Boba M. Baluchová: Na cestách som si otestovala, čo v živote robiť chcem a čo nie

Boba Markovič Baluchová je rozvojová novinárka a pedagogička. Venuje sa mediálnemu zobrazovaniu globálnych tém a dobrovoľníctvu v krajinách s nižšími príjmami. Pracovala pre Rozvojový program OSN, slovenské mimovládky aj univerzity. Momentálne žije striedavo na Slovensku a na Novom Zélande, kde s manželom vychovávajú niekoľkomesačnú dcérku Tove Tui. Pre naše „Stretnutia“ si zaspomínala na svoje stredoškolské časy, strávené na Gymnáziu P. O. Hviezdoslava (GPOH).

 Boba_casopis_Stretnutia_2018

Na čo prvé si spomeniete pri zmienke o našom gymnáziu?

Často si v mysli vybavujem samotnú budovu gymnázia a v nej knižnicu s povinným čítaním, učebňu chémie, zamknutú skriňu s krojmi na medziposchodí, ranné sedenie na skrinke na topánky pred našou triedou či presuny na telesnú výchovu cez pol mesta. Pamätám si mená a tváre všetkých učiteľov a učiteliek, ako aj veľa z ich hodín. Bavilo ma chodiť po chodbách a obzerať stovky mien pod fotkami na vystavených tablách. Naše tam nevisí, lebo bolo neprenosné – vyrobené priamo na výklad kníhkupectva Alter Ego. S tablom sa mi v hlave okamžite vybavuje aj príprava na našu stužkovú slávnosť. Bola jedinečná v mnohých ohľadoch. Mali sme vyše osem čísel v rámci večerného programu, pričom každý zo spolužiakov účinkoval aspoň v dvoch častiach. To sa dovtedy nepodarilo žiadnej triede.

Čím bolo pre Vás dôležité naše gymnázium?

Ak má človek v úmysle študovať na vysokej škole, najlepšia voľba v rámci prípravy na ňu je práve gymnázium, a tak som to brala. Keď som mala pätnásť, bolo pre mňa a mojich rovesníkov nemysliteľné cestovať na mládežnícke výmeny či študijné cesty už počas strednej školy. Takisto sme seminárne práce, rozbory diel a eseje písali ručne na liňajkový papier (málokto mal doma počítač). Dnes je všetko vďaka internetu jednoduchšie, môžete svoje schopnosti rozvíjať kdekoľvek, realizovať sa na blogu (pritom nemusíte odísť z Tatier do hlavného mesta). Potrebný všeobecný rozhľad som teda získala na gymnáziu.

So spolužiačkami Danjelkou a Miriam počas výroby maturitného tabla pred kežmarským kníhkupectvom Alter Ego (jar 1997).

Čo vám dalo (a čo naopak vzalo)?

Dalo mi hlavne kopec času na premýšľanie o tom – čo v živote chcem, a čo, naopak, nechcem robiť. Už na základnej škole som so sestrami nahrávala rozprávky ako improvizované rozhlasové hry na kazeťák a dobrovoľníčila som v DFS Maguráčik (trénovala v soboty mladšie deti). Na strednej škole som chcela moderovať v rádiu, nakrúcať dokumentárne filmy, pomáhať núdznym v odľahlých kútoch sveta. Máločo z toho som vtedy v Kežmarku mohla zrealizovať. Každý sen aj predsavzatie som si ale nakoniec splnila. Hoci niektoré až po desiatich či pätnástich rokoch od maturity. Keď sledujem dnešné aktivity GPOH na Facebooku, teším sa, že dnešní študenti a študentky sa tam môžu realizovať viac, ako my kedysi – ich časopisecká tvorba či príspevky do ZUČ-ky sú výborné. Pre početné tréningy a vystúpenia s FS Magura som síce zanedbala štúdium cudzích jazykov, ale inak malo štúdium viac príjemných stránok, ako tých nepríjemných.

Pomohlo vám vo vašej neskoršej kariére amatérske písanie počas strednej školy?

Áno. Mala som dar reči aj improvizácie, cvičila som si argumentačné schopnosti, písala rada básne aj eseje. Aj keď som nikdy nebola typ človeka, čo sa dokáže niečo nabifľovať naspamäť (ani báseň „Mor ho“!), našťastie som sa vždy vedela zo všetkého „vykecať“. Aj to mi jasne naznačovalo, že skôr či neskôr skončím pri novinárčine.

Kedy ste si uvedomili,  že vaša životná cesta povedie práve takým smerom?

Už na základnej škole som chcela robiť novinárčinu a filmové umenie, ale vedela som, že ma tam hneď po gympli nevezmú. Patrila som medzi deti z takzvaného „populačného ročníka“ (v rokoch 1979 sa narodilo extrémne veľa detí – bolo treba pre ne za totality zriadiť viac škôl; vyučovanie prebiehalo v dvoch smenách; medzi deckami bola vysoká súťaživosť; ponuka študijných odborov nestíhala pokryť veľký dopyt atď.), čiže mi bolo jasné, že uspieť v prijímačkách či talentovkách bude pre polosirotu z kežmarského gymnázia takmer nemožné. Mala som však vybudovanú sebadisciplínu, bola som cieľavedomá a vedela som čakať. A ten správny moment neskôr prišiel…

Najprv som ale vyštudovala environmentálnu mineralógiu na Univerzite Komenského (výsledky môjho doktorátu z mineralógie prašných spadov v ovzduší sú dodnes unikátne), popri tom som dobrovoľníčila v študentskom rozhlase – v Rádiu TLIS ako redaktorka a moderátorka. Potom som chcela popularizovať prírodné vedy v médiách, rozhlasová skúsenosť ma správne nakopla. Už s istými skúsenosťami som sa teda dostala na žurnalistiku na Univerzite Komenského. Neskôr sa k audio rozmeru pridalo aj video záber a ja som vyštudovala aj dokumentárny film na VŠMU. Všetko na seba logicky nadväzovalo, žiaden rok štúdia nevyšiel nazmar… Dodnes sa médiám venujem prakticky i teoreticky, dokonca vedecky a pedagogicky. Mediálna gramotnosť je dnes (v čase, keď sú sociálne siete plné propagandy, poloprávd, konšpiračných teórií a falošných správ) potrebná viac, ako kedykoľvek predtým. Som rada, že prostredníctvom môjho OZ DocUnion a blogu Media About Development zvyšujem povedomie a pridávam ruku k dielu.

Počas svojho workshopu zodpovednej rozvojovej žurnalistiky na Univerzite Palackého v Olomouci (jeseň 2015).

O čom píšete na blogovej platforme Media About Development?

Pred svoju profesiu – novinárka – pridávam vždy hrdo ešte adjektívum: „rozvojová“. Aby bolo jasné, akým témam sa primárne venujem a že globálne problémy, resp. výzvy zobrazujem zodpovedne, eticky a komplexne. A o tom píšeme aj na webe Media About Development – zodpovedne, eticky a komplexne o medzinárodnom rozvoji, o situáciách, udalostiach a ľuďoch v krajinách s nižšími príjmami, ako aj o potrebe efektívnej rozvojovej spolupráce v týchto štátoch. Ak vás zaujímajú témy, ako: znižovanie chudoby, boj s podvýživou, posilňovanie postavenia žien, udržateľný životný štýl, zavítajte na našu stránku či Facebook fanpage.

Vymenili by ste vaše terajšie povolanie novinárky a pedagogičky za niečo iné?

Nie. Hoci by som v ďalšom živote rada do svojho portfólia pridala ešte medicínu… Po tridsiatke som totiž ako terénna pracovníčka vycestovala do Kene, kde sme sa s kolegami pokúsili znižovať detskú úmrtnosť v regióne Kwale v rámci konkrétneho projektu rozvojovej spolupráce. Boj s podvýživou a zhodnotenie potrieb lokálnej komunity mi naznačoval, že v teréne je potrebných viac lekárov a lekárok… Celé štúdium medicíny by som sama už nezvládla, tak som aspoň absolvovala manažment vo verejnom zdravotníctve. Zároveň dokončujem výskum na Univerzite Palackého v Olomouci so zameraním na mediálne zobrazovanie dobrovoľníctva v krajinách s nižšími príjmami, ktoré boli v minulosti označované ako: rozvojové či treťosvetové.

Ak sa mi dizertačnú prácu podarí budúci rok obhájiť, pripíšem si na svoje konto desiaty vysokoškolský titul. Ale pre titul by to človek robiť nikdy nemal. Ja sa takmer dvadsať rokov pohybujem v akademickom prostredí a učenie, ako aj učenie sa ma mimoriadne baví. Novinárčinu by som teda za nič nevymenila, ale rada k nej pridávam ďalšie skúsenosti i vedomosti z iných odborov. Medziodborovosť je náročná, ale potrebná.

Terénna práca v organizácii Media literacy project v Novom Mexiku (jeseň 2014).

Ktorá vášeň u vás prepukla skôr: cestovateľská alebo tá žurnalistická?

Obe išli spolu ruka v ruke. Vďaka programu Erasmus+ som precestovala skoro celú Európu; mládežnícke výmeny a osobnostné tréningy sú vskutku obohacujúce a odporúčam ich každému mladému človeku zažiť čím skôr – pokojne už počas strednej školy. Gymnázium do vás naleje vedomosti, program Erasmus+ (napríklad prostredníctvom populárnej EDS – európskej dobrovoľníckej služby) vám núka zručnosti, ktoré sa vám v budúcnosti zídu a budete sa na cudzích ľudí z iných kultúr či prostredí pozerať viac otvorene, ústretovo a tolerantne.

Počas základnej a strednej školy som nemala šancu veľa cestovať, o to viac som to využila počas vysokoškolských štúdií. Pričom sam sa len tak neflákala v turistických rezortoch, ale snažila sa rozprávať s miestnymi ľuďmi a zaznamenať ich príbehy. Vo svojom štúdiu aj v práci sa primárne zameriavam na krajiny s nižšími príjmami, a hoci by ste sa čudovali – niektoré takéto republiky sa stále nachádzajú aj na európskom kontinente.

Pobudla som okrem Európy chvíľu skoro na každom kontinente. Dobrovoľníčila som v Rumunsku, stážovala v Írsku, Chicagu aj Novom Mexiku, pracovala som v Keni a v Indii, môj výskum bol tiež realizovaný v Ugande, Arménsku, Gruzínsku, Moldavsku či v Čiernej Hore. V každej z týchto krajín sa dala prepojiť mediálna produkcia s rozvojovou problematikou tak, aby čitateľskú obec inšpirovala k dobrovoľníctvu či k podpore rozvojovej spolupráce Slovenska v menej rozvinutom regióne.

Čo považujete za najväčší zážitok z vašich doterajších ciest?

Bolo ich niekoľko, ale asi najviac čerstvý je z októbra minulého roku, keď sa mi v aucklandskej nemocnici narodila dcéra. Pôrod na Novom Zélande prebieha úplne inak, ako v slovenských podmienkach, ale mám na to iba dobré spomienky. Rada by som túto skúsenosť spracovala do novinárskeho celku, ale dávam si s tým načas. Pár týždňov to asi ešte potrvá…

Okrem života v Keni a na Novom Zélende často spomínam aj na pobyt v Indii, keďže tam som robila výskum, týkajúci sa zabezpečenia bezpečnej vody a sanitácie vo vidieckych oblastiach. Človek v Európe si nevie predstaviť život bez pitnej vody z kohútika či splachovacieho záchoda. V mnohých oblastiach Indie to však nie je samozrejmosťou a predovšetkým ženy a deti tým veľmi trpia. Cestovanie vlakom, práca v teréne, medzikultúrne dialógy bol náročné psychicky i fyzicky. Neviem, či by sa každý dal na podobnú cestu a výskum…

Počas terénnej rozvojovej práce v Keni: komunikácia s komunitnými pracovníkmi aj s matkami, klientkami nutričného centra v rámci kwalskej nemocnice (leto 2013).

Akú novinársku radu by ste dali mladým žurnalistom z nášho gymnázia?

Užívajte si život (stredoškolské časy), no neflákajte to. Viac ako na zbieranie dobrých známok a bifľovanie sa zamerajte na kvalitné zdroje overených informacií a vždy hľadajte v témach súvislosti, prepojenia, pôvodcu problémov. Nehaste v texte iba požiar, ale choďte aj po tom, čo ho spôsobilo – kde a prečo vzbĺkla iskra, a ako tomu do budúcna predchádzať. Veľa čítajte a videné či odpočuté príbehy z vášho okolia si zapisujte do zošita či do poznámok v mobile ako potenciálne témy do článku či scenára. No hlavne sa pokúste vycestovať na študijný pobyt do zahraničia už pred osemnástkou (my sme tú možnosť nemali). Prajem vám to!

Text: Baša Vojtičková, Foto: Palo

(Rozhovor bol spracovaný pre časopis Stretnutia, január/február 2018).

Advertisements

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. V: Angel Olsen

angel-olsen

Pri Angel Olsen otestujte svoj šiesty zmysel

Ako to už býva, v hudobnej komunite je lepšie spolupracovať, ako sa nenávidieť a uberať sa o hlasy fanúšikovskej základne. Tak nie je prekvapením, že napríklad Marissa Nadler sa kamaráti s inou americkou speváčkou – Angel Olsen. Dokonca spolu nahrali dve cover verzie na Marissinu SoundCloud stránku. Obe navzájom v médiách medzi svojimi TOP 10 platňami za rok 2016 odporúčajú práve album tej druhej. Páči sa mi to.

Možno ste na meno Olsen (hoci nie je z klanu herečiek-sestier Olsenových) narazili vďaka jej spolupráci s Bonnie „Prince“ Billym a The Cairo Gang, alebo s hviezdou amerického indie rocku LeRoy Bachom z Wilco.

Angel bola v útlom detstve adoptovaná a táto téma ju sprevádza v tvorbe. Detstvo, mladosť, psychológia výchovy – nie svojej, skôr jej rodičov – to ju zaujíma. V mladosti mali na ňu vplyv žánre ako punk rock či kresťanský rock. Čosi v hlave vám našepká, že z tej baby by mohlo niečo byť. A ak si prepočujete jej tretí album „My Woman“, ktorý vyšiel na jeseň, dáte si (a svojmu šiestemu zmyslu) za pravdu. Turné k albumu je stále aktuálne, možno tento mladý horenoštek s ofinkou niekde zastihnete aj naživo. Dobrých ženských hlasov nie je nikdy dosť. Tento medzi nich patrí.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. IV: Marissa Nadler

(photo by Matt Condon / @arcane93)

Do)siahnuť na Marissu Nadler

Američanku Marissu Nadler som naposledy počula pred desiatimi rokmi, keď sme do Hitparády Rádia TLIS nasadzovali nejaký jej singel. Keď ma na ňu sestry Wegartové teraz upozornili, spravila som si prieskum na Last.fm – kto z mojich kamarátov a kamarátok ju vlastne počúva (a prečo). Bola to malá vzorka, ale ľahko opísateľná: muži po štyridsiatke, bývalí fanúšikovia goth rocku alebo metalu, ktorí už majú doma ženu a deti, no v rámci hudobnej výchovy nechcú ratolestiam púšťať Fíha Tralala, tak to skúšajú s inou postavou a mytológiou – Marissou Nadler.

Väčšina jej fotiek na Facebook fanpage vyzerá rovnako: rozpustené tmavé vlasy, tmavé priliehavé šaty, hlboký výstrih, holý chrbát a goth mejkap – hotová mladšia verzia Morticie z Rodiny Addamsovcov. Už len ju schytiť za ruku a vybozkávať. Za čo ale táto speváčka získava celosvetovú odozvu a uznanie, je jej hlas – výrazný mezzo-soprán, ktorým podchytí naozaj čokoľvek od contry, folku či black metalu. Až vás z toho zamrazí.

Začnite s jej debutom z roku 2004 „Ballads of Living and Dying“. Za tak dobré kritiky by sa nehanbila ani velikánka Joni Mitchell. V lete vyšiel v spolupráci so Sacred Bones Records a Bella Union už jej siedmy štúdiový album „Strangers“. Ak by HBO uvažovalo o pokračovaní seriálu „True Detective“, nenašla by sa široko-ďaleko trefnejšia autorka soundtracku ako Marissa.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

Rešpektovať vlastné tradície aj spoznávať širší svet cez world music

Farebné plagáty, pozývajúce verejnosť na World Music Festival Bratislava (WMFB) 2017, si musel v uliciach Bratislavy koncom leta všimnúť azda každý. Pútajú pozornosť nielen svojím originálnym vizuálom z dielne Márie Rojko, ale aj kvalitným programom. Pár „must-watch“, alebo skôr „must-listen“ tipov zo štvordňovej ponuky festivalu prezradia v rozhovore samotné organizátorky – Ľubica Zajacová Záborská a Jarmila Vlčková.

La+Portella+Show+(2)

Aké zázemie a povedomie má žáner „world music“ na Slovensku?

ĽZZ: World music je vo svete dobre etablovaný pojem a žije veľmi búrlivým životom. Je to umenie, vychádzajúce z hudobnej tradície, ale dáva mu nový súčasný život a prenáša ho do 21. storočia. Momentálne je to jeden z najpestrejších žánrov, a to aj na Slovensku. Aj vďaka nášmu festivalu mu pribúda fanúšikov, a to je vlastne aj naším cieľom!

Ako prispela k opätovnému záujmu oumenie, ovplyvnené slovenským folklórom a ľudovými tradíciami, napríklad TV relácia „Zem spieva“?

ĽZZ: Táto relácia vzbudila neskutočne veľa protichodných názorov. Jedna skupina túto reláciu zavrhla, druhá si ju nevedela vynachváliť. Tých pozitívnych reakcií bolo, dúfajme, viac. Každý umelecký počin či masmediálny formát, ktorý vie takto rozdeliť publikum, v sebe nesie nejakú hodnotu. Nie je nič horšie, ako všeobecne vlažné reakcie! Tu sa zrazu generácia, obhajujúca tradičné prejavy folklóru, dozvedela o ich inovátoroch, ktorí folklór berú len ako východiskový materiál svojej tvorby. A naopak, mladí ľudia, ktorí sledovali svojich moderných obľúbencov, videli zrazu aj tradičnú podobu folklóru, a možno zistili, že je skutočne kvalitný a na Slovensku stále veľmi rozšírený.

V programe WMFB (21.–24. 09.) máte koncerty, projekcie, diskusie, ale aj program pre deti. Kto je primárne vaša cieľová skupina a ako fungovala dramaturgia festivalu?

JV: Snažíme sa osloviť rozmanité skupiny obyvateľov, ale aj návštevníkov Bratislavy, pretože pre túto oblasť hudby je stále potrebné robiť trochu „osvetu“. Chceme, aby si  hudbu užilo pestré obecenstvo, ktoré doteraz vždy vytváralo úžasnú rodinnú atmosféru na koncertoch. Máme tiež podujatia, zamerané na vážne, viac odborné témy – v programe sú dve verejné diskusie a medzinárodná konferencia pre hudobných profesionálov.

Dejiny+rytmu

Ktorá téma teda najviac rezonuje na vašom festivale?

ĽZZ: Tak, ako hudba world music prezentuje syntézu štýlov, kombináciu rôznych hudobných tradícií, tak aj náš festival má za cieľ upozorniť na toleranciu a rešpekt k našim, ale aj iným hudobným kultúram.

Čo zo súčasnej slovenskej „world music“ vás v poslednom čase oslovilo a čo ponúkne naživo váš festival?

ĽZZ: Tento rok sme pre slovenských hudobníkov pripravili tzv. open call – výzvu pre začínajúcich umelcov, ktorí by mali záujem hrať na našom festivale. Tu nás milo prekvapil záujem a pestrosť prihlásených kapiel. Viaceré z nich boli naozaj originálne a zároveň veľmi kvalitné. Z 35 prihlásených dostali napokon priestor tri: Ľubomír Gašpar Cimbal Project, Karpaton a Karin Sarkisjan. Tie si budete môcť vypočuť priamo 22. a 23. septembra na bratislavskom Hlavnom námestí.

Koho zo zahraničia sa vám podarilo konečne dotiahnuť do SR?

ĽZZ: Asi každý z nášho tímu má svojho favorita, ktorého by si prial pozvať na Slovensko, no záleží to od mnohých faktorov. Momentálne sa veľmi tešíme, že sme našli spoločný termín s Renaudom Garcia-Fonsom, ktorý je skutočne veľmi vyťažený a predstavuje špičku medzi kontrabasistami.

Slovenskému publiku je asi najviac blízka a známa bulharská skupina Oratnitza, ktorej meno sa tento rok objavuje v ponuke festivalu. Na čo ďalšie by ste z programu upozornili?

ĽZZ: Okrem už spomenutého parížskeho kontrabasistu Renaulda Garciu-Fonsa je to poľská speváčka s originálnym hlasovým prejavom Karolina Cicha. Odporúčame aj taliansku Kalascimu, momentálne asi najviac vychytenú kapelu z Južného Talianska. Rovnako si netreba nechať ujsť koncerty známych slovenských skupín na Hlavnom námestí – okrem Bandy sa predstaví Katka Máliková či Ľudové Mladistvá. Na festivale bude mať premiéru aj film Mareka Šulíka a Jany Belišovej “Ťažká duša” o rómskej hudbe. Novinkou je festivalová električka, ktorou sa budete môcť vo štvrtok aj v piatok povoziť po Starom meste a k tomu si vypočuť dobrú dávku world music naživo.

Váš festival ponúka počas štyroch dní (21.–24. septembra) za málo peňazí pomerne veľa muziky. Ako ťažko sa na tento typ podujatia zháňajú financie?

ĽZZ: Ťažko! 🙂 Je to o sústavnom zháňaní grantov, sponzorov a partnerov, ktorí sú ochotní pomôcť a podporiť dobrú vec.

Partnerom festivalu je SAV či NOC, a súčasťou festivalu je medzinárodná konferencia. Aký bude program a témy konferencie?

JV: Pozvanie na konferenciu prijali významní odborníci z domova aj zo zahraničia. Ich príspevky sú pripravené a zoradené tak, aby mali pridanú hodnotu. Tie slovenské príspevky majú predstaviť významné projekty zo SR zahraničným hosťom a publicistom (15 rokov existencie Tanečných domov v SR; vývin world music v SR atď.). Zahraniční hostia zasa ponúknu svoje skúsenosti a poznatky slovenským hudobníkom a profesionálom (napr. siete globálno-lokálnej hudby; možnosti turné pre world music hudobníkov v meniacej sa Amerike atď.)

Ako sa budú môcť diváci a poslucháči zapojiť do priebehu festivalu – tancom, spevom či hrou na nejaký hudobný nástroj?

JV: Máme pripravené interaktívne podujatia v podobe workshopov. Ako prvý bude jedinečný hudobno-tanečný workshop členov talianskej kapely Kaláscima. Tí budú účastníkov učiť tranzovné bubnovanie a s pomocou tanečníc z Etnodance aj tanec tarantela. Potom je tu osvedčený folklórny Tanečný dom v podaní manželov Morongovcov – ich výuka ľudových tancov určite prerastie do spontánnej tanečnej veselice. V nedeľu sa treba ísť pozrieť na nádvorie Zichyho paláca – na obľúbenú bubnovačku pre všetkých so zmyslom pre rytmus a s chuťou zamuzicírovať si.

Keby ste mali jednou vetou opísať váš festival a jeho atmosféru – ako by to asi dopadlo?

JV: Výborná hudba, pestré aktivity a všade naokolo veľa príjemných ľudí, ktorí majú rešpekt k vlastnej tradícii, no sú otvorení spoznávať prostredníctvom umenia aj širší svet, viesť s ním dialóg a spoločne objavovať nové možnosti, ktoré hudobné umenie prináša.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: WMFB, www.worldmusicfestival.sk

(Rozhovor bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jeseň 2017).

Seriálový špeciál III: Seriály, ktoré vedeli produkciu včas ukončiť

Najlepšie, čo sa seriálu môže stať, je včasný koniec. Keď tvorcovia a tvorkyne v najlepšom dôstojne uzavrú sériu, pozbierajú výročné televízne ceny a bez straty na kvalite sa stane ich dielo kultovým. Málokto to však vie ustrážiť a nielen u seriálov (Twin peaks), ale aj u filmov (Trainspotting, Blade runner, Umučenie Krista) sa objavujú tlaky na pokračovanie – v podobe „sequelov“, poprípade aspoň „prequelov“. Nie všetko však môže dopadnúť tak dobre, ako u Hviezdnych vojen.

 

the-wire

Niektoré tímy našťastie vedia odolať tlaku fanúšikovskej základne či majiteľov televíznej stanice a povedať: „stačilo“. Spomeňme aspoň tie najviac vydarené, nadčasové a (pre svoju obmedzenú dĺžku nakrúcania a skvelý dej) kultové, za ktorými nám je naozaj smutno. Ako výstrahu uvedieme tiež pár titulov, ktoré dokazujú, ako môže dobre naštartovaná mini-séria skĺznuť s každou novou sezónou k menej pozerateľnému klišé či vykrádaniu samej seba.

Organizovaný zločin v amerických uliciach a drogy. Veľa drog

Najlepším príkladom včas ukončeného televízneho kultu je The Wire. Päť sérií tohto dramatického seriálu z dielne HBO stačilo na to, aby si získal celosvetovú popularitu a inšpiroval väčšinu dnešných tvorcov a tvorkýň kriminálok aj politických seriálov. Každá séria sa zameriavala na inú inštitúciu mesta Baltimore od ilegálneho obchodu s drogami, cez systém mestského prístavu, školský system až po tlačové médiá. Tu umierali hlavné postavy na dennom poriadku, z realisticky zobrazenej byrokracie a korupcie sa vám krútila hlava, nikto z hlavných hrdinov nebol úplne čistý. A tak sa vám mohlo stať, že ste niekoľko častí držali prsty úplnému záporákovi, napríklad nájomnému zabijákovi Omarovi, lebo jeho konanie vám dávalo zmysel a na prácu strážcov zákona ste rezignovali.

Ďalším z kultových, nemenej brutálnych seriálov, bol Perníkový tatko (Breaking Bad), nakrúcaný v Novom Mexiku, ktorého výroba trvala od roku 2008 do roku 2013. Získal šestnásť cien Emmy a dej sa točil okolo stredoškolského učiteľa chémie, ktorý sa pre nemožnosť zafinancovať si liečbu svojej choroby stáva výrobcom metamfetamínu. Po nakrútení a odvysielaní piatich sérií si stanica AMC objednala „spin-off“ seriál Better call Saul, odvíjajúci sa okolo jednej z postáv pôvodného seriálu. Aj ten sa vydaril, ale úspechov kultového Breaking Bad nedosiahol.

Aby sa spomenuli aj nejaké pozitívne dejové línie a príklady (dokonca s prvkami komédie), treba pripomenúť britský seriál IT crowd. Hlášky odtiaľ dodnes všetci citujeme, keď niečo nie je v poriadku s počítačom na pracovisku. Minimalistický takmer ako Priatelia, odohrávajúci sa zväčša v interiéri jednej kancelárie, postavený iba na trefných dialógoch a hereckých výkonoch hlavných postáv. Vyrobili sa tri série.

Každou sezónou slabšie

Opakom včasných koncov sú umelé naťahovačky a nekončiaci dej, uvarený z vody – zväčša na žiadosť miliónov fanúšikov a fanúšičok. A tomu sa nevyhne súkromná ani štátna stanica. Či už ide o britské kriminálne mini-série alebo o americké výpravné historické seriály – vždy to funguje rovnako. Skvelý štart, vysoko nasadená latka v prvej i druhej sérii a potom výrazné pokrivkávanie, ktoré tvorcov zlomí – ak nie v treťej, tak v štvrtej sérii.

Takýto osud postretol napríklad výborný britsko-írsky krimi-seriál The Fall s Jamiem Dornanom a Gillian Anderson v hlavných úlohách. Práve tu mohli tvorcovia vyšetrovanie sexy komisárky, ktorá prišla z Londýna do Belfastu riešiť zločiny chytrého sériového vraha, uzavrieť dej v druhej sérii a nič by sa tým nepokazilo. Práve naopak. Nestalo sa tak a posledná sezóna sa stala totálnym prepadákom – ako pre divácku obec, tak pre umeleckých kritikov a kritičky.

To isté platí aj pre ďalší mini-seriál z dielne BBC: Sherlock, kde síce pôvodná literárna predloha bola časom overená a bezchybná, ale akoby s každou sériou brali tvorcovia pri príprave TV adaptácie viac drog. Dej sa viac točil okolo propagácie Twitteru a rôznych IT vychytávok, psychológie súrodencov Holmesovcov a zabudlo sa na dôvtipné riešenie záhad. Dvom hlavným postavám: Benedictovi Cumberbatchovi ako Serlockovi a Martinovi Freemanovi ako Dr. Watsonovi účinkovanie prinieslo celosvetový úspech a množstvo filmových ponúk. Ale čím viac sa začal brať v epizódach dôraz na rodinné väzby a rodinných príslušníkov (nástup manželky Dr. Watsona na scénu, v skutočnosti reálnej partnerky M. Freemana), seriál stratil dych. V každom prípade: prvé dve série sú geniálne – treba vidieť. A užiť si aj ďalšie hviezdy – napríklad herecké polohy Andrewa Scotta ako zloducha Jima Moriartyho.

vikings-news

Keď tvorcov seriálu podozrievate z prílišného brania drog

Keď už bolo spomenuté podozrenie z prílišného brania drog pri písaní scenára, u historického seriálu Vikingovia to možno spomenúť ešte hlasnejšie. Spracovanie času v jednotlivých epizódach už od samého začiatku beží tak rýchlo, že maskéri a maskérky majú čo robiť, aby dokázali verne zamaskovať Ragnara Lothbroka a jeho prvé dve ženy. Aby nevyzerali tak mlado v porovnaní s ich synmi. Celkovo bola už piata séria riadnym chaosom a výmenou stráží. Jediný záchytný bod môžete mať v postave nestarnúceho staviteľa lodí – Flokiho, ktorý prežije azda všetky hlavné postavy.

Rovnako mohol po treťej sérii preventívne skončiť aj seriál Peaky blinders o gangsterskej rodine Shelbyovcov z Birminghamu. Jej mužskí členovia si začiatkom 20. storočia vyriaďovali účty skutočne svojským spôsobom – pomocou žiletiek, zabudovaných vo svojich čiapkach. Atmosféru, plnú dobových kostýmov, alkoholu, zbraní a špinavých peňazí vždy umocňuje skvele zvolená hudba (Nick Cave & The Bad Seeds, PJ Harvey, Jack White). Príbeh stojí a padá na hlavnej postave šéfa rodinného gangu – Tommyho Shelbyho v podaní Cilliana Murphyho. Dúfajme, že štvrtá a piata séria ponúkne viac ako skvelý soundtrack a pohľad na Murphyho krásne modré oči a zvodné pery, takmer každú časť pokropené nejakou tekutinou (najčastejšie krvovu).

Predošlé dve vydania Seriálového špeciálu, zameraného na tie televízne série, ktorých pokračovanie všetci netrpezlivo očakávame, ale aj na tie kultové TV-drámy, ktoré dokážeme sledovať stále dokola, nájdete v online archíve redakčných článkov magazínu Inspire alebo blogu Rozhovorovo.

Autorka textu: Boba Markovič Baluchová, Foto: ABC, BBC, HBO, Netflix

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Ôsmy ročník TEDxBratislava v znamení strát (predsudkov) a nálezov (nádeje)

Čo vás osloví viac? Klasické motivačné prednášky, ako vystrihnuté z filmov Magnólia či My little Miss Sunshine, alebo ľudské príbehy, prinášajúce viac či menej prevratné myšlienky pútavou (v najlepšom prípade vtipnou) formou? Ak na vás funguje práve tá druhá možnosť, tak ste pravdepodobne sedeli v júli v novej budove SND a sledovali štrnásť vystúpení v rámci podujatia TEDxBratislava. Ak ste tam osobne byť nemohli, atmosféru vám pomôže priblížiť aspoň tento článok.

Tento rok bolo v zostave trefne zvolených rečníkov a rečníčok, ukázujúcich nám na vlastných príkladoch: netradičné pohľady na tradičné témy, viac žien ako mužov. Hneď v úvodnom príhovore na to hrdo upozornil držiteľ licencie TEDx pre Bratislavu: Rastislav Geschwandtner. Vystúpenia dýchali zmesou odvahy i zraniteľnosti, publikum malo v prestávkach medzi talkami o čom kriticky premýšlať. Na pódiu sa totiž načrelo do tém: vnímania rozdielnosti, multikulturality, migrovania a hľadania identity pod heslom: Straty a nálezy.

19780784_10154612092871860_1502004157534501103_o

Čo strácajú muži, nachádzajú ženy, a naopak

Rasťo Geschwandtner si pred svojím uvítacím príhovorom urobil na internete malý prieskum a cez vyhľadávač zisťoval, čo strácajú a nachádzajú najviac muži, a čo ženy. U žien sa najčastejšie stratil hlas, potom zmysel života a zrkadlo. U mužov to neboli prekvapivo vlasy či čosi malicherné, ale na prvom mieste strát bol: PUK kód, potom samotný telefón a do tretice rodný list. Čo sa týka nálezov, tak tam to bolo ešte veselšie. Ženy nachádzali primárne: milenca, potom kliešťa a domov, muži našli skladací nožík – rybičku (spomienku na detstvo), poštového holuba či rogalo.

Téma strát a nálezov sa aj v prípade podujatia TEDxBratislava dotýkala nielen materiálnych statkov: výdobytkov technológií a inovácií, ale aj medziľudských vzťahov. Pričom vždy by sme radšej počúvali príbehy o nachádzaní životných partnerov (ako v prípade jazykovedkyne Lucie Molnár Satinskej či youtuberky Jessicy McCabe), ako o strate blízkych (ako v prípade vojnovej pamätníčky Evy Mosnákovej). Našťastie sa celý event niesol v znamení strát predsudkov a nálezov nádeje, a to je to podstatné.

O hľadaní identity a absurditách v našej spoločnosti

Sú medzi nami takí, ktorí dokážu visieť v zajatí sociálnych médií aj dvanásť hodín denne. Téma migrácie a utečenectva ich teda nemohla obísť, práve na Facebooku sa totiž odohráva najviac slovných vojen a súťaží o definovanie národnej identity. Občas sa však aj súdnym diskutujúcim vymkne onen lokál patriotizmus z rúk a prejdú na stranu extrémizmu. Že neviete, o čom je reč? Každá z nižšie uvedených rečníčok pracuje s tak citlivou témou, že sa s negatívnymi reakciami skôr či neskôr musela vysporiadať. Stálo preto za-to: vypočuť si ich prednášky na TEDxBratislava.

Rešpektovaná historička s nádherným hlasom a sebaistým prejavom, Jarmila Bednaříková, sa zaoberá sťahovaním národov a migráciou ako konštantou dejín. Snaží sa vždy pripomenúť, že „migračné vlny“ tu vždy boli, dokonca tie v minulosti svojím rozsahom ďaleko predbehli tú dnešnú. Zdôraznila tiež, že existujú dva typy scenárov: konfrontačný (založený na odlišnostiach) a integračný (založený na spojitostiach). V tomto momente je dôležité nezanedbať vzdelávanie (učiteľov, politikov, novinárov) v danej oblasti. Od toho totiž bude závisieť, aký slovník a prístup k téme si ľudia zvolia.

Majsterka cynizmu na sociálnych sieťach i vo výtvarnom umení, Ivana Šáteková, ponúkla obecenstvu v SND svoj príbeh – ako sa dostala k vyšívaniu slovenských prísloví a porekadiel z oblasti Šoporne (s nehostinným, stereotypným, často sexistickým podtextom) ako spôsobu vyjadrovania sa k aktuálnym spoločenským otázkam. Práve ľudové tradície prepája s dnešným svetom a svojským humorom poukazuje na absurdity v slovenskej spoločnosti. Aj sa jej za to dostalo odozvy od hejterov. Ivana upozorňuje na fakt, že možno o päťdesiat rokov sa do slovníka zaužívaných úsloví dostanú aj nadužívané výroky dneška: “Vezmi si ich domov!“; alebo „Ty, slniečkár, platený Sorosom!“ Momentálne má najradšej výstižnú slovenskú vetičku: „Nikto neohovorí lepšie človeka ako človek človeka.“

19702928_10154612029331860_4972633678092035400_o

Ovládať jazyk, ktorý spája

Jazykovedkyňa, Lucia Molnár Satinská, začala svoj talk tými najviac trefnými otázkami. Spravila si prieskum u divákov a diváčok v SND: o učení sa cudzích jazykov. Zaujímalo ju, koľkí z prítomných hovoria po anglicky, a koľkí sa angličtinu chceli dobrovoľne naučiť ako cudzí jazyk. Zdvihla sa väčšina rúk. Keď zopakovala otázku, ale angličtinu vymenila za maďarčinu, tých rúk v obecenstve bolo zdvihnutých minimum. A práve viacjazyčnosti v našom regióne a hľadaní odlišností, no najmä spojitostí medzi slovenčinou a maďarčinou, sa Lucia venuje vo svojom výskume. Nie je predsa tajomstvom, že Bratislava bola kedysi multikultúrnym a multijazyčným mestom. Pracovný život vtipne premostila do roviny osobnej a spomenula aj to, ako ju portrétujú v maďarských médiách ako akúsi kuriozitu – jedna z mála Sloveniek sa totiž v detstve dobrovoľne začala učiť maďarčinu. Dnes má dokonca za manžela maďarsky hovoriaceho režiséra.

Výnimočný pedagóg, Scott Bedley, nazerá na formy vzdelávania rebelskými očami. Založil skupinu Skype Master Teachers, aby prepojil učebne po celom svete a vytvoril tak globálnu komunitu, ktorá je ochotná kriticky myslieť, nebáť sa inovatívnych postupov a najmä spolupracovať. Vo vlastnej triede, zloženej z 10-ročných žiakov a žiačok, podnecuje výrobu, ale zároveň aj dekonštrukciu pravdivých a falošných správ. Len tak si môžu deti na vlastnej koži odskúšať fenomén „fake news“ na sociálnych sieťach a pripraviť si jazyk a štýl, ako im čeliť. Je to skvelý príklad načasovania mediálnej gramotnosti v praxi – začať s mediálnou výchovou treba totiž už na základných školách.

Budúcnosť: podpora permakultúry aj virtuálna realita

Ďalšia skvelá rečníčka, diplomovaná permakultúrna dizajnérka, Patricia Černáková, predstavila vo svojom vystúpení s trefnými príkladmi a prirovnaniami spôsob hospodárenia s pôdou a vodou udržateľným spôsobom, šetrným k prírode. Rozhovorila sa na tému využívania pitnej vs úžitkovej vody; dôležitosti výskytu a použitia liečivého pýru či žíhľavy v domácnosti a vyvrátila mýtus bezúdržbovosti záhrady. Starostlivosť o záhradu prirovnala k výchove dieťaťa (alebo naopak?). Mať úrodné záhony bez práce by bolo síce skvelé, ale takto to zatiaľ nefunguje.

Keď sa spojí nadšený medik s nadaným informatikom, môže z toho vzniknúť všeličo. Ako sme mali možnosť vycítiť z talku absolventa medicíny: Tomáša Brngála, v jeho prípade zapojenie virtuálnej reality (VR) do medicíny vyústilo do vzniku úspešnej aplikácie Human Anatomy VR, ktorú si ľudia stiahli už vo vyše sto krajinách sveta.  Namiesto dlhých hodín, strávených v pitevni, sa o ľudskom tele učíte rýchlejšie – jedným klikom oddeľujete pod kožou vrstvu od vrstvy. Do budúcna by sa mohli podobne spracovať pre potreby zlepšenia výučby medicíny aj ďalšie predmety (okrem anatómie napríklad genetika či imunológia) a učebňa s VR headsetmi by mohla fungovať aj na ostatných lekárskych fakultách, nielen v Bratislave. Dokonca je plán rozšíriť projekt vďaka osvietenému sponzorovi aj na stredné školy. Tomáš v prednáške spomenul aj ďalšie využitie VR v praxi – v podobe simulácie videnia a myslenia ľudí s autizmom; 360-stupňového živého prenosu operácie; či výkonu operácie expertmi na ďiaľku… Tento rečník sa neobáva, že by v budúcnosti technológie nahradili lekárov (môžu len uľahčiť a spresniť ich prácu), veď medicína je predsa o niečom viac – o ľudskosti.

Autorka textu: Boba Markovič Baluchová, Foto: Martina Cimermanová, TEDxBratislava

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Festival Pohoda – po 20 rokoch v relaxačnom móde

Že festival Pohoda už dávno nie je (len) o hudbe, sme si všimli všetci. Tento rok, po veľmi silnom jubilejnom dvadsiatom ročníku, si organizátori aj návštevníci zjavne povedali, že potrebujú zaslúžený relax s nádychom nostalgie – ohliadnutím sa za prvými ročníkmi tohto podujatia. A tak to celé tri dni v areále trenčianskeho letiska naozaj aj vyzeralo. Ku spokojnosti všetkých vekových kategórií.

Veľa známych sa ešte pár týždňov pred začiatkom tohto najväčšieho festivalu s dvadsaťročnou tradíciou dušovalo, že nedajú 89 eúr len za to, aby si mohli pokecať s kamošmi na trenčianskom letisku. V uplynulý júlový víkend sa tam však všetci do jedného i tak objavili a spokojne pokyvkávali hlavami. A hoci sa z roka na rok Pohoda viac a viac transformuje z hudobného eventu na multikultúrne a predovšetkým rodinne orientované podujatie, akceptujeme to bez reptania. Pohodová atmosféra sa predsa nevytráca, a o to ide predsa najviac.

PMMXVII_0708_DSF5696

Pribúda návštevníkov predškolského veku

Hneď v nedeľu ráno sa objavili rebríčky toho naj z Pohody od menej či viac sledovaných názorových vodcov vo vodách slovenského internetu. Hudobných highlightov bolo pomenej, a viac sa objavovali javy, ktorými sa iné festivaly pochváliť nemôžu (recyklovaný riad vo vege-reštaurácii, happy hour v sprchách, pump track pre malých bajkerov, vyberané čokoládové pralinky atď.).

Najväčšou atrakciou bolo pravdepodobne „parkour“ ihrisko zo sena (alebo to bola slama?), kde sa najmenší návštevníci festivalu vedeli zahrať celý deň. Niektoré mestské deti skákali zo stohov možno po prvý raz v živote. Pre tých starších šlo o voňavú nostalgickú spomienku na detské časy, strávené u starkých na dedine. Magickú atmosféru pohody dotváral spln mesiaca na nočnej oblohe – takmer bez hviezd a oblakov (teda: ako kedy). So zvyšujúcim sa vekovým priemerom verných návštevníkov Pohody pribúda každým rokom i výskyt kočiarov vo festivalovom areále a počet atrakcií pre deti. Občas dokonca začujete protesty malých škôlkárov v štýle: „Načo tu hrá tá hudba?“; „Čo to sú za divné zvuky?“ Trošku opovážlivé smerom k hudobnému podujatiu, ale zasa vcelku ospravedlniteľné, :).

Neplánované stretnutia tretieho druhu

Na Pohode stretnete takmer všetkých – kamarátov z mimovládok; introvertných spolužiakov; vzdialených bratrancov a sesternice; slnkom unavené lokálne celebrity; niektorých politikov s podprahovou agitkou; svojich budúcich zamestnávateľov, aj bývalých frajerov a frajerky; resp. manželov a manželky; tých, čo tak nutne stretnúť nepotrebujete. Do dobrej nálady vás našťastie okamžite dokázala dostať ľadová káva hneď v niekoľkých stánkoch. Vyskúšali ste napríklad bezkofeínovú zmrzlinu a/alebo kávu z dielne trenčianskej pražiarne a kaviarne Coffee sheep? Ak nie, budúci rok to treba napraviť. Horúčava–nehorúčava, prechádzka cez celý areál spraví každému dobre. Najmä po výdatnom obede, keďže na Pohode bolo i tento rok o pestrý výber jedál (aj pre problémové brušká a vege-bio-raw nálady) postarané. Indické wrapy, japonské rameny, sójové guláše, domáce makovo-višňové štrúdle, aj kalorickejšie špeciality: nivové langoše, grilované oštiepky či zemiakové placky chutili skvele.

Stalo sa vám, že ste mali v mobilnej Pohoda appke starostlivo vyklikané „must watch“ kapely, ale polovicu z nich ste nakoniec akosi vidieť nestihli? Pravdepodobne áno. Pravdepodobne vám pôvodné plány zhatili všetky tie neplánované, ale tak príjemné stretnutia tretieho druhu. Kamaráti, ktorých ste nevideli večnosť, ale v hovore ste plynule dokázali nadviazať na témy spred desiatich rokov, akoby to bolo včera. Pohoda nie je o párminútových liftových rečiach, ale o niekoľkohodinových nočných debatách na rozpálenom betóne – keď vám je skrátka dobre a neľutujete, že ste nevideli headlinera večera.

Na Pohode luxusne ako u kohosi doma na návšteve

Pohoda je známa svojimi pozitívnymi vibráciami – nikde ani tento rok neboli žiadni agresívni (alkoholom zmorení) ľudia či najatí trollovia. Organizátori starostlivo dbali na pokoj a poriadok v areále; príslušníci polície sa pri kontrole dokladov pri výjazde z letiska správali prívetivo, rovnako aj dobrovoľníci či taxikári. Parkovací systém fungoval dobre, triedenie odpadu treba ešte docvičiť. O bonusoch typu: keramické toalety (s tematicky potlačeným toaletným papierom), opaľovacie krémy či zubné pasty zadarmo sa azda už ani netreba zmieňovať. Na tento luxus sme si pri festivale Pohoda prirýchlo zvykli. Letisko vám potom pripomína skôr príjemnú návštevu príbytku dávneho kamaráta, ako miesto festivalu pod holým nebom.

Každoročne by ste mali navštíviť aj kreatívnu zónu, ide totiž o dôstojnú výstavu malieb, hoci na kamenných hranoloch, ktoré o pár dní skončia pod zemou. A nejde len o diela začínajúcich umelcov – študentov VŠVU, ale o veľké mená, ako napríklad Marek Ormandík. V Literárnom stane Martinusu sa takisto premleli tisícky návštevníkov Pohody. A nielen preto, že sa potrebovali skryť pred dažďom. Zaujímali sa o kvalitnú literatúru, ktorú si vo farebných plátených taškách (k nákupu zdarma) mohli odniesť so sebou. Ak, samozrejme, nebola už vypredaná – ako v prípade novinky Ruzká klasika, ktorá bola po čítačke Dana Majlinga beznádejne rozchytaná.

Mimovládková pasáž, Kaviareň Dobrá krajina a Nay tanečný dom bývajú už tiež neoddeliteľnou súčasťou Pohody. Tento rok napríklad potešil nielen ženské pohľady a hip-hopové duše: Break dance Battle, najmä jeho víťazné tanečné skupiny – Cool2Rock a HastaLaMuerte.

Hudba skôr pre oči, ako uši

Bolo by ale vhodné spomenúť aj pár top vystúpení tohto ročníka Pohody, aj keď nie každá vydarená „performance“ sa rovná hudobnému koncertu (a naopak). Hneď v prvý večer festivalu urobili šou pre masy týpci z Nórska: Ylvis. Shoegaze legenda Slowdive takisto potešila svojich verných fanúšikov, ktorí ostali priklincovaní pod pódiom aj počas zvukovkovej výplne medzi vystúpeniami v podobe moderovania Braňa Jobusa a hrania hitov z jeho projektu Abusus. Pre ľudí, čo vyrastali na hudbe Sonic Youth, bol koncert Thurstona Moorea povinnou jazdou. Rovnako si beznádejní romantici i veční cynici, ktorí mladosť prežili v zajatí gitár, pochvaľovali vystúpenia Marka Lanegana a The Jesus and Mary Chain.

Piatkový deň patrilo hlavné podium samým babám – raperke M.I.A., R’n’B dive Solange a majsterke prerábok a „sounds like“ hitov Birdy. Hoci ani jedna z nich osamote ničím špeciálnym neohúrila trenčianske letisko, ide o skvelý Girl power koncept zo strany organizátorov Pohody. Na svoje si prišli aj priaznivci elektronickej hudby (i vzácne prežívajúceho žánru D’n’B) vďaka Beardymanovmu ansámblu a jeho encklopedickej prezentácii všetkých existujúcich štýlov; triu Electro guzzi, ktoré svoje vystúpenie umne obohatilo o dychovú sekciu; a algorytmickému Squarepusherovi – osamote či v jeho druhom (menej hlučnom) akustickom projekte.

World music scéna ponúkla návštevníkom kolumbijský projekt Pixvae, ktorý vás prinútil usmievať sa a dokonca tancovať salsu – vďaka pohľadným speváčkam s výbornými hlasmi a neprepočuteľnému basovému saxofónu. Silný osobný príbeh jedného z najvýraznejších headlinerov Pohody, Benjamina Clementinea, akoby nahrával do karát OZ Proti prúdu (a predaju pouličného časopisu Nota Bene). Kiežby každý príbeh týpka z ulice dopadol takto zvukomalebne a úspešne.

Slovenská scéna: rovnako dôležitá ako svetoví headlineri

Michal Kaščák nezabúda pri porade s dramaturgami festivalu a zostavovaní programu ani na svojich kamarátov a slovenskú hudobnú scénu. Našťastie si popri tradičnej Pare, Polemicu či Billy Barmanovi mohli návštevníci pozrieť aj koncerty zástupcov z menej komerčne úspešných štýlov. Nesklamal Pišta Kráľovič so svojím elektronickým triom Nvmeri, ani jazzová speváčka Zuzana Mikulcová, ktorá v týchto dňoch finišuje s fundraisingom k vydaniu albumu, ponúkajúcom presahy aj do iných, menej klasických žánrov. Tisícky ľudí si v sobotu poobede naplno užívali reunion trnavskej kapely Hudba z Marsu, ako aj našlapanú koncertnú podobu nového EP Domáce potreby od rapera Veca s kapelou.

Koncerty legiend MCh band, Tony Ducháček a Garage, Laura a její tygři, Bez ladu a skladu aj Auktyon našťastie nepotvrdili obavu, že ide iba o zombies kapely, obyčajný flashback a nostalgiu za prvými ročníkmi Pohody. Išlo o výbornú príležitosť najmä pre mladšie ročníky – vypočuť si, na čom fičali ich rodičia.

Niektoré slovenské médiá už vo štvrtok v noci pasovali za vrchol festivalu koncertné prevedenie platne tria Lasica, Satinský, Filip – Bolo nás jedenásť. Zo všetkých AllStars bandov festivalu to bolo vskutku najväčšie prekvapenie. A aj tí, ktorí ťažko niesli prítomnosť Doroty Nvotovej na pódiu, zotrvali – rozcítený Milan Lasica ich presvedčil o tom, že ide o skvelú nadčasovú platňu s dodnes platnými textami. Je tam totiž vo viacerých významových rovinách skryté všetko, čo sa snažia vštepiť do hláv dnešným mileniálom osvietení učitelia na školách, aj o čom sa mladých snažili presvedčiť hostia v diskusných stanoch počas 21. ročníka festivalu Pohoda.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

 

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. II: Ane Brun

ane brun

Pri Ane Brun dostanete chuť na cukrovinky i na tanec

Ane Brun je nórska pesničkárka, žijúca v hlavnom meste Švédska. Na hudobnej scéne je presne tak dlho, ako Yasmine Hamdan, aj vekovo sú na tom rovnako. Obe sú moje obľúbené migrantky-pesničkárky. Len tých albumov má Ane na svojom konte omnoho viac. Okrem svojich sóloviek si vyslúžila pozornosť aj jej kolekcia duetov z roku 2005 s umelcami, ktorých má rada (Ron Sexsmith, Syd Matters, Teitur). Za spoluprácu s kapelou Madrugada na singli „Lift Me” dokonca získala nórsku obdobu Grammy.

Na Ane Brun obdivujem aj jej zapálenie pre správnu vec, aktivizmus. V roku 2009 zorganizovala koncert za účasti 24 známych švédskych hudobných mien, aby tak upozornila na problematiku globálneho otepľovania a negatívne dôsledky zmeny klímy. Aktivita si vyslúžila pozornosť až na konferencii COP15.

V adorovaní Ane Brun budem ešte chvíľu pokračovať. To, čo robí pre svojich fanúšikov a fanúšičky, tiež stojí za pozornosť. Pamätám si, ako som v roku 2013 počas svojho pobytu v Chicagu bežala do kiosku dobiť si svoj kredit v iTunes Store, aby som si mohla legálne zakúpiť digitálnu verziu jej 32-piesňového albumu „Songs – 2003 to 2013“. Kredit bol hneď fuč. Krátko na to totiž vydala bez upozornenia či propagácie 20-piesňovú kolekciu prerábok a bonusov „Rarities“ – len tak, ako prekvapenie pre svojich skalných.

Ak chcete spoznať jej piesne a zaradiť ich do svojho playlistu na ranný beh, večerné tanečky či len také víkendové polihovanie a vyjedačky sladkostí, ostatný album z roku 2015 „When I’m Free“ bude ten správny. Utancovaný videoklip „Directions“ a ďalšie minimálne tri dynamické hity z tejto platne vás nahovoria na hocičo.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. I: Yasmine Hamdan

 

Yasmine Hamdan

Yasmine Hamdan sprevádza vôňami Blízkeho Východu

Prvý raz som ju videla vo filme Jima Jarmuscha „Only Lovers Left Alive“ – v záverečnej scéne, kde sa upírska dvojica Tilda Swinton a Tom Hiddleston motá ulicami marockého Tandžíru a omamná hudba ich pritiahne do klubu. Práve tam krúti bokmi, cinká náramkami a po arabsky spieva Yasmine Hamdan – libanonská hudobníčka a herečka, ktorá sa snaží do západného sveta pretaviť to najzaujímavejšie z hudobného dedičstva Blízkeho Východu. Poznať ju môžete z hudobného dua Soapkills, ktoré založila so Zeidom Hamdanom (žiaden brat, len menovec) ešte v Bejrúte. Momentálne žije v Paríži so svojím manželom, palestínskym režisérom Elia Suleimanom.

Hudobne je aktívna dvadsať rokov, no debut „Ya Nass“ vyšiel pod producentskou taktovkou Marca Collina z Nouvelle Vague medzinárodne až v roku 2013 na značke Crammed Discs. Oplatilo sa čakať. Miešanie popu, folku, elektroniky s melódiami a textami, inšpirovanými práve tradíciami Blízkeho Východu, sa vám budú zdať tak známe a chytľavé. Okamžite vás to prenesie do Orientu – na trh s aromatickým korením, čerstvo uvareným kus kusom, sladeným mätovým čajom a vonnou fajkou.

V marci vyšiel Yasmine nový album „Al Jamilat” opäť na značke Crammed Discs a ohlasy naň sú výborné. Nemusíte textom rozumieť, napriek tomu cítite, že vám takáto popularizácia arabských tradícií lahodí. Aspoň na chvíľu si predstavíte čosi iné, ako všadeprítomné hejtovanie na Islam (často nesprávne zamieňaný s terorizmom a radikálnymi islamistami). Ak sa tím Michala Kaščáka posnaží, raz by sme ju mohli mať na Pohode.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).

 

Oscary 2017: Pre ten trapas sa oplatilo v noci nespať

Mnohí predpokladali, že sa 89. ročník cien americkej filmovej akadémie zapíše do histórie spolitizovanými ďakovnými rečami a antitrumpovskými náladami už na červenom koberci. Najviac si však z neho pravdepodobne budeme pamätať trapas pri vyhlásení Ceny pre najlepší film.

Novinársky prejav sa dá písať niekoľkými spôsobmi. Pri postupnom odhaľovaní cien v jednotlivých kategóriách by dávala zmysel chronologická stavba textu. Ale tí, čo v noci nespali a pozerali priamy prenos z odovzdávania Oscarov, aj tí, čo si hneď ráno po zobudení zapínajú Facebook v mobile, už o trapase nedeľňajšej noci vedia. Preto začneme podľa kompozičného postupu obrátenej pyramídy – teda to najdôležitejšie na úvod. Ale oplatí sa prečítať aj poslednú časť, tú o móde na červenom koberci.

Viola Davis in custom colour-blocked Armani

Výnimočný ročník – politika, no najmä nesprávna obálka

Takmer osemdesiatročný Warren Beatty dlho (a správne) váhal, kým meno víťazného filmu v nedeľu v noci vyhlásil. Bolo na ňom totiž meno herečky Emmy Stone z filmu „La La Land“. Uprostred ďakovačky tvorcov tohto najviac favorizovaného filmu, ktorý nakoniec získal sošky v šiestich kategóriách (výprava, kamera, pieseň, hudba, herečka v hlavnej úlohe a réžia), sa však prišlo na to, že Oscar za najlepší film poputuje nakoniec do rúk tvorcov snímky „Moonlight“. Ako inak to nazvať, než trapas? Takéto čosi sa v 89-ročnej histórii odovzdávania týchto cien ešte nestalo, a ak sa aj čerstvý americký prezident dovtedy zdržal svojho povestného tweetovania, komentár k tomuto si podľa mňa nemohol odpustiť.

à propos Donald Trump. Hoci na odovzdávaní osobne prítomný nebol a vraj Oscarov ani nemienil sledovať, jeho činy boli v náznakoch počas slávnostného večera často skloňované. Niektorí herci mali na šatách pripevnené modré stužky a určite mali pripravené v prípade víťazstva aj ďakovné reči, v ktorých by jeho prezidentovanie odsúdili. Škoda, že svoju nomináciu za film Florence Foster Jenkins nepremenila tento rok napríklad Meryl Streep, tá by si na ňom dozaista zgustla. Nielen preto, že ju Trump nedávno označil (pre jej aktivizmus) za najviac preceňovanú herečku všetkých čias. Čo tam po tom, že bola na Oscara nominovaná už dvadsaťkrát…

Preceňovaný muzikál La La Land

Po odovzdávaní Zlatých glóbusov som sa začala úprimne báť, že sa „La La Land” so svojimi štrnástimi nomináciami (a možnými oceneniami) stane i rekordmanom Oscarov a tromfne napríklad taký Titanic. Chápem, prečo sa táto snímka ľuďom páči, no ja som sa v kine na tom pridlhom videoklipe s nádychom jazzy nostalgie za niečím, čo volať späť netreba (iba keby sa v tom chcel človek skryť pred väčšími problémami okolo?) strašidelne nudila. Chcela som o tom aj napísať, ale reportážna recenzia v dailymale.sk bola tak výstižná, že som to už nechcela duplikovať.

V každom prípade favorizovaný film „La La Land“ o vzťahu nádejnej herečky a jazzového klavíristu nakoniec uspel aj u akadémie. Ak ste si túto snímku vybrali pre rande so svojou polovičkou počas sviatku Sv. Valentína (namiesto pokračovania „Päťdesiatich odtieňov sivej“), urobili ste určite lepšie. Na ústrednú dvojicu sa vcelku dobre pozerá a aspoň medzi nimi vidieť náznaky povestnej chémie. Emma Stone nakoniec získala v silnej konkurencii (a tiež vďaka silnému lobbingu) za svoju postavu Cenu pre najlepšiu herečku v hlavnej úlohe. Režisér tohto hudobného filmu, 32-ročný Damien Chazelle, je doposiaľ najmladší režisér, ktorý kedy získal Oscara.

Favorizovaná bola aj nemecká snímka „Toni Erdmann“, ale nakoniec uspel ako Zahraničný film „Klient“ („The salesman“) iránskeho režiséra Asghara Farhádího. Ten sa odovzdávania nemohol, resp. ani nechcel zúčastniť práve pre imigračný výnos amerického prezidenta, zakazujúci vstup do USA občanom vybraných moslimských krajín. Je to však druhý a dôležitý (nielen politicky motivovaný) Oscar pre Farhádího. Určite si z filmových klubov pamätáte jeho prvú Oscarom ovenčenú snímku „Rozchod Nadera a Simín“.

Aj ne(d)ocenené snímky stoja za pozornosť

Prekvapilo ma, že úplne naprázdno vyšli snímky „Skryté čísla“ („Hidden Figures“), „Lion“ či „Hell or High Water“. Keď ich budú dávať v kine blízko vás, určite si na ne zájdite. Stoja za pozretie, aj nejaké to verejné ocenenie.

To isté platí aj o inteligentnej sci-fi snímke o prvom kontakte s inými civilizáciami: „Arrival“ („Prichádzajúci“). Hneď by som si to pozrela znova, lebo mám niekoľko nezodpovedaných otázok a tešilo ma, že celý dej tvorcovia postavili na minulosti a budúcnosti hlavnej predstaviteľky (ženy, partnerky, matky, no v prvom rade vedkyne). Zároveň sa zaobišli bez prítomnosti všelijakých tých zelených postavičiek ufóncov.

Ak ste si mysleli, že v počte nepremenených nominácií bol do minulého roka najväčší smoliar Leonardo di Caprio, tak sa mýlite. Rekordman v nepremenených nomináciách je jednoznačne (teda až do tohto roka) Kevin O´Connell. Svoju 21. nomináciu konečne prelomil v kategórii Mix zvuku vo filme Mela Gibsona „Hacksaw Ridge“.

Umelci afroamerického pôvodu konečne viditeľní

Tento rok by sme mohli povedať, že v rámci nominácií sa konečne viac zviditeľnili ženy-autorky, no ešte viac tvorcovia a tvorkyne afroamerického pôvodu, čo je nesmierne dôležité. Viola Davis získala zlatú sošku za svoj herecký výkon vo vedľajšej úlohe vo filme „Fences“ (kiežby sme mali možnosť pozrieť si niekde aj jej divadelnú verziu). V tejto kategórii boli nominované herečky afroamerického pôvodu vlastne tri z piatich.

Mahershala Ali je ďalší z hercov afroamerického pôvodu, ktorý tento rok získal Oscara ako Najlepší herec vo vedľajšej úlohe v snímke „Moonlight“. Je zároveň prvým muslimom, ktorý kedy vyhral Oscara. Snímka o dospievaní afroamerického geja v Miami premenila nakoniec tri nominácie na zlato (vrátane adaptovaného scénára a už spomínaný najlepší film, hoci s príchuťou chaosu so zámenou obálok).

Svadobné inšpirácie na červenom koberci

Z ostatných ocenení odovzdávacieho ceremoniálu spomeniem už len mená v dvoch kategóriách. Najlepším celovečerným animovaným filmom sa stal „Zootropolis“ („Zootopia“), kde je slovenský trailer prekvapivo chytľavejší ako ten pôvodný. V konkurencii Moany, Kuba a ďalších detských snímok však obstál a vyhral zaslúžene. Najlepším dokumentom sa stal film „O. J. Made in America“azda najdlhší film, aký bol kedy nominovaný na Oscara (7 hodín a 47 minút, uff).

Oscarovská noc bez celebrít na červenom koberci by nebola kompletnou udalosťou. V najbližších týždňoch sa na stránkach obrázkových magazínov budete kochať róbami prítomných dám a trendov na najbližšiu plesovú či svadobnú sezónu (objavilo sa totiž prekvapivo veľa šiat v bielych, zlatých a krémových tónoch s volánmi alebo štrasami). Výraznou farbou a odhalenými plecami v šatách od Armaniho ma ohúrila už spomínaná majiteľka Oscara: Viola Davis.

Ďalšia ocenená herečka, Emma Stone, pôsobila pred fotografmi rovnako nežne a zvodne, ako v ocenenom muzikále. Mohli za to čiastočne jej zlaté vlasy, sčesané nabok a zlaté šaty so strapcami od Givenchy. Svojou jednoduchosťou i dĺžkou ma zaujali šaty Naomie Harris, nie náhodou šlo o premiéru na červenom koberci v podaní Rafa Simonsa, už pre značku Calvin Klein. Aby som ale nevynechala pánov, spomeniem aspoň dvoch talentovaných fešákov – Riza Ahmeda v Ermenegildo Zegna Couture obleku a o dve dekády staršieho, no stále sexy Cpt Fantastica: Vigga Mortensena v obleku od Dior Homme.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: AP

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, zima-jar 2017).