

12045236_941582885880361_4967895200921359664_o

Protesty v Kišiňove zo septembra 2015

Keď sa opýtate človeka v ktoromkoľvek členskom štáte EÚ, akej téme je zasvätený Európsky rok 2015 – správnej odpovede sa pravdepodobne nedočkáte. Preto sa aktivity kampane tohtoročného Európskeho roku rozvoja zamerali na zvyšovanie povedomia o potrebe rozvojovej spolupráce v krajinách s nižšími príjmami – cez verejné diskusie, projekcie dokumentárnych filmov či novinárske prejavy.

Študenti a študentky Katedry rozvojových štúdií (KRŠ) z mojej domovskej Palackého univerzity v Olomouci o problematike medzinárodného rozvoja vedia dostatok, keďže tento odbor študujú. No takisto im občas chýbajú zručnosti a znalosti, ako danú tému prezentovať širšej verejnosti – bez toho, aby nevyzerali ako skupinka premotivovaných misionárov. Práve preto absolvovali prípravný tréning a desaťdňovú terénnu exkurziu do jednej z programových krajín oficiálnej rozvojovej pomoci SR aj ČR – do Moldavska. V tejto európskej krajine si pozreli na vlastné oči reálne rozvojové projekty v praxi. Teraz o nich budú vedieť hovoriť zrozumiteľným jazykom (bez stereotypov a citového vydierania). Cestu podporila Česká rozvojová agentúra práve v rámci aktivít Európskeho roku rozvoja, čiže mladí ľudia mohli vidieť „rozvojovú“ krajinu priamo v Európe a nenaštrbili tým rozpočet svojich rodičov.

moldavsko-plne-kontrastov-aj-v-doprave

Paradoxy v moldavských uliciach

Čísla, ktoré vyvolávajú otázky

Mladí ľudia z Palackého univerzity v rámci svojej exkurzie navštívili vládne, mimovládne i nadvládne inštitúcie v Moldavsku. Zaujímali sa o programy krátkodobej humanitárnej a dlhodobej rozvojovej pomoci, o odovzdávanie transformačných skúseností, ale aj o utečeneckú krízu, ktorá sa v krajine zatiaľ výrazne neprejavuje.

O minulosti aj budúcnosti tohto štátu, kedysi patriaceho do ZSSR, hovorili aj s veľvyslancami ČR aj SR v Kišiňove. Študenti a študentky na vlastnej koži zažili na námestí Štefana Veľkého veľké septembrové protesty. Chodili si po večeroch fotiť stanové mestečko protestujúcich pred moldavským parlamentom. Robili rozhovory s miestnymi aktivistami a aktivistkami.

Pochopiteľne chceli vedieť, ako mohla pred niekoľkými mesiacmi bez povšimnutia uniknúť miliarda dolárov z troch bánk. Možno niektorých prekvapí suma, ktorú EÚ vynaložila doteraz na odstránenie korupcie v tejto krajine – 60 miliónov eúr. Pokiaľ sa však vláda bude meniť niekoľkokrát do roka a nebudú zrealizované potrebné reformy, štát ostatne ešte minimálne desať rokov pred bránami EÚ.

tradicny-trh-uprostred-kisinova-tesne-pred-zaverecnou

Kišiňovská stará tržnica

Migrovať za prácou a nechať deti doma

Projekty rozvojovej spolupráce sa v Moldavsku realizujú v niekoľkých prioritných oblastiach – od ochrany životného prostredia až po sociálnu infraštruktúru. Nie je prekvapením, že v rámci zdravotníctva a sociálnej starostivosti je nielen v Kišiňove jednou z najúspešnejších mimovládnych organizácii česká Charita.

Charita sa venuje napríklad integrácii moldavských migrujúcich ľudí naspäť domov a tiež rozvoju pestúnskej starostlivosti (systém náhradných rodín). Ďalšie charitné projekty sú zamerané na ľudí v núdzi, ktorí si potrebnú starostlivosť nedokážu zabezpečiť. Ide o opustených starších ľudí, ľudí so špeciálnymi potrebami, ľudí bez zdravotného poistenia, no aj o voľne ponechaných maloletých klientov. Dospelí obyvatelia Moldavska totiž odchádzajú na celé mesiace za prácou do okolitých štátov. Pri platoch okolo 200 eúr na mesiac sa im asi nemožno čudovať. Problém je, že sa o potomstvo nemá kto starať. Vznikajú tak nepravé siroty v dôsledku migrácie.

To, že rodičia posielajú z Francúzska či Talianska domov tzv. remitencie, z ktorých potom žije celá zvyšná rodina, na výchovu detí nestačí. Smutné tiež je, že tento druh financií nesmeruje ako investícia do podnikania, ale na čistý konzum – stačí sa pozrieť, ako funguje mládež v hlavnom meste. Podľa oblečenia, osobného auta a najnovšieho mobilu spoznáte spôsob zárobku rodičov.

tradicne-kostymy-a-ludove-umenie-sucastou-muzea-v-telenesti

So študentmi a študentkami Palackého univerzity v historickom múzeu

Moldavskí tínejdžeri môžu veľa zmeniť

Študetnti a študentky KRŠ počas desaťdňovej terénnej exkurzie mali možnosť takisto navštíviť aj jednu z dvoch autonómnych oblastí Moldavska – Gagauzsko. Komunitná organizácia Ograda Noastra sa tam zameriava na inklúziu a podporu aktivít menšín, ktorých je v Moldavsku neúrekom. Aj jazykovo je na tom táto krajina (na pomedzí vplyvov Ruska a EÚ) veľmi dobre – obyvateľstvo hovorí moldavsky, teda rumunsky, potom rusky, nejakým lokálnym jazykom, prípadne ešte francúzsky alebo anglicky. Škoda, že televíziu sledujú rodiny najmä v ruštine. Ruská propaganda, a následné mýty aj nálady proti EÚ sa tak šíria ľahko a bez potrebného vzdelania, povedomia sa vyvracajú len ťažko.

Mladí gymnazisti a gymnazistky niekoľko stovák kilometrov od hlavného mesta – v gagauzskom meste Vulcanesti nám však dokázali, že vďaka včasnej podpore talentu a vzdelávaniu v globálnych súvislostiach môžu vyrásť z tínejdžerov uvedomelé, kriticky mysliace individuality. Len im treba ukázať, ako overovať zdroje informácií a čo znamená napríklad taká demokracia.

v-areale-klastora-v-saharne-aj-jazierko-s-ozdravnymi-ucinkami

Všade očividné symboly viery a svätená liečivá voda

Zatiaľ neznehodnotený turizmus

Okrem obiehania oficiálnych inštitúcií a mimovládok bol čas aj na svojskú dávku turizmu. Povinnou jazdou boli návštevy dvoch populárnych náboženských atrakcií – kláštora s múzeom vysoko nad riekou, Orhei Vecchi, a mužského kláštora s prírodným vodopádom aj ozdravným jazierkom Saharna. Pohľadnice a magnetky zatiaľ za veľa nestoja, ale o pár rokov sa to určite vylepší. Ľudové umenie a tradičné folklórne kostýmy (ktoré je dnes trendy kombinovať so súčasným moderným outfitom) si získali náš obdiv.

Nemožno opomenúť moldavské víno, ako dôležitý vývozný artikel. Skoro dvojhodinová exkurzia lokálnym minibusom (maršrutkou) v podzemnej vínnej pivnici Milesti Micii je dosť drahá na to, aby ju mohli absolvovať domáci obyvatelia. Chodia tam väčšinou len turisti a turistky. No aj tých by si toto miesto, zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO, zaslúžilo určite viac. Celková dĺžka chodieb činí 200 kilometrov, čím je bezkonkurenčne najdlhšia na svete. Niektoré archívne vína ešte zo sovietskych časov sa záujemcom predávajú po tisíckach eúr za kus.

Ak si budete plánovať cestu do Moldavska, vínnu zastávku nesmiete vynechať. Len sa treba na cestu vydať letecky, nie 24 hodín autobusom. A nechajte sa ubytovať v rodinách – keďže hostelov v krajine ešte vela nie je a hotely sú väčšinou drahé, ťažkopádne retro. Čo je dôležité, domáca pohostinnosť a najmä skvelá moldavská kuchyňa vás uspokoja.

fotky-a-videa-urobene-dronmi-popularne-aj-v-moldavsku

Fotogenické situácie na každom kroku

Foto: Boba Markovič Baluchová, Kateřina Procházková (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, zima 2015)

Protesty v Moldavsku: Zo sociálnych sietí do stanov

Moji kolegovia a kolegyne z Katedry rozvojových štúdií na Palackého univerzite v Olomouci majú nevídané šťastie na doležité eventy a správne načasovanie. V roku 2009 boli krátko po Twitterovej revolúcii v Moldavsku práve na terénnej exkurzii v hlavnom meste Kišiňov a ďalších oblastiach – aby študenti a študentky videli, ako sa v tejto menej rozvinutej krajine realizuje oficiálna rozvojová pomoc ČR i SR. Stretali sa vtedy prevažne s ľuďmi, ktorí boli zapálení pre zmenu a pro-európske smerovanie, mali radosť z toho, že im už nebudú vládnuť komunisti.

img_0516

Lenže reformy sa nie vždy realizujú s pochopením a integrácia do EÚ nebude tak rýchla, ako sa pred piatimi rokmi očakávalo. Aspoň tak sa nám to javí v týchto dňoch. So študentmi a študentkami z Palackého univerzity sme v centre diania, v polke septembra sme sa totiž vybrali na obdobnú exkurziu. Podľa neoficiálnych zdrojov tu v roku 2015 klesla podpora EÚ na alarmujúcich 38 %. Naopak stúpa pro-ruská náklonnosť, a aj tam, kde by to málokto čakal (napríklad v autonómnej oblasti Gaugazsko).

Nie je to až také veľké prekvapenie. Na boj s masívnou propagandou ruských TV kanálov, ktoré sú v republike, kde všetci ľudia hovoria plynule rumunsky aj rusky, dostupné a veľmi sledované, nemá EÚ potrebné nástroje. Mýtom, ktoré šíria, sa dá ľahko uveriť. Naviac, ak k úniku miliardy dolárov z troch moldavských bánk došlo počas vládnutia koalície troch pro-európskych strán. A keďže médiá moldavské obyvateľstvo zastrašovali predpoveďami, že by sa potenciálne nepokoje mohli pretaviť do krviprelievania (ako na ukrajinskom Majdane) – do ulíc nevyšli státisíce, ale „len“ desaťtisíce nespokojných ľudí.

Tentoraz protestujúci neriešili „revolúciu“ cez sociálne siete, ale rozhodli sa každú nedeľu protestovať na hlavnom námestí Štefana Veľkého. Tí najodovzdanejší aktivisti na námestí pred parlamentom i stanujú. Ich požadavky sú jednoduché – odhaliť vinníkov podvodu, vymeniť politikov v rozhodovacích funkciách a zamedziť činnosť oligarchov. Hneď na druhom nedeľňajšom stretnutí ohlásili lídri pokojného protestu, združujúci sa okolo TV Journal, založenie politickej strany.

Súčasná vláda, už tretia v tomto roku, však úraduje len sto dní. Dosť málo na to, aby zlepšila život obyvateľov Moldavska, vyriešila situáciu v Transnistrii, popasovala sa s korupciou a zmiernila masívny „brain-drain“, teda únik mladých mozgov, ako aj migráciu ľudí v produktívnom veku za prácou do krajín EÚ. Ale na odhalenie úniku tak obrovského množstva peňazí v tak malej krajine, by to stačiť malo…

Text a foto: Boba Markovič Baluchová (Publikované v časopise Týždeň, september 2015)

Ivana Pástorová: Za novými menami slovenskej fotografie treba vycestovať

Slovenských teoretičiek fotografie zrátate na prstoch jednej ruky. A predsta sa veci dejú, fotoknihy vydávajú, fotovýstavy inštalujú, a to nielen v Bratislave. Ivana Pástorová pred niekoľkými dňami pripravila s ľuďmi okolo Domu Fotografie v Liptovskom Mikuláši svojský koncept výstavy pod názvom „Okamihy“. Za novými menami slovenskej fotografie sa podľa nej určite oplatí vycestovať do Liptovského Mikuláša.

Takto pred dvoma rokmi si odchádzala za štúdiom umenia (predovšetkým fotografie) do ruského Petrohradu. Ktorá výstava ťa tam najviac zaujala?

Štúdium v Petrohrade bola pre mňa veľká výzva. Mala som veľké očakávania a mnohé z nich sa mi i splnili. Ako študentka som mala možnosť opakovane navštíviť Ermitáž, jednu z najvýznamnejších svetových umelecko-historických inštitúcií. Jedenkrát toto múzeum navštíviť nestačí. Po dvoch hodinách prehliadky úchvatných výtvarných diel už nedokážete vnímať skvosty, ktoré sa tam nachádzajú. Teoretici umenia by mali chodievať do Ermitáže tak často ako do potravín! V Petrohrade je množstvo významných miest, ktoré vám odkrývajú tajomnosť kvalitnej umeleckej tvorby ruských autorov. Atmosféra mesta je pretkaná históriou a umením. Je to celok, ktorý sa snažíte absorbovať. Nedokážem preto vyzdvihnúť jednu výstavu, ktorá by ma zaujala najviac. Musím sa tam ešte vrátiť.

O Petrohrade sa vraví ako o zlatom výklade Ruska. V prípade tradičného umenia, sochy či maľby je to pochopiteľné. Ale ako je to tam s dokumentárnou fotografiou? O kvalitných dokumentárnych fotografov tam núdza nie je. Presvedčila ma o tom aj moja štúdia, v ktorej som nachádzala prepojenia ruskej a slovenskej fotografie v historických východiskách od začiatku 20. storočia až po dnešok. Mňa však fascinovala inšitúcia Rosphoto, ktorá prevádzkuje v Petrohrade aj svoju galériu na vysoko profesionálnej úrovni. Jej úlohou je prezentovať nielen tvorbu ruských fotografov, ale aj tých zahraničných. Vďaka tomu som mala možnosť uvidieťvýstavu vynikajúceho fotografa Rogera Ballena. Doteraz cítim zimomriavky, keď si na jeho fotografie spomeniem.

ivana_pastorova-v-galerii-lepsi-svet-foto_andrej_lojan

V Dome fotografie v Liptovskom Mikuláši možno do konca januára navštíviť pozoruhodnú výstavu „Okamihy“ pod kurátorskou taktovkou Lucie Benickej a teba. Ako si vyberala tých desať nových, resp. mladých autorov a autoriek slovenského foto-dokumentu?

Pod odborným vedením Lucie Benickej (riaditeľky Galérie umelcov Spiša a tiež Domu fotografie, o.z.) a fotografa Matúša Zajaca som sa snažila zamerať na fotografov a fotografky mladšej genrácie, ktorí sa dlhodobo venujú fotografickým dokumentárnym projektom. Zámerom výstavy s názvom „OKAMIHY“ bolo poukázať na prácu práve tých autorov a autoriek, ktorí možno nemajú fotografické vzdelanie, ale svojím vytrvalým záujmom o fotografiu, výberom tém a pod vedením skúsených profesionálnych fotografov, sa snažia nadviazať na tradíciu kvalitného slovenského dokumentu. Každý však vo svojom individuálnom vizuálnom i obsahovom prejave.

Tvoj partner Andrej Lojan, takisto patrí do tejto generácie či skupiny autorov-fotografov. Nájdeme ho v spomínanej desiatke?

Nenájdeme, pretože ako fotograf a spoluzakladateľ fotografického združenia PHOS, bol len nedávno súčasťou inej výstavy z produkcie Domu fotografie v galérii v Liptovskom Mikuláši. Výstava mala názov „Za krížom“ a jej cieľom bolo interpretovať každodenné životné okamihy, nasledujúce “kríž” v dielach súčasných slovenských dokumentárnych fotografov. Ako aj v tvorbe významného českého fotografa Jindřicha Štreita. Ako kurátorky novej výstavy „OKAMIHY“ sme nechceli opakovane ponúknuť tie isté mená. Uvítali by sme, aby tvorba mladých autorov a autoriek bola konfrontovaná s názormi verejnosti prostredníctvom takýchto podujatí, výstav v regionálnych galériách.

Som ti veľmi vďačná za to, že v spomínanej výstave ste mysleli aj na rodovú rovnosť či skôr vyváženosť. Ťažko sa hľadali ženské autorky-fotografky v rámci súčasnej dokumentárnej fotografie?

Popravde, pri koncepcii výstavy a výbere mien sme hľadeli najmä na kvalitné spracovanie danej témy, na autentickú výpoveď zachycovanej skutočnosti. Až vo finále výstavy sme si uvedomili, že medzi autormi a autorkami sú rovnomerne zastúpení muži aj ženy. Nebolo to úmyslom, o to viac nás to teší. Tak ako ženy-fotografky nemožno opomenúť ani v našich dejinách fotografie. Výstava „OKAMIHY“ zároveň prezentuje autorov a autorky z rôznych regiónov Slovenska, kde naozaj žijú a tvoria. Nejde len o hlavné mesto. Ani výstava nie je lokalizovaná v Bratislave. Naozaj však všetkým odporúčam urobiť si výlet smerom na Východ a za výstavou do Liptovského Mikuláša vycestovať.

Vedela by si každého z desiatich autorov a autoriek opísať jedným slovom či slovným spojením?

Samozrejme, každý z nich je jedinečný. Ale pre nás ako kurátorky bolo dôležité, že všetkých vybraných autorov a autorky spája jedno, a to, že každý z nich pristupuje k zobrazovaniu témy na základe svojich vlastných vnútorných indícií. Nesnažia sa svojou tvorbou realitu meniť, ovplyvňovať, iba poukázať na situácie, ktoré sú totožné s ich polohami fotografického vnímania. A to ich spája.

Keď si pôsobila v zahraničí – vedela si tamojším ľuďom opísať slovenskú kultúru? Cez ktorú foto-knihu slovenského fotografa či fotografky by sa ti to robilo najľahšie?

Ak by som sa mala zamerať na ľudskosť, pretavenú do fotografií, na také to človečenstvo (ničím nemanipulované) a ľudské príbehy (znepokojujúce, ale pravdivé), poukázala by som asi na knihy môjho najmilšieho fotografa Martina Martinčeka.

Fotografiou (samotným remeslom, písaním teoretických statí či výučbou na umeleckej škole) sa ale neživíš. Kam by ste museli zacestovať, aby ste si s partnerom splnili tento sen? Na aký foto-projekt by ste sa dali nahovoriť?

Nemyslím, že musíme niekde vycestovať. I na Slovensku je dostatok tém, ktoré stoja za to, aby sa im niekto fotograficky venoval. Svoju úlohu skôr vidím v napomáhaní zvideteľnenia sa tých autorov a autoriek, ktorým ide o humanitu, nie o absurditu.

ivana_pastorova-v-dome-fotografie-foto_lucia_benicka

Pôsobíš v občianskom združení Lepší svet, n.o., ktorý sa venuje sociálnej inklúzii aj chránenému bývaniu pre ľudí s postihnutím. Je to tvoja vysnívaná práca?

Je to práca, ktorá ma napĺňa a zaujíma. Človek si postupne uvedomí, že všetky banality, ktorými sa trápi, sú nič oproti duševnej či mentálnej chorobe. Na druhej strane je to veľmi premenlivé, pretože v súčasnosti sa podobné problémy môžu dotknúť zo dňa na deň hociktorého človeka. Vďaka takejto práci sa stávate viac vnímavým a citlivým pre potreby druhých ľudí.

V rámci vášho združenia spolupracujete aj s poprednými slovenskými umelcami. Organizujete výstavy, happeningy, výtvarné workshopy. Má to u nás zmysel? Aká je odozva verejnosti?

Predaj vystavených diel napomáha rozvoju našich aktivít pre ľudí s mentálnym znevýhodnením. Nie vždy sa nám podarí predať obrazy od popredných výtvarných umelcov, ale predsa nejde len o komerciu – ide skôr o stretnutia, vzájomné inšpirácie. V rámci našej Galérie Lepší svet každý mesiac organizujeme výstavu jedného či skupiny významných slovenských umelcov. Vernisáž je vždy v nedeľu o 17tej. Zvykli sme si už na prítomnosť stálych hostí, ktorí síce vystavené obrazy nekúpia, ale vernisáž vnímajú ako kultúrnu udalosť, priestor na stretnutie, debatu o umení. A tak sa nám to páči.

Text: Boba Baluchová, Foto: Andrej Lojan, Lucia Benická (Rozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2014)

Rucsandra Pop: I love Bucharest for its hidden poetry (interview)

She is a full time mother and a writer of theater plays. In few months (after maternal leave) she’ll go back to work (the area of communication and marketing) and she’d finish her PhD.-thesis. She jokes about herself saying that she is a stand-up scientist, because she does things differently. She studied literature in Braşov (Romania), journalism in Bratislava (Slovakia), sociology and cultural anthropology in Warsaw (Poland) and she had been also a Fulbright visiting scholar at Indiana University in the US. In her spare time, she organized poetry readings, conferences and all sort of events that were missing in the cultural scene at a given time. Rucsandra Pop.

B: What’s going on in your busy life of drama writer?

R: One of my plays is called ‘Oracol’ (The Oracle), and it is a one woman show, about unconditional love. It had the premiere in 2011, when I was in the US, and ever since we had over 40 shows in 8 cities all over Romania.

The second play is called ‘Talk to the Bomb’ and is about a love triangle (a girl and two boys) who meet in Vama Veche, on Romanian sea side, in 2001 just before 9/11. The play is about the loss of innocence and about the fact that men and women are sometimes incapable of dialogue and this is the main reason they hurt each other. At a bigger scale, the same thing can be said about two different cultures, and this is why 9/11 has such a strong impact on the lives of the three characters. ‘Talk to the Bomb’ had the premiere in 21.12.2012, as we wanted to celebrate with this play the much expected end of the world.

A third play that I wrote – called ‘Huevos congelados’ – is now being rehearsed and is going to have the premiere this summer.

B: You are finishing your study. What is the topic of your PhD.-thesis?

R: Next year I should finish my PhD in Anthropology and Folklore. My topic is the biography of my grandfather – Mihai Pop – who was an important folklorist with a very interesting life and career, both locally and internationality. He was a man of many disciplines – he started with linguistics, moved on to sociology, ethnomusicology, to later discover the folklore, the semiotics and finally the anthropology. In the 30s, he studied in Prague where he met the famous Czech and Russian structuralists. Then during the Second World War he was a cultural attaché in Bratislava, during the First Slovak Republic. He actually finished his PhD at Academia Istropolitana in Bratislava in 1942. He was a true Central European citizen and he later became a specialist in the area.

B: Why have you chosen this topic?

R: I like to say that the topic has chosen me more than I chose it – one day I discovered what a fabulously interesting guy my grandfather was and I wanted to share his story with the rest of the world. In reality, it was a bit more than that. Mihai Pop lived for 93 years and he was professionally active during 70 years, browsing one war, a few major shifts in the political regimes and crossing a few major disciplines. He was a socratic personality having the gift of inspiring people around him and the ability to unite the east with the west. He was in touch with many important scholars of his times – from Claude Levi-Strauss, to the linguist Roman Jakobson and Umberto Eco, then a young semiotician. I followed on his footsteps and got full with his story that I now want to share. I think that there is a lot to learn about history and life just by looking at his biography.

Central University Library in Bucharest.

Bucharest: Central University Library.

B: How ordinary people can understand this topic and your choice?

R: I do hope the ordinary people will understand my topic. I think of the final product more as a book than just a PhD paper – just for a scientific audience. My aim is to write the interesting biography of a Romanian intellectual who had a fascinating life and who lived during the 20th century very aware of what was going on this planet. After all he spoke eleven languages and he could also read between the lines. Romanians have a fascination with the interwar generations of intellectuals but they know too little about them. I’m digging for more. My grandfather was part of that generation, but he was not among the stars. Bringing him – and others like him – into the spotlight can give us a better understanding of our recent history.

B: Could you estimate the influence of your research on Romanian culture, education, art-science?

R: I think that my way of conducting and presenting my research is out of the box. And this is because I’m not a real academic. I’m first of all a story teller and I also have a marketing background that forces me to give interesting presentations. I also follow Ted.com. Actually, together with a group of friends we organized in 2009 the first TEDx conference in Bucharest. I think academics that are boring for their public are old fashioned. I sometimes joke about myself saying that I am a stand-up scientist, because I do things differently. And this could be sometimes disturbing for more traditional professors. I don’t disregards methodology and theory – I just try to do things more engaging for the others and I strongly believe the new generation is looking for a re-fresh. And I don’t wait to have resources in order to start a project – I work with what I have at a given moment.

B: Can you work on your projects without dependence on money from various foundations’ funding?

R: I started this project on my own and then I went back to school, because I felt I needed more information and more discipline. But you can see in the way I work that I keep the freedom to follow my passion and share it with the others, I don’t hunt academic titles. My project is an open project, I look for enthusiastic young people to come and work with me. And they do. Research is hard work, but it should also be fun. I also think that my studies abroad changed my way of doing things. I am a Romanian that had access to the Francophone and the American education system. And I feel those influences in the way I work, in the books I read. From the American school I’ve learn academic writing, an art that is neglected in Romania. I try to share this knowledge with the people who are as enthusiastic about their work as I am about mine.

Rucsandra Pop - Romanian journalist, drama writer and 'stand-up scientist'.

Rucsandra Pop – Romanian journalist, drama writer and ‘stand-up scientist’.

B: You are also mother. Do you have time for cultural events during maternal leave?

R: Up to now I was “forced” to make time at least for the cultural events that I generated. I don’t go every time one of my plays is staged. But sometimes I am needed to be the sound engineer or to help in any other way. When you are an independent artist, you cannot say I’m the writer I don’t get involved. You are an active part of the team. Now, as the summer is here and the baby is older I’ve promised myself to attend other events as well. Most of the times together with the baby. I take my son with me whenever I can. Not only because I’m still breastfeeding but I want him to experience all sorts of things, not just live in a bubble.

B: Is it easy to be (to move, to breathe, to create) a mother in Bucharest?

R: In my opinion the best description of Bucharest was given by a French traveler a few centuries ago. He said: Here we are at the gates of Orient where everything is taken easy. Bucharest is an easy town after you have managed to tame the beast. In my first years in Bucharest I was terrified by how crowded and crazy and noisy it was. Now I have my own oases in the city. If you are on Bulevardul Magheru – one of the main boulevards – Bucharest is chaos in full swing. If you move in the right direction you can find the most charming and quiet places and magic little streets.

To love Bucharest you have to know Bucharest or to find the right guide. For me as a writer this convoluted city is a continuous source of inspiration. First of all I am passionate with history – and to love this city you have to understand all the layers. The fancy underwear comes from the times it was called the little Paris, the gray ugly dress was a gift from Daddy Ceausescu, and the high heels and that bling-bling – is the capitalist make up. And on top of all that you have the Oriental kitsch, the sweet smell of the Turkish shawrma (shaorma).

As a mother, that’s a completely different story – yes, Bucharest does have a few nice parks, but no sidewalks to go with the stroller on, as most of the sidewalks are occupied by illegally parked cars. So, I would say that Bucharest is not the most baby-friendly place on Earth.

B: Which Romanian cities do you like besides Bucharest?

R: I grew up in Brasov and I think this is one of the most beautiful cities in Romania. I hate the weather there, but that’s a different story. Brasov is a bit like Bratislava. It has a very Central European look and feel. So does Sibiu, which is smaller but much more exciting from cultural point of view than Brasov. They are both old German burgs, but during communism Brasov suffered a Stalin kind of mutation. Inspired by the Big Russian Brother, Ceausescu has brought here people from a much poorer part of Romania to work in the recently opened factories. And this sort of social engineering makes Brasov a lazy town culturally speaking. Fortunately it has lovely surroundings, as it’s in the middle of the mountains. Another magic place is Sighisoara, an old medieval town, it looks a bit like Prague in miniature. There are many other special places, the most exotic being the Danube Delta.

Romania: the culture.

B: Have you ever considered emigration to another country or continent (and why)?

R: I lived in three different countries for one year: Slovakia and Poland when I was younger and United States recently. And I’ve traveled a lot in the last 15 years. I think that our generation is lucky – unlike the generation of our parents. For us emigration is a strong term as we have the freedom to experience the world. I consider myself a citoyenne du monde and up to now whenever I had the mood and the opportunity I moved around.

B: What is the difference between Bucharest and Bratislava, Vienna, Budapest, London or Paris?

R: I love this question, because I love all these cities in a totally different way. London and Paris are Capitals with a big C – full of opportunities, but expensive and demanding. You have to give them your time, your ambition and your heart. They will eat them all. Plus your money. If you’re willing to give all that, you can blend in.

Bratislava, Vienna, Budapest is the Central European golden trio. Vienna and Budapest are more voluptuous and more luxurious, but they have a history of nationalism and xenophobia that is re-bursting these days. They are great places to visit – great food, great art, great sites but as an outsider is not easy to find your place there on long term. At least this is my feeling. Bratislava might not be as fancy at the first glance, but the people have the hearts big as a bus. You could be adopted in no time, with one important condition – to learn the language. Bratislava is small and easy and charming.

Bratislava and Bucharest have at least one thing in common – they are nicer when you explore them with a local than with a tourist guide in your hands. I hate tourist guides anyhow, but in Bucharest they won’t help you. The coolest places will never be on the Lonely Planet. Bucharest is to smell and taste and love. But in order to love it you have to come with an open heart.

Bucharest and its architecture.

Bucharest: the architecture.

B: I used to live in Bucharest in 2009. I can see huge difference between ‘then & now’. Can you see and also describe the improvement / movement / significant change of your (capital) city?

R: I think that in spite of the crises, Bucharest has flourished in the last few years. People took over the city in many ways, they have finally discovered the civic spirit. The most obvious sign were these year street protests against the gold exploitation in Rosia Montana (an old gold mine in Transylvania). People were out on the street for weeks in a row for a greater good that was not bigger salaries or pensions. It was nice to see 15.000 people marching on the streets of Bucharest with no political agenda, but with a civic responsibility.

I think people realize more and more that the city is theirs to play in. And you can see that lately there are many events that happen in the streets. The traffic is stopped by the authorities and the pedestrians take over. One of the major changes in terms of life style is that more and more people are using the bikes as an everyday means of transportation or just for recreation. Five years ago riding a bike in the Bucharest traffic was suicidal. Now it’s less and less so. And this can be coupled with the fact that people started to jog quite a lot. I have many friends running marathons, and this was not so a few years back. People seem to love themselves and their city more.

There are also bad things happening and one of them is the continuous destruction of old historical buildings in order to build more modern stuff. The city council not only that agrees with this type of aggression, but it sometimes generates it.

B: Are there more opportunities for street art, community work, urban spaces, open public discussion?

R: Oh, yes. In the last few years the art galleries and artistic spaces appeared like the mushrooms after the rain. 2009 was a year of major shift in mentality. Many people lost their corporate jobs or they just quit and decided to follow their dream. For many of those people the space of self realization was art. As a consequence, the city flourished with opportunities created by these people or by the ones who were already in the game. Also, some companies started to talk to these people and help them manifest themselves. I’m glad the companies understood that the target and their needs are changing.

Another thing is that people have less money than when the economy was booming, so they travel less and then, spending more time home, they feel the need to create here creative spaces, they become more aware of their own town. To make things you need help from the others, so people get together, they plan and they do stuff.

B: Can you name some of interesting activities, unique projects or places (where you would like to go if you had time & energy)?

R: Back in the summer of 2012, when I just came back from US, a colleague from work told me about this group of friends, mainly architects, who took over an old and very beautiful house that was almost destroyed. They were living there and fixing the house in the mean time. I went to meet them. I thought that this was a squat, but they told me that they talked to the owner – a member of an old aristocratic family, who recently got his house back. But he was living abroad and he didn’t have time to take care of this property. So, he decided after a while to allow the young architects to live in his house. They started to repair the house step by step and they transformed it in an underground cultural center – so it became a squat with the approval of the owner. I staged there two of my plays.

This is the story of this place – called Carol 53 – in short. But in reality there were many phases, that include public debates about housing and squatting and social architecture.

Rucsandra Pop is watching her own play.

Rucsandra Pop – watching her own play.

B: Cultural center instead of abandoned building. What a nice idea! Are there other similar stories?

R: I can say that this is a trend – people occupying public or private unused spaces. The young generation organizing all sorts of events in transitioning spaces. Many parties are happening in old palaces or historical building that are being not used for their initial purpose. For example the coolest New Year party took place in the old National Library, a huge palace downtown – that for the moment is empty.

Another project that I love and I see as representative for Bucharest these days is lorgean theater, a theater that was opened in a 32 square meters apartment. It started in 2009 as a joke of the owner of this apartment, the writer Jean Lorin Sterian who invited his friends to perform in his home and he invited both friends and strangers as audience. The project grew organically and this year in April the first domestic theater festival took place. During HomeFest over 20 dance and theater performances took place in homes around the city. Random people were excited to have the opportunity of hosting art in their living rooms.

B: What is the most important difference between your life and lives of your parents (regardless to IT or technology innovation)?

R: The difference is huge: my father for example came from an old noble family. He was born just when the war started. He was raised with some values and living standards (almost all his family spoke French on daily basis) and he spent almost all his life during the communist regime – with no food or with very bad food, with no opportunity to travel and a gray life. We were born in this gray/sad life missing almost anything and became adults in times when one can have everything. And more. Of course, our parents educated us in such a way that we are aware of the past with all its layers and we appreciate the really important things. Between the verb to be and to have, my parents always valued the verb to be. And they taught us to do the same. So, I think the major difference doesn’t lay in the amount of things we can buy, but in the fact that, unlike our parents, we have the freedom to travel and express ourselves. The freedom of not being permanently afraid. But we forget this too often. The gadgets and devices come with that freedom as well.

B: What is the biggest difficulty for people interested in art (in age between 30 & 40) in Bucharest?

R: In my view, the biggest difficulty for artists is the lack of cultural managers, producers and fundraisers. As an artist I have to do too many things on my own and I know that if I had the help of a trained and engaged person, I could grow my projects much faster. The only domain that now doesn’t have only artists but also starts to have an infrastructure is the applied arts. In the last few years there is a new generation of curators and galleries doing a pretty good work. Fashion has also grown enormously in the last years. More and more top stars – like Madonna, Beyonce and Jenifer Lopez are wearing clothes made by Romanian designers like Maria Lucia Hohan and Andreea Badala. But in the field of performing arts everything is still chaotic. We still lack specialists. I don’t say that we’re missing money, because I know that the money is out there you just have to have the time to apply, ask or beg for them. For me the human resource is still a problem. I am at a level where I know that if I want to do more with my theater productions I need a manager. And I cannot find this manager yet. And I kind of know everybody who knows everybody in this city.

My analysis refers more, of course to the independent scene. What happens at the political level is a joke. In the last few months we had 3 or even 4 Ministers of Culture – all politically appointed and all of them missing the point. There is a great scene that the politicians do not understand. The biggest disaster was the demolition of Romanian Cultural Institute – an institution that for some ten years was representing very well Romania abroad and which was destroyed for political reasons.

Bucharest: the reconstruction.

B: What should have been done better in this city (tourism, infrastructure, local politics, community life)?

R: As for what should have been done better in this city – this is a question with a ten pages answer. But to cut it shortly I think the most important thing is to have an active and powerful civil society that would impose on politicians their idea of what the city should be. A city should be designed according to the needs and dreams of its inhabitants, not according to some political agenda. When the bucharestoise will understand that only their love can shape the city, Bucharest will be a better place. Until then we will keep accusing the politicians, that they take the wrong decisions, or we will blame each other that we’re parking illegally and throwing trash on the streets.

B: Do you love Bucharest overall (why)?

R: Even though I grew up in Brasov, I was born in Bucharest and my family has been here for a couple of centuries. This city is in my blood. I’ve also lived abroad and when traveling and living someplace else you get perspective and get rid of the local complexes. Bucharest is not the heaven on earth but it has many features that make it a nice city to live in. For example, one thing that Romanians don’t appreciate is that the crime rate is very low in Bucharest compared with other big cities. It’s also a very effervescent city – some call it the new Berlin – and I partially agree with this. There are many thing lacking but this gives you, the citizen, the freedom to invent them, to experiment. You just need lots of energy to fight or avoid the system that is not going to help you. So, the answer is: yes, I love it, for its hidden poetry. But sometime this love turns in a love-hate relationship. As Facebook would put it: it’s complicated.

Prepared by: Boba Baluchova; Photo: Palo Markovic & Rucsandra Pop (archive)

Michal Miadok: rozvojová spolupráca by mala byť rovnocenným partnerstvom

Slovenský rozvojový pracovník Michal Miadok momentálne absolvuje na pobreží Kene svoju štvrtú misiu – ako koordinátor sociálno-zdravotníckeho programu Trnavskej univerzity v regióne Kwale. Cez VŠ sv. Alžbety však predtým absolvoval ďalšie dlhodobé pobyty v krajinách, ktoré by si človek asi primárne za dovolenkovú destináciu nevybral. V čom bola jeho práca netypická i prínosná, a ako sa na svoje predošlé pobyty pozerá s odstupom času?

Počas a po období dažďov nielen ľudí v Južnom Sudáne a v Keni sužuje malária. Kde si sa s touto chorobou stretol po prvý raz?
Už aj počas môjho dobrovoľníckeho pobytu v Indii (projekt Misia India). Avšak prvé naozajstné stretnutie s týmto ochorením som zažil v Burundi, kde som pracoval ako logista VŠ sv. Alžbety v nemocnici v dedinke Rutovu. V tejto oblasti sa malária vyskytuje v jednej zo svojich najhorších foriem (plasmodium falciparum) a postihuje značnú časť obyvateľstva. Ľudia tu na ňu umierajú.

Zmenil dobrovoľnícky pobyt v Indii tvoj pohľad na rozvojový a rozvinutý svet, zmenil tvoje pracovné či študijné plány do budúcna?
India bola pre mňa skúškou, či pobyt v tak nehostinných pomeroch a náročných podmienkach zvládnem. Fyzicky aj psychicky. Pobyt ma utvrdil v rozhodnutí pracovať v rozvojových krajinách.

Cez VŠ sv. Alžbety si absolvoval doteraz tri 6-mesačné pobyty v rozvojových krajinách. Dajú sa nájsť nejaké spojitosti medzi prácou v Burundi a na Haiti?
Prvou spojitosťou je fakt, že Burundi ako aj Haiti patria medzi najchudobnejšie krajiny na svete. Obe krajiny sú frankofónne, a bezpečnostnú situáciu v nich možno prinajlepšom opísať ako komplikovanú. Oba projekty, na ktorých som pôsobil, boli zdravotníckeho charakteru. V Burundi sa jednalo o nemocnicu s lôžkovou časťou pre štyri rôzne oddelenia a s dvoma plne funkčnými operačnými sálami. Pracovalo tam okolo 50 miestnych zamestnancov. Dvaja až traja zahraniční lekári pracovali v ordináciách, na operačných sálach a vykonávali tiež pohotovostnú službu – sedem dní v týždni, dvadsaťštyri hodín denne. Na Haiti šlo o malú kliniku, kde sme spolu s jednou lekárkou a ôsmimi zamestnancami zabezpečovali „out-patient“ starostlivosť pre vnútorne presídlených ľudí (IDPs) – rovno uprostred ich provizórne „vybudovanej“ dediny na predmestí Jacmelu.

Ako sa ľudia na Haiti vyrovnávajú s následkami ničivého zemetrasenia po roku 2010?
Haiti bolo najchudobnejšou krajinou na západnej pologuli aj pred zemetrasením v roku 2010, no samotné zemetrasenie malo pre krajinu priam apokalyptický charakter. Treba si predstaviť, že v priebehu niekoľkých momentov zomrelo cca 220 tisíc ľudí a 2,1 milióna (z celkového počtu cca 10 miliónov) obyvateľov stratilo strechu nad hlavou. Celé štvrte boli zrovnané so zemou, najchudobnejšie obyvateľstvo bolo zasiahnuté najviac. Síce sa do konca roka 2012 podarilo urobiť obrovský kus práce – napríklad z pôvodných 2,1 milióna ľudí, ktorí stratili svoje obydlie, už na konci roku 2012 žilo v presídleneckých IDP-kampoch “iba” 360 tisíc ľudí. No Haiti je stále absolútne odkázané na pomoc (i spoluprácu) medzinárodnej komunity humanitárnych a a rozvojových organizácií. Viac ako polovica obyvateľstva stále žije z menej ako 1,25 dolára na deň (čo je hranica absolútnej chudoby), a skoro polovica nemá doteraz prístup k bezpečnej pitnej vode. K celkovému obrazu situácie na Haiti treba pridať ešte podvýživu, „outbreak“ cholery či neustále sa zhoršujúcu situáciu so zabezpečovaním obživy.

V čom spočíval tvoj klasický pracovný deň na Haiti?
Najprv v skoré ráno: odovzdanie kľúčov technikovi na naštartovanie generátora; príprava materiálov pre registráciu pacientov; otvorenie kliniky a kontrola príchodu jednotlivých zamestnancov. Cez deň: riešenie administratívy, nákupy pohonných hmôt, potravín; oprava vybavenia (sanitky, generátora, vodovodného systému atď.). Brána kliniky sa zatvorila s odchodom posledného pacienta. Plus sme s našou sanitkou poskytovali non-stop pohotovosť pre miestnu komunitu, transfer do najbližšej nemocnice bez časového obmedzenia. Stávalo sa teda, že nás budili v noci o jedenástej, ale aj o druhej ráno pre najrôznejšie situácie (od zlomenín, pôrodov až po prevoz zosnulých do márnice).

Ako vidíš budúcnosť tohto ostrova, povedzme o desať rokov? Budú ľudia stále odkázaní na humanitárnu a rozvojovú pomoc (napríklad zo SR)?
Budúcnosť Haiti nevidím ružovo. Okrem vyššie spomenutých dôvodov treba zmieniť ešte zdevastované životné prostredie (väčšina lesov na Haitskej časti ostrova bola vyklčovaná). Každý rok v období dažďov možno čakať prívalové dažde, ktoré z pôdy odplavia živiny, spôsobia masívne zosuvy pôdy, záplavy, zničenie úrody a v neposlednom rade stovky mŕtvych. Krajina je absolútne závislá od dovozu potravín – hlavne z USA, no i tam bola minulý rok veľmi zlá úroda. Donorské krajiny prestali posielať Haiti prisľúbené obnosy finančnej pomoci a z ostrova postupne odchádzajú humanitárne organizácie, ktoré doslova zaplavili Haiti pred tromi rokmi. A to už nespomínam korupciu vo všetkých sférach spoločenského života…

981724_10151488777627404_435066005_o

Michal Miadok a súčasť jeho terénnej práce v regióne Kwale. Foto: Palo Markovič

V Burundi si sa pravdepodobne takisto nemohol slobodne pohybovať po krajine. Aká tam bola bezpečnostná situácia?
V regióne, kde sme v rámci projektu VŠ sv. Alžbety pôsobili, operovali rôzne rebelské a banditské skupiny, ktoré sa sformovali po skončení občianskej vojny. Vláda sa snažila odzbrojiť populáciu, no neúspešne, keďže v krajine stále pretrvával strach z obnovy násilia a vláda za odovzdané zbrane neponúkla žiadnu finančnú náhradu. Burundi má skoro identické zloženie obyvateľstva ako susedná Rwanda, kde v roku 2002 došlo ku genocíde. V noci sa nesmelo v celej krajine šoférovať a na každom kroku boli vojenské zátarasy.

Ako lokálni ľudia reagovali na prevádzku zdravotníckych zariadení v regióne slovenskou univerzitou (a financiami zo SR)?
Ľudia boli nesmierne vďační. Pred príchodom našej organizácie si štát nemohol dovoliť prevádzkovať danú nemocnicu a celý komplex bol v podstate opustený, nevyužitý. Predtým museli pacienti cestovať 40 km do najbližšej nemocnice v okresnom mestečku Bururi. Burunďanom sme poskytovali kvalitnú zdravotnú a zdravotnícku starostlivosť so stálou prítomnosťou minimálne dvoch špecialistov zo Slovenska, z Haiti a Egypta. Navyše sme dokupovali lieky – potrebné podľa predstáv jednotlivých špecialistov a platili motivačné príplatky všetkým zamestnancom.

Momentálne pôsobíš na pobreží Kene (v okolí Mombasy), no v roku 2011 si ako logista mal na starosti niekoľko nutričných centier v chaotickom hlavnom meste Nairobi. Koľko hodín denne si trávil v aute a ako si sa vysporadúval s dopravou?
Niekde som čítal štatistiku, ktorá vyhodnotila dopravu v Nairobi ako štvrtú najhoršiu na svete. Neviem si teda predstaviť, ako to musí byť v mestách na prvých troch priečkach. Doprava v Nairobi bola katastrofálna. Z dvoch jazdných prúdov sa stávajú v Nairobi štyri, jazdí sa v protismere i na okrajových ostrovčekoch a celé premávka je (až na pár výnimiek) počas celého dňa v zápche. V aute som trávil väčšinu môjho pracovného času a vysporiadal som sa s tým tak, že sa zo mňa stal nekompromisne priebojný vodič.

Ktorý projekt ti najviac prirástol k srdcu a prečo?
Asi ten prvý – dobrovoľnícky pobyt v Indii (projekt Misia India 2008). Po prvýkrát som pôsobil v rozvojovej krajine, naviac sme pracovali s deťmi z kasty “nedotknuteľných”, ktorej príslušníci sú vlastne najchudobnejšími z chudobných v rámci celej Indie. Pobyt ma pripravil na budúce projekty, zároveň ma zbavil romanticko-dobrodružných a spasiteľských ilúzií.

703672_10151488774542404_1979266286_o

Michal Miadok: pripravený na prevoz vývižových náhrad a doplnkov z nutričného centra v Kwale do Mkongani. Foto: Palo Markovič

V čom je projekt Trnavskej univerzity v regióne Kwale podľa teba kľúčový (ktorá aktivita najdôležitejšia)?
Keďže ide o projekt, financovaný zo Slovak Aid – všetky ciele a aktivity sú jasne zadefinované už pri samotnom predkladaní projektu a uchádzaní sa o finančné prostriedky. Všetky sú teda dôležité, kľúčové. Prestavba výživového centra v regionálnej nemocnici v Kwale, vybavenie ďalších dvoch centier v Tiwi a Mkongani, tréning komunitných zdravotníckych pracovníkov, získanie dodávateľa na suplementárnu výživu, samotné vyšetrovanie a poskytnutie starostlivosti deťom aj ich matkám, zriadenie projektovej knižnice a pravidelné vzdelávacie aktivity pre personál nemocnice, či štart modelových záhrad – to všetko sú aktivity, ktoré spolu súvisia a robia projekt jedinečným, pre komunitu dôležitým. Teraz, pred uzavretím projektu, je však najdôležitejší faktor udržateľnosti (odovzdanie projektu lokálnemu partnerovi – kwalskej nemocnici; zabezpečenie pokračovania v aktivitách i po našom odchode).

Na zvýšený výskyt podvýživy v kwalskom regióne vplýva niekoľko rizikových faktorov. Ktorý je podľa teba najviac vypuklý (nevzdelanosť matiek, veľkosť rodiny, nezamestnanosť atď.)?
Podľa môjho názoru je faktorom, najviac negatívne vplývajúcim na podvýživu, chudoba. A to nielen v regióne Kwale, ale aj v globálnom meradle. A to napriek tomu, že chudoba je široký a komplexný pojem, ktorého príčinami (i následkami a začarovaným kruhom zároveň) sú práve vyššie uvedené faktory. Nie náhodou je “Odstránenie extrémnej chudoby a hladu” prvým z ôsmich Miléniových rozvojových cieľov (MDGs).

Okrem podvýživy či už spomenutej malárie, je i v tomto regióne častý výskyt ľudí, nakazených vírusom HIV. Ako môže Keňa, ale i ďalšie africké krajiny, bojovať s touto smrteľnou nákazou (a ochorením AIDS)?
V Keni funguje národný HIV program s názvom NASCOP, ktorý zo zahraničia financujú U.S.Aid, UNICEF či WorldBank. Z darovaných peňazí sa získava najmä antivírusová liečba (ARV), ktorá je poskytovaná pacientom zadarmo v registrovaných klinikách (CCC – Comprehensive Care Clinic). Majú však mnoho problémov (nepostačujúce budovanie kapacít; odmietanie pravidelného testovania sa hlavne mužskou populáciou; matky, nenavštevujúce prenatálnu poradňu; stigmatizácia HIV pacientov atď.). Možno by pomohlo, keby všetky inštitúcie, ktorých sa to týka („stakeholders“) apelovali na ľudí, aby boli vo svojich vzťahoch verní a boli monogamní. Ak tak nechcú, alebo nedokážu žiť – je dôležité potom prízvukovať pravidelné testovanie sa a používanie kondómov. HIV-pozitívnym pacientom treba poskytnúť dostupnú a lacnú liečbu a, samozrejme, potrebnú psychologickú podporu.

Prečo je v rozvojových krajinách, resp. krajinách s nízkymi príjmami stále potrebná rozvojová pomoc (a spolupráca medzi donormi a beneficientmi) zo strany rozvinutých krajín (z Európy, teda aj zo SR)?
V otázke rozvojovej spolupráce s Keňou sa zo mňa stáva tak trochu skeptik. Vysvetlím, prečo. Keňa je krajina, v ktorej takmer polovica obyvateľstva stále žije pod hranicou chudoby a kde je minimálna mzda nevzdelaného robotníka na vidieku maximálne 50 dolárov na mesiac. Napriek tomu si tento rok po marcových voľbách tri stovky kenských poslancov schválili plat vo výške 10 000 dolárov na mesiac. To považujem za zvrátené. Podľa mňa: zodpovednosť za spoločensko-ekonomický rozvoj či stav na svojom území by mali niesť primárne vlády jednotlivých krajín, ktorým by malo ísť o viac, ako len o sebaobohacovanie. V rámci rozvojovej spolupráce by malo ísť o rovnocenný vzťah – partnerstvo, ktoré v sebe zahŕňa potrebu vyvíjania rovnako veľkého úsilia a aktivity na dosiahnutie spoločného cieľa oboch aktérov. Rozvojová spolupráca musí prebiehať za jasne definovaných a prísnych pravidiel, kde budú beneficienti a donori (dve strany partnerstva) robiť naozaj všetko pre to – aby odstránili súčasný nepriaznivý stav (nedostatočný prístup k vzdelaniu či k pitnej vode, podvýživu, potravinovú nestabilitu atď.). V Keni sa zatiaľ o to nie všetci snažia…

980611_10151487985652404_612656729_o

Michal Miadok a Boba Baluchová (terénni rozvojoví pracovníci TU v Keni) s komunitnými zdravotníckymi pracovníkmi v nutričnom centre v Kwale. Foto: Palo Markovič

Foto: Palo Markovič

Kultúrne šoky už na africkom kontinente pravdepodobne nezažívaš. Ale čo ťa stále dokáže u lokálnych ľudí prekvapiť?
V negatívnom zmysle je to podobné iným krajinám – všetci sme vlastne všade rovnakí, i keď vynaliezavosť a herecko-dramatické schopnosti obyvateľov Haiti pri vymáhaní finančnej či materiálnej pomoci ma dokázali prekvapiť dosť často. V pozitívnom zmysle je to schopnosť ľudí sa radovať zo života v nepredstaviteľne jednoduchých podmienkach. Nesmierna sila a odolnosť lokálnych ľudí voči životným peripetiám a schopnosť spievať, tancovať či modliť sa pri akejkoľvek príležitosti a bez hanby.

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Rozhovor pôvodne publikovaný pre portál ProHuman; september 2013)

Dária Pecháčová: pre komunitu sú dôležití vytrénovaní lokálni ľudia

Slovenská terénna sociálna pracovníčka Dária Pecháčová pracuje v Keni už niekoľko rokov – ako koordinátorka desiatky sociálnych, zdravotníckych i vzdelávacích projektov VŠ sv. Alžbety. V čom je táto práca tak dôležitá, zaujímavá i nebezpečná, a prečo je dôležité v Nairobi zotrvať?

Vyštudovala si sociálnu prácu na Trnavskej univerzite. Prečo práve tento odbor?
Už na strednej škole ma Afrika ako kontinent zaujímala. V tom období internet ešte nebol u nás ľahko dostupný, no ja si pamätám, ako som si vyhľadávala a čítala články o humanitárnych pracovníkoch a ich práci v rozvojových krajinách. Presne vtedy som sa rozhodovala medzi štúdiom medicíny a štúdiom sociálnej práce. Keďže som chcela pracovať v priamom a dlhodobom kontakte s ľuďmi (teda nielen ich vyšetriť a liečiť, ale byť tam niekde pre nich a pri nich aj neskôr, v ďalších ťažkých životných situáciách), zvíťazila napokon sociálna práca.

Čo ťa motivovalo k vycestovaniu na africký kontinent?
Vtedy i dnes to všetko vnímam ako akési moje poslanie, nie zamestnanie. Keď sa mi po 2. ročníku štúdia na Trnavskej univerzite naskytla možnosť absolvovať 3-mesačnú stáž v Keni, neváhala som a šla som na pohovor. Stáž ma utvrdila v mojej predstave, že to je naozaj tá správna cesta, ktorou sa chcem uberať. A tak som už od roku 2009 nepretržite v Keni.

Ako vyzerá tvoj klasický pracovný deň v Nairobi?
Je ho veľmi ťažké opísať, pretože každý môj deň je iný. Momentálne pracujem ako terénna pracovníčka pre VŠ sv. Alžbety a s kolegami koordinujeme v Nairobi desať projektov. Nikdy neviem, čo všetko sa v hlavnom meste zomelie a čo nás teda po ceste do všetkých našich centier pre kenské deti a mládež v daný deň čaká. Nemám ani fixnú pracovnú dobu, pretože sa skôr prispôsobujem tomu, čo projekty potrebujú – vrátane skorých rán, neskorých nocí či víkendov. Ale nesťažujem sa. Nevedela by som skončiť o 16. hodine a do večera sedieť s vyloženými nohami. To nie som ja…

dsc_0081

Dária Pecháčová a terénna sociálna práca v Keni.

Koľko (časovo ohraničených) rozvojových projektov si vlastne doteraz koordinovala?
Najprv som v roku 2009 deväť mesiacov pôsobila ako terénna pracovníčka Trnavskej univerzity v Keni. Práve sme dokončovali dva anti-malnutričné projekty, ktoré postupne prechádzali pod správu VŠ sv. Alžbety. Od mája 2010 pracujem pre projekty VŠ sv. Alžbety a žiaden z vtedajších projektov sme nezatvorili, nezrušili.

Niektoré rozvojové projekty sú po 2 rokoch fungovania (a financovania z programu podpory Slovak Aid) samoudržateľné – lokálna komunita preberie zodpovednosť za pokračovanie aktivít. Akú máš ty s tým skúsenosť – ako to prebieha u vás?
Prvý projekt, financovaný zo Slovak Aid, nám končí v októbri 2013. Dve naše rehabilitačné centrá: dievčenské centrum Bl. Zdenky Schellingovej a chlapčenské centrum St. Kizito a St. Gianna Beretta bol osobne otvoriť slovenský veľvyslanec v Keni. Čo sa týka zodpovednosti prevzatia projektu, je miestna komunita pripravená. Máme v kenskom tíme vytrénovaných profesionálov – v zdravotníckej, sociálnej aj v akademickej oblasti. Snažíme sa minimalizovať našu prítomnosť a zasahovanie do chodu vecí, aby si uvedomovali svoju zodpovednosť. Otázka samofinancovania je však zložitejšia. Po dvoch rokoch spolupráce je ťažké stopercentne tvrdiť, že miestna komunita bude schopná projekt financovať.

Ako lokálni ľudia reagujú na pomoc teba a tvojich kolegov?
Reagujú zväčša pozitívne a sú skôr vďační. Samozrejme, nájdu sa aj takí, ktorí chcú systém zneužiť, ale tých vedia našťastie naši miestni kolegovia v teréne hneď identifikovať a zastaviť. Snažíme sa o to, aby tú priamu pomoc, povzbudenie, radu nedostávali od nás – slovenských tereňákov, ale práve od svojich vlastných ľudí. Máme preto všade miestnych zamestnancov a kolegov, ktorí projektové aktivity realizujú.

Aké projekty momentálne koordinuješ a v čom sú ich špecifiká, že ich VŠ sv. Alžbety stále financuje a podporuje aj z vlastných financií, darov?
Ja mám na starosti najmä detské rehabilitačné centrá pre chlapcov a dievčatá z ulice, ďalej základnú internátnu školu pre deti z ulice a deti zo sociálne slabých rodín. Robím od terénnej sociálnej práce cez inštitucionálnu sociálnu prácu až po priamu prácu s detskými klientmi. Tiež som supervízorkou vysokoškolského projektu pre študentov zo slumu. Čo všetky tie projekty spája, je asi cieľová skupina príjimateľov pomoci – „deti z ulice“, ktorým ponúkame lepšie šance na život a prežitie (dôstojné bývanie, stravu, ošatenie, vzdelanie). Bez finančnej podpory organizácie zo Slovenska by tento typ podpory nebolo možné realizovať a deti by zostali, resp. sa vrátili k nebezpečnému životu na ulici.

Nedávno slovenský veľvyslanec v Keni Dr. Michal Mlynár uviedol pre jednu spravodajskú televíziu, že voda je jednou z kľúčových otázok prežitia pre kenských ľudí. Tvoj tím však paradoxne s predkladaným projektom v rámci Výzvy Slovak Aid 2013 neuspel. Čím to bolo spôsobené?
Možno sa projekt netrafil do priorít v rámci tohtoročnej výzvy, alebo bola veľká konkurencia medzi projektmi ostatných škôl a mimovládok, neviem. Sama si to neviem vysvetliť. Projekt podávala skúsená slovenská firma, ktorá v Keni už v minulosti studne vŕtala pre komunitu Masajov v Kajiado, dokonca vďaka podpore Slovak Aid. Prijímateľmi pomoci by v tomto prípade bolo päťsto detí zo základnej internátnej školy, no i samotná komunita s viac ako 10 000 obyvateľmi. V období sucha sa musí voda kupovať a dovážať z najbližšej dediny – asi 20 km vzdialenej. Jeden úsek cesty je asi 6 km dlhý, nespevnený, prašný; naviac v období dažďov pre cisternu úplne neprejazdný. Studňu tam potrebujú ako soľ. Čo iné by mohlo byť v tejto situácii efektívnejšie?

Pôsobíš v hlavnom meste Kene v Nairobi. V odbornej obci, venujúcej sa rozvojovej spolupráci, zaznievajú hlasy – že viac, ako na pomoc SR v Nairobi, by sa mali univerzity a mimovládky sústrediť na vidiecke oblasti. Zdieľaš podobný názor?
Problémy v hlavnom meste sú stále obrovské. Súvisí to najmä s rastúcou urbanizáciou v Keni – denne sa do Nairobi sťahujú stovky ľudí z vidieka. Je to neskutočné mesto kontrastov – na jednej strane blahobyt vo obrovských vilách a na druhej strane veľká chudoba v slumoch. Chápem rozhodnutia našich mimovládok – ísť po príčine toho, prečo sa ľudia sťahujú z vidieka, dať im šancu na dôstojný život v rodnom regióne a tým zastaviť migráciu. Absolútne s tým súhlasím a držím organizáciám prsty. No nemôžeme sa všetci zo dňa na deň presunúť na vidiek a zabudnúť na problémy (ich riešenie, ale i prevenciu) v hlavnom meste…

Akú spätnú väzbu ste dostávali od detí ulice po ich včasnom podchytení a umiestnení do resocializačných centier? Ako výrazne sa menili ich životy pred vašimi očami?
Keď prijmeme dieťa do detského rehabilitačného centra, ten prvý moment je naozaj silný a zapamätateľný. Dieťa príde vo veľmi zanedbanom stave, nevie čítať, písať a často nepozná základné hygienické návyky. Prvé stretnutie so zubnou kefkou a pastou, pravidelné umývanie sa, či chodenie na toaletu sa deje až u nás. Dokonca niektoré deti (najmä chlapci) k nám prídu v prvý deň ešte aj pod vplyvom nejakej omamnej látky, najčastejšie lepidla. Prvých šesť mesiacov v centre je asi najťažších – ako pre nich, tak aj pre nás (slovenských a najmä miestnych sociálnych pracovníkov, ktorí sú s deťmi nepretržite). Po dvoch rokoch sú však deti samostatné – dokážu si sami variť, upratovať, majú vyvinutý zmysel pre zodpovednosť, dokážu písať, čítať, počítať.

p1270998

Dária spolu s deťmi z resocializačného centra na výlete.

Spomenieš nejakú „success story“ – pozitívne prebiehajúci/zakončený príbeh klienta či klientky z vášho rehabilitačného centra?
Náš najstarší chlapec, Joseph, skončil minulý rok strednú školu a dnes pracuje v slume Lunga-Lunga ako komunitný sociálny pracovník s HIV-pozitívnymi ľuďmi. Prácu si našiel sám. Sme naďalej v kontakte – často chodieva do centra robiť ostatným deťom prednášky. Iný chlapec zasa študuje na najlepšej štátnej strednej škole (Maranda High School), je momentálne v druhom ročníku a patrí medzi najlepších študentov. Takisto máme prváčku na najlepšej štátnej dievčenskej strednej škole (Starehe girls), ktorá vďaka svojim vynikajúcim výsledkom na základnej škole dostala vládne štipendium a študuje v podstate zadarmo. Títo mladí ľudia nás navštevujú a rozprávajú sa s ostatnými deťmi v centrách, snažia sa ich motivovať. Je to najlepšia spätná väzba.

Ktorý problém v Keni je podľa teba najviac vypuklý (nevzdelanosť, veľkosť rodiny, nezamestnanosť, extrémna chudoba, hlad atď.) a vplýva negatívne aj na vaše projekty?
Pri deťoch z ulice je to vždy začarovaný kruh. Vezmeme dieťa do centra, kde dostane šancu na lepší život a chopí sa jej. Medzitým sa jeho matke, ktorá žije stále na ulici, narodí ďalšie dieťa a o rok ďalšie. Dievčatá, ktoré na uliciach zostávajú (pretože sa im nenaskytne šanca na resocializáciu, umiestnenie do centier), rodia ako 15-ročné. Teda ide o ďalšie a ďalšie deti, ktoré končia opäť na ulici. Väčšina organizácií, pracujúcich s touto cieľovou skupinou, zlyháva práve na reintegrácii detí po rehabilitačnom programe. Teda po dvoch alebo troch rokoch života v centre ich nemajú kam umiestniť (zväčša pre nedostatok financií), a tak deti končia opäť na ulici…

Hoci pracuješ na projektoch vyše 5 rokov, tvoja osoba sa doteraz nestretávala s extrémnou medializáciou. Všetko však zmenilo jedno konkrétne vydanie relácie Modré z neba? Ako tvoje vystúpenie v TV hodnotíš spätne?
Snažila som sa reprezentovať organizáciu, pre ktorú pracujem. Najlepšie, ako som vedela. Typ či charakter relácie mi neprislúcha hodnotiť.

Ako táto relácia pomohla vašim projektom v Keni?
Táto relácia pomohla najmä projektu, fungujúcemu na princípe adopcie kenských detí na diaľku. Pomohla nájsť adoptívnych rodičov – „sponzorov“ pre deti z našich centier. Tie môžu vďaka finančnej podpore zo SR chodiť do školy. Vďaka odvysielaniu tejto relácie sa viac ľudí z celého Slovenska zaujíma o rozvojové aktivity VŠ sv. Alžbety.

S akým typom reakcií si sa stretla? Kto a prečo hodnotí danú reláciu a tvoje vystúpenie negatívne?
Stretla som sa s pozitívnymi, aj s negatívnymi reakciami. Tie pozitívne, samozrejme, prišli najmä z kruhu rodiny a priateľov. Niektorí mohli lepšie pochopiť, čo to v tom Nairobi naozaj robíme. Tie negatívne reakcie prišli skôr od „kolegov z branže“, teda od ľudí z iných slovenských rozvojových organizácii. Oni tento typ medializácie hodnotili negatívne – viedli sa potom diskusie o etickosti či neetickosti danej relácie v súvislosti s tzv. „rozvojovou pornografiou“. Najviac takýchto hlasov sa ku mne dostalo paradoxne od ľudí, ktorí v Keni nikdy dlhodobo nepôsobili, teda ani problémy tejto krajiny a fungovanie organizácií v nej nemôžu poznať do detailov. Škoda, že sa nik nespýtal aj na náš názor – keď už sme boli hlavnými protagonistami onej relácie a zažili sme samotné nakrúcanie, aj videli zostrihaný výsledok v televízii. Treba si zjavne uvedomiť, že aj v tomto odvetví práce (a získavaní financií na fungovanie) existuje medzi mimovládnymi organizáciami a ich členmi silná konkurencia, názorový nesúlad, rivalita, aj agresivita…

Máš na starosti aj projekt Dobrota sv. Alžbety, zameraný na adoptovanie si kenských detí slovenskými rodičmi na diaľku. Koľko máte detí momentálne v programe, resp. koľko ich bolo pred a po odvysielaní spomínanej relácie v TV Markíza?
Určite sa ten počet zdvojnásobil a všetky deti, ktoré nemali predtým „sponzorov“, dnes adoptívnych rodičov zo SR majú a môžu chodiť spokojne do školy.

p1260822

Dária Pecháčová ako terénna sociálna pracovníčka v Nairobi.

V čom môže byť práca terénnej pracovníčky v kenskej metropole nebezpečná?
Ako som už spomínala, Nairobi je obrovské mesto, plné kontrastov. S tým súvisí aj bezpečnostná situácia – je tu vysoká kriminalita. Ako terénni pracovníci máme pravidlá, ktoré musíme rešpektovať – snažíme sa nejazdiť sami vo večerných hodinách autom, dbáme na bezpečnosť v dome (máme nočného strážnika, psov, vždy zamykáme všetky zámky). Keď tu človek robí terénnu sociálnu prácu, väčšinou sa pohybuje v slumových oblastiach alebo okrajových častiach Nairobi. Vždy je vhodné chodiť so skupinkou miestnych ľudí, byť vhodne (nie provokatívne) oblečený, nemať so sebou cenné veci…

Vyzerá to tak, že z Kene sa tak skoro nehodláš vrátiť domov. Čo by ťa prinútilo opustiť nadobro africký kontinent a odísť späť do Európy?
Hmm, momentálne som v Nairobi spokojná. Vrátiť sa by ma prinútila momentálne iba nejaká negatívna rodinná udalosť, ale na to nechcem myslieť… Práca s deťmi ma absolútne napĺňa, naše projekty mi prirástli k srdcu.

Text: Boba Baluchová, Foto: archív D. Pecháčovej, Dobrota sv. Alžbety (Rozhovor pôvodne publikovaný na stránke ProHuman; august 2013)