Lindauerove maľby národnými pokladmi

Gottfrieda (pôvodne Bohumíra) Lindauera – maliara z Plzne – v Európe nepozná takmer nik, no v zemi Aotearoa (po maorsky Nový Zéland) sa mu vzdávajú pocty, ako máloktorému Európanovi. Jeho obrazy maorských náčelníkov – v tradičných odevoch, s ozdobami, zbraňami a tā moko tetovaním na tvári – berú pôvodní obyvatelia ako svoj národný poklad a zvyčajne nedovolia, aby opustili krajinu. Výnimku urobili len v roku 2015 pre výstavu v jeho rodnej Plzni, aj to pod podmienkou, že tam olejomaľby odprevadia so všetkými poctami, ktoré im a ich autorovi prináležia.

Potomkovia portrétovaných vodcov kmeňov, ktorých Lindauer poznal počas svojho pobytu na Novom Zélande v 19. storočí, k nemu pristupujú, ako by bol stále medzi živými (hoci je už 90 rokov pochovaný v meste Woodville). Svojím spôsobom žijú i tí, ktorých tento muž kedysi namaľoval. V uplynulých štyroch mesiacoch sme celú zbierku mali možnosť vidieť v Auckland Art Gallery, kde bolo zadarmo verejnosti predstavených vyše sto malieb pod názvom Maorské portréty. Každý deň bola galéria preplnená turistami, no najmä domácimi, ktorí hrdo deťom ukazovali svojich prapradedkov.

Výstave predchádzala výzva v miestnej tlači, ktorá apelovala na verejnosť, aby prehrabali skrine svojich starých rodičov a oprášili Lindauerove plátna, o ktorých sa predpokladá, že stále niekde existujú. Zo zdrojov galérie vieme, že len portrét matky s dieťaťom na chrbte “Heeni Hirini and Child” bol namaľovaný tridsať-krát. Kurátori dnes, žiaľ, disponujú iba dvanástimi verziami.

2017-lindauer-install

Takisto sa pátralo po portréte Lindauerovho partóna Henryho Partridgea, ktorý maliarovi zadával zákazky celých štyridsať rokov a sám vlastnil sedem desiatok jeho diel. V roku 1915 celú kolekciu maorských portrétov daroval miestnej galérii s podmienkou, že obyvatelia vyzbierajú 10 000 libier na podporu Belgian Relief Fund (čo bola otázka pár týždňov). Partridge totiž videl utrpenie belgických utečencov, utekajúcich pred nemeckou armádou počas 1. Svetovej vojny. Občianska povinnosť i obdivuhodné humanitárne gesto zároveň.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Auckland art gallery (Publikované v časopise Týždeň, február 2017)

Advertisements

Hudba iného ostrova, alebo: hudobníčky Stredozeme (1. časť)

Zosnulý hudobný publicista Juraj Kušnierik napísal kedysi knihu „Hudba ostrova” o hudobnej scéne na Islande. Keby vycestoval na opačný koniec sveta – do Stredozeme, pravdepodobne by chcel hneď napísať knihu ďalšiu. Tu je ponuka ženských hudobníčok, ktoré by mohli stáť za vypočutie a pozornosť aj v slovenských končinách.

Počtom obyvateľov je Nový Zéland krajinou, podobnou Dánsku alebo Slovensku. Počtom hudobných projektov je na tom však oveľa lepšie. Môže za to ostrovná izolovanosť, multikultúrne vplyvy, výdatná podpora umenia štátom a nadáciami, alebo oceánska klíma – sú tu totiž stovky zaujímavých kapiel, spevákov aj speváčok. A či už hrajú vo vypredanom štadióne, prefajčenom klube alebo len-tak na ulici – všetci majú jedno spoločné – vedia dobre hrať a ešte lepšie spievať.

Rozlišovať medzi hudobnými oceneniami

Zatiaľ som mala možnosť sledovať dva typy hudobných cien v Kiwilande (ako domáci svoju ostrovnú vlasť v Oceánii nazývajú) – Vodafone New Zealand Music Awards a The Taite Music Prize. Tá prvá je čisto komerčná záležitosť, odvíjajúca sa od hranosti v masových rádiách. Tá druhá je viac o kvalitnej, možno trochu viac alternatívnej hudbe. Je pomenovaná podľa zosnulého hudobného novinára Dylana Taite. Víťaz či víťazka tejto ceny získava nielen desaťtisíc dolárov, ale aj možnosť nahrať album v Red Bull Studios v Aucklande. Finalistkami naposledy boli napríklad Nadia Reid a Princess Chelsea, ktorá hrala pred pár rokmi aj v bratislavskom KC Dunaj. O nich ale až niekedy nabudúce.

Aldous Harding

Rastúca hviezda Aldous Harding

Aldous Harding som videla hrať naživo už dvakrát a oba razy ma uchvátil jej zjav. Žije v Lytteltone s novým partnerom, talentovaným bluegrass spevákom Marlonom Williamsom. Preto sa aj jej nové piesne, ktoré v týchto dňoch nahráva v Bristole so spolupracovníkom PJ Harvey, Johnom Parishom, výrazne líšia od temných balád z eponymného debutového albumu. Nová skladba „Party“, venovaná dievčatám, je predzvesťou hravej, za)ľúbenej platne. Ak by ste chceli vedieť, čo sa hudobníčke odohrávalo v hlave pred pár rokmi, pozrite si klipy k piesňam „Stop Your Tears“ a „Hunter“.

Ja však budem mať od nej asi nadlho najradšej song „Horizon“ a hlavne jej tvrdé cvakanie zubami po každej vyspievanej vete refrénu. V britskom Guardiane jej predpovedajú žiarivú kariéru, počas letného turné si už získala americké publikum. Ešte tak zaujať Strednú Európu a do roka ju máme na festivale Pohoda.

 I.E. Crazy nazivo v Golden Dawn Tavern-Foto_Palo_Markovic

Rebelujúca I.E. Crazy

Aucklandská speváčka Claire Duncan, vystupujúca pod menom I.E. Crazy, oslávi o pár mesiacov tridsiatku. Od útleho detstva po nociach sledovala všetky hudobné kanály a počúvala tvrdú rockovú i trip-hopovú muziku. Aj počas hrania svojich elektro-folkových príbehov sa občas ešte (akoby bez záujmu o publikum) pozerá na svoje čierne topánky.

Vo svojich dvadsiatich chcela počúvať aj tvoriť muziku, ktorá by bola hlučná, naliehavá, autokratická – taký spôsob komunikácie sa jej pozdával. Žánrovo ešte nie je táto rebelka v zlatom roláku úplne vyhranená, naživo je však zábavná. Rovnako ako jej zážitky (a mobilové foto-zátišia s plechovkami piva) z ciest po krajine.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)