Dick-tátori Aleša Vojtáška apelujú na správnu voľbu

Výtvarníka Aleša Vojtáška netreba v Inspire magazine predstavovať. Jeho intermediálne diela sa pomerne často objavujú na našich stránkach a zasahujú trefne našu cieľovú čitateľskú skupinu – či už otvorí výstavu v zatopenom bratislavskom bunkri alebo na piešťanskom letisku. Prečo nám tentoraz ako memento podsúva známe ženy ako zamaskovaných diktátorov a normalizátorov z časov nie tak dávnych?

ales-vojtasek-portret-fotil-lousy-auber

Portrét Aleša Vojtáška na festivale Grape. Foto: Lousy Auber

Prečo si si vybral pre svoju vernisáž skupinu Spots (– unique places to celebrate art) a vystavoval svoje nové kúsky v opustenom bunkri?

Chlapci zo Spots ma hneď na začiatku svojho projektu oslovili s tým, že by moju tvorbu v rámci svojej platformy radi niekde odprezentovali. V minulosti sme už spolu pracovali, čiže vyústenie do prepojenia Dick-tators a Spots bolo prirodzené. Vojenský bunker BS-1 mi priestorovo najviac zapadol do konceptu. Je to stavba z druhej svetovej vojny, ktorú rozpútala práve zvrátená ideológia. Historické pozadie, temnosť, členistosť a atmosféra bunkra ideálne podtrhli posolstvo inštalácie Dick-tators.

Prečo práve téma žien v podobe diktátorov a názov DICK-TATORS?

Ženy v mojej tvorbe hrajú prím. Fascinujú ma, inšpirujú, obohacujú, sú mojou múzou. Povestnú drsnosť a krutosť uzurpátorov z minulých režimov som sa rozhodol zľahčiť práve pomocou opačného pohlavia. Vojna, diktatúra a teror sú témy, ktoré sú vo všeobecnosti spájané predovšetkým s mužmi. Ja som mal ambíciu osloviť oba póly, oba rody – zobraziť na jednej ploche: ženskosť darkýň života vs chladnú surovosť.

Podľa čoho si si vyberal ženy, ktoré si premenil na známych tyranov?

Projekt Dick-tators vznikol v roku 2012 práve na stránkach Vášho magazínu. V začiatkoch bol koncept ľahší a išiel skôr po povrchu – bol viac zameraný na istý fashion look. Napríklad modelku Barboru Šindléryovú, ktorá stvárnila Hitlera, som vybral na základe istého kontrastu. Vysoká modrooká blondína ako stelesnenie nordicko-árijského ideálu by bola istotne vytúženým naplnením Adolfovho ego-sna. Politický vývoj vo svete a istá spoločenská objednávka vyposúvali projekt k hlbšiemu a širšiemu vyzneniu. Od modeliek k známym herečkám, ktoré majú potenciál zaujať väčšie spektrum ľudí – svoju rolu vedia zahrať presvedčivo…

Nešlo tentoraz len o fotografie a koláže. Prečo?

V sexuálnom živote by tiež málokoho bavila tá istá poloha dookola. Jeden štýl mi príde fádny a neuspokojivý. Projekt Dick-tators okrem čisto vizuálneho vnemu pracuje aj s historickými súvislosťami. Musíte vidieť, počuť, cítiť v kostiach útržky prejavov, budovateľské piesne, autorskú hudbu, autentické výpovede, relevantný text, podčiarknuté svetelnými efektami a inštaláciou v priestore. To všetko dodáva dielam vážnosť a hĺbku. Ambíciou je zaujať všetky zmysly a priniesť tak komplexný, hoci mrazivý zážitok.

Koho si prizval k dotvoreniu atmosféry výstavy (po hudobnej či vizuálnej stránke)?

Téma slobody je v slovenskej výtvarnej obci pomerne široko zastúpená. Na základe toho som oslovil kamarátky-výtvarníčky, ako Ivana Šáteková či baby z Kundy Crew, ktoré sa venujú téme Antifa dlhodobo. Ďalej to bol Branislav Laho v rámci spolupráce na konkrétnych kolážach. Vznikla tak kooperácia mojej myšlienky a ich osobitého rukopisu. Poetka Miroslava Ábelová zložila báseň, venovanú cenzúre, producent Beyuz zastrešil projekt po hudobnej stránke a šikovní mladí performeri z konzervatória vniesli do projektu živý emotívny prvok.

Tvoji rovesníci a súčasná mládež pravdepodobne žiadneho zo zobrazovaných diktátorov osobne nezažili. Koho a ako by mala výstava zasiahnuť?

História sa, žiaľ, opakuje – vlna xenofóbie je na vzostupe, radikálne myslenie bujnie. Tieto fakty nahrávajú nejednému lapajovi a neštandardným praktikám. Projekt Dick-tators je zacielený hlavne na mladú generáciu, ktorá prežíva a užíva si iba slobodu. Nemá tak s tyraniou a neprávosťami minulých režimov vlastné skúsenosti. Ambíciou je pripomenúť, dovysvetľovať a pútavou formou poukázať na to, kam až môže mamon a túžba po moci nasmerovať spoločnosť. Inštalácia má informatívny charakter, nikomu však nič nevnucuje, iba pripomína fakty. Apeluje na správnu voľbu a tou je sloboda.

Prečo stále v obchodoch so suvenírmi vidíme tričká, šálky či matriošky so Stalinom, Leninom, či dokonca s Husákom? Nikomu nedochádza, čo títo ľudia v minulosti spôsobili?

Všetky spomínané produkty možno chápať rôzne – ako recesiu, otvorený nacionalizmus, propagandu, ale aj neznalosť reálií a v neposlednej rade biznis. Ľudia sú rôzni. Majú svoje chute, pohnútky, nesplnené sny a vyprojektované ideály. Totalitné režimy nepáchali len zlo. Priniesli občas aj čosi dobrého, aj keď často iba úzkej skupine ľudí. Hitler vytrhol Nemecko z hospodárskej krízy, Stalin zachrárnil krajinu, definitívne potlačil pach nevoľníctva a umožnil vzdelanie masám. Ale za akú cenu? Gulagy, koncentračné tábory, rasová diverzifikácia, strach a elitárstvo… Reformy a evolúcia spoločnosti je síce nevyhnutná, nie však za každú cenu.

Prečo sa podľa teba mladí orientujú do minulosti, mávajú akési retro-nálady – hľadajú nesprávne mužské vzory, čítajú propagandistickú literatúru a orientujú sa v myslení čoraz viac do-ľava?

Topiaci sa aj slamky chytá. Kapitalizmus a demokracia s nádychom oligarchie mladých vyčerpáva. Neustále kauzy, absencia reflexie moci a chýbajúca vízia nápravy zapríčiňujú apatiu a túžbu po zmene. Elity vystriedali celebrity a spoločnosť túži po niečom novom. Mladí idú po povrchu, chcú niečo zmeniť, odovzdať protestný hlas. Podľa mňa chyba nie je len v nich, ale aj v ponuke a v absencii prirodzeného demokratického lídra.

instalacia-na-grape

Počas festivalu Grape návštevníci zjavne neutiahli odkaz tvojich diel a niektoré podgurážení pretvorili. Ako si sa s tým popasoval?

Grape bol pre inštaláciu Dick-tators veľkou výzvou. Z komorných priestorov bratislavského bunkra sa projekt presunul do stavby zo senných valov, postavenej podľa návrhu Ing. arch. Martina Skočeka priamo pred hlavné pódium. Verím, že preniesol myšlienku slobody do Piešťan ďalším tisícom ľudí. Hudba, slnko, alkohol a neviazaná zábava patrí ku každému festivalu, preto sa nedá čudovať drobným výtržnostiam – je to ľudské. Ideologický podtón v spojení s nevybúreným libidom, neustrážiteľnou chuťou ničiť môže vyústiť do všeličoho… Faktom ostáva, že výstavná kolekcia má na svojom konte prvé obete. Po prvom dni z vystavenej busty ostala hromada črepín. Na negatívne emócie však nebol priestor, išlo sa ďalej. Tento akt ma paradoxne obohatil a vdýchol nápad na posun. Uvedomil som si, že každá ideológia má svoj vývin – svoj začiatok, rozmach, aj pád a takto predsa dopadol nejeden symbol diktatúry. V duchu tejto myšlienky preto črepy dostali miesto na výslní, doplnené o veľké montážne kladivo. Samotné dielo prešlo počas festivalu transformáciou aj interakciou.

Kam ďalej bude výstava putovať? Čo nové od teba môžeme do konca roka čakať?

Projektu sa podarilo zaujať a ponúk je dosť. Výstava je však produkčne a technicky náročná, preto si vyžaduje nadštandardný prístup. V hre je napríklad Praha a túto svoju výzvu k slobode by som rád prezentoval aj inde v Európe. Chystám napríklad aj komornejší, galérijný projekt: Fact or Fiction, ktorý sa zameriava na konšpiračné teórie „urban legend“ a rôzne polopravdy.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Aleš Vojtášek, Lousy Auber, Michal Babinčák (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jeseň 2016).

Advertisements

Palo Hubinák: Socializačné monštrum na kolobežke

Necíti sa byť ničím výnimočný, rád o sebe hovorí, že je formovaný šťastnými náhodami. K väčšine pracovných projektov (moderovaniu relácií v Rádiu_FM; hraniu vo veľkých speváckych súťažiach či členstvu v kapele Ospalý pohyb) sa vraj len priplietol. Nazvime to: prehnaná skromnosť, alebo skrytý talent. Viac v rozhovore s večne vysmiatym hudobným vizionárom a moderátorom – Palom Hubinákom.

palo-hubinak-ako-moderator-popo_fm-v-lete-2015-foto-martina-mlcuchova

Palo Hubinák – portrét. Foto: M. Mlčúchová

I. Na tému: Práca:

Pred viac ako desiatimi rokmi som s tebou robila veľký rozhovor pre dnes už neexistujúci magazín Zionmag, Čo sa odvtedy v tvojom živote zmenilo (a neuspokojíme sa s odpoveďami typu: všetko alebo veľa)?

Patrilo by sa povedať, že všetko sa zmenilo po príchode mojich dvoch synov na svet, ale nie je to úplne pravda. Môj život je však výrazne farebnejší. Vďaka nim zažívam dovtedy nepredstaviteľné situácie, z ktorých potom čerpám aj pri mojej práci. Čo sa týka profesionálneho pôsobenia, tak v priebehu desaťročia som sa dostal k prácam, o akých som ani nesníval (necítim sa byť totiž v ničom výnimočný, skôr som formovaný šťastnými náhodami).

Pre mnohých výnimočný si. No ja ťa stále ukladám do škatuľky: muzikant, nie moderátor. Čo ťa momentálne živí (a uživí)?

Žijem, ako veľa mojich priateľov, od projektu k projektu. Či už je to práca na albume, filme, reklame, divadle, TV šou; koncertovanie alebo moderovanie. Mení sa to, a hoci sa nerád označujem za moderátora (som skôr človek, s ktorým sa dá porozprávať pri zapnutom mikrofóne), tak momentálne sa vďaka spolupráci s kolegyňou Luciou na programe Popo_FM v Rádiu_FM naozaj najviac venujem moderovaniu. Ale aj toto sa často mení a narúša.

Nejaký čas si pracoval vo veľkom nahrávacom štúdiu (s menami, ako Graus, Zubák, Kachút). Ovplyvnilo toto obdobie nejak tvoj pohľad na zvukovú produkciu?

Toto spojenie s Creative Music House (CMH) stále pokračuje a myslím, že z toho profitujú obe strany. Vďaka CMH som si skúsil hudobné spolupráce, ktoré by ma inak minuli. Ale nemyslím si, že by sa vo mne niečo zásadne zmenilo. Pracoval som na rôznych projektoch s takmer celou hudobnou mainstreamovou špičkou (vrátane mien ako Michal David, Helena Vondráčková, Richard Müller či Lucie Bílá), a paradoxne vďaka nim som viac prísny v hodnotení hudby, ktorú hrávame v Rádiu_FM. Podvedome vyžadujem od našich kapiel rovnaké úsilie a veľmi ma rozčuľuje, keď počujem nedotiahnuté, odfláknuté skladby.

Ani mastering albumov ti nie je cudzí. Dal by si sa na cestu vlastného nahrávacieho štúdia?

Svoje štúdio, samozrejme, mám, no nie je to nič veľké. Viem si doma nahrať veci, ktoré potrebujem pre svoju prácu – viem zmixovať TV film či relácie pre rôzne televízie. Tiež si tam môžem album zmixovať, alebo si len tak brnkať na dáky nástroj. Rád produkujem aj cudzie nahrávky, no netlačím na pílu, nenanucujem sa. Nechcem sa zasa stať obeťou nahrávania všetkého, čo sa dá, len aby som prežil.

Komu si teda naposledy produkoval album, alebo zložil hudbu k textom (Ospalý pohyb teraz nerátajme)?

Robil som skladbu „Príbor“ pre kapelu Saténové ruky, ktorá bola nominovaná aj na ceny Rádiohlavy 2015. Celý album som tuším robil Sabine Křovákovej (debut víťazky Hlasu Československa). Zdá sa ale, že to trochu flákam. No tento rok ma čakajú tri albumy (vrátane prác na debutovom albume tohoročnej Superstar Emmy Drobnej), takže by som to mal napraviť.

Som zvedavá. No vráťme sa k práci v Rádiu_FM. Prečo sa podľa teba z relácie Baláž a Hubinák stal kult?

O tom, že máme dákych fanúšikov, sa dozvieme až počas vysielaní mimo štúdia Rádia_FM (na festivale Pohoda, terase rozhlasu, alebo počas špeciálneho moderovania Eurovízie). Ľudia prídu, a je to skvelé. No či možno hovoriť o kulte, tak to skutočne neviem. Skôr ide o zázrak – môcť si každý piatok večer rozprávať slobodne v podstate o čomkoľvek, J. Čudujeme sa s kolegom už dlhé roky, že si nás v piatok večer naladí taký počet poslucháčov. Nedávno sme mali dokonca víziu, že to skúsime urobiť ako TV šou. No jedným z problémov bolo práve to, že onen kult sa údajne nedá preniesť do telky…

Ako prebieha príprava na túto reláciu? Ste dohodnutí na témach či ide o čistú improvizáciu?

Ak máme vymyslené dáke okruhy tém, tak nikdy sa o ne navzájom vopred nepodelíme. Baví nás improvizovať a prekvapovať sa – či už ide o výber hudby, alebo témy do rozhovorov. V tomto smere je vynikajúca aj naša nepravidelná posila: Jurko Malíček. Ten vie skutočne prekvapiť svojím myšlienkovým tokom, čo je pre improvizáciu voda na mlyn.

Ty si ale aj skladateľ zvučiek, džinglov, asi aj výťahovej a supermarketovej podmazovej hudby (bez urážky). Na ktorý takýto počin si najviac hrdý?

Moja hrdosť sa najviac preukáže asi vtedy, keď sa ma syn pri pozeraní telky spýta, či som na tom či onom programe robil, a ja poviem, že áno. Pozrie sa na mňa a na chvíľu pochopí, že to moje sedenie za počítačom má dáky význam. Moja práca je zväčša pre neho len čosi abstraktné. Ale keď vidí zvučku či film, tak to sa dá uchopiť. Z pracovného hľadiska sa mi splnil sen, ktorý som mal od nástupu do rozhlasu, a to: nahrať moju zvučku so symfonickým orchestrom. Minulý rok sa to podarilo a moje zvukové logo Rádia Regina skutočne nahral celý orchester Slovenského rozhlasu.

Vraj majú skladatelia takýchto dielok vcelku dobrú pozíciu v rámci vyplácania tantiémov cez ochrannú spoločnosť SOZA. Je to pravda; ako si na tom?

Áno, bola to pravda a ešte pred pár rokmi som skutočne pocítil odmenu za to, že som spravil zvukový obal rádií či televízií. Potom sa situácia v SOZA dramaticky zmenila a dnes je tá finančná odmena skôr úsmevná.

palo-hubinak-vo-svojom-hudobnom-zivle-foto-martina-mlcuchova

Palo Hubinák počas koncertu kapely Ospalý pohyb. Foto: M. Mlčúchová

II. Na tému: Hudba:

Tvoja skupina Veneer má v rámci SR azda najvernejších fanúšikov a fanúšičky. Stále čakáme comeback (keď už aj česká skupina EOST ohlásila návrat). Takže?

Ak si na nás ešte niekto spomína, tak to ma, samozrejme, teší. No chcem to dokončiť hlavne kvôli sebe. Je to vlastne moja jediná nočná mora, ktorá ma sprevádza už dlhé roky. Mám doma odložené takmer hotové skladby na celý album a neviem sa odhodlať k finálnemu kroku. Tento rok zatiaľ vyzerá veľmi nádejne, ale už radšej nechcem dávať žiadne sluby.

Bolo by to dnes pre kapelu ťažšie, ako v období, keď ste vydávali prvé nahrávky u veľkej vydavateľskej stajne?

Nemyslím si. Pri debute sme síce cítili, že nejdeme dobyť svet, ale tajne sme v niečo veľké dúfali. Teraz to bude iné. Chceme len spraviť niečo dôstojné a zahrať si spolu pár koncertov. Situácia sa zmenila aj s vydavateľstvami. Vtedy to bol v podstate šprint za major label, ale teraz si to pokojne viem vydať aj sám. Teoreticky by sme si to mali vedieť užiť o niečo viac.

Niekoľko rokov si hrával v úspešnom televíznom projekte Superstar a Hlas Československa. Ako si sa k tomu dostal?

Vďaka spomínanej práci pre CMH a vďaka tomu, že som až prehnane socializačný (podľa kolegu Baláža som socializačné monštrum). Bolo treba niekoho, kto hrá na gitare a kto vie odbúravať stres na pódiu v kapele, resp. v komunikácii so štábom a účinkujúcimi. Náhodou som sa priplietol do cesty a bolo.

Ako je možné, že človek s tak dobrým vkusom počúvajúci (i hrávajúci) skôr „advanced music“, zotrvá v takomto konzumnom prostredí 5 rokov?

Najväčšiu rolu zohralo to, že všetci v tej kapele sme boli dlhoroční priatelia dávno pred tou TV šou. Každý rok sme potom do tohto kruhu nabrali pár daľších ľudí zo štábu či súťažiacich, a tak vznikol pomerne veľký kolektív, v ktorom som sa cítil dobre. Netreba tiež zabúdať, že tieto šou trvajú niekoľko mesiacov a je to v prvom rade práca, za ktorú som platený. Asi nikoho neprekvapím, keď poviem, že z „kultovej“ rádiovej šou by som nevedel uživiť rodinu.

Čo ťa šoubiz, točiaci sa okolo týchto speváckych súťaží, naučil?

Počas hrávania v týchto šou sme zahrali niečo okolo 600 skladieb. Je to obrovské číslo a pre mna veľká škola. Samozrejme, že nie s každou skladbou som vnútorne stotožnený. Ale spravím, čo je treba. Ak si k tomu prirátaš, že na pódiu stojíš vedľa skvelých muzikantov, ako: Štefan Bugala, Michal Bugala, Juraj Gregorík či Pavol Bartovič, tak zrazu si v zajatí obrovského prúdu hudby, z ktorého sa ti nechce von. Čo skladba, to iný štýl, a všetko musí znieť dobre a uveriteľne. Keď s kapelou plynule prejdeš z Michaela Jacksona do výborne zahranej Metallicy, tak si naozaj na fajn mieste a nie je dôvod mať zlý pocit.

Pred rokom ťa však pribrala za člena trochu iná skupina – Ospalý pohyb. Ako k tomu došlo?

Na festivale Pohoda v stane Rádia_FM sme s kolegom Balážom v pauzách v rámci živého vysielania púšťali reprodukovanú hudbu. Napadlo mi namiesto pozerania sa na seba počas pustenej muziky ju na pódiu priamo tvoriť. Donútil som ho sadnúť si za bicie po pätnástich rokoch, prizvali sme pár kamarátov a nacvičili niekoľko cover-verzií. O rok sme to skúsili zas a podarila sa celkom úspešná vec, keď si s nami zaspieval Alex Kapranos z Franz Ferdinand. Posilnený úspechom sa kolega Baláž rozhodol neodložiť bicie a chcel hrať práveže viac. V minulosti hrával v Ospalom pohybe, tak zavolal Maťkovi Burlasovi – či by to opäť nedali dohromady. Ten prekvapivo súhlasil a súhlasil aj ďalší stabilný člen: Peťo Zagar. Napriek tomu, že sú na Slovensku desiatky lepších gitaristov, ako ja, zavolali mňa. Dobré rozhodnutie!

Martin Burlas je predsa len trošku nepredvídateľná postavička. Dochádzalo v štúdiu k hádkam či rozchodu vízií pri nahrávaní?

Ospalý pohyb je opäť skôr hobby, ako niečo pracovné, a tak nie je miesto pre dáke zvady. Ak sa objaví občas nezhoda, je to asi aj generačný problém – veď Maťko má o dvadsať rokov viac, ako ja. Zasmejeme sa a pokračujeme v našom hudobnom nariekaní. Prekvapivo som tam ja za toho, kto dbá na presnosť, detaily a Maťko je za punkera, :).

Ako by si zadefinoval poslucháčsku základňu Ospalého pohybu?

Buď sú to pamätníci starých nahrávok, alebo ľudia, ktorí prahnú po niečom dospelejšom. Nehráme nič komplikované, ale asi by sme neboli s tými skladbami prilíš uveriteľní, keby sme mali osemnásť rokov. Takto stoja na pódiu štyria ujovia, ktorí neskáču, vydávajú málo tónov a jeden z nich opakuje, že „krv je červená…“. Z tých pár koncertov ale môžem povedať, že zažívam mierne déjà vu. Opakuje sa totiž situácia, ktorú som zažil už s Veneerom – opäť väčší úspech a odozva je v Česku.

palo-hubinak-pocas-vysielania-popo_fm-foto-martina-mlcuchova

Palo Hubinák počas moderovania v Rádiu_FM. Foto: M. Mlčúchová

III. Na tému: Trnava vs Bratislava:

Bývaš v Trnave, pracuješ v Bratislave. Presťahovať sa nemieniš. Na vlak sa presúvaš cez celé mesto na kolobežke. Prečo tá kolobežka?

Nebaví ma cestovať autom, zároveň ale nebývam blízko stanice. MHD tu nestojí, taxík je mi hlúpe volať, pešo nie vždy stíham. Skúsil som teda kolobežku. Jazdím na nej takmer denne už tri roky a som spokojný. Mám za sebou jeden pád a viacero zábavných príhod. Inak počasie mi pomáha – počas zimy som tak celkom hojne využíval tento prostriedok.

Akú najbizarnejšiu situáciu si zažil počas týchto presunov?

Rád spomínam na asi sedemdesiat-ročnú pani na kolobežke, ktorá na mňa mrkla, keď sme sa míňali. Tiež bolo vtipné stretnúť dve deti, ktoré ma zastavili s tým, či nedáme závod. Ešte stále sa mi zdá zábavné presviedčať ľudí o tom, že jazdím na tej kolobežke z Trnavy až do Bratislavy a vďaka tomu mám tak skvelo vypracovaný zadok, :).

Svojich kamarátov a kamarátky na sociálnej sieti Facebook častuješ príhodami zo svojich každodenných ciest vlakom na trati TT-BA a späť. Naozaj je to už na knižku statusov. Čo s tým, resp. kedy ju vydáš?

Je to povzbudzujúce, a to až do takej miery, že som skutočne začal pomýšľať nad písaním. S kamarátkou sme dokonca dali dohromady námet na komediálny rozhlasový seriál. Aj sme spravili pilot, no zistili sme, že to je pre nikoho. Dnes má v rádiu väčší priestor dopravný servis, ako humor. Ale vydanie knihy si viem predstaviť tiež, no až keď sa nájde niekto, kto mi ukáže, že to má zmysel. Sám na to nestačím.

Istá skupina ľudí ťa už považuje za verejne známu osobu (možno až celebritu). Ako to vnímajú tvoje deti?

Minulý týždeň sa mi stalo, že sme boli so starším synom v Bratislave a prišla za mnou nejaká slečna s prosbou o spoločnú fotku. Tak sme sa odfotili. Hugo nechápal, prečo sa chce niekto cudzí so mnou fotiť. Aj keď som mu to vysvetlil, tak krútil hlavou (že načo). Toto bol asi môj najväčší celebritný zážitok, :).

Aké výchovné metódy používaš na svojich synov?

Moja manželka je učiteľka so zameraním pre deti so špeciálnymi potrebami. Ona je tá, ktorá vie, čo a ako treba. Nemá to ľahké, pretože so mnou má doma v podstate tri deti… Keď budeme spolu robiť takýto rozhovor o ďalších desať rokov, tak už budem vedieť presne, kde a aké chyby som spravil, :).

Aká hudba znie doma, čo si spievate? Nejaké rockové kvalitky, alebo Spievankovo, Fíha tralala a nejaké mainstreamové odrhovačky?

Starší syn hrá na bicie. To je presne ten nástroj, ktorému nerozumiem (veľa hluku). Ten už prináša hudbu domov a veru nie vždy som šťastný. Naposledy priniesol dáku kapelu, ktorá ukradla gitarový riff od Blur zo skladby „Song 2“. Bol ohromne nadšený. Keď som mu pustil originál, tak krútil nosom – zdalo sa mu to dáke divné. Čo sa týka hudby, bude to s ním ešte náročné… Mladší syn má dva roky a pri ňom som skutočne šťastný, keď zaspieva kúsok „Prší, prší“.

Boli už tvoje deti na Pohode či inom hudobnom festivale s tebou?

Boli a dokonca nie raz. Starší Hugo už tuším trikrát a mladší Krištof raz. Nerozumiem ešte úplne presne, čo na festivale Huga baví (moje vysielanie videl len málokedy), ale vždy tam chce ísť. Minulý rok odišiel počas koncertu Björk do stanu .týždňa, kde boli naši priatelia. Keď sme ho tam potom našli, naháňal po poli hrabošov s Jurkom Kemkom a Pištom Hríbom. Chalanisko sa nestratí.

Na čo sa najviac tešíš z doteraz zverejneného programu festivalu Pohoda?

Som zvedavý na PJ Harvey. Už som ju síce naživo videl, ale táto dáma strieda polohy. Pokojnejšiu s dravou. Tú pokojnú som zažil a bola fajn, ale niečo mi hovorí, že tento rok by to mohol byť veľký rokec. Podľa všetkého by sme mali opäť vysielať s kolegom Balážom, čo je pre mňa veľká radosť. Tento rok tam chcem zavolať práve speváčku z toho „iného“ sveta. Hrávam totiž občas so spomínanou víťazkou Superstar Emmou Drobnou v kvartete (ona spieva, Štefan Bugala hrá na vibrafón, Juro Zaujec na akustickú gitaru a ja krútim na krabičkách podklady) a mám z nej veľmi dobrý pocit. Chcel by som, aby sme spolu zahrali zopár prerábok aj v rámci nášho BH Bandu.

Aký album ťa najviac oslovil v roku 2015 a na aký album by si nás upozornil v roku 2016?

Aj keby David Bowie nezomrel, stále by bol „Blackstar“ pre mňa veľmi silným albumom – počúvam ho teraz snáď najviac. Na slovenskej scéne fandím kapele Gwerkova. Páči sa mi ich krehkosť. Na jeden album, ktorý vyjde v roku 2016, sa mi azda už podarilo upozorniť. Rád zažívam prekvapenia, takže snáď tento rok…

Text: Boba Markovič Baluchová Foto: Martina Mlčúchová (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jar/leto 2016).

Waitangi: miesto s dôležitou históriou

Každoročne v prvý júnový pondelok Nový Zéland oslavuje štátnym sviatkom a zároveň vítaným predĺženým víkendom narodeniny kráľovnej. Málokto tuší, že jej skutočné narodeniny pripadajú na 21. apríla. Hlavne, že je voľno a oficiálne sa otvára lyžiarska sezóna.

12792134_1062328883824794_6993924642846902164_o

Keďže Nový Zéland patrí do Britského spoločenstva národov, kráľovná Alžbeta II. je hlavou krajiny. No skôr symbolicky. Chod vlády je doménou nie práve obľúbeného premiéra Johna Keya. Aby turista, ekonomický migrant či kiwi-obyvateľ pochopil úlohu Veľkej Británie vo fungovaní tejto nekonfliktne a takmer bezproblémovo fungujúcej ostrovnej krajiny, musí aspoň raz v živote navštíviť Waitangi – miesto na severe Severného ostrova. Predĺžený júnový víkend sme pre tento účel využili aj my a vydali sa do Zálivu ostrovov (Bay of Islands).

Autobusom sme najprv ušli pred neutíchajúcim dažďom z Aucklandu do Paihie – mestečka, pripomínajúceho slovenský Senec so svojimi vodnými plochami a návalom turistov. Odtiaľ sme sa kompou vybrali do niekdajšieho hlavného mesta Russell, ktoré je dnes miestom, kam by sme šli prežiť pokojnú starobu alebo vychovávať svoje deti ako budúcich olympionikov vo vodných športoch.

Najdôležitejším miestom, ktoré by mal v tejto oblasti človek navštíviť, je Waitangi. Práve tam sa formovala história národa. V 30. rokoch 18. storočia sa na Novom Zélande objavovalo viac a viac migrantov, novousadlíkov z Britského kráľovstva. Pôdu (najmä jej vlastníctvo) však Briti chápali inak, ako maorskí náčelníci (pôvodní obyvatelia). Prišelci si ju chceli skúpiť, vlastniť a využívať individuálne, kdežto domáci zastávali názor – že pôda patrí všetkým, kmene ju môžu slobodne obývať a obrábať. Bolo otázkou času, kedy dôjde k diskusii a nejakej dohode, aby sa predišlo konfliktom (či prípadnému zabratiu územia Francúzmi alebo Američanmi).

Dokument z Waitangi je zakladajúca listina, oficiálne podpísaná 6. februára 1840 zástupcami britskej koruny a piatimi stovkami maorských kmeňových vodcov. Dodnes sa však objavujú výčitky smerom k Britom, ktorí niektoré formulácie z dokumentu nedostatočne preložili a zle interpretovali z angličtiny do maorčiny. Slovo ‘sovereignty’ (nadvláda) bolo preložené ako ‘governance’ (dozor), čo je veľký posun vo význame. Anglická verzia listiny ďalej Maorom garantovala ‘undisturbed possession’ (nenarušované vlastníctvo) ich nehnuteľností, zatiaľ čo maorská verzia hovorila o garantovaní ‘full authority‘ (úplnej autority) nad ich hmotnými i nehmotnými pokladmi.

Viac o interpretáciách tohto dôležitého dokumentu, ako aj ďalšej spoločnej koexistencii a medzikultúrnej výmene medzi Britmi a Maormi, možno nájsť v múzeu vo Waitangi (Waitangi Treaty Grounds), na ktorého fungovanie prekvapivo neprispieva štát. Váš príspevok v podobe zaplatenia vstupného (40 dolárov) pripadne priamo lokálnej komunite, spravujúcej rozľahlý pozemok s múzeom. Územie sprvu slúžilo desiatky rokov od podpísania dôležitého dokumentu ako poľnohospodárska pôda – miestne kmene u vlády nenachádzali podporu v snahe zachovať toto historicky dôležité miesto, maorské obyvateľstvo na kúpu zeme nemalo peniaze. Miestom pre múzeum sa Waitangi stalo až pred 84 rokmi, keď pozemok zakúpil manželský pár a daroval ho národu. Kiežby sa podobne osvietených manželských párov našlo viac a na všetkých kontinentoch.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, jún 2016)

K road v Aucklande: Naozaj otvorená ulica

Keď nechcete ostať žiť v zidealizovanej bubline pritakávačov, prastarých školských kontaktov a rodinných známych, je dobré nezmazať si zo svojich okruhov na sociálnych sieťach naraz všetkých permanentných hejterov a večných cynikov. Lebo aj takí sa vám počas života do cesty priplietli a pripletú. Ak sa chcete cvičiť v argumentácii (a na gymnáziu vás už nezastihol trend debatných súťaží) – sledovaním, poprípade reagovaním na príspevky týchto ľudí sa udržíte v strehu a nastavíte si taký krvný tlak, aký potrebujete.

13177253_10153649253862404_1020153784371849043_n

Píšem to preto, lebo verejné statusy takýchto „friends“ sa objavia vždy pred typom podujatí, ktoré nám síce doma chýbali, no keď už ich tu máme, treba na nich hľadať vždy skôr chyby, ako pozitíva. Poznáte to… Neprekvapilo ma preto, keď koncom apríla (pár dní pred štartom jarného Dobrého trhu na Jakubáku) opäť raz zazneli hlasy, aká je to trápnosť – na deň odstrániť autá z ulice, napchať tam stánky s cetkami od kamarátšaft predajcov a predierať sa hore-dolu preplneným zástupom hipsterov a hipsteriek so psom na vôdzke a dieťaťom v kočiari. Každý si kopne, keď môže.

V novozélendskom Aucklande sa snažím hľadať paralely aj odlišnosti s mojím rodiskom. Je to 2-krát ľudnatejšie mesto ako Bratislava, kedysi označované za Sydney pre začiatočníkov. S obrovským prílevom cudzincov a boomom nehnuteľností toto mesto bude rásť do šírky aj do výšky. A hoci je sieť mestskej dopravy vybudovaná pomerne slušne, nik sa pohodleného transportu svojím vlastným autom nechce vzdať. A tak sú tu zápchy každé ráno a každý večer, o piatku a nedeli nehovoriac.

Niekoľko iniciatív, preferujúcich cyklo-dopravu sa to snaží zmeniť. Ide dokonca o spoluprácu mimovládneho sektora s tým vládnym (čo sa len tak často nevidí). Aby boli tieto aktivity dostatočne viditeľné, s plnou podporou a aktívnou účasťou dopravného podniku AT a mestského zastupiteľstva AC, bola 1. mája na celý deň uzavretá jedna z najväčších ulíc Aucklandu – Karangahape (skrátene K-road, o niečo dlhšia ako Obchodná ulica v Bratislave). V prvomájovú nedeľu ju pešo či na bicykli, s deťmi aj so zvieratkami navštívilo 30 tisíc obyvateľov. Dospelí skúšali elektro-bicykle, deti vyrábali pohľadnice, rozprávali sa príbehy v komunitnom típí. Čo je dôležitejšie, návštevníci sa zapojili do voľby vhodného návrhu cyklo-ciest či budúcich trás MHD. Improvizované ihriská, koncertné pódiá a stánky s kávou, vegánskym jedlom pred obchodmi na danej K-ulici boli už len príjemným spestrením podujatia. Bola to masívnejšia aucklandská verzia Dobrého trhu s jasným cieľom. Uzavretá, no vlastne otvorená ulica.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, máj 2016)

Ivana Vereski: dieťa jari, autorka kreslených príbehov o kvetoch

Pochádza zo Srbska, filozofiu vyštudovala na Slovensku, žije v Luxembursku. Prekladá literárne texty z angličtiny do srbčiny a slovenčiny. Píše málo, domovskú webstránku so svojimi ilustráciami nestíha obnovovať, no kresliť neprestala. Ivana Vereski a jej kvetované príbehy – špeciálne pre Inspire.

Ako do tvojich ilustrovaných nápadov zapadlo nové prostredie, nový začiatok v Luxemburgu?

Dúfam, že nie nejak konkrétne! Snažím sa nemať nohy na zemi, pokiaľ ide o kresbu. Chcem zostať uletená, bez ohľadu na bydlisko. Pokiaľ ide o nejakú inšpiráciu, touto krajinou, trochu mi možno chýba stredoeurópska patina, Inak je to tu príjemné, plné kontrastov (v prírode i medzi ľuďmi) a – voňavé.

ivana-vereski-photo

Ivana Vereski – autoportrét.

Ako si vyberáš témy pre svoje kreslené príbehy, stripy, komiksy?

Chcem si myslieť, že príbehy si nájdu autora. Nemám zatiaľ objasnenie, ako sa to deje… Ilustrovala som rôzne témy, od rôznych autorov a nerada by som to pripísala náhode. Alebo predsa áno?

Ktoré témy sa najčastejšie objavujú v tvojej tvorbe (okrem kvetovaného zadania odo mňa)?

Hm, sama neviem presne, je to všehochuť. Ženskosť, láska k nedokonalosti, malé boje s každodennosťou (prehry a víťazstvá), sny, sex, strach, chaos verzus poriadok, medziľudské vzťahy, rôzne literárne motívy, náhle vzniknuté asociácie.

ivana-vereski-flame

Ivana Vereski: “Flame” (ilustrácia, 2016)

Koľko komiksov nakreslíš do mesiaca či do roka?

Komiks hrá druhé husle akosi, teraz skôr kreslím veci s krátkym príbehom v jednom „zábere“. Neviem to dať do čísel, ale stále mám výčitky, že by som mala kresliť viac, J.

Na akom projekte teraz pracuješ, resp. rada by si pracovala?

Experimentujem trochu s minimalizmom a geometrickými prvkami, to iba tak pre seba v skicári zatiaľ. Exercices de style. Chystám komiks do jedného slovinského konkurzu a tiež robím ilustráciu piesne svojho kamaráta zo Srbska, ktorý chystá nový album (projekt „Nastrom“).

Ktorý kvet či bylinka ti je najmilší?

Frézia. Vonia dekadentne, sladko, štipľavo a alkoholicky.

Čo pre teba znamená jar ako ročné obdobie?

Prvá asociácia je – život, jednoznačne. Som dieťa jari, predsa, :).

ivana-vereski-soulfood

Ivana Vereski: “Soulfood” (ilustrácia, 2016)

Text: Boba M. Baluchová, Ivana Vereski, Ilustrácie: Ivana Vereski (Minirozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jar/leto 2016).

India: za šesť týždňov poskladať kúsok mozaiky

Moja indická odysea začala v novembri, presne v týždni, keď v krajine vrcholili prípravy na Festival svetiel. Ale aj keby som prišla v inom mesiaci, nejaký sviatok (zasvätený konkrétnemu bohu či bohyni) by sa určite oslavoval –vždy je teda dôvod na kreslenie ornamentov pred prahom domov, vešanie chryzantém a banánových listov na okná i dvere, pálenie sviečok, hodinové meditovanie v chrámoch a oslavné ceremónie v uliciach – nielen na vidieku, ale i vo veľkých mestách. Pre turistov a turistky ide o príležitosť zažiť čosi iné, fotogenické.

Popravde, cestovateľskú prednášku by som zo svojho pobytu v Indii nechcela zostavovať. Nie je možné v tak krátkom čase obsiahnuť a pochopiť celú zem na juhu Ázie s hromadou tradícií, naviazaných na národnostné menšiny, náboženstvá a kasty. Nech sa snažíte akokoľvek, za šesť týždňov v krajine, ktorá sa skladá z 29 štátov a počet obyvateľov sa odhaduje už na 1,3 miliardy, toho veľa nestihnete. Ja sama som stihla navštíviť len tri štáty, mozaika teda nemusí byť úplná, no niečo predsa len do seba zapadlo.

bezef-kazdy-piatok-upratany-a-vyzdobeny-pribytok

Život na indickom vidieku

Prvé týždne v kozmopolitnom Hajderabáde

Do piateho najväčšieho a naozaj kozmopolitného mesta Hajderabád (po anglicky Hyderabad) v štáte Telangana som pricestovala v týždni príprav na sviatok Diwali (festival svetiel), ktorý v duchovnej podstate znamená víťazstvo svetla nad tmou, poznania nad nevedomosťou, dobra nad zlom, a nádeje nad zúfalstvom. Päť dní počas novembrových osláv je spojených s piatimi hinduistickými filozofiami a legendami –každý deň je venovaný konkrétnemu Bohu.

Mňa najviac zaujala bohyňa bohatstva a hojnosti – Lakšmi, lebo obchodníci v predvečer sviatku dávajú zákazníkom výrazné zľavy, uzatvárajú účtovný rok a modlia sa za dobrý biznis v budúcnosti. Ak ale pricestujete do Indie inokedy, o nič neprídete – stále je čo pozorovať, fotografovať, pýtať sa. Ľudia čistia svoje príbytky, zdobia okná kvetmi a zelenými listami vlastne každý piatok. Ak sa rozhodnete do Indie vycestovať na jar – načasujte si to na festival farieb (Holi), to budete mať o farebné zážitky naozaj postarané.

oslava-sviatku-diwali

Príprava na festival svetla Diwali v Hajderabáde

Ochutnať lokálnu ryžu, nezabudnúť kúpiť sárí

Okrem toho, že je Hajderabád mnohonáboženské a kozmopolitné mesto, býva často označované aj za tréningové mesto Indie, keďže tu sídli najviac technických inštitútov a pobočiek univerzít. Toto historické mesto (momentálne hlavné mesto dvoch štátov: Telangana aj Andhra Pradesh) má niekoľko ďalších prívlastkov, ako Mesto perál, Mesto historických bazárov či mesto, kde vám pripravia v štyroch stovkách vývarovní najlepšie „chicken biryani“ na svete. Ako vegetariánka som však tento pokrm, pozostávajúci z mixu korenenej ryže a kúskov kuraťa, neochutnala.

Na indickú kuchyňu sa však sťažovať nemôžem. To, čo som si testovala v indickej reštaurácii Ganesh alebo Thali v Bratislave, som naplno testovala trikrát denne počas svojho pobytu – a čím sa šlo viac k Indickému oceánu na juh, tým bolo jedlo pálivejšie. Niektoré zákonitosti, ako jesť dané pokrmy, aby som nerozdráždila žalúdok, som sa naučila až tam. Donedávna som nerozumela, prečo zakončujú obed nápojom lassi či bielym jogurtom. Ako jedna z mála z našej medzinárodnej výpravy som nemala žiadne zažívacie problémy (klop-klop na drevo). Možno preto, že som si každé ráno dala pohárik bošáckej slivovice, alebo preto, že zuby som si umývala preventívne v stolovej vode, a dávala pozor, z akej vody mi počas našich terénnych návštev varia čaj.

Ak si chcete domov odniesť z Hajderabádu viac, ako len magnetku či ukážku pekných indických rupií s podobizňou Otca národa – Mahatma Gandhího, nič nepokazíte kúpou perlového náhrdelníka, alebo tradičného odevu sárí. Ide vlastne len o niekoľko metrov dlhý kus látky, ktorý za pomoci asi desiatich zicheriek musíte vedieť umne obtočiť okolo tela, aby ste v tom vydržali celý deň pracovať na poli, sedieť na motorke, vykonať toaletu atď.. Ak sa vám to nepodarí, alebo vám tento štýl lesklých hodvábnych zábalov nevyhovuje, môžete krásnu pestrofarebnú látku použiť doma ako záves alebo z nej ušiť zo-päť nekonečných šálov pre blízke osoby. Moja mamonárska povaha sa našťastie zastavila na počte zadovážených sárí: 5; perlové náhrdelníky putovali domov našťastie len tri; zato sklenených a drevených náramkov som počas Vianoc rozdistribuovala desiatky.

Ani znalosť jazyka hindu občas nepomôže

Celkovo je v Indii vyznávačov a vyznávačiek hinduistického náboženstva takmer 80 %, potom nasleduje moslimské a kresťanské zastúpenie. V Hajderabáde je hinduistov okolo 50 %, moslimov až 40 %, čo sa prejavuje aj na kultúre odievania, resp. zahaľovania sa, stravovacích návykov, obchodovania či prítomnosti mešít – najznámejšia mešita Charminar a prostredie rozsiahlych trhovísk okolo nej je toho dôkazom.

Anglicky hovorí v mestách takmer každý, na vidieku je to už horšie. No keďže vekový priemer populácie je asi 29 rokov a miera gramotnosti i ukončenia školskej dochádzky sa zvyšuje, bude to s komunikáciou v angličtine čoraz lepšie. Vždy máte výhodu, ak hovoríte oficiálnym jazykom hindu, ale asi len vo veľkomestách. Na vidieku v štáte Odisha nám to nebolo naozaj nič platné. Aj noviny mali totálne inú abecedu, jazyk a štýl („kaligrafické kudrlinky jedným ťahom“ by som to asi nazvala). Len podľa fotografií premiéra Modiho či niekoľkých bollywoodskych hviezd som vytušila, aká téma je v texte spracovaná.

Čo majú ale asi všetky štáty Indie spoločné, je (a začnem negatívnym výčtom) neopísateľné znečistenie ovzdušia aj vody. Automobily a motorky sú tam vcelku lacné, no bez airbagov, bezpečnostných pásov (u miestnych autobusov často aj bez stieračov, okien a dverí), o nejakých emisných kontrolách a limitoch by sme hovorili ťažko. Keď trčíte denne hodinu v zápche, nos a ústa si treba bezpodmienečne prekryť šálom alebo rovno rúškou. Zaprášení a spotení budete ale tak či tak, s klímou a smogom veľa nenarobíte. To isté platí pre vodu – v riekach sa perie bielizeň, no vedú tam aj tony odpadu a výkaly ľudí i zvierat. Keď cestujete autobusom po krajine, hocikde pri ceste vidíte holý zadok (nie dieťaťa, ale dospelého), ako si bez hanby vykonáva svoju malú či veľkú potrebu. Toto sa snaží vláda i mimovládky zmeniť. Problematika bezpečnej vody a zabezpečenie splachovacích toaliet (priamo prepojená na detskú úmrtnosť a vodou-prenosné ochorenia) je v Indii stále problém číslo jeden. Tejto témy sa vlastne týkal aj môj výskum v rámci komunitného rozvoja a rozvoja vidieka v konkrétnych častiach Indie, ale tým vás zaťažovať nebudem.

Zvláštnosti, ktoré pretrv(áv)ajú

Čo ma všade najviac trápilo, bol kastovný systém, ktorý sa márne pokúšal odstrániť už spomínaný Otec národa – Mahatma Gandhí. V rámci rodinných priateľstiev či sobášov sa ľudia medzi sebou nemiešajú, ale prísne sa držia svojho zaradenia do kást. Počas našich výjazdov do vidieckych oblastí sme sa často stretávali s tou najnižšou, najviac chudobnou a diskriminovanou kastou Nedotknuteľných. Bolo to ťažké čo i len pochopiť v tomto civilizovanom svete, ale keďže som bola len hostkou v danej druhej najľudnatelšej krajine sveta, nemohla som miestnym ľuďom prikazovať, ako sa majú správať k svojim blížnym. Na vidieku prevládala zväčša homogénna jednoduchosť, skôr chudoba ako prebytok, ale aj pohostinnosť (podeliť sa s návštevou i o to málo, čo majú). Vo väčších mestách boli rozdiely: bieda verzus extrémne bohatstvo viac viditeľné.

Azda každý, koho som tam stretla, bol svojím spôsobom joga majster, pričom som si ho v jeho veku a s prebytočnými kilami naozaj nevedela predstaviť, ako robí desaťkrát za sebou hoci len pozdrav slnka. Ale joga je skôr o duchovnom stave, životnom štýle, meditácii – to len v Európe teraz holdujeme nejakým športovým (power, hot, neviem-čo) odnožiam.

Ku koncu môjho pobytu som sa už vôbec nepozastavovala nad tým, prečo: miestni pred vstupom do obchodov nechávajú za sebou šlapky; jedia len jednou rukou; svoje dopravné prostriedky ovešajú stovkami ozdôb a kvetov; prečo šialene holdujú filmom o nadprirodzenej sile; ale hlavné postavy sa nemožu v bollywoodskom filme bozkávať; do verejných autobusov sa nastupuje podľa rodov (ženy vpredu a muži vzadu); no najmä prečo bez obáv prebiehajú štvorprúdové diaľnice s dieťaťom za sebou. Pre nich život a smrť znamená čosi iné, ako pre nás – ak zomrú, vedia, že sa na zemi okamžite prevtelia do kohosi iného.

Interakcia mimovládok a lokálnych vlád

V okrese Warangal v štáte Telangana som mala možnosť sledovať aktivity organizácie Bala vikasa, ktorá okrem iného prišla s nápadom automatu na kartu, kde si možno načerpať pitnú vodu – fungujúcom na princípe bankomatov. Z modelových dedín sa tento fenomén dostáva do ďalších regiónov a lokálna vláda sa snaží za rozšírenie a financovanie prevziať zodpovednosť. Metódu sociálneho mapovania (zakreslenia príbytkov a ich obyvateľov do mapy obce samotnými dedinčanmi), ktorá sa roky používa v komunitnom rozvoji, som si osvojila až v obci Chilkoor.

Centrálna vláda takisto realizuje niekoľko programov, ktoré by nám mohli pripomenúť obdobie socializmu, ale pri takých miliónoch ľudí a chýbajúcich zručnostiach to asi chvíľu inak nepôjde. Ide teda napríklad o program zabezpečenia platenej práce minimálne na 100 dní v roku, aby aj nezamestnaný človek bez znalostí dostal šancu zarobiť si. Potom je tu program dodávania obedov do indických škôl, kde vláda financuje v strede dňa jedno jedlo každému dieťaťu. Len tak sa môže so zasýteným žalúdkom sústrediť na štúdium (a raz z neho určite vyrastie IT špecialista). Význam programu Čistá India (na počesť už spomínaného Mahatma Gandhího) asi ani netreba rozvádzať.

Indiu spoznať počas jednej cesty vlakom

V štáte Odisha, ktorý možno v mapách nájsť aj pod názvom Orissa, sme zasa navštívili mimovládku Gram vikas, ktorá zabezpečuje prístup obyvateľstva k pitnej vode a dôstojnej sanitácii. Našťastie nám okrem štúdia a výskumu ostal aj nejaký čas na výjazdy za turistickými atrakciami. V Bengálskom zálive to bola povinná jazda na pláže, plus trojhodinová plavba loďkou po jazere Chilka na ostrov, zasvätený bohyni Kálí, kam sa v čase cyklónov vlastne ani nedá dostať. Návšteva jaskýň Borra, no najmä bláznivá jazda autobusom k nim, by bola téma na samostatné rozprávanie. Od strachu som manželovi poslala rozlúčkovú esemesku a číslo autobusu, aby mohol po našej smrti zažalovať šoféra aj celú turistickú kanceláriu. Autobusári tu ale nebezpečnú rýchlosť majú v krvi – ničoho sa vraj netreba báť.

Ak ale chcete spoznať náturu lokálnych ľudí napríklad v Odishe, absolvujte cestu vlakom. Buď dlhú cestu v ležadlových vozňoch (napríklad z Hajderabádu do Brahmapuru), kde si ale veľmi nepospíte; alebo kratšiu cestu vláčikom cez 52 tunelov po údolí Araku. Pre mňa nezabudnuteľný zážitok – počas ktorého sa najete vegetariánskych samos, napijete iránskeho čaju, kúpite si nepotrebné kľúčenky, vypočujete si tradičnú muziku. Skrátka pouliční predajcovia a umelci okolo vás toľkokrát za hodinu prejdú s podmanivým pohľadom i hlasom, že im nakoniec prispejete. A možno ani nedostanete tak vysokú prirážku (trest za európske kolonialistické chúťky z minulosti), ako na trhu vo veľkých mestách.

bezef-jediny-sposob-dopravy-na-chilka-jazere

Spôsob dopravy a zabezpečenia obživy na Chilka lake.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Boba Markovič Baluchová (Reportáž bola pôvodne publikovaná v magazíne Inspire; jar-leto 2016)

Nový Zéland a prvosvetové problémy Stredozeme

Už pred prezidentskými voľbami sme uvažovali – kam odísť (keby sa to doma zvrtlo k zlému). S manželom sme položartom vybrali dva bezproblémove ostrovy: buď Island alebo Nový Zéland. Potom sme tému na pár mesiacov vytesnili z hláv, aby nám náš výber pripomenula predvolebná kampaň a zastrašujúca rétorika politikov (nielen k utečenectvu a ochrane štátu)…

12670853_10153424014027404_2053082824074643878_n

Výsledky parlamentných volieb nás už zastihli na Novom Zélande. Nešlo nakoniec o útek, ale o ponuku, ktorá sa neodmieta. Mala by som sa tešiť, a aj sa teším. Takto si totiž predstavujem domov. Miesto (vôbec nemusí ísť o rodisko), kde sa človek cíti bezpečne; miesto, kde dokáže v tolerancii a porozumení koexistovať mix náboženstiev, etník, národností, komunít, kultúr. Je mi však ľúto, že sme sa v SR nedokázali poučiť z minulosti. Že nárast preferencií istých strán, ktoré v parlamente nemajú čo robiť, ani po voľbách neustal. Akoby tých 27 rokov života v demokracii nič neznamenalo. Dúfam, že nie je ešte všetko stratené.

Niektorí slovenskí cestovatelia nás vystríhali, že kiwi ľudia (ako sa obyvatelia Nového Zélandu označujú) sú priateľskí, ale zapadnúť medzi nich nie je ľahké. Nikdy a nikde to nie je ľahké – začať nový život po 30-ke na opačnom konci sveta. Asi si netreba nasadiť ružové okuliare, zvážiť všetky za a proti. A hlavne: treba sa o tomto pozhovárať po 2 rokoch, nie po 2 mesiacoch od príchodu. No už teraz sa mi zdá, že tá ostrovná izolácia môže občas uletieť čudným smerom – politici ako by tu nemali nič iné na robote, len riešiť dizajn novej vlajky. „First-world problem“.

Táto Stredozem momentálne žije z turizmu a filmového priemyslu. Z farmárov sa stávajú sprievodcovia Hobitím mestečkom, keďže poľnohospodárstvo (výroba mlieka a chov oviec) upadá. IT technológiám sa tu zatiaľ nevenuje pozornosť. Skôr sa rieši, ako zastaviť masívne skupovanie nehnuteľností čínskymi investormi. A tá vlajka, samozrejme, na tú ozaj nezabudnúť. Napriek spomínanej izolovanosti je tu však toľko náboženstiev, cirkví a siekt, ako azda nikde inde na svete. Možno preto sa tu sviatok jari (Veľká noc), pripadajúci na jeseň, oslavuje nekonfliktne – naháňaním čokoládových vajíčok, ukrytých v piesku niektorej z nespočetných pláží. Dospelí sa vtedy menia na deti a zabúda sa na všetky problémy. Aj tie prvosvetové.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, marec 2016)

Marieta Zuzikova: Fotografka žien (a) kvetov

Pred niekoľkými rokmi prešla transformáciou – z fotografovanej ženy na ženu-fotografku. Často fotí prirodzene krásne ženy, v prirodzených prostrediach. Kvety k tomu, neodlučne, patria. Marieta Zuzikova a jej Ženy kvetov pre Inspire.

Kedy si pocítila, že chceš od foto-modelingu prejsť k foteniu?

Prišlo to celkom prirodzene. Tým, že som vďaka svojej práci veľa cestovala, cítila som zároveň potrebu zaznamenávať svet okolo seba. Nie slovom, ale obrazom.

marieta-zuzikova-autoportret

Marieta Zuzikova – autoportrét

Ako na teba reagujú samotné modelky počas fotenia?

Verím, že pozitívne. Veria mne, mojej práci a dobrému spoločnému výsledku na konci. Fotenie je pre mňa zábava, tak si ho užívame na oboch stranách.

Ako si vyberáš exteriéry na fotenie (lesy, lúky, záhrady)?

Väčšinou fotievam v prírode. Oceňujem totiž prirodzené svetlo.

Ktoré témy najradšej či najčastejšie fotografuješ?

Doslova sa vyžívam vo fotografovaní portrétov žien (kolegýň, kamarátok, aj známych osobností). Nevyberám si konkrétne témy, skôr ľudí. Baví ma nachádzať krásu v ich tvárach.

2

Fotografovanie kamarátok-modeliek v exteriéri.

Na akom projekte teraz pracuješ?

Keďže fotím vonku a zima bola dlhá, dala som si pauzu. Teším sa na krásnu jar, keď so zobudím zo zimného spánku. S tým príde prirodzene chuť aj nové projekty.

Ktorý kvet či bylinka ti je najmilší?

Prekvapivo izbové rastliny. Aspoň teraz to tak je. Vyhráva práve „svokrin jazyk“…

Čo pre teba znamená jar ako ročné obdobie?

Všetko okolo sa prebúdza, kvitne, a najmä vonia. Okolie inšpiruje, každý detail. To pre mňa veľa znamená.

1

Marietina tvorba: prirodzené svetlo a voľná príroda.

Text: Boba M. Baluchová, Marieta Zuzikova, Foto: Marieta Zuzikova (Minirozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jar/leto 2016).

Inklúziu nájsť v Dubaji

V jednom z Emirátov býva a pracuje moja sestra s manželom už niekoľko rokov, no doteraz nebol čas, príležitosť či skôr vôľa navštíviť ich. S mojím mužom máme doma také pravidlo, že pracovať či cestovať do krajín, kde panuje nejaká forma diktatúry či absolútnej monarchie, nepôjdeme. No teraz, keď sestra čaká dieťa a nemôže absolvovať dlhé trasy, som urobila dvojdňovú výnimku (na svojej ceste na druhý koniec sveta) a vybrala sa zmonitorovať prvorodičku. Práve sa prehŕňala hlasovacími lístkami, čo prišli v obálke zo SR: Voľba poštou.

img_4788

Popravde, pláže, spievajúce fontány a akváriá či umelé vodopády v nákupných strediskách neboli na mojom zozname turistických atrakcií. Nechcela som hodiny stráviť v klimatizovaných budovách, ale vonku medzi ľuďmi. Do knižnice a do múzea sme teda šli za dva dirhamy – desať minút motorovým člnom s miestnymi ľuďmi. Aj keď ťažko povedať, kto sú tu vlastne tí miestni. Nikto tu nie je doma (okrem pôvodných obyvateľov emirátu v rozoznateľnom oblečení, ktorých je dnes v Dubaji 10 %). Napriek tomu tu pozorovať akúsi inklúziu, alebo integráciu (ak chcete); každá komunita, etnická skupina si tu vytvorila svojský poriadok a navzájom sa rešpektujú.

V starom meste, presnejšie v historickej štvrti Al Fahidi, možno nájsť pár múzeí, čoraz viac galérií alebo kaviarní. A jednu chránenú dielňu s názvom Mawaheb, čo v arabčine znamená talent. Strávili sme tam hodnú chvíľu, keďže je to srdcovka – doma sa obe venujeme sieťovaniu chránených dielní v rámci nášho združenia P(l)uto.

V Mawahebe pôsobia ľudia nad 16 rokov prevažne s poruchou autistického spektra, ktorí sa učiam rôznym výtvarným technikám a produkujú unikátne obrazy. Nejde o jediné centrum pre ľudí so špeciálnymi potrebami v okolí. Sestra vlastne pracuje v podobnom, zvanom Manzil, ktorý takisto pripravuje dôstojný vzdelávací program s cieľom začlenenia sa do spoločnosti. A dokonca to aj funguje! Niekoľko klientov a klientiek Manzilu je dnes zamestnaných ako pomocná sila v práčovniach hotelov, ktorých je nielen v Dubaji, ale celkovo v Spojených arabských emirátoch neúrekom. V centre by potrebovali viac učiteľov či učiteliek. Asi nikoho neprekvapí, že už teraz sú tam zamestnankyne zo SR a ČR.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Boba Markovič Baluchová (Publikované v časopise Týždeň, február 2016)

Na parapete hotela Washington Plaza: o Samar a summer v zime

Ako by to bolo včera! Sedím na parapete hotela Washington Plaza, počúvam jeden z naj hlasov na svete: Dhafera Youssefa a zdieľam posledné hodiny so Samar (bejrutskou dievčinou s absolútnym sluchom a zmyslom pre humor) predtým, ako sa na pár mesiacov či rokov rozlúčime.

10498360_10152325112772404_2616670821900914249_o

Hoci som novinárka, jej životný príbeh by som si netrúfla vypovedať. A ani predstaviť si – detstvo v Libanone – ako každú chvíľu leziem s rodinou do krytu a bombardovanie prekrývam spevom, aby ľudia nepociťovali takú úzkosť a beznádej…

Dnes by som však do Libanonu šla. Vypočuť si, ako táto mladá žena pracuje so skupinami detí a cez hudobné workshopy či vystúpenia sa snažia spolu porozumieť svetu okolo. A čeliť problémom – lokálnym aj globálnym.

Samar sa vtedy pozerala z okna von a spomenula, čo najviac milovala na Washingtone, DC (počas jej štvormesačnej stáže v USA): „Bola to jeseň – iná ako v Libanone – padanie lístia na chodníky, jeho zvuky, tvary, farby.“ A potom sa zamyslíte nad tým, akú krásnu dušu musí mať tá žena – aké maličkosti si dokáže vážiť…

Nevedela som ako zareagovať, zahanbene mi padla sánka. Tak som spomenula, že doma na Slovensku máme všetky štyri ročné obdobia, listnaté aj ihličnaté stromy, že striedanie ročných období považujeme za samozrejmé. Na viac som sa nezmohla. Ticho som civela s okna, slzy v očiach.

Strašne moc mi chýba, vlastne chýbajú. Moje interkontinentálne kamarátky, bejrutská Samar, dušambeská Tachmina, ale aj blízki ľudia z Albuquerque (kde som zasa v rámci novomexickej mediálno-ľudskoprávnej mimovládky pôsobila štyri mesiace ja).

Vonku nádherne sneží. Tak posielam našej Samarke do Bejrútu fotky ozajstnej slovenskej zimy a zababušených ľudí zo zasneženej Bratislavy, spolu s ponukami práce a štipendií. Bola by som rada, keby sa čím skôr vybrala na Slovensko. Aby som jej nemusela veci a javy opisovať – aby ich mohla sama zažiť a zachytiť. „Samar, som si stopercentne istá, že naša obľúbená speváčka: Yasmine Hamdan napísala pieseň ‚Samar’ o tebe! Lebo Samar určite znamená ‘summer’, hoci aj v zime!”

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív CSP (Publikované v časopise Týždeň, január 2016)