Hudba iného ostrova, alebo: hudobníčky Stredozeme (2. časť)

Pokračujem vo výčte najviac zaujímavých ženských zjavov a hlasov Stredozeme, ktoré sa oplatí poznať, prepočuť si ich hudbu a možno i navštíviť ich koncerty. Tu je ponuka dvoch ženských hudobníčok maorského pôvodu, ktoré stoja za pozornosť v európskych, a teda aj slovenských končinách.

Anna Coddington sa nevzdáva

Anna Coddington je prvou maorskou speváčkou, na ktorú by som vás rada upozornila. Výzorom mi trošku pripomína Zdenku Prednú. Až sa mi nechte veriť, že má čierny pás v karate. Nechcem ju ale porovnávať, ani škatuľkovať. Zaujíma ma jej hlas a texty. Na bicie začala hrať v jedenástich rokoch, na gitare v štrnástich a v mladosti založila niekoľko projektov. Spoluhráč z kapely Handsome Geoffery, Aidee Walker, ktorý sa neskôr stal filmovým režisérom a hercom, má na svedomí veľkú časť jej videoklipov. Pred niekoľkými týždňami bol zverejnený ďalší z nich –k piesni „Without fight“.

Netreba sa vzdávať, prízvukuje v spomínanej piesni. Na Novom Zélande to platí dvojnásobne. Tu sa vryjete ako hudobník či hudobníčka do povedomia poslucháčov až po dvoch-troch albumoch. Treba teda vydržať a veľa koncertovať po ostrovoch.

Jej nový, v poradí tretí album „Luck/Time“ je výsledkom tvrdej štvorročnej práce a nahrávania v štúdiu The Attic u nej doma. Ten kus šťastia za všetok ten čas stál, ako vyčítať už aj z názvu. Platňa je veľmi homogénna a možno tam nájsť niekoľko silných (súčasných či budúcich) singlov: „Release me“, „Apples“, „Lantern“.

 Anna_Coddington-Foto_Archiv_spevacky 2

Aaradhna – viac, ako farba pleti

Druhou maorskou speváčkou, ktorú dnes stihnem spomenúť, je Aaradhna, vlastným menom Aaradhna Jayantilal Patel. Narodila sa na Novom Zélande, no jej otec pochádza z Indie a mama z pacifickej Samoy. Má tridsaťtri rokov a s maminou spievala tradičné samojské piesne od svojich jedenástich rokov.

Debutovala pred dvanástimi rokmi so singlom „Getting Stronger”, ktorý sa stal hitom číslo jeden v národnej hitparády. V roku 2013 získala ocenenie „Album roka“ v národných hudobných cenách (v tej komerčnej verzii ocenení), ale platňa „Treble & Reverb” nebola len komečne úspešná, ale aj kritikmi ospevovaná.

Aaradhna-Foto_Archiv_spevacky

Štvrtý album „Brown Girl“ vyšiel toto leto, a ako titulná pieseň, tak aj celý album o rasizme v jej domovine. „I’m more than the color of my skin,“ spieva vo svojej piesni. Platňa sa vyšplhala na popredné miesta hitparád doma, ale napríklad aj v takom Švajčiarsku. Na novembrovom odovzdávaní už niekoľkokrát spomenutých Vodafone NZ Music awards sa vzdala ceny za hip-hopový album s vysvetlením, že by nemala byť umiestnená do tejto kategórie len preto, že je Maorka. Ona totiž nie je raperka, ona je speváčka. Tento Aaradhnin čin naštartoval v krajine verejnú diskusiu o témach, ktorých sa dotkla a o ktorých treba hovoriť nahlas.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archívy speváčok (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Advertisements

Dandy Daedelus – našim náladám na mieru

Hudobné predsavzatie do nového roka: „počúvať viac novej hudby, neupínať sa na časom preverenú klasiku, dať šancu aj iným vydavateľstvám – nie len obľúbenej liahni talentov Ninja Tune!“ som porušila hneď začiatkom januára. Započúvala som si totiž do Daedelus – nindžáckeho dandyho – akoby mojim ušiam presne na mieru..

Stĺpčekár Masahiko aj raper Vec pre médiá potvrdili, že rok 2011 nebol pre nich ten najlepší. Pre pár z nás bol predošlý rok naopak pozitívne zlomový, ale stále treba robiť všetko pre to, aby rok 2012 bol opäť inakší (ešte lepšejší). V myslení, v tvorbe, teda aj v hudbe. V predchádzajúcich mesiacoch sa v mojom prehrávači pevne usadili dva albumy: neodolateľný romantik Fink z Ninja tune stajne a mimo nej snáď len prekvapivší hit-maker Tom Waits. Album „Bespoke“ od Daedelus by sa pre svoj divoký mix žánrov, wonky nálad a podnetných featuringov hodil skôr do roku 2012. Ale veď nič sa azda nestane, ak sa budeme tváriť, že vznikol o čosi neskôr, ako reálne vznikol – možno bol skonštruovaný na mieru práve dva-nula-dvanástke.

Na znovuobjavenie tohto 34-ročného chlapíka zo zámoria bolo potrebné správne načasovanie. Priznám sa, že na pár rokov som zanevrela na tohto svojsky ohodeného dandyho z L.A., ktorého hudobné elektro-podhubie pozná skôr pod menom Daedelus, nie ako Alfreda Darlingtona. Ono sa to u tohto typu umelcov občas stáva: zíde z očí – zíde z mysle; alebo skôr: vymaže sa z prehrávača – vytratí sa z prehliadača. Najnovší album „Bespoke“ však rozhodne neponúka negatívnu energiu či depresívne vízie o konci sveta – bude sa teda azda lepšie hrávať a pamätať.

Hoci sa Daedelus venuje hudbe profesionálne viac ako desaťročie, s Ninja tune podpísal spoluprácu až v roku 2008, ktorú naplno spečatil albumom “Love To Make Music To”. Jeho štýl a vplyvy v ňom sú ako letokruhy. Započujete tam najprv jazzovú výchovu z ranného detstva, ďalej puberťácky krumploidné zasekávanie melódií uprostred trackov, ochorením na diagnózu drum’n’bass, potom stredoškolské pohrávanie sa s neopočúvanými nástrojmi i manželsky citlivý výber prázdninovo znejúcich, ničím nezaťažených vokálov (nie náhodou mali so svojou ženou obaja istý čas blízko k brazílskej produkcii).

Na viac ako polovici skladieb z nového albumu „Bespoke“ možno počuť požičané hlasy zahraničných vokalistov a vokalistiek nielen v angličtine. No občas môžeme mať pocit, že mená hosťujúcich umelcov a umelkýň si musel Daedelus vymyslieť (Busdriver, Young Dad, Baths atď.). Osobne mám najradšej skladbu tretiu a šiestu (Penny loafers a What can you do?). To sú presne tie tipy piesní, ktoré si mimovoľne celý deň spievate v MHDčke, počas nakupovania aj v práci – ak sa pri nich zobudíte či ich započujete pri rannej káve. Len sa v záujme dobrých susedských vzťahov vo výťahu cestou do práce nikoho nepýtajte (s príliš dobrou nálodou a polospevom) otázku: „What can you do (for me)?“, lebo o pár mesiacov sú tu voľby a ľudia neveria na istoty… Ešteže Daedelus to má v sebe vysporiadané!

Hoci som Daedelusa naživo ešte nevidela, mám to rozhodne v pláne. Aj pre jeho povestné improvizácie s neobyčajným elektronickým nástrojom Monome – svojským controllerom, ktorý dodáva presvedčivosť jeho vystúpeniam. Tanečná hudba sa naživo neprezentuje ľahko, preto si treba pomáhať hosťujúcimi vokalistami a vokalistkami či vizuálnou šou pod taktoukou Emmanuela Bairda, aká možno v najbližších mesiacoch zavíta aj do našich končín.

Ak uvidíte po meste na plagátoch kľúčové slová: Archimedes (zakódovaná Daedelusova show) a Bespoke (názov jeho posledného albumu) – vedzte, že to vás nindžácky dandy pozýva na svoju performance – bez toho, že by chcel poznať odpoveď na otázky: How are you?, či What can you do?. Ako správny amícky týpek vie, že magickú silu slov: “yes, we can” ovládame aj na Slovensku… Pozvanie príjmeme!

Text: Boba Baluchová, Foto: ninjatune (Hudobná recenzia bola pôvodne v roku 2012 publikovaná v magazíne i-lemon)

Festival Blues Moods u trnavskej (nielen hudobnej) spoločnosti zabodoval

Niekedy za hudobným zážitkom treba vycestovať. Uzimený výlet do Trnavy za dnes už menšinovým žánrom, akým je blues, však stál za to. Festivalu Blues Moods hrala do karát pohoda účinkujúcich aj publika, plus symbolický dátum: 11. 11. 11.

V preplnenom trnavskom klube, ktorý má ale v názve bar (Moto bar), nebolo treba čakať na headlinera festivalu a bluesovú náladu si budovať počtom vypitých drinkov. Hneď prvá vystupujúca skupina večera P & B Blues band dokázala svojou zohratosťou na pódiu a dvoma zaujímavými ženskými vokálmi, že určite patria aj do programov bluesových prehliadok (nielen na mládežnícke gospelové festivaly).

Nájsť informácie o zoskupení The Resonators nebolo jednoduché. Len v USA existuje rovnomenných (dokonca bluesových) projektov hneď niekoľko. Na festivale Blues Moods v Trnave však druhou vystupujúcou skupinou večera bolo trio zo Slovenska – Bonzo & The Resonators (v zložení: Peter “Bonzo” Radványi, Erich “Boboš” Procházka a Ivan Tomovič). Napríklad “Travelling blues” v ich podaní je nezabudnuteľnou skladbou, ktorú môže poslucháčska obec počuť aj v relácii Bluesnenie na Rádiu Devín.

Druhý ročník festivalu Blues Moods mal medzi účinkujúcimi medzinárodné zastúpenie v pomere 50:50. Dva slovenské projekty a dva zahraničné – zo susedného Česka, dokonca z USA. Eric Wood z Ohia je momentálne na mini-turné po Slovensku. Občianske združenie Trnavská hudobná spoločnosť ho nemohla nezaradiť do programu. Žánrovo by sa jeho vystúpenie nedalo zaškatuľkovať ako bluesové, jeho decentný prejav (spev a gitara) pripomínal skôr folkovú verziu Davida Bowieho. Životným štýlom je však Eric Wood bezpochyby bluesman. Počas ladenia gitary na jedinom tichom mieste – toaletách Motor baru bol tento Američan náhle vyrušený festivalovým fotografom. 🙂

Skôr než sa nazvučila legenda mladosti väčšiny návštevníkov a návštevníčok festivalu – Vladimír Mišík & ČDG, na pódiu sa odohralo niekoľko zaujímavých odovzdávok. Družobný festival z Pezinka daroval Petrovi Stojkovi (art-directorovi Blues Moods a spoluzakladateľovi Trnavskej hudobnej spoločnosti) originálne tričko – na znak „supportu“ v tak malej bluesovej komunite. Zároveň Peter „Bonzo“ Radványi pokrstil kvapkami dobrej whisky limitovanú edíciu knihy „Blues Moods“ fotografa Pala Markoviča – s reportážnymi čiernobielymi fotografiami z prvého ročníka tohto podujatia. Na pódiu sa podávali ruky, pod pódiom sa tlieskalo a spokojne podupkávalo nohami…

Po 22ej hodine vystúpil v mekke kvalitného bluesu – v meste Trnava Vladimír Mišík so svojimi spoluhráčmi. Aklimatizácia triu chvíľu trvala – kto pozná rozhrkanú trasu z Prahy do Bratislavy po rozbitej diaľnici D1 – vie si predstaviť: prečo. Vladimír Mišík pred každou piesňou opísal okolnosti vzniku danej skladby a aj si zaspomínal na niektorých zo svojich českých spoluhráčov či kolegov. Uštedril si aj vtípek na adresu ich “dôchodcovského” veku: 65 rokov. Odovzdanému publiku venoval zmes piesní na rozhraní bluesu a bigbítu – z repertoára svojich projektov ČDG aj ETC band.

Verní fanúšikovia aj fanúšičky odspievali väčšinu gitarových piesní (s kvalitným textom aj odkazom mladším generáciám) spolu s Vladimírom Mišíkom. Nebolo žiadnym prekvapením, keď sa na záver festivalu Blues Moods krátko pred polnocou objavili v koncertnom priestore tancujúce dvojice. Trnavská hudobná spoločnosť bude mať o rok veľmi ťažkú úlohu – zostaviť program tak (a pozvať rovnako kvalitné i zahraničné hviezdy blues), aby sa z roka na rok latka festivalu zvyšovala a z blues by sa stal opäť obľúbený a (aj mladými) vyhľadávaný žáner…

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž bola pôvodne v roku 2011 publikovaná v magazíne i-lemon)

Recenzia Toomorrowu od Wagona Christa na viac ako tri odseky

Najprv som nebola nadšená albumom Toomorrow, ktorý by sa mal pre svoju obsahovú stránku radšej asi volať Yesteerday. Alebo potom som pristúpila na hru Wagona Christa – hudobného schizofrenika s množstvom pseudonymov – a našla jeho hudbe použitie!

Pred pár týždňami som vychvaľovala do nebies iného zástupcu Ninja Tune – Finka, ktorý možno znie na každom svojom albume rovnako, no aspoň pre poslucháčske ucho zapamätateľne. V prípade Wagona Christa, ktorého asi najviac rozoznávame pod menom Luke Vibert, sa nemáme čoho chytiť. Keď začnete pátrať po menách jeho ďalších projektov, v rámci ktorých tvorí, vystupuje a vydáva platne (Plug, Butler Keiv, Spac Hand Luke, Ace of Clubs, Amen Andrews, Kerrier District), zamotáte sa úplne.

V marci 2011 vydal Wagon Christ na labeli Ninja Tune album Toomorrow. Tešila som sa naň možno príliš nadšene a predčasne, snažila som sa pozitívne spomienky na jeho dávnu tvorbu pretaviť do posluchu dnešného. Pamätám si totiž úplne presne, ako som objavila jeho album Musipal, ktorý vyšiel presne pred desiatimi rokmi (v marci 2001). Zabávala som sa na jeho dômyselných trackoch a X-krát denne si púšťala najmä skladbu „Receiver“. Tento hit kraľoval celé týždne v Hitparáde Rádia TLIS, kde som hudobné novinky do rebríčka vyberala a celé to vtedy aj moderovala.

Tak, ako sa dá vyfajčiť cigaretka na dva ťahy, dá sa aj napísať recenzia na tri odseky. Menej je niekedy viac, aj keď zasa na trojriadkovú haiku recenzku si netrúfnem (nie sme Živel, ale Lemon). No ako sa poznám, z pôvodného trojodsekového plánu upustím a predsa len napíšem viac. Azda v prospech predvianočnej predajnosti tohto albumu!

Neviem, čo na to povedia „sestry Wegartové“, ale ja značku Ninja Tune si prirovnávam k dobre fungujúcej poľnohospodárskej farme, ktorá občas vyprodukuje jedinečný bio-produkt (Roots Manuva), občas zaváraninu podľa tradičného a časom overeného receptu (už spomínaný Fink), a niekedy aj obyčajný pretlak (Wagon Christ?). Ten pretlak je možno nevýrazný alebo často podceňovaný, no ak by nám v konkrétnom pokrme chýbal, spozorovali by sme to rýchlo.

Pri počúvaní poslednej platne Wagona Christa – ako by sme sa ocitli v hudobnom klube spred pätnástich rokov, tá muzika znie čudesne staro. Čo môže byť dobrým vtípkom a plánom – spraviť retro-počin – môže byť zároveň zbraňou, namierenou proti samotnému hudobníkovi. Takéto kúsky fungujú u náročného publika len vtedy, ak album obsahuje dostatočný počet zapämatateľných trackov. Čo sa na albume Toomorrow hľadá ťažšie…

Najnovšiemu albumu britského elektronického hudobníka a DJa Wagona Christa som preto vymyslela škatuľku (tak, ako to majú hudobní kritici a kritičky): prísluchová produkcia. Do kaviarní a kníhkupectiev to najvhodnejšie – s málo vokálmi, raperskými výstupmi – len jednoliaty tok elektro-kúskov s retro-atmosférou. Človek môže popri skladbách „Introfunktion“ či „My lonely scene“ vybaviť všetky maily, prečítať si dennú tlač, vypiť zázvorovú limonádu a cítiť sa príjemne. Práve pre zvukovú kulisu Wagona Christa. Len údernejší track „Wake up“ na chvíľu vytrhne poslucháča či poslucháčku zo slučky (s)pokojného večera.

Do programu NuSpirit klubu bola pred pár mesiacmi zaradená akcia pod názvom Tribute to Luke V. – počúvalo sa to popri rozhovoroch s blízkymi naozaj príjemne. Mohol by sa pán Vibert teda predviesť na Slovensku aj naživo (napríklad s projektom Wagon Christ) – možno by nás všeličím prekvapil…

Text: Boba Baluchová, Foto: Ninja Tune / Wegart.sk (Hudobná recenzia bola pôvodne v roku 2011 publikovaná v magazíne i-lemon)

Fink zamotaný do dokonalej temnoty

Ak by som mala spomedzi Finkových neo-folkových súputníkov (napríklad Sufjana Stevensa či Josého Gonzaleza) zvoliť toho naj – jednoznačne by u mňa vyhral Fink. Dokazuje to aj umiestnenie jeho piesní v rebríčku najhranejších skladieb v rámci môjho last.fm profilu. “I think, I love Fink”.

Po pár semestroch štúdia manažmentu na EUBAe som schopná vyvodiť nasledujúcu sústavu rovníc: Ninja Tune = podukcia kvalitnej elektronickej hudby. Wegart = distribúcia značky Ninja Tune na Slovensku. Ak hudobník Fink vydáva platne v ninjáckej stajni a distribuuje sa u nás cez wegarťácke siete – znamená to, že musí tvoriť kvalitnú elektronickú hudbu. No a čo, že tej elektroniky je čoraz menej?

V produkcii muzikanta z Veľkej Británie pribúda čoraz viac toho akustického (na úkor elektronického experimentovania) a Finn Greenahall sa k svojej rannej tvorbe spred desiatich rokov takmer nepriznáva. Dnes je to minimalistický, no melodický folk až blues, alebo elektro-folk – aby sme ho dokázali odlíšiť od kotlikárov z českých a moravských lesov.

Ťažko povedať, či je to výhodou, alebo skôr na škodu – že všetky Finkove albumy znejú veľmi podobne. Keď máte za sebou v iTunes zaradené albumy Biscuits for breakfast (2006), Distance and Time (2007), Sort of revolution (2009) a Perfect darkness (2011) – jedna skladba sa vám nerušivo prelína do druhej, Finkov rukopis je skrátka rozoznateľný. Len akosi necítiť ten autorský rast v priebehu rokov – všetko ostáva po starom, nedotknuté, zakonzervovane krásne.

Pre Finka mám napriek všetkému slabosť. Imponuje mi jeho udieranie do gitary, prespevovanie alebo skôr zrýchlené šepkanie statusov, ktoré nepôsobia ako umelé klišé z love-songovej nádielky Jemných melódií. Predbehnúť ho môže už len Tom Waits so svojím novým albumom. Ale aj na jeho miesto môže raz Finn Greenahall zasadnúť, ak sa odváži vykročiť zo svojej zacyklenej schémy písania piesní.

V roku 2006 som si púšťala z Finkovho albumu Biscuits for breakfast azda najčastejšie skladbu “Pretty little things” o ženskej sile. V roku 2009 som už dokola točila z platne Sort of revolution piesne dve: oddanú “If I had a million”, plus zvedenú a opustenú “Move on me”. Z desiatich skladieb na najnovšom albume Perfect darkness mám obľúbených hneď päť! Textami to opäť nie je o ničom inom, než o najrôznejších podobách lásky. A problematickosti vzťahov – ako inak.

Tentoraz sa však temného dna dotýkame najintenzívnejšie… Hneď v úvodnej piesni sa dozvedáme, že “perfect darkness is all I can see…”, v dvojke sa náš strach umocňuje, lebo “here we are – at the point of no return.”

Ak ste pred pár dňami videli dvojhodinové katastrofické filmy Melanchólia a Strom života – neodporúčam beznádej a prípravu na koniec sveta zaháňať novým Finkovým albumom. Pretože ani v skladbe „Honesty“, ani v ďalšej „Who says“ nedostanete požadovaný pozitívny náboj do života (“they just get what they are given / If they criticize / Then it must be love / Oh, no no, no no…). Ten by azda mohol prísť v oklieštenej podobe až v záverečnej Berlin sunrise (“It’s good to know / That good things don’t last for ever…”). Melódie nie sú našťastie tak depresívne, ako texty. Všetko temné však nemusí byť zákonite škaredé, a aj Finkov album to potvrdzuje – je krásny, krásne temný…

V súčasnosti Fink predstavuje svoj album Perfect darkness z leta 2011 na koncertnej šnúre po celom svete. Pokojne si jeho pódiovú zostavu (Finn Greenahall – gitara a vokály, Guy Whittaker – basgitara a Tim Thornton – bicie) môžete predstaviť v komornej atmosfére trnavského bluesového festivalu Blues Moods, alebo vo veľkej športovej hale kdesi v centre Barcelony. Záleží od disciplíny publika.

PS: Fink po dvoch rokoch znova vystúpi na Slovensku v rámci projektu NouveauNu.Nights a predstaví dokonalú temnotu nášmu publiku – 16. novembra v Ateliéri Babylon v Bratislave.

Album na recenziu redakcii poskytol hudobný distribútor Wegart.

Text: Boba Baluchová, Foto: Ninja Tune / Wegart.sk (Hudobná recenzia bola pôvodne v roku 2011 publikovaná v magazíne i-lemon)