Lindauerove maľby národnými pokladmi

Gottfrieda (pôvodne Bohumíra) Lindauera – maliara z Plzne – v Európe nepozná takmer nik, no v zemi Aotearoa (po maorsky Nový Zéland) sa mu vzdávajú pocty, ako máloktorému Európanovi. Jeho obrazy maorských náčelníkov – v tradičných odevoch, s ozdobami, zbraňami a tā moko tetovaním na tvári – berú pôvodní obyvatelia ako svoj národný poklad a zvyčajne nedovolia, aby opustili krajinu. Výnimku urobili len v roku 2015 pre výstavu v jeho rodnej Plzni, aj to pod podmienkou, že tam olejomaľby odprevadia so všetkými poctami, ktoré im a ich autorovi prináležia.

Potomkovia portrétovaných vodcov kmeňov, ktorých Lindauer poznal počas svojho pobytu na Novom Zélande v 19. storočí, k nemu pristupujú, ako by bol stále medzi živými (hoci je už 90 rokov pochovaný v meste Woodville). Svojím spôsobom žijú i tí, ktorých tento muž kedysi namaľoval. V uplynulých štyroch mesiacoch sme celú zbierku mali možnosť vidieť v Auckland Art Gallery, kde bolo zadarmo verejnosti predstavených vyše sto malieb pod názvom Maorské portréty. Každý deň bola galéria preplnená turistami, no najmä domácimi, ktorí hrdo deťom ukazovali svojich prapradedkov.

Výstave predchádzala výzva v miestnej tlači, ktorá apelovala na verejnosť, aby prehrabali skrine svojich starých rodičov a oprášili Lindauerove plátna, o ktorých sa predpokladá, že stále niekde existujú. Zo zdrojov galérie vieme, že len portrét matky s dieťaťom na chrbte “Heeni Hirini and Child” bol namaľovaný tridsať-krát. Kurátori dnes, žiaľ, disponujú iba dvanástimi verziami.

2017-lindauer-install

Takisto sa pátralo po portréte Lindauerovho partóna Henryho Partridgea, ktorý maliarovi zadával zákazky celých štyridsať rokov a sám vlastnil sedem desiatok jeho diel. V roku 1915 celú kolekciu maorských portrétov daroval miestnej galérii s podmienkou, že obyvatelia vyzbierajú 10 000 libier na podporu Belgian Relief Fund (čo bola otázka pár týždňov). Partridge totiž videl utrpenie belgických utečencov, utekajúcich pred nemeckou armádou počas 1. Svetovej vojny. Občianska povinnosť i obdivuhodné humanitárne gesto zároveň.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Auckland art gallery (Publikované v časopise Týždeň, február 2017)

Advertisements

Hudba iného ostrova, alebo: hudobníčky Stredozeme (2. časť)

Pokračujem vo výčte najviac zaujímavých ženských zjavov a hlasov Stredozeme, ktoré sa oplatí poznať, prepočuť si ich hudbu a možno i navštíviť ich koncerty. Tu je ponuka dvoch ženských hudobníčok maorského pôvodu, ktoré stoja za pozornosť v európskych, a teda aj slovenských končinách.

Anna Coddington sa nevzdáva

Anna Coddington je prvou maorskou speváčkou, na ktorú by som vás rada upozornila. Výzorom mi trošku pripomína Zdenku Prednú. Až sa mi nechte veriť, že má čierny pás v karate. Nechcem ju ale porovnávať, ani škatuľkovať. Zaujíma ma jej hlas a texty. Na bicie začala hrať v jedenástich rokoch, na gitare v štrnástich a v mladosti založila niekoľko projektov. Spoluhráč z kapely Handsome Geoffery, Aidee Walker, ktorý sa neskôr stal filmovým režisérom a hercom, má na svedomí veľkú časť jej videoklipov. Pred niekoľkými týždňami bol zverejnený ďalší z nich –k piesni „Without fight“.

Netreba sa vzdávať, prízvukuje v spomínanej piesni. Na Novom Zélande to platí dvojnásobne. Tu sa vryjete ako hudobník či hudobníčka do povedomia poslucháčov až po dvoch-troch albumoch. Treba teda vydržať a veľa koncertovať po ostrovoch.

Jej nový, v poradí tretí album „Luck/Time“ je výsledkom tvrdej štvorročnej práce a nahrávania v štúdiu The Attic u nej doma. Ten kus šťastia za všetok ten čas stál, ako vyčítať už aj z názvu. Platňa je veľmi homogénna a možno tam nájsť niekoľko silných (súčasných či budúcich) singlov: „Release me“, „Apples“, „Lantern“.

 Anna_Coddington-Foto_Archiv_spevacky 2

Aaradhna – viac, ako farba pleti

Druhou maorskou speváčkou, ktorú dnes stihnem spomenúť, je Aaradhna, vlastným menom Aaradhna Jayantilal Patel. Narodila sa na Novom Zélande, no jej otec pochádza z Indie a mama z pacifickej Samoy. Má tridsaťtri rokov a s maminou spievala tradičné samojské piesne od svojich jedenástich rokov.

Debutovala pred dvanástimi rokmi so singlom „Getting Stronger”, ktorý sa stal hitom číslo jeden v národnej hitparády. V roku 2013 získala ocenenie „Album roka“ v národných hudobných cenách (v tej komerčnej verzii ocenení), ale platňa „Treble & Reverb” nebola len komečne úspešná, ale aj kritikmi ospevovaná.

Aaradhna-Foto_Archiv_spevacky

Štvrtý album „Brown Girl“ vyšiel toto leto, a ako titulná pieseň, tak aj celý album o rasizme v jej domovine. „I’m more than the color of my skin,“ spieva vo svojej piesni. Platňa sa vyšplhala na popredné miesta hitparád doma, ale napríklad aj v takom Švajčiarsku. Na novembrovom odovzdávaní už niekoľkokrát spomenutých Vodafone NZ Music awards sa vzdala ceny za hip-hopový album s vysvetlením, že by nemala byť umiestnená do tejto kategórie len preto, že je Maorka. Ona totiž nie je raperka, ona je speváčka. Tento Aaradhnin čin naštartoval v krajine verejnú diskusiu o témach, ktorých sa dotkla a o ktorých treba hovoriť nahlas.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archívy speváčok (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)