Sestry Wegartové: Stále platí slogan “Forma je dočasná, kvalita je stála”

Sestry Wegartové (ako Soňu a Táňu familiárne prezývam) založili svoju hudobnú distribučnú spoločnosť Wegart v roku 1995. Vtedy na Slovensku zastupovali vydavateľstvá, ktorých tituly a žánre možno neboli komerčne úspešné a často hrané v slovenskom éteri, no boli zárukou kvality (4AD, Bella Union, Cooking Vinyl, Creation, Cherry Red Records, Crammed Discs, Domino Recording, Medium Production, Ninja Tune atď.). Éra znovunadobudnutej popularity a návratu k vinylom dopomohla Wegartu prežiť na scéne aj v časoch, keď ľudia počúvajú a kupujú hudbu prevažne online.

Prehrabavat sa platnami je prijemna zaluba-foto Palo Markovic

I. Fungovanie obchodu s hudbou na Slovensku

Prečo ste sa po revolúcii rozhodli, že život zasvätíte distribúcii hudobných nosičov na Slovensku?

Táňa: Boli to roky, keď mnohí ľudia v eufórii z pocitu slobody chceli konečne začať robiť niečo, čo ich baví. S nápadom prišla Soňa, nebyť jej, zrejme by žiaden Wegart nevznikol. Ja som vtedy mala ešte pomerne malé deti a venovala som sa najmä im. Spájal nás záujem o dobrú hudbu, tak sme šli do toho – so Soňou a s mojím manželom Petrom. Ten mal však v tom čase so svojím bratom rozbehnutý filmový klub Nostalgia a napokon sa z časových dôvodov rozhodol naplno venovať iba tomu.

Soňa: Hudbu sme počúvali od útleho detstva. Naši starší súrodenci kupovali všetko, čo vychádzalo v Supraphone, Opuse aj Pantone – mali sme doma haldy platní i singlov z vtedajšej doby, ale aj plný kufor šelakových platní s krásnym starým gramofónom po starých rodičoch. U nás doma permanentne niečo hralo, z babičkinej izby rakúsky rozhlas s klasickou hudbou, z našej zasa Radio Luxembourg a John Peel, ktorý nás v tej dobe veľmi ovplyvnil. Po zmene režimu som nastúpila ako referentka a tlmočníčka v zahraničnej firme, ktorá u nás otvorila pobočku. Chodila som vtedy z času na čas na služobné cesty „na Západ“ a pri tej príležitosti som vždy povymetala všetky dostupné hudobné obchody, čo asi tiež zanechalo stopu. Po troch rokoch som z firmy odišla. Neviem, či by som dnes bola schopná odísť tak ľahko ako vtedy. Bola skrátka správna konštelácia, :). Netušili sme, do čoho ideme a koľko bude stáť energie, aby sme s touto činnosťou ako firma prežili.

Čomu sa primárne teda firma Wegart venuje?

Náplňou Wegartu bolo od jeho vzniku zastupovanie nezávislých vydavateľstiev rôznych žánrov na Slovensku. Súčasťou toho je predaj a distribúcia ich katalógu, ale okrem toho aj pravidelná spolupráca s médiami. K našej práci ďalej patrí súčinnosť pri organizovaní koncertov „našich“ hudobníkov na Slovensku. Určite si čitatelia pamätajú na koncerty Biosphere a Murcofa na vcelku netradičných miestach v rámci Bratislavy. Obaja hrajú podobný žáner, ktorý môžeme pokojne nazvať súčasnou vážnou hudbou. Murcofa vtedy videlo skoro 400 ľudí, čo bola to na naše pomery nezvyklá megaakcia, :).

Bolo sprvu ťažké nadviazať vzťahy s veľkými vydavateľstvami v Británii alebo USA?

Nadväzovať vzťahy s vydavateľstvami bola najpríjemnejšia časť našich aktivít. Oslovovali sme tie, ktorých produkcia, alebo aspoň nejaká jej časť, oslovovala nás. Takmer žiadne z nich v tej dobe nemalo zastúpenie vo východnej Európe a všetci boli priateľskí, ústretoví. Bolo evidentné, že hudbou žijú a nerobia to iba pre biznis. Vzťahy od začiatku fungovali na dôvere a ústnych dohodách, čo bola pre nás nesmierne pozitívna skúsenosť v porovnaní s predchádzajúcimi zamestnaniami (obe sme pracovali v oblasti, kde všetko muselo byť zazmluvnené). Tu to vyzeralo, akoby tie malé vydavateľstvá predaj až tak nezaujímal… Isteže ich zaujímal, no brali všetko tak zľahka. A my sme sa na to vtedy pozerali pomerne naivnými očami. Wegart pre nás nebol obchod. Vytvorili sme ho s myšlienkou priniesť k nám hudbu, ktorá vtedy u nás nebola dostupná a všeobecne známa. Prvé roky to bolo hlavne o nadšení a priateľských vzťahoch.

S ktorým vydavateľským partnerom máte najlepšie vzťahy?

Viacmenej so všetkými sme mali a máme priateľské vzťahy. S láskou spomíname na úplne prvé vydavateľstvo: All Saints, ktorého krásnymi ambientnými nahrávkami (Brian Eno, Harold Budd, Jon Hassell, Laraaji, Djivan Gasparyan) sme otvárali náš katalóg. Vydavateľstvo založil Dominic Norman-Taylor, švagor Briana Ena. Tiež na Richarda Chadwicka, majiteľa vydavateľstva Opium Arts, ktorý vydával viaceré exkluzívne tituly Davida Sylviana. Stretli sme sa na Mideme a dlhodobo sme boli v priateľskom mailovom kontakte. Pomohol nám dostať do katalógu niektoré exkluzívne Sylvianove nahrávky. Obidva labely sú už dnes neaktívne…

A s niektorým dodnes aktívnym?

V súčasnosti máme najlepšie vzťahy s vydavateľstvom Ninja Tune. Hudobne sa síce veľa z ich produkcie posunulo iným smerom ako my, ale ľudsky a napriek tomu, že sa radí k veľkým a prestížnym vydavateľstvám, je to tím ľudí, ktorí nemajú problém ochotne vychádzať v ústrety poskytovaním množstva promo nahrávok, dolaďovaním rozhovorov s interprétmi pre Rádio_FM alebo so zabezpečovaním prenosov koncertov z Pohody do rozhlasového vysielania a pod. Máme dobrý pocit, že sa z toho tešia a vážia si to. Zo slovenských labelov je to Deadred Records, ktorý je zároveň aj naším najstarším domácim partnerom. Úplne prvým slovenským nosičom, ktorý sa u nás objavil, bolo na tú dobu neobvyklé 3“ CD EP od Nylon Union – zasnený pop, ktorý pochválil aj legendárny John Peel.

V čom je to dnes iné, ako pred tými dvadsiatimi rokmi?

Doba sa zmenila, na všetkých dnes dolieha väčší stres a ekonomický tlak. To sa trochu odráža aj na vzťahoch. V rámci globalizácie prebral distribúciu viacerých menších labelov pred pár rokmi veľký európsky distribútor, kde už ide v prvom aj druhom rade o čísla. Naviac dosť narástli ceny niektorých titulov. Niekedy až tak, že by boli nepredajné a my sa ich snažíme zháňať všelijakými cestami z iných zdrojov. Primárna činnosť začala byť podstatne náročnejšia na energiu všetkého druhu.

Predávali ste predovšetkým CD-čka známych nezávislých vydavateľstiev. Časom k tomu pribudli DVD-čka, kazety a platne. Vediete si štatistiky predaja? Ktorý interpret sa najlepšie predáva?

Keď sme začínali, hrali prím CD nosiče. Ale mali sme od začiatku aj platne, i keď ich bolo nepomerne menej ako dnes. V katalógu sme mali aj u nás v tom čase relatívne neznáme indie labely, ktoré sa tu postupne trochu udomácnili. Vrchné priečky v predajnosti za celú dobu našej existencie patria komerčne úspešným menám ako Bebel Gilberto, Adele, Franz Ferdinand či Arctic Monkeys. Väčšiu radosť sme mali z toho, že porovnateľný úspech u nás mala náročnejšia hudba, napr. prelomový album Biosphere – „Substrata“ (ktorý predstihol už spomínaných Arctic Monkeys i Adele), Murcof, The Cinematic Orchestra, David Sylvian, Hector Zazou a pár ďalších top hudobníkov.

A ktorý domáci interpret sa najlepšie predáva?

Čo sa týka domácich interpretov, väčšina slovenských labelov si svoje tituly šíri sama, takže zahŕňať ich albumy do našich štatistík by nebolo objektívne. Najviac sa však v našom predaji darí kapele Autumnist.

Okrem internetového predaja pribudol Wegartu aj malý obchodík na Uršulínskej ulici v Bratislave. Uživí sa?

Priestor na Uršulínskej 9 nevznikol ako obchodík v pravom zmysle slova, šlo vlastne o znúdzecnosť. Kým sme ho nemali, celý Wegart sídlil u Soni v obývačke a už to nadobúdalo neúnosné rozmery. Takže v prvom rade slúžil ako kontaktné miesto pre zákazníkov a office, plus sklad tovaru. Dodnes si k nám ľudia chodia popočúvať hudbu, pohrabať sa v regáloch či v boxoch s vinylmi alebo podebatovať. Nemáme zamestnancov, celú činnosť Wegartu obhospodarujeme my dve.

Ako by ste svoje pôsobenie vo Wegarte, vývin vašej distribučnej spoločnosti opísali retrospektívne: jednou-dvoma hutnými vetami?

Táňa: Išla som do toho „po hlave“, netušiac, čo všetko to bude obnášať. Táto práca mi dala množstvo stretnutí i priateľstiev s rôznymi zaujímavými ľuďmi, nehovoriac o kvante dobrej hudby. Za tie roky je tej hudby čoraz viac a viac, až mám občas pocit, že čoraz menej lahodí mojim ušiam, :). Ale to je určite aj o momentálnom rozpoložení a nálade.

Soňa: Dvadsaťjedenročná cesta hľadania a skúseností, nadšenie, pochybnosti, únava, radosť z odovzdávania. Neviem, či je to retrospektívne, ale je to pravdivé.

Pred vstupom do kancelarie Wegartu-foto Wegart

II. Vinyl v hlavnej úlohe

Koľko a akých platní máte vo svojich príbytkoch? Podľa čoho sa rozhodujete, ktorý poputuje domov?

Táňa: Pokiaľ ide o vinyly, paradoxne, zrejme v duchu porekadla o obuvníkovi, ktorého deti chodia bosé, u mňa doma ich mnoho nepribudlo. Aj z priestorových dôvodov. No opatrujeme ako oko v hlave všelijaké klenoty z čias pred revolúciou i krátko po nej, ktoré sme získavali pod rukou na burzách v Medickej záhrade, v Sade Janka Kráľa, či v Brne. Medzi moje „top“ úlovky patrí napr. projekt Marc and the Mambas s albumom „Torment & Toreros“ alebo album Davida Sylviana „Gone To Earth“.

Soňa: Tiež mám doma veľa starých CD i platní, z nových si občas niečo doplním. No tým, že hudbou žijem vo Wegarte, nemám potrebu hromadiť doma ďalšie nahrávky. Ak z času na čas niečo pribudne, je to väčšinou klasika a pokojnejšie žánre.

Všetci sme za socíku mali doma gramec a platne od popredných spevákov československej populárnej hudby. Dodnes máme doma pár skvostov z Opusu či Supraphonu. Čo z tvorby bývalého režimu stálo (a stále stojí) za niečo?

Každý má svojich favoritov, no určite do zlatého fondu patria nahrávky Collegium Musicum, Prúdov či Deža Ursinyho, Karla Kryla, Marty Kubišovej, Petra Nováka, staré nahrávky Karla Gotta. Z iného súdka napr. Dariny Laščiakovej, Zdeňka Lišku a mnohých ďalších. A aby sme nezabudli aj na tvorbu pre deti – klasické rozprávky v excelentnom prerozprávaní mnohých československých hereckých majstrov.

Boli ste niekedy v lisovni vinylov? Vraj sa výrobe platní darí v susednom Česku. Prečo?

V Česku veľmi dobre funguje lisovňa v Loděnicích pri Beroune, ktorá si prezieravo uchovala výrobné stroje aj po tom, čo boli vinyly z trhu vytlačené cédečkami. Keď dopyt po vinyloch začal vzrastať, len „dali do pucu“ staré dobré mašiny a mohli výrobu opäť veselo rozbehnúť naplno. Osobne sme proces výroby vinylu naživo nevideli, no je to vraj hotová alchýmia, J. Dosť detailne sa tento proces dá vidieť online. Najkrajšie na vinyloch je, že každý kus je originál. A je obdivuhodné, že v nepretržitej prevádzke fungujú stroje staré niekoľko desaťročí…

Často sa hovorí, že úspech predaja platní sa spája s retro štýlom súčasnej mládeže (plus-mínus snobskými náladami produktívnej vrstvy obyvateľstva). Ako to vnímate vy?

Táňa: Osobne proti retroštýlu nemám najmenšie výhrady, len je na škodu, že je dnes všetko už tak trocha „preretrované“ a podľa mňa sa toto slovo sprofanovalo. Ale ako sa hovorí, proti gustu žiaden dišputát.

Soňa: Mne je retro sympatické, pokiaľ tým teda myslíme staré veci, ktoré v dnešnej dobe dokážu nájsť použitie (ako tie lisovacie stroje napríklad). Čo sa týka retro módy – módne vlny sa odjakživa striedajú, tak prečo nie. Druhá vec je, že za všetkými módnymi vlnami je odjakživa dobre organizovaný marketing, ktorý ich vypúšťa ako balóniky a konzumenti ich majú chytať (a funguje im to). Kolobeh, z ktorého sa dá vystúpiť, len keď prestaneme sledovať trendy… Čo sa týka vinylov, netreba ich spájať len s retro náladami. Základným argumentom zástancov vinylov je živší, teplejší a pravdivejší zvuk. Ten ovšem závisí od mnohých faktorov, počnúc procesom a technológiou nahrávania a výroby platne, podmienkami jej prehrávania až po jej údržbu. A tiež od ľudského faktora – schopnosti nášho sluchu a vnímania zvuku (a tá je subjektívna).

Čo spôsobilo opätovný boom lisovania a nakupovania platní v masovom merítku – aj u poslucháčskej obce na Slovensku?

Soňa: Potom, ako ľudia prestali vo veľkom nakupovať CD a začali hromadne hudbu sťahovať, došlo k tomu, že ich neuspokojovala kvalita zvuku nahrávok.Viac ľudí si začalo uvedomovať rozdiely medzi analógovým a digitálnym zvukom, možno k tomu pripočítať aj typickú ľudskú vlastnosť: chcieť hudbu vlastniť fyzicky a s pekným veľkým obalom. Plus k tomu treba prirátať vplyv hudobného priemyslu, ktorý zachytil nový trend a nové možnosti..

Táňa: Nárast predaja LP u nás prichádzal pozvoľna. Najskôr vinyly nakupovali hlavne DJ-i. Možno hlavne vďaka nim vinyl ako taký vôbec prežil. Neskôr začali prichádzať zberatelia, ktorí sa rozhodli svoje domáce zbierky postupne zveľaďovať či obnovovať a viacerí to poňali ako investíciu do umenia. Sú tu aj náhodní zákazníci, ktorí si len tak pre radosť raz za čas doprajú dobrú hudbu. V neposlednom rade to sú ľudia, ktorí nákupu vinylov prepadli vďaka tomu, že sa v súčasnosti stali súčasťou módneho trendu.

Myslíte si, že nadchnutie sa pre gramofóny a platne zotrvá dlhodobo (že sa budú kupovať a púšťať častejšie, ako len počas sviatkov Vianoc či oslavy narodenín)?

Spor medzi zástancami analógového verzus digitálneho zvuku sa asi nevyrieši a najlepšie je uzavrieť to tak, že obidva majú svoje výhody i nevýhody. Je dobré, keď ľudia majú slobodu výberu, i keď je to sloboda fiktívna a veľmi pofidérna. Kedysi boli vinyly považované za mŕtve médium, napriek tomu prežili a dnes sú späť v plnej paráde a nálepku archaického média zasa dostali CD. Slogan kedysi slávneho (dnes už neexistujúceho) vydavateľstva Creation bol: Forma je dočasná, kvalita je stála. Hlavné je, aby tu vždy bola kvalitná hudba, ktorá bude kultivovať naše duše. Ideálne s kvalitným zvukom. V akej forme, to nie je podstatné…

Vinyly ako zivotny styl i vyzdoba-foto Palo Markovic

III. Dobrá hudba ako súčasť životného štýlu

Niektoré albumy sú vydávané aj na magnetofónových kazetách. Máte niečo také aj vy v ponuke? Kto to vlastne kupuje?

Aj tento formát zažíva retro, i keď zďaleka nie v tom rozsahu, ako je to u platní. Aj kazeta má svoje čaro, zároveň cenovú dostupnosť… No vo všeobecnosti sa zatiaľ návrat tohto média nejako vo veľkom neuchytil, aspoň u nás o kazety zatiaľ nie je záujem. Nejaké sme mali, ale to boli len kusovky a ani neboli v predaji.

Párkrát do roka vás možno stretnúť aj na akciách pre verejnosť typu Burza kníh v Starej tržnici či KC Dunaj. Stretáte tam svoju cieľovú skupinu zákazníkov?

V minulosti sme sa občas vyskytli na hudobných podujatiach, kde sme predávali hudbu a získali aj pár nových fanúšikov. Zoznámili sme sa aj s ľuďmi, ktorí stoja za burzami kníh a hudobných nosičov v Starej tržnici a KC Dunaj. Obidve máme za rohom, tak sme to skúsili aj tam. Búrz sa nezúčastňujeme pravidelne, záleží od momentálnej ponuky a našej nálady. Tento rok v apríli sme sa však po prvý raz zapojili do medzinárodného Record Store Day (RSD 2016), ktorého príprava bola síce pomerne rýchla, ale o to intenzívnejšia. U ľudí toto podujatie veľmi pozitívne zarezonovalo, :).

Ktorý obal hudobného albumu z vašej ponuky vám natrvalo utkvel v pamäti (pre svoju jedinečnosť, farebnosť, výjav na obale)?

Táňa: Takých obalov každým rokom pribúda, pretože mnoho umelcov si dáva naozaj záležať aj na vizuálnom spracovaní albumov či bookletov. Aj to je výhoda vinylov, že môžu disponovať práve takouto pridanou hodnotou. Hovorí sa, že obal predáva a niektorí zákazníci sa pri kúpe riadia naozaj aj vizuálnym vnemom. Mne sa okamžite vybavia obaly z 80-tych rokov – z dielne 23 envelope pre umelcov, združených u 4AD: Cocteau Twins, Dead Can Dance, This Mortal Coil, ale napríklad aj pre Davida Sylviana. A z tých súčasných určite treba spomenúť album „Ma Fleur“ od Cinematic Orchestra alebo tiež artworky albumov od austrálskeho výtvarníka Leifa Podhajskeho.

Soňa: Sú vydavateľstvá, ktoré chápu album ako audiovizuálne dielo – s obsiahlym bookletom a krásnym artworkom. Okrem spomínaných 4AD napríklad Touch. Jeho zakladateľ – fotograf, grafický dizajnér, spisovateľ a profesor na londýnskej Royal College of Art – Jon Wozencroft dáva už dlhé roky všetkým nahrávkam tohto vydavateľstva špecifické a veľmi estetické obaly. Na spomínanom Record Store Day 2016 sme mali v ponuke farebný 12“ vinyl kapely Air – „Casanova 70“, ktorý mal unikátne pastelovo rôznofarebné prevedenie, a každý jeden kus bol iný. Ten mi zostal v pamäti, bol krásny.

A nejaký vizuálne pútavý obal z domácej tvorby?

Veľmi pekný obal s veľkou výpovednou hodnotou má album „Four Winds“ od Rada Chrzana (RCH), na ktorom sme sa vydavateľsky podieľali aj my. Rado na ňom spolupracoval s niekoľkými zvučnými menami medzinárodnej hudobnej scény – s Richardom Barbierim, bubeníkom Morganom Agrenom a pár ďalšími. Je to kvalitný album po hudobnej i vizuálnej stránke a na Slovensku ostal podľa našej mienky trocha nedocenený. Viacerí domáci umelci však dotvárajú svoje albumy artworkami, a mnohým sa to veľmi darí.

Stalo sa niekedy, že by sa vám niektorý album predával dobre na základe recenzie v slovenskom médiu? Kto píše recenzie na vaše tituly?

V minulosti sa recenzie na „našu“ hudbu objavovali pravidelne v rôznych denníkoch a týždenníkoch. No v istom období (keď denníky zmenili majiteľov), stratili záujem o spoluprácu a my sme opäť prešli do undergroundového režimu, :). Nevieme odhadnúť, do akej miery tieto recenzie ovplyvňovali kúpu hudby, pretože na tú malo v každom období vplyv viacero faktorov. Určite však svoj vplyv mali. Máme pár priateľov a známych, ktorí objavili Wegart vďaka recenzii či programu v niektorom z rádií. Dnes sú však skutočné recenzie v médiách už viacmenej vzácnosť. Záujem o promo nahrávky výrazne poklesol. Možno aj preto, že tieto sú už v drvivej väčšine iba digitálne.

Sponzorujete dve relácie na Rádiu_FM. Má to nejaký význam, resp. pozitívnu spätnú väzbu v podobe zvýšeného predaja?

Predpokladáme, že to zmysel má, i keď je to rovnaké ako u tých recenzií – vplyvy na predaj smerom hore či dole sú rôzne. S FM-kom nás spájala úzka spolupráca od jeho samotného vzniku (pred ním sme mali pomerne intenzívne spojenie s Rádiom Ragtime). Momentálne tam sponzorujeme programy Experimentál a Pomalá hudba s Danielom Balážom, a podieľame sa dodávaní hudby a sprostredkovávaní rozhovorov pre reláciu o novej hudbe s Nikou. Neskôr nás oslovilo Rádio Devín, kde podporujeme ďalšie dve relácie – Folkfórum a Nevšedná hudba (obidve pripravuje Soňa Horňáková).

Čo s albumami (prevažne na CD-čkach), ktoré sa vám nepodarí predať a ležia u vás na poličke zaprášené? Kde nájdu využitie?

Tak to by sme aj my rady vedeli, :). Našťastie, k mnohým „starým ležiakom“ (ktoré sa medzičasom stali zberateľskými kúskami) máme srdcový vzťah a stali sa súčasťou nášho archívu. Ostatné občas oprášime a zvykneme ich pribaliť ako bonus k nákupu zákazníkom, ktorí nakúpia viac hudby (alebo sa k nám opakovane vracajú). Okrem toho každý rok robíme výpredaj niektorých titulov.

Vaším mottom je myšlienka, že zákazníci nie sú pre vás len anonymné postavy a čísla, ale predovšetkým ľudia s dušou. Koľkých z nich teda poznáte dobre osobne?

Táňa: Číslo nevieme, :). Sú zákazníci, s ktorými už roky komunikujeme cez internet či cez telefón. Osobne sa dodnes nepoznáme, napriek tomu sa dá povedať, že už sú naši priatelia, poznáme ich vkus a sme na jednej vlnovej dĺžke. Zákazníci z Bratislavy a okolia chodia väčšinou osobne a tiež sme sa s mnohými za tie roky spriatelili. Niektorí z opačného konca republiky k nám občas zavítajú osobne, a to je vždy príjemné prekvapenie.

Soňa: Naozaj sme s mnohými z našich zákazníkov dobrí priatelia a niektorí s nami po tej ceste kráčajú takmer od začiatku. Sú, samozrejme, aj takí, ktorí hudbu medzičasom prestali kupovať, ale aj tak sa z času na čas zastavia. Máme radosť, keď sa naši priatelia vracajú hoci len prehodiť pár slov. Nevieme totiž, dokedy to ešte potiahneme. No aj pre tieto väzby si vždy povieme, že to za to stálo a ďakujeme, že sme to mohli robiť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič a archív Wegartu (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Waves Bratislava: Lego my ego

Tentoraz nepôjde o štandardnú reportáž z mestského festivalu Waves Bratislava v tretej osobe. Je totiž pretkaná kopou spomienok, postrehov a prianí. Ale tak to asi pri opise hudobného zážitku býva.

Tento text je tak trochu venovaný Jurajovi Kušnierikovi, ktorý nás 13. novembra predčasne opustil a ktorý bol povestný svojimi láskavými recenziami. O videnom či počutom často písal, že je to “výborné”. Aj Shooty deň po jeho smrti spomenul, že „jeho zhovievavosť k všelijakým diletantom, nad ktorými by ostatní mávli rukou“, tu bude chýbať. Pokúsim sa teda dnes opomenúť negatíva, a vyzdvihnem len pozitíva, ktorých v prípade showcase festivalu Waves Bratislava bolo dostatok.

12079496_10153206065122404_813692521368233368_n

Piatok o dosť lepší, ako sobota

Začiatkom októbra sa v desiatke klubov a koncertných priestorov v bezprostrednej blízkosti bratislavského Námestia SNP predstavilo takmer sto hudobníkov a hudobníčok, a niekoľko z nich o takých päť-desať rokov už Tibor Holoda nebude môcť zaplatiť a dotiahnuť do SR – budú totiž ako veľké hviezdy brázdiť mesiace po viac lukratívnych destináciách. Teraz sme si ich však mohli dosýta užiť, dokonca sa ich dotknúť či stretnúť neskôr na parkete počas vystúpení iných domácich či zahraničných hudobníkov, hudobníčok. Väčšina projektov má na svojom konte možno len jeden album alebo pár songov na Spotify, ale ich kariéra je nasmerovaná k úspechu. Dramaturgovia Waves Central Europe na to skrátka majú nos, resp. dobré ucho.

Celkovo musím povedať, že festivalový piatok bol pre mňa viac prekvapivým a na nové mená štedrým, ako sobota – ale to som už možno len veľmi rozmaznaná zahraničnými festivalmi. Pred desiatimi rokmi som kapelu Ohm Square hltala plnými dúškami, bavila ma ich hravosť a internacionálny prejav – aj vďaka prenikavej osobnosti britskej speváčky Charlie One. V Ateliéri Babylon o 20:00 zahrali výber toho najlepšieho, čo majú na svojom konte a v trojici predstavili aj nové nahrávky. Títo pionieri českej elektroniky zahrali zmesku štýlov do tanca, no parket sa v ten večer len zahrieval. Takže som sa skôr len tak pohupávala na lepkavej podlahe a spomínala na to, aký bol Čechťák kedysi fešák.

12074616_10153205984812404_1355964623169055580_n

Festival dvojčlenných projektov

V bare KC Dunaj sa toho odohralo prekvapivo veľa. Išlo vždy o jedno až dvojčlenné multi-inštrumentalistické projekty. O 22:00 ma vizuálne i zvukovo bavilo duo Joy Wellboy. Hypnotická muzika, plná nápaditých melódií a refrénov! Bruselské multi-kulti duo sa vraj nedávno vrátilo z road tripu po Kalifornii, kde robilo krátke filmy a k tomu náležitý soundtrack. Exotická speváčka, podobajúca sa nielen vizážou na Lauren Hill či Macy Grey, a gitarista, čierna ovca mekky country v Nashville, ponúkli publiku čosi, čo v SR chýba. Hravosť a presnosť zároveň. Zvukár sa moc nenatrápil – pri upravovaní výšok na svojom ipade (bezdrátovo prepojenom s mix pultom mimo očného dosahu na pódium) sa spokojne usmieval. Ak ste ich nestihli naživo, vypočujte si ich albumovú mantru na Soundcloude.

O niečo neskôr v Urban House hrala moja obľúbenkyňa, Never Sol, ktorej mnohí hudobní kritici predpovedajú zaujímavú kariéru. Minulé leto som po prepočutí jej dvoch piesní: „Lay down“ a „Run with the Wolves“ automaticky vedela, že mi tento štýl smutňákovských balád pre klavír a spev bude sedieť. Album „Under Quiet“ som cez iTunes kúpila bez zaváhania a dosť často ho počúvam. Chcela som Saru vidieť aj naživo (z jednoduchého videoklipu s Janom P. Muchowom som bola ohúrená, no možno len zo mňa kričala závisť). Priestor kaviarne, kde sa ľudia prišli hlavne najesť a porozprávať, bol však pre intímny koncert tohto českého talentu nedôstojný. No mňa i tak dojal – Never Sol láme srdcia, a dobre tak!

12088490_10153206094282404_4717416400249267382_n

Keď sa snúbi PJ Harvey s Mercury Rev

Vrchol večera pre mňa (a myslím, že i pre väčšinu slovenských hudobných nadšencov i nadšenkýň) nastal po polnoci v Poľskom inštitúte. Tento priestor nemal žiadnu chybu, hoci by si človek myslel, že zvuk tu nebude bohvieaký – pre veľké okenné tabule. Nebol tu ani bar, čiže počas koncertu neštrngali mince a poháriky, nevrčal kávostroj či chladiaci box, ako v polovici iných priestorov v ten večer.

Publikum totálne na hodinu stíchlo hneď krátko po nástupe slovinských fúrií, zvaných All Strings Detached. Svojím nasadením, zložením hudobných nástrojov a dvoma geniálne zladenými hlasmi nás preniesli medzi idoly mladosti. Baby zneli bezchybne a opojne ako bohyne. Môj muž to trefne opísal slovami: „when PJ Harvey meets Mercury Rev“. Nebolo to však tínejdžersky uvzdychané, vystrašené a uvrešťané (to si dramaturgovia festivalu uchovali pre pár čísel v KC Dunaj). Jana Beltran a Vesna Godler sú zrelé ženy-rockerky, ktoré predstavujú poctivú rockovú muziku s textami, plnými úprimných citov. Tieto Slovinky opantajú Európu very soon.

12039482_10153206285587404_4967841815441534753_n

Sobota v znamení hudobných istôt

Nasledujúci večer sme sa vybrali do Starej tržnice, ktorá bola vyhradená hip-hopu. Český projekt WWW možno radiť do kategórie experimentálneho rapu, ale s výrazným presahom. Najmä textovým. Kto z vás by si nepamätal absurdný, no tak pravdivý popevok: „Karamel je cukr, co se už neuzdraví!“ V angličtine by to už toľko nefungovalo, a jeden z pôvodných členov skupiny – výtvarník i textár Lubomír Typlt si to uvedomuje. Manželská dvojica (Ondřej Sifon Anděra a Milesa Zrnic Anděra) pracuje s češtinou veľmi svojsky – rázne a originálne.

Ktorý je váš obľúbený kúsok z albumov „Neurobeat“ alebo „Tanec sekyr“? Na domovskom labeli a vydavateľstve BiggBoss si môžete dopriať k Vianociam hudobné darčeky od WWW, ale aj novú Typltovu monografiu s názvom „Tikající muž“. Vystúpenia WWW vo dvojici či s rôznymi hosťami vždy veľmi rada navštívim, lebo nikdy to nevypáli rovnako. Len toho mladíckeho beatboxu a tradičného pohybu rukou po imaginárnej platni by mohlo byť menej. Je to sexy, ale i childish, :).

12115569_10153207558637404_359978762567822569_n

Samé pozitíva, až na zvukárov

Waves Bratislava je mladším súrodencom Waves Vienna. Nie je to však len mestský festival (kapiel pred svojím reálnym výslním) pre bratislavskú omladinu, čo rada víkendy trávi po kluboch. V publiku sa pohybovali aj rodičia týchto mladých a kopec turistov, turistiek. Kto má šancu za pár dní vidieť toľko novej muziky na vyše desiatich miestach – zažiť za jeden večer štyri až šesť dobrých koncertov? Zohnať toľko kvalitných zvukárov počas jednej noci je však v Bratislave stále problém. Ukázalo sa to napríklad na vystúpení kapely Nvmeri, ktorú som vlastne ešte nikdy nevidela zahrať dobre nazvučený koncert, hoci spev Pištu Kráľoviča a melodické linky znejú v rádiu skvele.

Nebudem však na záver negatívna, sľúbila som pozitívny sumár festivalu. Účasť dosiahla číslo šesťtisíc, to znamená, že naše hlavné mesto naozaj žilo muzikou celý jeden víkend. Prechody medzi priestormi ma vôbec neotravovali, počas chôdze z klubu do klubu ste si vyvetrali hlavu, stretli pár známych (skoro ako na Pohode) a vytvorili si mini-recenziu na každé videné vystúpenie. Teším sa na budúci ročník.

Text a foto: Boba Markovič Baluchová (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2015)

Renáta Ormandíková: Navštívte výklad môjho mikro-sveta

Keď mi chcú kamarátky urobiť radosť nejakým módnym doplnkom, vždy idú „na istotu“ – do unikátneho obchodíku „Krása vesmírna“ v centre Bratislavy. Lebo tam sú tie najfarebnejšie a najšialenejšie veci pohromade. Vitajte vo svete umelkyne Renáty Ormandíkovej.

Na strednej aj vysokej škole si študovala textilnú tvorby. Aká bola úroveň tohto odboru pred 20-30 rokmi?

Tak to sa mi ťažko hodnotí. Po prvé: je to už tak dávno, vlastne je to premlčané… Po druhé: spomienky si človek uloží asi iba tie pekné (to zlé sa snaží vytesniť). Mňa zastihlo obdobie, keď prišiel pedagóg: Karol Pichler, tým nastali aj nové méty a obzory. Ale ani “staré štruktúry” neboli na škodu – poctivo nás naučili všetky textilné techniky, čo dodnes využívam.

Tvoj manžel, Marek Ormandík, je známy výtvarník. Pomýšľala si niekedy aj ty presedlať na maľbu, grafiku či fotku (ak áno, prečo)?

Pôvodne som si prihlášku poslala na ŠUP-ku – na grafiku – veď som pekne kreslila. Ale komisia dospela k záveru, že som talentovaná, ale na textil. Takto mi chtiac-nechtiac zadali moju budúcu cestu. Maľujem i ja, no veľmi popisne a dekoratívne, čiže to nevyzerá až tak dobre, ako expresívne diela môjho manžela. Ale občas mu pomôžem, keď potrebuje dozdobiť pozadie na svojej maľbe.

Pre ktoré filmy či divadelné hry si vytvorila kostýmy? Na čom (akom umeleckom projekte) by si chcela raz spolupracovať?

Pracujem pre moje obľúbené divadlo GUnaGU. Myslím, že som za posledné roky (okrem pár výnimiek) „robila“ všetky ich predstavenia. Majú radi moje kostýmy aj mňa. A ja zas ich, všetkých! Robila som aj na kostýmoch do filmu „O dve slabiky pozadu“ s režisérkou Katkou Šulajovou. Bola to vďačná robota – hlavná postava sa veľa prezliekala a mala som dosť voľnú ruku v realizácii – mohla som byť kreatívna. Kým som neotvorila obchodík „Krása vesmírna“, živili ma reklamy, teda kostýmovanie do reklamy.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 1

Máš dvoch synov. Jeden sa už maľbe (ale i hudbe) venuje, na druhého to časom možno príde tiež. Ako deti vychovávate/vediete k umeniu?

Obe naše deti sa nejako vychovávajú sami. Sme veľmi dobrí a benevolentní rodičia. Keďže ja nemám obrovské sabavedomie, snažím sa natlačiť aspoň do staršieho syna Michala trošku drzosti a sebavedomia – aby sa mu v tomto svete darilo. Študuje v Prahe, ľudia ho môžu registrovať aj ako hudobníka (projekt Prezident Lourajder). Mladší syn Max už mal (ako 10-ročný) za sebou prvé výstavy, teraz sa však venuje hlavne počítačovému svetu (ako jeho rovesníci). Snažíme sa, aby mali rozhľad – berieme ich na výstavy, veľa cestujeme, Marek kupuje stále nové knihy o umení…

Manželova tvorba sa objavuje v knižných publikáciách aj na plagátoch. Kde sme mohli verejne (okrem obchodíku) vidieť tvoju tvorbu?

Moju tvorbu vidieť denne na ulici, a tak to má byť. Keď vidíš pohľadnú babu s originálnymi náušnicami či náhrdelníkom – to je moja prezentácia, to ma teší. Mala som ale aj pár výstav, kde som prezentovala hlavne väčšie veci – objekty, interiérové doplnky.

Obchodík “Krása vesmírna” existuje už šesť rokov (a vraj sa bude sťahovať do nových priestorov). Ako sa mu darí? Akú klientelu si za tie roky vytvoril?

Je to neuveriteľné, ale 1. apríla oslávil obchodík, resp. značka šiesty rok existencie. Dala som si záväzok pre rok 2014, že si nájdem nový priestor. Môj sen bol výklad. A to sa mi aj podarilo – 5. mája som otvorila „Krásu vesmírnu“ na Panskej ulici v úplnom centre Bratislavy. Do predošlého priestoru za mnou chodili väčšinou tí istí klienti. Teraz dúfam, že ma nájdu, resp. objavia už konečne aj ľudia z iných kútov sveta.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 2

Chodia si do Krásy vesmírnej ľudia plniť svoje fantázie/vízie, či dvíhať sebavedomie?

Každý, kto chodí ku mne do obchodíka, je pozitívne naladená individualita. Ženy sú väčšinou odvážne, nekonvenčné a nezávislé. Rady sa od ostatných žien v kolektíve chcú odlišovať a chcú nosiť originálne šperky. Ak treba, vyrobím im šperk podľa ich priania či nálady. Ak netreba – objavia a obľúbia si niečo z mojej fantázie. Dôležitá je spokojnosť konkrétnej nositeľky.

Prečo sa mnohí ľudia boja nosiť originálne až extravagantné výrobky: šperky, doplnky?

Myslím, že je to spojené s minulosťou. Naše mamy nechodili výrazne vyzdobené, necestovali, nemali chuť, ani silu parádiť sa (česť výnimkám). Čize ani obecenstvo nebolo vytrénované, aby prijalo niečo výnimočné, extravagantné. Stále ešte musíme zbierať odvahu, aby sme vyštartovali do ulíc našich miest ozdobené originálnymi šperkami a doplnkami, zároveň sa cítili sebaisto, jedinečne a sexi.

Jeden z najtalentovanejších hercov súčasnosti Gael Garcia Bernal bol z tvojho tvorivého priestoru unesený. Ako prebiehalo vaše stretnutie (a pochvala)?

Tak to bol veľký zážitok. Gael bol v Bratislave s manželkou ako hosť na jednej slovensko-mexickej svadbe. Kamarátka ho priviedla do môjho obchodíku a ja som stratila reč. Bol milý, všetko sa mu páčilo – nakúpil, dostal aj darčeky, vyfotili sme sa. Môžem raz o tom rozprávať vnúčatám, hurá.

Ak hovoríme o výrobkoch z tvojej ponuky – napadne mi otázka: Dá sa na Slovensku užitým umením uživiť? Dá sa na ňom zbohatnúť?

Nedá. Som rada, keď som na nule a nie v mínuse. Zaplatím nájom, účty, náklady, a je to. S nejakým zbohatnutím to nevyzerá veľmi reálne – nie v tomto živote, J

Pre niekoho je tvoja tvorba nenositeľný objekt na hranici gýču, pre niekoho zasa vystihnutá osobnosť v jednom jedinečnom kúsku. Ako reaguješ na negatívne reakcie?

Práveže nijako. Nepotrebujem sa brániť, obhajovať. Milujem gýč – rôzne trblietky, čipky, ale aj trpaslíkov, jeleňov, kačky, kvetiny… Čo narobím? Je to vo mne. Nie som vyslovene minimalisticky naladená. Skôr naopak.

Raz som ostala stáť zamrznutá pred výkladom jednej galérie, kde ma hypnotizoval rozprávkový výjav bábiky – sediacej na obrovskom svietivom snehobielom jeleňovi. Bola to tvoja tvorba, či? Z akej série?

Moja tvorba je často o spomienkach. Vynárajú sa mi v hlave situácie z detstva. Hrám sa s tým a posúvam príbeh ešte ďalej. Táto konkrétna inštalácia bola k dvoj-výstave (mňa s mojou sestrou) v galérii čIN-čIN. Sestra dlhodobo žije v Záhrebe, tak sme si aspoň takto svojsky spolu zaspomínali. Ona obrazmi, ja objektmi.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 3

Aká je tvoja najšialenejšia (už zrealizovaná) kreácia?

Myslím, že asi obštrikovaný automobil do reklamy, ktorý naozaj jazdil po celom meste. To bol ozaj šialený projekt, ktorý sa mi podarilo zrealizovať za 1 týždeň. Okrem honoráru som dostala aj masáž rúk. Veru, zaslúžene!

Čipky, pierka, priadza od výmyslu sveta. S akými materiálmi pracuješ a aké produkty tvoríš najčastejšie?

Pracujem naozaj so všetkým dohromady, nevyhľadávam konkrétny materiál. Rada recyklujem a posúvam objekty do iného života, do iných svetov. Škoda niečo vyhodiť, keď sa to dá využiť na krásny šperk či objekt. Práve šperkom sa venujem najviac, tie sa aj najviac predávajú. S jeleňmi je to horšie, 🙂

Na moju extravagantnú čierno-červenú pierkovanú čelenku s obperličkovaným Salvadorom Dalím od teba sa ma ľudia často pýtajú. Aký svoj vlastný výtvor nosíš najčastejšie ty (a tvoja rodinka)?

Kým boli chlapci menší, nosili moje diela – svetre, čiapky. Teraz dávaju prednosť iným materiálom, vzorom a strihom – nič sa nedá robiť. Manžel nosí moje brošne, väčšinou mu ku každej jeho výstave nejakú tematickú vyrobím. Ja svoje šperky nosím často – hlavne náhrdelníky. Náušnice nosím teraz pomenej, lebo jazdím na skútri a helma mi na ne tlačí. Alebo opačne?

10321775_864510600232665_3648196957846305529_o

 V tvojej tvorbe sa často objavujú obštrikované a obháčkované bábiky. Občas pôsobia strašidelne. Prečo tento motív, téma, nápad?

Čo iné v dievčenskom svete, ako bábika? Páčia sa mi – najmä ich rôzne „výrazy“ tvárí, očí, vlasov. Je to taký výskum osobnosti v továrni masovo vyrobenej, no predsa vždy unikátnej plastovej ženičky. Na mne je – čo ďalej s ňou, ako ju zdokonaliť či inak upraviť.

Žiješ a tvoríš v hlavnom meste. Ako sa ti páči Bratislava (čo sa týka umenia a kultúry)? Čo v nej chýba?

Keď odcestujem mimo Slovenska, som zväčša všade očarená – čerpám inšpiráciu, energiu, nové nápady. Je to úžasné, koľko aktivít a zážitkov prežijem mimo svojho bydliska. Ale Bratislava je stále moje obľúbené, trošku prispaté, no so mnou pevne späté mesto.

Často s manželom chodíte za oddychom i inšpiráciou do Paríža. Ako do seba absorbuješ tvorivé nálady, súčasné umenie tam? Stále je Paríž mekkou umenia?

Ako som už spomínala, cestovanie milujem. Je veľmi inšpirujúce – na chvíľu odísť, načerpať energiu na nové nápady, novú tvorbu. Paríž s mužom milujeme, nakazili sme už aj synov.

Čo ťa čaká v rámci tvorby najbližšie? Na čo originálne by si nás chcela nalákať?

Rada by som vás nalákala, teda skôr pozvala do mojich nových priestorov, do novej „Krásy vesmírnej“. Určite trafíte! Výklad vás zavedie do môjho mikro-sveta. Nečaká ma do konca roka žiadny zväzujúci dedlajn, čiže mám voľné ruky, otvorenú myseľ –môžem tvoriť, čo chcem, kedy chcem. Umelec či umelkyňa si nič lepšie (ako slobodu v tvorbe) nemôže priať.

Text: Boba Baluchová / @bobinkha, Foto: Palo Markovič / @palomarkovic (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 72/2014)

Rucsandra Pop: I love Bucharest for its hidden poetry (interview)

She is a full time mother and a writer of theater plays. In few months (after maternal leave) she’ll go back to work (the area of communication and marketing) and she’d finish her PhD.-thesis. She jokes about herself saying that she is a stand-up scientist, because she does things differently. She studied literature in Braşov (Romania), journalism in Bratislava (Slovakia), sociology and cultural anthropology in Warsaw (Poland) and she had been also a Fulbright visiting scholar at Indiana University in the US. In her spare time, she organized poetry readings, conferences and all sort of events that were missing in the cultural scene at a given time. Rucsandra Pop.

B: What’s going on in your busy life of drama writer?

R: One of my plays is called ‘Oracol’ (The Oracle), and it is a one woman show, about unconditional love. It had the premiere in 2011, when I was in the US, and ever since we had over 40 shows in 8 cities all over Romania.

The second play is called ‘Talk to the Bomb’ and is about a love triangle (a girl and two boys) who meet in Vama Veche, on Romanian sea side, in 2001 just before 9/11. The play is about the loss of innocence and about the fact that men and women are sometimes incapable of dialogue and this is the main reason they hurt each other. At a bigger scale, the same thing can be said about two different cultures, and this is why 9/11 has such a strong impact on the lives of the three characters. ‘Talk to the Bomb’ had the premiere in 21.12.2012, as we wanted to celebrate with this play the much expected end of the world.

A third play that I wrote – called ‘Huevos congelados’ – is now being rehearsed and is going to have the premiere this summer.

B: You are finishing your study. What is the topic of your PhD.-thesis?

R: Next year I should finish my PhD in Anthropology and Folklore. My topic is the biography of my grandfather – Mihai Pop – who was an important folklorist with a very interesting life and career, both locally and internationality. He was a man of many disciplines – he started with linguistics, moved on to sociology, ethnomusicology, to later discover the folklore, the semiotics and finally the anthropology. In the 30s, he studied in Prague where he met the famous Czech and Russian structuralists. Then during the Second World War he was a cultural attaché in Bratislava, during the First Slovak Republic. He actually finished his PhD at Academia Istropolitana in Bratislava in 1942. He was a true Central European citizen and he later became a specialist in the area.

B: Why have you chosen this topic?

R: I like to say that the topic has chosen me more than I chose it – one day I discovered what a fabulously interesting guy my grandfather was and I wanted to share his story with the rest of the world. In reality, it was a bit more than that. Mihai Pop lived for 93 years and he was professionally active during 70 years, browsing one war, a few major shifts in the political regimes and crossing a few major disciplines. He was a socratic personality having the gift of inspiring people around him and the ability to unite the east with the west. He was in touch with many important scholars of his times – from Claude Levi-Strauss, to the linguist Roman Jakobson and Umberto Eco, then a young semiotician. I followed on his footsteps and got full with his story that I now want to share. I think that there is a lot to learn about history and life just by looking at his biography.

Central University Library in Bucharest.

Bucharest: Central University Library.

B: How ordinary people can understand this topic and your choice?

R: I do hope the ordinary people will understand my topic. I think of the final product more as a book than just a PhD paper – just for a scientific audience. My aim is to write the interesting biography of a Romanian intellectual who had a fascinating life and who lived during the 20th century very aware of what was going on this planet. After all he spoke eleven languages and he could also read between the lines. Romanians have a fascination with the interwar generations of intellectuals but they know too little about them. I’m digging for more. My grandfather was part of that generation, but he was not among the stars. Bringing him – and others like him – into the spotlight can give us a better understanding of our recent history.

B: Could you estimate the influence of your research on Romanian culture, education, art-science?

R: I think that my way of conducting and presenting my research is out of the box. And this is because I’m not a real academic. I’m first of all a story teller and I also have a marketing background that forces me to give interesting presentations. I also follow Ted.com. Actually, together with a group of friends we organized in 2009 the first TEDx conference in Bucharest. I think academics that are boring for their public are old fashioned. I sometimes joke about myself saying that I am a stand-up scientist, because I do things differently. And this could be sometimes disturbing for more traditional professors. I don’t disregards methodology and theory – I just try to do things more engaging for the others and I strongly believe the new generation is looking for a re-fresh. And I don’t wait to have resources in order to start a project – I work with what I have at a given moment.

B: Can you work on your projects without dependence on money from various foundations’ funding?

R: I started this project on my own and then I went back to school, because I felt I needed more information and more discipline. But you can see in the way I work that I keep the freedom to follow my passion and share it with the others, I don’t hunt academic titles. My project is an open project, I look for enthusiastic young people to come and work with me. And they do. Research is hard work, but it should also be fun. I also think that my studies abroad changed my way of doing things. I am a Romanian that had access to the Francophone and the American education system. And I feel those influences in the way I work, in the books I read. From the American school I’ve learn academic writing, an art that is neglected in Romania. I try to share this knowledge with the people who are as enthusiastic about their work as I am about mine.

Rucsandra Pop - Romanian journalist, drama writer and 'stand-up scientist'.

Rucsandra Pop – Romanian journalist, drama writer and ‘stand-up scientist’.

B: You are also mother. Do you have time for cultural events during maternal leave?

R: Up to now I was “forced” to make time at least for the cultural events that I generated. I don’t go every time one of my plays is staged. But sometimes I am needed to be the sound engineer or to help in any other way. When you are an independent artist, you cannot say I’m the writer I don’t get involved. You are an active part of the team. Now, as the summer is here and the baby is older I’ve promised myself to attend other events as well. Most of the times together with the baby. I take my son with me whenever I can. Not only because I’m still breastfeeding but I want him to experience all sorts of things, not just live in a bubble.

B: Is it easy to be (to move, to breathe, to create) a mother in Bucharest?

R: In my opinion the best description of Bucharest was given by a French traveler a few centuries ago. He said: Here we are at the gates of Orient where everything is taken easy. Bucharest is an easy town after you have managed to tame the beast. In my first years in Bucharest I was terrified by how crowded and crazy and noisy it was. Now I have my own oases in the city. If you are on Bulevardul Magheru – one of the main boulevards – Bucharest is chaos in full swing. If you move in the right direction you can find the most charming and quiet places and magic little streets.

To love Bucharest you have to know Bucharest or to find the right guide. For me as a writer this convoluted city is a continuous source of inspiration. First of all I am passionate with history – and to love this city you have to understand all the layers. The fancy underwear comes from the times it was called the little Paris, the gray ugly dress was a gift from Daddy Ceausescu, and the high heels and that bling-bling – is the capitalist make up. And on top of all that you have the Oriental kitsch, the sweet smell of the Turkish shawrma (shaorma).

As a mother, that’s a completely different story – yes, Bucharest does have a few nice parks, but no sidewalks to go with the stroller on, as most of the sidewalks are occupied by illegally parked cars. So, I would say that Bucharest is not the most baby-friendly place on Earth.

B: Which Romanian cities do you like besides Bucharest?

R: I grew up in Brasov and I think this is one of the most beautiful cities in Romania. I hate the weather there, but that’s a different story. Brasov is a bit like Bratislava. It has a very Central European look and feel. So does Sibiu, which is smaller but much more exciting from cultural point of view than Brasov. They are both old German burgs, but during communism Brasov suffered a Stalin kind of mutation. Inspired by the Big Russian Brother, Ceausescu has brought here people from a much poorer part of Romania to work in the recently opened factories. And this sort of social engineering makes Brasov a lazy town culturally speaking. Fortunately it has lovely surroundings, as it’s in the middle of the mountains. Another magic place is Sighisoara, an old medieval town, it looks a bit like Prague in miniature. There are many other special places, the most exotic being the Danube Delta.

Romania: the culture.

B: Have you ever considered emigration to another country or continent (and why)?

R: I lived in three different countries for one year: Slovakia and Poland when I was younger and United States recently. And I’ve traveled a lot in the last 15 years. I think that our generation is lucky – unlike the generation of our parents. For us emigration is a strong term as we have the freedom to experience the world. I consider myself a citoyenne du monde and up to now whenever I had the mood and the opportunity I moved around.

B: What is the difference between Bucharest and Bratislava, Vienna, Budapest, London or Paris?

R: I love this question, because I love all these cities in a totally different way. London and Paris are Capitals with a big C – full of opportunities, but expensive and demanding. You have to give them your time, your ambition and your heart. They will eat them all. Plus your money. If you’re willing to give all that, you can blend in.

Bratislava, Vienna, Budapest is the Central European golden trio. Vienna and Budapest are more voluptuous and more luxurious, but they have a history of nationalism and xenophobia that is re-bursting these days. They are great places to visit – great food, great art, great sites but as an outsider is not easy to find your place there on long term. At least this is my feeling. Bratislava might not be as fancy at the first glance, but the people have the hearts big as a bus. You could be adopted in no time, with one important condition – to learn the language. Bratislava is small and easy and charming.

Bratislava and Bucharest have at least one thing in common – they are nicer when you explore them with a local than with a tourist guide in your hands. I hate tourist guides anyhow, but in Bucharest they won’t help you. The coolest places will never be on the Lonely Planet. Bucharest is to smell and taste and love. But in order to love it you have to come with an open heart.

Bucharest and its architecture.

Bucharest: the architecture.

B: I used to live in Bucharest in 2009. I can see huge difference between ‘then & now’. Can you see and also describe the improvement / movement / significant change of your (capital) city?

R: I think that in spite of the crises, Bucharest has flourished in the last few years. People took over the city in many ways, they have finally discovered the civic spirit. The most obvious sign were these year street protests against the gold exploitation in Rosia Montana (an old gold mine in Transylvania). People were out on the street for weeks in a row for a greater good that was not bigger salaries or pensions. It was nice to see 15.000 people marching on the streets of Bucharest with no political agenda, but with a civic responsibility.

I think people realize more and more that the city is theirs to play in. And you can see that lately there are many events that happen in the streets. The traffic is stopped by the authorities and the pedestrians take over. One of the major changes in terms of life style is that more and more people are using the bikes as an everyday means of transportation or just for recreation. Five years ago riding a bike in the Bucharest traffic was suicidal. Now it’s less and less so. And this can be coupled with the fact that people started to jog quite a lot. I have many friends running marathons, and this was not so a few years back. People seem to love themselves and their city more.

There are also bad things happening and one of them is the continuous destruction of old historical buildings in order to build more modern stuff. The city council not only that agrees with this type of aggression, but it sometimes generates it.

B: Are there more opportunities for street art, community work, urban spaces, open public discussion?

R: Oh, yes. In the last few years the art galleries and artistic spaces appeared like the mushrooms after the rain. 2009 was a year of major shift in mentality. Many people lost their corporate jobs or they just quit and decided to follow their dream. For many of those people the space of self realization was art. As a consequence, the city flourished with opportunities created by these people or by the ones who were already in the game. Also, some companies started to talk to these people and help them manifest themselves. I’m glad the companies understood that the target and their needs are changing.

Another thing is that people have less money than when the economy was booming, so they travel less and then, spending more time home, they feel the need to create here creative spaces, they become more aware of their own town. To make things you need help from the others, so people get together, they plan and they do stuff.

B: Can you name some of interesting activities, unique projects or places (where you would like to go if you had time & energy)?

R: Back in the summer of 2012, when I just came back from US, a colleague from work told me about this group of friends, mainly architects, who took over an old and very beautiful house that was almost destroyed. They were living there and fixing the house in the mean time. I went to meet them. I thought that this was a squat, but they told me that they talked to the owner – a member of an old aristocratic family, who recently got his house back. But he was living abroad and he didn’t have time to take care of this property. So, he decided after a while to allow the young architects to live in his house. They started to repair the house step by step and they transformed it in an underground cultural center – so it became a squat with the approval of the owner. I staged there two of my plays.

This is the story of this place – called Carol 53 – in short. But in reality there were many phases, that include public debates about housing and squatting and social architecture.

Rucsandra Pop is watching her own play.

Rucsandra Pop – watching her own play.

B: Cultural center instead of abandoned building. What a nice idea! Are there other similar stories?

R: I can say that this is a trend – people occupying public or private unused spaces. The young generation organizing all sorts of events in transitioning spaces. Many parties are happening in old palaces or historical building that are being not used for their initial purpose. For example the coolest New Year party took place in the old National Library, a huge palace downtown – that for the moment is empty.

Another project that I love and I see as representative for Bucharest these days is lorgean theater, a theater that was opened in a 32 square meters apartment. It started in 2009 as a joke of the owner of this apartment, the writer Jean Lorin Sterian who invited his friends to perform in his home and he invited both friends and strangers as audience. The project grew organically and this year in April the first domestic theater festival took place. During HomeFest over 20 dance and theater performances took place in homes around the city. Random people were excited to have the opportunity of hosting art in their living rooms.

B: What is the most important difference between your life and lives of your parents (regardless to IT or technology innovation)?

R: The difference is huge: my father for example came from an old noble family. He was born just when the war started. He was raised with some values and living standards (almost all his family spoke French on daily basis) and he spent almost all his life during the communist regime – with no food or with very bad food, with no opportunity to travel and a gray life. We were born in this gray/sad life missing almost anything and became adults in times when one can have everything. And more. Of course, our parents educated us in such a way that we are aware of the past with all its layers and we appreciate the really important things. Between the verb to be and to have, my parents always valued the verb to be. And they taught us to do the same. So, I think the major difference doesn’t lay in the amount of things we can buy, but in the fact that, unlike our parents, we have the freedom to travel and express ourselves. The freedom of not being permanently afraid. But we forget this too often. The gadgets and devices come with that freedom as well.

B: What is the biggest difficulty for people interested in art (in age between 30 & 40) in Bucharest?

R: In my view, the biggest difficulty for artists is the lack of cultural managers, producers and fundraisers. As an artist I have to do too many things on my own and I know that if I had the help of a trained and engaged person, I could grow my projects much faster. The only domain that now doesn’t have only artists but also starts to have an infrastructure is the applied arts. In the last few years there is a new generation of curators and galleries doing a pretty good work. Fashion has also grown enormously in the last years. More and more top stars – like Madonna, Beyonce and Jenifer Lopez are wearing clothes made by Romanian designers like Maria Lucia Hohan and Andreea Badala. But in the field of performing arts everything is still chaotic. We still lack specialists. I don’t say that we’re missing money, because I know that the money is out there you just have to have the time to apply, ask or beg for them. For me the human resource is still a problem. I am at a level where I know that if I want to do more with my theater productions I need a manager. And I cannot find this manager yet. And I kind of know everybody who knows everybody in this city.

My analysis refers more, of course to the independent scene. What happens at the political level is a joke. In the last few months we had 3 or even 4 Ministers of Culture – all politically appointed and all of them missing the point. There is a great scene that the politicians do not understand. The biggest disaster was the demolition of Romanian Cultural Institute – an institution that for some ten years was representing very well Romania abroad and which was destroyed for political reasons.

Bucharest: the reconstruction.

B: What should have been done better in this city (tourism, infrastructure, local politics, community life)?

R: As for what should have been done better in this city – this is a question with a ten pages answer. But to cut it shortly I think the most important thing is to have an active and powerful civil society that would impose on politicians their idea of what the city should be. A city should be designed according to the needs and dreams of its inhabitants, not according to some political agenda. When the bucharestoise will understand that only their love can shape the city, Bucharest will be a better place. Until then we will keep accusing the politicians, that they take the wrong decisions, or we will blame each other that we’re parking illegally and throwing trash on the streets.

B: Do you love Bucharest overall (why)?

R: Even though I grew up in Brasov, I was born in Bucharest and my family has been here for a couple of centuries. This city is in my blood. I’ve also lived abroad and when traveling and living someplace else you get perspective and get rid of the local complexes. Bucharest is not the heaven on earth but it has many features that make it a nice city to live in. For example, one thing that Romanians don’t appreciate is that the crime rate is very low in Bucharest compared with other big cities. It’s also a very effervescent city – some call it the new Berlin – and I partially agree with this. There are many thing lacking but this gives you, the citizen, the freedom to invent them, to experiment. You just need lots of energy to fight or avoid the system that is not going to help you. So, the answer is: yes, I love it, for its hidden poetry. But sometime this love turns in a love-hate relationship. As Facebook would put it: it’s complicated.

Prepared by: Boba Baluchova; Photo: Palo Markovic & Rucsandra Pop (archive)

Kleinertovci o KontAKTe: Spájame potenciál ľudí

Začiatkom leta sa v centre Bratislavy objavilo originálne ihrisko a niekoľko-poschodový kreatívny priestor, ako časť projektu KontAKT – určeného všetkým, ktorí majú chuť a radosť robiť niečo tvorivé, inšpiratívne, užitočné – pre seba, pre ostatných, pre komunitu. Manželia Kleinertovci ponúkajú niečo, čo v hlavnom meste chýbalo.

I. Textilná dizajnérka Dana Kleinert

Vyštudovala si textilný dizajn na VŠVU. Akú má tento odbor tradíciu, úroveň a odozvu v zahraničí?

Danka: Tradíciu má na slovenské pomery veľkú, odozva v zahraničí je však adekvátna tomu, že sme malá krajina, ktorá sa navyše nejako výrazne v textile či móde v zahraničí neangažuje. V zahraničí však odborníkov zaujímajú konkrétne výsledky dizajnérov skôr, ako to, na akú školu chodili (pokiaľ to, samozrejme, nie sú tie najprestížnejšie školy).

Pred niekoľkými mesiacmi si získala Národnú cenu za dizajn. Tá sa často do okruhov módy nedostane. Čo to pre teba znamená?

Danka: Veľmi veľa. O to viac, že sa to stalo prvýkrát v histórii tejto ceny. Zatiaľ žiadna odevná kolekcia Národnú cenu v jej 22-ročnej histórii nezískala. Zapôsobilo na mňa hlavne to, keď mi jednotliví členovia poroty vraveli svoje stanovisko ku kolekcii – svoje konkrétne dôvody, prečo sa rozhodli udeliť cenu práve mne.

V čom je možné tvoj módny rukopis či štýl rozpoznať. Máš istú škálu vzorov, strihom, materiálov, na základe ktorých sú tvoje kolekcie jedinečné?

Danka: Vidieť to asi najviac v mojom spôsobe rozmýšľania pri stavaní kolekcie, pri jej ideovej myšlienke. A potom je tu moja tendencia k úpletom, v ktorých sa cítim doma, ktorým rozumiem. Sú aj farby, ktoré preferujem. Napríklad veľmi málo robím s odtieňmi béžovej, oveľa viac u mňa rezonujú sýte farby. V rozmýšľaní o strihoch sa prejavuje fakt, že žena je sexy vtedy, keď sa cíti dobre a sebavedome. A nemusí to súvisieť s odhaľovaním celého tela tým, čo má na sebe.

Pokiaľ návrhárka nenavrhuje uniformy pre letušky, šaty pre finalistky súťaže krásy či róby pre celebrity na plesovú sezóny, sotva by sa dokázala textilným dizajnom na Slovensku uživiť. Či mýlim sa?

Danka: Slovensko je v tomto taká hybridná krajina. Asi si ešte musíme týmto obdobím prejsť – po tom, ako tu bolo cielene likvidované remeslo a tradície. Navyše je to veľmi malý trh. Textilný dizajnér v zahraničí sa venuje primárne iba tomu, nemusí riešiť značku, firmu, zákazky, celé kolekcie a celý ten široký diapazóm nutných vecí.

Tvorila si nejaký odev „na zakázku“ (svadobné šaty, kostým do divadelného predstavenia atď.)? Aká je tam sloboda v tvorbe a komunikácia so zadávateľom/kou?

Danka: Odevov na zakázku som robila fakt veľa, v tomto období sa tomu venujem len veľmi utlmene s pár klientkami – nedalo sa dlhodobo všetko stíhať tak, aby ma to úplne nevyčerpalo. Najmilšie však na tom je, že za mnou prichádzajú klientky (alebo aj muži), ktorých osloví moja tvorba a preto nemáme ťažkú komunikáciu v rámci hľadania cieľa. Okrem toho ma baví vžiť sa do ich kože a predstaviť si, v čom budú vyzerať úžasne, čo sa bude na danú príležitosť hodiť, ako budú v odeve komunikovať a podobne. Takže tá sloboda v prejave je úplne prirodzená a vychádza u mňa v potrebe vyjsť klientovi či klientke v ústrety.

So svojimi kolekciami si zavítala na „fashion weeky“ v Londýne, Tokyu i vo Viedni. Akú si tam mala odozvu?

Danka: Japonskom som začala, celkovo som tam bola 5-krát. Prvýkrát to bolo pre mňa jedno veľké školenie – iba som pozerala, ako sú iné krajiny pripravené, nevedela som ani, ako má vyzerať „order sheet“, čo je to „line sheet“ a podobne. Čo sa však vinulo všetkými skúsenosťami a stretnutiami s odborníkmi, bolo, že ich kolekcia vždy zaujala, oceňovali i kvalitu a prevedenie a bola pre nich zapamätateľná. To je v podstate veľmi dobrý základ. Ale na to všetko sa nabaľuje obrovský kus ďalších „fashion business“ úkonov, ktoré som spoznávala postupne.

Dá sa vypozorovať nejaký trend na takýchto módnych podujatiach – kam sa ostatní dizajnéri a dizajnérky posúvajú, od čoho upúšťajú, čím sa inšpirujú? Ovplyvňuje to nejak aj teba?

Danka: Rozdelila by som to na dve veľké skupiny – tzv. masová móda, ktorá sa riadi všeobecnými trendami za účelom kvantifikácie predaja (v podstate akýmkoľvek spôsobom). Druhú skupinu tvoria tzv. „independent designers“, ktorí si hľadajú vlastnú cestu ku klientom – najmä cez individualitu, kvalitu, lokálnu výrobu, zodpovedné podnikanie, či príbeh…

Majú Slováci a Slovenky dobrý vkus, čo sa týka odievania? Vedia do kvalitného slovenského textilného dizajnu zainvestovať?

Danka: Určite je to každým rokom lepšie – hlavne čo sa týka rozmanitosti štýlov. Je to aj tým, že mladí ľudia stále viac cestujú von a chcú seba vyjadrovať prostredníctvom odevu.

Kolekcie „This is me“ a „The era“ (set pletených kabátikov a šiat s minimalistickým vzorom, ale jedinečným strihom) mali veľký úspech v Česku i na Slovensku. Čo máš naplánované na ďalšiu sezónu?

Danka: Ďalšiu sezónu mám prvýkrát vo svojej „kariére“ paradoxne naplánovaný oddych. Rozhodla som sa sezónu vynechať, venovať sa viac projektom Kontakt a Slovak Fashion Council – oba z nich podporujú kreatívny potenciál u nás. Moje kolekcie sú postavené, je o ne stále záujem, tak sa môžu ďalej predávať a potom sa rozhodnem, čo a ako ďalej.

Koho nápad bol použiť obrovské drevené cievky z podniku, kde si nechávaš zhotovovať materiál pre svoje produkty, ako stoly v KontAKTe?

Danka: Tieto nápady sú Oliverove, on ich sype ako z rukáva. Vždy vraví, že projekt musí mať základnú jasnú myšlienku a z nej sa už ako lego všetko poskladá úplne prirodzene. U neho to naozaj tak funguje – keď vymyslí princíp, už sa iba nestíham čudovať, 🙂

Manželia Kleinertovci a ich plánovania (do) budúcnosti.

Manželia Kleinertovci a ich plánovania (do) budúcnosti.

II. Re-konštruktér Oliver Kleinert

Hovoríš, že máš v KontAKTe na starosti skôr tie technické, ako umelecké veci. Prečo?

Oliver: Základná koncepcia vznikala dlhodobo a postupne sme sa prepracovali k myšlienke Kontaktu preto, že sme z dlhodobých skúseností vedeli, čo Bratislava potrebuje. Architektúra je z projektu to najmilšie a zaberá maximálne 5 % z celkoveho času celého projektu. No a keďže som zas raz povymýšľal neštandardné riešenia, tak mi neostáva nič iné, ako sa venovať realizácii do detailov. Už teraz sa však teším na to, keď bude viac času na tvorbu samotného programu.

Umenie máte ale zakódované v rodine. Prečo si nakoniec neštudoval v Bratislave na VŠVU, ale na UMPRUM v Prahe?

Oliver: Vybral som si UMPRUM-ku preto, že to je výborná škola s perfektným obsadením. Vzhľadom na to, že ma tam nikto nepoznal, mal som dobrý pocit z toho, ze si ma vybrali a dali mi možnosť študovat to, po čom som túžil – bez akéhokoľvek náznaku „tlačenky“. Musím povedať, že profesor Jindřich Smetana bol na nás na začiatku celkom hustý. Bol to pedagóg, ktorý mi vo veľa smeroch otvoril oči a dokázal svojim espritom nadchnúť, ale aj pekne naštvať, 🙂

Predtým, ako si sa pustil plnými silami do vzniku KontAKTu, si sa venoval návrhom architektonických riešení a niekoľkým náročným rekonštrukciám historických budov. Nakoľko môžeš v rámci takýchto úloh popustiť uzdu fantázii?

Oliver: Je to otázka rozhľadenosti a otvorenosti investorov. Často sa nám stáva, že dostaneme úplne voľnú ruku, čo je, samozrejme, najzábavnejšie, ale zároveň spojené s veľkým pocitom zodpovednosti. Na druhej strane sa stáva, že investor neprofesionálne zasahuje do práce architekta – niekde niečo videl, niekto mu niečo povedal, vytrhol z kontextu, niečo sa mu zapáčilo na návšteve a podobne. Klientovi v tom procese môže uniknúť koncepcia a potom nastáva proces návratu ku vysvetľovaniu a edukácii, čo nie vždy padne na úrodnú pôdu. Stáva sa často, že vysvetľujeme aj úplne elementárne záležitosti, zložito dokazujeme niečo, čomu investor jednoducho nerozumie, a tým sa celý projekt zbytočne naťahuje a zamotáva.

Za akých podmienok by si sa nechal upísať práci pre developerov (a stavbe polyfunkčných sklobetónových budov)?

Oliver: Stalo sa nám to a nedopadlo to dobre. Investor si dotiahol na „dokončenie“ hotovej projektovej dokumentácie rodinného príslušníka, ktorý už na predchádzajucej stavbe zlyhával. Tá dokumentácia, ktorú sme zrealizovali od štúdie, projektu pre stavebne povolenie až po podrobný realizačný projekt, mala zaujímavú koncepciu, ktorá by mladistvo komunikovala ako s okolím, tak aj potenciálnou klientelou. Bez ďalšej komunikácie však investor zmenil charakter budovy, kde zachoval celú hmotu a konštrukčné riešenie, no vo finále „oplácal“ budovu tak nešťastne, že z nej vznikol taký typický bratislavský cukrík. To bol však príklad, ako by sa to nemalo robiť. Vývoj však predpokladá, že aj investori budú v budúcnosti viac rozhľadení a ja verím, že sú a budú projekty, kde investori myslia na reálne možnosti, atmosféru, verejný priestor, urbanizmus a podobne.

Ktorá budova sa ti z estetického i funkčného hľadiska naozaj páči v Prahe a Bratislave (a prečo)?

Oliver: Páčia sa mi úprimné budovy, ktoré majú svojho ducha, na nič sa nehrajú, nie sú „oplácané“ zvnútra a zvonka nezmyslami, ktoré majú zakryť akože „to škaredé“. Viem, že aj „to škaredé“ sa dá spraviť perfektne (mám rád industriálne stavby), ale v úplne prvom rade mam rád stavby, ktoré spoločnosť pozitívne motivujú, dávajú širší význam a nechajú možnosť tvoriť a privlastniť si priestor i okolie. Dnes už architektúra nie je  len o super dizajne, ale je to v prvom rade zodpovednosť za spoločenský rozvoj. Budovy vyvolávajú dlhodobé emocie. Ak sú navrhnuté dobre aj spoločnosť bude lepšia.

Skús predsa len vymenovať pár svojich obľúbených stavieb, budov, priestorov.

Oliver: Páči sa mi Stará tržnica, ktorú bohužial v 90. rokoch nešťastne „dopatlali“. Spomeniem aj Elesko v Modre. V Prahe sa mi páči napríklad DOX centrum súčasného umenia v Holešoviciach. Mám rád niektoré stavby Martina Rajniša a spolužiaka Jerryho Kozu – tomu som vždy uveril, čo robí… Myslím, že je čas na verejný priestor a tam nám toho veľa chýba. Slovensko je stále naladené na systém uchmatnúť pre seba čo najväčší pozemok a zavrieť sa za múrom – zakrytým tujkami (aby nikto nevidel, čo sa tam skrýva). Aj to sa však postupne mení a je aj na nás (architektoch), ako komunikujeme svojimi projektmi, ako pristupujeme ku vzájomnej spolupráci.

Navrhol si projekt kreatívneho mesta KontAKT. V čom spočíva a v akej verzii by mohol byť realizovateľný?

Oliver: Spoločnosť potrebuje víziu, ideu, dobré miesta, ktoré jej dajú zmysel. Ľudia našej generácie sú slobodnejší a chápu, že nikto už neodpadne z toho, či som letel niekam na dovolenku „first-classom“ a tvrdol v bazéne za barom. Radšej si vezmú to najpotrebnejšie do batohu, pobalia stan a idú za zážitkom do prírody, prípadne v mestách hľadajú nový prístup, nové informácie, nové podnety. To isté potrebujú aj v práci – slobodu, možnosť tvoriť, prispôsobiť sa rýchlo a zaujímavo meniacej sa situácii… Naša flexibilita spočíva v modulárnej štruktúre, ktorá je z recyklovaných lodných kontajnerov, čo nepotrebujú ťažkopádne zakladanie – sú ľahko premiestniteľné, dočasné a vedia rýchlo oživiť dlhodobo zanedbané miesta pri veľmi nízkych nákladoch. A čo je dôležité, môžu byť dočasné, schopné sa organicky meniť v súvislosti s aktuálnymi požiadavkami.

Tvoja poznávacia značka sú originálne použité staré lodné kontajnery. Na čom/kom stroskotal plán umiestniť „kontíky“ pod Novým mostom?

Oliver: Nestroskotal, len je to beh na dlhšie trate. Ďalej sa snažíme a veríme, že sa nám kreatívne mestečko podarí zrealizovať. Všetky argumenty a potreba zmeny nám ukazujú, že takýto projekt má reálne uplatnenie. Nie sme developeri a chceme úzko a aktívne spolupracovať s mestom. Je možné, že sa politici kontíkov boja, lebo nevedia ako zareaguje spoločnosť. Už sme dostali aj takú odpoveď, že sme možno príliš progresívni na túto dobu. Nie je nás však málo a progresívni sme azda z pohľadu politikov či miestnych štruktúr, kde je systém nastavený tak, ako je…

KontAKT zatiaľ môžeme navštíviť na rohu Ventúrskej a Zelenej ulice. Súčasťou má byť aj multibrand design shop. Komu a prečo chcete ponúknuť priestor na prezentáciu?

Oliver: Aby dizajnér mohol predávať svoje produkty, potrebuje priestor. Potrebuje aj určitý „flow“ zákazníkov, aby mohol robiť isté obraty, ktoré mu zas umožnia ďalší profesionálny rast. Ťahať sám taký priestor, či nebodaj zamestnať človeka na podporu predaja – je u nás finančne prakticky nemožné. Preto ponúkame systém zdieľania kvalitného priestoru, personálu a služieb. Pre dizajnéra začne byť nájom reálny a zároveň má priamu možnosť predaja s tým, že sa môže naďalej venovať svojej práci. Klient zasa nájde priestor s viacerými dizajnérmi, značkami, a to je pre neho tiež zaujímavé. Dozvie sa viac o autoroch, stretne sa s módou, doplnkami, keramikou, knihami… To všetko aj pri dobrej káve, limonáde, koláčiku. V Kontakte získava „shopping experience“, nie len nákup bez srdca.

Ako budú využité ďalšie priestory v niekoľko-poschodovom dome?

Oliver: Multifunkčné priestory zabezpečujú flexibilitu. Máme miesto na workshopy, co-working, firemné akcie, hudobné večery…. Na jeseň spúšťame aj reštauráciu, kde sú kuchári priamou súčasťou priestoru. Budeme variť z kvalitných lokálnych a sezónnych surovín. Jedál nebude veľa, ale budú poctivé a pripravované s láskou. Máme perfektného šéfkuchára Jara, ktorý varil v tej najlepšej kuchyni. Neustále nás prekvapuje svojím nadhľadom a vtipom – na tie jedlá sa už fakt tešíme.

Ako bude fungovať co-working office – zdieľanie priestorov v KontAKTe?

Oliver: Hotoví s touto časťou budeme začiatkom jesene. V Kontakte je totiž miesto nielen na relax, tvorbu, ale aj na prácu A na zdieľanie priestoru. Už teraz máme o „co-working“ pár záujemcov. Atmosféra je tu fakt výborná.

Jedinečný "kontík" pred Kontaktom v centre Bratislavy.

Jedinečný “kontík” pred Kontaktom v centre Bratislavy.

III. Kontakt:

Kontajnery KontAKTu sa po prvý raz tento rok predstavili aj na festivale Pohoda v Trenčíne. Aké eventy ste tam zorganizovali a aká bola odozva?

Danka: Mali sme design shop, kde sme ponúkli priestor aj iným dizajnérom – slovenským i českým – napríklad PBL, Odivi, Pikpoki, Cocopinda, Mum Ray, Dana Kleinert, City Souls. Plus Parazit Žilina – obchod, kde nájdete ďalšie lokálne značky – Lenku Sršňovú, Segrasegra, Puojd, Zlaticu Hujbertovú, Sewologylab a ďalších…

Na eventoch sme prezentovali mladých výtvarníkov, združenie Artičoky, OZ Apart, Kultúra profesionálne, Space Unicorn, Slovak Fashion Council. Nebolo toho málo…

Oliver: Kontakt na Pohode ukázal, že sa dá rýchlo a efektívne postaviť priestor, ktorý môže spĺňať viacero funkcií naraz. Jeden kontajner bol dizajn shop, druhý slúžil ako stage na eventy. Oba boli preložené dlhým kontajnerom, ktorý slúžil ako back-office, sklad i miesto na spanie. Pod ním sme vytvorili sedenie s barom a priestor sme ešte čiastočne prekryli plachtami proti slnku či dažďu. Vzniklo tak miesto, ktoré si ľudia okamžite prisvojili a mali sme stále plno, čo nás veľmi teší.

V kamennej bratislavskej verzii KontAKTu by som si ja osobne priala tmavú komoru pre fanúšikov analógovej fotografie a možno takú vegetariánsku kuchyňu s možnosťou víkendových kurzov varenia. Čo všetko tvorivé a inšpiratívne tam možno vlastne pomestiť?

Danka: V podstate si sa trafila, rovno Ťa môžem nahlásiť, J. S kurzami začíname vo väčšom od septembra, cez leto sme mali taký rezbiehací režim. Budeme mať pravidelné premietania filmov, workshopy s fotkou, kresbou, či textilom – to zameranie je veľmi široké a stále za nami prichádzajú ľudia z iných združení, že by chceli u nás niečo konkrétne robiť – že ich priestor k tomu inšpiruje. A o tom presne Kontakt je.

Oliver: Čo sa týka reštaurácie, jedlo musí byť svieže, čerstvé, lokálne, pripravované s vášňou. Filozofia je presne o tom istom – aj tu dostane priestor ten, kto je nadšený a kreatívny. Určite budeme mať aj vegetariánske jedlá. Chceme ponúknuť pestrú zmes, ale nie v zmysle dlhokánskeho jedálneho lístka, ale v zmysle kreativity v prístupe k jedlám – veľa lokálneho, veľa zeleniny, suroviny najkvalitnejšie, ako sa dá. Zároveň chceme, aby sa tento typ jedla stal u nás normálnym a cenovo dostupným.

V historickom centre stojí starý lodný kontajner a v ňom hojdačka, zvonkohra, tuli vaky, mega domino, no najmä spokojne sa hrajúce matky s deťmi. Koho nápad bol vytvoriť z „kontíku“ ihrisko v srdci Bratislavy?

Danka: Nápad vznikol veľmi spontánne počas rozmýšľania o terase. Cielene sme išli po tom, aby terasa nespĺňala iba cieľ – mať čo najväčší počet miest pre čo najvyšší zárobok. Bola to jedna z prvých myšlienok – spraviť niečo pre deti. A to deti malé i veľké.

Oliver: Kontajner je prerobený tak, že funguje ako hracia skrinka. Sú tam struny, ktoré sa dajú ladiť, ozvučnica, i nástroj vyrobený z lešenárskych trubiek. Zároveň spĺňa kritériá na zachovanie čistoty, keďže ho na noc zatvárame (ochrana pred vandalmi) a ráno zas umývame, pripravujeme do nového dňa. Denne sa oň staráme, aby bol vnútri poriadok a čisto.

Boli pri umiestňovaní kontajneru pre samotným KontAKTom problémy? Vedenie Starého mesta vaše aktivity odobrilo?

Danka: Staré mesto sa roky snaží dostať do centra ľudí, ktorí tam chcú naozaj žiť, tráviť svoj voľný čas a pravidelne sa tam vracať. Nielen turistov, ale aj domácich. Roky proklamuje, že nechce mať z historického centra iba krčmu a vieme, že sa to snaží s mnohými projektmi pre mladých ľudí presadiť – chýbajú však financie, prípadne reálne udržateľné projekty. Takže keď sme prišli s nápadom ihriska, ktorý je ucelený vo financovaní, udržateľnosti, bezpečnosti, boli nadšení. Samozrejme, dodržali sme všetky odporúčania, náležitosti. Neskôr sa však akoby zľakli sťažností občanov (hlavne tých starších), ktorým sa nepáči kontajner ako objekt. Takže stojíme pred otázkou – zavrhnúť fungujúci projekt, ktorý vlastne spĺňa ciele samosprávy, alebo opäť podľahnúť menšine, ktorá vychádza čisto z konzervatívneho postoja?

Oliver: Postoj samosprávy o predčasnom ukončení projektu ihriska vyvolal (podľa našich informácií) rozčarovanie a nevôlu aj v iných občiansky-aktívnych subjektoch. Kde majú mať istotu, že keď investujú do projektu (ktorý samospráva odobrí), nebudú Čeliť aj oni zrušiu po pár sťažnostiach? Zvláštne je, že ľudia, keď sú spokojní s projektom – nezvyknú pozitívne podnety posielať na samosprávu. Námahu si dajú až s negatívnymi postojmi, sťažnosťami. My však pozitívnych reakcií na Kontakt a ihrisko máme neúrekom – je na čase ich predostrieť…

V jedných mestských novinách sa objavila veľmi subjektívna a naviac negatívna reakcia na umiestnenie „kontíka“ na Ventúrskej ulici, čoho dôsledkom ho budete musieť koncom leta odstrániť. Ako ste sa s tým vysporiadali?

Danka: Paradoxne presne v tom čase vyšli iné články (napr. v denníku SME, prípadne na blogoch), ktoré o nás písali veľmi pozitívne. Videla som dokonca aj proces tvorby niektorých z týchto článkov – v zmysle zháňania si informácií (z rôznych zdrojov, nielen od nás), sledovania, ako a či projekt naozaj funguje… Spomínaný negatívny článok bol napísaný nielenže veľmi amatérsky, bez relevantných informácií, ale aj veľmi jednostranne. Keď článok daná lokálna redakcia zavesila na web, nastalo prekvapenie. Pretože namiesto súhlasných reakcií sa na autora spustila spŕška kritiky a občania sa projektu zastali. To len dokazuje, že progresívni obyvatelia a obyvateľky Bratislavy sa nových projektov vôbec neboja. Práve naopak.

Kam inam umiestníte „kontík“ z Ventúrskej?

Oliver: Máme jedno veľmi zaujímavé miesto, ktoré potrebuje oživenie ako soľ. Zatiaľ je však všetko v procese riešenia, tak o ňom radšej dáme vedieť, keď bude definitívne potvrdené.

Bratislave chýbajú zelené plochy a originálne ihriská. Čo ďalšie vám v tejto metropole chýba (a snažíte sa to aktivitami kontAKTu vybudovať)?

Oliver: Priestor na normálny život. Miesta, kde sa cítite uvoľnene, dobre. Miesta, ktoré vás vedia podporiť v tom, čo robíte. Miesta, kde dizajnéri môžu aj naozaj predávať svoje veci a vidieť priamu spätnú väzbu. Miesta s kvalitnou hudbou, filmami, podujatiami. Miesta s kvalitným a poctivým jedlom, miesta s kultúrou… Nie sme jediní, ktorí takto uvažujeme. Pri projektoch, ktoré v Bratislave vznikajú, sa vieme s ostatnými (rovnako mysliacimi) ľuďmi spojiť a spolupracovať – byť konkurenciou nemá zmysel. Vzniká tu platforma takýchto miest a všetci sa tešíme, keď sa dostaneme do štádia, že si obyvatelia a obyvateľky Bratislavy budú mať z čoho vyberať…

Aké združenia, organizácie, skupinky zatiaľ v KontAKTe združujete a čo je podmienkou zorganizovania prednášky, diskusie, koncertu či workshopu u vás?

Danka: Akákoľvek akcia je u nás vítaná. Pokiaľ, samozrejme, spĺňa podmienky kvality, edukácie, nadšenia a podobne… Našťastie, máme viac a viac záujemcov, občianskych združení, neziskoviek, ale i komerčných subjektov, ktorých oslovila práve naša idea a atmosféra. Za poskytnutý priestor a zdieľanie nákladov za služby (ktoré naše OZ poskytuje), subjekty zaplatia a každým prispeným eurom tak posunú Kontakt ďalej v zmysle jeho schopností prežiť, robiť akcie pre ľudí, venovať sa aj neziskovým, zato však verejnoprospešným projektom a podobne.

Oliver: Spolupracujeme napríklad s Voices, Nadáciou Pontis, Alianciou Fair Play, portálom poctivo.sk, plánujeme veci s Alianciou Stará Tržnica, Prešporkovom, Úniou materských centier, s Dobrým Trhom. Radíme sa s Cyklokoalíciou, Zelenou Hliadkou. Budú u nás prednášky British Council, Slovak Fashion Council; zapojili sme sa do projektu Bratislava fashion weekend, BLAF; spolupracujeme s mnohými umelcami, študentmi….

Na vašom webe je uverejnená výzva, že kontajnery, resp. KonAKT sa môže objaviť v každom meste (nielen v Bratislave). Už sa čosi kdesi rozhýbalo?

Oliver: Oslovili nás už z Košíc, niečo riešime v Žiline. Určite sa nájde pár ďalších miest, kde by také niečo potrebovali ako soľ… Uvidíme, kto sa odkiaľ ozve.

Zaslúžia si vôbec ľudia u nás (a dokážu ho naplno využiť i oceniť) taký kreatívny priestor, aký im ponúkate?

Oliver: To sa ani nedá povedať, že zaslúžia. Nie je to za odmenu. V Bratislave je stále málo príležitostí tohto typu. Sami sme v sebe pociťovali hlad, ktorý bol zasýtený počas našich zahraničných ciest a po návrate domov opäť rástol. Sme šťastní, keď vidíme, ako si naše priestory a myšlienky úplne spontánne nachádzajú svojich ľudí.

Danka: Idea sama generuje ďalších aktívnych ľudí podobného zmýšľania, spája ich a ponúka možnosti, ktoré vedia využiť. Je to veľmi prirodzený proces.

Text: Boba Baluchová, Foto: Martin Haburaj (rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 69/2013)

Bratislava – zhovievavo k rodnému mestu

Vždy sa smejem na tom, ako turistickí sprievodcovia dokážu opísať obyčajné miesta neobyčajnými sloganmi, nabudiť ich príťažlivosť rôznymi prirovnaniami. Kenské mesto Malindi nazývajú malým Milánom, švédsky Göteborg malým Londýnom, rumunskú Bukurešť malým Parížom. K čomu by sa dala prirovnať Bratislava, netuším. Veľké Kocúrkovo, možno…

Plutošop a Dobrom trhu

Keď som sa v júni po piatich mesiacoch práce v rozvojovej krajine na týždeň ocitla doma, všetko mi bolo vzácne a postihla ma neuveriteľná nostalgická nálada i prílišná zhovievavosť. Len som krútila hlavou, krčila plecami počas rýchlych presunov pod zemou (podchodmi s tematicky gýčovou graffiti-výzdobou) či nad zemou (v bludisku „kreatívne“ ponatieraných novozateplených panelákov).

Moje mesto má závideniahodnú polohu v Európe; je z neho naskok do Brna, Viedne i Budapešti. Tento potenciál ale zostáva nevyužitý. Turista si historické centrum obehne za pár hodín. Na letisku mu predtým vodič MHD vynadá, prečo nehovorí po slovensky; vzápätí dostane od revízora pokutu, lebo nemal zakúpený vhodný lístok. Ak sa do centra pobral nešťastník z niektorej z hlavných staníc, asi sa sem už nikdy nevráti. Ktokoľvek sa odhodlá navštíviť našu metropolu, bude mu bohato stačiť jeden víkend (aj s miestnym sprievodcom a zachádzkami na Devín či do Čunova). Naviac má náhodný pocestný malú šancu natrafiť na miesto, kde sa môže najesť a napiť aj v neskorých večerných hodinách. Ak ho teda nechceme poslať na Obchodnú ulicu. Horšie je, že podobný „gastro-caching“ zažívajú aj domáci.

Spomínam si, ako sa k nášmu stolu v jednej reštaurácii došuchtal čašník (ktorý sa zjavne hanbí za svoju prácu) s výrazom: „Pýtajte si!“. To mi pripomenulo školský bufet na Prírodovedeckej fakulte a rozosmiala som sa. Keď o pár minút neskôr, asi 15 cm od nás, ten istý chlapík pustil na zem pollitrák piva a ani ho nenapadlo skontrolovať zákazníkov (ten pohľad venoval svojim obliatym adidaskám), museli sme so sestrami tomuto výjavu zatlieskať. Možno ale súdiť celé mesto podľa služieb v gastronómii, podľa kultúry prípravy jedál a stravovania sa? Podľa toho, čo som doteraz zažila, viem, že áno. Ale ja som doma vždy viac zhovievavá; mám chuť na bryndzové halušky.

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, august 2013)

 

 

Martin „Shooty“ Šútovec: Zvyknem sa hanbiť preventívne

Mohol z neho byť skvelý grafický dizajnér. Ľudská hlúposť ho však ubíja – vždy a všade. Tak desať rokov pracuje pre denník SME ako karikaturista, hrá na banjo, občas ilustruje knihy a najnovšie moderuje v rozhlase. No málokedy poskytuje rozhovory pre life-style magazíny. Čo viac treba o mužovi, zvanom Shooty, vedieť?

I. Od grafického dizajnu ku karikatúre

Tvoji rodičia sa živia, resp. živili slovom, písmom, materinským jazykom. Ako sa radšej verejne vyjadruješ ty?

Môj otec sa verejne slovom vyjadroval od šesťdesiatych rokov, teraz som na rade ja. Povedal mi, že toto už si musí vybaviť naša generácia. Mrzí ma, že tu nie je literárna kritika, akú robieval on. Nemal najmenší problém hovoriť svojim vrstovníkom tvrdé veci. Nemám s tým problém ani ja, ale už ma baví byť kritickým len k sebe samému.

Kedy si v sebe objavil potrebu vyjadrovania sa obrazom?

V detstve som celé hodiny sedel a obkresľoval som z encyklopédií zvierat a rastlín. Hovoril som si, toto by ma bavilo. Byť biológom. Nejako sa to zvrtlo, ale nesťažujem sa.
Keď som sa ako-tak naučil tú „reč“, tak som sa ňou začal aj vyjadrovať.

Nechodil si na gymnázium, ale na grafickú priemyslovku. Keď si spomenieš na stredoškolské časy – aké asociácie, spomienky, flash-backy ťa napadnú ako prvé?

Po základnej škole, kde na nás stále jačali, bili nás a rusifikovali, mi to pripadlo veľmi osviežujúce. Reprodukčné mašiny, ručná sadzba a typografické pravítka. Dnes by to bol hipsterský raj, vtedy to bolo už len umierajúce remeslo. Počul som tam prvýkrát pesničky skupiny Kosa z nosa – Špako a Peťo Prekop hrali na hajzli, alebo v šatni. A učil tam napríklad Ľubo Ďurček, zvláštny konceptuálny umelec. Vyžadoval od študentov, aby začali myslieť a používal na to veľmi svojrázne metódy. Pre veľa ľudí to bola podstatná skúsenosť.

Ako tvoje detstvo, mladosť, pubertu ovplyvnilo to, že si v komunistickom režime vyrastal v rodine slovenských intelektuálov?

Sralo ma to celé – ako sme tu žili v tej ohrade ako ovce a naše životy mali od narodenia až do smrti v rukách nejakí mastní papaláši s prehadzovačkami v pokrkvaných tesilových oblekoch. Dôstojne sa tu žiť nedalo. Buď si človek stál za svojím a bol vyhnaný na okraj spoločnosti, alebo sa dobrovoľne pchal režimu do zadku. Čo niektorí doteraz nevnímajú ako ponižujúce. Mne z toho bolo zle, odkedy som trochu začal chápať ako to tu fungovalo. Revolúcia bola obrovská úľava. Nič krajšie som v živote nezažil. A trvám na tom, že toto je miliónkrát lepšie ako to bolo vtedy.

Chcel si v osemnástke automaticky pokračovať v štúdiu na VŠVU, alebo pripadalo v úvahu aj čosi úplne iné?

V osemnástke som mal jedinú ambíciu, a to: neísť na dva roky na vojnu. Tak som sa na druhýkrát dostal na tú školu, kde som si nahováral, že sa tam nebudem musieť bifliť nejaké kraviny. Toho už som mal dosť! Ten môj základnoškolský gulag mi zabezpečil celoživotnú alergiu na školské zariadenia.

Kto ťa počas štúdia na VŠVU ovplyvnil najviac?

V ateliéri Ľuba Longauera sa v mojom ročníku zišla skupina s veľmi podobným humorom, názorom na veci a neúctou k autoritám. Longauer v nás tieto mrzké vlastnosti s potešením rozdúchaval. Sedeli sme na gauči a vymýšľali hlúposti. Palo Čejka, Peter Hajdin, Peter Sentelik, Boris Prexta a Emil Drličiak. Longauer nás volal Machríci, my sme sami seba volali: Nová Trápnosť. Bola to veľká sranda. Vonku zúril mečiarizmus a my sme si zo všetkého robili prču.

Grafickému dizajnu sa už ale niekoľko rokov nevenuješ, hoci si po škole kedysi so spolužiakom Petrom Hajdinom založil grafické štúdio. Nemá to potrebnú odozvu či význam na Slovensku, nemal si dostatočnú slobodu v tvorbe, či prečo?

Pôvodne sme boli štyria a založili sme štúdio Komplot. Značka Kompot vznikla až po mojom odchode. Naše predstavy o dizajne a podnikaní sa rozišli. Zistil som, že neviem podnikať, ani robiť grafický dizajn. Nechce sa mi doťahovať sa s klientmi, čo budú vedľa mňa sedieť a ukazovať prstom, čo má byť viac doprava, či doľava a čo má mať akú farbu. Ja mám rád, keď sa pod niečo môžem podpísať a niesť za to plnú zodpovednosť. Za bastardov, vzniknutých negociáciami so všelijakými podivnými ľuďmi, zodpovednosť niesť neviem. Nebaví ma hanbiť sa za svoju prácu.

Hoci sa primárne sa živíš „čmáraním“ pre denník SME, občas ilustruješ aj knihy. Ako ti to ide?

Knihy, ktoré som ilustroval, by sa dali spočítať hádam na jednej ruke. Je obrovská zodpovednosť ľuďom ponúknuť svoje videnie a vlastne tak manipulovať ich vlastnú imagináciu. Neviem to dobre robiť.

Martin Šútovec - neprekonateľný karikaturista, obstojný banjista, občasný moderátor a mizantrop.

Martin Šútovec – neprekonateľný karikaturista, obstojný banjista, občasný moderátor a mizantrop.

II. Občiansky aktivizmus už menej strmhlavo

Komentovanie politickej situácie obrazom je tvoja každodenná práca. Máš na poli slovenskej karikatúry vôbec nejakého spolupútnika či konkurenciu?

Danglár je kamoš, ale nekonkurujeme si. Je to rutina a často aj radosť – v mene frustrovaného ľudu niekomu aspoň takto symbolicky nakopať riť.

Akú spätnú väzbu máš zo zahraničných médií?

Pošlú mi peniaze, to je všetko. Máme čisto profesionálny vzťah. Ale majiteľ syndikátu, cez ktorý predávam, Daryl Cagle, ma má rád a nehanbí sa mi to povedať. Ja ho mám rád tiež. To mi stačí, cítim to tak aj v SME.

Určite ti zobrazované osoby a osobnosti volajú, vypisujú urazené maily, podávajú žaloby. Koľko súdnych sporov (a s kým) máš už za sebou?

Jeden, s pánom premiérom. Začal sa súdiť, keď bol premiér, Keď nebol premiér, už sa veľmi súdiť nechcel. A teraz, keď je premiér po druhýkrát, tentokrát s ľudskou tvárou, tak celú vec stiahol.

Máš nejakú obskurnú historku s niektorým z politikov/političiek, ktorá by bola zverejniteľná (a ešte nebola doteraz zverejnená)?

Raz mi jeden politik do telefónu podrobne opísal, ako by mal vyzerať vtip, ktorý by si želal, aby som nakreslil. Bol to politik, ktorého fanúšikovia ma v tom období do nemoty otravovali a ohovárali, že mi to, čo robím, diktuje nejaký iný politik (ktorý to ale nikdy neurobil).

S pojmom občiansky aktivizmus by sa malo asi začať narábať opatrnejšie. Ale ja ťa predsa len stále nepovažujem len za karikaturistu, ale aj za občianskeho aktivistu. Ako sa s tým vysporadúvaš ty sám?

Poviem, čo si myslím, ale to neznamená, že chcem ľudí presviedčať o svojej pravde. Aktivisti a všelijakí kazatelia s patentom na rozum sú otravní. Ak to niekedy budem robiť takto, dajte mi facku.

Zvrátil si jednou konkrétnou recesistickou billboardovou kampaňou priebeh parlamentných volieb v roku 2010. Ľudia tvoju myšlienku podporili dobrovoľným príspevkom s vidinou zmeny. Koľko tisícok eúr sa nakoniec vyzbieralo a koľko desiatok billboardov viselo po Slovensku?

Asi 70 tisíc eúr, nepamätám si presne – koľko čoho bolo. Ale okrem bilboardov tam boli aj spoty v rádiách, reklamy v kinách, veľkoplošné obrazovky, pohľadnice či dokonca pásky do pokladní. Niektoré veci ľudia urobili zadarmo podľa mojich návrhov. Bolo to celkom spontánne, nikoho som o ničom nepresviedčal.

Pustil by si sa dnes do čohosi podobného?

Nechce sa mi.

Predsa len si úplne občiansky aktivizmus nehodil na klinec. Ako vyzerá tvoja podpora ľuďom, žijúcim na východ od našej republiky?

Robil som konzultanta bieloruským a ukrajinským aktivistom. Už to nerobím.

Keby si musel generalizovať a stereotypizovať – ako by si opísal typického Slováka či Slovenku (v produktívnom veku)?

Za akúkoľvek výhodu dáme blížnemu vŕtať do kolena. Keď nám skape koza, nech skapú susedovi dve. Nehasíme, čo nás nepáli. Múdrejší ustupujú…

Martin Šútovec počas koncertu "Tu v dome" v bratislavskom ArtFóre.

Martin Šútovec počas koncertu “Tu v dome” v bratislavskom ArtFóre.

III. Od svetového rocku k slovenskému folku

Hráš na banjo. Aké (predpokladám, že bluegrassové či rockové severoamerické) kapely, kde dominuje tento nástroj, máš rád?

Je toho kopec. Teraz mám rád najnovšiu dosku od Punch Brothers. Ešte aj takú ženštinu, Abigail Washburn mám rád.

Hráš v skupine „Tu v dome“, na jeseň vydávate nový album. V čom bude odlišný od toho predošlého?

Bude bez basy a niekedy aj bez gitary, bude na ňom ženský hlas a texty nám prestal po rokoch písať Ivan Krasko. K autorom pribudla Emily Dickinson.

Doteraz mi vaše koncerty pripadali trošku ako surreálny či skôr recesistický výkrik do tmy. Bude tomu tak i naďalej?

Mne tie texty o cintorínoch a mŕtvych od Morgensterna, Kraska, či Seiferta až také recesistické nikdy nepripadali. Kričíme do tmy a nehanbíme sa za to.

Doteraz si verejne hodnotil: čo sa ti páči a čo nie na slovenskej hudobnej scéne (ak čosi také u nás funguje). Aké očakávaš hodnotenia vášho nového albumu?

Páči sa mi, že scéna začala byť tolerantnejšia a ľudia sa prestali deliť na nejaké nezmyselné kmene. To ako banjista oceňujem. A myslím, že svoju pozíciu na okraji obhájime.

Neobávaš sa, že ak už nejde len o zábavku kdesi v skúšobni, ale o poctivú muziku s potenciálom a že si zlízneš už aj nejakú tú negatívnu kritiku?

To, čo robíme, berieme vážne. To ale neznamená, že seba berieme vážne a sme mimo reality. Keby sme sa báli, tak hráme nejaký neškodný pop. Už len svojím nástrojovým zložením sme odsúdení k tomu, aby sa k nám pristupovalo s nedôverou. Kritika je inak fajn vec, podľa mňa. Ak ju teda robia ľudia, čo rozumejú nejakým súvioslostiam.

Napriek tomu, že nemáte dostatočný ohlas médií (pozornosť, hranosť), kapela existuje už dvadsať rokov. Nikdy nehrozil rozpad?

Toto som nikdy nebral ako našu ambíciu. Kde by nás mali hrať a ukazovať? My sme klubová kapela a ja nepotrebujem, aby ma počúvali z rádia taxikári. Všeličo sa nám za tie roky stalo (z pôvodnej zostavy sme zostali už iba ja a Ďurko), ale nikdy našu skupinu nikto neopustil z dôvodu, že by boli neukojené jeho ambície. Skôr naopak. Spája nás láska k hudbe a nie láska k publicite.

Hráš v „Tu v dome“ ako výtvarník-individualista alebo ako tímový hráč-spoluhráč?

V kapele nemôžeš byť individualista, tak to nefunguje. To nie je súťaž. Kapela má hrať spolu. Snažím sa v TvD hrať ako hudobník, nie ako výtvarník.

Ako sa podieľaš na vzniku textov a melódií?

Väčšinu hudby píše Ďurko, ja len veľmi sporadicky. Texty, ak ich nemáme od nejakých klasikov, sú od Bronky, alebo Ďurka. Ja už som dlho nič nenapísal…

Ľudia ťa doteraz registrovali akôr ako hosťa relácií Rádia FM. Pred niekoľkými mesiacmi si však začal jednu konkrétnu reláciu aj moderovať. Ako k tomu došlo?

Ponúkli mi také peniaze, že sa to nedalo odmietnuť.

Shootyho koncertné poznávacie znamenie.

Shootyho koncertné poznávacie znamenie.

IV. Little big city a ozajstné veľkomestá

V relácii Polárna žiara FM mi občas znieš, ako by si tam sedel za trest. Akú má tá relácia obsahovú nápĺň či ambíciu? V čom sa líši od ostatných?

Druhá polovica pseudo-moderátorského dua: Zora ma do toho namočila s tým, že teda prestaňme byť negatívni a poďme hľadať v tejto krajine niečo pekné a pozitívne. Je to taká verejná psychoterapia – spojená s logopedickými cvičeniami. Zrejme mala pocit, že okrem obrazu by som mal zamorovať verejný priestor aj zvukom.

Narodil si sa a vyrastal v Bratislave. V čom sa to mesto najviac zmenilo od Nežnej revolúcie?

Prestala byť šedá. Niekedy je taká farebná, že to je na šabľu. Je celá zateplená a všade sú tie obludné plastové okná. Po chodníkoch, po ktorých som chodil v detstve, sa už nedá chodiť, lebo slúžia ako parkoviská. V poslednej dobe však ľudia nečakajú, že im niekto zariadi nejakú kultúru, ale pochopili, že je lepšie, keď si ju urobia sami. A to je dobre.

Aké miesto či mesto máš na Slovensku rád (okrem štvorživlovej Štiavnice či pohodového Trenčína), a ktoré zasa nie?

Mám rád všetko okrem Hronskej Dúbravy a Podunajských Biskupíc, :). Ale vážne: nemám rád bratislavské stanicea Považskú Bystricu.

V minulosti si často navštevoval Ukrajinu, ale máš slabosť aj na Spojené štáty. Kam tam chodievaš a prečo?

Ľvov, Kijev, Odesa, Krym, Jalta, Bachčisaraj – to sú tie miesta: tak blízko, tak ďaleko. V Amerike som bol vlastne iba raz, ale tam som si uvedomil, že mám rád púšte. Údolie smrti je mystický zážitok. Alebo sadnúť si niekde v Utahu alebo Arizone na kopec, z ktorého nie je až po obzor vidno nič – iba púšť.

Ktoré svetové mestá máš rád? Ktoré by si naopak nenavštívil ani za svet?

Mám rád veľké mestá – čím väčšie, tým lepšie. Nebavia ma oblasti sveta, kde je špina, násilie a kde nevedia variť.

Prečo je jedlo v tomto prípade tak dôležité?

Milujem celú tú gastronomickú alchýmiu: kuchárov, suroviny, nože a tak. Jedna z najkrajších vecí. Jedlo je kultúra. Nezaujímajú ma nejaké zrúcaniny, najviac sa o každom národe dozviem z jedla. Národy ktoré jedia odpadky typu: vyprážaná napodobenina syra, nemajú sebaúctu. Taký národ potom zožerie všetko a každému.

Máš štyridsať. Nechytila ťa ešte druhá puberta ako väčšinu tvojich rovesníkov?

Chytila. Ale nepoviem verejne, v čom.

Ktorú svoju aktivitu z minulosti by si najradšej vzal späť (vymazal z „timeline“)?

Ja sa zvyknem hanbiť preventívne, takže sa týmto neviem pochváliť.

Diagnóza „grantového umelca“, žijúceho zo štipendií, ti azda na staré kolená nehrozí. Kým iným by si ešte mohol alebo nemohol byť?

Rentiérom sa mi zatiaľ byť nepodarilo. A už sa mi asi ani nepodarí… Ešte možno stihnem byť neúspešným spisovateľom.

Text: Boba Baluchová, Foto: Slavo Uhrín (Rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 69/2013)

Ján Machaj: Učenie občas pohladí ego, občas preskúša trpezlivosť

Na strednej škole mal štúdium „na háku“, všetko potrebné však dohnal na výške. Teraz učí filozofiu maturujúce ročníky na bratislavskom gymnáziu a vedie centrum, snažiace sa postaviť školstvo na nohy. Miluje biele košele, v tričku s nápisom ho nikdy nestretnete. Ján Machaj.

Ako sa ti podarilo zvládnuť svoje tínejdžerské (pre mnohých mladých ľudí veľmi problematické) obdobie? Blicovanie v škole, cobainovské dlhé vlasy, úteky z domu a podobne?

Celkom zvládnuť sa mi ho nepodarilo. Puberta je obdobie, keď to každého hádže zprava doľava, ani celkom nevie, prečo. U niekoho sa to prejavuje ako zmena vkusu, obliekania, nového tetovania, u niekoho vyhadzovaním zo škôl. Ja som bol ten druhý prípad. Keď som na stretávke zo strednej povedal triednej učiteľke, že som vyštudoval učiteľstvo, tak sa len zasmiala. Keď som jej povedal, že aj reálne učím, stratila reč.

Mali byť za čo na teba tvoji rodičia hrdí (v období dospievania a rebélie)?

Od vzniku rádia Twist (rodinnej firmy) som sa motal v tých magických priestoroch, neskôr som tam začal regulérne pracovať. Staral som sa o počítače a všetko, čo s nimi súviselo. Rovesníkom volali rodičia s otázkami typu: „Obedoval si?“, mne s tým, že znova počas Žurnálu padol vysielací systém. Neviem, či na mňa boli naši hrdí. Skôr to brali ako samozrejmosť. Ja nakoniec tiež.

Čo ti pomohlo dostať sa z trucovania, ignorácie vyučujúcich?

Čas. Mal som pocit, že škola mi nemá čo poskytnúť. Príliš skoro som sa stretol so svetom dospelých. Ten mi ponúkol klamliný pocit nadradenosti nad „podradným“ štúdiom strednej školy – veď som mal na starosti sto počítačov a vysielací systém v rádiu, tak čo ma otravujú s hustotou kvapalín a Karolom Veľkým! Rozhodne by som nechcel byť svojím učiteľom…

Ponocovanie za počítačmi v rádiu Twist od svojich 16-ich malo teda aký podiel na tvojom vývine?

Žiaden šport, veľa cigariet, pocit bohorovnosti: „robím v rádiu – kto je viac?“ Zároveň som sa veľa naučil metódou pokus-omyl (čo sa stane, ak vypnem polku serverovne tesne pred obedným Žurnálom, a tak). Asi najdôležitejšie bolo to, že tá činnosť mi ako-tak išla a mala aj zmysel. Mať v puberte pocit vlastnej zbytočnosti – to by som asi nerozchodil!

Od katastrofálnej dochádzky a zlých známok z väčšiny predmetov rovno k štúdiu filozofie na univerzite – to je predsa len trochu veľký skok. Prečo nakoniec u teba padlo toto rozhodnutie?

Po strednej škole som si uvedomil, že svet siaha aj za hranice klávesnice a monitora. Presne si pamätám moment, keď som zobral do ruky knihu o dejinách myslenia a bol som šokovaný z toho, že obsahu skoro vôbec nerozumiem. Zároveň ma téma tak zaujala, že som ju nevedel odložiť. Pochopil som, že potrebujem nutne dovzdelať.

V čom ťa štúdium filozofie očarilo, prečo sa jej dodnes venuješ (dokonca ju učíš)?

Pri filozofii som veľmi nevedel – do čoho idem, ale po prvom seminári z antickej filozofie s prof. Mládenekom som sa po chodbách Univerzity Komenského potácal ako omámený. Zistil som, že štúdium histórie a filozofie mi odpovie na otázku – prečo sme tu a teraz: takí, akí sme! Učenie je pre mňa zmysluplná činnosť, pri ktorej zabúdam na čas a nič iné v tom momente robiť nechcem. Zároveň aj preto, že chcem zážitok z intelektuálneho prebudenia posunúť ostatným.

V čom je najťažšie a v čom naopak ľahké – dostať do hláv skoro-dospelákov všetkých tých filozofov a ich teórie správneho bytia, prežívania života či napĺňania dobra?

Na filozofiu sa nedá pozerať pragmaticky. Študenti sa stále pýtaju: „na čo mi to bude?“ Nuž, na nič. Ale na čo je nám umenie, pozeranie sa v noci na hviezdy alebo pískanie si na pochôdzkou lesom? Ľahké a krásne učenie filozofie je vtedy, keď deckám „uplynie rýchlo s filozofiou čas”, keď ju berú ako príjemú prechádzku s nádherným výhľadom. Učenie filozofie je pre mňa najkrajšia „strata času“.

Ján Machaj v prostredí Edulabu.

Ján Machaj v prostredí Edulabu.

Kedy by si šiel dlhodobo učiť do zahraničia (Dánska, Nórska atď.), kde sú pedagógovia v spoločnosti vnímaní a hodnotení (nielen finančne) inak, ako u nás?

Primárnym motívom môjho učiteľstva nie sú ani peniaze, ani spoločenské ohodnotenie. Je to učenie samo, ktoré ma priťahuje. Keď stojím pred problémom – ako zaujať tridsať tínejdžerov na hodinu a pri tom ich aj niečo naučiť. Podstatný je pri tom jazyk –schopnosť prirodzene formulovať metafory, analógie, vtipy, príklady… To by som v inom jazyku asi nedokázal.

Väčšina „tvojich“ maturantov a maturantiek ide študovať za hranice. Trápi ťa odliv mozgov?

Nie. Každý má nárok hľadať svoje šťastie tam, kde ho to ťahá. Okrem toho: po každom odlive nastane príliv.

V hlavnom meste koordinuješ centrum EDULAB, ktoré sa snaží vzbudiť záujem o používanie moderných vzdelávacích technológií na školách. Tak aký to má teda vplyv na úroveň vzdelávania?

Vyply technológií sa nedá kvantifikovať. Ide nám skôr o kvalitu vzdelávania. Na väčšine predmetov je napríklad dôležitou súčasťou názorné vyučovanie – aby sme niečo študentov naučili, potrebujeme im ukázať skryté procesy. Ako to vyzerá napríklad v bunke na biológii, aké boli frontové línie počas Prvej svetovej vojny v rámci dejepisu či vnútro zeme na hodine geografie. Technológie ako interaktívna tabuľa s počítačom, pripojeným na internet je skvelý nástroj na takéto názorné vyučovanie.

Rodičov a starých rodičov sme síce naučili ako-tak používať mobilné telefóny, ale s interaktívnou tabuľou by to asi nešlo. Aké máš reakcie od pedagógov a pedagogičiek s desiatkami rokov praxe? Potrebuješ veľa diplomacie, presviedčania a trpezlivosti?

Všetko je o odvahe experimentovať. Učitelia majú často neopodstatnený strach z hocičoho, čo má klávesnicu a dispej. Boja sa, že by niečo pokazili. Technológie sú pritom čím ďalej, tým jednoduchšie na ovládanie. Najviac presviedčania, trpezlivosti a času venujem často tomu, aby sa nebáli skúšať. Potom to už ide samo.

Prostredníctvom nových technológií sa podľa teba zvyšuje rýchlosť získavania vedomostí. Potrebujeme vedomosti do seba absorbovať tak rýchlo a zbesilo?

Učenie nie sú preteky v získavaní vedomostí. Neučíme preto, aby sme na konci mohli oznámiť, že sme prekročili plán o 120 percent. Žiaci nemusia mať veľa informácií – tie sú všade na dosah ruky. Musia však s nimi vedieť robiť veľké veci.

Nevzbudzuje to potom v študentoch a študentkách chaos, väčšiu nerozhodnosť a povrchnosť pri overovaní si zdrojov, informácií a interpretovaní získaných obsahov?

Je to paradoxné, že veľké množstvo výberu má za následok rezignáciu. Neinterpretujeme, ale preberáme; netvoríme, ale kopírujeme; nejdeme do hĺbky, ale plávame na povrchu. Preto sa musíme v škole sústrediť na zručnosti, ktoré žiakov naučia orientácii v množstve informácii, ktoré k nám odvšadiaľ prúdia. Chceme, aby tvorili, boli kritickí, kreatívni a vedeli nájsť informácie, nie sa nimi nechať vyhľadať. To je veľká úloha školy vo veku digitálnych technológií.

Ján Machaj a jeho aktivity v Edulabe.

Ján Machaj a jeho aktivity v Edulabe.

Práca v Edulabe sa zdá byť príliš seriózna až škrobená (biele košele, časté rokovania, teambuildingy a stratégie). Našťastie sa objavil projekt The SCHOOL DANCE – tanečná súťaž pre decká zo slovenských škôl. Aká bola odozva?

Do druhého ročníka sa prihlásilo zhruba tristo škôl. To je hlasná odozva. Ukázalo sa, že decká radi tancujú, spoločne niečo tvoria a navzájom súťažia.

Ty osobne tanec nemusíš. Nezlomili ťa ani účastníci, účastníčky či porota súťaže na nejaký ten decentný „sleepy motion“ na parkete?

Zásadne tancujem len na stužkových slávnostiach a zásadne zle. Vždy ľutujem nešťastnú študentku, ktorej ma neprajný žreb pridelí. S Peťom Modrovským sme si organizáciu v tejto tanečnej súťaži rozdelili preto jasne: on – tanec, ja – technológie.

Dnes je v rámci školstva a nových, neformálnych metód vzdelávania populárne rovesnícke učenie. Aký peer-projekt má tvoj tím v zálohe na najbližšie mesiace?

Volá sa „Po stopách dejín” a je zameraný na regionálne dejiny a geografiu. Hlavnou ideou je, že učitelia a žiaci spoločne pripravia sériu videí, kde predstavia niečo zo svojho regiónu: historickú pamiatku, zaujímavú geografickú lokalitu a podobne. Prvé videá už od autorov máme. Projekt by mal byť hotový v priebehu júna, tak som zvedaní, ako to nakoniec vypáli.

Beh, box, joga – dosť veľa športu na učiteľské povolanie a sedavé takmer IT zamestnanie. Vybíjaš si pracovný stres či len vyplavuješ hormóny šťastia?

Kedysi som fajčil minimálne krabičku denne a jediný pohyb bol presun od obrazovky k inej obrazovke. Vyzeral som ako smutná chodiaca mŕtvola. Potom som objavil hormóny športového šťastia a nevedel som prestať. Beh je prekonávanie sa, búchanie do vreca je vybíjanie napätia, a joga zasa uvoľnenie. Tí Gréci vedeli, čo vravia, keď odporúčali paralelne rozvíjať ducha aj telo. Telo a duša sú totiž jeden a ten istý človek – jedna stránka ovplyvňuje druhú.

Pôsobíš v oblasti školstva, učenie ťa baví. Čo iné by si robil, keby si neučil?

Neviem, asi niečo s počítačmi. Možno by som bol stále adminom, zatvoreným niekde v serverovni.

Časť tvojej rodiny je spojená so začiatkami porevolučného rozhlasového (nielen súkromného) vysielania v SR. Prečo nie je z teba moderátor či redaktor? Mikrofonický hlas i slušné ego na to máš…

Keď som pracoval v Twiste, bola to vždy technická práca – nie to, čo sa vysiela, ale to – ako sa vysiela. Nepriťahovala ma práca za mikrofónom. Svoj hlas a ego som „objavil“, keď som začal učiť. Možno by som sa na mikrofón pozeral dnes celkom inak.

Čo vie najviac uraziť tvoju mužskú hrdosť, popichnúť tvoju ješitnosť?

Zbytočne vynaložené úsilie.

Čo naopak najviac hladká tvoje blíženecké ego (šikovníka v Kristových rokoch)?

Najkrajším zážitkom pre mňa je pocit sebarealizácie – činnosti, ktorá je v súlade s mojimi schopnosťami a možnosťami. Aristoteles to volal šťastie. A ja mu celkom verím. Hladkanie ega prichádza akosi mimochodom popri tom, :).

Text: Boba Baluchová, Foto: edulab.sk (rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 68/2013)

Juraj Benetin: Len na príjemnom hlase kariéru nepostavíš

Je talentovaný a úspešný hneď v dvoch odlišných oblastiach (v hudbe a architektúre) – to sa nevidí tak často. A ak sa rádiá chytia na singel „Otec“, tak do roka a do dňa z neho bude veľká hviezda slovenskej pop-scény. Majiteľ výnimočného hlasu zo skupiny Korben Dallas a čoskoro prvorodič: Juraj Benetin.

I. Oddelenie hudba („Tužíš po viac pozornosti, po záujme o drobnosti; len zopár slov z mojich úst.”)

Trinásť rokov si pôsobil v rockovej kapele Appendix s basgitaristom Lukášom Filom. V zápätí ste spolu založili skupinu Korben Dallas, pozvali ste medzi seba bubeníka Oza Guttlera. V čom je rozdiel, resp. posun?

Nedávno boli tri roky od založenia Korben Dallas, to je dosť mladá skupina na takých starých dedkov. Užívame si ešte všetku lásku aj neduhy začínajúcich vzťahov. Najväčší rozdiel medzi Korben Dallas a všetkým, čo som robil predtým, je slovenčina. Pamätám si ten pocit, keď sa nám s Lukášom podarilo urobiť prvý slovenský text. Všetko do seba zapadlo!

Chcete robiť viac popové, melancholické songy, ktoré by sa hrávali v rádiách?

Tomu, čo sa hrá v komerčných rádiách, vôbec nerozumiem. No nie sú to žiadne kultúrne inštitucie, ale súkromné firmy, tak nech si hrajú, čo chcú. My si budeme robiť svoje a možno sa nám niekedy podarí urobiť tak dobrú vec, že sa jej nebudú môcť vyhnúť.

V roku 2011 ste vydali vo vydavateľstve Hevhetia debutový album „Pekné cesty“, ktorý vám získal slušný počet fanúšikov a fanúšičiek, zároveň pozitívne reakcie hudobných kritikov. Čo to pre vás znamená?

Hudbu robíme už 17 rokov a až asi pred mesiacom sa mi po prvý raz stalo, že ľudia pod pódiom si začali spievať spolu so mnou. Znie to ako úplna blbosť, ale tak ma to dostalo, že som musel prestať hrať a začať odznova… Akú takú odozvu dostávame teraz – po tridsiatke, čo je dosť zvláštne. Mohli by sme robiť motivačné prednášky po domovoch dôchodcov v štýle „nikdy nie je neskoro“.

Druhý album „Karnevalová vrana“ už vyjde v osvedčenej vydavateľskej stajni Slnko records. Prečo?

V košickej Hevhetii sme boli veľmi spokojní, Jano Sudzina nám veľmi pomohol. Slnko sme si vybrali viacmenej pre pocit zmeny a možno trochu z pohodlnosti. Slnko je predsa len bratislavské vydavateľstvo, štvrť Dlhé Diely máme na skok… A sú skvelí na webe!

V koncertnej zostave ste sa predviedli aj s hosťom Andrejom Šebanom. Ako vás jeho prítomnosť obohatila?

Andrej je jeden z tých pár ľudí, ktorí sa dnes venujú niečomu naozaj do hĺbky. Strenutie s takýmto človekom ťa musí nutne obohatiť. My traja (Lukáš, Ozo a ja) máme svoje rodiny, zamestnania a hudbu, hobby, všetko ostatné riešime viacmenej „z rýchlika“. Zrazu do toho vstúpi človek, ktorý ti pootvorí dvere do úplne nového vesmíru, v ktorom je on stopercentne doma. Pocit, že ten priestor tam je, a že sa mu môžeš venovať celý svoj život, bude ťa napĺňať a aj tak ho nevyčerpáš – to je totálne povznášajúca predstava.

Koľko kusov sa predalo z prvého albumu a v akom náklade si trúfnete vydať druhý album? Alebo si vás ľudia nekupujú, skôr sťahujú na nete a prepočúvajú v iTunes?

Prvý náklad sme predali za necelý rok, museli sme dolisovať druhý. Ale znie to lepšie, ako to v skutočnosti je. Vydanie na našej scéne znemaná 500 ks CDčiek.

Neprepočuteľná zvukomalebnosť a zmysluplnosť v textoch – to sa na Slovensku len tak ľahko nepočuje. Ako teda pracujete s textami a rytmikou?

Trochu nám to trvalo, ale myslím, že sme na to postupne prišli. Základom slovenskej pesničky je dobrý text. Jaro Filip aj Dežo Ursíny skladali hudbu zásadne na hotový text a vedeli prečo. Stačí zobrať dobrý text a dokola si ho čítať, a hudba sa sama začne tlačiť na povrch. Niektoré frázy ti samé ponúknu melódiu, iným trochu pomôžeš a je to. Oproti Filipovi s Ursínymu máme dokonca jednu výhodu. Oni už, bohužial, nestihli vlnu slovenského hip-hopu. Ten, podľa mňa, dosť prekopal pravidlá spievania po slovensky. Už je toho povoleného oveľa viac, aj čo sa týka frázovania, rytmu i slovnej zásoby. Toto objavil ešte v 90. rokoch Jarek Nohavica v poľskom hip-hope a tiež mu to dosť pomohlo.

Všetci (vrátane mňa) vychvaľujú tvoj multižánrový hlas. Rock, blues, jazz. Ktorý štýl ti najviac sedí a ktorý by si radšej verejne neskúšal?

Veľa počúvam staré americké nahrávky soul, motown a blues, ale s tým treba v slovenčine narábať veľmi opatrne. Moja prirodzená poloha je bass alebo baritón, takže keď skúšam zaspievať niečo v štýle hard & heavy, znie to dosť bizarne. Do AC/DC revival band by ma nebrali, ehm.

Otvára ti tvoj výnimočný hlas „brány do sveta“? Staviaš si na ňom kariéru, obmäkčuješ ním tety na úradoch a hladkáš si ego?

Môžeme túto preskočiť? 🙂

Architekt, hudobník, otec: Juraj Benetin.

Architekt, hudobník, otec: Juraj Benetin.

II. Oddelenie vzťahy („Aby som vždy presne vedel, kto s kým spavá, kto kde sedel; a čo s tým urobím.”)

Na jednom internetovom portále ťa autorka právom vychválila do nebies, pritom padli porovnania s Ivanom Táslerom, Igorom Timkom či Kulym. Ako si na to reagoval?

Raz mi niekto povedal, že vyzerám ako Tásler a spievam ako Kuly. Keď sa nad tým zamyslíš, je to stále lepšie takto, ako naopak. :).

Tvoj hlas sa v posledných mesiacoch objavil v mnohých spoluprácach aj v nomináciách na Radio_Head awards? Tak spomeň okolnosti, resp. aspoň tie najdôležitejšie mená (Vec a Lyrik H).

Za posledný rok sme spolupracovali takmer s každým, koho máme v slovenskej hudbe radi. Andrej Šeban, Ľubo Petruška z Chiki Liki tu-a, Zlokot, Vec, Longital…

Kedysi si naspieval aj pieseň spolu s talentovanou a tragicky zosnulou umelkyňou Bety K. Majerníkovou. Kde je tá nahrávka?

Je na albume Noisecut „Deň za dňom“. Je to poriadny underground…

Koho zo skupiny Korben Dallas napadlo spievať o otcovstve, a prečo?

Basgitaristu Lukáša. Ale keď pozorne počúvaš skladbu „Otec“, tak zďaleka nie je len o otcovstve. Je o všetkých nenaplnených nárokoch, ktoré si kladieme sami na seba. To jediné, čo nás dokáže naozaj do hĺbky štvať, sú vlastné zlyhania. Akokolvek ťa rozčuluje politika alebo výtlky na ceste, na vlastné zlyhania sa to nechytá.

Monopolisti v spievankách a detských songoch: Rišo Čanaky a Mária Podhradská potrebujú v produkcii pre deti konkurenciu. Ak budeš doma deťom spievať, ne)skúsiš čosi oficiálne?

Ja som myslel, že monopol v spievankách a detských songoch má Rytmus, haha. Ale nedávno som týchto dvoch počul v aute môjho brata, ktorý má tri deti, a musím uznať, že to bolo pekné – mäkkučko zahrané, pekne naspievané: flautičky, gitarky, všetko… Normálna hudba. Inak „Korben Dallas a kamaráti deťom“ bol jeden z potenciálnych názvov pre nový album! Uvidíme, kedy nás to chytí naozaj.

Čomu dávaš momentálne prednosť (alebo ako delíš čas)? Rodina, kapela, práca?

Čas delím, ako viem. Ale vždy, a duplom teraz – keď čakáme na malého, je priorita úplne jasná: rodina.

Slovensko je taká malá dzedzina – každý každého pozná, všetko je o vzťahoch. Česko je raz také veľké. Ako sa vám darí tam?

Na neskorú jeseň chystáme útok na Česko. Medzičasom dúfame, že niektoré skladby z albumu sa tam chytia. Špeciálne sa ale chceme venovať Poľsku. Hrali sme tam zatiaľ 2-krát. Poliakov je ešte 4-krát viac, ako Čechov, a majú radi artrock jazz a blues, naviac náš bubeník Ozo je polovičný Poliak – tak to tam skúsime.

Spievaš, že: “Zaslúžia si naše mamy lepších synov, než sme sami – kto už nás vychová?”. Ak ide o autobiografickú črtu, bol si v tínejdžerskom období zlým synom?

Mama to nemala so mnou ľahké, ale odjakživa máme silný a pekný vzťah. To ale neznamená, že by si nezaslúžila lepšieho syna. Myslím, že vo vzťahu mama–syn je zakódovaná istá nerovnováha. Nikdy jej nebudeš vedieť vrátiť to, čo ti dala ona.

Koncertovali ste s americkou pesničkárkou Jess Klein. Črtá sa aj korbenom zámorská šnúra či texty v angličtine?

S Jess sme odohrali veľmi milé a malé turné po Slovensku. Je to obľubená speváčka a song-writerka nášho manažéra z čias, keď žil v New Yorku. Ale angličtina u korbenov už určite nie. Dvanásť rokov som spieval po anglicky a myslím, že už sa k tomu tak skoro nevrátim.

V ktorých slovenských kluboch koncertujete často, resp. najradšej, a prečo? Bratislavský Nu Spirit je veľká srdcovka?

NuSpirit, to sú kamaráti a veľkí vyznávači dobrej hudby. Ale klubová scéna po celom Slovensku je zaujímavý fenomén. Stojí na pár nadšencoch, ktorí obetujú čas, vlastné peniaze a zdravie, aby organizovali kultúrny život v  Leviciach, Prešove, Ružomberku, Štiavnici atď. Ľudia, ako Pavúk z Bombury alebo Moshi z Wawe a ďalší by si zaslúžili rovno Rád Ľudovíta Štúra, ale mesto a štát im nie, že nepomáha, ale ich ubíja. Je to neuveritelné.

Skupina Korben Dallas (Ozo Guttler, Juraj Benetin a Lukáš Fila).

Skupina Korben Dallas (Ozo Guttler, Juraj Benetin a Lukáš Fila).

III. Oddelenie architektúra („Chcel by som to robiť správne, ale asi celkom márne; čakám, kým sa polepším.”)

Počas štúdia na gymnáziu si mal dlhodobo jasno v tom, že chceš byť architektom?

Nie. Rozhodol som sa na poslednú chvíľu. Robil som vtedy tisíc vecí: hudbu, vrcholový šport, školu, ešte som aj rezbárčil… Nič z toho poriadne. To mi ostalo dodnes, :).

Fušuješ svojim kolegom/kamarátom aj do iných remesiel? Maľba, grafický dizajn?

Od skončenia školy som robil každého pol roka niečo iné. Bol som fotograf v denníku Pravda, chvíľu som robil komix a učebné pomocky (aj prílohy do SME). Potom sme si založili reklamnú agentúru pre developerské projekty, robili sme vizualizácie a animácie. Neskôr sme začali navrhovať a realizovať výstavné stánky po celej Európe. Tak som sa dostal aj do ruského Soči, odkiaľ mám nenormálne „pracovné“ zážitky.

Každý rok na VŠVU a FA STU v Bratislave (+/- v Košiciach) končí architektúru okolo sto mladých ľudí. Majú sa kde vôbec uplatniť? Čo iné môže taký architekt po 6 rokoch rysovania, resp. archicadovania robiť?

Architektúra je krásna v tom, že ti ponúka kopu životných ciest. Trochu ako právo medzi umeniami. Teraz v rámci firmy Compass robíme urbanizmus a architektúru. Konečne, po šiestich rokoch kolaudujeme malú mestskú štvrť… Začínajúcim architektom by som poradil: „z ničoho sa neposrať a nebáť sa, že padnú pár-krát na hubu“. Aj keď i ja sám to mám nejak takto: na hudbu som starý dedo, ale na architektúru ešte úplne decko.

Ktorá moderná stavba (okrem svojej hitovky Slnečnice) ťa v Bratislave oslovila, a prečo?

Mám rád ateliér GutGut, robia zaujímavé veci. Okrem toho sledujem architektov Pavla Paňáka, Matúša Valla s Oliverom Sadovským, kamarát Sebastian Nagy robí krásne domy. So slovenskou architektúrou to nie je vôbec také zlé, ako si človek možno pomyslí, keď sa poobzerá po Bratislave.

Je v SR klientela, ktorá si nechá mladým architektom navrhnúť poriadne drahú avantgardnú haluz, alebo takéto návrhy ostávajú v šuflíku ateliéru?

Toto bude znieť snobsky ale kritická väčšina bohatých ľudí na slovensku sú sprostí. Na západe je oveľa väčší súvis medzi peniazmi a vzdelaním či rozhľadom. Dobré veci majú potom prirodzene väčšie podhubie. Nám nezostáva teda nič iné ale vykašlať sa na bohatú klientelu a riešiť veci pre normálnych ľudí. Malé domy, lacné byty, recyklované interiéry. Je to pekné a v architektúre sa s tým dá prežiť, ale výtvarník asi ťažko predá „normálnej rodine“ obraz za polovicu ich mesačného príjmu.

Uveď meno domáceho či zahraničného architekta/architektky, ktorého tvorbu doslova hltáš?

Vo svete sa robí kopa nádherných vecí, ale najzaujímavejší je pre mňa stále Rem Koolhaas, pretože svojím rozmýšlaním presahuje architektúru. Asi jedný architekt, ktorý by sa mohol objaviť na titulke Time.

V novom singli “Otec” spievaš, že: “Zatiaľ žmúrim, slepo strieľam; veci ničím, ľudí zdieram; ani sám sa nešetrím.”. Čo sa ti v poslednom čase nevydarilo, s čím nie si spokojný?

So všetkým som nespokojný v sekunde, keď to dokončím…

A naopak: čo veľké, dôležité, no najmä pozitívne ťa čaká toto leto?

Momentálne žijem na pozitívnej vlne. Všetko sa točí okolo narodenia nášho prvého syna (rodina s manželkou Luciou), dokončili sme veľký projekt (práca: compass.sk) a vydávame nový album (korbendallas.sk). Kristove roky, ako majú byť.

Text: Boba Baluchová, Foto: korbendallas.sk / http://www.compass.sk (rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 68/2013)

Bratislavská Capo di Tutti rodina v znamení retro-žúrok

Al Caponeho súčasné slovenské spojky: Don Michalieri (account manager Michal Kružlík), Don Brandelino (art-director Braňo Bezručka) a Don Milano (dramaturg Milan Čupka) od roku 2010 organizujú unikátne žúry pod hlavičkou Capo di tutti Party. Milan a Braňo predstavili svoj projekt, dotiahnutý do najmenších detailov.

Capo di Tutti party team

Ako dôjde k tomu, že trojica kamarátov sa rozhodne organizovať tematické spoločenské akcie?

Braňo: Celé to bol myslím nápad hračkárskeho gangstra Dona Michalieriho, ktorý je známy svojou extrovertnou žúruchtivou povahou v kombinácii s vášňou Dona Milana k 30. rokom – elegancia i dekadencia, swing a prohibícia, americký i európsky jazz. Idea tematickej party, kde sa ľudia nahodia podľa vopred určeného dresscode, mala byť základným zmyslom akcie – aspoň raz za čas sa ocitnúť vo výnimočnej situácii – na rozdiel od stále stereotypnejšieho piatkového piva. Zároveň skvelý dôvod stretnúť sa s dávnymi priateľmi, dobre sa zabaviť a cítiť sa ako hviezda večera.

Jeden z takýchto rozhovorov si na začiatku roka 2010 vypočul pri pive aj Don Brandelino a ponúkol sa, že pripraví vizuálnu stránku akcie. Takto vznikla prvá akcia, venovaná 30. rokom v antiprohibičnom štýle s charizmatickým Swing Society Orchestra a krásnymi dobovými návštevníkmi.

Prečo ste si zvolili pre svoje akcie mafiánsky názov Capo di Tutti Party?

Milan: Ten názov sme vymýšľali pre prvú akciu, ktorá bola v štýle 30. rokov a ktorú sme ladili v takom mafiánskom duchu. A la Al Capone. Vtedy sme ešte netušili, že v tom budeme pokračovať. Na ten názov sme si však okamžite zvykli. A ľudia tiež.

V čom spočíva to prepracovanie do detailov? A prečo vlastne žúry v kostýmoch?

Braňo: Asi sme už zabudli, aké zvykli byť karnevaly na základke trápne, takže nám idea navliekania sa do kostýmov neprišla až tak odveci. Ak má byť dobová žúrka dôsledná, musí sa tomu prispôsobiť aj outfit našich hostí (možno aj ich správanie), treba vybrať najvhodnejšiu kapelu, a zladiť celkovú vizuálnu stránku, kde práve detaily vytvárajú autentický pocit. Napríklad vystúpenie akordeonistu a karikaturistu na francúzskej party, alebo dobové leninsko-stalinské spisy a naozajstná československá gitara Jolana Marina na 50s RocknRoll party.

Milan: Ja si každú akciu predstavujem ako malú cestu časom. Preto vyberáme podniky, ktoré sú buď priamo z tej doby, v ktorej sa akcia odohráva (napríklad Hotel Kyjev pre akcie 70. a 80. roky) alebo taký priestor, ktorý je neutrálny a môžeme si ho prispôsobiť – rôznymi dobovými plagátmi, fotografiami, rekvizitami… Ľudia pri vstupe dostanú vždy nejaký artefakt danej doby – pri akcii v štýle 50. rokov napríklad program, ktorý bol vernou kópiou potravinových lístkov z 50. rokov. Čo však zakaždým najviac vytvorí atmosféru a navodí pocit cesty časom, to sú kostýmy našich hostí.

Z kostýmovej žúrky pre desiatky bývalých spolužiakov a spolužiačiek sa vyvinula vychytená akcia pre stovky mladých. Kam vás to tlačí, posúva?

Milan: Prvá akcia bola naozaj len pre známych nás troch. A v istom smere tento princíp dodržujeme aj naďalej. Nerobíme si nejakú reklamu, chceme, aby len stále pribúdali ďalší známi známych… Ale, samozrejme, nie sme nijaká uzavretá spoločnosť, radi uvítame každého, napokon Bratislava je malá, tu každý pozná každého 🙂

Braňo: Rozhodne neplánujeme zvyšovať frekvenciu našich akcií a pravdepodobne ani kapacitu nechceme hnať do absurdných čísiel. Ak si majú akcie i naďalej zachovať kvalitu a dojem exkluzivity, ak máme prinášať stále nové témy a nenudiť, myslíme si, že práve takýto koncept je zmysluplný (nepoviem práve dlhodobo udržateľný, lebo to je otrasné klišé).

Ešte som nezažila, aby sa na funky party podávali čerstvé fánky ako občerstvenie. Čím sa vami zorganizovaná akcia líši od tých napríklad vo vysokoškolskom klube Elam na Mlynoch?

Milan: Kluby sa väčšinou sústredia len na hudbu. My chceme navodiť ten spomínaný pocit cestovania v čase, preto sa na stole nachádza časopis, či kniha vydaná v roku, v ktorom sa odohráva akcia. Na stene visí obraz vtedajšieho prezidenta a moderátor hovorí dobové vtipy. Nie je to len o tom, že na 80s akcii budeme hrať Jacksona a Madonnu… Chce to viac detailov, ktoré sú na každej akcii iné.

Ako premyslene pracujete na hľadaní priestorov a dekoráciách? Vystriedali ste niekoľko miest. V Bratislave nie je dostatok možností?

Milan: Keďže všetci traja máme popri Capo di tutti Party normálne zamestnania, tie nápady na dekorácie vznikajú veľmi živelne. Väčšinou si spolu sadneme na jednom niekoľkohodinovom stretnutí a snažíme sa jeden na druhého zapôsobiť nejakým originálnym nápadom. Zistili sme, že čo funguje na nás troch, funguje aj na ostatných, čo je super. S priestorom to také jednoduché nie je. Niekedy je problémom malá kapacita, inokedy fakt, že po 22. hodine nesmie hrať živá hudba. Zaujímavé sú rôzne staršie priestory, ale tým hrozí, že ich zavrú, ako naposledy Hotel Kyjev, ktorý nám vyhovoval.

Capo di Tutti party team

Capo di Tutti party team

Dvakrát sme s vami žúrovali práve v socíkovskom bare Luna v rámci kontroverzného hotela Kyjev? Ako hodnotíte tento priestor?

Milan: My sme ho objavili asi len pred rokom a úplne náhodou, keď sme sa tam vybrali na jednu inú žúrku. Okamžite sme vedeli, že to je priestor pre nás. V interiéri sa nič nezmenilo od polovice 70. rokov, kedy ten bar vznikol, a zároveň to nebol zdevastovaný priestor, takže sa tam dala spraviť akcia na úrovni. Naozaj perfektné miesto, škoda ho.

Braňo: Luna Bar je úplný unikát, skutočný skanzen komunistického dizajnu. Má úžasnú 70s atmosféru, pôvodný dizajn, napríklad vstupné lietacie dvere, spracovanie baru aj s tým konvexným zrkadlom, riadici pult na svetlá, ktorý vyzerá ako z nejakej dobovej vesmírnej lode, s obrovskými čudlíkmi a prepínačmi. Pôvodné guľaté lampy, masívny kazetový strop a obklady, celé vytapacírované bordovým kobercom, čo zabezpečuje dobrú skokovitú akustiku. Travolta tu mohol tancovať horúčku sobotňajšej noci.

Ľudia mohli tancovať na skladby v podaní Swing society orchestra (v rámci 30. rokov), rockabilly tria The Cellmates (v rámci 50. rokov), hity DJa Davida zo Senca (v rámci 70. rokov) a piesne Andrey Zimányovej (v rámci Paríž decadance party). Akú úlohu má vo vašej dramaturgii hudba a výber hudobných hostiek či hostí?

Milan: Hoci som hovoril, že naše akcie nie sú len o hudbe, ale aj o rôznych ďalších detailoch, tak je tiež pravda, že výber hudobných hostí je aj tak kľúčovou záležitosťou. Ľudia sa chcú predovšetkým dobre baviť a tancovať. Všetko ostatné im len umocňuje hlavný zážitok z dobrej muziky. Preto si dávame záležať a vždy trochu tŕpneme ako to napokon vypáli. Zatiaľ sme však spolupracovali len s ľuďmi, ktorí nesklamali a spravili skvelú atmosféru.

Braňo: Naposledy sme mali hudobného zabávača Pala Peschla s jeho históriou sloveského popu v rámci 80s party. Jeden človek s gitarou (inak študovaný operný spevák) urobil covermi slovenských hitov akúsi polo-karaoke šou. Ľudia čítali texty a spievali s ním, pričom premietal na pozadí vybrané fakty o pesničke alebo intrerpretovi. Mysleli sme si, že to bude trapas, ale od začiatku to fungovalo a jeho „didaktický rozmer“ perfektne zapadol do témy Back to School.

Interiéry Capo di Tutti parties dopĺňali už staré reklamy z 80. rokov či plagáty z pornofilmov 70. rokov, púšťali sa nemé grotesky na vašej pilotnej akcii v štýle 30. rokov. Aké ďalšie štýly a historické míľniky máte v zálohe?

Milan: Myslím, že môžem prezradiť, že najbližšie pripravujeme 90s party. Ladenú tak rockovo, grungeovo a neopunkovo. Našli sme aj priestor, ktorý sa pre takúto party perfektne hodí a mnohí ľudia v ňom ešte nikdy neboli, takže už len to miesto samo o sebe bude zážitkom. Do budúcnosti máme viacero nápadov, záležať však bude aj od priestorov, ktoré objavíme a od toho, či pre daný nápad zoženieme na Slovensku kvalitného hudobného interpreta.

Čo pre vás znamená rodina? Kto z vás troch je už skutočný otec (a aký vplyv to má na výsledok Capo di Tutti parties)?

Milan: Vlastnú rodinu má zatiaľ len Braňo, ktorému sa tento rok narodil syn. Capo di tutti Party má teda momentálne len jediného dediča. A čo to pre nás znamená? Už o pár rokov celkom nové mladé zábavichtivé publikum. Pre ktoré aj party z roku 2000 bude strašná oldies 😀

Braňo: Don Brandelino dúfa, že vizuálnu stránku akcií, ktorú má na starosti, bude riešiť s rovnakou láskou a nasadením, ako doteraz. Je to predsa len práca pre rodinu, a tá sa neodmieta.

Text: Boba Baluchová, Foto: archív Capo di Tutti party, http://www.capoparty.sk