Život na pobreží Kene – viac zahalený a pomalší

Pred dvoma rokmi som sa počas svojho niekoľko-týždňového pobytu v Keni dívala na život v tejto východoafrickej krajine skôr z pozície turistky. Dnes je všetko trochu iné – nielen preto, že som tu pracovne. Každodenný kontakt s lokálnou komunitou na pobreží Kene (po dobu viac než pol roka) na vás zanechá zaujímavú stopu.

1549369_10151902047102404_600666496_n

Čakanie na doplávanie kompy k brehu v dedine Likoni

V roku 2011 som sa pohybovala v centrálnej časti Kene, predovšetkým pod majestátnym vrchom Mt. Kenya. I keď návštevu neuveriteľne špinavého a hlučného hlavného mesta Nairobi (zvaného príznačne aj Nairobbery) sme nevynechali. Tentoraz však väčšinu pracovného i voľného času trávime na pobreží Kene. Táto časť je v mnohom odlišná od ostatných regiónov krajiny, ležiacej na rovníku. Spôsobom obživy, históriou, no najmä kultúrnymi a náboženskými tradíciami – štýlom odievania, výchovy a stravovania, slávenia typických sviatkov, uzatvárania zväzkov. A na európske pomery pomalším tempom v komunikácii, službách, vo všetkom. Veď: Hakuna matata (žiadne starosti)!

1157646_10151652523922404_79577788_n

Miestne ženy zo skupiny Kwale women’s group

Deväť zvláštnych kmeňov so svojimi zvykmi

Pozdĺž celého kenského pobrežia – nádherných piesčitých plážach popri Indickom oceáne možno nájsť deväť etnických skupín (Digo, Chonyi, Kambe, Duruma, Kauma, Ribe, Rabai, Jibana a Giriama), združených do jednej veľkej: Mijikenda. Každý kmeň si zachováva svoje jedinečné zvyky a originálny jazyk. Našťastie sa však dokážu dorozumievať aj po swahilsky a často i po anglicky – čo je dobré pre prekvitajúci cestovný ruch i medzinárodnú rozvojovú spoluprácu.

Keňa sa skladá z vyše 45 kmeňov, ľudia tu rýchlo priľnú k najpodivnejším náboženstvám, sektám, a prispôsobia im svoj život. Preto je ťažké bojovať proti zakoreneným tradíciám a rituálnym praktikám. Keďže ja pracujem ako terénna pracovníčka na zdravotníckom projekte Trnavskej univerzity v regióne Kwale, najviac sa dostávam do kontaktu s prapodivnými príkazmi a zákazmi, poverami a mýtmi v súvislosti so starostlivosťou o matky a ich podvýživené deti. V Mombase vidíte na každom rohu moslimskú mešitu a od hlavy po päty zahalené ženy v čiernom odeve “buibui”. Ako v tom musí byť strašidelne teplo v 30-stupňových horúčavách, si nejdem ani predstavovať. Všímam si ďalej hygienické návyky, spôsob obživy, prístup k vzdelaniu a spôsob dojčenia či kŕmenia.

V súvislosti s dojčením a starostlivosťou o novonarodené deti treba upozorniť na rôzne povery, ktoré môžu negatívne ovplyvniť zdravie dieťaťa i samotnej matky, a ktoré ani slovenský tím expertov nedokáže účinne odvrátiť. Podľa tunajších pobrežných zvyklostí žena napríklad počas tehotenstva nemôže dojčiť svoje ďalšie maloleté deti; alebo: žena môže dojčiť jedno dieťa len z jedného prsníka; alebo: počas choroby matka vôbec nesmie dojčiť „chorým“ mliekom…

1012329_10151528233757404_128481123_n

Trh so zeleninou a ovocím v Mombase

Často skloňovaná chudoba v Keni

Ak bude Keňa „napredovať“ podľa naštartovaného populačného trendu, do 30 rokov sa zaradí medzi 20 najľudnatejších krajín sveta (s viac ako 75 miliónmi obyvateľov). Zatiaľ má len 40 miliónov, no ak k tomu prirátame ešte okolo 2 milióny ľudí, nakazených vírusom HIV a chorobou AIDS a 40-percentnú mieru nezamestnanosti – nemožno hovoriť o najlepších vyhliadkach na život v tejto africkej krajine.

Nerada sa oháňam negatívnymi správami a alarmujúcimi štatistikami, ale niekedy to inak nejde. Neviem, či si všetci dostatočne uvedomujeme, že extrémnej chudobe žije viac ako miliarda ľudí, pričom hranicu tejto chudoby predstavuje jeden dolár na deň. Tri štvrtiny kenského obyvateľstva pracujú v oblasti poľnohospodárstva, ale je to ťažké živobytie. Farmárske rodiny totiž denne bojujú s extrémnymi suchami, nedostatkom dažďovej i pitnej vody, migráciou, chorobami.

Najsmutnejšie je, že mnohé deti, najmä dievčatá sa do školy ani nedostanú. Musia totiž tvrdo pracovať, aby pomohli uživiť rodinu. Najmä ak otec odišiel za prácou stovky kilometrov a už sa nevrátil (našiel si inde novú ženu, opustil krajinu alebo zahynul) a matka je napríklad HIV-pozitívna. Bez vzdelania v súčasnosti v rámci Kene ostáva 19 % žien a 13 % mužov. Chudobných žien je dvakrát viac ako chudobných mužov.

Vzdelanosť rodičov (a najmä matky) je kľúčová v rámci výchovy a starostlivosti o dieťa. Je nám všetkým jasné, že vzdelanie žien veľmi úzko súvisí aj s ich pôrodnosťou – častejšie rodia ženy, ktoré nemajú vzdelanie. Na pobreží často stretnete 30-ročnú ženu z kmeňa Duruma alebo Digo, ktorá nikdy nechodila do školy, nevie čítať a písať, ale zato má na krku zavesený mobilný telefón a 10 pôrodov za sebou. Takéto paradoxy a zvláštnosti sú v Keni na dennom poriadku.

981469_10151488656027404_1976820241_o

Po ceste z nutričného centra v Kwale do ďalšieho centra v Mkongani

Naučiť farmárčiť a hospodáriť kenské ženy

Aby bola odvrátená 50-percentná miera chudoby v Keni, je okrem edukačných a zdravotníckych programov určite potrebná pomoc hlavne v okrajových štvrtiach a slumoch veľkomiest, ako aj v ťažšie dostupných vidieckych oblastiach – prostredníctvom drobného podnikania a poľnohospodárstva.

Práve preto sme v rámci projektu, ktorý v dištrikte Kwale spolukoordinujem, na jar pred obdobím dažďov spolu s klientkami našich nutričných centier (matkami podvýživených detí z nášho anti-malnutričného programu) vysadili štyri druhy suchu-odolných plodín v modelových záhradách v rámci areálu kwalskej nemocnice. Lokálne kenské ženy si ttak mohli osvojiť zručnosti jednoduchého farmárčenia (najmä metód pestovania plodín na malej ploche a ich vhodného zavlažovania) a preniesť ich aj do svojich domovov.

Najväčšia výzva to bola v zdravotnom stredisku Mkongani, kde sa do procesu farmárčenia zapojilo vyše 40 matiek. No aktivita žien niekedy nestačí. V tejto oblasti je totiž obrovský problém s vodou – nie je tam vodovod a aj v období dažďov tu prší menej. S vzácnou dažďovou vodou z vodných tankov preto pracujeme strategicky. Keď si matky odnesú skúsenosti do svojich domovov, dostatočne veľa času, energie a pozornosti venujú svojmu políčku, čoskoro môžu časť úrody predať alebo vymeniť za spotrebný tovar na lokálnom trhu – tak sa z týchto žien stávajú nielen farmárky, ale aj mikro-podnikateľky.

9_riaditelka-skoly-madam-joyce-foto_palo_markovic

Vzdelávanie dospelých v Keni je rovnako dôležité, ako vzdelávanie detí.

Východoafrická krajina s veľkým potenciálom

Pre Slovensko je Keňa jednou z prioritných krajín v rámci oficiálnej rozvojovej pomoci. Preto sa tu aj Trnavská univerzita svojím sociálno-zdravotníckym projetom v Kwale snaží znížiť detskú úmrtnosť a bojovať s podvýživou. A preto som tu aj ja – ako tereňáčka (ale trošku aj ako novinárka a filmárka).

Od februára som sa prekusávala zbieraním dát o podvýžive na pobreží Kene, hoci samotné pláže a oceán som si vôbec nestíhala užívať. Som tu predsa pracovne, nie ako turistka – zvykla som si hovoriť. Keď je vám práca koníčkom, dni plynú akosi rýchlejšie a príjemnejšie aj tu na spomalenom pobreží. Ale po niekoľkých týždňoch som si povedala, že by bolo na škodu – byť v tak exotickom teréne a neprebádať to tu. A tak som našla pár úspešných (najmä komunitných) projektov v okolí Mombasy – ktoré sa snažia v rámci eko-turizmu pritiahnuť pozornosť ľudí zo zahraničia.

Do pozornosti dávam: Haller park – umelo-vytvorený zelený priestor so 100-ročnými korytnačkami, ale aj ďalšími zvieratkami (žirafami, krokodílmi, antilopami, hrochmi, byvolmi či opicami) v centre Mombasy. Jeho koordinátori si kladú za úlohu udržateľné využívanie cementárskej oblasti Bamburi – revitalizáciu a zalesňovanie vyťažených lomov, ako aj podporu lokálnej komunity. Ďalej by som rada upozornila na projekt aktívnych žien na ostrone Wasini, ktorý sa snaží zakonzervovať vzácne mangrovníkové a koralové porasty v špeciálnej záhrade; alebo komunitný projekt Kaya Kinondo, ktorý sa znaží udržať v pôvodnom stave posvätný les. Práve tam kedysi žili a komunikovali s duchmi príslušníci etnickej skupiny Mijikenda. Je tam kopec vzácnych stromov, ktoré vám vraj dodajú energiu, alebo si z nich môžete vyrobiť oblečenie či liek na čokoľvek.

S turizmom to v Keni naozaj nie je zlé. Kenská vláda (tá predtým, i tá nová – zostavená po marcových voľbách 2013) stále sleduje odvážny plán Vision 2030, na základe ktorého sa chce Keňa vymaniť z označenia rozvojovej krajiny a byť ekonomicky sebestačná. O dva roky, v ďalšej mojej reportáži pre Inspire, sa na to opäť môžeme pozrieť…

981469_10151488656022404_360559999_o

Komunitní zdravotnícki pracovníci počas lekcií počítačovej zručnosti v Mkongani.

Text: Boba Baluchová. Foto: Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, leto 2013)

Advertisements