Boba M. Baluchová: Na cestách som si otestovala, čo v živote robiť chcem a čo nie

Boba Markovič Baluchová je rozvojová novinárka a pedagogička. Venuje sa mediálnemu zobrazovaniu globálnych tém a dobrovoľníctvu v krajinách s nižšími príjmami. Pracovala pre Rozvojový program OSN, slovenské mimovládky aj univerzity. Momentálne žije striedavo na Slovensku a na Novom Zélande, kde s manželom vychovávajú niekoľkomesačnú dcérku Tove Tui. Pre naše „Stretnutia“ si zaspomínala na svoje stredoškolské časy, strávené na Gymnáziu P. O. Hviezdoslava (GPOH).

 Boba_casopis_Stretnutia_2018

Na čo prvé si spomeniete pri zmienke o našom gymnáziu?

Často si v mysli vybavujem samotnú budovu gymnázia a v nej knižnicu s povinným čítaním, učebňu chémie, zamknutú skriňu s krojmi na medziposchodí, ranné sedenie na skrinke na topánky pred našou triedou či presuny na telesnú výchovu cez pol mesta. Pamätám si mená a tváre všetkých učiteľov a učiteliek, ako aj veľa z ich hodín. Bavilo ma chodiť po chodbách a obzerať stovky mien pod fotkami na vystavených tablách. Naše tam nevisí, lebo bolo neprenosné – vyrobené priamo na výklad kníhkupectva Alter Ego. S tablom sa mi v hlave okamžite vybavuje aj príprava na našu stužkovú slávnosť. Bola jedinečná v mnohých ohľadoch. Mali sme vyše osem čísel v rámci večerného programu, pričom každý zo spolužiakov účinkoval aspoň v dvoch častiach. To sa dovtedy nepodarilo žiadnej triede.

Čím bolo pre Vás dôležité naše gymnázium?

Ak má človek v úmysle študovať na vysokej škole, najlepšia voľba v rámci prípravy na ňu je práve gymnázium, a tak som to brala. Keď som mala pätnásť, bolo pre mňa a mojich rovesníkov nemysliteľné cestovať na mládežnícke výmeny či študijné cesty už počas strednej školy. Takisto sme seminárne práce, rozbory diel a eseje písali ručne na liňajkový papier (málokto mal doma počítač). Dnes je všetko vďaka internetu jednoduchšie, môžete svoje schopnosti rozvíjať kdekoľvek, realizovať sa na blogu (pritom nemusíte odísť z Tatier do hlavného mesta). Potrebný všeobecný rozhľad som teda získala na gymnáziu.

So spolužiačkami Danjelkou a Miriam počas výroby maturitného tabla pred kežmarským kníhkupectvom Alter Ego (jar 1997).

Čo vám dalo (a čo naopak vzalo)?

Dalo mi hlavne kopec času na premýšľanie o tom – čo v živote chcem, a čo, naopak, nechcem robiť. Už na základnej škole som so sestrami nahrávala rozprávky ako improvizované rozhlasové hry na kazeťák a dobrovoľníčila som v DFS Maguráčik (trénovala v soboty mladšie deti). Na strednej škole som chcela moderovať v rádiu, nakrúcať dokumentárne filmy, pomáhať núdznym v odľahlých kútoch sveta. Máločo z toho som vtedy v Kežmarku mohla zrealizovať. Každý sen aj predsavzatie som si ale nakoniec splnila. Hoci niektoré až po desiatich či pätnástich rokoch od maturity. Keď sledujem dnešné aktivity GPOH na Facebooku, teším sa, že dnešní študenti a študentky sa tam môžu realizovať viac, ako my kedysi – ich časopisecká tvorba či príspevky do ZUČ-ky sú výborné. Pre početné tréningy a vystúpenia s FS Magura som síce zanedbala štúdium cudzích jazykov, ale inak malo štúdium viac príjemných stránok, ako tých nepríjemných.

Pomohlo vám vo vašej neskoršej kariére amatérske písanie počas strednej školy?

Áno. Mala som dar reči aj improvizácie, cvičila som si argumentačné schopnosti, písala rada básne aj eseje. Aj keď som nikdy nebola typ človeka, čo sa dokáže niečo nabifľovať naspamäť (ani báseň „Mor ho“!), našťastie som sa vždy vedela zo všetkého „vykecať“. Aj to mi jasne naznačovalo, že skôr či neskôr skončím pri novinárčine.

Kedy ste si uvedomili,  že vaša životná cesta povedie práve takým smerom?

Už na základnej škole som chcela robiť novinárčinu a filmové umenie, ale vedela som, že ma tam hneď po gympli nevezmú. Patrila som medzi deti z takzvaného „populačného ročníka“ (v rokoch 1979 sa narodilo extrémne veľa detí – bolo treba pre ne za totality zriadiť viac škôl; vyučovanie prebiehalo v dvoch smenách; medzi deckami bola vysoká súťaživosť; ponuka študijných odborov nestíhala pokryť veľký dopyt atď.), čiže mi bolo jasné, že uspieť v prijímačkách či talentovkách bude pre polosirotu z kežmarského gymnázia takmer nemožné. Mala som však vybudovanú sebadisciplínu, bola som cieľavedomá a vedela som čakať. A ten správny moment neskôr prišiel…

Najprv som ale vyštudovala environmentálnu mineralógiu na Univerzite Komenského (výsledky môjho doktorátu z mineralógie prašných spadov v ovzduší sú dodnes unikátne), popri tom som dobrovoľníčila v študentskom rozhlase – v Rádiu TLIS ako redaktorka a moderátorka. Potom som chcela popularizovať prírodné vedy v médiách, rozhlasová skúsenosť ma správne nakopla. Už s istými skúsenosťami som sa teda dostala na žurnalistiku na Univerzite Komenského. Neskôr sa k audio rozmeru pridalo aj video záber a ja som vyštudovala aj dokumentárny film na VŠMU. Všetko na seba logicky nadväzovalo, žiaden rok štúdia nevyšiel nazmar… Dodnes sa médiám venujem prakticky i teoreticky, dokonca vedecky a pedagogicky. Mediálna gramotnosť je dnes (v čase, keď sú sociálne siete plné propagandy, poloprávd, konšpiračných teórií a falošných správ) potrebná viac, ako kedykoľvek predtým. Som rada, že prostredníctvom môjho OZ DocUnion a blogu Media About Development zvyšujem povedomie a pridávam ruku k dielu.

Počas svojho workshopu zodpovednej rozvojovej žurnalistiky na Univerzite Palackého v Olomouci (jeseň 2015).

O čom píšete na blogovej platforme Media About Development?

Pred svoju profesiu – novinárka – pridávam vždy hrdo ešte adjektívum: „rozvojová“. Aby bolo jasné, akým témam sa primárne venujem a že globálne problémy, resp. výzvy zobrazujem zodpovedne, eticky a komplexne. A o tom píšeme aj na webe Media About Development – zodpovedne, eticky a komplexne o medzinárodnom rozvoji, o situáciách, udalostiach a ľuďoch v krajinách s nižšími príjmami, ako aj o potrebe efektívnej rozvojovej spolupráce v týchto štátoch. Ak vás zaujímajú témy, ako: znižovanie chudoby, boj s podvýživou, posilňovanie postavenia žien, udržateľný životný štýl, zavítajte na našu stránku či Facebook fanpage.

Vymenili by ste vaše terajšie povolanie novinárky a pedagogičky za niečo iné?

Nie. Hoci by som v ďalšom živote rada do svojho portfólia pridala ešte medicínu… Po tridsiatke som totiž ako terénna pracovníčka vycestovala do Kene, kde sme sa s kolegami pokúsili znižovať detskú úmrtnosť v regióne Kwale v rámci konkrétneho projektu rozvojovej spolupráce. Boj s podvýživou a zhodnotenie potrieb lokálnej komunity mi naznačoval, že v teréne je potrebných viac lekárov a lekárok… Celé štúdium medicíny by som sama už nezvládla, tak som aspoň absolvovala manažment vo verejnom zdravotníctve. Zároveň dokončujem výskum na Univerzite Palackého v Olomouci so zameraním na mediálne zobrazovanie dobrovoľníctva v krajinách s nižšími príjmami, ktoré boli v minulosti označované ako: rozvojové či treťosvetové.

Ak sa mi dizertačnú prácu podarí budúci rok obhájiť, pripíšem si na svoje konto desiaty vysokoškolský titul. Ale pre titul by to človek robiť nikdy nemal. Ja sa takmer dvadsať rokov pohybujem v akademickom prostredí a učenie, ako aj učenie sa ma mimoriadne baví. Novinárčinu by som teda za nič nevymenila, ale rada k nej pridávam ďalšie skúsenosti i vedomosti z iných odborov. Medziodborovosť je náročná, ale potrebná.

Terénna práca v organizácii Media literacy project v Novom Mexiku (jeseň 2014).

Ktorá vášeň u vás prepukla skôr: cestovateľská alebo tá žurnalistická?

Obe išli spolu ruka v ruke. Vďaka programu Erasmus+ som precestovala skoro celú Európu; mládežnícke výmeny a osobnostné tréningy sú vskutku obohacujúce a odporúčam ich každému mladému človeku zažiť čím skôr – pokojne už počas strednej školy. Gymnázium do vás naleje vedomosti, program Erasmus+ (napríklad prostredníctvom populárnej EDS – európskej dobrovoľníckej služby) vám núka zručnosti, ktoré sa vám v budúcnosti zídu a budete sa na cudzích ľudí z iných kultúr či prostredí pozerať viac otvorene, ústretovo a tolerantne.

Počas základnej a strednej školy som nemala šancu veľa cestovať, o to viac som to využila počas vysokoškolských štúdií. Pričom sam sa len tak neflákala v turistických rezortoch, ale snažila sa rozprávať s miestnymi ľuďmi a zaznamenať ich príbehy. Vo svojom štúdiu aj v práci sa primárne zameriavam na krajiny s nižšími príjmami, a hoci by ste sa čudovali – niektoré takéto republiky sa stále nachádzajú aj na európskom kontinente.

Pobudla som okrem Európy chvíľu skoro na každom kontinente. Dobrovoľníčila som v Rumunsku, stážovala v Írsku, Chicagu aj Novom Mexiku, pracovala som v Keni a v Indii, môj výskum bol tiež realizovaný v Ugande, Arménsku, Gruzínsku, Moldavsku či v Čiernej Hore. V každej z týchto krajín sa dala prepojiť mediálna produkcia s rozvojovou problematikou tak, aby čitateľskú obec inšpirovala k dobrovoľníctvu či k podpore rozvojovej spolupráce Slovenska v menej rozvinutom regióne.

Čo považujete za najväčší zážitok z vašich doterajších ciest?

Bolo ich niekoľko, ale asi najviac čerstvý je z októbra minulého roku, keď sa mi v aucklandskej nemocnici narodila dcéra. Pôrod na Novom Zélande prebieha úplne inak, ako v slovenských podmienkach, ale mám na to iba dobré spomienky. Rada by som túto skúsenosť spracovala do novinárskeho celku, ale dávam si s tým načas. Pár týždňov to asi ešte potrvá…

Okrem života v Keni a na Novom Zélende často spomínam aj na pobyt v Indii, keďže tam som robila výskum, týkajúci sa zabezpečenia bezpečnej vody a sanitácie vo vidieckych oblastiach. Človek v Európe si nevie predstaviť život bez pitnej vody z kohútika či splachovacieho záchoda. V mnohých oblastiach Indie to však nie je samozrejmosťou a predovšetkým ženy a deti tým veľmi trpia. Cestovanie vlakom, práca v teréne, medzikultúrne dialógy bol náročné psychicky i fyzicky. Neviem, či by sa každý dal na podobnú cestu a výskum…

Počas terénnej rozvojovej práce v Keni: komunikácia s komunitnými pracovníkmi aj s matkami, klientkami nutričného centra v rámci kwalskej nemocnice (leto 2013).

Akú novinársku radu by ste dali mladým žurnalistom z nášho gymnázia?

Užívajte si život (stredoškolské časy), no neflákajte to. Viac ako na zbieranie dobrých známok a bifľovanie sa zamerajte na kvalitné zdroje overených informacií a vždy hľadajte v témach súvislosti, prepojenia, pôvodcu problémov. Nehaste v texte iba požiar, ale choďte aj po tom, čo ho spôsobilo – kde a prečo vzbĺkla iskra, a ako tomu do budúcna predchádzať. Veľa čítajte a videné či odpočuté príbehy z vášho okolia si zapisujte do zošita či do poznámok v mobile ako potenciálne témy do článku či scenára. No hlavne sa pokúste vycestovať na študijný pobyt do zahraničia už pred osemnástkou (my sme tú možnosť nemali). Prajem vám to!

Text: Baša Vojtičková, Foto: Palo

(Rozhovor bol spracovaný pre časopis Stretnutia, január/február 2018).

Advertisements

Rešpektovať vlastné tradície aj spoznávať širší svet cez world music

Farebné plagáty, pozývajúce verejnosť na World Music Festival Bratislava (WMFB) 2017, si musel v uliciach Bratislavy koncom leta všimnúť azda každý. Pútajú pozornosť nielen svojím originálnym vizuálom z dielne Márie Rojko, ale aj kvalitným programom. Pár „must-watch“, alebo skôr „must-listen“ tipov zo štvordňovej ponuky festivalu prezradia v rozhovore samotné organizátorky – Ľubica Zajacová Záborská a Jarmila Vlčková.

La+Portella+Show+(2)

Aké zázemie a povedomie má žáner „world music“ na Slovensku?

ĽZZ: World music je vo svete dobre etablovaný pojem a žije veľmi búrlivým životom. Je to umenie, vychádzajúce z hudobnej tradície, ale dáva mu nový súčasný život a prenáša ho do 21. storočia. Momentálne je to jeden z najpestrejších žánrov, a to aj na Slovensku. Aj vďaka nášmu festivalu mu pribúda fanúšikov, a to je vlastne aj naším cieľom!

Ako prispela k opätovnému záujmu oumenie, ovplyvnené slovenským folklórom a ľudovými tradíciami, napríklad TV relácia „Zem spieva“?

ĽZZ: Táto relácia vzbudila neskutočne veľa protichodných názorov. Jedna skupina túto reláciu zavrhla, druhá si ju nevedela vynachváliť. Tých pozitívnych reakcií bolo, dúfajme, viac. Každý umelecký počin či masmediálny formát, ktorý vie takto rozdeliť publikum, v sebe nesie nejakú hodnotu. Nie je nič horšie, ako všeobecne vlažné reakcie! Tu sa zrazu generácia, obhajujúca tradičné prejavy folklóru, dozvedela o ich inovátoroch, ktorí folklór berú len ako východiskový materiál svojej tvorby. A naopak, mladí ľudia, ktorí sledovali svojich moderných obľúbencov, videli zrazu aj tradičnú podobu folklóru, a možno zistili, že je skutočne kvalitný a na Slovensku stále veľmi rozšírený.

V programe WMFB (21.–24. 09.) máte koncerty, projekcie, diskusie, ale aj program pre deti. Kto je primárne vaša cieľová skupina a ako fungovala dramaturgia festivalu?

JV: Snažíme sa osloviť rozmanité skupiny obyvateľov, ale aj návštevníkov Bratislavy, pretože pre túto oblasť hudby je stále potrebné robiť trochu „osvetu“. Chceme, aby si  hudbu užilo pestré obecenstvo, ktoré doteraz vždy vytváralo úžasnú rodinnú atmosféru na koncertoch. Máme tiež podujatia, zamerané na vážne, viac odborné témy – v programe sú dve verejné diskusie a medzinárodná konferencia pre hudobných profesionálov.

Dejiny+rytmu

Ktorá téma teda najviac rezonuje na vašom festivale?

ĽZZ: Tak, ako hudba world music prezentuje syntézu štýlov, kombináciu rôznych hudobných tradícií, tak aj náš festival má za cieľ upozorniť na toleranciu a rešpekt k našim, ale aj iným hudobným kultúram.

Čo zo súčasnej slovenskej „world music“ vás v poslednom čase oslovilo a čo ponúkne naživo váš festival?

ĽZZ: Tento rok sme pre slovenských hudobníkov pripravili tzv. open call – výzvu pre začínajúcich umelcov, ktorí by mali záujem hrať na našom festivale. Tu nás milo prekvapil záujem a pestrosť prihlásených kapiel. Viaceré z nich boli naozaj originálne a zároveň veľmi kvalitné. Z 35 prihlásených dostali napokon priestor tri: Ľubomír Gašpar Cimbal Project, Karpaton a Karin Sarkisjan. Tie si budete môcť vypočuť priamo 22. a 23. septembra na bratislavskom Hlavnom námestí.

Koho zo zahraničia sa vám podarilo konečne dotiahnuť do SR?

ĽZZ: Asi každý z nášho tímu má svojho favorita, ktorého by si prial pozvať na Slovensko, no záleží to od mnohých faktorov. Momentálne sa veľmi tešíme, že sme našli spoločný termín s Renaudom Garcia-Fonsom, ktorý je skutočne veľmi vyťažený a predstavuje špičku medzi kontrabasistami.

Slovenskému publiku je asi najviac blízka a známa bulharská skupina Oratnitza, ktorej meno sa tento rok objavuje v ponuke festivalu. Na čo ďalšie by ste z programu upozornili?

ĽZZ: Okrem už spomenutého parížskeho kontrabasistu Renaulda Garciu-Fonsa je to poľská speváčka s originálnym hlasovým prejavom Karolina Cicha. Odporúčame aj taliansku Kalascimu, momentálne asi najviac vychytenú kapelu z Južného Talianska. Rovnako si netreba nechať ujsť koncerty známych slovenských skupín na Hlavnom námestí – okrem Bandy sa predstaví Katka Máliková či Ľudové Mladistvá. Na festivale bude mať premiéru aj film Mareka Šulíka a Jany Belišovej “Ťažká duša” o rómskej hudbe. Novinkou je festivalová električka, ktorou sa budete môcť vo štvrtok aj v piatok povoziť po Starom meste a k tomu si vypočuť dobrú dávku world music naživo.

Váš festival ponúka počas štyroch dní (21.–24. septembra) za málo peňazí pomerne veľa muziky. Ako ťažko sa na tento typ podujatia zháňajú financie?

ĽZZ: Ťažko! 🙂 Je to o sústavnom zháňaní grantov, sponzorov a partnerov, ktorí sú ochotní pomôcť a podporiť dobrú vec.

Partnerom festivalu je SAV či NOC, a súčasťou festivalu je medzinárodná konferencia. Aký bude program a témy konferencie?

JV: Pozvanie na konferenciu prijali významní odborníci z domova aj zo zahraničia. Ich príspevky sú pripravené a zoradené tak, aby mali pridanú hodnotu. Tie slovenské príspevky majú predstaviť významné projekty zo SR zahraničným hosťom a publicistom (15 rokov existencie Tanečných domov v SR; vývin world music v SR atď.). Zahraniční hostia zasa ponúknu svoje skúsenosti a poznatky slovenským hudobníkom a profesionálom (napr. siete globálno-lokálnej hudby; možnosti turné pre world music hudobníkov v meniacej sa Amerike atď.)

Ako sa budú môcť diváci a poslucháči zapojiť do priebehu festivalu – tancom, spevom či hrou na nejaký hudobný nástroj?

JV: Máme pripravené interaktívne podujatia v podobe workshopov. Ako prvý bude jedinečný hudobno-tanečný workshop členov talianskej kapely Kaláscima. Tí budú účastníkov učiť tranzovné bubnovanie a s pomocou tanečníc z Etnodance aj tanec tarantela. Potom je tu osvedčený folklórny Tanečný dom v podaní manželov Morongovcov – ich výuka ľudových tancov určite prerastie do spontánnej tanečnej veselice. V nedeľu sa treba ísť pozrieť na nádvorie Zichyho paláca – na obľúbenú bubnovačku pre všetkých so zmyslom pre rytmus a s chuťou zamuzicírovať si.

Keby ste mali jednou vetou opísať váš festival a jeho atmosféru – ako by to asi dopadlo?

JV: Výborná hudba, pestré aktivity a všade naokolo veľa príjemných ľudí, ktorí majú rešpekt k vlastnej tradícii, no sú otvorení spoznávať prostredníctvom umenia aj širší svet, viesť s ním dialóg a spoločne objavovať nové možnosti, ktoré hudobné umenie prináša.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: WMFB, www.worldmusicfestival.sk

(Rozhovor bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jeseň 2017).

Tri typy podujatí, ktoré budete chcieť navštevovať každý mesiac

Pravdepodobne ste už o týchto podujatiach počuli, niektoré ste aj osobne navštívili a v budúcnosti by ste dokonca na nich radi vystúpili – ako rečníci, rečníčky či hudobné telesá, prezentujúce svoju novú tvorbu. Tri typy eventov, ktoré skrátka nemožno navštíviť len raz. Každý mesiac je totiž ich téma, miesto konania i zostava pozvaných prezentujúcich unikátna, neopakovateľná.

PMMXVII_0825_DSF6786

Všetci poznáme konferenciu TED, kde pozvané osobnosti svojimi vystúpeniami a neskôr videami inšpirujú celý svet. V menších mestách po celom svete potom fungujú jej odnože, dcérske podujatia v podobe TEDx talkov. O júlovom vydaní TEDxBratislava sme priniesli reportáž aj na webe magazínu Inspire.

Úspešne na publikum fungujú aj iné typy eventov, ktoré sa snažia svojím formátom od TED-u odlíšiť. Získavajú na prestíži, popularite a návštevnosti, pretože verných návštevníkov a návštevníčok z mesiaca na mesiac pribúda. Cítia totiž akýsi pocit spolupatričnosti, sociálnej siete, uzavretej komunity – vďaka tomu, že podujatia poznajú, pravidelne sa na ne hlásia a pri troche šťastia (a pozitívnej odozve od tímu organizátorov, zväčša do naplnenia kapacity eventu) sa na ne aj dostanú. Ich slovenské verzie môžete navštíviť a zažiť aj vy.

Creative mornings v 173 mestách

V roku 2008 odštartovala v New Yorku prvé vydanie „CreativeMornings“ Tina Roth Eisenberg. Chcela, aby bolo podujatie zadarmo – prístupné hocikomu, nielen vyvolenej komunite kreatívcov a kreatívkyň. Niektorí ho dodnes označujú za „TED for the rest of us” (TED talk pre nás ostatných). Kreatívne rána môžete navštíviť vždy v posledný piatok v mesiaci, ak si privstanete a týždeň dopredu sa na event prihlásite cez formulár na hlavnej stránke. Ranné podujatie je síce zadarmo, no vždy sa odohráva na inom mieste (raz vo vstupnej hale múzea, inokedy v útulnej kaviarni), preto je kapacita obmedzená. Za odmenu vás ale čaká voňavá káva a prednáška od zaujímavej osobnosti v rozsahu 20-50 minút.

PMMXVII_0825_DSF6780

Podujatie organizujú tímy dobrovoľníkov a dobrovoľníčok v 173 mestách po celom svete. V Bratislave sa konalo prvé Kreatívne ráno až v roku 2014 a zorganizovali ho kamarátky, zväčša študentky VŠMU. Keďže baby sú momentálne pracovne rozlietané mimo SR, periodicita bratislavských rán už nefunguje na mesačnej báze. Po letnej pauze sa však vráti v plnej sile, dúfajme. V minulosti o svojej tvorbe pútavo hovorili: výtvarník Erik Binder (na tému: láska, nielen k fujare) v Baestro bare; hudobník Jonatán Pastirčák v kaviarni Dobré&Dobre; alebo riaditeľka Slovenského centra dizajnu Mária Rišková na pôde Slovenského múzea dizajnu.

Sofar sounds v 370 mestách

Projekt „Sofar Sounds“ vznikol v rokoch 2009-10 v Londýne. Vraj išlo sprvu o odozvu na neslaný-nemastný koncert, ktorí traja kamoši navštívili. Vytvorili teda komorný event podľa vlastnej predstavy prežívania hudobného zážitku – priamo vo svojej obývačke. A tak je tomu doteraz, len sa licencia eventu a chuť organizovať podobné intímne troj-gigy rozrástla do 370 miest na viacerých kontinentoch. Týždeň dopredu sa na podujatie nahlásite a potom čakáte na notifikáciu mailom či esemeskou so súradnicami miesta konania. Ak ste teda iba návštevníci a návštevníčky. Na event sa môžete tiež prihlásiť ako majiteľ bytu, domu či iného zaujímavého miesta, kde by ste radi koncertný večer zorganizovali. Poprípade to môžete skúsiť ako potenciálny hudobný hosť, člen či členka skupiny a hudbou publiku vyrozprávať svoj príbeh.

15589638_10154220986927404_7280584361106725193_n

Vystúpenia hudobníkov a hudobníčok sa nakrúcajú na kameru a videá sú neskôr zdieľané v rámci globálnej siete Sofar sounds, čo je najmä pre začínajúce kapely výzvou a dobrou propagáciou. Bratislavská verzia sa napríklad od tej aucklandskej (18000 km vzdialenej) líši v dvoch veciach – podujatia sa konajú častejšie vo verejných priestoroch, ako v izbách bytov či rodinných domov, a vystupujú na nich aj veľké mená domácej hudobnej scény. Možno ste zažili niektoré z nich v klube, malom kulturáku či v kine. Skupina Tolstoys, ktorá čoskoro vydáva svoj debut, vystupovala napríklad v Markovi Twainovi (lodi na Dunaji, fungujúcej ako bar najmä počas letných mesiacov). Raper Bene a speváčka Katarína Máliková zasa vystúpili počas Mesiaca fotografie v Galérii 19. Májový „Sofar Sounds Bratislava“ sa dokonca konal na pôde holandskej ambasády a zahrali na ňom: Andrea Bučko, Dalibor Kocian aka Stroon a Jano Kružliak ml.. Asi najviac intímny bol zatiaľ marcový „sofar“ v útulnom byte na Palárikovej ulici, ktorý nafotila šéfredaktorka magazínu Inspire: Veronika Pilátová a vystúpil na ňom napríklad hudobník Jerguš Oravec. Augustové (vraj už plne obsadené) vydanie sa bude konať už o pár hodín (24. 08.) na ďalšom zaujímavom mieste v Bratislave.

3_Performer_Cell_Phone_Happening-Sofar_Sounds_AKL-May_2017-Photo_Palo_Markovic

PechKucha Night v 1010 mestách

Na Slovensku azda najdlhšie fungujúcim a najviac rozšíreným typom podujatia, zostaveného z krátkych inšpiratívnych prednášok prihlásených rečníkov a rečníčok, je „PechaKucha Night“. V Bratislave ho od roku 2008 organizovalo o.z. Punkt, ktoré stojí napríklad za podujatím „Dobrý trh“. V roku 2016 predalo štafetu, resp. licenciu mladším organizátorkám z OZ Soyart. Okrem hlavného mesta môžete zájsť na „pechakucha“ noc do Nitry, Popradu, Prešova, Trnavy či Žiliny. Organizátorky dokonca spojili sily s kolegami z Brna, Budapešti a Varšavy a snažia sa prepájať aktivity (ako aj prezentácie) v rámci vyšehradského regiónu.

Formát prezentácií (20×20) bol vynájdený dvoma zakladateľmi architektonickej firmy: Klein Dytham Architecture. Prvá PechaKucha Night sa konala v roku 2003 v Tokiu a okamžite sa stal z neformálneho zdieľania kreatívnych nápadov hit na pokračovanie. O desať rokov neskôr vystúpili v rámci jedného večera v bratislavskej Berlinke napríklad novinárka Zuzana Wienk, maliarka Patrícia Koyšová, či galerista Filip Vančo. Bratislavskú PechaKuchu hostil aj filmový klub Nostalgia, klub A4, Stará tržnica či Ekoiuventa pri Slavíne – všetko sú to zaujímavé bratislavské priestory s vlastnou históriou. Jedno z posledných vydaní, konkrétne o sociálnych vedách, sa konalo v spolupráci s Ústavom etnológie SAV v kine Mladosť. Témami nie je teda vždy iba súčasné umenie a architektúra, ale širší záber s celospoločenským (hoci možno viac abstraktným) záberom, ako: pamäť, hranice, periféria.

Opäť treba PechaKucha event odlíšiť od formátu TED talkov, s ktorými je neraz porovnávaný. Organizačné tímy prízvukujú, že pokým u TED-u ide o vystúpenia expertov a expertiek, na PechaKucha Night môžu vystúpiť aj bežní ľudia, ktorí sú ochotní podeliť sa s publikom o svoj príbeh. Prezentujúci však musí dodržať časový limit a počet obrázkov – komentuje iba prúd 20 slajdov (na každý z nich má iba 20 sekúnd). Presvedčte sa na vlastné oči, ako človek dokáže vtesnať svoju prácu či životné poslanie do šesť a pol minúty. Možno v niektorom z najbližších vydaní už budete stáť na pódiu a rečniť aj vy.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Ôsmy ročník TEDxBratislava v znamení strát (predsudkov) a nálezov (nádeje)

Čo vás osloví viac? Klasické motivačné prednášky, ako vystrihnuté z filmov Magnólia či My little Miss Sunshine, alebo ľudské príbehy, prinášajúce viac či menej prevratné myšlienky pútavou (v najlepšom prípade vtipnou) formou? Ak na vás funguje práve tá druhá možnosť, tak ste pravdepodobne sedeli v júli v novej budove SND a sledovali štrnásť vystúpení v rámci podujatia TEDxBratislava. Ak ste tam osobne byť nemohli, atmosféru vám pomôže priblížiť aspoň tento článok.

Tento rok bolo v zostave trefne zvolených rečníkov a rečníčok, ukázujúcich nám na vlastných príkladoch: netradičné pohľady na tradičné témy, viac žien ako mužov. Hneď v úvodnom príhovore na to hrdo upozornil držiteľ licencie TEDx pre Bratislavu: Rastislav Geschwandtner. Vystúpenia dýchali zmesou odvahy i zraniteľnosti, publikum malo v prestávkach medzi talkami o čom kriticky premýšlať. Na pódiu sa totiž načrelo do tém: vnímania rozdielnosti, multikulturality, migrovania a hľadania identity pod heslom: Straty a nálezy.

19780784_10154612092871860_1502004157534501103_o

Čo strácajú muži, nachádzajú ženy, a naopak

Rasťo Geschwandtner si pred svojím uvítacím príhovorom urobil na internete malý prieskum a cez vyhľadávač zisťoval, čo strácajú a nachádzajú najviac muži, a čo ženy. U žien sa najčastejšie stratil hlas, potom zmysel života a zrkadlo. U mužov to neboli prekvapivo vlasy či čosi malicherné, ale na prvom mieste strát bol: PUK kód, potom samotný telefón a do tretice rodný list. Čo sa týka nálezov, tak tam to bolo ešte veselšie. Ženy nachádzali primárne: milenca, potom kliešťa a domov, muži našli skladací nožík – rybičku (spomienku na detstvo), poštového holuba či rogalo.

Téma strát a nálezov sa aj v prípade podujatia TEDxBratislava dotýkala nielen materiálnych statkov: výdobytkov technológií a inovácií, ale aj medziľudských vzťahov. Pričom vždy by sme radšej počúvali príbehy o nachádzaní životných partnerov (ako v prípade jazykovedkyne Lucie Molnár Satinskej či youtuberky Jessicy McCabe), ako o strate blízkych (ako v prípade vojnovej pamätníčky Evy Mosnákovej). Našťastie sa celý event niesol v znamení strát predsudkov a nálezov nádeje, a to je to podstatné.

O hľadaní identity a absurditách v našej spoločnosti

Sú medzi nami takí, ktorí dokážu visieť v zajatí sociálnych médií aj dvanásť hodín denne. Téma migrácie a utečenectva ich teda nemohla obísť, práve na Facebooku sa totiž odohráva najviac slovných vojen a súťaží o definovanie národnej identity. Občas sa však aj súdnym diskutujúcim vymkne onen lokál patriotizmus z rúk a prejdú na stranu extrémizmu. Že neviete, o čom je reč? Každá z nižšie uvedených rečníčok pracuje s tak citlivou témou, že sa s negatívnymi reakciami skôr či neskôr musela vysporiadať. Stálo preto za-to: vypočuť si ich prednášky na TEDxBratislava.

Rešpektovaná historička s nádherným hlasom a sebaistým prejavom, Jarmila Bednaříková, sa zaoberá sťahovaním národov a migráciou ako konštantou dejín. Snaží sa vždy pripomenúť, že „migračné vlny“ tu vždy boli, dokonca tie v minulosti svojím rozsahom ďaleko predbehli tú dnešnú. Zdôraznila tiež, že existujú dva typy scenárov: konfrontačný (založený na odlišnostiach) a integračný (založený na spojitostiach). V tomto momente je dôležité nezanedbať vzdelávanie (učiteľov, politikov, novinárov) v danej oblasti. Od toho totiž bude závisieť, aký slovník a prístup k téme si ľudia zvolia.

Majsterka cynizmu na sociálnych sieťach i vo výtvarnom umení, Ivana Šáteková, ponúkla obecenstvu v SND svoj príbeh – ako sa dostala k vyšívaniu slovenských prísloví a porekadiel z oblasti Šoporne (s nehostinným, stereotypným, často sexistickým podtextom) ako spôsobu vyjadrovania sa k aktuálnym spoločenským otázkam. Práve ľudové tradície prepája s dnešným svetom a svojským humorom poukazuje na absurdity v slovenskej spoločnosti. Aj sa jej za to dostalo odozvy od hejterov. Ivana upozorňuje na fakt, že možno o päťdesiat rokov sa do slovníka zaužívaných úsloví dostanú aj nadužívané výroky dneška: “Vezmi si ich domov!“; alebo „Ty, slniečkár, platený Sorosom!“ Momentálne má najradšej výstižnú slovenskú vetičku: „Nikto neohovorí lepšie človeka ako človek človeka.“

19702928_10154612029331860_4972633678092035400_o

Ovládať jazyk, ktorý spája

Jazykovedkyňa, Lucia Molnár Satinská, začala svoj talk tými najviac trefnými otázkami. Spravila si prieskum u divákov a diváčok v SND: o učení sa cudzích jazykov. Zaujímalo ju, koľkí z prítomných hovoria po anglicky, a koľkí sa angličtinu chceli dobrovoľne naučiť ako cudzí jazyk. Zdvihla sa väčšina rúk. Keď zopakovala otázku, ale angličtinu vymenila za maďarčinu, tých rúk v obecenstve bolo zdvihnutých minimum. A práve viacjazyčnosti v našom regióne a hľadaní odlišností, no najmä spojitostí medzi slovenčinou a maďarčinou, sa Lucia venuje vo svojom výskume. Nie je predsa tajomstvom, že Bratislava bola kedysi multikultúrnym a multijazyčným mestom. Pracovný život vtipne premostila do roviny osobnej a spomenula aj to, ako ju portrétujú v maďarských médiách ako akúsi kuriozitu – jedna z mála Sloveniek sa totiž v detstve dobrovoľne začala učiť maďarčinu. Dnes má dokonca za manžela maďarsky hovoriaceho režiséra.

Výnimočný pedagóg, Scott Bedley, nazerá na formy vzdelávania rebelskými očami. Založil skupinu Skype Master Teachers, aby prepojil učebne po celom svete a vytvoril tak globálnu komunitu, ktorá je ochotná kriticky myslieť, nebáť sa inovatívnych postupov a najmä spolupracovať. Vo vlastnej triede, zloženej z 10-ročných žiakov a žiačok, podnecuje výrobu, ale zároveň aj dekonštrukciu pravdivých a falošných správ. Len tak si môžu deti na vlastnej koži odskúšať fenomén „fake news“ na sociálnych sieťach a pripraviť si jazyk a štýl, ako im čeliť. Je to skvelý príklad načasovania mediálnej gramotnosti v praxi – začať s mediálnou výchovou treba totiž už na základných školách.

Budúcnosť: podpora permakultúry aj virtuálna realita

Ďalšia skvelá rečníčka, diplomovaná permakultúrna dizajnérka, Patricia Černáková, predstavila vo svojom vystúpení s trefnými príkladmi a prirovnaniami spôsob hospodárenia s pôdou a vodou udržateľným spôsobom, šetrným k prírode. Rozhovorila sa na tému využívania pitnej vs úžitkovej vody; dôležitosti výskytu a použitia liečivého pýru či žíhľavy v domácnosti a vyvrátila mýtus bezúdržbovosti záhrady. Starostlivosť o záhradu prirovnala k výchove dieťaťa (alebo naopak?). Mať úrodné záhony bez práce by bolo síce skvelé, ale takto to zatiaľ nefunguje.

Keď sa spojí nadšený medik s nadaným informatikom, môže z toho vzniknúť všeličo. Ako sme mali možnosť vycítiť z talku absolventa medicíny: Tomáša Brngála, v jeho prípade zapojenie virtuálnej reality (VR) do medicíny vyústilo do vzniku úspešnej aplikácie Human Anatomy VR, ktorú si ľudia stiahli už vo vyše sto krajinách sveta.  Namiesto dlhých hodín, strávených v pitevni, sa o ľudskom tele učíte rýchlejšie – jedným klikom oddeľujete pod kožou vrstvu od vrstvy. Do budúcna by sa mohli podobne spracovať pre potreby zlepšenia výučby medicíny aj ďalšie predmety (okrem anatómie napríklad genetika či imunológia) a učebňa s VR headsetmi by mohla fungovať aj na ostatných lekárskych fakultách, nielen v Bratislave. Dokonca je plán rozšíriť projekt vďaka osvietenému sponzorovi aj na stredné školy. Tomáš v prednáške spomenul aj ďalšie využitie VR v praxi – v podobe simulácie videnia a myslenia ľudí s autizmom; 360-stupňového živého prenosu operácie; či výkonu operácie expertmi na ďiaľku… Tento rečník sa neobáva, že by v budúcnosti technológie nahradili lekárov (môžu len uľahčiť a spresniť ich prácu), veď medicína je predsa o niečom viac – o ľudskosti.

Autorka textu: Boba Markovič Baluchová, Foto: Martina Cimermanová, TEDxBratislava

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Výber rečníkov TEDxBratislava začína už výberom členov tímu konferencie

Zaujímalo vás niekedy, ako prebieha výber, ako aj príprava rečníkov a rečníčok na konferenciu TEDxBratislava? Prinášame pár detailov zo zákulisia konferencie priamo od držiteľa licencie TEDxBratislava, tlmočníka a kouča – Rastislava Geschwandtnera.

rasto

 

Ako prebieha výber rečníkov a rečníčok na TEDxBratislava?

Už do samotného tímu TEDxBratislava sa snažíme vyberať ľudí, ktorí majú rôznorodé záujmy. Nejde teda primárne o ich zručnosti, ale oblasti záujmu, čo je zárukou toho, že nominujú na rečníkov a rečníčky zaujímavých ľudí. Ja sa zaujímam napríklad o vzdelávanie, no za pár rokov by som nomináciami dozaista vyčerpal svoje tipy z daného okruhu. Zároveň sledujeme médiá; všetko, čo sa deje okolo nás a aj ľudia zvonku nám môžu posielať svoje návrhy na osobnosti, ktoré by chceli v Bratislave vidieť a počuť.

Čo hľadáte ako prvé: zaujímavé témy alebo konkrétnych rečníkov a rečníčky?

Robíme aj jedno, aj druhé. Buď si najprv povieme, že nás zaujíma nejaká konkrétna téma a potom doma alebo vo svete hľadáme vhodného človeka; alebo natrafíme na niekoho konkrétneho, kto robí niečo veľmi špecifické a pokúsime sa ho osloviť s ponukou vystúpenia na našom evente. Takto sme napríklad vďaka Denníku N objavili antropologičku Veroniku Rybanskú, ktorá skúmala, ako deti v SR a na Vanuatu odolávajú pokušeniu. Už o pár dní vystúpi u nás na konferencii v SND.

Vyberáte si aj takých ľudí, čo už vystúpili na TEDx v okolí?

Snažíme sa hľadať a ponúkať čosi nové, jedinečné. Teda zvyčajne neoslovujeme tých, ktorí v minulosti na podobnom type konferencie, či už TED alebo TEDx doma alebo v zahraničí, vystúpili. V porovnaní s Viedňou či Budapešťou, ktoré uprednostňujú „talky“ v angličtine (viac svetové), my sa snažíme prinášať viac témy pre naše lokálne publikum.

Koľko tipov ste zvažovali tento rok?

Z vyše sto návrhov sme tento rok vybrali štrnásť rečníkov a rečníčok (plus dve umelecké vystúpenia), rozdelených do štyroch tematických sekcií, ktoré si budete môcť pozrieť a vypočuť v SND už 2. júla– súhrnne pod názvom Straty a nálezy.

Ako prebieha konkrétna príprava vybraných rečníkov a rečníčok?

Príprave vystupujúcich ľudí venujeme veľa času a energie, to nemožno podceniť. Lebo niekedy môžete mať aj sľubného rečníka s kvalitným backgroundom, no nemusí byť z toho zákonite aj dobré TEDx vystúpenie. Mnohí pedagógovia, či vedci sú síce zvyknutí rečniť na verejnosti, no v inom časovom limite a pred iným typom publika. Preto sa ich snažíme naviesť správnym smerom, lebo náš TEDx formát už poznáme a vieme, čo funguje na prítomných (vrátane osobného príbehu, ktorý vedeckú komunitu zväčša nemusí zaujímať). Po prvotnom ozrejmení si koncepcie TEDx konferencie príde rečník so svojím prvým konceptom, na ktorý my dávame spätnú väzbu a postupne to spoločne cizelujeme do finálnej fázy.

Koľko ľudí z bratislavského tímu vedie rečníkov a rečníčky k finálnej prezentácii a akým spôsobom?

Na koučovaní sa podieľa väčšina tímu. Fyzicky by jeden človek nezvládol všetkých rečníkov. Zväčša dvaja členovia tímu pracujú s konkrétnym vystupujúcim človekom, pričom ten, kto rečníka oslovil, s ním pracuje najužšie.

Koľko stretnutí a revízií TEDx talku pripadá na jedného rečníka či rečníčku?

Je to veľmi individuálne, pričom záleží aj od dostupnosti – či sa stretávame osobne v SR, alebo na diaľku cez Skype. Niekedy sa to podarí už po dvoh koučovacích stretnutiach a potom si už len vymieňame cez email slajdy prezentácie. Minulý rok sa nám ale stalo, že na jedného rečníka pripadlo aj jedenásť stretnutí s revíziami prezentácie. Vždy sa však snažíme o to, aby si rečník za prezentáciou stál, bol s ňou stotožnený a šlo v prvom rade o výsledok jeho práce. Ak vystupujúci veria obsahu prezentácie, sú na pódiu (na pôde SND) viac sebavedomí a cítiť to z ich prejavu.

Ako sa pracovalo s vlastnou rodinou (s dcérou ako rečníčkou v rámci TEDxBratislava 2015)?

Ja som, popravde, nebol pri nominácii a výbere týchto dvoch tínejdžeriek. Bola to trochu náhoda, že do konceptu daného ročníka bol začlenený návrh zaradiť prezentáciu Montessori vzdelávania v SR. Keďže moja dcéra (Pavla Geschwandtnerová) a jej spolužiačka (Tereza Rebeka Koreňová) sú prvými absolventkami Montessori vzdelávania v SR, boli oslovené a výzvu prijali. A pripravili si to viacmenej samé, nenechali sa veľmi koučovať (najmä nie mnou).

Ktoré z vašich TEDxBratislava talkov a videí patria za tú sedemročnú existenciu konferencie v SR k tým najúspešnejším (najviac sledovaným)?

Dve videá od nás prebral i samotný TED a zverejnil ich na svojich stránkach. Prvé bolo video britského filozofa Stephena Cavea z roku 2013 o mechanizmoch popasovania sa ľudstva so smrteľnosťou a smrťou má cez dva milióny pozretí. Ďalšie úspešné video je spred roka v podaní Moshe Syzfa o epigenetike – spôsobe, akým naše telo mení osud, zapísaný v našej DNA.

Máš aj ty za sebou nejaký typ koučingového tréningu – ako pripravovať vystupovanie ľudí na verejnosti, ako pracovať s vystupujúcimi osobnosťami?

Bol som na veľkom TEDe a počúval som skúsenosti organizátorov iných TEDx eventov. Tam som si uvedomil, ako je dôležitá príprava rečníkov. Keďže už dvadsať rokov pracujem ako tlmočník (vo firme entia.sk), na dennej báze mám možnosť sledovať prejavy ľudí, s ktorými počas práce prídem do styku. Veľkou školou je aj sledovanie TEDx talkov zo zahraničia a analyzovanie daných vystúpení. Dôkazom toho, že to robíme asi dobre, sú ponuky od našich komerčných partnerov a sponzorov, ktorí nás ako koučov prizývajú na ich interné eventy (napríklad nedávna O2 konferencia atď.).

Koľko rečníkov a rečníčok tento rok koučuješ ty sám?

Napriek tomu, že som držiteľom licencie TEDxBratislava, pred pár rokmi som sa stiahol do pozície pozorovateľa a veľa aktivít prenechávam na kolegov z tímu. Časovo príprava jedného ročníka zaberá viac ako polroka intenzívnej práce. Keďže všetci sme dobrovoľníci a celé podujatie organizujeme vo svojom voľnom čase, bez nároku na odmenu, robiť to dlhodobo je veľmi náročné. Tento rok teda koučujem len dve rečníčky: jazykovedkyňu Luciu Molnár Satinskú a permakultúrnu dizajnérku Patríciu Černákovú. Pozoroval som a pripomienkoval aj prípravu terénnej sociálnej pracovníčky Ivety Chovancovej z OZ Odyseus a mikrobiológa Slava Epsteina. Ich vystúpenia vrele odporúčam. Viac tipov na tohtoročné vystúpenia a zdôvodnenia výberu rečníkov a rečníčok od kolegov z TEDxBA tímu nájdete na našej stránke TEDxBratislava.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: TEDxBratislava

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Sestry Wegartové: Stále platí slogan “Forma je dočasná, kvalita je stála”

Sestry Wegartové (ako Soňu a Táňu familiárne prezývam) založili svoju hudobnú distribučnú spoločnosť Wegart v roku 1995. Vtedy na Slovensku zastupovali vydavateľstvá, ktorých tituly a žánre možno neboli komerčne úspešné a často hrané v slovenskom éteri, no boli zárukou kvality (4AD, Bella Union, Cooking Vinyl, Creation, Cherry Red Records, Crammed Discs, Domino Recording, Medium Production, Ninja Tune atď.). Éra znovunadobudnutej popularity a návratu k vinylom dopomohla Wegartu prežiť na scéne aj v časoch, keď ľudia počúvajú a kupujú hudbu prevažne online.

Prehrabavat sa platnami je prijemna zaluba-foto Palo Markovic

I. Fungovanie obchodu s hudbou na Slovensku

Prečo ste sa po revolúcii rozhodli, že život zasvätíte distribúcii hudobných nosičov na Slovensku?

Táňa: Boli to roky, keď mnohí ľudia v eufórii z pocitu slobody chceli konečne začať robiť niečo, čo ich baví. S nápadom prišla Soňa, nebyť jej, zrejme by žiaden Wegart nevznikol. Ja som vtedy mala ešte pomerne malé deti a venovala som sa najmä im. Spájal nás záujem o dobrú hudbu, tak sme šli do toho – so Soňou a s mojím manželom Petrom. Ten mal však v tom čase so svojím bratom rozbehnutý filmový klub Nostalgia a napokon sa z časových dôvodov rozhodol naplno venovať iba tomu.

Soňa: Hudbu sme počúvali od útleho detstva. Naši starší súrodenci kupovali všetko, čo vychádzalo v Supraphone, Opuse aj Pantone – mali sme doma haldy platní i singlov z vtedajšej doby, ale aj plný kufor šelakových platní s krásnym starým gramofónom po starých rodičoch. U nás doma permanentne niečo hralo, z babičkinej izby rakúsky rozhlas s klasickou hudbou, z našej zasa Radio Luxembourg a John Peel, ktorý nás v tej dobe veľmi ovplyvnil. Po zmene režimu som nastúpila ako referentka a tlmočníčka v zahraničnej firme, ktorá u nás otvorila pobočku. Chodila som vtedy z času na čas na služobné cesty „na Západ“ a pri tej príležitosti som vždy povymetala všetky dostupné hudobné obchody, čo asi tiež zanechalo stopu. Po troch rokoch som z firmy odišla. Neviem, či by som dnes bola schopná odísť tak ľahko ako vtedy. Bola skrátka správna konštelácia, :). Netušili sme, do čoho ideme a koľko bude stáť energie, aby sme s touto činnosťou ako firma prežili.

Čomu sa primárne teda firma Wegart venuje?

Náplňou Wegartu bolo od jeho vzniku zastupovanie nezávislých vydavateľstiev rôznych žánrov na Slovensku. Súčasťou toho je predaj a distribúcia ich katalógu, ale okrem toho aj pravidelná spolupráca s médiami. K našej práci ďalej patrí súčinnosť pri organizovaní koncertov „našich“ hudobníkov na Slovensku. Určite si čitatelia pamätajú na koncerty Biosphere a Murcofa na vcelku netradičných miestach v rámci Bratislavy. Obaja hrajú podobný žáner, ktorý môžeme pokojne nazvať súčasnou vážnou hudbou. Murcofa vtedy videlo skoro 400 ľudí, čo bola to na naše pomery nezvyklá megaakcia, :).

Bolo sprvu ťažké nadviazať vzťahy s veľkými vydavateľstvami v Británii alebo USA?

Nadväzovať vzťahy s vydavateľstvami bola najpríjemnejšia časť našich aktivít. Oslovovali sme tie, ktorých produkcia, alebo aspoň nejaká jej časť, oslovovala nás. Takmer žiadne z nich v tej dobe nemalo zastúpenie vo východnej Európe a všetci boli priateľskí, ústretoví. Bolo evidentné, že hudbou žijú a nerobia to iba pre biznis. Vzťahy od začiatku fungovali na dôvere a ústnych dohodách, čo bola pre nás nesmierne pozitívna skúsenosť v porovnaní s predchádzajúcimi zamestnaniami (obe sme pracovali v oblasti, kde všetko muselo byť zazmluvnené). Tu to vyzeralo, akoby tie malé vydavateľstvá predaj až tak nezaujímal… Isteže ich zaujímal, no brali všetko tak zľahka. A my sme sa na to vtedy pozerali pomerne naivnými očami. Wegart pre nás nebol obchod. Vytvorili sme ho s myšlienkou priniesť k nám hudbu, ktorá vtedy u nás nebola dostupná a všeobecne známa. Prvé roky to bolo hlavne o nadšení a priateľských vzťahoch.

S ktorým vydavateľským partnerom máte najlepšie vzťahy?

Viacmenej so všetkými sme mali a máme priateľské vzťahy. S láskou spomíname na úplne prvé vydavateľstvo: All Saints, ktorého krásnymi ambientnými nahrávkami (Brian Eno, Harold Budd, Jon Hassell, Laraaji, Djivan Gasparyan) sme otvárali náš katalóg. Vydavateľstvo založil Dominic Norman-Taylor, švagor Briana Ena. Tiež na Richarda Chadwicka, majiteľa vydavateľstva Opium Arts, ktorý vydával viaceré exkluzívne tituly Davida Sylviana. Stretli sme sa na Mideme a dlhodobo sme boli v priateľskom mailovom kontakte. Pomohol nám dostať do katalógu niektoré exkluzívne Sylvianove nahrávky. Obidva labely sú už dnes neaktívne…

A s niektorým dodnes aktívnym?

V súčasnosti máme najlepšie vzťahy s vydavateľstvom Ninja Tune. Hudobne sa síce veľa z ich produkcie posunulo iným smerom ako my, ale ľudsky a napriek tomu, že sa radí k veľkým a prestížnym vydavateľstvám, je to tím ľudí, ktorí nemajú problém ochotne vychádzať v ústrety poskytovaním množstva promo nahrávok, dolaďovaním rozhovorov s interprétmi pre Rádio_FM alebo so zabezpečovaním prenosov koncertov z Pohody do rozhlasového vysielania a pod. Máme dobrý pocit, že sa z toho tešia a vážia si to. Zo slovenských labelov je to Deadred Records, ktorý je zároveň aj naším najstarším domácim partnerom. Úplne prvým slovenským nosičom, ktorý sa u nás objavil, bolo na tú dobu neobvyklé 3“ CD EP od Nylon Union – zasnený pop, ktorý pochválil aj legendárny John Peel.

V čom je to dnes iné, ako pred tými dvadsiatimi rokmi?

Doba sa zmenila, na všetkých dnes dolieha väčší stres a ekonomický tlak. To sa trochu odráža aj na vzťahoch. V rámci globalizácie prebral distribúciu viacerých menších labelov pred pár rokmi veľký európsky distribútor, kde už ide v prvom aj druhom rade o čísla. Naviac dosť narástli ceny niektorých titulov. Niekedy až tak, že by boli nepredajné a my sa ich snažíme zháňať všelijakými cestami z iných zdrojov. Primárna činnosť začala byť podstatne náročnejšia na energiu všetkého druhu.

Predávali ste predovšetkým CD-čka známych nezávislých vydavateľstiev. Časom k tomu pribudli DVD-čka, kazety a platne. Vediete si štatistiky predaja? Ktorý interpret sa najlepšie predáva?

Keď sme začínali, hrali prím CD nosiče. Ale mali sme od začiatku aj platne, i keď ich bolo nepomerne menej ako dnes. V katalógu sme mali aj u nás v tom čase relatívne neznáme indie labely, ktoré sa tu postupne trochu udomácnili. Vrchné priečky v predajnosti za celú dobu našej existencie patria komerčne úspešným menám ako Bebel Gilberto, Adele, Franz Ferdinand či Arctic Monkeys. Väčšiu radosť sme mali z toho, že porovnateľný úspech u nás mala náročnejšia hudba, napr. prelomový album Biosphere – „Substrata“ (ktorý predstihol už spomínaných Arctic Monkeys i Adele), Murcof, The Cinematic Orchestra, David Sylvian, Hector Zazou a pár ďalších top hudobníkov.

A ktorý domáci interpret sa najlepšie predáva?

Čo sa týka domácich interpretov, väčšina slovenských labelov si svoje tituly šíri sama, takže zahŕňať ich albumy do našich štatistík by nebolo objektívne. Najviac sa však v našom predaji darí kapele Autumnist.

Okrem internetového predaja pribudol Wegartu aj malý obchodík na Uršulínskej ulici v Bratislave. Uživí sa?

Priestor na Uršulínskej 9 nevznikol ako obchodík v pravom zmysle slova, šlo vlastne o znúdzecnosť. Kým sme ho nemali, celý Wegart sídlil u Soni v obývačke a už to nadobúdalo neúnosné rozmery. Takže v prvom rade slúžil ako kontaktné miesto pre zákazníkov a office, plus sklad tovaru. Dodnes si k nám ľudia chodia popočúvať hudbu, pohrabať sa v regáloch či v boxoch s vinylmi alebo podebatovať. Nemáme zamestnancov, celú činnosť Wegartu obhospodarujeme my dve.

Ako by ste svoje pôsobenie vo Wegarte, vývin vašej distribučnej spoločnosti opísali retrospektívne: jednou-dvoma hutnými vetami?

Táňa: Išla som do toho „po hlave“, netušiac, čo všetko to bude obnášať. Táto práca mi dala množstvo stretnutí i priateľstiev s rôznymi zaujímavými ľuďmi, nehovoriac o kvante dobrej hudby. Za tie roky je tej hudby čoraz viac a viac, až mám občas pocit, že čoraz menej lahodí mojim ušiam, :). Ale to je určite aj o momentálnom rozpoložení a nálade.

Soňa: Dvadsaťjedenročná cesta hľadania a skúseností, nadšenie, pochybnosti, únava, radosť z odovzdávania. Neviem, či je to retrospektívne, ale je to pravdivé.

Pred vstupom do kancelarie Wegartu-foto Wegart

II. Vinyl v hlavnej úlohe

Koľko a akých platní máte vo svojich príbytkoch? Podľa čoho sa rozhodujete, ktorý poputuje domov?

Táňa: Pokiaľ ide o vinyly, paradoxne, zrejme v duchu porekadla o obuvníkovi, ktorého deti chodia bosé, u mňa doma ich mnoho nepribudlo. Aj z priestorových dôvodov. No opatrujeme ako oko v hlave všelijaké klenoty z čias pred revolúciou i krátko po nej, ktoré sme získavali pod rukou na burzách v Medickej záhrade, v Sade Janka Kráľa, či v Brne. Medzi moje „top“ úlovky patrí napr. projekt Marc and the Mambas s albumom „Torment & Toreros“ alebo album Davida Sylviana „Gone To Earth“.

Soňa: Tiež mám doma veľa starých CD i platní, z nových si občas niečo doplním. No tým, že hudbou žijem vo Wegarte, nemám potrebu hromadiť doma ďalšie nahrávky. Ak z času na čas niečo pribudne, je to väčšinou klasika a pokojnejšie žánre.

Všetci sme za socíku mali doma gramec a platne od popredných spevákov československej populárnej hudby. Dodnes máme doma pár skvostov z Opusu či Supraphonu. Čo z tvorby bývalého režimu stálo (a stále stojí) za niečo?

Každý má svojich favoritov, no určite do zlatého fondu patria nahrávky Collegium Musicum, Prúdov či Deža Ursinyho, Karla Kryla, Marty Kubišovej, Petra Nováka, staré nahrávky Karla Gotta. Z iného súdka napr. Dariny Laščiakovej, Zdeňka Lišku a mnohých ďalších. A aby sme nezabudli aj na tvorbu pre deti – klasické rozprávky v excelentnom prerozprávaní mnohých československých hereckých majstrov.

Boli ste niekedy v lisovni vinylov? Vraj sa výrobe platní darí v susednom Česku. Prečo?

V Česku veľmi dobre funguje lisovňa v Loděnicích pri Beroune, ktorá si prezieravo uchovala výrobné stroje aj po tom, čo boli vinyly z trhu vytlačené cédečkami. Keď dopyt po vinyloch začal vzrastať, len „dali do pucu“ staré dobré mašiny a mohli výrobu opäť veselo rozbehnúť naplno. Osobne sme proces výroby vinylu naživo nevideli, no je to vraj hotová alchýmia, J. Dosť detailne sa tento proces dá vidieť online. Najkrajšie na vinyloch je, že každý kus je originál. A je obdivuhodné, že v nepretržitej prevádzke fungujú stroje staré niekoľko desaťročí…

Často sa hovorí, že úspech predaja platní sa spája s retro štýlom súčasnej mládeže (plus-mínus snobskými náladami produktívnej vrstvy obyvateľstva). Ako to vnímate vy?

Táňa: Osobne proti retroštýlu nemám najmenšie výhrady, len je na škodu, že je dnes všetko už tak trocha „preretrované“ a podľa mňa sa toto slovo sprofanovalo. Ale ako sa hovorí, proti gustu žiaden dišputát.

Soňa: Mne je retro sympatické, pokiaľ tým teda myslíme staré veci, ktoré v dnešnej dobe dokážu nájsť použitie (ako tie lisovacie stroje napríklad). Čo sa týka retro módy – módne vlny sa odjakživa striedajú, tak prečo nie. Druhá vec je, že za všetkými módnymi vlnami je odjakživa dobre organizovaný marketing, ktorý ich vypúšťa ako balóniky a konzumenti ich majú chytať (a funguje im to). Kolobeh, z ktorého sa dá vystúpiť, len keď prestaneme sledovať trendy… Čo sa týka vinylov, netreba ich spájať len s retro náladami. Základným argumentom zástancov vinylov je živší, teplejší a pravdivejší zvuk. Ten ovšem závisí od mnohých faktorov, počnúc procesom a technológiou nahrávania a výroby platne, podmienkami jej prehrávania až po jej údržbu. A tiež od ľudského faktora – schopnosti nášho sluchu a vnímania zvuku (a tá je subjektívna).

Čo spôsobilo opätovný boom lisovania a nakupovania platní v masovom merítku – aj u poslucháčskej obce na Slovensku?

Soňa: Potom, ako ľudia prestali vo veľkom nakupovať CD a začali hromadne hudbu sťahovať, došlo k tomu, že ich neuspokojovala kvalita zvuku nahrávok.Viac ľudí si začalo uvedomovať rozdiely medzi analógovým a digitálnym zvukom, možno k tomu pripočítať aj typickú ľudskú vlastnosť: chcieť hudbu vlastniť fyzicky a s pekným veľkým obalom. Plus k tomu treba prirátať vplyv hudobného priemyslu, ktorý zachytil nový trend a nové možnosti..

Táňa: Nárast predaja LP u nás prichádzal pozvoľna. Najskôr vinyly nakupovali hlavne DJ-i. Možno hlavne vďaka nim vinyl ako taký vôbec prežil. Neskôr začali prichádzať zberatelia, ktorí sa rozhodli svoje domáce zbierky postupne zveľaďovať či obnovovať a viacerí to poňali ako investíciu do umenia. Sú tu aj náhodní zákazníci, ktorí si len tak pre radosť raz za čas doprajú dobrú hudbu. V neposlednom rade to sú ľudia, ktorí nákupu vinylov prepadli vďaka tomu, že sa v súčasnosti stali súčasťou módneho trendu.

Myslíte si, že nadchnutie sa pre gramofóny a platne zotrvá dlhodobo (že sa budú kupovať a púšťať častejšie, ako len počas sviatkov Vianoc či oslavy narodenín)?

Spor medzi zástancami analógového verzus digitálneho zvuku sa asi nevyrieši a najlepšie je uzavrieť to tak, že obidva majú svoje výhody i nevýhody. Je dobré, keď ľudia majú slobodu výberu, i keď je to sloboda fiktívna a veľmi pofidérna. Kedysi boli vinyly považované za mŕtve médium, napriek tomu prežili a dnes sú späť v plnej paráde a nálepku archaického média zasa dostali CD. Slogan kedysi slávneho (dnes už neexistujúceho) vydavateľstva Creation bol: Forma je dočasná, kvalita je stála. Hlavné je, aby tu vždy bola kvalitná hudba, ktorá bude kultivovať naše duše. Ideálne s kvalitným zvukom. V akej forme, to nie je podstatné…

Vinyly ako zivotny styl i vyzdoba-foto Palo Markovic

III. Dobrá hudba ako súčasť životného štýlu

Niektoré albumy sú vydávané aj na magnetofónových kazetách. Máte niečo také aj vy v ponuke? Kto to vlastne kupuje?

Aj tento formát zažíva retro, i keď zďaleka nie v tom rozsahu, ako je to u platní. Aj kazeta má svoje čaro, zároveň cenovú dostupnosť… No vo všeobecnosti sa zatiaľ návrat tohto média nejako vo veľkom neuchytil, aspoň u nás o kazety zatiaľ nie je záujem. Nejaké sme mali, ale to boli len kusovky a ani neboli v predaji.

Párkrát do roka vás možno stretnúť aj na akciách pre verejnosť typu Burza kníh v Starej tržnici či KC Dunaj. Stretáte tam svoju cieľovú skupinu zákazníkov?

V minulosti sme sa občas vyskytli na hudobných podujatiach, kde sme predávali hudbu a získali aj pár nových fanúšikov. Zoznámili sme sa aj s ľuďmi, ktorí stoja za burzami kníh a hudobných nosičov v Starej tržnici a KC Dunaj. Obidve máme za rohom, tak sme to skúsili aj tam. Búrz sa nezúčastňujeme pravidelne, záleží od momentálnej ponuky a našej nálady. Tento rok v apríli sme sa však po prvý raz zapojili do medzinárodného Record Store Day (RSD 2016), ktorého príprava bola síce pomerne rýchla, ale o to intenzívnejšia. U ľudí toto podujatie veľmi pozitívne zarezonovalo, :).

Ktorý obal hudobného albumu z vašej ponuky vám natrvalo utkvel v pamäti (pre svoju jedinečnosť, farebnosť, výjav na obale)?

Táňa: Takých obalov každým rokom pribúda, pretože mnoho umelcov si dáva naozaj záležať aj na vizuálnom spracovaní albumov či bookletov. Aj to je výhoda vinylov, že môžu disponovať práve takouto pridanou hodnotou. Hovorí sa, že obal predáva a niektorí zákazníci sa pri kúpe riadia naozaj aj vizuálnym vnemom. Mne sa okamžite vybavia obaly z 80-tych rokov – z dielne 23 envelope pre umelcov, združených u 4AD: Cocteau Twins, Dead Can Dance, This Mortal Coil, ale napríklad aj pre Davida Sylviana. A z tých súčasných určite treba spomenúť album „Ma Fleur“ od Cinematic Orchestra alebo tiež artworky albumov od austrálskeho výtvarníka Leifa Podhajskeho.

Soňa: Sú vydavateľstvá, ktoré chápu album ako audiovizuálne dielo – s obsiahlym bookletom a krásnym artworkom. Okrem spomínaných 4AD napríklad Touch. Jeho zakladateľ – fotograf, grafický dizajnér, spisovateľ a profesor na londýnskej Royal College of Art – Jon Wozencroft dáva už dlhé roky všetkým nahrávkam tohto vydavateľstva špecifické a veľmi estetické obaly. Na spomínanom Record Store Day 2016 sme mali v ponuke farebný 12“ vinyl kapely Air – „Casanova 70“, ktorý mal unikátne pastelovo rôznofarebné prevedenie, a každý jeden kus bol iný. Ten mi zostal v pamäti, bol krásny.

A nejaký vizuálne pútavý obal z domácej tvorby?

Veľmi pekný obal s veľkou výpovednou hodnotou má album „Four Winds“ od Rada Chrzana (RCH), na ktorom sme sa vydavateľsky podieľali aj my. Rado na ňom spolupracoval s niekoľkými zvučnými menami medzinárodnej hudobnej scény – s Richardom Barbierim, bubeníkom Morganom Agrenom a pár ďalšími. Je to kvalitný album po hudobnej i vizuálnej stránke a na Slovensku ostal podľa našej mienky trocha nedocenený. Viacerí domáci umelci však dotvárajú svoje albumy artworkami, a mnohým sa to veľmi darí.

Stalo sa niekedy, že by sa vám niektorý album predával dobre na základe recenzie v slovenskom médiu? Kto píše recenzie na vaše tituly?

V minulosti sa recenzie na „našu“ hudbu objavovali pravidelne v rôznych denníkoch a týždenníkoch. No v istom období (keď denníky zmenili majiteľov), stratili záujem o spoluprácu a my sme opäť prešli do undergroundového režimu, :). Nevieme odhadnúť, do akej miery tieto recenzie ovplyvňovali kúpu hudby, pretože na tú malo v každom období vplyv viacero faktorov. Určite však svoj vplyv mali. Máme pár priateľov a známych, ktorí objavili Wegart vďaka recenzii či programu v niektorom z rádií. Dnes sú však skutočné recenzie v médiách už viacmenej vzácnosť. Záujem o promo nahrávky výrazne poklesol. Možno aj preto, že tieto sú už v drvivej väčšine iba digitálne.

Sponzorujete dve relácie na Rádiu_FM. Má to nejaký význam, resp. pozitívnu spätnú väzbu v podobe zvýšeného predaja?

Predpokladáme, že to zmysel má, i keď je to rovnaké ako u tých recenzií – vplyvy na predaj smerom hore či dole sú rôzne. S FM-kom nás spájala úzka spolupráca od jeho samotného vzniku (pred ním sme mali pomerne intenzívne spojenie s Rádiom Ragtime). Momentálne tam sponzorujeme programy Experimentál a Pomalá hudba s Danielom Balážom, a podieľame sa dodávaní hudby a sprostredkovávaní rozhovorov pre reláciu o novej hudbe s Nikou. Neskôr nás oslovilo Rádio Devín, kde podporujeme ďalšie dve relácie – Folkfórum a Nevšedná hudba (obidve pripravuje Soňa Horňáková).

Čo s albumami (prevažne na CD-čkach), ktoré sa vám nepodarí predať a ležia u vás na poličke zaprášené? Kde nájdu využitie?

Tak to by sme aj my rady vedeli, :). Našťastie, k mnohým „starým ležiakom“ (ktoré sa medzičasom stali zberateľskými kúskami) máme srdcový vzťah a stali sa súčasťou nášho archívu. Ostatné občas oprášime a zvykneme ich pribaliť ako bonus k nákupu zákazníkom, ktorí nakúpia viac hudby (alebo sa k nám opakovane vracajú). Okrem toho každý rok robíme výpredaj niektorých titulov.

Vaším mottom je myšlienka, že zákazníci nie sú pre vás len anonymné postavy a čísla, ale predovšetkým ľudia s dušou. Koľkých z nich teda poznáte dobre osobne?

Táňa: Číslo nevieme, :). Sú zákazníci, s ktorými už roky komunikujeme cez internet či cez telefón. Osobne sa dodnes nepoznáme, napriek tomu sa dá povedať, že už sú naši priatelia, poznáme ich vkus a sme na jednej vlnovej dĺžke. Zákazníci z Bratislavy a okolia chodia väčšinou osobne a tiež sme sa s mnohými za tie roky spriatelili. Niektorí z opačného konca republiky k nám občas zavítajú osobne, a to je vždy príjemné prekvapenie.

Soňa: Naozaj sme s mnohými z našich zákazníkov dobrí priatelia a niektorí s nami po tej ceste kráčajú takmer od začiatku. Sú, samozrejme, aj takí, ktorí hudbu medzičasom prestali kupovať, ale aj tak sa z času na čas zastavia. Máme radosť, keď sa naši priatelia vracajú hoci len prehodiť pár slov. Nevieme totiž, dokedy to ešte potiahneme. No aj pre tieto väzby si vždy povieme, že to za to stálo a ďakujeme, že sme to mohli robiť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič a archív Wegartu (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Waves Bratislava: Lego my ego

Tentoraz nepôjde o štandardnú reportáž z mestského festivalu Waves Bratislava v tretej osobe. Je totiž pretkaná kopou spomienok, postrehov a prianí. Ale tak to asi pri opise hudobného zážitku býva.

Tento text je tak trochu venovaný Jurajovi Kušnierikovi, ktorý nás 13. novembra predčasne opustil a ktorý bol povestný svojimi láskavými recenziami. O videnom či počutom často písal, že je to “výborné”. Aj Shooty deň po jeho smrti spomenul, že „jeho zhovievavosť k všelijakým diletantom, nad ktorými by ostatní mávli rukou“, tu bude chýbať. Pokúsim sa teda dnes opomenúť negatíva, a vyzdvihnem len pozitíva, ktorých v prípade showcase festivalu Waves Bratislava bolo dostatok.

12079496_10153206065122404_813692521368233368_n

Piatok o dosť lepší, ako sobota

Začiatkom októbra sa v desiatke klubov a koncertných priestorov v bezprostrednej blízkosti bratislavského Námestia SNP predstavilo takmer sto hudobníkov a hudobníčok, a niekoľko z nich o takých päť-desať rokov už Tibor Holoda nebude môcť zaplatiť a dotiahnuť do SR – budú totiž ako veľké hviezdy brázdiť mesiace po viac lukratívnych destináciách. Teraz sme si ich však mohli dosýta užiť, dokonca sa ich dotknúť či stretnúť neskôr na parkete počas vystúpení iných domácich či zahraničných hudobníkov, hudobníčok. Väčšina projektov má na svojom konte možno len jeden album alebo pár songov na Spotify, ale ich kariéra je nasmerovaná k úspechu. Dramaturgovia Waves Central Europe na to skrátka majú nos, resp. dobré ucho.

Celkovo musím povedať, že festivalový piatok bol pre mňa viac prekvapivým a na nové mená štedrým, ako sobota – ale to som už možno len veľmi rozmaznaná zahraničnými festivalmi. Pred desiatimi rokmi som kapelu Ohm Square hltala plnými dúškami, bavila ma ich hravosť a internacionálny prejav – aj vďaka prenikavej osobnosti britskej speváčky Charlie One. V Ateliéri Babylon o 20:00 zahrali výber toho najlepšieho, čo majú na svojom konte a v trojici predstavili aj nové nahrávky. Títo pionieri českej elektroniky zahrali zmesku štýlov do tanca, no parket sa v ten večer len zahrieval. Takže som sa skôr len tak pohupávala na lepkavej podlahe a spomínala na to, aký bol Čechťák kedysi fešák.

12074616_10153205984812404_1355964623169055580_n

Festival dvojčlenných projektov

V bare KC Dunaj sa toho odohralo prekvapivo veľa. Išlo vždy o jedno až dvojčlenné multi-inštrumentalistické projekty. O 22:00 ma vizuálne i zvukovo bavilo duo Joy Wellboy. Hypnotická muzika, plná nápaditých melódií a refrénov! Bruselské multi-kulti duo sa vraj nedávno vrátilo z road tripu po Kalifornii, kde robilo krátke filmy a k tomu náležitý soundtrack. Exotická speváčka, podobajúca sa nielen vizážou na Lauren Hill či Macy Grey, a gitarista, čierna ovca mekky country v Nashville, ponúkli publiku čosi, čo v SR chýba. Hravosť a presnosť zároveň. Zvukár sa moc nenatrápil – pri upravovaní výšok na svojom ipade (bezdrátovo prepojenom s mix pultom mimo očného dosahu na pódium) sa spokojne usmieval. Ak ste ich nestihli naživo, vypočujte si ich albumovú mantru na Soundcloude.

O niečo neskôr v Urban House hrala moja obľúbenkyňa, Never Sol, ktorej mnohí hudobní kritici predpovedajú zaujímavú kariéru. Minulé leto som po prepočutí jej dvoch piesní: „Lay down“ a „Run with the Wolves“ automaticky vedela, že mi tento štýl smutňákovských balád pre klavír a spev bude sedieť. Album „Under Quiet“ som cez iTunes kúpila bez zaváhania a dosť často ho počúvam. Chcela som Saru vidieť aj naživo (z jednoduchého videoklipu s Janom P. Muchowom som bola ohúrená, no možno len zo mňa kričala závisť). Priestor kaviarne, kde sa ľudia prišli hlavne najesť a porozprávať, bol však pre intímny koncert tohto českého talentu nedôstojný. No mňa i tak dojal – Never Sol láme srdcia, a dobre tak!

12088490_10153206094282404_4717416400249267382_n

Keď sa snúbi PJ Harvey s Mercury Rev

Vrchol večera pre mňa (a myslím, že i pre väčšinu slovenských hudobných nadšencov i nadšenkýň) nastal po polnoci v Poľskom inštitúte. Tento priestor nemal žiadnu chybu, hoci by si človek myslel, že zvuk tu nebude bohvieaký – pre veľké okenné tabule. Nebol tu ani bar, čiže počas koncertu neštrngali mince a poháriky, nevrčal kávostroj či chladiaci box, ako v polovici iných priestorov v ten večer.

Publikum totálne na hodinu stíchlo hneď krátko po nástupe slovinských fúrií, zvaných All Strings Detached. Svojím nasadením, zložením hudobných nástrojov a dvoma geniálne zladenými hlasmi nás preniesli medzi idoly mladosti. Baby zneli bezchybne a opojne ako bohyne. Môj muž to trefne opísal slovami: „when PJ Harvey meets Mercury Rev“. Nebolo to však tínejdžersky uvzdychané, vystrašené a uvrešťané (to si dramaturgovia festivalu uchovali pre pár čísel v KC Dunaj). Jana Beltran a Vesna Godler sú zrelé ženy-rockerky, ktoré predstavujú poctivú rockovú muziku s textami, plnými úprimných citov. Tieto Slovinky opantajú Európu very soon.

12039482_10153206285587404_4967841815441534753_n

Sobota v znamení hudobných istôt

Nasledujúci večer sme sa vybrali do Starej tržnice, ktorá bola vyhradená hip-hopu. Český projekt WWW možno radiť do kategórie experimentálneho rapu, ale s výrazným presahom. Najmä textovým. Kto z vás by si nepamätal absurdný, no tak pravdivý popevok: „Karamel je cukr, co se už neuzdraví!“ V angličtine by to už toľko nefungovalo, a jeden z pôvodných členov skupiny – výtvarník i textár Lubomír Typlt si to uvedomuje. Manželská dvojica (Ondřej Sifon Anděra a Milesa Zrnic Anděra) pracuje s češtinou veľmi svojsky – rázne a originálne.

Ktorý je váš obľúbený kúsok z albumov „Neurobeat“ alebo „Tanec sekyr“? Na domovskom labeli a vydavateľstve BiggBoss si môžete dopriať k Vianociam hudobné darčeky od WWW, ale aj novú Typltovu monografiu s názvom „Tikající muž“. Vystúpenia WWW vo dvojici či s rôznymi hosťami vždy veľmi rada navštívim, lebo nikdy to nevypáli rovnako. Len toho mladíckeho beatboxu a tradičného pohybu rukou po imaginárnej platni by mohlo byť menej. Je to sexy, ale i childish, :).

12115569_10153207558637404_359978762567822569_n

Samé pozitíva, až na zvukárov

Waves Bratislava je mladším súrodencom Waves Vienna. Nie je to však len mestský festival (kapiel pred svojím reálnym výslním) pre bratislavskú omladinu, čo rada víkendy trávi po kluboch. V publiku sa pohybovali aj rodičia týchto mladých a kopec turistov, turistiek. Kto má šancu za pár dní vidieť toľko novej muziky na vyše desiatich miestach – zažiť za jeden večer štyri až šesť dobrých koncertov? Zohnať toľko kvalitných zvukárov počas jednej noci je však v Bratislave stále problém. Ukázalo sa to napríklad na vystúpení kapely Nvmeri, ktorú som vlastne ešte nikdy nevidela zahrať dobre nazvučený koncert, hoci spev Pištu Kráľoviča a melodické linky znejú v rádiu skvele.

Nebudem však na záver negatívna, sľúbila som pozitívny sumár festivalu. Účasť dosiahla číslo šesťtisíc, to znamená, že naše hlavné mesto naozaj žilo muzikou celý jeden víkend. Prechody medzi priestormi ma vôbec neotravovali, počas chôdze z klubu do klubu ste si vyvetrali hlavu, stretli pár známych (skoro ako na Pohode) a vytvorili si mini-recenziu na každé videné vystúpenie. Teším sa na budúci ročník.

Text a foto: Boba Markovič Baluchová (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2015)

Renáta Ormandíková: Navštívte výklad môjho mikro-sveta

Keď mi chcú kamarátky urobiť radosť nejakým módnym doplnkom, vždy idú „na istotu“ – do unikátneho obchodíku „Krása vesmírna“ v centre Bratislavy. Lebo tam sú tie najfarebnejšie a najšialenejšie veci pohromade. Vitajte vo svete umelkyne Renáty Ormandíkovej.

Na strednej aj vysokej škole si študovala textilnú tvorby. Aká bola úroveň tohto odboru pred 20-30 rokmi?

Tak to sa mi ťažko hodnotí. Po prvé: je to už tak dávno, vlastne je to premlčané… Po druhé: spomienky si človek uloží asi iba tie pekné (to zlé sa snaží vytesniť). Mňa zastihlo obdobie, keď prišiel pedagóg: Karol Pichler, tým nastali aj nové méty a obzory. Ale ani “staré štruktúry” neboli na škodu – poctivo nás naučili všetky textilné techniky, čo dodnes využívam.

Tvoj manžel, Marek Ormandík, je známy výtvarník. Pomýšľala si niekedy aj ty presedlať na maľbu, grafiku či fotku (ak áno, prečo)?

Pôvodne som si prihlášku poslala na ŠUP-ku – na grafiku – veď som pekne kreslila. Ale komisia dospela k záveru, že som talentovaná, ale na textil. Takto mi chtiac-nechtiac zadali moju budúcu cestu. Maľujem i ja, no veľmi popisne a dekoratívne, čiže to nevyzerá až tak dobre, ako expresívne diela môjho manžela. Ale občas mu pomôžem, keď potrebuje dozdobiť pozadie na svojej maľbe.

Pre ktoré filmy či divadelné hry si vytvorila kostýmy? Na čom (akom umeleckom projekte) by si chcela raz spolupracovať?

Pracujem pre moje obľúbené divadlo GUnaGU. Myslím, že som za posledné roky (okrem pár výnimiek) „robila“ všetky ich predstavenia. Majú radi moje kostýmy aj mňa. A ja zas ich, všetkých! Robila som aj na kostýmoch do filmu „O dve slabiky pozadu“ s režisérkou Katkou Šulajovou. Bola to vďačná robota – hlavná postava sa veľa prezliekala a mala som dosť voľnú ruku v realizácii – mohla som byť kreatívna. Kým som neotvorila obchodík „Krása vesmírna“, živili ma reklamy, teda kostýmovanie do reklamy.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 1

Máš dvoch synov. Jeden sa už maľbe (ale i hudbe) venuje, na druhého to časom možno príde tiež. Ako deti vychovávate/vediete k umeniu?

Obe naše deti sa nejako vychovávajú sami. Sme veľmi dobrí a benevolentní rodičia. Keďže ja nemám obrovské sabavedomie, snažím sa natlačiť aspoň do staršieho syna Michala trošku drzosti a sebavedomia – aby sa mu v tomto svete darilo. Študuje v Prahe, ľudia ho môžu registrovať aj ako hudobníka (projekt Prezident Lourajder). Mladší syn Max už mal (ako 10-ročný) za sebou prvé výstavy, teraz sa však venuje hlavne počítačovému svetu (ako jeho rovesníci). Snažíme sa, aby mali rozhľad – berieme ich na výstavy, veľa cestujeme, Marek kupuje stále nové knihy o umení…

Manželova tvorba sa objavuje v knižných publikáciách aj na plagátoch. Kde sme mohli verejne (okrem obchodíku) vidieť tvoju tvorbu?

Moju tvorbu vidieť denne na ulici, a tak to má byť. Keď vidíš pohľadnú babu s originálnymi náušnicami či náhrdelníkom – to je moja prezentácia, to ma teší. Mala som ale aj pár výstav, kde som prezentovala hlavne väčšie veci – objekty, interiérové doplnky.

Obchodík “Krása vesmírna” existuje už šesť rokov (a vraj sa bude sťahovať do nových priestorov). Ako sa mu darí? Akú klientelu si za tie roky vytvoril?

Je to neuveriteľné, ale 1. apríla oslávil obchodík, resp. značka šiesty rok existencie. Dala som si záväzok pre rok 2014, že si nájdem nový priestor. Môj sen bol výklad. A to sa mi aj podarilo – 5. mája som otvorila „Krásu vesmírnu“ na Panskej ulici v úplnom centre Bratislavy. Do predošlého priestoru za mnou chodili väčšinou tí istí klienti. Teraz dúfam, že ma nájdu, resp. objavia už konečne aj ľudia z iných kútov sveta.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 2

Chodia si do Krásy vesmírnej ľudia plniť svoje fantázie/vízie, či dvíhať sebavedomie?

Každý, kto chodí ku mne do obchodíka, je pozitívne naladená individualita. Ženy sú väčšinou odvážne, nekonvenčné a nezávislé. Rady sa od ostatných žien v kolektíve chcú odlišovať a chcú nosiť originálne šperky. Ak treba, vyrobím im šperk podľa ich priania či nálady. Ak netreba – objavia a obľúbia si niečo z mojej fantázie. Dôležitá je spokojnosť konkrétnej nositeľky.

Prečo sa mnohí ľudia boja nosiť originálne až extravagantné výrobky: šperky, doplnky?

Myslím, že je to spojené s minulosťou. Naše mamy nechodili výrazne vyzdobené, necestovali, nemali chuť, ani silu parádiť sa (česť výnimkám). Čize ani obecenstvo nebolo vytrénované, aby prijalo niečo výnimočné, extravagantné. Stále ešte musíme zbierať odvahu, aby sme vyštartovali do ulíc našich miest ozdobené originálnymi šperkami a doplnkami, zároveň sa cítili sebaisto, jedinečne a sexi.

Jeden z najtalentovanejších hercov súčasnosti Gael Garcia Bernal bol z tvojho tvorivého priestoru unesený. Ako prebiehalo vaše stretnutie (a pochvala)?

Tak to bol veľký zážitok. Gael bol v Bratislave s manželkou ako hosť na jednej slovensko-mexickej svadbe. Kamarátka ho priviedla do môjho obchodíku a ja som stratila reč. Bol milý, všetko sa mu páčilo – nakúpil, dostal aj darčeky, vyfotili sme sa. Môžem raz o tom rozprávať vnúčatám, hurá.

Ak hovoríme o výrobkoch z tvojej ponuky – napadne mi otázka: Dá sa na Slovensku užitým umením uživiť? Dá sa na ňom zbohatnúť?

Nedá. Som rada, keď som na nule a nie v mínuse. Zaplatím nájom, účty, náklady, a je to. S nejakým zbohatnutím to nevyzerá veľmi reálne – nie v tomto živote, J

Pre niekoho je tvoja tvorba nenositeľný objekt na hranici gýču, pre niekoho zasa vystihnutá osobnosť v jednom jedinečnom kúsku. Ako reaguješ na negatívne reakcie?

Práveže nijako. Nepotrebujem sa brániť, obhajovať. Milujem gýč – rôzne trblietky, čipky, ale aj trpaslíkov, jeleňov, kačky, kvetiny… Čo narobím? Je to vo mne. Nie som vyslovene minimalisticky naladená. Skôr naopak.

Raz som ostala stáť zamrznutá pred výkladom jednej galérie, kde ma hypnotizoval rozprávkový výjav bábiky – sediacej na obrovskom svietivom snehobielom jeleňovi. Bola to tvoja tvorba, či? Z akej série?

Moja tvorba je často o spomienkach. Vynárajú sa mi v hlave situácie z detstva. Hrám sa s tým a posúvam príbeh ešte ďalej. Táto konkrétna inštalácia bola k dvoj-výstave (mňa s mojou sestrou) v galérii čIN-čIN. Sestra dlhodobo žije v Záhrebe, tak sme si aspoň takto svojsky spolu zaspomínali. Ona obrazmi, ja objektmi.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 3

Aká je tvoja najšialenejšia (už zrealizovaná) kreácia?

Myslím, že asi obštrikovaný automobil do reklamy, ktorý naozaj jazdil po celom meste. To bol ozaj šialený projekt, ktorý sa mi podarilo zrealizovať za 1 týždeň. Okrem honoráru som dostala aj masáž rúk. Veru, zaslúžene!

Čipky, pierka, priadza od výmyslu sveta. S akými materiálmi pracuješ a aké produkty tvoríš najčastejšie?

Pracujem naozaj so všetkým dohromady, nevyhľadávam konkrétny materiál. Rada recyklujem a posúvam objekty do iného života, do iných svetov. Škoda niečo vyhodiť, keď sa to dá využiť na krásny šperk či objekt. Práve šperkom sa venujem najviac, tie sa aj najviac predávajú. S jeleňmi je to horšie, 🙂

Na moju extravagantnú čierno-červenú pierkovanú čelenku s obperličkovaným Salvadorom Dalím od teba sa ma ľudia často pýtajú. Aký svoj vlastný výtvor nosíš najčastejšie ty (a tvoja rodinka)?

Kým boli chlapci menší, nosili moje diela – svetre, čiapky. Teraz dávaju prednosť iným materiálom, vzorom a strihom – nič sa nedá robiť. Manžel nosí moje brošne, väčšinou mu ku každej jeho výstave nejakú tematickú vyrobím. Ja svoje šperky nosím často – hlavne náhrdelníky. Náušnice nosím teraz pomenej, lebo jazdím na skútri a helma mi na ne tlačí. Alebo opačne?

10321775_864510600232665_3648196957846305529_o

 V tvojej tvorbe sa často objavujú obštrikované a obháčkované bábiky. Občas pôsobia strašidelne. Prečo tento motív, téma, nápad?

Čo iné v dievčenskom svete, ako bábika? Páčia sa mi – najmä ich rôzne „výrazy“ tvárí, očí, vlasov. Je to taký výskum osobnosti v továrni masovo vyrobenej, no predsa vždy unikátnej plastovej ženičky. Na mne je – čo ďalej s ňou, ako ju zdokonaliť či inak upraviť.

Žiješ a tvoríš v hlavnom meste. Ako sa ti páči Bratislava (čo sa týka umenia a kultúry)? Čo v nej chýba?

Keď odcestujem mimo Slovenska, som zväčša všade očarená – čerpám inšpiráciu, energiu, nové nápady. Je to úžasné, koľko aktivít a zážitkov prežijem mimo svojho bydliska. Ale Bratislava je stále moje obľúbené, trošku prispaté, no so mnou pevne späté mesto.

Často s manželom chodíte za oddychom i inšpiráciou do Paríža. Ako do seba absorbuješ tvorivé nálady, súčasné umenie tam? Stále je Paríž mekkou umenia?

Ako som už spomínala, cestovanie milujem. Je veľmi inšpirujúce – na chvíľu odísť, načerpať energiu na nové nápady, novú tvorbu. Paríž s mužom milujeme, nakazili sme už aj synov.

Čo ťa čaká v rámci tvorby najbližšie? Na čo originálne by si nás chcela nalákať?

Rada by som vás nalákala, teda skôr pozvala do mojich nových priestorov, do novej „Krásy vesmírnej“. Určite trafíte! Výklad vás zavedie do môjho mikro-sveta. Nečaká ma do konca roka žiadny zväzujúci dedlajn, čiže mám voľné ruky, otvorenú myseľ –môžem tvoriť, čo chcem, kedy chcem. Umelec či umelkyňa si nič lepšie (ako slobodu v tvorbe) nemôže priať.

Text: Boba Baluchová / @bobinkha, Foto: Palo Markovič / @palomarkovic (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 72/2014)

Rucsandra Pop: I love Bucharest for its hidden poetry (interview)

She is a full time mother and a writer of theater plays. In few months (after maternal leave) she’ll go back to work (the area of communication and marketing) and she’d finish her PhD.-thesis. She jokes about herself saying that she is a stand-up scientist, because she does things differently. She studied literature in Braşov (Romania), journalism in Bratislava (Slovakia), sociology and cultural anthropology in Warsaw (Poland) and she had been also a Fulbright visiting scholar at Indiana University in the US. In her spare time, she organized poetry readings, conferences and all sort of events that were missing in the cultural scene at a given time. Rucsandra Pop.

B: What’s going on in your busy life of drama writer?

R: One of my plays is called ‘Oracol’ (The Oracle), and it is a one woman show, about unconditional love. It had the premiere in 2011, when I was in the US, and ever since we had over 40 shows in 8 cities all over Romania.

The second play is called ‘Talk to the Bomb’ and is about a love triangle (a girl and two boys) who meet in Vama Veche, on Romanian sea side, in 2001 just before 9/11. The play is about the loss of innocence and about the fact that men and women are sometimes incapable of dialogue and this is the main reason they hurt each other. At a bigger scale, the same thing can be said about two different cultures, and this is why 9/11 has such a strong impact on the lives of the three characters. ‘Talk to the Bomb’ had the premiere in 21.12.2012, as we wanted to celebrate with this play the much expected end of the world.

A third play that I wrote – called ‘Huevos congelados’ – is now being rehearsed and is going to have the premiere this summer.

B: You are finishing your study. What is the topic of your PhD.-thesis?

R: Next year I should finish my PhD in Anthropology and Folklore. My topic is the biography of my grandfather – Mihai Pop – who was an important folklorist with a very interesting life and career, both locally and internationality. He was a man of many disciplines – he started with linguistics, moved on to sociology, ethnomusicology, to later discover the folklore, the semiotics and finally the anthropology. In the 30s, he studied in Prague where he met the famous Czech and Russian structuralists. Then during the Second World War he was a cultural attaché in Bratislava, during the First Slovak Republic. He actually finished his PhD at Academia Istropolitana in Bratislava in 1942. He was a true Central European citizen and he later became a specialist in the area.

B: Why have you chosen this topic?

R: I like to say that the topic has chosen me more than I chose it – one day I discovered what a fabulously interesting guy my grandfather was and I wanted to share his story with the rest of the world. In reality, it was a bit more than that. Mihai Pop lived for 93 years and he was professionally active during 70 years, browsing one war, a few major shifts in the political regimes and crossing a few major disciplines. He was a socratic personality having the gift of inspiring people around him and the ability to unite the east with the west. He was in touch with many important scholars of his times – from Claude Levi-Strauss, to the linguist Roman Jakobson and Umberto Eco, then a young semiotician. I followed on his footsteps and got full with his story that I now want to share. I think that there is a lot to learn about history and life just by looking at his biography.

Central University Library in Bucharest.

Bucharest: Central University Library.

B: How ordinary people can understand this topic and your choice?

R: I do hope the ordinary people will understand my topic. I think of the final product more as a book than just a PhD paper – just for a scientific audience. My aim is to write the interesting biography of a Romanian intellectual who had a fascinating life and who lived during the 20th century very aware of what was going on this planet. After all he spoke eleven languages and he could also read between the lines. Romanians have a fascination with the interwar generations of intellectuals but they know too little about them. I’m digging for more. My grandfather was part of that generation, but he was not among the stars. Bringing him – and others like him – into the spotlight can give us a better understanding of our recent history.

B: Could you estimate the influence of your research on Romanian culture, education, art-science?

R: I think that my way of conducting and presenting my research is out of the box. And this is because I’m not a real academic. I’m first of all a story teller and I also have a marketing background that forces me to give interesting presentations. I also follow Ted.com. Actually, together with a group of friends we organized in 2009 the first TEDx conference in Bucharest. I think academics that are boring for their public are old fashioned. I sometimes joke about myself saying that I am a stand-up scientist, because I do things differently. And this could be sometimes disturbing for more traditional professors. I don’t disregards methodology and theory – I just try to do things more engaging for the others and I strongly believe the new generation is looking for a re-fresh. And I don’t wait to have resources in order to start a project – I work with what I have at a given moment.

B: Can you work on your projects without dependence on money from various foundations’ funding?

R: I started this project on my own and then I went back to school, because I felt I needed more information and more discipline. But you can see in the way I work that I keep the freedom to follow my passion and share it with the others, I don’t hunt academic titles. My project is an open project, I look for enthusiastic young people to come and work with me. And they do. Research is hard work, but it should also be fun. I also think that my studies abroad changed my way of doing things. I am a Romanian that had access to the Francophone and the American education system. And I feel those influences in the way I work, in the books I read. From the American school I’ve learn academic writing, an art that is neglected in Romania. I try to share this knowledge with the people who are as enthusiastic about their work as I am about mine.

Rucsandra Pop - Romanian journalist, drama writer and 'stand-up scientist'.

Rucsandra Pop – Romanian journalist, drama writer and ‘stand-up scientist’.

B: You are also mother. Do you have time for cultural events during maternal leave?

R: Up to now I was “forced” to make time at least for the cultural events that I generated. I don’t go every time one of my plays is staged. But sometimes I am needed to be the sound engineer or to help in any other way. When you are an independent artist, you cannot say I’m the writer I don’t get involved. You are an active part of the team. Now, as the summer is here and the baby is older I’ve promised myself to attend other events as well. Most of the times together with the baby. I take my son with me whenever I can. Not only because I’m still breastfeeding but I want him to experience all sorts of things, not just live in a bubble.

B: Is it easy to be (to move, to breathe, to create) a mother in Bucharest?

R: In my opinion the best description of Bucharest was given by a French traveler a few centuries ago. He said: Here we are at the gates of Orient where everything is taken easy. Bucharest is an easy town after you have managed to tame the beast. In my first years in Bucharest I was terrified by how crowded and crazy and noisy it was. Now I have my own oases in the city. If you are on Bulevardul Magheru – one of the main boulevards – Bucharest is chaos in full swing. If you move in the right direction you can find the most charming and quiet places and magic little streets.

To love Bucharest you have to know Bucharest or to find the right guide. For me as a writer this convoluted city is a continuous source of inspiration. First of all I am passionate with history – and to love this city you have to understand all the layers. The fancy underwear comes from the times it was called the little Paris, the gray ugly dress was a gift from Daddy Ceausescu, and the high heels and that bling-bling – is the capitalist make up. And on top of all that you have the Oriental kitsch, the sweet smell of the Turkish shawrma (shaorma).

As a mother, that’s a completely different story – yes, Bucharest does have a few nice parks, but no sidewalks to go with the stroller on, as most of the sidewalks are occupied by illegally parked cars. So, I would say that Bucharest is not the most baby-friendly place on Earth.

B: Which Romanian cities do you like besides Bucharest?

R: I grew up in Brasov and I think this is one of the most beautiful cities in Romania. I hate the weather there, but that’s a different story. Brasov is a bit like Bratislava. It has a very Central European look and feel. So does Sibiu, which is smaller but much more exciting from cultural point of view than Brasov. They are both old German burgs, but during communism Brasov suffered a Stalin kind of mutation. Inspired by the Big Russian Brother, Ceausescu has brought here people from a much poorer part of Romania to work in the recently opened factories. And this sort of social engineering makes Brasov a lazy town culturally speaking. Fortunately it has lovely surroundings, as it’s in the middle of the mountains. Another magic place is Sighisoara, an old medieval town, it looks a bit like Prague in miniature. There are many other special places, the most exotic being the Danube Delta.

Romania: the culture.

B: Have you ever considered emigration to another country or continent (and why)?

R: I lived in three different countries for one year: Slovakia and Poland when I was younger and United States recently. And I’ve traveled a lot in the last 15 years. I think that our generation is lucky – unlike the generation of our parents. For us emigration is a strong term as we have the freedom to experience the world. I consider myself a citoyenne du monde and up to now whenever I had the mood and the opportunity I moved around.

B: What is the difference between Bucharest and Bratislava, Vienna, Budapest, London or Paris?

R: I love this question, because I love all these cities in a totally different way. London and Paris are Capitals with a big C – full of opportunities, but expensive and demanding. You have to give them your time, your ambition and your heart. They will eat them all. Plus your money. If you’re willing to give all that, you can blend in.

Bratislava, Vienna, Budapest is the Central European golden trio. Vienna and Budapest are more voluptuous and more luxurious, but they have a history of nationalism and xenophobia that is re-bursting these days. They are great places to visit – great food, great art, great sites but as an outsider is not easy to find your place there on long term. At least this is my feeling. Bratislava might not be as fancy at the first glance, but the people have the hearts big as a bus. You could be adopted in no time, with one important condition – to learn the language. Bratislava is small and easy and charming.

Bratislava and Bucharest have at least one thing in common – they are nicer when you explore them with a local than with a tourist guide in your hands. I hate tourist guides anyhow, but in Bucharest they won’t help you. The coolest places will never be on the Lonely Planet. Bucharest is to smell and taste and love. But in order to love it you have to come with an open heart.

Bucharest and its architecture.

Bucharest: the architecture.

B: I used to live in Bucharest in 2009. I can see huge difference between ‘then & now’. Can you see and also describe the improvement / movement / significant change of your (capital) city?

R: I think that in spite of the crises, Bucharest has flourished in the last few years. People took over the city in many ways, they have finally discovered the civic spirit. The most obvious sign were these year street protests against the gold exploitation in Rosia Montana (an old gold mine in Transylvania). People were out on the street for weeks in a row for a greater good that was not bigger salaries or pensions. It was nice to see 15.000 people marching on the streets of Bucharest with no political agenda, but with a civic responsibility.

I think people realize more and more that the city is theirs to play in. And you can see that lately there are many events that happen in the streets. The traffic is stopped by the authorities and the pedestrians take over. One of the major changes in terms of life style is that more and more people are using the bikes as an everyday means of transportation or just for recreation. Five years ago riding a bike in the Bucharest traffic was suicidal. Now it’s less and less so. And this can be coupled with the fact that people started to jog quite a lot. I have many friends running marathons, and this was not so a few years back. People seem to love themselves and their city more.

There are also bad things happening and one of them is the continuous destruction of old historical buildings in order to build more modern stuff. The city council not only that agrees with this type of aggression, but it sometimes generates it.

B: Are there more opportunities for street art, community work, urban spaces, open public discussion?

R: Oh, yes. In the last few years the art galleries and artistic spaces appeared like the mushrooms after the rain. 2009 was a year of major shift in mentality. Many people lost their corporate jobs or they just quit and decided to follow their dream. For many of those people the space of self realization was art. As a consequence, the city flourished with opportunities created by these people or by the ones who were already in the game. Also, some companies started to talk to these people and help them manifest themselves. I’m glad the companies understood that the target and their needs are changing.

Another thing is that people have less money than when the economy was booming, so they travel less and then, spending more time home, they feel the need to create here creative spaces, they become more aware of their own town. To make things you need help from the others, so people get together, they plan and they do stuff.

B: Can you name some of interesting activities, unique projects or places (where you would like to go if you had time & energy)?

R: Back in the summer of 2012, when I just came back from US, a colleague from work told me about this group of friends, mainly architects, who took over an old and very beautiful house that was almost destroyed. They were living there and fixing the house in the mean time. I went to meet them. I thought that this was a squat, but they told me that they talked to the owner – a member of an old aristocratic family, who recently got his house back. But he was living abroad and he didn’t have time to take care of this property. So, he decided after a while to allow the young architects to live in his house. They started to repair the house step by step and they transformed it in an underground cultural center – so it became a squat with the approval of the owner. I staged there two of my plays.

This is the story of this place – called Carol 53 – in short. But in reality there were many phases, that include public debates about housing and squatting and social architecture.

Rucsandra Pop is watching her own play.

Rucsandra Pop – watching her own play.

B: Cultural center instead of abandoned building. What a nice idea! Are there other similar stories?

R: I can say that this is a trend – people occupying public or private unused spaces. The young generation organizing all sorts of events in transitioning spaces. Many parties are happening in old palaces or historical building that are being not used for their initial purpose. For example the coolest New Year party took place in the old National Library, a huge palace downtown – that for the moment is empty.

Another project that I love and I see as representative for Bucharest these days is lorgean theater, a theater that was opened in a 32 square meters apartment. It started in 2009 as a joke of the owner of this apartment, the writer Jean Lorin Sterian who invited his friends to perform in his home and he invited both friends and strangers as audience. The project grew organically and this year in April the first domestic theater festival took place. During HomeFest over 20 dance and theater performances took place in homes around the city. Random people were excited to have the opportunity of hosting art in their living rooms.

B: What is the most important difference between your life and lives of your parents (regardless to IT or technology innovation)?

R: The difference is huge: my father for example came from an old noble family. He was born just when the war started. He was raised with some values and living standards (almost all his family spoke French on daily basis) and he spent almost all his life during the communist regime – with no food or with very bad food, with no opportunity to travel and a gray life. We were born in this gray/sad life missing almost anything and became adults in times when one can have everything. And more. Of course, our parents educated us in such a way that we are aware of the past with all its layers and we appreciate the really important things. Between the verb to be and to have, my parents always valued the verb to be. And they taught us to do the same. So, I think the major difference doesn’t lay in the amount of things we can buy, but in the fact that, unlike our parents, we have the freedom to travel and express ourselves. The freedom of not being permanently afraid. But we forget this too often. The gadgets and devices come with that freedom as well.

B: What is the biggest difficulty for people interested in art (in age between 30 & 40) in Bucharest?

R: In my view, the biggest difficulty for artists is the lack of cultural managers, producers and fundraisers. As an artist I have to do too many things on my own and I know that if I had the help of a trained and engaged person, I could grow my projects much faster. The only domain that now doesn’t have only artists but also starts to have an infrastructure is the applied arts. In the last few years there is a new generation of curators and galleries doing a pretty good work. Fashion has also grown enormously in the last years. More and more top stars – like Madonna, Beyonce and Jenifer Lopez are wearing clothes made by Romanian designers like Maria Lucia Hohan and Andreea Badala. But in the field of performing arts everything is still chaotic. We still lack specialists. I don’t say that we’re missing money, because I know that the money is out there you just have to have the time to apply, ask or beg for them. For me the human resource is still a problem. I am at a level where I know that if I want to do more with my theater productions I need a manager. And I cannot find this manager yet. And I kind of know everybody who knows everybody in this city.

My analysis refers more, of course to the independent scene. What happens at the political level is a joke. In the last few months we had 3 or even 4 Ministers of Culture – all politically appointed and all of them missing the point. There is a great scene that the politicians do not understand. The biggest disaster was the demolition of Romanian Cultural Institute – an institution that for some ten years was representing very well Romania abroad and which was destroyed for political reasons.

Bucharest: the reconstruction.

B: What should have been done better in this city (tourism, infrastructure, local politics, community life)?

R: As for what should have been done better in this city – this is a question with a ten pages answer. But to cut it shortly I think the most important thing is to have an active and powerful civil society that would impose on politicians their idea of what the city should be. A city should be designed according to the needs and dreams of its inhabitants, not according to some political agenda. When the bucharestoise will understand that only their love can shape the city, Bucharest will be a better place. Until then we will keep accusing the politicians, that they take the wrong decisions, or we will blame each other that we’re parking illegally and throwing trash on the streets.

B: Do you love Bucharest overall (why)?

R: Even though I grew up in Brasov, I was born in Bucharest and my family has been here for a couple of centuries. This city is in my blood. I’ve also lived abroad and when traveling and living someplace else you get perspective and get rid of the local complexes. Bucharest is not the heaven on earth but it has many features that make it a nice city to live in. For example, one thing that Romanians don’t appreciate is that the crime rate is very low in Bucharest compared with other big cities. It’s also a very effervescent city – some call it the new Berlin – and I partially agree with this. There are many thing lacking but this gives you, the citizen, the freedom to invent them, to experiment. You just need lots of energy to fight or avoid the system that is not going to help you. So, the answer is: yes, I love it, for its hidden poetry. But sometime this love turns in a love-hate relationship. As Facebook would put it: it’s complicated.

Prepared by: Boba Baluchova; Photo: Palo Markovic & Rucsandra Pop (archive)

Kleinertovci o KontAKTe: Spájame potenciál ľudí

Začiatkom leta sa v centre Bratislavy objavilo originálne ihrisko a niekoľko-poschodový kreatívny priestor, ako časť projektu KontAKT – určeného všetkým, ktorí majú chuť a radosť robiť niečo tvorivé, inšpiratívne, užitočné – pre seba, pre ostatných, pre komunitu. Manželia Kleinertovci ponúkajú niečo, čo v hlavnom meste chýbalo.

I. Textilná dizajnérka Dana Kleinert

Vyštudovala si textilný dizajn na VŠVU. Akú má tento odbor tradíciu, úroveň a odozvu v zahraničí?

Danka: Tradíciu má na slovenské pomery veľkú, odozva v zahraničí je však adekvátna tomu, že sme malá krajina, ktorá sa navyše nejako výrazne v textile či móde v zahraničí neangažuje. V zahraničí však odborníkov zaujímajú konkrétne výsledky dizajnérov skôr, ako to, na akú školu chodili (pokiaľ to, samozrejme, nie sú tie najprestížnejšie školy).

Pred niekoľkými mesiacmi si získala Národnú cenu za dizajn. Tá sa často do okruhov módy nedostane. Čo to pre teba znamená?

Danka: Veľmi veľa. O to viac, že sa to stalo prvýkrát v histórii tejto ceny. Zatiaľ žiadna odevná kolekcia Národnú cenu v jej 22-ročnej histórii nezískala. Zapôsobilo na mňa hlavne to, keď mi jednotliví členovia poroty vraveli svoje stanovisko ku kolekcii – svoje konkrétne dôvody, prečo sa rozhodli udeliť cenu práve mne.

V čom je možné tvoj módny rukopis či štýl rozpoznať. Máš istú škálu vzorov, strihom, materiálov, na základe ktorých sú tvoje kolekcie jedinečné?

Danka: Vidieť to asi najviac v mojom spôsobe rozmýšľania pri stavaní kolekcie, pri jej ideovej myšlienke. A potom je tu moja tendencia k úpletom, v ktorých sa cítim doma, ktorým rozumiem. Sú aj farby, ktoré preferujem. Napríklad veľmi málo robím s odtieňmi béžovej, oveľa viac u mňa rezonujú sýte farby. V rozmýšľaní o strihoch sa prejavuje fakt, že žena je sexy vtedy, keď sa cíti dobre a sebavedome. A nemusí to súvisieť s odhaľovaním celého tela tým, čo má na sebe.

Pokiaľ návrhárka nenavrhuje uniformy pre letušky, šaty pre finalistky súťaže krásy či róby pre celebrity na plesovú sezóny, sotva by sa dokázala textilným dizajnom na Slovensku uživiť. Či mýlim sa?

Danka: Slovensko je v tomto taká hybridná krajina. Asi si ešte musíme týmto obdobím prejsť – po tom, ako tu bolo cielene likvidované remeslo a tradície. Navyše je to veľmi malý trh. Textilný dizajnér v zahraničí sa venuje primárne iba tomu, nemusí riešiť značku, firmu, zákazky, celé kolekcie a celý ten široký diapazóm nutných vecí.

Tvorila si nejaký odev „na zakázku“ (svadobné šaty, kostým do divadelného predstavenia atď.)? Aká je tam sloboda v tvorbe a komunikácia so zadávateľom/kou?

Danka: Odevov na zakázku som robila fakt veľa, v tomto období sa tomu venujem len veľmi utlmene s pár klientkami – nedalo sa dlhodobo všetko stíhať tak, aby ma to úplne nevyčerpalo. Najmilšie však na tom je, že za mnou prichádzajú klientky (alebo aj muži), ktorých osloví moja tvorba a preto nemáme ťažkú komunikáciu v rámci hľadania cieľa. Okrem toho ma baví vžiť sa do ich kože a predstaviť si, v čom budú vyzerať úžasne, čo sa bude na danú príležitosť hodiť, ako budú v odeve komunikovať a podobne. Takže tá sloboda v prejave je úplne prirodzená a vychádza u mňa v potrebe vyjsť klientovi či klientke v ústrety.

So svojimi kolekciami si zavítala na „fashion weeky“ v Londýne, Tokyu i vo Viedni. Akú si tam mala odozvu?

Danka: Japonskom som začala, celkovo som tam bola 5-krát. Prvýkrát to bolo pre mňa jedno veľké školenie – iba som pozerala, ako sú iné krajiny pripravené, nevedela som ani, ako má vyzerať „order sheet“, čo je to „line sheet“ a podobne. Čo sa však vinulo všetkými skúsenosťami a stretnutiami s odborníkmi, bolo, že ich kolekcia vždy zaujala, oceňovali i kvalitu a prevedenie a bola pre nich zapamätateľná. To je v podstate veľmi dobrý základ. Ale na to všetko sa nabaľuje obrovský kus ďalších „fashion business“ úkonov, ktoré som spoznávala postupne.

Dá sa vypozorovať nejaký trend na takýchto módnych podujatiach – kam sa ostatní dizajnéri a dizajnérky posúvajú, od čoho upúšťajú, čím sa inšpirujú? Ovplyvňuje to nejak aj teba?

Danka: Rozdelila by som to na dve veľké skupiny – tzv. masová móda, ktorá sa riadi všeobecnými trendami za účelom kvantifikácie predaja (v podstate akýmkoľvek spôsobom). Druhú skupinu tvoria tzv. „independent designers“, ktorí si hľadajú vlastnú cestu ku klientom – najmä cez individualitu, kvalitu, lokálnu výrobu, zodpovedné podnikanie, či príbeh…

Majú Slováci a Slovenky dobrý vkus, čo sa týka odievania? Vedia do kvalitného slovenského textilného dizajnu zainvestovať?

Danka: Určite je to každým rokom lepšie – hlavne čo sa týka rozmanitosti štýlov. Je to aj tým, že mladí ľudia stále viac cestujú von a chcú seba vyjadrovať prostredníctvom odevu.

Kolekcie „This is me“ a „The era“ (set pletených kabátikov a šiat s minimalistickým vzorom, ale jedinečným strihom) mali veľký úspech v Česku i na Slovensku. Čo máš naplánované na ďalšiu sezónu?

Danka: Ďalšiu sezónu mám prvýkrát vo svojej „kariére“ paradoxne naplánovaný oddych. Rozhodla som sa sezónu vynechať, venovať sa viac projektom Kontakt a Slovak Fashion Council – oba z nich podporujú kreatívny potenciál u nás. Moje kolekcie sú postavené, je o ne stále záujem, tak sa môžu ďalej predávať a potom sa rozhodnem, čo a ako ďalej.

Koho nápad bol použiť obrovské drevené cievky z podniku, kde si nechávaš zhotovovať materiál pre svoje produkty, ako stoly v KontAKTe?

Danka: Tieto nápady sú Oliverove, on ich sype ako z rukáva. Vždy vraví, že projekt musí mať základnú jasnú myšlienku a z nej sa už ako lego všetko poskladá úplne prirodzene. U neho to naozaj tak funguje – keď vymyslí princíp, už sa iba nestíham čudovať, 🙂

Manželia Kleinertovci a ich plánovania (do) budúcnosti.

Manželia Kleinertovci a ich plánovania (do) budúcnosti.

II. Re-konštruktér Oliver Kleinert

Hovoríš, že máš v KontAKTe na starosti skôr tie technické, ako umelecké veci. Prečo?

Oliver: Základná koncepcia vznikala dlhodobo a postupne sme sa prepracovali k myšlienke Kontaktu preto, že sme z dlhodobých skúseností vedeli, čo Bratislava potrebuje. Architektúra je z projektu to najmilšie a zaberá maximálne 5 % z celkoveho času celého projektu. No a keďže som zas raz povymýšľal neštandardné riešenia, tak mi neostáva nič iné, ako sa venovať realizácii do detailov. Už teraz sa však teším na to, keď bude viac času na tvorbu samotného programu.

Umenie máte ale zakódované v rodine. Prečo si nakoniec neštudoval v Bratislave na VŠVU, ale na UMPRUM v Prahe?

Oliver: Vybral som si UMPRUM-ku preto, že to je výborná škola s perfektným obsadením. Vzhľadom na to, že ma tam nikto nepoznal, mal som dobrý pocit z toho, ze si ma vybrali a dali mi možnosť študovat to, po čom som túžil – bez akéhokoľvek náznaku „tlačenky“. Musím povedať, že profesor Jindřich Smetana bol na nás na začiatku celkom hustý. Bol to pedagóg, ktorý mi vo veľa smeroch otvoril oči a dokázal svojim espritom nadchnúť, ale aj pekne naštvať, 🙂

Predtým, ako si sa pustil plnými silami do vzniku KontAKTu, si sa venoval návrhom architektonických riešení a niekoľkým náročným rekonštrukciám historických budov. Nakoľko môžeš v rámci takýchto úloh popustiť uzdu fantázii?

Oliver: Je to otázka rozhľadenosti a otvorenosti investorov. Často sa nám stáva, že dostaneme úplne voľnú ruku, čo je, samozrejme, najzábavnejšie, ale zároveň spojené s veľkým pocitom zodpovednosti. Na druhej strane sa stáva, že investor neprofesionálne zasahuje do práce architekta – niekde niečo videl, niekto mu niečo povedal, vytrhol z kontextu, niečo sa mu zapáčilo na návšteve a podobne. Klientovi v tom procese môže uniknúť koncepcia a potom nastáva proces návratu ku vysvetľovaniu a edukácii, čo nie vždy padne na úrodnú pôdu. Stáva sa často, že vysvetľujeme aj úplne elementárne záležitosti, zložito dokazujeme niečo, čomu investor jednoducho nerozumie, a tým sa celý projekt zbytočne naťahuje a zamotáva.

Za akých podmienok by si sa nechal upísať práci pre developerov (a stavbe polyfunkčných sklobetónových budov)?

Oliver: Stalo sa nám to a nedopadlo to dobre. Investor si dotiahol na „dokončenie“ hotovej projektovej dokumentácie rodinného príslušníka, ktorý už na predchádzajucej stavbe zlyhával. Tá dokumentácia, ktorú sme zrealizovali od štúdie, projektu pre stavebne povolenie až po podrobný realizačný projekt, mala zaujímavú koncepciu, ktorá by mladistvo komunikovala ako s okolím, tak aj potenciálnou klientelou. Bez ďalšej komunikácie však investor zmenil charakter budovy, kde zachoval celú hmotu a konštrukčné riešenie, no vo finále „oplácal“ budovu tak nešťastne, že z nej vznikol taký typický bratislavský cukrík. To bol však príklad, ako by sa to nemalo robiť. Vývoj však predpokladá, že aj investori budú v budúcnosti viac rozhľadení a ja verím, že sú a budú projekty, kde investori myslia na reálne možnosti, atmosféru, verejný priestor, urbanizmus a podobne.

Ktorá budova sa ti z estetického i funkčného hľadiska naozaj páči v Prahe a Bratislave (a prečo)?

Oliver: Páčia sa mi úprimné budovy, ktoré majú svojho ducha, na nič sa nehrajú, nie sú „oplácané“ zvnútra a zvonka nezmyslami, ktoré majú zakryť akože „to škaredé“. Viem, že aj „to škaredé“ sa dá spraviť perfektne (mám rád industriálne stavby), ale v úplne prvom rade mam rád stavby, ktoré spoločnosť pozitívne motivujú, dávajú širší význam a nechajú možnosť tvoriť a privlastniť si priestor i okolie. Dnes už architektúra nie je  len o super dizajne, ale je to v prvom rade zodpovednosť za spoločenský rozvoj. Budovy vyvolávajú dlhodobé emocie. Ak sú navrhnuté dobre aj spoločnosť bude lepšia.

Skús predsa len vymenovať pár svojich obľúbených stavieb, budov, priestorov.

Oliver: Páči sa mi Stará tržnica, ktorú bohužial v 90. rokoch nešťastne „dopatlali“. Spomeniem aj Elesko v Modre. V Prahe sa mi páči napríklad DOX centrum súčasného umenia v Holešoviciach. Mám rád niektoré stavby Martina Rajniša a spolužiaka Jerryho Kozu – tomu som vždy uveril, čo robí… Myslím, že je čas na verejný priestor a tam nám toho veľa chýba. Slovensko je stále naladené na systém uchmatnúť pre seba čo najväčší pozemok a zavrieť sa za múrom – zakrytým tujkami (aby nikto nevidel, čo sa tam skrýva). Aj to sa však postupne mení a je aj na nás (architektoch), ako komunikujeme svojimi projektmi, ako pristupujeme ku vzájomnej spolupráci.

Navrhol si projekt kreatívneho mesta KontAKT. V čom spočíva a v akej verzii by mohol byť realizovateľný?

Oliver: Spoločnosť potrebuje víziu, ideu, dobré miesta, ktoré jej dajú zmysel. Ľudia našej generácie sú slobodnejší a chápu, že nikto už neodpadne z toho, či som letel niekam na dovolenku „first-classom“ a tvrdol v bazéne za barom. Radšej si vezmú to najpotrebnejšie do batohu, pobalia stan a idú za zážitkom do prírody, prípadne v mestách hľadajú nový prístup, nové informácie, nové podnety. To isté potrebujú aj v práci – slobodu, možnosť tvoriť, prispôsobiť sa rýchlo a zaujímavo meniacej sa situácii… Naša flexibilita spočíva v modulárnej štruktúre, ktorá je z recyklovaných lodných kontajnerov, čo nepotrebujú ťažkopádne zakladanie – sú ľahko premiestniteľné, dočasné a vedia rýchlo oživiť dlhodobo zanedbané miesta pri veľmi nízkych nákladoch. A čo je dôležité, môžu byť dočasné, schopné sa organicky meniť v súvislosti s aktuálnymi požiadavkami.

Tvoja poznávacia značka sú originálne použité staré lodné kontajnery. Na čom/kom stroskotal plán umiestniť „kontíky“ pod Novým mostom?

Oliver: Nestroskotal, len je to beh na dlhšie trate. Ďalej sa snažíme a veríme, že sa nám kreatívne mestečko podarí zrealizovať. Všetky argumenty a potreba zmeny nám ukazujú, že takýto projekt má reálne uplatnenie. Nie sme developeri a chceme úzko a aktívne spolupracovať s mestom. Je možné, že sa politici kontíkov boja, lebo nevedia ako zareaguje spoločnosť. Už sme dostali aj takú odpoveď, že sme možno príliš progresívni na túto dobu. Nie je nás však málo a progresívni sme azda z pohľadu politikov či miestnych štruktúr, kde je systém nastavený tak, ako je…

KontAKT zatiaľ môžeme navštíviť na rohu Ventúrskej a Zelenej ulice. Súčasťou má byť aj multibrand design shop. Komu a prečo chcete ponúknuť priestor na prezentáciu?

Oliver: Aby dizajnér mohol predávať svoje produkty, potrebuje priestor. Potrebuje aj určitý „flow“ zákazníkov, aby mohol robiť isté obraty, ktoré mu zas umožnia ďalší profesionálny rast. Ťahať sám taký priestor, či nebodaj zamestnať človeka na podporu predaja – je u nás finančne prakticky nemožné. Preto ponúkame systém zdieľania kvalitného priestoru, personálu a služieb. Pre dizajnéra začne byť nájom reálny a zároveň má priamu možnosť predaja s tým, že sa môže naďalej venovať svojej práci. Klient zasa nájde priestor s viacerými dizajnérmi, značkami, a to je pre neho tiež zaujímavé. Dozvie sa viac o autoroch, stretne sa s módou, doplnkami, keramikou, knihami… To všetko aj pri dobrej káve, limonáde, koláčiku. V Kontakte získava „shopping experience“, nie len nákup bez srdca.

Ako budú využité ďalšie priestory v niekoľko-poschodovom dome?

Oliver: Multifunkčné priestory zabezpečujú flexibilitu. Máme miesto na workshopy, co-working, firemné akcie, hudobné večery…. Na jeseň spúšťame aj reštauráciu, kde sú kuchári priamou súčasťou priestoru. Budeme variť z kvalitných lokálnych a sezónnych surovín. Jedál nebude veľa, ale budú poctivé a pripravované s láskou. Máme perfektného šéfkuchára Jara, ktorý varil v tej najlepšej kuchyni. Neustále nás prekvapuje svojím nadhľadom a vtipom – na tie jedlá sa už fakt tešíme.

Ako bude fungovať co-working office – zdieľanie priestorov v KontAKTe?

Oliver: Hotoví s touto časťou budeme začiatkom jesene. V Kontakte je totiž miesto nielen na relax, tvorbu, ale aj na prácu A na zdieľanie priestoru. Už teraz máme o „co-working“ pár záujemcov. Atmosféra je tu fakt výborná.

Jedinečný "kontík" pred Kontaktom v centre Bratislavy.

Jedinečný “kontík” pred Kontaktom v centre Bratislavy.

III. Kontakt:

Kontajnery KontAKTu sa po prvý raz tento rok predstavili aj na festivale Pohoda v Trenčíne. Aké eventy ste tam zorganizovali a aká bola odozva?

Danka: Mali sme design shop, kde sme ponúkli priestor aj iným dizajnérom – slovenským i českým – napríklad PBL, Odivi, Pikpoki, Cocopinda, Mum Ray, Dana Kleinert, City Souls. Plus Parazit Žilina – obchod, kde nájdete ďalšie lokálne značky – Lenku Sršňovú, Segrasegra, Puojd, Zlaticu Hujbertovú, Sewologylab a ďalších…

Na eventoch sme prezentovali mladých výtvarníkov, združenie Artičoky, OZ Apart, Kultúra profesionálne, Space Unicorn, Slovak Fashion Council. Nebolo toho málo…

Oliver: Kontakt na Pohode ukázal, že sa dá rýchlo a efektívne postaviť priestor, ktorý môže spĺňať viacero funkcií naraz. Jeden kontajner bol dizajn shop, druhý slúžil ako stage na eventy. Oba boli preložené dlhým kontajnerom, ktorý slúžil ako back-office, sklad i miesto na spanie. Pod ním sme vytvorili sedenie s barom a priestor sme ešte čiastočne prekryli plachtami proti slnku či dažďu. Vzniklo tak miesto, ktoré si ľudia okamžite prisvojili a mali sme stále plno, čo nás veľmi teší.

V kamennej bratislavskej verzii KontAKTu by som si ja osobne priala tmavú komoru pre fanúšikov analógovej fotografie a možno takú vegetariánsku kuchyňu s možnosťou víkendových kurzov varenia. Čo všetko tvorivé a inšpiratívne tam možno vlastne pomestiť?

Danka: V podstate si sa trafila, rovno Ťa môžem nahlásiť, J. S kurzami začíname vo väčšom od septembra, cez leto sme mali taký rezbiehací režim. Budeme mať pravidelné premietania filmov, workshopy s fotkou, kresbou, či textilom – to zameranie je veľmi široké a stále za nami prichádzajú ľudia z iných združení, že by chceli u nás niečo konkrétne robiť – že ich priestor k tomu inšpiruje. A o tom presne Kontakt je.

Oliver: Čo sa týka reštaurácie, jedlo musí byť svieže, čerstvé, lokálne, pripravované s vášňou. Filozofia je presne o tom istom – aj tu dostane priestor ten, kto je nadšený a kreatívny. Určite budeme mať aj vegetariánske jedlá. Chceme ponúknuť pestrú zmes, ale nie v zmysle dlhokánskeho jedálneho lístka, ale v zmysle kreativity v prístupe k jedlám – veľa lokálneho, veľa zeleniny, suroviny najkvalitnejšie, ako sa dá. Zároveň chceme, aby sa tento typ jedla stal u nás normálnym a cenovo dostupným.

V historickom centre stojí starý lodný kontajner a v ňom hojdačka, zvonkohra, tuli vaky, mega domino, no najmä spokojne sa hrajúce matky s deťmi. Koho nápad bol vytvoriť z „kontíku“ ihrisko v srdci Bratislavy?

Danka: Nápad vznikol veľmi spontánne počas rozmýšľania o terase. Cielene sme išli po tom, aby terasa nespĺňala iba cieľ – mať čo najväčší počet miest pre čo najvyšší zárobok. Bola to jedna z prvých myšlienok – spraviť niečo pre deti. A to deti malé i veľké.

Oliver: Kontajner je prerobený tak, že funguje ako hracia skrinka. Sú tam struny, ktoré sa dajú ladiť, ozvučnica, i nástroj vyrobený z lešenárskych trubiek. Zároveň spĺňa kritériá na zachovanie čistoty, keďže ho na noc zatvárame (ochrana pred vandalmi) a ráno zas umývame, pripravujeme do nového dňa. Denne sa oň staráme, aby bol vnútri poriadok a čisto.

Boli pri umiestňovaní kontajneru pre samotným KontAKTom problémy? Vedenie Starého mesta vaše aktivity odobrilo?

Danka: Staré mesto sa roky snaží dostať do centra ľudí, ktorí tam chcú naozaj žiť, tráviť svoj voľný čas a pravidelne sa tam vracať. Nielen turistov, ale aj domácich. Roky proklamuje, že nechce mať z historického centra iba krčmu a vieme, že sa to snaží s mnohými projektmi pre mladých ľudí presadiť – chýbajú však financie, prípadne reálne udržateľné projekty. Takže keď sme prišli s nápadom ihriska, ktorý je ucelený vo financovaní, udržateľnosti, bezpečnosti, boli nadšení. Samozrejme, dodržali sme všetky odporúčania, náležitosti. Neskôr sa však akoby zľakli sťažností občanov (hlavne tých starších), ktorým sa nepáči kontajner ako objekt. Takže stojíme pred otázkou – zavrhnúť fungujúci projekt, ktorý vlastne spĺňa ciele samosprávy, alebo opäť podľahnúť menšine, ktorá vychádza čisto z konzervatívneho postoja?

Oliver: Postoj samosprávy o predčasnom ukončení projektu ihriska vyvolal (podľa našich informácií) rozčarovanie a nevôlu aj v iných občiansky-aktívnych subjektoch. Kde majú mať istotu, že keď investujú do projektu (ktorý samospráva odobrí), nebudú Čeliť aj oni zrušiu po pár sťažnostiach? Zvláštne je, že ľudia, keď sú spokojní s projektom – nezvyknú pozitívne podnety posielať na samosprávu. Námahu si dajú až s negatívnymi postojmi, sťažnosťami. My však pozitívnych reakcií na Kontakt a ihrisko máme neúrekom – je na čase ich predostrieť…

V jedných mestských novinách sa objavila veľmi subjektívna a naviac negatívna reakcia na umiestnenie „kontíka“ na Ventúrskej ulici, čoho dôsledkom ho budete musieť koncom leta odstrániť. Ako ste sa s tým vysporiadali?

Danka: Paradoxne presne v tom čase vyšli iné články (napr. v denníku SME, prípadne na blogoch), ktoré o nás písali veľmi pozitívne. Videla som dokonca aj proces tvorby niektorých z týchto článkov – v zmysle zháňania si informácií (z rôznych zdrojov, nielen od nás), sledovania, ako a či projekt naozaj funguje… Spomínaný negatívny článok bol napísaný nielenže veľmi amatérsky, bez relevantných informácií, ale aj veľmi jednostranne. Keď článok daná lokálna redakcia zavesila na web, nastalo prekvapenie. Pretože namiesto súhlasných reakcií sa na autora spustila spŕška kritiky a občania sa projektu zastali. To len dokazuje, že progresívni obyvatelia a obyvateľky Bratislavy sa nových projektov vôbec neboja. Práve naopak.

Kam inam umiestníte „kontík“ z Ventúrskej?

Oliver: Máme jedno veľmi zaujímavé miesto, ktoré potrebuje oživenie ako soľ. Zatiaľ je však všetko v procese riešenia, tak o ňom radšej dáme vedieť, keď bude definitívne potvrdené.

Bratislave chýbajú zelené plochy a originálne ihriská. Čo ďalšie vám v tejto metropole chýba (a snažíte sa to aktivitami kontAKTu vybudovať)?

Oliver: Priestor na normálny život. Miesta, kde sa cítite uvoľnene, dobre. Miesta, ktoré vás vedia podporiť v tom, čo robíte. Miesta, kde dizajnéri môžu aj naozaj predávať svoje veci a vidieť priamu spätnú väzbu. Miesta s kvalitnou hudbou, filmami, podujatiami. Miesta s kvalitným a poctivým jedlom, miesta s kultúrou… Nie sme jediní, ktorí takto uvažujeme. Pri projektoch, ktoré v Bratislave vznikajú, sa vieme s ostatnými (rovnako mysliacimi) ľuďmi spojiť a spolupracovať – byť konkurenciou nemá zmysel. Vzniká tu platforma takýchto miest a všetci sa tešíme, keď sa dostaneme do štádia, že si obyvatelia a obyvateľky Bratislavy budú mať z čoho vyberať…

Aké združenia, organizácie, skupinky zatiaľ v KontAKTe združujete a čo je podmienkou zorganizovania prednášky, diskusie, koncertu či workshopu u vás?

Danka: Akákoľvek akcia je u nás vítaná. Pokiaľ, samozrejme, spĺňa podmienky kvality, edukácie, nadšenia a podobne… Našťastie, máme viac a viac záujemcov, občianskych združení, neziskoviek, ale i komerčných subjektov, ktorých oslovila práve naša idea a atmosféra. Za poskytnutý priestor a zdieľanie nákladov za služby (ktoré naše OZ poskytuje), subjekty zaplatia a každým prispeným eurom tak posunú Kontakt ďalej v zmysle jeho schopností prežiť, robiť akcie pre ľudí, venovať sa aj neziskovým, zato však verejnoprospešným projektom a podobne.

Oliver: Spolupracujeme napríklad s Voices, Nadáciou Pontis, Alianciou Fair Play, portálom poctivo.sk, plánujeme veci s Alianciou Stará Tržnica, Prešporkovom, Úniou materských centier, s Dobrým Trhom. Radíme sa s Cyklokoalíciou, Zelenou Hliadkou. Budú u nás prednášky British Council, Slovak Fashion Council; zapojili sme sa do projektu Bratislava fashion weekend, BLAF; spolupracujeme s mnohými umelcami, študentmi….

Na vašom webe je uverejnená výzva, že kontajnery, resp. KonAKT sa môže objaviť v každom meste (nielen v Bratislave). Už sa čosi kdesi rozhýbalo?

Oliver: Oslovili nás už z Košíc, niečo riešime v Žiline. Určite sa nájde pár ďalších miest, kde by také niečo potrebovali ako soľ… Uvidíme, kto sa odkiaľ ozve.

Zaslúžia si vôbec ľudia u nás (a dokážu ho naplno využiť i oceniť) taký kreatívny priestor, aký im ponúkate?

Oliver: To sa ani nedá povedať, že zaslúžia. Nie je to za odmenu. V Bratislave je stále málo príležitostí tohto typu. Sami sme v sebe pociťovali hlad, ktorý bol zasýtený počas našich zahraničných ciest a po návrate domov opäť rástol. Sme šťastní, keď vidíme, ako si naše priestory a myšlienky úplne spontánne nachádzajú svojich ľudí.

Danka: Idea sama generuje ďalších aktívnych ľudí podobného zmýšľania, spája ich a ponúka možnosti, ktoré vedia využiť. Je to veľmi prirodzený proces.

Text: Boba Baluchová, Foto: Martin Haburaj (rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 69/2013)