Nová tvár Bukurešti podľa “stand-up vedkyne” Rucsandry Pop

Je na plný úväzok matkou a autorkou divadelných hier. Po materskej „dovolenke“ sa chce vrátiť do práce (späť do víru komunikácie a marketingu) a  dokončiť doktorát v Bukurešti. Položartom o sebe hovorieva, že je „stand-up vedkyňa“ – keďže robí veci inak, ako by sa očakávalo. Študovala literatúru v Brašove, žurnalistiku v Bratislave, sociológiu a kultúrnu antropológiu vo Varšave. Vo svojom voľnom čase usporadúva čítania poézie, konferencie a podujatia, ktoré doteraz v rámci kultúrnej scény chýbali. Výnimočná umelkyňa – Rucsandra Pop.

Je ľahké byť matkou v Bukurešti (čo sa týka pohybu v príjemnom prostredí, načerpania energie, dýchania čerstvého vzduchu, seba-realizácie)?

Keď som sa presťahovala z Brašova naspäť do Bukurešti, desil ma ten hluk, preplnenosť ľuďmi tam vonku. Po rokoch som si našla vlastné oázy v meste. Ak stojíte na jednom z hlavných bulvárov: Magheru – sledujete bukureštiansky chaos v plnom prúde. Ak však odbočíte správnym smerom, môžete nájsť tie najviac očarujúce a pokojné miesta, kúzelné uličky, zelené parky a pokoj v nich. Ísť s kočiarom po chodníkoch, kde vám zavadzajú nelegálne zaparkované autá – to už je iný príbeh. Povedzme to takto: Bukurešť nie je naj baby-friendly miesto na Zemi!

Ak si chcete zamilovať Bukurešť, musíte nájsť správne vodítko. Pre mňa ako dramatičku je to nevyčerpateľný zdroj spletitých príbehov a inšpirácií. Keďže som zaťažená na históriu – potrebovala som najprv pochopiť všetky vrstvy tohto veľkomesta. Štýlová spodná bielizeň pochádza z čias, keď Bukurešť nazývali Malým Parížom; tie škaredé sivé šaty na nej boli darom od tatíčka Ceauşescu; nuž a tie vyblýskané cetky, vysoké podpätky – to už je kapitalistický doplnok k tomu celému. A na vrchole toho všetkého by mal byť ešte nejaký orientálny gýč. Stačí takýto opis?

V roku 2009 som žila v Bukurešti aj ja (vtedy som ťa vlastne stretla). Dnes toto rumunské veľkomesto takmer nespoznávam. Vidím obrovský rozdiel medzi „vtedy a dnes“. Vieš opísať, v čom nastala tá pozitívna zmena mesta?

Bukurešti sa aj napriek ekonomickej kríze v posledných rokoch darilo. Ľudia sa o svoje mesto začali zaujímať, nakoniec v sebe objavili občianskeho ducha. Najviac viditeľným dôkazom boli pouličné protesty z jesene 2013, keď obyvateľstvo demonštrovalo proti ťažbe zlata v Rosia Montana (v transylvánskom banskom revíri). Nešlo teda o tému zvýšenia platov či dôchodkov, ale o životné prostredie. Bolo úžasné vidieť 15 000 ľudí, pochodujúcich v uliciach Bukurešti bez politického programu, ale s pocitom občianskej zodpovednosti.

Pozorovať možno i zmenu životného štýlu – stále viac ľudí používa bicykle a motorky ako každodenný dopravný prostriedok – do práce, do školy, pre zábavu. Pred piatimi rokmi by to bola na našich cestách jasná samovražda. Čoraz viac ľudí beháva – maratónsky beh medzi mojimi známymi už nie je žiadnou výnimočnosťou. Ľudia sa chcú cítiť dobre v meste, v ktorom žijú – tak sa podľa toho i správajú. To však neznamená, že sa v meste nedejú aj negatívne veci, ako bezhlavé búranie historických budov s cieľom vytvoriť modernejšie stavby. Mestská rada nielen že súhlasí s týmto typom agresie, ale niekedy ho sama iniciuje.

Je v meste dosť príležitostí pre street-art, komunitnú prácu, urban spaces, verejné diskusie a podobné aktivity?

Áno. V posledných rokoch tu rástli umelecké galérie a tvorivé priestory ako huby po daždi. Rok 2009 bol významným posunom v myslení. Mnoho ľudí prišlo o prácu vo firmách, alebo sa jednoducho rozhodli skončiť a nasledovať svoj sen. Pre mnohých bolo priestorom pre sebarealizáciu práve umenie. Mesto bolo plné príležitostí pre takéto myslenie a konanie. Veď aj my sme vtedy zorganizovali prvú TEDx konferenciu v Bukurešti.

Ďalšia vec je, že ľudia majú menej peňazí, takže aj cestujú menej ako pred krízou. Keďže potom zákonite trávia viac času doma – potrebujú si tu vytvoriť tvorivý priestor. Podobne zmýšľajúci jedinci dali hlavy dohromady, plánujú spoločne konferencie, diskusie, založili huby, urban spaces, zdieľanie priestorov.

Spomeň, prosím, nejaké konkrétne zaujímavé miesto, so svojimi aktivitami či projektmi.

Keď som sa v lete 2012 vrátila z USA, kolega mi spomenul skupinku architektov, ktorí sa starajú o krásny dom, čo bol takmer na spadnutie. Ten dom si pomaly opravujú, žijú v ňom, tvoria. Myslela som, že pôjde o klasický squat, ale i tak som za nimi zašla. Zistila som, že boli úspešní v komunikácii s pôvodným majiteľom (aristokratom, žijúcim v zahraničí), ktorý im budovu povolil obývať a používať. Priestor sa postupne zmenil na alternatívne kultúrne centrum, kde som neskôr naštudovala a predstavila dve z mojich divadelných hier. To je v skratke konkrétny príbeh o mieste, zvanom Carol 53, s pozitívnym priebehom či so šťastným koncom. V skutočnosti však šlo o viacfázový, komplikovaný projekt, zahrňujúci verejné debaty o obývaní opustených budov, squattingu a sociálnej architektúre.

Rucsandra Pop - rumunská dramatička, cestovateľka a novinárka.

Rucsandra Pop – rumunská dramatička, cestovateľka a novinárka.

Kultúrne centrum namiesto opustenej budovy na spadnutie. Výborný nápad. Existujú aj iné podobné „success stories“?

Stáva sa z toho trend – ľudia obsadzujú verejné alebo nevyužité súkromné priestory s účelom ich alternatívneho využitia. Veľa žúrov sa odohráva práve v starých palácoch alebo opustených historických budovách. Napríklad jedna z najštýlovejších novoročných osláv sa konala v starej budove Národnej knižnice – obrovskom paláci v centre mesta – momentálne bez využitia.

Ďalším projektom, ktorý mám rada, je Lorgean theater – divadlo, vyybudované na ploche bytu o rozlohe 32 metrov štvorcových. Najprv šlo len o výstrelok vlastníka bytu, spisovateľa Jean Lorin Steriana, ktorý pozval svojich priateľov, aby hrali u neho doma. Ako publikum si prizval známych i neznámych ľudí. Projekt začal rásť a tento rok v apríli mohli ľudia navštíviť domácky divadelný festival HomeFest (vyše dvadsať tanečných a divadelných predstavení) priamo v domácnostiach po celom meste. Obyvatelia Bukurešti boli radi, že môžu hostiť umenie priamo v ich obývačke.

Tvoje dve divadelné hry zožali v Rumunsku slušný úspech. Na čom pracuješ teraz (ak dieťa a písanie dizertačky dovolí)?

Hra „Oracol“ (one-woman show o bezpodmienečnej láske) má za sebou už 40 repríz v ôsmich mestách po celom Rumunsku. Druhá hra „Talk to the Bomb“ sa hráva stále v Bukurešti. Ide o ľúbostný trojuholník dievčaťa a dvoch chlapcov, ktorí sa stretli vo Vama Veche v roku 2001, tesne pred pádom dvojičiek. Hra je o strate nevinnosti a o tom, že niekedy nie sme schopní dialógu, čo spôsobuje, že si ubližujeme navzájom. Najnovšia hru „Huevos Congelados“ práve skúšame. Bude mať premiéru o pár týždňov…

Keď si chceme urobiť názor na daný národ či kultúru, často sa pýtame na lokálnych názorových vodcov či vodkyne. Vymenuj, prosím, zopár svojich obľúbených rumunských hýbateľov či hýbateliek (umenia)?

Pokúsim sa vymenovať pár Rumunov či Rumuniek, ktorí sú dôležití pre našu kultúru a mohli by byť zaujímaví rovnako pre cudzincov. Ako prvú spomeniem Alexandru Pirici, ktorá má výborný medzinárodný ohlas v týchto dňoch. Ide o performerku, ktorá je napríklad zodpovedná (spolu s Manuelom Pelmusom) za koncept rumunského pavilónu na Benátskom bienále v minulom roku. Urobili retrospektívu predchádzajúcich prehliadok – zopakovali tie najslávnejšie umelecké diela len pomocou tiel kolegov-umelcov. Stojí za to si vygúgliť fotky či videá z tohto eventu. Tá žena je múdra, odvážna, nápaditá, politicky angažovaná vo svojej tvorbe.

Z hudobnej scény ani neviem, čo skôr vybrať, odporučiť, pretože je veľmi bohatá. ‘Karpov not Kasparov‘ je projekt, ktorý ma oslovil pre svoju hru na bubny a vintage syntetizátory. Potom asi ‘Shukar Collective‘, čo najprv začalo ako jam-session miestnych DJs s rómskymi hudobníkmi. Dnes je z toho parádna, no i kontroverzná fúzia, keďže niektorí ľudia sú zástancami toho, že rómska hudba má ostať pôvodná bez prímesí (kdesi na vidieku, mimo mesta), a nie zhybridizovaná (v preumelkovaných hipsterských podnikoch).

Žiješ posledné roky písaním hier. Čo by si odporučila z oblasti filmu a divadla?

Ako prvý sa mi pri zmienke o divadle vybaví Eugen Ionesco. Mŕtvy, ale stále geniálny. Je synonymom absurdného divadla – nik by ho z konverzácie o histórii európskeho divadla nemal vylúčiť. Čo sa týka filmu, rumunskú novú vlnu netreba predstavovať. Režiséri ako Cristi Puiu, Radu Jude, Corneliu Porumboiu či Cristian Mungiu sú medzinárodne uznávaní, a zdá sa, že rumunský filmový priemysel v týchto rokoch ožíva.

Rucsandra Pop sleduje z hľadiska svoju divadelnú hru.

Rucsandra Pop sleduje z hľadiska svoju divadelnú hru.

A čo rumunská literatúra – ktorá vlna stojí za prevetranie, prelistovanie?

Generácia 80. rokov bola silná, no nedocenená. Alexandru Musina, Ioan Flora, Andrei Bodie, George Craciun a Mircea Nedelcu – všetci zomreli, bohužiaľ, v posledných rokoch. Svoju profesiu si ctili a mali talent. Dúfam, že verejnosť ich krásne slová čoskoro objaví a docení.

Aký je najväčší rozdiel medzi tvojím životom a životom tvojich rodičov (odhliadnuc od posunu v IT, technologických inováciách) ?

Rozdiel je obrovský. Môj otec pochádzal zo starej šľachtickej rodiny. Narodil sa vo chvíli, keď začala vojna. Hoci bol vychovávaný k vyznávaniu istých hodnôt, k fungovaniu v určitom životnom štandarde (takmer celá jeho rodina hovorila po francúzsky na dennej báze), skoro celý svoj život prežil v komunistickom režime – bez jedla či s prísunom nekvalitnej potravy, bez možnosti cestovať. My sme sa narodili do tohto šedivého, smutného života, kde nám chýbalo takmer všetko, no dospeli sme v období, keď je naopak: možné mať všetko. A ešte viac. Moji rodičia mňa a mojich bratov vychovávali takým spôsobom, aby sme nezabúdali na minulosť a vážili si naozaj dôležité veci. Spomedzi slovies „byť“ a „mať“ moji rodičia vždy uprednostňovali sloveso „byť“. Naučili ma robiť to isté. Takže hlavný rozdiel nespočíva v množstve vecí, ktoré si môžeme kúpiť, ale v tom, že (na rozdiel od našich rodičov) máme slobodu cestovať a môžeme nahlas vyjadriť svoj postoj. Nemusíme mať dlhodobo z ničoho strach – na to zabúdame príliš často…

Čo je najväčším problémom pre ľudí (vo veku medzi 30 a 40), tvoriacich a zaujímajúcich sa o umenie v Bukurešti ?

Najväčším problémom pre umelcov a umelkyne je nedostatok kultúrnych manažérov, producentov, produkčných a fundraiserov. Ako umelkyňa musím príliš veľa vecí robiť sama a na vlastnú päsť. Keby som mala pomoc od kohosi vyškoleného a odovzdaného, mohla by som realizovať svoje projekty oveľa rýchlejšie. Terajšia nová generácia kurátorov a galéristov začala robiť celkom dobrú prácu. Odvetvie módy má v posledných rokoch takisto úspech a rozkvet. Stále viac svetových hviezd (Madonna, Beyoncé či Jenifer Lopez) nosia oblečenie z ponuky rumunských návrhárok, ako je Mária Lucia Hohan a Andreea Badala. Ale v oblasti múzických umení je všetko stále dosť chaotické. Stále nám chýbajú ľudské zdroje, pričom pripomínam, že peniaze nám nechýbajú peniaze (stačí o ne vhodne zažiadať).

Stále však hovorím o nezávislej scéne. To, čo sa deje na politickej scéne, to je jeden smutný vtip. V posledných mesiacoch sa na poste ministra kultúry vystriedali zo traja-štyria ľudia – politickí nominanti, ktorí o danej oblasti nemajú šajnu. Najväčšou katastrofou bola demolácia Rumunského kultúrneho inštitútu – inštitúcie, ktorá desaťročia robila Rumunsku v zahraničí dobré meno.

Čo by mali zainteresovaní, zodpovední reprezentanti urobiť lepšie či inak v tvojom meste (v oblasti cestovného ruchu, infraštruktúry, miestnej politiky, spoločenského života atď.)?

Ajaj, o tom by sa dalo hovoriť celé hodiny – čo spraviť inak či zlepšiť v našom meste. Najdôležitejšie je mať aktívnu a silnú občiansku spoločnosť, ktorá by tlačila na politikov, a rozvíjala predstavu, ako má Bukurešť vyzerať. Mesto by malo byť navrhnuté podľa potrieb a snov svojich obyvateľov, nie podľa nejakej politickej agendy. Keď domáci pochopia, že len svojou láskou môžu utvárať svoje mesto, bude Bukurešť naozaj lepším miestom pre život i tvorbu.

Takže máš rada Bukurešť, alebo ako?

Toto mesto mám natrvalo v mojej krvi. Keď žijete v zahraničí a veľa cestujete, získate inú perspektívu a zbavíte sa miestnych komplexov. Bukurešť nie je raj na zemi, ale má mnoho pozitív, pre ktoré sa tu oplatí žiť. Ani tá obávaná kriminalita nie je v Bukurešti tak vysoká, ako v iných metropolách. Veľa vecí tu chýba, ale to nám zároveň dáva podnet k zamysleniu, experimentovaniu. Takže odpoveď znie: áno, svoje mesto mám rada – pre jeho skrytú poéziu. Ale niekedy je od lásky len krôčik k nenávisti. Čiže, ako sa na Facebooku uvádza: „it’s complicated“, :).

Text: Boba Baluchová, Foto: archív Rucsandry Pop (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 72/2014)

Za vôňou jari do Bukurešti

Každý muž i každá žena má vo svojom živote minimálne jedno obdobie, na ktoré obzvlášť rád/a a svojsky spomína – so široKým úsmevom alebo KlopKaním si po čele. Niekto sa s údivom pozerá na svoje fotky zo základky, lebo tie účesy a oblečenia boli fakt odstrašujúce. Niekto musí každej návšteve pustiť dvakrát video zo stužkovej, lebo to je z kategórie „must see“. No a ja sa stále čudujem, ako som mohla v zdraví (fyzickom i psychickom) prežiť šesť mesiacov v metropole Rumunska. Toľko podivností, paradoxov, ale aj krásy na jednom mieste! No a keďže letá sú tam neznesiteľné (najmä v hlavnom meste), odporúčam návštevu Bukurešti naplánovať na jar – plnú zelene, farieb a vôní.

Nevyspytateľná doprava

Tento článok sa v žiadnom prípade nesnaží byť turistickým sprievodcom a naozaj má potenciálne návštevy prilákať, nie ich odstrašiť od plánovaného výletu. počas svojej polročnej stáže a dobrovoľníckej činnosti som zmonitorovala všetko podstatné a teším sa na zopakovanie niekedy v blízkej budúcnosti.
Pre nastavenie citlivosti treba začať asi dopravou. ak ste zvyknutí na cestovanie vlakmi, autobusmi a najmä mestskou hromadnou dopravou v Nemecku či dánsku, kde meškanie nehrozí – tuto treba na všetko zabudnúť, nenosiť hodinky a hlavne nepátrať po príchodoch/odchodoch. Treba sa riadiť ľuďmi. ak stoja nejakí na zastávke, určite niečo pôjde.
V lete v 40-stupňových horúčavách cestovať niekam busom prudko neodporúčam. Hrozí udusenie a zbláznenie sa zároveň. ak ste niekedy cestovali do Mlynskej doliny busom číslo 39 na konečnú napríklad v čase dušičiek – viete si predstaviť tú „plnku“. a bitku o sedadlá medzi cezpoľnými vysokoškolákmi/čkami s batohmi, smerujúcimi na intrák, a dôchodcami/kyňami s kvetináčmi či hrabľami, ponáhľajúcimi sa na cintorín v tej istej lokalite. No a ak to vynásobíte dvoma, takto vyzerá situácia každý deň v MHd-čke v rámci rumunskej metropoly.
Cestovné lístky sú lacné: jedna cesta mestom vás vyjde na 1,3 lei, čiže okolo 0,3 eura (desať korún slovenských). odporúčam lístky poctivo nakupovať (v takých plechových búdkach blízko zastávok), lebo revízori/ky chodia veľmi často a hlavne nenápadne. vyzerajú totiž ako „normálni“ ľudia, akurát nosia biele blúzky a košele (na rozdiel od bratislavských hlavohrudných týpkov).

1914285_134795877403_2568347_n

Domáci miláčikovia na ulici

Nepochybujem, že v iných oblastiach Rumunska (napríklad v Banáte, Sedmohradsku, Transylvánii či pri delte dunaja) môže byť rovnako príjemne v každom ročnom období. No v hlavnom meste je to v lete naozaj na nevydržanie. všade suchý vzduch, hluk motorov, prach sa lepí na vaše spotené telo. potrebujete sa napiť a padáte do nemého úžasu, keď vidíte ľudí, ako si v tej páľave zapaľujú cigaretu. a to jednu od druhej. vysoké percento Rumunov/iek fajčí a pije veľa kávy. To sa so slovenskom nedá porovnať – samozrejme, ak v merku nemáme práve nejakú workoholickú skupinku.
Čítala som niekoľko reportáží od autorov/iek mimo Rumunska, ako opisovali krutý život bezdomoveckých detí, čo fetujú lepidlo a spia priamo v staniciach metra. priznám sa, že za pol roka dennodenného cestovania metrom aj busmi som nič podobné nevidela. samozrejme, žobrákov/čky, potulných cigánčat som videla dostatok, no tí sa zdržovali skôr nad zemou, ako pod zemou. pred gréckokatolíckymi kostolmi a na obchodných uliciach (napríklad na piata Romana či universitate), plných turistov/iek zo Západu. Rumuni/ky sú veľmi hákliví na rómsku otázku – hnevá ich, že európske médiá Rómov/ky a Rumunov/ky nerozlišujú a hádžu všetkých do jedného vreca. akoby boli všetci rovnakí, všetci zlí: len kradli a brali sociálne dávky…
Samostatnou kapitolou historiek o Bukurešti sú túlavé psy. podľa o ciálnych štatistík je na programe sedem uhryznutí psom denne. sú všade, motkajú sa vo svorkách, sú hladné a špinavé. No nie je to ich vina, že sú v uliciach a je ich toľko. Túto ťažko kontrolovateľnú situáciu má (okrem všeličoho iného a ukrutnejšieho) na svedomí bývalý komunistický diktátor Nicolae Ceausescu, ktorý dal vysťahovať a zbúrať rodinné domy v centre, a ľudí (samozrejme, bez domácich miláčikov) dal presunúť do panelákov. Psy teda ostali na ulici dodnes.

1914285_126652917403_994220_n

Zeleň v centre veľkomesta

Veľmi namáhavo by ste v centre Bukurešti hľadali nejaké hlavné námestie, ako máme napríklad my v Bratislave (Gotko či Hviezdko). posedieť sa dá našťastie aspoň v niekoľkých nádherných zelených parkoch uprostred mesta. Najviac fotogenický je asi park čižmidžiu (parcul Cismigiu) s člnkami na jazierku, s lavičkami, predajom cukrovej vaty či iných kalorických lakôtok. Za zmienku stojí aj park Izvor, z ktorého je na skok do megaobrovského (roky stavaného a stále nedostavaného) Ceausescuovho paláca (palatul parlamentului), ktorý mal svojou veľkoleposťou konkurovať americkému pentagonu.
V centre je veľa opustených historických budov, ktoré štát ani mesto nedokáže majetkovo vysporiadať, a teda ani opraviť. Bulváre a chodníky v štvrti Lipscani v samotnom srdci Bukurešti sú už desaťročia rozkopané, tiež zásluhou spomínaného komunistického diktátora. Na obhliadku mesta v kostýme a lodičkách môžete teda zabudnúť. No treba povedať, že Rumuni/ky napríklad vodou nešetria – na každom sídlisku a v každom upravenom zelenom parku majú minimálne jednu fungujúcu fontánu. všade stánky s čerstvými rezanými kvetmi! a medzi panelákmi vás okrem zaparkovaných áut a vrakov áut prekvapia nové, vzorne udržiavané detské ihriská (dokonca väčšinou bez prítomnosti túlavých psov). keby radšej nancie a energiu investovali do infraštruktúry a vybudovania optickej siete, lebo niektoré stožiare sa pod ťarchou desiatok elektrických káblov nebezpečne prehýbajú na všetky strany.

1914285_134795872403_3669348_n

Rôznorodého umenia dostatok

Rumunská mládež (najmä nagélovaní fešáci v mokasínach a ružových rozorvaných košeliach) holdujú hudobnému žánru manele. V Srbsku sa takémuto žánru hovorí Turbo Folk. Je to také zrýchlené dychovkové disko so srdcervúcim vokálom. samozrejme, nájdu sa tu aj kvalitné kúsky world-music. Mimoriadne som si obľúbila velikú Ženu – Rumunku žijúcu v Nemecku, ktorá publiku nakladá riadne soulovo-RnB hity, podmáznuté balkánskymi dychovými nástrojmi (ako inak) a podčiarknuté veselými klipmi. Miss Platnum sa nehanbí spievať o mercedesoch, peniazoch a svojej chuti do jedla či nadváhe.
Z tanečných klubov, kde hrajú počúvateľnú elektronickú hudbu, odporúčam navštíviť: Expirat pri parku Izvor, potom Suburbiu v Lipscani, no najmä Fabricu neďaleko od Piata Unirei.
Už niekoľko rokov sa hovorí o vzostupe rumunskej kinematogra e, a je to pravda. Napríklad snímka Rozprávky Zlatého veku sa dala vidieť aj u nás v rámci MFF Bratislava. Na všetkých bizarných mikropríbehoch sa dá dobre zabávať a spomínať, ako sa žilo pred rokom 1989 – je to vizitka nielen vtedajšieho Rumunska, ale všetkých postkomunistických krajín. a humor je to, čo držalo a drží rumunský národ pri živote. a hoci sa aj rumunská literatúra bezpochyby nejak vyvíja, vo výkladoch kníhkupectiev vidieť stále len obálky kníh s príbehmi upírov a vlkolakov. Tak potom prečo sa miestni tak durdia, keď sa ich opýtame na pravdivosť príbehu vlada draculu? Niečo na tom len predsa bude.
Výhoda Rumunov/iek je, že sú talentovaní na jazyky. Na svoj latinský základ bezproblémovo za pár mesiacov naviažu franinu, španinu aj taliančinu, väčšina hovorí výborne po anglicky. Nevýhodou je, že hoci žijú v nádhernej krajine (ešte nie celkom zdevastovanej, čo sa týka prírody), a sú už v európskej únii, bude trvať desaťročia, kým sa ozdraví štátna správa a vymizne korupcia. človek, čo sa živí poctivou prácou (povedzme univerzitný pedagóg), zarába okolo 400 eur mesačne. Z toho sa nedá vyžiť. preto napríklad lekársku pomoc domáci vyhľadávajú iba v akútnych prípadoch, keď je zväčša už neskoro. Na druhej strane také dvadsaťročné rozmaznané dievčisko, voziace sa na najnovšom poršáčiku, musí byť stopercentne dcéra alebo vnučka nejakého bývalého komunistického po- hlavára. „Aceasta este situatie.“ Taká je situácia, a hotovo…

1914285_134795862403_7716018_n

Ľudia privyknú na všetko

Ľudia v Rumunsku si však toľko nezávidia ako u nás. Hoci sú k cudzincom/kám nedôverčiví a podozrievaví, vo svojej podstate sú dobrí. skúšaní životom, no najmä zmierení s osudom. Tak to Boh zariadil (s každým má svoj zámer), netreba sa mu priečiť. viera je v rumunskom obyvateľstve (nielen u starých ľudí) na prvom mieste. stačí raz zažiť ich veľkolepé veľkonočné oslavy a rituály. a potom sa už netreba čudovať ani neustálemu trojitému prežehnávaniu, lebo za každým rohom sa nachádza nejaký ten kostol, svätostánok.
Zatiaľ som neprišla na to, pre koho sú otvorené tie desiatky sterilných butikov s tortovými svadobnými šatami v centre mesta. Možno slovenské turistky miesto magnetky na chladničku (lebo pohľadnice Bukurešti nikde nemajú), donesú domov nejaký biely nariasený skvost. so suvenírmi je to ťažké. No treba napríklad okúsiť rumunské pivo ursus alebo ľadové kávy v škatuľkách značky Tnuva za pár lei (radšej nie hneď po sebe).
Jedlo je v Rumunsku lacnejšie ako na slo- vensku. ochutnať sa oplatí napríklad sarmale (mleté mäso s ryžou zabalené do kapustového listu) a potom všetko plnené slaným syrom (v rumunčine sú všetky druhy syra nazývané bryndzou). len sa potom nezľaknúť toaliet v niektorých reštauráciách a vyrezaný kruhový otvor v zemi brať ako out-doorovú aktivitu.
Vlastne celý výlet do Bukurešti (ale aj do ďalších častí Rumunska) treba brať od začiatku do konca ako dobrodružstvo. Potom ten zážitok bude o to prekvapivejší, pozitívny a častého spomínania hodný. Podotýkam, že stať sa môže všeličo, no ukradnúť peňaženku vám môžu rovnako doma, ako aj v Rumunsku. a žiadne veľké nebezpečie nehrozí, ani keď si to po žúrke razíte pešo domov cez celé mesto. Takže už len zabookovať letenku alebo lístok na vlak a vydať sa na jarný výjazd: smer rumunská metropola… „Noroc si drum bun!“☺

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž publikovaná v magazíne Inspire, jar 2011)