Pozrieť si autentické príklady socialistickej módy v Slovenskej národnej galérii

V znamení „retro“ štýlu často siahame do skríň rodičov alebo navštevujeme rovno povaly starých rodičov – aby sme získali autentické príklady socialistickej módy. Napriek prekážkam režimu sa odvetvie odievania vyznačovalo svojskými fenoménmi a menami. Do nedele máte možnosť v rámci výstavy „Nech šije!“ v Slovenskej národnej galérii zistiť – ako to v praxi vyzeralo.

21246363_1555243891163592_2330540669120722761_o

Väčšina z čitateľov a čitateliek magazínu „Inspire“ obdobie komunizmu v Československu nezažila, alebo si ho pamätá z detstva len matne. Po retro kúskoch často siahame v prípade kostýmových žúrok, pričom nie vždy sa zamyslíme – z akého materiálu je odev vytvorený, kto ho navrhol, kde bol zhotovený a či bol dostupný, resp. mohol konkurovať aj na Západe. No aj za železnou oponou sa móda tvorila, fotografovala, dokonca prezentovala v časopisoch a na mólach v zahraničí – aj keď s istými pravidlami. Práve o zmapovanie slovenskej módy v období rokov 1945-1989 (teda od konca 2. Svetovej vojny do Zamatovej revolúcie, pádu komunizmu) sa snažili kurátorky Viera Kleinová a Zuzana Šidlíková pri koncipovaní výstavy „Nech šije! Móda na Slovensku 1945 – 1989“.

Mantinely módy v čase totality

Móda a totalita akoby ani nešli dohromady. Pri tvorbe totiž potrebujete slobodu, možnosť voľby, poprípade inšpiráciu, prístup k inováciám či spätnú väzbu zo zahraničia. A to tak ľahko nešlo. Napriek tomu výstava, ktorá vzišla zo spolupráce Slovenskej národnej galérie (SNG) a Slovenského múzea dizajnu (SMD), zachytáva niekoľko kľúčových fenoménov sledovaného obdobia (1945-1989) a svetlé momenty autorskej tvorby.

Kurátorky opisujú a príkladmi dokumentujú, že „odievanie začiatkom 50. rokov 20. storočia bolo úsporné a uniformné“, akoby všetky modely museli pripomínať pracovný úbor. Pro-sovietsky (a teda zákonite anti-západný) diktát v celom Československu sa snažil nanovo sformulovať vkus obyvateľstva. Za socializmu sa odevnému priemyslu teda akoby darilo – masová výroba sa orientovala v niekoľkých slovenských štátnych podnikoch. Ukážky z ich produkcie si návštevníci a návštevníčky výstavy dozaista užijú. Ak dovtedy nepočuli o existencii Tuzexu, tak aj k tomu dostanú výklad s príkladmi. Spoznajú tiež pár osobností z oblasti módneho dizajnu, hoci v sledovanom období boli tlačené do ústrania pozornosti priemyselného prostredia.

Obdobie znárodnenia predstavovalo zmenu – prechod k malosériovému (zákazkovému) odevu, no začiatkom 50. rokov aj malí živnostníci skončili. Kontakt s módou za železnou oponou sa snažilo udržať Vývojové a modelové stredisko Makyty Púchov v Bratislave, a aké-také náznaky individualizovanej tvorby v odevnom systéme napĺňajú podniky Vzorodev či ÚĽUV. Limitovaný počet doplnkov či šperkov mohli ženy získať v predajniach Dielo. Kontakty so svetom ožili v polovici 60. rokov, no aj to iba nakrátko.

Módne časopisy, soc modely a naše modelky na mólach

V Československu sa vkus a trendy v odievaní predstavovali v dvoch časopisoch: „Móda“ a „Dievča“, ktoré mali vlastné návrhárske ateliéry s vhodnými inšpiráciami pre naše ženy. Tam možno datovať aj začiatky slovenskej módnej fotografie, ktorej je na výstave „Nech šije!“ v SNG venovaná samostatná sekcia. Kmeňovým fotografom časopisu „Móda“, ktorý fungoval v ČSSR od roku 1949, bol Karol Kállay. Vďaka tejto práci mohol cestovať a fotiť v zahraničí, rozvinul princíp exteriérovej práce s modelom a modelkou. Mená Pavla Janeka a Jána Krížika sú zasa spojené s časopisom „Dievča“ pre násťročné čitateľky (vydávanom od roku 1969). Na výstave sa objavia aj ukážky z tvorby stále aktívneho „streetstyle“ fotografa Juraja Bartoša.

Ak počas prázdnin u starej mamy narazíte na tieto časopisy, či vtedy nedostatkový tovar (západonemecký žurnál „Burda“), osvojíte si aj početné strihové prílohy magazínov, a teda fenomén domácky zhotovovaného odevu. V každej domácnosti bol šijací stroj, často aj pletací stroj, háčiky a ihlice na štrikovanie. Strihovými predlohami z Vkusu sa riadili naše mamy a babky. Kurátorky výstavy prízvukujú, že to mal byť akýsi „výdobytok pre socialistickú ženu, hoci v skutočnosti išlo o náhradu disfunkčnej odevnej výroby“.

Domáci odevný priemysel vraj žal úspechy na medzinárodných súťažiach, výstavách, veľtrhoch (takto bola verejnosti aspoň predkladaná realita). Slovenské dievčatá okúsili úlohu manekýnok na módnych prehliadkach v starostlivo vybraných krajinách. Ale ani toto odvetvie priemyselného výtvarníctva s cenzúrou za chrbtom nemalo šancu konkurovať západnému vývoju módy a módnym inováciám.

21248171_1555243861163595_5359366435999252999_o

Kreativita v móde ako predzvesť pádu režimu

Až v druhej polovici 80. rokov 20. storočia možno hovoriť o autorskej tvorbe v slovenskom úžitkovom umení a badateľná kreativita akoby predznamenávala pád komunistického režimu. Slovenské výtvarníčky študovali textilný dizajn v Prahe a svoje skúsenosti prenášali do Bratislavy. Spoznávame tak tvorkyne, ako Katarína Böhmová, Michaela Klimanová-Trizuljaková (s viditeľnými inšpiráciami výrazného „trizuljakovského klanu“), v rámci odevného experimentu sa objavujú ďalšie mená: Milota Havránková, Karol Pichler, Lea Fekete, Daniel Brunovský, Zuzana Šujanová-Gregušová…

FinisážovýLetný večer v SNG“ môžete zažiť (a posledný raz sa prejsť medzi vystavenými odevmi, skicami modelov, obálkami časopisov a fotografiami v rámci výstavy „Nech šije!“) v nedeľu 20. augusta o 18ej. Kurátorka zbierky textilu a módy Uměleckoprůmyslového muzea v Prahe, Konstantina Hlaváčková, bude v tento večer prítomným hovoriť o histórii textilu, čím zároveň podčiarkne záverečné slovo kurátoriek končiacej výstavy.

Ak by ste predsa len do nedele SNG nestihli navštíviť, plnohodnotnou náhradou vám môže byť aj publikácia “Stratená (m)ÓDA – Odevná kultúra na Slovensku v rokoch 1948-1989”, ktorá pred pár mesiacmi vyšla v spolupráci vydavateľstva Slovart a VŠVU. Ide o výsledky vedeckej práce a zberateľskej aktivity jednej z kurátoriek výstavy: Zuzany Šidlíkovej. Oplatí sa ju prelistovať v kníhkupectve Ex Libris, alebo rovno kúpiť.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Advertisements

Seriálový špeciál II: Seriály, na ktorých pokračovanie netrpezlivo čakáme

Hneď niekoľko televíznych seriálov posledných rokov začína svojím napätím, obsadením, tržbami i fanúšikovskou základňou konkurovať hollywoodskym blockbusterom. Hrajú v nich prvotriedni herci a herečky, na režisérsku stoličku si sadajú cenami ovenčení tvorcovia, scenáristi nestíhajú písať podklady pre nové diely… Televízie pri ich produkcii neriskujú tak veľa, ako filmoví producenti. Pričom nejde len o HBO produkciu, aj keď tej možno vďačiť za veľa.

game-of-thrones

Narušiť zázemie hlavných hrdinov

Niektoré seriály by bolo potrebné utnúť v tom najlepšom a niektoré by si zasa pokračovania zaslúžili. Oplatí sa zaradiť na „must watch“ zoznam druhú sériu Top of the lake (Tiene od jazera), ktorú na Novom Zélande, neskôr v Austrálii režírovala oscarová režisérka Jane Campion. Jednotka bola o viac či menej vysvetliteľných mystériách malého mesta.

O ešte väčších mystériách, no v pomerne menšom ostrovnom meste, bola prvá séria Trapped. Policajný tím, ktorého členovia sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky, mal vyšetriť záhadu nájdeného torza tela v snehom zaviatej časti východného Islandu. Zároveň sa odkrýva korupcia na radnici, kšeftovanie s pozemkami, ale aj viac globálny problém – obchodovanie s ľuďmi.

Asi najviac očakávané pokračovanie (ak nerátame kultový seriál Twin Peaks), fanúšikovské šialenstvo aj hackerské útoky má na svedomí každoročne Hra o tróny (Game of Thrones / GoT). Po famóznom závere šiestej sezóny z minulého roka pod taktovkou kráľo-matky Cersei sledujeme v týchto týždňoch rýchlejšie priblíženie sa celkovému vyústeniu tohto dobrodružno-fantastického príbehu. HBO pracovníkom im ho kývnutím hlavy odobril aj samotný autor knižnej predlohy – George R. R. Martin, ktorý svoju knižnú sériu síce nestíha dopísať, ale autorsky sa mieni podieľať na predlohách piatich „spin-off“ sérií GoT pre stanicu HBO. Ako často doma debatujete o skutočnom pôvode Jona Snowa a úlohe Matky drakov v tejto sérii? Nezabúdajme, že podľa knižnej predlohy bude treba pár hlavných postáv v najbližších častiach ešte pochovať…

Škandinávsky seriál Most (Bron) s nezameniteľnou autistickou vyšetrovateľkou Sagou Norén, konkrétne jeho štvrtá séria, by mala byť tiež čoskoro na televíznych obrazovkách. Predošlé tri série boli nabité prešpekulovanými, málo opozeranými zločinmi, ktorých vinníkov ste do poslednej časti neboli schopní identifikovať (nech by ste mali načítaných a napozeraných hocikoľko desiatok severských kriminálok). Posledná séria riadne narušila zázemie hlavných hrdinov, no a nám ešte určite naskočia zimomriavky z nového príbehu kdesi medzi Malmö a Kodaňou.

The_Bridge Bron

 

Nemožno spomenúť všetko

Z desiatok dobrých seriálov, produkovaných na viacerých kontinentoch naraz, sa nedá spomenúť, a nieto ešte sledovať všetko. Nebol spomenutý napríklad americký seriál s prvkami čiernej komédie a krimi: Fargo, ktorého všetky tri doterajšie série si určite zaslúžia pozornosť (divákov i kritikov).

Ak píšete diplomovku, alebo dizertačku, vtedy si treba vedieť oddýchnuť pri dobrom britskom sci-fi sitkome – napríklad pri minimalistickom príbehu: Červený trpaslík s nekončiacimi potýčkami pri strete s inými civilizáciami, ktorého prvé časti boli nakrútené takmer pred tridsiatimi rokmi a dočkali sa potom niekoľkých viac či menej vydarených pokračovaní (dvanásta séria sa vraj nakrúca v týchto dňoch). Treba si tiež vyhradiť čas na odvážnu sci-fi westernovú novinku Westworld, ktorá sa odohráva vo futuristickom zábavnom parku, plnom androidov.

Do zoznamu dôležitých „must-watch“ seriálov, vzhľadom na súčasnú politickú situáciu v USA, patria napríklad House of cards, alebo aj oceňovaný seriál Orange is the new black. Vlastne aj ťažšie zaraditeľnú, no mimoriadne trefnú mini-sériu Black mirror treba vpísať na zoznam akýchsi predpovedačov dosahov našich činov v blízkej budúcnosti. Každá jedna časť nám príliš pripomína naše konanie, alebo akcie/reakcie kohosi blízkeho z okolia…

Z nedávnych seriálových noviniek, ktoré upútali najmä generáciu Y (narodenú v rokoch 1979-1991), možno už aj generáciu Z (ľudí, narodených po roku 2000) možno spomenúť aj dve minisérie, ktorým dominujú osudy dvoch mladých mužov: Riza Ahmeda a Ramiho Maleka. Kvalitu a účinok The Night of (ktorého pokračovanie sa zatiaľ nechystá) aj Mr Robot (ktorého tretia sezóna začína už na jeseň) musí preveriť čas. Herecké výkony ústredných postáv sú ale výnimočné. Čo ďalšie do zoznamu seriálov, ktorých sledovanie netreba odkladať na zimu a na ktorých pokračovanie netrpezlivo čakáte, by ste sem prihodili vy?

Autorka textu: Boba Markovič Baluchová, Foto: HBO, Netflix, BBC

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Seriálový špeciál I: Seriály, ktoré budete chcieť sledovať dokola

Niektoré seriály sú tak dobre nakrútené, že vám ich dej bude vŕtať v hlave aj dlho po skončení a možno sa niekoľko nocí pokojne nevyspíte. I to môže byť jedným zo znakov dobrej televíznej série, ktorú budete chcieť opakovane pozerať. Naviac vždy objavíte čosi nové – skryté súvislosti, nepatrné detaily, odkazy na iné diela.

Podľa čoho rozoznáte dobrý televízny seriál? Aké sú vaše kritériá? Nie vždy sa oplatí riadiť hodnoteniami filmových databáz Rotten tomatoes, IMDb či ČSFD – predsa len môžete mať špecifický vkus. Ak ale pri pomyslení na konkrétny titul máte chuť pozrieť si ho znova, musíte každú jeho novú časť vidieť v týždeň jeho premiéry, ste ochotní predplatiť si televízny kanál či streamovaciu službu, viete si zapamätať dej a ním presvedčiť známych, aby si ho pozreli tiež, je to jasné – ste ním opantaní a patrí teda na zoznam tých najlepších. Ktoré seriály momentálne stoja za opätovné pozretie?

Twin Peaks - Fire Walk With Me

Mýstériá malých mestečiek

Niektoré seriály si musíte pozrieť viackrát po sebe napríklad preto, že autori experimentovali s paranormálnymi javmi, prítomnosťou ľudí z iných svetov a diváckou logikou. Nedovysvetlené záhady ale nikto nemá rád, a preto sa treba k rozuzleniu nejak prehrýzť, hoci na viackrát.

Všetci si pamätáme na kultový mysteriózny seriál z roku 1990: Mestečko Twin Peaks. Dej z pera Marka Frosta a Davida Lyncha, podčiarknutý nezabudnuteľnou hudbou Angela Badalamentiho, vás zavedie do malého mesta, kde agent FBI, Dale Cooper (hrá ho krásavec Kyle MacLachlan), vyšetruje záhadnú vraždu miestnej krásky Laury Palmer. Podozriví sú všetci, vrátane ich najbližších príbuzných a priateľov a na konci dvoch sérií nebudete o veľa múdrejší, ako na ich začiatku. Zo sna vás bude budiť šialený Bob, miznúci Obor či Dáma s polenom. Tento rok v máji sme sa stali svedkami vcelku úspešného oživenia seriálu s mnohými pôvodnými, hoci skoro o tridsať rokov staršími hercami a herečkami.

Hitom minulého roka sa stal scifi-hororový seriál Stranger things, ktorí napísali a vytvorili bratia Dufferovci. Dej sa odohráva v roku 1983, kedy sa tvorcovia seriálu narodili – nič z tohto obdobia si reálne nemôžu pamätať, napriek tomu sú kostýmy a kulisy, ako aj všetky odkazy na populárnu kultúru 80. rokov 20. storočia verné. V malom meste záhadne zmizne 12-ročný Will Byers a jeho zúfalá matka začne po ňom pátrať. Rovnako ho hľadajú aj jeho verní kamaráti Dustin, Mike a Lucas, ktorí v rovnakom čase objavia záhadné dievčatko, ktoré veľa vie, no obáva sa prítomnosti temnej sily, ktorú sama nevedomky privolala. Ak nemáte vhodnú retro náladu, tak si seriál pozrite aspoň pre skvelé detské herecké výkony. Dostane sa vám pod kožu.

V hlavných úlohách samí krásni muži

Nad druhou sériou True Detective z dielne HBO mnohí zlomili palicu a stále nie je jasné, či ešte bude vôbec nejaká tretia séria. Diváci sa nevedeli zbaviť porovnávania s tou prvou, mega-úspešnou – s inými hercami, zápletkou a lokáciou. Nic Pizzolatto nastavil latku privysoko a zjavne nedostatočne vysvetlil, že série budú koncipované nezávisle od seba. Obe sú rovnako dobré, aj keď k hlavným hrdinom vyšetrovateľov (tajomný Matthew McConaughey a predvídateľný Woody Harrelson) z tej prvej nám srdcia akosi viac prirástli. Vyšetrovanie série rituálnych zločinov v okolí Louisiany počas obdobia sedemnástich rokov ich zmenilo na nepoznanie. Aj náš pohľad na kvalitu moderných seriálov, ktoré nemusia byť vôbec preplnené slovami a akciou, a pritom fungujú stopercentne.

True Detective

Novinkou z januára tohto roku je seriál Taboo, vytvorený Tomom Hardym a jeho otcom, a ako už z názvu vyplýva – odkrýva mnohé tabu v nás a okolo nás. V roku 1814 sa zdanlivo mŕtvy syn, James Delaney, vracia do Anglicka po dvanástich rokoch v Afrike, aby so spoločnosťou East India, ako aj so samotnou kráľovskou korunou bojoval o svoje dedičstvo – strategický ostrov Nootka. Hlavná postava bola napísaná na (celoplošne potetované) telo zádumčivému Tomovi Hardymu.

Veľmi dobre sa pozerá nielen na Toma Hardyho, ale aj na Jude Lawa, hoci ten stvárňuje čerstvo zvoleného, mladého a pohľadného pápeža. K seriálu The Young Pope, režírovanému talianskym talentom, Paolom Sorrentinom, si mnohí ešte nenašli cestu – pre kontroverzné scény a vyobrazenie úpadku cirkvi (sporné financovanie, pochybné misionárstvo, pedofíliu). Je to však vizuálny skvost a „food for thought“.

Fikcia príliš blízka realite

Na britský seriál The Night Manager v réžii Susanne Bier (podľa predlohy – špionážnej novely známeho Johna le Carrého) niektorí narazili až potom, čo všetky tri hlavné postavy (Tom Hiddleston, Hugh Laurie a Olivia Colman) dostali za svoje výkony Zlaté glóbusy. Dej je pritom veľmi dôležitý a v neďalekej histórii nie tak nereálny, ojedinelý – z filantropa, pomáhajúceho v humanitárnych krízach, sa totiž vykľuje obchodník so zbraňami, ktorý stojí na strane tých zlých a dané konflikty vlastne svojím podielom živí.

Ešte viac realistický a strašidelný je nórsky seriál Okupácia, ktorý na Slovensku zatiaľ odvysielaný nebol (len v susednom Česku). Ide o fikciu z pera spisovateľa Jo Nesbøa, blízku budúcnosť, no nie nepredstaviteľnú či nezrealizovateľnú. Európska únia sa zmieta v (nielen energetickej) kríze, a tak žiada o pomoc Rusko, aby dohovorilo novej nórskej pro-ekologickej vláde, aby zmenila pohľad na zastavenie ťažby ropy a plynu. Z dohovárania sa vykľuje klasická ruská okupácia Nórska, pričom USA aj zvyšok sveta sa len prizerajú. Dej seriálu zamrazil najmä tých, ktorí už raz čosi podobné zažili a vlastnými rukami na steny budov kedysi písali: „Russians, go home!“.

V najbližších vydaniach magazínu Inspire (na webe či v printe) sa pozrieme aj na seriály, na ktorých pokračovanie všetci netrpezlivo čakáme, ale aj na tie, ktoré svoju produkciu vedeli včas ukončiť. V najlepšom treba prestať…

Autorka textu: Boba Markovič Baluchová, Zdroje fotografií: HBO, FX, Netflix, BBC

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Ôsmy ročník TEDxBratislava v znamení strát (predsudkov) a nálezov (nádeje)

Čo vás osloví viac? Klasické motivačné prednášky, ako vystrihnuté z filmov Magnólia či My little Miss Sunshine, alebo ľudské príbehy, prinášajúce viac či menej prevratné myšlienky pútavou (v najlepšom prípade vtipnou) formou? Ak na vás funguje práve tá druhá možnosť, tak ste pravdepodobne sedeli v júli v novej budove SND a sledovali štrnásť vystúpení v rámci podujatia TEDxBratislava. Ak ste tam osobne byť nemohli, atmosféru vám pomôže priblížiť aspoň tento článok.

Tento rok bolo v zostave trefne zvolených rečníkov a rečníčok, ukázujúcich nám na vlastných príkladoch: netradičné pohľady na tradičné témy, viac žien ako mužov. Hneď v úvodnom príhovore na to hrdo upozornil držiteľ licencie TEDx pre Bratislavu: Rastislav Geschwandtner. Vystúpenia dýchali zmesou odvahy i zraniteľnosti, publikum malo v prestávkach medzi talkami o čom kriticky premýšlať. Na pódiu sa totiž načrelo do tém: vnímania rozdielnosti, multikulturality, migrovania a hľadania identity pod heslom: Straty a nálezy.

19780784_10154612092871860_1502004157534501103_o

Čo strácajú muži, nachádzajú ženy, a naopak

Rasťo Geschwandtner si pred svojím uvítacím príhovorom urobil na internete malý prieskum a cez vyhľadávač zisťoval, čo strácajú a nachádzajú najviac muži, a čo ženy. U žien sa najčastejšie stratil hlas, potom zmysel života a zrkadlo. U mužov to neboli prekvapivo vlasy či čosi malicherné, ale na prvom mieste strát bol: PUK kód, potom samotný telefón a do tretice rodný list. Čo sa týka nálezov, tak tam to bolo ešte veselšie. Ženy nachádzali primárne: milenca, potom kliešťa a domov, muži našli skladací nožík – rybičku (spomienku na detstvo), poštového holuba či rogalo.

Téma strát a nálezov sa aj v prípade podujatia TEDxBratislava dotýkala nielen materiálnych statkov: výdobytkov technológií a inovácií, ale aj medziľudských vzťahov. Pričom vždy by sme radšej počúvali príbehy o nachádzaní životných partnerov (ako v prípade jazykovedkyne Lucie Molnár Satinskej či youtuberky Jessicy McCabe), ako o strate blízkych (ako v prípade vojnovej pamätníčky Evy Mosnákovej). Našťastie sa celý event niesol v znamení strát predsudkov a nálezov nádeje, a to je to podstatné.

O hľadaní identity a absurditách v našej spoločnosti

Sú medzi nami takí, ktorí dokážu visieť v zajatí sociálnych médií aj dvanásť hodín denne. Téma migrácie a utečenectva ich teda nemohla obísť, práve na Facebooku sa totiž odohráva najviac slovných vojen a súťaží o definovanie národnej identity. Občas sa však aj súdnym diskutujúcim vymkne onen lokál patriotizmus z rúk a prejdú na stranu extrémizmu. Že neviete, o čom je reč? Každá z nižšie uvedených rečníčok pracuje s tak citlivou témou, že sa s negatívnymi reakciami skôr či neskôr musela vysporiadať. Stálo preto za-to: vypočuť si ich prednášky na TEDxBratislava.

Rešpektovaná historička s nádherným hlasom a sebaistým prejavom, Jarmila Bednaříková, sa zaoberá sťahovaním národov a migráciou ako konštantou dejín. Snaží sa vždy pripomenúť, že „migračné vlny“ tu vždy boli, dokonca tie v minulosti svojím rozsahom ďaleko predbehli tú dnešnú. Zdôraznila tiež, že existujú dva typy scenárov: konfrontačný (založený na odlišnostiach) a integračný (založený na spojitostiach). V tomto momente je dôležité nezanedbať vzdelávanie (učiteľov, politikov, novinárov) v danej oblasti. Od toho totiž bude závisieť, aký slovník a prístup k téme si ľudia zvolia.

Majsterka cynizmu na sociálnych sieťach i vo výtvarnom umení, Ivana Šáteková, ponúkla obecenstvu v SND svoj príbeh – ako sa dostala k vyšívaniu slovenských prísloví a porekadiel z oblasti Šoporne (s nehostinným, stereotypným, často sexistickým podtextom) ako spôsobu vyjadrovania sa k aktuálnym spoločenským otázkam. Práve ľudové tradície prepája s dnešným svetom a svojským humorom poukazuje na absurdity v slovenskej spoločnosti. Aj sa jej za to dostalo odozvy od hejterov. Ivana upozorňuje na fakt, že možno o päťdesiat rokov sa do slovníka zaužívaných úsloví dostanú aj nadužívané výroky dneška: “Vezmi si ich domov!“; alebo „Ty, slniečkár, platený Sorosom!“ Momentálne má najradšej výstižnú slovenskú vetičku: „Nikto neohovorí lepšie človeka ako človek človeka.“

19702928_10154612029331860_4972633678092035400_o

Ovládať jazyk, ktorý spája

Jazykovedkyňa, Lucia Molnár Satinská, začala svoj talk tými najviac trefnými otázkami. Spravila si prieskum u divákov a diváčok v SND: o učení sa cudzích jazykov. Zaujímalo ju, koľkí z prítomných hovoria po anglicky, a koľkí sa angličtinu chceli dobrovoľne naučiť ako cudzí jazyk. Zdvihla sa väčšina rúk. Keď zopakovala otázku, ale angličtinu vymenila za maďarčinu, tých rúk v obecenstve bolo zdvihnutých minimum. A práve viacjazyčnosti v našom regióne a hľadaní odlišností, no najmä spojitostí medzi slovenčinou a maďarčinou, sa Lucia venuje vo svojom výskume. Nie je predsa tajomstvom, že Bratislava bola kedysi multikultúrnym a multijazyčným mestom. Pracovný život vtipne premostila do roviny osobnej a spomenula aj to, ako ju portrétujú v maďarských médiách ako akúsi kuriozitu – jedna z mála Sloveniek sa totiž v detstve dobrovoľne začala učiť maďarčinu. Dnes má dokonca za manžela maďarsky hovoriaceho režiséra.

Výnimočný pedagóg, Scott Bedley, nazerá na formy vzdelávania rebelskými očami. Založil skupinu Skype Master Teachers, aby prepojil učebne po celom svete a vytvoril tak globálnu komunitu, ktorá je ochotná kriticky myslieť, nebáť sa inovatívnych postupov a najmä spolupracovať. Vo vlastnej triede, zloženej z 10-ročných žiakov a žiačok, podnecuje výrobu, ale zároveň aj dekonštrukciu pravdivých a falošných správ. Len tak si môžu deti na vlastnej koži odskúšať fenomén „fake news“ na sociálnych sieťach a pripraviť si jazyk a štýl, ako im čeliť. Je to skvelý príklad načasovania mediálnej gramotnosti v praxi – začať s mediálnou výchovou treba totiž už na základných školách.

Budúcnosť: podpora permakultúry aj virtuálna realita

Ďalšia skvelá rečníčka, diplomovaná permakultúrna dizajnérka, Patricia Černáková, predstavila vo svojom vystúpení s trefnými príkladmi a prirovnaniami spôsob hospodárenia s pôdou a vodou udržateľným spôsobom, šetrným k prírode. Rozhovorila sa na tému využívania pitnej vs úžitkovej vody; dôležitosti výskytu a použitia liečivého pýru či žíhľavy v domácnosti a vyvrátila mýtus bezúdržbovosti záhrady. Starostlivosť o záhradu prirovnala k výchove dieťaťa (alebo naopak?). Mať úrodné záhony bez práce by bolo síce skvelé, ale takto to zatiaľ nefunguje.

Keď sa spojí nadšený medik s nadaným informatikom, môže z toho vzniknúť všeličo. Ako sme mali možnosť vycítiť z talku absolventa medicíny: Tomáša Brngála, v jeho prípade zapojenie virtuálnej reality (VR) do medicíny vyústilo do vzniku úspešnej aplikácie Human Anatomy VR, ktorú si ľudia stiahli už vo vyše sto krajinách sveta.  Namiesto dlhých hodín, strávených v pitevni, sa o ľudskom tele učíte rýchlejšie – jedným klikom oddeľujete pod kožou vrstvu od vrstvy. Do budúcna by sa mohli podobne spracovať pre potreby zlepšenia výučby medicíny aj ďalšie predmety (okrem anatómie napríklad genetika či imunológia) a učebňa s VR headsetmi by mohla fungovať aj na ostatných lekárskych fakultách, nielen v Bratislave. Dokonca je plán rozšíriť projekt vďaka osvietenému sponzorovi aj na stredné školy. Tomáš v prednáške spomenul aj ďalšie využitie VR v praxi – v podobe simulácie videnia a myslenia ľudí s autizmom; 360-stupňového živého prenosu operácie; či výkonu operácie expertmi na ďiaľku… Tento rečník sa neobáva, že by v budúcnosti technológie nahradili lekárov (môžu len uľahčiť a spresniť ich prácu), veď medicína je predsa o niečom viac – o ľudskosti.

Autorka textu: Boba Markovič Baluchová, Foto: Martina Cimermanová, TEDxBratislava

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Pátranie po mŕtvom na Pekelnom vrchu

Historické detektívky, to je moje. Čítať príbehy českého historika Vlastimila Vondrušku, to bola pre mňa vždy víkendová pasia. V rámci slovenskej ponuky som hľadala čosi podobné a konečne som siahla (na odporúčanie Števka Chrappu a Rudiho Rusa) po sérii „Kapitána Steina a notára Barbariča“ od Juraja Červenáka. Už teraz viem, z čoho bude pozostávať moja skladba čítania na blížiacu sa rodičovskú “dovolenku”. Prvá časť z danej série: „Mŕtvy na Pekelnom vrchu“ od tohto vskutku všestranného autora bola najlepším začiatkom!

Vyšetrovanie zrady (a ako inak: i vrážd) v banskom meste Štiavnica v období turkobijských nálad (16. storočie) je opísané akčne, pútavo, bez vreckovky na ústach – no kto by sa nezačítal?! Kedysi som s geologickým kladivom prebádala v rámci môjho štúdia daný región, preto mi prišli Červenákove trefné opisy spletí banských chodieb aj stratégií miestnych pánov ťažiarov tak známe. A hoci sa roky živím písaním (v slovenčine), musela som riadne zaloviť v pamäti i slovníku pri objasňovaní slov, ako: bandalír; dolomán; kučma; fokoš; torba; rapier atď.

Veľmi dobre sa knižka čítala, sympatizovať s dvojicou hlavných postáv nebolo ťažké. Odporúčam sledovať ich myšlienkové postupy aj naďalej a po prelúskaní jednotky sa pustiť hneď do druhého príbehu ich novej výpravy.

Text: Boba Markovič Baluchová

(Text pôvodne koncipovaný pre Čo čítať, leto 2017).

Drsná škola v SNG, alebo ako šiesti grafici účtujú s dejinami

Ak vás zaujíma, čo spája voľného umelca Bindera, konceptuálneho typografa Drličiaka, majstra veľkorozmerných drevorytov Klepocha, úžitkového grafika Horvátha, pedagóga umenia Čejku a knižného dizajnéra Čumlivskeho – zástupcov novo-sformovanej skupiny „Drsná škola“ – navštívte v najbližších mesiacoch Slovenskú národnú galériu. Práve tam spomínaná šestica grafikov účtuje s dejinami (nielen súčasného umenia).

Mainstreamové publikum si slovenskú grafickú školu asi najviac spája s osobnosťou Albína Brunovského. Preto sa aj na najnovšej výstave v Slovenskej národnej galérii (ale zámerne iba v salónnej koláži na 3. poschodí Esterházyho paláca) objavujú aj ukážky z jeho tvorby či ďalších klasikov grafiky. No diela šestice bradatých štyridsiatnikov vo zvyšku priestorov SNG, ako i celý koncept výstavy „Drsná škola“, sa však s touto tradíciou svojským spôsobom vysporadúvajú, konfrontujú.

!drsna skola Pala Cejku-foto Palo Markovic

„Post-brunovská“ generačná výpoveď

Oslovení autori, narodení po roku 1970, na prvý pohľad predstavujú protipól myslenia, ako i prístupu k médiu grafiky. Ide o akúsi „post-brunovskú“ generačnú výpoveď.

Vybraní šiesti muži vedome rýpu, resp. vyrývajú do zaužívaných hraníc a konceptov v (súčasnom) umení. Výsledná zostava autorov bola kurátorkou Alexandrou Kusou v spolupráci s Luciou Gavulovou „okresaná“ na Erika Bindera, Jana Čumlivského, Emila Drličiaka, Pala Čejku, Juraja Horvátha a Tomáša Klepocha, pričom z výberu nakoniec vypadol napríklad Boris Ondreička či Matej Fabián. To všetko v duchu koncepcie premýšľania, zvažovania, škrtania a dopĺňania, ale stále v súlade s názvom „Drsná škola“, ktorý si tí skôr narodení ešte spájajú s konkrétnym detektívnym žánrom z literatúry, kde sa autori nevyhýbajú tvrdej priamosti, robustnosti.

Viac o koncepcii prezradia pracovníčky SNG v kurátorskom výklade 13. septembra, alebo samotní vystavujúci autori v sprievodných podujatiach SNG k výstave v mesiacoch september-október (stačí sledovať web: http://www.sng.sk).

priprava na vystavu 1-foto Palo Markovic

Namiesto grantových umelcov premýšľajúci rýpali

Skupina sa pri príležitosti prípravy a realizácie výstavy sformovala do tejto podoby Drsnej školy po prvý raz. Ak by mali kurátorky ku každému z autorov priradiť dvojslovný opis ich prístupu k tvorbe, tak Erik Binder by bol spájaný s voľným umením, Emil Drličiak s konceptuálnou typografiou, Tomáš Klepoch s „absolútnou grafikou“, Juraj Horváth s úžitkovou grafikou, Palo Čejka s dejinami umenia (a ich výučbou) a Jan Čumlivski s presahmi grafiky do knižného dizajnu. Každý zo zúčastnených umelcov však pracuje samostatne vo vyčlenenom priestore, v jednej konkrétnej miestnosti v rámci galérie. Výsledkom sú jedinečné inštalácie s prinesenými, alebo priamo na mieste vytvorenými dielami (s použitím autentických nástrojov, pracovných stolov, bedničiek s pivom či platňami), ktoré bude ťažké preniesť do archívu SNG .

Vybraní výtvarníci netvoria mainstream. Nie sú to grantoví umelci, skôr premýšľajúci rýpali (na trhu s umením nie dobre predávaní, preto sa živiaci napríklad učením). Sú neprehliadnuteľné súčasti slovenskej či českej scény, ktorých regulérne rýpanie do lina či do dreva dáva hlbší zmysel, hoci na prvý pohľad nemusí byť všetko zrejmé.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Festival Pohoda – po 20 rokoch v relaxačnom móde

Že festival Pohoda už dávno nie je (len) o hudbe, sme si všimli všetci. Tento rok, po veľmi silnom jubilejnom dvadsiatom ročníku, si organizátori aj návštevníci zjavne povedali, že potrebujú zaslúžený relax s nádychom nostalgie – ohliadnutím sa za prvými ročníkmi tohto podujatia. A tak to celé tri dni v areále trenčianskeho letiska naozaj aj vyzeralo. Ku spokojnosti všetkých vekových kategórií.

Veľa známych sa ešte pár týždňov pred začiatkom tohto najväčšieho festivalu s dvadsaťročnou tradíciou dušovalo, že nedajú 89 eúr len za to, aby si mohli pokecať s kamošmi na trenčianskom letisku. V uplynulý júlový víkend sa tam však všetci do jedného i tak objavili a spokojne pokyvkávali hlavami. A hoci sa z roka na rok Pohoda viac a viac transformuje z hudobného eventu na multikultúrne a predovšetkým rodinne orientované podujatie, akceptujeme to bez reptania. Pohodová atmosféra sa predsa nevytráca, a o to ide predsa najviac.

PMMXVII_0708_DSF5696

Pribúda návštevníkov predškolského veku

Hneď v nedeľu ráno sa objavili rebríčky toho naj z Pohody od menej či viac sledovaných názorových vodcov vo vodách slovenského internetu. Hudobných highlightov bolo pomenej, a viac sa objavovali javy, ktorými sa iné festivaly pochváliť nemôžu (recyklovaný riad vo vege-reštaurácii, happy hour v sprchách, pump track pre malých bajkerov, vyberané čokoládové pralinky atď.).

Najväčšou atrakciou bolo pravdepodobne „parkour“ ihrisko zo sena (alebo to bola slama?), kde sa najmenší návštevníci festivalu vedeli zahrať celý deň. Niektoré mestské deti skákali zo stohov možno po prvý raz v živote. Pre tých starších šlo o voňavú nostalgickú spomienku na detské časy, strávené u starkých na dedine. Magickú atmosféru pohody dotváral spln mesiaca na nočnej oblohe – takmer bez hviezd a oblakov (teda: ako kedy). So zvyšujúcim sa vekovým priemerom verných návštevníkov Pohody pribúda každým rokom i výskyt kočiarov vo festivalovom areále a počet atrakcií pre deti. Občas dokonca začujete protesty malých škôlkárov v štýle: „Načo tu hrá tá hudba?“; „Čo to sú za divné zvuky?“ Trošku opovážlivé smerom k hudobnému podujatiu, ale zasa vcelku ospravedlniteľné, :).

Neplánované stretnutia tretieho druhu

Na Pohode stretnete takmer všetkých – kamarátov z mimovládok; introvertných spolužiakov; vzdialených bratrancov a sesternice; slnkom unavené lokálne celebrity; niektorých politikov s podprahovou agitkou; svojich budúcich zamestnávateľov, aj bývalých frajerov a frajerky; resp. manželov a manželky; tých, čo tak nutne stretnúť nepotrebujete. Do dobrej nálady vás našťastie okamžite dokázala dostať ľadová káva hneď v niekoľkých stánkoch. Vyskúšali ste napríklad bezkofeínovú zmrzlinu a/alebo kávu z dielne trenčianskej pražiarne a kaviarne Coffee sheep? Ak nie, budúci rok to treba napraviť. Horúčava–nehorúčava, prechádzka cez celý areál spraví každému dobre. Najmä po výdatnom obede, keďže na Pohode bolo i tento rok o pestrý výber jedál (aj pre problémové brušká a vege-bio-raw nálady) postarané. Indické wrapy, japonské rameny, sójové guláše, domáce makovo-višňové štrúdle, aj kalorickejšie špeciality: nivové langoše, grilované oštiepky či zemiakové placky chutili skvele.

Stalo sa vám, že ste mali v mobilnej Pohoda appke starostlivo vyklikané „must watch“ kapely, ale polovicu z nich ste nakoniec akosi vidieť nestihli? Pravdepodobne áno. Pravdepodobne vám pôvodné plány zhatili všetky tie neplánované, ale tak príjemné stretnutia tretieho druhu. Kamaráti, ktorých ste nevideli večnosť, ale v hovore ste plynule dokázali nadviazať na témy spred desiatich rokov, akoby to bolo včera. Pohoda nie je o párminútových liftových rečiach, ale o niekoľkohodinových nočných debatách na rozpálenom betóne – keď vám je skrátka dobre a neľutujete, že ste nevideli headlinera večera.

Na Pohode luxusne ako u kohosi doma na návšteve

Pohoda je známa svojimi pozitívnymi vibráciami – nikde ani tento rok neboli žiadni agresívni (alkoholom zmorení) ľudia či najatí trollovia. Organizátori starostlivo dbali na pokoj a poriadok v areále; príslušníci polície sa pri kontrole dokladov pri výjazde z letiska správali prívetivo, rovnako aj dobrovoľníci či taxikári. Parkovací systém fungoval dobre, triedenie odpadu treba ešte docvičiť. O bonusoch typu: keramické toalety (s tematicky potlačeným toaletným papierom), opaľovacie krémy či zubné pasty zadarmo sa azda už ani netreba zmieňovať. Na tento luxus sme si pri festivale Pohoda prirýchlo zvykli. Letisko vám potom pripomína skôr príjemnú návštevu príbytku dávneho kamaráta, ako miesto festivalu pod holým nebom.

Každoročne by ste mali navštíviť aj kreatívnu zónu, ide totiž o dôstojnú výstavu malieb, hoci na kamenných hranoloch, ktoré o pár dní skončia pod zemou. A nejde len o diela začínajúcich umelcov – študentov VŠVU, ale o veľké mená, ako napríklad Marek Ormandík. V Literárnom stane Martinusu sa takisto premleli tisícky návštevníkov Pohody. A nielen preto, že sa potrebovali skryť pred dažďom. Zaujímali sa o kvalitnú literatúru, ktorú si vo farebných plátených taškách (k nákupu zdarma) mohli odniesť so sebou. Ak, samozrejme, nebola už vypredaná – ako v prípade novinky Ruzká klasika, ktorá bola po čítačke Dana Majlinga beznádejne rozchytaná.

Mimovládková pasáž, Kaviareň Dobrá krajina a Nay tanečný dom bývajú už tiež neoddeliteľnou súčasťou Pohody. Tento rok napríklad potešil nielen ženské pohľady a hip-hopové duše: Break dance Battle, najmä jeho víťazné tanečné skupiny – Cool2Rock a HastaLaMuerte.

Hudba skôr pre oči, ako uši

Bolo by ale vhodné spomenúť aj pár top vystúpení tohto ročníka Pohody, aj keď nie každá vydarená „performance“ sa rovná hudobnému koncertu (a naopak). Hneď v prvý večer festivalu urobili šou pre masy týpci z Nórska: Ylvis. Shoegaze legenda Slowdive takisto potešila svojich verných fanúšikov, ktorí ostali priklincovaní pod pódiom aj počas zvukovkovej výplne medzi vystúpeniami v podobe moderovania Braňa Jobusa a hrania hitov z jeho projektu Abusus. Pre ľudí, čo vyrastali na hudbe Sonic Youth, bol koncert Thurstona Moorea povinnou jazdou. Rovnako si beznádejní romantici i veční cynici, ktorí mladosť prežili v zajatí gitár, pochvaľovali vystúpenia Marka Lanegana a The Jesus and Mary Chain.

Piatkový deň patrilo hlavné podium samým babám – raperke M.I.A., R’n’B dive Solange a majsterke prerábok a „sounds like“ hitov Birdy. Hoci ani jedna z nich osamote ničím špeciálnym neohúrila trenčianske letisko, ide o skvelý Girl power koncept zo strany organizátorov Pohody. Na svoje si prišli aj priaznivci elektronickej hudby (i vzácne prežívajúceho žánru D’n’B) vďaka Beardymanovmu ansámblu a jeho encklopedickej prezentácii všetkých existujúcich štýlov; triu Electro guzzi, ktoré svoje vystúpenie umne obohatilo o dychovú sekciu; a algorytmickému Squarepusherovi – osamote či v jeho druhom (menej hlučnom) akustickom projekte.

World music scéna ponúkla návštevníkom kolumbijský projekt Pixvae, ktorý vás prinútil usmievať sa a dokonca tancovať salsu – vďaka pohľadným speváčkam s výbornými hlasmi a neprepočuteľnému basovému saxofónu. Silný osobný príbeh jedného z najvýraznejších headlinerov Pohody, Benjamina Clementinea, akoby nahrával do karát OZ Proti prúdu (a predaju pouličného časopisu Nota Bene). Kiežby každý príbeh týpka z ulice dopadol takto zvukomalebne a úspešne.

Slovenská scéna: rovnako dôležitá ako svetoví headlineri

Michal Kaščák nezabúda pri porade s dramaturgami festivalu a zostavovaní programu ani na svojich kamarátov a slovenskú hudobnú scénu. Našťastie si popri tradičnej Pare, Polemicu či Billy Barmanovi mohli návštevníci pozrieť aj koncerty zástupcov z menej komerčne úspešných štýlov. Nesklamal Pišta Kráľovič so svojím elektronickým triom Nvmeri, ani jazzová speváčka Zuzana Mikulcová, ktorá v týchto dňoch finišuje s fundraisingom k vydaniu albumu, ponúkajúcom presahy aj do iných, menej klasických žánrov. Tisícky ľudí si v sobotu poobede naplno užívali reunion trnavskej kapely Hudba z Marsu, ako aj našlapanú koncertnú podobu nového EP Domáce potreby od rapera Veca s kapelou.

Koncerty legiend MCh band, Tony Ducháček a Garage, Laura a její tygři, Bez ladu a skladu aj Auktyon našťastie nepotvrdili obavu, že ide iba o zombies kapely, obyčajný flashback a nostalgiu za prvými ročníkmi Pohody. Išlo o výbornú príležitosť najmä pre mladšie ročníky – vypočuť si, na čom fičali ich rodičia.

Niektoré slovenské médiá už vo štvrtok v noci pasovali za vrchol festivalu koncertné prevedenie platne tria Lasica, Satinský, Filip – Bolo nás jedenásť. Zo všetkých AllStars bandov festivalu to bolo vskutku najväčšie prekvapenie. A aj tí, ktorí ťažko niesli prítomnosť Doroty Nvotovej na pódiu, zotrvali – rozcítený Milan Lasica ich presvedčil o tom, že ide o skvelú nadčasovú platňu s dodnes platnými textami. Je tam totiž vo viacerých významových rovinách skryté všetko, čo sa snažia vštepiť do hláv dnešným mileniálom osvietení učitelia na školách, aj o čom sa mladých snažili presvedčiť hostia v diskusných stanoch počas 21. ročníka festivalu Pohoda.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

 

Ján Hrčka: Veľa čiernej mojim plátnam svedčí

Nemá ešte ani tridsať rokov a už patrí medzi najviac vystavovaných a predávaných slovenských maliarov súčasnosti. Upúta rovnako zjavom, ako i svojou tvorbou – predovšetkým výtvarnou, ale aj tou hudobnou. V noci hráva s bratom a kamošmi po kluboch v zoskupení Kaktus a Ramones Bratislava, cez deň prenáša svoje rock’n’rollové nálady a vízie na plátna. Vždy odetý v čiernom – Ján Hrčka.

nedobra velkost portretu-Jan Hrcka v Ramones Bratislava-foto Evicka Korbel

V akom veku si vedel, že budeš študovať maľbu?

Koncom ŠUP-ky (Strednej školy umeleckého priemyslu, dnes výtvarníctva). Vtedy som prestal brať školu ako otravu, povinnosť a začal som pozorovať okrem muziky okolo aj výtvarné umenie.

Ktorý autor či smer najviac ovplyvňoval tvoj štýl?

Pamätám si, ako nám raz pedagóg Milan Bočkay (predstaviteľ tzv. analytických tendencií v slovenskej maľbe) rozdával knižky. A hoci netuším, pri akej príležitosti to bolo, viem, že som si hneď vybral nemecký expresionizmus. Veľký vplyv na mňa vtedy mali výstavy Sigmara Polkeho, Gerharda Richtera, Georga Baselitza, či diela Anselma Kiefera. Všetko to bolo veľmi blízko, vo Viedni – často sme tam chodili.

Kedy si sa ustálil v technike, ktorá ti vyhovuje dodnes?

Doma vo svojej tvorbe som sa cítil byť v treťom ročníku na VŠVU. Keď nastúpili na moje plátna ruiny, to som mal sladkých dvadsaťjeden, :).

Pohľad z Propeléru, 150 x 240 cm, akryl na jutovine, 2013

Ako na teba pôsobili pedagógovia na VŠVU? Koľko voľnosti a podpory si mal?

Voľnosti aj podpory som mal dosť, program si každý študent zostavoval sám. Vnímal som to ako taký plynulý prechod do praxe, etablovanie sa do života profesionála, ktorý sa bude živiť umením.

Kto z rovesníkov ťa inšpiruje a v čom?

Chodievam na výstavy spolužiakov, popozerám ich profily na instagrame, ale konkrétne meno teraz neviem povedať. Moja tvorba je postavená výlučne na tom, ako a čím práve žijem – čo ma očarí, nakopne… Je to taká forma denníku. Na rovesníkoch ma zaujíma to, v čom sme odlišní, resp. sledujem témy, do ktorých by som ja napríklad nepustil.

Kedy a prečo vzniklo zoskupenie piatich mladých maliarov: projekt BAnda? Aké má tvorivá skupina výhody (okrem ponuky diel na kolektívne výstavy)?

Vzniklo v roku 2014 ako najmladšia generácia IV. Atélieru. Chceli sme sa odlíšit od klasického vnímania “Csudaiovského ateliéru” (ročníka, vedeného prof. Ivanom Csudaiom). Boli sme presvedčení, že ako skupina máme väčšiu šancu dať o sebe vedieť. To sa aj podarilo. Behom roka 2015 sme vystavovali skoro každý mesiac po celom Slovensku a Česku.

Z výstavy BAnda 2014 v SPP Gallery

Nie každý rozumie pojmu jutovina. Aký typ podkladu, plátna to je?

Je to hrubá tkanina hnedožltej až zelenkastej farby a používa sa skôr na výrobu vriec na obilniny, kávu, koreniny atď.. Mne práve tou farbou učarovala. A drsnosťou. Pripomínala mi z detstva skok vo vreci, J. Všimol som si ju na obrazoch v Provensálsku a šiel som do toho.

Bol si nominovvý na ocenenie Maľba roka? Aké výhody môže tebe osobne priniesť tento typ súťaží?

Ak sa umiestniš na prvých troch miestach, tak ide, samozrejme, o finančnú odmenu, J. Keďže u nás veľa takýchto súťaží nie je, dostávajú sa všetci finalisti automaticky do pozornosti verejnosti ako výber toho najlepšieho zo súčasnej mladej slovenskej maľby. To je fajn. Zároveň si ľuďia môžu pozrieť top dvadsať malieb v galérii Nedbalka zadarmo a odniesť si katalóg s našou tvorbou.

Motívy v tvojej tvorbe sa rôznia. Od veľkých celkov a pohľadov na známe bratislavské miesta až po kartové hry či minimalistické výjavy na podpivníkoch. Prečo tieto súbory tém?

Už som to spomenul: maľujem to, čím práve žijem. Či už sú to krčmy, debaty pri pive, potulky za architektúrou, alebo portréty muzikantov, ktorých počúvam a mám v zbierke ich platne. Snažím sa vždy aj o štipku nadsádzky a zbytočne dlho nad tým nepremýšlať. Čím viac sa obrazom zaoberám, tým viac stráca na autenticite.

Praca v atelieri na obraze Just M

Menej je vždy viac. Tvojim dielam dominuje čierna, sivá, trošku biela či červená, no najmä tá čierna. Cítim v tvojej tvorbe temné p)ohľady za minulosťou, ale zároveň istý dô)vtip. Ako to teda je?

Prvotne šlo určite o akési odlíšenie sa od vrstovníkov v našom IV. ateliéri v rámci maľby na VŠVU. O protest. Ale ani v detstve som veľmi farebné ceruzy nepoužíval. Takže tých pár tónov stačí. Má to silu a jednoduchosť. Čiernobiele horory, grafika či prefocovanie obalov z CD nosičov z minulosti v tom maju tiež prsty.

Už ako malý chalan si s bratom hrával v kapele Kaktus. Teraz seriózne hrávate aj v tribute kapele známych Ramones. Čo vlastná tvorba a zmena štýlu – nehrozí?

S Kaktusom hrávame naďalej, s bratom fungujeme ako sólo akustický projekt – Bratia Hrčkovci. Tam píšeme aj autorské veci. Aby toho nebolo málo, hrám na bicie v kapele kamaráta Sveťa Korbela: Sveťo Korbel a personál. Skladby od kapely Ramones sme vždy bežne zaraďovali do setlistu ešte pred založením samotnej revival skupiny Ramones Bratislava. Pôvodne sme nemali ani ambíciu s týmto bandom hrávať častejšie, ale ľudia to chcú. Hrali sme v Londýne, hrnú sa nám ponuky na hrania aj inam za hranice. Pravidelne nám píše Vera Ramone (žena zosnulého basgitaristu pôvodných Ramones: Dee Dee Ramoneho).

Bratia Hrčkovci - foto Martina Ivičič

Pestuješ si imidž temného pankáča, pripomínajúceho večerného vymetača pivární, kde musí hrať tvrdý rock‘n’roll. Ako potom vyzerajú tvoje bežné dni (a hlavne rána)? Kedy a ako tvoríš?

Práveže tvorím úplne obyčajne. Mám výhodu, že vlastný ateliér mám priamo doma. Nemusím teda nikam cestovať – som v ateliéri stále a tvorím teda každý deň. Čo sa týka toho vymetačstva podnikov, tam už nie som toľko aktívny. Ale rock’n’roll, ten musí hrať vždy. A na plné gule! :).

V poslednom období nás opustilo kopec hudobníkov. S kým by si si chcel ešte zahrať alebo aspoň stihnúť koncert?

Chcel som zažiť Lemmyho (zakladajúceho člena Motörhead). Mal som aj kúpený lístok na jeho koncert, no nepodarilo sa, žiaľ. R.I.P.! Čo sa týka hudobných spoluprác: ja hrám len s mojím bratom. Lepšieho gitaristu nepoznám!

Tvoje posledné diela sa nie náhodou venujú rocku a rock’n’rollu. Na ktorý portrét si obzvlášť hrdý?

Bíleho Idola mám celkom rád, :).

Bíly Idol, 29,7 x 21 cm, akryl na kartóne, 2016

Koľko do roka namaľuješ obrazov a kde to doma uskladňuješ?

Nerátam ich. Môže to niekto skúsiť spraviť na mojej tumblr stránke (janhrcka.tumblr.com), ale ani tam vlastne nie je všetko. Sám na sebe badám, že minulý rok som viac ako inokedy maľoval menšie formáty. Asi je to aj tým, že teraz mám doma komornejší ateliér.

Aký je záujem o tvoje obrazy v SR / ČR? Kto ich má vo svojej zbierke najviac?

Snažím sa žiť iba z toho. Dá sa to. Záujem je väčší u nás, v SR. Najviac mojich obrazov majú doma (neprekvapivo) punkrockeri. A moja mama, :).

Koho máš na stene doma ty?

Doma mám Ruda Filu. Potom celú BAndu. Aj Paťu Koyšovú a kopec ďalších súputníkov z VŠVU.

Láska je v tvojom živote dôležitá. Tvoja partnerka je tvoja veľká opora, múza i fanúšička. Môžeme u teba časom čakať na plátnach aj dáke rozcitlivené partnerské či rodičovské motívy?

Romanku mám v repertoári tiež. Keď sa zadarí a nevyzerá ako zombie, môže sa to chápať aj ako rozcitlivené, :).

V krcme - Srdcové eso, 80 x 50 cm, akryl na jutovine, 2014

Aké plány máš ako autor, slobodný umelec na rok 2017?

Počas zimy (január-marec) prebiehala sólo prezentacia s názvom „Just 13“ v Ateliéri XIII na Panskej v Bratislave. V apríli boli v galérii Sumec vystavené moje obrazy ešte zo školských čias. Aj niektoré doposiaľ nevystavené! A na leto chystám jedno prekvapenie. To ale ešte nechcem prezradiť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Ján Hrčka, Evička Korbeľ, Martina Ivičič, archív Jána Hrčku (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, jar-leto 2017)

Výber rečníkov TEDxBratislava začína už výberom členov tímu konferencie

Zaujímalo vás niekedy, ako prebieha výber, ako aj príprava rečníkov a rečníčok na konferenciu TEDxBratislava? Prinášame pár detailov zo zákulisia konferencie priamo od držiteľa licencie TEDxBratislava, tlmočníka a kouča – Rastislava Geschwandtnera.

rasto

 

Ako prebieha výber rečníkov a rečníčok na TEDxBratislava?

Už do samotného tímu TEDxBratislava sa snažíme vyberať ľudí, ktorí majú rôznorodé záujmy. Nejde teda primárne o ich zručnosti, ale oblasti záujmu, čo je zárukou toho, že nominujú na rečníkov a rečníčky zaujímavých ľudí. Ja sa zaujímam napríklad o vzdelávanie, no za pár rokov by som nomináciami dozaista vyčerpal svoje tipy z daného okruhu. Zároveň sledujeme médiá; všetko, čo sa deje okolo nás a aj ľudia zvonku nám môžu posielať svoje návrhy na osobnosti, ktoré by chceli v Bratislave vidieť a počuť.

Čo hľadáte ako prvé: zaujímavé témy alebo konkrétnych rečníkov a rečníčky?

Robíme aj jedno, aj druhé. Buď si najprv povieme, že nás zaujíma nejaká konkrétna téma a potom doma alebo vo svete hľadáme vhodného človeka; alebo natrafíme na niekoho konkrétneho, kto robí niečo veľmi špecifické a pokúsime sa ho osloviť s ponukou vystúpenia na našom evente. Takto sme napríklad vďaka Denníku N objavili antropologičku Veroniku Rybanskú, ktorá skúmala, ako deti v SR a na Vanuatu odolávajú pokušeniu. Už o pár dní vystúpi u nás na konferencii v SND.

Vyberáte si aj takých ľudí, čo už vystúpili na TEDx v okolí?

Snažíme sa hľadať a ponúkať čosi nové, jedinečné. Teda zvyčajne neoslovujeme tých, ktorí v minulosti na podobnom type konferencie, či už TED alebo TEDx doma alebo v zahraničí, vystúpili. V porovnaní s Viedňou či Budapešťou, ktoré uprednostňujú „talky“ v angličtine (viac svetové), my sa snažíme prinášať viac témy pre naše lokálne publikum.

Koľko tipov ste zvažovali tento rok?

Z vyše sto návrhov sme tento rok vybrali štrnásť rečníkov a rečníčok (plus dve umelecké vystúpenia), rozdelených do štyroch tematických sekcií, ktoré si budete môcť pozrieť a vypočuť v SND už 2. júla– súhrnne pod názvom Straty a nálezy.

Ako prebieha konkrétna príprava vybraných rečníkov a rečníčok?

Príprave vystupujúcich ľudí venujeme veľa času a energie, to nemožno podceniť. Lebo niekedy môžete mať aj sľubného rečníka s kvalitným backgroundom, no nemusí byť z toho zákonite aj dobré TEDx vystúpenie. Mnohí pedagógovia, či vedci sú síce zvyknutí rečniť na verejnosti, no v inom časovom limite a pred iným typom publika. Preto sa ich snažíme naviesť správnym smerom, lebo náš TEDx formát už poznáme a vieme, čo funguje na prítomných (vrátane osobného príbehu, ktorý vedeckú komunitu zväčša nemusí zaujímať). Po prvotnom ozrejmení si koncepcie TEDx konferencie príde rečník so svojím prvým konceptom, na ktorý my dávame spätnú väzbu a postupne to spoločne cizelujeme do finálnej fázy.

Koľko ľudí z bratislavského tímu vedie rečníkov a rečníčky k finálnej prezentácii a akým spôsobom?

Na koučovaní sa podieľa väčšina tímu. Fyzicky by jeden človek nezvládol všetkých rečníkov. Zväčša dvaja členovia tímu pracujú s konkrétnym vystupujúcim človekom, pričom ten, kto rečníka oslovil, s ním pracuje najužšie.

Koľko stretnutí a revízií TEDx talku pripadá na jedného rečníka či rečníčku?

Je to veľmi individuálne, pričom záleží aj od dostupnosti – či sa stretávame osobne v SR, alebo na diaľku cez Skype. Niekedy sa to podarí už po dvoh koučovacích stretnutiach a potom si už len vymieňame cez email slajdy prezentácie. Minulý rok sa nám ale stalo, že na jedného rečníka pripadlo aj jedenásť stretnutí s revíziami prezentácie. Vždy sa však snažíme o to, aby si rečník za prezentáciou stál, bol s ňou stotožnený a šlo v prvom rade o výsledok jeho práce. Ak vystupujúci veria obsahu prezentácie, sú na pódiu (na pôde SND) viac sebavedomí a cítiť to z ich prejavu.

Ako sa pracovalo s vlastnou rodinou (s dcérou ako rečníčkou v rámci TEDxBratislava 2015)?

Ja som, popravde, nebol pri nominácii a výbere týchto dvoch tínejdžeriek. Bola to trochu náhoda, že do konceptu daného ročníka bol začlenený návrh zaradiť prezentáciu Montessori vzdelávania v SR. Keďže moja dcéra (Pavla Geschwandtnerová) a jej spolužiačka (Tereza Rebeka Koreňová) sú prvými absolventkami Montessori vzdelávania v SR, boli oslovené a výzvu prijali. A pripravili si to viacmenej samé, nenechali sa veľmi koučovať (najmä nie mnou).

Ktoré z vašich TEDxBratislava talkov a videí patria za tú sedemročnú existenciu konferencie v SR k tým najúspešnejším (najviac sledovaným)?

Dve videá od nás prebral i samotný TED a zverejnil ich na svojich stránkach. Prvé bolo video britského filozofa Stephena Cavea z roku 2013 o mechanizmoch popasovania sa ľudstva so smrteľnosťou a smrťou má cez dva milióny pozretí. Ďalšie úspešné video je spred roka v podaní Moshe Syzfa o epigenetike – spôsobe, akým naše telo mení osud, zapísaný v našej DNA.

Máš aj ty za sebou nejaký typ koučingového tréningu – ako pripravovať vystupovanie ľudí na verejnosti, ako pracovať s vystupujúcimi osobnosťami?

Bol som na veľkom TEDe a počúval som skúsenosti organizátorov iných TEDx eventov. Tam som si uvedomil, ako je dôležitá príprava rečníkov. Keďže už dvadsať rokov pracujem ako tlmočník (vo firme entia.sk), na dennej báze mám možnosť sledovať prejavy ľudí, s ktorými počas práce prídem do styku. Veľkou školou je aj sledovanie TEDx talkov zo zahraničia a analyzovanie daných vystúpení. Dôkazom toho, že to robíme asi dobre, sú ponuky od našich komerčných partnerov a sponzorov, ktorí nás ako koučov prizývajú na ich interné eventy (napríklad nedávna O2 konferencia atď.).

Koľko rečníkov a rečníčok tento rok koučuješ ty sám?

Napriek tomu, že som držiteľom licencie TEDxBratislava, pred pár rokmi som sa stiahol do pozície pozorovateľa a veľa aktivít prenechávam na kolegov z tímu. Časovo príprava jedného ročníka zaberá viac ako polroka intenzívnej práce. Keďže všetci sme dobrovoľníci a celé podujatie organizujeme vo svojom voľnom čase, bez nároku na odmenu, robiť to dlhodobo je veľmi náročné. Tento rok teda koučujem len dve rečníčky: jazykovedkyňu Luciu Molnár Satinskú a permakultúrnu dizajnérku Patríciu Černákovú. Pozoroval som a pripomienkoval aj prípravu terénnej sociálnej pracovníčky Ivety Chovancovej z OZ Odyseus a mikrobiológa Slava Epsteina. Ich vystúpenia vrele odporúčam. Viac tipov na tohtoročné vystúpenia a zdôvodnenia výberu rečníkov a rečníčok od kolegov z TEDxBA tímu nájdete na našej stránke TEDxBratislava.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: TEDxBratislava

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Ženské hlasy pre všetky zmysly pt. II: Ane Brun

ane brun

Pri Ane Brun dostanete chuť na cukrovinky i na tanec

Ane Brun je nórska pesničkárka, žijúca v hlavnom meste Švédska. Na hudobnej scéne je presne tak dlho, ako Yasmine Hamdan, aj vekovo sú na tom rovnako. Obe sú moje obľúbené migrantky-pesničkárky. Len tých albumov má Ane na svojom konte omnoho viac. Okrem svojich sóloviek si vyslúžila pozornosť aj jej kolekcia duetov z roku 2005 s umelcami, ktorých má rada (Ron Sexsmith, Syd Matters, Teitur). Za spoluprácu s kapelou Madrugada na singli „Lift Me” dokonca získala nórsku obdobu Grammy.

Na Ane Brun obdivujem aj jej zapálenie pre správnu vec, aktivizmus. V roku 2009 zorganizovala koncert za účasti 24 známych švédskych hudobných mien, aby tak upozornila na problematiku globálneho otepľovania a negatívne dôsledky zmeny klímy. Aktivita si vyslúžila pozornosť až na konferencii COP15.

V adorovaní Ane Brun budem ešte chvíľu pokračovať. To, čo robí pre svojich fanúšikov a fanúšičky, tiež stojí za pozornosť. Pamätám si, ako som v roku 2013 počas svojho pobytu v Chicagu bežala do kiosku dobiť si svoj kredit v iTunes Store, aby som si mohla legálne zakúpiť digitálnu verziu jej 32-piesňového albumu „Songs – 2003 to 2013“. Kredit bol hneď fuč. Krátko na to totiž vydala bez upozornenia či propagácie 20-piesňovú kolekciu prerábok a bonusov „Rarities“ – len tak, ako prekvapenie pre svojich skalných.

Ak chcete spoznať jej piesne a zaradiť ich do svojho playlistu na ranný beh, večerné tanečky či len také víkendové polihovanie a vyjedačky sladkostí, ostatný album z roku 2015 „When I’m Free“ bude ten správny. Utancovaný videoklip „Directions“ a ďalšie minimálne tri dynamické hity z tejto platne vás nahovoria na hocičo.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív WEGART-u

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar-leto 2017).