Sestry Wegartové: Stále platí slogan “Forma je dočasná, kvalita je stála”

Sestry Wegartové (ako Soňu a Táňu familiárne prezývam) založili svoju hudobnú distribučnú spoločnosť Wegart v roku 1995. Vtedy na Slovensku zastupovali vydavateľstvá, ktorých tituly a žánre možno neboli komerčne úspešné a často hrané v slovenskom éteri, no boli zárukou kvality (4AD, Bella Union, Cooking Vinyl, Creation, Cherry Red Records, Crammed Discs, Domino Recording, Medium Production, Ninja Tune atď.). Éra znovunadobudnutej popularity a návratu k vinylom dopomohla Wegartu prežiť na scéne aj v časoch, keď ľudia počúvajú a kupujú hudbu prevažne online.

Prehrabavat sa platnami je prijemna zaluba-foto Palo Markovic

I. Fungovanie obchodu s hudbou na Slovensku

Prečo ste sa po revolúcii rozhodli, že život zasvätíte distribúcii hudobných nosičov na Slovensku?

Táňa: Boli to roky, keď mnohí ľudia v eufórii z pocitu slobody chceli konečne začať robiť niečo, čo ich baví. S nápadom prišla Soňa, nebyť jej, zrejme by žiaden Wegart nevznikol. Ja som vtedy mala ešte pomerne malé deti a venovala som sa najmä im. Spájal nás záujem o dobrú hudbu, tak sme šli do toho – so Soňou a s mojím manželom Petrom. Ten mal však v tom čase so svojím bratom rozbehnutý filmový klub Nostalgia a napokon sa z časových dôvodov rozhodol naplno venovať iba tomu.

Soňa: Hudbu sme počúvali od útleho detstva. Naši starší súrodenci kupovali všetko, čo vychádzalo v Supraphone, Opuse aj Pantone – mali sme doma haldy platní i singlov z vtedajšej doby, ale aj plný kufor šelakových platní s krásnym starým gramofónom po starých rodičoch. U nás doma permanentne niečo hralo, z babičkinej izby rakúsky rozhlas s klasickou hudbou, z našej zasa Radio Luxembourg a John Peel, ktorý nás v tej dobe veľmi ovplyvnil. Po zmene režimu som nastúpila ako referentka a tlmočníčka v zahraničnej firme, ktorá u nás otvorila pobočku. Chodila som vtedy z času na čas na služobné cesty „na Západ“ a pri tej príležitosti som vždy povymetala všetky dostupné hudobné obchody, čo asi tiež zanechalo stopu. Po troch rokoch som z firmy odišla. Neviem, či by som dnes bola schopná odísť tak ľahko ako vtedy. Bola skrátka správna konštelácia, :). Netušili sme, do čoho ideme a koľko bude stáť energie, aby sme s touto činnosťou ako firma prežili.

Čomu sa primárne teda firma Wegart venuje?

Náplňou Wegartu bolo od jeho vzniku zastupovanie nezávislých vydavateľstiev rôznych žánrov na Slovensku. Súčasťou toho je predaj a distribúcia ich katalógu, ale okrem toho aj pravidelná spolupráca s médiami. K našej práci ďalej patrí súčinnosť pri organizovaní koncertov „našich“ hudobníkov na Slovensku. Určite si čitatelia pamätajú na koncerty Biosphere a Murcofa na vcelku netradičných miestach v rámci Bratislavy. Obaja hrajú podobný žáner, ktorý môžeme pokojne nazvať súčasnou vážnou hudbou. Murcofa vtedy videlo skoro 400 ľudí, čo bola to na naše pomery nezvyklá megaakcia, :).

Bolo sprvu ťažké nadviazať vzťahy s veľkými vydavateľstvami v Británii alebo USA?

Nadväzovať vzťahy s vydavateľstvami bola najpríjemnejšia časť našich aktivít. Oslovovali sme tie, ktorých produkcia, alebo aspoň nejaká jej časť, oslovovala nás. Takmer žiadne z nich v tej dobe nemalo zastúpenie vo východnej Európe a všetci boli priateľskí, ústretoví. Bolo evidentné, že hudbou žijú a nerobia to iba pre biznis. Vzťahy od začiatku fungovali na dôvere a ústnych dohodách, čo bola pre nás nesmierne pozitívna skúsenosť v porovnaní s predchádzajúcimi zamestnaniami (obe sme pracovali v oblasti, kde všetko muselo byť zazmluvnené). Tu to vyzeralo, akoby tie malé vydavateľstvá predaj až tak nezaujímal… Isteže ich zaujímal, no brali všetko tak zľahka. A my sme sa na to vtedy pozerali pomerne naivnými očami. Wegart pre nás nebol obchod. Vytvorili sme ho s myšlienkou priniesť k nám hudbu, ktorá vtedy u nás nebola dostupná a všeobecne známa. Prvé roky to bolo hlavne o nadšení a priateľských vzťahoch.

S ktorým vydavateľským partnerom máte najlepšie vzťahy?

Viacmenej so všetkými sme mali a máme priateľské vzťahy. S láskou spomíname na úplne prvé vydavateľstvo: All Saints, ktorého krásnymi ambientnými nahrávkami (Brian Eno, Harold Budd, Jon Hassell, Laraaji, Djivan Gasparyan) sme otvárali náš katalóg. Vydavateľstvo založil Dominic Norman-Taylor, švagor Briana Ena. Tiež na Richarda Chadwicka, majiteľa vydavateľstva Opium Arts, ktorý vydával viaceré exkluzívne tituly Davida Sylviana. Stretli sme sa na Mideme a dlhodobo sme boli v priateľskom mailovom kontakte. Pomohol nám dostať do katalógu niektoré exkluzívne Sylvianove nahrávky. Obidva labely sú už dnes neaktívne…

A s niektorým dodnes aktívnym?

V súčasnosti máme najlepšie vzťahy s vydavateľstvom Ninja Tune. Hudobne sa síce veľa z ich produkcie posunulo iným smerom ako my, ale ľudsky a napriek tomu, že sa radí k veľkým a prestížnym vydavateľstvám, je to tím ľudí, ktorí nemajú problém ochotne vychádzať v ústrety poskytovaním množstva promo nahrávok, dolaďovaním rozhovorov s interprétmi pre Rádio_FM alebo so zabezpečovaním prenosov koncertov z Pohody do rozhlasového vysielania a pod. Máme dobrý pocit, že sa z toho tešia a vážia si to. Zo slovenských labelov je to Deadred Records, ktorý je zároveň aj naším najstarším domácim partnerom. Úplne prvým slovenským nosičom, ktorý sa u nás objavil, bolo na tú dobu neobvyklé 3“ CD EP od Nylon Union – zasnený pop, ktorý pochválil aj legendárny John Peel.

V čom je to dnes iné, ako pred tými dvadsiatimi rokmi?

Doba sa zmenila, na všetkých dnes dolieha väčší stres a ekonomický tlak. To sa trochu odráža aj na vzťahoch. V rámci globalizácie prebral distribúciu viacerých menších labelov pred pár rokmi veľký európsky distribútor, kde už ide v prvom aj druhom rade o čísla. Naviac dosť narástli ceny niektorých titulov. Niekedy až tak, že by boli nepredajné a my sa ich snažíme zháňať všelijakými cestami z iných zdrojov. Primárna činnosť začala byť podstatne náročnejšia na energiu všetkého druhu.

Predávali ste predovšetkým CD-čka známych nezávislých vydavateľstiev. Časom k tomu pribudli DVD-čka, kazety a platne. Vediete si štatistiky predaja? Ktorý interpret sa najlepšie predáva?

Keď sme začínali, hrali prím CD nosiče. Ale mali sme od začiatku aj platne, i keď ich bolo nepomerne menej ako dnes. V katalógu sme mali aj u nás v tom čase relatívne neznáme indie labely, ktoré sa tu postupne trochu udomácnili. Vrchné priečky v predajnosti za celú dobu našej existencie patria komerčne úspešným menám ako Bebel Gilberto, Adele, Franz Ferdinand či Arctic Monkeys. Väčšiu radosť sme mali z toho, že porovnateľný úspech u nás mala náročnejšia hudba, napr. prelomový album Biosphere – „Substrata“ (ktorý predstihol už spomínaných Arctic Monkeys i Adele), Murcof, The Cinematic Orchestra, David Sylvian, Hector Zazou a pár ďalších top hudobníkov.

A ktorý domáci interpret sa najlepšie predáva?

Čo sa týka domácich interpretov, väčšina slovenských labelov si svoje tituly šíri sama, takže zahŕňať ich albumy do našich štatistík by nebolo objektívne. Najviac sa však v našom predaji darí kapele Autumnist.

Okrem internetového predaja pribudol Wegartu aj malý obchodík na Uršulínskej ulici v Bratislave. Uživí sa?

Priestor na Uršulínskej 9 nevznikol ako obchodík v pravom zmysle slova, šlo vlastne o znúdzecnosť. Kým sme ho nemali, celý Wegart sídlil u Soni v obývačke a už to nadobúdalo neúnosné rozmery. Takže v prvom rade slúžil ako kontaktné miesto pre zákazníkov a office, plus sklad tovaru. Dodnes si k nám ľudia chodia popočúvať hudbu, pohrabať sa v regáloch či v boxoch s vinylmi alebo podebatovať. Nemáme zamestnancov, celú činnosť Wegartu obhospodarujeme my dve.

Ako by ste svoje pôsobenie vo Wegarte, vývin vašej distribučnej spoločnosti opísali retrospektívne: jednou-dvoma hutnými vetami?

Táňa: Išla som do toho „po hlave“, netušiac, čo všetko to bude obnášať. Táto práca mi dala množstvo stretnutí i priateľstiev s rôznymi zaujímavými ľuďmi, nehovoriac o kvante dobrej hudby. Za tie roky je tej hudby čoraz viac a viac, až mám občas pocit, že čoraz menej lahodí mojim ušiam, :). Ale to je určite aj o momentálnom rozpoložení a nálade.

Soňa: Dvadsaťjedenročná cesta hľadania a skúseností, nadšenie, pochybnosti, únava, radosť z odovzdávania. Neviem, či je to retrospektívne, ale je to pravdivé.

Pred vstupom do kancelarie Wegartu-foto Wegart

II. Vinyl v hlavnej úlohe

Koľko a akých platní máte vo svojich príbytkoch? Podľa čoho sa rozhodujete, ktorý poputuje domov?

Táňa: Pokiaľ ide o vinyly, paradoxne, zrejme v duchu porekadla o obuvníkovi, ktorého deti chodia bosé, u mňa doma ich mnoho nepribudlo. Aj z priestorových dôvodov. No opatrujeme ako oko v hlave všelijaké klenoty z čias pred revolúciou i krátko po nej, ktoré sme získavali pod rukou na burzách v Medickej záhrade, v Sade Janka Kráľa, či v Brne. Medzi moje „top“ úlovky patrí napr. projekt Marc and the Mambas s albumom „Torment & Toreros“ alebo album Davida Sylviana „Gone To Earth“.

Soňa: Tiež mám doma veľa starých CD i platní, z nových si občas niečo doplním. No tým, že hudbou žijem vo Wegarte, nemám potrebu hromadiť doma ďalšie nahrávky. Ak z času na čas niečo pribudne, je to väčšinou klasika a pokojnejšie žánre.

Všetci sme za socíku mali doma gramec a platne od popredných spevákov československej populárnej hudby. Dodnes máme doma pár skvostov z Opusu či Supraphonu. Čo z tvorby bývalého režimu stálo (a stále stojí) za niečo?

Každý má svojich favoritov, no určite do zlatého fondu patria nahrávky Collegium Musicum, Prúdov či Deža Ursinyho, Karla Kryla, Marty Kubišovej, Petra Nováka, staré nahrávky Karla Gotta. Z iného súdka napr. Dariny Laščiakovej, Zdeňka Lišku a mnohých ďalších. A aby sme nezabudli aj na tvorbu pre deti – klasické rozprávky v excelentnom prerozprávaní mnohých československých hereckých majstrov.

Boli ste niekedy v lisovni vinylov? Vraj sa výrobe platní darí v susednom Česku. Prečo?

V Česku veľmi dobre funguje lisovňa v Loděnicích pri Beroune, ktorá si prezieravo uchovala výrobné stroje aj po tom, čo boli vinyly z trhu vytlačené cédečkami. Keď dopyt po vinyloch začal vzrastať, len „dali do pucu“ staré dobré mašiny a mohli výrobu opäť veselo rozbehnúť naplno. Osobne sme proces výroby vinylu naživo nevideli, no je to vraj hotová alchýmia, J. Dosť detailne sa tento proces dá vidieť online. Najkrajšie na vinyloch je, že každý kus je originál. A je obdivuhodné, že v nepretržitej prevádzke fungujú stroje staré niekoľko desaťročí…

Často sa hovorí, že úspech predaja platní sa spája s retro štýlom súčasnej mládeže (plus-mínus snobskými náladami produktívnej vrstvy obyvateľstva). Ako to vnímate vy?

Táňa: Osobne proti retroštýlu nemám najmenšie výhrady, len je na škodu, že je dnes všetko už tak trocha „preretrované“ a podľa mňa sa toto slovo sprofanovalo. Ale ako sa hovorí, proti gustu žiaden dišputát.

Soňa: Mne je retro sympatické, pokiaľ tým teda myslíme staré veci, ktoré v dnešnej dobe dokážu nájsť použitie (ako tie lisovacie stroje napríklad). Čo sa týka retro módy – módne vlny sa odjakživa striedajú, tak prečo nie. Druhá vec je, že za všetkými módnymi vlnami je odjakživa dobre organizovaný marketing, ktorý ich vypúšťa ako balóniky a konzumenti ich majú chytať (a funguje im to). Kolobeh, z ktorého sa dá vystúpiť, len keď prestaneme sledovať trendy… Čo sa týka vinylov, netreba ich spájať len s retro náladami. Základným argumentom zástancov vinylov je živší, teplejší a pravdivejší zvuk. Ten ovšem závisí od mnohých faktorov, počnúc procesom a technológiou nahrávania a výroby platne, podmienkami jej prehrávania až po jej údržbu. A tiež od ľudského faktora – schopnosti nášho sluchu a vnímania zvuku (a tá je subjektívna).

Čo spôsobilo opätovný boom lisovania a nakupovania platní v masovom merítku – aj u poslucháčskej obce na Slovensku?

Soňa: Potom, ako ľudia prestali vo veľkom nakupovať CD a začali hromadne hudbu sťahovať, došlo k tomu, že ich neuspokojovala kvalita zvuku nahrávok.Viac ľudí si začalo uvedomovať rozdiely medzi analógovým a digitálnym zvukom, možno k tomu pripočítať aj typickú ľudskú vlastnosť: chcieť hudbu vlastniť fyzicky a s pekným veľkým obalom. Plus k tomu treba prirátať vplyv hudobného priemyslu, ktorý zachytil nový trend a nové možnosti..

Táňa: Nárast predaja LP u nás prichádzal pozvoľna. Najskôr vinyly nakupovali hlavne DJ-i. Možno hlavne vďaka nim vinyl ako taký vôbec prežil. Neskôr začali prichádzať zberatelia, ktorí sa rozhodli svoje domáce zbierky postupne zveľaďovať či obnovovať a viacerí to poňali ako investíciu do umenia. Sú tu aj náhodní zákazníci, ktorí si len tak pre radosť raz za čas doprajú dobrú hudbu. V neposlednom rade to sú ľudia, ktorí nákupu vinylov prepadli vďaka tomu, že sa v súčasnosti stali súčasťou módneho trendu.

Myslíte si, že nadchnutie sa pre gramofóny a platne zotrvá dlhodobo (že sa budú kupovať a púšťať častejšie, ako len počas sviatkov Vianoc či oslavy narodenín)?

Spor medzi zástancami analógového verzus digitálneho zvuku sa asi nevyrieši a najlepšie je uzavrieť to tak, že obidva majú svoje výhody i nevýhody. Je dobré, keď ľudia majú slobodu výberu, i keď je to sloboda fiktívna a veľmi pofidérna. Kedysi boli vinyly považované za mŕtve médium, napriek tomu prežili a dnes sú späť v plnej paráde a nálepku archaického média zasa dostali CD. Slogan kedysi slávneho (dnes už neexistujúceho) vydavateľstva Creation bol: Forma je dočasná, kvalita je stála. Hlavné je, aby tu vždy bola kvalitná hudba, ktorá bude kultivovať naše duše. Ideálne s kvalitným zvukom. V akej forme, to nie je podstatné…

Vinyly ako zivotny styl i vyzdoba-foto Palo Markovic

III. Dobrá hudba ako súčasť životného štýlu

Niektoré albumy sú vydávané aj na magnetofónových kazetách. Máte niečo také aj vy v ponuke? Kto to vlastne kupuje?

Aj tento formát zažíva retro, i keď zďaleka nie v tom rozsahu, ako je to u platní. Aj kazeta má svoje čaro, zároveň cenovú dostupnosť… No vo všeobecnosti sa zatiaľ návrat tohto média nejako vo veľkom neuchytil, aspoň u nás o kazety zatiaľ nie je záujem. Nejaké sme mali, ale to boli len kusovky a ani neboli v predaji.

Párkrát do roka vás možno stretnúť aj na akciách pre verejnosť typu Burza kníh v Starej tržnici či KC Dunaj. Stretáte tam svoju cieľovú skupinu zákazníkov?

V minulosti sme sa občas vyskytli na hudobných podujatiach, kde sme predávali hudbu a získali aj pár nových fanúšikov. Zoznámili sme sa aj s ľuďmi, ktorí stoja za burzami kníh a hudobných nosičov v Starej tržnici a KC Dunaj. Obidve máme za rohom, tak sme to skúsili aj tam. Búrz sa nezúčastňujeme pravidelne, záleží od momentálnej ponuky a našej nálady. Tento rok v apríli sme sa však po prvý raz zapojili do medzinárodného Record Store Day (RSD 2016), ktorého príprava bola síce pomerne rýchla, ale o to intenzívnejšia. U ľudí toto podujatie veľmi pozitívne zarezonovalo, :).

Ktorý obal hudobného albumu z vašej ponuky vám natrvalo utkvel v pamäti (pre svoju jedinečnosť, farebnosť, výjav na obale)?

Táňa: Takých obalov každým rokom pribúda, pretože mnoho umelcov si dáva naozaj záležať aj na vizuálnom spracovaní albumov či bookletov. Aj to je výhoda vinylov, že môžu disponovať práve takouto pridanou hodnotou. Hovorí sa, že obal predáva a niektorí zákazníci sa pri kúpe riadia naozaj aj vizuálnym vnemom. Mne sa okamžite vybavia obaly z 80-tych rokov – z dielne 23 envelope pre umelcov, združených u 4AD: Cocteau Twins, Dead Can Dance, This Mortal Coil, ale napríklad aj pre Davida Sylviana. A z tých súčasných určite treba spomenúť album „Ma Fleur“ od Cinematic Orchestra alebo tiež artworky albumov od austrálskeho výtvarníka Leifa Podhajskeho.

Soňa: Sú vydavateľstvá, ktoré chápu album ako audiovizuálne dielo – s obsiahlym bookletom a krásnym artworkom. Okrem spomínaných 4AD napríklad Touch. Jeho zakladateľ – fotograf, grafický dizajnér, spisovateľ a profesor na londýnskej Royal College of Art – Jon Wozencroft dáva už dlhé roky všetkým nahrávkam tohto vydavateľstva špecifické a veľmi estetické obaly. Na spomínanom Record Store Day 2016 sme mali v ponuke farebný 12“ vinyl kapely Air – „Casanova 70“, ktorý mal unikátne pastelovo rôznofarebné prevedenie, a každý jeden kus bol iný. Ten mi zostal v pamäti, bol krásny.

A nejaký vizuálne pútavý obal z domácej tvorby?

Veľmi pekný obal s veľkou výpovednou hodnotou má album „Four Winds“ od Rada Chrzana (RCH), na ktorom sme sa vydavateľsky podieľali aj my. Rado na ňom spolupracoval s niekoľkými zvučnými menami medzinárodnej hudobnej scény – s Richardom Barbierim, bubeníkom Morganom Agrenom a pár ďalšími. Je to kvalitný album po hudobnej i vizuálnej stránke a na Slovensku ostal podľa našej mienky trocha nedocenený. Viacerí domáci umelci však dotvárajú svoje albumy artworkami, a mnohým sa to veľmi darí.

Stalo sa niekedy, že by sa vám niektorý album predával dobre na základe recenzie v slovenskom médiu? Kto píše recenzie na vaše tituly?

V minulosti sa recenzie na „našu“ hudbu objavovali pravidelne v rôznych denníkoch a týždenníkoch. No v istom období (keď denníky zmenili majiteľov), stratili záujem o spoluprácu a my sme opäť prešli do undergroundového režimu, :). Nevieme odhadnúť, do akej miery tieto recenzie ovplyvňovali kúpu hudby, pretože na tú malo v každom období vplyv viacero faktorov. Určite však svoj vplyv mali. Máme pár priateľov a známych, ktorí objavili Wegart vďaka recenzii či programu v niektorom z rádií. Dnes sú však skutočné recenzie v médiách už viacmenej vzácnosť. Záujem o promo nahrávky výrazne poklesol. Možno aj preto, že tieto sú už v drvivej väčšine iba digitálne.

Sponzorujete dve relácie na Rádiu_FM. Má to nejaký význam, resp. pozitívnu spätnú väzbu v podobe zvýšeného predaja?

Predpokladáme, že to zmysel má, i keď je to rovnaké ako u tých recenzií – vplyvy na predaj smerom hore či dole sú rôzne. S FM-kom nás spájala úzka spolupráca od jeho samotného vzniku (pred ním sme mali pomerne intenzívne spojenie s Rádiom Ragtime). Momentálne tam sponzorujeme programy Experimentál a Pomalá hudba s Danielom Balážom, a podieľame sa dodávaní hudby a sprostredkovávaní rozhovorov pre reláciu o novej hudbe s Nikou. Neskôr nás oslovilo Rádio Devín, kde podporujeme ďalšie dve relácie – Folkfórum a Nevšedná hudba (obidve pripravuje Soňa Horňáková).

Čo s albumami (prevažne na CD-čkach), ktoré sa vám nepodarí predať a ležia u vás na poličke zaprášené? Kde nájdu využitie?

Tak to by sme aj my rady vedeli, :). Našťastie, k mnohým „starým ležiakom“ (ktoré sa medzičasom stali zberateľskými kúskami) máme srdcový vzťah a stali sa súčasťou nášho archívu. Ostatné občas oprášime a zvykneme ich pribaliť ako bonus k nákupu zákazníkom, ktorí nakúpia viac hudby (alebo sa k nám opakovane vracajú). Okrem toho každý rok robíme výpredaj niektorých titulov.

Vaším mottom je myšlienka, že zákazníci nie sú pre vás len anonymné postavy a čísla, ale predovšetkým ľudia s dušou. Koľkých z nich teda poznáte dobre osobne?

Táňa: Číslo nevieme, :). Sú zákazníci, s ktorými už roky komunikujeme cez internet či cez telefón. Osobne sa dodnes nepoznáme, napriek tomu sa dá povedať, že už sú naši priatelia, poznáme ich vkus a sme na jednej vlnovej dĺžke. Zákazníci z Bratislavy a okolia chodia väčšinou osobne a tiež sme sa s mnohými za tie roky spriatelili. Niektorí z opačného konca republiky k nám občas zavítajú osobne, a to je vždy príjemné prekvapenie.

Soňa: Naozaj sme s mnohými z našich zákazníkov dobrí priatelia a niektorí s nami po tej ceste kráčajú takmer od začiatku. Sú, samozrejme, aj takí, ktorí hudbu medzičasom prestali kupovať, ale aj tak sa z času na čas zastavia. Máme radosť, keď sa naši priatelia vracajú hoci len prehodiť pár slov. Nevieme totiž, dokedy to ešte potiahneme. No aj pre tieto väzby si vždy povieme, že to za to stálo a ďakujeme, že sme to mohli robiť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič a archív Wegartu (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Hudba iného ostrova, alebo: hudobníčky Stredozeme (2. časť)

Pokračujem vo výčte najviac zaujímavých ženských zjavov a hlasov Stredozeme, ktoré sa oplatí poznať, prepočuť si ich hudbu a možno i navštíviť ich koncerty. Tu je ponuka dvoch ženských hudobníčok maorského pôvodu, ktoré stoja za pozornosť v európskych, a teda aj slovenských končinách.

Anna Coddington sa nevzdáva

Anna Coddington je prvou maorskou speváčkou, na ktorú by som vás rada upozornila. Výzorom mi trošku pripomína Zdenku Prednú. Až sa mi nechte veriť, že má čierny pás v karate. Nechcem ju ale porovnávať, ani škatuľkovať. Zaujíma ma jej hlas a texty. Na bicie začala hrať v jedenástich rokoch, na gitare v štrnástich a v mladosti založila niekoľko projektov. Spoluhráč z kapely Handsome Geoffery, Aidee Walker, ktorý sa neskôr stal filmovým režisérom a hercom, má na svedomí veľkú časť jej videoklipov. Pred niekoľkými týždňami bol zverejnený ďalší z nich –k piesni „Without fight“.

Netreba sa vzdávať, prízvukuje v spomínanej piesni. Na Novom Zélande to platí dvojnásobne. Tu sa vryjete ako hudobník či hudobníčka do povedomia poslucháčov až po dvoch-troch albumoch. Treba teda vydržať a veľa koncertovať po ostrovoch.

Jej nový, v poradí tretí album „Luck/Time“ je výsledkom tvrdej štvorročnej práce a nahrávania v štúdiu The Attic u nej doma. Ten kus šťastia za všetok ten čas stál, ako vyčítať už aj z názvu. Platňa je veľmi homogénna a možno tam nájsť niekoľko silných (súčasných či budúcich) singlov: „Release me“, „Apples“, „Lantern“.

 Anna_Coddington-Foto_Archiv_spevacky 2

Aaradhna – viac, ako farba pleti

Druhou maorskou speváčkou, ktorú dnes stihnem spomenúť, je Aaradhna, vlastným menom Aaradhna Jayantilal Patel. Narodila sa na Novom Zélande, no jej otec pochádza z Indie a mama z pacifickej Samoy. Má tridsaťtri rokov a s maminou spievala tradičné samojské piesne od svojich jedenástich rokov.

Debutovala pred dvanástimi rokmi so singlom „Getting Stronger”, ktorý sa stal hitom číslo jeden v národnej hitparády. V roku 2013 získala ocenenie „Album roka“ v národných hudobných cenách (v tej komerčnej verzii ocenení), ale platňa „Treble & Reverb” nebola len komečne úspešná, ale aj kritikmi ospevovaná.

Aaradhna-Foto_Archiv_spevacky

Štvrtý album „Brown Girl“ vyšiel toto leto, a ako titulná pieseň, tak aj celý album o rasizme v jej domovine. „I’m more than the color of my skin,“ spieva vo svojej piesni. Platňa sa vyšplhala na popredné miesta hitparád doma, ale napríklad aj v takom Švajčiarsku. Na novembrovom odovzdávaní už niekoľkokrát spomenutých Vodafone NZ Music awards sa vzdala ceny za hip-hopový album s vysvetlením, že by nemala byť umiestnená do tejto kategórie len preto, že je Maorka. Ona totiž nie je raperka, ona je speváčka. Tento Aaradhnin čin naštartoval v krajine verejnú diskusiu o témach, ktorých sa dotkla a o ktorých treba hovoriť nahlas.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archívy speváčok (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Brown girl a rozvírená hladina hudby iného ostrova

Počtom obyvateľov je Nový Zéland krajinou, podobnou Dánsku alebo Slovensku. Počtom hudobných projektov je na tom však oveľa lepšie. Môže za to ostrovná izolovanosť, multikultúrne vplyvy, výdatná podpora umenia štátom a nadáciami, univerzálnosť angličtiny alebo oceánska klíma – sú tu totiž stovky zaujímavých kapiel, spevákov aj speváčok. A či už hrajú vo vypredanom štadióne, prefajčenom klube alebo len-tak na ulici – všetci majú jedno spoločné – vedia dobre hrať a ešte lepšie spievať. Keby bol Juraj Kušnierik vycestoval na opačný koniec sveta – do Stredozeme, pravdepodobne by chcel hneď napísať ďalšiu knihu „Hudba ostrova“. Naozaj je to tu výborné.

Zatiaľ som mala možnosť sledovať dva typy národných hudobných cien – Vodafone New Zealand Music Awards a The Taite Music Prize. Tá prvá je čisto komerčná záležitosť, odvíjajúca sa od hranosti v masových rádiách. Tá druhá, pomenovaná podľa zosnulého hudobného novinára Dylana Taite, je o kvalitnej, možno trochu viac alternatívnej hudbe. Víťaz či víťazka tejto ceny získava nielen desaťtisíc dolárov, ale aj možnosť nahrať album v Red Bull Studios v Aucklande.

Aaradhna-Foto_Archiv_spevacky

Hladinu hudby ostrova nedávno rozvírila maorská speváčka Aaradhna, narodená na Novom Zélande, no s indickými koreňmi po otcovi a samojskými po mame. Debutovala ako šestnásťročná a piesne z jej albumov sa vždy objavili na popredných miestach hitparád. Jej poňatie „pop music“ chvália aj hudobní kritici. Štvrtá platňa „Brown Girl“ vyšla toto leto, a ako titulná pieseň, tak aj celý album je o rasizme v jej domovine. „I’m more than the color of my skin,“ zaspievala Aaradhna naživo aj na novembrovom odovzdávaní už spomenutých Vodafone NZ Music awards. Počas gala-večera sa vzdala ceny za hip-hopový album s vysvetlením, že by nemala byť umiestnená do tejto kategórie len preto, že je Maorka. Ona totiž nie je raperka, ona je speváčka. Tento jej čin naštartoval v krajine verejnú diskusiu o témach, ktorých sa dotkla a o ktorých treba hovoriť. Nahlas.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív speváčky (Publikované v časopise Týždeň, december 2016)

Hudba iného ostrova, alebo: hudobníčky Stredozeme (1. časť)

Zosnulý hudobný publicista Juraj Kušnierik napísal kedysi knihu „Hudba ostrova” o hudobnej scéne na Islande. Keby vycestoval na opačný koniec sveta – do Stredozeme, pravdepodobne by chcel hneď napísať knihu ďalšiu. Tu je ponuka ženských hudobníčok, ktoré by mohli stáť za vypočutie a pozornosť aj v slovenských končinách.

Počtom obyvateľov je Nový Zéland krajinou, podobnou Dánsku alebo Slovensku. Počtom hudobných projektov je na tom však oveľa lepšie. Môže za to ostrovná izolovanosť, multikultúrne vplyvy, výdatná podpora umenia štátom a nadáciami, alebo oceánska klíma – sú tu totiž stovky zaujímavých kapiel, spevákov aj speváčok. A či už hrajú vo vypredanom štadióne, prefajčenom klube alebo len-tak na ulici – všetci majú jedno spoločné – vedia dobre hrať a ešte lepšie spievať.

Rozlišovať medzi hudobnými oceneniami

Zatiaľ som mala možnosť sledovať dva typy hudobných cien v Kiwilande (ako domáci svoju ostrovnú vlasť v Oceánii nazývajú) – Vodafone New Zealand Music Awards a The Taite Music Prize. Tá prvá je čisto komerčná záležitosť, odvíjajúca sa od hranosti v masových rádiách. Tá druhá je viac o kvalitnej, možno trochu viac alternatívnej hudbe. Je pomenovaná podľa zosnulého hudobného novinára Dylana Taite. Víťaz či víťazka tejto ceny získava nielen desaťtisíc dolárov, ale aj možnosť nahrať album v Red Bull Studios v Aucklande. Finalistkami naposledy boli napríklad Nadia Reid a Princess Chelsea, ktorá hrala pred pár rokmi aj v bratislavskom KC Dunaj. O nich ale až niekedy nabudúce.

Aldous Harding

Rastúca hviezda Aldous Harding

Aldous Harding som videla hrať naživo už dvakrát a oba razy ma uchvátil jej zjav. Žije v Lytteltone s novým partnerom, talentovaným bluegrass spevákom Marlonom Williamsom. Preto sa aj jej nové piesne, ktoré v týchto dňoch nahráva v Bristole so spolupracovníkom PJ Harvey, Johnom Parishom, výrazne líšia od temných balád z eponymného debutového albumu. Nová skladba „Party“, venovaná dievčatám, je predzvesťou hravej, za)ľúbenej platne. Ak by ste chceli vedieť, čo sa hudobníčke odohrávalo v hlave pred pár rokmi, pozrite si klipy k piesňam „Stop Your Tears“ a „Hunter“.

Ja však budem mať od nej asi nadlho najradšej song „Horizon“ a hlavne jej tvrdé cvakanie zubami po každej vyspievanej vete refrénu. V britskom Guardiane jej predpovedajú žiarivú kariéru, počas letného turné si už získala americké publikum. Ešte tak zaujať Strednú Európu a do roka ju máme na festivale Pohoda.

 I.E. Crazy nazivo v Golden Dawn Tavern-Foto_Palo_Markovic

Rebelujúca I.E. Crazy

Aucklandská speváčka Claire Duncan, vystupujúca pod menom I.E. Crazy, oslávi o pár mesiacov tridsiatku. Od útleho detstva po nociach sledovala všetky hudobné kanály a počúvala tvrdú rockovú i trip-hopovú muziku. Aj počas hrania svojich elektro-folkových príbehov sa občas ešte (akoby bez záujmu o publikum) pozerá na svoje čierne topánky.

Vo svojich dvadsiatich chcela počúvať aj tvoriť muziku, ktorá by bola hlučná, naliehavá, autokratická – taký spôsob komunikácie sa jej pozdával. Žánrovo ešte nie je táto rebelka v zlatom roláku úplne vyhranená, naživo je však zábavná. Rovnako ako jej zážitky (a mobilové foto-zátišia s plechovkami piva) z ciest po krajine.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Palo Hubinák: Socializačné monštrum na kolobežke

Necíti sa byť ničím výnimočný, rád o sebe hovorí, že je formovaný šťastnými náhodami. K väčšine pracovných projektov (moderovaniu relácií v Rádiu_FM; hraniu vo veľkých speváckych súťažiach či členstvu v kapele Ospalý pohyb) sa vraj len priplietol. Nazvime to: prehnaná skromnosť, alebo skrytý talent. Viac v rozhovore s večne vysmiatym hudobným vizionárom a moderátorom – Palom Hubinákom.

palo-hubinak-ako-moderator-popo_fm-v-lete-2015-foto-martina-mlcuchova

Palo Hubinák – portrét. Foto: M. Mlčúchová

I. Na tému: Práca:

Pred viac ako desiatimi rokmi som s tebou robila veľký rozhovor pre dnes už neexistujúci magazín Zionmag, Čo sa odvtedy v tvojom živote zmenilo (a neuspokojíme sa s odpoveďami typu: všetko alebo veľa)?

Patrilo by sa povedať, že všetko sa zmenilo po príchode mojich dvoch synov na svet, ale nie je to úplne pravda. Môj život je však výrazne farebnejší. Vďaka nim zažívam dovtedy nepredstaviteľné situácie, z ktorých potom čerpám aj pri mojej práci. Čo sa týka profesionálneho pôsobenia, tak v priebehu desaťročia som sa dostal k prácam, o akých som ani nesníval (necítim sa byť totiž v ničom výnimočný, skôr som formovaný šťastnými náhodami).

Pre mnohých výnimočný si. No ja ťa stále ukladám do škatuľky: muzikant, nie moderátor. Čo ťa momentálne živí (a uživí)?

Žijem, ako veľa mojich priateľov, od projektu k projektu. Či už je to práca na albume, filme, reklame, divadle, TV šou; koncertovanie alebo moderovanie. Mení sa to, a hoci sa nerád označujem za moderátora (som skôr človek, s ktorým sa dá porozprávať pri zapnutom mikrofóne), tak momentálne sa vďaka spolupráci s kolegyňou Luciou na programe Popo_FM v Rádiu_FM naozaj najviac venujem moderovaniu. Ale aj toto sa často mení a narúša.

Nejaký čas si pracoval vo veľkom nahrávacom štúdiu (s menami, ako Graus, Zubák, Kachút). Ovplyvnilo toto obdobie nejak tvoj pohľad na zvukovú produkciu?

Toto spojenie s Creative Music House (CMH) stále pokračuje a myslím, že z toho profitujú obe strany. Vďaka CMH som si skúsil hudobné spolupráce, ktoré by ma inak minuli. Ale nemyslím si, že by sa vo mne niečo zásadne zmenilo. Pracoval som na rôznych projektoch s takmer celou hudobnou mainstreamovou špičkou (vrátane mien ako Michal David, Helena Vondráčková, Richard Müller či Lucie Bílá), a paradoxne vďaka nim som viac prísny v hodnotení hudby, ktorú hrávame v Rádiu_FM. Podvedome vyžadujem od našich kapiel rovnaké úsilie a veľmi ma rozčuľuje, keď počujem nedotiahnuté, odfláknuté skladby.

Ani mastering albumov ti nie je cudzí. Dal by si sa na cestu vlastného nahrávacieho štúdia?

Svoje štúdio, samozrejme, mám, no nie je to nič veľké. Viem si doma nahrať veci, ktoré potrebujem pre svoju prácu – viem zmixovať TV film či relácie pre rôzne televízie. Tiež si tam môžem album zmixovať, alebo si len tak brnkať na dáky nástroj. Rád produkujem aj cudzie nahrávky, no netlačím na pílu, nenanucujem sa. Nechcem sa zasa stať obeťou nahrávania všetkého, čo sa dá, len aby som prežil.

Komu si teda naposledy produkoval album, alebo zložil hudbu k textom (Ospalý pohyb teraz nerátajme)?

Robil som skladbu „Príbor“ pre kapelu Saténové ruky, ktorá bola nominovaná aj na ceny Rádiohlavy 2015. Celý album som tuším robil Sabine Křovákovej (debut víťazky Hlasu Československa). Zdá sa ale, že to trochu flákam. No tento rok ma čakajú tri albumy (vrátane prác na debutovom albume tohoročnej Superstar Emmy Drobnej), takže by som to mal napraviť.

Som zvedavá. No vráťme sa k práci v Rádiu_FM. Prečo sa podľa teba z relácie Baláž a Hubinák stal kult?

O tom, že máme dákych fanúšikov, sa dozvieme až počas vysielaní mimo štúdia Rádia_FM (na festivale Pohoda, terase rozhlasu, alebo počas špeciálneho moderovania Eurovízie). Ľudia prídu, a je to skvelé. No či možno hovoriť o kulte, tak to skutočne neviem. Skôr ide o zázrak – môcť si každý piatok večer rozprávať slobodne v podstate o čomkoľvek, J. Čudujeme sa s kolegom už dlhé roky, že si nás v piatok večer naladí taký počet poslucháčov. Nedávno sme mali dokonca víziu, že to skúsime urobiť ako TV šou. No jedným z problémov bolo práve to, že onen kult sa údajne nedá preniesť do telky…

Ako prebieha príprava na túto reláciu? Ste dohodnutí na témach či ide o čistú improvizáciu?

Ak máme vymyslené dáke okruhy tém, tak nikdy sa o ne navzájom vopred nepodelíme. Baví nás improvizovať a prekvapovať sa – či už ide o výber hudby, alebo témy do rozhovorov. V tomto smere je vynikajúca aj naša nepravidelná posila: Jurko Malíček. Ten vie skutočne prekvapiť svojím myšlienkovým tokom, čo je pre improvizáciu voda na mlyn.

Ty si ale aj skladateľ zvučiek, džinglov, asi aj výťahovej a supermarketovej podmazovej hudby (bez urážky). Na ktorý takýto počin si najviac hrdý?

Moja hrdosť sa najviac preukáže asi vtedy, keď sa ma syn pri pozeraní telky spýta, či som na tom či onom programe robil, a ja poviem, že áno. Pozrie sa na mňa a na chvíľu pochopí, že to moje sedenie za počítačom má dáky význam. Moja práca je zväčša pre neho len čosi abstraktné. Ale keď vidí zvučku či film, tak to sa dá uchopiť. Z pracovného hľadiska sa mi splnil sen, ktorý som mal od nástupu do rozhlasu, a to: nahrať moju zvučku so symfonickým orchestrom. Minulý rok sa to podarilo a moje zvukové logo Rádia Regina skutočne nahral celý orchester Slovenského rozhlasu.

Vraj majú skladatelia takýchto dielok vcelku dobrú pozíciu v rámci vyplácania tantiémov cez ochrannú spoločnosť SOZA. Je to pravda; ako si na tom?

Áno, bola to pravda a ešte pred pár rokmi som skutočne pocítil odmenu za to, že som spravil zvukový obal rádií či televízií. Potom sa situácia v SOZA dramaticky zmenila a dnes je tá finančná odmena skôr úsmevná.

palo-hubinak-vo-svojom-hudobnom-zivle-foto-martina-mlcuchova

Palo Hubinák počas koncertu kapely Ospalý pohyb. Foto: M. Mlčúchová

II. Na tému: Hudba:

Tvoja skupina Veneer má v rámci SR azda najvernejších fanúšikov a fanúšičky. Stále čakáme comeback (keď už aj česká skupina EOST ohlásila návrat). Takže?

Ak si na nás ešte niekto spomína, tak to ma, samozrejme, teší. No chcem to dokončiť hlavne kvôli sebe. Je to vlastne moja jediná nočná mora, ktorá ma sprevádza už dlhé roky. Mám doma odložené takmer hotové skladby na celý album a neviem sa odhodlať k finálnemu kroku. Tento rok zatiaľ vyzerá veľmi nádejne, ale už radšej nechcem dávať žiadne sluby.

Bolo by to dnes pre kapelu ťažšie, ako v období, keď ste vydávali prvé nahrávky u veľkej vydavateľskej stajne?

Nemyslím si. Pri debute sme síce cítili, že nejdeme dobyť svet, ale tajne sme v niečo veľké dúfali. Teraz to bude iné. Chceme len spraviť niečo dôstojné a zahrať si spolu pár koncertov. Situácia sa zmenila aj s vydavateľstvami. Vtedy to bol v podstate šprint za major label, ale teraz si to pokojne viem vydať aj sám. Teoreticky by sme si to mali vedieť užiť o niečo viac.

Niekoľko rokov si hrával v úspešnom televíznom projekte Superstar a Hlas Československa. Ako si sa k tomu dostal?

Vďaka spomínanej práci pre CMH a vďaka tomu, že som až prehnane socializačný (podľa kolegu Baláža som socializačné monštrum). Bolo treba niekoho, kto hrá na gitare a kto vie odbúravať stres na pódiu v kapele, resp. v komunikácii so štábom a účinkujúcimi. Náhodou som sa priplietol do cesty a bolo.

Ako je možné, že človek s tak dobrým vkusom počúvajúci (i hrávajúci) skôr „advanced music“, zotrvá v takomto konzumnom prostredí 5 rokov?

Najväčšiu rolu zohralo to, že všetci v tej kapele sme boli dlhoroční priatelia dávno pred tou TV šou. Každý rok sme potom do tohto kruhu nabrali pár daľších ľudí zo štábu či súťažiacich, a tak vznikol pomerne veľký kolektív, v ktorom som sa cítil dobre. Netreba tiež zabúdať, že tieto šou trvajú niekoľko mesiacov a je to v prvom rade práca, za ktorú som platený. Asi nikoho neprekvapím, keď poviem, že z „kultovej“ rádiovej šou by som nevedel uživiť rodinu.

Čo ťa šoubiz, točiaci sa okolo týchto speváckych súťaží, naučil?

Počas hrávania v týchto šou sme zahrali niečo okolo 600 skladieb. Je to obrovské číslo a pre mna veľká škola. Samozrejme, že nie s každou skladbou som vnútorne stotožnený. Ale spravím, čo je treba. Ak si k tomu prirátaš, že na pódiu stojíš vedľa skvelých muzikantov, ako: Štefan Bugala, Michal Bugala, Juraj Gregorík či Pavol Bartovič, tak zrazu si v zajatí obrovského prúdu hudby, z ktorého sa ti nechce von. Čo skladba, to iný štýl, a všetko musí znieť dobre a uveriteľne. Keď s kapelou plynule prejdeš z Michaela Jacksona do výborne zahranej Metallicy, tak si naozaj na fajn mieste a nie je dôvod mať zlý pocit.

Pred rokom ťa však pribrala za člena trochu iná skupina – Ospalý pohyb. Ako k tomu došlo?

Na festivale Pohoda v stane Rádia_FM sme s kolegom Balážom v pauzách v rámci živého vysielania púšťali reprodukovanú hudbu. Napadlo mi namiesto pozerania sa na seba počas pustenej muziky ju na pódiu priamo tvoriť. Donútil som ho sadnúť si za bicie po pätnástich rokoch, prizvali sme pár kamarátov a nacvičili niekoľko cover-verzií. O rok sme to skúsili zas a podarila sa celkom úspešná vec, keď si s nami zaspieval Alex Kapranos z Franz Ferdinand. Posilnený úspechom sa kolega Baláž rozhodol neodložiť bicie a chcel hrať práveže viac. V minulosti hrával v Ospalom pohybe, tak zavolal Maťkovi Burlasovi – či by to opäť nedali dohromady. Ten prekvapivo súhlasil a súhlasil aj ďalší stabilný člen: Peťo Zagar. Napriek tomu, že sú na Slovensku desiatky lepších gitaristov, ako ja, zavolali mňa. Dobré rozhodnutie!

Martin Burlas je predsa len trošku nepredvídateľná postavička. Dochádzalo v štúdiu k hádkam či rozchodu vízií pri nahrávaní?

Ospalý pohyb je opäť skôr hobby, ako niečo pracovné, a tak nie je miesto pre dáke zvady. Ak sa objaví občas nezhoda, je to asi aj generačný problém – veď Maťko má o dvadsať rokov viac, ako ja. Zasmejeme sa a pokračujeme v našom hudobnom nariekaní. Prekvapivo som tam ja za toho, kto dbá na presnosť, detaily a Maťko je za punkera, :).

Ako by si zadefinoval poslucháčsku základňu Ospalého pohybu?

Buď sú to pamätníci starých nahrávok, alebo ľudia, ktorí prahnú po niečom dospelejšom. Nehráme nič komplikované, ale asi by sme neboli s tými skladbami prilíš uveriteľní, keby sme mali osemnásť rokov. Takto stoja na pódiu štyria ujovia, ktorí neskáču, vydávajú málo tónov a jeden z nich opakuje, že „krv je červená…“. Z tých pár koncertov ale môžem povedať, že zažívam mierne déjà vu. Opakuje sa totiž situácia, ktorú som zažil už s Veneerom – opäť väčší úspech a odozva je v Česku.

palo-hubinak-pocas-vysielania-popo_fm-foto-martina-mlcuchova

Palo Hubinák počas moderovania v Rádiu_FM. Foto: M. Mlčúchová

III. Na tému: Trnava vs Bratislava:

Bývaš v Trnave, pracuješ v Bratislave. Presťahovať sa nemieniš. Na vlak sa presúvaš cez celé mesto na kolobežke. Prečo tá kolobežka?

Nebaví ma cestovať autom, zároveň ale nebývam blízko stanice. MHD tu nestojí, taxík je mi hlúpe volať, pešo nie vždy stíham. Skúsil som teda kolobežku. Jazdím na nej takmer denne už tri roky a som spokojný. Mám za sebou jeden pád a viacero zábavných príhod. Inak počasie mi pomáha – počas zimy som tak celkom hojne využíval tento prostriedok.

Akú najbizarnejšiu situáciu si zažil počas týchto presunov?

Rád spomínam na asi sedemdesiat-ročnú pani na kolobežke, ktorá na mňa mrkla, keď sme sa míňali. Tiež bolo vtipné stretnúť dve deti, ktoré ma zastavili s tým, či nedáme závod. Ešte stále sa mi zdá zábavné presviedčať ľudí o tom, že jazdím na tej kolobežke z Trnavy až do Bratislavy a vďaka tomu mám tak skvelo vypracovaný zadok, :).

Svojich kamarátov a kamarátky na sociálnej sieti Facebook častuješ príhodami zo svojich každodenných ciest vlakom na trati TT-BA a späť. Naozaj je to už na knižku statusov. Čo s tým, resp. kedy ju vydáš?

Je to povzbudzujúce, a to až do takej miery, že som skutočne začal pomýšľať nad písaním. S kamarátkou sme dokonca dali dohromady námet na komediálny rozhlasový seriál. Aj sme spravili pilot, no zistili sme, že to je pre nikoho. Dnes má v rádiu väčší priestor dopravný servis, ako humor. Ale vydanie knihy si viem predstaviť tiež, no až keď sa nájde niekto, kto mi ukáže, že to má zmysel. Sám na to nestačím.

Istá skupina ľudí ťa už považuje za verejne známu osobu (možno až celebritu). Ako to vnímajú tvoje deti?

Minulý týždeň sa mi stalo, že sme boli so starším synom v Bratislave a prišla za mnou nejaká slečna s prosbou o spoločnú fotku. Tak sme sa odfotili. Hugo nechápal, prečo sa chce niekto cudzí so mnou fotiť. Aj keď som mu to vysvetlil, tak krútil hlavou (že načo). Toto bol asi môj najväčší celebritný zážitok, :).

Aké výchovné metódy používaš na svojich synov?

Moja manželka je učiteľka so zameraním pre deti so špeciálnymi potrebami. Ona je tá, ktorá vie, čo a ako treba. Nemá to ľahké, pretože so mnou má doma v podstate tri deti… Keď budeme spolu robiť takýto rozhovor o ďalších desať rokov, tak už budem vedieť presne, kde a aké chyby som spravil, :).

Aká hudba znie doma, čo si spievate? Nejaké rockové kvalitky, alebo Spievankovo, Fíha tralala a nejaké mainstreamové odrhovačky?

Starší syn hrá na bicie. To je presne ten nástroj, ktorému nerozumiem (veľa hluku). Ten už prináša hudbu domov a veru nie vždy som šťastný. Naposledy priniesol dáku kapelu, ktorá ukradla gitarový riff od Blur zo skladby „Song 2“. Bol ohromne nadšený. Keď som mu pustil originál, tak krútil nosom – zdalo sa mu to dáke divné. Čo sa týka hudby, bude to s ním ešte náročné… Mladší syn má dva roky a pri ňom som skutočne šťastný, keď zaspieva kúsok „Prší, prší“.

Boli už tvoje deti na Pohode či inom hudobnom festivale s tebou?

Boli a dokonca nie raz. Starší Hugo už tuším trikrát a mladší Krištof raz. Nerozumiem ešte úplne presne, čo na festivale Huga baví (moje vysielanie videl len málokedy), ale vždy tam chce ísť. Minulý rok odišiel počas koncertu Björk do stanu .týždňa, kde boli naši priatelia. Keď sme ho tam potom našli, naháňal po poli hrabošov s Jurkom Kemkom a Pištom Hríbom. Chalanisko sa nestratí.

Na čo sa najviac tešíš z doteraz zverejneného programu festivalu Pohoda?

Som zvedavý na PJ Harvey. Už som ju síce naživo videl, ale táto dáma strieda polohy. Pokojnejšiu s dravou. Tú pokojnú som zažil a bola fajn, ale niečo mi hovorí, že tento rok by to mohol byť veľký rokec. Podľa všetkého by sme mali opäť vysielať s kolegom Balážom, čo je pre mňa veľká radosť. Tento rok tam chcem zavolať práve speváčku z toho „iného“ sveta. Hrávam totiž občas so spomínanou víťazkou Superstar Emmou Drobnou v kvartete (ona spieva, Štefan Bugala hrá na vibrafón, Juro Zaujec na akustickú gitaru a ja krútim na krabičkách podklady) a mám z nej veľmi dobrý pocit. Chcel by som, aby sme spolu zahrali zopár prerábok aj v rámci nášho BH Bandu.

Aký album ťa najviac oslovil v roku 2015 a na aký album by si nás upozornil v roku 2016?

Aj keby David Bowie nezomrel, stále by bol „Blackstar“ pre mňa veľmi silným albumom – počúvam ho teraz snáď najviac. Na slovenskej scéne fandím kapele Gwerkova. Páči sa mi ich krehkosť. Na jeden album, ktorý vyjde v roku 2016, sa mi azda už podarilo upozorniť. Rád zažívam prekvapenia, takže snáď tento rok…

Text: Boba Markovič Baluchová Foto: Martina Mlčúchová (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jar/leto 2016).

Martin „Shooty“ Šútovec: Zvyknem sa hanbiť preventívne

Mohol z neho byť skvelý grafický dizajnér. Ľudská hlúposť ho však ubíja – vždy a všade. Tak desať rokov pracuje pre denník SME ako karikaturista, hrá na banjo, občas ilustruje knihy a najnovšie moderuje v rozhlase. No málokedy poskytuje rozhovory pre life-style magazíny. Čo viac treba o mužovi, zvanom Shooty, vedieť?

I. Od grafického dizajnu ku karikatúre

Tvoji rodičia sa živia, resp. živili slovom, písmom, materinským jazykom. Ako sa radšej verejne vyjadruješ ty?

Môj otec sa verejne slovom vyjadroval od šesťdesiatych rokov, teraz som na rade ja. Povedal mi, že toto už si musí vybaviť naša generácia. Mrzí ma, že tu nie je literárna kritika, akú robieval on. Nemal najmenší problém hovoriť svojim vrstovníkom tvrdé veci. Nemám s tým problém ani ja, ale už ma baví byť kritickým len k sebe samému.

Kedy si v sebe objavil potrebu vyjadrovania sa obrazom?

V detstve som celé hodiny sedel a obkresľoval som z encyklopédií zvierat a rastlín. Hovoril som si, toto by ma bavilo. Byť biológom. Nejako sa to zvrtlo, ale nesťažujem sa.
Keď som sa ako-tak naučil tú „reč“, tak som sa ňou začal aj vyjadrovať.

Nechodil si na gymnázium, ale na grafickú priemyslovku. Keď si spomenieš na stredoškolské časy – aké asociácie, spomienky, flash-backy ťa napadnú ako prvé?

Po základnej škole, kde na nás stále jačali, bili nás a rusifikovali, mi to pripadlo veľmi osviežujúce. Reprodukčné mašiny, ručná sadzba a typografické pravítka. Dnes by to bol hipsterský raj, vtedy to bolo už len umierajúce remeslo. Počul som tam prvýkrát pesničky skupiny Kosa z nosa – Špako a Peťo Prekop hrali na hajzli, alebo v šatni. A učil tam napríklad Ľubo Ďurček, zvláštny konceptuálny umelec. Vyžadoval od študentov, aby začali myslieť a používal na to veľmi svojrázne metódy. Pre veľa ľudí to bola podstatná skúsenosť.

Ako tvoje detstvo, mladosť, pubertu ovplyvnilo to, že si v komunistickom režime vyrastal v rodine slovenských intelektuálov?

Sralo ma to celé – ako sme tu žili v tej ohrade ako ovce a naše životy mali od narodenia až do smrti v rukách nejakí mastní papaláši s prehadzovačkami v pokrkvaných tesilových oblekoch. Dôstojne sa tu žiť nedalo. Buď si človek stál za svojím a bol vyhnaný na okraj spoločnosti, alebo sa dobrovoľne pchal režimu do zadku. Čo niektorí doteraz nevnímajú ako ponižujúce. Mne z toho bolo zle, odkedy som trochu začal chápať ako to tu fungovalo. Revolúcia bola obrovská úľava. Nič krajšie som v živote nezažil. A trvám na tom, že toto je miliónkrát lepšie ako to bolo vtedy.

Chcel si v osemnástke automaticky pokračovať v štúdiu na VŠVU, alebo pripadalo v úvahu aj čosi úplne iné?

V osemnástke som mal jedinú ambíciu, a to: neísť na dva roky na vojnu. Tak som sa na druhýkrát dostal na tú školu, kde som si nahováral, že sa tam nebudem musieť bifliť nejaké kraviny. Toho už som mal dosť! Ten môj základnoškolský gulag mi zabezpečil celoživotnú alergiu na školské zariadenia.

Kto ťa počas štúdia na VŠVU ovplyvnil najviac?

V ateliéri Ľuba Longauera sa v mojom ročníku zišla skupina s veľmi podobným humorom, názorom na veci a neúctou k autoritám. Longauer v nás tieto mrzké vlastnosti s potešením rozdúchaval. Sedeli sme na gauči a vymýšľali hlúposti. Palo Čejka, Peter Hajdin, Peter Sentelik, Boris Prexta a Emil Drličiak. Longauer nás volal Machríci, my sme sami seba volali: Nová Trápnosť. Bola to veľká sranda. Vonku zúril mečiarizmus a my sme si zo všetkého robili prču.

Grafickému dizajnu sa už ale niekoľko rokov nevenuješ, hoci si po škole kedysi so spolužiakom Petrom Hajdinom založil grafické štúdio. Nemá to potrebnú odozvu či význam na Slovensku, nemal si dostatočnú slobodu v tvorbe, či prečo?

Pôvodne sme boli štyria a založili sme štúdio Komplot. Značka Kompot vznikla až po mojom odchode. Naše predstavy o dizajne a podnikaní sa rozišli. Zistil som, že neviem podnikať, ani robiť grafický dizajn. Nechce sa mi doťahovať sa s klientmi, čo budú vedľa mňa sedieť a ukazovať prstom, čo má byť viac doprava, či doľava a čo má mať akú farbu. Ja mám rád, keď sa pod niečo môžem podpísať a niesť za to plnú zodpovednosť. Za bastardov, vzniknutých negociáciami so všelijakými podivnými ľuďmi, zodpovednosť niesť neviem. Nebaví ma hanbiť sa za svoju prácu.

Hoci sa primárne sa živíš „čmáraním“ pre denník SME, občas ilustruješ aj knihy. Ako ti to ide?

Knihy, ktoré som ilustroval, by sa dali spočítať hádam na jednej ruke. Je obrovská zodpovednosť ľuďom ponúknuť svoje videnie a vlastne tak manipulovať ich vlastnú imagináciu. Neviem to dobre robiť.

Martin Šútovec - neprekonateľný karikaturista, obstojný banjista, občasný moderátor a mizantrop.

Martin Šútovec – neprekonateľný karikaturista, obstojný banjista, občasný moderátor a mizantrop.

II. Občiansky aktivizmus už menej strmhlavo

Komentovanie politickej situácie obrazom je tvoja každodenná práca. Máš na poli slovenskej karikatúry vôbec nejakého spolupútnika či konkurenciu?

Danglár je kamoš, ale nekonkurujeme si. Je to rutina a často aj radosť – v mene frustrovaného ľudu niekomu aspoň takto symbolicky nakopať riť.

Akú spätnú väzbu máš zo zahraničných médií?

Pošlú mi peniaze, to je všetko. Máme čisto profesionálny vzťah. Ale majiteľ syndikátu, cez ktorý predávam, Daryl Cagle, ma má rád a nehanbí sa mi to povedať. Ja ho mám rád tiež. To mi stačí, cítim to tak aj v SME.

Určite ti zobrazované osoby a osobnosti volajú, vypisujú urazené maily, podávajú žaloby. Koľko súdnych sporov (a s kým) máš už za sebou?

Jeden, s pánom premiérom. Začal sa súdiť, keď bol premiér, Keď nebol premiér, už sa veľmi súdiť nechcel. A teraz, keď je premiér po druhýkrát, tentokrát s ľudskou tvárou, tak celú vec stiahol.

Máš nejakú obskurnú historku s niektorým z politikov/političiek, ktorá by bola zverejniteľná (a ešte nebola doteraz zverejnená)?

Raz mi jeden politik do telefónu podrobne opísal, ako by mal vyzerať vtip, ktorý by si želal, aby som nakreslil. Bol to politik, ktorého fanúšikovia ma v tom období do nemoty otravovali a ohovárali, že mi to, čo robím, diktuje nejaký iný politik (ktorý to ale nikdy neurobil).

S pojmom občiansky aktivizmus by sa malo asi začať narábať opatrnejšie. Ale ja ťa predsa len stále nepovažujem len za karikaturistu, ale aj za občianskeho aktivistu. Ako sa s tým vysporadúvaš ty sám?

Poviem, čo si myslím, ale to neznamená, že chcem ľudí presviedčať o svojej pravde. Aktivisti a všelijakí kazatelia s patentom na rozum sú otravní. Ak to niekedy budem robiť takto, dajte mi facku.

Zvrátil si jednou konkrétnou recesistickou billboardovou kampaňou priebeh parlamentných volieb v roku 2010. Ľudia tvoju myšlienku podporili dobrovoľným príspevkom s vidinou zmeny. Koľko tisícok eúr sa nakoniec vyzbieralo a koľko desiatok billboardov viselo po Slovensku?

Asi 70 tisíc eúr, nepamätám si presne – koľko čoho bolo. Ale okrem bilboardov tam boli aj spoty v rádiách, reklamy v kinách, veľkoplošné obrazovky, pohľadnice či dokonca pásky do pokladní. Niektoré veci ľudia urobili zadarmo podľa mojich návrhov. Bolo to celkom spontánne, nikoho som o ničom nepresviedčal.

Pustil by si sa dnes do čohosi podobného?

Nechce sa mi.

Predsa len si úplne občiansky aktivizmus nehodil na klinec. Ako vyzerá tvoja podpora ľuďom, žijúcim na východ od našej republiky?

Robil som konzultanta bieloruským a ukrajinským aktivistom. Už to nerobím.

Keby si musel generalizovať a stereotypizovať – ako by si opísal typického Slováka či Slovenku (v produktívnom veku)?

Za akúkoľvek výhodu dáme blížnemu vŕtať do kolena. Keď nám skape koza, nech skapú susedovi dve. Nehasíme, čo nás nepáli. Múdrejší ustupujú…

Martin Šútovec počas koncertu "Tu v dome" v bratislavskom ArtFóre.

Martin Šútovec počas koncertu “Tu v dome” v bratislavskom ArtFóre.

III. Od svetového rocku k slovenskému folku

Hráš na banjo. Aké (predpokladám, že bluegrassové či rockové severoamerické) kapely, kde dominuje tento nástroj, máš rád?

Je toho kopec. Teraz mám rád najnovšiu dosku od Punch Brothers. Ešte aj takú ženštinu, Abigail Washburn mám rád.

Hráš v skupine „Tu v dome“, na jeseň vydávate nový album. V čom bude odlišný od toho predošlého?

Bude bez basy a niekedy aj bez gitary, bude na ňom ženský hlas a texty nám prestal po rokoch písať Ivan Krasko. K autorom pribudla Emily Dickinson.

Doteraz mi vaše koncerty pripadali trošku ako surreálny či skôr recesistický výkrik do tmy. Bude tomu tak i naďalej?

Mne tie texty o cintorínoch a mŕtvych od Morgensterna, Kraska, či Seiferta až také recesistické nikdy nepripadali. Kričíme do tmy a nehanbíme sa za to.

Doteraz si verejne hodnotil: čo sa ti páči a čo nie na slovenskej hudobnej scéne (ak čosi také u nás funguje). Aké očakávaš hodnotenia vášho nového albumu?

Páči sa mi, že scéna začala byť tolerantnejšia a ľudia sa prestali deliť na nejaké nezmyselné kmene. To ako banjista oceňujem. A myslím, že svoju pozíciu na okraji obhájime.

Neobávaš sa, že ak už nejde len o zábavku kdesi v skúšobni, ale o poctivú muziku s potenciálom a že si zlízneš už aj nejakú tú negatívnu kritiku?

To, čo robíme, berieme vážne. To ale neznamená, že seba berieme vážne a sme mimo reality. Keby sme sa báli, tak hráme nejaký neškodný pop. Už len svojím nástrojovým zložením sme odsúdení k tomu, aby sa k nám pristupovalo s nedôverou. Kritika je inak fajn vec, podľa mňa. Ak ju teda robia ľudia, čo rozumejú nejakým súvioslostiam.

Napriek tomu, že nemáte dostatočný ohlas médií (pozornosť, hranosť), kapela existuje už dvadsať rokov. Nikdy nehrozil rozpad?

Toto som nikdy nebral ako našu ambíciu. Kde by nás mali hrať a ukazovať? My sme klubová kapela a ja nepotrebujem, aby ma počúvali z rádia taxikári. Všeličo sa nám za tie roky stalo (z pôvodnej zostavy sme zostali už iba ja a Ďurko), ale nikdy našu skupinu nikto neopustil z dôvodu, že by boli neukojené jeho ambície. Skôr naopak. Spája nás láska k hudbe a nie láska k publicite.

Hráš v „Tu v dome“ ako výtvarník-individualista alebo ako tímový hráč-spoluhráč?

V kapele nemôžeš byť individualista, tak to nefunguje. To nie je súťaž. Kapela má hrať spolu. Snažím sa v TvD hrať ako hudobník, nie ako výtvarník.

Ako sa podieľaš na vzniku textov a melódií?

Väčšinu hudby píše Ďurko, ja len veľmi sporadicky. Texty, ak ich nemáme od nejakých klasikov, sú od Bronky, alebo Ďurka. Ja už som dlho nič nenapísal…

Ľudia ťa doteraz registrovali akôr ako hosťa relácií Rádia FM. Pred niekoľkými mesiacmi si však začal jednu konkrétnu reláciu aj moderovať. Ako k tomu došlo?

Ponúkli mi také peniaze, že sa to nedalo odmietnuť.

Shootyho koncertné poznávacie znamenie.

Shootyho koncertné poznávacie znamenie.

IV. Little big city a ozajstné veľkomestá

V relácii Polárna žiara FM mi občas znieš, ako by si tam sedel za trest. Akú má tá relácia obsahovú nápĺň či ambíciu? V čom sa líši od ostatných?

Druhá polovica pseudo-moderátorského dua: Zora ma do toho namočila s tým, že teda prestaňme byť negatívni a poďme hľadať v tejto krajine niečo pekné a pozitívne. Je to taká verejná psychoterapia – spojená s logopedickými cvičeniami. Zrejme mala pocit, že okrem obrazu by som mal zamorovať verejný priestor aj zvukom.

Narodil si sa a vyrastal v Bratislave. V čom sa to mesto najviac zmenilo od Nežnej revolúcie?

Prestala byť šedá. Niekedy je taká farebná, že to je na šabľu. Je celá zateplená a všade sú tie obludné plastové okná. Po chodníkoch, po ktorých som chodil v detstve, sa už nedá chodiť, lebo slúžia ako parkoviská. V poslednej dobe však ľudia nečakajú, že im niekto zariadi nejakú kultúru, ale pochopili, že je lepšie, keď si ju urobia sami. A to je dobre.

Aké miesto či mesto máš na Slovensku rád (okrem štvorživlovej Štiavnice či pohodového Trenčína), a ktoré zasa nie?

Mám rád všetko okrem Hronskej Dúbravy a Podunajských Biskupíc, :). Ale vážne: nemám rád bratislavské stanicea Považskú Bystricu.

V minulosti si často navštevoval Ukrajinu, ale máš slabosť aj na Spojené štáty. Kam tam chodievaš a prečo?

Ľvov, Kijev, Odesa, Krym, Jalta, Bachčisaraj – to sú tie miesta: tak blízko, tak ďaleko. V Amerike som bol vlastne iba raz, ale tam som si uvedomil, že mám rád púšte. Údolie smrti je mystický zážitok. Alebo sadnúť si niekde v Utahu alebo Arizone na kopec, z ktorého nie je až po obzor vidno nič – iba púšť.

Ktoré svetové mestá máš rád? Ktoré by si naopak nenavštívil ani za svet?

Mám rád veľké mestá – čím väčšie, tým lepšie. Nebavia ma oblasti sveta, kde je špina, násilie a kde nevedia variť.

Prečo je jedlo v tomto prípade tak dôležité?

Milujem celú tú gastronomickú alchýmiu: kuchárov, suroviny, nože a tak. Jedna z najkrajších vecí. Jedlo je kultúra. Nezaujímajú ma nejaké zrúcaniny, najviac sa o každom národe dozviem z jedla. Národy ktoré jedia odpadky typu: vyprážaná napodobenina syra, nemajú sebaúctu. Taký národ potom zožerie všetko a každému.

Máš štyridsať. Nechytila ťa ešte druhá puberta ako väčšinu tvojich rovesníkov?

Chytila. Ale nepoviem verejne, v čom.

Ktorú svoju aktivitu z minulosti by si najradšej vzal späť (vymazal z „timeline“)?

Ja sa zvyknem hanbiť preventívne, takže sa týmto neviem pochváliť.

Diagnóza „grantového umelca“, žijúceho zo štipendií, ti azda na staré kolená nehrozí. Kým iným by si ešte mohol alebo nemohol byť?

Rentiérom sa mi zatiaľ byť nepodarilo. A už sa mi asi ani nepodarí… Ešte možno stihnem byť neúspešným spisovateľom.

Text: Boba Baluchová, Foto: Slavo Uhrín (Rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 69/2013)

Dandy Daedelus – našim náladám na mieru

Hudobné predsavzatie do nového roka: „počúvať viac novej hudby, neupínať sa na časom preverenú klasiku, dať šancu aj iným vydavateľstvám – nie len obľúbenej liahni talentov Ninja Tune!“ som porušila hneď začiatkom januára. Započúvala som si totiž do Daedelus – nindžáckeho dandyho – akoby mojim ušiam presne na mieru..

Stĺpčekár Masahiko aj raper Vec pre médiá potvrdili, že rok 2011 nebol pre nich ten najlepší. Pre pár z nás bol predošlý rok naopak pozitívne zlomový, ale stále treba robiť všetko pre to, aby rok 2012 bol opäť inakší (ešte lepšejší). V myslení, v tvorbe, teda aj v hudbe. V predchádzajúcich mesiacoch sa v mojom prehrávači pevne usadili dva albumy: neodolateľný romantik Fink z Ninja tune stajne a mimo nej snáď len prekvapivší hit-maker Tom Waits. Album „Bespoke“ od Daedelus by sa pre svoj divoký mix žánrov, wonky nálad a podnetných featuringov hodil skôr do roku 2012. Ale veď nič sa azda nestane, ak sa budeme tváriť, že vznikol o čosi neskôr, ako reálne vznikol – možno bol skonštruovaný na mieru práve dva-nula-dvanástke.

Na znovuobjavenie tohto 34-ročného chlapíka zo zámoria bolo potrebné správne načasovanie. Priznám sa, že na pár rokov som zanevrela na tohto svojsky ohodeného dandyho z L.A., ktorého hudobné elektro-podhubie pozná skôr pod menom Daedelus, nie ako Alfreda Darlingtona. Ono sa to u tohto typu umelcov občas stáva: zíde z očí – zíde z mysle; alebo skôr: vymaže sa z prehrávača – vytratí sa z prehliadača. Najnovší album „Bespoke“ však rozhodne neponúka negatívnu energiu či depresívne vízie o konci sveta – bude sa teda azda lepšie hrávať a pamätať.

Hoci sa Daedelus venuje hudbe profesionálne viac ako desaťročie, s Ninja tune podpísal spoluprácu až v roku 2008, ktorú naplno spečatil albumom “Love To Make Music To”. Jeho štýl a vplyvy v ňom sú ako letokruhy. Započujete tam najprv jazzovú výchovu z ranného detstva, ďalej puberťácky krumploidné zasekávanie melódií uprostred trackov, ochorením na diagnózu drum’n’bass, potom stredoškolské pohrávanie sa s neopočúvanými nástrojmi i manželsky citlivý výber prázdninovo znejúcich, ničím nezaťažených vokálov (nie náhodou mali so svojou ženou obaja istý čas blízko k brazílskej produkcii).

Na viac ako polovici skladieb z nového albumu „Bespoke“ možno počuť požičané hlasy zahraničných vokalistov a vokalistiek nielen v angličtine. No občas môžeme mať pocit, že mená hosťujúcich umelcov a umelkýň si musel Daedelus vymyslieť (Busdriver, Young Dad, Baths atď.). Osobne mám najradšej skladbu tretiu a šiestu (Penny loafers a What can you do?). To sú presne tie tipy piesní, ktoré si mimovoľne celý deň spievate v MHDčke, počas nakupovania aj v práci – ak sa pri nich zobudíte či ich započujete pri rannej káve. Len sa v záujme dobrých susedských vzťahov vo výťahu cestou do práce nikoho nepýtajte (s príliš dobrou nálodou a polospevom) otázku: „What can you do (for me)?“, lebo o pár mesiacov sú tu voľby a ľudia neveria na istoty… Ešteže Daedelus to má v sebe vysporiadané!

Hoci som Daedelusa naživo ešte nevidela, mám to rozhodne v pláne. Aj pre jeho povestné improvizácie s neobyčajným elektronickým nástrojom Monome – svojským controllerom, ktorý dodáva presvedčivosť jeho vystúpeniam. Tanečná hudba sa naživo neprezentuje ľahko, preto si treba pomáhať hosťujúcimi vokalistami a vokalistkami či vizuálnou šou pod taktoukou Emmanuela Bairda, aká možno v najbližších mesiacoch zavíta aj do našich končín.

Ak uvidíte po meste na plagátoch kľúčové slová: Archimedes (zakódovaná Daedelusova show) a Bespoke (názov jeho posledného albumu) – vedzte, že to vás nindžácky dandy pozýva na svoju performance – bez toho, že by chcel poznať odpoveď na otázky: How are you?, či What can you do?. Ako správny amícky týpek vie, že magickú silu slov: “yes, we can” ovládame aj na Slovensku… Pozvanie príjmeme!

Text: Boba Baluchová, Foto: ninjatune (Hudobná recenzia bola pôvodne v roku 2012 publikovaná v magazíne i-lemon)

Festival Blues Moods u trnavskej (nielen hudobnej) spoločnosti zabodoval

Niekedy za hudobným zážitkom treba vycestovať. Uzimený výlet do Trnavy za dnes už menšinovým žánrom, akým je blues, však stál za to. Festivalu Blues Moods hrala do karát pohoda účinkujúcich aj publika, plus symbolický dátum: 11. 11. 11.

V preplnenom trnavskom klube, ktorý má ale v názve bar (Moto bar), nebolo treba čakať na headlinera festivalu a bluesovú náladu si budovať počtom vypitých drinkov. Hneď prvá vystupujúca skupina večera P & B Blues band dokázala svojou zohratosťou na pódiu a dvoma zaujímavými ženskými vokálmi, že určite patria aj do programov bluesových prehliadok (nielen na mládežnícke gospelové festivaly).

Nájsť informácie o zoskupení The Resonators nebolo jednoduché. Len v USA existuje rovnomenných (dokonca bluesových) projektov hneď niekoľko. Na festivale Blues Moods v Trnave však druhou vystupujúcou skupinou večera bolo trio zo Slovenska – Bonzo & The Resonators (v zložení: Peter “Bonzo” Radványi, Erich “Boboš” Procházka a Ivan Tomovič). Napríklad “Travelling blues” v ich podaní je nezabudnuteľnou skladbou, ktorú môže poslucháčska obec počuť aj v relácii Bluesnenie na Rádiu Devín.

Druhý ročník festivalu Blues Moods mal medzi účinkujúcimi medzinárodné zastúpenie v pomere 50:50. Dva slovenské projekty a dva zahraničné – zo susedného Česka, dokonca z USA. Eric Wood z Ohia je momentálne na mini-turné po Slovensku. Občianske združenie Trnavská hudobná spoločnosť ho nemohla nezaradiť do programu. Žánrovo by sa jeho vystúpenie nedalo zaškatuľkovať ako bluesové, jeho decentný prejav (spev a gitara) pripomínal skôr folkovú verziu Davida Bowieho. Životným štýlom je však Eric Wood bezpochyby bluesman. Počas ladenia gitary na jedinom tichom mieste – toaletách Motor baru bol tento Američan náhle vyrušený festivalovým fotografom. 🙂

Skôr než sa nazvučila legenda mladosti väčšiny návštevníkov a návštevníčok festivalu – Vladimír Mišík & ČDG, na pódiu sa odohralo niekoľko zaujímavých odovzdávok. Družobný festival z Pezinka daroval Petrovi Stojkovi (art-directorovi Blues Moods a spoluzakladateľovi Trnavskej hudobnej spoločnosti) originálne tričko – na znak „supportu“ v tak malej bluesovej komunite. Zároveň Peter „Bonzo“ Radványi pokrstil kvapkami dobrej whisky limitovanú edíciu knihy „Blues Moods“ fotografa Pala Markoviča – s reportážnymi čiernobielymi fotografiami z prvého ročníka tohto podujatia. Na pódiu sa podávali ruky, pod pódiom sa tlieskalo a spokojne podupkávalo nohami…

Po 22ej hodine vystúpil v mekke kvalitného bluesu – v meste Trnava Vladimír Mišík so svojimi spoluhráčmi. Aklimatizácia triu chvíľu trvala – kto pozná rozhrkanú trasu z Prahy do Bratislavy po rozbitej diaľnici D1 – vie si predstaviť: prečo. Vladimír Mišík pred každou piesňou opísal okolnosti vzniku danej skladby a aj si zaspomínal na niektorých zo svojich českých spoluhráčov či kolegov. Uštedril si aj vtípek na adresu ich “dôchodcovského” veku: 65 rokov. Odovzdanému publiku venoval zmes piesní na rozhraní bluesu a bigbítu – z repertoára svojich projektov ČDG aj ETC band.

Verní fanúšikovia aj fanúšičky odspievali väčšinu gitarových piesní (s kvalitným textom aj odkazom mladším generáciám) spolu s Vladimírom Mišíkom. Nebolo žiadnym prekvapením, keď sa na záver festivalu Blues Moods krátko pred polnocou objavili v koncertnom priestore tancujúce dvojice. Trnavská hudobná spoločnosť bude mať o rok veľmi ťažkú úlohu – zostaviť program tak (a pozvať rovnako kvalitné i zahraničné hviezdy blues), aby sa z roka na rok latka festivalu zvyšovala a z blues by sa stal opäť obľúbený a (aj mladými) vyhľadávaný žáner…

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž bola pôvodne v roku 2011 publikovaná v magazíne i-lemon)

Recenzia Toomorrowu od Wagona Christa na viac ako tri odseky

Najprv som nebola nadšená albumom Toomorrow, ktorý by sa mal pre svoju obsahovú stránku radšej asi volať Yesteerday. Alebo potom som pristúpila na hru Wagona Christa – hudobného schizofrenika s množstvom pseudonymov – a našla jeho hudbe použitie!

Pred pár týždňami som vychvaľovala do nebies iného zástupcu Ninja Tune – Finka, ktorý možno znie na každom svojom albume rovnako, no aspoň pre poslucháčske ucho zapamätateľne. V prípade Wagona Christa, ktorého asi najviac rozoznávame pod menom Luke Vibert, sa nemáme čoho chytiť. Keď začnete pátrať po menách jeho ďalších projektov, v rámci ktorých tvorí, vystupuje a vydáva platne (Plug, Butler Keiv, Spac Hand Luke, Ace of Clubs, Amen Andrews, Kerrier District), zamotáte sa úplne.

V marci 2011 vydal Wagon Christ na labeli Ninja Tune album Toomorrow. Tešila som sa naň možno príliš nadšene a predčasne, snažila som sa pozitívne spomienky na jeho dávnu tvorbu pretaviť do posluchu dnešného. Pamätám si totiž úplne presne, ako som objavila jeho album Musipal, ktorý vyšiel presne pred desiatimi rokmi (v marci 2001). Zabávala som sa na jeho dômyselných trackoch a X-krát denne si púšťala najmä skladbu „Receiver“. Tento hit kraľoval celé týždne v Hitparáde Rádia TLIS, kde som hudobné novinky do rebríčka vyberala a celé to vtedy aj moderovala.

Tak, ako sa dá vyfajčiť cigaretka na dva ťahy, dá sa aj napísať recenzia na tri odseky. Menej je niekedy viac, aj keď zasa na trojriadkovú haiku recenzku si netrúfnem (nie sme Živel, ale Lemon). No ako sa poznám, z pôvodného trojodsekového plánu upustím a predsa len napíšem viac. Azda v prospech predvianočnej predajnosti tohto albumu!

Neviem, čo na to povedia „sestry Wegartové“, ale ja značku Ninja Tune si prirovnávam k dobre fungujúcej poľnohospodárskej farme, ktorá občas vyprodukuje jedinečný bio-produkt (Roots Manuva), občas zaváraninu podľa tradičného a časom overeného receptu (už spomínaný Fink), a niekedy aj obyčajný pretlak (Wagon Christ?). Ten pretlak je možno nevýrazný alebo často podceňovaný, no ak by nám v konkrétnom pokrme chýbal, spozorovali by sme to rýchlo.

Pri počúvaní poslednej platne Wagona Christa – ako by sme sa ocitli v hudobnom klube spred pätnástich rokov, tá muzika znie čudesne staro. Čo môže byť dobrým vtípkom a plánom – spraviť retro-počin – môže byť zároveň zbraňou, namierenou proti samotnému hudobníkovi. Takéto kúsky fungujú u náročného publika len vtedy, ak album obsahuje dostatočný počet zapämatateľných trackov. Čo sa na albume Toomorrow hľadá ťažšie…

Najnovšiemu albumu britského elektronického hudobníka a DJa Wagona Christa som preto vymyslela škatuľku (tak, ako to majú hudobní kritici a kritičky): prísluchová produkcia. Do kaviarní a kníhkupectiev to najvhodnejšie – s málo vokálmi, raperskými výstupmi – len jednoliaty tok elektro-kúskov s retro-atmosférou. Človek môže popri skladbách „Introfunktion“ či „My lonely scene“ vybaviť všetky maily, prečítať si dennú tlač, vypiť zázvorovú limonádu a cítiť sa príjemne. Práve pre zvukovú kulisu Wagona Christa. Len údernejší track „Wake up“ na chvíľu vytrhne poslucháča či poslucháčku zo slučky (s)pokojného večera.

Do programu NuSpirit klubu bola pred pár mesiacmi zaradená akcia pod názvom Tribute to Luke V. – počúvalo sa to popri rozhovoroch s blízkymi naozaj príjemne. Mohol by sa pán Vibert teda predviesť na Slovensku aj naživo (napríklad s projektom Wagon Christ) – možno by nás všeličím prekvapil…

Text: Boba Baluchová, Foto: Ninja Tune / Wegart.sk (Hudobná recenzia bola pôvodne v roku 2011 publikovaná v magazíne i-lemon)

Fink zamotaný do dokonalej temnoty

Ak by som mala spomedzi Finkových neo-folkových súputníkov (napríklad Sufjana Stevensa či Josého Gonzaleza) zvoliť toho naj – jednoznačne by u mňa vyhral Fink. Dokazuje to aj umiestnenie jeho piesní v rebríčku najhranejších skladieb v rámci môjho last.fm profilu. “I think, I love Fink”.

Po pár semestroch štúdia manažmentu na EUBAe som schopná vyvodiť nasledujúcu sústavu rovníc: Ninja Tune = podukcia kvalitnej elektronickej hudby. Wegart = distribúcia značky Ninja Tune na Slovensku. Ak hudobník Fink vydáva platne v ninjáckej stajni a distribuuje sa u nás cez wegarťácke siete – znamená to, že musí tvoriť kvalitnú elektronickú hudbu. No a čo, že tej elektroniky je čoraz menej?

V produkcii muzikanta z Veľkej Británie pribúda čoraz viac toho akustického (na úkor elektronického experimentovania) a Finn Greenahall sa k svojej rannej tvorbe spred desiatich rokov takmer nepriznáva. Dnes je to minimalistický, no melodický folk až blues, alebo elektro-folk – aby sme ho dokázali odlíšiť od kotlikárov z českých a moravských lesov.

Ťažko povedať, či je to výhodou, alebo skôr na škodu – že všetky Finkove albumy znejú veľmi podobne. Keď máte za sebou v iTunes zaradené albumy Biscuits for breakfast (2006), Distance and Time (2007), Sort of revolution (2009) a Perfect darkness (2011) – jedna skladba sa vám nerušivo prelína do druhej, Finkov rukopis je skrátka rozoznateľný. Len akosi necítiť ten autorský rast v priebehu rokov – všetko ostáva po starom, nedotknuté, zakonzervovane krásne.

Pre Finka mám napriek všetkému slabosť. Imponuje mi jeho udieranie do gitary, prespevovanie alebo skôr zrýchlené šepkanie statusov, ktoré nepôsobia ako umelé klišé z love-songovej nádielky Jemných melódií. Predbehnúť ho môže už len Tom Waits so svojím novým albumom. Ale aj na jeho miesto môže raz Finn Greenahall zasadnúť, ak sa odváži vykročiť zo svojej zacyklenej schémy písania piesní.

V roku 2006 som si púšťala z Finkovho albumu Biscuits for breakfast azda najčastejšie skladbu “Pretty little things” o ženskej sile. V roku 2009 som už dokola točila z platne Sort of revolution piesne dve: oddanú “If I had a million”, plus zvedenú a opustenú “Move on me”. Z desiatich skladieb na najnovšom albume Perfect darkness mám obľúbených hneď päť! Textami to opäť nie je o ničom inom, než o najrôznejších podobách lásky. A problematickosti vzťahov – ako inak.

Tentoraz sa však temného dna dotýkame najintenzívnejšie… Hneď v úvodnej piesni sa dozvedáme, že “perfect darkness is all I can see…”, v dvojke sa náš strach umocňuje, lebo “here we are – at the point of no return.”

Ak ste pred pár dňami videli dvojhodinové katastrofické filmy Melanchólia a Strom života – neodporúčam beznádej a prípravu na koniec sveta zaháňať novým Finkovým albumom. Pretože ani v skladbe „Honesty“, ani v ďalšej „Who says“ nedostanete požadovaný pozitívny náboj do života (“they just get what they are given / If they criticize / Then it must be love / Oh, no no, no no…). Ten by azda mohol prísť v oklieštenej podobe až v záverečnej Berlin sunrise (“It’s good to know / That good things don’t last for ever…”). Melódie nie sú našťastie tak depresívne, ako texty. Všetko temné však nemusí byť zákonite škaredé, a aj Finkov album to potvrdzuje – je krásny, krásne temný…

V súčasnosti Fink predstavuje svoj album Perfect darkness z leta 2011 na koncertnej šnúre po celom svete. Pokojne si jeho pódiovú zostavu (Finn Greenahall – gitara a vokály, Guy Whittaker – basgitara a Tim Thornton – bicie) môžete predstaviť v komornej atmosfére trnavského bluesového festivalu Blues Moods, alebo vo veľkej športovej hale kdesi v centre Barcelony. Záleží od disciplíny publika.

PS: Fink po dvoch rokoch znova vystúpi na Slovensku v rámci projektu NouveauNu.Nights a predstaví dokonalú temnotu nášmu publiku – 16. novembra v Ateliéri Babylon v Bratislave.

Album na recenziu redakcii poskytol hudobný distribútor Wegart.

Text: Boba Baluchová, Foto: Ninja Tune / Wegart.sk (Hudobná recenzia bola pôvodne v roku 2011 publikovaná v magazíne i-lemon)